{"guid": "e488153b-0ff0-413f-8af5-9ced9b9524c1:1b85246a-5642-4efd-a9cc-ef53297f1d4a", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100966.1", "spisova_znacka": "15SaZ/5/2026", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 15SaZ/5/2026 z 22. 9. 2026", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 22. septembra 2026, sp. zn. 15SaZ/5/2026, ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100966.1", "identifikacne_cislo": "0726100966", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Filip Hudec", "sudca_id": 968, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-filip-hudec-968", "datum_vydania": "2026-09-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191/.odsek-1.pismeno-deg", "nazov": "§ 191 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191/.odsek-1.pismeno-deg", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191/.odsek-6", "nazov": "§ 191 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191/.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167/.odsek-1", "nazov": "§ 167 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167/.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-167"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480", "nazov": "zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71", "nazov": "SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-167"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1b85246a-5642-4efd-a9cc-ef53297f1d4a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100966.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100966.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100966.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\n15SaZ/5/2026\n0726100966\n22. 09. 2026\nJUDr. Filip Hudec\nECLI:SK:SpSBA:2026:0726100966.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu: A. B.\nB., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Afganská islamská republika, C. B. D. XXXXXXXX, adresa\nprechodného pobytu: Šamorín, okres Dunajská Streda, Slovenská republika, zast. Slovenská humanitná\nrada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,\nMigračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-197-20/2025-Ž zo dňa 02.06.2026, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu\nČAS: MU-PO-197-20/2025-Ž zo dňa 02.06.2026, ktorým žalobcovi: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, afganská\nštátna príslušnosť, C. B. D. XXXXXXXX, nebolo predĺžené poskytovanie doplnkovej ochrany, zrušuje a\nvec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nII. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne\nvynaložených trov konania.\nodôvodnenie:\nI.\nAdministratívne konanie\n1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-197-20/2025-Ž zo dňa 02.06.2026 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)\nžalovaný nepredĺžil žalobcovi poskytovanie doplnkovej ochrany na území SR podľa § 20 ods. 3 zákona\nč. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o azyle“) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle.\n2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca dňa 11.12.2025 požiadal v priestoroch\nÚstavu na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody na adrese E. X, A., o predĺženie\ndoplnkovej ochrany na území SR. Prvýkrát žalobca požiadal o udelenie azylu dňa 06.10.2010 z dôvodu\nobavy o svoj život v Afganistane. Žalobca vo svojej výpovedi poukázal na objektívne dôvody súvisiace so\nzlou bezpečnostnou situáciou v krajine vo všeobecnosti a subjektívne dôvody týkajúce sa jeho záľuby v\nhraní na klávesový hudobný nástroj, kvôli ktorému mal osobný konflikt s otcom, prípadne dávnejší konflikt\ns Talibancami. Migračný úrad vydal dňa 17.12.2010 rozhodnutie ČAS:MU-550-21/PO-Ž-2010, ktorým\nžalobcovi azyl neudelil a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu. Voči rozhodnutiu migračného úradu\nžalobca podal 07.02.2011 opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý však rozsudkom sp. zn.\n5Saz/2/2011 zo dňa 30.03.2011 predmetné rozhodnutie potvrdil. Proti uvedenému rozsudku Krajského\nsúdu v Košiciach podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie na Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom\n1Sža/33/2011 zo dňa 19.07.2011 rozsudok Krajského súdu v Košiciach potvrdil. Predmetný rozsudok\nNajvyššieho súdu SR nadobudol právoplatnosť 25.08.2011.\n\n3. Ďalej konštatoval, že následne žalobca dňa 06.09.2011 opakovane požiadal o udelenie azylu. Pri\npohovore žalobca ozrejmil, že počas prvého konania o medzinárodnú ochranu na území SR neuviedol\ncelú pravdu - rozhodujúcim dôvodom jeho odchodu z Afganistanu mala byť skutočnosť, že strýkovi F. G.,\ns ktorým v Kábule aj so svojou rodinou býval, a ktorý pracoval na Najvyššom súde v Afganistane, ako aj\ncelej jeho rodine, bolo vyhrážané zo strany Talibanu. Migračný úrad po zhodnotení žalobcovho prípadu\nvydal dňa 29.11.2011 rozhodnutie ČAS: MU-365-32/PO-Ž-2011, ktorým žalobcovi neudelil azyl a ani\nneposkytol doplnkovú ochranu. Voči neudeleniu doplnkovej ochrany žalobca podal opravný prostriedok a\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Saz/1/2012-39 zo dňa 21.03.2012 rozhodnutie o neposkytnutí\ndoplnkovej ochrany potvrdil. Následne Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 10Sža/15/2012 zo dňa\n07.08.2012 rozsudok Krajského súdu Bratislava zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení\nspisového materiálu vydal migračný úrad dňa 10.12.2012 rozhodnutie ČAS:MU-365-54/PO-Ž-2011,\nktorým žalobcovi opätovne neposkytol doplnkovú ochranu. Na základe podaného opravného prostriedku\nžalobcom Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Saz/3/2013-83 potvrdil rozhodnutie migračného\núradu o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Následne na základe podaného opravného prostriedku\nrozhodoval v danej veci Najvyšší súd SR, ktorý dňa 18.12.2013 pod sp. zn. 10Sža/22/2013 zrušil\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil na ďalšie konanie. V novom konaní boli zo strany\nmigračného úradu zabezpečené aktuálne informácie a vykonané správne úkony, pričom dňa 19.05.2014\nbolo vydané rozhodnutie ČAS:MU-365-84/PO-Ž-2011, ktorým sa žalobcovi poskytla doplnková ochrana\nna území SR. Migračný úrad dospel k záveru, že v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu, berúc\npritom do úvahy situáciu v krajine a tiež princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia\nochrany, nebolo možné s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe\nvážneho bezprávia v súvislosti s vtedajšou bezpečnostnou situáciou v Afganistane.\n4. Ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že v prípade žalobcu naďalej pretrvávali podmienky, uvedené\nv § 13a zákona o azyle a žalobca si v zákonom stanovenej lehote podal žiadosť o predlženie\ndoplnkovej ochrany, táto mu bola opakovane predlžená, ostatne rozhodnutím migračného úradu ČAS:\nMU-PO-367-11/2023-Ž zo dňa 11.12.2023 na dobu dvoch rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti\npredmetného rozhodnutia, teda do 14.12.2025.\n5. Uviedol, že v rámci komplexného posúdenia aktuálnej žiadosti žalobcu o predĺženie doplnkovej\nochrany boli so žalobcom dňa 24.03.2026 a 17.04.2026 vykonané pohovory za účelom zdôvodnenia jeho\nžiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany, v ktorých žalobca uviedol, že dôvodom jeho žiadosti je naďalej\nnepriaznivá situácia zapríčinená vládnutím Talibanu; žalobca konštatoval, že je už dlho na Slovensku,\nnaučil sa jazyk a aj požiadal o dlhodobý pobyt v Dunajskej Strede, že nezdieľa názory vládnucej strany\nTaliban a ich nástupom k moci sa výrazne zmenili podmienky pre život všetkých obyvateľov jeho krajiny\npôvodu.\n6. Poukázal na stanovisko SIS č. p. SIS-69/720-12-1/2026 z 08.01.2026, v ktorom bolo konštatované, že\nvo vzťahu k osobe žalobcu SIS disponuje informáciami, podľa ktorých „A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna\npríslušnosť Afganistan, predstavuje bezpečnostné riziko spočívajúce v skutočnosti, že menovaný je\ndôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov\nSR.“\n7. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63, v zmysle ktorého\nstanovisko SIS a VS nemôže obsahovať len strohý súhlas alebo nesúhlas s poskytnutím doplnkovej\nochrany. Zároveň ústavný súd skonštatoval možnosť žiadateľa oboznámiť sa s obsahom stanoviska\naspoň v nevyhnutnom rozsahu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam bolo podľa jeho názoru potrebné\nzabezpečiť, aby stanovisko k osobe bolo v súlade so súčasným znením zákona o azyle, s nálezom\nÚstavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 a s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len\n„EÚ“) č. C-159/21. Podstata, resp. základné dôvody stanoviska majú byť zaslané takým spôsobom, aby\nsa s nimi žiadateľ mohol oboznámiť, resp. aby spôsob oboznámenia sa žiadateľa s týmito informáciami\nbol obsahom stanoviska.\n8. Konštatoval, že vzhľadom na to, že stanovisko SIS k osobe žiadateľa, jemu doručené dňa 08.01.2026,\nnebolo plne v súlade s rozsudkom Ústavného údu SR a Súdneho dvora EÚ, tak dňa 30.01.2026 požiadal\nSIS o zaslanie doplňujúceho stanoviska, v ktorom mala byť jasne uvedená podstata, resp. základné\ndôvody, obsahujúce informáciu o bezpečnostnom riziku žalobcu, a to tak, aby sa s nimi žalobca mohol\n\noboznámiť a aby bolo zrejmé, prečo je žalobca „dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku\nohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR.“ Zároveň pre svoje potreby požiadal o zaslanie\naj detailnejšieho stanoviska v príslušnom režime utajenia, z ktorého bude zrejmé, prečo je daná osoba\npovažovaná za bezpečnostné riziko, nakoľko takéto stanovisko vyplýva zo súdnej judikatúry.\n9. Uviedol, že dňa 11.03.2026 mu bolo doručené vyžiadané stanovisko zo SIS pod č. SIS- 54/22V-24-9/2026. Konštatoval, že uvedené stanovisko s predmetnou informáciou podlieha utajeniu v zmysle\nzákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) a nie\nje súčasťou spisového materiálu žiadateľa o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území\nSR, ale je evidované na migračnom úrade v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. Spoločne s\nutajovanou skutočnosťou tvorilo prílohu aj doplňujúce neutajované stanovisko SIS k žiadosti o predĺženie\ndoplnkovej ochrany (určené na oboznámenie sa žiadateľa A. B. B., teda žalobcu). Uviedol, že doplňujúce\nneutajované stanovisko zo SIS pod. č. SIS-54/22-V-24-9/2026 obsahuje oznámenie, že žalobca „od\nnástupu hnutia Taliban k moci v Afganistane v auguste 2021 niekoľkokrát vycestoval z územia SR\ndo Afganistanu a späť. Takéto konanie je v rozpore s podmienkami udelenej doplnkovej ochrany na\núzemí SR, keďže tým bolo preukázané, že menovanému nehrozí v jeho domovskej krajine (Afganistane)\nnebezpečenstvo či iné ohrozenie, resp. je mu umožnený (nie odopretý) návrat do domovskej krajiny.“\n10. Ďalej uviedol, že so žalobcom bol dňa 24.03.2026 vykonaný pohovor, počas ktorého bol s uvedenou\nskutočnosťou konfrontovaný a oboznámil sa so základnými dôvodmi vyššie uvedeného stanoviska.\nZároveň žalobca dostal priestor sa k uvedenému stanovisku vyjadriť. Žalobca uviedol, že do krajiny\npôvodu skutočne viackrát vycestoval, avšak bolo to z objektívnych dôvodov. Za účelom náležitého\nobjasnenia dôvodov jeho návštev Afganistanu bol predvolaný na doplňujúci pohovor, kde 17.04.2026\npodrobnejšie opísal svoje cesty do krajiny pôvodu aj dôvody opakovaného vycestovania. Počas\ndoplňujúceho pohovoru žalobca uviedol, že do krajiny pôvodu cestoval v roku 2021, kedy sa oženil so\nH. B., ktorá má aktuálne udelený azyl vo Veľkej Británii; ďalej uviedol, že do krajiny pôvodu sa vrátil aj\nv roku 2024 a v roku 2025. K prvej návšteve žalobca uviedol, že si prišiel vybaviť elektronický doklad\ntotožnosti e-Tazkiru a pomôcť s náhrobkom pre matku, ktorá zomrela v roku 2023, pričom sa jednalo o\nmesiac november 2024, kedy priletel legálne na svoj cestovný doklad do I., prešiel letiskovou kontrolou\na ubytoval sa u brata v Kábule; v Kábule strávil asi jeden mesiac. Druhá návšteva žalobcu sa konala\nv roku 2025, kedy žalobca priletel do Kábulu na svadbu svojho synovca. K nej žalobca uviedol, že v\nKábule sa stretli celá rodina a prišli aj jeho najbližší príbuzní, ktorým bol udelený azyl vo Veľkej Británii;\nžalobca tvrdil, že prišiel jeho otec, brat s manželkou a deťmi, pričom v Kábule s rodinou strávil asi mesiac\na následne krajinu pôvodu legálne opustil.