Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 404/2026-38
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/51/2024 z 29. októbra 2025 takto
rozhodol:
1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/51/2024 z 29. októbra 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/51/2024 z 29. októbra 2025 z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľky
1. Uznesením č. k. IV. ÚS 404/2026-17 z 29. júla 2026 ústavný súd prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením najvyššieho súdu označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a aby jej priznal nárok na náhradu trov konania. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa podanou žalobou domáhala, aby súd zaviazal Východoslovenskú vodárenskú spoločnosť, a. s. (ďalej len „žalovaný“), na zaplatenie sumy 8 003,60 eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľka je podielovou spoluvlastníčkou v žalobe špecifikovaných nehnuteľností vo výmere 441,820 m2, na ktorých sa nachádza kanalizačný zberač G vo vlastníctve žalovaného, ktorý je súčasťou vodohospodárskej stavby „Prešov – Sekčov, kanalizácia, I. stavba“. Žalovaný užíva jej nehnuteľnosti v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu bez právneho dôvodu. Sťažovateľka sa preto domáhala nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 17. augusta 2017 do 11. augusta 2019, t. j. za 725 dní, vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku, ktorým bola stanovená všeobecná hodnota nájmu pozemkov v roku 2017 vo výške 9,12 eur/m2 na obdobie jedného roka. Sťažovateľka zároveň odkázala na štyri rozhodnutia Okresného súdu Prešov, v ktorých súdy dospeli k záveru, že k jej nehnuteľnostiam nevzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 37a zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) účinného do 1. júna 2022 (ďalej len „vodný zákon“), a za rôzne predchádzajúce obdobia priznali jej aj jej právnemu predchodcovi obdobný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný v preskúmavanom konaní tvrdil, že k zriadeniu a prevádzkovaniu stavby kanalizačného zberača nedochádza bez právneho dôvodu. Ide o vodohospodársku líniovú stavbu zriadenú vo verejnom záujme na základe rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove z 22. marca 1976 a kolaudačného rozhodnutia k tejto stavbe z 8. marca 1984, vo vzťahu ku ktorej sú právne vzťahy medzi vlastníkom vodohospodárskej stavby a vlastníkom nehnuteľnosti (pozemku) riešené podľa osobitných právnych predpisov vznikom zákonného vecného bremena podľa § 37a ods. 1, 3 vodného zákona v znení účinnom od 1. októbra 1995, ktoré vylučuje vznik bezdôvodného obohatenia na strane sťažovateľky. Žalovaný tvrdil, že sťažovateľka si mohla uplatniť za podmienok vodného zákona len jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena, preto vzniesol námietku premlčania k jej nároku. 3. Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 19C/24/2019 z 9. septembra 2021 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Dospel k záveru, že sťažovateľka nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože žalovaný pozemky neužíva bez právneho dôvodu, ale na základe zákonného vecného bremena, ktoré vzniklo nadobudnutím účinnosti zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 199/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a dopĺňa sa zákon č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 199/1995 Z. z.“), a to aj k tým vodohospodárskym dielam, ktoré boli zriadené a prevádzkované pred jeho účinnosťou. K predchádzajúcim rozhodnutiam tohto súdu v obdobných veciach uviedol, že nešlo o rozsudky s prejudiciálnym účinkom pre preskúmavané konanie, ale ich predmetom boli žaloby na plnenie a súdy otázku hmotnoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami posudzovali len ako predbežnú so záverom, že ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vo vzťahu k otázkam vzniku zákonného
2
