Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 10Saz/1/2026 z 29. 5. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Košiciach 10Saz/1/2026 0926100158 29. 05. 2026 JUDr. Miroslava Körtvélyová ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100158.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Miroslavou Körtvélyovou v právnej veci žalobcu: A. B. C. D., nar. XX.X.XXXX v obci E., okres F., provincia F., Kolumbijská republika (ďalej len „Kolumbia“), štátna príslušnosť Kolumbia, kolumbijskej národnosti, kresťanského katolíckeho vierovyznania, adresa posledného trvalého pobytu v zahraničí: obec E., časť D., bez bližšieho označenia, provincia F., Kolumbia, t.č. Pobytový tábor Opatovská Nová Ves, Slovenská republika, zastúpený: Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom: Michalská 372/9, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MU-PO-163-63/2024-Ž zo dňa 30.1.2026 takto rozhodol: I. Z r u š u j e rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu č. MUPO-163-63/2024-Ž zo dňa 30.1.2026 vydané voči žalobcovi A. B. C. D., č. cestovného pasu: G. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného bolo správnym súdom zistené, že dňa 14.9.2024 žalobca pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život a život svojej rodiny. 2. Za účelom posúdenia opodstatnenosti jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu bol so žalobcom dňa 27.9.2024 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého žalobca k žiadosti o udelenie azylu uviedol, že v Kolumbii nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani inej organizácie, nevyvíjal žiadne politické aktivity a nebol trestne stíhaný. K dôvodom svojej žiadosti o azyl uviedol, že v Kolumbii mali zo svojho podnikania s manželkou platiť ozbrojenej skupine s názvom Los Pachencas tzv. vojnovú daň pod vyhrážkou, že ak odmietnu platiť, ich syn zomrie. Po nahlásení tohto incidentu na miestnej polícii im policajtka povedala, že takéto vydieranie je bežné a poradila mu, aby radšej vydieračom platil. Následne s manželkou a so synom odišli do mesta B. k manželkinej matke a potom do obce E. do domu tety žalobcu. Zvažovali aj možnosť odchodu k manželkinmu otcovi do mesta La Mesa, avšak túto možnosť nakoniec zamietli, nakoľko tu v roku 2009 istá ozbrojená skupina zabila manželkinho brata. Po prihlásení sa na mestskej radnici v obci E., kde porozprávali všetko, čo sa im stalo v meste Santa Marta, ich po šetrení príslušným mestským oddelením v súčinnosti s políciou uznali za obeť konfliktu, na základe čoho dostali finančnú kompenzáciu. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 10.8.2024 k nim do domu v obci E. prišli piati ozbrojení muži zo skupiny FARC (Revolučné ozbrojené skupiny Kolumbie) a pýtali sa, koľko ľudí býva

v dome a na počet maloletých detí. Žalobca im odpovedal, že tam bývajú traja, z toho jeden maloletý, ktorý je v škole. Žalobcovi bolo oznámené, že ozbrojenci potrebujú jeho syna na posilnenie jednotiek svojej armády a že sa po neho neskôr vrátia. Po ich odchode išiel žalobca okamžite vyzdvihnúť syna zo školy a spolu s manželkou ešte v ten istý deň odišli k manželkinej matke do mesta B.. Tu začali premýšľať nad odchodom z krajiny. Predali auto a ďalší hnuteľný majetok za účelom získania peňazí na odchod z krajiny. Dňa 8.9.2024 odleteli legálne z Bogoty cez Paríž do Viedne, odkiaľ pokračovali autobusom na územie Slovenska, kde požiadali o azyl. Podľa žalobcu v Kolumbii pôsobia ozbrojené skupiny a je tam veľká kriminalita a korupcia. Na podporu svojich tvrdení predložil rôzne články o presídlení osôb v rámci Kolumbie, o násilných náboroch maloletých detí a o pôsobení rôznych ozbrojených skupín. V prípade návratu do Kolumbie sa obáva o svoj život, ako aj život svojej rodiny. 3. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-PO-164-26/2024Ž zo dňa 5.3.2025 neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) a neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 2 písm. b) a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Toto rozhodnutie bolo na základe podanej žaloby žalobcu rozsudkom Správneho súdu v Košiciach č.k. 19Saz/1/2025-90 zo dňa 27.6.2025 zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Správny súd v predmetnom rozsudku žalovanému vytkol, že žalovaný neskúmal a nevyhodnotil azylový dôvod žalobcu – verbovanie jeho syna príslušníkmi skupiny FARC. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany správny súd uviedol, že rozhodnutie žalovaného nie je jednoznačné v záveroch o existencii vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a o možnosti vnútorného presídlenia žalobcu. 4. Po vrátení veci žalovaný dňa 7.10.2025 vykonal so žalobcom doplňujúci pohovor, v ktorom žalobca uviedol, že od posledného pohovoru nedošlo k žiadnym zmenám, pokiaľ ide o dôvody jeho žiadosti o azyl. Poukázal na zhoršenie všeobecnej situácie v Kolumbii. Dodal, že v minulosti bol členom politickej strany AICO, pričom uviedol, že v predchádzajúcom pohovore túto skutočnosť nepovedal, pretože sa ho pýtali na členstvo v prítomnom čase, nenapadlo mu, že má uviesť aj to, že v minulosti bol členom politickej strany. Na margo prípadného presídlenia v rámci Kolumbie poukázal na prípad jeho sesternice, ktorá bola unesená a znásilnená, pričom tieto skutočnosti bola nahlásiť na polícii, bola jej pridelená ochrana a premiestnili ju 220 km od bydliska a aj tam sa ju pokúsili zavraždiť, teda ani presťahovanie sa na iné miesto v Kolumbii človeku nezaručí bezpečie. Žalobca opätovne popísal, ako prebiehalo verbovanie jeho syna skupinou FARC. 5. Prípisom zo dňa 31.10.2025 si žalovaný vyžiadal od Ministerstva vnútra SR, migračného úradu, odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce správu o krajine pôvodu žalobcu. 6. Žalovaný následne rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-163-63/2024-Ž zo dňa 30.1.2026 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol, že žalobcovi neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, neposkytuje doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, neudeľuje azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a neposkytuje doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. 7. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol: K neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle: - aby mohol byť žalobcovi udelený azyl, musí byť objektívne preukázané, že dôvody prenasledovania vychádzajú z § 8 zákona o azyle, teda z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania alebo uplatňovania politických názorov, práv a slobôd alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine; - pokiaľ ide o azylový dôvod žalobcu, ktorým bolo verbovanie jeho syna príslušníkmi skupiny FARC, žalovaný nespochybňuje, že k verbovaniu či náboru jeho syna skutočne mohlo dôjsť. Viaceré zdroje uvádzajú, že k takýmto praktikám v Kolumbii skutočne dochádza. Žalovaný poukázal na to, že v prípade verbovania syna žalobcu išlo o jednu návštevu príslušníkov skupiny FARC v mieste bydliska žalobcu, títo príslušníci ani nevedeli, či v dome žijú nejaké osoby, ktoré by mohli byť naverbované. Táto návšteva nebola sprevádzaná nátlakom, hrozbami alebo inými formami prenasledovania voči žalobcovi. Nebolo voči nemu použité fyzické ani psychické násilie, či rôzne opatrenia, ako to vyžaduje zákon o azyle.

Žalovaný nespochybňuje, že týmto konaním mohol byť žalobca osobne dotknutý, no toto konanie nesmerovalo prvotne voči nemu, žalobca nebol cieľom tohto konania. Podľa názoru žalovaného pokus o naverbovanie syna žalobcu nemožno považovať za závažné alebo opakované konanie namierené voči žalobcovi. Toto konanie nedosahovalo dostatočnú intenzitu na to, aby dosiahlo úroveň a splnilo kritériá pre prenasledovanie, ako ho definuje § 2 písm. d) zákona o azyle. V prípade žalobcu teda chýba individuálny aspekt takéhoto konania správania sa voči jeho osobe, nakoľko ničím nepreukázal, že by konanie príslušníkov FARC bolo nejakým spôsobom namierené proti nemu ako jednotlivcovi. Žalobcom prezentované problémy sú podľa názoru žalovaného osobného charakteru a súvisia s konkrétnymi osobami. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/17/2008 zo dňa 19.8.2008, podľa ktorého problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine dáva možnosť domáhať sa svojich práv pred štátnymi orgánmi. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/50/2010 zo dňa 8.6.2010 a uviedol, že pokiaľ žalobca pociťoval obavu o svoju alebo synovu bezpečnosť, mal sa predovšetkým pokúsiť o vnútroštátne riešenie svojich problémov, ako to už predtým urobil vo vzťahu k skupine ACSN, predtým než krajinu svojho pôvodu opustil a hľadal útočisko v inej krajine sveta. Až po tom, ako by sa stalo riešenie jeho situácie v krajine pôvodu nemožné, bol by oprávnený na poskytnutie medzinárodnej ochrany. O toto sa však v kontexte s pokusom o naverbovanie jeho syna vôbec nepokúsil, neobrátil sa so svojimi údajnými problémami na políciu či súd, nevyčerpal ochranné mechanizmy v krajine pôvodu. Žalovaný ďalej uviedol, že sa nemožno stotožniť s konštatovaním, že prekazením naverbovania syna žalobcu môžu byť žalobcovi príslušníkmi FARC prisudzované politické názory nesúhlasu ovládania krajiny ozbrojenými skupinami. Ako uviedol aj správny súd vo svojom zrušujúcom rozsudku presvedčenie o potrebe ochrany maloletých detí pred násilím je univerzálnou hodnotou, ktorú možno považovať za zdieľanú v rámci ľudského spoločenstva. Preto nemožno žalobcu zaradiť do podmnožiny osôb so špecifickou charakteristikou. Navyše medzinárodná krízová skupina vo svojom článku z 30.1.2025 uviedla nasledovné: na rozdiel od 60-ročnej vojny s FARC, gerilovou silou, ktorá sa snažila zvrhnúť kolumbijský štát a spoločenský status quo, sa dnešných pol tucta veľkých ozbrojených skupín a zverinec menších zločineckých franšíz má tendenciu vyhýbať sa stretom so štátnymi bezpečnostnými silami. Väčšina bojov v krajine teraz pramení z násilnej konkurencie medzi týmito skupinami o kontrolu nad nelegálnym obchodom, ako je výroba koky a kokaínu, nelegálna ťažba a vydieranie. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že konaním príslušníkov FARC nedošlo k prenasledovaniu žalobcu, toto konanie smerovalo výlučne voči jeho synovi, z ich strany nebol voči žalobcovi prítomný nátlak, násilie, hrozby a ani žiadne sankcie, teda ukazovatele prenasledovania. Navyše ako preukazujú dostupné zdroje, disidentské skupiny FARC sa zaoberajú nelegálnou činnosťou ako výroba zakázaných látok, nelegálna ťažba, vydieranie a obchod so zbraňami, čo nasvedčuje tomu, že to sú zločinecké skupiny, ktoré majú predovšetkým ekonomické a nie politické záujmy; - všetky uvedené skutočnosti naznačujú, že žalobca nečelil v Kolumbii žiadnemu prenasledovaniu a jeho obavy, ak ich aj žalovaný pripustí, sú iba subjektívne s absenciou objektívneho prvku. Pokiaľ ide o opodstatnenú obavu z prenasledovania, táto musí obsahovať subjektívny aj objektívny prvok. Je možné, že žalobca sa naozaj subjektívne obával, že by mohol mať problémy s príslušníkmi skupiny FARC na základe udalostí, ktoré sa mohli v Kolumbii stať. Je však úplne zrejmé, že v jeho prípade objektívny prvok úplne absentuje. Nie je žiadny dôvod objektívne sa domnievať, že práve žalobca by sa stal obeťou akéhokoľvek prenasledovania; - poukázal na návrh Európskej komisie, podľa ktorého je Kolumbia označená za bezpečnú krajinu, preto pokiaľ žalobca pochádza z tejto krajiny, ktorá bude čoskoro kategorizovaná ako bezpečná krajina pôvodu, je v rozpore s logikou, aby mu bola udelená akákoľvek forma medzinárodnej ochrany. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle: - nakoľko v zrušujúcom rozsudku sa správny súd stotožnil s konštatovaním žalovaného, že žalobca nie je vystavený riziku vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) bod 1 a 2 zákona o azyle, v ďalšom konaní sa žalovaný zaoberal iba treťou formou vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle, k čomu si zabezpečil aktuálne informácie o bezpečnostnej situácii v Kolumbii so zameraním na department F., odkiaľ žalobca pochádza; - projekt údajov o miestach a udalostiach ozbrojených konfliktov (ACLED) uvádza, že v období roka 2025 došlo v departmente F. k 35 udalostiam s 13 úmrtiami (demonštrácie: 24 s 0 úmrtiami, politické násilie: 9 s 13 úmrtiami, povstania: 2 s 0 úmrtiami a teroristické aktivity: 8 so 4 úmrtiami); - z ďalších informačných zdrojov žalovaný vo vzťahu k departmentu F. vyvodil, že tento patrí k najbezpečnejším oblastiam v rámci celej Kolumbie, kde štátne orgány už pri náznaku prítomnosti