\n11. Konštatoval, že žalobca sa sám svojim konaním diskvalifikoval z možnosti predĺženia doplnkovej\nochrany, a to svojím návratom do krajiny pôvodu, pričom do nej pricestoval aj z nej vycestoval legálne,\nletecky, na svoj vlastný pas a bez akýchkoľvek problémov, čím preukázal, že v nej nie je žiadnym\nspôsobom individuálne dotknutý aktuálnou situáciou ani vládou Talibanu. Podľa jeho názoru tým žalobca\nv podstate poprel podstatu a opodstatnenosť tejto formy ochrany. Konštatoval, že okolnosti, na základe\nktorých sa žalobcovi poskytla táto forma medzinárodnej ochrany sa zmenili, a preto vzniká pochybnosť,\nči v jeho prípade existuje nevyhnutnosť jej poskytovania.\n12. Považoval za potrebné uviesť, že pri bezpečnostnom posudzovaní osoby, ktorá opakovane\na dobrovoľne cestuje do Afganistanu po prevzatí moci hnutím Taliban, môžu príslušné orgány\nSR vyhodnotiť takéto konanie ako významný bezpečnostný indikátor, vyžadujúci zvýšenú mieru\npreverovania. Uviedol, že dôvodom nie je samotná štátna príslušnosť osoby, ale kombinácia\nbezpečnostných, spravodajských a geopolitických faktorov, spojených s prostredím Afganistanu.\nAfganistan je v medzinárodných bezpečnostných hodnoteniach dlhodobo označovaný za vysoko\nrizikovú krajinu s nestabilným bezpečnostným prostredím, obmedzenou kontrolou štátnych inštitúcií,\nprítomnosťou ozbrojených skupín, teroristických organizácií a rozsiahlym priestorom pre neformálne\nmocenské štruktúry. Po nástupe J. došlo k výraznému obmedzeniu spolupráce medzi afganskými\norgánmi a bezpečnostnými službami demokratických štátov, čo zásadne komplikuje overovanie\ninformácií o aktivitách osôb pohybujúcich sa na území Afganistanu.\n13. Z jeho pohľadu preto opakované návraty žalobcu do Afganistanu po nástupe Talibanu predstavujú\nlegitímny dôvod na zvýšené bezpečnostné preverovanie osoby žalobcu. Podotkol, že nejde automaticky\n\no dôkaz protiprávnej činnosti, ale o súbor okolností, ktoré môžu zvyšovať bezpečnostnú neistotu,\nkomplikovať preveriteľnosť osoby žalobcu, či vyvolávať otázky o jeho kontaktoch a aktivitách, zakladať\npotrebu preventívneho hodnotenia možných rizík pre bezpečnosť SR a jej občanov. Tvrdil, že jediným\nopatrením, ktoré je možné v rámci azylového konania k osobe s medzinárodnou ochranou použiť, je\njej odobratie. Je teda podľa jeho názoru zrejmé, že neexistuje žiadny miernejší prostriedok nápravy,\nktorým by bolo možné v tomto prípade hájiť záujmy štátu. Z tohto dôvodu dospel k záveru, že existuje\nracionálna súvislosť medzi zásahom do práv žalobcu a legitímnym cieľom, ktorým je ochrana štátom\nchránených záujmov.\n14. Uviedol, že na vylúčenie osoby z dôvodu jej bezpečnostného rizika pre bezpečnosť štátu postačuje\npodľa § 13c ods. 2 zákona o azyle dôvodné podozrenie. Táto úprava je transponovaná z čl. 17\nods. 1 písm. d) Smernice Európskeho parlamentu a ľady 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie\nštátnych príslušníkoch tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej\nochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o\nobsahu poskytovanej ochrany, ktorá hovorí, že štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho\nobčianstva sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že\npredstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom sú prítomné.\nTakéto dôvody pritom môžu byť založené aj na vyjadreniach orgánov, ktoré majú ochranu bezpečnosti\nštátu vo svojej právomoci a v zmysle legislatívy Európskej únie, ako aj legislatívy SR, nie je potrebná\nsamotná existencia trestného konania. Takýmto orgánom je v rámci SR SIS, ktorá na to má zákonné\noprávnenie. Zároveň tvrdil, že podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-454/23 vylúčenie sa môže\nvzťahovať nielen na skutočné a existujúce nebezpečenstvo, ale aj na potenciálne nebezpečenstvo.\n15. Preto je podľa jeho názoru nevyhnutné dôkladne posúdiť, či osoba žalobcu môže vyvolať obavu\nz rizika narušenia vnútornej alebo vonkajšej bezpečnosti dotknutého členského štátu. Mal za to, že\nv prípade žalobcu takéto podozrenie bolo preukázané. Preto skonštatoval, že predložené dôkazy sú\ndostačujúce na konštatovanie, že existuje dôvodné podozrenie, že osoba predstavuje nebezpečenstvo\npre bezpečnosť SR.\n16. Na základe vykonaného posúdenia konštatoval, že v predmetnej veci je daný silný a legitímny\nverejný záujem na ochrane verejného poriadku a bezpečnosti spoločnosti. Tento záujem je konkrétne\nnaplnený konaním žalobcu, ktorý je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania\nstrategických bezpečnostných záujmov SR. Dospel k záveru, že ide o konanie, ktoré odôvodňuje\nnepriznanie medzinárodnej ochrany, keďže žalobca svojím správaním prekročil hranicu, pri ktorej\nnie je možné uprednostniť jeho individuálny záujem pred ochranou spoločnosti. Zároveň dospel k\nzáveru, že prijaté rozhodnutie je výsledkom individuálneho a preskúmateľného hodnotenia všetkých\nrelevantných skutočností, pričom toto rešpektuje základné práva žalobcu v rozsahu požadovanom\nprávnym poriadkom.\n17. Uviedol, že v súvislosti s analýzou bezpečnostného rizika žalobcu nemohol opomenúť skutočnosť,\nže žalobca bol trestne stíhaný na území SR, a to za prečin hrubého nátlaku podľa § 191 ods. 1 Trestného\nzákona, postupom podľa § 241 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku v spojení s § 353 ods. 1 Trestného\nporiadku. Na základe trestného rozkazu č. k. 24T/82/2025-112 zo dňa 22.12.2025 bol uznaný za vinného.\nPodľa § 191 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2, § 36 písm. l) Trestného zákona s použitím § 353 ods.\n2 písm. a) Trestného poriadku mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní jeden rok. Podľa § 49 ods.\n1 písm. a) Trestného zákona bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený. Podľa § 50 ods.\n1 Trestného zákona mu bola určená skúšobná doba na dva roky.\n18. Na základe uvedených skutočností konštatoval, že tento sumár informácií vedie k záveru, že v\nprípade žalobcu existuje dôvodné podozrenie, že predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť SR,\na preto je z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle potrebné nepredĺžiť v jeho prípade\nposkytovanie doplnkovej ochrany. K uvedenému záveru dospel aj v súvislosti s nálezom Ústavného\nsúdu SR č. k. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.03.2023, podľa ktorého meritórne rozhodujúci orgán, teda\nmigračný úrad, zvažuje relevantné aplikačné kritérium („nebezpečný pre bezpečnosť SR“) autonómne,\nteda bez viazanosti stanoviskami SIS a VS. Hoci v obdobných prípadoch rozhoduje autonómne, nemôže\npri vyhodnocovaní dôkazov v predmetnom konaní opomenúť stanovisko SIS, ktorá z titulu jej poslania\ndisponuje prostriedkami a schopnosťami odhaľovať bezpečnostné riziká voči SR.\n\n19. Vzhľadom na okolnosti prípadu, ako aj uvedomujúc si zodpovednosť voči SR a jej bezpečnosti,\nako aj bezpečnosti jej obyvateľov, mal za to, že nemôže byť vo verejnom záujme poskytovanie\ndoplnkovej ochrany osobe žalobcu. Po komplexnom vyhodnotení žiadosti žalobcu o predĺženie\nposkytovania doplnkovej ochrany na území SR a zabezpečení všetkých relevantných dôkazov do\nkonania skonštatoval, že boli naplnené dôvody pre jej neposkytnutie, ako predpokladá ustanovenie §\n20 ods. 3 zákona o azyle, a to z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle.\n20. Nad rámec uvedeného konštatoval, že samotné rozhodnutie o tom, že žalobcovi je potrebné ukončiť\nposkytovanie doplnkovej ochrany, nie je rozhodnutím o jeho vyhostení z územia SR, ani vrátení či vydaní\ndo krajiny jeho pôvodu. Ide o rozhodnutie, ktoré vo svojej podstate len vylučuje osobu z poskytovania\ndoplnkovej ochrany, nakoľko takáto osoba jej nie je hodná. Otázka vyhostenia žalobcu z územia SR\nje v kompetencii iných orgánov SR a je predmetom postupu podľa inej právnej úpravy a nie zákona o\nazyle. Je na príslušnom orgáne, aby vyhodnotil, či v osobnej situácii žalobcu je možné jeho vyhostenie z\núzemia SR alebo či existujú zákonné prekážky pre takýto postup. Posudzovanie tejto otázky teda podľa\njeho názoru presahuje rámec predmetného konania.\nII.\nSprávna žaloba\n21. Správnou žalobou zo dňa 03.07.2026, osobne podanou na tunajšom súde toho istého dňa, sa\nžalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (ČAS: MU-PO-197-20/2025-Ž zo dňa\n02.06.2026) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie\nvychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo\nnedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne\nposúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP).\n22. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením poukázal na stanovisko SIS č. p.\nSIS-69/720-12-1/2026 z 08.01.2026, v ktorom SIS len konštatovalo, že SIS disponuje informáciami,\npodľa ktorých on „predstavuje bezpečnostné riziko spočívajúce v skutočnosti, že menovaný je dôvodne\npodozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR.“\nPodľa prílohy Stanoviska SIS, ktorá bola určená na jeho oboznámenie s podstatou utajovaného\nstanoviska č. SIS-54/22-V-24-9/2026, SIS však tvrdí, že on „od nástupu hnutia Taliban k moci v\nAfganistane v auguste 2021 niekoľkokrát vycestoval z územia SR do Afganistanu a späť. Takéto konanie\nje v rozpore s podmienkami udelenia doplnkovej ochrany na území SR, keďže tým bolo preukázané, že\nmenovanému nehrozí v jeho domovskej krajine (Afganistane) nebezpečenstvo či iné ohrozenie, resp. je\nmu umožnený (nie odopretý) návrat do domovskej krajiny.“\n23. Uviedol, že zo znenia poskytnutej informácie v prílohe stanoviska SIS mu to pripadá tak, že\nSIS neodôvodňuje údajné ohrozovanie strategických bezpečnostných záujmov SR žiadnou skutkovou\npodstatou spojenou s jeho činnosťou ohrozujúcou určitý verejný záujem. Podľa jeho názoru je nejasné,\nči okrem informácie, že vycestoval na územie Afganistanu, SIS disponuje akoukoľvek inou informáciou\ntýkajúcou sa dôvodného podozrenia z vykonávania akýchkoľvek aktivít, ktoré by mohli skutočne\nohrozovať strategické bezpečnostné záujmy SR. Taktiež bol toho názoru, že riešenie podmienok\nposkytovania doplnkovej ochrany a posudzovanie prípadného ohrozenia, ktorému by tam musel čeliť\nnepatrí do pôsobnosti SIS v súlade so zákonom o azyle, ako aj novým zákonom o medzinárodnej\nochrane.\n24. Podotkol, že napadnuté rozhodnutie je koncipované už v samotnom výroku tak, že sa mu nepredlžuje\nposkytovanie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle\nz dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. To znamená, že podľa žalovaného „je\ndôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.“\nZvyšok napadnutého rozhodnutia a odôvodnenia žalovaného sa skutočne venujú posúdeniu údajného\ndôvodného podozrenia, že on predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. No zo\nsamotného stanoviska SIS (aspoň ako to približuje príloha stanoviska SIS) to však podľa jeho názoru\nvyzerá tak, že problémom je jeho vycestovanie do jeho krajiny pôvodu, čomu sa stručne venuje aj\nsamotné napadnuté rozhodnutie. Mal za to, že v tom prípade by však už samotný výrok bol nesprávny,\nkeďže by išlo skôr o dôvod zrušenia podľa § 15b ods. 2 písm. a) zákona o azyle, podľa ktorého je\n\ndoplnková ochrana zrušená „ak okolnosti, na základe ktorých sa poskytla doplnková ochrana, zanikli\nalebo sa zmenili tak, že nie je potrebné ju ďalej poskytovať“. Podľa jeho názoru by sa vôbec neriešilo\nsamotné bezpečnostné hľadisko a nebolo by potrebné posúdenie SIS a negatívne stanovisko.\n25. Namietal, že aj napriek tomu mu nebola doplnková ochrana predĺžená z dôvodu, že predstavuje\nnebezpečenstvo pre bezpečnosť SR. Uviedol, že zo stanoviska SIS následne dochádza k tvrdeniam,\nktoré sú celkom všeobecnej povahy a nijakým spôsobom nie sú spojené s jeho osobou. Konštatoval,\nže žalovaný v podstate tvrdí, že kvôli tomu, že trikrát vycestoval do krajiny pôvodu (hoci vždy kvôli\npodstatným osobným alebo rodinným dôvodom), je potrebné zvýšené bezpečnostné preverovanie jeho\nosoby. Ako však tvrdí samotný žalovaný v nasledujúcej vete, „nejde automaticky o dôkaz protiprávnej\nčinnosti, ale o súbor okolností, ktoré môžu zvyšovať bezpečnostnú neistotu, komplikovať preveriteľnosť\nosoby menovaného, vyvolávať otázky o jeho kontaktoch a aktivitách, zakladať potrebu preventívneho\nhodnotenia možných rizík pre bezpečnosť SR a jej občanov“. Následne však v ďalšom odseku\nžalovaný prichádza s tvrdením, že „jediným opatrením, ktoré je možné v rámci azylového konania\nk osobe s medzinárodnou ochranou použiť, je jej odobratie. Je teda zrejmé, že neexistuje miernejší\nprostriedok nápravy, ktorým by bolo možné v tomto prípade hájiť záujmy štátu. Z tohto dôvodu dospel\nmigračný úrad k záveru, že existuje racionálna súvislosť medzi zásahom do práv menovaného a\nlegitímnym cieľom, ktorým je ochrana štátom chránených záujmov.