vecného bremena, charakteru náhrady zaň a premlčania tejto náhrady okresný súd odkázal na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu. 4. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2Co/79/2022 z 27. apríla 2023 potvrdil rozsudok okresného súdu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a s právnymi závermi napadnutého rozsudku, zdôrazniac vo vzťahu k predloženým rozhodnutiam okresného súdu, že požiadavka jednotnosti judikatúry súdov o tej istej prejudiciálnej otázke vzniknutej za tých istých okolností nemôže obstáť oproti požiadavke nezávislosti rozhodovania, tzn. plnej jurisdikcii konajúceho súdu. Sťažovateľka nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený 11. augusta 2015, teda za účinnosti zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 442/2002 Z. z.“), ktorý v § 42 ods. 6 ustanovil, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Právo na náhradu v zmysle § 37a ods. 4 vodného zákona za výkon oprávnení podľa odseku 1 je podľa už uvedeného jednorazové, nie opakované a v danej veci nárok sťažovateľky, ktorý si uplatnila proti žalovanému z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, bol uplatnený po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby na priznanie náhrady podľa § 37a ods. 4 vodného zákona, pričom žalovaný vzniesol námietku premlčania. 5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nevykazuje znaky arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti či prekvapivosti. Pri posudzovaní dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nezistil odklon od svojej ustálenej rozhodovacej praxe a dodal, že súdna prax sa vyvíja, a to konkrétne s poukazom na jednorazovosť náhrady za zákonné vecné bremeno. 6. Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje: a) V odôvodnení dovolania poukázala na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu týkajúce sa riešenia otázky záväznosti skoršieho právneho posúdenia hmotnoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami, prezentujúce odlišný právny názor na posúdenie otázky prejudiciality rozhodnutí. Za nesprávnu označila argumentáciu súdov rozhodnutiami sp. zn. 4Cdo 161/2020 z 29. júna 2022 a sp. zn. 8Cdo 216/2020 z 29. júna 2022 o žalobách na plnenie, v ktorých súdy dospeli k iným právnym záverom ako v preskúmavanom konaní. Súdy nezohľadnili prejudiciálny účinok skorších rozsudkov v obdobných veciach sťažovateľky, resp. jej právneho predchodcu, ktorými bol vyriešený hmotnoprávny vzťah medzi stranami sporu tak, že v prospech žalovaného nevzniklo žiadne zákonné vecné bremeno k jej nehnuteľnostiam, a preto má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nie je možné sa stotožniť s právnym názorom, že právnu istotu a legitímne očakávania možno nadobudnúť jedine v konaní, v ktorom strana sporu podá určovaciu žalobu, resp. uplatňuje určovací petit. b) Súdy sa odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a preto dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP bol v tomto prípade daný. Odmietnutím dovolania ako neprípustného najvyšší súd odmietol poskytnúť právnu ochranu nároku uplatnenému sťažovateľkou.
3
c) Najvyšší súd nesprávne vyhodnotil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Sťažovateľka považuje za zmätočný odkaz na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo 51/2022 z 28. februára 2023, v ktorom súdy dospeli k záveru, že zákonné vecné bremeno podľa § 37a vodného zákona z dôvodu umiestnenia vodohospodárskej líniovej stavby na nehnuteľnosti nevzniklo. Sťažovateľka navyše k uvedenému rozhodnutiu v rámci obiter dictum dodáva, že nesúhlasí ani so záverom, že prípadnému nároku vlastníka nehnuteľností za obmedzenie užívania nehnuteľností zastavaných vodohospodárskou líniovou stavbou je charakterovo najbližší a analogický nárok vyplývajúci zo zákonného vecného bremena, a nie nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia. d) V zákone č. 199/1995 Z. z. absentujú prechodné ustanovenia, ktoré majú zákony, na ktoré odkazuje dôvodová správa k nemu, preto tento zákon ako nová právna úprava mohol dopadať len na právne vzťahy, ktoré vzniknú po jeho účinnosti. Súdy boli oprávnené interpretovať a aplikovať právnu úpravu na individuálne zistené skutkové okolnosti, nie vypĺňať medzery zákonnej úpravy. V tomto prípade preto mali dospieť k záveru, že zákonné vecné bremeno nevzniklo, čomu zodpovedá aj znenie § 42 ods. 6 zákona č. 442/2002 Z. z.
II. Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky
II.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:
7. Najvyšší súd sa vyjadril prostredníctvom predsedníčky senátu rozhodujúceho v tejto veci, ktorá uviedla, že jej po právoplatnom rozhodnutí tejto veci dovolacím súdom neprislúcha už vykonaný proces posudzovania prípustnosti a dôvodnosti dovolania založiť nanovo na takej právnej argumentácii, ktorá by bola odpoveďou na jednotlivé námietky obsiahnuté v ústavnej sťažnosti. V závere konštatovala, že napadnuté uznesenie podľa nej nezasahuje do označených základných práv a slobôd sťažovateľky, nie je arbitrárne ani ústavne neudržateľné, avšak rozhodnutie vo veci ponecháva na úvahe ústavného súdu.
II.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:
8. Zúčastnená osoba vo vyjadrení uviedla, že ústavná sťažnosť ako celok je v zásade iba zopakovaním argumentácie predloženej dovolaciemu súdu, ktorou sťažovateľka žiada ústavný súd o preskúmanie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje sčasti tým, čím neargumentovala v podanom dovolaní. Úlohou dovolacieho súdu bolo vzhľadom na obsah dovolania posúdiť, či bolo rozhodnutie krajského súdu nedostatočne odôvodnené a či sa pri vyriešení otázky prejudiciality ako právnej otázky, ktorú označil dovolateľ, krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Zaoberať sa inými aspektmi a argumentmi sťažovateľky dodatočne uvedenými v ústavnej sťažnosti by znamenalo preskúmať rozhodnutie dovolacieho súdu nad rámec podaného dovolania, ktorým bol najvyšší súd viazaný. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, najvyšší súd podrobne vysvetlil, z akých dôvodov považoval rozsudok krajského súdu za dostatočne odôvodnený. Povinnosťou súdu bolo preskúmať jedinú otázku, a to otázku prejudiciality skorších rozsudkov medzi stranami sporu, ktoré sa týkali plnenia na základe identického právneho dôvodu, avšak za iné časové obdobia.
4
9. Sťažovateľka si riešenie prejudiciálnej otázky vykladá mylne. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prejudiciálne účinky skoršieho právoplatného rozhodnutia súdu nastávajú len vo vzťahu k otázke, ktorá bola priamym predmetom skoršieho konania a ktorá bola posúdená vo výroku skoršieho súdneho rozhodnutia. V prípade sťažovateľky takéhoto výroku niet. 10. Sťažovateľka nerozlišuje medzi prejudiciálnym účinkom právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorý sa môže týkať len otázky vyriešenej priamo výrokom iného právoplatného rozhodnutia, a princípom právnej istoty vo vzťahu k právnym názorom vysloveným v predchádzajúcom právoplatnom súdnom rozhodnutí, v dôsledku čoho sú jej právne názory nesprávne. Výrok rozhodnutia ukladajúci povinnosť zaplatenia určitého peňažného plnenia za určité časové obdobie prejudikuje len existenciu hmotnoprávneho vzťahu v danom období, avšak nemôže zakladať záväznosť právneho posúdenia nároku týkajúceho sa tých istých strán sporu, avšak iného časového obdobia. V danej veci nešlo o totožnú skutkovú a právnu situáciu ako v predchádzajúcich sporoch, a to už len z toho dôvodu, že žalovaný na rozdiel od predchádzajúcich konaní predložil kvalifikovanú procesnú obranu, detailnú argumentáciu i dôkazy na jej podporu, ktoré súdy v predchádzajúcich konaniach vôbec neposudzovali.
