Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 7Svk/25/2026 5020200213 14. 08. 2026 Mgr. Michal Novotný ECLI:SK:NSSSR:2026:5020200213.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová ako členky senátu vo veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., IČO: 31 820 174, Rovniankova 1667/4, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Tkáč & Partners, s.r.o., IČO: 53 929 691, Hrnčiarska 29, Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, Vysokoškolákov 8556, Žilina, za účasti ďalších účastníkov: 1. CTPark Námestovo, spol. s.r.o., IČO: 36 007 102, Laurinská 18, Bratislava, 2. Hotel Altis Rezort, s.r.o., IČO: 31 431 127, Oravská Priehrada 612, Trstená, 3. Lesy Slovenskej republiky, š. p., vo veci organizačnej zložky Odštepný závod Námestovo, Námestovo 569, 4. Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345, Búdková 36, Bratislava, 5. SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, vo veci organizačnej zložky Povodie dolného Váhu, Nábrežie Ivana Krasku 3/834, Piešťany, 6. Oravská vodárenská spoločnosť, a. s., IČO: 36 672 254, Bysterecká 2180, Dolný Kubín, 7. Mesto Námestovo, IČO: 00 314 676, Cyrila a Metoda 6, Námestovo, 8. Architektura & Design spol. s.r.o., IČO: 46 464 557, Matejkova 51, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného z 26. marca 2020, č. OU-ZA-OOP3-2020/005909-004, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 4 S 38/2023-124 z 25. septembra 2025 takto rozhodol: I. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. III. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania. odôvodnenie: I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom 1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že ďalší účastník v 2. rade (ešte pod obchodným menom Accentis Development, s.r.o.) bol vlastníkom viacerých pozemkov v k. ú. L., na ktorých plánoval vybudovať objekt „CAMPUS Fáza 6 - Páleničky, výrobno-skladová hala". Tento zámer mal byť súčasťou širšieho projektu CAMPUS, ktorý sa už sčasti vybudoval v rokoch 2001 až 2018, takže celý areál mal pokrývať približne 20 hektárov. V rámci fázy 6 sa v súvislosti s priemyselnou halou mali vybudovať okrem iného komunikácie, parkoviská, spevnené plochy, ale aj areálový vodovod a areálové kanalizácie (splašková a dažďová). Splašková mala ústiť do už existujúcej verejnej kanalizácie, zatiaľ čo dažďová mala odvádzať vodu z povrchového odtoku do Oravskej vodnej nádrže. Na základe žiadosti ďalšieho účastníka v 2. rade Okresný úrad Námestovo, odbor starostlivosti o životné prostredie, rozhodnutím z 23. januára 2019 vyslovil, že navrhovaná činnosť (CAMPUS, fáza 6) sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Zároveň však ďalšiemu účastníkovi v 2. rade uložil, aby (okrem iného) so znečisťujúcimi látkami zaobchádza v zmysle zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách (vodný zákon), nezhoršil kvalitu a bezchybnosť vôd, nezhoršil odtokové pomery a vypracoval
havarijný plán s preventívnymi opatreniami proti úniku znečisťujúcich látok. Na odvolanie žalobcu, ktorý bol účastníkom tohto konania, žalovaný rozhodnutím zo 6. marca 2019 potvrdil rozhodnutie odboru. 