{"guid": "cacc890f-4423-4d7b-b550-439383bc511a:2650de17-4b2a-4867-a6bd-dbd052e0bc6d", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100158.1", "spisova_znacka": "10Saz/1/2026", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 10Saz/1/2026 z 29. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Košiciach z 29. mája 2026, sp. zn. 10Saz/1/2026, ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100158.1", "identifikacne_cislo": "0926100158", "sud": {"guid": "sud_178", "nazov": "Správny súd v Košiciach", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-kosiciach"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Körtvélyová", "sudca_id": 1025, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-miroslava-kortvelyova-1025", "datum_vydania": "2026-05-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-8", "nazov": "§ 8 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a", "nazov": "§ 19a zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-19a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a", "nazov": "§ 19a zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-19a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13a", "nazov": "§ 13a zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-220"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-2", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-8", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-19a", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13a", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-220"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2650de17-4b2a-4867-a6bd-dbd052e0bc6d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100158.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100158.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100158.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Košiciach\n10Saz/1/2026\n0926100158\n29. 05. 2026\nJUDr. Miroslava Körtvélyová\nECLI:SK:SpSKE:2026:0926100158.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Miroslavou Körtvélyovou v právnej veci žalobcu: A. B. C.\nD., nar. XX.X.XXXX v obci E., okres F., provincia F., Kolumbijská republika (ďalej len „Kolumbia“),\nštátna príslušnosť Kolumbia, kolumbijskej národnosti, kresťanského katolíckeho vierovyznania, adresa\nposledného trvalého pobytu v zahraničí: obec E., časť D., bez bližšieho označenia, provincia F.,\nKolumbia, t.č. Pobytový tábor Opatovská Nová Ves, Slovenská republika, zastúpený: Liga za ľudské\npráva, občianske združenie, so sídlom: Michalská 372/9, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo\nvnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MU-PO-163-63/2024-Ž zo dňa 30.1.2026 takto\nrozhodol:\nI. Z r u š u j e rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu č. MUPO-163-63/2024-Ž zo dňa 30.1.2026 vydané voči žalobcovi A. B. C. D., č. cestovného pasu: G. a vec\nv r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.\nII. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\nI.\nAdministratívne konanie\n1. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného bolo správnym súdom zistené, že dňa 14.9.2024\nžalobca pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo\nposkytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život a život svojej rodiny.\n2. Za účelom posúdenia opodstatnenosti jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu bol so žalobcom dňa\n27.9.2024 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého žalobca k žiadosti o udelenie azylu uviedol, že\nv Kolumbii nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani inej organizácie, nevyvíjal žiadne politické\naktivity a nebol trestne stíhaný. K dôvodom svojej žiadosti o azyl uviedol, že v Kolumbii mali zo svojho\npodnikania s manželkou platiť ozbrojenej skupine s názvom Los Pachencas tzv. vojnovú daň pod\nvyhrážkou, že ak odmietnu platiť, ich syn zomrie. Po nahlásení tohto incidentu na miestnej polícii im\npolicajtka povedala, že takéto vydieranie je bežné a poradila mu, aby radšej vydieračom platil. Následne\ns manželkou a so synom odišli do mesta B. k manželkinej matke a potom do obce E. do domu tety\nžalobcu. Zvažovali aj možnosť odchodu k manželkinmu otcovi do mesta La Mesa, avšak túto možnosť\nnakoniec zamietli, nakoľko tu v roku 2009 istá ozbrojená skupina zabila manželkinho brata. Po prihlásení\nsa na mestskej radnici v obci E., kde porozprávali všetko, čo sa im stalo v meste Santa Marta, ich po\nšetrení príslušným mestským oddelením v súčinnosti s políciou uznali za obeť konfliktu, na základe čoho\ndostali finančnú kompenzáciu. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 10.8.2024 k nim do domu v obci E. prišli piati\nozbrojení muži zo skupiny FARC (Revolučné ozbrojené skupiny Kolumbie) a pýtali sa, koľko ľudí býva\n\nv dome a na počet maloletých detí. Žalobca im odpovedal, že tam bývajú traja, z toho jeden maloletý,\nktorý je v škole. Žalobcovi bolo oznámené, že ozbrojenci potrebujú jeho syna na posilnenie jednotiek\nsvojej armády a že sa po neho neskôr vrátia. Po ich odchode išiel žalobca okamžite vyzdvihnúť syna zo\nškoly a spolu s manželkou ešte v ten istý deň odišli k manželkinej matke do mesta B.. Tu začali premýšľať\nnad odchodom z krajiny. Predali auto a ďalší hnuteľný majetok za účelom získania peňazí na odchod\nz krajiny. Dňa 8.9.2024 odleteli legálne z Bogoty cez Paríž do Viedne, odkiaľ pokračovali autobusom na\núzemie Slovenska, kde požiadali o azyl. Podľa žalobcu v Kolumbii pôsobia ozbrojené skupiny a je tam\nveľká kriminalita a korupcia. Na podporu svojich tvrdení predložil rôzne články o presídlení osôb v rámci\nKolumbie, o násilných náboroch maloletých detí a o pôsobení rôznych ozbrojených skupín. V prípade\nnávratu do Kolumbie sa obáva o svoj život, ako aj život svojej rodiny.\n3. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-PO-164-26/2024Ž zo dňa 5.3.2025 neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z.z. o\nazyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no azyle“) a neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 2 písm. b) a § 20 ods. 4\nzákona o azyle. Toto rozhodnutie bolo na základe podanej žaloby žalobcu rozsudkom Správneho súdu\nv Košiciach č.k. 19Saz/1/2025-90 zo dňa 27.6.2025 zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie\nkonanie. Správny súd v predmetnom rozsudku žalovanému vytkol, že žalovaný neskúmal a nevyhodnotil\nazylový dôvod žalobcu – verbovanie jeho syna príslušníkmi skupiny FARC. K neposkytnutiu doplnkovej\nochrany správny súd uviedol, že rozhodnutie žalovaného nie je jednoznačné v záveroch o existencii\nvnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a o možnosti vnútorného presídlenia žalobcu.\n4. Po vrátení veci žalovaný dňa 7.10.2025 vykonal so žalobcom doplňujúci pohovor, v ktorom žalobca\nuviedol, že od posledného pohovoru nedošlo k žiadnym zmenám, pokiaľ ide o dôvody jeho žiadosti\no azyl. Poukázal na zhoršenie všeobecnej situácie v Kolumbii. Dodal, že v minulosti bol členom politickej\nstrany AICO, pričom uviedol, že v predchádzajúcom pohovore túto skutočnosť nepovedal, pretože sa\nho pýtali na členstvo v prítomnom čase, nenapadlo mu, že má uviesť aj to, že v minulosti bol členom\npolitickej strany. Na margo prípadného presídlenia v rámci Kolumbie poukázal na prípad jeho sesternice,\nktorá bola unesená a znásilnená, pričom tieto skutočnosti bola nahlásiť na polícii, bola jej pridelená\nochrana a premiestnili ju 220 km od bydliska a aj tam sa ju pokúsili zavraždiť, teda ani presťahovanie\nsa na iné miesto v Kolumbii človeku nezaručí bezpečie. Žalobca opätovne popísal, ako prebiehalo\nverbovanie jeho syna skupinou FARC.\n5. Prípisom zo dňa 31.10.2025 si žalovaný vyžiadal od Ministerstva vnútra SR, migračného úradu,\nodboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce správu o krajine pôvodu žalobcu.\n6. Žalovaný následne rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-163-63/2024-Ž zo dňa 30.1.2026 (ďalej len\n„napadnuté rozhodnutie“) rozhodol, že žalobcovi neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona\no azyle, neposkytuje doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle,\nneudeľuje azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle\na neposkytuje doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5\nzákona o azyle.\n7. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol:\nK neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle:\n- aby mohol byť žalobcovi udelený azyl, musí byť objektívne preukázané, že dôvody prenasledovania\nvychádzajú z § 8 zákona o azyle, teda z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo\nnáboženských dôvodov, z dôvodov zastávania alebo uplatňovania politických názorov, práv a slobôd\nalebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine;\n- pokiaľ ide o azylový dôvod žalobcu, ktorým bolo verbovanie jeho syna príslušníkmi skupiny FARC,\nžalovaný nespochybňuje, že k verbovaniu či náboru jeho syna skutočne mohlo dôjsť. Viaceré zdroje\nuvádzajú, že k takýmto praktikám v Kolumbii skutočne dochádza. Žalovaný poukázal na to, že v prípade\nverbovania syna žalobcu išlo o jednu návštevu príslušníkov skupiny FARC v mieste bydliska žalobcu,\ntíto príslušníci ani nevedeli, či v dome žijú nejaké osoby, ktoré by mohli byť naverbované. Táto návšteva\nnebola sprevádzaná nátlakom, hrozbami alebo inými formami prenasledovania voči žalobcovi. Nebolo\nvoči nemu použité fyzické ani psychické násilie, či rôzne opatrenia, ako to vyžaduje zákon o azyle.\n\nŽalovaný nespochybňuje, že týmto konaním mohol byť žalobca osobne dotknutý, no toto konanie\nnesmerovalo prvotne voči nemu, žalobca nebol cieľom tohto konania. Podľa názoru žalovaného pokus\no naverbovanie syna žalobcu nemožno považovať za závažné alebo opakované konanie namierené\nvoči žalobcovi. Toto konanie nedosahovalo dostatočnú intenzitu na to, aby dosiahlo úroveň a splnilo\nkritériá pre prenasledovanie, ako ho definuje § 2 písm. d) zákona o azyle. V prípade žalobcu teda chýba\nindividuálny aspekt takéhoto konania správania sa voči jeho osobe, nakoľko ničím nepreukázal, že by\nkonanie príslušníkov FARC bolo nejakým spôsobom namierené proti nemu ako jednotlivcovi. Žalobcom\nprezentované problémy sú podľa názoru žalovaného osobného charakteru a súvisia s konkrétnymi\nosobami. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/17/2008 zo dňa 19.8.2008, podľa\nktorého problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický\nsystém v krajine dáva možnosť domáhať sa svojich práv pred štátnymi orgánmi. Ďalej poukázal na\nrozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/50/2010 zo dňa 8.6.2010 a uviedol, že pokiaľ žalobca pociťoval\nobavu o svoju alebo synovu bezpečnosť, mal sa predovšetkým pokúsiť o vnútroštátne riešenie svojich\nproblémov, ako to už predtým urobil vo vzťahu k skupine ACSN, predtým než krajinu svojho pôvodu\nopustil a hľadal útočisko v inej krajine sveta. Až po tom, ako by sa stalo riešenie jeho situácie v krajine\npôvodu nemožné, bol by oprávnený na poskytnutie medzinárodnej ochrany. O toto sa však v kontexte\ns pokusom o naverbovanie jeho syna vôbec nepokúsil, neobrátil sa so svojimi údajnými problémami\nna políciu či súd, nevyčerpal ochranné mechanizmy v krajine pôvodu. Žalovaný ďalej uviedol, že sa\nnemožno stotožniť s konštatovaním, že prekazením naverbovania syna žalobcu môžu byť žalobcovi\npríslušníkmi FARC prisudzované politické názory nesúhlasu ovládania krajiny ozbrojenými skupinami.