“ Uviedol, že sa mu teda z tohto\nodôvodnenia javí, že žalovaný len vymenoval všeobecné riziká spojené s návratom do Afganistanu,\nktoré predstavujú legitímny dôvod na zvýšené bezpečnostné preverovanie jeho osoby. Miesto tohto\nbezpečnostného preverovania jeho osoby alebo riešenia jeho osoby ako takej (čo sa týka života na\nSR, ním poskytnutých informácií počas pohovorov, atď.) však dochádza v napadnutom rozhodnutí\nk ultimátnemu záveru, že jediným opatrením, ktoré môže žalovaný použiť, je odobratie doplnkovej\nochrany a žiadny miernejší prostriedok nápravy neexistuje. Tvrdil, že on však nevidel náznak žiadneho\nbezpečnostného preverovania jeho osoby, pričom to skôr podľa jeho názoru vyzerá tak, že žalovaný\nprechádza automaticky od vymenovania všeobecných možných rizík spojených s Afganistanom k tomu,\nže jediné čo môže spraviť, je zrušiť doplnkovú ochranu. Uviedol, že ak bolo zvýšené bezpečnostné\npreverovanie vykonané prostredníctvom SIS, nie je mu jasné, prečo v rámci poskytnutia podstatných\ndôvodov vydania negatívneho stanoviska SIS tvrdí v podstate len, že kvôli jeho vycestovaniu do krajiny\npôvodu „bolo preukázané, že menovanému nehrozí v jeho domovskej krajine nebezpečenstvo či iné\nohrozenie, resp. je mu umožnený návrat do domovskej krajiny“. Podľa jeho názoru to vyzerá tak, že SIS\nskôr rieši nebezpečenstvo, ktoré by hrozilo jemu a nie ktoré by mal predstavovať on voči SR vzhľadom\nna opakovaný návrat do krajiny pôvodu.\n26. V súvislosti s námietkou, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo\nnedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne\nposúdenie veci, poukázal na to, ako počas pohovoru potvrdil a vysvetlil, že vycestovanie do Afganistanu\nbolo vždy odôvodnené a krátkodobé. Uviedol, že v roku 2021 tam vycestoval, keď sa oženil - tento\nformálny akt bol taktiež potrebný, aby mohla jeho partnerka pricestovať na územie SR pomocou inštitútu\nzlúčenia rodiny. Medzičasom sa však dostal k moci Taliban a zvyšok rodiny odišiel z krajiny na základe\nevakuačných letov do Spojeného kráľovstva v roku 2021, pričom sa z pochopiteľných dôvodov pridala\naj jeho manželka. Uviedol, že s ňou sa pravidelne stretáva, no ostala zatiaľ žiť so zvyškom rodiny\nv Spojenom kráľovstve a nebolo zatiaľ možné riešiť zlúčenie rodiny okrem iného vzhľadom na jeho\nfinančné prostriedky.\n27. Ďalej uviedol, že v roku 2024 cestoval do Kábulu, keďže si šiel vybaviť tzv. elektronickú „Tazkiru“ (v\npodstate afganský preukaz totožnosti), na základe ktorej by chcel podať žiadosť o dlhodobý pobyt na\núzemí SR, ktorý sa mu stále nepodarilo vybaviť. Na príslušnom oddelení cudzineckej polície nechceli\nakceptovať jeho žiadosť bez dokladu z krajiny pôvodu v súlade s § 125 ods. 3 písm. b) zákona č.\n404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, podľa ktorého sa akceptuje za platný cestovný doklad aj cudzinecký\npas, pričom držiteľ musí pri podaní žiadosti o dlhodobý pobyt preukázať hodnoverným spôsobom svoju\ntotožnosť aj inými dokladmi. Tu sa dal použiť aj afganský cestovný doklad bez potreby predloženia iných\ndokladov, čo však vtedy ešte nevedel. Na Oddelení cudzineckej polície Policajného Zboru Dunajská\nStreda, ako aj v rámci afganskej komunity žijúcej na území SR, mu bolo opakovane povedané, že\nmusí predložiť Tazkiru pri podaní žiadosti o dlhodobý pobyt. Počas jeho pobytu v Kábule sa celý čas\nzdržiaval u svojho brata, ktorý ešte stále ostal žiť v Kábule, pričom tiež rieši odchod celej jeho rodiny do\nSpojeného kráľovstva. Odôvodňuje to tým, že okrem iných problémov začína aj vojna s Pakistanom a\n\nbombardované je údajne aj okolie (žalobca počas pohovoru poukázal na bombardovanú nemocnicu, v\nktorej údajne zomrelo približne 400 ľudí).\n28. Konštatoval, že v roku 2025 vycestoval do Afganistanu naposledy, pričom to bolo kvôli veľkej rodinnej\nslávnosti, kedy prišli všetci rodinní príslušníci na svadbu jeho brata, pričom aj v tomto prípade sa zdržiaval\nlen u spomínaného brata žijúceho v Kábule a necestoval v rámci Afganistanu a ani samotného Kábulu;\nuviedol, že jasne povedal na pohovore zo dňa 17.04.2026, že „my Taliban nenávidíme, preto aj komu sa z\nrodiny podarilo odísť, odišli. (...) Je tam zlý život, pre deti a rodiny. Každý sa snaží dostať svojich blízkych\npreč, nemajú tam žiadnu budúcnosť. (...) (Talibanci) nastolili prísne pravidlá, s ktorými nesúhlasím. Brat\nbol vojak, pomáhal Angličanom, Talibanci takých ľudí nemajú radi“. Podľa jeho názoru je zjavné, že\nvycestoval vždy len veľmi obozretne na územie krajiny pôvodu, pričom sa zdržiaval len u svojho brata,\nktorý mu vedel poskytnúť ako domáci bezpečnosť.\n29. Žalovanému vytkol aj to, že síce si zabezpečil aktuálne informácie o krajine pôvodu č. MUODZS- 2026/000311-002 zo dňa 04.02.2026, tieto však neboli v napadnutom rozhodnutí nijakým\nspôsobom riešené. Namietal, že nebolo posúdené, či by v prípade jeho návratu mu hrozila nejaká forma\nneselektívneho násilia, vážne bezprávie podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, čiže vážne a individuálne\nohrozenie života a nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo\nvnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Podotkol, že aj keby sa týmto jeho správaním skutočne sám\ndiskvalifikoval z poskytovania doplnkovej ochrany, ako to tvrdí žalovaný v napadnutom rozhodnutí, tak\nžalovaný mu ju neruší z tohto dôvodu a v samotnom výroku špecifikuje len, že dôvodom nepredĺženia\ndoplnkovej ochrany je, že predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť SR.\n30. Hoci žalovaný tvrdí, že on „svojim návratom do krajiny pôvodu (...) preukázal, že v nej nie je žiadnym\nspôsobom individuálne dotknutý aktuálnou situáciou ani vládou Talibanu“, to však podľa jeho názoru\nneznamená, že by tam mohol viesť riadny život a skutočne by nebol ohrozený. Uviedol, že v pohovore\nzo dňa 24.03.2026 výslovne zdôraznil, že Taliban dá pokoj len tým, ktorý rešpektujú ich pravidlá - on\nby mohol skôr či neskôr naraziť na problémy, keďže žije už európskym spôsobom života – je oholený,\nnosí moderné oblečenie a podobne. Poukázal na to, že aj zabezpečené aktuálne informácie o krajine\npôvodu potvrdzujú riziko, ktoré by mu tam mohlo hroziť. Podľa časti 1.4.2 Návraty z Európy, Nemecko\n30.08.2024 deportovalo 28 Afgancov s trestným záznamom a podľa periodika K. H. boli tieto osoby po\nnávrate zadržané, niekoľko osôb bolo počas výsluchu držaných v podmienkach podobných domácej\nväzbe, pričom jedna deportovaná osoba bola údajne zabitá, bez špecifikácie páchateľa. Čo sa týka\npozápadnenia, Thomas Rutting (AAN) povedal pre ACCORD, že jednotlivci vnímaní ako „nakazení“\nzápadnými hodnotami sa stretávajú s podozrením a že Taliban sa zameriava na takýchto jednotlivcov,\nvrátane mestských obyvateľov, aktivistov občianskej spoločnosti, jednotlivcov so západným vzdelaním\nalebo tých, ktorí prijali životný štýl odlišný od miestnych zvykov. Takéto a iné riziká sú detailne popísané\nv informáciách zabezpečených pre toto konanie, ktoré však neboli nijakým spôsobom žalovaným\nvyhodnocované.\n31. Podľa jeho názoru sa zdá, že čo sa týka bezpečnosti, žalovaný vôbec v napadnutom rozhodnutí\nneriešil jeho prípad, akým spôsobom on ohrozuje, podľa stanoviska SIS alebo podľa ich vlastných\nzistení, bezpečnosť SR. Žalovaný len poukázal na možné riziká spojené s Afganistanom a SIS na\ndruhej strane len tvrdí jednak abstraktne, že on je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku\nohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR a následne, že konal v rozpore s podmienkami\nposkytnutia doplnkovej ochrany. Mal za to, že z napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by boli\nriešené aj iné dôkazy ako spomínané stanovisko SIS. V tejto súvislosti potvrdil, tak ako to už spravil\naj počas oboch pohovorov, že si nie je vedomý, že by spáchal niečo, čo by akokoľvek ohrozovalo\nbezpečnosť SR a jej občanov.\n32. Bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje zákonom vyžadovanú úvahu podľa zásady\nproporcionality a nedáva odpoveď na otázku verejného záujmu, na ktorom má byť takýto zásah do jeho\npráv založený. Poukázal na rozsudok správneho súdu sp. zn. 20SaZ/7/2025, podľa ktorého zásada\nproporcionality vyžaduje trojstupňové posúdenie: vhodnosť - potrebnosť - primeranosť v užšom zmysle.\nŽalovaný má teda najmä povinnosť vysvetliť: vhodnosť: prečo nepredlženie doplnkovej ochrany je\nspôsobilé dosiahnuť cieľ ochrany bezpečnosti SR; potrebnosť: či neexistuje menej zaťažujúce opatrenie\nvo vzťahu k právam žalobcu; a primeranosť v užšom zmysle: akým spôsobom prevážili tvrdené\nbezpečnostné riziká nad zásahom do práv žalobcu (dlhodobý pobyt, rodinné väzby - maloletá dcéra,\n\ndoterajší pobytový status, doterajší život a pod.). Konštatoval, že napadnuté rozhodnutie takéto úvahy\nneobsahuje. Absentuje identifikácia, ktorý základný záujem spoločnosti je jeho konaním reálne, aktuálne\na dostatočne závažne ohrozený a prečo. Následkom toho podľa jeho názoru nie je možné overiť či zásah\ndo jeho práv nie je neprimeraný.\n33. Ďalej uviedol, že súd v rovnakom rozhodnutí taktiež konštatuje, že „súčasťou testu proporcionality\nv konaniach o medzinárodnej ochrane musí byť aj reflexia medzinárodnoprávnych záväzkov nonrefoulement a aktuálnej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu.“ Žalovanému vytkol, že disponoval\naktuálnou správou o situácii v Afganistane (zameranou na vnútropolitickú, ekonomickú a bezpečnostnú\nsituáciu, útoky, bezpečnostné incidenty a porovnanie počtu obetí útokov v jednotlivých provinciách),\nno jej obsah do odôvodnenia nepremietol. Chýba preto odpoveď ako sa tvrdené bezpečnostné riziko\nna území SR váži proti potenciálnym rizikám preňho pri prípadnom jeho návrate do Afganistanu\nv aktuálnych pomeroch, a to nielen krátkodobo na vybavenie určitých osobných alebo rodinných\nskutočností pomocou jeho rodiny, ale aj trvalo a po úplnom oddelení od jeho dcéry. Bol toho názoru, že\nžalovaný nepoukazuje v napadnutom rozhodnutí na skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie\nniektorého zo základných záujmov spoločnosti. Namiesto toho žalovaný poukazuje len na šesť určitých\nvšeobecných bezpečnostných rizík, ktoré môžu opakované návraty do Afganistanu predstavovať.\n34. Ďalej žalovanému vytkol, že do odôvodnenia predmetného napadnutého rozhodnutia\nnevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich vplyv na prijatie záveru o naplnení\nzákonných podmienok pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 v spojení\ns § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. To neplatí, ak by sa podstata utajovaného stanoviska SIS\nnaozaj týkala len skutočnosti, že vycestoval do Afganistanu (čo mu ale z vyššie spomínaných dôvodov\nnepríde dostatočné na odôvodnenie výroku napadnutého rozhodnutia). Poukázal na rozsudok sp. zn.\n1Sak/6/2025 z 18.12.2025, v ktorom Najvyšší správny súd SR v porovnateľnej veci bol v bode 29 toho\nnázoru, že „oprávnenie správneho súdu oboznámiť sa so všetkými dôvodmi a dôkazmi, na ktorých\nbolo založené rozhodnutie príslušného orgánu verejnej správy o neposkytnutí (nepredlžení) doplnkovej\nochrany, je potrebné vykladať ako povinnosť správneho súdu oboznámiť sa s utajovanou časťou\nstanoviska Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva podľa § 19a ods. 10 zákona\no azyle, a to predovšetkým na účel preskúmania, (i) či sa takéto stanovisko neobmedzilo len na strohý\nnesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, (ii) či záver orgánu verejnej správy nebol založený len na\nbezvýhradnom akceptovaní takéhoto negatívneho stanoviska a (iii) či žiadateľovi boli oznámené aspoň\npodstatné dôvody, na ktorých bolo založené negatívne stanovisko.“ Mal za to, že možnosť oboznámenia\nsúdu s utajovanou skutočnosťou je teda v prípade, že sa s obsahom utajovaného stanoviska nemohli\noboznámiť ani on, ako ani jeho zástupca (ako je tomu aj v tomto prípade), chápaná ako povinnosť, a teda\nje samotná zodpovednosť žalovaného prenášaná v porovnateľných prípadoch s ohľadom na poskytnutie\nbližších dôvodov, resp. skontrolovaní utajovanej skutočnosti, na správny súd, keďže si žalovaný nesplnil\nsvoju povinnosť sám.