ozbrojených skupín, napr. vyvesenie transparentov, konajú a prijímajú riešenia na odstránenie hrozieb. Prítomnosť členov disidentských skupín FARC je tu taká nízka, že sa o nej niektoré kolumbijské vládne dokumenty ani nezmieňujú. Žalovaný nespochybňuje, že členovia niektorých ozbrojených skupín môžu vykonávať v departmente nelegálne aktivity, no ich prítomnosť a konanie nedosahuje potrebnú úroveň na to, aby sme v departmente F. mohli hovoriť o prebiehajúcom vnútroštátnom ozbrojenom konflikte, ktorý ani nebol OSN a Medzinárodným výborom Červeného kríža, či vojenským spravodajstvom v tomto departmente identifikovaný. Nemožno konštatovať, že vnútroštátny ozbrojený konflikt v provincii Cundinamarca, ktorý ani neprebieha, vyvolával na strane žalobcu riziko vážneho a individuálneho ohrozenia života a nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia. Žalovaný dodal, že žalobca si po opustení mesta Santa Marta v decembri 2023 vybral na svoj ďalší život obec Pandi dobrovoľne a žil tam spolu s rodinou bez akýchkoľvek problémov až do pokusu o naverbovanie jeho syna v auguste 2024. Podľa názoru žalovaného, ak by žalobca vyhodnotil, že v tejto oblasti skutočne prebieha konflikt, neurobil by rozhodnutie presťahovať seba a svoju rodinu do tejto oblasti a tak ju vystaviť nebezpečenstvu. To naznačuje tomu, že túto oblasť považoval za relatívne bezpečnú a vhodnú na svoj ďalší život. Ak by nedošlo k verbovaniu jeho syna, s vysokou mierou pravdepodobnosti by naďalej ostal žiť v tejto oblasti; - žalovaný prostredníctvom platformy Európskej agentúry pre azyl v niektorých odpovedí členských štátov EÚ zistil, že sa nenašiel ani jeden, ktorý by akúkoľvek časť Kolumbie považoval za tak bezpečnostne rizikovú, že by osoba nachádzajúca sa na tomto území výlučne z dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelila skutočnému riziku vážneho bezprávia v zmysle čl. 15 písm. c) Kvalifikačnej smernice. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle: - u žalobcu neboli splnené objektívne podmienky na udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, keďže nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, s ktorými by sa mohol zlúčiť, pričom uvedené nebolo ani predmetom jeho žiadosti. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle: - u žalobcu neboli splnené objektívne podmienky ani na poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 13b zákona o azyle, nakoľko na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol zlúčiť. V závere odôvodnenia žalovaný zhrnul, že čo sa týka hrozby prenasledovania žalobcu z dôvodu prisudzovaného opozičného politického názoru, to sa v priebehu konania nepreukázalo a taktiež žalobcu nemožno považovať za súčasť sociálnej skupiny rodičov, ktorí odmietajú alebo bránia naverbovaniu svojho dieťaťa do neštátnej ozbrojenej skupiny, nakoľko takto vymedzenú skupinu nie je možné považovať za sociálnu skupinu v zmysle zákona o azyle, a teda žalobcovi nemôže hroziť ani prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine, nakoľko takáto sociálna skupina ani neexistuje. Žalovaný náležite posúdil aj alternatívu udelenia azylu z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona o azyle a uviedol, že zákon bližšie nedefinuje dôvody, kedy je možné udeliť azyl z humanitných dôvodov. Istý náznak v tomto smere poskytuje Nariadenie ministra vnútra SR č. 34 z 21.2.2014 v znení Nariadenia ministra vnútra č. 127 z 11.8.2022 o postupe migračného úradu a útvarov Policajného zboru pri vykonávaní zákona o azyle (ďalej len „nariadenie“), ktoré v čl. 13 uvádza, že „Za humanitné dôvody, na základe ktorých môže migračný úrad udeliť azyl, ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu z dôvodu prenasledovania, na poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu vážneho bezprávia, na udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, ani na poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť.“ Pri posúdení žiadosti žalobcu o udelenie azylu z humanitných dôvodov vychádzal žalovaný predovšetkým zo správy z psychiatrického vyšetrenia žalobcu dňa 2.12.2025, ktorá uvádza symptómy úzkosti, poruchu spánku, somatické prejavy a panické ataky, ako aj tinnitus. Bola zaznamenaná prítomnosť úzkostno-depresívnej symptomatiky bez psychotických príznakov. Lekár stanovil diagnózu F41.2 (úzkostno-depresívny stav) a F41.0 (panickú poruchu) a nasadil farmakologickú liečbu. Na základe dôsledného posúdenia všetkých okolností prípadu žalobcu žalovaný neidentifikoval

žiadne objektívne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať prípad žalobcu za tak hodný osobitného zreteľa, že by mu mal byť udelený azyl z humanitných dôvodov. Vzhľadom na to, že ani v prípade tejto žiadosti o azyl žalobca nespadá ani pod jeden z prípadov humanitných dôvodov ako sú uvedené v nariadení, žalovaný nepovažuje dôvod jeho žiadosti o azyl za taký, ktorý by zakladal dôvod na udelenie azylu z humanitných dôvodov. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudky NS SR č. 10Sžak/11/2020 zo dňa 18.11.2020 a č. 1Sžak/9/2020 zo dňa 27.10.2020.

II. Správna žaloba 8. Včas podanou správnou žalobou vo veci azylu sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. 9. V žalobe sú vymedzené nasledovné žalobné body: - žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že odmietnutie spolupráce s ozbrojenou skupinou alebo odmietnutie verbovania syna žalobcu nemožno považovať za politický názor, ani za prejav politickej opozície voči ozbrojenej skupine, ale ide len o individuálne konanie motivované snahou chrániť rodinu. Na tomto základe žalovaný uzavrel, že v prípade žalobcu nejde o prenasledovanie z dôvodu zastávania politického názoru, ani z dôvodu prisudzovaného politického presvedčenia. Takéto právne posúdenie je však v rozpore s právnym názorom správneho súdu vysloveným v zrušujúcom rozsudku. Správny súd totiž výslovne uviedol, že práve odmietnutie náboru dieťaťa do ozbrojenej skupiny môže byť takouto skupinou interpretované ako prejav politickej opozície alebo ako podpora vlády, teda ako prisudzovaný politický názor. Žalovaný však namiesto toho, aby tento aspekt skúmal a hodnotil z pohľadu percepcie pôvodcu prenasledovania – teda otázky, či ozbrojená skupina môže odmietnutie verbovania syna žalobcu interpretovať ako opozičný postoj, vychádzal výlučne z vlastného hodnotenia motivácie žalobcu a zredukoval predmetný incident na individuálne konanie motivované ochranou rodiny bez politickej relevancie. Žalovaný síce formálne reagoval na skutkovú okolnosť týkajúcu sa pokusu o naverbovanie syna žalobcu ozbrojenou skupinou FARC, avšak pri právnom posúdení tejto okolnosti nerešpektoval právny názor správneho súdu týkajúci sa výkladu prisudzovaného politického názoru a zároveň jeho právny záver nereflektuje relevantné informácie o krajine pôvodu. Takýto postup je v rozpore so zásadou viazanosti správneho orgánu právnym názorom súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí. Žalovaný bol v ďalšom konaní povinný nielen odstrániť procesné nedostatky identifikované súdom, ale aj rešpektovať právne závery, ktoré správny súd pri posudzovaní veci vyslovil; - vo vzťahu prístupu žalobcu k ochrane v krajine pôvodu žalobca uviedol, že žalovaný síce poukazuje na skutočnosť, že žalobca určitý čas žil v obci Pandi bez ďalších incidentov, avšak neanalyzuje, či táto okolnosť skutočne preukazuje existenciu účinnej a dlhodobej vnútornej ochrany. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje konkrétnu analýzu toho, či ozbrojené skupiny pôsobiace v Kolumbii disponujú schopnosťou sledovať alebo identifikovať osoby aj mimo regiónu ich pôsobenia, ani nehodnotí, či konflikt žalobcu s ozbrojenými skupinami vrátane incidentu s pokusom o naverbovanie jeho syna môže viesť k riziku represálií aj v iných častiach krajiny. Žalovaný zároveň neidentifikoval konkrétnu časť krajiny pôvodu, v ktorej by žalobca mohol získať účinnú ochranu pred identifikovanými rizikami, ani nezdôvodnil, prečo by presídlenie žalobcu do iného regiónu predstavovalo realistickú a bezpečnú alternatívu. Záver o existencii vnútornej ochrany žalovaný oprel predovšetkým o retrospektívne hodnotenie krátkodobého obdobia, počas ktorého žalobca po presťahovaní do obce Pandi nečelil ďalším incidentom, bez toho, aby posúdil širší kontext bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu a schopnosť ozbrojených skupín uplatňovať kontrolu nad civilným obyvateľstvom. Takýto postup žalovaného nereflektuje právny názor správneho súdu, podľa ktorého musí byť existencia vnútornej ochrany posúdená konkrétne, komplexne a na základe aktuálnych informácií o krajine pôvodu. Správny orgán je povinný preukázať, že presídlenie žalobcu do inej časti krajiny je nielen teoreticky možné, ale aj reálne bezpečné a dostupné. Napadnuté rozhodnutie však takúto analýzu neobsahuje; - vo vzťahu k posúdeniu doplnkovej ochrany a vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu žalobca uviedol, že vo svojom vyjadrení pred vydaním napadnutého rozhodnutia poukázal na informácie

