Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 33D/6/2024 z 28. 5. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Najvyšší správny súd SR 33D/6/2024 9624200062 28. 05. 2025 Mgr. Kristína Babiaková ECLI:SK:NSSSR:2025:9624200062.1

Rozhodnutie Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky disciplinárneho senátu Mgr. Kristíny Babiakovej, sudcov disciplinárneho senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a prísediacich sudcov JUDr. Michaely Kajabovej a JUDr. Františka Sedlačka, PhD., LL.M. v disciplinárnom konaní vedenom na návrh ministra spravodlivosti Slovenskej republiky proti disciplinárne obvinenému: E.. E. F., sudca NC. súdu R. K., X.. X. X. XXXX, bytom K. XX, XXX XX L., pre závažné disciplinárne previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) a b), § 116 ods. 2 písm. a) a b), § 116 ods. 3 písm. d) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na ústnom pojednávaní dňa 28. mája 2025, takto rozhodol: I. Disciplinárne obvinený E.. E. F., sudca X. súdu R. K., X. X. X. XXXX, bytom K. XX, XXX XX L. sa podľa § 34 ods. 1 zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) uznáva vinným, že dňa 2. mája 2022 pri vyhlasovaní uznesenia X. súdu R. K. sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX vo svojom prejave uviedol, že: „Opätovné otvorenie tohto vyšetrovania je taký odkaz všetkým tým osobám, že žiaden tento skutok do budúcnosti nezostane nevyšetrený, a rovnako nezostane prípadne nevyvodená konkrétna trestná zodpovednosť konkrétnych osôb“ a tiež: „Zároveň je to zdvihnutý prst všetkým tým osobám, ak by chceli v tomto trende pokračovať.“, pričom tieto slová predniesol v čase, keď bol obvinený H.. H. J. týmto uznesením vzatý do väzby, teda svojím konaním zavinene porušil povinnosť podľa § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov, podľa § 30 ods. 2 písm. e) a g) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v záujme záruky, nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná a dodržiavať zásady sudcovskej etiky a zásady sudcovskej etiky podľa článku III ods. 3 a 4 Zásad sudcovskej etiky prijatých Súdnou radou Slovenskej republiky v roku 2015 vykonávať svoju funkciu nestranne, profesionálne, svedomito a dôsledne a vzbudzovať a chrániť zdanie nestrannosti, a to aj v konaniach, keď verejnosť prejavuje silné pozitívne alebo negatívne emócie voči účastníkom konania čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa § 33 zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) sa disciplinárne opatrenie neukladá. II. Disciplinárne obvinený sa podľa § 34 ods. 2 písm. b) zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) oslobodzuje spod disciplinárneho návrhu Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. S-MSSR-05544/2024, podaného 4. júla 2024 za skutok, ktorého sa mal dopustiť tým, že 1. v rozhovore pre denník R. zverejnenom dňa 5. júna 2024 na webovej stránke P.:/..R..R.-E.-R.-K.-G.M..P. uviedol, že podanie podnetu na jeho disciplinárne stíhanie zo strany H.. H. J. je súčasťou „ťaženia" proti jeho osobe. V rozhovore ďalej uviedol, že: „Ten podnet nie je len na mňa, ale aj na kolegu Š.. To ma naštartovalo asi najviac, že si dovolili zaútočiť aj na kolegu Š.. Bez zachádzania do detailov však môžem povedať, že advokát J. argumentuje o údajne nepriateľskom vzťahu medzi nami tým, ako som sa vraj vyjadroval na jeho adresu pred jeho terajšou manželkou a svokrom, Čo sa z ich strany, samozrejme, de zinterpretuje. Ešte šťastie, že sudca (J.) Š. zverejnil Threemu a rovnako sú už verejne známe nahrávky z poľovníckej chaty a môžem poukázať na to, ako sa advokát J. vyjadruje o iných svojich kolegoch, o prokurátoroch a sudcoch vrátane mňa a akým spôsobom komentuje rozhodovaciu činnosť nie len našu, ale celého X.A. súdu.“, čím mal vzbudiť oprávnené pochybnosti o nezaujatosti sudcu voči obvinenému H.. H. J., a čím mal porušiť svoju povinnosť dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná, povinnosť vystupovať nezaujato, a povinnosť dodržiavať zásady sudcovskej etiky, 2. ako člen senátu XT X. súdu R. K. hlasoval za uznesenie sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022, ktorým bolo v bode I výroku rozhodnuté, že uznesenie sudcu pre prípravné konanie Š. V. súdu Y. J. sp. zn. XTp/X/XXXX zo dňa 24. apríla 2022 sa zrušuje, a ktorým bolo v bode II výroku rozhodnuté, že obvinený H.. H. J. sa berie do väzby, napriek tomu, že v čase vydania predmetného uznesenia nebolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti voči disciplinárne obvinenému, a teda o väzbe obvineného bolo rozhodnuté skôr, ako bolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti voči disciplinárne obvinenému, pretože skutok 1 a 2 výroku II, ktorého sa disciplinárne obvinený dopustil, nie je disciplinárnym previnením. odôvodnenie: I. Disciplinárny návrh 1. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „minister spravodlivosti“) podľa § 15 písm. a) zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) - (ďalej len „DSP“), dňa 4. júla 2024 doručil Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší správny súd“ alebo „disciplinárny súd“) návrh na začatie disciplinárneho konania proti E.. E. F., sudcovi X. súdu R. K. (ďalej aj ako „disciplinárne obvinený“). 2. Navrhovateľ disciplinárny návrh odôvodnil tým, že disciplinárne obvinený sa mal dopustiť závažných disciplinárnych previnení podľa § 116 ods. 1 písm. a) a b), § 116 ods. 2 písm. a) a b), § 116 ods. 3 písm. d) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch“), na tom skutkovom základe, že v bode I - dňa 02.05.2022 ako predseda senátu XT X. súdu R. K. vydal uznesenie sp. zn. X V.-Š. XX/ XXXX, ktorým v bode I výroku rozhodol, že zrušuje uznesenie sudcu pre prípravné konanie Š. V. súdu Y. J. sp. zn. XTp/X/XXXX zo dňa 24.04.2022, a v bode II výroku rozhodol, že obvinený H.. H. J. sa berie do väzby, napriek tomu, že v čase vydania predmetného uznesenia nebolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti voči disciplinárne obvinenému, a teda o väzbe obvineného bolo rozhodnuté skôr, ako bolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti voči disciplinárne obvinenému,