\n35. Namietal, že pri poukázaní na nález ústavného súdu žalovaný a samotná SIS taktiež nevzali do\núvahy argumentáciu a odôvodnenie ústavného súdu, keďže považovali za dostatočné oboznámiť ho\ns veľmi nešpecifickou podstatou, resp. základným dôvodom stanoviska, a preto mu nebolo umožnené\nsa brániť iným spôsobom, ako podaním samotnej správnej žaloby v správnom súdnictve podľa § 21\nods. 1 zákona o azyle. Uviedol, že mu bolo síce oznámené počas pohovoru k jeho podanej žiadosti\no predĺženie doplnkovej ochrany, že podľa stanoviska SIS predstavuje bezpečnostné riziko, a že\nniekoľkokrát vycestoval do Afganistanu a späť. Následne mu bola taktiež daná možnosť vyjadriť sa\nk týmto skutočnostiam, avšak bez poskytnutia akýchkoľvek čo i len z časti konkrétnejších informácií\n- nevedel ani približne, aký verejný záujem údajne ohrozuje alebo akým spôsobom. Ako poukázal aj\nústavný súd, pri takomto postupe sa on ani v konaní pred správnym súdom nemusí dozvedieť čo\ni len skutočnú podstatu dôvodov, pre ktoré bol v stanovisku spravodajských služieb posúdený ako\nnebezpečný pre bezpečnosť SR.\n36. Tvrdil, že vzhľadom na takúto možnosť nepredĺženia doplnkovej ochrany nemá žiadnu istotu\nvo veci jeho pobytu a poskytnutej medzinárodnej ochrany na území SR. Tu považoval za potrebné\nzdôrazniť, že v ostatných rozhodnutiach o predĺžení doplnkovej ochrany mu spravodajské služby\nsúhlasili s jej predĺžením. Podotkol, že dokonca aj v tomto prebiehajúcom konaní poskytlo Vojenské\nspravodajstvo stanovisko č. VS-111-2-186/2024-RD z 12.12.2025 obsahujúce súhlas s poskytnutím\njemu medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky.\n\n37. V nadväznosti na uvedené dodal, že nemá na území SR vyššiu istotu čo sa týka pobytu a akúkoľvek\nmožnosť sa ďalej integrovať či riešiť trvalý pobyt. Uviedol, že dňa 18.07.2025 si podal na Oddelení\ncudzineckej polície Policajného Zboru Dunajská Streda žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu. V tejto\nveci bolo správnemu orgánu doručené stanovisko SIS č. SIS-69/720-85/2025 zo dňa 31.07.2025, v\nktorom SIS uvádza, že disponuje informáciami, podľa ktorých on predstavuje bezpečnostné riziko\npodľa § 125 ods. 8 písm. r) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je účastník konania vedený\nna zozname sankcionovaných osôb, na ktoré sa vzťahujú medzinárodné sankcie vyhlásené predpismi\no medzinárodných sankciách alebo je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku iného\nohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR. V tejto veci podával aj odvolanie, ktoré bolo\nrozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2026/017940-006\nzamietnuté.\n38. Poznamenal, že ani v tejto veci mu neboli poskytnuté akékoľvek bližšie informácie a odvolací\norgán len potvrdil, že SIS „postupovala podľa platných právnych predpisov, t. j. v súlade so zákonom\no ochrane utajovaných skutočností, ako aj s platným znením § 126 zákona o pobyte cudzincov,\npričom správnemu orgánu zaslala podstatu dôvodov, na základe ktorých predstavuje účastník konania\nbezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku.“ Správny orgán údajne „sprístupnil účastníkovi konania\nkompletný administratívny spis účastníka konania a všetky informácie obsiahnuté v dokumentoch,\nktorými disponuje. Odvolací orgán konštatuje, že podľa právnych noriem platných v súčasnosti na území\nSlovenskej republiky nie je možné, aby správny orgán sprístupnil účastníkovi konania informácie, na\nktoré sám nemá dosah, nakoľko ich SIS nemôže sprístupniť ani správnemu orgánu, ani odvolaciemu\norgánu.“\n39. Uviedol, že bol informáciami, ktorými údajne disponuje SIS, ovplyvnený nielen čo sa týka jeho\nzákladného statusu spojeného s poskytnutou doplnkovou ochranou, ale aj čo sa týka možnosti získania\nistejšej formy pobytu na území SR. Konštatoval, že teda bez toho, aby vedel čoho sa dopustil, stráca\njednak prechodný pobyt a jednak si nemôže vybaviť inú formu pobytu. Tvrdil, že stratou pobytu na území\nSR by taktiež stratil možnosť starať sa o svoju maloletú dcéru, o ktorú sa stará v súlade s rozsudkom\nOkresného súdu Dunajská Streda č. k. 10P/85/2018-63 zo dňa 15.04.2019 každý párny víkend od piatku\nod 16.00 hod. do nedele do 17.00 hod., no v skutočnosti sa s ňou vidí na takmer každodennej báze.\nPoukázal na to, že o svoju dcéru sa stará spolu so svojou bývalou partnerkou, pričom platí výživné\nmesačne momentálne vo výške 130 eur mesačne (suma výživného bola zvýšená rozsudkom Okresného\nsúdu Dunajská Streda č. k. 8P/95/2025-104 zo dňa 12.09.2025). Prístup a postup žalovaného mu teda\nbráni akýmkoľvek spôsobom si trvalo usporiadať svoje osobné pomery. Preto mal za to, že zo strany\nžalovaného ide aj o postup v rozpore s právom na rešpektovanie jeho rodinného a súkromného života\npodľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a v rozpore s najlepšími záujmami jeho detí podľa Dohovoru OSN o právach\ndieťaťa. Žalovanému vytýkal, že sa v konaní, vrátane napadnutého rozhodnutia, vôbec nevysporiadal\ns možným porušením jeho práva na rešpektovanie rodinného života podľa spomínaného ustanovenia\nDohovoru v dôsledku nepredĺženia poskytovania doplnkovej ochrany, hoci počas pohovoru opakovane\npovedal, že má na Slovensku maloletú dcéru, ukazoval aj ich spoločné fotografie a viackrát sa počas\npohovorov vyjadril, že tu chce aj naďalej byť pre ňu a pomáhať s jej výchovou. Ani v tomto prípade\nžalovaný podľa jeho názoru neskúmal nevyhnutnú primeranosť a nevyhnutnú proporcionalitu medzi\nsledovaným cieľom a použitými prostriedkami obmedzenia základného práva alebo slobody, tak ako to\nvyžadoval ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 15/2020.\n40. Tiež poukázal na to, že Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2019\nnepovažuje za dostatočnú ani možnosť súdu oboznámiť sa v konaní s utajovanou skutočnosťou v rámci\nsúdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí, a ani možnosť advokáta na základe súhlasu\nvedúceho do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo sa oboznámiť s utajovanou\nskutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie. Podľa ústavného súdu nejde o dostatočnú procesnú\nzáruku efektívneho uplatňovania a ochrany základných procesných práv dotknutých osôb. Európsky\nsúd pre ľudské práva síce pripustil, že aj v konaní možno rešpektovať určité procedurálne obmedzenia\npredchádzajúce úniku informácií škodlivých pre národnú bezpečnosť. To však neospravedlňuje absenciu\núčinných opravných prostriedkov vždy, keď sa exekutíva rozhodne použiť termín „národná bezpečnosť“.\nMal za to, že pri poskytnutí len vyššie spomenutej a široko koncipovanej podstaty stanoviska SIS ide\npráve o tento prípad, kedy jemu nemohlo byť o nič jasnejšie, akým konkrétnym spôsobom, kedy a kde\nohrozil záujem SR a prečo vlastne má prísť o povolenie na pobyt po približne 12 rokoch.\n\n41. Poukázal aj na rozsudok správneho súdu č. k. 19Saz/3/2024-74, podľa ktorého „pokiaľ žalovaný\ndospel k záveru, že žalobcovi nie je možné poskytnúť žiadne dôvody, bolo nevyhnutné, aby v\nnapadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil, z akých dôvodov nebolo žalobcovi možné sprístupniť\nvykonaný dôkaz vôbec, a to najmä v situácii, keď bol tento dôkaz jediným dôvodom pre nevyhovenie\nžiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany.“ Správny súd taktiež poukázal na ustanovenie § 47 ods. 3\nSprávneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti\nboli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu\núvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a\nnámietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Správny súd prízvukoval,\nže uvedenie skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, neznamená len formálne označenie\npodkladov pre rozhodnutie (čiže spomínaného stanoviska Slovenskej informačnej služby), ale aj opis\nskutkového stavu veci, uvedenie všetkých skutočností, ktoré bral pri vydávaní rozhodnutia do úvahy,\nvymedzenie dôkazov a uvedenie všetkých ostatných podkladov, ktoré mu slúžili pri rozhodovaní. Iba\nvtedy je možné správny akt považovať za zákonný, ak je zrejmé, o čo sa opiera. Len vtedy totiž účastník\nkonania môže účinne brojiť proti rozhodnutiu opravnými prostriedkami. K tomuto konštatoval, že toto\nvšetko v napadnutom rozhodnutí žalovaného chýba, čo podľa jeho názoru spôsobuje nezákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia.\n42. Mal za to, že judikatúra ESĽP a Súdneho dvora Európskej únie predpokladá, že aj v prípade, ak\nsa v konaniach používajú utajované skutočnosti, či stanoviská majúce vzťah k národnej bezpečnosti,\ntieto nemôžu ostať pred účastníkom konania úplne utajené. V každom prípade musí byť účastník\noboznámený aspoň s ich podstatou a základnými faktami, aby sa mohol účinne brániť. Vzhľadom na\nto, že v predmetnom konaní pred žalovaným k tomuto oboznámeniu nedošlo, resp. k nemu došlo len\nv nepoužiteľne obmedzenom rozsahu, mal za to, že napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce\nkonanie o predĺženie doplnkovej ochrany porušilo jeho základné práva.\nIII.\nVyjadrenia účastníkov konania\n43. Vo vyjadrení zo dňa 07.08.2026 žalovaný v súvislosti s dôvodmi podanej správnej žaloby uviedol,\nže ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR konštatuje, že\nza právne posúdenie je potrebné považovať činnosť správneho orgánu, spočívajúcu v podradení\nzisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach\núčastníkov právneho vzťahu. Nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym\nči nedostatočným zistením skutkového stavu veci, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie\nprávnej normy na daný prípad alebo jej interpretáciu, prípadne aplikáciu na zistený skutkový stav v\nsúlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017. Ďalej uviedol,\nže napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní o predĺžení už priznanej doplnkovej ochrany a\nbolo založené na dôvode podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, ktoré upravuje samostatné\nzákonné dôvody, pre ktoré doplnkovú ochranu nemožno poskytnúť alebo predĺžiť. Poznamenal, že zo\nzákona o azyle ani smernice 2011/95/EÚ nevyplýva, že rozhodnutie založené na tomto ustanovení\nje podmienené opätovným posudzovaním všetkých otázok významných pri rozhodovaní o priznaní\ndoplnkovej ochrany. Uviedol, že ak teda dospel k záveru, že sú splnené podmienky podľa § 13c ods.\n2 písm. d), tak rozhodoval o existencii tohto zákonného dôvodu. Mal za to, že nemožno dospieť k\nzáveru, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné alebo nepreskúmateľné len preto, že neobsahuje\núvahy, ktoré žalobca považuje za nevyhnutné vo vzťahu k informáciám o krajine pôvodu a existencii\nvážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) zákona o azyle. Nesúhlasil s námietkou žalobcu, že napadnuté\nrozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pripomenul, tak ako je uvedené\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle si ministerstvo na\nposúdenie žiadosti o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko SIS a VS, ktoré\npodľa predchádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť SR z hľadiska ohrozenia\nzáujmu, ktoré ochrana patrí do pôsobnosti SIS alebo VS - uvedené sa vzťahuje aj na konanie o predĺžení\ndoplnkovej ochrany. Poukázal na to, že stanovisko SIS-69/720-12-1/2016 z 08.01.2026 uvádza, že\n„SIS disponuje informáciami, podľa ktorých A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušnosť Afganistan,\npredstavuje bezpečnostné riziko v skutočnosti, že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania\naktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR“, je regulárnym podkladom,\nna ktorý prihliada ako na všetky podklady k osobe žalobcu, ktoré boli do konania zaobstarané a sú\n\nsúčasťou administratívneho spisu a posudzuje ich kompletne vo vzájomných súvislostiach. Uviedol, že\nza obsah a rozsah neutajovaného abstraktu stanoviska SIS-69/720-12-1/2026 a SIS-54/22-V-24-9/2026\nv zmysle zákona o SIS a zákona o ochrane utajovaných skutočností je zodpovedný pôvodca (teda SIS).