Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 5Svk/31/2025 6023200136 28. 05. 2026 JUDr. Petra Príbelská ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200136.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 5943/1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ ARDIS ZH, s.r.o., so sídlom Krížna 13, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 51 259 141, 2/ INECO, s.r.o., so sídlom Mladých budovateľov 2, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 36 738 379, 3/ Mesto Poltár, so sídlom Železničná 489/1, 987 01 Poltár, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OÚ-BB-OOP3-2023/008070-002 zo dňa 31. marca 2023, v konaní o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. BB-75S/24/2023 zo dňa 27. marca 2025, takto rozhodol: I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh sťažovateľa na prerušenie kasačného konania sa zamieta. III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Okresný úrad Poltár, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán") rozhodnutím č. OU-PT-OSZP-2022/000524-035 zo dňa 27. októbra 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie"), rozhodol podľa § 29 ods. 11 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon EIA") tak, že navrhovaná činnosť „Obchodná galéria ARDIS Poltár + IBV ul. Slobody" (ďalej aj len „navrhovaná činnosť"), sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. Zároveň prvostupňový orgán podľa § 29 ods. 13 zákona EIA uložil navrhovateľovi podmienky na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie, a to v bodoch 1 až 21 uvedených vo výroku rozhodnutia. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-BB-OOP3-2023/008070-002 zo dňa 31. marca 2023 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného") tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. II. Konanie pred správnym súdom
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v postavení zainteresovanej verejnosti v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Žalobca sa zároveň domáhal priznania práva na úplnú náhradu trov konania, a rovnako sa domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe. 4. Na základe § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Žiline, Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Trenčíne na Správny súd v Banskej Bystrici vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy náhodným výberom pridelená senátu Správneho súdu v Banskej Bystrici. 5. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd") rozsudkom sp. zn. BB-75S/24/2023 zo dňa 27. marca 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok") rozhodol tak, že správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP") zamietol ako nedôvodnú. 6. V úvode právneho posúdenia správny súd poznamenal, že žalobca podal správnu žalobu, v konaní o ktorej je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v zmysle § 134 ods. 1 SSP. Správny súd preto nebol oprávnený a ani nemohol dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení z administratívneho spisu, ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti konkretizovať na daný prípad. Správny súd teda posudzoval, či žalovaný postupoval v súlade s právnymi predpismi výlučne v rozsahu uplatnených žalobných bodov. 7. Pokiaľ žalobca namietal nesprávnu aplikáciu a porušenie § 29 ods. 3 a § 29 ods. 13 zákona EIA, čo sa týka nesplnenia náležitostí na formu a obsah výroku a odôvodnenia vydaného rozhodnutia v zisťovacom konaní, správny súd nezistil žalobcom tvrdené porušenie zákona, najmä ním tvrdenú absenciu správnej úvahy pri určení opatrení a podmienok vo vzťahu k ochrane životného prostredia vo výroku rozhodnutia. Tvrdenie žalobcu je podľa správneho súdu v priamom rozpore s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, keďže orgán verejnej správy uviedol, aké opatrenie a z akého dôvodu vo vzťahu k ochrane životného prostredia uložil vo výroku rozhodnutia a aké naopak nie. Konštatoval, že vychádzal zo stanovísk k navrhovanej činnosti, ktoré v zákonom stanovenom termíne doručili oslovené subjekty. Stanoviská podrobne uviedol v odôvodnení, ako aj z nich vyplývajúce požiadavky, ktoré ako podmienky eliminujúce vplyv navrhovanej činnosti na životné prostredie uložil dodržať a ktoré zapracoval do výrokovej časti rozhodnutia. K otázke uvedenia opatrení vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy správny súd odkázal ďalej na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/19/2021 zo dňa 29. marca 2023. 8. Pokiaľ žalobca namietal, že nie je zrejmé, ktoré kritériá podľa prílohy č. 10 k zákonu EIA prvostupňový orgán uplatnil, správny súd sa stotožnil s vyjadrením žalovaného k správnej žalobe, ktorý poukázal na to, že podľa § 29 ods. 3 zákona EIA sa kritéria pre zisťovacie konanie podľa prílohy č. 10 použijú „primerane", čo znamená, že nie všetky kritériá uvedené v prílohe č. 10 je možné a potrebné použiť pre každý zámer navrhovanej činnosti alebo jeho zmenu. Prvostupňový orgán pritom opísal navrhovanú činnosť s ohľadom na jej umiestnenie a jej plánovaný rozsah, z odôvodnenia rozhodnutia vyplývajú údaje o predpokladaných vplyvoch navrhovanej činnosti na životné prostredie a obyvateľov. Z odôvodnenia rozhodnutia je taktiež zrejmé, že vplyvy, ktoré vykazuje navrhovaná činnosť, nie sú významné, aby vznikla potreba ďalšieho posudzovania podľa zákona EIA. Podľa názoru správneho súdu z obsahu prvostupňového rozhodnutia je teda zrejmé, že prvostupňový správny orgán primerane použil kritéria pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 k zákonu EIA spoľahlivo zistil skutkový stav a poskytol dostatočný podklad, aby bolo možné objektívne posúdiť a následne vydať rozhodnutie. Pokiaľ teda žalobca namietal nedostatočnosť uložených opatrení, nebolo zrejmé, ako by sa ďalšími opatreniami mali eliminovať alebo zmierňovať „nezistené" negatívne vplyvy na životné prostredie. Tým ale, že orgán verejnej správy uviedol vo výroku podmienky/požiadavky, ktorých dodržanie má eliminovať alebo zmierňovať vplyv na životné prostredie, si splnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 29 ods. 13 zákona EIA v rozhodnutí zo zisťovacieho konania tieto podmienky uviesť.
