Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky IV. ÚS 373/2026-33 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa mesta Žiar nad Hronom, Š. Moyzesa 46, Žiar nad Hronom, zastúpeného Mgr. Romanom Šulhánkom, advokátom, I. Kolónia 2189/41, Martin, proti postupu Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 9Cpr/8/2023 a Krajského súdu v Banskej Bystrici v odvolacích konaniach vedených pod sp. zn. 13CoPr/2/2021, sp. zn. 15CoPr/2/2023 a sp. zn. 14CoPr/1/2026 takto rozhodol: 1. Postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 9Cpr/8/2023 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v odvolacích konaniach vedených pod sp. zn. 13CoPr/2/2021, sp. zn. 15CoPr/2/2023 a sp. zn. 14CoPr/1/2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici p r i k a z u j e 14CoPr/1/2026 konať bez zbytočných prieťahov.
v konaní vedenom pod sp. zn.
3. Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici s ú p o v i n n é s p o l o č n e a n e r o z d i e l n e nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia 824,72 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa 1. Ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 373/2026 z 30. júna 2026 sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9Cpr/8/2023 a krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 13CoPr/2/2021, sp. zn. 15CoPr/2/2023 a sp. zn. 14CoPr/1/2026 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti (proti Okresnému súdu Žiar nad Hronom) ústavnú sťažnosť odmietol. 2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu Žiar nad Hronom 4. apríla 2016 sa žalobcovia (zamestnaní u sťažovateľa ako mestskí policajti) domáhali proti sťažovateľovi náhrady mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. 3. Prvý rozsudok v danej veci vydal Okresný súd Žiar nad Hronom 31. marca 2021, teda až päť rokov po podaní žaloby. Sťažovateľ považuje postup súdu na začiatku konania spočívajúci v prerušení konania až do právoplatného rozhodnutia v spore o určenie neplatnosti skončenia pracovných pomerov za zákonný a opodstatnený. Napriek právoplatnému skončeniu súvisiaceho konania koncom roku 2017 však uplynuli do vydania prvého rozhodnutia vo veci samej viac ako 3 roky. Sťažovateľ sa zúčastňoval všetkých pojednávaní a nespôsobil ani žiadne prekážky, pre ktoré by sa predĺžilo súdne konanie. Zo súdneho spisu vyplýva, že niektoré pojednávania boli zrušené, nikdy však neboli termíny pojednávania zrušené na základe žiadosti sťažovateľa. 4. Proti prvému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie 27. mája 2021, o ktorom rozhodol krajský súd 30. septembra 2022, teda približne po jednom roku od predloženia spisu, tak, že tento rozsudok v niektorých výrokoch potvrdil a v niektorých výrokoch zrušil. 5. Ústavný súd nálezom z 24. marca 2022 rozhodol, že postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 23Cpr/1/2016 bolo porušené základné právo žalobcov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, teda už vtedy dochádzalo v napadnutom konaní k prieťahom. 6. Okresný súd Žiar nad Hronom vydal 26. mája 2023 v poradí druhý rozsudok, proti ktorému sťažovateľ opätovne podal odvolanie (súčasne aj žalobcovia), a to proti výroku týkajúceho sa trov konania. 7. Krajský súd uznesením z 3. februára 2025 druhý rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom a jeho uznesenie z 26. mája 2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie napriek právnej úprave Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), ktorá stanovila povinnosť pri druhom rozhodovaní odvolacieho súdu rozhodnúť vo veci samej. Krajský súd označil výnimočné okolnosti, pre ktoré sa rozhodol vrátiť vec prvoinštančnému súdu (pre zmenu príslušnosti súdov v konaniach týkajúcich sa pracovnoprávnych sporov bol príslušný súd na rozhodnutie Okresný súd Banská Bystrica). 