Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 15SaZ/6/2026 z 13. 10. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave 15SaZ/6/2026 0726101102 13. 10. 2026 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2026:0726101102.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. D. E., bez cestovného dokladu, s občianskym preukazom Sýrie F. XXXXXXXX, posledné bydlisko v krajine pôvodu: obec D. D., okres G., H. G., Sýrska arabská republika, toho času bytom: I. XXX/X, XXX XX J., zast. Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MUPO-42-57/2025-Ž zo dňa 22.06.2026, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu ČAS: MU-PO-42-57/2025-Ž zo dňa 22.06.2026, ktorým žalobcovi: A. B., nar. XX.XX.XXXX, A. H. C. F. XXXXXXXX, štátna príslušnosť: C. D. E., nebol udelený azyl, zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-42-57/2025-Ž zo dňa 22.06.2026 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle. 2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 24.03.2025 bol žalobca na základe dublinského dohovoru vrátený z Nemeckej spolkovej republiky (ďalej len „Nemecko“) na územie SR. Uviedol, že podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle sa žalobca považuje za žiadateľa o azyl, nakoľko ide o cudzinca, ktorý bol na územie SR vrátený z členského štátu Európskej únie z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR. 3. Konštatoval, že za účelom zdôvodnenia žiadosti žalobcu bol so žalobcom dňa 11.04.2025 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého žalobca uviedol, že v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany a ani nevykonával žiadne politické aktivity; že v Sýrii nemal žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi či neštátnymi orgánmi, nikdy nebol trestne stíhaný alebo väznený; že v júni 2024 ukončil v krajine pôvodu vysokoškolské štúdium ekonomického smeru na štátnej univerzite v meste Damask s bakalárskym titulom; že začiatkom augusta 2024 vycestoval zo Sýrie taxíkom do Libanonu, kde si na Zastupiteľskom úrade SR v Bejrúte prevzal víza, pričom dňa 06.08.2024 vycestoval letecky z Bejrútu cez Istanbul do Viedne a následne autobusom pricestoval do Bratislavy, kde ostal 2 dni bývať u

svojho kamaráta; následne dňa 08.08.2024 cestoval z Bratislavy autobusom naspäť do Viedne a odtiaľ letecky do Düsseldorfu v Nemecku, kde požiadal o azyl, pričom dňa 24.03.2025 bol transferovaný z Nemecka na územie SR, ktorá je zodpovedná za posúdenie jeho žiadosti o azyl. 4. Poukázal na to, že žalobca o azyl na území SR požiadal z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom bolo nenastúpenie žalobcu na povinnú vojenskú službu v krajine pôvodu - v roku 2018, keď mal žalobca 18 rokov, tak bol predvolaný na vojenskú správu v okolí mesta G., kde absolvoval zdravotnú prehliadku a bola mu vystavená vojenská knižka s tým, že po ukončení vysokoškolského štúdia má nastúpiť na vojenskú službu - žalobca každý rok predkladal vojenskej správe potvrdenie z vysokej školy o pokračovaní v štúdiu. K tomuto ešte uviedol, že žalobca si predĺžil štúdium tým, že 2 ročníky na vysokej škole opakoval, aby nemusel nastúpiť na povinnú vojenskú službu; dňa 16.07.2024 si žalobca na oddelení pre migráciu a cestovné doklady Ministerstva vnútra Sýrie v meste Damask vybavil povolenie na vycestovanie zo Sýrie za účelom turizmu. Druhým dôvodom žalobcovej žiadosti o azyl bola príslušnosť k náboženskej menšine alavitov. K tomuto konštatoval, že oblasť, z ktorej žalobca pochádza, bola ohrozovaná zo strany nedisciplinovaných ozbrojených skupín, ktoré túto náboženskú skupinu utláčajú. Uviedol, že napriek tomu, že nová sýrska vláda sa chová demokraticky, nevie si s týmito skupinami poradiť, pričom dňa 03.03.2025 príslušníci týchto ozbrojených skupín podpálili rodný dom žalobcu a jeho matku zbili, zlomili jej ruku a rebrá - žalobcov brat C. síce vtedy doma nebol, ale nakoľko sa odvtedy rodine neozval, tak žalobca nevedel uviesť, či ho ozbrojenci uniesli alebo sa skrýva - výkupné však od žalobcovej rodiny nikto nežiadal; po udalosti z 03.03.2025 sa žalobcova matka so švagrinou a dcérou žalobcovho brata presťahovali k ujovi, ktorý býval v tej istej obci. K tomuto žalovaný ešte konštatoval, že rodina žalobcu sa sťažovala u predstaviteľov novej vlády, ktorí sa podľa jeho názoru snažia chrániť alavitov, ale často sú bezradní voči útokom ozbrojených skupín. Konštatoval, že iné dôvody vo svojej žiadosti žalobca neuviedol. 5. Ďalej uviedol, že po komplexnom posúdení žiadosti žalobcu vydal dňa 06.08.2025 rozhodnutie ČAS: MU-PO-42-22/2025-Ž, ktorým žalobcovi podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle neudelil azyl a súčasne podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobcovi poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu na Správny súd v Bratislave, ktorý rozsudkom č. k. 20Saz/5/2025-79 zo dňa 21.11.2025 uvedené rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 05.12.2025. 6. Správny súd v predmetnom rozsudku č. k. 20Saz/5/2025-79 zo dňa 21.11.2025 uviedol, že úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude zamerať sa aj na posúdenie otázky, či je alavitom v krajine pôvodu poskytovaná ochrana pred útokmi, resp. či nie je odopieraná a či je súčasná vláda v krajine pôvodu schopná poskytnúť alavitom v krajine systematickú ochranu pred neštátnymi pôvodcami útokov, s prihliadnutím na skutočnosť, že samotné vyhlásenia vysokých štátnych predstaviteľov, v ktorých sa zaväzujú vyšetriť zločiny a páchateľov brať na zodpovednosť sami o sebe nemôžu viesť k takýmto záverom. Žalovaný bol predovšetkým povinný riadne vykonať dokazovanie a následne dať odpoveď na legitímnu otázku, či náboženské vyznanie žalobcu – Alavit vedie v súčasnosti k záveru, že, žalobca by mohol byť ohrození prenasledovaním, či v krajine pôvodu žalobcu nehrozí, že Alaviti sú predmetom útokov zo strany štátnych či neštátnych subjektov – príslušníkov náboženských a militantných skupín a súčasne, či sú štátne orgány v krajine pôvodu žalobcu schopné poskytnúť efektívnu ochranu pred prípadnými útokmi, prenasledovaním a inými hrozbami. Ďalej správny súd uviedol, že po riadnom doplnení dokazovania a riadnom zistení skutkového stavu bude úlohou žalovaného posúdiť postavenie žalobcu vzhľadom na naznačené kritériá, pričom podstatné bude zameranie sa na okolnosti novo vzniknuté v krajine pôvodu žalobcu v čase jeho neprítomnosti v spojení s jeho postavením v krajine pôvodu pred odchodom – postavenie alavitov, útoky, zabíjanie, únosy, každodenný život alavitov ako náboženskej skupiny (nezamieňať so skupinou sociálnou), žalovaný predovšetkým zabezpečí informácie o schopnosti a ochote štátu poskytnúť ochranu pred neštátnym útočníkom a s tým spojené obavy z prenasledovania, pričom na pamäti bude mať predovšetkým skutočnosť, že v danom prípade sa aj podľa obsahu žiadosti žalobcu jedná o prípad prospektívneho rozhodovania, t. j. keďže ustanovenie § 8 zákona o azyle pracuje s pojmom strachu ako subjektívnym prvkom a odôvodnenosťou strachu z prenasledovania ako objektívnym prvkom, nestanovuje však podmienku faktického prenasledovania v minulosti. Pritom má byť skúmaná predovšetkým možnosť budúceho prenasledovania.

7. Žalovaný ďalej uviedol, že v ďalšom konaní vykonal so žalobcom dňa 18.03.2026 doplňujúci pohovor za účelom hlbšieho objasnenia dôvodov jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR. Konštatoval, že žalobca počas pohovoru uviedol, že dôvody, ktoré uvádzal v súvislosti s postavením alavitov, stále trvajú. Žalobca uviedol, že do konania predložil niekoľko videí, ktoré poukazujú na situáciu alavitov v Sýrii a sú dostupné prostredníctvom sociálnej platformy YouTube. Ďalej počas doplňujúceho pohovoru žalobca uviedol, že jeho brat bol v marci 2025 unesený - jeho brat utiekol začiatkom marca 2025 z domu do hôr, kde ho našli ozbrojené jednotky spolu so skupinou iných alavitov a uniesli ich - po troch mesiacoch jeho brata prepustili, ale za krátky čas ho náhodne z ulice uniesla iná ozbrojená skupina, ktorá za jeho prepustenie požadovala výkupné, pričom po jeho zaplatení jeho brata prepustili, avšak s veľkými psychickými problémami. Žalobca tvrdil, že nevie uviesť názvy ozbrojených skupín, ktoré jeho brata uniesli, ale zjednocovalo ich to, že boli radikálni moslimovia - na otázku, prečo jeho brata prepustili, žalobca uviedol, že sa domnieva, že ho nechali žiť preto, lebo nie je intelektuál, pričom väčšina osôb, ktoré prepustili, neboli lekári, farmaceuti alebo vojaci. Žalobca uviedol, že akonáhle je alavit intelektuál, tak ho hneď zabijú. Žalobca ďalej uviedol, že jeho sestra, ktorá bola štátnou zamestnankyňou, bola prepustená z práce z dôvodu náboženskej príslušnosti k alavitom, ktorí dnes v Sýrii nemajú miesto, môžu zabudnúť na prácu, umiestnenie v spoločnosti a podobne. Iné dôvody žalobca neuviedol. 8. Konštatoval, že po vykonaní doplňujúceho pohovoru so žalobcom a získaní aktuálnych informácií o krajine jeho pôvodu, pristúpil k opätovnému vyhodnoteniu žalobcovej žiadosti o azyl. K neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca odišiel zo Sýrie v auguste 2024 a po jeho odchode sa v decembri 2024, po zvrhnutí režimu prezidenta Bašára Asada, podstatne zmenila bezpečnostno-politická situácia v krajine pôvodu, s ktorou súvisí aj dôvod jeho žiadosti o azyl, prichádza v jeho prípade do úvahy posúdenie jeho žiadosti ako žiadateľa, resp. utečenca „sur place“. Mal za to, že zmenu bezpečnostno-politickej situácie v Sýrii na prelome rokov 2024/2025 možno kvalifikovať ako okolnosti novovzniknuté v čase neprítomnosti žalobcu v krajine pôvodu a v tomto prípade je potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosti, ktoré nastali po jeho odchode z krajiny. 9. V tejto súvislosti poukázal na dokument Agentúry Európskej únie pre azyl (EUAA): Usmernenia pre jednotlivé krajiny: Sýria z 01.12.2025, kde v súvislosti s nedávnym vývojom v Sýrii uvádza, že dňa 08.12.2024 viedla 12-dňová ofenzíva vedená Hay'at Tahrir al-Sham (HTS) a spojeneckými sýrskymi opozičnými silami ku pádu Asadovho režimu, čím sa ukončilo viac ako päť desaťročí rodinnej vlády. Dňa 29.01.2025 bola ustanovená prechodná vláda, pričom za prechodného prezidenta bol vymenovaný Ahmad al-Sharaa. Ústava z roku 2012 bola zrušená a základné štátne inštitúcie, vrátane parlamentu, armády a bezpečnostných služieb boli rozpustené. Pád Asadovho režimu koncom roka 2024 a nastolenie prechodnej vlády v roku 2025 znamenali pre Sýriu významný zlom. Bezpečnostná situácia však zostáva veľmi krehká a bezpečnostné sily prechodnej vlády sú stále v procese formovania. Niektoré ozbrojené skupiny integrované do štruktúry novej sýrskej armády naďalej fungujú čiastočne nezávisle. Boli hlásené incidenty a odvety sektárskeho násilia. Medzi 6. a 10. marcom 2025 viedli strety medzi silami prechodnej vlády a ich pridruženými skupinami na jednej strane a proasadovskými zvyškami na strane druhej k úmrtiam stoviek civilistov, najmä v pobrežných guvernorátoch Latakia, Tartús a v menšej miere Hamá a Homs. Prechodná vláda je v počiatočných fázach budovania účinnej bezpečnosti v celej krajine. Upevnila si kontrolu nad kľúčovými mestskými centrami, ako sú Damask, Aleppo, Hamá a rozšírila svoju prítomnosť v centrálnych, severných a južných regiónoch. Prechodná vláda mala kontrolu nad dedinami vo východnom a severnom vidieku C. a vykonala razie proti proasadovským zvyškom a osobám podozrivým zo spáchania trestných činov počas Asadovho režimu vo viacerých guvernorátoch. Vládne bezpečnostné sily stále čelia značným výzvam pri riešení rôznych hrozieb vrátane sektárskeho násilia, únosov a rabovania. K 29.09.2025 prechodná vláda kontrolovala väčšinu sýrskeho územia okrem oblastí ovládaných Sýrskymi demokratickými silami (SDF) v severovýchodnej Sýrii a guvernorátu C., ktorý je prevažne ovládaný drúzmi. Bývalí vysokí vojenskí a spravodajskí predstavitelia Asadovej vlády vytvorili nové skupiny a siete zamerané na boj proti prechodnej vláde. Vzniklo niekoľko ozbrojených formácií. Niektoré z týchto skupín boli obvinené z podnecovania sektárskych rozporov, pričom sa prezentovali ako obrancovia alavitskej komunity. Medzi nimi boli frakcie pôsobiace v pobrežných oblastiach Sýrie označené za najorganizovanejšie povstalecké elementy. Správy naznačujú, že povstalecké útoky alavitských milícií spojených s bývalým režimom, zamerané predovšetkým na vládnu infraštruktúru a sunnitské komunity sa znížili a teraz sa vyskytujú s menšou frekvenciou od dosiahnutia vrcholu v marci 2025.

