Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 20Saz/1/2024 0724101890 25. 04. 2025 Mgr. Pavel Ištók ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101890.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave samosudcom Mgr. Pavlom Ištókom v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Afgánska islamská republika (ďalej aj len Afganistan) , naposledy bytom C., D. A. X, bol 144, provincia Kábul, Afganistan t.č. Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika zastúpený: Slovenská humanitná rada, o. z., IČO: 17 316 014, Budyšínska 1,Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-124-21/2024-Ž zo dňa 21.11.2024, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu, ČAS: MU-PO-124-21/2024-Ž zo dňa 21.11.2024, vo výrokoch 1/ a 2/ , ktorými žalovaný neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu žalobcovi: A. B., nar. XX.XX.XXXX, cestovný pas č. E., a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Konanie o udelenie azylu sa začalo dňa 15.07.2024, kedy žalobca požiadal o udelenie medzinárodnoprávnej ochrany na území SR. Žalobca je považovaný za štátneho príslušníka Afganistanu. 2. Rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-124-21/2024-Ž zo dňa 21.11.2024 ( ďalej aj len napadnuté rozhodnutie) žalovaný 1/ neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle. 2/ neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle 3/neudelil žalobcovi azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona o azyle; 4/ neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona o azyle. 3. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na vstupný pohovor vykonaný so žalobcom 05.08.2024 v ktorom uviedol, že o azyl žiada z dôvodu zlej situácie v Afganistane. 13 rokov pracoval v štátnej správe, na ministerstve školstva, na viacerých developerských pozíciách, a v rokoch 2008-2009 pre americkú organizáciu USA ID. Z týchto dôvodov sa po návrate Talibanu k moci necíti bezpečne, keďže veľa ľudí žijúcich v Afganistane prišlo o život. Taliban sľúbenú amnestiu bývalých štátnych zamestnancov nedodržiava, v krajine neexistujú žiadne bezpečnostné hranice. Žiadosť podal aj preto, že iným spôsobom už nedokáže legalizovať svoj pobyt na Slovensku a je to posledná možnosť ako zostať na Slovensku. V apríli 2024 od neho STU Bratislava, kde študoval žiadala doklady o predošlom
vzdelaní z Afganistanu resp. Francúzka. Keďže mu neboli vydané STU s ním zrušila všetky väzby, vrátane pripustenia na skúšku, z ktorého dôvodu nemôže byť predĺžené jeho povolenie na pobyt a aj preto žiada o azyl. 4. K neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle žalovaný poukázal na skutočnosť, že nemožnosť dokončiť štúdium a predĺžiť si platnosť dokladov, sú pre azylové konanie irelevantné. Azylová ochrana neslúži ako nástroj riešenia byrokratických nedostatkov pri vybavovaní pobytu. 5. K ďalším dôvodom žalovaný uviedol, že žalobca počas celej doby výkonu trvania zamestnaní pre ministerstvo školstva a USA ID neprišiel do styku s F., príslušníci Talibanu ho nijako nekontaktovali, nevyhľadali a ani sa o to nepokúsili. Pokiaľ žil v Afganistane žiadne problémy nemal, chodil do práce, študoval a žil s rodinou plnohodnotný život. Dôvody z ktorých pramenia jeho obavy sa týkajú zmeny situácie po jeho odchode na Slovensko, a preto ich bolo potrebné posúdiť ako dôvody prípadného utečenca „sur place“ Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca v Afganistane nevyvíjal žiadnu činnosť, za ktorú by mu mohlo hroziť prenasledovanie a nemal teda za preukázané, že by žalobcu bolo možné považovať za utečenca „sur place“ 6. Za rozhodujúce považoval skutočnosť, že žalobca sa po tom ako vycestoval z Afganistanu a v krajine prevzal moc Taliban, do krajiny opakovane trikrát vrátil, medzi rokmi 2022 a 2023. Ak by sa Talibanu obával spôsobom aký uviedol, a hrozilo by mu prenasledovanie, do Afganistanu by určite nevycestoval. Nešlo o nútené návštevy krajiny pôvodu. Účelom bolo ako sám uviedol trávenie prázdnin. Návštevám sa vyhnúť mohol, ak by bol jeho život v Afganistane ohrozený. 7. Informácie o Afganistane síce naznačujú že osoby spájané s bývalou vládou, vrátane úradníkov bývalých afganských inštitúcií, môžu mať v niektorých prípadoch problémy s Talibanom, to však nie je prípad žalobcu. Žalobca sám uviedol, že ani počas návštev krajiny pôvodu nemal problémy s Talibanom, nekontaktovali ho, nevyhľadali. Ak by bol v ich hľadáčiku z dôvodu jeho bývalej práce, príslušníci Talibanu by ho pri miere ako kontrolujú spoločnosť ako aj provinciu Paktia určite konfrontovali. K žiadnemu stretu so žalobcom však nedošlo. Žalovaný poukázal na mieru kontroly akú Taliban má nad letiskami, disponuje databázami osôb, využívaných bývalou vládou, a žalobcu tak určite pri vstupe do krajiny kontrolovali, a mali vedomosť že ide o bývalého zamestnanca ministerstva školstva. So súhlasom Talibanu však vstúpil do krajiny a pohyboval sa po nej. V prípade žalobcu tak prenasledovanie z dôvodu jeho práce pre bývalú štátnu správu resp. pre americkú agentúru nemôže byť relevantným dôvodom pre udelenie azylu. 8. Žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že na ministerstve školstva pracoval aj brat žalobcu, na ktoré však prevrat Talibanu nemal v zamestnaní žiadny vplyv, kde prácu na ministerstve školstva vykonáva aj v súčasnosti. Ak by hrozilo prenasledovanie žalobcovi bol by z rovnakých dôvodov ohrozený aj jeho brat, ktorý však naďalej pracuje na ministerstve školstva, ktoré ovláda Taliban, bez ujmy a obmedzenia. Talibanom vyhlásená amnestia ohľadom zamestnancov bývalého režimu tak je v jeho miere plne aplikovaná. 9. Žalovaný dospel k záveru že neboli preukázané obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd a súčasne žalobcu považoval za nedôveryhodnú osobu. 10. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalobcovi podľa § 13c ods. 1 písm. a/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalovaný uviedol, že žalobcovi nehrozí žiadna forma vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. Žalobca sa nedopustil žiadneho skutku za ktorí by hrozilo uloženie trestu smrti alebo jeho výkon. 11. Žalovaný skonštatoval, že Taliban sa pri výkone moci správa nestálo, nepredvídateľne a nepodlieha žiadnym zákonom či nariadeniam. Afgánsku spoločnosť charakterizoval, ako neustále premenlivú formu anarchie, pri ktorej nie je možné predpokladať, že bude vždy rešpektovať základné ľudské práva, pričom obavu z ohrozenia vlastnej bezpečnosti môže v Afganistane pociťovať väčšina ľudí žijúca pod nadvládou Talibanu, žalobcovi však objektívne žiadne nebezpečenstvo nehrozí, Afganistan pravidelne dobrovoľne navštevoval, bez toho aby bol k takýmto návštevám nútený. Všeobecné odkazovanie na nepriaznivú
situáciu v krajine pôvodu nepostačujú ak sa žalobca opakovane do krajiny vracia. Žalovaný nevidel dôvod na obavu že by sa príslušníci F. po návrate žalobcu do krajiny k nemu správali nebezpečným spôsobom ak sa tak nesprávali počas jeho posledných návštev. 12. Väčšina územia Afganistanu patrí pod kontrolu Talibanu, a v Kábule kde žalobca žil pred odchodom ako aj v provincii Paktia odkiaľ pochádza už žiadny ozbrojený konflikt neprebieha. Ojedinelé správy o incidentoch nenasvedčujú výskytu vážneho bezprávia.
