Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 15SaZ/5/2026 z 22. 9. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave 15SaZ/5/2026 0726100966 22. 09. 2026 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100966.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Afganská islamská republika, C. B. D. XXXXXXXX, adresa prechodného pobytu: Šamorín, okres Dunajská Streda, Slovenská republika, zast. Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-197-20/2025-Ž zo dňa 02.06.2026, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu ČAS: MU-PO-197-20/2025-Ž zo dňa 02.06.2026, ktorým žalobcovi: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, afganská štátna príslušnosť, C. B. D. XXXXXXXX, nebolo predĺžené poskytovanie doplnkovej ochrany, zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-197-20/2025-Ž zo dňa 02.06.2026 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný nepredĺžil žalobcovi poskytovanie doplnkovej ochrany na území SR podľa § 20 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. 2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca dňa 11.12.2025 požiadal v priestoroch Ústavu na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody na adrese E. X, A., o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR. Prvýkrát žalobca požiadal o udelenie azylu dňa 06.10.2010 z dôvodu obavy o svoj život v Afganistane. Žalobca vo svojej výpovedi poukázal na objektívne dôvody súvisiace so zlou bezpečnostnou situáciou v krajine vo všeobecnosti a subjektívne dôvody týkajúce sa jeho záľuby v hraní na klávesový hudobný nástroj, kvôli ktorému mal osobný konflikt s otcom, prípadne dávnejší konflikt s Talibancami. Migračný úrad vydal dňa 17.12.2010 rozhodnutie ČAS:MU-550-21/PO-Ž-2010, ktorým žalobcovi azyl neudelil a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu. Voči rozhodnutiu migračného úradu žalobca podal 07.02.2011 opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý však rozsudkom sp. zn. 5Saz/2/2011 zo dňa 30.03.2011 predmetné rozhodnutie potvrdil. Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie na Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom 1Sža/33/2011 zo dňa 19.07.2011 rozsudok Krajského súdu v Košiciach potvrdil. Predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR nadobudol právoplatnosť 25.08.2011.

3. Ďalej konštatoval, že následne žalobca dňa 06.09.2011 opakovane požiadal o udelenie azylu. Pri pohovore žalobca ozrejmil, že počas prvého konania o medzinárodnú ochranu na území SR neuviedol celú pravdu - rozhodujúcim dôvodom jeho odchodu z Afganistanu mala byť skutočnosť, že strýkovi F. G., s ktorým v Kábule aj so svojou rodinou býval, a ktorý pracoval na Najvyššom súde v Afganistane, ako aj celej jeho rodine, bolo vyhrážané zo strany Talibanu. Migračný úrad po zhodnotení žalobcovho prípadu vydal dňa 29.11.2011 rozhodnutie ČAS: MU-365-32/PO-Ž-2011, ktorým žalobcovi neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu. Voči neudeleniu doplnkovej ochrany žalobca podal opravný prostriedok a Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Saz/1/2012-39 zo dňa 21.03.2012 rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany potvrdil. Následne Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 10Sža/15/2012 zo dňa 07.08.2012 rozsudok Krajského súdu Bratislava zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení spisového materiálu vydal migračný úrad dňa 10.12.2012 rozhodnutie ČAS:MU-365-54/PO-Ž-2011, ktorým žalobcovi opätovne neposkytol doplnkovú ochranu. Na základe podaného opravného prostriedku žalobcom Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Saz/3/2013-83 potvrdil rozhodnutie migračného úradu o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Následne na základe podaného opravného prostriedku rozhodoval v danej veci Najvyšší súd SR, ktorý dňa 18.12.2013 pod sp. zn. 10Sža/22/2013 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil na ďalšie konanie. V novom konaní boli zo strany migračného úradu zabezpečené aktuálne informácie a vykonané správne úkony, pričom dňa 19.05.2014 bolo vydané rozhodnutie ČAS:MU-365-84/PO-Ž-2011, ktorým sa žalobcovi poskytla doplnková ochrana na území SR. Migračný úrad dospel k záveru, že v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu, berúc pritom do úvahy situáciu v krajine a tiež princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia ochrany, nebolo možné s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v súvislosti s vtedajšou bezpečnostnou situáciou v Afganistane. 4. Ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že v prípade žalobcu naďalej pretrvávali podmienky, uvedené v § 13a zákona o azyle a žalobca si v zákonom stanovenej lehote podal žiadosť o predlženie doplnkovej ochrany, táto mu bola opakovane predlžená, ostatne rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-PO-367-11/2023-Ž zo dňa 11.12.2023 na dobu dvoch rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozhodnutia, teda do 14.12.2025. 5. Uviedol, že v rámci komplexného posúdenia aktuálnej žiadosti žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany boli so žalobcom dňa 24.03.2026 a 17.04.2026 vykonané pohovory za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany, v ktorých žalobca uviedol, že dôvodom jeho žiadosti je naďalej nepriaznivá situácia zapríčinená vládnutím Talibanu; žalobca konštatoval, že je už dlho na Slovensku, naučil sa jazyk a aj požiadal o dlhodobý pobyt v Dunajskej Strede, že nezdieľa názory vládnucej strany Taliban a ich nástupom k moci sa výrazne zmenili podmienky pre život všetkých obyvateľov jeho krajiny pôvodu. 6. Poukázal na stanovisko SIS č. p. SIS-69/720-12-1/2026 z 08.01.2026, v ktorom bolo konštatované, že vo vzťahu k osobe žalobcu SIS disponuje informáciami, podľa ktorých „A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan, predstavuje bezpečnostné riziko spočívajúce v skutočnosti, že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR.“ 7. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63, v zmysle ktorého stanovisko SIS a VS nemôže obsahovať len strohý súhlas alebo nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany. Zároveň ústavný súd skonštatoval možnosť žiadateľa oboznámiť sa s obsahom stanoviska aspoň v nevyhnutnom rozsahu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam bolo podľa jeho názoru potrebné zabezpečiť, aby stanovisko k osobe bolo v súlade so súčasným znením zákona o azyle, s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 a s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „EÚ“) č. C-159/21. Podstata, resp. základné dôvody stanoviska majú byť zaslané takým spôsobom, aby sa s nimi žiadateľ mohol oboznámiť, resp. aby spôsob oboznámenia sa žiadateľa s týmito informáciami bol obsahom stanoviska. 8. Konštatoval, že vzhľadom na to, že stanovisko SIS k osobe žiadateľa, jemu doručené dňa 08.01.2026, nebolo plne v súlade s rozsudkom Ústavného údu SR a Súdneho dvora EÚ, tak dňa 30.01.2026 požiadal SIS o zaslanie doplňujúceho stanoviska, v ktorom mala byť jasne uvedená podstata, resp. základné dôvody, obsahujúce informáciu o bezpečnostnom riziku žalobcu, a to tak, aby sa s nimi žalobca mohol

oboznámiť a aby bolo zrejmé, prečo je žalobca „dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR.“ Zároveň pre svoje potreby požiadal o zaslanie aj detailnejšieho stanoviska v príslušnom režime utajenia, z ktorého bude zrejmé, prečo je daná osoba považovaná za bezpečnostné riziko, nakoľko takéto stanovisko vyplýva zo súdnej judikatúry. 9. Uviedol, že dňa 11.03.2026 mu bolo doručené vyžiadané stanovisko zo SIS pod č. SIS- 54/22V-24-9/2026. Konštatoval, že uvedené stanovisko s predmetnou informáciou podlieha utajeniu v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) a nie je súčasťou spisového materiálu žiadateľa o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR, ale je evidované na migračnom úrade v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. Spoločne s utajovanou skutočnosťou tvorilo prílohu aj doplňujúce neutajované stanovisko SIS k žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany (určené na oboznámenie sa žiadateľa A. B. B., teda žalobcu). Uviedol, že doplňujúce neutajované stanovisko zo SIS pod. č. SIS-54/22-V-24-9/2026 obsahuje oznámenie, že žalobca „od nástupu hnutia Taliban k moci v Afganistane v auguste 2021 niekoľkokrát vycestoval z územia SR do Afganistanu a späť. Takéto konanie je v rozpore s podmienkami udelenej doplnkovej ochrany na území SR, keďže tým bolo preukázané, že menovanému nehrozí v jeho domovskej krajine (Afganistane) nebezpečenstvo či iné ohrozenie, resp. je mu umožnený (nie odopretý) návrat do domovskej krajiny.“ 10. Ďalej uviedol, že so žalobcom bol dňa 24.03.2026 vykonaný pohovor, počas ktorého bol s uvedenou skutočnosťou konfrontovaný a oboznámil sa so základnými dôvodmi vyššie uvedeného stanoviska. Zároveň žalobca dostal priestor sa k uvedenému stanovisku vyjadriť. Žalobca uviedol, že do krajiny pôvodu skutočne viackrát vycestoval, avšak bolo to z objektívnych dôvodov. Za účelom náležitého objasnenia dôvodov jeho návštev Afganistanu bol predvolaný na doplňujúci pohovor, kde 17.04.2026 podrobnejšie opísal svoje cesty do krajiny pôvodu aj dôvody opakovaného vycestovania. Počas doplňujúceho pohovoru žalobca uviedol, že do krajiny pôvodu cestoval v roku 2021, kedy sa oženil so H. B., ktorá má aktuálne udelený azyl vo Veľkej Británii; ďalej uviedol, že do krajiny pôvodu sa vrátil aj v roku 2024 a v roku 2025. K prvej návšteve žalobca uviedol, že si prišiel vybaviť elektronický doklad totožnosti e-Tazkiru a pomôcť s náhrobkom pre matku, ktorá zomrela v roku 2023, pričom sa jednalo o mesiac november 2024, kedy priletel legálne na svoj cestovný doklad do I., prešiel letiskovou kontrolou a ubytoval sa u brata v Kábule; v Kábule strávil asi jeden mesiac. Druhá návšteva žalobcu sa konala v roku 2025, kedy žalobca priletel do Kábulu na svadbu svojho synovca. K nej žalobca uviedol, že v Kábule sa stretli celá rodina a prišli aj jeho najbližší príbuzní, ktorým bol udelený azyl vo Veľkej Británii; žalobca tvrdil, že prišiel jeho otec, brat s manželkou a deťmi, pričom v Kábule s rodinou strávil asi mesiac a následne krajinu pôvodu legálne opustil. 11. Konštatoval, že žalobca sa sám svojim konaním diskvalifikoval z možnosti predĺženia doplnkovej ochrany, a to svojím návratom do krajiny pôvodu, pričom do nej pricestoval aj z nej vycestoval legálne, letecky, na svoj vlastný pas a bez akýchkoľvek problémov, čím preukázal, že v nej nie je žiadnym spôsobom individuálne dotknutý aktuálnou situáciou ani vládou Talibanu. Podľa jeho názoru tým žalobca v podstate poprel podstatu a opodstatnenosť tejto formy ochrany. Konštatoval, že okolnosti, na základe ktorých sa žalobcovi poskytla táto forma medzinárodnej ochrany sa zmenili, a preto vzniká pochybnosť, či v jeho prípade existuje nevyhnutnosť jej poskytovania. 12. Považoval za potrebné uviesť, že pri bezpečnostnom posudzovaní osoby, ktorá opakovane a dobrovoľne cestuje do Afganistanu po prevzatí moci hnutím Taliban, môžu príslušné orgány SR vyhodnotiť takéto konanie ako významný bezpečnostný indikátor, vyžadujúci zvýšenú mieru preverovania. Uviedol, že dôvodom nie je samotná štátna príslušnosť osoby, ale kombinácia bezpečnostných, spravodajských a geopolitických faktorov, spojených s prostredím Afganistanu. Afganistan je v medzinárodných bezpečnostných hodnoteniach dlhodobo označovaný za vysoko rizikovú krajinu s nestabilným bezpečnostným prostredím, obmedzenou kontrolou štátnych inštitúcií, prítomnosťou ozbrojených skupín, teroristických organizácií a rozsiahlym priestorom pre neformálne mocenské štruktúry. Po nástupe J. došlo k výraznému obmedzeniu spolupráce medzi afganskými orgánmi a bezpečnostnými službami demokratických štátov, čo zásadne komplikuje overovanie informácií o aktivitách osôb pohybujúcich sa na území Afganistanu. 13. Z jeho pohľadu preto opakované návraty žalobcu do Afganistanu po nástupe Talibanu predstavujú legitímny dôvod na zvýšené bezpečnostné preverovanie osoby žalobcu. Podotkol, že nejde automaticky

