Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 2Cdo/125/2025 8719200929 23. 07. 2026 JUDr. Mária Trubanová ECLI:SK:NSSR:2026:8719200929.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a členov senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu L. E., narodeného O., G., zast. AK Berčo s. r. o., Spišská Nová Ves, J. Hanulu 19, IČO: 54 329 281, proti žalovanej Bukovina Family Farm s. r. o., Vysoké Tatry, Tatranská Lomnica 48, IČO: 51 031 221, zast. slc partners s. r. o., Bratislava, Hviezdoslavovo námestie 16, IČO: 47 246 634, o nahradenie prejavu vôle z porušenia predkupného práva s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 9C/8/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. januára 2025 sp. zn. 18Co/28/2024, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a . Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Poprad (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom (prvým v poradí) z 18. novembra 2021 č. k. 9C/8/2019-134, výrokom I. nahradil prejav vôle žalovanej, že ako predávajúci uzatvára so žalobcom ako kupujúcim kúpnu zmluvu tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia; výrokom II. žalobcovi priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovanej uznesením z 31. januára 2023 č. k. 18Co/20/2022-184, zrušil rozsudok a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. 3. Okresný súd Poprad rozsudkom (druhým v poradí) z 15. augusta 2023 č. k. 9C/8/2019-199, výrokom I. žalobu zamietol; výrokom II. priznal žalovanej voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 3.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 137c, § 149, § 151 ods. 1, § 185, § 229, § 215 ods. 1, 2, § 391 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“), ako aj § 136 ods. 1, 2, § 137, § 140, § 605 a § 606 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“).
3.2. V konaní bolo preukázané, že žalobca bol v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy (dňa 23. augusta 2018) podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, ktorých spoluvlastnícke podiely sa prevádzali predmetnou kúpnou zmluvou z 23. augusta 2018. Pred uzatvorením uvedenej kúpnej zmluvy mu predávajúci, Q. L., svoje spoluvlastnícke podiely riadne ponúkol na predaj v zmysle § 140 OZ. Súd prvej inštancie vychádzal najmä z textu listiny z 24. augusta 2018 - ponuky pre podielových spoluvlastníkov, ako aj z textu kúpnej zmluvy z 23. augusta 2018, na základe ktorej žalovaná predmetné nehnuteľnosti nadobudla. 3.3. Pri viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu, keďže dokazovanie vykonané po rozhodnutí súdu druhej inštancie nepredstavovalo podstatnú zmenu skutkových okolností, súd na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že aj keď žalovaná uzavrela spornú kúpnu zmluvu s pôvodným podielovým spoluvlastníkom dňa 23. augusta 2018, z článku 5 a bodov 5.1 až 5.6 kúpnej zmluvy vyplýva, že podmienky účinného nadobudnutia spoluvlastníckych podielov boli jasne formulované. Námietka žalobcu vo vzťahu k porušeniu zákonného predkupného práva je preto bez právneho významu. 3.4. Žalobcovi bola ponuka doručená dňa 11. septembra 2018 a lehota na zaplatenie kúpnej ceny uplynula po dvoch mesiacoch od jej doručenia, t. j. dňa 11. novembra 2018. Ponuka obsahovala všetky zákonom stanovené náležitosti vrátane čísla účtu, na ktoré mal oprávnený podielový spoluvlastník kúpnu cenu uhradiť. Vzhľadom na znenie § 605 OZ: „Ak nie je dohodnutá doba, dokedy sa má predaj uskutočniť, musí oprávnená osoba vyplatiť hnuteľnosť do ôsmich dní, nehnuteľnosť do dvoch mesiacov po ponuke. Ak táto doba uplynie márne, predkupné právo zanikne. Ponuka sa vykoná ohlásením všetkých podmienok; ak ide o nehnuteľnosť, musí byť ponuka písomná.“ sa žalobca vystavil riziku márneho uplynutia lehoty, ktorú už nebolo možné konvalidovať (iba so súhlasom pôvodného podielového spoluvlastníka, čo sa nestalo). Hoci žalobca mailom informoval predávajúceho, resp. jeho právneho zástupcu o svojom záujme o kúpu podielu, ďalšiu zákonom vyžadovanú podmienku nesplnil. 3.5. O podmienený prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ide v prípade existencie odkladacej podmienky vzťahujúcej sa na možnosť podielových spoluvlastníkov využiť svoje zákonné predkupné právo (vrátane žalobcu). Keďže k riadnemu uplatneniu predkupného práva zo strany žalobcu nedošlo a kúpna cena nebola uhradená v lehote dvoch mesiacov od doručenia ponuky, nastala hypotéza odkladacej podmienky a účinky kúpnej zmluvy nastúpili, čo umožnilo prevod vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol. 3.6. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 4. Krajský súd na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. januára 2025 č. k. 18Co/28/2024-245, výrokom I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; výrokom II. priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu 100 %. 4.1. Odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 4.2. Krajský súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie dôsledne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil. Na týchto skutkových a právnych záveroch sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. 