10. V súvislosti so súčasným postavením alavitov považoval za potrebné uviesť, že situácia v Sýrii sa po páde Asadovho režimu a počas prebiehajúcej transformácie krajiny v rokoch 2025 a 2026 pre alavitskú menšinu výrazne skomplikovala. Nórske Centrum informácií o krajinách pôvodu (Landinfo) vo svojej správe o Sýrii z 10.04.2026 uviedlo, že alaviti tvoria približne 12% obyvateľstva a boli pôvodne sústredení hlavne v pobrežných oblastiach nad mestami Latakia a Tartús. V súčasnosti však existujú veľké alavitské komunity v Aleppe a Damasku, ako aj v mestách Hamá a Homs. Podobne ako v prípade iných skupín, aj medzi alavitskými komunitami existujú veľké rozdiely, od vysokopostaveného štátneho úradníka v K. až po chudobného roľníka v horskej dedine. V histórii bola kmeňová identita veľmi dôležitá a rôzne alavitské kmene medzi sebou často bojovali. Hoci identita kmeňa a klanu už pre mnohých alavitov nie je dôležitá, pre časť z nich má stále význam. Alaviti nemajú žiadne významné náboženské inštitúcie, skôr naopak stlmili svoju sektársku príslušnosť, takže byť alavitom je skôr otázkou kultúrnej a skupinovej identity. V období po zvrhnutí Asadovho režimu v decembri 2024 uskutočnili noví vládcovia rad akcií proti zostatkom starého režimu, ktorí odmietli zložiť zbrane. To opäť viedlo k stretom a nepokojom, ako aj k správam o rabovaní, vraždách a únosoch v provinciách Tartús, Latakia, Homs a Hamá. Začiatkom marca 2025 ozbrojenci zaútočili na vládne sily v oblastiach pozdĺž pobrežia Stredozemného mora, kde alaviti tvoria veľkú časť obyvateľstva. Po tom, čo pôsobili ako neorganizované skupiny, sa predpokladá, že mnohí bývalí velitelia, ktorí zostali verní Asadovi, sa zjednotili v takzvanej Brigáde pobrežného štítu. Spolu s ďalšími skupinami sa odhaduje, že ich počet dosahoval približne 2000 osôb. Podľa správy Nezávislej medzinárodnej vyšetrovacej komisie pre Sýrsku arabskú republiku (UNCOI), ktorá dokumentovala porušenia spáchané v marci 2025 v pobrežných oblastiach, sa odhaduje, že v období od 6. do 10. marca 2025 bolo na rozsiahlom území zabitých približne 1400 osôb, prevažne civilistov, vrátane približne 100 žien. Komisia ďalej zistila, že existujú dôvodné podozrenia, že príslušníci bezpečnostných síl dočasnej vlády, vrátane Všeobecných bezpečnostných síl, 62. divízie (bývalá brigáda SNA Sultán Suleiman Shah/Amshat), 76. divízie (bývalé jednotky SNA - Sýrska národná armáda Al-Hamza/Hamzat), Ahrar al-Sham a 400. divízie (bývalé brigády HTS), spolu so súkromnými osobami, spáchali porušenia medzinárodného humanitárneho práva a právnych predpisov v oblasti ľudských práv, z ktorých niektoré môžu predstavovať vojnové zločiny. UNCOI zároveň konštatovala, že mnohé zložky síl prechodnej vlády sa na porušovaní ľudských práv, ktorého sa dopustili určité skupiny, nezúčastnili ani ho nepodporili. Naopak, niektoré z nich sa aktívne podieľali na evakuácii alebo ochrane civilistov. Okrem toho UNCOI konštatovala, že neboli nájdené žiadne dôkazy o oficiálnej vládnej politike alebo pláne na uskutočňovanie takýchto útokov. Dánska imigračná služba (DIS) vo svojej správe o situácii určitých skupín v Sýrii z decembra 2025 uviedla, že úrady prijali viacero opatrení zameraných na ochranu civilistov, vrátane alavitov, počas násilností v marci 2025. Medzi tieto opatrenia patrilo vydávanie pokynov na ochranu civilistov, zavedenie zákazu vychádzania a zriadenie kontrolných stanovíšť ako napríklad v Tartuse, kde tieto kontrolné stanovištia zabránili ozbrojeným osobám vo vstupe do mesta, čo pomohlo uchrániť ho pred násilím. Hoci sa v niektorých regiónoch zaviedli ochranné opatrenia, nepodarilo sa nimi obnoviť pocit bezpečia medzi alavitským obyvateľstvom a vzhľadom na bezpečnostné riziká a hospodársky kolaps mnohí alaviti odišli do Libanonu a na Cyprus alebo sa presťahovali do bezpečnejších oblastí v rámci Sýrie, vrátane severovýchodnej Sýrie. Prechodná vláda rozšírila svoju územnú kontrolu a upevnila si právomoc nad kľúčovými mestskými centrami, ako sú Damask, Aleppo a Hamá. Uzavrela tiež dohody s ozbrojenými frakciami vrátane Sýrskych demokratických síl (SDF) s cieľom integrovať ich sily do svojich bezpečnostných štruktúr. Napriek tomuto vývoju prechodná vláda naďalej čelí značným výzvam pri budovaní účinnej správy vecí verejných a bezpečnosti v celej Sýrii. Súčasná vláda v Sýrii sa hlási k politike národnej jednoty a inklúzie, vrátane záruk rovnosti pred zákonom a slobody náboženského vierovyznania. Súčasťou dočasnej sýrskej vlády sú aj predstavitelia menšín, vrátane alavitov. Napriek tomu, že nová prechodná vláda vyhlásila, že menšiny budú chránené a sám žalobca uviedol, že táto vláda sa chová demokraticky, nie je podľa jeho názoru v moci žiadnej vlády na svete, ani štátov Európskej únie, ochrániť každého jedného občana najmä pred neočakávanými útokmi, či v konfliktných situáciách. 11. V súvislosti s vyjadrením žalobcu počas doplňujúceho pohovoru dňa 18.03.2026, že jeho sestra bola prepustená z práce v štátnej správe, konkrétne v podniku s názvom Poľnohospodársky výskum, so sídlom v meste Hamá, považoval za potrebné uviesť, že alaviti mali v Asadovej vláde silné zastúpenie, kde zastávali kľúčové pozície v bezpečnostnom sektore, vo vládnych inštitúciách, aj v súkromnom sektore. Prepúšťanie zo strany prechodnej vlády ich neprimerane postihlo, čo však odráža ich nadmerné zastúpenie vo verejnej správe za vlády Bašára Asada. Mal za to, že samotná skutočnosť, že osoba bola civilnou osobou spojenou s Asadovým režimom, ako sú vládni zamestnanci, sama o sebe nevedie k úrovni rizika na preukázanie opodstatneného strachu z prenasledovania.

12. Podotkol, že každý prípad sa má posudzovať individuálne, berúc do úvahy osobné okolnosti žiadateľa spolu s povahou a intenzitou násilia v jeho domovskej krajine. Pri individuálnom posudzovaní, či existuje primeraná pravdepodobnosť, že žalobca bude čeliť prenasledovaniu, by sa podľa jeho názoru mali zohľadniť okolnosti ovplyvňujúce riziko, ako napríklad prepojenie s bývalou Asadovou vládou a výrazný opozičný postoj voči prechodnej vláde, čo nie je prípad žalobcu, alebo regionálne špecifiká, v dôsledku čoho čelia alaviti z guvernorátov Latakia, Tartús, Hamá a Homs vyššiemu riziku. Konštatoval, že v prípade žalobcu síce pripadá do úvahy regionálne špecifikum, nakoľko pochádza z guvernorátu G., kde sú alaviti vystavení väčšiemu riziku, zároveň však poukázal na skutočnosť, že žalobca sa od roku 2018 až do odchodu z krajiny zdržiaval najmä v meste Damask. 13. V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že EUAA v dokumente Usmernenia pre jednotlivé krajiny: Sýria z 01.12.2025 v súvislosti s alternatívou vnútornej ochrany (IPA) uvádza, že táto môže byť uplatniteľná práve v meste Damask. Guvernorát Damask zostáva pod kontrolou prechodnej vlády a považuje sa za najstabilnejšiu oblasť v Sýrii. Silná prítomnosť bezpečnostných síl prispela k všeobecne bezpečnému prostrediu, pričom došlo k zníženiu počtu zatýkaní na kontrolných stanovištiach a citeľnému poklesu celkových bezpečnostných incidentov. Ojedinelé incidenty sa však naďalej vyskytujú. Odhady Úradu Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR) naznačujú, že k 15.05.2025 žilo v Damasku 589 271 vnútorne vysídlených osôb (IDP) spolu s 5935 osobami, ktoré sa vrátili z vnútorného vysídlenia od 27.11.2024. K 18.09.2025 UNHCR hlásil 588781 vnútorne vysídlených osôb a 11569 nedávnych návratov. Prvým krokom v analýze IPA je identifikácia konkrétnej časti krajiny, v prípade Sýrie je to mesto Damask, ktoré je hlavným mestom krajiny a zostalo najstabilnejšou oblasťou v Sýrii s všeobecne bezpečným prostredím. Po páde Asadovho režimu prechodná vláda úspešne obnovila dôveru a udržala verejný poriadok. V K. je dobrá úroveň bezpečnosti a bezpečnostné sily majú v meste silné zastúpenie. Od januára 2025 boli obnovené medzinárodné lety na medzinárodné letisko v Damasku (DAM). Vnútroštátne lety medzi Damaskom a Aleppom boli obnovené už 18.12.2024. Voľnosť pohybu sa od pádu Asadovho režimu zlepšila a vo všeobecnosti neboli hlásené žiadne porušenia slobody pohybu v krajine. Civilisti sa vo všeobecnosti môžu pohybovať medzi veľkými mestami bez obmedzení. Cesta z letiska v Damasku do mesta je dobre zabezpečená. Vo všeobecnosti môže osoba bez rizika vstúpiť do mesta Damask, legálne tam cestovať a usadiť sa. 14. Konštatoval, že dňa 19.01.2026 UNHCR informoval, že v období od 08.12.2024 do 16.01.2026 sa z iných krajín, vrátane susedných štátov, vrátilo odhadom 1 354 245 Sýrčanov. UNHCR podporuje návrat sýrskych utečencov do ich oblastí pôvodu. Od začiatku roka 2025 UNHCR poskytol pomoc približne 24500 navrátilcom na kľúčových hraničných priechodoch s Tureckom a Libanonom. S odvolaním sa na Úrad Organizácie Spojených národov pre koordináciu humanitárnych záležitostí (UNOCHA) uviedla EUAA v odpovedi na COI otázku za obdobie od 01. júna do 30.09.2025, že dynamika návratov do Sýrie zostáva zložitá a ovplyvňujú ju individuálne okolnosti, sociálno-ekonomický tlak v hostiteľských krajinách a vnímanie zlepšenej bezpečnostnej situácie alebo prístupu k majetku v oblastiach pôvodu. Udržateľnosť týchto návratov je však značne obmedzená, keďže mnohí navrátilci čelia závažným prekážkam pri prístupe k základným službám, právnej dokumentácii a možnostiam obživy. Najviac návratov bolo zaznamenaných v guvemorátoch Aleppo, Idlib, Damask, E. K., Homs, Rakká a Dará, pričom značný počet ľudí sa vrátil aj do provincií G. a G.. Mestské oblasti priťahujú najväčší počet navrátilcov a väčšina z nich smeruje do miest ako Aleppo, Homs a Damask, kde sa od septembra 2025 vyskytuje pomerne málo bezpečnostných incidentov a ktoré ponúkajú viac služieb a možností na zabezpečenie živobytia. 15. Ďalej poukázal na príručku EUAA: Usmernenia pre jednotlivé krajiny: Sýria z 01.12.2025, z ktorej vyplýva, že alaviti predstavujú približne 1,7 milióna osôb, čo je 9% sýrskych obyvateľov. Alaviti boli vo veľkej miere zastúpení v Assadovej vláde, kde zastávali kľúčové pozície v armáde, spravodajských službách a bezpečnostných zložkách. Prepúšťanie zo strany prechodnej vlády neprimerane postihlo alavitov, čo odzrkadľuje jednak ich nadmerné zastúpenie vo vládnych funkciách za Assadovho režimu, jednak cielené opatrenia. 16. V každom prípade považoval za potrebné uviesť, že podľa uvedenej príručky, alaviti, ako náboženská skupina, nie sú automaticky vystavení prenasledovaniu. Keby mal každý alavita, bez ohľadu na rizikové faktory, dostať medzinárodnú ochranu, znamenalo by to popretie princípu individuálneho posúdenia každej žiadosti o azyl. Mal za to, že pri posudzovaní, či existuje primeraná pravdepodobnosť, že alaviti budú čeliť prenasledovaniu, je potrebné zohľadniť individuálne okolnosti každého žiadateľa ovplyvňujúce