v bode II - dňa 02.05.2022 pri vyhlasovaní uznesenia X. súdu R. K. sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX vo svojom prejave poslal odkaz všetkým osobám, že žiaden tento skutok (pozn. kriminalizácia justičných orgánov) do budúcnosti nezostane nevyšetrený, a rovnako nezostane prípadne nevyvodená konkrétna trestná zodpovednosť konkrétnych osôb. Zároveň to označil za zdvihnutý prst všetkým tým osobám, ak by chceli v tomto trende pokračovať, pričom tieto slová predniesol v čase, keď bol obvinený H.. H. J. týmto uznesením vzatý do väzby, čím ako sudca verejne a pred médiami použil výrazy, ktoré naznačujú, že si disciplinárne obvinený mohol vytvoriť nepriaznivý názor na obvineného H.. H. J., a teda jeho vyjadrenia objektívne odôvodňovali obavu z jeho nestrannosti a nezaujatosti, v bode III - v rozhovore pre denník R. zverejnenom dňa 05.06.2024 na webovej stránke P.:/..R..R.-E.R.-K.-G.-M..P. uviedol, že podanie podnetu na jeho disciplinárne stíhanie zo strany H.. H. J. je súčasťou „ťaženia" proti jeho osobe. V rozhovore ďalej uviedol, že: „Ten podnet nie je len na mňa, ale aj na kolegu Š.. To ma naštartovalo asi najviac, že si dovolili zaútočiť aj na kolegu Š.. Bez zachádzania do detailov však môžem povedať, že advokát J. argumentuje o údajne nepriateľskom vzťahu medzi nami tým, ako som sa vraj vyjadroval na jeho adresu pred jeho terajšou manželkou a svokrom, Čo sa z ich strany, samozrejme, de zinterpretuje. Ešte šťastie, že sudca (J.) Š. zverejnil Threemu a rovnako sú už verejne známe nahrávky z poľovníckej chaty a môžem poukázať na to, ako sa advokát J. vyjadruje o iných svojich kolegoch, o prokurátoroch a sudcoch vrátane mňa a akým spôsobom komentuje rozhodovaciu činnosť nie len našu, ale celého X. súdu.“, čím vzbudil oprávnené pochybnosti o nezaujatosti sudcu voči obvinenému H.. H. J., a čím porušil svoju povinnosť dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná, povinnosť vystupovať nezaujato, a povinnosť dodržiavať zásady sudcovskej etiky. 3. Disciplinárne obvinený podľa navrhovateľa závažným spôsobom porušil povinnosti uvedené v § 30 ods. 1 a § 30 ods. 2 písm. e) zákona o sudcoch a v článku III ods. 1, 3, 4, 6 a 8 Zásad sudcovskej etiky prijatých Súdnou radou Slovenskej republiky v roku 2015 (ďalej ako „Zásady sudcovskej etiky“). Vychádzajúc z uvedeného minister spravodlivosti navrhol disciplinárne obvineného v bodoch I až III disciplinárneho návrhu uznať za vinného zo spáchania závažných disciplinárnych previnení podľa § 116 ods. 1 písm. a) a b), § 116 ods. 2 písm. a) a b) a § 116 ods. 3 písm. d) zákona o sudcoch a uložiť mu disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 zákona o sudcoch, a to odvolanie z funkcie sudcu. 4. Navrhovateľ k subjektívnej lehote na podanie disciplinárneho návrhu uviedol, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej ako „ministerstvo“) začalo vykonávať štátny dohľad nad činnosťou disciplinárne obvineného dňa 7. marca 2024, kedy bol vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 74/2023-67 zo dňa 7. marca 2024. Poukázal tiež na to, že ministerstvu bol dňa 15. apríla 2024 doručený podnet H.. H. J.. Mal za to, že v súvislosti so skutkami I a II disciplinárneho návrhu možno podať disciplinárny návrh v subjektívnej lehote do 7. marca 2025, pričom podľa jeho názoru je zachovaná aj trojročná objektívna lehota, keďže k spáchaniu disciplinárneho previnenia v bodoch I a II návrhu došlo dňa 2. mája 2022. Ku skutku III návrhu uviedol, že ten bol zverejnený dňa 5. júna 2024, a preto mohol návrh podať do 5. júna 2025. 5. Vo vzťahu ku skutku I rozhodnutia (skutok II návrhu - ďalej ako „skutok I rozhodnutia“) navrhovateľ poukázal na to, že sporný výrok vyhlásil disciplinárne obvinený dňa 2. mája 2022 pri vyhlasovaní uznesenia X. súdu R. K. (ďalej aj ako „najvyšší súd“) č. k. X V.-Š. XX/XXXX, ktorým bol obvinený H.. H. J. vzatý do väzby. V súvislosti s týmto skutkom tiež odkázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 74/2023-67 zo dňa 7. marca 2024. 6. Vo vzťahu ku skutku 1 výroku II rozhodnutia (skutok III návrhu - ďalej ako „skutok 1 výroku II rozhodnutia“) navrhovateľ uviedol, že tento bol dňa 5. júna 2024 zverejnený webovej stránke P.:/..R..R.E.-R.-G.-M..P. s názvom „R. F.: O. sa nezľaknem, poznáme sa od vysokej školy (2. časť rozhovoru)". 7. Vo vzťahu ku skutku 2 výroku II rozhodnutia (skutok I návrhu - ďalej ako „skutok 2 výroku II rozhodnutia“) uviedol, že disciplinárne obvinený ako predseda senátu XV. X. R., ktorý rozhodoval o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu Š. V. súdu sp. zn. XTp/X/XXXX zo dňa 24. apríla 2022, oznámil svoju zaujatosť vo veci dňa 26. apríla 2022. O oznámení disciplinárne obvineného rozhodol iný senát najvyššieho súdu uznesením sp. zn. XNdt/X/XXXX zo dňa 27. apríla 2022 tak, že disciplinárne obvinený nebol vylúčený z vykonávania úkonov v trestnej veci H.. H. J. vedenej pod sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX. Dňa 27. apríla 2022 podal obvinený H.. H. J. námietku zaujatosti proti disciplinárne obvinenému, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022 tak, že disciplinárne