8. Okresný súd po pojednávaní konanom 22. októbra 2025 vydal 12. novembra 2025 v poradí tretí rozsudok. Z hľadiska časového obdobia od rozhodnutia odvolacieho súdu až po vydanie rozsudku tak neuplynul ani jeden rok, čo sťažovateľ aj z dôvodu nutnosti naštudovania celého spisu novým zákonným sudom považuje za naplnenie všetkých predpokladov zásady rozhodovania bez zbytočných prieťahov. Proti rozsudku sťažovateľ podal odvolanie 11. decembra 2025 z dôvodu, že súd prvej inštancie sa pri niektorých výrokoch neriadil právne záväzným pokynom odvolacieho
2
súdu, čím opätovne vznikli pochybnosti o rozsahu nároku žalobcov proti sťažovateľovi. V súčasnosti tak prebieha tretie odvolacie konanie. 9. Od podania žaloby teda uplynulo už viac ako 10 rokov a sťažovateľ nemá k dispozícii právoplatné rozhodnutie súdu. 10. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje v rámci okolností konkrétneho prípadu tri základné kritériá. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ako aj postup samotných súdov, tieto podľa sťažovateľa vyplývajú z predchádzajúcej argumentácie. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, sťažovateľ nepopiera, že ide o komplikovanejší právny spor z dôvodu uplatnenia nároku za dlhšie obdobie, ako aj z dôvodu legislatívnych zmien, avšak na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že ide o pracovnoprávny spor, ktorý by mal byť rozhodovaný v kratšom časovom období, pričom sťažovateľ zbytočné prieťahy nezapríčinil. Významnou skutočnosťou je aj to, že sťažovateľ už zaplatil určité sumy žalobcom aj počas súdneho konania, akonáhle vedel, ako sa súdy vysporiadajú s jednotlivými nárokmi žalobcov podľa časových období, čo u sťažovateľa ako orgánu samosprávy je sťažené, pretože uvedené podlieha súhlasu mestského zastupiteľstva. II. Vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu II.1. Vyjadrenie okresného súdu: 11. Okresný súd k sťažnosti poukázal na vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá uviedla, že „spor, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalovaný, prejednával Okresný súd v Žiari nad Hronom a len v súvislosti s právnou úpravou Civilného sporového poriadku vo vzťahu ku zmene príslušnosti súdov v konaniach ohľadom pracovnoprávnych sporov som začala konať vo veci ja. Pod bodom I. odsek 6 sťažnosti samotný sťažovateľ uviedol, že oceňuje, že napriek nutnosti naštudovania celého spisu som konala a rozhodla bez zbytočných prieťahov. Zároveň poukazujem aj na tú skutočnosť, že sa jednalo o obdobie, kedy z dôvodu rekonštrukcie budovy Okresného súdu v Banskej Bystrici sme sa sťahovali do nových priestorov. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na tú skutočnosť, že som sa neriadila právne záväzným pokynom odvolacieho súdu a z tohto dôvodu vznikli pochybnosti o rozsahu nároku žalobcov voči sťažovateľovi, svoje námietky v tomto smere nijako nešpecifikoval. Nie som si vedomá toho, že by som sa neriadila právne záväzným pokynom odvolacieho súdu. Mám za to, že táto skutočnosť ani nie je predmetom konania o ústavnej sťažnosti.“. 12. Okresný súd ďalej poukázal na chronológiu úkonov vyplývajúcu zo spisu, najmä okolnosť, že spis mu bol postúpený až 23. októbra 2023, ktorý na základe podaných odvolaní predložil 8. novembra 2023 krajskému súdu, odkiaľ bol vrátený 19. februára 2025 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom z 26. marca 2023 zrušený. Rozhodnutie krajského súdu bolo stranám odoslané 4. marca 2025.