4.3. Odvolací súd už v svojom prvom rozhodnutí vyslovil svoje stanovisko, v ktorom sa dominantne súd prvej inštancie mal zaoberať argumentáciou strán sporu s tým, že predávajúci uzatvoril kúpnu zmluvu so žalovanou a následne vykonal ponuku pre podielových spoluvlastníkov, čo deklaroval v texte samotnej kúpnej zmluvy. Žalobcovi (rovnako ako aj ostatným podielovým spoluvlastníkom) plynula lehota 2 mesiacov odo dňa doručenia ponuky na splnenie podmienok oznámených predávajúcim podielovým spoluvlastníkom. Predávajúci teda splnil svoju podmienku, ktorá mu vyplynula z ustanovenia § 140 OZ. Námietka žalobcu o nesplnení ponukovej povinnosti, po vykonanom dokazovaní, nie je dôvodná, keďže výzva predávajúceho s jasnými podmienkami, platobným miestom a lehotou na plnenie sa dostala do sféry žalobcu a márne uplynula. Tým predkupné právo žalobcu zaniklo a mailová korešpondencia s právnym zástupcom predávajúceho na úplnom konci dvojmesačnej lehoty, bez existencie dôvodov na zvolený postup žalobcu, nedáva priestor pre akceptáciu odvolacích dôvodov žalobcu, preto odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne.
4.4. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil poukazom na § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP. 5.1. Dovolateľ namietal, že odvolací súd sa vysporiadal s jeho odvolaním spôsobom, ktorý žalobca považuje za nesprávny, nedostatočný, a teda nepreskúmateľný, a to v zásade v bode 47. odôvodnenia. Toto odôvodnenie nepovažuje dovolateľ za dostatočné na to, aby splnilo zákonnú požiadavku na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to ani s odkazom na napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a ani na v poradí prvé zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu. Z tohto odôvodnenia vôbec nevyplýva právne posúdenie odvolacej argumentácie žalobcu spočívajúcej v tom, že predávajúci celkom úmyselne uviedol žalobcu pri zaslaní ponuky na uplatnenie predkupného práva do omylu, keď uviedol, že má záujem svoj spoluvlastnícky podiel odpredať, pričom v danom čase už bola platne a účinne uzatvorená kúpna zmluva, že žalobca mal záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu tak, aby predávajúci obdržal kúpnu cenu v lehote 2 mesiacov odo dňa prevzatia ponuky na uplatnenie predkupného práva, a že iba v dôsledku ľsti zo strany právneho zástupcu predávajúceho, ktorý sa vyhováral na pracovnú zaneprázdnenosť nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy tak, aby predávajúci obdržal kúpnu cenu v dvojmesačnej lehote. Týmito okolnosťami sa odvolací súd nijako nezaoberal, poukázal iba na odkladaciu podmienku ako súčasť kúpnej zmluvy. Odvolací súd sa nijako nevysporiadal ani s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k tejto odkladacej podmienke. 5.2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že právna otázka, či odkladacou podmienkou možno dosiahnuť taký cieľ, ako sa udial v prejednávanej veci, teda že platne a účinne uzatvorenou kúpnou zmluvou ešte predtým, než predávajúci zaslal ponuku na odkúpenie spoluvlastníckeho podielu, nebolo porušené predkupné právo podielového spoluvlastníka, nebola v praxi dovolacieho súdu riešená. Dovolateľ v tejto súvislosti namietal, že samotné dojednanie odkladacej podmienky a možnosti odstúpenia od zmluvy zo strany kupujúceho nemohlo konvalidovať postup predávajúceho, ktorý ponuku na uplatnenie predkupného práva zaslal až po uzatvorení kúpnej zmluvy a po úhrade kúpnej ceny. 5.3. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu spočívajúcej v tom, že momentom, od ktorého sa možno domáhať nárokov z porušenia predkupného práva, a teda aj momentom, od ktorého plynie premlčacia doba na uplatnenie nárokov z predkupného práva, je moment platného uzatvorenia zmluvy, teda nevyžaduje sa, aby zmluva aj nadobudla účinky. V tejto veci žalobca poukázal príkladmo na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/37/2007 z 30. januára 2008, ktoré je prejavom konštantnej judikatúry v danej veci. V tejto právnej veci súd nepovažoval za rozhodujúci moment platného uzatvorenia kúpnej zmluvy. Podľa dovolateľa už samotným uzatvorením kúpnej zmluvy vznikol právny dôvod porušenia predkupného práva bez ohľadu na následné účinky vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností alebo dojednanie odkladacej podmienky v kúpnej zmluve. 5.4. Ďalej bol dovolateľ toho názoru, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu spočívajúcej v tom, že v zmysle § 605 Občianskeho zákonníka, ak nie je dohodnutá iná doba, dokedy sa má predaj uskutočniť, musí oprávnená osoba vyplatiť nehnuteľnosť do dvoch mesiacov po ponuke. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že hovorí o úhrade kúpnej ceny za spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, ktorých sa týka ponuka na uplatnenie predkupného práva. Žalobca mal úmysel uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu tak, aby kúpnu cenu v tejto lehote uhradil, čo ale zmaril predávajúci. 5.5. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj trovy dovolacieho konania. 6. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedla, že samotné dovolanie neobsahuje žiadne relevantné dovolacie dôvody. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť. 8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 9. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomuktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). 10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 11. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 11.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (napr. sp. zn. 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/205/2017, 8Cdo/73/2017, 3Obdo/1/2017).
13. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 14. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu (i) k úmyselnému uvedeniu žalobcu do omylu zo strany predávajúceho pri zaslaní ponuky na uplatnenie predkupného práva v čase už platne a účinne uzatvorenej kúpnej zmluvy s treťou osobou, (ii) k reálnemu záujmu žalobcu uzatvoriť kúpnu zmluvu a zaplatiť kúpnu cenu v zákonnej lehote, pričom k neuzatvoreniu zmluvy malo dôjsť v dôsledku postupu právneho zástupcu predávajúceho, (iii) k právnemu významu odkladacej podmienky obsiahnutej v kúpnej zmluve pre posúdenie okamihu porušenia predkupného práva, ako aj (iv) k existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania, čo predstavuje námietku dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, resp. jeho nepreskúmateľnosti. 15. K tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za potrebné v prvom rade uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 15.1. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 15.2. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. 15.3. Preto aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom
vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné. 16. Vo väzbe na vyššie uvedené v bodoch 15. až 15.3. tohto rozhodnutia k dovolacej námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, a teda jeho nepreskúmateľnosti, dovolací súd uvádza, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie dospel k záveru, že ich odôvodnenie nevybočuje z limitov spravodlivého procesu, je dostatočné, logické a primerané. Odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie založil na zrozumiteľných a vzájomne previazaných skutkových a právnych úvahách, ktoré korešpondujú s vykonaným dokazovaním a umožňujú preskúmanie správnosti prijatých právnych záverov v dovolacom konaní. Z odôvodnenia rozhodnutia je zároveň zrejmé, z akých skutkových zistení odvolací súd vychádzal, akým spôsobom ich právne vyhodnotil a prečo považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP. 16.1. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie v kompletizujúcej jednote, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP, obsahuje skutkové aj právne dôvody rozhodnutia a nemožno ho považovať za arbitrárne či nepreskúmateľné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd sa zaoberal rozhodujúcimi skutkovými, aj právnymi otázkami významnými pre posúdenie dôvodnosti podaného odvolania a svoje právne závery založil na skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Odvolací súd v bodoch 40. až 44. napadnutého rozhodnutia venoval pozornosť skutkovým okolnostiam rozhodujúcim pre posúdenie otázky, či žalobca riadne a včas realizoval svoje zákonné predkupné právo, a či zo strany predávajúceho došlo k riadnemu splneniu ponukovej povinnosti podľa § 140 OZ. V tejto súvislosti poukázal na obsah ponuky na uplatnenie predkupného práva z 24. augusta 2018, doručenej žalobcovi 11. septembra 2018, ako aj na následný prejav vôle žalobcu smerujúci k nadobudnutiu ponúkaných spoluvlastníckych podielov obsiahnutý v liste zo 7. novembra 2018. Súčasne zohľadnil aj komunikáciu medzi právnymi zástupcami strán prebiehajúcu v období od 12. novembra 2018 do 20. novembra 2018, teda v samotnom závere dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na realizáciu predkupného práva, vrátane predloženia potvrdenia o disponibilite finančných prostriedkov a žiadosti o predloženie návrhu kúpnej zmluvy, ako aj následného stanoviska právneho zástupcu predávajúceho, podľa ktorého lehota na realizáciu predkupného práva uplynula márne. Odvolací súd v bode 47. uzavrel, že predávajúci splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 140 OZ, pričom zároveň konštatoval, že výzva obsahujúca konkrétne podmienky realizácie predkupného práva, vrátane určenia lehoty a miesta plnenia, sa dostala do dispozičnej sféry žalobcu a zostala v zákonom stanovenej lehote bez riadnej realizácie, v dôsledku čoho predkupné právo žalobcu zaniklo. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je preto zrejmé, že odvolací súd sa vecne zaoberal podstatou odvolacích námietok žalobcu týkajúcich sa splnenia ponukovej povinnosti, právneho významu komunikácie medzi stranami, ako aj právnych následkov márneho uplynutia lehoty na uplatnenie predkupného práva. 16.2. Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o úmyselnom uvedení žalobcu do omylu zo strany predávajúceho tým, že ponuka na realizáciu predkupného práva bola žalobcovi zaslaná v čase už uzatvorenej kúpnej zmluvy s treťou osobou, z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa skutkovými a právnymi okolnosťami relevantnými pre posúdenie tejto námietky zaoberal najmä v bodoch 45. až 47., z ktorých vyplýva, že predávajúci uzatvoril kúpnu zmluvu so žalovanou a následne vykonal ponuku pre podielových spoluvlastníkov, ktorým, ako aj žalobcovi, plynula lehota 2 mesiacov odo dňa doručenia ponuky na splnenie podmienok oznámených predávajúcim podielovým spoluvlastníkom, predávajúci splnil podmienku vyplývajúcu mu z § 140 OZ. Odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, pretože námietka žalobcu o nesplnení ponukovej povinnosti po vykonanom dokazovaní nebola dôvodná, keďže výzva predávajúceho s jasnými podmienkami, platobným miestom a lehotou na plnenie, sa dostala do sféry žalobcu a márne uplynula.
Hoci sa odvolací súd k tvrdenému úmyselnému uvedeniu žalobcu do omylu explicitne nevyjadril, z jeho právnych záverov možno vyvodiť, že uvedenú argumentáciu nepovažoval za právne významnú pre posúdenie splnenia ponukovej povinnosti podľa § 140 OZ. Odvolací súd totiž vychádzal zo skutkového záveru, že žalobcovi bola doručená ponuka obsahujúca podstatné náležitosti potrebné na realizáciu predkupného práva, pričom zároveň akcentoval, že účinnosť už uzatvorenej kúpnej zmluvy bola viazaná na odkladaciu podmienku spočívajúcu práve v márnom uplynutí lehoty na uplatnenie predkupného práva podielových spoluvlastníkov. V bodoch 41. až 44. odvolací súd poukázal na obsah listu žalobcu zo 7. novembra 2018, v ktorom žalobca deklaroval záujem o odkúpenie ponúkaných spoluvlastníckych podielov a pripravenosť bezodkladne uzatvoriť kúpnu zmluvu, ako aj na obsah e-mailovej komunikácie z 12. novembra 2018, v rámci ktorej právny zástupca žalobcu žiadal predloženie návrhu kúpnej zmluvy a deklaroval disponibilitu finančných prostriedkov potrebných na úhradu kúpnej ceny. Odvolací súd však v bode 47. vysvetlil, prečo uvedené okolnosti nepovažoval za právne významné pre právne posúdenie veci, keď uviedol, že „mailová korešpondencia s právnym zástupcom predávajúceho na úplnom konci dvojmesačnej lehoty, bez existencie dôvodov na zvolený postup žalobcu, nedáva priestor pre akceptáciu odvolacích dôvodov žalobcu“. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia preto vyplýva, že odvolací súd sa podstatou uvedenej námietky zaoberal, hoci nie spôsobom a v rozsahu požadovanom dovolateľom. 16.3. Ani vo vzťahu k námietke týkajúcej sa reálneho záujmu žalobcu uzatvoriť kúpnu zmluvu a zaplatiť kúpnu cenu v zákonnej lehote nemožno dospieť k záveru, že by sa odvolací súd s uvedenou argumentáciou nezaoberal. Zo skutkových okolností zohľadnených odvolacím súdom v bodoch 40. až 44. napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd vzal do úvahy jednak deklarovaný záujem žalobcu o nadobudnutie prevádzaných spoluvlastníckych podielov, ako aj následnú komunikáciu medzi právnymi zástupcami strán prebiehajúcu v závere dvojmesačnej lehoty na realizáciu predkupného práva. V bode 47. zároveň vysvetlil, že uvedené okolnosti nepovažoval za spôsobilé zmeniť záver o márnom uplynutí lehoty na realizáciu predkupného práva, keďže žalobca v stanovenej lehote nesplnil podmienky obsiahnuté v ponuke predávajúceho. 16.4. Rovnako nedôvodná je aj dovolacia námietka týkajúca sa absencie vysporiadania sa s právnym významom odkladacej podmienky obsiahnutej v kúpnej zmluve. Odvolací súd sa touto otázkou výslovne zaoberal už v spomínaných nosných bodoch 45. až 47. napadnutého rozhodnutia, kde vysvetlil, že odkladacia podmienka predstavuje prípustný právny inštitút podľa § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorým možno viazať účinnosť právneho úkonu na splnenie určitej skutočnosti. Zároveň zdôraznil, že význam odkladacej podmienky spočíval v tom, že účinky uzavretej kúpnej zmluvy boli viazané na márne uplynutie lehoty určenej podielovým spoluvlastníkom na uplatnenie ich zákonného predkupného práva. Odvolací súd pritom vychádzal zo skutkového záveru, že žalobcovi bola ponuka riadne doručená, dvojmesačná lehota na splnenie podmienok ponuky mu začala plynúť a márne uplynula bez riadneho uplatnenia predkupného práva. Na tomto základe uzavrel, že po nesplnení podmienok zo strany žalobcu nastúpili účinky odkladacej podmienky a kúpna zmluva mohla vyvolať zamýšľané právne následky vo vzťahu k prevodu vlastníckeho práva. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa otázkou právneho významu odkladacej podmienky a jej dopadu na posúdenie tvrdeného porušenia predkupného práva žalobcu vecne a dostatočne zaoberal. 