o krajine pôvodu, podľa ktorých v Kolumbii aj po podpísaní mierových dohôd pretrvávajú viaceré paralelné ozbrojené konflikty medzi štátom a rôznymi neštátnymi ozbrojenými skupinami, vrátane disidentských frakcií bývalej FARC. Tieto skupiny si udržiavajú alebo rozširujú územnú a sociálnu kontrolu nad civilným obyvateľstvom prostredníctvom násilia, vyhrážok a donucovania. Osoby, ktoré sa dostanú do konfliktu s takýmito skupinami alebo odmietnu spoluprácu s nimi, môžu byť vystavené zvýšenému riziku násilia a represálií. Napriek uvedenému žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že v provincii Cundinamarca neprebieha vnútroštátny ozbrojený konflikt v intenzite, ktorá by mohla zakladať riziko vážneho bezprávia. Pri odôvodnení tohto záveru žalovaný poukázal najmä na nízky počet bezpečnostných incidentov zaznamenaných v tomto regióne a na skutočnosť, že v provincii Cundinamarca bolo evidované len obmedzené množstvo násilných udalostí. Žalovaný tak pri posudzovaní existencie vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu opätovne vychádzal predovšetkým z izolovaného kritéria počtu incidentov v danom regióne, bez toho, aby komplexne zhodnotil všetky relevantné okolnosti bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu; - žalovaný sa nezaoberal tým, do akej miery môže byť žalobca vystavený zvýšenému individuálnemu riziku v dôsledku svojho konfliktu s ozbrojenými skupinami v súvislosti s odmietnutím extorzie a pokusom o naverbovanie jeho maloletého syna. Takéto individuálne faktory pritom podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ predstavujú významný prvok pri posudzovaní doplnkovej ochrany, keďže ich existencia môže znižovať úroveň všeobecného násilia potrebnú na vznik reálneho rizika vážneho bezprávia; - žalovaný selektívne pracuje s informáciami o krajine pôvodu, vychádza prevažne z údajov o počte incidentov v provincii Cundinamarca, nereflektuje širší kontext ozbrojených konfliktov a pôsobenia neštátnych ozbrojených skupín v Kolumbii a individuálne okolnosti prípadu žalobcu, pričom tento prístup je v rozpore s požiadavkou komplexného posúdenia všetkých relevantných okolností prípadu, ktorú správny súd zdôraznil v zrušujúcom rozsudku; - žalovaný konanie ozbrojených skupín voči žalobcovi kvalifikoval ako bežnú kriminalitu a na tomto základe dospel k záveru, že nejde o prenasledovanie v zmysle azylového práva. Takýto záver však nereflektuje povahu a kontext pôsobenia ozbrojených skupín v Kolumbii, ich praktiky nemožno automaticky redukovať na bežnú kriminalitu bez politického a mocenského kontextu; - v súvislosti s pokusom o naverbovanie maloletého syna žalobcu žalobca uviedol, že takýto zásah do rodinného života a do práv maloletého dieťaťa nemožno považovať za bežnú kriminálnu udalosť. Nútené verbovanie detí do ozbrojených skupín predstavuje závažné porušovanie základných práv a patrí medzi praktiky, ktoré sú v medzinárodnom práve jednoznačne považované za súčasť ozbrojených konfliktov a represívnych stratégií neštátnych ozbrojených aktérov; - napadnuté rozhodnutie neobsahuje dostatočné posúdenie otázky, či kolumbijský štát bol schopný poskytnúť žalobcovi účinnú ochranu pred takýmto konaním. Žalobca uvádzal, že po tom, čo sa obrátil na políciu v súvislosti s požadovaním finančných platieb, bolo mu oznámené, že ide o bežné vydieranie a že má požadovanú sumu zaplatiť. Takáto reakcia orgánov verejnej moci skôr nasvedčuje obmedzenej schopnosti štátu poskytnúť účinnú ochranu pred konaním ozbrojených skupín; - žalobca ďalej s poukazom na usmernenie UNHCR HCR/GIP/02/02 uviedol, že sociálnu skupinu môžu tvoriť osoby, ktoré zdieľajú buď nemennú charakteristiku alebo charakteristiku tak zásadnú pre ich identitu alebo výkon základných práv, že od nich nemožno rozumne požadovať, aby sa jej vzdali. Podľa uvedeného usmernenia takouto charakteristikou môže byť aj osobný status alebo rodinná identita, vrátane rodičovstva, ako aj výkon alebo ochrana základných práv. V prípade žalobcu sú splnené podmienky začlenenia do určitej sociálnej skupiny, nakoľko rodičia, ktorí odmietajú naverbovanie svojich detí do ozbrojených skupín, zdieľajú spoločnú charakteristiku vyplývajúcu z ich rodičovského statusu a z výkonu základného práva chrániť svoje deti pred násilím. Zároveň sú takouto skupinou identifikovaní a cielení zo strany ozbrojených skupín, ktoré sa snažia zabezpečiť nábor nových členov. Prenasledovanie tak v tomto prípade nie je náhodné, ale súvisí práve s príslušnosťou žalobcu k tejto skupine. Napadnuté rozhodnutie preto aj v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; - žalobca namietal neúplné zistenie skutkového stavu žalovaným, keďže napadnuté rozhodnutie neobsahuje komplexné vyhodnotenie rizík spojených s odmietnutím spolupráce s ozbrojenou skupinou ani analýzu toho, aké dôsledky môže mať pre žalobcu incident, pri ktorom sa príslušníci ozbrojenej skupiny pokúsili naverbovať jeho maloletého syna. Takýto incident predstavuje závažnú okolnosť, ktorá mohla zásadne ovplyvniť bezpečnostnú situáciu žalobcu a jeho rodiny, žalovaný však túto skutočnosť posudzoval izolovane a bez dostatočného zohľadnenia širšieho kontextu pôsobenia ozbrojených skupín v krajine pôvodu; - žalovaný sa nedostatočne zaoberal otázkou, do akej miery sú ozbrojené skupiny pôsobiace v Kolumbii schopné identifikovať alebo sledovať osoby, ktoré sa dostali do konfliktu s ich záujmami, a to aj po

presune do iného regiónu krajiny, hoci posúdenie tejto otázky je zásadné pre určenie rizika, ktorému môže žalobca čeliť v prípade návratu do krajiny pôvodu; - nebola dostatočne vyhodnotená ani skúsenosť žalobcu s orgánmi verejnej moci v krajine pôvodu, ktorá môže naznačovať obmedzenú schopnosť alebo ochotu štátnych orgánov zasiahnuť proti aktivitám ozbrojených skupín; - z rozhodnutia nie je zrejmé, či žalovaný pri posudzovaní možnosti vnútornej ochrany skúmal všetky relevantné kritériá, ktoré sú v azylovom práve štandardne uplatňované pri hodnotení vnútorného presídlenia, najmä otázku bezpečnosti presídlenia, jeho reálnej dostupnosti a primeranosti vzhľadom na individuálnu situáciu žalobcu; - na záver žalobca namietal nepreskúmateľnosť posúdenia humanitného azylu, keď uviedol, že žalovaný sa so žalobcom predloženou psychiatrickou správou vyporiadal len veľmi stručne a bez podrobnejšieho vysvetlenia. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje analýzu obsahu tejto lekárskej správy ani hodnotenie toho, aký význam majú zistené zdravotné ťažkosti žalobcu pre posúdenie existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Z rozhodnutia nie je zrejmé, či žalovaný skúmal možný vplyv návratu žalobcu do krajiny pôvodu na jeho psychický stav ani či zohľadnil individuálne okolnosti prípadu žalobcu v širšom kontexte. Aj pri uplatňovaní diskrečnej právomoci je správny orgán povinný vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu a svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodniť. Žalovaný sa nezaoberal ani otázkou dostupnosti primeranej zdravotnej starostlivosti v krajine pôvodu, ani tým, či by návrat žalobcu do Kolumbie mohol viesť k zhoršeniu jeho psychického stavu. Vzhľadom na uvedené z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akými konkrétnymi úvahami sa žalovaný riadil pri posudzovaní možnosti udelenia humanitného azylu.