9. Pokiaľ išlo o námietku žalobcu ohľadom porušenia práva na konzultácie, správny súd poukázal na to, že k namietanému porušeniu práva na konzultácie podľa § 63 zákona EIA sa vyjadril kasačný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach, keď uviedol, že z obsahu § 63 zákona EIA nevyplýva, že by sa konzultácie za každých okolností museli realizovať výslovne ústnou formou. V tomto smere správny súd poukázal aj na znenie čl. 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru, ktorý predpokladá, že účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná nielen výlučne formou ústnou, ale aj formou písomnou. Rovnako tak z bodu 29 preambuly smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2014/52/EÚ zo dňa 16. apríla 2014, ktorou sa mení smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len „smernica EIA") zase vyplýva, že sa nevyžadujú žiadne formálne konzultácie v štádiu zisťovacieho konania. Osvojac si právny názor na uvedenú otázku súdu vyššej autority (rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Svk/21/2023 zo dňa 30. mája 2024, sp. zn. 5Svk/9/2023 zo dňa 27. júna 2024) správny súd konštatoval, že ani táto žalobná námietka nebola dôvodná. 10. Žalobca ďalej tvrdil, že došlo k porušeniu povinnosti predložiť viaceré realizačné varianty navrhovanej činnosti. Správny súd vo vzťahu k danej námietke poukázal na to, že ďalší účastník konania v rade č. 1 požiadal o upustenie od variantného riešenia zámeru, a preto prvostupňový správny orgán upustil od požiadavky variantného riešenia zámeru rozhodnutím č. OU-PT-OSZP-2022/000476-002 zo dňa 28. júna 2022. Hoci správny súd uznal, že zákon EIA ukladá správnemu orgánu povinnosť uplatniť voči navrhovateľovi požiadavku na dopracovanie ďalšieho variantu, toto platí len za predpokladu, že z pripomienkového zámeru vyplynie potreba posudzovania ďalšieho variantu navrhovanej činnosti. V danom prípade nebola zo strany verejnosti, ani ďalších dotknutých subjektov predložená žiadna relevantná pripomienka, z ktorej by vyplynula potreba dopracovania ďalšieho variantu navrhovanej činnosti. Z pripomienok predložených k zámeru navrhovanej činnosti podľa § 23 ods. 4 zákona EIA teda nevyplynula potreba posudzovania ďalšieho variantu navrhovanej činnosti. 11. Žalobca rovnako namietal aj absenciu povinného záväzného stanoviska podľa § 16a č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „vodný zákon"), čo podľa jeho názoru spôsobilo nezákonnosť rozhodnutia. K tejto námietke správny súd uviedol, že povinnosť zabezpečiť záväzné stanovisko podľa vodného zákona nie je a ani nebola jednoznačne stanovená vo všetkých prípadoch (§ 73 ods. 21 vodného zákona), ale týka sa činností, ktoré môžu mať významný vplyv na environmentálne ciele. Novela zákona účinná od 1. mája 2023 túto povinnosť zúžila, čo je reflexiou zákonodarcu na aplikačné problémy a doterajšiu rozhodovaciu prax správnych súdov. Správny súd v tomto smere odkázal na závery vyslovené súdnou praxou napr. v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/21/2022 zo dňa 30. mája 2024, tiež sp. zn. 3Svk/7/2022 zo dňa 30. januára 2024, ktorým zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 71S/6/2020-85 zo dňa 16. septembra 2021, z ktorých vyplýva, že nie každá činnosť, ktorá si vyžaduje povolenie orgánu verejnej správy, je činnosťou spadajúcou pod posudzovanie podľa § 16a vodného zákona. Správny súd vo vzťahu k danému žalobnému bodu naviac zdôraznil, že žalobca bližšie neuviedol, prečo by práve v danom prípade bolo potrebné predmetné záväzné stanovisko. 12. Správny súd zároveň nevzhliadol dôvodnosť na prerušenie konania a podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ, keďže položenie navrhovanej otázky podľa jeho názoru nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej veci, keďže na nej nie je postavené predmetné súdne rozhodnutie. Zároveň uviedol, že takáto povinnosť správnemu súdu nevyplýva ani z čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, keďže nie je konečným súdom. Okrem toho považoval správny súd návrh žalobcu za nekonkrétny, keďže nebolo zrejmé, ktoré konkrétne normy európskeho práva (ich ustanovenia) majú byť objasnené a aplikované v danej veci. Preto správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov 13. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ") kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g), h, f), SSP, v ktorej navrhol zrušiť napadnutý rozsudok správneho súdu a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ si zároveň uplatnil náhradu trov konania v plnom rozsahu.
14. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne ustálil postavenie sťažovateľa a s tým späté charakteristiky správnej žaloby, ako aj záujem, ktorý sťažovateľ ochraňuje. Sťažovateľ zdôraznil, že v predmetnom konaní nevystupuje ako právnická osoba chrániaca svoj individuálny záujem, ale ako zainteresovaná verejnosť, pričom správny súd nezohľadnil aspekty vyplývajúce z § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP. Sťažovateľ v tomto smere poukázal aj na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19Svs/7/2024. 15. Sťažovateľ ďalej namietal nesprávny výklad právnych predpisov zo strany správneho súdu. V tomto smere poukázal na potrebu systematického výkladu § 29 ods. 3 a 13 zákona EIA, z ktorého dôvodil, že podstata rozhodnutia zo zisťovacieho konania sa zakladá na tom, či žalované rozhodnutia uplatnili kritériá podľa prílohy č. 10 k zákonu EIA. Napadnuté rozhodnutie pritom podľa jeho názoru nie je odôvodnené v rozsahu predpokladanom týmito ustanoveniami. Ďalej sťažovateľ s poukazom na § 20a zákona EIA tvrdil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného neobsahuje vyhodnotenie samostatných kritérií zo zisťovacieho konania, teda úvahu, ktoré kritériá uplatnil a aké zistenia boli vstupom pre ich uplatnenie. V tomto smere namietal aj nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k (ne)použitiu medzných hodnôt pri posudzovaní dôvodnosti záväzných podmienok a určenia vplyvov na jednotlivé časti životného prostredia. Zdôraznil, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného a ani z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ktoré konkrétne kritéria orgán posudzovania vplyvov zohľadnil, použil a ako ich vyhodnotil. 16. Sťažovateľ namietal aj nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona o EIA, pričom sa nestotožnil so správnym súdom odkazovanou judikatúrou kasačného súdu. Vo vzťahu k názorovému prúdu, že konzultácia nie je obligatórny úkon v zisťovacom konaní, ale až v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie uviedol, že zisťovacie konanie je konaním zaradeným v tretej časti zákona EIA, a preto je súčasťou posudzovania vplyvov na životné prostredie. V tomto smere dodal, že rovnako tak smernica EIA požaduje konzultácie na všetky formy posudzovania vplyvov, bez ohľadu na vnútroštátnu procesnú úpravu. Nárok na konzultáciu je preto podľa jeho názoru založený v ktoromkoľvek momente posudzovania. 17. Ďalej sťažovateľ namietal posúdenie správneho súdu, ktoré sa týkalo povinnosti predložiť viaceré realizačné varianty navrhovanej činnosti v súlade s § 22 ods. 6 zákona EIA. Správny súd podľa jeho názoru poprel skutočný obsah tejto normy. 18. Vo vzťahu k porušeniu § 16a vodného zákona sťažovateľ správnemu súdu vytkol nesprávne právne posúdenie spočívajúce v tom, že podstatou záväzného stanoviska, ktorého absenciu namietal, je rozhodnutie, či sa na dané konanie uplatní výnimka, a vtedy sa vydáva záväzné stanovisko podľa § 16a ods. 1 vodného zákona, alebo sa neuplatní výnimka a vtedy sa uplatní záväzné stanovisko podľa § 16a ods. 10 vodného zákona. 19. Ďalej sťažovateľ s poukazom na § 134 ods. 2 písm. a) SSP uviedol, že správny súd nebol viazaný žalobným návrhom, keďže vykladal obsah noriem v predmetnom konaní fakticky neúčinným právnym predpisom, keďže vnútroštátny právny poriadok v rozhodnom čase neimplementoval revíziu smernice EIA z roku 2014, ale len z roku 2011. 20. Sťažovateľ namietal, že správny súd opomenul odstrániť skutočné alebo domnelé nedostatky žaloby postupom podľa § 59 SSP, spočívajúce vo všeobecnosti, nekonkrétnosti žalobných námietok. Keďže súd takto nekonal, zmarila sa možnosť spravodlivého rozhodnutia vo veci. Tieto vady pritom nie je podľa jeho názoru možné vnímať ani ako nedostatok v podobe zneužitia práva. 21. Na záver sťažovateľ požiadal kasačný súd o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, súvisiacich so súladom aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie s právom Európskej únie, v nasledovnom znení: „1. Či použitie § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP je obligatórne na žalobcu, ktorý je zainteresovaniu verejnosťou ako naplnenie povinnosti súdneho orgánu členského štátu Aarhuského dohovoru vyplývajúci z ustanovení čl. 3 ods. 4 v spojení s čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru. Žalobca žiada, aby spolu so prejudiciálnou otázkou boli Súdnemu dvoru EÚ zaslané stanovy ZDS pre úplné posúdenie tejto otázky vo vzťahu konkrétne k žalobcovi v tejto konkrétnej žalobnej veci ako