obvinený nebol vylúčený. Proti uvedenému uzneseniu podal obvinený sťažnosť, ktorá bola iným R. X.A. súdu uznesením sp. zn. XTdoVS/X/XXXX zo dňa 6. júna 2022 zamietnutá ako nedôvodná. Senát XT ešte pred rozhodnutím o uvedenej sťažnosti uznesením sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022 rozhodol o vzatí obvineného H.. H. J. do väzby. Na základe ústavnej sťažnosti H.. H. J., Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. I. ÚS 74/2023-67 zo dňa 7. marca 2024 rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022 o väzbe obvineného H.. H. J. bolo porušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a toto uznesenie zrušil. 8. Navrhovateľ sa domnieva, že verejné vyjadrenia disciplinárne obvineného nemožno považovať za ústavne tolerovateľné vo vzťahu k testovaniu jeho sudcovskej nestrannosti ako kľúčovej hodnoty súdnej moci. Verejné prejavy disciplinárne obvineného mierené voči obvinenému H.. H. J. objektívne odôvodňujú obavy z jeho nestrannosti a nezaujatosti. Sudca má povinnosť byť vo svojich prejavoch zdržanlivý, aby tak nenarušoval dôveru v nestrannosť a nezávislosť justície. V prípade skutku I rozhodnutia nebolo úlohou disciplinárne obvineného nachádzať ultimatívne závery týkajúce sa dôvodnosti trestného stíhania obvineného a už vôbec nie vyvodzovať akékoľvek závery a predniesť ich verejnosti. Výrok disciplinárne obvineného o zdvihnutom prste podľa navrhovateľa jednoznačne predstavoval varovanie pre ostatných, a teda oslaboval zdanie, že dokáže predmetnú vec posúdiť nestranne a nezaujato. Navrhovateľ mal za to, že disciplinárne obvinený svojimi verejnými výrokmi voči jednoznačne preukázal jeho osobný postoj voči jeho osobe, na základe čoho možno mať pochybnosti o tom, že disciplinárne obvinený je schopný rozhodovať nestranne a nezaujato vnímajúc predložené dôkazy a argumenty, ktoré bude následne schopný objektívne vyhodnotiť. V súvislosti so skutkom 2 výroku II rozhodnutia navrhovateľ uviedol, že je nemysliteľné predpokladať, že ustanovenie týkajúce sa takej základnej otázky, akou je právo nebyť svojvoľne pozbavený slobody, by ako základnú záruku nevyžadovalo nezávislosť a nestrannosť súdu. Konštatoval určitú mieru svojvôle disciplinárne obvineného pri rozhodovaní o vzatí do väzby obvineného H.. H. J., pričom vo svetle týchto skutočností sa javí, že disciplinárne obvinený rozhodol svojvoľne z dôvodu jeho zaujatosti voči H.. H. J.. 9. Podľa navrhovateľa sa disciplinárne obvinený dopustil závažných disciplinárnych previnení, keď vedome vystupoval tak, že spochybňoval svoju nezaujatosť, nestrannosť a dôveryhodnosť a zároveň vedome porušil svoju povinnosť rozhodovať nestranne a nezaujato. Porušenie povinností disciplinárne obvineného navrhovateľ považoval za úmyselné. Od disciplinárne obvineného, ako od sudcu pôsobiaceho v sudcovskom stave viac ako tridsať rokov, možno legitímne očakávať vysoké právne povedomie a prehľad v judikatúre najvyšších súdnych autorít vrátane ústavného súdu. Disciplinárne obvinený konal vo forme priameho úmyslu a formu zavinenia navrhovateľ považuje za priťažujúcu okolnosť pri navrhovaní sankcie za disciplinárne previnenie. Ako priťažujúcu okolnosť navrhovateľ vnímal aj to, že ide o opakované porušenie povinnosti disciplinárne obvineným (tri skutky). V dôsledku svojvoľného a zaujatého konania zo strany disciplinárne obvineného bolo závažným spôsobom zasiahnuté do základného ľudského práva H.. H. J. na osobnú slobodu. II. Vyjadrenie disciplinárne obvineného 10. Disciplinárnemu súdu bolo dňa 2. septembra 2025 doručené vyjadrenie disciplinárne obvineného podané prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Matúša Harkabusa. 11. Disciplinárne obvinený vo vyjadrení k disciplinárnemu návrhu uviedol, že disciplinárny návrh sa zakladá na motívoch pomsty a účelového zneužívania inštitútu disciplinárnej zodpovednosti sudcov v prospech politických a iných cieľov súčasnej vládnej koalície formou útoku na nezávislosť súdnej moci. Poukázal na tlačové besedy predsedu vlády Slovenskej republiky a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky konané dňa 8. apríla 2024 pod názvom „Výzva predsedovi X. súdu R.K. a predsedovi Súdnej rady SR“ a 4. apríla 2024 po kontrolnom dni na Ministerstve spravodlivosti SR, ktoré sa týkali rozhodovacej činnosti senátu XV. X. súdu a na ktorých sa zúčastnil aj H.. H. J.. Okrem iného poukázal na to, že predseda vlády uviedol, že „v rokoch 2020 až 2023 tu bola organizovaná skupina policajtov, vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry, prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry a žiaľ aj niektorých sudcov. Aj na Najvyššom súde a na Špecializovanom trestnom súde. Ako je možné, že najčastejšie porušujúcim útvarom, pokiaľ ide o porušovanie ľudských práv na Slovensku, je jeden