III. Vyjadrenie žalovaného 10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť. - k námietke žalobcu týkajúcej sa existencie prenasledovania z dôvodu prisudzovaného politického názoru uviedol, že samotná abstraktná úvaha, podľa ktorej by ozbrojená skupina mohla určité správanie interpretovať ako prejav politického postoja, nepostačuje na založenie azylovo relevantného dôvodu. Takáto úvaha bez opory v konkrétnych skutkových zisteniach nemôže nahradiť požiadavku preukázania reálnej motivácie prenasledovateľa. Zo skutkových okolností prípadu a najmä zo skutočnosti, že ozbrojená skupina oslovovala rodičov maloletých detí s cieľom posilnenia svojich personálnych kapacít, nevyplýva existencia konkrétnych prejavov zo strany tejto skupiny, ktoré by nasvedčovali tomu, že žalobca bol vnímaný ako politický oponent alebo podporovateľ vlády pred pokusom o verbovanie jeho maloletého syna. Naopak, ide o praktiku ozbrojenej skupiny, ktorá má plošný charakter a je uplatňovaná voči širšiemu okruhu obyvateľstva bez politickej príslušnosti. V posudzovanom prípade konanie ozbrojenej skupiny vykazuje znaky donucovacích praktík porovnateľných s trestnou činnosťou, keďže smeruje k získaniu personálnych zdrojov a upevneniu kontroly nad obyvateľstvom. Takéto konanie nemožno bez ďalšieho považovať za reakciu na skutočný alebo prisudzovaný politický názor žalobcu. Absentuje akýkoľvek individualizovaný prvok konania ozbrojenej skupiny vo vzťahu k žalobcovi, ktorý by nasvedčoval tomu, že bol predmetom záujmu pre jeho osobu alebo prisúdený politický názor. Žalovaný má teda za to, že opätovný záujem ozbrojenej skupiny o verbovanie maloletého syna žalobcu by teda predstavoval pokus o doplnenie personálnych kapacít skupiny a nie prenasledovanie žalobcu pre prisúdený politický názor. Žalovaný tak dospel k záveru, že neexistuje kauzálna súvislosť medzi prisúdeným politickým názorom žalobcu a konaním ozbrojenej skupiny. Jednorazový pokus o naverbovanie maloletého syna nenesie individuálny aspekt konania voči žalobcovi; - pre uznanie prenasledovania z dôvodu politického názoru, vrátane prisudzovaného, je nevyhnutné preukázať, že prenasledovateľ konal práve z dôvodu toho názoru alebo jeho prisudzovania; - nesúhlasil s vyjadreniami žalobcu týkajúcimi sa nerešpektovania názoru správneho súdu vo veci prístupu žalobcu k ochrane v krajine pôvodu žalobcu. V konaní nebolo preukázané, že v provincii F. prebieha vnútroštátny ozbrojený konflikt, ktorý by vyvolával na strane žalobcu riziko vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia. Uviedol, že metodika EUAA týkajúca sa vnútroštátneho presídlenia neukladá žalovanému povinnosť vytvárať zoznam konkrétnych bezpečných oblastí v štáte pôvodu žiadateľa v prípade, že aktuálna oblasť nie je bezpečná. Postup žalovaného je v súlade s odporúčaniami EUAA, ktoré zdôrazňujú, že vnútroštátne

presídlenie sa uplatňuje len ako relevantná alternatívna ochrany tam, kde existuje reálne riziko prenasledovania alebo vážneho poškodenia. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že práve v E. úrady uznali žalobcov problém s ozbrojenou skupinou v C. D. a práve konaním úradov v E. bol uznaný ako obeť a zaradený do Centrálneho registra obetí ozbrojených skupín. V prípade pokusu o verbovanie maloletého syna žalobca nevyužil možnosť domáhať sa ochrany v krajine pôvodu zákonnou cestou a zvolil alternatívu opustenia krajiny; - žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že nesprávne posúdil príslušnosť žalobcu k sociálnej skupine. Uviedol, že ochrana detí je univerzálna hodnota a základné právo rodiča, ktoré je priznané všetkým a nemožno ho považovať za špecifickú charakteristiku sociálnej skupiny. Žalovaný nesúhlasí s názorom, že rodič, ktorý chráni svoje dieťa pred násilím, tvorí sociálnu skupinu a prenasledovanie vzniká práve z výkonu tohto univerzálneho práva. Relevantné prenasledovanie vzniká len vtedy, keď ozbrojené skupiny cielene identifikujú a ohrozujú konkrétneho rodiča kvôli jeho postoju alebo situácii, napríklad odmietnutiu umožniť nábor dieťaťa do skupiny. Prenasledovanie je preto špecifické a cielené, nie všeobecné a nesúvisiace s univerzálnou hodnotou ochrany detí. Sociálna skupina sa teda zakladá na konkrétnom riziku a cielenom ohrození, nie na práve alebo hodnote, ktoré sú spoločné pre všetkých rodičov; - na záver uviedol, že pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky upravené zákonom o azyle a že v administratívnom spise sú dostupné informácie o konaní štátnych orgánov a vyjadrenia žalobcu, z ktorých vyplýva, že kolumbijský štát podnikol konkrétne kroky na ochranu žalobcu, ktoré možno považovať za schopnosť štátu chrániť svojich občanov pred konaním ozbrojených skupín na svojom území; - k neudeleniu humanitného azylu žalovaný uviedol, že § 9 zákona o azyle umožňuje žalovanému vlastnú úvahu a na jeho udelenie nie je právny nárok. Žalovaný prihliadol na žalobcom uvádzané dôvody a rozsah odôvodnenia v rozhodnutí považuje za primeraný.

V. Relevantná právna úprava 11. Podľa § 2 písm. b) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise. 12. Podľa § 2 písm. c) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu. 13. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 14. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia: 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. 15. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím: 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

16. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa § 8. 17. Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý: a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu; b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 18. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. 19. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla poskytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu. 20. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 21. Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, ak sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8, § 10, § 13a a 13b. 22. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia. 23. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 24. Podľa § 206 ods. 6 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 25. Podľa § 216 ods. 1 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe do 90 dní od jej doručenia, ak tento zákon neustanovuje inak. 26. Podľa § 220 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 27. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej len „Dohovor o právach dieťaťa“) záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. 28. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú

ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami. VI. Konanie pred správnym súdom 29. Správny súd ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 1 a § 17 písm. b) SSP) na konanie o správnych žalobách vo veci azylu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP s použitím § 206 ods. 6 SSP), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná, a preto je potrebné preskúmavané rozhodnutie žalovaného s poukazom na ustanovenie § 220 SSP v spojitosti s ustanovením § 191 ods. 1 písm. c), d), e) SSP zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 30. Správny súd v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 29.5.2026 s poukazom na ustanovenie § 107 ods. 1, 2 SSP, nakoľko žiaden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania (žalobca v správnej žalobe výslovne súhlasil s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania), zároveň nebolo potrebné vykonať dokazovanie, nevyžadoval to verejný záujem, nariadenie pojednávania nebolo potrebné na prejednanie veci a taktiež nejde o prípad obligatórneho nariadenia pojednávania podľa ustanovení SSP. 31. Podľa § 137 ods. 4 SSP vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením. 32. Oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 20.5.2026. VII. Právny názor správneho súdu 33. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného ČAS: MUPO-163-63/2024-Ž zo dňa 30.1.2026, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v časti výroku 1., ktorým žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle a v časti výroku 2., ktorým žalovaný žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle. 34. Správnu žalobu žalobca podáva z dôvodu uvedeného v § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP, teda z dôvodu, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 35. Správny súd sa oboznámil s obsahom azylového spisu Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu ČAS: MU-PO-163-63/2024-Ž a bez doplnenia dokazovania dospel k záveru, že žalobcom uplatnené námietky v správnej žalobe sú dôvodné. 36. Konanie o udelenie azylu je na území Slovenskej republiky upravené v zákone o azyle. Inštitút azylu nepokrýva celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd žiadateľa o udelenie azylu v krajine pôvodu a aplikuje sa iba v obmedzenom rozsahu, t.j. len z dôvodov, ktoré sú uvedené v zákone o azyle (rasa, náboženské alebo národnostné dôvody, zastávanie politických názorov, uplatňovanie politických práv a slobôd, príslušnosť k sociálnej skupine). Azylom je chránená iba najvlastnejšia existencia žiadateľa o udelenie azylu, pričom udelenie azylu je objektívne viazané na existenciu prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle alebo jeho hrozby (prospektívnosť rozhodovania). Žiadateľ o udelenie azylu musí mať opodstatnené obavy z prenasledovania v dobe podania žiadosti, ktorej podanie by malo nasledovať bezprostredne po odchode z krajiny pôvodu.

37. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca v priebehu konania o jeho žiadosti o udelenie azylu uviedol. Zo zákonnej úpravy nemožno vyvodiť povinnosť, aby si žalovaný domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žalobcom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. 38. K žalobnému dôvodu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd konštatuje, že účelom azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá právna ochrana vo veci azylu, musí byť preukázané, že žalobca je nositeľom určitého či už politického, náboženského práva a podobne, pre ktoré je v krajine, ktorej je občanom, reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť. 39. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodol o neudelení azylu žalobcovi ako žiadateľovi, nakoľko nespĺňa podmienky uvedené v § 8 zákona o azyle, konkrétne, že nebol vystavený objektívne žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych, resp. neštátnych zložiek z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, respektíve nepreukázalo sa, že by bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Zásadnou pre posúdenie splnenia podmienok pre udelenie azylu u žalobcu je teda otázka existencie, resp. neexistencie prenasledovania žalobcu v krajine pôvodu, a to v tom zmysle, ako ho definuje citované ustanovenie § 2 písm. d) zákona o azyle. 40. Správny súd poukazuje na definíciu pojmu prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. Pokiaľ určitú formu fyzického alebo psychického násilia (vrátane sexuálneho) chceme podriadiť pod definíciu prenasledovania podľa citovaného zákonného ustanovenia, musí ísť o také konanie, ktoré spôsobuje vážne porušovanie základných ľudských práv alebo ísť o taký súbeh rôznych opatrení, ktoré postihujú jednotlivca podobným spôsobom. Takýmto konaním je vo všeobecnosti aj konanie namierené proti deťom. Súčasne sa pri prenasledovaní rozlišuje, či cudzinec má opodstatnené obavy z budúceho možného prenasledovania, a to podľa § 8 písm. a) zákona o azyle, z dôvodov rasových, národnostných alebo náboženských, či zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo či podľa § 8 písm. b) zákona o azyle, cudzinec už bol z vyššie uvedených dôvodov v krajine pôvodu aj fakticky prenasledovaný. Súčasne s poukazom na § 19a ods. 2 zákona o azyle, ak žiadateľ o azyl už bol v domovskej krajine prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, možno obavu tohto žiadateľa aj z budúceho možného prenasledovania kvalifikovať ako o to opodstatnenejšiu, za predpokladu, že nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať. 41. V danom prípade žalobca v konaní pred žalovaným tvrdil, že o azyl žiada z dôvodu pokusu o regrutovanie maloletého syna žalobcu ozbrojenou skupinou FARC. Správny súd v zrušujúcom rozsudku č.k. 19Saz/1/2025 zo dňa 27.6.2025 v bode 28. uviedol: „Podľa názoru správneho súdu prekazenie resp. odmietnutie náboru dieťaťa do ozbrojenej skupiny, ktorá má medzi svojimi cieľmi taktiež politické ciele a vystupuje v konflikte s oficiálnou vládou, môže byť takouto skupinou potenciálne vnímané ako vyjadrenie politického názoru oponentúry voči svojej činnosti (resp. považované za prejav sympatie s oficiálnou vládou). Podľa údajov z administratívneho spisu v krajine pôvodu žalobcu naďalej pôsobia časti skupiny FARC / FARC-EP, ktoré sú v konflikte s oficiálnou vládou (informácie o krajine pôvodu, administratívny spis, č.l. 122). Demobilizáciu FARC teda nemožno považovať za ukončenú. Za týchto okolností na prekazenie naverbovania neplnoletého syna žalobcom do skupiny FARC potenciálne dopadajú vyššie citované právne závery týkajúce sa politického presvedčenia, ktoré môže byť prisudzované (imputované) voči nemu skupinou FARC“. 42. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí na margo tohto právneho názoru uvedeného v zrušujúcom rozsudku správneho súdu uviedol, že žalovaný nespochybňuje, že k verbovaniu syna žalobcu príslušníkmi skupiny FARC skutočne mohlo dôjsť a že viaceré zdroje uvádzajú, že k takýmto praktikám v Kolumbii skutočne dochádza. Ďalej uviedol, že v prípade verbovania syna žalobcu išlo o jednu

návštevu príslušníkov skupiny FARC a že žalovaný nespochybňuje, že týmto konaním mohol byť žalobca osobne dotknutý, no toto konanie nesmerovalo prvotne voči nemu, žalobca nebol cieľom tohto konania, a tak podľa názoru žalovaného pokus o naverbovanie syna žalobcu nemožno považovať za závažné alebo opakované konanie namierené voči žalobcovi. Toto konanie zároveň podľa názoru žalovaného nedosahovalo dostatočnú intenzitu na to, aby dosiahlo úroveň a splnilo kritériá pre prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. V prípade žalobcu podľa žalovaného chýba individuálny aspekt takéhoto správania sa voči jeho osobe, nakoľko ničím nepreukázal, že by konanie príslušníkov skupiny FARC bolo nejakým spôsobom namierené proti nemu ako jednotlivcovi. 43. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné uviesť, že takéto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného považuje za nelogické, priam až cynické. Azylový príbeh žalobcu predsa nie je možné posudzovať izolovane od azylového príbehu jeho maloletého syna, a to vzhľadom na vzťah rodič – dieťa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že práve pokus o jeho verbovanie zločineckou skupinou bol popudom žalobcu a jeho manželky vedúcim k opusteniu ich krajiny pôvodu v záujme ochrany života ich maloletého syna. 44. Správny súd aj v tomto konaní zastáva rovnaký právny názor, ktorý bol vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku, a síce, že prekazenie resp. odmietnutie náboru dieťaťa do ozbrojenej skupiny, ktorá má medzi svojimi cieľmi taktiež politické ciele a vystupuje v konflikte s oficiálnou vládou, môže byť takouto skupinou potenciálne vnímané ako vyjadrenie politického názoru oponentúry voči svojej činnosti (resp. považované za prejav sympatie s oficiálnou vládou). Preto pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že sa nemôže stotožniť s konštatovaním, že prekazením naverbovania syna žalobcu mu môžu byť príslušníkmi skupiny FARC prisudzované politické názory nesúhlasu ovládania krajiny ozbrojenými skupinami, postupoval v rozpore so zásadou viazanosti správneho orgánu právnym názorom súdu vysloveným v zrušujúcom rozsudku. Najvyšší súd SR v súvislosti s viazanosťou orgánu verejnej správy právnym názorom správneho súdu viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že nie je úlohou orgánu verejnej správy polemizovať s právnym názorom správneho súdu ani ho spochybňovať, ale je jeho povinnosťou ho rešpektovať, najmä ak bol jasne a zrozumiteľne vyslovený. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa orgán verejnej správy s právnym názorom správneho súdu stotožnil, je však povinný sa ním riadiť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž 7/2013, 5Sžo 25/2013). 45. Žalovaný u žalobcu nevzhliadol ani jeden zo zákonných dôvodov prenasledovania relevantných pre udelenie azylu, ktorými sú - príslušnosť k určitej rase, národnosti, náboženstvu, či zastávanie určitých politických názorov alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine, keďže podľa názoru žalovaného konaním príslušníkov FARC nedošlo k prenasledovaniu žalobcu, toto konanie smerovalo výlučne voči jeho synovi, voči žalobcovi nebol zo strany príslušníkov FARC prítomný nátlak, násilie, hrozby ani žiadne sankcie, teda ukazovatele prenasledovania a obavy žalobcu sú iba subjektívne s absenciou objektívneho prvku. Podľa názoru správneho súdu sa však žalovaný v napadnutom rozhodnutí opomenul vyporiadať, resp. zohľadniť, že podľa § 2 písm. d) bodu 6. zákona o azyle je prenasledovaním aj akékoľvek konanie majúce za následok porušenie ľudských práv, a to bez potreby prívlastku národnostného, rasového, náboženského či iného podtónu tohto konania, ak je namierené proti deťom, t.j. proti maloletým osobám, akou bol aj syn žalobcu. Okrem existencie takéhoto konania v krajine pôvodu žalobcu (Kolumbia), spočívajúceho v rôznorodom zneužívaní detí, existenciu ktorého tvrdil nielen žalobca, ale ho potvrdzujú aj žalovaným v administratívnom spise nazhromaždené informácie o Kolumbii, bola žiadosť žalobcu o azyl, v zmysle § 19a ods. 2 zákona o azyle, o to naliehavejšia, že žalobca nielenže prezentoval obavu z toho, že by sa v budúcnosti, v prípade jeho návratu s rodinou do Kolumbie, mohlo takéto zneužívajúce konanie udiať, ale dôvodil už aj svojou konkrétnou skúsenosťou, kedy voči jeho synovi boli takéto praktiky skupinou FARC už aj realizované (pokus o regrutovanie, ktorému sa dokázal vyhnúť len tým, že žalobca so svojou manželkou a maloletým synom ušli z obce Pandi), t.j. žalobca svoju žiadosť o azyl odôvodnil obidvoma zákonnými dôvodmi predpokladanými v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle. V interakcii na žalobcom uvedené oba dôvody, bolo povinnosťou žalovaného tieto jednotlivo a napokon aj vo vzájomnej súvislosti preskúmať, vyhodnotiť a prospektívne rozhodnúť (t.j. s ohľadom na budúcnosť posúdiť možné dôsledky, riziká a príležitosti, ktoré môžu nastať), či sa jedná o azylovo relevantné dôvody, ktoré by mohli zakladať potencionálne, reálne odôvodnenú obavu žalobcu z jeho prenasledovania v prípade, žeby sa v budúcnosti vrátil do Kolumbie. Na tomto mieste pritom správny súd opätovne zdôrazňuje, že azylové príbehy žalobcu a jeho maloletého syna nemožno posudzovať izolovane ako dva samostatné nesúvisiace príbehy.

46. V tejto súvislosti je tiež potrebné poznamenať, že konanie o medzinárodnej ochrane má svoje špecifiká vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena. Kým bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu (žalobca), tak dôkazné bremeno tvrdeného je rozložené medzi žiadateľa o azyl (žalobcu) a správny orgán (žalovaného). V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, t.j. v situácii, kedy žiadateľ, ani správny orgán nie sú schopní presvedčivým dôkazom preukázať, či vyvrátiť určitú tvrdenú skutočnosť. V takom prípade ostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa o azyl a táto sa stáva kľúčovým faktorom pre posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a jeho tvrdení v kontexte ostatných aj preukázaných tvrdení, ktoré sú podkladom pre splnenie podmienok na udelenie azylu, t.j. pre ustálenie opodstatnenosti obavy z prenasledovania. Napokon podľa rozsudku veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 23.3.2016 vo veci F. G. proti Švédsku (sťažnosť č. 43611/11), príslušné správne orgány aj súdy majú povinnosť sa zaoberať všetkými okolnosťami, ktoré vyjdú v priebehu konania najavo a ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska posúdenia toho, či žiadateľovi nehrozí v krajine pôvodu skutočné nebezpečenstvo zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na to, či žiadateľ také skutočnosti výslovne označí alebo neoznačí za dôvody udelenia medzinárodnej ochrany. 47. Prvým dôvodom, ktorý mal žalovaný pri svojom rozhodovaní zohľadniť bol status dieťaťa u syna žalobcu, ktorý už v spojení so žalovaným zistenými objektívnymi informáciami o existencii konania hrubo porušujúceho ľudské práva nasmerovaného voči deťom v Kolumbii (§ 2 písm. d), bodu 6. zákona o azyle), mal dávať dostatočnú váhu dôveryhodnosti a dôvodnosti žalobcovej žiadosti o azyl, a to o to viac, že podľa konzistentného tvrdenia žalobcu i jeho manželky (posudzovanej v správnom konaní spolu s maloletým synom), ktoré žalovaný nevyvrátil, v krajine svojho pôvodu už syn žalobcu bol hľadaný za účelom jeho regrutácie príslušníkmi skupiny FARC v domácom prostredí. Taktiež nebolo žalovaným vyvrátené ani tvrdenie žalobcu o tom, že rodina nesúhlasila s politikou skupiny FARC a nechceli, aby maloletý syn vstúpil do ich radov. Správny súd konštatuje, že so skutočnosťami tvrdenými žalobcom korešpondovali aj žalovaným zistené informácie vyplývajúce z administratívneho spisu. 48. Záver žalovaného je neudržateľný aj v tej rovine, že v konaní bolo dokázané, že v dobe úteku žalobcu s rodinou z krajiny pôvodu, sa skupina FARC skutočne uchyľovala k rôznym nekalým praktikám, vrátane núteného náboru civilných obyvateľov do svojich radov, a to aj maloletých. V predmetnej veci je významným opakovane vyjadrený nesúhlasný postoj žalobcu a jeho manželky k regrutácii ich syna. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí pravdivosť tvrdení žalobcu nespochybňoval, pričom ani správny súd nedostatky vo výpovedi žalobcu nezistil. Žalobca logicky a vnútorne konzistentne prezentoval svoje tvrdenia, ktoré sa vyznačujú vysokou mierou reálnosti a dôvody odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu sú vierohodné. 49. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 6Azs 50/2003, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža 48/2012). Žalovaný však nevyvrátil pravdivosť tvrdení žalobcu. 50. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa situácie v krajine pôvodu žiadateľa. 51. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo ,,v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ (,,benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názor, správanie, príslušnosť k sociálnej skupine atď., dôjsť a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom,