II. Žaloba a vyjadrenie k nej. 14. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného proti jeho výrokom 1/ a 2/ v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a jeho zrušenia vo výrokoch 1/ a 2/ a vrátenia žalovanému na ďalšie konanie. 15. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejne správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu. 16. Nesprávne právne posúdenie veci videl žaloba v skutočnosti, že žalovaný mal žalobcu posudzovať pri poskytnutí azylu za jeho imputované politické presvedčenie, keďže pracoval pre organizáciu USAID, UNESCO, na Ministerstve Školstva za bývalej vlády ako riaditeľ informačného systému riadenia vzdelávania, pred prevzatím moci Talibanom, pričom študoval vo Francúzku a na Slovensku. Funkcia riaditeľa ho priamo spája s predchádzajúcou vládou vďaka čomu by mohol byť potencionálnym cieľom súčasného režimu. Vzťahy s organizáciami s ktorými spolupracoval považuje Taliban za zradu a so zúčastnenými zaobchádza ako s kolaborantmi. Zručnosti žalobcu v krajine kde takéto odborné znalosti nie sú cenené ho robia hrozbou pre vládnu garnitúru. Mohol by byť teda prenasledovaný aj kvôli jeho profesionálnym skúsenostiam. 17. Žalobca poukázal na informácie o krajine pôvodu predovšetkým na skutočnosti, že ľudia ktorí odišli do Európy môžu po návrate vzbudzovať podozrenie že sa nakazili európskym spôsobom života. Obavy zo zabíjania bývalých príslušníkov afganských bezpečnostných síl a civilných zamestnancov. 18. Žalobca sa obáva ,že jeho práca pre zahraničnú organizáciu, prípadné napojenie na zahraničných darcov a prepojenie na bývalú štátnu moc a štúdium v EÚ poskytuje možnosť, že upätá pozornosť Talibanu, a vzhľadom na bezpečnostnú situáciu a prenasledovanie osôb spojených v bývalým režimom nemožno u neho vylúčiť prenasledovanie z dôvodu imputovaného politického presvedčenia. Jeho pracovné a študijné skúsenosti môžu viesť k tomu, že bude považovaný za osobu inklinujúcu k západu a prenasledovaný z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine. 19. Opakované vrátanie sa do krajiny pôvodu neboli výletmi domov. Má v domovskej krajine manželku a 7 detí, bolo pre neho neprijateľné aby ich niekoľko rokov nevidel, pričom bol ochotný podstúpiť riziko ohrozenia života. Odlúčenie od rodiny je v jeho kultúre považované za takmer nemysliteľné. Návštevy boli krátke, naplánované a vykonané s prísnou opatrnosťou. Vyhýbal sa verejným zhromaždenia, nezdržiaval sa v rodnom meste a snažil sa zostať nepovšimnutý. Bezpečnostná situácia sa od žalobcovej poslednej návštevy výrazne zhoršila. A. F. sa posilnila. Návrat by pre neho bol v súčasnosti nebezpečný, potencionálne smrteľný. Cesty späť pod nátlakom nepopierajú existenciu opodstatneného strachu z prenasledovania. Išlo o činy zúfalstva. Odmieta preto záver, že v prípade ak sa počas svojho pobytu nestretol s prenasledovaním, nespĺňa podmienky pre udelenie medzinárodnoprávnej ochrany, ide totiž o rozhodovanie do budúcnosti a aj keď žalobca predtým ako opustil domovskú krajinu nečelil prenasledovaniu, pred nástupom Talibanu vyvíjal také aktivity, na základe ktorých spadá pod profil osoby, ktorej prenasledovanie hrozí. 20. Hrozbu prenasledovania vidí aj v skutočnosti, že požiadal o azyl na Slovensku, čo môže byť vnímané ako dôkaz nelojálnosti režimu a zosúladenia žalobcu so západnými hodnotami. Samotnú
žiadosť žalobcu tak možno považovať za akt nesúhlasu s afganským režimom a jeho návrat do krajiny pôvodu za ešte nebezpečnejší. 21. Nesprávne právne posúdenie žalobca videl aj v skutočnosti, že žalovaný dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by žalobca mal byť považovaný za utečenca „sur place“ pretože mimo Afganistanu nevyvíjal žiadnu činnosť, za ktorú by mu mohlo čo i len teoreticky hroziť prenasledovanie. 22. Žalobný dôvod, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejne správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu videl žalobca v skutočnosti, že nie sú ničím podložené nasledujúce závery žalovaného „’ informácie o krajine pôvodu žalobcu naznačujú, že osoby spojené s bývalou vládou, vrátane úradníkov bývalých afganských inštitúcií v niektorých prípadoch môžu mať problémy s Talibanom, nie je to prípad žalobcu. Tento svoj záver žalovaný opiera o skutočnosti, že má Taliban po prevrate k dispozícii rôzne databázy osôb, ktoré využívala bývala vláda, vrátane databázy osôb, ktoré boli súčasťou bývalej štátnej administratívy, čo znamená, že po vstupe žalobcu do krajiny pôvodu pri kontrole museli disponovať informáciou, že sa jedná o bývalého zamestnanca ministerstva školstva. Na základe uvedeného žalovaný dospel k záveru, že prenasledovanie žalobcu kvôli práci v štátnej správe bývalého režimu, resp. pre americkú agentúru, je jednoznačne vylúčené a nemôže byť relevantným dôvodom pre udelenie azylu_ 23. Oporu v administratívnom spise nemá podľa žalobcu ani záver žalovaného, že na brata žalobcu nemal prevrat Talibanu žiadny vplyv, ktorý na pozícii na ministerstve školstva zotrval. Počas vstupného pohovoru žalobca len uviedol, že jeho brať pracuje na ministerstve školstva, pričom tam robí administratívu. Počas vstupného pohovoru žalovaný žiadne ďalšie otázky k práci alebo životu brata žalobcu nekládol, zo spisu nevyplýva kedy začal v štátnej správe pracovať , či mal problémy s Talibanom a ani jeho presné pracovné zaradenie. Status žalobcu pritom nie je možné stotožňovať s postavením jeho brata a žalovaný ani nedisponuje podrobnejšími informáciami o bratovi žalobcu. 