zo senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky? Ako je možné, že tu máme jedného sudcu, voči ktorému už bolo 6 rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré konštatovali, že tento sudca konal ako nezákonný sudca.“ Následne na to obvinený advokát H.. H. J. podal na ministerstvo podnet na podanie návrhu na disciplinárne potrestanie sudcu E.. J. Š. a disciplinárne obvineného. V tejto súvislosti disciplinárne obvinený poukázal na to, že v prípade podávateľa podnetu, teda osoby, ktorej sa týkajú všetky tri body disciplinárneho návrhu, ide v súčasnosti o poradcu predsedu vlády SR. Je podľa neho zrejmé, že predpolie k posudzovaniu disciplinárneho návrhu tvorí kontext jeho využitia zo strany výkonnej moci na posilnenie pozície osoby aktuálne obvinenej - H.. H. J.. Disciplinárny návrh považuje za odkaz všetkým sudcom, ak by si v budúcnosti dovolili rozhodnúť v neprospech osôb spojených so súčasnou vládnou mocou, že takýto postup bude mať pre nich nepriaznivé dôsledky minimálne v profesionálnom živote. 12. K skutku I rozhodnutia vzniesol disciplinárne obvinený námietku oneskoreného podania - po uplynutí subjektívnej lehoty na podanie disciplinárneho návrhu. K tomuto skutku, ku ktorému malo dôjsť dňa 2. mája 2022, predložil vyjadrenie H.. H. F., podľa ktorého sa ako ministerka spravodlivosti, pôsobiaca v úrade v deň spáchania tohto skutku, o predmetnom skutku dozvedela už dňa 2. mája 2022. 13. K skutku 1 výroku II rozhodnutia uviedol, že rozhovorom pre denník Sme realizoval svoje právo na slobodu prejavu. Verejne vyjadril svoje postoje, vrátane kritiky pomerov v justícii a reagoval na výroky predsedu vlády a ministra spravodlivosti, majúce povahu útokov a zastrašovania, ktoré odzneli na tlačových besedách 4. a 8. apríla 2024. Svoje vyjadrenia predniesol v situácii, keď bolo masívne útočené na nezávislosť súdnictva zo strany predstaviteľov výkonnej moci za značnej súčinnosti podávateľa podnetu na jeho disciplinárne stíhanie. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že sudca nemôže byť vylúčený z možnosti realizovať svoje právo na slobodu prejavu a citoval rozhodnutia napr. Baka v. Maďarsko, č. sťažnosti 20261/12, Wille v. Lichtenštajnsko, č. sťažnosti 28396/95, Kudeshkina v. Rusko, č. sťažnosti 29492/04. 14. Disciplinárne obvinený sa v súvislosti so skutkom 2 výroku II rozhodnutia v plnom rozsahu pridržal písomného vyjadrenia adresovaného predsedovi najvyššieho súdu dňa 20. mája 2024. Uviedol, že v posudzovanom prípade nešlo o svojvoľné rozhodnutie a ani o svojvoľný procesný postup, k čomu mal dospieť aj predseda najvyššieho súdu a predseda súdnej rady. Podľa disciplinárne obvineného pri ústavno-konformnom výklade zákona v demokratickom a právnom štáte existuje principiálny rozdiel medzi posúdením rozhodnutia orgánu verejnej moci ako vecne nesprávneho s možnými dôsledkami inštančnej procesnej eliminácie jeho účinkov (zrušenie, zmena) a medzi uplatnením disciplinárnej zodpovednosti. Disciplinárnym postihom podľa disciplinárne obvineného nemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z rozličných právnych názorov (odkaz na PL. ÚS 97/07, PL. ÚS 2/2023). S odkazom na rozhodnutie ústavného súdu IV. ÚS 271/2023 poukázal na to, že ak by nesprávne rozhodnutie bez preukázaného manipulačného úmyslu pri rozhodovaní malo byť dôvodom na disciplinárny alebo trestný postih, boli by dôsledky takéhoto prístupu absurdné a v praxi nezvládnuteľné. Podstatné v disciplinárnom konaní je preto preukázanie svojvôle, teda zámerného presadzovania vlastnej predstavy na riešenie posudzovanej veci. Uviedol, že postup senátu XV. v posudzovanej veci nebol ojedinelým vybočením z medzí rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu. III. Konanie pred disciplinárnym súdom, dokazovanie a zistený skutkový stav 15. Disciplinárny návrh bol náhodným výberom pridelený senátu 33D najvyššieho správneho súdu, do ktorého boli náhodným výberom pridelení ako prísediaci sudcovia JUDr. Jitka Johana Hasíková a JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M. Prísediaca Hasíková dňa 17. júla 2024 oznámila možné dôvody pre jej vylúčenie z dôvodu jej pomeru k disciplinárne obvinenému. Rozhodnutím najvyššieho správneho súdu č. k. 31Dz/2/2024-16 zo dňa 25. júla 2024 bola z vykonávania úkonov v tejto disciplinárnej veci vylúčená a za prísediacu sudkyňou bola určená JUDr. Michaela Kajabová. Možné dôvody zaujatosti v tejto disciplinárnej veci oznámil aj sudca Potásch pre jeho pomer k podávateľovi podnetu na disciplinárne stíhanie disciplinárne obvineného, ktorý rozhodnutím najvyššieho správneho súdu č. k. 31Dz/1/2024-10 zo dňa 17. júla 2024 nebol vylúčený z vykonávania úkonov v tejto disciplinárnej veci. 16. V súlade s § 25 ods. 2 DSP predsedníčka senátu vyžiadala dňa 5. septembra 2024 stanovisko Súdnej rady SR k zásadám etiky, keďže disciplinárne obvinenému je kladený za vinu skutok, ktorý môže

spočívať v porušení zásad etiky. Stanovisko súdnej rady k skutkom I a 1 výroku II rozhodnutia bolo doručené dňa 16. októbra 2024. 17. Predsedníčka disciplinárneho senátu podľa § 28 DSP nariadila na prejednanie veci ústne pojednávanie na deň 10. decembra 2024. Na pojednávaní sa zúčastnil disciplinárne obvinený, jeho obhajca a zástupkyňa navrhovateľa. 18. Navrhovateľ predniesol disciplinárny návrh zhodne s jeho písomným vyhotovením. Doplnil, že pri všetkých skutkoch je disciplinárne obvinenému kladené za vinu porušenie rovnakých povinností a každý skutok samostatne považuje za závažné disciplinárne previnenie. K námietke oneskoreného podania návrhu v súvislosti so skutkom I tiež poukázal na to, že svedkyňa H.. H. F. a disciplinárne obvinený bývajú na tej istej ulici a že H.. H. F. sa ako členka vlády zdržala hlasovania o disciplinárne obvinenom, keď vláda hlasovala o kandidátoch na členov súdnej rady. 19. Obhajca v stanovisku k disciplinárnemu návrhu uviedol, že motiváciou navrhovateľa je jednoznačne pomsta za rozhodovaciu činnosť disciplinárne obvineného aj za jeho verejné postoje. Návrh považoval za účelový a zmätočný. Poukázal na to, že už len vzhľadom k vážnosti navrhovanej sankcie za veci, ktoré ani nie sú disciplinárnymi previneniami, je tu jednoznačný tzv. chilling efekt zameraný na to, aby sa ostatní sudcovia mali na pozore, ako budú rozhodovať vo veciach, na ktorých má táto vládna moc záujem. Disciplinárne obvinený bol vytipovaný touto vládnou mocou ako odstrašujúci príklad. Ide o jednoznačný zásah do nezávislosti súdnej moci a i o účelovo podaný návrh. V súvislosti so skutkom I rozhodnutia uviedol, že uplynula subjektívna lehota na podanie návrhu ministrovi spravodlivosti. Návrh považoval za nedôvodný a žiadal oslobodenie disciplinárne obvineného. 