Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 577/2026-14 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , zastúpenej CEE Attorneys Lišiak Martinák s. r. o., Štefánikova 41, Bratislava, proti rozhodnutiu ministra zdravotníctva Slovenskej republiky č. S03937-2025-OSMŠZAP-64 z 11. februára 2025 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. apríla 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozhodnutím ministra zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) označeným v záhlaví tohto uznesenia. Žiada zrušiť napadnuté rozhodnutie, priznať mu finančné zadosťučinenie 80 000 eur a náhradu trov konania. II. Skutkové východiská a argumentácia sťažovateľa 2. Napadnutým rozhodnutím minister podľa § 5 ods. 13 písm. b) a § 5 ods. 15 zákona č. 358/2021 Z. z. o Národnom inštitúte pre hodnotu a technológie v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. augusta 2024 (ďalej len „zákon č. 358/2021 Z. z.“) odvolal sťažovateľa z funkcie riaditeľa Národného inštitútu pre hodnotu a technológie v zdravotníctve (ďalej len „NIHO“), a to bez uvedenia dôvodu.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti približuje zmenu právnej úpravy dôvodov odvolania riaditeľa NIHO účinnú od 1. augusta 2024, ktorá umožňuje ministrovi odvolať riaditeľa aj bez uvedenia dôvodu. Sťažovateľ bol do funkcie vymenovaný pred 1. augustom 2024 v období, keď právna úprava sledujúca garancie nezávislosti NIHO od zvyšku exekutívy neumožňovala riaditeľa NIHO odvolať bez uvedenia dôvodu, ale len na podklade niektorého zo zákonom taxatívne vymenovaných dôvodov. Odvolanie sťažovateľa bez uvedenia dôvodu založené na právnej úprave účinnej od 1. augusta 2024 naráža podľa jeho názoru na zákaz retroaktivity, princíp ochrany legitímnych očakávaní a princíp právnej istoty a v konečnom dôsledku porušuje jeho označené základné práva. 4. Minister v napadnutom rozhodnutí neuviedol žiadne dôvody, na základe ktorých sa rozhodol sťažovateľa odvolať, hoci mu to právna úprava nezakazuje. Podľa sťažovateľa to znamená, že neexistoval žiaden objektívny dôvod na jeho odvolanie, ktoré sa tak stáva aktom politickej svojvôle. 5. Sťažovateľ tiež podčiarkuje význam existencie NIHO pre efektivitu vynakladania verejných prostriedkov v sektore zdravotnej starostlivosti a vzťah medzi činnosťou NIHO a základným právom zaručeným v čl. 40 ústavy. Odkazuje aj na konanie o súlade právnych predpisov vedené na ústavnom súde na návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (PL. ÚS 9/2024), pričom sa stotožňuje s dôvodmi tohto návrhu. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 6. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na prístup k inej verejnej funkcii za rovnakých podmienok (čl. 30 ods. 4 ústavy a čl. 21 ods. 4 listiny), ústavný súd v náleze č. k. PL. ÚS 9/2024-83 z 19. novembra 2025 po vykonanej analýze právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 358/2021 Z. z. dospel k záveru, že NIHO v rozsahu svojej činnosti upravenej zákonom nevykonáva verejnú moc ani čiastočne, pretože autoritatívne nerozhoduje o právach a povinnostiach od neho odlišných subjektov, a to ani priamo a ani sprostredkovane. Ani jeho riaditeľovi nie sú zverené žiadne verejnomocenské úlohy, nemôže vydávať autoritatívne akty verejného práva (bod 39 nálezu). Z uvedených dôvodov funkcia riaditeľa NIHO nespadá pod rozsah funkcií chránených základným právom na prístup k volenej a inej verejnej funkcii zaručeným čl. 30 ods. 4 ústavy a čl. 21 ods. 4 listiny (bod 40 nálezu). 7. Z rekapitulovaného nálezu vyplýva, že postavenie sťažovateľa, ktorý až do svojho odvolania napadnutým rozhodnutím ministra vykonával funkciou NIHO, nebolo chránené základným právom na prístup k inej verejnej funkcii za rovnakých podmienok zaručeným čl. 30 ods. 4 ústavy a čl. 21 ods. 4 listiny. Z dôvodu neaplikovateľnosti uvedených referenčných ustanovení je v tejto časti ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). 8. Namietané porušenie základného práva na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) nie je v ústavnej sťažnosti odôvodnené koncentrovane. Sťažovateľ porušenie uvedeného základného práva spája s novelizáciou zákonnej úpravy postavenia riaditeľa NIHO účinnej od 1. augusta 2024, ktorá neumožňuje zákonom ustanovenej komisii, pred ktorou sa riaditeľ NIHO mohol vyjadriť, zaujať k dôvodu odvolania stanovisko. V tejto časti však sťažovateľova 2