24. Žalobca odmietol naznačovanie jeho nedôveryhodnosti tým, že má žiadať o ochranu len z dôvodu byrokratických sporov so slovenskými inštitúciami. Na pohovore len ozrejmil svoj právny status. Záver, že žiadosť o azyl podal len z dôvodu nemožnosti dokončiť štúdium a predĺžiť platnosť dokladov je v rozpore s administratívnym spisom a situáciou v krajine pôvodu. 25. Žalobca poukázal na jednu zo zásad správneho konania ktorou by sa mal žalovaný riadiť a to konkrétne „ v pochybnostiach v prospech žiadateľa o medzinárodnoprávnu ochranu“ 26. Nedostatočné zistenie skutkového stavu žalovaným videl žalobca v nezaobstaraní si podkladov pre posúdenie situácie v krajine pôvodu, reflektujúcich na azylový príbeh žalobcu. Žalovaný sa nevenoval otázke možnosti prenasledovania žalobcu z hľadiska jeho bývalých zamestnaní, spolupráce s medzinárodnými organizáciami, štúdia či jeho pobytu v zahraničí a ako sú vnímané prozápadné osoby. Nevenoval sa dôvodom, spôsobu, času, priebehu návštev žalobcu v krajine pôvodu. 27. Nesprávne právne posúdenie videl aj v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany najmä v rozpornej argumentácii žalovaného, ktorý aj napriek konštatovaniam o neustále premenlivej forme anarchie v krajine pôvodu, kde obavu z vlastnej bezpečnosti môže pociťovať väčšina ľudí v Afganistane, avšak žalobcovi objektívne nemá hroziť žiadne nebezpečenstvo. Tvrdenie o neexistencii objektívneho nebezpečenstva pre žalobcu je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu. To že žalobca navštívil krajinu pôvodu automaticky nezakladá predpoklad, že mu tam nehrozí nebezpečenstvo. 28. Žalobca považuje za preukázané, že mu v krajine pôvodu hrozí mučenie alebo podrobovanie neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, pričom poukázal na závery z Usmernenia UNHCR o potrebách medzinárodnej ochrany ľudí na úteku z Afganistanu, kde je situácia nestabilná a nebezpečná, najmä pre jednotlivcov spojených s predchádzajúcou vládou alebo medzinárodnými organizáciami. Taliban sa pri moci správa nestálo, nepredvídateľne a nepodlieha žiadnym zákonom a nariadeniam. Žalobca by sa v prípade neposkytnutia medzinárodnoprávnej ochrany musel vrátiť do krajiny, kde by mohol čeliť prenasledovaniu. 29. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť súčasne aj vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia
veci. O dôvodoch svoje žiadosti žalobca vypovedal pri pohovore dňa 05.08.2024. Pri skúmaní podmienok utečenca „sur place“ je potrebné vychádzať z opodstatnenej obavy z prenasledovania z niektorého z azylovo relevantných dôvodov. Žalobca však žiadal o azyl pretože prestal byť študentom doktorandského štúdia kvôli neuznanému dokladu o vzdelaní, čo mu znemožnilo byť na území SR legálne. , prestal byť teda z iných dôvodov študentom a preto požiadal o udelenie azylu na území SR. Potom ako počas uplynulých rokov cestoval 3x vždy cez prázdniny do Afganistanu a s ohľadom na jeho ďalšie výpovede ktoré nenasvedčujú konkrétnym alebo individuálnym rizikám prenasledovania, ktorému by čelil on alebo jeho rodinný príslušníci, má žalovaný za to že v prípade žalobcu sa opodstatnená obava z prenasledovania pre imputované politické názory nepotvrdila. Konania o udelenie azylu nemá nahrádzať iné inštitúty slúžiace na legalizáciu pobytu cudzincov. Navrhol aby správny súd neprikladal žiadosti žalobcu o udelenie azylu iný význam, ako ten ktorý poskytol žalobca pri jej podávaní, kde vypovedal „ žiadam o udelenie azylu na území SR z dôvodu zrušenia štúdia, štipendia a pobytu na STU Bratislava“. 30. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. III. Relevantná právna úprava 31. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 32. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím na účely tohto zákona sa rozumie 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 33. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 34. Podľa § 13 ods. 1 a) a b) zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. 35. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 36. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c). 37. Podľa § 19a /Posúdenie žiadosti o udelenie azylu/ ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.