o dôkaz protiprávnej činnosti, ale o súbor okolností, ktoré môžu zvyšovať bezpečnostnú neistotu, komplikovať preveriteľnosť osoby žalobcu, či vyvolávať otázky o jeho kontaktoch a aktivitách, zakladať potrebu preventívneho hodnotenia možných rizík pre bezpečnosť SR a jej občanov. Tvrdil, že jediným opatrením, ktoré je možné v rámci azylového konania k osobe s medzinárodnou ochranou použiť, je jej odobratie. Je teda podľa jeho názoru zrejmé, že neexistuje žiadny miernejší prostriedok nápravy, ktorým by bolo možné v tomto prípade hájiť záujmy štátu. Z tohto dôvodu dospel k záveru, že existuje racionálna súvislosť medzi zásahom do práv žalobcu a legitímnym cieľom, ktorým je ochrana štátom chránených záujmov. 14. Uviedol, že na vylúčenie osoby z dôvodu jej bezpečnostného rizika pre bezpečnosť štátu postačuje podľa § 13c ods. 2 zákona o azyle dôvodné podozrenie. Táto úprava je transponovaná z čl. 17 ods. 1 písm. d) Smernice Európskeho parlamentu a ľady 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkoch tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, ktorá hovorí, že štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom sú prítomné. Takéto dôvody pritom môžu byť založené aj na vyjadreniach orgánov, ktoré majú ochranu bezpečnosti štátu vo svojej právomoci a v zmysle legislatívy Európskej únie, ako aj legislatívy SR, nie je potrebná samotná existencia trestného konania. Takýmto orgánom je v rámci SR SIS, ktorá na to má zákonné oprávnenie. Zároveň tvrdil, že podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-454/23 vylúčenie sa môže vzťahovať nielen na skutočné a existujúce nebezpečenstvo, ale aj na potenciálne nebezpečenstvo. 15. Preto je podľa jeho názoru nevyhnutné dôkladne posúdiť, či osoba žalobcu môže vyvolať obavu z rizika narušenia vnútornej alebo vonkajšej bezpečnosti dotknutého členského štátu. Mal za to, že v prípade žalobcu takéto podozrenie bolo preukázané. Preto skonštatoval, že predložené dôkazy sú dostačujúce na konštatovanie, že existuje dôvodné podozrenie, že osoba predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť SR. 16. Na základe vykonaného posúdenia konštatoval, že v predmetnej veci je daný silný a legitímny verejný záujem na ochrane verejného poriadku a bezpečnosti spoločnosti. Tento záujem je konkrétne naplnený konaním žalobcu, ktorý je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR. Dospel k záveru, že ide o konanie, ktoré odôvodňuje nepriznanie medzinárodnej ochrany, keďže žalobca svojím správaním prekročil hranicu, pri ktorej nie je možné uprednostniť jeho individuálny záujem pred ochranou spoločnosti. Zároveň dospel k záveru, že prijaté rozhodnutie je výsledkom individuálneho a preskúmateľného hodnotenia všetkých relevantných skutočností, pričom toto rešpektuje základné práva žalobcu v rozsahu požadovanom právnym poriadkom. 17. Uviedol, že v súvislosti s analýzou bezpečnostného rizika žalobcu nemohol opomenúť skutočnosť, že žalobca bol trestne stíhaný na území SR, a to za prečin hrubého nátlaku podľa § 191 ods. 1 Trestného zákona, postupom podľa § 241 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku v spojení s § 353 ods. 1 Trestného poriadku. Na základe trestného rozkazu č. k. 24T/82/2025-112 zo dňa 22.12.2025 bol uznaný za vinného. Podľa § 191 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2, § 36 písm. l) Trestného zákona s použitím § 353 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní jeden rok. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu bola určená skúšobná doba na dva roky. 18. Na základe uvedených skutočností konštatoval, že tento sumár informácií vedie k záveru, že v prípade žalobcu existuje dôvodné podozrenie, že predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť SR, a preto je z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle potrebné nepredĺžiť v jeho prípade poskytovanie doplnkovej ochrany. K uvedenému záveru dospel aj v súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.03.2023, podľa ktorého meritórne rozhodujúci orgán, teda migračný úrad, zvažuje relevantné aplikačné kritérium („nebezpečný pre bezpečnosť SR“) autonómne, teda bez viazanosti stanoviskami SIS a VS. Hoci v obdobných prípadoch rozhoduje autonómne, nemôže pri vyhodnocovaní dôkazov v predmetnom konaní opomenúť stanovisko SIS, ktorá z titulu jej poslania disponuje prostriedkami a schopnosťami odhaľovať bezpečnostné riziká voči SR.

19. Vzhľadom na okolnosti prípadu, ako aj uvedomujúc si zodpovednosť voči SR a jej bezpečnosti, ako aj bezpečnosti jej obyvateľov, mal za to, že nemôže byť vo verejnom záujme poskytovanie doplnkovej ochrany osobe žalobcu. Po komplexnom vyhodnotení žiadosti žalobcu o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR a zabezpečení všetkých relevantných dôkazov do konania skonštatoval, že boli naplnené dôvody pre jej neposkytnutie, ako predpokladá ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o azyle, a to z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. 20. Nad rámec uvedeného konštatoval, že samotné rozhodnutie o tom, že žalobcovi je potrebné ukončiť poskytovanie doplnkovej ochrany, nie je rozhodnutím o jeho vyhostení z územia SR, ani vrátení či vydaní do krajiny jeho pôvodu. Ide o rozhodnutie, ktoré vo svojej podstate len vylučuje osobu z poskytovania doplnkovej ochrany, nakoľko takáto osoba jej nie je hodná. Otázka vyhostenia žalobcu z územia SR je v kompetencii iných orgánov SR a je predmetom postupu podľa inej právnej úpravy a nie zákona o azyle. Je na príslušnom orgáne, aby vyhodnotil, či v osobnej situácii žalobcu je možné jeho vyhostenie z územia SR alebo či existujú zákonné prekážky pre takýto postup. Posudzovanie tejto otázky teda podľa jeho názoru presahuje rámec predmetného konania. II. Správna žaloba 21. Správnou žalobou zo dňa 03.07.2026, osobne podanou na tunajšom súde toho istého dňa, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (ČAS: MU-PO-197-20/2025-Ž zo dňa 02.06.2026) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP). 22. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením poukázal na stanovisko SIS č. p. SIS-69/720-12-1/2026 z 08.01.2026, v ktorom SIS len konštatovalo, že SIS disponuje informáciami, podľa ktorých on „predstavuje bezpečnostné riziko spočívajúce v skutočnosti, že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR.“ Podľa prílohy Stanoviska SIS, ktorá bola určená na jeho oboznámenie s podstatou utajovaného stanoviska č. SIS-54/22-V-24-9/2026, SIS však tvrdí, že on „od nástupu hnutia Taliban k moci v Afganistane v auguste 2021 niekoľkokrát vycestoval z územia SR do Afganistanu a späť. Takéto konanie je v rozpore s podmienkami udelenia doplnkovej ochrany na území SR, keďže tým bolo preukázané, že menovanému nehrozí v jeho domovskej krajine (Afganistane) nebezpečenstvo či iné ohrozenie, resp. je mu umožnený (nie odopretý) návrat do domovskej krajiny.“ 23. Uviedol, že zo znenia poskytnutej informácie v prílohe stanoviska SIS mu to pripadá tak, že SIS neodôvodňuje údajné ohrozovanie strategických bezpečnostných záujmov SR žiadnou skutkovou podstatou spojenou s jeho činnosťou ohrozujúcou určitý verejný záujem. Podľa jeho názoru je nejasné, či okrem informácie, že vycestoval na územie Afganistanu, SIS disponuje akoukoľvek inou informáciou týkajúcou sa dôvodného podozrenia z vykonávania akýchkoľvek aktivít, ktoré by mohli skutočne ohrozovať strategické bezpečnostné záujmy SR. Taktiež bol toho názoru, že riešenie podmienok poskytovania doplnkovej ochrany a posudzovanie prípadného ohrozenia, ktorému by tam musel čeliť nepatrí do pôsobnosti SIS v súlade so zákonom o azyle, ako aj novým zákonom o medzinárodnej ochrane. 24. Podotkol, že napadnuté rozhodnutie je koncipované už v samotnom výroku tak, že sa mu nepredlžuje poskytovanie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. To znamená, že podľa žalovaného „je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.“ Zvyšok napadnutého rozhodnutia a odôvodnenia žalovaného sa skutočne venujú posúdeniu údajného dôvodného podozrenia, že on predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. No zo samotného stanoviska SIS (aspoň ako to približuje príloha stanoviska SIS) to však podľa jeho názoru vyzerá tak, že problémom je jeho vycestovanie do jeho krajiny pôvodu, čomu sa stručne venuje aj samotné napadnuté rozhodnutie. Mal za to, že v tom prípade by však už samotný výrok bol nesprávny, keďže by išlo skôr o dôvod zrušenia podľa § 15b ods. 2 písm. a) zákona o azyle, podľa ktorého je