16.5. Taktiež nemožno prisvedčiť ani dovolacej námietke, podľa ktorej sa odvolací súd nevysporiadal s tvrdenou existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Odvolací súd sa k výroku o trovách konania vyjadril v bode 48. napadnutého rozhodnutia, v ktorom uviedol, že správny je aj výrok o náhrade trov konania úspešnej strane sporu, keďže žalobca mal možnosť uplatniť riadne, v zákonom stanovenej lehote, predkupné právo podielového spoluvlastníka a po nevyužití svojho práva, podaním žaloby na súd, žalobca bol v konaní neúspešný a tým vznikla jeho povinnosť nahradiť trovy konania protistrane. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie o trovách konania na zásade úspechu v spore a dôvody svojho rozhodnutia dostatočne vysvetlil. Samotná skutočnosť, že sa osobitne nevyjadril ku každej čiastkovej argumentácii žalobcu vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP, bez ďalšieho neznamená nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. 17. V nadväznosti na uvedené dovolací súd pripomína, že z práva na spravodlivý proces síce vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami a argumentmi strán sporu, avšak len tými, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07). Ako už bolo vyššie naznačené, judikatúra ESĽP zároveň nevyžaduje, aby súd dal odpoveď na každý argument účastníka konania, ale iba na tie, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné (Ruiz Torija proti Španielsku z 09. 12. 1994, séria A č. 303
- A, § 29). Odvolací súd napokon v bode 50. svojho rozhodnutia výslovne uviedol, že „nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto pre rozhodnutie vo veci samej boli bez významu“. Takýto postup je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu, aj ESĽP a nemožno v ňom vidieť porušenie práva dovolateľa na spravodlivý proces. 18. Skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje so skutkovým a právnym názorom odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) a s výsledkom rozhodnutia v spore, sama osebe nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Za procesnú vadu konania podľa uvedeného ustanovenia nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo v posudzovanej veci zistené nebolo. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06). Podľa názoru dovolacieho súdu napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie obsahuje dostatočné skutkové, aj právne dôvody, z ktorých sú zrejmé úvahy, na základe ktorých odvolací súd dospel k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správneho. Preto dovolací súd dospel k záveru, že namietaná vada podľa § 420 písm. f) CSP daná nie je. 19. Dovolací súd pre úplnosť, aj vo väzbe na obsah dovolacej argumentácie zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým oba súdy nižšej inštancie dospeli, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie sporu túto vadu zmätočnosti nezakladá (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017), tento právny záver považuje i ústavný súd za akceptovateľný (I. ÚS 61/2019). 20. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd môže len konštatovať, že dovolanie žalobcu namietajúceho vadu podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu je síce v tejto časti prípustné, ale nie je dôvodné, pretože táto vada dovolacím súdom zistená nebola. 21. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. 21.1. Pre všetky procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“, a to ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. Musí ísť o právnu otázku (nie skutkovú), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/neriešili okresný a odvolací súd. Preto dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí. 21.2. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018). 22. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
23. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. 24. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Dovolací súd vo svojej súdno-aplikačnej (judikatórnej) činnosti k tomu už v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne tiež v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/123/2017, 7Cdo/140/2017, 9Cdo/315/2020, 9Cdo/2/2021) uviedol, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolateľ by mal: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. 25. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. b) CSP je rozhodujúce, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, avšak táto otázka doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolateľ by mal: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) tvrdiť (a prípadne i doložiť), že takáto otázka doteraz nebola riešená dovolacím súdom, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Z logického hľadiska sa vylučuje, aby pre identickú právnu otázku sa mohli uplatniť oba dovolacie dôvody (§ 421 ods. 1 písm. a) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP). 26. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania, a to najmä z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolená právna otázka je taká otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. 27. Dovolateľ v dovolaní vymedzil prípustnosť svojho dovolania s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP ohľadom nesprávneho vyriešenia nasledujúcej otázky, či odkladacou podmienkou možno dosiahnuť taký cieľ, ako sa udial v prejednávanej veci, teda že platne a účinne uzatvorenou kúpnou zmluvou ešte predtým, než predávajúci zaslal ponuku na odkúpenie spoluvlastníckeho podielu, nebolo porušené predkupné právo podielového spoluvlastníka. 28. Dovolací súd posudzujúc dovolateľom takto formulovanú otázku uvádza, že dovolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, keď vychádzal zo skutkového záveru, že predávajúci splnil ponukovú povinnosť podľa § 140 Občianskeho zákonníka tým, že podielovým spoluvlastníkom doručil ponuku na prevod spoluvlastníckeho podielu so stanovenými podmienkami, pričom žalobcovi bola táto ponuka riadne doručená a v zákonnej lehote ju nevyužil. Na takto ustálený skutkový stav odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) aplikoval § 140 a § 605 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že márnym uplynutím zákonnej lehoty došlo k zániku zákonného predkupného práva žalobcu. 29. Rozhodujúcou otázkou, ktorá bola pre odvolací súd kľúčová pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, bola vo väzbe na zistený skutkový stav otázka splnenia ponukovej povinnosti predávajúceho a následného zániku predkupného práva žalobcu uplynutím zákonnej lehoty. Z bodu 47. odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom výslovne vyplýva, že odvolací súd považoval za rozhodujúce, že ponuka na uplatnenie predkupného práva sa dostala do dispozičnej sféry žalobcu,
obsahovala jasne určené podmienky a zákonná dvojmesačná lehota na jej využitie márne uplynula, v dôsledku čoho predkupné právo žalobcu zaniklo. Táto otázka priamo determinovala právny záver o neexistencii porušenia predkupného práva a predstavovala právny základ napadnutého rozhodnutia. 30. Dovolateľom formulovaná otázka smerujúca k právnym účinkom odkladacej podmienky vychádza z odlišného skutkového a právneho predpokladu, než z akého vychádzali súdy nižšej inštancie, keď dovolateľ konštruuje skutkový stav založený na tom, že uzavretie právneho úkonu (platnej a účinnej kúpnej zmluvy) viazaného na odkladaciu podmienku bolo samo osebe spôsobilé založiť porušenie predkupného práva. Takýto skutkový a právny základ však nevyplýva zo skutkových zistení súdov nižšej inštancie. Odvolací súd totiž vychádzal zo skutkového záveru, že predávajúci síce uzatvoril kúpnu zmluvu so žalovanou, ale s odkladacou podmienkou. Odkladacia podmienka účinnosť právneho úkonu podmieňuje v tom zmysle, že pokiaľ dôjde k jej splneniu, právny úkon sa stane účinným a začne vyvolávať právne následky. Uvedené znamená, že kúpna zmluva bola síce platne uzatvorená, ale nebola účinná tak, ako to uvádza dovolateľ v nastolenej právnej otázke. Predávajúci po uzatvorení platnej, ale nie účinnej kúpnej zmluvy následne vykonal ponuku pre podielových spoluvlastníkov vrátane žalobcu, t. j. splnil si svoju ponukovú povinnosť riadne a včas, ponuka sa dostala do dispozičnej sféry žalobcu a žalobca svoje predkupné právo v zákonnej lehote nevyužil, v dôsledku čoho došlo k jeho zániku. 31. Odvolací súd sa síce otázkou odkladacej podmienky zaoberal a vyslovil právny záver, že odkladacia podmienka podmieňuje účinnosť právneho úkonu, avšak nemá význam z hľadiska samotnej existencie subjektívnych práv a povinností, ktoré sú predmetom právneho úkonu, tento záver však nepredstavoval nosný dôvod rozhodnutia. Úvahy odvolacieho súdu uvedené v bodoch 45. a 46. napadnutého rozsudku mali len podporný charakter vo vzťahu k argumentácii žalobcu a nepredstavovali samostatný a rozhodujúci právny základ rozhodnutia vo veci. Ich význam spočíval v reakcii na argumentáciu žalobcu o údajnom porušení predkupného práva, pričom samy osebe neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodujúci záver odvolacieho súdu o tom, že ponuková povinnosť bola splnená a predkupné právo žalobcu márnym uplynutím zákonnej lehoty zaniklo. Riešenie sporu tak nespočívalo na posudzovaní právnych účinkov odkladacej podmienky, ale na závere, že ponuka bola žalobcovi doručená, žalobca ju v zákonnej lehote nevyužil, a preto došlo k zániku predkupného práva podľa § 605 Občianskeho zákonníka. 32. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom formulovaná otázka nie je otázkou, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu v merite sporu, a preto nemôže byť považovaná za právnu otázku významnú z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolateľ zároveň formulovanú otázku viaže na skutkový predpoklad, ktorý nezodpovedá skutkovému stavu ustálenému súdmi nižšej inštancie. Dovolanie tak v tejto časti neobsahuje riadne vymedzenie právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. 33. Žalobca v súvislosti s uvádzaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP ako právnu otázku nastolil otázku odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to v dvoch rovinách. V prvej rovine namietal, že odvolací súd sa odklonil od záveru, podľa ktorého momentom, od ktorého sa možno domáhať nárokov z porušenia predkupného práva, je moment platného uzatvorenia zmluvy, pričom nie je rozhodujúce nadobudnutie jej účinkov, s poukazom najmä na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/37/2007 z 30. januára 2008. V druhej rovine namietal odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu spočívajúcej vo výklade § 605 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého oprávnená osoba musí vyplatiť nehnuteľnosť do dvoch mesiacov po ponuke, pričom žalobca tvrdil, že túto podmienku bol pripravený splniť, avšak jej naplnenie zmaril predávajúci. 34. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo založené na skutkovom zistení, že predávajúci splnil ponukovú povinnosť podľa § 140 Občianskeho zákonníka tým, že doručil podielovým spoluvlastníkom ponuku na prevod spoluvlastníckeho podielu, ktorá sa dostala do dispozičnej sféry žalobcu, pričom žalobca ju v zákonnej dvojmesačnej lehote nevyužil. V dôsledku márneho uplynutia tejto lehoty došlo k zániku predkupného práva žalobcu podľa § 605 Občianskeho zákonníka. Na tomto právnom závere odvolací súd založil svoje rozhodnutie, čo dovolací súd v súvislosti s dovolateľovu argumentáciou považuje za potrebné opakovane pripomínať. Z uvedeného vyplýva, že dovolateľom nastolené právne otázky týkajúce sa okamihu porušenia predkupného práva vo väzbe na uzatvorenie kúpnej zmluvy, ako aj výkladu § 605 Občianskeho zákonníka, neboli otázkami, od ktorých by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže odvolací súd nevychádzal z momentu platného uzatvorenia kúpnej zmluvy, ani z jej účinkov
ako rozhodujúcej skutočnosti, ale výlučne zo splnenia ponukovej povinnosti a z následného zániku predkupného práva uplynutím zákonnej lehoty. 35. K rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/37/2007, od ktorého sa mal odvolací súd podľa tvrdenia dovolateľa odkloniť, dovolací súd poukazuje na to, že uvedené rozhodnutie riešilo otázku porušenia predkupného práva vo väzbe na okamih uzatvorenia kúpnej zmluvy, pričom ide o právnu otázku posudzovanú v inom skutkovom a právnom kontexte, keď v prejednávanej veci nešlo o určenie momentu porušenia predkupného práva, ale o posúdenie splnenia ponukovej povinnosti a zániku predkupného práva v dôsledku márneho uplynutia zákonnej lehoty. Odvolací súd v prejednávanej veci nevyslovil právny názor, podľa ktorého by k porušeniu predkupného práva dochádzalo až povolením vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností alebo nadobudnutím účinkov kúpnej zmluvy. Jeho rozhodnutie bolo založené na odlišnom právnom závere, a to, že predkupné právo žalobcu zaniklo v dôsledku nevyužitia riadne doručenej ponuky v zákonnej lehote. Odvolací súd sa otázkou účinkov kúpnej zmluvy a jej prípadnej viazanosti na odkladaciu podmienku zaoberal len okrajovo v rámci reakcie na argumentáciu žalobcu, pričom táto úvaha nepredstavovala nosný dôvod rozhodnutia. 36. K námietke dovolateľa o tvrdenom odklone od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri výklade § 605 Občianskeho zákonníka dovolací súd uvádza, že dovolateľ neidentifikoval konkrétne rozhodnutie dovolacieho súdu, od ktorého sa mal odvolací súd odchýliť. Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu pritom nevyplýva odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vzťahujúcej sa k výkladu uvedeného ustanovenia Občianskeho zákonníka (porovnaj napr. sp. zn. 2Cdo/44/2008, 9Cdo/102/2022). Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že konkrétne podmienky obsiahnuté v ponuke a miera potrebnej súčinnosti predávajúceho môžu mať význam pre posúdenie, či oprávnený spoluvlastník mohol predkupné právo riadne a účinne vykonať. Zároveň však platí, že ak nie je dohodnutá iná doba uskutočnenia predaja, k účinnému uplatneniu predkupného práva dochádza zaplatením kúpnej ceny v dvojmesačnej lehote podľa § 605 Občianskeho zákonníka, pričom samotné vyhlásenie oprávnenej osoby o záujme uzavrieť kúpnu zmluvu alebo pripravenosti uhradiť kúpnu cenu bez splnenia podmienok obsiahnutých v ponuke nemožno považovať za účinné vykonanie predkupného práva. Hoci ponuka podľa § 605 Občianskeho zákonníka predstavuje jednostranný adresovaný právny úkon, ktorý má charakter návrhu na uzavretie zmluvy podľa § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka, na účinné vykonanie predkupného práva nepostačuje samotné prijatie ponuky (akceptácia); oprávnený musí zároveň splniť podmienky obsiahnuté v ponuke, predovšetkým zaplatiť kúpnu cenu v zákonom ustanovenej lehote podľa citovaného ustanovenia. Odvolací súd v prejednávanej veci vychádzal zo skutkového záveru, že žalobcovi bola riadne doručená ponuka obsahujúca podmienky výkonu predkupného práva, a že žalobca v zákonnej lehote predkupné právo riadne neuplatnil. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, že mal úmysel uzavrieť kúpnu zmluvu a kúpnu cenu v lehote uhradiť, avšak tento postup mal byť zmarený konaním predávajúceho, ide o nesúhlas s posúdením konkrétnych okolností veci súdmi nižších inštancií, nie o odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 37. Dovolací súd dodáva, že dovolateľom prezentovaná argumentácia pri formulovaní právnych otázok podľa § 421 ods. 1 CSP ako celku v podstatnom predstavovala v skutočnosti spochybnenie skutkových a z nich vyplývajúcich právnych záverov odvolacieho súdu (rovnako súdu prvej inštancie), ktoré bolo súčasťou námietok žalobcu vyjadrených už v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolateľ svoju argumentáciu založil na tvrdení, že bol pripravený uzavrieť kúpnu zmluvu a uhradiť kúpnu cenu v zákonnej lehote, avšak tento postup mal byť zmarený konaním predávajúceho, rovnako namietal právne účinky odkladacej podmienky dojednanej v predmetnej kúpnej zmluve uzavretej medzi predávajúcim a nadobúdateľom spoluvlastníckeho podielu. Takto formulované námietky však vo svojej podstate smerujú proti skutkovým zisteniam a hodnoteniu konkrétnych okolností veci súdmi nižších inštancií, nie proti riešeniu právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolací súd v tejto súvislosti preto pripomína, že nie je oprávnený preskúmavať správnosť skutkových zistení, ani nanovo hodnotiť vykonané dôkazy, keďže v dovolacom konaní nevykonáva dokazovanie (§ 442 CSP). Dovolací súd nie je treťou inštanciou, ale súdom právnym, a preto sa ním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových záverov prijatých súdmi nižších inštancií ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania (porovnaj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 432). 38. Zhrnúc uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolateľom formulované právne otázky nespĺňajú predpoklady prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), ani písm. b) CSP. V prípade
otázky smerujúcej k právnym účinkom odkladacej podmienky nejde o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu bolo založené na závere o splnení ponukovej povinnosti a zániku predkupného práva márnym uplynutím zákonnej lehoty. Rovnako ani otázky formulované dovolateľom v súvislosti s tvrdeným odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nepredstavovali otázky rozhodujúce pre rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil na posudzovaní okamihu porušenia predkupného práva vo väzbe na účinky uzatvorenej kúpnej zmluvy, ani na právnych účinkoch odkladacej podmienky, ale na skutkovom a právnom závere o riadnom splnení ponukovej povinnosti a nevyužití predkupného práva žalobcom v zákonnej lehote. Zároveň dovolateľ neoznačil relevantnú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací súd odchýliť, pričom jeho argumentácia vo svojej podstate smeruje proti skutkovým a z nich vyplývajúcim právnym záverom súdov nižších inštancií. Dovolateľ tak dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 CSP nevymedzil zákonným spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, preto dovolací súd jeho dovolanie v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. f) CSP. 39. Na základe uvedeného dovolací súd uzavrel, že dovolanie žalobcu ohľadom namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné, a ohľadom namietajúceho nesprávneho právneho posúdenia sporu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP je neprípustné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP). 40. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v súlade so zásadou úspechu vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 41. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.