Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 15SaZ/3/2025 0725100745 03. 06. 2025 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2025:0725100745.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu: A. B. B. C. D., E. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Srílanskej demokratickej socialistickej republiky, bez cestovného alebo iného dokladu totožnosti, aktuálne umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpeného: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava, IČO: 30798841, Kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, 945 01 Komárno, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, so sídlom SNP 3, 940 02 Nové Zámky, o prepustenie zo zaistenia, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Správnou žalobou, doručenou súdu dňa 28.05.2025 prostredníctvom žalovaného, sa žalobca domáhal prepustenia zo zaistenia, uloženého žalobcovi rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCPBA12-15-015/2025-AV zo dňa 15.05.2025 (ďalej len „rozhodnutie o zaistení“). 2. Žalobca správnu žalobu odôvodnil tým, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, nesprávne vec právne posúdil, pričom rozhodnutie o zaistení nedostatočne odôvodnil, a preto ho považoval za nepreskúmateľné. Tvrdil, že má pri sebe finančné prostriedky v dostačujúcej výške, aby si zabezpečil ubytovanie a aby dokázal hradiť nevyhnutné výdavky. Konštatoval, že z krajiny jeho pôvodu odišiel kvôli nepriaznivej finančnej situácii, chcel si nájsť prácu, legálne sa zamestnať. Tvrdil, že má záujem na zotrvaní na území Slovenskej republiky a zvažuje aj podanie žiadosti o azyl. Konštatoval, že žalovaný v rozhodnutí o zaistení nepreukázal, že by predstavoval riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, alebo že by hrozilo riziko jeho úteku. Mal za to, že dĺžka doby zaistenia bola stanovená len všeobecne bez dostatočného odôvodnenia použitia zaistenia. 3. Podaním zo dňa 26.05.2025, ktoré bolo doručené správnemu súdu spolu s administratívnym spisom a správnou žalobou, sa žalovaný vyjadril k správnej žalobe tak, že túto navrhoval zamietnuť. Vo vyjadrení žalovaný zotrval na správnosti a zákonnosti rozhodnutia o zaistení. Konštatoval, že v konaní bolo jasne preukázané, že zaistením žalobcu smeroval k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky (k zaisteniu žalobcu došlo v dôsledku toho, že žalobca sa zdržiaval na území Slovenskej republiky neoprávnene, v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky – konštatoval, že žalobca musí niesť za porušenie zákona zákonom stanovené opatrenia a sankcie). 4. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 14.05.2025 hliadka oddelenia mýtnej polície Policajného zboru Komárno zadržala žalobcu na Monoštorskom moste v meste Komárno na ložnej ploche nákladného auta, ktoré smerovalo z Maďarska (žalobca nevedel ani po poskytnutí potrebnej
súčinnosti hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť). Následne bol žalobca predvedený pred žalovaného. Boli vykonané lustrácie žalobcu v informačných systémoch polície, z ktorých bolo zistené, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, respektíve schengenského priestoru. Po podaní zákonných poučení za prítomnosti tlmočníka bola so žalobcom dňa 15.05.2025 spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, v rámci spísania ktorej bolo žalobcovi oznámené začatie konania vo veci jeho administratívneho vyhostenia. V tejto zápisnici žalobca o. i. uviedol trasu jeho postupu z domovského štátu do Schengenského priestoru, že nedisponuje žiadnym dokladom totožnosti, že nemá rodinných príslušníkov na území SR a vyhostenie sa nedotkne jeho súkromného a rodinného života, že v Slovenskej republike nechce požiadať o azyl, že v jeho domovskej krajine mu nič nehrozí a môže sa tam vrátiť, že odišiel kvôli ekonomickej situácii z finančných dôvodov, že jeho cieľová krajina je Taliansko (uviedol, že ak by bol prespustený, tak by ihneď pokračoval v ceste do Talianska, pričom sa nebude na Slovensku zdržiavať – tvrdil, že by sa prepravoval skrytý vo vlaku alebo kamióne); tvrdil, že si nevie zabezpečiť ubytovanie v Slovenskej republike a ani si nemieni nič zabezpečovať, že chce ísť do Talianska; žalobca nepreukázal, že by mal pri sebe dostatočné finančné prostriedky na zabezpečenie ubytovania a na finančné zabezpečenie pobytu na území Slovenskej republiky vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. 5. Následne rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-15-010/2025-AV zo dňa 15.05.2025 (ďalej len „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) žalovaný rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“). Zároveň žalovaný uložil žalobcovi podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu tri roky. Žalovaný žalobcovi neurčil lehotu na vycestovanie. 