dôkaz preukazujúci, že žalobca sám svojimi stanovami výslovne založil zmysel svojej existencie práve vykonávanie práce ekologického spolku podľa Aarhuského dohovoru. 2. Či judikát NSS SR č. 6Svk/14/2021 nie je faktickým obchádzaním pôsobenia rozsudku Súdneho dvora EÚ č. C-416/10 tým, že sa neúspechom sankcionuje ekologický spolok, ktorý len pôsobí podľa Aarhuského dohovoru a spolieha sa na právo Európskej únie a vykonateľnosť rozsudkov Súdneho dvora EÚ, lebo práve už takúto snahu považuje za neprípustnú činnosť zainteresovanej verejnosti, ktorú treba prostredníctvom neúspechu v žalobnej iniciatíve sankcionovať a teda efektívne nastaviť takú rozhodovaciu prax, ktorá nehľadí na pôsobenie rozsudku SD EÚ C-416/10 či už ako názor najvyššej súdnej autority EÚ, ale ani nehladí na jeho pôsobenie ako faktického výkladu práva EÚ. Iným slovom žalobca tvrdí, že spôsob akým správne súdy s ním zaobchádzajú je systémovým riešením správnych súdov, ako nerešpektovať názor Súdneho dvora EÚ - tým, že znefunkční zainteresovanú verejnosť, ktorá sa na neho ako právny prameň systematicky odvoláva Alebo inak - či nejde o interpretáciu vnútroštátneho práva spôsobom neuznávania ekologických spolkov v priamom rozpore s čl. 3 ods. 4 Aarhuského dohovoru v spojení s č1. 9 ods.2 Aarhuského dohovoru aj so špecifickým úmyslom a následkom systematického nerešpektovania rozhodnutia Súdneho dvora EÚ č. C-416/10. Právnou vetou rozsudku SD EÚ C-416/10 je totiž „záujmy a práva verejnosti na ochrane životného prostredia majú (v prípade kolízie) prednosť pred vlastníckym právom a od neho odvodeným právom stavby" ale aj právna veta ,,že prvoinštančný súd sa môže ale druhoinštančný súd sa musí obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor ohľadne výkladu práva EÚ"; jeho neutralizácia teda spočíva vtom, že štát neuznáva priamo spolky, ktoré sú nositeľom zainteresovanej verejnosti, resp. neúspechom žaloby štát sankcionuje takéto spolky, keď zjavnou štátnou politikou má byť preferencia stavebníkov a potlačenie činnosti ekologických spolkov; alternatívne spolky, ktoré sa snažia o vykonateľnosť uvedeného rozsudku SD EÚ sú považované za zneužívačov práva, lebo sa snažia spôsobiť ,,škodu stavebníkom" - a to tým, že od súdov žiadajú vykonateľnosť a zohľadnenie uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ; či procesne že opakované žaloby smerujúce k tej istej prejudiciálnej otázke súd len z tohto dôvodu považuje za „bezobsažné" a „bezúčelné". 3. Či procesný postup podľa správneho poriadku vo vzťahu ku konzultáciám zabezpečuje podrobné dopredu známe pravidlá vyjadrovania k veci tak ako predpokladá č1. 6 ods. 5 Smernice o EIA. 4. Či právny názor správneho súdu, že konzultácie sú plne v dispozícii správnych orgánov, a teda ich vykonanie závisí iba na vôli správneho orgánu, je súlade so Smernicou EIA, a to v prípade, ak správny orgán v administratívnom konaní neuviedol spôsob, akým sa bude vykonávať konzultácia a zároveň neuviedol dôvod prečo konzultácia nie je nutná pri účasti zainteresovanej verejnosti v konaní." 22. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa pridržiava svojich právnych názorov vyslovených v napadnutom rozhodnutí, ako aj predošlých vyjadreniach. Z uvedených dôvodov sa zároveň stotožnil s právnym posúdením napadnutého rozsudku. Žalovaný preto navrhol kasačnému súdu, aby podanú kasačnú sťažnosť zamietol. 23. Ďalší účastníci konania sa k podanej kasačnej sťažnosti nevyjadrili. IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom 24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 25. Kasačný súd na úvod ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa musí uviesť, že sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť, jej obsah bol však na mnohých miestach neurčitý, plný teoretických východísk a citácií súdnych rozhodnutí bez ozrejmenia ich aplikácie vo vzťahu k preskúmavanému konaniu. Kasačná sťažnosť tak obsahuje všeobecné deklaratórne tvrdenia, ktoré neboli spôsobilé zjavne spochybniť právne závery vyslovené v napadnutom rozsudku správneho súdu. Potreba konkrétnych skutočností pritom vyplýva z § 440 <. ods. 2 SSP, v zmysle ktorého: „Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci,
ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom." Uvedené ustanovenie vyžaduje, aby sťažovateľ v kasačnej sťažnosti priamo reagoval na právne posúdenie správneho súdu. V predmetnej veci bol kasačný súd v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP rovnako viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti a sťažnostnými bodmi. Sťažovateľov úspech v danej veci preto predurčuje aj kvalita kasačnej sťažnosti. Kasačný súd zároveň v tomto smere dodáva, že sa nemohol v rámci kasačného prieskumu zaoberať všetkými prílohami sťažovateľa, ktoré zahrňovali okrem iného aj záverečné práce a iné dokumenty, ktoré bezprostredne nesúviseli s preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami. Kasačný súd zároveň neprihliadal ani na v kasačnej sťažnosti apelovaný prejav vôle sťažovateľa, ktorý v podstate predstavoval rozširovanie bodov kasačnej sťažnosti, a to bez splnenia podmienky spísania takéhoto podania advokátom (§ 449 ods. 1 SSP). Sťažovateľ zároveň nepreukázal, že by spĺňal výnimku z tejto povinnosti (§ 449 ods. 2 psím. a) SSP). 26. Kasačný súd vzhľadom na kvalitu kasačnej sťažnosti uskutočnil prieskum napadnutého rozsudku v rozsahu nasledovných námietok: (i) správna žaloba nebola vyhodnotená ako žaloba zainteresovanej verejnosti a správny súd necitoval ustanovenia týkajúce zainteresovanej verejnosti, (ii) napadnuté rozhodnutia neboli odôvodnené v rozsahu predpokladanom ustanovením § 29 ods. 3 a 13 zákona EIA, pričom správne orgány pri vyhodnocovaní kritérií podľa prílohy č. 10 zákona EIA nevyhodnocovali žiadne ukazovatele, čím možno považovať tieto rozhodnutia za svojvoľné, (iii) prvostupňový orgán nevykonal konzultácie podľa § 63 zákona o EIA, (iv) správny súd nesprávne právne posúdil povinnosť predložiť viaceré varianty navrhovanej činnosti podľa § 22 ods. 6 zákona EIA, (v) správne orgány porušili ustanovenie 16a vodného zákona, (vi) správny súd nesprávne posúdil všeobecnosť žalobných námietok, keďže správne orgány rozhodli na základe neúčinného právneho predpisu a (vii) správny súd zamietol žalobu bez toho, aby sťažovateľa vyzval na odstránenie vád žaloby. 27. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že podaná správna žaloba nebola vyhodnotená ako žaloba zainteresovanej verejnosti, ale správny súd ju posúdil ako žalobu právnickej osoby podľa § 177 ods. 1 a § 178 ods.1 SSP, kasačný súd sa s uvedenou kasačnou námietkou nestotožnil. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd opakovane uvádzal, že sťažovateľ je zainteresovanou verejnosťou (k tomu pozri napr. bod 17. napadnutého rozsudku: „Žalobca sa v postavení zainteresovanej verejnosti podľa § 42 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov..."), pričom v rámci svojho právneho posúdenia neuvádzal ustanovenia SSP, ktoré by tento záver akokoľvek spochybňovali. V tomto smere kasačný súd konštatuje, že z § 139 ods. 2 SSP, ako ani z inej normy nevyplýva povinnosť správneho súdu odcitovať v rozsudku znenie všetkých ustanovení, ktorých všeobecné východiská použije (teda aj prípadne § 177 ods. 2, § 178 ods. 3 a § 42 SSP). Z napadnutého rozsudku je teda podľa kasačného súdu zrejmé, že správny súd nerozporoval postavenie sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti. Zo samotnej skutočnosti, že sťažovateľovým námietkam nebolo vyhovené, nie je možné vyvodiť, že by si správny súd nebol vedomý toho, že sa sťažovateľ identifikuje ako zainteresovaná verejnosť v oblasti ochrany životného prostredia. Kasačný súd preto vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. 28. Sťažovateľ ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie nie je odôvodnené v rozsahu predpokladanom § 29 ods. 3 v spojení s § 29 ods. 13 zákona EIA. V tomto smere rovnako namietal, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje vyhodnotenie samotných kritérií zisťovacieho konania. Kasačný súd po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia zistil, že výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje náležitosti ustanovené v § 29 ods. 13 zákona EIA, a to určenie, že navrhovaná činnosť nepodlieha posudzovaniu podľa zákona EIA, a zároveň určil celkovo 21 podmienok, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, a ktoré vyplývajú zo stanovísk príslušných orgánov, ktoré boli prvostupňovému orgánu riadne doručené v súlade s § 23 ods. 4 zákona EIA. Kasačný súd zároveň neidentifikoval nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným odôvodnením rozhodnutí správnych orgánov. Z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, ako prvostupňový orgán vyhodnotil vplyvy na životné prostredie, ktoré stanoviská boli obstarané, aký bol ich obsah, ako ich prvostupňový správny orgán vyhodnotil, a aj ktoré podmienky v nich uvedené zohľadnil a následne preniesol do výroku prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňový orgán zároveň primerane aplikoval kritériá pre zisťovacie konanie podľa Prílohy č. 10 k zákonu EIA (str. 15. až 21. prvostupňového rozhodnutia), čo do posúdenia povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti a významu a vlastností očakávaných vplyvov vrátane ich jednotlivých položiek, pričom vzal do úvahy vtedajší stav životného prostredia v dotknutom území, na základe čoho dospel k záveru,