\nAko uviedol aj správny súd vo svojom zrušujúcom rozsudku presvedčenie o potrebe ochrany maloletých\ndetí pred násilím je univerzálnou hodnotou, ktorú možno považovať za zdieľanú v rámci ľudského\nspoločenstva. Preto nemožno žalobcu zaradiť do podmnožiny osôb so špecifickou charakteristikou.\nNavyše medzinárodná krízová skupina vo svojom článku z 30.1.2025 uviedla nasledovné: na rozdiel\nod 60-ročnej vojny s FARC, gerilovou silou, ktorá sa snažila zvrhnúť kolumbijský štát a spoločenský\nstatus quo, sa dnešných pol tucta veľkých ozbrojených skupín a zverinec menších zločineckých franšíz\nmá tendenciu vyhýbať sa stretom so štátnymi bezpečnostnými silami. Väčšina bojov v krajine teraz\npramení z násilnej konkurencie medzi týmito skupinami o kontrolu nad nelegálnym obchodom, ako\nje výroba koky a kokaínu, nelegálna ťažba a vydieranie. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že\nkonaním príslušníkov FARC nedošlo k prenasledovaniu žalobcu, toto konanie smerovalo výlučne voči\njeho synovi, z ich strany nebol voči žalobcovi prítomný nátlak, násilie, hrozby a ani žiadne sankcie, teda\nukazovatele prenasledovania. Navyše ako preukazujú dostupné zdroje, disidentské skupiny FARC sa\nzaoberajú nelegálnou činnosťou ako výroba zakázaných látok, nelegálna ťažba, vydieranie a obchod\nso zbraňami, čo nasvedčuje tomu, že to sú zločinecké skupiny, ktoré majú predovšetkým ekonomické\na nie politické záujmy;\n- všetky uvedené skutočnosti naznačujú, že žalobca nečelil v Kolumbii žiadnemu prenasledovaniu\na jeho obavy, ak ich aj žalovaný pripustí, sú iba subjektívne s absenciou objektívneho prvku. Pokiaľ\nide o opodstatnenú obavu z prenasledovania, táto musí obsahovať subjektívny aj objektívny prvok. Je\nmožné, že žalobca sa naozaj subjektívne obával, že by mohol mať problémy s príslušníkmi skupiny\nFARC na základe udalostí, ktoré sa mohli v Kolumbii stať. Je však úplne zrejmé, že v jeho prípade\nobjektívny prvok úplne absentuje. Nie je žiadny dôvod objektívne sa domnievať, že práve žalobca by sa\nstal obeťou akéhokoľvek prenasledovania;\n- poukázal na návrh Európskej komisie, podľa ktorého je Kolumbia označená za bezpečnú krajinu,\npreto pokiaľ žalobca pochádza z tejto krajiny, ktorá bude čoskoro kategorizovaná ako bezpečná krajina\npôvodu, je v rozpore s logikou, aby mu bola udelená akákoľvek forma medzinárodnej ochrany.\nK neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle:\n- nakoľko v zrušujúcom rozsudku sa správny súd stotožnil s konštatovaním žalovaného, že žalobca\nnie je vystavený riziku vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) bod 1 a 2 zákona o azyle, v ďalšom\nkonaní sa žalovaný zaoberal iba treťou formou vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) bod 3 zákona\no azyle, k čomu si zabezpečil aktuálne informácie o bezpečnostnej situácii v Kolumbii so zameraním na\ndepartment F., odkiaľ žalobca pochádza;\n- projekt údajov o miestach a udalostiach ozbrojených konfliktov (ACLED) uvádza, že v období roka\n2025 došlo v departmente F. k 35 udalostiam s 13 úmrtiami (demonštrácie: 24 s 0 úmrtiami, politické\nnásilie: 9 s 13 úmrtiami, povstania: 2 s 0 úmrtiami a teroristické aktivity: 8 so 4 úmrtiami);\n- z ďalších informačných zdrojov žalovaný vo vzťahu k departmentu F. vyvodil, že tento patrí\nk najbezpečnejším oblastiam v rámci celej Kolumbie, kde štátne orgány už pri náznaku prítomnosti\n\nozbrojených skupín, napr. vyvesenie transparentov, konajú a prijímajú riešenia na odstránenie hrozieb.\nPrítomnosť členov disidentských skupín FARC je tu taká nízka, že sa o nej niektoré kolumbijské vládne\ndokumenty ani nezmieňujú. Žalovaný nespochybňuje, že členovia niektorých ozbrojených skupín môžu\nvykonávať v departmente nelegálne aktivity, no ich prítomnosť a konanie nedosahuje potrebnú úroveň\nna to, aby sme v departmente F. mohli hovoriť o prebiehajúcom vnútroštátnom ozbrojenom konflikte,\nktorý ani nebol OSN a Medzinárodným výborom Červeného kríža, či vojenským spravodajstvom\nv tomto departmente identifikovaný. Nemožno konštatovať, že vnútroštátny ozbrojený konflikt v provincii\nCundinamarca, ktorý ani neprebieha, vyvolával na strane žalobcu riziko vážneho a individuálneho\nohrozenia života a nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia. Žalovaný dodal, že žalobca si\npo opustení mesta Santa Marta v decembri 2023 vybral na svoj ďalší život obec Pandi dobrovoľne a žil\ntam spolu s rodinou bez akýchkoľvek problémov až do pokusu o naverbovanie jeho syna v auguste 2024.\nPodľa názoru žalovaného, ak by žalobca vyhodnotil, že v tejto oblasti skutočne prebieha konflikt, neurobil\nby rozhodnutie presťahovať seba a svoju rodinu do tejto oblasti a tak ju vystaviť nebezpečenstvu. To\nnaznačuje tomu, že túto oblasť považoval za relatívne bezpečnú a vhodnú na svoj ďalší život. Ak by\nnedošlo k verbovaniu jeho syna, s vysokou mierou pravdepodobnosti by naďalej ostal žiť v tejto oblasti;\n- žalovaný prostredníctvom platformy Európskej agentúry pre azyl v niektorých odpovedí členských\nštátov EÚ zistil, že sa nenašiel ani jeden, ktorý by akúkoľvek časť Kolumbie považoval za tak\nbezpečnostne rizikovú, že by osoba nachádzajúca sa na tomto území výlučne z dôvodu svojej\nprítomnosti na tomto území čelila skutočnému riziku vážneho bezprávia v zmysle čl. 15 písm. c)\nKvalifikačnej smernice.\nK neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle:\n- u žalobcu neboli splnené objektívne podmienky na udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, keďže\nnemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, s ktorými by sa mohol zlúčiť,\npričom uvedené nebolo ani predmetom jeho žiadosti.\nK neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods.\n5 zákona o azyle:\n- u žalobcu neboli splnené objektívne podmienky ani na poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 13b\nzákona o azyle, nakoľko na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou\nochranou, s ktorými by sa mohol zlúčiť.\nV závere odôvodnenia žalovaný zhrnul, že čo sa týka hrozby prenasledovania žalobcu z dôvodu\nprisudzovaného opozičného politického názoru, to sa v priebehu konania nepreukázalo a taktiež\nžalobcu nemožno považovať za súčasť sociálnej skupiny rodičov, ktorí odmietajú alebo bránia\nnaverbovaniu svojho dieťaťa do neštátnej ozbrojenej skupiny, nakoľko takto vymedzenú skupinu nie\nje možné považovať za sociálnu skupinu v zmysle zákona o azyle, a teda žalobcovi nemôže hroziť\nani prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine, nakoľko takáto sociálna skupina ani\nneexistuje.\nŽalovaný náležite posúdil aj alternatívu udelenia azylu z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona\no azyle a uviedol, že zákon bližšie nedefinuje dôvody, kedy je možné udeliť azyl z humanitných\ndôvodov. Istý náznak v tomto smere poskytuje Nariadenie ministra vnútra SR č. 34 z 21.2.2014 v znení\nNariadenia ministra vnútra č. 127 z 11.8.2022 o postupe migračného úradu a útvarov Policajného\nzboru pri vykonávaní zákona o azyle (ďalej len „nariadenie“), ktoré v čl. 13 uvádza, že „Za humanitné\ndôvody, na základe ktorých môže migračný úrad udeliť azyl, ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie\nazylu z dôvodu prenasledovania, na poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu vážneho bezprávia, na\nudelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, ani na poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, sa\npovažujú najmä prípady neúspešných žiadateľov z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko\nchorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické\nútrapy, prípadne až smrť.“ Pri posúdení žiadosti žalobcu o udelenie azylu z humanitných dôvodov\nvychádzal žalovaný predovšetkým zo správy z psychiatrického vyšetrenia žalobcu dňa 2.12.2025,\nktorá uvádza symptómy úzkosti, poruchu spánku, somatické prejavy a panické ataky, ako aj tinnitus.\nBola zaznamenaná prítomnosť úzkostno-depresívnej symptomatiky bez psychotických príznakov. Lekár\nstanovil diagnózu F41.2 (úzkostno-depresívny stav) a F41.0 (panickú poruchu) a nasadil farmakologickú\nliečbu. Na základe dôsledného posúdenia všetkých okolností prípadu žalobcu žalovaný neidentifikoval\n\nžiadne objektívne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať prípad žalobcu za tak hodný\nosobitného zreteľa, že by mu mal byť udelený azyl z humanitných dôvodov. Vzhľadom na to, že ani\nv prípade tejto žiadosti o azyl žalobca nespadá ani pod jeden z prípadov humanitných dôvodov ako sú\nuvedené v nariadení, žalovaný nepovažuje dôvod jeho žiadosti o azyl za taký, ktorý by zakladal dôvod\nna udelenie azylu z humanitných dôvodov. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudky NS SR č.\n10Sžak/11/2020 zo dňa 18.11.2020 a č. 1Sžak/9/2020 zo dňa 27.10.2020.\n\nII.\nSprávna žaloba\n8. Včas podanou správnou žalobou vo veci azylu sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia\nžalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.\n9. V žalobe sú vymedzené nasledovné žalobné body:\n- žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že odmietnutie spolupráce s ozbrojenou skupinou\nalebo odmietnutie verbovania syna žalobcu nemožno považovať za politický názor, ani za prejav\npolitickej opozície voči ozbrojenej skupine, ale ide len o individuálne konanie motivované snahou\nchrániť rodinu. Na tomto základe žalovaný uzavrel, že v prípade žalobcu nejde o prenasledovanie\nz dôvodu zastávania politického názoru, ani z dôvodu prisudzovaného politického presvedčenia. Takéto\nprávne posúdenie je však v rozpore s právnym názorom správneho súdu vysloveným v zrušujúcom\nrozsudku. Správny súd totiž výslovne uviedol, že práve odmietnutie náboru dieťaťa do ozbrojenej skupiny\nmôže byť takouto skupinou interpretované ako prejav politickej opozície alebo ako podpora vlády, teda\nako prisudzovaný politický názor. Žalovaný však namiesto toho, aby tento aspekt skúmal a hodnotil\nz pohľadu percepcie pôvodcu prenasledovania – teda otázky, či ozbrojená skupina môže odmietnutie\nverbovania syna žalobcu interpretovať ako opozičný postoj, vychádzal výlučne z vlastného hodnotenia\nmotivácie žalobcu a zredukoval predmetný incident na individuálne konanie motivované ochranou rodiny\nbez politickej relevancie. Žalovaný síce formálne reagoval na skutkovú okolnosť týkajúcu sa pokusu\no naverbovanie syna žalobcu ozbrojenou skupinou FARC, avšak pri právnom posúdení tejto okolnosti\nnerešpektoval právny názor správneho súdu týkajúci sa výkladu prisudzovaného politického názoru\na zároveň jeho právny záver nereflektuje relevantné informácie o krajine pôvodu. Takýto postup je\nv rozpore so zásadou viazanosti správneho orgánu právnym názorom súdu vysloveným v zrušujúcom\nrozhodnutí. Žalovaný bol v ďalšom konaní povinný nielen odstrániť procesné nedostatky