\nTvrdil, že on, ktorý je iba príjemcom stanovísk SIS nie je oprávnený svojvoľne zasahovať do obsahu a\nrozsahu utajovaných či neutajovaných stanovísk ani z neho spracovaného abstraktu - neutajovaného\nstanoviska, to prináleží výhradne SIS. Uviedol, že nie je oprávnený v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia ozrejmiť jasné úvahy vzťahujúce sa k utajovanému stanovisku v rozsahu vyžadovanom\nžalobcom, či ozrejmiť ani ním časové a miestne súvislosti, či väzby na ďalšie osoby. Konštatoval,\nže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje rozsah informácie z neutajovaného abstraktu\nutajovanej skutočnosti. Sprístupnenie podstaty dôvodov v rozsahu ako i spôsobe oboznámenia a s\nneutajovaným stanoviskom je podľa jeho názoru v súlade s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu\nSR sp. zn. 2Sak/5/2025. Pripomenul, že v neutajovanom stanovisku SIS je ohrozenie strategických\nbezpečnostných záujmov SR spájané s cestami žalobcu do krajiny pôvodu Afganistan. Uviedol že\nžalobca, ktorému bola na území Slovenskej republiky poskytnutá doplnková ochrana z dôvodu obáv\nvážneho bezprávia v krajine pôvodu Afganistan vo vyjadreniach počas pohovorov svoje opakované cesty\ndo krajiny pôvodu Afganistan a dĺžku pobytu cca mesiac potvrdil. Nad rámec uvedeného dodal, že v\npriebehu roka 2026 riešil viaceré prípady posudzovania poskytovanej doplnkovej ochrany pri osobách,\nktoré navštívili krajinu pôvodu Afganistan. Za významnú skutočnosť považoval, že v prípade ostatných\nosôb s poskytnutou doplnkovou ochranou, ktoré navštívili krajinu pôvodu Afganistan, vyžiadané\nstanoviská SIS a VS neobsahovali žiadne informácie nasvedčujúce tomu, že by tieto osoby predstavovali\nbezpečnostné riziko alebo ohrozovali strategické bezpečnostné záujmy SR, z čoho považoval za zrejmé,\nže samotná cesta osoby do krajiny pôvodu Afganistan nie je jediným indikátorom, na základe ktorého\nzákonná bezpečnostná autorita hodnotí podozrenie, či dôvodnosť bezpečnostného rizika osoby, ale\nreflektuje aj iné indikátory v zmysle jej vnútorných metodík a postupov, ktoré nie sú verejne prístupné.\nV tejto súvislosti uviedol, že podľa zákona o SIS je SIS orgánom oprávneným získavať a poskytovať\npríslušné informácie, pričom zároveň disponuje metodikou na posudzovanie toho, ktoré konanie možno\npovažovať za bezpečnostne rizikové. Mal za to, že vzhľadom na charakter získavania týchto informácií\na posudzovania jednotlivých kritérií, ktoré prebiehajú v režime, ktorý nie je verejne prístupný, nemožno\npredmetné bezpečnostné riziko posudzovať laickým pohľadom výlučne na základe verejne dostupných\ninformácií ani podľa subjektívnych domnienok žalobcu o tom, či jeho konanie je alebo nie je rizikové\nz hľadiska strategických bezpečnostných záujmov SR. Tvrdil, že skutočnosť, že žalobca deklaruje,\nže si nie je vedomý konania ohrozujúceho bezpečnostné alebo strategické záujmy SR, podľa jeho\nnázoru neznamená, že jeho činnosť nemôže byť na základe odborného posúdenia SIS vyhodnotená\nako bezpečnostné riziko. Podotkol, že subjektívne vedomie alebo presvedčenie žalobcu o povahe a\ndôsledkoch vlastného konania nie je rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní existencie bezpečnostného\nrizika, keďže takéto posúdenie patrí do pôsobnosti zákonom splnomocnených štátnych orgánov. Mal\nza to, že vyjadrenie žalobcu samo o sebe nie je spôsobilé vyvrátiť odborné závery SIS. Konštatoval,\nže predmetom preskúmania nie je subjektívne presvedčenie žalobcu, ale zákonnosť a odôvodnenosť\njeho záveru, ktoré vychádza z odborných bezpečnostných zistení. Tiež odmietol vyjadrenie žalobcu,\nže „žalobca nevidí náznak žiadneho bezpečnostného preverovania jeho osoby“. Tomuto tvrdeniu\npodľa jeho názoru odporuje individualizované stanovisko SIS, ktoré dokladá preverovanie konania\nžalobcu zákonne odborným orgánom s pôsobnosťou v oblasti bezpečnosti. Uviedol, že úlohou SIS\nbolo posúdiť konanie žalobcu iba z hľadiska jej zákonnej pôsobnosti - jemu naproti tomu patrí právne\nposúdenie splnenia podmienok na poskytnutie medzinárodnej ochrany podľa zákona o azyle. Tvrdil,\nže stanovisko SIS nenahrádza jeho rozhodovaciu činnosť, ale predstavuje jeden z podkladov, ktorý v\nrámci vlastného posúdenia veci vyhodnocuje vo vzájomnej súvislosti s ostatnými podkladmi založenými\nv administratívnom spise. Mal za to, že žalobcovi bola sprístupnená podstata dôvodov napadnutého\nrozhodnutia a že sa zaoberal aj otázkou primeranosti zásahu práv žalobcu v kontexte nepriznania\nmedzinárodnej ochrany a vykonal vyváženie medzi právami žalobcu a verejným záujmom. Uviedol,\nže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje dôvod, ktorým je hodnotenie žalobcu ako osoby\npodozrivej z ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov SR, čo vyplýva z odborného podkladu\nzákonom určeného kompetentného orgánu SIS v neutajovanom abstrakte a v utajovanom stanovisku.\nKonštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je limitované verejne zverejniteľným obsahom a\nrozsahom neutajovaného abstraktu v administratívnom spise, a rozsah a spôsob oboznámenia podstaty\ndôvodov žalobcovi považoval za súladný s ostatným rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp.\nzn. 6Sak/1/2026, ktorý uvádza „stanovisko SIS, podľa ktorého „menovaný je dôvodne podozrivý z\nvykonávania aktivít na úseku terorizmu, vrátane informácií o účasti na terorizme, jeho financovaní alebo\npodporovaní a kybernetického terorizmu“. Z uvedeného stanoviska je zrejmé, z akej trestnej činnosti\n\nbol žalobca (dôvodne podozrivý) a takto vyabstrahované informácie možno považovať za podstatu\ndôvodov. Akékoľvek informácie s konkretizáciou miesta, času a spôsobu konania žalobcu by mohlo\nviesť k vyzradeniu informácií, u ktorých je žiadúce, aby zostali utajené. V takýchto typoch konania\nnemožno požadovať, aby sa správny orgán púšťal do detailnej polemiky so žalobcom, ak má k dispozícii\nutajované poznatky, ktoré nemôžu byť zverejnené. V tomto smere možno podporne poukázať na\nrozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/5/2025, kedy bol oboznámený s podstatou dôvodov\nvýlučne v rozsahu, že SIS disponuje informáciami, podľa ktorých menovaný predstavuje bezpečnostné\nriziko, že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku nelegálnej migrácie, pričom\nnajvyšší správny súd konštatoval, že správny orgán povinnosť oznámenia podstaty dôvodov splnil\ntým, že oznámil dôvod podozrenia (aktivita v oblasti nelegálnej migrácie) s tým, že požiadavka, aby\nsa vyjadroval k detailom obhajoby, by mohla viesť k vyzradeniu informácií, ktoré majú zostať utajené.\nŽalobca poznal podstatu dôvodov a mal možnosť reagovať, správny orgán nemusel zachádzať do\ndetailov, ktoré by ohrozili bezpečnosť štátu.“ Tiež pripomenul, že konkrétny právny zástupca žalobcu\nnie je oprávnenou ani inou oprávnenou osobou podľa § 35 zákona o ochrane utajovaných skutočností.\nZastupovanie žalobcu prijal s vedomím tejto skutočnosti, hoci ide o konanie, v ktorom sa odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia opiera aj o utajovanú skutočnosť obsiahnutú v stanoviskách SIS. Voľba\nprávneho zástupcu je podľa jeho názoru právom žalobcu. Poukázal na to, že právny zástupca žalobcu\nodôvodňuje nemožnosť oboznámiť sa so stanoviskom v utajovanom režime nálezmi Ústavného súdu\nSR sp. zn. PL ÚS 8/2016, z ktorého vyplýva, že Ústavný súd SR nepovažoval za dostatočnú ani možnosť\nsúdu oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu, ani možnosť advokáta\njednorazovo sa s ňou oboznámiť na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti patrí. Uviedol, že\non však z uvedeného nálezu vyvodil odlišný záver ako žalobca. Podľa jeho názoru nález nespochybňuje\nzákonnú úpravu – zákon o ochrane utajovaných skutočností, ani oprávnené a iné oprávnené osoby podľa\n§ 35 tohto zákona, ktorý stanovuje, kto a za akých podmienok sa môže s utajovanými skutočnosťami\noboznamovať. Mal za to, že Ústavný súd SR v žalobcom uvádzanom náleze nekonštatoval, že\noboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami podľa predmetného ustanovenia nie je pre právneho\nzástupcu potrebné alebo samo o sebe nedostatočné ako podsúva žalobca. Požiadavka zabezpečenia\nkontradiktórnosti konania prostredníctvom osobitného zástupcu po bezpečnostnej previerke naopak\npredpokladá zastúpenie osobou, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky prístupu k utajovaným\nskutočnostiam v zmysle platného zákona. Právny zástupca žalobcu v tomto konaní však oprávnenou\nosobou nie je, a preto o prístup k utajovanej skutočnosti ani nemôže požiadať. Mal za to, že bez využitia\nzákonom upraveného prístupu k utajovanej skutočnosti sú vyjadrenia právneho zástupcu v správnej\nžalobe o tom, či by rozsah alebo forma sprístupnenia utajovanej skutočnosti boli nedostatočné iba\nv hypotetickej rovine. Tvrdil, že argumentácia žalobcu týkajúca sa prístupu k utajovanej skutočnosti\nzaložená na náleze Ústavného súdu sa mu javí ako nedôvodná. Tiež nesúhlasil s námietkou žalobcu, že\nnepredĺženie doplnkovej ochrany mu bráni trvalo si usporiadať osobné a rodinné pomery. Poukázal na\nto, že cieľom konania o medzinárodnej ochrane nie je vyriešenie pobytového statusu žalobcu, o ktorom\nrozhodujú iné príslušné štátne orgány podľa predpisov o pobyte cudzincov. V tomto konaní sa zároveň\nnerozhoduje o návrate ani administratívnom vyhostení žalobcu. Uviedol, že dôvodom nepredĺženia\ndoplnkovej ochrany bolo bezpečnostné riziko podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, posúdené\nzákonom určenou bezpečnostnou autoritou. Poznamenal, že Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS\n15/2020 označil takéto bezpečnostné vyjadrenie za „zásadné“ pre meritórne rozhodnutie, ktoré však\nmusí zostať súdne preskúmateľné. Tvrdil, že rodinné väzby žalobcu a práva chránené čl. 8 Dohovoru\nsamy osebe nezakladajú právo na zachovanie konkrétneho pobytového statusu ani nevyvracajú zistené\nbezpečnostné riziko. Uviedol, že nespochybňuje význam vzťahu žalobcu k maloletej dcére, ktorý s\nňou nežije v spoločnej domácnosti, má súdom upravený styk a prispieva na jej výživu, avšak samotné\nnepredĺženie doplnkovej ochrany podľa jeho názoru nepreukazuje úplné znemožnenie výkonu jeho\nrodičovských práv a zásah do rodinného života. Navrhol, aby súd žalobu zamietol. Nežiadal nariadenie\npojednávania vo veci.\nIV.\nRelevantné právne predpisy\n44. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo\nopatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.\n45. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1\nsa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a\nodovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.\n\n46. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide\no veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).\n47. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo\nvydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l).\n48. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom\nrozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.\n49. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase\nvydania jeho rozhodnutia.\n50. Podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak\nje dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.\n51. Podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle, ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie azylu\nžiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského\nspravodajstva, ktoré svoje stanovisko zašlú ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko.\nSlovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety\nposudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu,\nktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva;\nministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup do\nevidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú oprávnené na\núčely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1.\n52. Podľa § 19b zákona o azyle, ustanovenia § 6, § 17ab, § 19a a § 20 ods. 1 sa primerane použijú aj\nna konanie o udelenie azylu podľa § 10 na dobu neurčitú a konanie podľa § 16 ods. 1 písm. b) až d).\n53. Podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle, doplnková ochrana podľa § 13a a 13b sa poskytuje na jeden rok;\npo uplynutí jedného roka sa poskytovanie doplnkovej ochrany na žiadosť predĺži vždy o dva roky, ak sú\nsplnené podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2\naž 4 alebo na jej zrušenie podľa § 15b ods. 4. Cudzinec je povinný podať žiadosť podľa predchádzajúcej\nvety najskôr 90 dní pred uplynutím lehoty, na ktorú bola poskytnutá, a najneskôr v posledný deň tejto\nlehoty; doplnková ochrana trvá až do rozhodnutia o žiadosti. Žiadosť sa podáva na úradnom tlačive,\nktorého vzor je uvedený v prílohe č. 2a, osobne na policajnom útvare podľa miesta pobytu; vyplnenú\nžiadosť policajný útvar bezodkladne zašle ministerstvu.