že za predpokladu dodržiavania uložených podmienok sa nepredpokladá vznik nepriaznivých vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, na základe čoho je možné dospieť k záveru, že postupoval v súlade s § 29 ods. 3 a § 29 ods. 13 zákona EIA (obdobne rozsudky Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/38/2023 zo dňa 30. apríla 2024 a 5Svk/30/2023 zo dňa 30. mája 2024). 29. Prvostupňový orgán zohľadnil aj podanie sťažovateľa (zo dňa 1. augusta 2022), ktoré zaslal aj navrhovateľovi na doplnenie stanoviska, a s ktorým sa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia riadne vysporiadal. Kasačný súd v zhode so správnym súdom tiež uvádza, že aj žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí riadne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa, preskúmal prvostupňové rozhodnutie a nezistil nijaké pochybenia prvostupňového orgánu. Na základe uvedených skutočností dospel kasačný súd k záveru, že prvostupňové rozhodnutie a rovnako tak napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo dostatočne odôvodnené a spĺňalo relevantné náležitosti vyplývajúce zo zákona EIA. K tomuto kasačný súd dodáva, že sťažovateľ v rámci uplatnenej argumentácie neuviedol konkrétne žalobné námietky spochybňujúce zákonnosť rozhodnutí a nepredniesol konkrétne skutkové a právne dôvody, prečo prvostupňový orgán, resp. žalovaný mali rozhodnutiami uložiť určité opatrenia a prečo ich neuložením prekročili hranice správneho uváženia (porov. aj správnym súdom citovaný rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/19/2021 zo dňa 29. marca 2023). 30. Sťažovateľ následne namietal nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA zo strany správnych orgánov, ako aj právne posúdenie správneho súdu k obdobnej žalobnej argumentácii. Otázku potreby, či povinnosti vykonania konzultácií podľa § 63 zákona o EIA kasačný súd riešil už opakovane, pričom jej právne posúdenie vo vzťahu k zisťovaciemu konaniu možno nájsť napr. v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/11/2025 zo dňa 25. novembra 2025: „Žalobca namietal aj nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. Podľa tohto ustanovenia príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou. Tento inštitút je tak spojený až so samotným posudzovaním vplyvov na životné prostredie, nie so zisťovacím konaním podľa § 29 ods. 13 cit. zák. To zodpovedá aj smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie. V zmysle jej čl. 2 písm. g) a čl. 5 sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie, nie do rámca zisťovacieho konania, ktoré je upravené v čl. 4. Ak ich teda žalovaný nevykonal v zisťovacom konaní, nemožno to považovať za nezákonný postup (obdobne napr. rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 3 Svk 39/2022, 3 Svk 22/2022, 7 Svk 39/2022 alebo 7 Svk 5/2025, ako aj uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 359/2024 a III. ÚS 599/2024). Bez ohľadu na to však možno odkázať na ustálenú judikatúru tunajšieho súdu, podľa ktorej možno konzultácie podľa citovaného ustanovenia zákona č. 24/2006 Z. z. vykonať aj inou než písomnou formou, napríklad vytvorením priestoru na predloženie odôvodneného stanoviska (porov. napr. cit. rozsudok sp. zn. 1 Svk 22/2023 a tam citovanú prejudikatúru)." Sťažovateľovu polemiku so správnym súdom je teda možné uzavrieť tak, že v posudzovanom prípade, v ktorom išlo o zisťovacie konanie, zákon s konzultáciami nepočíta, v dôsledku čoho nemožno ich nevykonanie považovať za nezákonný postup príslušného orgánu, ktorý by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí. (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Svk/18/2023 zo dňa 25. septembra 2024). 31. Ďalej sťažovateľ namietal právne posúdenie správneho súdu, v rámci ktorého sa správny súd vysporiadal s namietaným porušením § 22 ods. 6 zákona EIA. Kasačný súd k danej argumentácii sťažovateľa uvádza, že nevníma podstatný rozpor medzi sťažovateľovou argumentáciou a namietanými závermi správneho súdu. Argumentácia správneho súdu o povinnosti správneho orgánu uplatniť voči navrhovateľovi požiadavku na dopracovanie ďalšieho variantu je v zásade zhodná so znením § 22 ods. 6 zákona EIA druhá veta, ktoré pojednáva o potrebe posudzovania ďalšieho reálneho variantu. Správny súd preto touto úvahou nepoprel pravidlo požiadavky variantnosti, keďže napokon aj sám uviedol, že prvostupňový správny orgán upustil od požiadavky variantného riešenia rozhodnutím č. OUPT-OSZP-2022/000476-002 zo dňa 28. júna 2022, čím v zásade uznal, že ide o výnimku z pravidla t. j. tak, ako uvedený proces vníma sťažovateľ. Preto aj uvedenú námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 32. Sťažovateľ ďalej v rámci uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti prezentoval množstvo teoretických východísk, ktoré pojednávalo o účele ustanovení § 16 ods. 10 a § 16a ods. 1, ods. 6 až 10 vodného zákona, ako aj o potrebe vydania záväzného stanoviska podľa §16a ods. 1 vodného zákona. V tomto