20. Disciplinárne obvinený na ústnom pojednávaní dňa 10. decembra 2024 využil právo nevypovedať. Na pojednávaní bolo prečítané jeho vyjadrenie zo dňa 30. augusta 2024 k disciplinárnemu návrhu, ako aj písomné stanovisko pre predsedu najvyššieho súdu zo dňa 20. mája 2024 k podnetu na podanie disciplinárneho návrhu. 21. Na ústnom pojednávaní dňa 4. marca 2025 súd vypočul ako svedkyňu H.. H. F. a vykonal dokazovanie prečítaním listín, ako aj prehratím zvukovo-obrazových záznamov navrhovaných účastníkmi konania. Ako zvukovo-obrazové záznamy vykonal: - záznam zo dňa 2. mája 2022 z verejného vyhlásenia Uznesenia X. súdu R. sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022 zverejnený na P.:/..X..R.-J.-H.-J.-A.-G.-Y.; - B. zo dňa 4. apríla 2024 z tlačovej konferencie po tzv. kontrolnom dni na Ministerstve spravodlivosti SR zverejnený na P.:/..R.-O.-R.-M.-X.-B.-J.-R.-E.-L.-J.-F.-V.-R.-B.-N.-G.-Y.; B. zo dňa 8. apríla 2024 z tlačovej konferencie pod názvom „Výzva predsedovi X. súdu R. a predsedovi Súdnej rady SR“ zverejnený na P.:/..T..M. C. B. B. G. XX. X. XXXX - K. podávateľa podnetu H.. J. pre portál XXXka.R. zverejnený na P.:/..R.. Vykonal tiež dokazovanie prečítaním týchto listín: - Žiadosť disciplinárne obvineného o súčinnosť H.. H. F. zo dňa 2. augusta 2024 (č. l. 154 disc. spisu); - Písomné vyjadrenie H.. H. F. k plynutiu subjektívnej lehoty na podanie návrhu zo dňa 20. augusta 2024 (č. l. 155 disc. spisu); - Tlačová správa úradu vlády SR zo dňa 26/4/2020 k voľbe členov súdnej rady (č. l. 252 disc. spisu); Listy vlastníctva č. XXX, Č.. XXX, Č.. XXXX v k. ú. L. R. H. (č. l. 235-258 disc. spisu); Uznesenie X. R. R. sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 02.05.2022 (priložený spis X. R. R.. B.. XTostš/ XX/XXXX); - Nález Ústavného súdu SR A.. Ú. XX/XXXX- XX zo dňa 07.03.2024 (č. l. 15 - 29 disc. spisu); - Uznesenie X. R. R. sp. zn. XTdoVs/X/XXXX zo dňa 21.08.2024; - Podnet H. J. z 15. apríla 2024 (č. l. 30-37 disc. spisu); - Článok denníka R. zverejnený dňa 5/6/2024 pod názvom „Sudca F.: O. sa nezľaknem, poznáme sa od vysokej školy (2. časť rozhovoru)“ P.:/..R..R.-E.-R.-K.-G.-M..P. (č. l. 38 - 49 disc. spisu); - Správa Európskej komisie z 24/7/2024 (č. l. 125-149 disc. spisu); - Žiadosť disciplinárne obvineného o zbavenie mlčanlivosti z 30. apríla 2024 (č. l. 158 disc. spisu); - Odpoveď predsedu X. súdu R. zo dňa 30. apríla 2024 (č. l. 159 disc. spisu); - Stanovisko Súdnej rady SR zo dňa 15.10.2024 (č. l. 211-214 disc. spisu); - Prepis z tlačovej konferencie zo dňa 18. júna 2024 pod názvom „Dosť bolo čakania. Konáme!“; - Prehľad porušení princípov právneho štátu v rokoch 2020-2023 (č. l. 302-337 disc. spisu). 22. Návrh na vykonanie výsluchu svedkov H.. H. J., E.. Y. Š., E.. J. Š.V., E.. J. P., E.. Y. F. podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku v spojení s § 4 Disciplinárneho súdneho poriadku súd odmietol. Odmietol aj návrh na vykonanie listinných dôkazov - Uznesenie X. R. R. sp. zn. XTdoVS/X/XXXX zo dňa 11. novembra 2024, sp. zn. XTdoV/X/XXXX zo dňa 9. októbra 2024, List podpredsedníčke Európskej komisie Věre

Jourovej z 22. apríla 2024, Odpoveď podpredsedníčky Európskej komisie Věry Jourovej zo 17. júla 2024, Oznámenie a žiadosť prezidentky Výkonného výboru Európskej siete súdnych rád Dalie Vasariené z 26. apríla 2024, Článok SME zo dňa 24/7/2024 - Európska komisia sa obáva o právny štát, Písomné vyjadrenie sudcu E. Š. z 20. mája 2024, Článok denníka R. zverejnený dňa 02.06.2024 pod názvom „Sudca F.: O. sa nezľaknem, poznáme sa od vysokej školy (1. časť rozhovoru)“, zoznam rozhodnutí publikovaných v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky po dobu výkonu funkcie sudcu na V. F. X.A. R. R. od roku 1999 doposiaľ, na ktorých sa E.. F. podieľal a prepis častí vyjadrení poslanca Národnej rady Slovenskej republiky K. H. v diskusnej relácii Y. J., vysielanej 9. februára 2025 v spravodajskej televízii V.. Disciplinárny senát bol toho názoru, že skutky, ktoré sú disciplinárne obvinenému kladené za vinu, je možné posúdiť z už vykonaných dôkazov, vykonanie navrhovaných dôkazov by nemalo vplyv na posúdenie skutku a týkajú sa okolností, ktoré už možno zistiť inými, skôr vykonanými dôkazmi. Predsedníčka senátu uznesenie o odmietnutí vykonania dôkazov odôvodnila ku každému navrhovanému dôkazu jednotlivo. 