doplnková ochrana zrušená „ak okolnosti, na základe ktorých sa poskytla doplnková ochrana, zanikli alebo sa zmenili tak, že nie je potrebné ju ďalej poskytovať“. Podľa jeho názoru by sa vôbec neriešilo samotné bezpečnostné hľadisko a nebolo by potrebné posúdenie SIS a negatívne stanovisko. 25. Namietal, že aj napriek tomu mu nebola doplnková ochrana predĺžená z dôvodu, že predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť SR. Uviedol, že zo stanoviska SIS následne dochádza k tvrdeniam, ktoré sú celkom všeobecnej povahy a nijakým spôsobom nie sú spojené s jeho osobou. Konštatoval, že žalovaný v podstate tvrdí, že kvôli tomu, že trikrát vycestoval do krajiny pôvodu (hoci vždy kvôli podstatným osobným alebo rodinným dôvodom), je potrebné zvýšené bezpečnostné preverovanie jeho osoby. Ako však tvrdí samotný žalovaný v nasledujúcej vete, „nejde automaticky o dôkaz protiprávnej činnosti, ale o súbor okolností, ktoré môžu zvyšovať bezpečnostnú neistotu, komplikovať preveriteľnosť osoby menovaného, vyvolávať otázky o jeho kontaktoch a aktivitách, zakladať potrebu preventívneho hodnotenia možných rizík pre bezpečnosť SR a jej občanov“. Následne však v ďalšom odseku žalovaný prichádza s tvrdením, že „jediným opatrením, ktoré je možné v rámci azylového konania k osobe s medzinárodnou ochranou použiť, je jej odobratie. Je teda zrejmé, že neexistuje miernejší prostriedok nápravy, ktorým by bolo možné v tomto prípade hájiť záujmy štátu. Z tohto dôvodu dospel migračný úrad k záveru, že existuje racionálna súvislosť medzi zásahom do práv menovaného a legitímnym cieľom, ktorým je ochrana štátom chránených záujmov.“ Uviedol, že sa mu teda z tohto odôvodnenia javí, že žalovaný len vymenoval všeobecné riziká spojené s návratom do Afganistanu, ktoré predstavujú legitímny dôvod na zvýšené bezpečnostné preverovanie jeho osoby. Miesto tohto bezpečnostného preverovania jeho osoby alebo riešenia jeho osoby ako takej (čo sa týka života na SR, ním poskytnutých informácií počas pohovorov, atď.) však dochádza v napadnutom rozhodnutí k ultimátnemu záveru, že jediným opatrením, ktoré môže žalovaný použiť, je odobratie doplnkovej ochrany a žiadny miernejší prostriedok nápravy neexistuje. Tvrdil, že on však nevidel náznak žiadneho bezpečnostného preverovania jeho osoby, pričom to skôr podľa jeho názoru vyzerá tak, že žalovaný prechádza automaticky od vymenovania všeobecných možných rizík spojených s Afganistanom k tomu, že jediné čo môže spraviť, je zrušiť doplnkovú ochranu. Uviedol, že ak bolo zvýšené bezpečnostné preverovanie vykonané prostredníctvom SIS, nie je mu jasné, prečo v rámci poskytnutia podstatných dôvodov vydania negatívneho stanoviska SIS tvrdí v podstate len, že kvôli jeho vycestovaniu do krajiny pôvodu „bolo preukázané, že menovanému nehrozí v jeho domovskej krajine nebezpečenstvo či iné ohrozenie, resp. je mu umožnený návrat do domovskej krajiny“. Podľa jeho názoru to vyzerá tak, že SIS skôr rieši nebezpečenstvo, ktoré by hrozilo jemu a nie ktoré by mal predstavovať on voči SR vzhľadom na opakovaný návrat do krajiny pôvodu. 26. V súvislosti s námietkou, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, poukázal na to, ako počas pohovoru potvrdil a vysvetlil, že vycestovanie do Afganistanu bolo vždy odôvodnené a krátkodobé. Uviedol, že v roku 2021 tam vycestoval, keď sa oženil - tento formálny akt bol taktiež potrebný, aby mohla jeho partnerka pricestovať na územie SR pomocou inštitútu zlúčenia rodiny. Medzičasom sa však dostal k moci Taliban a zvyšok rodiny odišiel z krajiny na základe evakuačných letov do Spojeného kráľovstva v roku 2021, pričom sa z pochopiteľných dôvodov pridala aj jeho manželka. Uviedol, že s ňou sa pravidelne stretáva, no ostala zatiaľ žiť so zvyškom rodiny v Spojenom kráľovstve a nebolo zatiaľ možné riešiť zlúčenie rodiny okrem iného vzhľadom na jeho finančné prostriedky. 27. Ďalej uviedol, že v roku 2024 cestoval do Kábulu, keďže si šiel vybaviť tzv. elektronickú „Tazkiru“ (v podstate afganský preukaz totožnosti), na základe ktorej by chcel podať žiadosť o dlhodobý pobyt na území SR, ktorý sa mu stále nepodarilo vybaviť. Na príslušnom oddelení cudzineckej polície nechceli akceptovať jeho žiadosť bez dokladu z krajiny pôvodu v súlade s § 125 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, podľa ktorého sa akceptuje za platný cestovný doklad aj cudzinecký pas, pričom držiteľ musí pri podaní žiadosti o dlhodobý pobyt preukázať hodnoverným spôsobom svoju totožnosť aj inými dokladmi. Tu sa dal použiť aj afganský cestovný doklad bez potreby predloženia iných dokladov, čo však vtedy ešte nevedel. Na Oddelení cudzineckej polície Policajného Zboru Dunajská Streda, ako aj v rámci afganskej komunity žijúcej na území SR, mu bolo opakovane povedané, že musí predložiť Tazkiru pri podaní žiadosti o dlhodobý pobyt. Počas jeho pobytu v Kábule sa celý čas zdržiaval u svojho brata, ktorý ešte stále ostal žiť v Kábule, pričom tiež rieši odchod celej jeho rodiny do Spojeného kráľovstva. Odôvodňuje to tým, že okrem iných problémov začína aj vojna s Pakistanom a

bombardované je údajne aj okolie (žalobca počas pohovoru poukázal na bombardovanú nemocnicu, v ktorej údajne zomrelo približne 400 ľudí). 28. Konštatoval, že v roku 2025 vycestoval do Afganistanu naposledy, pričom to bolo kvôli veľkej rodinnej slávnosti, kedy prišli všetci rodinní príslušníci na svadbu jeho brata, pričom aj v tomto prípade sa zdržiaval len u spomínaného brata žijúceho v Kábule a necestoval v rámci Afganistanu a ani samotného Kábulu; uviedol, že jasne povedal na pohovore zo dňa 17.04.2026, že „my Taliban nenávidíme, preto aj komu sa z rodiny podarilo odísť, odišli. (...) Je tam zlý život, pre deti a rodiny. Každý sa snaží dostať svojich blízkych preč, nemajú tam žiadnu budúcnosť. (...) (Talibanci) nastolili prísne pravidlá, s ktorými nesúhlasím. Brat bol vojak, pomáhal Angličanom, Talibanci takých ľudí nemajú radi“. Podľa jeho názoru je zjavné, že vycestoval vždy len veľmi obozretne na územie krajiny pôvodu, pričom sa zdržiaval len u svojho brata, ktorý mu vedel poskytnúť ako domáci bezpečnosť. 29. Žalovanému vytkol aj to, že síce si zabezpečil aktuálne informácie o krajine pôvodu č. MUODZS- 2026/000311-002 zo dňa 04.02.2026, tieto však neboli v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom riešené. Namietal, že nebolo posúdené, či by v prípade jeho návratu mu hrozila nejaká forma neselektívneho násilia, vážne bezprávie podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, čiže vážne a individuálne ohrozenie života a nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Podotkol, že aj keby sa týmto jeho správaním skutočne sám diskvalifikoval z poskytovania doplnkovej ochrany, ako to tvrdí žalovaný v napadnutom rozhodnutí, tak žalovaný mu ju neruší z tohto dôvodu a v samotnom výroku špecifikuje len, že dôvodom nepredĺženia doplnkovej ochrany je, že predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť SR. 30. Hoci žalovaný tvrdí, že on „svojim návratom do krajiny pôvodu (...) preukázal, že v nej nie je žiadnym spôsobom individuálne dotknutý aktuálnou situáciou ani vládou Talibanu“, to však podľa jeho názoru neznamená, že by tam mohol viesť riadny život a skutočne by nebol ohrozený. Uviedol, že v pohovore zo dňa 24.03.2026 výslovne zdôraznil, že Taliban dá pokoj len tým, ktorý rešpektujú ich pravidlá - on by mohol skôr či neskôr naraziť na problémy, keďže žije už európskym spôsobom života – je oholený, nosí moderné oblečenie a podobne. Poukázal na to, že aj zabezpečené aktuálne informácie o krajine pôvodu potvrdzujú riziko, ktoré by mu tam mohlo hroziť. Podľa časti 1.4.2 Návraty z Európy, Nemecko 30.08.2024 deportovalo 28 Afgancov s trestným záznamom a podľa periodika K. H. boli tieto osoby po návrate zadržané, niekoľko osôb bolo počas výsluchu držaných v podmienkach podobných domácej väzbe, pričom jedna deportovaná osoba bola údajne zabitá, bez špecifikácie páchateľa. Čo sa týka pozápadnenia, Thomas Rutting (AAN) povedal pre ACCORD, že jednotlivci vnímaní ako „nakazení“ západnými hodnotami sa stretávajú s podozrením a že Taliban sa zameriava na takýchto jednotlivcov, vrátane mestských obyvateľov, aktivistov občianskej spoločnosti, jednotlivcov so západným vzdelaním alebo tých, ktorí prijali životný štýl odlišný od miestnych zvykov. Takéto a iné riziká sú detailne popísané v informáciách zabezpečených pre toto konanie, ktoré však neboli nijakým spôsobom žalovaným vyhodnocované. 31. Podľa jeho názoru sa zdá, že čo sa týka bezpečnosti, žalovaný vôbec v napadnutom rozhodnutí neriešil jeho prípad, akým spôsobom on ohrozuje, podľa stanoviska SIS alebo podľa ich vlastných zistení, bezpečnosť SR. Žalovaný len poukázal na možné riziká spojené s Afganistanom a SIS na druhej strane len tvrdí jednak abstraktne, že on je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR a následne, že konal v rozpore s podmienkami poskytnutia doplnkovej ochrany. Mal za to, že z napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by boli riešené aj iné dôkazy ako spomínané stanovisko SIS. V tejto súvislosti potvrdil, tak ako to už spravil aj počas oboch pohovorov, že si nie je vedomý, že by spáchal niečo, čo by akokoľvek ohrozovalo bezpečnosť SR a jej občanov. 32. Bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje zákonom vyžadovanú úvahu podľa zásady proporcionality a nedáva odpoveď na otázku verejného záujmu, na ktorom má byť takýto zásah do jeho práv založený. Poukázal na rozsudok správneho súdu sp. zn. 20SaZ/7/2025, podľa ktorého zásada proporcionality vyžaduje trojstupňové posúdenie: vhodnosť - potrebnosť - primeranosť v užšom zmysle. Žalovaný má teda najmä povinnosť vysvetliť: vhodnosť: prečo nepredlženie doplnkovej ochrany je spôsobilé dosiahnuť cieľ ochrany bezpečnosti SR; potrebnosť: či neexistuje menej zaťažujúce opatrenie vo vzťahu k právam žalobcu; a primeranosť v užšom zmysle: akým spôsobom prevážili tvrdené bezpečnostné riziká nad zásahom do práv žalobcu (dlhodobý pobyt, rodinné väzby - maloletá dcéra,