smere mal kasačný súd zhodne s názorom žalovaného za preukázané, že záväzné stanovisko podľa § 16a ods. 1 vodného zákona bolo riadnym podkladom administratívneho spisu, zachytením na liste č. OU-BB-OSZP2-2022/037978-002 zo dňa 24. novembra 2022, pričom z jeho obsahu je zrejmé, že pred povolením navrhovanej činnosti sa nevyžadovala výnimka z environmentálnych cieľov podľa § 16 ods. 6 písm. b) vodného zákona. Sťažovateľove úvahy o absencii uvedeného podkladu považoval kasačný súd tak za bezpredmetné. Z namietaného posúdenia správneho súdu je pritom podľa kasačného súdu zrejmé, že správny súd reflektoval na ustálené závery kasačného súdu v obdobných veciach, ktoré potvrdilo aj nedávne rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Svk/19/2025 zo dňa 26. marca 2026, v ktorom kasačný súd uviedol, že „kľúčovým pojmom na účely možného postupu a? splnenia podmienok podľa § 16a vodného zákona je pojem „činnosť, ktorou môže dôjsť k nesplneniu environmentálnych cieľov podľa § 16 ods. 6 písm. b) vodného zákona". Záväzné stanovisko podľa § 16a od. 1 vodného zákona je tak potrebné len pri takých činnostiach, ak ide o (i) novú trvalo udržateľnú rozvojovú činnosť človeka, ktorá má potenciál spôsobiť zhoršenie stavu útvaru povrchovej vody z veľmi dobrého stavu na dobrý stav, (ii) zmeny fyzikálnych vlastností útvaru povrchovej vody alebo (iii) zmeny úrovne hladiny útvarov podzemnej vody. Je preto úlohou príslušných správnych orgánov posúdiť, či navrhovaná stavba/činnosť spadajú pod uvedenú definíciu a takéto záväzné stanovisko od stavebníka požadovať. Ak sa predpokladá, že projekt nespôsobí zhoršenie ani neohrozí dosiahnutie dobrého stavu/ potenciálu vôd, potom sa nevyžaduje žiadne testovanie podľa § 16a vodného zákona a čl. 4 ods. 7 Rámcovej smernice o vode a projekt môže byť schválený...". 33. Kasačný súd zároveň dodáva, že argumentácia sťažovateľa cit. rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-461/13 je v danom prípade neopodstatnená, keďže skutkový stav v danom rozhodnutí predstavoval kvantifikáciu priamych vplyvov bagrovania a násypov v rieke Vezera, teda činnosť, ktorá už celkom zreteľne mala pre dotknuté úseky rieky hydrologické a morfologické dôsledky. Podľa ustálenej judikatúry tunajšieho súdu však ani z tohto rozsudku, ani zo smernice č. 2000/60/ES o vodách nevyplýva, že by pri každej jednotlivej stavbe museli členské štáty osobitným administratívnym rozhodnutím zisťovať vplyv na ochranu vôd tak, ako sa to snaží dovodzovať sťažovateľ (napr. závery rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Svk/2/2023). 34. Sťažovateľ ďalej namietal, že zákonodarca v rozhodnom čase neimplementoval do vnútroštátneho právneho poriadku revíziu smernice EIA z roku 2014, ale z roku 2011, z čoho dôvodil výnimku z viazanosti správneho súdu rozsahom aj dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačný súd vo vzťahu k uvedenej argumentácii zastáva názor, že neúplná implementácia smernice EIA zo strany zákonodarcu sama o sebe nespôsobuje neúčinnosť zákona EIA tak, ako sa snaží interpretovať sťažovateľ. Zistený nesúlad práva EÚ a vnútroštátneho práva je v takomto prípade odstraňovaný prostredníctvom osobitných postupov, formou eurokonformného výkladu, alebo (po splnení podmienok) aplikáciou priameho účinku smernice. Celkovo je však aj pri uvedenej situácii potrebné považovať zákon EIA za platný a účinný prameň práva. Zároveň je potrebné dodať, že sťažovateľ ani nekonkretizoval konkrétny rozpor smernice EIA a zákona EIA, ktorý by odôvodňoval potrebu jeho odstránenia vyššie uvedenými postupmi. Kasačný súd vzhľadom k uvedenému nedospel k záveru, že by správne orgány rozhodli na základe neúčinného právneho predpisu, a tým naplnili výnimku z viazanosti správneho súdu rozsahom a dôvodmi správnej žaloby. 35. Správnym súdom konštatovanú všeobecnosť žalobných dôvodov sťažovateľ rozporoval aj v tom ohľade, že správny súd mohol a mal sťažovateľa vyzvať na odstránenie takýchto vád podania. K uvedenej námietke sťažovateľa kasačný súd dodáva, že aplikácia postupu podľa § 59 SSP prichádza do úvahy vtedy, ak z podania vo veci samej nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ňou sleduje alebo je neúplné či nezrozumiteľné. Táto situácia nenastáva, ak žaloba obsahuje náležitosti podľa § 182 ods. 1 SSP, teda aj dôvody žaloby. Samotná kvalita predostretých žalobných bodov je teda priamo závislá od sťažovateľa. Správny súd je v zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný včas uplatnenými žalobnými námietkami a je v dispozícii žalobcu tieto konkretizovať. Ak žalobné body formuluje len všeobecne a v nekonkrétnej rovine, toto nie je nedostatok žaloby z pohľadu jej náležitostí a nie je dôvodom na odstraňovanie jej vád. V takomto prípade súd meritórne prejedná vec v zmysle takto uplatnených žalobných bodov. 