\n54. Podľa § 52 zákona o azyle, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje správny poriadok, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a\nprávnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe.\n55. Podľa § 3 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Správny poriadok“), správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej\nsúčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a\ndať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu\nrozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,\nktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť\nprávnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.\n56. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať\ndôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.\n57. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a\nzúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k\nspôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.\n58. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré\nskutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil\nsprávnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s\nnávrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\n59. Podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, každý, koho práva a slobody zaručené právom\nÚnie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy\npred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa,\n\nobhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné\nprostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.\n60. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 69/2026 Z. z. o medzinárodnej ochrane a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov, konanie o udelenie azylu začaté podľa predpisov účinných do 11. júna 2026 sa dokončí podľa\npredpisov účinných do 11. júna 2026. Ak súd zruší rozhodnutie vydané v konaní podľa prvej vety súčasne\nv časti azylu aj v časti doplnkovej ochrany a vráti vec ministerstvu vnútra na ďalšie konanie, konanie o\nudelenie azylu sa dokončí ako konanie o udelenie medzinárodnej ochrany podľa tohto zákona.\nV.\nPrávne posúdenie veci správnym súdom\n61. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa §\n10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho\nvyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil\nsa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie\nžalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia,\nposúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206\nods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a\ndospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko\nboli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia\nrozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu\na zverejnené na web stránke dňa 14.08.2026.\n62. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-197-20/2025-Ž\nzo dňa 02.06.2026, ktorým žalovaný žalobcovi podľa § 13c ods. 2 písm. d) a § 20 ods. 3 zákona o azyle\nnepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany.\n63. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo\nnedostatok dôvodov a že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie\nveci.\n64. Sporným medzi účastníkmi tohto konania bolo to, či žalobca predstavuje alebo nepredstavuje\nnebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky a v nadväznosti na uvedené aj to, či žalovaný\nv prípade žalobcu dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil napadnuté rozhodnutie a či žalovaný v prípade\nžalobcu dostatočne zistil skutkový stav veci. Správny súd sa preto zameral na prieskum týchto sporných\nskutočností.\n65. Z administratívneho, ako aj súdneho spisu vyplývajú nasledovné skutočnosti:\n- žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-365-84/PO-Ž-2011 zo dňa 19.05.2014 poskytol žalobcovi doplnkovú\nochranu na území SR, a to na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia; z dôvodu\npretrvávania podmienok uvedených v § 13a zákona o azyle a vzhľadom na žiadosti žalobcu žalovaný\nposkytovanie doplnkovej ochrany žalobcovi opakovane predlžoval, a to napokon aj rozhodnutím ČAS:\nMU-PO-367-11/2023-Ž zo dňa 11.12.2023 na dobu dvoch rokov od právoplatnosti rozhodnutia do\n14.12.2025; o aktuálnej žiadosti žalobcu o predĺženie poskytnutia doplnkovej ochrany žalovaný rozhodol\nnapadnutým rozhodnutím tak, že žalobcovi podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle z dôvodu podľa § 13c ods.\n2 písm. d) zákona o azyle nepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany na území SR;\n- žalovaný so žalobcom vykonal v dňoch 24.03.2026 a 17.04.2026 pohovory za účelom zdôvodnenia\njeho žiadosti o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany, v ktorých žalobca uviedol, že dôvodom\njeho žiadosti je naďalej nepriaznivá situácia zapríčinená vládnutím Talibanu; že je už dlho na Slovensku,\nnaučil sa jazyk a aj požiadal o dlhodobý pobyt v Dunajskej Strede; že nezdieľa názory vládnucej strany\nTaliban a ich nástupom k moci sa výrazne zmenili k horšiemu podmienky pre život všetkých obyvateľov\njeho krajiny pôvodu;\n- žalovaný následne požiadal podľa ustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle SIS a Vojenské\nspravodajstvo o stanovisko k žiadateľovi (žalobcovi) v konaní o predĺženie poskytovania doplnkovej\nochrany na území SR; v doručenom stanovisku SIS č. p. SIS-69/720-12-1/2026 z 08.01.2026 bolo\n\nkonštatované, že vo vzťahu k osobe žalobcu SIS disponuje informáciami, podľa ktorých „A. B.\nB., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan, predstavuje bezpečnostné riziko spočívajúce\nv skutočnosti, že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania\nstrategických bezpečnostných záujmov SR.“; vzhľadom na to, že stanovisko SIS k osobe žiadateľa\n(žalobcu) nebolo plne v súlade s nálezom Ústavného údu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 a s rozsudkom\nSúdneho dvora EÚ č. C-159/21, tak žalovaný dňa 30.01.2026 požiadal SIS o zaslanie doplňujúceho\nstanoviska, v ktorom mala byť jasne uvedená podstata, resp. základné dôvody, obsahujúce informáciu\no bezpečnostnom riziku žalobcu, a to tak, aby sa s nimi žalobca mohol oboznámiť a aby bolo\nzrejmé, prečo je žalobca „dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických\nbezpečnostných záujmov SR.“; zároveň pre svoje potreby žalovaný požiadal o zaslanie aj detailnejšieho\nstanoviska v príslušnom režime utajenia, z ktorého bude zrejmé, prečo je daná osoba považovaná za\nbezpečnostné riziko, nakoľko potreba takéhoto stanoviska vyplýva zo súdnej judikatúry; dňa 11.03.2026\nžalovanému bolo doručené doplňujúce stanovisko zo SIS pod č. SIS-54/22-V-24-9/2026 – k tomuto\nžalovaný konštatoval, že uvedené stanovisko s predmetnou informáciou podlieha utajeniu v zmysle\nzákona o ochrane utajovaných skutočností a nie je súčasťou spisového materiálu žiadateľa (žalobcu)\no predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR, ale je uňho evidované v osobitnej\nevidencii utajovaných skutočností; ďalej žalovaný k uvedenému konštatoval, že spoločne s utajovanou\nskutočnosťou tvorilo prílohu aj doplňujúce neutajované stanovisko SIS k žiadosti o predĺženie doplnkovej\nochrany (určené na oboznámenie sa žiadateľa A. B. B., teda žalobcu) – doplňujúce neutajované\nstanovisko zo SIS pod. č. SIS-54/22-V-24-9/2026 obsahuje oznámenie, že žalobca „od nástupu hnutia\nTaliban k moci v Afganistane v auguste 2021 niekoľkokrát vycestoval z územia SR do Afganistanu a\nspäť. Takéto konanie je v rozpore s podmienkami udelenej doplnkovej ochrany na území SR, keďže tým\nbolo preukázané, že menovanému nehrozí v jeho domovskej krajine (Afganistane) nebezpečenstvo či\niné ohrozenie, resp. je mu umožnený (nie odopretý) návrat do domovskej krajiny.“;\n- následne žalovaný so žalobcom dňa 24.03.2026 vykonal pohovor, počas ktorého bol žalobca s\nuvedenou skutočnosťou konfrontovaný a oboznámený; zároveň žalobca dostal priestor sa k uvedenému\nneutajovanému stanovisku SIS vyjadriť - žalobca k tomu uviedol, že do krajiny pôvodu skutočne\nviackrát vycestoval, avšak bolo to z objektívnych dôvodov; za účelom náležitého objasnenia dôvodov\nžalobcových návštev Afganistanu bol žalobca žalovaným predvolaný na doplňujúci pohovor, kde\n17.04.2026 podrobnejšie opísal svoje cesty do krajiny pôvodu aj dôvody opakovaného vycestovania počas uvedeného doplňujúceho pohovoru žalobca uviedol, že do krajiny pôvodu cestoval v roku 2021,\nkedy sa oženil so H. B., ktorá má aktuálne udelený azyl vo Veľkej Británii; ďalej uviedol, že do krajiny\npôvodu sa vrátil aj v roku 2024 a v roku 2025. K prvej návšteve žalobca uviedol, že si prišiel vybaviť\nelektronický doklad totožnosti e-Tazkiru a pomôcť s náhrobkom pre matku, ktorá zomrela v roku 2023,\npričom sa jednalo o mesiac november 2024, kedy priletel legálne na svoj cestovný doklad do I., prešiel\nletiskovou kontrolou a ubytoval sa u brata v Kábule; v Kábule strávil asi jeden mesiac. Druhá návšteva\nžalobcu sa konala v roku 2025, kedy žalobca priletel do Kábulu na svadbu svojho synovca. K nej žalobca\nuviedol, že v Kábule sa stretli celá rodina a prišli aj jeho najbližší príbuzní, ktorým bol udelený azyl vo\nVeľkej Británii; žalobca tvrdil, že prišiel jeho otec, brat s manželkou a deťmi, pričom v Kábule s rodinou\nstrávil asi mesiac a následne krajinu pôvodu legálne opustil;\n- stanovisko k žalobcovi v konaní o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR poskytlo\naj Vojenské spravodajstvo (č. VS-111-2-186/2024-RD z 12.12.2025), pričom uvedené stanovisko\nobsahuje súhlas s poskytnutím medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky pre žalobcu (túto\nskutočnosť žalovaný v napadnutom rozhodnutí vyslovene odignoroval a absolútne žiadnym spôsobom\nsa ňou nezaoberal, dokonca ju v napadnutom rozhodnutí ani len nespomenul);\n- žalobca bol trestne stíhaný na území SR, a to za prečin hrubého nátlaku podľa § 191 ods. 1 Trestného\nzákona, postupom podľa § 241 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku v spojení s § 353 ods. 1 Trestného\nporiadku. Na základe trestného rozkazu č. k. 24T/82/2025-112 zo dňa 22.12.2025 bol žalobca uznaný za\nvinného. Podľa § 191 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2, § 36 písm. l) Trestného zákona s použitím\n§ 353 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku bol žalobcovi uložený trest odňatia slobody v trvaní jeden rok.\nPodľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona bol žalobcovi výkon trestu odňatia slobody podmienečne\nodložený. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona bola žalobcovi určená skúšobná doba na dva roky.\n66. Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, ako aj s obsahom\nsúdneho spisu a po komplexnom preskúmaní celej prejednávanej veci, správny súd konštatuje, že\nžalobu žalobcu a jeho námietky v žalobe vznesené považuje za dôvodné.\n\n67. Správny súd v prvom rade uvádza, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je značne zmätočné\na nezrozumiteľné, a to najmä v dôsledku toho, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia plne\nnekorešponduje s výrokom napadnutého rozhodnutia. Žalovaný v podstate v celom odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia mieša odôvodnenie k nepredĺženiu poskytovania doplnkovej ochrany\nžalobcovi na území Slovenskej republiky z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle\ns dôvodom pre zrušenie poskytovania doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 2 písm. a) zákona\no azyle, podľa ktorého je doplnková ochrana zrušená „ak okolnosti, na základe ktorých sa poskytla\ndoplnková ochrana, zanikli alebo sa zmenili tak, že nie je potrebné ju ďalej poskytovať.“ Správny\nsúd k uvedenému taktiež uvádza, že k tomuto zmätočnému konaniu žalovaného pravdepodobne\nprispeli taktiež zmätočné neutajované stanoviská SIS, podľa ktorých SIS najprv v pôvodnom jej\nstanovisku č. SIS-69/720-12-1/2026 zo dňa 08.01.2026 len konštatovala, že disponuje informáciami,\npodľa ktorých žalobca „predstavuje bezpečnostné riziko spočívajúce v skutočnosti, že menovaný\nje dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných\nzáujmov SR.