že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (Najvyšší súd SR sp. zn. 1Sža/18/2012). 52. Podobne možno poukázať aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci MA proti Švajčiarsku (viď najmä odsek 55). Z uvedeného vyplývajú okrem iného aj určité kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia o udelení medzinárodnej ochrany. V ňom musí žalovaný dostatočne presvedčivým spôsobom vyložiť, prečo určité tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu považuje alebo naopak nepovažuje za pravdivé a ak nemá na to dostatok dôkazov, musí hodnotiť, či sú tvrdenia žiadateľov vierohodné a dôsledky z nich vyplývajúce pravdepodobné. Aj tieto úvahy je však nutné nadviazať na dostatočne zistený skutkový stav veci. 53. Žalovaný sa však vo svojom preskúmavanom rozhodnutí zameral iba na všeobecné vyhodnotenie možného budúceho prenasledovania žalobcu v krajine jeho pôvodu, poukazujúc na absenciu dôvodu objektívne sa domnievať, že práve žalobca by sa stal obeťou akéhokoľvek prenasledovania. 54. V zmysle § 8 písm. a) zákona o azyle, aj keď nie je nevyhnutné, aby sa žiadateľ v krajine pôvodu stal obeťou prenasledovania, nakoľko minimálnou požiadavkou pre udelenie azylu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia je opodstatnená obava z prenasledovania z tam uvedených dôvodov, jeho predchádzajúca skúsenosť je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania. Predchádzajúca skúsenosť žiadateľa nie je nevyhnutná, nakoľko konanie o medzinárodnej ochrane je špecifickým okrem iného tým, že ide o prospektívne rozhodovanie, t.j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/19/2016 zo dňa 09.1.2017, sp. zn. 1Sža/17/2014 zo dňa 29.7.2014). 55. Okrem toho žalovaný tiež opomenul, že s ohľadom na § 19a ods. 6 zákona o azyle, sa pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované samotným pôvodcom prenasledovania, t.j. jedná sa o prípad tzv. imputovaného názoru. Inými slovami o imputovaný (prisúdený, pripisovaný) názor ide vtedy, keď prenasledovateľ žiadateľa o azyl (v danom prípade FARC) pripisuje žiadateľovi o azyl taký názor alebo postoj, ktorý žiadateľ napríklad prejavil svojim konaním, resp. opomenutím konania, na ktoré bol podľa FARC povinný (ako v tomto prípade napr. ukrývaním sa pred členmi FARC z dôvodu obavy regrutovania syna žalobcu, prípadné odmietnutie náboru syna žalobcu touto skupinou). Inak povedané, tým, že žalobca po predmetnom incidente s rodinou ušiel z obce Pandi, nesúhlasil s verbovaním svojho syna skupinou FARC, môže mať táto ozbrojená skupina za to, resp. môže žalobcovi pripisovať nesúhlasný postoj alebo názor s praktikami FARC-u, ale aj s jeho ideológiou či postojmi voči vláde Kolumbie, v dôsledku čoho tak obava žalobcu z prenasledovania skupinou FARC z dôvodu tohto ním prezentovaného opozitného názoru už nadobúda reálne kontúry a uveriteľnosť. Pre posúdenie tejto otázky nemusí byť podstatným, či žalobca bol politicky aktívnym. Aktivita žalobcu v krajine pôvodu nemusí predstavovať prejav politickej aktivity alebo presvedčenia. Zároveň podstatným v danom prípade nie je ani skutočné politické presvedčenie žalobcu. To sa javí byť nepodstatným najmä v prípadoch, kedy je údajný pôvodca prenasledovania presvedčený o spolupráci (kolaborácii) žiadateľa o azyl so skupinami osôb, ktoré vyznávajú odlišné politické presvedčenie a pod. V určitých situáciách nie je potrebné, aby ohrozená osoba aktívne prejavovala svoje politické názory (verejne, výslovne). 56. Z napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, že by žalovaný zisťoval, či k útokom proti osobám, ktoré odmietli poslúchnuť výzvy či príkazy skupiny FARC, vzopreli sa jej rozhodnutiam, resp. odmietli spoluprácu, skutočne dochádza. 57. Správny súd tu považuje za dôležité uviesť, že vo vzťahu k skutočnostiam súvisiacim s opodstatnenosťou obáv žalobcu a jeho rodiny pred prenasledovaním zo strany neštátnych aktérov – skupiny FARC v Kolumbii, si žalovaný v konaní nezabezpečil dostatok informácií, resp. si nezabezpečil žiadne informácie súvisiace s touto otázkou, ako je zrejmé z obsahu spisu. Žalovaný mal v záujme čo najpresnejšieho zistenia okolností viažucich sa na tvrdenia žalobcu dbať na presnejšiu formuláciu otázok adresovaných odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce ohľadom skutočností, ktoré naznačujú, že žalobca s rodinou opustil krajinu pôvodu pre dôvody uvedené v § 8 o azyle. Žalovaný bez zaobstarania si podkladov k predmetnej otázke konštatoval, že prekazením naverbovania syna

žalobcu nemôžu byť žalobcovi skupinou FARC prisudzované politické názory nesúhlasu ovládania krajiny ozbrojenými skupinami. Zistenie skutkového stavu vo vzťahu k týmto skutočnostiam považuje správny súd za nedostatočné. Žalovaný vyvodil takýto záver z hľadiska vlastnej úvahy bez zaobstarania si informácií o krajine pôvodu vo vzťahu k tejto otázke. Bolo nutné zo strany žalovaného zaobstarať si dostatočné informácie vo vzťahu k súčasnej situácii potvrdzujúcej resp. vyvracajúcej ju ako pôvod možných obáv žalobcu v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu a zdroj týchto relevantných informácií identifikovať aj v samotnom rozhodnutí. 58. Napokon správny súd upriamuje pozornosť žalovaného aj na znenie § 19a ods. 7 zákona o azyle, v zmysle ktorého je pre účely zákona o azyle prenasledovaním aj situácia, ak v štáte prenasledovania žiadateľa o azyl, t.j. v tomto prípade v Kolumbii, neexistuje funkčný mechanizmus, v ktorom by sa žalobca mohol účinne dovolávať ochrany pred týmto prenasledovaním. Správa o krajine Kolumbia síce prostredníctvom niektorých informácií udáva, že vo všeobecnosti je štát ochotný a schopný poskytnúť ochranu, účinnosť tejto ochrany však bude závisieť od profilu osoby, oblasti, v ktorej sa osoba nachádza a od toho, či má opodstatnený strach z dominantnej ozbrojenej skupiny alebo zločineckého gangu; zároveň však udáva, že spolupráca medzi bezpečnostnými silami a nelegálnymi ozbrojenými skupinami sa znížila, ale v niektorých regiónoch boli oficiálne tolerované nástupnícke polovojenské skupiny. Polícii chýbajú potrebné zdroje, niektoré jednotky sú náchylné na zneužívanie a polícia v mnohých vidieckych oblastiach, kde pôsobia najnebezpečnejšie skupiny, do značnej miery chýba (č.l. 448 adm. spisu)...Prieskum World Justice Project odhalil nízke skóre Kolumbie v oblastiach ako je kontrola kriminality a verejná bezpečnosť, čím ju zaradil medzi najnižšie hodnotené krajiny na svete v oblasti „Poriadku a bezpečnosti“ (130. miesto zo 142 krajín)...Vo väčšine oblastí Kolumbie má štát efektívnu kontrolu, v niektorých častiach krajiny, kde pôsobia organizované zločinecké skupiny, je účinnosť štátu obmedzená...Ozbrojené skupiny naďalej páchajú závažné násilie voči civilistom a rozširujú svoju prítomnosť po celej krajine. Bezpečnostné sily a súdne orgány často zlyhali v účinnej ochrane obyvateľstva, zabezpečení prístupu obetí k spravodlivosti a zmysluplnom vyšetrovaní a rozkladaní zločineckých skupín (č.l. 447 adm. spisu). Rodiny zvyčajne nevyhľadávajú vládnu ochranu, pretože takéto inštitúcie v mnohých postihnutých oblastiach chýbajú (č.l. 437 adm. spisu)...V oblasti civilnej ochrany a humanitárnej pomoci humanitárny dopad naďalej prevyšuje reakčnú kapacitu vládnych subjektov...Opakujúce sa násilie, nedostatočná prítomnosť štátu a absencia záruk ochrany v oblastiach, kam sa predtým vysídlené osoby vrátili, sú rastúcim problémom...Kolumbia má množstvo politík, mechanizmov a zákonov na predchádzanie zneužívania cieľových osôb, implementácia týchto opatrení je však často slabá (č.l. 413 adm. spisu). 59. Podľa názoru správneho súdu bolo preto na žalovanom, aby zistil, či žalobca s rodinou mal alebo má prístup k efektívnej a účinnej ochrane v krajine pôvodu pred skupinou FARC. V tejto súvislosti a k námietke žalovaného, že žalobca sa nepokúsil o vnútroštátne riešenie svojich problémov, a teda nevyčerpal ochranné mechanizmy v krajine pôvodu, správny súd uvádza, že v prípade určenia možnosti prenasledovania neštátnymi činiteľmi je potrebné preukázať neschopnosť štátu, strany alebo organizácie ovládajúcej štát alebo podstatnú časť územia poskytnúť ochranu pred týmto jednaním. Podľa čl. 7 ods. 2 kvalifikačnej smernice (SMERNICA RADY č. 2004/83/ES z 29.4.2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu) sa má spravidla za to, že je ochrana poskytovaná, ak tieto subjekty učinia primerané kroky k zabráneniu prenasledovania, mimo iné aj zavedením účinného právneho systému pre odhaľovanie, stíhanie a trestanie jednania predstavujúceho prenasledovanie a žiadateľ musí mať k tejto ochrane prístup. K dokázaniu splnenia podmienky, že dané štátne a kvázi štátne subjekty nie sú schopné poskytnúť žiadateľovi ochranu, je potrebné, aby žiadateľ v krajine svojho pôvodu požiadal tieto subjekty o pomoc. Podľa judikatúry Najvyššieho správneho súdu však „môžu nastať situácie, za ktorých nie je možné ani účelné trvať na predchádzajúcom pokuse žiadateľa o medzinárodnú ochranu usilovať o ochranu v štáte pôvodu k tomu, aby mohla byť považovaná podmienka nemožnosti ochrany vlastného štátu za splnenú“ a v takom prípade je na mieste, aby správny orgán preveril a prípadne vyvrátil na základe relevantných informácií a správ o štáte pôvodu, či by bola žiadateľovi na základe jeho žiadosti poskytnutá ochrana v štáte pôvodu alebo nie. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2014 zo dňa 29.4.2014, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/17/2015 zo dňa 20.5.2015). 60. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ porušovanie ľudských práv nevzišlo od štátnych orgánov, ale od neštátnych činiteľov, môže to byť pre udelenie azylu relevantné. V takýchto prípadoch