38. Podľa § 19a ods. 3 zákona o azyle ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu, b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa iných chýbajúcich náležitostí, c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi sa jeho prípadu, d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, alebo v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. IV. Posúdenie veci správnym súdom 39. Predmetom súdneho prieskumu bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti ktorým 1/ neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle. 2/ neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle. 40. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia vo výrokoch v bode 1 a 2. V žalobe namieta nesprávne právne posúdenie, nedostatočné zistenie skutkového stavu ako aj skutkový stav ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu t. j. žalobné námietky podľa § 191 ods. 1 písmeno c), e) a f) SSP. 41. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 25.04.2025 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu, žalobcu a žalovaného. 42. Správy súd s poukazom na špeciálne ustanovenia žaloby vo veciach azylu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že podaná správna žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť. 43. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že už v prijatom vyhlásení žiadateľa o azyl zo dňa 15.07.2024 žalobca uviedol, nielen že o udelenie azylu na území SR žiada z dôvodu zrušenia štúdia, štipendia a pobytu na STÚ Bratislava, že mu v augusta 2024 končí platnosť študentského víza, chcel si zmeniť účel pobytu na podnikanie, keďže to nie je možné žiadosť o azyl je jeho posledná možnosť ako ostať na Slovensku. Žalobca predovšetkým následne ozrejmil, že „do domovskej krajiny sa nemôže vrátiť, pretože v krajine je vojna a nie je to bezpečné“ Uvedené rovnako vyplýva aj zo zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 15.07.2024. 44. V listine – prijatie vyhlásenia žiadateľa o azyl zo dňa 15.07.2024 sa uvádza, že bolo prijaté vyhlásenie cudzinca o udelenie azylu na území SR. O udelenie azylu na území SR žiada z dôvodu obavy o život. 45. V dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 05.08.2024 žalobca uviedol, že udelenie azylu a doplnkovej ochrany sa rozhodol požiada, že veľmi zlú situáciu v Afganistane. Približne 14 rokov pracoval v štátnej správe, pracoval aj v americkej organizácii. Necíti sa tam bezpečne, ľudia čo tam žili boli zabití, situácia pre neho nie je bezpečná. Taliban síce oficiálne štátnym zamestnancom odpustil, ale tento sľub nie je spoľahlivý, keďže aj keď takéto vyhlásenie vydá ústredný orgán Talibanu, lokálny velitelia si robia čo chcú. Počul že veľa ľudí ktorí pracovali v štátnej sfére bolo zabitých. Bojí sa o svoj život pre bezpečnostnú situáciu. Zopakoval, že v žiadosti o azyl spomenul aj že je to posledná možnosť, pretože inak už nevie legalizovať svoj pobyt. 46. Pre posúdenie dôvodov žiadosti o azyl nie je rozhodné len prvé vyhlásenie žiadateľa o azyl, súd je však toho názoru, že dôvody žalobcu sú od podania žiadosti po vykonanie vstupného hovoru nerozporné a konzistentné, pričom niet pochybností o tom, že o azyl žiada predovšetkým z dôvodu
jeho predchádzajúceho pôsobenie v štátnej správe a v zahraničných (predovšetkým americkej) organizáciách, vrátane štúdia v zahraničí, a s tým spojením rizikom z prenasledovania. 47. Vo vzťahu k bratovi G. A. uviedol, že tento má približne 35 rokov ale nie je si istý, pracuje na ministerstve školstva, robí administratívu, pracuje tam aj aktuálne. Je ženatý. 48. Taktiež uviedol, že od leta 2021 bol na Slovensku a počas tohto obdobia bol niekoľkokrát doma na prázdninách, bol tam 3x. Naposledy v decembri 2023, predošlé návštevy nevie kedy boli presne ale boli medzi rokmi 2022 a 2023. 49. Do kontaktu s Talibanom neprišiel, ani pred prevratom, pred jeho odchodom ani počas návštev. Nikto z jeho rodiny nemá žiadne problémy. Žijú v bezpečnostne rizikovom regióne. Neprišiel do styku s políciou, armádou ani inými zložkami štátu. 50. Súd je toho názoru že v danom prípade žalovaný nemôže klásť neprimeraný dôraz na skutočnosť, že žalobca požiadal o azyl v čase, keď mu končila platnosť povolenia na pobyt na území SR. Je zrejmé, že jeho pobyt na území SR bol do podania žiadosti o azyl oprávnený, a hlavným dôvodom žiadosti bola obava z prenasledovania v prípade núteného návratu do krajiny pôvodu. 51. Žalovaný si zabezpečil správu o krajine pôvodu – polytematickú č.p. MU-ODZS-2024/000449-0102 zo dňa 14.08.2024 ( ďalej aj len polytematická správa) v ktorej žiadal o zodpovedania otázok o vnútropolitickej a bezpečnostnej situácii v provincii Pakhtia a v meste Kábul, a bezpečnostných incidentoch v danej oblasti resp. meste. Možnosti slobody pohybu v rámci krajiny pôvodu, cestovania do zahraničia, slobody emigrácie a repatriácie. Taktiež sa pýtal na problémy či sankcie voči navrátilcom – neúspešným žiadateľom o medzinárodnoprávnu ochranu. 52. Súd dáva do pozornosti, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou, ktorá vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu, pretože pravdivosť jeho tvrdení a dôveryhodnosť jeho osoby predstavujú základ, na ktorom je azylové konanie ukotvené a je povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede vyvracajú, alebo spochybňujú. Obdobné závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). 53. Súd je toho názoru že dôveryhodnosť výpovede žalobcu nebola v predmetnom konaní žiadnym relevantným spôsobom spochybnená, napokon ani sám žalovaný sa priamo voči žiadnemu zo skutkových tvrdení prednesených žalobcom v rámci jeho žiadosti resp. výpovedí nevymedzil. Žalovaný na jednej strane síce pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti obáv z prenasledovania (vážneho bezprávia) na strane žalobcu, ktoré z ním uvedených dôvodov nevzhliadol, a ako argumentačný doplnok uviedol, že dôvody žalobcu sú len substitučnými za tie skutočné – byrokratické súvisiace s pobytom. 54. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či sa tvrdia okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená to, že by táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky diskvalifikovala. 55. Ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015). 57. Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Ak sa teda žiadateľ o