identifikované\nsúdom, ale aj rešpektovať právne závery, ktoré správny súd pri posudzovaní veci vyslovil;\n- vo vzťahu prístupu žalobcu k ochrane v krajine pôvodu žalobca uviedol, že žalovaný síce poukazuje\nna skutočnosť, že žalobca určitý čas žil v obci Pandi bez ďalších incidentov, avšak neanalyzuje,\nči táto okolnosť skutočne preukazuje existenciu účinnej a dlhodobej vnútornej ochrany. Napadnuté\nrozhodnutie neobsahuje konkrétnu analýzu toho, či ozbrojené skupiny pôsobiace v Kolumbii disponujú\nschopnosťou sledovať alebo identifikovať osoby aj mimo regiónu ich pôsobenia, ani nehodnotí, či konflikt\nžalobcu s ozbrojenými skupinami vrátane incidentu s pokusom o naverbovanie jeho syna môže viesť\nk riziku represálií aj v iných častiach krajiny. Žalovaný zároveň neidentifikoval konkrétnu časť krajiny\npôvodu, v ktorej by žalobca mohol získať účinnú ochranu pred identifikovanými rizikami, ani nezdôvodnil,\nprečo by presídlenie žalobcu do iného regiónu predstavovalo realistickú a bezpečnú alternatívu. Záver\no existencii vnútornej ochrany žalovaný oprel predovšetkým o retrospektívne hodnotenie krátkodobého\nobdobia, počas ktorého žalobca po presťahovaní do obce Pandi nečelil ďalším incidentom, bez toho,\naby posúdil širší kontext bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu a schopnosť ozbrojených skupín\nuplatňovať kontrolu nad civilným obyvateľstvom. Takýto postup žalovaného nereflektuje právny názor\nsprávneho súdu, podľa ktorého musí byť existencia vnútornej ochrany posúdená konkrétne, komplexne\na na základe aktuálnych informácií o krajine pôvodu. Správny orgán je povinný preukázať, že presídlenie\nžalobcu do inej časti krajiny je nielen teoreticky možné, ale aj reálne bezpečné a dostupné. Napadnuté\nrozhodnutie však takúto analýzu neobsahuje;\n- vo vzťahu k posúdeniu doplnkovej ochrany a vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu žalobca\nuviedol, že vo svojom vyjadrení pred vydaním napadnutého rozhodnutia poukázal na informácie\n\no krajine pôvodu, podľa ktorých v Kolumbii aj po podpísaní mierových dohôd pretrvávajú viaceré\nparalelné ozbrojené konflikty medzi štátom a rôznymi neštátnymi ozbrojenými skupinami, vrátane\ndisidentských frakcií bývalej FARC. Tieto skupiny si udržiavajú alebo rozširujú územnú a sociálnu\nkontrolu nad civilným obyvateľstvom prostredníctvom násilia, vyhrážok a donucovania. Osoby, ktoré\nsa dostanú do konfliktu s takýmito skupinami alebo odmietnu spoluprácu s nimi, môžu byť vystavené\nzvýšenému riziku násilia a represálií. Napriek uvedenému žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel\nk záveru, že v provincii Cundinamarca neprebieha vnútroštátny ozbrojený konflikt v intenzite, ktorá\nby mohla zakladať riziko vážneho bezprávia. Pri odôvodnení tohto záveru žalovaný poukázal najmä\nna nízky počet bezpečnostných incidentov zaznamenaných v tomto regióne a na skutočnosť, že\nv provincii Cundinamarca bolo evidované len obmedzené množstvo násilných udalostí. Žalovaný tak\npri posudzovaní existencie vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu opätovne vychádzal predovšetkým\nz izolovaného kritéria počtu incidentov v danom regióne, bez toho, aby komplexne zhodnotil všetky\nrelevantné okolnosti bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu;\n- žalovaný sa nezaoberal tým, do akej miery môže byť žalobca vystavený zvýšenému individuálnemu\nriziku v dôsledku svojho konfliktu s ozbrojenými skupinami v súvislosti s odmietnutím extorzie a pokusom\no naverbovanie jeho maloletého syna. Takéto individuálne faktory pritom podľa judikatúry Súdneho\ndvora EÚ predstavujú významný prvok pri posudzovaní doplnkovej ochrany, keďže ich existencia môže\nznižovať úroveň všeobecného násilia potrebnú na vznik reálneho rizika vážneho bezprávia;\n- žalovaný selektívne pracuje s informáciami o krajine pôvodu, vychádza prevažne z údajov o počte\nincidentov v provincii Cundinamarca, nereflektuje širší kontext ozbrojených konfliktov a pôsobenia\nneštátnych ozbrojených skupín v Kolumbii a individuálne okolnosti prípadu žalobcu, pričom tento prístup\nje v rozpore s požiadavkou komplexného posúdenia všetkých relevantných okolností prípadu, ktorú\nsprávny súd zdôraznil v zrušujúcom rozsudku;\n- žalovaný konanie ozbrojených skupín voči žalobcovi kvalifikoval ako bežnú kriminalitu a na tomto\nzáklade dospel k záveru, že nejde o prenasledovanie v zmysle azylového práva. Takýto záver\nvšak nereflektuje povahu a kontext pôsobenia ozbrojených skupín v Kolumbii, ich praktiky nemožno\nautomaticky redukovať na bežnú kriminalitu bez politického a mocenského kontextu;\n- v súvislosti s pokusom o naverbovanie maloletého syna žalobcu žalobca uviedol, že takýto zásah do\nrodinného života a do práv maloletého dieťaťa nemožno považovať za bežnú kriminálnu udalosť. Nútené\nverbovanie detí do ozbrojených skupín predstavuje závažné porušovanie základných práv a patrí medzi\npraktiky, ktoré sú v medzinárodnom práve jednoznačne považované za súčasť ozbrojených konfliktov\na represívnych stratégií neštátnych ozbrojených aktérov;\n- napadnuté rozhodnutie neobsahuje dostatočné posúdenie otázky, či kolumbijský štát bol schopný\nposkytnúť žalobcovi účinnú ochranu pred takýmto konaním. Žalobca uvádzal, že po tom, čo sa obrátil\nna políciu v súvislosti s požadovaním finančných platieb, bolo mu oznámené, že ide o bežné vydieranie\na že má požadovanú sumu zaplatiť. Takáto reakcia orgánov verejnej moci skôr nasvedčuje obmedzenej\nschopnosti štátu poskytnúť účinnú ochranu pred konaním ozbrojených skupín;\n- žalobca ďalej s poukazom na usmernenie UNHCR HCR/GIP/02/02 uviedol, že sociálnu skupinu môžu\ntvoriť osoby, ktoré zdieľajú buď nemennú charakteristiku alebo charakteristiku tak zásadnú pre ich\nidentitu alebo výkon základných práv, že od nich nemožno rozumne požadovať, aby sa jej vzdali.\nPodľa uvedeného usmernenia takouto charakteristikou môže byť aj osobný status alebo rodinná identita,\nvrátane rodičovstva, ako aj výkon alebo ochrana základných práv. V prípade žalobcu sú splnené\npodmienky začlenenia do určitej sociálnej skupiny, nakoľko rodičia, ktorí odmietajú naverbovanie\nsvojich detí do ozbrojených skupín, zdieľajú spoločnú charakteristiku vyplývajúcu z ich rodičovského\nstatusu a z výkonu základného práva chrániť svoje deti pred násilím. Zároveň sú takouto skupinou\nidentifikovaní a cielení zo strany ozbrojených skupín, ktoré sa snažia zabezpečiť nábor nových členov.\nPrenasledovanie tak v tomto prípade nie je náhodné, ale súvisí práve s príslušnosťou žalobcu k tejto\nskupine. Napadnuté rozhodnutie preto aj v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci;\n- žalobca namietal neúplné zistenie skutkového stavu žalovaným, keďže napadnuté rozhodnutie\nneobsahuje komplexné vyhodnotenie rizík spojených s odmietnutím spolupráce s ozbrojenou skupinou\nani analýzu toho, aké dôsledky môže mať pre žalobcu incident, pri ktorom sa príslušníci ozbrojenej\nskupiny pokúsili naverbovať jeho maloletého syna. Takýto incident predstavuje závažnú okolnosť, ktorá\nmohla zásadne ovplyvniť bezpečnostnú situáciu žalobcu a jeho rodiny, žalovaný však túto skutočnosť\nposudzoval izolovane a bez dostatočného zohľadnenia širšieho kontextu pôsobenia ozbrojených skupín\nv krajine pôvodu;\n- žalovaný sa nedostatočne zaoberal otázkou, do akej miery sú ozbrojené skupiny pôsobiace v Kolumbii\nschopné identifikovať alebo sledovať osoby, ktoré sa dostali do konfliktu s ich záujmami, a to aj po\n\npresune do iného regiónu krajiny, hoci posúdenie tejto otázky je zásadné pre určenie rizika, ktorému\nmôže žalobca čeliť v prípade návratu do krajiny pôvodu;\n- nebola dostatočne vyhodnotená ani skúsenosť žalobcu s orgánmi verejnej moci v krajine pôvodu,\nktorá môže naznačovať obmedzenú schopnosť alebo ochotu štátnych orgánov zasiahnuť proti aktivitám\nozbrojených skupín;\n- z rozhodnutia nie je zrejmé, či žalovaný pri posudzovaní možnosti vnútornej ochrany skúmal všetky\nrelevantné kritériá, ktoré sú v azylovom práve štandardne uplatňované pri hodnotení vnútorného\npresídlenia, najmä otázku bezpečnosti presídlenia, jeho reálnej dostupnosti a primeranosti vzhľadom\nna individuálnu situáciu žalobcu;\n- na záver žalobca namietal nepreskúmateľnosť posúdenia humanitného azylu, keď uviedol, že žalovaný\nsa so žalobcom predloženou psychiatrickou správou vyporiadal len veľmi stručne a bez podrobnejšieho\nvysvetlenia. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje analýzu obsahu tejto lekárskej správy ani hodnotenie\ntoho, aký význam majú zistené zdravotné ťažkosti žalobcu pre posúdenie existencie dôvodov hodných\nosobitného zreteľa. Z rozhodnutia nie je zrejmé, či žalovaný skúmal možný vplyv návratu žalobcu do\nkrajiny pôvodu na jeho psychický stav ani či zohľadnil individuálne okolnosti prípadu žalobcu v širšom\nkontexte. Aj pri uplatňovaní diskrečnej právomoci je správny orgán povinný vychádzať z riadne zisteného\nskutkového stavu a svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodniť. Žalovaný sa nezaoberal ani otázkou\ndostupnosti primeranej zdravotnej starostlivosti v krajine pôvodu, ani tým, či by návrat žalobcu do\nKolumbie mohol viesť k zhoršeniu jeho psychického stavu. Vzhľadom na uvedené z napadnutého\nrozhodnutia nie je zrejmé, akými konkrétnymi úvahami sa žalovaný riadil pri posudzovaní možnosti\nudelenia humanitného azylu.\n\nIII.\nVyjadrenie žalovaného\n10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť.\n- k námietke žalobcu týkajúcej sa existencie prenasledovania z dôvodu prisudzovaného politického\nnázoru uviedol, že samotná abstraktná úvaha, podľa ktorej by ozbrojená skupina mohla určité správanie\ninterpretovať ako prejav politického postoja, nepostačuje na založenie azylovo relevantného dôvodu.\nTakáto úvaha bez opory v konkrétnych skutkových zisteniach nemôže nahradiť požiadavku preukázania\nreálnej motivácie prenasledovateľa. Zo skutkových okolností prípadu a najmä zo skutočnosti, že\nozbrojená skupina oslovovala rodičov maloletých detí s cieľom posilnenia svojich personálnych kapacít,\nnevyplýva existencia konkrétnych prejavov zo strany tejto skupiny, ktoré by nasvedčovali tomu, že\nžalobca bol vnímaný ako politický oponent alebo podporovateľ vlády pred pokusom o verbovanie\njeho maloletého syna. Naopak, ide o praktiku ozbrojenej skupiny, ktorá má plošný charakter a je\nuplatňovaná voči širšiemu okruhu obyvateľstva bez politickej príslušnosti. V posudzovanom prípade\nkonanie ozbrojenej skupiny vykazuje znaky donucovacích praktík porovnateľných s trestnou činnosťou,\nkeďže smeruje k získaniu personálnych zdrojov a upevneniu kontroly nad obyvateľstvom. Takéto\nkonanie nemožno bez ďalšieho považovať za reakciu na skutočný alebo prisudzovaný politický názor\nžalobcu. Absentuje akýkoľvek individualizovaný prvok konania ozbrojenej skupiny vo vzťahu k žalobcovi,\nktorý by nasvedčoval tomu, že bol predmetom záujmu pre jeho osobu alebo prisúdený politický názor.