toto riziko, pričom najväčšie riziko sa viaže najmä na osoby, ktoré boli prepojené s bývalým režimom, pôsobili v armáde, bezpečnostných zložkách, spravodajských službách alebo zastávali verejné funkcie. 17. V prípade žalobcu zdôraznil, že hoci pochádza z provincie G., v posledných rokoch pred odchodom zo Sýrie žil v meste Damask, kde býval, študoval a príležitostne pracoval, a ktoré zostalo najstabilnejšou oblasťou v Sýrii so všeobecne bezpečným prostredím. Uviedol, že žalobca sa v krajine pôvodu nezapájal do žiadnych politických aktivít, nebol členom žiadnej politickej strany, nevykonával žiadnu verejnú funkciu a nemal žiadne problémy s políciou, armádou ani inými štátnymi či neštátnymi orgánmi. Taktiež uviedol, že nikdy nebol trestne stíhaný, zadržaný ani inak postihovaný. Ako primárny dôvod odchodu zo Sýrie žalobca uviedol snahu vyhnúť sa povinnej vojenskej službe. Následne po odchode žalobcu došlo v krajine k politickým zmenám, pričom prechodná vláda zrušila povinnú vojenskú službu a zároveň vyhlásila všeobecnú amnestiu pre osoby, ktoré sa v minulosti vyhýbali nástupu na vojenskú službu. Bol toho názoru, že žalobca počas konania nepreukázal žiadne prepojenie na bývalý režim, nebol členom ozbrojených zložiek, nepracoval v štátnej správe a neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by mohol byť v súčasnosti identifikovaný ako osoba, ktorej by mohlo hroziť riziko prenasledovania či už zo strany štátnych alebo neštátnych aktérov - politicky aktívni neboli ani rodičia žalobcu a ani súrodenci žalobcu. 18. Skutočnosť, že žalobcova sestra bola prepustená zo štátnej správy, podľa jeho názoru sama osebe nepreukazuje existenciu individuálneho rizika pre žalobcu a nepredstavuje dôvod na postihovanie rodinných príslušníkov – žalobcova sestra síce prišla o prácu v štátnej správe, nebola však zatknutá, ani inak prenasledovaná. Pokiaľ ide o opakované únosy žalobcovho brata, tak poukázal na to, že žalobca uviedol, že únosy vykonali rôzne ozbrojené skupiny, ktoré po prevrate v Sýrii skutočne operujú, pričom pri prvom bratovom únose ani nepožadovali výkupné a brata po troch mesiacoch prepustili - pri druhom únose ozbrojenci už požadovali výkupné a po jeho zaplatení žalobcovho brata opäť prepustili. Mal za to, že z opísaného skutkového deja nevyplýva, že dôvodom únosu bola bratova alavitská identita. Podľa jeho názoru skôr išlo o kriminálnu činnosť motivovanú finančným ziskom, ktorá je v nestabilnom prostredí po prevrate rozšírená. Uviedol, že takéto incidenty nepreukazujú, že by žalobcovi, ako alavitovi, hrozilo individuálne riziko prenasledovania. Poukázal na to, že prechodná sýrska vláda je v počiatočných fázach budovania účinnej bezpečnosti v celej krajine a nad kľúčovými mestskými centrami, ako je Damask, Aleppo alebo G. si upevnila kontrolu a rozšírila svoju prítomnosť. Hoci v guvernoráte G., odkiaľ žalobca pochádza, čelia alaviti vyššiemu riziku, vzhľadom na to, že žalobca od roku 2018 až do odchodu z krajiny žil v meste Damask, ktoré sa považuje za všeobecne bezpečné a kde podľa Landinfo v súčasnosti existujú veľké komunity alavitov, mal za to, že by žalobcovi v prípade návratu do tejto oblasti, z dôvodu príslušnosti k alavitskej náboženskej menšine, nehrozilo prenasledovanie. 19. Nad rámec uvedeného považoval za potrebné uviesť, že žalobcovi v súčasnosti nehrozí návrat do krajiny pôvodu, nakoľko je mu vzhľadom na situáciu v Sýrii po prevrate poskytnutá doplnková ochrana na území SR. 20. Uviedol, že na základe opätovného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií, dospel k záveru, že v prípade žalobcu nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle. Preto mal za to, že žalobcova situácia nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany SR cudziemu štátnemu príslušníkovi adekvátna. Dôvody žalobcovej žiadosti, v zmysle uvedeného, považoval za irelevantné z hľadiska udelenia azylu v zmysle § 8 zákona o azyle, a to aj z pohľadu utečenca „sur place“. 21. Záverom uviedol, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia sa právna zástupkyňa žalobcu oboznámila s kompletným spisovým materiálom a následne zaslala stanovisko k prípadu, v ktorom uviedla, že sýrski alaviti čelia kombinácii bezpečnostných, sociálnych a ekonomických rizík, ktoré majú systematický charakter a sú úzko späté s ich náboženskou identitou - v prípade návratu by takýto žiadateľ mohol byť vystavený nielen všeobecnému prenasledovaniu vyplývajúcemu z konfliktu, ale aj špecifickému riziku prenasledovania, vrátane ohrozenia života, telesnej integrity, osobnej slobody a základných životných podmienok, pričom štát nie je schopný poskytnúť mu účinnú ochranu. Konštatoval, že v závere stanoviska mu navrhla, aby vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi udeľuje azyl podľa § 8 písm. a) zákona o azyle, pretože žiadateľovi o udelenie medzinárodnej ochrany dôvodne hrozí

prenasledovanie kvôli jeho náboženskému vierovyznaniu s určitým politickým aspektom voči alavitom ako sociálnej skupine. 22. Čo sa týka možného prenasledovania žalobcu z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, poukázal na to, že už správny súd v predmetnom rozsudku v bode 55 ozrejmil, že príslušnosť k sociálnej skupine podľa zákona o azyle je potrebné vnímať ako možnosť, na základe ktorej môže byť cudzincovi udelená medzinárodná ochrana aj na základe obavy z prenasledovania z iných dôvodov než z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, politického presvedčenia či z dôvodu uplatňovania politických práv a slobôd. Pokiaľ však možno u žiadateľa identifikovať riziko prenasledovania z dôvodu náboženstva podľa § 8 písm. a) zákona o azyle, má byť posudzovaný z tohto dôvodu, a nie z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Uviedol, že z uvedeného dôvodu sú potom nadbytočné a v podstate aj nehospodárne akékoľvek ďalšie námietky a vyjadrenia smerujúce k objasneniu pojmu sociálnej skupiny a príslušnosti/nepríslušnosti žalobcu k takto konštruovanej sociálnej skupine alavitov. Dodal, že uvedený názor správneho súdu je plne v súlade aj s názorom Najvyššieho správneho súdu SR uvedeným v rozsudku sp. zn. 2Sak/l 6/2022 z 28.12.2022. II. Správna žaloba 23. Správnou žalobou zo dňa 20.07.2026, doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 27.07.2026, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (ČAS: MU-PO-42-57/2025-Ž zo dňa 22.06.2026) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci; že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov; že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. c), d), f) a g) SSP). 24. Poukázal najprv na to, že napadnuté rozhodnutie vydal žalovaný po tom, čo jeho predchádzajúce rozhodnutie bolo vo výroku o neudelení azylu správnym súdom zrušené pre vnútornú rozpornosť, nedostatočné odôvodnenie a selektívne hodnotenie informácií o krajine pôvodu. Napriek záväznému právnemu názoru správneho súdu však žalovaný odstránil iba formálne nedostatky pôvodného rozhodnutia, nie jeho vecné vady. Podstata argumentácie, pre ktorú bolo pôvodné rozhodnutie zrušené, zostala zachovaná. Žalovaný síce doplnil administratívny spis o nové informácie o krajine pôvodu, avšak ani po ich doplnení neodpovedal na rozhodujúcu právnu otázku formulovanú správnym súdom, a to, či štátne orgány Sýrskej arabskej republiky sú schopné a ochotné poskytnúť žalobcovi ako príslušníkovi náboženskej menšiny alavitov účinnú ochranu pred útokmi ozbrojených skupín. Táto otázka pritom tvorí samotné jadro posúdenia dôvodnosti jeho žiadosti o udelenie azylu. 25. Žalovaný podľa jeho názoru vec nesprávne právne posúdil tým, že ani po zrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia správnym súdom neaplikoval ustanovenia zákona o azyle spôsobom zodpovedajúcim záväznému právnemu názoru vyslovenému v zrušujúcom rozsudku. Podotkol, že správny súd pritom v odôvodnení svojho rozsudku neobmedzil svoje výhrady na formálne nedostatky odôvodnenia, ale jednoznačne identifikoval právne otázky, ktoré bolo potrebné v ďalšom konaní vyriešiť. Výslovne poukázal na vnútornú rozpornosť rozhodnutia žalovaného, na selektívne hodnotenie informácií o krajine pôvodu, podceňovanie násilia páchaného na alavitskej komunite, a najmä uložil žalovanému doplniť dokazovanie tak, aby bolo možné spoľahlivo posúdiť, či štátne orgány Sýrskej arabskej republiky sú schopné a ochotné poskytnúť žalobcovi ako príslušníkovi alavitskej náboženskej menšiny účinnú ochranu pred útokmi ozbrojených skupín, prípadne akou mierou sa samotné štátne štruktúry na tomto násilí podieľajú alebo ho tolerujú. Táto otázka pritom nepredstavovala iba jednu z okolností prípadu, ale bola nosným právnym problémom, od ktorého záviselo posúdenie splnenia podmienok na priznanie postavenia utečenca. Žalovanému vytkol, že záväzný právny názor správneho súdu nerešpektoval. Administratívny spis síce žalovaný doplnil o nové informácie o krajine pôvodu, avšak samotné doplnenie dôkazov podľa jeho názoru nemožno stotožňovať so splnením povinnosti vyplývajúcej z § 191 ods. 6 Správneho súdneho poriadku. 26. Podotkol, že správny súd od žalovaného nepožadoval rozšírenie opisnej časti rozhodnutia ani doplnenie ďalších správ o krajine pôvodu. Požadoval nové právne posúdenie veci založené na

odstránení nedostatkov vytknutých v zrušujúcom rozsudku. Namietal, že napadnuté rozhodnutie však namiesto odpovede na právne otázky formulované správnym súdom opätovne obsahuje prevažne reprodukciu informácií o bezpečnostnej situácii v Sýrii, pričom rozhodujúca právna úvaha v ňom naďalej absentuje. Žalovaný podľa jeho názoru nevysvetlil, prečo napriek informáciám o pokračujúcich útokoch voči alavitskému obyvateľstvu, o beztrestnosti ich páchateľov, o účasti alebo tolerancii štátnych zložiek vo vzťahu k týmto útokom a napriek pretrvávajúcej nestabilite bezpečnostnej situácie, dospel k záveru, že on (žalobca) disponuje účinnou ochranou zo strany štátu (Sýrskej arabskej republiky) – napadnuté rozhodnutie tak neobsahuje odpoveď na otázku, ktorú mu správny súd výslovne uložil vyriešiť. 27. Nesprávne právne posúdenie veci podľa jeho názoru spočíva aj v tom, že žalovaný opätovne vychádzal z nesprávneho právneho východiska pri výklade pojmu prenasledovanie. Uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že rozhodujúci význam žalovaný prisudzoval tomu, či preukázal individuálne zacielenie svojej osoby zo strany konkrétnych páchateľov alebo priamu represiu zo strany štátnych orgánov. Bol toho názoru, že takýto prístup však nezodpovedá zákonu o azyle ani kvalifikačnej smernici, podľa ktorých môže byť pôvodcom prenasledovania aj neštátny subjekt, pokiaľ štát alebo subjekty ovládajúce štát nie sú schopné alebo ochotné zabezpečiť účinnú ochranu. Podotkol, že práve túto právnu otázku správny súd označil za rozhodujúcu, žalovaný sa jej však v napadnutom rozhodnutí opätovne nevenoval spôsobom, ktorý by umožňoval preskúmať správnosť jeho právnych záverov. 28. Podľa jeho názoru žalovaný rovnako nesprávne právne posúdil význam informácií o krajine pôvodu. Podotkol, že ich účelom nie je vytvoriť všeobecný opis bezpečnostnej situácie, ale overiť objektívnu dôvodnosť tvrdení žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ žalovaný sám zabezpečil informácie potvrdzujúce útoky proti alavitskej komunite, poukazujúce na rozsiahle násilie, beztrestnosť ozbrojených skupín a pochybnosti o schopnosti štátu zabezpečiť ochranu tejto náboženskej menšiny, no napriek tomu bez presvedčivej právnej argumentácie uzavrel, že mu z týchto zistení nevyplýva odôvodnená obava z prenasledovania, ide podľa jeho názoru o nesprávnu subsumpciu zisteného skutkového stavu pod príslušné ustanovenia zákona o azyle - z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia totiž nemožno zistiť, akou právnou úvahou žalovaný premostil vlastné skutkové zistenia so záverom o neexistencii podmienok na priznanie medzinárodnej ochrany. 29. Napokon žalovaný podľa jeho názoru nesprávne právne posúdil aj význam jeho náboženskej príslušnosti. Uviedol, že napriek tomu, že správny súd už v zrušujúcom rozsudku zdôraznil potrebu individuálne posúdiť jeho postavenie ako príslušníka alavitskej komunity v aktuálnych pomeroch Sýrie, žalovaný opätovne založil svoje rozhodnutie predovšetkým na absencii dôkazov o individuálnom jeho zacielení. Tým však podľa jeho názoru zamenil požiadavku individuálneho posúdenia žiadosti s požiadavkou preukázania individuálnej perzekúcie konkrétnou osobou. V azylovom práve pritom postačuje existencia objektívne odôvodneného rizika prenasledovania vyplývajúceho z príslušnosti k náboženskej skupine za situácie, keď štát nie je schopný alebo ochotný zabezpečiť jej ochranu. Práve túto právnu otázku však žalovaný ani po zrušení svojho pôvodného rozhodnutia podľa jeho názoru riadne neposúdil. 30. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ktorá podľa jeho názoru nespočíva v len samotnom právnom názore žalovaného, ale v absencii úvah, na základe ktorých k tomuto názoru dospel. Konštatoval, že žalovaný podstatne rozšíril odôvodnenie rozhodnutia, avšak z jeho odôvodnenia nie je možné preskúmať, akým spôsobom odstránil jednotlivé nedostatky vytknuté súdom v zrušujúcom rozsudku. Napadnuté rozhodnutie podľa jeho názoru neobsahuje vysporiadanie sa so záväzným právnym názorom súdu v tom zmysle, ktoré konkrétne skutkové a právne závery pôvodného rozhodnutia žalovaný prehodnotil, ktoré považoval za nesprávne a akými úvahami ich nahradil. 31. Taktiež namietal, že skutkový stav, ktorý žalovaný vzal za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s obsahom administratívneho spisu, resp. v ňom nemá oporu. Tvrdil, že žalovaný z vykonaného dokazovania vyvodil skutkové závery, ktoré z obsahu zabezpečených podkladov nevyplývajú. Naopak mal za to, že z rozhodujúcich správ o krajine pôvodu vyplýva pretrvávajúce a závažné násilie páchané na príslušníkoch alavitskej náboženskej menšiny, cielené útoky motivované ich náboženskou príslušnosťou, beztrestnosť páchateľov, ako aj závažné zlyhávanie štátnych orgánov pri zabezpečovaní ich ochrany. Poukázal na to, že niektoré zo správ pritom poukazujú aj na priame zapojenie štátnych