36. Kasačný súd zároveň dodáva, že pokiaľ chcel sťažovateľ spochybniť závery správneho súdu o všeobecnosti žalobných námietok, uvedené okrem iného v bode 97. napadnutého rozsudku, bolo jeho povinnosťou v kasačnej sťažnosti ozrejmiť konkrétne žalobné námietky, ktoré podľa jeho názoru správny súd opomenul, čo však sťažovateľ neuskutočnil. Správnosť záverov správneho súdu nemohla prelomiť
ani argumentácia sťažovateľa pojednávajúca o účele zisťovacieho konania v zmysle § 2 zákona EIA, či odkaz sťažovateľa na ustanovenia § 17 ods. 2 a § 18 zákona o ochrane životného prostredia, ktoré stanovujú všeobecné povinnosti pri ochrane životného prostredia. Tieto zákonné ustanovenia spoločne so sťažovateľom prezentovanou judikatúrou (sp. zn. 5Sžo/21/2012, 8Sžo/89/2015, 2Svk/22/2021) totiž rovnako neuvádzajú žiadne konkrétne pochybenia žalovaného, či správneho súdu, pri ktorých by bolo možné konštatovať ich dôvodnosť. 37. V súvislosti s návrhom sťažovateľa na podanie prejudiciálnej otázky kasačný súd uvádza, že podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ platí, že ak sa otázka výkladu zmlúv podľa ods. 1 položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ. Proti rozhodnutiu kasačného súdu nie je prípustný opravný prostriedok okrem ústavnej sťažnosti, a preto sa naň vzťahuje táto povinnosť (SD EÚ Križan a i. z 15. januára 2013, C-416/10, bod 72.). Judikatúra Súdneho dvora EÚ však z nej pripúšťa tri výnimky, keď: a) nastolená otázka nie je relevantná, b) predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora (acte éclairé), alebo c) správne uplatnenie práva Únie je tak jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti (acte clair). 38. Súdny dvor EÚ nerozhoduje o?skutkových otázkach prejednávaných v?konaní o veci samej. V prejudiciálnom konaní sa nerieši konkrétny spor medzi stranami, ale jeho účelom je zaistenie správnej aplikácie práva EÚ súdom členského štátu. V tu prerokúvanej veci sťažovateľ opakovane namietal iba to, že vec má „európsky rozmer" a že konkrétna aplikácia nie je v súlade s právom Európskej únie, pričom často poukazoval na ustanovenia, ktoré neboli podstatné pre meritórne rozhodnutie. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľom navrhované prejudiciálne otázky uvedenému vymedzeniu nezodpovedali, keďže prvou otázkou žiadal objasniť aplikáciu vnútroštátnych právnych noriem, v druhej otázke analýzu rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR a v tretej otázke ustanovenie čl. 6 ods. 5 smernice EIA, pričom tento článok priamo splnomocňuje členské štáty k stanoveniu si vlastnej právnej úpravy, ktorá je kasačnému súdu v tejto veci jasná (acte claire) a nespôsobuje neistotu pri jej aplikácii. Štvrtá navrhovaná otázka sa týkala vykonania konzultácií v zisťovacom konaní, v tomto smere považuje kasačný súd úpravu smernice EIA ako aj zákona EIA ako acte claire, teda za dostatočne jasnú úpravu, ktorá nevyžaduje podanie prejudiciálnej otázky. 39. Kasačný súd konštatuje, že pri prejednávaní tejto veci neidentifikoval pochybnosť o aplikácii práva Európskej únie a za týchto okolností dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom EÚ v?právnom režime článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a?preto návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP zamietol. V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie v časti trov 40. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. 41. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní, u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania a ďalším účastníkom konania v kasačnom konaní nevznikli žiadne trovy v súvislosti s plnením povinností, ktoré by im uložil súd a neboli zistené ani dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie nároku na náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1, § 168 a § 169 SSP). Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že výzvu na vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti nemožno považovať za uloženie povinnosti ďalšiemu účastníkovi konania, keďže nebola vydaná uznesením a ani z nej nevyplýva žiadne sankcionovateľné uloženie povinnosti ďalším účastníkom konania. Predmetnú výzvu je preto potrebné vnímať ako upozornenie na procesné právo ďalšieho účastníka konania a možnosť konania bez vyjadrenia (§ 450 ods. 3 SSP). 42. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.