doterajší pobytový status, doterajší život a pod.). Konštatoval, že napadnuté rozhodnutie takéto úvahy neobsahuje. Absentuje identifikácia, ktorý základný záujem spoločnosti je jeho konaním reálne, aktuálne a dostatočne závažne ohrozený a prečo. Následkom toho podľa jeho názoru nie je možné overiť či zásah do jeho práv nie je neprimeraný. 33. Ďalej uviedol, že súd v rovnakom rozhodnutí taktiež konštatuje, že „súčasťou testu proporcionality v konaniach o medzinárodnej ochrane musí byť aj reflexia medzinárodnoprávnych záväzkov nonrefoulement a aktuálnej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu.“ Žalovanému vytkol, že disponoval aktuálnou správou o situácii v Afganistane (zameranou na vnútropolitickú, ekonomickú a bezpečnostnú situáciu, útoky, bezpečnostné incidenty a porovnanie počtu obetí útokov v jednotlivých provinciách), no jej obsah do odôvodnenia nepremietol. Chýba preto odpoveď ako sa tvrdené bezpečnostné riziko na území SR váži proti potenciálnym rizikám preňho pri prípadnom jeho návrate do Afganistanu v aktuálnych pomeroch, a to nielen krátkodobo na vybavenie určitých osobných alebo rodinných skutočností pomocou jeho rodiny, ale aj trvalo a po úplnom oddelení od jeho dcéry. Bol toho názoru, že žalovaný nepoukazuje v napadnutom rozhodnutí na skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie niektorého zo základných záujmov spoločnosti. Namiesto toho žalovaný poukazuje len na šesť určitých všeobecných bezpečnostných rizík, ktoré môžu opakované návraty do Afganistanu predstavovať. 34. Ďalej žalovanému vytkol, že do odôvodnenia predmetného napadnutého rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich vplyv na prijatie záveru o naplnení zákonných podmienok pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. To neplatí, ak by sa podstata utajovaného stanoviska SIS naozaj týkala len skutočnosti, že vycestoval do Afganistanu (čo mu ale z vyššie spomínaných dôvodov nepríde dostatočné na odôvodnenie výroku napadnutého rozhodnutia). Poukázal na rozsudok sp. zn. 1Sak/6/2025 z 18.12.2025, v ktorom Najvyšší správny súd SR v porovnateľnej veci bol v bode 29 toho názoru, že „oprávnenie správneho súdu oboznámiť sa so všetkými dôvodmi a dôkazmi, na ktorých bolo založené rozhodnutie príslušného orgánu verejnej správy o neposkytnutí (nepredlžení) doplnkovej ochrany, je potrebné vykladať ako povinnosť správneho súdu oboznámiť sa s utajovanou časťou stanoviska Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle, a to predovšetkým na účel preskúmania, (i) či sa takéto stanovisko neobmedzilo len na strohý nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, (ii) či záver orgánu verejnej správy nebol založený len na bezvýhradnom akceptovaní takéhoto negatívneho stanoviska a (iii) či žiadateľovi boli oznámené aspoň podstatné dôvody, na ktorých bolo založené negatívne stanovisko.“ Mal za to, že možnosť oboznámenia súdu s utajovanou skutočnosťou je teda v prípade, že sa s obsahom utajovaného stanoviska nemohli oboznámiť ani on, ako ani jeho zástupca (ako je tomu aj v tomto prípade), chápaná ako povinnosť, a teda je samotná zodpovednosť žalovaného prenášaná v porovnateľných prípadoch s ohľadom na poskytnutie bližších dôvodov, resp. skontrolovaní utajovanej skutočnosti, na správny súd, keďže si žalovaný nesplnil svoju povinnosť sám. 35. Namietal, že pri poukázaní na nález ústavného súdu žalovaný a samotná SIS taktiež nevzali do úvahy argumentáciu a odôvodnenie ústavného súdu, keďže považovali za dostatočné oboznámiť ho s veľmi nešpecifickou podstatou, resp. základným dôvodom stanoviska, a preto mu nebolo umožnené sa brániť iným spôsobom, ako podaním samotnej správnej žaloby v správnom súdnictve podľa § 21 ods. 1 zákona o azyle. Uviedol, že mu bolo síce oznámené počas pohovoru k jeho podanej žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany, že podľa stanoviska SIS predstavuje bezpečnostné riziko, a že niekoľkokrát vycestoval do Afganistanu a späť. Následne mu bola taktiež daná možnosť vyjadriť sa k týmto skutočnostiam, avšak bez poskytnutia akýchkoľvek čo i len z časti konkrétnejších informácií - nevedel ani približne, aký verejný záujem údajne ohrozuje alebo akým spôsobom. Ako poukázal aj ústavný súd, pri takomto postupe sa on ani v konaní pred správnym súdom nemusí dozvedieť čo i len skutočnú podstatu dôvodov, pre ktoré bol v stanovisku spravodajských služieb posúdený ako nebezpečný pre bezpečnosť SR. 36. Tvrdil, že vzhľadom na takúto možnosť nepredĺženia doplnkovej ochrany nemá žiadnu istotu vo veci jeho pobytu a poskytnutej medzinárodnej ochrany na území SR. Tu považoval za potrebné zdôrazniť, že v ostatných rozhodnutiach o predĺžení doplnkovej ochrany mu spravodajské služby súhlasili s jej predĺžením. Podotkol, že dokonca aj v tomto prebiehajúcom konaní poskytlo Vojenské spravodajstvo stanovisko č. VS-111-2-186/2024-RD z 12.12.2025 obsahujúce súhlas s poskytnutím jemu medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky.

37. V nadväznosti na uvedené dodal, že nemá na území SR vyššiu istotu čo sa týka pobytu a akúkoľvek možnosť sa ďalej integrovať či riešiť trvalý pobyt. Uviedol, že dňa 18.07.2025 si podal na Oddelení cudzineckej polície Policajného Zboru Dunajská Streda žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu. V tejto veci bolo správnemu orgánu doručené stanovisko SIS č. SIS-69/720-85/2025 zo dňa 31.07.2025, v ktorom SIS uvádza, že disponuje informáciami, podľa ktorých on predstavuje bezpečnostné riziko podľa § 125 ods. 8 písm. r) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je účastník konania vedený na zozname sankcionovaných osôb, na ktoré sa vzťahujú medzinárodné sankcie vyhlásené predpismi o medzinárodných sankciách alebo je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku iného ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR. V tejto veci podával aj odvolanie, ktoré bolo rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2026/017940-006 zamietnuté. 38. Poznamenal, že ani v tejto veci mu neboli poskytnuté akékoľvek bližšie informácie a odvolací orgán len potvrdil, že SIS „postupovala podľa platných právnych predpisov, t. j. v súlade so zákonom o ochrane utajovaných skutočností, ako aj s platným znením § 126 zákona o pobyte cudzincov, pričom správnemu orgánu zaslala podstatu dôvodov, na základe ktorých predstavuje účastník konania bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku.“ Správny orgán údajne „sprístupnil účastníkovi konania kompletný administratívny spis účastníka konania a všetky informácie obsiahnuté v dokumentoch, ktorými disponuje. Odvolací orgán konštatuje, že podľa právnych noriem platných v súčasnosti na území Slovenskej republiky nie je možné, aby správny orgán sprístupnil účastníkovi konania informácie, na ktoré sám nemá dosah, nakoľko ich SIS nemôže sprístupniť ani správnemu orgánu, ani odvolaciemu orgánu.“ 39. Uviedol, že bol informáciami, ktorými údajne disponuje SIS, ovplyvnený nielen čo sa týka jeho základného statusu spojeného s poskytnutou doplnkovou ochranou, ale aj čo sa týka možnosti získania istejšej formy pobytu na území SR. Konštatoval, že teda bez toho, aby vedel čoho sa dopustil, stráca jednak prechodný pobyt a jednak si nemôže vybaviť inú formu pobytu. Tvrdil, že stratou pobytu na území SR by taktiež stratil možnosť starať sa o svoju maloletú dcéru, o ktorú sa stará v súlade s rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 10P/85/2018-63 zo dňa 15.04.2019 každý párny víkend od piatku od 16.00 hod. do nedele do 17.00 hod., no v skutočnosti sa s ňou vidí na takmer každodennej báze. Poukázal na to, že o svoju dcéru sa stará spolu so svojou bývalou partnerkou, pričom platí výživné mesačne momentálne vo výške 130 eur mesačne (suma výživného bola zvýšená rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 8P/95/2025-104 zo dňa 12.09.2025). Prístup a postup žalovaného mu teda bráni akýmkoľvek spôsobom si trvalo usporiadať svoje osobné pomery. Preto mal za to, že zo strany žalovaného ide aj o postup v rozpore s právom na rešpektovanie jeho rodinného a súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a v rozpore s najlepšími záujmami jeho detí podľa Dohovoru OSN o právach dieťaťa. Žalovanému vytýkal, že sa v konaní, vrátane napadnutého rozhodnutia, vôbec nevysporiadal s možným porušením jeho práva na rešpektovanie rodinného života podľa spomínaného ustanovenia Dohovoru v dôsledku nepredĺženia poskytovania doplnkovej ochrany, hoci počas pohovoru opakovane povedal, že má na Slovensku maloletú dcéru, ukazoval aj ich spoločné fotografie a viackrát sa počas pohovorov vyjadril, že tu chce aj naďalej byť pre ňu a pomáhať s jej výchovou. Ani v tomto prípade žalovaný podľa jeho názoru neskúmal nevyhnutnú primeranosť a nevyhnutnú proporcionalitu medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami obmedzenia základného práva alebo slobody, tak ako to vyžadoval ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 15/2020. 40. Tiež poukázal na to, že Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2019 nepovažuje za dostatočnú ani možnosť súdu oboznámiť sa v konaní s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí, a ani možnosť advokáta na základe súhlasu vedúceho do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo sa oboznámiť s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie. Podľa ústavného súdu nejde o dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany základných procesných práv dotknutých osôb. Európsky súd pre ľudské práva síce pripustil, že aj v konaní možno rešpektovať určité procedurálne obmedzenia predchádzajúce úniku informácií škodlivých pre národnú bezpečnosť. To však neospravedlňuje absenciu účinných opravných prostriedkov vždy, keď sa exekutíva rozhodne použiť termín „národná bezpečnosť“. Mal za to, že pri poskytnutí len vyššie spomenutej a široko koncipovanej podstaty stanoviska SIS ide práve o tento prípad, kedy jemu nemohlo byť o nič jasnejšie, akým konkrétnym spôsobom, kedy a kde ohrozil záujem SR a prečo vlastne má prísť o povolenie na pobyt po približne 12 rokoch.