bezpečnostných zložiek alebo osôb konajúcich s ich vedomím či súhlasom do násilia páchaného na alavitskom obyvateľstve. Tieto skutkové zistenia však žalovaný vo svojich záveroch úplne opomína. 32. V tejto súvislosti uviedol, že hoci žalovaný formálne vychádzal z rovnakých informačných zdrojov, ktoré dokumentujú systematické násilie voči alavitom, skutkový záver, podľa ktorého mu z dôvodu jeho náboženskej príslušnosti nehrozí prenasledovanie, z obsahu administratívneho spisu nevyplýva. Žalovaný totiž opätovne pristúpil k informáciám o krajine pôvodu selektívne, keď zdôrazňoval tie ich časti, ktoré mohli podporiť záver o neudelení medzinárodnej ochrany, zatiaľ čo zistenia poukazujúce na rozsah násilia páchaného na alavitskej komunite, na pretrvávajúcu beztrestnosť jeho páchateľov, ako aj na neschopnosť alebo neochotu štátu poskytnúť tejto náboženskej menšine účinnú ochranu, nepremietol do svojich záverov. Poukázal na to, že takýto postup pritom správny súd výslovne vytkol už v zrušujúcom rozsudku, keď konštatoval selektívne hodnotenie informácií o krajine pôvodu a bagatelizovanie násilia páchaného na alavitskom obyvateľstve. Napriek tomu žalovaný rovnaký spôsob zopakoval aj v napadnutom rozhodnutí. 33. Mal za to, že žalovaný tak nevychádzal zo skutkového stavu zisteného z administratívneho spisu v jeho úplnosti, ale vytvoril obraz veci iba na základe tých zistení, ktoré podporovali jeho vopred prijatý záver o neexistencii dôvodov na udelenie azylu. Konštatoval, že takýto záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože nereflektuje celkový obsah zabezpečených informácií o krajine pôvodu ani ich vzájomné súvislosti. Mal za to, že pokiaľ z rozhodujúcich správ vyplýva, že príslušníci alavitskej náboženskej menšiny sú po zmene režimu vystavení závažnému a systematickému násiliu a štát im nie je schopný alebo ochotný zabezpečiť účinnú ochranu, prípadne sa na tomto násilí sám podieľa, záver žalovaného, podľa ktorého jemu ako alavitovi nehrozí odôvodnené riziko prenasledovania, je v rozpore s obsahom administratívneho spisu a nemá v ňom oporu. 34. Ďalej žalovanému vytýkal, že bez opory v administratívnom spise konštatoval, že dlhodobo žil v K., čo umožňuje jeho bezpečný návrat do tejto časti krajiny. Takýto záver však nevyplýva ani z jeho výpovedí, ani z ostatných podkladov tvoriacich spis. Poukázal na to, že počas celého konania uvádzal, že sa v K. I. výlučne z dôvodu vysokoškolského štúdia, pričom nikdy netvrdil, že by K. H. miesto jeho trvalého alebo dlhodobého pobytu, že by tam mal rodinné zázemie alebo že by tam presunul centrum svojho súkromného života. Naopak, jeho rodinné väzby, domov aj dôvody obáv z prenasledovania boli od začiatku konania viazané na jeho domovské prostredie, z ktorého pochádza jeho rodina a v ktorom došlo k útokom na jeho najbližších. Namietal, že žalovaný bez vykonania akéhokoľvek dokazovania vyvodil, že mal v K. L. zázemie, z ktorého následne vychádzal pri hodnotení možnosti jeho návratu. Takýto záver je podľa jeho názoru založený na domnienkach žalovaného. Skutočnosť, že počas štúdia prechodne býval v K., sama osebe nepreukazuje existenciu reálneho sociálneho, rodinného ani ekonomického zázemia, ktoré by odôvodňovalo záver o možnosti jeho bezpečného života v tomto meste po návrate do krajiny pôvodu. 35. Žalovaný tak podľa jeho názoru podsúva vnútornú alternatívu ochrany, ale vôbec ju ako vnútornú alternatívu neposudzuje a súčasne aplikuje koncept vnútornej ochrany bez splnenia zákonných podmienok. Navyše považoval túto úvahu žalovaného za bezpredmetnú, nakoľko z informácii o krajine pôvodu jasne vyplýva, že z pohľadu možností vnútorného presídlenia informácie o krajine pôvodu nenaznačujú existenciu bezpečnej alternatívy. Podotkol, že aj v oblastiach, ktoré sú označované ako relatívne stabilnejšie, dochádza k prenasledovaniu alavitov vrátane zabíjania a vysídľovania. Bezpečnostná situácia je navyše dynamická a nepredvídateľná, čo ďalej znižuje reálnosť bezpečného presunu v rámci krajiny. 36. Tiež poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí argumentuje aj tým, že mu poskytol doplnkovú ochranu, ktorá je podľa zákona č. 69/2026 Z. z. o medzinárodnej ochrane spojená s postavením cudzinca s udeleným trvalým pobytom, a preto mu zabezpečuje dostatočnú ochranu pred návratom do Sýrskej arabskej republiky. Zastával názor, že takáto argumentácia žalovaného je právne irelevantná a svedčí o nesprávnom chápaní jednotlivých foriem medzinárodnej ochrany. Skutočnosť, že zákon priznáva osobám s udelenou doplnkovou ochranou postavenie cudzinca s trvalým pobytom na účely pobytového režimu a integrácie, nijako nemení zákonné podmienky na priznanie azylu ani nevylučuje povinnosť žalovaného posúdiť, či spĺňa podmienky na jeho udelenie. Mal za to, že pobytový status priznaný po udelení medzinárodnej ochrany nemôže predstavovať argument proti priznaniu tej formy medzinárodnej ochrany, na ktorú má žiadateľ podľa zákona nárok. Inými slovami, otázka, aké

pobytové oprávnenia bude po priznaní ochrany na území Slovenskej republiky požívať, je dôsledkom rozhodnutia o druhu medzinárodnej ochrany, nie kritériom na určenie, či mu má byť udelený azyl alebo iba doplnková ochrana. Žalovaný tak podľa jeho názoru do úvah o splnení podmienok na udelenie azylu vniesol okolnosť, ktorá je z pohľadu zákonných podmienok rozhodovania nelogická a absolútne nevhodná. 37. Žalovanému rovnako vytkol, že si bez jediného dôkazu zosobil právo určiť motív konania neznámych ozbrojených militantov voči jeho bratovi. Mal za to, že takýto postup nie je výsledkom dokazovania, ale výsledkom ničím nepodloženej úvahy, ktorá mala jediný cieľ - oslabiť azylovú relevanciu jeho tvrdení. 38. Súčasne namietal, že v konaní pred žalovaným došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, keď žalovaný nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený Správnym súdom v Bratislave v zrušujúcom rozsudku. Poukázal na to, že správny súd v zrušujúcom rozsudku žalovanému podrobne vysvetlil, v čom spočívali nedostatky jeho pôvodného rozhodnutia, pričom výslovne žalovanému vytkol selektívne hodnotenie informácií o krajine pôvodu, zľahčovanie násilia páchaného na príslušníkoch alavitskej náboženskej menšiny, absenciu riadneho posúdenia schopnosti a ochoty štátu poskytnúť mu ochranu, ako aj vnútornú rozpornosť skutkových a právnych záverov. Tvrdil, že napriek jednoznačným pokynom správneho súdu žalovaný v napadnutom rozhodnutí tieto nedostatky neodstránil. Rozšíril síce okruh citovaných zdrojov, avšak zachoval rovnaký spôsob ich hodnotenia, opätovne zľahčoval závažnosť skutkových zistení a opäť dospel k skutkovým aj právnym záverom, ktoré správny súd už raz označil za neudržateľné. 39. Z porovnania oboch správnych rozhodnutí považoval za zrejmé, že podstata rozhodovacích úvah žalovaného zostala nezmenená. Uviedol, že sa zmenil rozsah odôvodnenia, nie jeho obsah. Žalovanému vytýkal, že nevysvetlil, akým spôsobom odstránil jednotlivé vady vytknuté správnym súdom, ani nepreukázal, že by svoj právny názor v rozhodujúcich otázkach prehodnotil. Naopak, nové rozhodnutie predstavuje fakticky obhajobu pôvodného rozhodnutia doplnenú o ďalšie citácie správ o krajine pôvodu. Konštatoval, že takýto postup nemožno považovať za rešpektovanie záväzného právneho názoru správneho súdu. 40. Ďalej uviedol, že v posudzovanej veci nejde o situáciu, keď žalovaný zaujal odlišný právny názor na doposiaľ nevyriešenú otázku. Ide o prípad, keď správny súd žalovanému podrobne vysvetlil, aké konkrétne vady jeho rozhodnutie obsahuje a akým spôsobom majú byť odstránené, pričom žalovaný tieto pokyny nerešpektoval a vydal nové rozhodnutie, ktoré je vo svojich podstatných záveroch založené na totožných úvahách ako rozhodnutie už raz zrušené správnym súdom. Bol toho názoru, že takýto postup predstavuje závažné porušenie povinnosti rešpektovať záväzný právny názor správneho súdu a súčasne popiera samotný zmysel súdneho prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy. Zároveň je nehospodárnym spôsobom konania, zbytočne zaťažuje správne súdy opakovaným preskúmavaním tých istých pochybení a neprimerane predlžuje konanie o medzinárodnej ochrane. V konečnom dôsledku tak žalovaný jeho opakovane vystavuje dlhodobému stavu právnej neistoty, núti ho opätovne absolvovať doplňujúce pohovory a znovu sa vracať k traumatickým udalostiam. Takýto postup je podľa jeho názoru nezlučiteľný nielen so zásadou hospodárnosti konania, ale aj s požiadavkou efektívnej a včasnej súdnej ochrany práv účastníkov konania. 41. V kontexte vykonaného dokazovania a dôveryhodných informácií o krajine pôvodu, ktoré si do konania zabezpečil samotný žalovaný, považoval za zrejmé, že príslušníci alavitskej komunity sú po páde Asadovho režimu naďalej vystavení cielenému a systematickému násiliu. Uviedol, že informácie o krajine jeho pôvodu dokumentujú sektárske profilovanie alavitov, svojvoľné zadržiavanie, únosy, mimosúdne popravy, odvetné vraždy, útoky ozbrojených skupín na alavitské obce, ako aj pretrvávajúcu beztrestnosť páchateľov. Zároveň poukazujú na neschopnosť, resp. neochotu štátnych orgánov poskytnúť tejto náboženskej menšine účinnú ochranu, pričom niektoré zo správ hovoria dokonca o priamom zapojení zložiek napojených na súčasné štátne orgány do násilia páchaného na alavitskom obyvateľstve. Mal za to, že za týchto okolností sú jeho obavy z návratu do krajiny pôvodu objektívne odôvodnené, pričom vykonané dokazovanie preukazuje existenciu reálneho rizika jeho prenasledovania predovšetkým z dôvodu jeho alavitského vierovyznania a príslušnosti k alavitskej komunite, pričom v konaní bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi hroziacim závažným porušením