2. Po vydaní tohto rozhodnutia dotknuté pozemky nadobudol ďalší účastník v 1. rade (vtedy pod obchodným menom Accentis Námestovo s.r.o.), ktorý na nich vybudoval okrem iného aj plánované areálové kanalizácie. Až 2. júla 2019 požiadal odbor starostlivosti o životné prostredie o ich dodatočné povolenie ako vodných stavieb, povolenie ich užívania a povolenie na osobitné užívanie vôd (vypúšťanie odtoku do vodnej nádrže). Podľa žiadosti dažďová kanalizácia mala odvádzať zrážkovú vodu (v objeme cca 800 l/s) z parkoviska s rozlohou asi 1500 m2 a nakladacej rampy s rozlohou asi 2700 m2, a to cez odlučovač ropných látok. K žiadosti ďalší účastník v 1. rade pripojil okrem iného stanoviská ďalšieho účastníka v 3. rade, ktorý bol vlastníkom existujúceho vyústenia do Oravskej vodnej nádrže a súhlasil so stavbou, ako aj skoršie stanovisko samotného odboru starostlivosti o životné prostredie, ktorým súhlasil s vydaním stavebného povolenia na priemyselnú halu. Ďalší účastník vo 4. rade tiež súhlasil s plánovaným vyústením a požadoval, aby sa zabezpečilo zachytávanie znečisťujúcich a plávajúcich látok. Ďalší účastník v 1. rade predložil aj odborné stanovisko Výskumného ústavu vodného hospodárstva z 19. mája 2019, ktorý posúdil celú navrhovanú činnosť (CAMPUS, fáza 6) podľa § 16 ods. 6 písm. b) vodného zákona, pretože posúdenie vykonané v rámci posudzovania vplyvov na životné prostredie sa nepovažovalo za dostatočné. Toto stanovisko nepredpokladalo vplyv navrhovanej činnosti na útvary podzemnej vody, a preto nepovažovalo za potrebné ďalej ju posudzovať. 3. Odbor starostlivosti o životné prostredie ihneď 2. júla 2019 oznámil začatie vodoprávneho konania a konania o dodatočnom povolení a kolaudácii, na 23. júla 2019 nariadil ústne pojednávanie s miestnym zisťovaním a upozornil účastníkov, že najneskôr na ňom môžu uplatniť svoje námietky, inak sa na ne nebude prihliadať. Žalobca vo vyjadrení z 13. júla 2019 žiadal okrem iného preveriť, či stavba spĺňa zastavovacie podmienky, ako aj jej vplyv na vodu v zmysle § 16a vodného zákona. Ďalej žiadal vykonať sadové úpravy (parčík) a overiť splnenie podmienok § 65 a § 18 ods. 5 vodného zákona a podmienok ochrany vôd a manažmentu povodia potrebnými výpočtami, ako aj predložiť hydraulický výpočet prietokových množstiev. Podľa žalobcu ďalší účastník v 1. rade nemal územné rozhodnutie na tieto vodné stavby, čo preukazovalo ich rozpor s verejným záujmom. V reakcii na to ďalší účastník predložil nový výpočet zrážkových vôd, podľa ktorého sú potrubia a odlučovače ropných látok zvolené správne. Na ústnom pojednávaní 23. júla 2019, na ktorom sa žalobca nezúčastnil, sa ďalší účastník zaviazal doplniť určité listiny a ustálilo sa, že do Oravskej vodnej nádrže sa bude povrchový odtok vypúšťať len v čase prívalových dažďov. V priebehu konania Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, osobitným rozhodnutím z 29. júla 2019 vyslovil, že celú navrhovanú činnosť (CAMPUS, fáza 6) netreba posudzovať podľa § 16a ods. 14 vodného zákona. Okrem toho svoje súhlasné stanoviská predložili ďalšie dotknuté orgány, vrátane mesta Námestovo, a preto odbor starostlivosti o životné prostredie dal účastníkom možnosť, aby sa k nim vyjadrili. 4. Rozhodnutím z 13. septembra 2019, č. OU-NO-OSZP-2019/013016, odbor starostlivosti o životné prostredie I. podľa § 21 ods. 1 písm. d) vodného zákona povolil ďalšiemu účastníkovi v 1. rade osobitné užívanie vôd - vypúšťanie vôd z povrchového odtoku do Oravskej vodnej nádrže a určil podmienky (najmä množstvo a potrebu zbaviť ich nečistôt); II. podľa § 26 ods. 1 a 4 a § 52 vodného zákona, ako aj § 88a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom konaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) dodatočne povolil vodnú stavbu - areálový vodovod a areálové kanalizácie (splaškovú aj dažďovú); III. podľa § 26 ods. 3 vodného zákona a § 82 stavebného zákona povolil užívanie týchto vodných stavieb a určil pre ne podmienky. Jednotlivé pripomienky žalobcu vyhodnotil ako námietky, ktoré vo výroku prevažne zamietol. Na odôvodnenie uviedol, že v konaní nezistil nič, čo by vyžadovalo opätovné posúdenie vplyvov na životné prostredie. Súlad stavby s územným plánom potvrdilo mesto Námestovo záväzným stanoviskom a rozhodnutie z 29. júla 2019 potvrdzuje, že sa nevyžaduje ďalšie posúdenie podľa § 16a vodného zákona. Kompenzačné opatrenia podľa zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, ani sadové úpravy nesúvisia s predmetom konania. Odbor overil aj súlad s § 65 a § 18 ods. 5 vodného zákona, pričom vychádzal zo stanoviska Výskumného ústavu vodného hospodárstva z 29. mája 2019. Predložený výpočet zrážkových vôd považoval odbor za správny, keďže bol vyhotovený oprávnenou osobou. Súlad stavieb s verejným záujmom podľa neho preukazovali stanovisko mesta, uvedené rozhodnutie z 29. júla 2019, ako aj vlastné posúdenie odboru, podľa ktorého povoľované vodné stavby neodporujú zákonu a sú spôsobilé užívania. Na záver zhrnul obsah listín predložených v rámci konania, ktorých preskúmaním nezistil dôvody, prečo by nemal vyhovieť žiadostiam ďalšieho účastníka v 1. rade. 5. Na odvolanie žalobcu najskôr odbor 2. októbra 2019 opravil pisársku chybu vo svojom rozhodnutí, ktorá spočívala v tom, že rozhodnutie Okresného úradu Žilina z 29. júla 2019 (k otázke § 16a vodného zákona) bolo nesprávne označované spisovou značkou s príznakom Okresného úradu Námestovo.
Následne žalovaný preskúmavaným rozhodnutím z 26. marca 2020 potvrdil rozhodnutie z 13. septembra 2019 s touto opravou. Na odôvodnenie zdôraznil, že odbor správne zistil skutkový stav a opravil vytýkanú písársku chybu svojho rozhodnutia. Dodal, že ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) nevyžaduje, aby sa účastníkom zasielali kópie podkladov rozhodnutia, pretože môže nahliadnuť do spisu. Ďalší účastník v 1. rade preukázal, že má súhlas vlastníka pozemku s umiestnením povoľovaných vodných stavieb, a tak sa žalovaný stotožnil so záverom odboru, že boli splnené podmienky na povolenie osobitného užívania vôd, dodatočné povolenie vodných stavieb a aj povolenie ich užívania (kolaudáciu). 6. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, ktorú (po zrušení skoršieho odmietajúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 30 S 89/2020-100 uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 7 Svk 12/2023) správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 4 S 38/2023-124. Na úvod zdôraznil, že veľká časť žalobcových námietok je nekonkrétna, lebo sa vyčerpávala len v odkazoch na množstvo ustanovení právnych predpisov a všeobecné tvrdenia o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Za zmätočné považoval odkazy na § 16a ods. 23 a § 80e vodného zákona, pretože v prerokúvanej veci nešlo o územné rozhodnutie. Záver, že nie je potrebné posúdenie vplyvov na životné prostredie ani posúdenie podľa § 16a vodného zákona, vyslovili príslušné orgány samostatnými rozhodnutiami (z 23. januára 2019, pozri vyššie odsek 1, resp. z 29. júla 2019, pozri vyššie odsek 3). To žalobcovi zrozumiteľne vysvetlil už odbor starostlivosti o životné prostredie v prvostupňovom rozhodnutí z 13. septembra 2019 a správna žaloba neobsahuje žiadne argumenty, ktoré by tento záver vyvracali. Správny súd ďalej odkázal na názory judikatúry, podľa ktorých rozhodnutie podľa § 16a