6. Následne po podaní zákonných poučení za prítomnosti tlmočníka bola so žalobcom dňa 15.05.2025 spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, v rámci spísania ktorej bolo žalobcovi oznámené začatie konania vo veci jeho zaistenia. V tejto zápisnici žalobca uviedol len toľko, že nemá splnomocnenú osobu na zastupovanie, že sa nechce k ničomu vyjadriť, že si nebude hľadať žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky, že nechce zostať na Slovensku ale chce ísť do Talianska, kam aj po prepustení ihneď odíde. 7. Rozhodnutím o zaistení (č. PPZ-HCP-BA12-15-015/2025-AV zo dňa 15.05.2025) žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Žalovaný žalobcu zaistil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.08.2025 podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZpC“). 8. Rozhodnutie o zaistení podľa predchádzajúceho bodu žalovaný odôvodnil tým, že žalobcovi bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že žalobca má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt - lehotu na vycestovanie žalobcovi neurčil. Konštatoval, že síce podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov môže žalobcovi namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženie peňažnej záruky, no z vyjadrení žalobcu v zápisniciach o podaní vyjadrenia (uvedené vyššie) je nespochybniteľne preukázané, že žalobca by tieto stanovené podmienky nevedel a ani nechcel reálne splniť (žalobca sám uvádzal, že si nevie zabezpečiť a ani nechce zabezpečiť ubytovanie; žalobca nespĺňa ani podmienku finančného zabezpečenia pobytu na území Slovenskej republiky vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov) a z tohto dôvodu nepristúpil k alternatívam zaistenia. Dĺžku doby zaistenia odôvodnil konkrétnymi úkonmi, ktoré počas doby zaistenia vykoná, vrátane odhadovanej dĺžky ich trvania. Stanovenú dobu zaistenia žalobcu považoval za priamo úmernú dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky (overenie totožnosti prostredníctvom konzulárneho odboru a s tým spojené úkony; žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu a s tým spojené úkony; následne vybavovanie leteniek cez zmluvnú spoločnosť a s tým spojené úkony; materiálne a personálne zabezpečenie prepravy žalobcu ÚPZpC). Ďalej uviedol, že nemohol postupovať podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov ani preto, lebo žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu a nedisponuje cestovným dokladom, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky – v tejto súvislosti konštatoval aj to, že sa zaoberal otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu, pričom konal v záujme žalobcu, ktorému nebola spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na živote, zdraví a sociálnej existencii. V zásade konštatoval taktiež to, že vzhľadom na skutočnosti uvádzané žalobcom v predmetných zápisniciach o podaní vyjadrenia, tak u žalobcu existuje reálne riziko jeho úteku a aj z tohto dôvodu je zaistenie žalobcu účelné. Konštatoval, že účelnosť zaistenia bude
skúmať počas celej doby zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Záverom poukázal na to, že žalobcovi boli dané všetky potrebné zákonné poučenia. Relevantné právne predpisy 9. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 10. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. 11. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny je stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť ihneď, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 12. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 13. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 14. Podľa § 89 ods. ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). 15. Podľa § 89 ods. ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 16. Podľa § 6 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny pri vstupe cez vonkajšiu hranicu na hraničnom priechode je povinný preukázať finančné prostriedky potrebné na pokrytie nákladov spojených s jeho pobytom na území Slovenskej republiky. 17. Podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, Ministerstvo vnútra podľa osobitného predpisu vydá všeobecne záväzný právny predpis, v ktorom určí sumu finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky. 18. Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky, suma finančných prostriedkov potrebná na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky sa určuje vo výške 56 eur na osobu a deň pobytu.
19. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 20. Podľa § 221 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 21. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 22. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Skutkové a právne závery správneho súdu 23. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť trvania zaistenia žalobcu realizovaného na podklade rozhodnutia o zaistení, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol podľa § 228 SSP na pojednávaní uskutočnenom dňa 03. júna 2025 bez prítomnosti účastníkov konania, za dodržania podmienok podľa § 114 SSP. Účastníci konania súhlasili s prejednaním veci bez ich prítomnosti. 24. Správny súd podľa § 119 SSP vychádzal zo skutkového stavu zisteného žalovaným, ktorý je zosumarizovaný vyššie, pričom nezistil žiadne relevantné dôvody na jeho doplnenie. 25. Žalobca podal dňa 28.05.2025 správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 SSP, domáhajúc sa jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia (v úvode správnej žaloby asi nedopatrením označená ako žaloba podľa § 221 ods. 1 SSP, avšak vzápätí je konkretizované, že ide o žalobu o prepustenie zo zaistenia, pričom obsah aj žalobný návrh je naformulovaný ako žaloba podaná podľa § 221 ods. 2 SSP), pretože za momentálneho skutkového stavu je podľa jeho názoru jeho zaistenie neúčelné. Predmetom tohto konania teda nie je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zaistení. Predmetom tohto konania je rozhodnutie o návrhu žalobcu na jeho okamžité prepustenie zo zaistenia (žaloba podľa § 221 ods. 2 SSP), a teda posúdenie, či v prípade žalobcu nastali alebo nenastali také okolnosti, pre ktoré by jeho zaistenie prestalo napĺňať stanovený účel, v dôsledku čoho by muselo byť nariadené jeho prepustenie zo zaistenia [v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je potrebné skúmať trvanie jeho účelu počas celej doby zaistenia]. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, sa správny súd bude zaoberať len tými námietkami žalobcu, ktoré potenciálne môžu zakladať dôvod na jeho prepustenie zo zaistenia. 26. Žalobca v žalobe namietal aktuálnu neúčelnosť jeho zaistenia, dĺžku doby zaistenia považoval za stanovenú len všeobecne bez dostatočného odôvodnenia použitia zaistenia, jeho zaistenie považoval za svojvoľné bez riadneho odôvodnenia. Namietal taktiež to, že žalovaný nedostatočne skúmal možnosť uplatnenia miernejších prostriedkov (tzv. alternatív zaistenia). 27. V právoplatnom rozhodnutí o zaistení žalobcu je určená doba zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný najviac do 15.08.2025 na účel realizácie (výkonu) právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu. Z rozhodnutia o zaistení (najmä zo strany 4 a 5), nepochybne vyplýva, aké úkony žalovaný hodlá počas určenej doby zaistenia žalobcu vykonávať, vrátane odhadovanej doby ich trvania. Určená doba zaistenia neprekračuje základnú maximálnu dobu zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a podľa názoru správneho súdu plne korešponduje s predpokladanou dĺžkou realizácie jednotlivých úkonov administratívneho vyhostenia, známou žalovanému z úradnej činnosti a vymedzenou v rozhodnutí o zaistení. 28. Vymedzenie úkonov, ktoré je potrebné realizovať na účely administratívneho vyhostenia žalobcu je v rozhodnutí o zaistení dostatočne určité na účely odôvodnenia určenej doby zaistenia. 29. Vzhľadom na žalovaným jednoznačne vymedzené úkony, ktoré je vo vzťahu k žalobcovi na účely jeho administratívneho vyhostenia potrebné uskutočniť, a ktorých predpokladaná doba trvania je 3 mesiace, s prihliadnutím na skutočnosť, že dĺžka zaistenia žalobcu v čase vydania rozhodnutia správneho súdu neuplynula (uplynula len doba približne troch týždňov od zaistenia žalobcu), správny súd nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prepustenie žalobcu zo zaistenia resp. pominutie dôvodov jeho zaistenia.