základných ľudských práv a dôvodmi prenasledovania podľa Ženevského dohovoru z roku 1951. Nežiadal nariadenie pojednávania vo veci. III. Vyjadrenia účastníkov konania 42. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 13.08.2026 žalovaný uviedol, že pri posudzovaní prípadu žalobcu vychádzal z jeho výpovedí, z predložených dokumentov, ako aj zo správ o krajine pôvodu založených v administratívnom spise. Poukázal na usmernenie pre krajinu Sýria z decembra 2025, ktoré vydala Agentúra Európskej únie pre azyl (ďalej len „usmernenie pre Sýriu“), podľa ktorého je potrebné individuálne posúdenie toho, či existuje primeraná miera pravdepodobnosti prenasledovania. V súvislosti s alavitmi by sa mali zohľadniť okolnosti ovplyvňujúce riziko, vrátane faktov a okolností v príslušných oblastiach krajiny v čase rozhodnutia, ako napríklad politické pozadie: vnímané prepojenie s Asadovou vládou a/alebo (pripisovaný) opozičný postoj voči prechodnej vláde, ktoré zvyšujú riziko prenasledovania. Ďalej je potrebné zohľadniť domácu oblasť žiadateľa, pričom sektársky motivované atentáty na alavitov boli obzvlášť rozšírené v oblastiach pod kontrolou prechodnej vlády, ako sú guvernoráty Latakia, Hama, Homs a Tartús, v dôsledku čoho čelia alaviti z týchto guvernorátov vyššiemu riziku. Podľa jeho názoru to znamená, že správy o krajine pôvodu založené v administratívnom spise potvrdzujú, že nie každý alavita je automaticky prenasledovaný. 43. Ďalej uviedol, že žalobca bol posudzovaný ako utečenec „sur place“, nakoľko k zmene situácie v jeho krajine pôvodu došlo až po jeho odchode z krajiny. Napriek tomu poznamenal, že žalobca nebol v krajine pôvodu politicky aktívny, nebol členom žiadnej politickej strany, nevykonával žiadnu verejnú funkciu a nemal žiadne problémy s políciou, armádou, ani inými štátnymi, či neštátnymi orgánmi. Taktiež uviedol, že nikdy nebol trestne stíhaný, zadržaný, ani inak postihovaný. Politicky aktívni neboli ani jeho rodičia a súrodenci. Skutočnosť, že sestra žalobcu prišla o prácu v štátnej správe, podľa jeho názoru sama o sebe nepredstavuje existenciu individuálneho rizika pre žalobcu a taktiež nepredstavuje dôvod na postihovanie rodinných príslušníkov - sestra žalobcu síce prišla o prácu v štátnej správe, čo však automaticky nepredstavuje perzekúciu jej osoby. V nadväznosti na uvedené poznamenal, že žalobca skutočnosť o prepustení jeho sestry zo štátnej správy uviedol až po tom, ako mu vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 16.09.2025 konštatoval, že „...je veľmi nepravdepodobné, že ak by bol žalobca a jeho rodina ako alaviti prenasledovaní, tak žalobcova sestra by prišla o zamestnanie v štátnej správe.“. Konštatoval, že pokiaľ ide o opakované únosy žalobcovho brata, tak žalobca uviedol, že únosy vykonali rôzne ozbrojené skupiny, ktoré po prevrate v Sýrskej arabskej republike skutočne operujú, pričom pri prvom bratovom únose ani nepožadovali výkupné a brata po troch mesiacoch prepustili; pri druhom únose ozbrojenci už výkupné požadovali a po jeho zaplatení brata opäť prepustili. K tomuto konštatoval, že z opísaného skutkového deja nevyplýva, že dôvodom únosu bola alavitská identita žalobcovho brata. Mal za to, že s veľkou pravdepodobnosťou išlo o kriminálnu činnosť motivovanú finančným ziskom, ktorá je v nestabilnom prostredí po prevrate rozšírená, čo potvrdzujú aj správy o krajine pôvodu založené v administratívnom spise a z tohto dôvodu bola žalobcovi poskytnutá doplnková ochrana. Preto nesúhlasil s námietkou žalobcu, že si bez jediného dôkazu zosobil právo určiť motív konania neznámych ozbrojených militantov voči bratovi žalobcu. Podotkol, že žalobca počas konania nevedel presne uviesť, kto boli ozbrojenci, ktorí uniesli jeho brata a ani prečo ho dvakrát prepustili. Do pozornosti dal aj informáciu z príručky EUAA s názvom prehľad o Sýrii z júla 2026: „Približne 77% dotazovaných navrátilcov zo strany UNHCR v prvom štvrťroku 2026 uvádzalo, že sa cíti bezpečne, zatiaľ čo pocit nebezpečenstva uvádzali navrátilci z oblastí ako Sweida, Quneitra, Raqqa, Tartous a Latakia. Kriminalita bola hlavným dôvodom (47%), pocitu nebezpečenstva u navrátilcov.“ Bol toho názoru, že v prípade žalobcu pripadá do úvahy regionálne špecifikum, nakoľko pochádza z guvernorátu G., kde sú podľa usmernia o Sýrii, alaviti vystavení väčšiemu riziku, avšak posúdil, že u žalobcu je možná alternatíva vnútroštátneho presídlenia do K.. V tejto súvislosti postupoval v súlade s usmernením UNHCR s názvom „Internal Flight or Relocation Alternative“ within the Context of Article 1A(2) of the 1951 Convention and/or 1967 Protocol relationg to the Status of Refugees z 23.07.2003. Uviedol, že pri posudzovaní alternatívy vnútroštátneho presídlenia uskutočnil ako analýzu relevancie, tak aj analýzu primeranosti. Žalobca sa od roku 2018 zdržiaval v K., kde mal podľa informácií uvedených vo formulári k vízam založeného v administratívnom spise uvedený aj trvalý pobyt. Z informácií založených v administratívnom spise mal za to, že žalobca mal v K. určité zázemie a s veľkou pravdepodobnosťou aj sociálne väzby. Námietku žalobcu, že „...bez opory v administratívnom spise konštatuje, že žalobca dlhodobo žil v K....“, preto považoval za neopodstatnenú. Usmernenie pre Sýriu podľa jeho názoru potvrdzuje, že K. môže byť

vhodnou možnosťou pre presídlenie. Tvrdil, že táto oblasť sa považuje za najstabilnejšiu oblasť v Sýrii. Konštatoval, že podľa oficiálnych údajov sa od decembra 2024 vrátilo do Sýrskej arabskej republiky, vrátane viac ako 250000 v prvom štvrťroku 2026 - väčšina návratov bola zdokumentovaná do K., Idlibu, Aleppa, vidieckeho K., G. D. G.. UNHCR zdokumentoval, že približne 52% navrátilcov tvorili ženy s deťmi vo veku 0-17 rokov, podiel mužov bol 48%. Mal za to, že alternatíva vnútroštátneho presídlenia je pre žalobcu dostupná, možná a primeraná. Považoval za nedôvodnú námietku žalobcu, že „pokiaľ z rozhodujúcich správ vyplýva, že príslušníci alavitskej náboženskej menšiny sú po zmene režimu vystavení závažnému a systematickému násiliu a štát im nie je schopný alebo ochotný zabezpečiť účinnú ochranu, prípadne sa na tomto násilí sám podieľa, záver žalovaného, podľa ktorého žalobcovi ako alavitovi nehrozí odôvodnené riziko prenasledovania, je v rozpore s obsahom administratívneho spisu a nemá v ňom oporu.“ Opätovne poukázal na usmernenie pre Sýriu, v ktorom sa uvádza: „Pre tých, ktorí majú opodstatnený strach z prenasledovania alebo skutočného rizika vážnej ujmy zo strany prechodnej vlády a/alebo spoločnosti ako celku, kritérium bezpečnosti vo všeobecnosti nebude splnené.“. Mal za to, že strach žalobcu z prenasledovania nie je možné považovať za opodstatnený. Podotkol, že podmienka týkajúca sa existencie opodstatnenej obavy stanovená v § 8 zákona o azyle musí mať na jednej strane objektívny charakter, to znamená, že musí existovať v skutočnosti, a nielen vo vnímaní, myslení atď. žiadateľa o udelenie azylu. Na druhej strane strach je duševný a subjektívny stav, takže uvedená podmienka zahŕňa tak subjektívne, ako aj objektívne faktory, ktoré treba zohľadniť pri určovaní, či je strach skutočne opodstatnený. Uviedol, že v usmernení pre Sýriu sa ďalej konštatuje: „Požiadavka bezpečnosti môže byť splnená v meste Damask v závislosti od profilu a individuálnych okolností žiadateľa.“ Konštatoval, že žalobca síce ako alavita spadá pod profil osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému riziku prenasledovania, avšak bol toho názoru, že skutočnosť, že osoba spadá pod nejakú kategóriu (profil), ešte neznamená, že potrebuje ochranu v zmysle § 8 zákona o azyle. Taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že: „V azylovom práve pritom postačuje existencia objektívne odôvodneného rizika prenasledovania vyplývajúca z príslušnosti k náboženskej skupine za situácie, keď štát nie je schopný alebo ochotný zabezpečiť ochranu.“. Takáto konštatácia je podľa jeho názoru veľmi všeobecná a zavádzajúca, nakoľko aj v takomto prípade je potrebné prihliadať na individuálnu situáciu žiadateľa o udelenie azylu a prípad individuálne posúdiť. V súvislosti s poskytnutím doplnkovej ochrany uviedol, že doplnková ochrana bola žalobcovi poskytnutá kvôli reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, to znamená, že prítomnosť žalobcu na území Sýrskej arabskej republiky by už sama osebe predstavovala riziko vážneho bezprávia, pretože bezpečnostná situácia v pobrežných a centrálnych oblastiach Sýrskej arabskej republiky je naďalej krehká a veľmi roztrieštená. Nakoľko sa domnieval, že žalobcovi s veľkou pravdepodobnosťou nehrozí prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle, považoval uvedenú konštatáciu za vecne významnú. Navrhol správnu žalobu zamietnuť. Nežiadal nariadenie pojednávania vo veci. IV. Relevantné právne predpisy 44. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 45. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 46. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d). 47. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l). 48. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 49. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 50. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 51. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia sa rozumie 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. 52. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 53. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa § 8. 54. Podľa § 19a ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku, d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany, e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo. 55. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 69/2026 Z. z. o medzinárodnej ochrane a o zmene a doplnení niektorých zákonov, konanie o udelenie azylu začaté podľa predpisov účinných do 11. júna 2026 sa dokončí podľa predpisov účinných do 11. júna 2026. Ak súd zruší rozhodnutie vydané v konaní podľa prvej vety súčasne v časti azylu aj v časti doplnkovej ochrany a vráti vec ministerstvu vnútra na ďalšie konanie, konanie o udelenie azylu sa dokončí ako konanie o udelenie medzinárodnej ochrany podľa tohto zákona. V. Právne posúdenie veci správnym súdom 56. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu a zverejnené na web stránke dňa 27.08.2026. 57. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-42-57/2025-Ž zo dňa 22.06.2026, ktorým žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle.

58. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že: - dňa 24.03.2025 bol žalobca na základe dublinského dohovoru vrátený z Nemecka na územie SR – žalobca sa podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle považuje za žiadateľa o azyl; - žalobca o azyl na území SR požiadal z dôvodu obavy o svoj život, a to konkrétne z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom bolo nenastúpenie žalobcu na povinnú vojenskú službu v krajine pôvodu - v roku 2018, keď mal žalobca 18 rokov, tak bol predvolaný na vojenskú správu v okolí mesta G., kde absolvoval zdravotnú prehliadku a bola mu vystavená vojenská knižka s tým, že po ukončení vysokoškolského štúdia má nastúpiť na vojenskú službu - žalobca každý rok predkladal vojenskej správe potvrdenie z vysokej školy o pokračovaní v štúdiu. K tomuto žalobca ešte uviedol, že si predĺžil štúdium tým, že 2 ročníky na vysokej škole opakoval, aby nemusel nastúpiť na povinnú vojenskú službu; dňa 16.07.2024 si žalobca na oddelení pre migráciu a cestovné doklady Ministerstva vnútra Sýrie v meste K. vybavil povolenie na vycestovanie zo Sýrie za účelom turizmu. Druhým dôvodom žalobcovej žiadosti o azyl bola jeho príslušnosť k náboženskej menšine alavitov. K tomuto dôvodu žalobca uviedol, že napriek tomu, že nová sýrska vláda sa chová demokraticky, nevie si s rôznymi ozbrojenými skupinami nachádzajúcimi sa v oblasti z ktorej pochádza poradiť, pričom dňa 03.03.2025 príslušníci týchto ozbrojených skupín podpálili jeho rodný dom a jeho matku zbili, zlomili jej ruku a rebrá; k tomuto ešte žalobca uviedol, že jeho brat C. síce vtedy doma nebol, ale nakoľko sa odvtedy rodine neozval, tak nevie uviesť, či ho ozbrojenci uniesli alebo sa skrýva - výkupné však od jeho rodiny nikto nežiadal; ďalej žalobca uviedol, že po udalosti z 03.03.2025 sa jeho matka so švagrinou a dcérou jeho brata presťahovali k ujovi, ktorý býval v tej istej obci; žalobca taktiež poukázal na to, že jeho rodina sa sťažovala u predstaviteľov novej vlády, ktorí sa podľa jeho názoru snažia chrániť alavitov, ale často sú bezradní voči útokom ozbrojených skupín. Iné dôvody vo svojej žiadosti žalobca neuviedol; - žalovaný vydal dňa 06.08.2025 rozhodnutie ČAS: MU-PO-42-22/2025-Ž, ktorým žalobcovi podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle neudelil azyl a súčasne podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobcovi poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu na Správny súd v Bratislave, ktorý rozsudkom č. k. 20Saz/5/2025-79 zo dňa 21.11.2025 uvedené rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 05.12.2025; - Správny súd v Bratislave v predmetnom rozsudku č. k. 20Saz/5/2025-79 zo dňa 21.11.2025 uviedol, že úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude zamerať sa aj na posúdenie otázky, či je alavitom v krajine pôvodu poskytovaná ochrana pred útokmi, resp. či nie je odopieraná a či je súčasná vláda v krajine pôvodu schopná poskytnúť alavitom v krajine systematickú ochranu pred neštátnymi pôvodcami útokov, s prihliadnutím na skutočnosť, že samotné vyhlásenia vysokých štátnych predstaviteľov, v ktorých sa zaväzujú vyšetriť zločiny a páchateľov brať na zodpovednosť sami o sebe nemôžu viesť k takýmto záverom. Žalovaný bol predovšetkým povinný riadne vykonať dokazovanie a následne dať odpoveď na legitímnu otázku, či náboženské vyznanie žalobcu – Alavit vedie v súčasnosti k záveru, že žalobca by mohol byť ohrozený prenasledovaním, či v krajine pôvodu žalobcu nehrozí, že Alaviti sú predmetom útokov zo strany štátnych či neštátnych subjektov – príslušníkov náboženských a militantných skupín a súčasne, či sú štátne orgány v krajine pôvodu žalobcu schopné poskytnúť efektívnu ochranu pred prípadnými útokmi, prenasledovaním a inými hrozbami. Ďalej správny súd uviedol, že po riadnom doplnení dokazovania a riadnom zistení skutkového stavu bude úlohou žalovaného posúdiť postavenie žalobcu vzhľadom na naznačené kritériá, pričom podstatné bude zameranie sa na okolnosti novo vzniknuté v krajine pôvodu žalobcu v čase jeho neprítomnosti v spojení s jeho postavením v krajine pôvodu pred odchodom – postavenie alavitov, útoky, zabíjanie, únosy, každodenný život alavitov ako náboženskej skupiny (nezamieňať so skupinou sociálnou), žalovaný predovšetkým zabezpečí informácie o schopnosti a ochote štátu poskytnúť ochranu pred neštátnym útočníkom a s tým spojené obavy z prenasledovania, pričom na pamäti bude mať predovšetkým skutočnosť, že v danom prípade sa aj podľa obsahu žiadosti žalobcu jedná o prípad prospektívneho rozhodovania, t. j. keďže ustanovenie § 8 zákona o azyle pracuje s pojmom strachu ako subjektívnym prvkom a odôvodnenosťou strachu z prenasledovania ako objektívnym prvkom, nestanovuje však podmienku faktického prenasledovania v minulosti. Pritom má byť skúmaná predovšetkým možnosť budúceho prenasledovania. Ďalej správny súd uviedol aj to, že žalovaný si v konaní nezaobstaral dostatok podkladov, aby starostlivo posúdil situáciu v krajine pôvodu, čím porušil ustanovenia § 32 Správneho poriadku v spojení s § 3 ods. 5 veta prvá Správneho poriadku (s poukazom na s § 52 zákona o azyle) a informácie o krajine pôvodu, ktoré zhromaždil, nesprávne vyhodnotil. Správny súd považoval za potrebné, aby sa žalovaný v ďalšom konaní okrem iného zameral aj na konkrétne spôsoby ochrany poskytované štátnymi orgánmi alavitom

resp. či je im vôbec takáto ochrana poskytovaná prípadne či, a ak áno prečo k odopretiu takejto ochrany dochádza. Správny súd uložil žalovanému povinnosť, aby si zabezpečil novú správu o krajine pôvodu, prihliadol na všetky a vyhodnotil aj novozistené skutočnosti, pričom na zreteľ mal brať prospektívnosť rozhodovania o žalobcovi ako žiadateľovi „sur place“. Správny súd uložil žalovanému povinnosť, aby postavenie alavitov v krajine pôvodu žalobcu vyhodnotil citlivo a s prihliadnutím na všetky hrozby, ktorým príslušníci daného náboženstva v krajine pôvodu žalobcu čelili a čelia. Správny súd uložil žalovanému taktiež povinnosť, vzhľadom na žalobcom tvrdenú a po výsluchu pred žalovaným stále v čase meniacu sa situáciu žalobcovej rodiny, žalobcu k uvedeným skutočnostiam vyslúchnuť a následne zistené skutočnosti vyhodnotiť v kontexte všetkých iných zistených skutočností – správny súd uviedol, že všetky zistenia bude následne potrebné vyhodnotiť komplexne aj z pohľadu vyhodnotenia opodstatnenosti žalobcovho strachu z prenasledovania. Správny súd uložil žalovanému taktiež povinnosť vykonať dokazovanie obrazovo-zvukovými záznamami predloženými žalobcom súdu spolu so žalobou, ak to žalovaný bude považovať za potrebné – v tejto súvislosti správny súd dal žalovanému za úlohu najmä zaoberať sa ich obsahom a tento riadne komplexne vyhodnotiť; - žalovaný vykonal so žalobcom dňa 18.03.2026 doplňujúci pohovor za účelom hlbšieho objasnenia dôvodov jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR. Žalobca počas pohovoru uviedol, že dôvody, ktoré uvádzal v súvislosti so zlým postavením alavitov, stále trvajú – individuálne a podrobne opísal čo sa odohráva v ním doložených videách a aké doslova masakre sú na alavitoch páchané v krajine jeho pôvodu – uviedol, že videá sú dostupné prostredníctvom sociálnej platformy YouTube. Ďalej počas doplňujúceho pohovoru žalobca uviedol, že jeho brat bol v marci 2025 unesený - jeho brat utiekol začiatkom marca 2025 z domu do hôr, kde ho našli ozbrojené jednotky spolu so skupinou iných alavitov a uniesli ich - po troch mesiacoch jeho brata prepustili, ale za krátky čas ho náhodne z ulice uniesla iná ozbrojená skupina, ktorá za jeho prepustenie požadovala výkupné, pričom po jeho zaplatení jeho brata prepustili, avšak s veľkými psychickými problémami. Žalobca ďalej tvrdil, že nevie uviesť názvy ozbrojených skupín, ktoré jeho brata uniesli, ale zjednocovalo ich to, že boli radikálni moslimovia - na otázku, prečo jeho brata prepustili, žalobca uviedol, že sa domnieva, že ho nechali žiť preto, lebo nie je intelektuál, pričom väčšina osôb, ktoré prepustili, neboli lekári, farmaceuti alebo vojaci. Žalobca uviedol, že akonáhle je alavit intelektuál, tak ho hneď zabijú. Žalobca ďalej uviedol, že jeho sestra, ktorá bola štátnou zamestnankyňou, bola prepustená z práce z dôvodu náboženskej príslušnosti k alavitom, ktorí dnes v Sýrii nemajú miesto, môžu zabudnúť na prácu, umiestnenie v spoločnosti a podobne. Iné dôvody žalobca neuviedol; - SIS vo svojom stanovisku zo dňa 02.02.2026 uviedla, že nedisponuje informáciami, ktoré by odôvodňovali neudelenie súhlasu SIS s udelením azylu na území Slovenskej republiky pre žalobcu; - súčasťou administratívneho spisu boli aj všetky písomnosti/dokumenty, videozáznamy a rozhodnutia z predchádzajúceho konania, ktoré sa skončilo rozsudkom č. k. 20Saz/5/2025-79 zo dňa 21.11.2025. 59. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. c) až f) SSP). 60. Posudzovanie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Spoločného európskeho azylového systému (na ktorého budovaní sa podieľa aj Slovenská republika) prebieha v dvoch na seba nadväzujúcich etapách, ktorých vykonanie musí byť náležite odzrkadlené v odôvodnení rozhodnutia o žiadosti. Každé rozhodnutie, by preto malo sledovať určitú logickú a chronologickú postupnosť. 61. Prvou etapou je zisťovanie skutkového stavu, pri ktorom by mal migračný úrad úzko spolupracovať so žiadateľom o azyl. Zisťovanie skutkového stavu v tomto kroku je v zásade skúmanie dôveryhodnosti azylového príbehu žiadateľa a to ako celku ako aj s prihliadnutím na jeho detaily. Na tento účel by mal preto žalovaný jednoznačne uviesť, ktorým tvrdeniam verí a bude na ich základe hodnotiť aj žiadosť o udelenie azylu a naopak, ktorým neverí (a prečo) a nebude ich zohľadňovať. Iba s dôveryhodným príbehom totiž možno ďalej pracovať a právne ho posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie pre niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle.

62. Keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o azyle výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „smernica č. 2011/95/EÚ“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné zohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným spôsobom a v jej kontexte. 63. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdí okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená to, že by snáď táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky diskvalifikovala. 64. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 je uvedené, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať. 65. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn. 10Sža/12/2016). 66. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie dôveryhodnosti jednotlivých čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže žiadateľom o azyl tvrdené skutočnosti vylúčiť len preto, že existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá samotný žiadateľ o azyl. 67. Druhou etapou posudzovania azylovej žiadosti je, ako už správny súd naznačil, vlastné právne posúdenie ustáleného azylového príbehu, pričom v tejto etape ide už o výlučnú činnosť migračného úradu. Správny súd však opakuje, že pokiaľ nedôjde k riadnemu vyhodnoteniu celého azylového príbehu žalobcu, resp. jeho smerodajných častí, a k ustáleniu východiskového skutkového základu, nie je dôvod aby vôbec migračný úrad začal neúplne vyhodnotený azylový príbeh právne posudzovať. 68. Správny súd upriamuje v prvom rade pozornosť na to, že u žalobcu sa vzhľadom na okolnosti prípadu (zmenu bezpečnostno-politickej situácie v Sýrii na prelome rokov 2024/2025; žalobca opustil krajinu jeho pôvodu ešte v auguste 2024, teda pred zmenou bezpečnostno-politickej situácie v Sýrii a o azyl požiadal až po zmene bezpečnostno-politickej situácie v Sýrii) jednoznačne jedná o prípad žiadateľa, utečenca „sur place“. 69. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky skonštatoval, že „pod pojmom „utečenec sur place“ / utečenec na mieste sa obvykle rozumie taká osoba, ktorá sa stala utečencom v dôsledku okolností novo vzniknutých v jej vlasti v čase jej neprítomnosti. Cudzinec teda bude v esenciálne totožnej situácii, pokiaľ sa práve uplatňovaním svojich základných