23. Na ústnom pojednávaní dňa 29. apríla 2025 vypovedal disciplinárne obvinený, ktorý nad rámec písomného vyjadrenia uviedol, že v trestných veciach, v ktorých bol zákonným sudcom a senát XT zákonným senátom, nikdy nedošlo k zneužitiu prostriedkov trestného práva voči súdeným osobám. Za zneužitie prostriedkov trestného práva sa nedajú považovať procesné pochybenia, ktoré vytýkal aj ústavný súd, pretože ide o pravidelnú súčasť rozhodovacej praxe, ktorej sa nevyhne žiaden sudca a senát. Ku skutku I rozhodnutia poukázal na to, že skutok nie je disciplinárnym previnením, keďže návrh v tom čase oprávnené subjekty, teda ministerka spravodlivosti a predseda najvyššieho súdu, nepodali. Uvedená okolnosť sama osebe nebola ani dôvodom na vylúčenie disciplinárne obvineného z vykonávania úkonov trestného konania. Výrokom nijakým spôsobom neprejudikoval vinu obvineného, o čom svedčí, že hovoril o trestnej zodpovednosti a procese jej vyvodzovania a nie o vine. V tom čase išlo o obdobie, keď bolo silnou spoločenskou témou kriminalizovanie vyšetrovateľov NAKA a sudcov, najmä Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, zo strany verejne činných osôb, pričom zdržanlivosť sudcu môže a má ustúpiť v situáciách, kedy sú ohrozené základy demokracie a právneho štátu. Vyjadrením nesledoval účel vyhrážania sa komukoľvek, ale práve potrebu zvýrazniť, že pri podozreniach tohto typu je nanajvýš žiadúce, v záujme zachovania princípov právneho štátu, tieto dôsledne prešetriť. Konal plne v súlade s požiadavkami a zásadami demokratického trestného procesu pokiaľ ide o výchovné pôsobenie na verejnosť. Výrokom, ktorý je predmetom skutku 1 výroku II rozhodnutia sa veľmi zdržanlivým spôsobom v situácii, keď bol on a ďalší člen senátu XT vládnou mocou očierňovaní a vykresľovaní ako členovia nejakej organizovanej skupiny, postavil na obranu nielen svojej sudcovskej integrity a integrity svojho kolegu, ale v konečnom dôsledku aj celého najvyššieho súdu, vrátane advokátov a prokurátorov. Za týchto okolností potom musí byť akceptovateľná istá forma verejnej obrany. Disciplinárne konanie bolo iniciované ako odvetné opatrenie za jeho rozhodovaciu činnosť a verejné vyjadrenia, ktorými bránil svoju sudcovskú integritu. Ku skutku 2 výroku II rozhodnutia uviedol, že postupoval výslovne v zhode s ustanovením § 32 ods. 4 Trestného poriadku a uprednostnil záujem, aby nedošlo nezvrátiteľne k ohrozeniu účelu trestného konania - v posudzovanej veci išlo o učebnicový príklad existencie dôvodov kolúznej väzby. Aj ústavný súd uznal, že najvyšší súd sa dostal do neľahkej situácie a hoci v konečnom dôsledku bolo jeho rozhodnutie zrušené, konštatoval, že rozhodnutím o vzatí H.. H. J. do väzby nedošlo k úplnej eliminácii práva na zákonného sudcu. Na tomto ústnom pojednávaní bolo dokazovanie doplnené prečítaním listín: - Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XTdoVs/X/XXXX zo dňa 21.08.2024, Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XTdoVs/X/ XXXX zo dňa 11.11.2024, Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XTdoV/X/XXXX zo dňa 9. októbra 2024 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XTdosT/XX/XXXX zo dňa 12. decembra 2024. Návrh na vykonanie zvukového záznamu zo dňa 03.05.2022 zverejneného v V. E. v relácii C. X. P. pod názvom „C. X. P. R. H. F.“ súd odmietol. 24. Ku skutku I rozhodnutia z vykonaných dôkazov bezrozporne vyplýva, že disciplinárne obvinený dňa 2. mája 2022 ako predseda senátu pri vyhlasovaní uznesenia sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX o vzatí obvineného do väzby vo svojom prejave uviedol, že: „Opätovné otvorenie tohto vyšetrovania je taký odkaz všetkým tým osobám, že žiaden tento skutok do budúcnosti nezostane nevyšetrený, a rovnako nezostane prípadne nevyvodená konkrétna trestná zodpovednosť konkrétnych osôb“ a tiež: „Zároveň je to zdvihnutý prst všetkým tým osobám, ak by chceli v tomto trende pokračovať.“ 25. Ku skutku 1 výroku II rozhodnutia z vykonaných dôkazov bezrozporne vyplýva, že v rozhovore pre denník R. zverejnenom dňa 5. júna 2024 disciplinárne obvinený uviedol, že podanie podnetu na jeho

disciplinárne stíhanie zo strany H.. H. J. je súčasťou „ťaženia" proti jeho osobe. V rozhovore ďalej uviedol, že: „Ten podnet nie je len na mňa, ale aj na kolegu Š.. To ma naštartovalo asi najviac, že si dovolili zaútočiť aj na kolegu Š.. Bez zachádzania do detailov však môžem povedať, že advokát J. argumentuje o údajne nepriateľskom vzťahu medzi nami tým, ako som sa vraj vyjadroval na jeho adresu pred jeho terajšou manželkou a svokrom, Čo sa z ich strany, samozrejme, de zinterpretuje. Ešte šťastie, že sudca (J.) Š. zverejnil Threemu a rovnako sú už verejne známe nahrávky z poľovníckej chaty a môžem poukázať na to, ako sa advokát J. vyjadruje o iných svojich kolegoch, o prokurátoroch a sudcoch vrátane mňa a akým spôsobom komentuje rozhodovaciu činnosť nie len našu, ale celého X. súdu.“ 26. Ku skutku 2 výroku II rozhodnutia z vykonaných dôkazov bezrozporne vyplýva, že disciplinárne obvinený ako člen senátu XT X. súdu R. K. hlasoval za uznesenie sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022, ktorým bol obvinený H.. H. J. vzatý do väzby. Predmetné uznesenie bolo vydané v čase, keď iný senát najvyššieho súdu ešte právoplatne nerozhodol o námietke zaujatosti voči disciplinárne obvinenému. Najvyšší súd o námietke zaujatosti proti disciplinárne obvinenému rozhodol uznesením sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022 tak, že disciplinárne obvinený nebol vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v danej trestnej veci. O sťažnosti proti tomuto uzneseniu bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. X V. X/XXXX zo dňa 6. júna 2022. 27. Uvedené skutkové závery bezrozporne vyplývajú z vykonaných dôkazov, ktoré súd vyhodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom zhodnotení všetkých okolností jednotlivo, ale aj v ich súhrne (§ 2 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 4 DSP). Tieto nerozporoval ani disciplinárne obvinený. IV. Právne posúdenie a disciplinárne opatrenie IV.A K včasnosti podania disciplinárneho návrhu 28. Najvyšší správny súd v prvom rade skúmal, či disciplinárny návrh spĺňa predpoklady pre vecné prejednanie. Dospel k záveru, že disciplinárny návrh bol podaný oprávnenou osobou a obsahuje stanovené náležitosti. Otázku dodržania zákonných lehôt pre podanie disciplinárneho návrhu posudzoval ku každému skutku osobitne. 