vodného zákona nie je podmienkou povolenia akejkoľvek stavby, ale len tých, ktoré spĺňajú zákonné charakteristiky. Súlad vodných stavieb s verejným záujmom bol preukázaný stanoviskom mesta Námestovo, ako aj záväznými stanoviskami iných orgánov. Žalobca nevysvetlil, v čom mal spočívať ich rozpor, ktorý žiadal zjednotiť podľa § 140b ods. 6 stavebného zákona. Odbor aj žalovaný dostatočne preskúmali žiadosť ďalšieho účastníka v 1. rade, ako aj predložené doklady, vykonali miestne zisťovanie a na ich základe rozhodli, že sú splnené zákonné podmienky povolenia stavieb, ich užívania a osobitného užívania vôd. Správny súd sa s odkazom na judikatúru stotožnil aj s názorom, že ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku nevyžaduje, aby sa účastníkovi zaslali kópie podkladov, pretože na to slúži nahliadnutie do spisu (§ 23 Spr. por.). Konečne, nesúhlasil ani s názorom, že by preskúmavané rozhodnutie bolo nedostatočne odôvodnené a že by boli porušené žalobcove procesné práva. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej 7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha (i) svojho uznania za reprezentanta zainteresovanej verejnosti a (ii) zmeny uvedeného rozsudku tak, že sa zruší preskúmavané rozhodnutie, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Na úvod (oddiel 2) predstavil obsiahlu argumentáciu o postavení seba samého ako zainteresovanej verejnosti v zmysle § 42 SSP a o svojej žalobnej legitimácii, k čomu odkazoval na uznesenie veľkého senátu tunajšieho súdu sp. zn. 19 SVs 7/2024. V ďalších častiach (oddiely 3 a 4) obsiahlo citoval rad ustanovení právnych predpisov a rozhodnutí Súdneho dvora, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a tunajšieho súdu. Po čiastočnom zopakovaní rozboru svojho postavenia (oddiel 5 A) vytkol správnemu súdu, že žalobcu nepovažoval za zainteresovanú verejnosť, ale jeho správnu žalobu posudzoval ako žalobu právnickej osoby podľa § 177 ods. 1 SSP, čo odporuje cit. uzneseniu veľkého senátu. Žalobca zotrval aj na svojom názore (oddiel 5 B), že sa nevykonalo posúdenie vplyvov na vody, k čomu odkázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-461/13. Splnenie podmienok podľa § 16a vodného zákona sa malo preskúmať najneskôr pri vydaní stavebného povolenia. Ak stavba nepodliehala posúdeniu podľa § 16a cit. zák., malo sa o tom podľa § 16 ods. 1 cit. zák. vydať záväzné stanovisko, bez čoho sa nemohlo vydať stavebné povolenie. V tomto smere sa pozastavil nad tým, že toto posudzovanie by nemalo žiaden význam, ak by sa nevyžadovalo ani pre Oravskú vodnú nádrž, ktorá je jednou z najväčších vodných nádrží na Slovensku. V závere navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor únie s prejudiciálnou otázkou podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 8. Ďalší účastník v 1. rade navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť. Zdôraznil, že označenie žalobcu správnym súdom nemá vplyv na jeho postavenie. Ten neuvádza nič nové a jeho žaloba je len zneužívaním práva. 9. Žalovaný ani ostatní ďalší účastníci sa nevyjadrili ku kasačnej sťažnosti, hoci im bola riadne doručená. III. Posúdenie veci kasačným súdom 10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym
súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 11. Prvou námietkou žalobca vytýka správnemu súdu, že neprihliadal na jeho správnu žalobu ako na žalobu verejnú. Nie je však úplne zrejmé, akú ujmu v tom vlastne žalobca vidí, keď správy súd jeho správnu žalobu riadne prejednal a rozhodol o nej bez toho, aby vyslovil akékoľvek pochybnosti o jeho žalobnej legitimácii v zmysle § 42 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP. S vývodmi žalobcu na tému toho, či on sám je „zainteresovaná verejnosť" alebo len reprezentant zainteresovanej verejnosti ako abstraktného kolektívneho spoločenstva, sa už tunajší súd pomerne obsiahlo vyrovnal v uznesení sp. zn. 8 Svk 41/2025. Argumentom o postavení žalobcu ako „opatrovníka" zainteresovanej verejnosti či zástupcu nerozlučných spoločníkov zasa chýba akákoľvek opora v hmotnom práve (§ 37 SSP, § 29 Občianskeho zákonníka, § 77 Civilného sporového poriadku). Okrem toho ustanovenia § 182 ods. 1 písm. e) SSP o žalobných bodoch ako náležitosti správnej žaloby, ako aj § 134 ods. 1 SSP o viazanosti rozsahom a dôvodmi žaloby sa vzťahujú aj na správnu žalobu zainteresovanej verejnosti, keďže zo žiadneho z týchto ustanovení pre ňu nevyplýva žiadna úľava. Preto z toho, že žalobu podáva zainteresovaná verejnosť, nevyplýva, že by nemusela byť riadne odôvodnená, ani že by správny súd nebol viazaný jej dôvodmi. To netvrdí ani uznesenie veľkého senátu sp. zn. 19 SVs 7/2024, a preto nie je jasné, čo žalobca sledoval odkazmi naň. Na rozdiel od správnej žaloby zainteresovanej verejnosti je však jej legitimácia na podanie kasačnej sťažnosti podľa § 442 ods. 1 SSP vymedzená len tým, či správny súd rozhodol v neprospech sťažovateľa. Nedá sa tak celkom dobre rozumieť tomu, čo žalobca v kasačnom konaní sleduje argumentáciou o vyvracaní domnienky záujmu na ochrane životného prostredia a aké zlepšenie jeho procesného postavenia by prinieslo (požadované) označenie ako „zainteresovaná verejnosť". 12. Pokiaľ ide o žalobcovu polemiku nad tým, či ustanovenie § 16a vodného zákona v každom prípade vyžaduje záväzné stanovisko, treba predovšetkým zdôrazniť, že predmetom prieskumu v prerokúvanej veci je rozhodnutie žalovaného z 26. marca 2020. Podľa § 135 ods. 1 SSP (v znení účinnom do 30. júna 2023, porov. § 493e SSP) bol pritom pre rozhodnutie súdu rozhodujúci stav v čase právoplatnosti tohto rozhodnutia. Podľa § 16a ods. 1 vodného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2021 (teda aj v čase vydania a právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia) platilo, že pred podaním návrhu na začatie konania o povolení navrhovanej činnosti požiada žiadateľ orgán štátnej vodnej správy o vydanie rozhodnutia, či ide o navrhovanú činnosť podľa § 16 ods. 6 písm. b). Až s účinnosťou od 1. januára 2022 sa toto ustanovenie novelizovalo tak, že ten, kto má záujem realizovať činnosť, ktorou môže dôjsť k nesplneniu environmentálnych cieľov podľa § 16 ods. 6 písm. b), je povinný pred jej povolením požiadať orgán štátnej vodnej správy o vydanie záväzného stanoviska. V záväznom stanovisku orgán štátnej vodnej správy určí, či sa pred povolením činnosti vyžaduje výnimka. Z porovnania oboch citovaných znení tohto ustanovenia je zrejmé, že záväzné stanovisko orgánu štátnej vodnej správy sa povinne vyžaduje až od 1. januára 2022; dovtedy postačovalo vydanie rozhodnutia o tom, či ide o činnosť, ktorej negatívny vplyv sa nepovažuje za nesplnenie environmentálnych cieľov [§ 16 ods. 6 písm. b) cit. zák.] a ktorá sa z tohto dôvodu musí posudzovať (§ 16 ods. 13 a 14 cit. zák.). 