II.3. Replika sťažovateľky:
11. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedla, že neprináša vo vzťahu k podstatným námietkam v ústavnej sťažnosti novú vecnú argumentáciu, no súhlasí so záverom, že napadnuté uznesenie musí byť posudzované predovšetkým na základe dôvodov, ktoré najvyšší súd uviedol priamo v jeho odôvodnení. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietanie spôsobu, akým porušovateľ odmietol jej dovolanie, hoci v ňom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP bola riadne vymedzená právna otázka a aj označené rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť. Sťažovateľka poukázala aj na vecnú nesprávnosť argumentácie najvyššieho súdu poukazom na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 4Cdo 161/2020 a sp. zn. 8 Cdo 216/2020, ktoré vyhodnotil ako neaplikovateľné v tejto veci, hoci v nich najvyšší súd priznal skorším rozsudkom na plnenie význam pri posudzovaní hmotnoprávneho vzťahu strán v ďalších sporoch. 12. K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľka poukázala na všeobecnosť námietky zúčastnenej osoby, že sčasti argumentuje v ústavnej sťažnosti skutočnosťami, ktorými v dovolaní neargumentovala, ktorá navyše nezodpovedá obsahu ňou podaného dovolania. Už v dovolaní výslovne formulovala právnu otázku a výslovne označila rozhodnutia, od právnych záverov ktorých sa najvyšší súd odklonil v jej veci. Ak sťažovateľka v ústavnej sťažnosti reaguje aj na argumentáciu alebo judikatúru použitú až v napadnutom uznesení dovolacieho súdu, je zrejmé a logické, že takúto reakciu nemohla formulovať ešte pred vydaním tohto rozhodnutia. Zúčastnená osoba zastáva názor, že prejudiciálny účinok možno spájať výlučne s otázkou vyriešenou priamo vo výroku skoršieho rozhodnutia. Vo veci sp. zn. 5Cdo 161/2023 nebola medzi stranami sporná samotná existencia zákonného vecného bremena. Samotná existencia odlišných právnych záverov v rozhodovacej praxi zvýrazňuje potrebu, aby dovolací súd presvedčivo vysvetlil vzájomný vzťah rozhodnutí označených v dovolaní a dôvod, pre ktorý ich nemožno na jej vec aplikovať. Za presvedčivý nemožno považovať ani argument zúčastnenej osoby, že nešlo o totožnú skutkovú a právnu situáciu vzhľadom na kvalitu procesnej obrany predloženej sťažovateľkou. Kvalita procesnej obrany jednej strany sama osebe nepredstavuje zmenu hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami. Zúčastnená osoba
5
neuviedla novú právnu skutočnosť, ktorá by v období medzi vydaním jednotlivých rozhodnutí spôsobila vznik zákonného vecného bremena, ktoré podľa skorších právoplatných rozhodnutí neexistovalo, tzn. v tejto veci ide o diametrálne opačné posúdenie samotného právneho základu dlhodobo existujúceho vzťahu. Zúčastnená osoba sama presúva svoju argumentáciu z roviny prejudiciality do roviny princípu právnej istoty, poukazujúc na možnosť vývoja judikatúry súdov. Sťažovateľka však namieta neodôvodnenie zásadného odklonu od existujúcej judikatúry najvyšším súdom v napadnutom uznesení. V závere sťažovateľka zotrvala na tvrdení o oprávnenosti svojich dôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti.
III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
13. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na prístup k súdu. Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu ju musí poskytnúť (II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05, I. ÚS 115/2020). Právo na prístup k súdu je takisto nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tvorí jeho esenciálny prvok (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 a 36). 14. Právo na prístup k súdu nemá absolútny charakter a v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy je možné sa ho domáhať len v medziach zákona. Tieto medze sú pre uplatňovanie mimoriadnych opravných prostriedkov v civilnom sporovom konaní určené v § 420 až § 422 CSP, ktoré ustanovujú, kedy je, resp. nie je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie. Zároveň platí, že dovolateľ je povinný formulovať dovolacie dôvody spôsobom zodpovedajúcim § 431 až § 435 CSP (m. m. IV. ÚS 15/2021). 15. Ústavný súd plne rešpektuje rozhodovací priestor najvyššieho súdu vrátane jeho kompetencie ústavne konformným spôsobom vymedziť si prípustnosť a spôsob rozhodovania o dovolaní (napr. II. ÚS 398/08, I. ÚS 18/2020), no len ak tým neprekročí ústavné štandardy (I. ÚS 17/01). Konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch nie je vyňaté z rámca ústavnoprávnych princípov, preto ústavný súd musí dbať na to, aby boli dodržané záruky spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby interpretácia prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov nebola svojvoľná ani formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010). 