argumentácia priamo neatakuje napadnuté rozhodnutie ministra ako individuálny personálny akt, ale normatívnu reguláciu, ktorá bola predmetom prieskumu ústavného súdu v konaní sp. zn. PL. ÚS 9/2024. Ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmava zásahy individuálno-právnej povahy, nie všeobecne záväzné právne predpisy, preto je uvedená argumentácia sťažovateľa v konaní o jeho ústavnej sťažnosti nespôsobilá účinne spochybniť napadnuté rozhodnutie ministra. Ústavný súd v tejto súvislosti neopomína sťažovateľovu poznámku k možnosti postupu podľa čl. 127 ods. 5 ústavy (prerušenie konania senátom ústavného súdu a predloženie veci plénu ústavného súdu na účel posúdenia súladu aplikovaného právneho predpisu s predpismi vyššej právnej sily). Sporné otázky právnej úpravy odvolania riaditeľa NIHO po 1. auguste 2024 napádané aj sťažovateľom v jeho ústavnej sťažnosti však už boli predmetom meritórneho posúdenia ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o návrhu skupiny poslancov (PL. ÚS 9/2024), preto senát ústavného súdu nevidí dôvod na postup podľa čl. 127 ods. 5 ústavy. 9. Namietané porušenie základného práva na inú právnu ochranu sťažovateľ vidí aj v narušení jeho právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď bol odvolaný bez uvedenia dôvodu, hoci takýto prípad skončenia výkonu funkcie riaditeľa NIHO v čase, keď bol do funkcie vymenovaný, právna úprava nepoznala. Aj táto námietka svojou obsahovou podstatou atakuje skôr právnu úpravu účinnú od 1. augusta 2024 než napadnuté rozhodnutie ministra, a k tomuto aspektu taktiež zaujal ústavný súd v náleze č. k. PL. ÚS 9/2024-83 z 19. novembra 2025 právny názor, podľa ktorého záujem štátu na konkrétnej podobe fungovania NIHO, ktorý bol vytvorený na účel poskytovania odborného poradenstva výkonnej zložke moci vo sfére zdravotníctva, vyvažuje právnu istotu jeho riaditeľa. Spôsob ustanovenia jeho odvolávania z funkcie je koncepčnou vecou demokraticky zvoleného zákonodarcu, ktorú je navyše potrebné hodnotiť komplexne aj v spojení s úpravou spôsobu výkonu právomoci ministra zdravotníctva ako verejného funkcionára odvolať z funkcie riaditeľa NIHO, ktorá rovnako odráža vzťah NIHO ako poskytovateľa odborného poradenstva k mocensky vybavenej sústave orgánov verejnej správy na úseku zdravotníctva, na ktorej vrchole stojí ministerstvo zdravotníctva, pričom minister zdravotníctva je nositeľom ústavno-právnej zodpovednosti voči národnej rade za zdravotnícky rezort ako celok. V kontexte so širokou diskréciou štátu pri ustanovovaní podmienok výkonu funkcie zamestnancov štátu, s ktorou musia zamestnanci štátu počítať, tak nepredstavuje posudzovaná zmena zákona prekročenie akceptovaných medzí nepravej retroaktivity a nedosahuje intenzitu, ktorá by znamenala prekročenie hraníc ústavne akceptovateľného zásahu do legitímnych očakávaní riaditeľa NIHO. Predmetný sťažnostný dôvod je preto taktiež nedôvodný. 10. Ani argumentácia sťažovateľa založená na jeho očakávaní, že minister v napadnutom rozhodnutí uvedie dôvody odvolania, nie je relevantná. Podľa § 5 ods. 15 zákona č. 358/2021 Z. z. ministrovi prislúcha právomoc odvolať riaditeľa NIHO aj bez uvedenia dôvodu. Ak uvedenú právomoc minister využije, poskytuje sťažovateľovmu základnému právu na inú právnu ochranu v medziach zákona, ktorý predmetné základné právo vykonáva (čl. 51 ods. 1 ústavy), nie mimo jeho medzí. Preto neuvedenie dôvodov odvolania v napadnutom rozhodnutí nezasahuje nedovolene do základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. 11. Na základe uvedených záverov ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu ako zjavne neopodstatnenú. 3
12. Napokon je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnenou aj v časti namietajúcej porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy. Uvedený článok ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011). 13. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia ministra, finančné zadosťučinenie, trovy konania) a rozhodovať o nich. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 22. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
4