medzinárodnú ochranu po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013). 56. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl. 57. Správny súd zdôrazňuje že nie je povinnosťou žiadateľa o medzinárodnú ochranu presne podradiť dôvod žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany pod jeden z azylových dôvodov. Hoci žiadateľ o medzinárodnú ochranu neuvedie svoje obavy z návratu do krajiny pôvodu priamo v spojitosti so svojím politickým presvedčením alebo príslušnosťou k sociálnej skupine, žalovaný má povinnosť viesť pohovor k žiadosti o medzinárodnú ochranu tak, aby bol následne schopný komplexne posúdiť jeho žiadosť z hľadiska všetkých dôvodov na udelenie azylu t. j. cielene klásť otázky takým spôsobom, ktorý bude reflektovať jeho konkrétny azylový príbeh a súčasne bude reagovať na konkrétnu situáciu v krajine jeho pôvodu. Ani skutočnosť, že sťažovateľ svoje obavy z návratu do krajiny pôvodu sám výslovne nespojil s jedným z dôvodov na udelenie azylu predpokladaným v § 8 zákona o azyle, na tejto povinnosti nič nemení (rozsudok NSS SR 2Sak13/2022 z 26.10.2022). 58. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. 59. Týmito požiadavkami sa žalovaný riadil len čiastočne. Hoci výpoveď žalobcu nepovažoval za nedôveryhodnú, jeho tvrdeniami o strachu z prenasledovania za to, že pracoval za bývalej vlády na ministerstve školstva, spolupracoval s americkou medzinárodnou organizáciou, študoval v zahraničí v dôsledku čoho je ohrození jeho život nezaoberal a nedal odpoveď na otázku, či žalobcom vyjadrené obavy by obstáli v praktickom živote v krajine jeho pôvodu. 60. Žalovaný je však povinný dať odpoveď na legitímnu otázku, či výkon predchádzajúcich zamestnaní a spolupráca s medzinárodnými organizáciami predovšetkým americkou, vrátane štúdia v zahraničí by mohol byť Talibanom vnímaný tak, že by žalobca mohol byť ohrození prenasledovaním, či v krajine pôvodu nehrozí, že takéto osoby sú predmetom útokov zo strany štátnych či neštátnych subjektov – príslušníkov náboženských a militantných skupín a súčasne, či sú štátne orgány schopné poskytnúť efektívnu ochranu pred prípadnými hrozbami. 61. Správny súd konštatuje, že žalovaný viedol pohovor so žalobcom predovšetkým v častiach na ktorých založil spochybnenie obáv žalobcu z prenasledovania veľmi stroho a povrchne, tvrdenia žalobcu o návštevách v krajine pôvodu, ako aj situácii a postavení brata žalobcu nerozvíjal za účelom presného zistenia stavu veci podľa § 32 Správneho poriadku, (napríklad akým spôsobom žalobca vykonal jednotlivé „návštevy“ v krajine pôvodu, ako dlho trvali, čo obnášali, akým spôsobom vstupoval do krajiny a akým spôsobom sa vrátil, navštívil len rodinu prípadne aj známych, kde sa zdržiaval, musel sa počas tohto obdobia skrývať, v ktorých regiónoch, mestách sa zdržiaval). Vôbec nerozoberal ani dôvody návštev žalobcu, následne však konštatoval že tieto boli nevynútené. K postaveniu brata žalobcu, tak aby ho mohol reálne porovnať s postavením samostatného žalobcu nekládol žiadne bližšie otázky. Zo vstupného pohovoru nie je možné vyvodiť ani len záver, že žalobcov brat skutočne na ministerstve školstva pracoval aj pred prevratom v roku 2021. Taktiež nie je vôbec zrejmé akú pozíciu na ministerstve školstva zastáva resp. zastával. Žalovaný pri vstupnom pohovore teda návštevám žalobcu v krajine pôvodu a postaveniu jeho brata nevenoval zvýšenú pozornosť resp. venoval im len pozornosť okrajovú nakoniec však svoje rozhodnutie o nepriznaní medzinárodnoprávnej ochrany žalobcovi založil predovšetkým na uvedených skutočnostiach, ktoré doplnil vlastnými domnienkami z pohovoru nevyplývajúcimi ako aj skutočnosťami nemajúcimi v administratívnom spise žiadny podklad.
62. Správny súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008, č. j . 2 AZS 100/2007 - 64 , a z 27.03.2008 , č . j . 4 AZS 103/2007 - 63 , či rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.07.2014 sp. zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky. 63. Týmto špecifikám konanie o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by sťažovateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť, k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. 64. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického prostredia v krajine pôvodu žiadateľa. 65. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. 66. V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie je ani žiadateľ ani správny orgán schopný doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom, v takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo. 67. Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. 68. Správny orgán teda vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď., dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl. 69. Žalovaný preto v ďalšom konaní zabezpečí informácie k žalobcom tvrdením skutočnostiam a obavám, ktoré uvádza od samého začiatku administratívneho konania a posúdi ich v súvislosti s aktuálnom so situáciou v krajine pôvodu žalobcu aj v kontexte Odporúčania EUAA o krajine Afganistan 2024, EASO Usmernenia pre Afganistan 2024 ako aj Usmernenia UNHCR o potrebách medzinárodnej ochrany ľudí na úteku z Afganistanu. 70. V danom prípade nejde o domýšľanie si právne relevantných dôvodov ale o zisťovanie informácií o krajine pôvodu vrátane vedenia pohovoru v zmysle zisťovania skutočností, ktoré žalobca v žiadosti uviedol, a ktoré žalovaný považuje za význámné pre rozhodnutie o žiadosti žalobcu, za účelom zistenia skutočného stavu veci.