ľudských práv a slobôd mimo svojej vlasti vystaví riziku postihu štátnou mocou svojej vlasti pre prípad svojho návratu.“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak 1/2023 z 30. marca 2023). 70. Z pohľadu správneho súdu teda žalobca jednoznačne pri jeho posudzovaní pod pojem žiadateľa „sur place“ spadá, pričom spomínanú zmenu bezpečnostno-politickej situácie v Sýrii na prelome rokov 2024/2025 možno kvalifikovať ako okolnosti novo vzniknuté v čase jeho neprítomnosti. V takom prípade ale treba upriamiť pozornosť žalovaného a zdôrazniť, že každý prípad rozhodovania o udelení medzinárodnoprávnej ochrany je vo svojej podstate prospektívnym rozhodovaním, keďže preskúmanie udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je postavené na potencialite prenasledovania v budúcnosti po prípadnom návrate žiadateľa o azyl do krajiny pôvodu. Uvedená potencionalita prenasledovania vystupuje do popredia o to viac pri žiadateľovi „sur place“ - potencionalita jeho prenasledovania je založená výhradne na skutočnostiach, ktoré nastali v krajine pôvodu po jeho odchode (po zmene bezpečnostno-politickej situácie v Sýrii). Vzhľadom na uvedené podľa názoru správneho súdu potom nemôže pri prospektívnom rozhodovaní a skúmaní dôvodov prenasledovania u žiadateľa „sur place“ byť relevantná otázka, či žalobca čelil alebo nečelil prenasledovaniu v krajine pôvodu pred jeho odchodom, respektíve pred spomínanou zmenou bezpečnostno-politickej situácie v Sýrii. 71. Pre posúdenie dôvodov žiadosti o azyl nie je rozhodné len prvé vyhlásenie žiadateľa o azyl, správny súd je však toho názoru, že dôvody žalobcu sú od podania žiadosti až po súčasnosť nerozporné a konzistentné, pričom niet pochybností o tom, že o azyl žalobca žiada predovšetkým z dôvodu náboženstva, pretože je príslušníkom náboženskej menšiny Alavitov, ktorá je ohrozovaná zo strany rôznych militantných skupín, ktoré Alavitov utláčajú. Čo sa týka žalobcovej obavy o jeho život z dôvodu nenastúpenia na vojenskú službu, tak tento dôvod už podľa názoru správneho súdu nie je aktuálne v prejednávanej veci relevantný, nakoľko po páde režimu J. D. v decembri 2024 bola v Sýrii zrušená povinná vojenská služba a nahradila ju dobrovoľná. 72. Správny súd po dôkladnom preskúmaní veci (vrátane preskúmania toho, či žalovaný vykonal všetko to, čo mu ako povinnosť uložil Správny súd v Bratislave v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku č. k. 20Saz/5/2025-79 zo dňa 21.11.2025) musel prisvedčiť námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj preto, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, pričom aj skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s podkladmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise, čo sa napokon premietlo do jeho nedostatočného odôvodnenia v ktorom absentuje vysporiadanie sa s niektorými podstatnými skutkovými tvrdeniami žalobcu a predloženými dôkazmi. Podľa názoru správneho súdu žalovaný nepostupoval plne v súlade s pokynmi, ktoré mu uviedol Správny súd v Bratislave v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku č. k. 20Saz/5/2025-79 zo dňa 21.11.2025 - žalovaný nielenže niektoré pokyny správneho súdu vyslovene odignoroval, ale aj množstvo dôkazov nesprávne vyhodnotil, pričom tie, ktoré boli jednoznačne v prospech žalobcu, účelovo a tendenčne zľahčoval a bagatelizoval, čo je absolútne neprípustné. Žalovaný síce doplnil administratívny spis o nové informácie o krajine pôvodu žalobcu, no ani po ich doplnení sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôsledne nezaoberal tým, ako reálne pristupuje a vníma nová vláda náboženskú menšinu alavitov, ako sa k nej v skutočnosti správa (žalovaný nemal brať do úvahy len to, čo nová vláda vyhlasuje a prezentuje vo svojich politických vyhláseniach ale mal sa zamerať najmä na to, či reálne nová vláda, a to v rámci svojich všetkých frakcií/častí, dokáže zabezpečiť ochranu náboženskej menšine alavitov, a teda aj žalobcovi), či je schopná a ochotná poskytnúť žalobcovi ako príslušníkovi náboženskej menšiny alavitov účinnú ochranu pred útokmi ozbrojených skupín (štátnych a neštátnych aktérov), prípadne akou mierou sa samotné štátne štruktúry na tomto násilí voči náboženskej komunite alavitov podieľajú alebo ho tolerujú. Podľa názoru správneho súdu z polytematických správ o Sýrii (z rokov 2025 a 2026) nachádzajúcich sa v administratívnom spise jasne vyplýva, že nová vláda nielenže nedokáže zabezpečiť ochranu náboženskej menšine alavitov pred rôznymi radikálnymi militantnými skupinami operujúcimi v podstate v celej Sýrii ale vyplýva z nich dokonca to, že niektoré časti/frakcie novej vlády sa na zabíjaní a masakroch náboženskej komunity alavitov vyslovene podieľajú, respektíve ich cielene tolerujú. 73. Správny súd najprv však považuje za potrebné skonštatovať, že žalobcove tvrdenia počas celého konania vyhodnotil ako konzistentné, logické a vierohodné, pričom v nich nespozoroval žiadne závažné nezrovnalosti. Dôveryhodnosť výpovede žalobcu nebola v predmetnom konaní žiadnym relevantným

spôsobom spochybnená, napokon ani sám žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí priamo voči žiadnemu zo skutkových tvrdení prednesených žalobcom v rámci jeho žiadosti resp. výpovedí nevymedzil. Žalovaný pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti obáv z prenasledovania na strane žalobcu bez toho aby žalobcom uvádzané skutočnosti čo do dôveryhodnosti pri rozhodovaní spochybňoval. Spochybňovanie dôveryhodnosti žalobcových tvrdení resp. ich účelovosti v priebehu správneho súdneho prieskumu tak nie je na mieste. 74. Správny súd má ďalej za to, že posúdenie azylového príbehu žalobcu (v časti týkajúcej sa obáv žalobcu o jeho život z dôvodu jeho príslušnosti k náboženskej menšine alavitov) žalovaným je do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prenesené chaoticky, sekvenčne a tendenčne (žalovaný sa evidentne zaoberal len tými dôkazmi a správami, ktoré boli v neprospech žalobcu, pričom tie, ktoré boli v prospech žalobcu buď odignoroval a vôbec sa nimi nezaoberal alebo ich vyhodnotil nedostatočne, respektíve v niektorých prípadoch aj nesprávne), a preto aj právne posúdenie na jeho základe poskytnuté nemôže byť náležité. Navyše, vyvracanie vybraných žalobcových tvrdení je skôr argumentačnou šikovnosťou žalovaného založenou na domnienkach ako na dokazovaním zistených skutočnostiach. 75. Správny súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na viaceré tvrdenia žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí, respektíve úseky vyňaté zo zabezpečených správ žalovaným (na ktoré sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazoval a z ktorých citoval), ktoré v podstate priamo spochybňujú správnosť jeho záverov uvedených v napadnutom rozhodnutí, a ktoré značne prispievajú k nepresvedčivosti, nezrozumiteľnosti, zmätočnosti, rozporom a nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalovaný poukazoval na dokument Agentúry Európskej únie pre azyl (EUAA): Usmernenia pre jednotlivé krajiny: Sýria z 01.12.2025, z ktorého okrem iného citoval, že „Niektoré ozbrojené skupiny integrované do štruktúry novej sýrskej armády naďalej fungujú čiastočne nezávisle. Boli hlásené incidenty a odvety sektárskeho násilia. Medzi 6. a 10. marcom 2025 viedli strety medzi silami prechodnej vlády a ich pridruženými skupinami na jednej strane a proasadovskými zvyškami na strane druhej k úmrtiam stoviek civilistov, najmä v pobrežných guvernorátoch Latakia, Tartús a v menšej miere Hamá a Homs.“ – z uvedeného je viac než zrejmé, že nová vláda nekoná jednotne a vyslovene niektoré jej časti páchajú zločiny (doslova masakre) aj na civilnom obyvateľstve (zo správ vyplýva, že v značnej miere sú páchané predmetné zločiny a masakre na národnostných menšinách nachádzajúcich sa v Sýrii, a to najmä na alavitoch, ktorý v podstate tvorili celú predošlú vládu a príslušný aparát – v tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že J. D., ako aj v podstate celý jeho aparát boli alaviti, ktorých nová vláda zvrhla, pričom sú z pomsty ale niektorými časťami/frakciami novej vlády aj z národnostných a náboženských dôvodov prenasledovaní a zabíjaní v rámci celej Sýrie, nielen v určitých oblastiach, ako to prezentuje žalovaný; každopádne je podľa správneho súdu zo správ nachádzajúcich sa v administratívnom spise viac než zrejmé, že nová vláda nielenže nevie zabezpečiť ochranu alavitom ale niektoré časti/frakcie novej vlády sa na zabíjaní a masakroch náboženskej komunity alavitov vyslovene podieľajú, respektíve ich cielene tolerujú). Žalovaný poukazoval aj na správu Nezávislej medzinárodnej vyšetrovacej komisie pre Sýrsku arabskú republiku (UNCOI), ktorá dokumentovala porušenia spáchané v marci 2025 v pobrežných oblastiach v období od 6. do 10. marca 2025 bolo na rozsiahlom území zabitých približne 1400 osôb, prevažne civilistov, vrátane približne 100 žien. Žalovaný k tomuto okrem iného uviedol, že: „Komisia ďalej zistila, že existujú dôvodné podozrenia, že príslušníci bezpečnostných síl dočasnej vlády, vrátane Všeobecných bezpečnostných síl, 62. divízie (bývalá brigáda SNA Sultán Suleiman Shah/Amshat), 76. divízie (bývalé jednotky SNA - Sýrska národná armáda Al-Hamza/Hamzat), Ahrar al-Sham a 400. divízie (bývalé brigády HTS), spolu so súkromnými osobami, spáchali porušenia medzinárodného humanitárneho práva a právnych predpisov v oblasti ľudských práv, z ktorých niektoré môžu predstavovať vojnové zločiny.“ – uvedené podľa správneho súdu opätovne preukazuje, že nová vláda nielenže nevie zabezpečiť ochranu alavitom ale niektoré časti/frakcie novej vlády sa na zabíjaní a masakroch náboženskej komunity alavitov vyslovene podieľajú, respektíve ich cielene tolerujú. Žalovaný poukazoval aj na správu Dánskej imigračnej služby (DIS) o situácii určitých skupín v Sýrii z decembra 2025, z ktorej okrem iného vyplýva, že: „Hoci sa v niektorých regiónoch zaviedli ochranné opatrenia, nepodarilo sa nimi obnoviť pocit bezpečia medzi alavitským obyvateľstvom a vzhľadom na bezpečnostné riziká a hospodársky kolaps mnohí alaviti odišli do Libanonu a na Cyprus alebo sa

presťahovali do bezpečnejších oblastí v rámci Sýrie, vrátane severovýchodnej Sýrie.“ – správny súd k tomuto uvádza, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí rozsiahlo opisuje návraty Sýrčanov z okolitých štátov do Sýrie, no akosi pozabudol uviesť to, že sa v absolútne prevažnej miere nejedná o alavitov, ktorí podľa dostupných správ nachádzajúcich sa aj v administratívnom spise zo Sýrie utekajú, respektíve sa dočasne presídľujú do niektorých oblastí Sýrie, kde ešte v tomto čase nie sú vyslovene ohrození priamo na živote – správny súd k tomuto však ešte uvádza, že v predmetných pomerne ojedinelých relatívne bezpečnejších lokalitách v Sýrii ako je napr. aj K. síce alaviti z dôvodu svojej príslušnosti k náboženskej menšine zatiaľ nie sú vyslovene zabíjaní a masakrovaní, no z predmetných správ vyplýva, že sú hromadne prepúšťaní zo zamestnaní, majú sťažení prístup do zamestnania – v podstate sa už vôbec nevedia zamestnať a pod., z čoho následne vyplývajú značné sociálne a ekonomické riziká, ktorých následky môžu byť z dlhšieho hľadiska devastačné a život ohrozujúce – správny súd k tomuto taktiež uvádza, že podľa jeho názoru alaviti v Sýrii čelia skutočne kombinácii bezpečnostných, sociálnych a ekonomických rizík, ktoré majú systematický charakter a sú späté s ich náboženskou identitou, pričom nemožno podľa názoru správneho súdu vylúčiť, že v prípade návratu žalobcu do Sýrie by mohol byť žalobca vystavený nielen všeobecnému prenasledovaniu vyplývajúcemu z konfliktu medzi predošlou a novou vládou, ale aj špecifickému riziku prenasledovania, vrátane ohrozenia života, telesnej integrity, osobnej slobody a základných životných podmienok, pričom nová vláda nie je schopná poskytnúť žalobcovi účinnú ochranu – podľa názoru správneho súdu existujú rôzne formy prenasledovania, pričom za prenasledovanie možno považovať aj systematické prepúšťanie príslušníkov alavitskej komunity zo zamestnaní, odopieranie im prístupu k rôznym úradom, školám, zdravotnej starostlivosti a pod. Uspokojenie sa žalovaného s konštatovaním, že „Prepúšťanie zo strany prechodnej vlády ich neprimerane postihlo, čo však odráža ich nadmerné zastúpenie vo verejnej správe za vlády J. D..“ je podľa názoru správneho súdu v zmysle vyššie uvedených skutočností neudržateľné. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval správny súd za neudržateľné aj konštatovania žalovaného ohľadne bezproblémového presídlenia žalobcu do bezpečnejších lokalít v Sýrii, respektíve o prakticky bezproblémovej možnosti bývania v Damasku (navyše podľa názoru správneho súdu skutočnosť, že sa žalobca v Damasku určitý úsek života, a to za pôsobenia predošlej vlády – teda pred zmenou bezpečnostno-politickej situácie v Sýrii, zdržiaval, ešte neznamená, že tu má vytvorené zázemie). Žalovaný ďalej v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že: „V súvislosti so súčasným postavením alavitov je potrebné uviesť, že situácia v Sýrii sa po páde Asadovho režimu a počas prebiehajúcej transformácie krajiny v rokoch 2025 a 2026 pre alavitskú menšinu výrazne skomplikovala.“ – podľa názoru správneho súdu práve takéto konštatovania žalovaného sú v súlade s informáciami nachádzajúcimi sa v administratívnom spise, no závery žalovaného predostreté v napadnutom rozhodnutí sú s nimi v priamom rozpore. Správny súd k tomuto na záver teda uvádza, že žalovaný sa nevysporiadal v napadnutom rozhodnutí s rozpormi medzi jeho vlastnými informáciami o Sýrii a jeho závermi o neexistencii opodstatneného strachu žalobcu z prenasledovania v budúcnosti v prípade jeho návratu do Sýrie. Správny súd má taktiež za to, že viaceré skutkové závery žalovaného nemajú oporu v administratívnom spise alebo sú v rozpore s dôkazmi, ktoré sa v spise nachádzajú. Z dôvodu absencie logických a presvedčivých úvah, nezrozumiteľnosti, ako aj nedostatočného odôvodnenia, je podľa správneho súdu napadnuté rozhodnutie taktiež nepreskúmateľné. 76. K tvrdeniam žalovaného, že nová vláda je tolerantná k národnostným a náboženským menšinám nachádzajúcim sa v Sýrii, čo má podľa žalovaného preukazovať ich zastúpenie v novom parlamente, správny súd uvádza, že je síce pravda, že sa v mesiaci október 2025 v Sýrii konali prvé parlamentné voľby prakticky po štyroch desaťročiach, a že v predmetných voľbách do nového 210-členného parlamentu Sýrie bolo zvolených šesť žien a desať zástupcov náboženských a etnických menšín - dvaja kresťania, štyria Alaviti a štyria Kurdi, no takéto zastúpenie spomínaných náboženských a etnických skupín v novom parlamente je v ponímaní rozhodovania o akýchkoľvek veciach v Sýrii úplne zanedbateľné a irelevantné (predmetný zástupcovia náboženských a etnických skupín v novom parlamente nedokážu absolútne nič ovplyvniť, pričom ich zastúpenie v parlamente je len formálne). Správny súd konštatuje, že najsilnejšie zastúpenie v novom parlamente majú sunnitskí predstavitelia a kmeňoví vodcovia, ktorí sa vyznačujú svojimi radikálnymi islamistickými názormi, ktorí podľa dostupných správ tolerantní voči iným náboženským a národnostným menšinám určite nie sú (správny súd k tomuto len konštatuje, že hlavný predstaviteľ novej vlády v Sýrii je bývalý člen Al Káidy). V tejto súvislosti sú podľa názoru správneho súdu rozhodné aj informácie, ktoré hovoria, že aj keď nová vláda sľúbila,