16. Ťažisko sťažnostnej argumentácie spočíva v tvrdení sťažovateľky, že najvyšší súd sa odmietol zaoberať riadne uplatnenými dovolacími dôvodmi podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP a jej dovolanie odmietol, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Ústavný súd preto skúmal, či právne závery, ktorými najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľky, boli výsledkom ústavne udržateľnej aplikácie noriem procesného práva v súlade s označenými článkami
6
ústavy a dohovoru a či účinky dovolacej právomoci najvyššieho súdu boli v danom prípade zlučiteľné s právom strany na prístup k súdu. 17. Dovolanie sťažovateľky odôvodnené § 420 písm. f) CSP najvyšší súd odmietol podľa § 447 písm. c) CSP pre neprípustnosť. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanej vade zmätočnosti uviedol v bodoch 13 až 17 odôvodnenia napadnutého uznesenia, že napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd sa v ňom v súlade s § 387 ods. 2 CSP stotožnil s argumentáciou okresného súdu a okrem toho sa vyjadril aj k nosným otázkam sporu, potvrdiac záver, že v danom prípade ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľky na základe zákona a vo verejnom záujme. V bode 18 najvyšší súd poukázal na to, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa vyjadrili aj k predchádzajúcim rozhodnutiam súdu v obdobných veciach a uviedli dôvody, pre ktoré sa s nimi nevedeli stotožniť, ktoré navyše podopreli teóriou procesného práva pri výklade pojmov záväznosť rozhodnutia, prejudicialita a právna istota. K sťažovateľkou predloženým rozsudkom v obdobných veciach najvyšší súd uviedol, že išlo o rozhodnutia o žalobách na plnenie, a preto nešlo o rozsudky s prejudiciálnym účinkom v jej veci, pretože neobsahovali určujúci výrok, ktorý by bol pre súd záväzný pri posudzovaní predbežnej otázky. 18. Sťažovateľkou uplatneným dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa najvyšší súd zaoberal v bodoch 26 a nasl. napadnutého uznesenia. V bode 42 napadnutého uznesenia najvyšší súd identifikoval právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal najvyšší súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ako sám najvyšší súd konštatoval, v podstate sa sťažovateľka pýtala, či krajský súd vo veci mohol prijať záver o vzniku zákonného vecného bremena na pozemkoch sťažovateľky, ak v predchádzajúcich právoplatne skončených sporoch medzi rovnakými stranami sporu súdy ustálili, že zákonné vecné bremeno na pozemkoch sťažovateľky nevzniklo, a preto má proti žalovanému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie týchto pozemkov bez právneho dôvodu. V bodoch 43 až 46 sa najvyšší súd vysporiadal s jeho vlastnými rozhodnutiami, v ktorých podľa sťažovateľky dospel najvyšší súd k odlišnému právnemu názoru v otázke prejudiciality súdnych rozhodnutí ako v jej prípade. Týmito rozhodnutiami sťažovateľka preukazovala naplnenie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, t. j. existenciu odklonu od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu v jej veci. 19. Ústavný súd považuje za potrebné osobitne poukázať na bod 46 napadnutého uznesenia, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal rozhodnutiami sp. zn. 4Cdo/161/2020 z 29. júna 2022 a sp. zn. 8Cdo/216/2020 z 29. júna 2022, konštatujúc, že „v oboch prípadoch išlo o situáciu, keď predchádzajúci rozsudok výslovne určil (vo výroku), že určitý právny vzťah neexistuje (napr. že zmluva o budúcej zmluve je neplatná alebo že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľnosti).“. Na tomto závere najvyšší súd uzavrel, že v preskúmavanej veci sťažovateľky mohli súdy otázku existencie vecného bremena posúdiť opätovne a ich rozhodnutia nie sú v rozpore s týmito sťažovateľkou argumentovanými rozhodnutiami (4Cdo/161/2020 a 8Cdo/216/2020), pretože otázka prejudiciality bola posudzovaná pri nich v súvislosti so záväznosťou určovacích rozsudkov, a preto vo veci sťažovateľky nemožno v tomto prípade hovoriť o odklone od judikatúry najvyššieho súdu. 20. So záverom najvyššieho súdu uvedeným v bode 46 sa ústavný súd nemôže stotožniť. Z odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/161/2020 z 29. júna 2022 vyplýva, že v jeho bodoch 17