3
13. Okresný súd už 5. mája 2025 nariadil pojednávanie na 22. október 2025, ktoré bolo odročené na účely vyhlásenia rozsudku na 12. november 2025 a toho istého dňa bol rozsudok odoslaný stranám konania. 14. Proti rozsudku boli podané odvolania oboch strán (11. decembra 2025 a 16. decembra 2025). Po vykonaní úkonov v rámci prípravy na odvolacie konanie (výzva z 29. januára 2026 na vyjadrenie k odvolaniam, zaslanie vyjadrení k odvolaniam 16. marca 2026) bol spis 21. apríla 2026 predložený krajskému súdu. 15. Z uvedeného priebehu konania vyplýva, že v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9Cpr/8/2023 k zbytočným prieťahom nedošlo. II.2. Vyjadrenie krajského súdu: 16. Krajský súd vo vyjadrení uviedol, že v napadnutom konaní sťažovateľ vystupuje ako žalovaný a toto konanie je pracovnoprávnym sporom vedeným pred Okresným súdom Žiar nad Hronom od 4. apríla 2016. Je nepochybné, že žalobcovia 1 až 3 sa proti sťažovateľovi domáhali náhrady mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, pričom o uvedenom neplatnom skončení pracovného pomeru bolo právoplatne rozhodnuté v inom súvisiacom konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 6Cpr/2/2011 až 11. decembra 2017. Následne prvoinštančný súd nariadil prvé pojednávanie na 28. september 2018, ktoré bolo zrušené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne. 17. Okresný súd Žiar nad Hronom vo veci samej rozhodol v poradí prvým rozsudkom 31. marca 2021 po pojednávaniach uskutočnených 19. októbra 2018, 15. februára 2019, 10. apríla 2019, 24. júna 2020 a 16. decembra 2020 odročovaných na účely doplnenia dokazovania v súvislosti s výškou a rozsahom uplatneného nároku žalobcov. Pojednávania, ktoré boli nariadené na 24. jún 2020 a 16. december 2020, boli odročené na žiadosť právneho zástupcu žalobcov. 18. Prvé odvolacie konanie na krajskom súde vedené pod sp. zn. 13CoPr/2/2021 trvalo 13 mesiacov. Počas uvedeného obdobia došlo v dôsledku zmeny organizácie práce na súde k zmene v zložení senátu (dlhodobá práceneschopnosť sudkyne), ktorý vo veci konal, a súčasne bolo predsedom krajského súdu rozhodované aj o vylúčení člena senátu Mgr. Martina Štubniaka. Senát 13CoPr pre svoje rozhodnutie považoval za potrebné pripojiť spis Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 6Cpr/2/2011, v ktorom bola posudzovaná neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktorý sa v tom čase nachádzal na dovolacom súde. 19. Okresný súd Žiar nad Hronom po zrušení a vrátení veci opakovane nariadil pojednávania, a to na 15. február 2023, 31. marec 2023 a 26. máj 2023, na ktorom v poradí druhým rozsudkom meritórne rozhodol. Jeho rozhodnutie z 26. mája 2023 napadli odvolaním obe sporové strany. 20. Druhé odvolacie konanie prebiehalo 15 mesiacov s tým, že v uvedenom období odvolací súd vykonal úkon doručovania podania právneho zástupcu žalobcov z 13. septembra 2024 právnemu zástupcovi žalovaného a vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného právnemu zástupcovi žalobcov. Odvolací súd pristúpil opakovane k zrušeniu a vráteniu veci na ďalšie konanie a tento postup podrobne odôvodnil vo svojom rozhodnutí (body 24 až 25). Zdôraznil, že Okresný súd Žiar nad Hronom spresnenie vyčíslenia uplatneného nároku za obdobie od podania žaloby do umožnenia
4
pokračovania v práci žalobcom zo strany žalovaného v uznesení z 26. mája 2023 vyhodnotil ako neprípustnú kvantitatívnu zmenu žaloby a vo veci rozhodol len v rozsahu nárokov vyčíslených v žalobe. Uvedené procesné rozhodnutie okresného súdu nepodliehalo odvolaciemu prieskumu, keďže proti nemu nie je prípustné odvolanie. V prípadoch nevyčerpania celého predmetu konania, rovnako ako v prípadoch, ak súd opomenie rozhodnúť o niektorej časti konania, je na mieste odvolanie, preto dôvodnosť odvolania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd videl v postupe súdu prvej inštancie, ktorý nesprávne vyhodnotil obsah žaloby, keď vôbec nezohľadnil, že ňou boli uplatňované nároky na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, posúdil ako kvantitatívnu zmenu žaloby, hoci o takúto zmenu žaloby nešlo. Vzhľadom na to, že v uznesení z 26. mája 2023, ktorým súd prvej inštancie nepripustil zmenu žaloby, odvolací súd videl existenciu odvolacích dôvodov, preto ho spolu s napadnutým rozsudkom vo veci samej zrušil. 