29. O skutku 1 výroku II rozhodnutia sa mohol navrhovateľ dozvedieť najskôr dňa 5. júna 2024, kedy dal disciplinárne obvinený rozhovor médiu a keďže návrh bol disciplinárnemu súdu doručený dňa 4. júla 2024, bola dodržaná subjektívna, ako aj objektívna lehota na podanie návrhu. 30. V súvislosti so skutkom I rozhodnutia vzniesol disciplinárne obvinený námietku oneskoreného podania. K tomuto skutku, ku ktorému malo dôjsť dňa 2. mája 2022 predložil vyjadrenie H.. H. F., podľa ktorého sa ako ministerka spravodlivosti, pôsobiaca v úrade v deň spáchania tohto skutku (od 1. apríla 2021 do 13. septembra 2022) o predmetnom skutku dozvedela už dňa 2. mája 2022. Vzhľadom na to, že pre riadne posúdenie danej otázky (pričom rovnaká vyvstala aj v súvislosti so skutkom 2 výroku II rozhodnutia (skutok I návrhu), ku ktorému malo dôjsť rovnako dňa 2. mája 2022) nepostačovalo podľa disciplinárneho senátu písomné vyjadrenie bývalej ministerky, preto túto predvolal ako svedkyňu. 31. Na ústnom pojednávaní dňa 4. marca 2025 H.. H. F. ako svedkyňa k otázke plynutia subjektívnej lehoty v súvislosti so skutkom I rozhodnutia, teda ku skutočnosti, kedy sa ako ministerka spravodlivosti o tomto skutku dozvedela, uviedla, že výrok disciplinárne obvineného bol verejne známy, bol uverejnený v tlači a vzhľadom na to, že išlo o mediálne sledovanú kauzu, dozvedela sa o spornom výroku v deň jeho prednesenia disciplinárne obvineným. Je presvedčená, že ju z tlačového oddelenia prišli na tento výrok hneď upozorniť, pričom pripustila tiež, že sa tak mohlo stať na druhý deň, teda 3. mája 2022, v rámci oboznámenia sa s monitoringom tlače. Vyhlásila, že výrok disciplinárne obvineného nevyhodnotila ako hodný na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti. Uviedla, že o oboznámení sa s daným výrokom a ani o jej rozhodnutí nepodať disciplinárny návrh neexistuje na ministerstve žiaden záznam. V súvislosti so skutkom 2 výroku II rozhodnutia uviedla, že o tomto skutku nemá vedomosť a nepamätá si, že by o tomto skutku bola verejná informácia.

32. V súvislosti s plynutím subjektívnej lehoty na podanie disciplinárneho návrhu disciplinárny senát uvádza, že jej začiatok je stanovený subjektívnym okamihom, keď sa oprávnený subjekt dozvedel o konaní, pre ktoré je disciplinárne konanie možné začať, prípadne od okamihu, kedy mu informácie o tomto konaní boli predložené (dostali sa do jeho sféry) v takej forme, že mohol toto konanie bez pochybností identifikovať (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 33D/23/2021 zo dňa 2. júna 2022, mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 18. januára 2012, č. j. 11 Kss 18/2011 251). Rozhodným pre začatie plynutia subjektívnej lehoty je tak moment, kedy subjekt s návrhovou legitimáciou disponoval (z akéhokoľvek zdroja, nielen zo sťažnosti účastníka alebo strany) takou masou poznatkov o disciplinárnom previnení sudcu, na základe ktorých boli splnené zákonom predpísané podmienky disciplinárneho návrhu (uznesenia sp. zn. 32D/4/2021 a sp. zn. 31D/17/2022). Vzhľadom na prekluzívnu povahu tejto lehoty, určenie začiatku jej plynutia je potrebné interpretovať rigorózne a na rozdiel od objektívnej premlčacej doby zákon nepredpokladá ani žiadne prerušenie alebo spočívanie tejto doby. 33. Na základe vykonaného dokazovania dospel disciplinárny senát v súvislosti so skutkom 2 výroku II rozhodnutia k záveru, že návrh bol podaný v lehote podľa § 14 DSP. Disciplinárny senát nemal za preukázané, že by sa navrhovateľ dozvedel o skutku skôr ako dňa 7. marca 2024, kedy bol vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 74/2023-67. Keďže bol návrh podaný 4. júla 2024, bol v súvislosti so skutkom 2 výroku II rozhodnutia podaný v lehotách stanovených v § 14 DSP. 34. Naopak, disciplinárny senát mal v súvislosti so skutkom I rozhodnutia na základe vykonaného dokazovania, najmä svedeckou výpoveďou H.. H. F., ktorá vykonávala funkciu ministerky spravodlivosti dňa 2. mája 2022, kedy malo ku skutku dôjsť, za preukázané, že navrhovateľ - minister(ka) spravodlivosti sa o skutku I rozhodnutia dozvedel(a) dňa 2. mája 2022 alebo najneskôr dňa 3. mája 2022. Zo svedeckej výpovede jednoznačne vyplynulo, že svedkyňa ako bývalá ministerka aktívne sledovala dianie v justícii a vzhľadom na mediálne sledovanú kauzu H.. H. J. sa o spornom výroku dozvedela hneď, prípadne najneskôr deň nasledujúci. Uvedenú výpoveď svedkyne H.. H.K. F. nemal disciplinárny senát dôvod spochybňovať, keď medializácia skutku bola potvrdená tiež vykonaním zvukovoobrazového záznamu zachytávajúceho daný výrok z verejne dostupného zdroja médií. Ak navrhovateľ poukazoval na to, že svedkyňa H.. H. F. a disciplinárne obvinený bývajú na rovnakej ulici, tak akýkoľvek bližší vzťah medzi nimi poprela jednak svedkyňa ako aj disciplinárne obvinený, pričom navrhovateľ neprodukoval žiadne iné dôkazy v tomto smere, ktoré by preukazovali opak. Ak navrhovateľ poukazoval na to, že svedkyňa sa v roku 2020 zdržala hlasovania o disciplinárne obvinenom ako o kandidátovi za člena súdnej rady, čo má preukazovať ich bližší vzťah, s uvedeným záverom disciplinárny senát nesúhlasí. Z vykonaného dôkazu (tlačová správa Úradu vlády SR zo dňa 26. apríla 2020), ako aj z výpovede svedkyne vyplynul opak, keď sa zdržala nie z dôvodu blízkeho vzťahu k disciplinárne obvinenému, ale že nesúhlasila s jeho nomináciou ako sudcu za vládu do súdnej rady, čo práve preukazuje jej nezaujatosť v súvislosti s jeho osobou. Námietky navrhovateľa týkajúce sa dôveryhodnosti a zaujatosti svedkyne tak disciplinárny senát vyhodnotil ako nedôvodné. 