30. Pokiaľ ide o námietku účelnosti zaistenia žalobcu, tak správny súd taktiež uvádza, že považuje plánovaný a realizovaný postup žalovaného (stotožnenie, vystavenie náhradných cestovných dokladov a za tým účelom zaistenie práve na tento účel, následne administratívne vyhostenie) za možný, účelný a aj efektívny. Tento proces v obdobných prípadoch trvá približne 3 mesiace, v danom prípade zaistenie na nevyhnutne potrebný čas zodpovedá tomuto časovému úseku (3 mesiace) a nepresahuje maximálnu zákonnú lehotu zaistenia. 31. Čo sa týka námietky žalobcu, že žalovaný sa v rozhodnutí o zaistení nedostatočne zaoberal možnosťou využitia miernejších opatrení podľa § 89 ods. 1 písm. a ) a b) zákona o pobyte cudzincov, správny súd uvádza, že táto námietka nemá oporu v administratívnom spise a v rozhodnutí o zaistení, keďže z nich nepochybne vyplýva, že žalovaný sa touto skutočnosťou prednostne zaoberal, pričom dospel k záveru, že žalobca nevie preukázať zabezpečené ubytovanie a nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia pobytu na území Slovenskej republiky (sám žalobca do zápisníc o podaní vyjadrenia zo dňa 15.05.2025 viackrát uviedol, že si nevie zabezpečiť ubytovanie v Slovenskej republike a ani si nechce nič zabezpečovať, že chce ísť do Talianska, pričom žalobca nepreukázal, že by mal pri sebe dostatočné finančné prostriedky na zabezpečenie ubytovania a na finančné zabezpečenie pobytu na území Slovenskej republiky vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov). 32. Správny súd na tomto mieste poukazuje na to, že aplikácia miernejších opatrení k zaisteniu je podmienená podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov tým, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6, ktorá je podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z. (vykonávací predpis k § 6 zákona o pobyte cudzincov) vo výške 56 eur na osobu a deň pobytu. 33. Zo zápisníc o podaní vyjadrenia zo dňa 15.05.2025 vyplýva, že žalobca nedisponoval takými finančnými prostriedkami, ktoré by reálne pokryli zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky. Podľa rozhodnutia o zaistení je na realizovanie úkonov administratívneho vyhostenia potrebný čas v trvaní troch mesiacov a teda žalobca by na účely aplikácie alternatívnych miernejších opatrení k zaisteniu musel sám preukázať, že disponuje finančnou hotovosťou minimálne vo výške 91 dní x 56,- €, čo je najmenej 5.096,- €. Žalobca v priebehu administratívneho konania nepreukázal ani to, že má zabezpečené ubytovanie počas predpokladanej doby zaistenia a ani to, že disponuje finančným zabezpečením pobytu vo výške ustanovenej všeobecne záväzným právnym predpisom (žalobca uvedené skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázal ani do vydania rozhodnutia správneho súdu). 34. Správny súd sa taktiež stotožňuje s rozhodnutím žalovaného nepristúpiť k uloženiu iných, teda miernejších donucovacích opatrení, aj z dôvodu, že v danej veci existuje reálne riziko úteku žalobcu (žalobca by pravdepodobne nezotrval na určenom mieste a zneužil by inštitút alternatívy zaistenia). Uvedená domnienka vyplýva najmä z príslušných zápisníc o podaní vyjadrenia zo dňa 15.05.2025, v ktorých žalobca sám uviedol, že jeho cieľovou krajinou je Taliansko, kam by aj po prepustení ihneď odišiel (čo v podstate znamená, že by tam utiekol), že nechce zostať na Slovensku, pri otázkach ako by sa prepravoval žalobca uviedol, že by sa prepravoval skrytý vo vlaku alebo kamióne – správny súd v tejto súvislosti taktiež považuje za potrebné skonštatovať, že žalobca sa už aj v iných krajinách zdržiaval neoprávnene a neoprávnene prekračoval hranice rôznych štátov. Správny súd mal teda za to, že žalovaný riziko úteku žalobcu dostatočne preukázal a aj z tohto dôvodu správne rozhodol o zaistení žalobcu. Správny súd neuveril ani tvrdeniam žalobcu (zmienené v podanej žalobe), podľa ktorých žalobca má záujem zotrvať na území Slovenskej republiky a zvažuje aj žiadosť o azyl, keď tieto žalobcove tvrdenia sú v absolútnom rozpore s jeho predošlými vyjadreniami uvádzanými v zápisniciach o podaní vyjadrenia zo dňa 15.05.2025 – uvedené tvrdenia žalobcu správny súd vyhodnotil ako zjavne účelové s cieľom vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu. 35. V nadväznosti na uvedené správny súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok, za ktorých by mu mohla byť namiesto zaistenia uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov. 36. Zaistenie cudzinca predstavuje citeľný zásah do najvýznamnejších práv jednotlivca, a to do práva na slobodu pohybu a pobytu. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných najmä zákonom o pobyte cudzincov. Žaloba, ktorou sa žalobca domáha prepustenia zo zaistenia, môže byť úspešná jedine v prípade, ak žalobca svojimi námietkami spochybní zákonnosť trvania jeho zaistenia, inými slovami ak preukáže, že ďalšie trvanie jeho zaistenia nie je účelné a efektívne, čo sa však v danom prípade žalobcovi nepodarilo. 37. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že dôvody na zaistenie žalobcu, vymedzené v rozhodnutí o zaistení trvajú a že žalobca nepreukázal ich zánik, čo by jeho
prepustenie zo zaistenia odôvodňovalo. Na základe týchto dôvodov správny súd žalobu, ktorou sa žalobca domáhal svojho prepustenia zo zaistenia podľa § 229 SSP zamietol. 38. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446 ods. 2 písm. d) SSP]. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.