“, no neskôr v doplňujúcom neutajovanom stanovisku č. SIS-54/22-V-24-9/2026 SIS\ntvrdila, že žalobca „od nástupu hnutia Taliban k moci v Afganistane v auguste 2021 niekoľkokrát\nvycestoval z územia SR do Afganistanu a späť. Takéto konanie je v rozpore s podmienkami udelenia\ndoplnkovej ochrany na území SR, keďže tým bolo preukázané, že menovanému nehrozí v jeho\ndomovskej krajine (Afganistane) nebezpečenstvo či iné ohrozenie, resp. je mu umožnený (nie odopretý)\nnávrat do domovskej krajiny.“ K dokonaniu značnej zmätočnosti a nezrozumiteľnosti odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia a zmätočnosti spomínaných neutajovaných stanovísk SIS podľa správneho\nsúdu prispelo napokon aj stanovisko Vojenského spravodajstva č. VS-111-2-186/2024-RD zo dňa\n12.12.2025 obsahujúce súhlas s poskytnutím medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky pre\nžalobcu, ktorým sa žalovaný absolútne žiadnym spôsobom nezaoberal, úplne ho tendenčne odignoroval\na účelovo ho v napadnutom rozhodnutí ani len nespomenul. Záverom k tomuto správny súd poukazuje\naj na to, že žalovaný v celom administratívnom spise a ani v súdnom spise neuviedol ani len zmienku\no tom, že by sa oboznámil s utajovanou časťou stanoviska SIS č. SIS-54/22-V-24-9/2026, čo bolo jeho\npovinnosťou, a že by naň akokoľvek prihliadol pri vydávaní napadnutého rozhodnutia (v priebehu celého\nadministratívneho, ako aj súdneho konania žalovaný len stroho odkazuje na spomínané zmätočné\nneutajované stanoviská SIS, z ktorých navyše podľa správneho súdu vôbec nevyplýva to, prečo by\nkonkrétne žalobca mal predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky – podľa\nnázoru správneho súdu z predmetných zmätočných neutajovaných stanovísk SIS nevyplýva podstata\ndôvodov pre ktoré by konkrétne žalobca mal predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej\nrepubliky, a preto podľa názoru správneho súdu žalovaný a SIS nepostupovali v súlade s nálezom\nÚstavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.03.2023). Žalovaný teda pri vydávaní\nnapadnutého rozhodnutia vážne pochybil keď sa uspokojil so zmätočným doplňujúcim neutajovaným\nstanoviskom SIS a opätovne SIS nevyzval na riadne uvedenie podstaty dôvodov pre ktoré by konkrétne\nžalobca mal predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky a taktiež vážne\npochybil keď sa evidentne neoboznámil s predmetnou utajovanou skutočnosťou týkajúcou sa žalobcu\nčo bolo vyslovene jeho povinnosťou (preto napokon aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia úplne\nabsentujú akékoľvek vyhodnotenia a úvahy žalovaného v tomto smere). Navyše tu treba poznamenať, že\nžalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nepreukázal, prečo by žalobca mal predstavovať\nnebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, pričom predostrel len súhrn všeobecných rizík\nbez akejkoľvek reálnej spojitosti s osobou žalobcu; podľa názoru správneho súdu žalovaný vykonával\ndokazovanie tendenčne, účelovo a zaoberal sa len skutočnosťami, ktoré boli v neprospech žalobcu,\npričom tie, ktoré boli v prospech žalobcu, prakticky úplne odignoroval. Z dôvodu uvedených zásadných\npochybení zo strany žalovaného správny súd musí taktiež konštatovať, že vyhodnotenie žiadosti\nžalobcu preto nemohlo byť žalovaným ani urobené komplexne a ani následné právne posúdenie\nžalovaného uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nemohlo byť preto náležité a presvedčivé.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má správny súd jednoznačne za to, že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného je jednak nedostatočne odôvodnené, a to pre jeho nezrozumiteľnosť, ako aj nedostatok\ndôvodov, pričom žalovaný taktiež nedostatočne zistil skutkový stav veci. Bude preto povinnosťou\nžalovaného v novom konaní napraviť vyššie uvedené jeho pochybenia vytknuté správnym súdom.\n68. Ďalej správny súd uvádza, že vzhľadom na žalobné dôvody a opakované tvrdenia žalobcu\no nerovnosti zbraní spôsobenej znemožnením jeho účinnej obrany v správnom konaní z dôvodu\nnemožnosti využitia jeho procesných práv, najmä práva podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, bolo\npovinnosťou žalovaného umožniť žalobcovi náležité uplatnenie jeho procesných práv a zabezpečiť\nriadne zistenie skutkového stavu veci za úzkej súčinnosti správneho orgánu so žalobcom ako\n\núčastníkom konania, a to predovšetkým s prihliadnutím na aktuálny právny stav v nadväznosti na právne\nzávery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15.03.2023.\n69. V súvislosti s ústavou garantovaným právom na spravodlivý proces v konaní pred súdom alebo\nv administratívnom konaní pred iným orgánom verejnej moci (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), Ústavný súd\nSR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2018 vo vzťahu k podkladom rozhodnutí vo veciach\npobytu cudzincov, ktoré svojím charakterom spadajú pod režim ochrany utajovaných skutočností podľa\nzákona č. 215/2004 Z. z., vyslovil nasledovný právny názor: „Základné právo na súdnu ochranu v\nsprávnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej\núpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú\n(efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od\nmnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších\nmožných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má\nmožnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň\npodstaty dôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej\nprávnej úpravy, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa príslušným návrhom na\nsúd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup\npríslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy\nvo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo)\nmusí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa\nverejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu\nochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ\nrozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy.“\n70. V kontexte okolností prejednávanej veci správny súd považuje za potrebné dodať, že ústavné právo\nna spravodlivý proces nachádza svoje reálne kontúry v zákonných úpravách zásad správneho konania,\nako aj konkrétnych procesných práv účastníkov správnych konaní, ktoré sú okrem iného premietnuté\ndo práva účastníka konania navrhovať v konaní dôkazy a ich doplnenie (§ 33 ods. 1 Správneho\nporiadku), ako aj do procesného práva účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vo veci oboznámiť\nsa s podkladmi rozhodnutia za účelom využitia možnosti vyjadriť sa k ich obsahu a k spôsobu ich\nzistenia, prípadne za účelom využitia možnosti navrhnúť doplnenie podkladov potrebných pre meritórne\nrozhodnutie vo veci samej (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku). Hoci je pre správne konanie typické\nmocenské postavenie konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k účastníkovi správneho konania,\nkedy orgán verejnej správy autoritatívne, avšak limitovaný v súlade so zásadou legality (čl. 2 ods. 2\nÚstavy SR), upravuje formou rozhodovania a vydávania iných opatrení práva a povinnosti účastníka\nkonania, jednotlivé procesné práva garantujúce účastníkovi konania právo na spravodlivý proces\nvytvárajú podmienky na uplatnenie zásady rovnosti zbraní. Právo účastníka konania na vyjadrenie sa k\npodkladom rozhodnutia korešponduje s povinnosťou konajúceho správneho orgánu v rámci príslušného\nadministratívneho konania umožniť účastníkovi konania toto právo fakticky a účinne realizovať, čomu\nzodpovedá imperatív určujúci túto povinnosť priamo správnemu orgánu v ustanovení § 33 ods. 2\nSprávneho poriadku. Preto i v správnych konaniach o žiadostiach podľa zákona o azyle je nevyhnutné\npri skúmaní existencie podmienok na udelenie, prípadne neudelenie požadovanej formy medzinárodnej\nochrany, dodržať procesné zásady v rámci príslušného administratívneho konania a vytvoriť možnosti\nna uplatňovanie procesných práv dotknutého účastníka konania. Zákonnosť takého postupu, výsledkom\nktorého má byť zákonné rozhodnutie vo veci samej, determinuje aj zákonná aplikácia súvisiacich\nprávnych predpisov vzťahujúcich na predmetný prípad spôsobom, ktorý bez osobitných dôvodov\nabsolútne nevylúči účinné uplatňovanie procesných práv účastníka konania garantovaných právom na\nspravodlivé konanie.\n71. Je povinnosťou správneho orgánu, aby od pôvodcov utajovaných informácií, tvoriacich podklad\npre rozhodnutie vo veci, zabezpečil potrebný abstrakt relevantných informácií, ktoré tvoria podstatu\ndôvodov na rozhodnutie, v danom prípade podstatu tvrdení o existencii dôvodného podozrenia, že\nžalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky predstavuje\nnebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu. Zabezpečenie uvedených podkladov je potrebné nielen z\nhľadiska aplikácie zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a pre zabezpečenie\nrealizácie zásady na spravodlivé konanie prostredníctvom vytvorenia zo strany správneho orgánu\nfaktickej možnosti uplatňovania procesných práv účastníka konania, ale je potrebné aj z hľadiska\nzabezpečenia presvedčivosti odôvodnenia predmetného rozhodnutia, pokiaľ ide o otázku riadneho a\n\núplného zistenia skutkového stavu a jeho zákonnú aplikáciu na hmotnoprávne podmienky predĺženia\nposkytovania doplnkovej ochrany, resp. hmotnoprávne podmienky pre nepredĺženie jej poskytovania,\na to predovšetkým v kontexte správnosti posúdenia proporcionality medzi protichodnými právami\na povinnosťami, reprezentovanými na jednej strane záujmom a povinnosťou správneho orgánu na\nzabezpečení ochrany bezpečnosti štátu a na strane druhej záujmom žalobcu na realizáciu jeho práv.\n72. Z priebehu administratívneho konania je zrejmé, že právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia\nbolo žalobcovi zo strany konajúceho správneho orgánu (žalovaného) poskytnuté len formálne, bez\nposkytnutia reálnej možnosti využiť procesné práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33\nods. 2 Správneho poriadku spojené a ktorých naplnenie je týmto ustanovením sledované. Správny orgán\n(žalovaný) v kontexte žalobcovho vyjadrenia k podkladom rozhodnutia opomenul aplikovať zásadu\núzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a nekonal v súlade s jeho manudukčnou\npovinnosťou, ktorá je zakotvená v ustanovení § 3 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorej je\nsprávny orgán povinný dať účastníkom konania vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne\nobhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Bolo teda povinnosťou\nžalovaného poskytnúť žalobcovi aspoň podstatu dôvodov pre ktoré by konkrétne on (žalobca) mal\npredstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a to v súlade s nálezom Ústavného\nsúdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.03.2023.\n73. Na základe obsahu administratívneho spisu teda podľa názoru správneho súdu nie je možné\nkonštatovať, že bola naplnená požiadavka oboznámenia žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, týkajúcich\nsa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ pre záver uvedený v napadnutom rozhodnutí. Ústavný súd\nv náleze sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo dňa 15.03.2023 uvádza „...legitímnym účelom nesprístupnenia\ndôvodov, pre ktoré Slovenská informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo vydávajú stanovisko\npodľa § 19a ods. 10 zákona o azyle, je ochrana utajovaných skutočností smerujúca k zvýšeniu\nbezpečnosti Slovenskej republiky. Nesprístupnenie dôkazu protistrane však vždy ohrozuje právo na\nspravodlivý súdny proces. V konaniach, ktorých súčasťou sú aj utajované skutočnosti, je preto\nnevyhnutné nájsť rovnováhu medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami záujmom na zabezpečenie spravodlivého procesu pre toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je\nskúmaná, a záujmom na utajenie informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. Ústavný súd\nuž v minulosti vyslovil, že rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre\nurčovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96)...Právo\nna kontradiktórne konanie teda za určitých okolností musí ustúpiť prevažujúcim verejným záujmom\nna ochrane utajovaných skutočností. Obmedzenie ústavne zaručených procesných práv však nesmie\nzasiahnuť do samej podstaty týchto práv. Procesné ťažkosti, ktoré takéto obmedzenia účastníkovi\nkonania spôsobujú, musia byť vyvážené...Právo na kontradiktórne konanie teda nie je absolútne a\njeho rozsah sa môže meniť v závislosti od osobitností konkrétneho prípadu. Jeho dôležitosť je však\nznásobená predovšetkým v situáciách, keď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť,\nrozhodujúci pre celé konanie. Ak sa teda žiadateľ o doplnkovú ochranu nedozvie žiadne dôvody, pre\nktoré spravodajské služby vydali stanovisko obsahujúce nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany,\nnemožno hovoriť len o nedodržaní absolútnej kontradiktórnosti konania, tak ako to v stanovisku tvrdí\nvláda. Nesprístupnením vykonávaného dôkazu en bloc pri každom negatívnom stanovisku podľa § 19a\nods. 10 zákona o azyle sa žiadateľovi odopiera možnosť vyjadrenia sa k často rozhodnému dôkazu\nazylového konania.