41. Poukázal aj na rozsudok správneho súdu č. k. 19Saz/3/2024-74, podľa ktorého „pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že žalobcovi nie je možné poskytnúť žiadne dôvody, bolo nevyhnutné, aby v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil, z akých dôvodov nebolo žalobcovi možné sprístupniť vykonaný dôkaz vôbec, a to najmä v situácii, keď bol tento dôkaz jediným dôvodom pre nevyhovenie žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany.“ Správny súd taktiež poukázal na ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Správny súd prízvukoval, že uvedenie skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, neznamená len formálne označenie podkladov pre rozhodnutie (čiže spomínaného stanoviska Slovenskej informačnej služby), ale aj opis skutkového stavu veci, uvedenie všetkých skutočností, ktoré bral pri vydávaní rozhodnutia do úvahy, vymedzenie dôkazov a uvedenie všetkých ostatných podkladov, ktoré mu slúžili pri rozhodovaní. Iba vtedy je možné správny akt považovať za zákonný, ak je zrejmé, o čo sa opiera. Len vtedy totiž účastník konania môže účinne brojiť proti rozhodnutiu opravnými prostriedkami. K tomuto konštatoval, že toto všetko v napadnutom rozhodnutí žalovaného chýba, čo podľa jeho názoru spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. 42. Mal za to, že judikatúra ESĽP a Súdneho dvora Európskej únie predpokladá, že aj v prípade, ak sa v konaniach používajú utajované skutočnosti, či stanoviská majúce vzťah k národnej bezpečnosti, tieto nemôžu ostať pred účastníkom konania úplne utajené. V každom prípade musí byť účastník oboznámený aspoň s ich podstatou a základnými faktami, aby sa mohol účinne brániť. Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní pred žalovaným k tomuto oboznámeniu nedošlo, resp. k nemu došlo len v nepoužiteľne obmedzenom rozsahu, mal za to, že napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce konanie o predĺženie doplnkovej ochrany porušilo jeho základné práva. III. Vyjadrenia účastníkov konania 43. Vo vyjadrení zo dňa 07.08.2026 žalovaný v súvislosti s dôvodmi podanej správnej žaloby uviedol, že ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR konštatuje, že za právne posúdenie je potrebné považovať činnosť správneho orgánu, spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu veci, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy na daný prípad alebo jej interpretáciu, prípadne aplikáciu na zistený skutkový stav v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017. Ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní o predĺžení už priznanej doplnkovej ochrany a bolo založené na dôvode podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, ktoré upravuje samostatné zákonné dôvody, pre ktoré doplnkovú ochranu nemožno poskytnúť alebo predĺžiť. Poznamenal, že zo zákona o azyle ani smernice 2011/95/EÚ nevyplýva, že rozhodnutie založené na tomto ustanovení je podmienené opätovným posudzovaním všetkých otázok významných pri rozhodovaní o priznaní doplnkovej ochrany. Uviedol, že ak teda dospel k záveru, že sú splnené podmienky podľa § 13c ods. 2 písm. d), tak rozhodoval o existencii tohto zákonného dôvodu. Mal za to, že nemožno dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné alebo nepreskúmateľné len preto, že neobsahuje úvahy, ktoré žalobca považuje za nevyhnutné vo vzťahu k informáciám o krajine pôvodu a existencii vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) zákona o azyle. Nesúhlasil s námietkou žalobcu, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pripomenul, tak ako je uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle si ministerstvo na posúdenie žiadosti o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko SIS a VS, ktoré podľa predchádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť SR z hľadiska ohrozenia záujmu, ktoré ochrana patrí do pôsobnosti SIS alebo VS - uvedené sa vzťahuje aj na konanie o predĺžení doplnkovej ochrany. Poukázal na to, že stanovisko SIS-69/720-12-1/2016 z 08.01.2026 uvádza, že „SIS disponuje informáciami, podľa ktorých A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušnosť Afganistan, predstavuje bezpečnostné riziko v skutočnosti, že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR“, je regulárnym podkladom, na ktorý prihliada ako na všetky podklady k osobe žalobcu, ktoré boli do konania zaobstarané a sú

súčasťou administratívneho spisu a posudzuje ich kompletne vo vzájomných súvislostiach. Uviedol, že za obsah a rozsah neutajovaného abstraktu stanoviska SIS-69/720-12-1/2026 a SIS-54/22-V-24-9/2026 v zmysle zákona o SIS a zákona o ochrane utajovaných skutočností je zodpovedný pôvodca (teda SIS). Tvrdil, že on, ktorý je iba príjemcom stanovísk SIS nie je oprávnený svojvoľne zasahovať do obsahu a rozsahu utajovaných či neutajovaných stanovísk ani z neho spracovaného abstraktu - neutajovaného stanoviska, to prináleží výhradne SIS. Uviedol, že nie je oprávnený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ozrejmiť jasné úvahy vzťahujúce sa k utajovanému stanovisku v rozsahu vyžadovanom žalobcom, či ozrejmiť ani ním časové a miestne súvislosti, či väzby na ďalšie osoby. Konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje rozsah informácie z neutajovaného abstraktu utajovanej skutočnosti. Sprístupnenie podstaty dôvodov v rozsahu ako i spôsobe oboznámenia a s neutajovaným stanoviskom je podľa jeho názoru v súlade s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/5/2025. Pripomenul, že v neutajovanom stanovisku SIS je ohrozenie strategických bezpečnostných záujmov SR spájané s cestami žalobcu do krajiny pôvodu Afganistan. Uviedol že žalobca, ktorému bola na území Slovenskej republiky poskytnutá doplnková ochrana z dôvodu obáv vážneho bezprávia v krajine pôvodu Afganistan vo vyjadreniach počas pohovorov svoje opakované cesty do krajiny pôvodu Afganistan a dĺžku pobytu cca mesiac potvrdil. Nad rámec uvedeného dodal, že v priebehu roka 2026 riešil viaceré prípady posudzovania poskytovanej doplnkovej ochrany pri osobách, ktoré navštívili krajinu pôvodu Afganistan. Za významnú skutočnosť považoval, že v prípade ostatných osôb s poskytnutou doplnkovou ochranou, ktoré navštívili krajinu pôvodu Afganistan, vyžiadané stanoviská SIS a VS neobsahovali žiadne informácie nasvedčujúce tomu, že by tieto osoby predstavovali bezpečnostné riziko alebo ohrozovali strategické bezpečnostné záujmy SR, z čoho považoval za zrejmé, že samotná cesta osoby do krajiny pôvodu Afganistan nie je jediným indikátorom, na základe ktorého zákonná bezpečnostná autorita hodnotí podozrenie, či dôvodnosť bezpečnostného rizika osoby, ale reflektuje aj iné indikátory v zmysle jej vnútorných metodík a postupov, ktoré nie sú verejne prístupné. V tejto súvislosti uviedol, že podľa zákona o SIS je SIS orgánom oprávneným získavať a poskytovať príslušné informácie, pričom zároveň disponuje metodikou na posudzovanie toho, ktoré konanie možno považovať za bezpečnostne rizikové. Mal za to, že vzhľadom na charakter získavania týchto informácií a posudzovania jednotlivých kritérií, ktoré prebiehajú v režime, ktorý nie je verejne prístupný, nemožno predmetné bezpečnostné riziko posudzovať laickým pohľadom výlučne na základe verejne dostupných informácií ani podľa subjektívnych domnienok žalobcu o tom, či jeho konanie je alebo nie je rizikové z hľadiska strategických bezpečnostných záujmov SR. Tvrdil, že skutočnosť, že žalobca deklaruje, že si nie je vedomý konania ohrozujúceho bezpečnostné alebo strategické záujmy SR, podľa jeho názoru neznamená, že jeho činnosť nemôže byť na základe odborného posúdenia SIS vyhodnotená ako bezpečnostné riziko. Podotkol, že subjektívne vedomie alebo presvedčenie žalobcu o povahe a dôsledkoch vlastného konania nie je rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní existencie bezpečnostného rizika, keďže takéto posúdenie patrí do pôsobnosti zákonom splnomocnených štátnych orgánov. Mal za to, že vyjadrenie žalobcu samo o sebe nie je spôsobilé vyvrátiť odborné závery SIS. Konštatoval, že predmetom preskúmania nie je subjektívne presvedčenie žalobcu, ale zákonnosť a odôvodnenosť jeho záveru, ktoré vychádza z odborných bezpečnostných zistení. Tiež odmietol vyjadrenie žalobcu, že „žalobca nevidí náznak žiadneho bezpečnostného preverovania jeho osoby“. Tomuto tvrdeniu podľa jeho názoru odporuje individualizované stanovisko SIS, ktoré dokladá preverovanie konania žalobcu zákonne odborným orgánom s pôsobnosťou v oblasti bezpečnosti. Uviedol, že úlohou SIS bolo posúdiť konanie žalobcu iba z hľadiska jej zákonnej pôsobnosti - jemu naproti tomu patrí právne posúdenie splnenia podmienok na poskytnutie medzinárodnej ochrany podľa zákona o azyle. Tvrdil, že stanovisko SIS nenahrádza jeho rozhodovaciu činnosť, ale predstavuje jeden z podkladov, ktorý v rámci vlastného posúdenia veci vyhodnocuje vo vzájomnej súvislosti s ostatnými podkladmi založenými v administratívnom spise. Mal za to, že žalobcovi bola sprístupnená podstata dôvodov napadnutého rozhodnutia a že sa zaoberal aj otázkou primeranosti zásahu práv žalobcu v kontexte nepriznania medzinárodnej ochrany a vykonal vyváženie medzi právami žalobcu a verejným záujmom. Uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje dôvod, ktorým je hodnotenie žalobcu ako osoby podozrivej z ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR, čo vyplýva z odborného podkladu zákonom určeného kompetentného orgánu SIS v neutajovanom abstrakte a v utajovanom stanovisku. Konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je limitované verejne zverejniteľným obsahom a rozsahom neutajovaného abstraktu v administratívnom spise, a rozsah a spôsob oboznámenia podstaty dôvodov žalobcovi považoval za súladný s ostatným rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sak/1/2026, ktorý uvádza „stanovisko SIS, podľa ktorého „menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku terorizmu, vrátane informácií o účasti na terorizme, jeho financovaní alebo podporovaní a kybernetického terorizmu“. Z uvedeného stanoviska je zrejmé, z akej trestnej činnosti