\nŽalovaný má teda za to, že opätovný záujem ozbrojenej skupiny o verbovanie maloletého syna\nžalobcu by teda predstavoval pokus o doplnenie personálnych kapacít skupiny a nie prenasledovanie\nžalobcu pre prisúdený politický názor. Žalovaný tak dospel k záveru, že neexistuje kauzálna súvislosť\nmedzi prisúdeným politickým názorom žalobcu a konaním ozbrojenej skupiny. Jednorazový pokus\no naverbovanie maloletého syna nenesie individuálny aspekt konania voči žalobcovi;\n- pre uznanie prenasledovania z dôvodu politického názoru, vrátane prisudzovaného, je nevyhnutné\npreukázať, že prenasledovateľ konal práve z dôvodu toho názoru alebo jeho prisudzovania;\n- nesúhlasil s vyjadreniami žalobcu týkajúcimi sa nerešpektovania názoru správneho súdu vo veci\nprístupu žalobcu k ochrane v krajine pôvodu žalobcu. V konaní nebolo preukázané, že v provincii\nF. prebieha vnútroštátny ozbrojený konflikt, ktorý by vyvolával na strane žalobcu riziko vážneho\na individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia. Uviedol,\nže metodika EUAA týkajúca sa vnútroštátneho presídlenia neukladá žalovanému povinnosť vytvárať\nzoznam konkrétnych bezpečných oblastí v štáte pôvodu žiadateľa v prípade, že aktuálna oblasť nie je\nbezpečná. Postup žalovaného je v súlade s odporúčaniami EUAA, ktoré zdôrazňujú, že vnútroštátne\n\npresídlenie sa uplatňuje len ako relevantná alternatívna ochrany tam, kde existuje reálne riziko\nprenasledovania alebo vážneho poškodenia. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že práve v E. úrady\nuznali žalobcov problém s ozbrojenou skupinou v C. D. a práve konaním úradov v E. bol uznaný ako\nobeť a zaradený do Centrálneho registra obetí ozbrojených skupín. V prípade pokusu o verbovanie\nmaloletého syna žalobca nevyužil možnosť domáhať sa ochrany v krajine pôvodu zákonnou cestou\na zvolil alternatívu opustenia krajiny;\n- žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že nesprávne posúdil príslušnosť žalobcu k sociálnej skupine.\nUviedol, že ochrana detí je univerzálna hodnota a základné právo rodiča, ktoré je priznané všetkým\na nemožno ho považovať za špecifickú charakteristiku sociálnej skupiny. Žalovaný nesúhlasí s názorom,\nže rodič, ktorý chráni svoje dieťa pred násilím, tvorí sociálnu skupinu a prenasledovanie vzniká práve\nz výkonu tohto univerzálneho práva. Relevantné prenasledovanie vzniká len vtedy, keď ozbrojené\nskupiny cielene identifikujú a ohrozujú konkrétneho rodiča kvôli jeho postoju alebo situácii, napríklad\nodmietnutiu umožniť nábor dieťaťa do skupiny. Prenasledovanie je preto špecifické a cielené, nie\nvšeobecné a nesúvisiace s univerzálnou hodnotou ochrany detí. Sociálna skupina sa teda zakladá na\nkonkrétnom riziku a cielenom ohrození, nie na práve alebo hodnote, ktoré sú spoločné pre všetkých\nrodičov;\n- na záver uviedol, že pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované\npodmienky upravené zákonom o azyle a že v administratívnom spise sú dostupné informácie o konaní\nštátnych orgánov a vyjadrenia žalobcu, z ktorých vyplýva, že kolumbijský štát podnikol konkrétne kroky\nna ochranu žalobcu, ktoré možno považovať za schopnosť štátu chrániť svojich občanov pred konaním\nozbrojených skupín na svojom území;\n- k neudeleniu humanitného azylu žalovaný uviedol, že § 9 zákona o azyle umožňuje žalovanému\nvlastnú úvahu a na jeho udelenie nie je právny nárok. Žalovaný prihliadol na žalobcom uvádzané dôvody\na rozsah odôvodnenia v rozhodnutí považuje za primeraný.\n\nV.\nRelevantná právna úprava\n11. Podľa § 2 písm. b) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie azylom ochrana cudzinca pred\nprenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise.\n12. Podľa § 2 písm. c) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou ochrana\npred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.\n13. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním\nzávažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv\nalebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva\nnajmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných,\nsprávnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané\ndiskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo\ndiskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,\n5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon\nvojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom\nproti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.\n14. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania\nalebo vážneho bezprávia: 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť\njeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom\nbode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.\n15. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím: 1. uloženie\ntrestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest,\nalebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného\nnásilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.\n\n16. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa\npodmienky podľa § 8.\n17. Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi,\nktorý: a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo\nnáboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu; b) je v krajine\npôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.\n18. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania\nvychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo\npresvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či\nžiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.\n19. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza\nz toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla\nposkytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia,\nprijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným\nprávnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo\nvážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup\nk takej ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a),\npovažuje sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu.\n20. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne\ndôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho\nbezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.\n21. Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, ak sa v konaní\nnezistia dôvody podľa § 8, § 10, § 13a a 13b.\n22. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len\n„SSP“) správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a\nadministratívneho vyhostenia.\n23. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase\nvydania jeho rozhodnutia.\n24. Podľa § 206 ods. 6 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej\nžalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej\nsprávnej žalobe.\n25. Podľa § 216 ods. 1 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe do 90 dní od jej doručenia, ak\ntento zákon neustanovuje inak.\n26. Podľa § 220 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší\nnapadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a\ndeň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného\npasu alebo iného dokladu totožnosti.\n27. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej len „Dohovor o právach\ndieťaťa“) záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech\nuž uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi\nalebo zákonodarnými orgánmi.\n28. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia\nopatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo\nktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za\nutečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú\n\nochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi\nv oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými\nstranami.\nVI.\nKonanie pred správnym súdom\n29. Správny súd ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 1 a §\n17 písm. b) SSP) na konanie o správnych žalobách vo veci azylu, preskúmal žalobou napadnuté\nrozhodnutie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak obsah\nadministratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby (§ 182\nods. 1 písm. e) SSP s použitím § 206 ods. 6 SSP), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia\nsprávneho súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná, a preto\nje potrebné preskúmavané rozhodnutie žalovaného s poukazom na ustanovenie § 220 SSP v spojitosti\ns ustanovením § 191 ods. 1 písm. c), d), e) SSP zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.\n30. Správny súd v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 29.5.2026 s poukazom\nna ustanovenie § 107 ods. 1, 2 SSP, nakoľko žiaden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania\n(žalobca v správnej žalobe výslovne súhlasil s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania), zároveň\nnebolo potrebné vykonať dokazovanie, nevyžadoval to verejný záujem, nariadenie pojednávania nebolo\npotrebné na prejednanie veci a taktiež nejde o prípad obligatórneho nariadenia pojednávania podľa\nustanovení SSP.\n31. Podľa § 137 ods. 4 SSP vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia\nústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na\nwebovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením.\n32. Oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 20.5.2026.\nVII.\nPrávny názor správneho súdu\n33. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného ČAS: MUPO-163-63/2024-Ž zo dňa 30.1.2026, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v časti výroku 1., ktorým\nžalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle a v časti výroku 2., ktorým\nžalovaný žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona\no azyle.\n34. Správnu žalobu žalobca podáva z dôvodu uvedeného v § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP, teda\nz dôvodu, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia,\nje nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a že zistenie skutkového stavu\nžalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.\n35. Správny súd sa oboznámil s obsahom azylového spisu Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu\nČAS: MU-PO-163-63/2024-Ž a bez doplnenia dokazovania dospel k záveru, že žalobcom uplatnené\nnámietky v správnej žalobe sú dôvodné.\n36. Konanie o udelenie azylu je na území Slovenskej republiky upravené v zákone o azyle. Inštitút azylu\nnepokrýva celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd žiadateľa o udelenie azylu v krajine pôvodu\na aplikuje sa iba v obmedzenom rozsahu, t.j. len z dôvodov, ktoré sú uvedené v zákone o azyle (rasa,\nnáboženské alebo národnostné dôvody, zastávanie politických názorov, uplatňovanie politických práv\na slobôd, príslušnosť k sociálnej skupine). Azylom je chránená iba najvlastnejšia existencia žiadateľa\no udelenie azylu, pričom udelenie azylu je objektívne viazané na existenciu prenasledovania v zmysle\n§ 2 písm. d) zákona o azyle alebo jeho hrozby (prospektívnosť rozhodovania). Žiadateľ o udelenie\nazylu musí mať opodstatnené obavy z prenasledovania v dobe podania žiadosti, ktorej podanie by malo\nnasledovať bezprostredne po odchode z krajiny pôvodu.\n\n37. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32\nzákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca v priebehu\nkonania o jeho žiadosti o udelenie azylu uviedol. Zo zákonnej úpravy nemožno vyvodiť povinnosť, aby\nsi žalovaný domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žalobcom neuplatnené a následne\nk týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.\n38. K žalobnému dôvodu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 191 ods. 1 písm. c)\nSSP správny súd konštatuje, že účelom azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za\nuplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania\nz dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá právna ochrana vo veci azylu, musí\nbyť preukázané, že žalobca je nositeľom určitého či už politického, náboženského práva a podobne,\npre ktoré je v krajine, ktorej je občanom, reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov\npríslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému\nprenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť.\n39. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodol o neudelení\nazylu žalobcovi ako žiadateľovi, nakoľko nespĺňa podmienky uvedené v § 8 zákona o azyle, konkrétne,\nže nebol vystavený objektívne žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych, resp. neštátnych\nzložiek z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých\npolitických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, respektíve nepreukázalo sa, že by\nbol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle.\nZásadnou pre posúdenie splnenia podmienok pre udelenie azylu u žalobcu je teda otázka existencie,\nresp. neexistencie prenasledovania žalobcu v krajine pôvodu, a to v tom zmysle, ako ho definuje citované\nustanovenie § 2 písm. d) zákona o azyle.\n40. Správny súd poukazuje na definíciu pojmu prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle.\nPokiaľ určitú formu fyzického alebo psychického násilia (vrátane sexuálneho) chceme podriadiť pod\ndefiníciu prenasledovania podľa citovaného zákonného ustanovenia, musí ísť o také konanie, ktoré\nspôsobuje vážne porušovanie základných ľudských práv alebo ísť o taký súbeh rôznych opatrení, ktoré\npostihujú jednotlivca podobným spôsobom. Takýmto konaním je vo všeobecnosti aj konanie namierené\nproti deťom. Súčasne sa pri prenasledovaní rozlišuje, či cudzinec má opodstatnené obavy z budúceho\nmožného prenasledovania, a to podľa § 8 písm. a) zákona o azyle, z dôvodov rasových, národnostných\nalebo náboženských, či zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej\nskupine, alebo či podľa § 8 písm. b) zákona o azyle, cudzinec už bol z vyššie uvedených dôvodov\nv krajine pôvodu aj fakticky prenasledovaný. Súčasne s poukazom na § 19a ods. 2 zákona o azyle,\nak žiadateľ o azyl už bol v domovskej krajine prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol\nvystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, možno obavu tohto žiadateľa\naj z budúceho možného prenasledovania kvalifikovať ako o to opodstatnenejšiu, za predpokladu, že nie\nsú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať.\n41. V danom prípade žalobca v konaní pred žalovaným tvrdil, že o azyl žiada z dôvodu pokusu o\nregrutovanie maloletého syna žalobcu ozbrojenou skupinou FARC. Správny súd v zrušujúcom rozsudku\nč.k. 19Saz/1/2025 zo dňa 27.6.2025 v bode 28. uviedol: „Podľa názoru správneho súdu prekazenie resp.\nodmietnutie náboru dieťaťa do ozbrojenej skupiny, ktorá má medzi svojimi cieľmi taktiež politické ciele a\nvystupuje v konflikte s oficiálnou vládou, môže byť takouto skupinou potenciálne vnímané ako vyjadrenie\npolitického názoru oponentúry voči svojej činnosti (resp. považované za prejav sympatie s oficiálnou\nvládou). Podľa údajov z administratívneho spisu v krajine pôvodu žalobcu naďalej pôsobia časti skupiny\nFARC / FARC-EP, ktoré sú v konflikte s oficiálnou vládou (informácie o krajine pôvodu, administratívny\nspis, č.l. 122). Demobilizáciu FARC teda nemožno považovať za ukončenú. Za týchto okolností na\nprekazenie naverbovania neplnoletého syna žalobcom do skupiny FARC potenciálne dopadajú vyššie\ncitované právne závery týkajúce sa politického presvedčenia, ktoré môže byť prisudzované (imputované)\nvoči nemu skupinou FARC“.\n42. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí na margo tohto právneho názoru uvedeného v zrušujúcom\nrozsudku správneho súdu uviedol, že žalovaný nespochybňuje, že k verbovaniu syna žalobcu\npríslušníkmi skupiny FARC skutočne mohlo dôjsť a že viaceré zdroje uvádzajú, že k takýmto praktikám\nv Kolumbii skutočne dochádza. Ďalej uviedol, že v prípade verbovania syna žalobcu išlo o jednu\n\nnávštevu príslušníkov skupiny FARC a že žalovaný nespochybňuje, že týmto konaním mohol byť žalobca\nosobne dotknutý, no toto konanie nesmerovalo prvotne voči nemu, žalobca nebol cieľom tohto konania,\na tak podľa názoru žalovaného pokus o naverbovanie syna žalobcu nemožno považovať za závažné\nalebo opakované konanie namierené voči žalobcovi. Toto konanie zároveň podľa názoru žalovaného\nnedosahovalo dostatočnú intenzitu na to, aby dosiahlo úroveň a splnilo kritériá pre prenasledovanie\nv zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. V prípade žalobcu podľa žalovaného chýba individuálny aspekt\ntakéhoto správania sa voči jeho osobe, nakoľko ničím nepreukázal, že by konanie príslušníkov skupiny\nFARC bolo nejakým spôsobom namierené proti nemu ako jednotlivcovi.\n43. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné uviesť, že takéto odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia žalovaného považuje za nelogické, priam až cynické. Azylový príbeh žalobcu predsa nie\nje možné posudzovať izolovane od azylového príbehu jeho maloletého syna, a to vzhľadom na vzťah\nrodič – dieťa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že práve pokus o jeho verbovanie zločineckou skupinou\nbol popudom žalobcu a jeho manželky vedúcim k opusteniu ich krajiny pôvodu v záujme ochrany života\nich maloletého syna.\n44. Správny súd aj v tomto konaní zastáva rovnaký právny názor, ktorý bol vyslovený v predchádzajúcom\nzrušujúcom rozsudku, a síce, že prekazenie resp. odmietnutie náboru dieťaťa do ozbrojenej skupiny,\nktorá má medzi svojimi cieľmi taktiež politické ciele a vystupuje v konflikte s oficiálnou vládou, môže\nbyť takouto skupinou potenciálne vnímané ako vyjadrenie politického názoru oponentúry voči svojej\nčinnosti (resp. považované za prejav sympatie s oficiálnou vládou). Preto pokiaľ žalovaný v napadnutom\nrozhodnutí uviedol, že sa nemôže stotožniť s konštatovaním, že prekazením naverbovania syna\nžalobcu mu môžu byť príslušníkmi skupiny FARC prisudzované politické názory nesúhlasu ovládania\nkrajiny ozbrojenými skupinami, postupoval v rozpore so zásadou viazanosti správneho orgánu právnym\nnázorom súdu vysloveným v zrušujúcom rozsudku. Najvyšší súd SR v súvislosti s viazanosťou orgánu\nverejnej správy právnym názorom správneho súdu viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že nie je\núlohou orgánu verejnej správy polemizovať s právnym názorom správneho súdu ani ho spochybňovať,\nale je jeho povinnosťou ho rešpektovať, najmä ak bol jasne a zrozumiteľne vyslovený. Nie je pritom\nnevyhnutné, aby sa orgán verejnej správy s právnym názorom správneho súdu stotožnil, je však povinný\nsa ním riadiť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž 7/2013, 5Sžo 25/2013).\n45. Žalovaný u žalobcu nevzhliadol ani jeden zo zákonných dôvodov prenasledovania relevantných pre\nudelenie azylu, ktorými sú - príslušnosť k určitej rase, národnosti, náboženstvu, či zastávanie určitých\npolitických názorov alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine, keďže podľa názoru žalovaného\nkonaním príslušníkov FARC nedošlo k prenasledovaniu žalobcu, toto konanie smerovalo výlučne voči\njeho synovi, voči žalobcovi nebol zo strany príslušníkov FARC prítomný nátlak, násilie, hrozby ani žiadne\nsankcie, teda ukazovatele prenasledovania a obavy žalobcu sú iba subjektívne s absenciou objektívneho\nprvku. Podľa názoru správneho súdu sa však žalovaný v napadnutom rozhodnutí opomenul vyporiadať,\nresp. zohľadniť, že podľa § 2 písm. d) bodu 6. zákona o azyle je prenasledovaním aj akékoľvek konanie\nmajúce za následok porušenie ľudských práv, a to bez potreby prívlastku národnostného, rasového,\nnáboženského či iného podtónu tohto konania, ak je namierené proti deťom, t.j. proti maloletým osobám,\nakou bol aj syn žalobcu. Okrem existencie takéhoto konania v krajine pôvodu žalobcu (Kolumbia),\nspočívajúceho v rôznorodom zneužívaní detí, existenciu ktorého tvrdil nielen žalobca, ale ho potvrdzujú\naj žalovaným v administratívnom spise nazhromaždené informácie o Kolumbii, bola žiadosť žalobcu o\nazyl, v zmysle § 19a ods. 2 zákona o azyle, o to naliehavejšia, že žalobca nielenže prezentoval obavu z\ntoho, že by sa v budúcnosti, v prípade jeho návratu s rodinou do Kolumbie, mohlo takéto zneužívajúce\nkonanie udiať, ale dôvodil už aj svojou konkrétnou skúsenosťou, kedy voči jeho synovi boli takéto praktiky\nskupinou FARC už aj realizované (pokus o regrutovanie, ktorému sa dokázal vyhnúť len tým, že žalobca\nso svojou manželkou a maloletým synom ušli z obce Pandi), t.j. žalobca svoju žiadosť o azyl odôvodnil\nobidvoma zákonnými dôvodmi predpokladanými v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle. V interakcii na\nžalobcom uvedené oba dôvody, bolo povinnosťou žalovaného tieto jednotlivo a napokon aj vo vzájomnej\nsúvislosti preskúmať, vyhodnotiť a prospektívne rozhodnúť (t.j. s ohľadom na budúcnosť posúdiť možné\ndôsledky, riziká a príležitosti, ktoré môžu nastať), či sa jedná o azylovo relevantné dôvody, ktoré by\nmohli zakladať potencionálne, reálne odôvodnenú obavu žalobcu z jeho prenasledovania v prípade,\nžeby sa v budúcnosti vrátil do Kolumbie. Na tomto mieste pritom správny súd opätovne zdôrazňuje, že\nazylové príbehy žalobcu a jeho maloletého syna nemožno posudzovať izolovane ako dva samostatné\nnesúvisiace príbehy.\n\n46. V tejto súvislosti je tiež potrebné poznamenať, že konanie o medzinárodnej ochrane má svoje\nšpecifiká vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena. Kým bremeno tvrdenia v konaní vo veci\nmedzinárodnej ochrany zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu (žalobca), tak dôkazné bremeno\ntvrdeného je rozložené medzi žiadateľa o azyl (žalobcu) a správny orgán (žalovaného). V mnohých\nprípadoch však musí správny orgán rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, t.j. v situácii, kedy\nžiadateľ, ani správny orgán nie sú schopní presvedčivým dôkazom preukázať, či vyvrátiť určitú tvrdenú\nskutočnosť. V takom prípade ostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa o azyl a táto\nsa stáva kľúčovým faktorom pre posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a jeho tvrdení v kontexte\nostatných aj preukázaných tvrdení, ktoré sú podkladom pre splnenie podmienok na udelenie azylu,\nt.j. pre ustálenie opodstatnenosti obavy z prenasledovania. Napokon podľa rozsudku veľkej komory\nEurópskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 23.3.2016 vo veci F. G. proti Švédsku (sťažnosť č. 43611/11),\npríslušné správne orgány aj súdy majú povinnosť sa zaoberať všetkými okolnosťami, ktoré vyjdú v\npriebehu konania najavo a ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska posúdenia toho, či žiadateľovi nehrozí\nv krajine pôvodu skutočné nebezpečenstvo zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na to, či žiadateľ také skutočnosti výslovne označí alebo\nneoznačí za dôvody udelenia medzinárodnej ochrany.