7
až 20 sa najvyšší súd zaoberal aj otázkou záväznosti a prejudiciálnych účinkov predchádzajúcich právoplatných rozhodnutí medzi tými istými stranami sporu, ak sa v nich riešila rovnaká predbežná otázka, a to aj s odkazom na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu. V bode 20 odôvodnenia vytkol odvolaciemu súdu, že nerešpektoval prejudiciálny účinok skoršieho rozhodnutia v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia medzi tými istými sporovými stranami za užívanie cudzieho pozemku za iné časové obdobie. To bolo aj podstatným dôvodom zrušenia tam napadnutého rozsudku krajského súdu na báze odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/216/2020 z 29. júna 2022 dospel v bodoch 20, 21 najvyšší súd v prípade obdobných skutkových i právnych okolností k identickému právnemu posúdeniu veci ako vo veci sp. zn. 4Cdo/161/2020. Z uvedeného je zrejmé, že v oboch týchto prípadoch dospel najvyšší súd k odlišnému právnemu záveru pri posúdení otázky prejudiciality ako v preskúmavanom konaní vo veci sťažovateľky. Navyše tvrdenie najvyššieho súdu v bode 46 odôvodnenia, že v oboch sťažovateľkou argumentovaných rozhodnutiach obsahovali predchádzajúce rozsudky určovací výrok, je evidentne v rozpore so skutočným obsahom ich odôvodnení. 21. Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia neposkytol sťažovateľke náležitú odpoveď na jej podstatné argumenty a nesprávnou interpretáciou vlastnej predchádzajúcej judikatúry dospel k záveru o neaplikovateľnosti ňou argumentovanej judikatúry na posudzovaný spor, čo viedlo k záveru o odmietnutí dovolania. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného rozhodnutia súdu, keďže v ňom tento súd ústavne nekonformným spôsobom vyložil podmienky prípustnosti podaného dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Závery najvyššieho súdu nenapĺňajú požiadavky kladené na rozhodnutia súdov v zmysle základného práva na súdnu ochranu, a preto ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku). 22. Ústavný súd, odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 383/08), uvádza, že čl. 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Označený článok ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Prioritne teda v konaní o ústavnej sťažnosti nejde o kontrolu súladu postupov a rozhodnutí orgánov verejnej moci s ústavou, ale o poskytovanie účinnej ochrany základným právam a slobodám sťažovateľov. Ústavný súd preto návrhu na vyslovenie porušenia aj tohto článku ústavy nevyhovel (bod 4 výroku). 23. Hoci ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, vo vzťahu k základnému právu na vlastníctvo dospel k záveru, že toto jeho pochybenie nepredstavuje zásah do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že predmetom rozhodovania bola procesná otázka prípustnosti (a dôvodnosti) dovolania a vyriešenie dopadu na vlastnícke práva sťažovateľky bude predmetom opakovaného konania na dovolacom súde. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku).
8
24. V súvislosti s návrhom sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku). Po vrátení veci bude úlohou najvyššieho súdu riadne posúdiť a vyhodnotiť námietky sťažovateľky súvisiace s ňou položenou právnou otázkou. Najvyšší súd je pritom v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.
IV. Trovy konania
25. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd zaviazal porušovateľa na náhradu trov konania o ústavnej sťažnosti, výšku trov však v priebehu konania nevyčíslila. Ústavný súd rozhodol o povinnosti najvyššieho súdu nahradiť trovy konania podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Za účelné trovy považoval odmenu advokáta za dva úkony právnej služby pri zastúpení advokátom, a to prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2026 predstavuje sumu 396,50 eur a režijný paušál v roku 2026 sumu 15,86 eur, teda za dva úkony je odmena 824,72 eur. Keďže právny zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), suma priznaných trov sa zvyšuje o DPH v sadzbe 23 %, čo predstavuje celkovú sumu 1 014,41 eur. Keďže právny zástupca sťažovateľky pred vyhlásením tohto nálezu zomrel, uložil ústavný súd najvyššiemu súdu povinnosť vyplatiť náhradu trov priamo sťažovateľke, a to v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2026
Libor Duľa predseda senátu
9