21. Keďže v predmetnom súdnom konaní v tom čase nebol v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie riadne ustálený predmet konania, odvolaciemu súdu sa za danej procesnej situácie javilo ako jediné správne riešenie v záujme zachovania práva žalobcov na spravodlivý proces a rozhodnutie o celom nimi uplatnenom nároku na náhradu mzdy len zrušenie napadnutého rozsudku, ktoré jediné odvolaciemu súdu umožňovalo súčasné zrušenie predchádzajúceho právoplatného procesného rozhodnutia o nepripustení zmeny žaloby, z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádzalo. Odvolací súd tak dospel k záveru, že okolnosti daného prípadu odôvodňovali výnimku z pravidla, ktoré odvolaciemu súdu ukladá povinnosť vo veci rozhodnúť, ak už bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolacím súdom zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 22. Po opakovanom zrušení a vrátení veci odvolacím súdom vo veci ďalej konal okresný súd ako súd kauzálne príslušný konať v pracovnoprávnych sporoch v konaní vedenom pod sp. zn. 9Cpr/8/2023, ktorý po pojednávaní konanom 22. októbra 2025 vo veci meritórne rozhodol rozsudkom z 12. novembra 2025. Aj proti tomuto rozsudku podali obe strany sporu odvolanie, na základe ktorého bola vec po tretíkrát krajskému súdu ako súdu odvolaciemu predložená 22. apríla 2026 a je vedená pod sp. zn. 14CoPr/1/2026 s tým, že dosiaľ nie je vo veci právoplatne rozhodnuté (3 mesiace). 23. Krajský súd uznáva, že konanie pred okresným súdom a krajským súdom je posudzované ako celok, preto samotná dĺžka konania začatého podaním žaloby v roku 2016 aj s prihliadnutím, že ide o pracovnoprávny spor je pre sťažovateľa celkom zjavne neprimeraná. Už nálezom ústavného súdu z 24. marca 2022 bolo konštatované, že právo žalobcov, ktorí podali ústavnú sťažnosť pre prieťahy v konaní, bolo porušené. Od uvedenej doby, t. j. od marca 2022, je spor vedený ďalšie 4 roky s tým, že počas celého obdobia prebiehalo konanie pred okresným súdom, či už pred Okresným súdom Žiar nad Hronom, prípadne okresným súdom, v celkovej dĺžke takmer 8 rokov, keď po zvyšný čas odvolacie konanie trvalo viac ako 2 roky. 24. Krajský súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci išlo o pracovnoprávny spor, v ktorom vzhľadom na povahu a náročnosť sporu týkajúceho sa nárokov žalobcov na náhradu mzdy s príslušenstvom z neplatného skončenia ich pracovných pomerov, o ktorom súd konal až do roku 2017, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v konaní žalobcovia podávali viaceré procesné návrhy, ktoré sa v konečnom dôsledku premietli do rozhodnutí súdov prvej inštancie,
5
ktoré boli predmetom preskúmavania v odvolacom konaní, možno konštatovať, že doba trvania konania pred krajským súdom zodpovedala povahe veci a zaťaženosti odvolacieho súdu a jeho rozhodnutia smerovali k spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu v posudzovanej veci, rešpektujúc právo sporových strán na spravodlivý proces. 25. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti krajský súd navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že označené práva porušené neboli. 26. Vyjadrenie okresného súdu ani krajského súdu ústavný súd nezaslal na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľa z dôvodu, že vzhľadom na povahu veci by jeho prípadné vyjadrenie neovplyvnilo rozhodnutie ústavného súdu pri posúdení merita. III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 27. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd a krajský súd porušili jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ poukazuje predovšetkým na celkovú dobu konania, ktorá presahuje 10 rokov, bez právoplatného rozhodnutia, keďže v súčasnosti prebieha vo veci už tretie odvolacie konanie. Krajskému súdu sťažovateľ vyčíta, že v súlade s § 390 CSP nerozhodol o odvolaní sám, ale aj druhý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čím spôsobil zbytočné prieťahy v napadnutom konaní. 28. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje, ale k jej odstráneniu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. IV. ÚS 221/04). 29. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v civilnom spore, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana sporu obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto poriadkov. 30. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ vystupuje v postavení žalovaného, je nárok žalovaných na náhradu mzdy za obdobie jún 2011 až február 2016. Pracovnoprávne spory a z nich vyplývajúce mzdové nároky patria medzi bežnú, no prednostnú agendu súdov a považujú sa, najmä pokiaľ ide o mzdové záležitosti, za spory citlivej povahy (IV. ÚS 4/05, III. ÚS 35/07, III. ÚS 1/09). Pracovnoprávny spor žalobcov proti sťažovateľovi sa čiastočne vyznačuje väčšou zložitosťou
6
konania, ktorá vyplýva zo skutočnosti, že ide o viacerých žalobcov, ktorí si uplatňujú náhradu mzdy za dlhšie časové obdobie, v rámci ktorého je potrebné ich nároky za jednotlivé mesiace samostatne špecifikovať. 31. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ústavný súd v napadnutom konaní neidentifikoval žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľ mohol prispieť k vzniku prieťahov v namietanom konaní. 32. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu, resp. jeho právneho predchodcu, ako aj krajského súdu ako odvolacieho súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd je po postúpení veci (v dôsledku zmien vyvolaných tzv. súdnou mapou) jediným súdom, ktorý je príslušný rozhodnúť v napadnutom konaní v prvej inštancii. Dôsledkom postúpenia danej veci je v tomto prípade aj prenesenie zodpovednosti za prieťahy v konaní, ústavný súd teda musel v tomto zmysle hodnotiť napadnuté konanie ako celok bez ohľadu na to, že prieťahy v tomto konaní zavinil najmä Okresný súd Žiar nad Hronom ako jeho právny predchodca. Neoddeliteľnou súčasťou prechodu súdnictva vo veci je totiž aj prenesenie zodpovednosti za prieťahy v konaní (obdobne I. ÚS 249/2010, II. ÚS 251/2011, IV. ÚS 109/2020, resp. IV. ÚS 567/2021). V tomto kontexte ústavný súd poukazuje predovšetkým na neefektívnu činnosť okresného súdu, ktorého oba rozsudky (vydané jeho právnym predchodcom) boli v odvolacom konaní zrušené; prvý rozsudok z dôvodu čiastočnej nepreskúmateľnosti týkajúcej sa konkretizácie výšky náhrady mzdy uplatnenej po uplynutí premlčacej doby u každého žalobcu zvlášť a nevysporiadania sa s námietkou premlčania vznesenou sťažovateľom, druhý rozsudok pre nesprávne ustálenie predmetu konania (chybné posúdenie podaní žalobcov ako zmeny žaloby), nesprávny procesný postup súdu pri čiastočnom zastavení konania, nedostatočne odôvodnený výrok o trovách konania bez rešpektovania zásady pomeru úspechu. 33. Pokiaľ ide o postup krajského súdu, ústavný súd poukazuje na § 390 CSP, ktorý ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, teda ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. 34. Na toto ustanovenie reaguje aj ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti, keď opomenutie, resp. nerešpektovanie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP vyhodnocuje nekompromisne ako procesný exces, s ktorým v príčinnej súvislosti konštatuje porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 570/2017, III. ÚS 379/2017, I. ÚS 227/2018, II. ÚS 531/2018, III. ÚS 5/2018 a I. ÚS 218/2019). Ústavný súd už viackrát judikoval, že z formulácie § 390 CSP vyplýva, že toto ustanovenie má kogentný charakter a v ňom uloženú povinnosť ukladá odvolaciemu súdu splniť vždy, ak sú naplnené predpoklady obsiahnuté v tomto ustanovení. Aj odvolací súd je povinný konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z hľadiska systematiky Civilného sporového poriadku ide o ustanovenie špeciálne vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o podanom odvolaní (vrátane § 389 CSP). Aj zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že pri splnení predpokladov na aplikáciu § 390 CSP je daná zákonná
7