\n47. Prvým dôvodom, ktorý mal žalovaný pri svojom rozhodovaní zohľadniť bol status dieťaťa u syna\nžalobcu, ktorý už v spojení so žalovaným zistenými objektívnymi informáciami o existencii konania\nhrubo porušujúceho ľudské práva nasmerovaného voči deťom v Kolumbii (§ 2 písm. d), bodu 6. zákona\no azyle), mal dávať dostatočnú váhu dôveryhodnosti a dôvodnosti žalobcovej žiadosti o azyl, a to o to\nviac, že podľa konzistentného tvrdenia žalobcu i jeho manželky (posudzovanej v správnom konaní spolu\ns maloletým synom), ktoré žalovaný nevyvrátil, v krajine svojho pôvodu už syn žalobcu bol hľadaný\nza účelom jeho regrutácie príslušníkmi skupiny FARC v domácom prostredí. Taktiež nebolo žalovaným\nvyvrátené ani tvrdenie žalobcu o tom, že rodina nesúhlasila s politikou skupiny FARC a nechceli, aby\nmaloletý syn vstúpil do ich radov. Správny súd konštatuje, že so skutočnosťami tvrdenými žalobcom\nkorešpondovali aj žalovaným zistené informácie vyplývajúce z administratívneho spisu.\n48. Záver žalovaného je neudržateľný aj v tej rovine, že v konaní bolo dokázané, že v dobe úteku\nžalobcu s rodinou z krajiny pôvodu, sa skupina FARC skutočne uchyľovala k rôznym nekalým praktikám,\nvrátane núteného náboru civilných obyvateľov do svojich radov, a to aj maloletých. V predmetnej veci\nje významným opakovane vyjadrený nesúhlasný postoj žalobcu a jeho manželky k regrutácii ich syna.\nPravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní\nnutné vychádzať. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí pravdivosť tvrdení žalobcu nespochybňoval,\npričom ani správny súd nedostatky vo výpovedi žalobcu nezistil. Žalobca logicky a vnútorne konzistentne\nprezentoval svoje tvrdenia, ktoré sa vyznačujú vysokou mierou reálnosti a dôvody odchodu z krajiny\npôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu sú vierohodné.\n49. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní\no udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich\ndôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť\nžiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie\nžiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti\no správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 6Azs 50/2003, rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža 48/2012). Žalovaný však nevyvrátil pravdivosť tvrdení žalobcu.\n50. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany uvádza skutočnosti podraditeľné pod\ntaxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je\npotrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa situácie v krajine\npôvodu žiadateľa.\n51. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií\no krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri\nsplnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo ,,v prípade pochybností v prospech žiadateľa\no medzinárodnú ochranu“ (,,benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno\npredpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo\nby vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názor,\nsprávanie, príslušnosť k sociálnej skupine atď., dôjsť a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom,\n\nže to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny\norgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (Najvyšší súd SR sp. zn.\n1Sža/18/2012).\n52. Podobne možno poukázať aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci MA proti\nŠvajčiarsku (viď najmä odsek 55). Z uvedeného vyplývajú okrem iného aj určité kvalitatívne požiadavky\nna odôvodnenie rozhodnutia o udelení medzinárodnej ochrany. V ňom musí žalovaný dostatočne\npresvedčivým spôsobom vyložiť, prečo určité tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu považuje\nalebo naopak nepovažuje za pravdivé a ak nemá na to dostatok dôkazov, musí hodnotiť, či sú\ntvrdenia žiadateľov vierohodné a dôsledky z nich vyplývajúce pravdepodobné. Aj tieto úvahy je však\nnutné nadviazať na dostatočne zistený skutkový stav veci.\n53. Žalovaný sa však vo svojom preskúmavanom rozhodnutí zameral iba na všeobecné vyhodnotenie\nmožného budúceho prenasledovania žalobcu v krajine jeho pôvodu, poukazujúc na absenciu dôvodu\nobjektívne sa domnievať, že práve žalobca by sa stal obeťou akéhokoľvek prenasledovania.\n54. V zmysle § 8 písm. a) zákona o azyle, aj keď nie je nevyhnutné, aby sa žiadateľ v krajine pôvodu\nstal obeťou prenasledovania, nakoľko minimálnou požiadavkou pre udelenie azylu v zmysle vyššie\nuvedeného ustanovenia je opodstatnená obava z prenasledovania z tam uvedených dôvodov, jeho\npredchádzajúca skúsenosť je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania.\nPredchádzajúca skúsenosť žiadateľa nie je nevyhnutná, nakoľko konanie o medzinárodnej ochrane\nje špecifickým okrem iného tým, že ide o prospektívne rozhodovanie, t.j. posudzuje sa opodstatnenie\nstrachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti (rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1Sža/19/2016 zo dňa 09.1.2017, sp. zn. 1Sža/17/2014 zo dňa 29.7.2014).\n55. Okrem toho žalovaný tiež opomenul, že s ohľadom na § 19a ods. 6 zákona o azyle, sa pri\nposudzovaní žiadosti o udelenie azylu neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské,\nnárodnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak\nsú mu prisudzované samotným pôvodcom prenasledovania, t.j. jedná sa o prípad tzv. imputovaného\nnázoru. Inými slovami o imputovaný (prisúdený, pripisovaný) názor ide vtedy, keď prenasledovateľ\nžiadateľa o azyl (v danom prípade FARC) pripisuje žiadateľovi o azyl taký názor alebo postoj, ktorý\nžiadateľ napríklad prejavil svojim konaním, resp. opomenutím konania, na ktoré bol podľa FARC\npovinný (ako v tomto prípade napr. ukrývaním sa pred členmi FARC z dôvodu obavy regrutovania syna\nžalobcu, prípadné odmietnutie náboru syna žalobcu touto skupinou). Inak povedané, tým, že žalobca\npo predmetnom incidente s rodinou ušiel z obce Pandi, nesúhlasil s verbovaním svojho syna skupinou\nFARC, môže mať táto ozbrojená skupina za to, resp. môže žalobcovi pripisovať nesúhlasný postoj alebo\nnázor s praktikami FARC-u, ale aj s jeho ideológiou či postojmi voči vláde Kolumbie, v dôsledku čoho\ntak obava žalobcu z prenasledovania skupinou FARC z dôvodu tohto ním prezentovaného opozitného\nnázoru už nadobúda reálne kontúry a uveriteľnosť. Pre posúdenie tejto otázky nemusí byť podstatným,\nči žalobca bol politicky aktívnym. Aktivita žalobcu v krajine pôvodu nemusí predstavovať prejav\npolitickej aktivity alebo presvedčenia. Zároveň podstatným v danom prípade nie je ani skutočné\npolitické presvedčenie žalobcu. To sa javí byť nepodstatným najmä v prípadoch, kedy je údajný\npôvodca prenasledovania presvedčený o spolupráci (kolaborácii) žiadateľa o azyl so skupinami\nosôb, ktoré vyznávajú odlišné politické presvedčenie a pod. V určitých situáciách nie je potrebné,\naby ohrozená osoba aktívne prejavovala svoje politické názory (verejne, výslovne).\n56. Z napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, že by žalovaný zisťoval, či k útokom proti osobám,\nktoré odmietli poslúchnuť výzvy či príkazy skupiny FARC, vzopreli sa jej rozhodnutiam, resp. odmietli\nspoluprácu, skutočne dochádza.\n57. Správny súd tu považuje za dôležité uviesť, že vo vzťahu k skutočnostiam súvisiacim\ns opodstatnenosťou obáv žalobcu a jeho rodiny pred prenasledovaním zo strany neštátnych aktérov –\nskupiny FARC v Kolumbii, si žalovaný v konaní nezabezpečil dostatok informácií, resp. si nezabezpečil\nžiadne informácie súvisiace s touto otázkou, ako je zrejmé z obsahu spisu. Žalovaný mal v záujme\nčo najpresnejšieho zistenia okolností viažucich sa na tvrdenia žalobcu dbať na presnejšiu formuláciu\notázok adresovaných odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce ohľadom skutočností, ktoré\nnaznačujú, že žalobca s rodinou opustil krajinu pôvodu pre dôvody uvedené v § 8 o azyle. Žalovaný\nbez zaobstarania si podkladov k predmetnej otázke konštatoval, že prekazením naverbovania syna\n\nžalobcu nemôžu byť žalobcovi skupinou FARC prisudzované politické názory nesúhlasu ovládania\nkrajiny ozbrojenými skupinami. Zistenie skutkového stavu vo vzťahu k týmto skutočnostiam považuje\nsprávny súd za nedostatočné. Žalovaný vyvodil takýto záver z hľadiska vlastnej úvahy bez zaobstarania\nsi informácií o krajine pôvodu vo vzťahu k tejto otázke. Bolo nutné zo strany žalovaného zaobstarať\nsi dostatočné informácie vo vzťahu k súčasnej situácii potvrdzujúcej resp. vyvracajúcej ju ako pôvod\nmožných obáv žalobcu v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu a zdroj týchto relevantných informácií\nidentifikovať aj v samotnom rozhodnutí.\n58. Napokon správny súd upriamuje pozornosť žalovaného aj na znenie § 19a ods. 7 zákona o azyle,\nv zmysle ktorého je pre účely zákona o azyle prenasledovaním aj situácia, ak v štáte prenasledovania\nžiadateľa o azyl, t.j. v tomto prípade v Kolumbii, neexistuje funkčný mechanizmus, v ktorom by sa\nžalobca mohol účinne dovolávať ochrany pred týmto prenasledovaním. Správa o krajine Kolumbia síce\nprostredníctvom niektorých informácií udáva, že vo všeobecnosti je štát ochotný a schopný poskytnúť\nochranu, účinnosť tejto ochrany však bude závisieť od profilu osoby, oblasti, v ktorej sa osoba nachádza\na od toho, či má opodstatnený strach z dominantnej ozbrojenej skupiny alebo zločineckého gangu;\nzároveň však udáva, že spolupráca medzi bezpečnostnými silami a nelegálnymi ozbrojenými skupinami\nsa znížila, ale v niektorých regiónoch boli oficiálne tolerované nástupnícke polovojenské skupiny.\nPolícii chýbajú potrebné zdroje, niektoré jednotky sú náchylné na zneužívanie a polícia v mnohých\nvidieckych oblastiach, kde pôsobia najnebezpečnejšie skupiny, do značnej miery chýba (č.l. 448 adm.\nspisu)...Prieskum World Justice Project odhalil nízke skóre Kolumbie v oblastiach ako je kontrola\nkriminality a verejná bezpečnosť, čím ju zaradil medzi najnižšie hodnotené krajiny na svete v oblasti\n„Poriadku a bezpečnosti“ (130. miesto zo 142 krajín)...Vo väčšine oblastí Kolumbie má štát efektívnu\nkontrolu, v niektorých častiach krajiny, kde pôsobia organizované zločinecké skupiny, je účinnosť\nštátu obmedzená...Ozbrojené skupiny naďalej páchajú závažné násilie voči civilistom a rozširujú\nsvoju prítomnosť po celej krajine. Bezpečnostné sily a súdne orgány často zlyhali v účinnej ochrane\nobyvateľstva, zabezpečení prístupu obetí k spravodlivosti a zmysluplnom vyšetrovaní a rozkladaní\nzločineckých skupín (č.l. 447 adm. spisu). Rodiny zvyčajne nevyhľadávajú vládnu ochranu, pretože\ntakéto inštitúcie v mnohých postihnutých oblastiach chýbajú (č.l. 437 adm. spisu)...V oblasti civilnej\nochrany a humanitárnej pomoci humanitárny dopad naďalej prevyšuje reakčnú kapacitu vládnych\nsubjektov...Opakujúce sa násilie, nedostatočná prítomnosť štátu a absencia záruk ochrany v oblastiach,\nkam sa predtým vysídlené osoby vrátili, sú rastúcim problémom...Kolumbia má množstvo politík,\nmechanizmov a zákonov na predchádzanie zneužívania cieľových osôb, implementácia týchto opatrení\nje však často slabá (č.l. 413 adm. spisu).