“\n74. Poskytnutie informácie žalobcovi, ktoré má predstavovať oboznámenie žalobcu so základnými\ndôvodmi pre záver o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany, v rozsahu vety, že „je dôvodne\npodozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov\nSlovenskej republiky“, je pre naplnenie vyššie uvedených požiadaviek na spravodlivé konanie\nnedostatočné (správny súd v tejto súvislosti taktiež konštatuje, že obsah doplňujúceho neutajovaného\nstanoviska SIS je taktiež úplne nedostatočný, pričom s prihliadnutím na predošlé stanovisko ho\nmožno považovať aj za značne zmätočný – obsah doplňujúceho neutajovaného stanoviska SIS\nabsolútne žiadnym spôsobom nepreukazuje to, prečo by žalobca mal predstavovať nebezpečenstvo\npre bezpečnosť SR). Pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že žalobcovi nie je možné poskytnúť žiadne\ndôvody, bolo nevyhnutné, aby v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil, z akých dôvodov nebolo\nžalobcovi možné sprístupniť podstatu dôvodov vôbec, čo však taktiež neurobil. Správny súd poukazuje\nna ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny\norgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení\n\ndôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako\nsa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\n75. Keďže žalovaný vo vzťahu k preukázaniu dôvodnej obavy z existencie bezpečnostného rizika v\nosobe žalobcu neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia aspoň podstatných dôvodov\nvyplývajúcich z utajovaných informácií ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorých\npôvodcom je SIS (Vojenské spravodajstvo pritom bolo vo svojom stanovisku opačného názoru a\nsúhlasilo s poskytnutím medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky pre žalobcu) a v\nnadväznosti na tvrdenia a navrhnuté dôkazy zo strany žalobcu prostredníctvom využitia jeho procesného\npráva podľa § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, nedoplnil konanie o potrebné dôkazy, a to ani v\nnadväznosti na právne závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo\ndňa 15.03.2023, možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné. Dôvodom\npre tento záver je najmä absencia riadneho a dostatočného odôvodnenia vo vzťahu k aplikácii § 13c\nods. 2 písm. d) zákona o azyle žalovaným, ako aj nedostatok dôkazov potrebných na prijatie záveru\npodľa § 20 ods. 3 zákona o azyle o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi, v spojení s\nnedostatočným odôvodnením a vyhodnotením existencie bezpečnostného rizika, príp. proporcionálneho\nposúdenia a vyhodnotenia prevažujúcich záujmov za daných okolností prípadu. Napadnuté rozhodnutie\nžalovaného preto možno vyhodnotiť ako nezákonné aj z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového\nstavu potrebného pre riadne posúdenie veci, ako aj z dôvodu podstatného porušenia procesných\nustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného\nrozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. e/ a g/ SSP).\n76. Správny súd ďalej konštatuje, že žalobca poukazoval aj na čl. 47 Charty základných práv Európskej\núnie a na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) vo veci č. C-300/11, rozsudok\nzo dňa 04.06.2013. Správny súd považuje za nepochybné, že základné právo na účinný prostriedok\nnápravy a spravodlivý súdny proces je súčasťou práva Európskej únie a je zaručené v čl. 47 Charty.\nV súvislosti s uvedeným rozhodnutím správny súd uvádza, že SDEÚ v ňom odpovedal na predloženú\npredbežnú otázku tak, že článok 30 ods. 2 a článok 31 smernice 2004/38, v spojení s článkom 47\nCharty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby v prípade,\nak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá\nrozhodnutie prijaté na základe článku 27 tejto smernice, ako ani s tým súvisiace dôkazy, príslušný\nvnútroštátny súd zabezpečí, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom\nprípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný\ncharakter dôkazov. SDEÚ vo svojom rozhodnutí priznal dotknutým osobám minimálne právo poznať\npodstatu dôvodov verejnej bezpečnosti svedčiacich proti nim. Aj v prípade prijatia najvýraznejších\ndovolených obmedzení práv účastníka konania (t. j. sprístupnenie len podstaty dôvodov), sú štáty\npovinné prijať také vyrovnávacie opatrenia, ktoré zabezpečia, že dotknutá osoba bude mať stále\nmožnosť podať účinný opravný prostriedok.\n77. V súvislosti s poukazom na možnosť súdu oboznámiť sa s obsahom utajovaných skutočností\nna základe ustanovenia § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z., keďže sudca patrí do\nokruhu oprávnených osôb s osobitným postavením oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami\nv rozsahu svojej funkcie, správny súd uvádza, že súdny prieskum zákonnosti žalobou napadnutých\nadministratívnych rozhodnutí alebo opatrení má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu,\npričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať\ndokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci\nsamej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Vzhľadom na to, že žalovaný správny orgán do\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich\nvplyv na prijatie záveru o naplnení zákonných podmienok pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej\nochrany podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, správny súd v\nrámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemal možnosť konfrontovať obsah\nutajovaných skutočností (ako jedného z podkladov preskúmavaného napadnutého rozhodnutia) so\nsprávnou úvahou konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k vyhodnoteniu zisteného skutkového\nstavu (vrátane požiadavky na dostatočné zistenie skutkového stavu) a k správnosti jeho aplikácie na\nhmotnoprávne ustanovenia zákona o azyle vo veci predmetnej žiadosti žalobcu. Za daných okolností\nprípadu, spočívajúcich v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, spôsobenej aj nedostatočným\nzistením skutkového stavu veci v dôsledku porušenia práva žalobcu na spravodlivé konanie pred\norgánom verejnej moci, správny súd nevzhliadol potrebu doplniť dokazovanie obsahom spisov\n\nobsahujúcimi utajované skutočnosti, keďže nemal obsahom napadnutého rozhodnutia vytvorený základ\nna overenie tvrdení žalovaného. V danom prípade nie je úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu\nzákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vyabstrahovať utajované informácie pre potreby\nodôvodnenia preskúmaného rozhodnutia (vrátane potreby poskytnutia možnosti žalobcovi vyjadriť sa\nk týmto podkladom rozhodnutia) a tak dopĺňať za žalovaného administratívne konanie a podklady pre\nrozhodnutie vo veci samej, pretože to bolo úlohou správneho orgánu (žalovaného) konajúceho o žiadosti\nžalobcu.\n78. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody, ako aj na subsidiárny charakter súdneho prieskumu\nzákonnosti napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k preskúmavanému administratívnemu konaniu, správny\nsúd nepovažoval za potrebné oboznámiť sa s utajovanými informáciami, ktorých pôvodcom bola SIS a\nnevykonal dokazovanie oboznámením utajovaných skutočností, keďže v ďalšom konaní po vrátení veci\nžalovanému, bude jeho úlohou vyššie vytýkané vady konania a nedostatky napadnutého rozhodnutia\nodstrániť v intenciách vyššie uvedených postupov a uvedeným spôsobom.\n79. Inak povedané, žalovaný v súčinnosti so žalobcom (§ 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 1 a 2 Správneho\nporiadku) zabezpečí dostatok dôkazov potrebných pre posúdenie existencie dôvodného podozrenia,\nže žalobca v prípade predĺženia poskytovania doplnkovej ochrany predstavuje nebezpečenstvo\npre bezpečnosť štátu (nie, že ho možno považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť Slovenskej\nrepubliky, ako uvádza v napadnutom rozhodnutí žalovaný, pričom toto skutkové tvrdenie nemá oporu\nv administratívnom spise) v takej predpokladanej miere, že záujem štátu na zachovaní bezpečnosti\nprevyšuje práva žalobcu, najmä právo na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života. Žalovaný\nsvoje rozhodnutie následne riadne a presvedčivo odôvodní.\n80. K poukazovaniu žalovaného na skutočnosť, že žalobca bol na území SR odsúdený za prečin hrubého\nnátlaku, za ktorý bol žalobcovi uložený trest odňatia slobody v trvaní jeden rok, ktorého výkon bol\nžalobcovi podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba na dva roky, správny súd uvádza,\nže spáchanie jedného prečinu žalobcom v žiadnom prípade neznamená, že by žalobca predstavoval\nnebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky (žalovaný navyše ani len neskúmal okolnosti\nspáchania daného prečinu, či tam boli nejaké poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti a pod.).\n81. Správny súd sa nezaoberal námietkou žalobcu, týkajúcou sa nedostatočného posúdenia pomerov v\nkrajine pôvodu žalobcu, keďže uvedená skutočnosť sa nejavila v konaní ako sporná a nebola základom\npre napadnuté rozhodnutie o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcu. Samotný žalovaný\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že Afganistan je v medzinárodných bezpečnostných\nhodnoteniach dlhodobo označovaný za vysoko rizikovú krajinu s nestabilným bezpečnostným\nprostredím, obmedzenou kontrolou štátnych inštitúcií, prítomnosťou ozbrojených skupín, teroristických\norganizácií a rozsiahlym priestorom pre neformálne mocenské štruktúry (správny súd k tomuto ešte\nkonštatuje, že z dostupných informácií nachádzajúcich sa aj v administratívnom spise navyše vyplýva,\nže v provincii Kábul, odkiaľ žalobca pochádza, dosahuje neselektívne násilie vysokú úroveň).\n82. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzavrel, že žalovaný pri nedostatočne\nzistenom skutkovom stave, nedodržaním zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom\nkonania porušil jeho právo na spravodlivé konanie vedené pred orgánom verejnej správy, a zároveň\nnapadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čo podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d), e) a g)\nSSP zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.\n83. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, zistiac dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté\nrozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) v spojení s § 220 SSP zrušil a vec vrátil žalovanému\nna ďalšie konanie.\n84. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je\norgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval\nv súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v\nzrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.\n\n85. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní\núspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov\nkonania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.\nPrípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a\npodáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov\nkonania. (§ 443 SSP)\nKasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o\ndôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté\nrozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439\nods. 3 SSP)\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie\nnapadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie\nrozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva\n(ďalej len \"sťažnostné body\"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).\nSťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec\nalebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}