13. Podľa cit. § 16a ods. 1 vodného zákona sa vydanie rozhodnutia vyžadovalo v prípade, že išlo o navrhovanú činnosť, ktorou sa podľa § 16 ods. 10 cit. zák. rozumeli trvalo udržateľné rozvojové činnosti človeka, zmeny fyzikálnych vlastností útvaru povrchovej vody alebo zmeny úrovne hladiny útvarov podzemnej vody. Podľa § 16a ods. 13 cit. zák. platilo, že ak orgán štátnej vody správy rozhodol, že nejde o navrhovanú činnosť podľa § 16 ods. 6 písm. b), mohol žiadateľ podať návrh na povolenie tejto činnosti. Ak však podľa § 16a ods. 14 cit. zák. tento orgán rozhodol, že ide o činnosť podľa § 16 ods. 6 písm. b), potom musel rozhodnúť, či táto činnosť splní podmienky podľa § 16 ods. 6 písm. b) prvého až štvrtého bodu cit. zák. V prerokúvanej veci skutkový stave svedčí o tom, že ďalší účastník v 1. rade požiadal Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, o posúdenie navrhovanej činnosti, teda postupoval v súlade s § 16a ods. 1 vodného zákona. Tento odbor rozhodnutím z 29. júla 2019 vyslovil, že ďalšie posudzovanie zámeru CAMPUS, fáza 6, nie je potrebné (teda podmienky sú splnené). Pretože na konanie orgánov štátnej vodnej správy sa podľa § 73 ods. 1 vodného zákona použije Správny poriadok, použije sa aj ustanovenie § 40 ods. 1 Spr. por., podľa ktorého je správny orgán zásadne viazaný rozhodnutím o predbežnej otázke, ktoré vydal iný (príslušný) orgán. Ak teda vecne príslušný okresný úrad v sídle kraja [§ 60 ods. 1 písm. i) cit. zák.] právoplatne rozhodol, že v prerokúvanej veci nie je potrebné posúdenie podľa § 16a ods. 14 vodného zákona, boli odbor životného prostredia aj žalovaný v prerokúvanej veci viazaní týmto rozhodnutím. Preto sa nemohli opätovne z vlastného podnetu, ale ani na podnet žalobcu zaoberať otázkou, či je alebo nie je potrebné posúdenie vodných stavieb, ktoré boli predmetom ich povoľovania, z hľadísk uvedených v § 16 ods. 6 písm. b) alebo § 16 ods. 14 vodného zákona.
14. Pokiaľ ide o návrh na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, aj kasačný súd ako vnútroštátny súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok (čl. 267 ods. 3 ZFEÚ), je v zásade oslobodený od povinnosti predložiť ich, ak položená otázka týkajúca sa práva Únie nie je relevantná pre rozhodnutie v spore, ak výklad dotknutého ustanovenia práva Únie sa zakladá na judikatúre Súdneho dvora, alebo (v prípade neexistencie tejto judikatúry) ak výklad práva Únie je vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu v poslednom stupni taký jasný, že tu nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti (porov. v tomto smere napr. rozsudok z 30. januára 2025, C-586/23 P, Frajese/ Komisia, ods. 84). Otázka formulovaná žalobcom podľa kasačného súdu nie je zmysluplne využiteľná na rozhodnutie o kasačnej sťažnosti v prerokúvanej veci. Správny súd totiž nemal žiadne pochybnosti o postavení žalobcu ako zainteresovanej verejnosti a nijako mu nebránil v realizácii jeho práva, takže nie je zrejmé, aký by bol rozdiel v jeho postavení „zainteresovanej verejnosti" podľa Aarhuského dohovoru a ako by sa prejavilo prípadné posudzovanie jeho žaloby ako actio popularis. IV. Záver 15. Na základe všetkých uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. Ešte predtým však zamietol jeho návrh na prerušenie konania, ktorý považoval za súčasť jeho návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky [porov. § 100 ods. 1 písm. c) SSP]. 16. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167, 168 a 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. Ďalší účastníci nesplnili v kasačnom konaní žiadnu povinnosť, ktorá by opodstatňovala, aby sa im nahradili trovy. 17. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.