\n59. Podľa názoru správneho súdu bolo preto na žalovanom, aby zistil, či žalobca s rodinou mal\nalebo má prístup k efektívnej a účinnej ochrane v krajine pôvodu pred skupinou FARC. V tejto\nsúvislosti a k námietke žalovaného, že žalobca sa nepokúsil o vnútroštátne riešenie svojich problémov,\na teda nevyčerpal ochranné mechanizmy v krajine pôvodu, správny súd uvádza, že v prípade určenia\nmožnosti prenasledovania neštátnymi činiteľmi je potrebné preukázať neschopnosť štátu, strany alebo\norganizácie ovládajúcej štát alebo podstatnú časť územia poskytnúť ochranu pred týmto jednaním.\nPodľa čl. 7 ods. 2 kvalifikačnej smernice (SMERNICA RADY č. 2004/83/ES z 29.4.2004 o minimálnych\nustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho\nobčianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu) sa má spravidla za\nto, že je ochrana poskytovaná, ak tieto subjekty učinia primerané kroky k zabráneniu prenasledovania,\nmimo iné aj zavedením účinného právneho systému pre odhaľovanie, stíhanie a trestanie jednania\npredstavujúceho prenasledovanie a žiadateľ musí mať k tejto ochrane prístup. K dokázaniu splnenia\npodmienky, že dané štátne a kvázi štátne subjekty nie sú schopné poskytnúť žiadateľovi ochranu,\nje potrebné, aby žiadateľ v krajine svojho pôvodu požiadal tieto subjekty o pomoc. Podľa judikatúry\nNajvyššieho správneho súdu však „môžu nastať situácie, za ktorých nie je možné ani účelné trvať na\npredchádzajúcom pokuse žiadateľa o medzinárodnú ochranu usilovať o ochranu v štáte pôvodu k tomu,\naby mohla byť považovaná podmienka nemožnosti ochrany vlastného štátu za splnenú“ a v takom\nprípade je na mieste, aby správny orgán preveril a prípadne vyvrátil na základe relevantných informácií\na správ o štáte pôvodu, či by bola žiadateľovi na základe jeho žiadosti poskytnutá ochrana v štáte pôvodu\nalebo nie. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2014 zo dňa 29.4.2014,\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/17/2015 zo dňa 20.5.2015).\n60. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ porušovanie ľudských práv nevzišlo od štátnych\norgánov, ale od neštátnych činiteľov, môže to byť pre udelenie azylu relevantné. V takýchto prípadoch\n\nby sa tieto porušenia ľudských práv mali považovať za akty prenasledovania, ak sú štátne orgány buď\nneochotné alebo neschopné poskytnúť ochranu pred takýmito činmi (čl. 6 písm. c) a čl. 7 Kvalifikačnej\nsmernice). Pokiaľ teda žalovaný dospel k záveru, že dôvody žalobcu, pre ktoré žiadal udeliť azyl na\núzemí Slovenskej republiky, nemožno považovať za relevantný dôvod pre udelenie azylu, takýto záver\nbez vykonania dokazovania bolo potrebné považovať za predčasný. Ak žalovaný vytkol žalobcovi,\nže sa o takúto ochranu ani nepokúsil, nedostatočne zisťoval skutkový stav veci v kontexte politickej\na bezpečnostnej situácie, či možnej a reálnej ochrany žalobcu zo strany štátu (viď rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 10Sžak/3/2018).\n61. Na tomto mieste ešte správny súd na margo námietky žalovaného, podľa ktorej Kolumbia patrí na\nzoznam bezpečných krajín pôvodu v rámci európskeho azylového systému, a preto je podľa žalovaného\nv rozpore s logikou, aby bola žalobcovi udelená akákoľvek forma medzinárodnej ochrany, uvádza, že\nv zmysle bodu 3) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2026/464 z 24.2.2026 skutočnosť, že\ntretia krajina sa považuje za bezpečnú krajinu pôvodu, či už na úrovni Únie, alebo na vnútroštátnej úrovni,\nnemôže predstavovať absolútnu záruku bezpečnosti pre štátnych príslušníkov tejto krajiny, dokonca\nani pre tých, ktorí nepatria do kategórie osôb, ktorým sa udelí výnimka pri označení uvedenej krajiny\nako bezpečnej krajiny pôvodu, a preto nezbavuje povinnosti vykonať individuálne posúdenie žiadosti\no medzinárodnú ochranu..... Členské štáty môžu uplatniť koncept bezpečnej krajiny pôvodu len vtedy,\nkeď žiadateľ nemôže v rámci individuálneho posúdenia uviesť skutočnosti, ktoré odôvodňujú, prečo\nsa na neho nevzťahuje koncept bezpečnej krajiny pôvodu, a za predpokladu, že žiadateľ je štátnym\npríslušníkom danej krajiny alebo za predpokladu, že je osobou bez štátnej príslušnosti a v minulosti mal\nv danej krajine obvyklý pobyt. Uplatňovaním konceptu bezpečnej krajiny pôvodu v rámci individuálneho\nposúdenia nie je dotknutá skutočnosť, že niektoré kategórie žiadateľov sa v tretích krajinách označených\nako bezpečné krajiny pôvodu môžu nachádzať v osobitnej situácii, a preto môžu mať opodstatnené\nobavy z prenasledovania alebo môžu čeliť reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia. Zároveň\nv zmysle bodu 19) tohto nariadenia označenie krajín ako bezpečných krajín pôvodu na úrovni Únie sa\nnedotýka pravidla stanoveného v nariadení (EÚ) 2024/1348, podľa ktorého môžu členské štáty uplatniť\nkoncept bezpečnej krajiny pôvodu len v prípade, že žiadatelia nemôžu v rámci individuálneho posúdenia\npreukázať existenciu skutočností, ktoré by odôvodňovali, prečo sa na nich koncept bezpečnej krajiny\npôvodu nevzťahuje.\n62. Z napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že pri posúdení žiadosti žalobcu o udelenie azylu\nz humanitných dôvodov žalovaný vychádzal zo správy z psychiatrického vyšetrenia žalobcu dňa\n2.12.2025, pričom neidentifikoval žiadne objektívne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné\npovažovať prípad žalobcu za hodný tak osobitného zreteľa, že by mu mal byť udelený azyl z humanitných\ndôvodov. Vzhľadom na to, že žalobca nespadá ani pod jeden z prípadov humanitných dôvodov, ako sú\nuvedené v Nariadení ministra vnútra SR č. 34 v znení Nariadenia ministra vnútra č. 127 z 11.8.2022\no postupe migračného úradu a útvarov Policajného zboru pri vykonávaní zákona o azyle a s poukazom\nna rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/11/2020 a 1Sžak/9/2020, žalovaný nepovažoval dôvod\nžiadosti žalobcu o azyl za taký, ktorý by zakladal dôvod na udelenie azylu z humanitných dôvodov.\n63. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že z dikcie zákona (vzhľadom na správne uváženie) vyplýva,\nže na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok. Súdny prieskum je obmedzený iba\nna kontrolu toho, či je rozhodovanie žalovaného v danej veci logické a nediskriminačné, teda či nie je\nv rozpore so zákazom ľubovôle.\n64. Indikátorom pre udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je okrem iného\nposúdenie, či žiadateľ o azyl napĺňa niektorý zo signifikantných znakov osôb uvedených v § 39 tohto\nzákona, podľa ktorého zraniteľnými osobami sa na účely tohto ustanovenia rozumejú najmä maloleté\ndeti, zdravotne postihnuté osoby, staršie osoby, tehotné ženy, osamelí rodičia s maloletými deťmi, obete\nobchodovania s ľuďmi, osoby so závažným ochorením, osoby s duševnou poruchou a osoby, ktoré boli\npodrobené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického násilia, fyzického násilia\nalebo sexuálneho násilia (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/18/2017 z 13.12.2017).\n65. Pokiaľ žiadateľ o azyl výslovne požiada o humanitný azyl, ktorý odôvodní svojím zlým zdravotným\nstavom a správny orgán dôvod, pre ktorý azyl z humanitných dôvodov neudelil, neodôvodní dostatočne,\nnaopak odôvodní ho stroho, a to tým, že podľa jeho názoru žiadateľ nepatrí medzi osoby podľa čl. 13\nvykonávacieho nariadenia ministra vnútra SR z 21.2.2014, rozhodnutie správneho orgánu je potrebné\n\npovažovať za svojvoľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (rozsudok Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 10Sžak/9/2017 z 20.6.2017).\n66. Správny súd zo správy z psychiatrického vyšetrenia žalobcu zistil, že lekár stanovil žalobcovi\ndiagnózu F41.2 úzkostno-depresívny stav a F41.0 panickú poruchu. Správnemu súdu nie je známy\npostup a úvahy žalovaného, ktoré ho viedli k záveru o neudelení azylu z humanitných dôvodov, keď\nduševná porucha je signifikantným znakom zraniteľnej osoby a patrí aj medzi dôvody hodné udelenia\nazylu z humanitných dôvodov, a preto správny súd považuje rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení\nazylu z humanitných dôvodov za svojvoľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Taktiež správny\nsúd považoval za dôvodnú námietku žalobcu, podľa ktorej sa žalovaný nezaoberal otázkou dostupnosti\nprimeranej zdravotnej starostlivosti v krajine pôvodu s ohľadom na diagnózy žalobcu a ani tým, či by\nnávrat žalobcu do Kolumbie mohol viesť k zhoršeniu jeho psychického stavu.\n67. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle\nžalovaný uviedol, že department F. patrí k najbezpečnejším v rámci celej Kolumbie, prítomnosť členov\ndisidentských skupín FARC je v departmente taká nízka, že sa o nej niektoré kolumbijské vládne\ndokumenty ani nezmieňujú. Žalovaný nespochybnil, že členovia niektorých ozbrojených skupín môžu\nvykonávať v departmente nelegálne aktivity, no ich prítomnosť a konanie nedosahuje potrebnú úroveň\nna to, aby v departmente F. bolo možné hovoriť o prebiehajúcom vnútroštátnom ozbrojenom konflikte,\npreto nemožno konštatovať, že by to na strane žalobcu malo vyvolávať riziko vážneho a individuálneho\nohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia. Žalobca si po opustení\nmesta Santa Marta v decembri 2023 vybral na svoj život obec E. dobrovoľne a žil tam spolu s rodinou\nbez akýchkoľvek problémov až do pokusu o naverbovanie jeho syna v auguste 2024. Podľa mienky\nžalovaného, ak by žalobca vyhodnotil, že v tejto oblasti skutočne prebieha konflikt či boje, neurobil by\nrozhodnutie presťahovať sa s rodinou do tejto oblasti a tak ju vystaviť nebezpečenstvu. Ak by nedošlo\nk verbovaniu jeho syna, pravdepodobne by naďalej ostal žiť v tejto oblasti.