bol žalobca (dôvodne podozrivý) a takto vyabstrahované informácie možno považovať za podstatu dôvodov. Akékoľvek informácie s konkretizáciou miesta, času a spôsobu konania žalobcu by mohlo viesť k vyzradeniu informácií, u ktorých je žiadúce, aby zostali utajené. V takýchto typoch konania nemožno požadovať, aby sa správny orgán púšťal do detailnej polemiky so žalobcom, ak má k dispozícii utajované poznatky, ktoré nemôžu byť zverejnené. V tomto smere možno podporne poukázať na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/5/2025, kedy bol oboznámený s podstatou dôvodov výlučne v rozsahu, že SIS disponuje informáciami, podľa ktorých menovaný predstavuje bezpečnostné riziko, že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku nelegálnej migrácie, pričom najvyšší správny súd konštatoval, že správny orgán povinnosť oznámenia podstaty dôvodov splnil tým, že oznámil dôvod podozrenia (aktivita v oblasti nelegálnej migrácie) s tým, že požiadavka, aby sa vyjadroval k detailom obhajoby, by mohla viesť k vyzradeniu informácií, ktoré majú zostať utajené. Žalobca poznal podstatu dôvodov a mal možnosť reagovať, správny orgán nemusel zachádzať do detailov, ktoré by ohrozili bezpečnosť štátu.“ Tiež pripomenul, že konkrétny právny zástupca žalobcu nie je oprávnenou ani inou oprávnenou osobou podľa § 35 zákona o ochrane utajovaných skutočností. Zastupovanie žalobcu prijal s vedomím tejto skutočnosti, hoci ide o konanie, v ktorom sa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia opiera aj o utajovanú skutočnosť obsiahnutú v stanoviskách SIS. Voľba právneho zástupcu je podľa jeho názoru právom žalobcu. Poukázal na to, že právny zástupca žalobcu odôvodňuje nemožnosť oboznámiť sa so stanoviskom v utajovanom režime nálezmi Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 8/2016, z ktorého vyplýva, že Ústavný súd SR nepovažoval za dostatočnú ani možnosť súdu oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu, ani možnosť advokáta jednorazovo sa s ňou oboznámiť na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti patrí. Uviedol, že on však z uvedeného nálezu vyvodil odlišný záver ako žalobca. Podľa jeho názoru nález nespochybňuje zákonnú úpravu – zákon o ochrane utajovaných skutočností, ani oprávnené a iné oprávnené osoby podľa § 35 tohto zákona, ktorý stanovuje, kto a za akých podmienok sa môže s utajovanými skutočnosťami oboznamovať. Mal za to, že Ústavný súd SR v žalobcom uvádzanom náleze nekonštatoval, že oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami podľa predmetného ustanovenia nie je pre právneho zástupcu potrebné alebo samo o sebe nedostatočné ako podsúva žalobca. Požiadavka zabezpečenia kontradiktórnosti konania prostredníctvom osobitného zástupcu po bezpečnostnej previerke naopak predpokladá zastúpenie osobou, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky prístupu k utajovaným skutočnostiam v zmysle platného zákona. Právny zástupca žalobcu v tomto konaní však oprávnenou osobou nie je, a preto o prístup k utajovanej skutočnosti ani nemôže požiadať. Mal za to, že bez využitia zákonom upraveného prístupu k utajovanej skutočnosti sú vyjadrenia právneho zástupcu v správnej žalobe o tom, či by rozsah alebo forma sprístupnenia utajovanej skutočnosti boli nedostatočné iba v hypotetickej rovine. Tvrdil, že argumentácia žalobcu týkajúca sa prístupu k utajovanej skutočnosti založená na náleze Ústavného súdu sa mu javí ako nedôvodná. Tiež nesúhlasil s námietkou žalobcu, že nepredĺženie doplnkovej ochrany mu bráni trvalo si usporiadať osobné a rodinné pomery. Poukázal na to, že cieľom konania o medzinárodnej ochrane nie je vyriešenie pobytového statusu žalobcu, o ktorom rozhodujú iné príslušné štátne orgány podľa predpisov o pobyte cudzincov. V tomto konaní sa zároveň nerozhoduje o návrate ani administratívnom vyhostení žalobcu. Uviedol, že dôvodom nepredĺženia doplnkovej ochrany bolo bezpečnostné riziko podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, posúdené zákonom určenou bezpečnostnou autoritou. Poznamenal, že Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/2020 označil takéto bezpečnostné vyjadrenie za „zásadné“ pre meritórne rozhodnutie, ktoré však musí zostať súdne preskúmateľné. Tvrdil, že rodinné väzby žalobcu a práva chránené čl. 8 Dohovoru samy osebe nezakladajú právo na zachovanie konkrétneho pobytového statusu ani nevyvracajú zistené bezpečnostné riziko. Uviedol, že nespochybňuje význam vzťahu žalobcu k maloletej dcére, ktorý s ňou nežije v spoločnej domácnosti, má súdom upravený styk a prispieva na jej výživu, avšak samotné nepredĺženie doplnkovej ochrany podľa jeho názoru nepreukazuje úplné znemožnenie výkonu jeho rodičovských práv a zásah do rodinného života. Navrhol, aby súd žalobu zamietol. Nežiadal nariadenie pojednávania vo veci. IV. Relevantné právne predpisy 44. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 45. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.

46. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d). 47. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l). 48. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 49. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 50. Podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. 51. Podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle, ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré svoje stanovisko zašlú ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva; ministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup do evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú oprávnené na účely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1. 52. Podľa § 19b zákona o azyle, ustanovenia § 6, § 17ab, § 19a a § 20 ods. 1 sa primerane použijú aj na konanie o udelenie azylu podľa § 10 na dobu neurčitú a konanie podľa § 16 ods. 1 písm. b) až d). 53. Podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle, doplnková ochrana podľa § 13a a 13b sa poskytuje na jeden rok; po uplynutí jedného roka sa poskytovanie doplnkovej ochrany na žiadosť predĺži vždy o dva roky, ak sú splnené podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4 alebo na jej zrušenie podľa § 15b ods. 4. Cudzinec je povinný podať žiadosť podľa predchádzajúcej vety najskôr 90 dní pred uplynutím lehoty, na ktorú bola poskytnutá, a najneskôr v posledný deň tejto lehoty; doplnková ochrana trvá až do rozhodnutia o žiadosti. Žiadosť sa podáva na úradnom tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 2a, osobne na policajnom útvare podľa miesta pobytu; vyplnenú žiadosť policajný útvar bezodkladne zašle ministerstvu. 54. Podľa § 52 zákona o azyle, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje správny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe. 55. Podľa § 3 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 56. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. 57. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 58. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 59. Podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa,

obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti. 60. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 69/2026 Z. z. o medzinárodnej ochrane a o zmene a doplnení niektorých zákonov, konanie o udelenie azylu začaté podľa predpisov účinných do 11. júna 2026 sa dokončí podľa predpisov účinných do 11. júna 2026. Ak súd zruší rozhodnutie vydané v konaní podľa prvej vety súčasne v časti azylu aj v časti doplnkovej ochrany a vráti vec ministerstvu vnútra na ďalšie konanie, konanie o udelenie azylu sa dokončí ako konanie o udelenie medzinárodnej ochrany podľa tohto zákona. V. Právne posúdenie veci správnym súdom 61. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu a zverejnené na web stránke dňa 14.08.2026. 62. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-197-20/2025-Ž zo dňa 02.06.2026, ktorým žalovaný žalobcovi podľa § 13c ods. 2 písm. d) a § 20 ods. 3 zákona o azyle nepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany. 63. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 64. Sporným medzi účastníkmi tohto konania bolo to, či žalobca predstavuje alebo nepredstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky a v nadväznosti na uvedené aj to, či žalovaný v prípade žalobcu dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil napadnuté rozhodnutie a či žalovaný v prípade žalobcu dostatočne zistil skutkový stav veci. Správny súd sa preto zameral na prieskum týchto sporných skutočností. 65. Z administratívneho, ako aj súdneho spisu vyplývajú nasledovné skutočnosti: - žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-365-84/PO-Ž-2011 zo dňa 19.05.2014 poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu na území SR, a to na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia; z dôvodu pretrvávania podmienok uvedených v § 13a zákona o azyle a vzhľadom na žiadosti žalobcu žalovaný poskytovanie doplnkovej ochrany žalobcovi opakovane predlžoval, a to napokon aj rozhodnutím ČAS: MU-PO-367-11/2023-Ž zo dňa 11.12.2023 na dobu dvoch rokov od právoplatnosti rozhodnutia do 14.12.2025; o aktuálnej žiadosti žalobcu o predĺženie poskytnutia doplnkovej ochrany žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že žalobcovi podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle nepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany na území SR; - žalovaný so žalobcom vykonal v dňoch 24.03.2026 a 17.04.2026 pohovory za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany, v ktorých žalobca uviedol, že dôvodom jeho žiadosti je naďalej nepriaznivá situácia zapríčinená vládnutím Talibanu; že je už dlho na Slovensku, naučil sa jazyk a aj požiadal o dlhodobý pobyt v Dunajskej Strede; že nezdieľa názory vládnucej strany Taliban a ich nástupom k moci sa výrazne zmenili k horšiemu podmienky pre život všetkých obyvateľov jeho krajiny pôvodu; - žalovaný následne požiadal podľa ustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle SIS a Vojenské spravodajstvo o stanovisko k žiadateľovi (žalobcovi) v konaní o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR; v doručenom stanovisku SIS č. p. SIS-69/720-12-1/2026 z 08.01.2026 bolo

konštatované, že vo vzťahu k osobe žalobcu SIS disponuje informáciami, podľa ktorých „A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan, predstavuje bezpečnostné riziko spočívajúce v skutočnosti, že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR.“; vzhľadom na to, že stanovisko SIS k osobe žiadateľa (žalobcu) nebolo plne v súlade s nálezom Ústavného údu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 a s rozsudkom Súdneho dvora EÚ č. C-159/21, tak žalovaný dňa 30.01.2026 požiadal SIS o zaslanie doplňujúceho stanoviska, v ktorom mala byť jasne uvedená podstata, resp. základné dôvody, obsahujúce informáciu o bezpečnostnom riziku žalobcu, a to tak, aby sa s nimi žalobca mohol oboznámiť a aby bolo zrejmé, prečo je žalobca „dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR.“; zároveň pre svoje potreby žalovaný požiadal o zaslanie aj detailnejšieho stanoviska v príslušnom režime utajenia, z ktorého bude zrejmé, prečo je daná osoba považovaná za bezpečnostné riziko, nakoľko potreba takéhoto stanoviska vyplýva zo súdnej judikatúry; dňa 11.03.2026 žalovanému bolo doručené doplňujúce stanovisko zo SIS pod č. SIS-54/22-V-24-9/2026 – k tomuto žalovaný konštatoval, že uvedené stanovisko s predmetnou informáciou podlieha utajeniu v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností a nie je súčasťou spisového materiálu žiadateľa (žalobcu) o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR, ale je uňho evidované v osobitnej evidencii utajovaných skutočností; ďalej žalovaný k uvedenému konštatoval, že spoločne s utajovanou skutočnosťou tvorilo prílohu aj doplňujúce neutajované stanovisko SIS k žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany (určené na oboznámenie sa žiadateľa A. B. B., teda žalobcu) – doplňujúce neutajované stanovisko zo SIS pod. č. SIS-54/22-V-24-9/2026 obsahuje oznámenie, že žalobca „od nástupu hnutia Taliban k moci v Afganistane v auguste 2021 niekoľkokrát vycestoval z územia SR do Afganistanu a späť. Takéto konanie je v rozpore s podmienkami udelenej doplnkovej ochrany na území SR, keďže tým bolo preukázané, že menovanému nehrozí v jeho domovskej krajine (Afganistane) nebezpečenstvo či iné ohrozenie, resp. je mu umožnený (nie odopretý) návrat do domovskej krajiny.“; - následne žalovaný so žalobcom dňa 24.03.2026 vykonal pohovor, počas ktorého bol žalobca s uvedenou skutočnosťou konfrontovaný a oboznámený; zároveň žalobca dostal priestor sa k uvedenému neutajovanému stanovisku SIS vyjadriť - žalobca k tomu uviedol, že do krajiny pôvodu skutočne viackrát vycestoval, avšak bolo to z objektívnych dôvodov; za účelom náležitého objasnenia dôvodov žalobcových návštev Afganistanu bol žalobca žalovaným predvolaný na doplňujúci pohovor, kde 17.04.2026 podrobnejšie opísal svoje cesty do krajiny pôvodu aj dôvody opakovaného vycestovania počas uvedeného doplňujúceho pohovoru žalobca uviedol, že do krajiny pôvodu cestoval v roku 2021, kedy sa oženil so H. B., ktorá má aktuálne udelený azyl vo Veľkej Británii; ďalej uviedol, že do krajiny pôvodu sa vrátil aj v roku 2024 a v roku 2025. K prvej návšteve žalobca uviedol, že si prišiel vybaviť elektronický doklad totožnosti e-Tazkiru a pomôcť s náhrobkom pre matku, ktorá zomrela v roku 2023, pričom sa jednalo o mesiac november 2024, kedy priletel legálne na svoj cestovný doklad do I., prešiel letiskovou kontrolou a ubytoval sa u brata v Kábule; v Kábule strávil asi jeden mesiac. Druhá návšteva žalobcu sa konala v roku 2025, kedy žalobca priletel do Kábulu na svadbu svojho synovca. K nej žalobca uviedol, že v Kábule sa stretli celá rodina a prišli aj jeho najbližší príbuzní, ktorým bol udelený azyl vo Veľkej Británii; žalobca tvrdil, že prišiel jeho otec, brat s manželkou a deťmi, pričom v Kábule s rodinou strávil asi mesiac a následne krajinu pôvodu legálne opustil; - stanovisko k žalobcovi v konaní o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR poskytlo aj Vojenské spravodajstvo (č. VS-111-2-186/2024-RD z 12.12.2025), pričom uvedené stanovisko obsahuje súhlas s poskytnutím medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky pre žalobcu (túto skutočnosť žalovaný v napadnutom rozhodnutí vyslovene odignoroval a absolútne žiadnym spôsobom sa ňou nezaoberal, dokonca ju v napadnutom rozhodnutí ani len nespomenul); - žalobca bol trestne stíhaný na území SR, a to za prečin hrubého nátlaku podľa § 191 ods. 1 Trestného zákona, postupom podľa § 241 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku v spojení s § 353 ods. 1 Trestného poriadku. Na základe trestného rozkazu č. k. 24T/82/2025-112 zo dňa 22.12.2025 bol žalobca uznaný za vinného. Podľa § 191 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2, § 36 písm. l) Trestného zákona s použitím § 353 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku bol žalobcovi uložený trest odňatia slobody v trvaní jeden rok. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona bol žalobcovi výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona bola žalobcovi určená skúšobná doba na dva roky. 66. Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, ako aj s obsahom súdneho spisu a po komplexnom preskúmaní celej prejednávanej veci, správny súd konštatuje, že žalobu žalobcu a jeho námietky v žalobe vznesené považuje za dôvodné.