71. Je povinnosťou žalovaného v zmysle § 19 ods. 8 zákona o azyle zabezpečiť, aby získané údaje o krajine pôvodu boli presné, aktuálne a z relevantných zdrojov, ako sú napríklad úrad vysokého komisára a Agentúra Európskej únie pre azyl. Zároveň je povinnosťou žalovaného zohľadniť všetky skutočnosti za účelom zistenia stavu veci a zasadiť vyjadrenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu do kontextu správ o krajine pôvodu. To sa v predmetnom prípade nestalo, pretože žalovaný sa nevenoval tvrdeniu žalobcu o jeho práci pre bývalú vládu, v zahraničnej organizácii USAID, prácu pre UNESCO, ani jeho štúdiu v zahraničí a s nimi spojenej potencionálnej hrozbe prenasledovania resp. vážneho bezprávia. 72. Okrajovo žalovaný skonštatoval že informácie o krajine pôvodu naznačujú, že osoby spojené s bývalou vládou, vrátane úradníkov bývalých afgánskych inštitúcii môžu mať s Talibanom problémy, to však vzhľadom na „návštevy“ počas ktorých žalobcu nikto nekontaktoval nemôže byť jeho prípad. Podľa názoru súdu bližšie nešpecifikované návštevy v krajine pôvodu bez ďalšieho nemôžu byť dôvodom na nevykonanie nevykonanie dokazovania ohľadne dôvodov na ktorých žiadateľ zakladá svoje obavy s prenasledovania. 73. Zistenia žalovaného ktoré nemajú podklad v administratívnom spise a o ktoré žalovaný argumentačne oprel svoje rozhodnutie sa týkajú predovšetkým konštatovania o „známom fakte, že príslušníci F. majú pod absolútnou kontrolou medzinárodné letiská, rovnako aj pozemné hraničné priechody, pri vstupe do krajiny, či už cez medzinárodné letiská alebo cez pozemnú hranicu, preverujú identitu prichádzajúcich osôb cez množstvo interných databáz“ Taktiež z verejne prístupných zdrojov sú informácie, že „ Taliban má po prevrate k dispozícii rôzne databázy osôb, ktoré využíval bývalá vláda. Medzi nimi aj databázu osôb, ktoré boli súčasťou bývalej štátnej administratívy“ „Keď žalobcu pri vstupe do krajiny kontrolovali či už na pozemnej hranici, alebo na medzinárodnom letisku, nepochybne museli disponovať informáciou , že sa jedná o bývalého zamestnanca ministerstva školstva. Napriek tomu dokázal so súhlasom Talibanu vstúpiť do krajiny a pohybovať sa po nej bez akýchkoľvek problémov“ Z administratívneho spisu taktiež nevyplýva, resp. nemá v ňom podklad, že žalobcov brat pracoval na ministerstve školstva aj pred prevratom v roku 2021, že tam pracuje bez akejkoľvek ujmy a obmedzení, nie je zrejmá ani jeho presná funkcia. Taktiež v administratívnom spise nemá podklad konštatovanie žalovaného, že Talibanom bola vyhlásená amnestia ohľadom zamestnancov bývalého režimu. 74. Žalovaný vôbec nevykonal dokazovanie k tvrdeniu žalobcu, že v prípade amnestie bývalých štátnych zamestnancov, lokálni velitelia takýmito nariadeniami nie sú viazaní. Nepreverené ostalo tvrdenie žalobcu, že aj napriek tomu že Taliban oficiálne odpustil štátnym zamestnancom, tento sľúb nie je lokálnymi veliteľmi dodržiavaný a že veľa ľudí ktorí pracovali v štátnej správe boli zabití. 75. Samozrejme že aj keď niektoré jednotlivé skutočnosti, sami o sebe pre udelenie medzinárodnej ochrany nemusia svedčiť, je potrebné sa nimi najprv dôsledne zaoberať. Nedá sa totiž vylúčiť (čo čiastočne uznal v odôvodnení rozhodnutia aj žalovaný), keď konštatoval že na žalobcu ako zamestnanca bývalej vlády môže skutočne uprieť svoju pozornosť hnutie Taliban. Pritom nie je rozhodujúce, či žalobca politické názory spájané s predchádzajúcou vládou reálne zastáva alebo nie, pretože ako vyvodil Najvyšší súd SR v rozsudku z 10.02.2015 sp. zn. 1Sža/52/2014, na účely udelenia azylu je podstatné, či je politické presvedčenie či iný azylovo relevantný dôvod žiadateľovi pripisovaný zo strany pôvodcov prenasledovania. 76. Námietku žalobcu že jeho azylový prípad je prípadom žiadosti o azyl „sur place“ správny súd vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav síce nevyhodnocoval z hľadiska ne/správneho právneho posúdenia veci , poukazuje však na skutočnosť, že definíciou utečenca „sur place“ sa v minulosti zaoberal vo svojej judikatúre Najvyšší súd SR, keď v rozsudku sp. zn. 1Sža 5/2007 zo dňa 30.11.2007 uviedol: ... „o žiadateľa „sur place“ ide vtedy, keď osoba, ktorá v okamžiku odchodu z krajiny pôvodu nebola utečencom, ale stala sa ním neskôr v dôsledku okolností, ktoré nastali v dobe jej neprítomnosti.“ 77. Taktiež k inštitútu utečenca sur place sa v minulosti vyjadril aj Vrchný súd v Prahe v rozsudku z 29. 1. 2002, č. 5 A 746/2000 - 31, v ktorom vyslovil, že: „Utečencom na mieste („sur place“) je osoba, u ktorej obava z prenasledovania v štáte, ktorého štátne občianstvo má, vznikne až v čase jej pobytu na území cudzieho štátu, a to v dôsledku zmeny politickej, národnostnej či náboženskej situácie v štáte jej štátneho občianstva, alebo v dôsledku verejných aktivít tejto osoby vyvíjaných až v cudzom štáte proti vládnucemu režimu domovského štátu. To, či sa cudzí štátny príslušník v cudzom štáte, v ktorom sa