povinnosť odvolacieho súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť (I. ÚS 227/2018, II. ÚS 531/2018). 35. Pokiaľ sa súd prvej inštancie aj v poradí druhým rozhodnutím, resp. konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dopustí takých procesných pochybení, ktoré by inak boli dôvodom na zrušenie v poradí druhého rozhodnutia (§ 389 CSP), musí ich odvolací súd sám odstrániť alebo napraviť v odvolacom konaní. Z odôvodnenia rozhodnutí vydaných dosiaľ v danej kauze nevyplýva, že by takúto nápravu krajský súd s použitím zákonných ustanovení (§ 384, § 385 či § 382 CSP) vykonať nemohol. 36. Ak aj ústavný súd pripustil výnimky z tohto zákonného imperatívu, išlo o špecifické situácie (IV. ÚS 215/2022, III. ÚS 570/2023), ktoré však na podstate § 390 CSP nič nemenia a ani neotvárajú priestor na jeho nerešpektovanie [I. ÚS 211/2023, IV. ÚS 439/2024, IV. ÚS 578/2024, I. ÚS 341/2025 (ZNaU č. 27/2025)]. Krajský súd v bode 24.5 odôvodnil odklon od príkazu vyjadreného v § 390 CSP s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 570/2023. Podľa krajského súdu okresný súd nesprávnym posúdením podaní žalobcov nesprávne ustálil predmet konania, čím by bol odvolací súd postavený do situácie, v ktorej by ako prvý a posledný uvedenú otázku riešil, čím by sa ocitol v situácii súdu prvej inštancie. K dvojinštančnosti konania už ústavný súd uviedol, že táto zásada nie je v Civilnom sporovom poriadku formulovaná ako zásada aplikovaná bez ohľadu na všetky okolnosti veci. Navyše z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných. V aktuálne prerokúvanej veci je zjavné, že krajský súd ako odvolací súd vykonal už dvakrát meritórny prieskum (v súčasnosti to tak bude po tretíkrát) a v oboch odvolacích konaniach posudzoval meritórne odvolacie námietky, preto opätovným zrušením a vrátením veci okresnému súdu postupoval v rozpore s procesným právom. 37. Uvedené okolnosti sú tak v plnej miere dôsledkom pochybení na strane konajúcich súdov, ktoré ústavný súd hodnotí ako ich neefektívnu činnosť, ktorá nastolenie právnej istoty sťažovateľa výrazne spomalila. Ústavný súd vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Napadnuté konanie v čase podania ústavnej sťažnosti stále nebolo právoplatne ukončené, pričom od podania žaloby, ktorou sa napadnuté konanie začalo, uplynulo už viac ako 10 rokov. Ústavný súd preto musel konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu ako súdu odvolacieho v napadnutom konaní (bod 1 výroku tohto nálezu). 38. Keďže predmetné napadnuté konanie nie je právoplatne skončené a v súčasnosti prebieha tretie odvolacie konanie, ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal (bod 2 výroku tohto nálezu).
8
IV. Primerané finančné zadosťučinenie 39. Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 8 000 eur, ktorého priznanie nijako neodôvodňuje. 40. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. 41. Domáhanie sa primeraného finančného zadosťučinenia nie je obligatórnou náležitosťou ústavnej sťažnosti. Závisí teda výlučne od uváženia sťažovateľa, či bude primerané finančné zadosťučinenie požadovať. V prípade, že sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí v ústavnej sťažnosti uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha. Primerané finančné zadosťučinenie teda nie je automatickým právnym nárokom, ale sťažovateľ ho musí výslovne uplatniť a primerane odôvodniť. Pokiaľ sťažovateľ neuvádza, z akých dôvodov ho žiada, ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi neprizná (I. ÚS 142/03). 42. V danom prípade sťažovateľ síce uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ale neuviedol, z akých dôvodov. Vzhľadom na absentujúce odôvodnenie žiadaného priznania finančného zadosťučinenia, ktoré predpokladá § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal (bod 4 výroku tohto nálezu). V. Trovy konania 43. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 824,72 eur. 44. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej výške 824,72 eur bez dane z pridanej hodnoty, keďže právny zástupca nie je jej platiteľom.
9
45. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia sú okresný súd a krajský súd povinné uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 19. augusta 2026 Libor Duľa predseda senátu
10