67. Správny súd v prvom rade uvádza, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je značne zmätočné a nezrozumiteľné, a to najmä v dôsledku toho, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia plne nekorešponduje s výrokom napadnutého rozhodnutia. Žalovaný v podstate v celom odôvodnení napadnutého rozhodnutia mieša odôvodnenie k nepredĺženiu poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi na území Slovenskej republiky z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle s dôvodom pre zrušenie poskytovania doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 2 písm. a) zákona o azyle, podľa ktorého je doplnková ochrana zrušená „ak okolnosti, na základe ktorých sa poskytla doplnková ochrana, zanikli alebo sa zmenili tak, že nie je potrebné ju ďalej poskytovať.“ Správny súd k uvedenému taktiež uvádza, že k tomuto zmätočnému konaniu žalovaného pravdepodobne prispeli taktiež zmätočné neutajované stanoviská SIS, podľa ktorých SIS najprv v pôvodnom jej stanovisku č. SIS-69/720-12-1/2026 zo dňa 08.01.2026 len konštatovala, že disponuje informáciami, podľa ktorých žalobca „predstavuje bezpečnostné riziko spočívajúce v skutočnosti, že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR.“, no neskôr v doplňujúcom neutajovanom stanovisku č. SIS-54/22-V-24-9/2026 SIS tvrdila, že žalobca „od nástupu hnutia Taliban k moci v Afganistane v auguste 2021 niekoľkokrát vycestoval z územia SR do Afganistanu a späť. Takéto konanie je v rozpore s podmienkami udelenia doplnkovej ochrany na území SR, keďže tým bolo preukázané, že menovanému nehrozí v jeho domovskej krajine (Afganistane) nebezpečenstvo či iné ohrozenie, resp. je mu umožnený (nie odopretý) návrat do domovskej krajiny.“ K dokonaniu značnej zmätočnosti a nezrozumiteľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a zmätočnosti spomínaných neutajovaných stanovísk SIS podľa správneho súdu prispelo napokon aj stanovisko Vojenského spravodajstva č. VS-111-2-186/2024-RD zo dňa 12.12.2025 obsahujúce súhlas s poskytnutím medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky pre žalobcu, ktorým sa žalovaný absolútne žiadnym spôsobom nezaoberal, úplne ho tendenčne odignoroval a účelovo ho v napadnutom rozhodnutí ani len nespomenul. Záverom k tomuto správny súd poukazuje aj na to, že žalovaný v celom administratívnom spise a ani v súdnom spise neuviedol ani len zmienku o tom, že by sa oboznámil s utajovanou časťou stanoviska SIS č. SIS-54/22-V-24-9/2026, čo bolo jeho povinnosťou, a že by naň akokoľvek prihliadol pri vydávaní napadnutého rozhodnutia (v priebehu celého administratívneho, ako aj súdneho konania žalovaný len stroho odkazuje na spomínané zmätočné neutajované stanoviská SIS, z ktorých navyše podľa správneho súdu vôbec nevyplýva to, prečo by konkrétne žalobca mal predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky – podľa názoru správneho súdu z predmetných zmätočných neutajovaných stanovísk SIS nevyplýva podstata dôvodov pre ktoré by konkrétne žalobca mal predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a preto podľa názoru správneho súdu žalovaný a SIS nepostupovali v súlade s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.03.2023). Žalovaný teda pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vážne pochybil keď sa uspokojil so zmätočným doplňujúcim neutajovaným stanoviskom SIS a opätovne SIS nevyzval na riadne uvedenie podstaty dôvodov pre ktoré by konkrétne žalobca mal predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky a taktiež vážne pochybil keď sa evidentne neoboznámil s predmetnou utajovanou skutočnosťou týkajúcou sa žalobcu čo bolo vyslovene jeho povinnosťou (preto napokon aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia úplne absentujú akékoľvek vyhodnotenia a úvahy žalovaného v tomto smere). Navyše tu treba poznamenať, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nepreukázal, prečo by žalobca mal predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, pričom predostrel len súhrn všeobecných rizík bez akejkoľvek reálnej spojitosti s osobou žalobcu; podľa názoru správneho súdu žalovaný vykonával dokazovanie tendenčne, účelovo a zaoberal sa len skutočnosťami, ktoré boli v neprospech žalobcu, pričom tie, ktoré boli v prospech žalobcu, prakticky úplne odignoroval. Z dôvodu uvedených zásadných pochybení zo strany žalovaného správny súd musí taktiež konštatovať, že vyhodnotenie žiadosti žalobcu preto nemohlo byť žalovaným ani urobené komplexne a ani následné právne posúdenie žalovaného uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nemohlo byť preto náležité a presvedčivé. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má správny súd jednoznačne za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je jednak nedostatočne odôvodnené, a to pre jeho nezrozumiteľnosť, ako aj nedostatok dôvodov, pričom žalovaný taktiež nedostatočne zistil skutkový stav veci. Bude preto povinnosťou žalovaného v novom konaní napraviť vyššie uvedené jeho pochybenia vytknuté správnym súdom. 68. Ďalej správny súd uvádza, že vzhľadom na žalobné dôvody a opakované tvrdenia žalobcu o nerovnosti zbraní spôsobenej znemožnením jeho účinnej obrany v správnom konaní z dôvodu nemožnosti využitia jeho procesných práv, najmä práva podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, bolo povinnosťou žalovaného umožniť žalobcovi náležité uplatnenie jeho procesných práv a zabezpečiť riadne zistenie skutkového stavu veci za úzkej súčinnosti správneho orgánu so žalobcom ako

účastníkom konania, a to predovšetkým s prihliadnutím na aktuálny právny stav v nadväznosti na právne závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15.03.2023. 69. V súvislosti s ústavou garantovaným právom na spravodlivý proces v konaní pred súdom alebo v administratívnom konaní pred iným orgánom verejnej moci (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2018 vo vzťahu k podkladom rozhodnutí vo veciach pobytu cudzincov, ktoré svojím charakterom spadajú pod režim ochrany utajovaných skutočností podľa zákona č. 215/2004 Z. z., vyslovil nasledovný právny názor: „Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy.“ 70. V kontexte okolností prejednávanej veci správny súd považuje za potrebné dodať, že ústavné právo na spravodlivý proces nachádza svoje reálne kontúry v zákonných úpravách zásad správneho konania, ako aj konkrétnych procesných práv účastníkov správnych konaní, ktoré sú okrem iného premietnuté do práva účastníka konania navrhovať v konaní dôkazy a ich doplnenie (§ 33 ods. 1 Správneho poriadku), ako aj do procesného práva účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vo veci oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia za účelom využitia možnosti vyjadriť sa k ich obsahu a k spôsobu ich zistenia, prípadne za účelom využitia možnosti navrhnúť doplnenie podkladov potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci samej (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku). Hoci je pre správne konanie typické mocenské postavenie konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k účastníkovi správneho konania, kedy orgán verejnej správy autoritatívne, avšak limitovaný v súlade so zásadou legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), upravuje formou rozhodovania a vydávania iných opatrení práva a povinnosti účastníka konania, jednotlivé procesné práva garantujúce účastníkovi konania právo na spravodlivý proces vytvárajú podmienky na uplatnenie zásady rovnosti zbraní. Právo účastníka konania na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia korešponduje s povinnosťou konajúceho správneho orgánu v rámci príslušného administratívneho konania umožniť účastníkovi konania toto právo fakticky a účinne realizovať, čomu zodpovedá imperatív určujúci túto povinnosť priamo správnemu orgánu v ustanovení § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Preto i v správnych konaniach o žiadostiach podľa zákona o azyle je nevyhnutné pri skúmaní existencie podmienok na udelenie, prípadne neudelenie požadovanej formy medzinárodnej ochrany, dodržať procesné zásady v rámci príslušného administratívneho konania a vytvoriť možnosti na uplatňovanie procesných práv dotknutého účastníka konania. Zákonnosť takého postupu, výsledkom ktorého má byť zákonné rozhodnutie vo veci samej, determinuje aj zákonná aplikácia súvisiacich právnych predpisov vzťahujúcich na predmetný prípad spôsobom, ktorý bez osobitných dôvodov absolútne nevylúči účinné uplatňovanie procesných práv účastníka konania garantovaných právom na spravodlivé konanie. 71. Je povinnosťou správneho orgánu, aby od pôvodcov utajovaných informácií, tvoriacich podklad pre rozhodnutie vo veci, zabezpečil potrebný abstrakt relevantných informácií, ktoré tvoria podstatu dôvodov na rozhodnutie, v danom prípade podstatu tvrdení o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu. Zabezpečenie uvedených podkladov je potrebné nielen z hľadiska aplikácie zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a pre zabezpečenie realizácie zásady na spravodlivé konanie prostredníctvom vytvorenia zo strany správneho orgánu faktickej možnosti uplatňovania procesných práv účastníka konania, ale je potrebné aj z hľadiska zabezpečenia presvedčivosti odôvodnenia predmetného rozhodnutia, pokiaľ ide o otázku riadneho a