zdržiava, stane utečencom na mieste, prislúcha nesporne posudzovať štátu, kde sa osoba priznania takého postavenia prvýkrát dovolá, a spravidla ako v tomto prípade ide o cudziu krajinu, kde sa osoba zdržiava v dobe, keď takáto situácia (zmena režimu v jeho domovskom štáte) nastala, popr. kde cudzí štátny občan politické aktivity vyvíjal.“ 78. Na uvedenú definíciu odkazuje vo svojej judikatúre aj Najvyšší správny súd Českej republiky (napr. v rozsudku č. j. 8 Azs 37/2008 - 80 z 30.12.2008, č. j. 2 Azs 154/2005 - 53 zo 4. 5. 2006, č. j. 1 Azs 10/2016 - 26 z 29. 3. 2016). Správny súd dodáva, že pod pojmom „utečenec sur place“ býva obvykle vnímaná taká osoba, ktorá sa stala utečencom v dôsledku okolností novo vzniknutých v jej vlasti v čase jej neprítomnosti a je tak vystavená riziku postihu štátnou mocou svojej vlasti pre prípad svojho návratu. 79. Po riadnom doplnení dokazovania a riadnom zistení skutkového stavu bude úlohou žalovaného posúdiť postavenie žalobcu vzhľadom na naznačené kritéria, pričom podstatné bude zameranie sa na okolnosti novo vzniknuté v krajine pôvodu žalobcu v čase jeho neprítomnosti v spojení s jeho postavením v krajine pôvodu pred odchodom – zamestnanie pre bývalú vládu, spoluprácu so zahraničnými organizáciami, štúdium v zahraničí a stým spojené obavy z prenasledovania, pričom na pamäti bude mať predovšetkým skutočnosť, že v danom prípade sa aj podľa obsahu žiadosti žalobcu jedná o prípad prospektívneho rozhodovania t.j. keďže ustanovenie § 8 zákona o azyle pracuje s pojmom strachu ako subjektívnym prvkom a odôvodnenosťou strachu z prenasledovania ako objektívnym prvkom, nestanovuje však podmienku faktického prenasledovania v minulosti. Pritom má byť skúmaná predovšetkým možnosť budúceho prenasledovania. 80. Žalovaný ako podklad pre rozhodnutie zabezpečil polytematickú správu o krajine pôvodu vypracovanú príslušným odborom samotného žalovaného. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 28.02.2008 vo veci Saadi proti Taliansku, č. sťažnosti 37201/06, v ktorom je uvedené, že dôveryhodnosť informácií o krajine pôvodu je potrebné posudzovať s ohľadom na autoritu a povesť autorov správ, serióznosť vykonaných šetrení, nadväznosť a súvislosť záverov a skutočnosť, či uvedené tvrdenia sú potvrdené aj inými zdrojmi. ESĽP nadviazal na záver Veľkého senátu rozsudkom zo dňa 17.07.2008 vo veci NA. proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska, č. sťažnosti 25904/07, v ktorom uviedol, že pri hodnotení správy obsahujúcej informácie o krajine pôvodu je nevyhnutné posúdiť nezávislosť, spoľahlivosť a objektívnosť autora správy. Je tiež dôležité vyhodnotiť, akou mierou je pôvodca správy schopný získavať informácie priamo na mieste. Pokiaľ sa situáciou v krajine pôvodu zaoberá viacero správ, je potrebné uprednostniť tie, ktoré sa zaoberajú stavom ľudských práv v krajine pôvodu a priamo uvádzajú okolnosti rozhodné pre posúdenie reálnosti hrozby vážneho bezprávia. Relevancia a váha správy je závislá na tom, do akej miery sa priamo venuje priamo otázkam posudzovaným v danom konaní (Najvyšší súd ČR, sp. zn. 1Azs 105/2008). 81. Polytematická Správa čerpala najmä z nasledujúcich zdrojov: (TOLOnews, teraz.sk, úrad pre zahraničie, Commonwealth a rozvoj Spojeného kráľovstva, Úrad pre cudzincov Poľskej republiky, Afganistan, Ministerstvo zahraničných vecí USA, Agentúra EÚ pre azyl, medzinárodná nezisková organizácia – ACLED, ktorej údaje využíva aj UNHCR, Správny súd uvádza, že užitočnosť a autorita každého použitého zdroja závisí na otázke, ktorá má byť zodpovedaná, každý zdroj by mal byť posudzovaný samostatne a závery o spoľahlivosti zdroja by mali byť vyvodené až po dôkladnom vyhodnotení zdroja. 82. Obsah Správy zabezpečenej žalovaným, ako jediný podkladový materiál obsahujúci informácie o krajine pôvodu žalobcu, vo veľkej miere opisným spôsobom mapuje počet a lokalizáciu bezpečnostných incidentov na území regiónu Pakhtia a mesta Kábul v rozhodnom období. Nedáva však odpoveď na otázku, či štát účinným spôsobom dokáže chrániť civilných obyvateľov pred vážnym bezprávím, ktorého sa dopúšťajú jeho neštátni pôvodcovia na území uvedených oblastí resp. Afganistanu (správa sa nevenuje bezpečnostným incidentom na celom území Afganistanu), ani aká je úroveň dodržiavania základných ľudských práv a slobôd. 83. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalobcovi správny súd konštatuje že miera preukázania hrozby vážneho bezprávia tak, ako to stanovuje § 13a zákona o azyle , vymedzuje, aká vysoká musí byť pravdepodobnosť, že v prípade návratu do krajiny pôvodu bude žiadateľ o medzinárodnú ochranu vystavený vážnemu bezpráviu. Miera dôkazu je v podmienkach na poskytnutie doplnkovej ochrany
formulovaná odlišne, ako je to pri azyle. „Reálne nebezpečenstvo“ sa v porovnaní s „opodstatnenými obavami (z prenasledovania)“ opiera skôr o objektívne kritéria, ktoré sú nezávislé od subjektívnej kategórie strachu. Vzhľadom na tento záver, tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu o hroziacej ujme v krajine pôvodu budú len jedným z podkladov, s ktorými sa správny orgán musí vysporiadať pri náležitom zistení skutkového stavu. K ustáleniu, že v konkrétnom prípade žiadateľa existujú vážne dôvody domnievať sa, že mu hrozí reálne nebezpečenstvo vážneho bezprávia, totiž môže dôjsť aj vtedy, ak o niektorých z týchto dôvodov žiadateľ vôbec nevie (a teda o nich správnemu orgánu ani nemôže poskytnúť svoje tvrdenia). Zdrojom vážnych dôvodov budú okrem tvrdení žiadateľa predovšetkým informácie o krajine pôvodu. Napriek absencii tvrdení žiadateľa správny orgán môže zistiť vážne dôvody, pre ktoré sa domnieva, že žiadateľovi v krajine pôvodu reálne hrozí vážne bezprávie. 13. Žalovaný vyhodnotil, že Taliban sa pri výkone moci správa nestálo, nepredvídateľne a nepodlieha žiadnym zákonom či nariadeniam. Afgánsku spoločnosť charakterizoval, ako neustále premenlivú formu anarchie, pri ktorej nie je možné predpokladať, že bude vždy rešpektovať základné ľudské práva, pričom obavu z ohrozenia vlastnej bezpečnosti môže v Afganistane pociťovať väčšina ľudí žijúca pod nadvládou Talibanu súčasne však dospel k záveru, že žalobcovi v objektívne žiadne nebezpečenstvo nehrozí keďže krajinu pôvodu dobrovoľne navštevoval, bez toho aby bol k takýmto návštevám nútený. Všeobecné odkazovanie na nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu nepostačujú ak sa žalobca opakovane do krajiny vracia. Žalovaný nevidel dôvod na obavu že by sa príslušníci F. po návrate žalobcu do krajiny k nemu správali nebezpečným spôsobom ak sa tak nesprávali počas jeho posledných návštev. 