by sa tieto porušenia ľudských práv mali považovať za akty prenasledovania, ak sú štátne orgány buď neochotné alebo neschopné poskytnúť ochranu pred takýmito činmi (čl. 6 písm. c) a čl. 7 Kvalifikačnej smernice). Pokiaľ teda žalovaný dospel k záveru, že dôvody žalobcu, pre ktoré žiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky, nemožno považovať za relevantný dôvod pre udelenie azylu, takýto záver bez vykonania dokazovania bolo potrebné považovať za predčasný. Ak žalovaný vytkol žalobcovi, že sa o takúto ochranu ani nepokúsil, nedostatočne zisťoval skutkový stav veci v kontexte politickej a bezpečnostnej situácie, či možnej a reálnej ochrany žalobcu zo strany štátu (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/3/2018). 61. Na tomto mieste ešte správny súd na margo námietky žalovaného, podľa ktorej Kolumbia patrí na zoznam bezpečných krajín pôvodu v rámci európskeho azylového systému, a preto je podľa žalovaného v rozpore s logikou, aby bola žalobcovi udelená akákoľvek forma medzinárodnej ochrany, uvádza, že v zmysle bodu 3) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2026/464 z 24.2.2026 skutočnosť, že tretia krajina sa považuje za bezpečnú krajinu pôvodu, či už na úrovni Únie, alebo na vnútroštátnej úrovni, nemôže predstavovať absolútnu záruku bezpečnosti pre štátnych príslušníkov tejto krajiny, dokonca ani pre tých, ktorí nepatria do kategórie osôb, ktorým sa udelí výnimka pri označení uvedenej krajiny ako bezpečnej krajiny pôvodu, a preto nezbavuje povinnosti vykonať individuálne posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu..... Členské štáty môžu uplatniť koncept bezpečnej krajiny pôvodu len vtedy, keď žiadateľ nemôže v rámci individuálneho posúdenia uviesť skutočnosti, ktoré odôvodňujú, prečo sa na neho nevzťahuje koncept bezpečnej krajiny pôvodu, a za predpokladu, že žiadateľ je štátnym príslušníkom danej krajiny alebo za predpokladu, že je osobou bez štátnej príslušnosti a v minulosti mal v danej krajine obvyklý pobyt. Uplatňovaním konceptu bezpečnej krajiny pôvodu v rámci individuálneho posúdenia nie je dotknutá skutočnosť, že niektoré kategórie žiadateľov sa v tretích krajinách označených ako bezpečné krajiny pôvodu môžu nachádzať v osobitnej situácii, a preto môžu mať opodstatnené obavy z prenasledovania alebo môžu čeliť reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia. Zároveň v zmysle bodu 19) tohto nariadenia označenie krajín ako bezpečných krajín pôvodu na úrovni Únie sa nedotýka pravidla stanoveného v nariadení (EÚ) 2024/1348, podľa ktorého môžu členské štáty uplatniť koncept bezpečnej krajiny pôvodu len v prípade, že žiadatelia nemôžu v rámci individuálneho posúdenia preukázať existenciu skutočností, ktoré by odôvodňovali, prečo sa na nich koncept bezpečnej krajiny pôvodu nevzťahuje. 62. Z napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že pri posúdení žiadosti žalobcu o udelenie azylu z humanitných dôvodov žalovaný vychádzal zo správy z psychiatrického vyšetrenia žalobcu dňa 2.12.2025, pričom neidentifikoval žiadne objektívne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať prípad žalobcu za hodný tak osobitného zreteľa, že by mu mal byť udelený azyl z humanitných dôvodov. Vzhľadom na to, že žalobca nespadá ani pod jeden z prípadov humanitných dôvodov, ako sú uvedené v Nariadení ministra vnútra SR č. 34 v znení Nariadenia ministra vnútra č. 127 z 11.8.2022 o postupe migračného úradu a útvarov Policajného zboru pri vykonávaní zákona o azyle a s poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/11/2020 a 1Sžak/9/2020, žalovaný nepovažoval dôvod žiadosti žalobcu o azyl za taký, ktorý by zakladal dôvod na udelenie azylu z humanitných dôvodov. 63. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že z dikcie zákona (vzhľadom na správne uváženie) vyplýva, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok. Súdny prieskum je obmedzený iba na kontrolu toho, či je rozhodovanie žalovaného v danej veci logické a nediskriminačné, teda či nie je v rozpore so zákazom ľubovôle. 64. Indikátorom pre udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je okrem iného posúdenie, či žiadateľ o azyl napĺňa niektorý zo signifikantných znakov osôb uvedených v § 39 tohto zákona, podľa ktorého zraniteľnými osobami sa na účely tohto ustanovenia rozumejú najmä maloleté deti, zdravotne postihnuté osoby, staršie osoby, tehotné ženy, osamelí rodičia s maloletými deťmi, obete obchodovania s ľuďmi, osoby so závažným ochorením, osoby s duševnou poruchou a osoby, ktoré boli podrobené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického násilia, fyzického násilia alebo sexuálneho násilia (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/18/2017 z 13.12.2017). 65. Pokiaľ žiadateľ o azyl výslovne požiada o humanitný azyl, ktorý odôvodní svojím zlým zdravotným stavom a správny orgán dôvod, pre ktorý azyl z humanitných dôvodov neudelil, neodôvodní dostatočne, naopak odôvodní ho stroho, a to tým, že podľa jeho názoru žiadateľ nepatrí medzi osoby podľa čl. 13 vykonávacieho nariadenia ministra vnútra SR z 21.2.2014, rozhodnutie správneho orgánu je potrebné

považovať za svojvoľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/9/2017 z 20.6.2017). 66. Správny súd zo správy z psychiatrického vyšetrenia žalobcu zistil, že lekár stanovil žalobcovi diagnózu F41.2 úzkostno-depresívny stav a F41.0 panickú poruchu. Správnemu súdu nie je známy postup a úvahy žalovaného, ktoré ho viedli k záveru o neudelení azylu z humanitných dôvodov, keď duševná porucha je signifikantným znakom zraniteľnej osoby a patrí aj medzi dôvody hodné udelenia azylu z humanitných dôvodov, a preto správny súd považuje rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu z humanitných dôvodov za svojvoľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Taktiež správny súd považoval za dôvodnú námietku žalobcu, podľa ktorej sa žalovaný nezaoberal otázkou dostupnosti primeranej zdravotnej starostlivosti v krajine pôvodu s ohľadom na diagnózy žalobcu a ani tým, či by návrat žalobcu do Kolumbie mohol viesť k zhoršeniu jeho psychického stavu. 67. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalovaný uviedol, že department F. patrí k najbezpečnejším v rámci celej Kolumbie, prítomnosť členov disidentských skupín FARC je v departmente taká nízka, že sa o nej niektoré kolumbijské vládne dokumenty ani nezmieňujú. Žalovaný nespochybnil, že členovia niektorých ozbrojených skupín môžu vykonávať v departmente nelegálne aktivity, no ich prítomnosť a konanie nedosahuje potrebnú úroveň na to, aby v departmente F. bolo možné hovoriť o prebiehajúcom vnútroštátnom ozbrojenom konflikte, preto nemožno konštatovať, že by to na strane žalobcu malo vyvolávať riziko vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia. Žalobca si po opustení mesta Santa Marta v decembri 2023 vybral na svoj život obec E. dobrovoľne a žil tam spolu s rodinou bez akýchkoľvek problémov až do pokusu o naverbovanie jeho syna v auguste 2024. Podľa mienky žalovaného, ak by žalobca vyhodnotil, že v tejto oblasti skutočne prebieha konflikt či boje, neurobil by rozhodnutie presťahovať sa s rodinou do tejto oblasti a tak ju vystaviť nebezpečenstvu. Ak by nedošlo k verbovaniu jeho syna, pravdepodobne by naďalej ostal žiť v tejto oblasti. 68. Správny súd zo správ o krajine pôvodu zistil nasledovné informácie: aj napriek podpísaniu konečnej mierovej dohody medzi kolumbijskou vládou a FARC v roku 2016, v Kolumbii pretrvávajú viaceré vnútorné ozbrojené konflikty a násilie ostáva vážnym problémom. Najtrvalejším bezpečnostným problémom, ktorému Kolumbia čelí, je obmedzený dosah štátnej kontroly a absencia akéhokoľvek monopolu na násilie. Nelegálne ozbrojené skupiny pôsobia a rozširujú sa v regiónoch krajiny, čo podporuje pretrvávanie ozbrojeného násilia v Kolumbii. V prvej polovici roka 2025 zaznamenala Kolumbia prudký nárast násilia súvisiaceho s ozbrojeným konfliktom, ktorý bol spôsobený fragmentáciou, súperením a rozširovaním zločineckých a ozbrojených skupín súperiacich o územie a kontrolu nad nelegálnymi ekonomikami, pričom postihnutých bolo približne 1,45 milióna ľudí – štyrikrát viac ako v rovnakom období v roku 2024. K hromadnému vysídľovaniu dochádzalo v priemere každé tri dni a denne bolo v izolácii viac ako 500 ľudí. V roku 2025 sa humanitárna situácia výrazne zhoršila oproti roku 2024 a rok 2025 bol najhorším rokom za posledné desaťročie, čo sa týka následkov pre civilné obyvateľstvo. Situácia v Kolumbii ostáva zložitá s akútnou a viacrozmernou humanitárnou krízou spôsobenou územnou expanziou ozbrojených neštátnych aktérov. Zdroje naznačujú, že nelegálne ozbrojené skupiny zvýšili svoju prítomnosť v krajine, a to aj v odľahlých oblastiach. Podľa správy vojenskej spravodajskej služby z júla 2025 nelegálne ozbrojené skupiny v posledných rokoch rozšírili územnú prítomnosť. Podľa správy vlády o vnútornej bezpečnosti nelegálne ozbrojené skupiny za posledné tri roky zvýšili počet bojovníkov a rozšírili svoju územnú kontrolu. Nelegálni ozbrojení aktéri sú obviňovaní z porušovania ľudských práv civilného obyvateľstva vrátane núteného vysídľovania, vyvlastňovania pôdy, obmedzovania slobody pohybu, zabíjania, cieleného zabíjania, vyhrážok, núteného náboru a používania protipechotných mín. OSN v septembri 2025 informovala, že útoky ozbrojených skupín sa v posledných mesiacoch zvyšujú. Zdroje zaznamenali rastúce používanie dronov nelegálnymi ozbrojenými skupinami, pričom civilisti boli vedľajšími obeťami týchto útokov, ktoré sú niekedy vykonávané proti oblastiam s vysokou hustotou obyvateľstva. Civilisti čelia počas Petrovho prezidentovania menej smrteľnému, ale všadeprítomnejšiemu násiliu. Vo verejne dostupných zdrojoch sa nenašli jasné informácie o tom, či v Kolumbii existuje department, ktorý je úplne bez ozbrojených skupín. Ozbrojené skupiny naďalej páchajú závažné násilie voči civilistom a rozširujú svoju prítomnosť po celej krajine. Bezpečnostné sily a súdne orgány často nedokážu účinne chrániť obyvateľstvo, zabezpečiť prístup k spravodlivosti a zmysluplne vyšetrovať a rozkladať zločinecké skupiny. Ozbrojený konflikt sa naďalej prezentuje ako jeden z najväčších problémov v krajine. Kolumbia nepretržite zažíva vnútorný ozbrojený konflikt od 60. rokov 20. storočia.