že odmietne sektárstvo režimu, ktorý zvrhla, počas celého obdobia pri moci preukázala systematickú a pretrvávajúcu toleranciu voči obzvlášť závažnému porušovaniu náboženskej slobody; do úradov, vojenských a spravodajských služieb boli vymenovaní mnohí ministri a úradníci s oficiálnymi záznamami o násilnom porušovaní náboženskej slobody. 77. V nadväznosti na uvedené správny súd poukazuje aj na niektoré informácie nachádzajúce sa v polytematickej správe o Sýrii: „V roku 2025 sa podmienky náboženskej slobody v Sýrii dramaticky zhoršili, keďže nábožensky rozmanité obyvateľstvo krajiny sa po takmer 14 rokoch občianskej vojny snažilo znovu zoskupiť. Aj keď samozvané prechodné orgány sľúbili, že odmietnu sektárstvo režimu, ktorý zvrhli, počas celého roka preukázali systematickú a pretrvávajúcu toleranciu voči obzvlášť závažnému porušovaniu náboženskej slobody. Prechodné orgány v podstate nedokázali zabrániť, obmedziť alebo primerane vykonať spravodlivosť v súvislosti s viacerými masovými vraždami, únosmi a inými závažnými násilnými činmi proti Alawitom, Drúzom, kresťanom a iným náboženským menšinám - z ktorých mnohé sa stali v rukách údajných lojalistov novej administratívy. Spomedzi tisícok útokov počas celého roka sa niekoľko významných udalostí vyrovnalo sektárskym masakrom. 7. marca tisíce militantných sunnitských moslimských bojovníkov lojálnych k prechodným orgánom, s ktorými sú prepojení alebo priamo slúžiaci v rámci nich, odpovedali na výzvy úradníkov ministerstva obrany na všeobecnú mobilizáciu s cieľom potlačiť údajné proasadovské povstanie alawitov na pobreží Stredozemného mora. Militanti vykonali masové popravy alawitských civilistov od dverí k dverám v Tartúse, Latákii a Hame, pričom proti svojim obetiam používali náboženské nadávky, ako napríklad „alawitské nusajríjske prasatá“, a v prvých dvoch dňoch zabili najmenej 1500 ľudí. V apríli ozbrojení aktéri násilne reagovali na falošné správy na sociálnych sieťach, že drúzsky vodca urazil proroka M., strieľali na drúzskych obyvateľov v damašskom predmestí N. a spustili niekoľkodňové smrteľné strety. V júni pravdepodobný samovražedný útočník bombardoval antiochijský/grécky pravoslávny kostol M. B. L. K., pričom počas nedeľnej liturgie zabil najmenej 25 kresťanov. V júli sunnitské moslimské beduínske kmene uniesli drúzskeho obchodníka zo Suweidy, čo vyvolalo týždne trvajúce strety. Zástancovia poukazovali na senzačné protidrúzske správy v štátnej televízii a iných oficiálnych médiách ako na faktor podnecujúci militantných aktérov. Okrem toho, namiesto toho, aby potlačili násilie, prechodné vojenské sily zasiahli proti miestnemu drúzskemu obyvateľstvu, čím prispeli k údajnému počtu obetí najmenej 2000. Správy naznačujú, že niekoľko tých istých bojovníkov, ktorí sa v marci mobilizovali proti alawitským komunitám, sa v júli opäť objavilo, aby spáchalo podobné zločiny proti suweidským drúzom. Najznepokojujúcejšie je, že vyšetrovania Organizácie Spojených národov (OSN), Amnesty International, Human Rights Watch a ďalších potvrdili priamu a podstatnú úlohu, ktorú zohrali bezpečnostné sily, ministerstvá vnútra a obrany a ďalšie orgány pri mimosúdnych a iných nezákonných vraždách alawitov a drúzov. Okrem týchto masových útokov militantní aktéri spáchali stovky individuálnych únosov, mučení a vrážd členov alawitských, kresťanských a drúzskych komunít. Napriek povinnostiam prechodných orgánov vykonávať spravodlivosť proti páchateľom týchto a iných zverstiev, oficiálne procesy vyvodzovania zodpovednosti trpeli pomalosťou, nedostatkom transparentnosti alebo nedostatočným alebo žiadnym trestom pre páchateľov. Zatiaľ čo dočasný prezident a ministerstvo spravodlivosti oznámili zriadenie vyšetrovacích výborov po masakroch na pobreží Alawitov v marci a kríze Drúzov Suweida v júli, prvý z nich sa vyhol potvrdeniu počtu členov prechodných bezpečnostných síl medzi podozrivými a vyšetrovanie druhého výboru trvalo až do polovice novembra, kým sa niektorí vojenskí a bezpečnostní príslušníci obvinili z nezákonného zabitia, zatkli a postavili pred súd. Experti OSN a ďalší tiež zdôraznili neuspokojivú reakciu úradov na niekoľko potenciálnych únosov a sexuálnych útokov na ženy z náboženských menšín. Napríklad úradníci údajne nepotvrdili, či dvaja z troch páchateľov septembrového skupinového znásilnenia alawitskej ženy v provincii Hamá boli príslušníkmi sýrskej generálnej bezpečnosti, alebo len nosili jej uniformy. Krátko po prevzatí moci prechodné orgány prijali niekoľko administratívnych opatrení, ktoré systematicky obmedzovali slobodu náboženského vyznania a viery. V januári predstavitelia oznámili, že rozpustia a integrujú do svojej novej administratívy niekoľko povstaleckých subjektov, údajne vrátane ich vlastnej predchodkyne, Hay’at Tahrir al-Sham (HTS) - dlhodobo odporúčanej USCIRF a USA označenej za subjekt vzbudzujúci osobitné obavy (EPC) pre jej závažné porušovanie náboženskej slobody počas občianskej vojny. Úrady podnikli podobné kroky na odstránenie alawitov a kresťanov z vládnych a iných funkcií, vymenovali ministrov a vedúcich vojenských a spravodajských služieb so záznamami o násilnom porušovaní náboženskej slobody a predložili ústavnú deklaráciu, ktorej chýba primeraná

ochrana slobody náboženského vyznania a viery a súvisiace ustanovenia. V roku 2025 zostala bývalá povstalecká bašta HTS v Idlibe na severozápade domovskou základňou prechodných orgánov a pridružených militantných aktérov zodpovedných za sektársky motivované útoky počas celého roka v iných častiach krajiny. Rozsiahle oblasti východnej Sýrie zostali rovnako nehostinné pre náboženskú slobodu, čiastočne kvôli čoraz viac sa oživujúcim bunkám Islamského štátu Irak a Sýria (ISIS). V Suweide a na pobreží Stredozemného mora čelili komunity s drúzskou a alawitskou väčšinou - kedysi nábožensky tolerantné a stabilné prostredie pre iné náboženské menšiny, ako sú kresťania - násilným, sektárskym a pretrvávajúcim hrozbám a útokom zo strany militantných aktérov. V častiach severu a východu s početným moslimským kurdským a arabským, kresťanským a jezídskym obyvateľstvom Demokratická autonómna správa severnej a východnej Sýrie (DAANES) a jej s USA partnerské Sýrske demokratické sily (SDF) pokračovali vo svojom multináboženskom modeli regionálnej správy vecí verejných. Susedné Turecko však naďalej zohrávalo úlohu pri destabilizácii náboženskej slobody v regióne - a to ako prostredníctvom sporadických vojenských útokov, tak aj podporou militantných frakcií, ktoré obťažovali alebo útočili na jezídov, kresťanov a ďalších. V marci asýrski kresťanskí zástancovia informovali, že turecký útok zasiahol kostol Mar Sawa v Tel Tawile, ktorý turecký útok zničil už tri roky predtým. V júni organizácie pre ľudské práva informovali, že mnohí bojovníci zo zneužívajúcich frakcií podporovaných Tureckom - v tom čase už napojených na prechodné ministerstvo obrany - zostali aktívni v blízkosti Kobane.“ 78. Ďalej správny súd poukazuje aj na správu Amnesty International z konca roku 2024, podľa ktorej si Sýria ponechala trest smrti a naďalej ho používala, hoci v čase písania článku neboli k dispozícii žiadne informácie o ponechaní alebo používaní trestu smrti prechodnou vládou, v posledných mesiacoch boli hlásené popravy. Preto niektorým profilom žiadateľov zo Sýrie môže hroziť poprava, ako napríklad 4.1. Osoby spojené s bývalou sýrskou vládou. 2. Kurdi a 4.9. Alawiti. 79. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti podľa názoru správneho súdu nemožno považovať závery žalovaného o neopodstatnenosti strachu žalobcu z prenasledovania novou vládou v Sýrii za udržateľné. Podľa názoru správneho súdu sú život, práva a základné ľudské slobody žalobcu v Sýrii ohrozené vo väčšej miere v porovnaní s iným „bežným“ občanom Sýrie, a to najmä v dôsledku žalobcovej náboženskej príslušnosti (Alavit). Podľa názoru správneho súdu žalovaný opätovne informácie o krajine pôvodu žalobcu, ktoré zhromaždil, nesprávne vyhodnotil. 80. Správny súd ďalej uvádza, že z napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, ako sa žalovaný vysporiadal a ako vyhodnotil žalobcom doložené videozáznamy, ktoré žalobca pomerne dôsledne opísal v doplňujúcom pohovore. Keďže žalovaný predmetné žalobcom doložené videozáznamy v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v podstate úplne odignoroval a vôbec sa nimi nezaoberal (ktoré mali svedčiť v prospech žalobcových tvrdení), tak správny súd nemá inú možnosť ako opätovne konštatovať nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Navyše nie je z administratívneho spisu a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé, či si žalovaný predmetné videozáznamy vôbec pozrel, a teda či vôbec v tomto rozsahu riadne vykonal dokazovanie a či teda v tomto rozsahu dostatočne zistil skutkový stav. 81. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má správny súd taktiež za to, že žalovaný si riadne nesplnil ani povinnosť prospektívneho posudzovania hrozby prenasledovania žalobcu. 82. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má správny súd aj za to, že závery žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí nie sú schopné obstáť v svetle podkladov administratívneho spisu, keďže sú s nimi v priamom rozpore. 83. Správny súd napokon opätovne považuje za potrebné žalovanému pripomenúť, že špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn. 10Sža/12/2016).

84. Správny súd považuje za potrebné taktiež skonštatovať, že skutočnosť, že žalovaný poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu, nezakladá žiadnu prekážku tomu, aby bol žalobcovi udelený azyl z náboženských dôvodov (ide o dva odlišné inštitúty medzinárodnej ochrany - pri vyhodnocovaní azylových dôvodov sa skúma okrem iného najmä opodstatnenosť strachu žalobcu z prenasledovania, pričom pri doplnkovej ochrane sa skúma len to, či žalobcovi v krajine jeho pôvodu hrozí určitá forma vážneho bezprávia). Navyše v tomto smere treba poznamenať, že v prípade, ak by žalovaný udelil žalobcovi azyl z náboženských dôvodov, tak by mu nesporne poskytol väčšiu medzinárodnú ochranu ako v prípade poskytnutia doplnkovej ochrany. 85. Správny súd preto uzatvára, že námietky žalobcu považoval v rozsahu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným, toho, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom, ako aj toho, že zo strany žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, za dôvodné. Námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, správny súd v dôsledku uvedených vád napadnutého rozhodnutia žalovaného, už neposudzoval (správny súd ale v dôsledku toho, že žalovaný nerešpektoval riadne pokyny súdu uvedené v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku, tak žalovanému jasne a zreteľne naznačil svoj názor na prípad žalobcu, ktorým bude žalovaný v novom konaní viazaný). V dôsledku uvedeného správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), e), f) a g) v spojení s ustanovením § 220 SSP zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. 86. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovaného odstrániť súdom vyššie vytýkanú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, žalovaný bude musieť riadne doplniť dokazovanie (riadne zistiť skutkový stav veci), a to komplexne, v súlade s vyššie naznačeným smerom, a následne žalovaný posúdi žalobcom prezentované dôvody na udelenie azylu (vo vyššie naznačenom smere) a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje nové rozhodnutie riadne a dôsledne odôvodní tak, aby bolo presvedčivé. 87. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 88. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec

alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).