\n68. Správny súd zo správ o krajine pôvodu zistil nasledovné informácie: aj napriek podpísaniu\nkonečnej mierovej dohody medzi kolumbijskou vládou a FARC v roku 2016, v Kolumbii pretrvávajú\nviaceré vnútorné ozbrojené konflikty a násilie ostáva vážnym problémom. Najtrvalejším bezpečnostným\nproblémom, ktorému Kolumbia čelí, je obmedzený dosah štátnej kontroly a absencia akéhokoľvek\nmonopolu na násilie. Nelegálne ozbrojené skupiny pôsobia a rozširujú sa v regiónoch krajiny, čo\npodporuje pretrvávanie ozbrojeného násilia v Kolumbii. V prvej polovici roka 2025 zaznamenala\nKolumbia prudký nárast násilia súvisiaceho s ozbrojeným konfliktom, ktorý bol spôsobený\nfragmentáciou, súperením a rozširovaním zločineckých a ozbrojených skupín súperiacich o územie\na kontrolu nad nelegálnymi ekonomikami, pričom postihnutých bolo približne 1,45 milióna ľudí – štyrikrát\nviac ako v rovnakom období v roku 2024. K hromadnému vysídľovaniu dochádzalo v priemere každé\ntri dni a denne bolo v izolácii viac ako 500 ľudí. V roku 2025 sa humanitárna situácia výrazne zhoršila\noproti roku 2024 a rok 2025 bol najhorším rokom za posledné desaťročie, čo sa týka následkov\npre civilné obyvateľstvo. Situácia v Kolumbii ostáva zložitá s akútnou a viacrozmernou humanitárnou\nkrízou spôsobenou územnou expanziou ozbrojených neštátnych aktérov. Zdroje naznačujú, že\nnelegálne ozbrojené skupiny zvýšili svoju prítomnosť v krajine, a to aj v odľahlých oblastiach. Podľa\nsprávy vojenskej spravodajskej služby z júla 2025 nelegálne ozbrojené skupiny v posledných\nrokoch rozšírili územnú prítomnosť. Podľa správy vlády o vnútornej bezpečnosti nelegálne ozbrojené\nskupiny za posledné tri roky zvýšili počet bojovníkov a rozšírili svoju územnú kontrolu. Nelegálni\nozbrojení aktéri sú obviňovaní z porušovania ľudských práv civilného obyvateľstva vrátane núteného\nvysídľovania, vyvlastňovania pôdy, obmedzovania slobody pohybu, zabíjania, cieleného zabíjania,\nvyhrážok, núteného náboru a používania protipechotných mín. OSN v septembri 2025 informovala, že\nútoky ozbrojených skupín sa v posledných mesiacoch zvyšujú. Zdroje zaznamenali rastúce používanie\ndronov nelegálnymi ozbrojenými skupinami, pričom civilisti boli vedľajšími obeťami týchto útokov, ktoré\nsú niekedy vykonávané proti oblastiam s vysokou hustotou obyvateľstva. Civilisti čelia počas Petrovho\nprezidentovania menej smrteľnému, ale všadeprítomnejšiemu násiliu. Vo verejne dostupných zdrojoch\nsa nenašli jasné informácie o tom, či v Kolumbii existuje department, ktorý je úplne bez ozbrojených\nskupín. Ozbrojené skupiny naďalej páchajú závažné násilie voči civilistom a rozširujú svoju prítomnosť\npo celej krajine. Bezpečnostné sily a súdne orgány často nedokážu účinne chrániť obyvateľstvo,\nzabezpečiť prístup k spravodlivosti a zmysluplne vyšetrovať a rozkladať zločinecké skupiny. Ozbrojený\nkonflikt sa naďalej prezentuje ako jeden z najväčších problémov v krajine. Kolumbia nepretržite zažíva\nvnútorný ozbrojený konflikt od 60. rokov 20. storočia.\n\n69. V zmysle bodu 51) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1347 zo 14.5.2024 na\núčely posúdenia vážneho bezprávia by sa mali situácie, v ktorých ozbrojené sily tretej krajiny čelia jednej\nalebo viacerým ozbrojeným skupinám alebo v ktorých proti sebe stoja dve alebo viaceré ozbrojené\nskupiny, považovať za vnútroštátny ozbrojený konflikt. Nie je potrebné, aby sa tento konflikt klasifikoval\nako „ozbrojený konflikt, ktorý nemá medzinárodný charakter“ v zmysle medzinárodného humanitárneho\npráva a ani nie je potrebné, aby sa okrem posúdenia úrovne násilia na dotknutom území vykonalo\nsamostatné posúdenie intenzity ozbrojených stretov, stupňa organizácie prítomných ozbrojených síl\nalebo trvania konfliktu.\n70. Prebiehajúci vnútorný ozbrojený konflikt, v tomto prípade medzi vládou a teroristickými skupinami,\nspolu s existenciou vážnych dôvodov domnievať sa, že žalobca by bol v prípade návratu do krajiny\npôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti\nosoby, za situácie, keď je z podkladov administratívneho spisu preukázané, že terčom násilia, únosov\na iných foriem ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osôb sú aj civilisti a že dokonca tvoria väčšinu\nobetí konfliktu, je jednou zo skutočností, ktorá v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle patrí medzi formy\n„vážneho bezprávia“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sža 72/2010 zo 14.9.2010). Žalovaný\nteda nesprávne a neúplne vyhodnotil podklady a správy o krajine pôvodu, keď dospel k záveru, že\nniet predpokladov pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Správny súd považuje námietku žalobcu, podľa\nktorej žalovaný selektívne pracuje s informáciami o krajine pôvodu, keď pri hodnotení bezpečnostnej\nsituácie vychádza prevažne z údajov o počte incidentov v provincii F., pričom nereflektuje širší kontext\nozbrojených konfliktov a pôsobenia neštátnych ozbrojených skupín v Kolumbii, za dôvodnú. Zároveň\ndôvodná je i tá námietka žalobcu, podľa ktorej sa žalovaný nezaoberal tým, do akej miery môže byť\nžalobca vystavený zvýšenému individuálnemu riziku v súvislosti s odmietavým postojom k verbovaniu\nsvojho syna skupinou FARC. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ\nvec C-465/07 Elgafaji, bod 39, podľa ktorého „o čo viac bude prípadne žiadateľ schopný preukázať,\nže je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných jeho osobnej situácii, o to nižšia bude úroveň\nneselektívneho násilia vyžadovaná na to, aby mohol byť oprávnený na doplnkovú ochranu“. Zároveň\nsprávny súd opätovne dáva žalovanému do pozornosti výklad pojmu vnútroštátny ozbrojený konflikt,\nktorý podal Súdny dvor EÚ vo veci C-901/19 CF a DN proti Bundesrepublik Deutschland:\n„43 Konkrétnejšie, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 56 a 59 svojich návrhov, možno\ntiež zohľadniť najmä intenzitu ozbrojených stretov, úroveň organizácie prítomných ozbrojených síl a\ndĺžku trvania konfliktu, ako skutočnosti, ktoré prichádzajú do úvahy pri posúdení reálneho rizika vážneho\nbezprávia v zmysle článku 15 písm. c) smernice 2011/95 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára\n2014, Diakité, C-285/12, EU:C:2014:39, bod 35), ako aj iné skutočnosti, ako napríklad územný rozsah\nsituácie všeobecného násilia, skutočné cieľové miesto žiadateľa v prípade jeho návratu do dotknutej\nkrajiny alebo regiónu a prípadne úmyselnú agresiu bojujúcich strán proti civilistom. 44 Z toho vyplýva,\nže systematické uplatňovanie takého kritéria, ako je minimálny počet civilných obetí, zranených alebo\nusmrtených, na určenie stupňa intenzity ozbrojeného konfliktu príslušnými orgánmi členského štátu bez\ntoho, aby preskúmali všetky relevantné okolnosti, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žiadateľa\no doplnkovú ochranu, je v rozpore s ustanoveniami smernice 2011/95, pretože môže viesť tieto orgány\nk tomu, aby odmietli priznať túto ochranu v rozpore s povinnosťou členských štátov identifikovať osoby,\nktoré skutočne potrebujú uvedenú ochranu. 45\nS prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba na\ndruhú otázku odpovedať tak, že článok 15 písm. c) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle,\nže na určenie existencie „vážneho a individuálneho ohrozenia“ v zmysle tohto ustanovenia sa vyžaduje\nkomplexné zohľadnenie všetkých okolností konkrétneho prípadu, najmä tých, ktorými sa vyznačuje\nsituácia krajiny pôvodu žiadateľa.“\n71. Vzhľadom k uvedenému správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného\nv jeho výroku 1) o neudelení azylu žalobcovi a 2) o neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi\nje založené na nesprávnom právnom posúdení veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov\na zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, preto ho správny\nsúd podľa § 220 SSP v spojitosti s ustanovením § 191 ods. 1 písm. c), d), e) SSP zrušil tak, ako je to\nuvedené vo výroku I. tohto rozsudku a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n72. Výroky 3) a 4) napadnutého rozhodnutia boli vecne správne, keďže žalobca nie je rodičom ani\nmanželom azylanta, ktorému bol udelený azyl (§ 10 zákona o azyle) alebo cudzinca, ktorému bola\n\nposkytnutá doplnková ochrana (§ 13b zákona o azyle). Na druhej strane, pri rozhodovaní o azyle\na o doplnkovej ochrane v ďalšom konaní (ak žalovaný opätovne rozhodne o neudelení azylu alebo\nneposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi), bude o tejto časti predmetu konania opätovne rozhodované\n(§ 20 ods. 5 zákona o azyle). Z tohto dôvodu správny súd dospel k záveru, že výroky 3) a 4) napadnutého\nrozhodnutia sú vo funkčnej podmienenej väzbe k budúcemu rozhodovaniu ohľadom výrokov 1) a 2)\nnapadnutého rozhodnutia. Na základe uvedeného správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie ako celok.\n73. V ďalšom konaní sa žalovaný v zmysle vyššie uvedených právnych záverov správneho súdu zameria\nna preskúmateľné hodnotenie otázky existencie nebezpečenstva v podobe hrozieb voči žalobcovi,\nktorý vyjadril svoj odmietavý postoj k verbovaniu svojho syna skupinou FARC, a jeho synovi, a to\naj s prihliadnutím na skutočnosť, že syn žalobcu je maloletou osobou, pričom ich azylové príbehy\nvzhľadom na vzťah rodič-dieťa nemožno posudzovať izolovane. Na tento účel doplní spisový materiál\no informácie vzťahujúce sa k uvedeným situáciám (bod 56., 57. tohto rozsudku), ktoré tvrdenia\nžalobcu v danej súvislosti buď podporia alebo vyvrátia. Ak takéto informácie nebudú k dispozícii,\nžalovaný pristúpi k starostlivému hodnoteniu vierohodnosti týchto tvrdení žalobcu a pravdepodobnosti\ndôsledkov z nich vyplývajúcich. Zároveň žalovaný v zmysle bodov 63.-66. tohto rozsudku opätovne\nposúdi žiadosť žalobcu o udelenie azylu z humanitných dôvodov, pričom svoje rozhodnutie náležite\nodôvodní. V súvislosti so správnym súdom uvedenými informáciami zhrnutými z administratívneho spisu\nžalovaného v bode 68. tohto rozsudku, ako aj v zmysle záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n1 Sža 72/2010 uvedených v bode 70. tohto rozsudku správneho súdu, sa žalovaný opätovne vyporiada\ns existenciou vnútorného ozbrojeného konfliktu v Kolumbii, ako aj možností faktickej ochrany civilistov\npred násilím na účely rozhodnutia o doplnkovej ochrane, komplexne zohľadní všetky okolností prípadu\nžalobcu, najmä tie, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žalobcu a bude sa zaoberať tým, do akej\nmiery môže byť žalobca vystavený zvýšenému individuálnemu riziku v súvislosti s odmietavým postojom\nk verbovaniu svojho syna skupinou FARC.\n74. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú\nnáhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude\nrozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 175 ods. 2 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 1 mesiaca od jeho\ndoručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno\nodpustiť.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak:\na) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na\nkasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o\nkonania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),\nc) je žalovaným Centrum právnej pomoci.\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť:\na) označenie napadnutého rozhodnutia,\nb) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,\nc) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),\nd) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že:\na) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,\nc) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a\nnekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,\n\ne) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,\nf) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\ng) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nh) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté.\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Dôvod kasačnej\nsťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že\nsťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva\nnesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ\npoukáže na svoje podania pred správnym súdom.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}