69. V zmysle bodu 51) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1347 zo 14.5.2024 na účely posúdenia vážneho bezprávia by sa mali situácie, v ktorých ozbrojené sily tretej krajiny čelia jednej alebo viacerým ozbrojeným skupinám alebo v ktorých proti sebe stoja dve alebo viaceré ozbrojené skupiny, považovať za vnútroštátny ozbrojený konflikt. Nie je potrebné, aby sa tento konflikt klasifikoval ako „ozbrojený konflikt, ktorý nemá medzinárodný charakter“ v zmysle medzinárodného humanitárneho práva a ani nie je potrebné, aby sa okrem posúdenia úrovne násilia na dotknutom území vykonalo samostatné posúdenie intenzity ozbrojených stretov, stupňa organizácie prítomných ozbrojených síl alebo trvania konfliktu. 70. Prebiehajúci vnútorný ozbrojený konflikt, v tomto prípade medzi vládou a teroristickými skupinami, spolu s existenciou vážnych dôvodov domnievať sa, že žalobca by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby, za situácie, keď je z podkladov administratívneho spisu preukázané, že terčom násilia, únosov a iných foriem ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osôb sú aj civilisti a že dokonca tvoria väčšinu obetí konfliktu, je jednou zo skutočností, ktorá v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle patrí medzi formy „vážneho bezprávia“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sža 72/2010 zo 14.9.2010). Žalovaný teda nesprávne a neúplne vyhodnotil podklady a správy o krajine pôvodu, keď dospel k záveru, že niet predpokladov pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Správny súd považuje námietku žalobcu, podľa ktorej žalovaný selektívne pracuje s informáciami o krajine pôvodu, keď pri hodnotení bezpečnostnej situácie vychádza prevažne z údajov o počte incidentov v provincii F., pričom nereflektuje širší kontext ozbrojených konfliktov a pôsobenia neštátnych ozbrojených skupín v Kolumbii, za dôvodnú. Zároveň dôvodná je i tá námietka žalobcu, podľa ktorej sa žalovaný nezaoberal tým, do akej miery môže byť žalobca vystavený zvýšenému individuálnemu riziku v súvislosti s odmietavým postojom k verbovaniu svojho syna skupinou FARC. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vec C-465/07 Elgafaji, bod 39, podľa ktorého „o čo viac bude prípadne žiadateľ schopný preukázať, že je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných jeho osobnej situácii, o to nižšia bude úroveň neselektívneho násilia vyžadovaná na to, aby mohol byť oprávnený na doplnkovú ochranu“. Zároveň správny súd opätovne dáva žalovanému do pozornosti výklad pojmu vnútroštátny ozbrojený konflikt, ktorý podal Súdny dvor EÚ vo veci C-901/19 CF a DN proti Bundesrepublik Deutschland: „43 Konkrétnejšie, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 56 a 59 svojich návrhov, možno tiež zohľadniť najmä intenzitu ozbrojených stretov, úroveň organizácie prítomných ozbrojených síl a dĺžku trvania konfliktu, ako skutočnosti, ktoré prichádzajú do úvahy pri posúdení reálneho rizika vážneho bezprávia v zmysle článku 15 písm. c) smernice 2011/95 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2014, Diakité, C-285/12, EU:C:2014:39, bod 35), ako aj iné skutočnosti, ako napríklad územný rozsah situácie všeobecného násilia, skutočné cieľové miesto žiadateľa v prípade jeho návratu do dotknutej krajiny alebo regiónu a prípadne úmyselnú agresiu bojujúcich strán proti civilistom. 44 Z toho vyplýva, že systematické uplatňovanie takého kritéria, ako je minimálny počet civilných obetí, zranených alebo usmrtených, na určenie stupňa intenzity ozbrojeného konfliktu príslušnými orgánmi členského štátu bez toho, aby preskúmali všetky relevantné okolnosti, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žiadateľa o doplnkovú ochranu, je v rozpore s ustanoveniami smernice 2011/95, pretože môže viesť tieto orgány k tomu, aby odmietli priznať túto ochranu v rozpore s povinnosťou členských štátov identifikovať osoby, ktoré skutočne potrebujú uvedenú ochranu. 45 S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 15 písm. c) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že na určenie existencie „vážneho a individuálneho ohrozenia“ v zmysle tohto ustanovenia sa vyžaduje komplexné zohľadnenie všetkých okolností konkrétneho prípadu, najmä tých, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žiadateľa.“ 71. Vzhľadom k uvedenému správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného v jeho výroku 1) o neudelení azylu žalobcovi a 2) o neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, preto ho správny súd podľa § 220 SSP v spojitosti s ustanovením § 191 ods. 1 písm. c), d), e) SSP zrušil tak, ako je to uvedené vo výroku I. tohto rozsudku a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 72. Výroky 3) a 4) napadnutého rozhodnutia boli vecne správne, keďže žalobca nie je rodičom ani manželom azylanta, ktorému bol udelený azyl (§ 10 zákona o azyle) alebo cudzinca, ktorému bola

poskytnutá doplnková ochrana (§ 13b zákona o azyle). Na druhej strane, pri rozhodovaní o azyle a o doplnkovej ochrane v ďalšom konaní (ak žalovaný opätovne rozhodne o neudelení azylu alebo neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi), bude o tejto časti predmetu konania opätovne rozhodované (§ 20 ods. 5 zákona o azyle). Z tohto dôvodu správny súd dospel k záveru, že výroky 3) a 4) napadnutého rozhodnutia sú vo funkčnej podmienenej väzbe k budúcemu rozhodovaniu ohľadom výrokov 1) a 2) napadnutého rozhodnutia. Na základe uvedeného správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie ako celok. 73. V ďalšom konaní sa žalovaný v zmysle vyššie uvedených právnych záverov správneho súdu zameria na preskúmateľné hodnotenie otázky existencie nebezpečenstva v podobe hrozieb voči žalobcovi, ktorý vyjadril svoj odmietavý postoj k verbovaniu svojho syna skupinou FARC, a jeho synovi, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že syn žalobcu je maloletou osobou, pričom ich azylové príbehy vzhľadom na vzťah rodič-dieťa nemožno posudzovať izolovane. Na tento účel doplní spisový materiál o informácie vzťahujúce sa k uvedeným situáciám (bod 56., 57. tohto rozsudku), ktoré tvrdenia žalobcu v danej súvislosti buď podporia alebo vyvrátia. Ak takéto informácie nebudú k dispozícii, žalovaný pristúpi k starostlivému hodnoteniu vierohodnosti týchto tvrdení žalobcu a pravdepodobnosti dôsledkov z nich vyplývajúcich. Zároveň žalovaný v zmysle bodov 63.-66. tohto rozsudku opätovne posúdi žiadosť žalobcu o udelenie azylu z humanitných dôvodov, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodní. V súvislosti so správnym súdom uvedenými informáciami zhrnutými z administratívneho spisu žalovaného v bode 68. tohto rozsudku, ako aj v zmysle záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sža 72/2010 uvedených v bode 70. tohto rozsudku správneho súdu, sa žalovaný opätovne vyporiada s existenciou vnútorného ozbrojeného konfliktu v Kolumbii, ako aj možností faktickej ochrany civilistov pred násilím na účely rozhodnutia o doplnkovej ochrane, komplexne zohľadní všetky okolností prípadu žalobcu, najmä tie, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žalobcu a bude sa zaoberať tým, do akej miery môže byť žalobca vystavený zvýšenému individuálnemu riziku v súvislosti s odmietavým postojom k verbovaniu svojho syna skupinou FARC. 74. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 1 mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.