úplného zistenia skutkového stavu a jeho zákonnú aplikáciu na hmotnoprávne podmienky predĺženia poskytovania doplnkovej ochrany, resp. hmotnoprávne podmienky pre nepredĺženie jej poskytovania, a to predovšetkým v kontexte správnosti posúdenia proporcionality medzi protichodnými právami a povinnosťami, reprezentovanými na jednej strane záujmom a povinnosťou správneho orgánu na zabezpečení ochrany bezpečnosti štátu a na strane druhej záujmom žalobcu na realizáciu jeho práv. 72. Z priebehu administratívneho konania je zrejmé, že právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia bolo žalobcovi zo strany konajúceho správneho orgánu (žalovaného) poskytnuté len formálne, bez poskytnutia reálnej možnosti využiť procesné práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku spojené a ktorých naplnenie je týmto ustanovením sledované. Správny orgán (žalovaný) v kontexte žalobcovho vyjadrenia k podkladom rozhodnutia opomenul aplikovať zásadu úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a nekonal v súlade s jeho manudukčnou povinnosťou, ktorá je zakotvená v ustanovení § 3 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorej je správny orgán povinný dať účastníkom konania vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Bolo teda povinnosťou žalovaného poskytnúť žalobcovi aspoň podstatu dôvodov pre ktoré by konkrétne on (žalobca) mal predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a to v súlade s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.03.2023. 73. Na základe obsahu administratívneho spisu teda podľa názoru správneho súdu nie je možné konštatovať, že bola naplnená požiadavka oboznámenia žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ pre záver uvedený v napadnutom rozhodnutí. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo dňa 15.03.2023 uvádza „...legitímnym účelom nesprístupnenia dôvodov, pre ktoré Slovenská informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo vydávajú stanovisko podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle, je ochrana utajovaných skutočností smerujúca k zvýšeniu bezpečnosti Slovenskej republiky. Nesprístupnenie dôkazu protistrane však vždy ohrozuje právo na spravodlivý súdny proces. V konaniach, ktorých súčasťou sú aj utajované skutočnosti, je preto nevyhnutné nájsť rovnováhu medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami záujmom na zabezpečenie spravodlivého procesu pre toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je skúmaná, a záujmom na utajenie informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96)...Právo na kontradiktórne konanie teda za určitých okolností musí ustúpiť prevažujúcim verejným záujmom na ochrane utajovaných skutočností. Obmedzenie ústavne zaručených procesných práv však nesmie zasiahnuť do samej podstaty týchto práv. Procesné ťažkosti, ktoré takéto obmedzenia účastníkovi konania spôsobujú, musia byť vyvážené...Právo na kontradiktórne konanie teda nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od osobitností konkrétneho prípadu. Jeho dôležitosť je však znásobená predovšetkým v situáciách, keď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konanie. Ak sa teda žiadateľ o doplnkovú ochranu nedozvie žiadne dôvody, pre ktoré spravodajské služby vydali stanovisko obsahujúce nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, nemožno hovoriť len o nedodržaní absolútnej kontradiktórnosti konania, tak ako to v stanovisku tvrdí vláda. Nesprístupnením vykonávaného dôkazu en bloc pri každom negatívnom stanovisku podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle sa žiadateľovi odopiera možnosť vyjadrenia sa k často rozhodnému dôkazu azylového konania.“ 74. Poskytnutie informácie žalobcovi, ktoré má predstavovať oboznámenie žalobcu so základnými dôvodmi pre záver o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany, v rozsahu vety, že „je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky“, je pre naplnenie vyššie uvedených požiadaviek na spravodlivé konanie nedostatočné (správny súd v tejto súvislosti taktiež konštatuje, že obsah doplňujúceho neutajovaného stanoviska SIS je taktiež úplne nedostatočný, pričom s prihliadnutím na predošlé stanovisko ho možno považovať aj za značne zmätočný – obsah doplňujúceho neutajovaného stanoviska SIS absolútne žiadnym spôsobom nepreukazuje to, prečo by žalobca mal predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť SR). Pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že žalobcovi nie je možné poskytnúť žiadne dôvody, bolo nevyhnutné, aby v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil, z akých dôvodov nebolo žalobcovi možné sprístupniť podstatu dôvodov vôbec, čo však taktiež neurobil. Správny súd poukazuje na ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení

dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 75. Keďže žalovaný vo vzťahu k preukázaniu dôvodnej obavy z existencie bezpečnostného rizika v osobe žalobcu neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia aspoň podstatných dôvodov vyplývajúcich z utajovaných informácií ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorých pôvodcom je SIS (Vojenské spravodajstvo pritom bolo vo svojom stanovisku opačného názoru a súhlasilo s poskytnutím medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky pre žalobcu) a v nadväznosti na tvrdenia a navrhnuté dôkazy zo strany žalobcu prostredníctvom využitia jeho procesného práva podľa § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, nedoplnil konanie o potrebné dôkazy, a to ani v nadväznosti na právne závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo dňa 15.03.2023, možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné. Dôvodom pre tento záver je najmä absencia riadneho a dostatočného odôvodnenia vo vzťahu k aplikácii § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle žalovaným, ako aj nedostatok dôkazov potrebných na prijatie záveru podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi, v spojení s nedostatočným odôvodnením a vyhodnotením existencie bezpečnostného rizika, príp. proporcionálneho posúdenia a vyhodnotenia prevažujúcich záujmov za daných okolností prípadu. Napadnuté rozhodnutie žalovaného preto možno vyhodnotiť ako nezákonné aj z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu potrebného pre riadne posúdenie veci, ako aj z dôvodu podstatného porušenia procesných ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. e/ a g/ SSP). 76. Správny súd ďalej konštatuje, že žalobca poukazoval aj na čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) vo veci č. C-300/11, rozsudok zo dňa 04.06.2013. Správny súd považuje za nepochybné, že základné právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý súdny proces je súčasťou práva Európskej únie a je zaručené v čl. 47 Charty. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím správny súd uvádza, že SDEÚ v ňom odpovedal na predloženú predbežnú otázku tak, že článok 30 ods. 2 a článok 31 smernice 2004/38, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby v prípade, ak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27 tejto smernice, ako ani s tým súvisiace dôkazy, príslušný vnútroštátny súd zabezpečí, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov. SDEÚ vo svojom rozhodnutí priznal dotknutým osobám minimálne právo poznať podstatu dôvodov verejnej bezpečnosti svedčiacich proti nim. Aj v prípade prijatia najvýraznejších dovolených obmedzení práv účastníka konania (t. j. sprístupnenie len podstaty dôvodov), sú štáty povinné prijať také vyrovnávacie opatrenia, ktoré zabezpečia, že dotknutá osoba bude mať stále možnosť podať účinný opravný prostriedok. 77. V súvislosti s poukazom na možnosť súdu oboznámiť sa s obsahom utajovaných skutočností na základe ustanovenia § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z., keďže sudca patrí do okruhu oprávnených osôb s osobitným postavením oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami v rozsahu svojej funkcie, správny súd uvádza, že súdny prieskum zákonnosti žalobou napadnutých administratívnych rozhodnutí alebo opatrení má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu, pričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci samej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Vzhľadom na to, že žalovaný správny orgán do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich vplyv na prijatie záveru o naplnení zákonných podmienok pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, správny súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemal možnosť konfrontovať obsah utajovaných skutočností (ako jedného z podkladov preskúmavaného napadnutého rozhodnutia) so správnou úvahou konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu (vrátane požiadavky na dostatočné zistenie skutkového stavu) a k správnosti jeho aplikácie na hmotnoprávne ustanovenia zákona o azyle vo veci predmetnej žiadosti žalobcu. Za daných okolností prípadu, spočívajúcich v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, spôsobenej aj nedostatočným zistením skutkového stavu veci v dôsledku porušenia práva žalobcu na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej moci, správny súd nevzhliadol potrebu doplniť dokazovanie obsahom spisov

obsahujúcimi utajované skutočnosti, keďže nemal obsahom napadnutého rozhodnutia vytvorený základ na overenie tvrdení žalovaného. V danom prípade nie je úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vyabstrahovať utajované informácie pre potreby odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia (vrátane potreby poskytnutia možnosti žalobcovi vyjadriť sa k týmto podkladom rozhodnutia) a tak dopĺňať za žalovaného administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože to bolo úlohou správneho orgánu (žalovaného) konajúceho o žiadosti žalobcu. 78. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody, ako aj na subsidiárny charakter súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k preskúmavanému administratívnemu konaniu, správny súd nepovažoval za potrebné oboznámiť sa s utajovanými informáciami, ktorých pôvodcom bola SIS a nevykonal dokazovanie oboznámením utajovaných skutočností, keďže v ďalšom konaní po vrátení veci žalovanému, bude jeho úlohou vyššie vytýkané vady konania a nedostatky napadnutého rozhodnutia odstrániť v intenciách vyššie uvedených postupov a uvedeným spôsobom. 79. Inak povedané, žalovaný v súčinnosti so žalobcom (§ 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku) zabezpečí dostatok dôkazov potrebných pre posúdenie existencie dôvodného podozrenia, že žalobca v prípade predĺženia poskytovania doplnkovej ochrany predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu (nie, že ho možno považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť Slovenskej republiky, ako uvádza v napadnutom rozhodnutí žalovaný, pričom toto skutkové tvrdenie nemá oporu v administratívnom spise) v takej predpokladanej miere, že záujem štátu na zachovaní bezpečnosti prevyšuje práva žalobcu, najmä právo na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života. Žalovaný svoje rozhodnutie následne riadne a presvedčivo odôvodní. 80. K poukazovaniu žalovaného na skutočnosť, že žalobca bol na území SR odsúdený za prečin hrubého nátlaku, za ktorý bol žalobcovi uložený trest odňatia slobody v trvaní jeden rok, ktorého výkon bol žalobcovi podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba na dva roky, správny súd uvádza, že spáchanie jedného prečinu žalobcom v žiadnom prípade neznamená, že by žalobca predstavoval nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky (žalovaný navyše ani len neskúmal okolnosti spáchania daného prečinu, či tam boli nejaké poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti a pod.). 81. Správny súd sa nezaoberal námietkou žalobcu, týkajúcou sa nedostatočného posúdenia pomerov v krajine pôvodu žalobcu, keďže uvedená skutočnosť sa nejavila v konaní ako sporná a nebola základom pre napadnuté rozhodnutie o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcu. Samotný žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že Afganistan je v medzinárodných bezpečnostných hodnoteniach dlhodobo označovaný za vysoko rizikovú krajinu s nestabilným bezpečnostným prostredím, obmedzenou kontrolou štátnych inštitúcií, prítomnosťou ozbrojených skupín, teroristických organizácií a rozsiahlym priestorom pre neformálne mocenské štruktúry (správny súd k tomuto ešte konštatuje, že z dostupných informácií nachádzajúcich sa aj v administratívnom spise navyše vyplýva, že v provincii Kábul, odkiaľ žalobca pochádza, dosahuje neselektívne násilie vysokú úroveň). 82. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzavrel, že žalovaný pri nedostatočne zistenom skutkovom stave, nedodržaním zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania porušil jeho právo na spravodlivé konanie vedené pred orgánom verejnej správy, a zároveň napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čo podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného. 83. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, zistiac dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) v spojení s § 220 SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 84. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

85. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).