14. Podľa názoru súdu keďže si žalovaný nezabezpečil dostatočné informácie o situácii v krajine pôvodu vo vzťahu k obsahu žalobcovej žiadosti o medzinárodnoprávnu ochranu nemohol len z ohľadom na bližšie nešpecifikované návštevy žalobcu v krajine pôvodu riadne vyhodnotiť hrozbu prenasledovania a následne ani hrozbu vážneho bezprávia. 84. Zo zabezpečenej Polytematickej správy taktiež vyplýva, že v provincii Pakhtia bolo od mája 2024 do 9. augusta 2024 celkovo 9 bezpečnostných incidentov s 8 obeťami na životoch aktérmi ktorých boli civilisti, policajné sily, ozbrojené sily Afganistanu, väzni a policajné sily Pakistanu. Správy hovoria o aj bombardovaní oblasti pakistanskými silami pričom rakety boli vypálené na obchody, domy a verejné zariadenia. Hlavné mesto Kábul za rovnaké obdobie zaznamenalo podľa správ 65 incidentov so 119 obeťami na životoch. V súvislosti s uvedeným, správny súd považuje za nedostatočne zistenú aj skutočnosť, či je v Afganistane dostatočne poskytovaná účinná ochrana obetiam takýchto útokov a to na celom území, osobitne v oblastiach vyhodnotených žalovaným ako „bezpečné“, a či majú občania Afganistanu v postavení obdobnom postaveniu žalobcu, reálny prístup k tejto ochrane. V prípade zisťovania účinnosti a dostupnosti ochrany je potrebné skúmať nielen to, aká je všeobecná situácia v krajine pôvodu žalobcu, ale tiež prípadný podiel štátu na hrozbe vážnej ujmy a mieru vplyvu pôvodcov vážneho bezprávia na štátne orgány. Je tiež podstatné posúdiť, či štát umožňuje a realizuje právny postih vážnej ujmy, najmä v kontexte žalobcom tvrdených skutočností, že miestni velitelia nie sú viazaní rozhodnutím vedenia Talibanu a mnoho bývalých zamestnancov štátnej správy bolo zabitých. 85. Žalovaný súčasne iba konštatoval, že v provincii Pakhtia a meste Kábul už žiadny ozbrojený konflikt neprebieha, a občasné bezpečnostné incidenty nepovažoval za výskyt vážneho bezprávia . Hoci podľa rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie č. C-285/12, Diakite proti Belgicku by bolo možné situáciu v pohraničnej oblasti Pakhtia, z ktorej pochádza aj žalobca, považovať za ozbrojený konflikt. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevenuje otázke možnosti vnútroštátneho presídlenia žalobcu. 86. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že v provincia Pakhtia podľa aktuálnych informácii Príručky EUAA – Usmernenie ku krajine Afganistan z mája 2024 je provinciou, v ktorej neexistuje riziko, kedy by bol bežný civilista osobne ovplyvnený nediskriminačným násilím. Uvedená príručka nie je súčasťou administratívneho spisu a predmetná skutočnosť nevyplýva ani zo zabezpečenej Polytématickej správy, správny súd preto konštatuje že aj uvedené zistenie žalovaného nemá podklad v administratívnom spise. Je nevyhnutné aby písomné podklady na ktoré sa žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva, boli minimálne v dotknutých častiach súčasťou administratívneho spisu resp. aby správny orgán označil z ktorej časti rozsiahleho 150 stranového dokumentu správny orgán svoj skutkový záver vyvodil.
87. Správny súd preto na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že žalovaný si v konaní nezaobstaral dostatok podkladov, aby starostlivo posúdil situáciu v krajine pôvodu, čím porušil ustanovenia § 32 Správneho poriadku v spojení s § 3 ods. 5 veta prvá Správneho poriadku (s poukazom na s § 52 zákona o azyle) a informácie o krajine pôvodu, ktoré zhromaždil, nesprávne vyhodnotil. 88. Žalovaný sa nevysporiadal riadne s otázkou, či skutočne nie sú naplnené zákonné predpoklady pre udelenie doplnkovej ochrany sčasti pre nedostatočné zistenie skutkového stavu a sčasti pre nesprávne vyhodnotenie podkladov obsahujúcich informácie o krajine pôvodu žalobcu, ktoré sa v administratívnom spise nachádzajú. 89. V ďalšom konaní sa bude žalovaný opätovne zaoberať otázkou situácie v krajine pôvodu predovšetkým z ohľadom na dôvody žiadosti žalobcu o azyl a doplnkovú ochranu, za týmto účelom si zabezpečí relevantné informácie a správy, doplní dokazovanie aj vo vzťahu k návštevám žalobcu v krajine pôvodu ako aj pôsobením žalobcovho brata na ministerstve školstva (minimálne doplnením výsluchu žalobcu). 90. Po doplnení aktuálnych informácií o krajine pôvodu aj z iných zdrojov ale predovšetkým vo vzťahu k dôvodom uvádzaných žalobcom v žiadosti, vrátane zistenia štandardu dodržiavania ochrany základných ľudských práv a slobôd v krajine pôvodu, a po ich vyhodnotení v súvislosti s ďalšími zistenými skutočnosťami a individuálne vo vzťahu k žalobcovi, opätovne posúdi, či azylový príbeh žalobcu vo svetle aktuálnych informácií o krajine pôvodu neoprávňuje žalobcu na udelenie azylu a v prípade ak nesplní podmienky pre udelenie azylu na poskytnutie doplnkovej ochrany. 91. Pokiaľ ide o rozhodnutie žalovaného v časti, v ktorej neudelil žalobcovi azyl a neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny, v tejto časti sa súd napadnutým rozhodnutím nezaoberal, pretože v tejto časti ho žalobca nežiadal preskúmať. 92. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, zistiac dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté rozhodnutie v časti vo výrokoch 1/ a 2/ , ktorými žalovaný neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu žalobcovi podľa § 191 ods. 1 písm. e) a f) v spojení s § 220 SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 93. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.