35. Vzhľadom na to, že plynutie subjektívnej lehoty na podanie disciplinárneho návrhu je viazané na funkciu ministra spravodlivosti (§ 15 písm. a) DSP) a nie osoby vykonávajúce tento úrad, lehotu nebolo možné počítať až od nálezu ústavného súdu, na ktorý navrhovateľ odkazuje alebo prípadne od okamihu, kedy sa o tomto skutku dozvedel súčasný minister spravodlivosti (navrhovateľ). 36. Zohľadniac vyššie uvedené nie je možné tiež súhlasiť s argumentmi navrhovateľa, že pre plynutie subjektívnej lehoty nie je relevantné iba to, či a kedy sa navrhovateľ o danom výroku dozvedel, ale aj to, aké rozhodnutie, teda či podať alebo nepodať disciplinárny návrh, v tejto súvislosti urobil, kde a či to zaznamenal. Uvedený záver navrhovateľa totiž nekorešponduje so znením ustanovenia § 14 DSP, ktorý jasne začiatok plynutia lehoty na podanie disciplinárneho návrhu viaže na to, kedy sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení. Nepochybne, navrhovateľ má lehotu jedného roka k dispozícii, napr. na to, aby sa rozhodol, či návrh podá, prípadne aby zhromaždil potrebné dôkazy, ale uvedené nemá vplyv na začiatok plynutia lehoty na podanie disciplinárneho návrhu. V tu posudzovanom skutku sa ministerka spravodlivosti o skutku dozvedela dňa 2. mája 2022, prípadne najneskôr dňa 3. mája 2022, pričom týmto dňom preukázateľne disponovala všetkými relevantnými poznatkami o tomto skutku, na základe ktorých mohla podať disciplinárny návrh, ktorý by spĺňal zákonom stanovené podmienky. Zákon nevyžaduje existenciu akéhokoľvek písomného dokumentu týkajúceho sa tohto okamihu (dozvedenia sa) a nevyžaduje ani vykonanie záznamu alebo akéhokoľvek iného formálneho

zachytenia toho, či a kedy sa navrhovateľ návrh rozhodol (ne)podať. Listiny o vedení spisovej agendy na ministerstve tak pre posúdenie plynutia lehoty na podanie návrhu boli vyhodnotené ako nerelevantné. Opak by znamenal, že napr. ani preukázaná a dokonca oprávneným subjektom potvrdená vedomosť o prípadnom protiprávnom konaní disciplinárne obvineného k určitému času (v podobe jeho svedeckej výpovede) by nebola postačujúca pre ustálenie začiatku plynutia subjektívnej lehoty, ak by zároveň neexistovala „formálna dokumentácia“ o myšlienkových pochodoch navrhovateľa. Takéto vnímanie subjektívnej lehoty ako právneho inštitútu, resp. podmieňovanie začiatku plynutia subjektívnej lehoty administratívnymi úkonmi potom nielenže nemá oporu vo vlastnom znení právnej úpravy, ale chýba mu aj materiálna racionalita v tom zmysle, že viazanie plynutia subjektívnej lehoty spájanej s vedomosťou navrhovateľa, by ustupovalo do úzadia a prednosť by malo „dokumentárne zachytenie“ vedomosti navrhovateľa, nie samotná vedomosť, ktoré pojmy však nie je možné pre účely plynutia subjektívnej lehoty stotožňovať. 37. Disciplinárny senát na základe uvedeného tak dospel k záveru, že navrhovateľ - minister spravodlivosti sa o skutku I rozhodnutia dozvedel už dňa 2. mája 2022, resp. najneskôr 3. mája 2022, preto ak návrh podal až dňa 4. júla 2024, bol v súvislosti so skutkom I rozhodnutia (II návrhu) podaný po uplynutí subjektívnej jednoročnej lehoty na podanie disciplinárneho návrhu stanovenej v § 14 DSP. V súlade s § 26 ods. 1 písm. a) DSP platí, že disciplinárny senát konanie zastaví, ak bol disciplinárny návrh podaný oneskorene. 38. Vzhľadom na to, že disciplinárny senát dospel k záveru o dôvodoch zastavenia disciplinárneho konania v časti skutku I rozhodnutia - po vykonaní s tým súvisiaceho dodatočného dokazovania - až na ústnom pojednávaní, v súlade s § 26 ods. 2 DSP sa predsedníčka senátu dopytovala disciplinárne obvineného, aby uviedol, či súhlasí so zastavením disciplinárneho konania v časti skutku I rozhodnutia, pričom ho upozornila na to, že tak môže urobiť v lehote 3 dní. Disciplinárne obvinený priamo na pojednávaní dňa 4. marca 2025 vyhlásil, že nesúhlasí so zastavením disciplinárneho konania, a je si vedomý toho, že disciplinárny senát bude pokračovať v disciplinárnom konaní aj o skutku I rozhodnutia. 39. Disciplinárny senát v súlade s vyhlásením disciplinárne obvineného pokračoval v konaní o všetkých troch skutkoch disciplinárneho návrhu. Vzhľadom na skutočnosť, že disciplinárne obvinený nesúhlasil so zastavením disciplinárneho konania v časti skutku I rozhodnutia, hoci toto považoval disciplinárny senát za dôvodné, podľa § 33 DSP platí, že ak disciplinárny senát nezistí žiadny dôvod na oslobodenie disciplinárne obvineného, vysloví vinu, ale disciplinárne opatrenie neuloží. IV.B K účelovosti disciplinárneho návrhu 40. Najvyšší správny súd sa vzhľadom na obranu disciplinárne obvineného, že podanie disciplinárneho návrhu je účelové, šikanózne a politicky motivované, pričom má vyvolať tzv. chilling efekt u ostatných sudcov - vyvolanie strachu u sudcov, ktorí budú rozhodovať vo veciach, na ktorých má „táto vládna moc“ záujem, najprv venoval tejto jeho argumentácii, ktorá by v prípade jej dôvodnosti mohla za určitých okolností viesť k oslobodeniu disciplinárne obvineného spod disciplinárneho návrhu. 41. Najvyšší správny súd, reagujúc na argumentáciu disciplinárne obvineného na úvod poukazuje na to, že DSP a ani Trestný poriadok, ktorý sa v zmysle § 4 DSP primerane aplikuje na disciplinárne konanie, vyslovene neupravuje inštitút odmietnutia/oslobodenia/zastavenia disciplinárneho konania z dôvodu zneužitia právomoci disciplinárneho navrhovateľa podaním šikanózneho podania. Disciplinárny súd už preto konštatoval, že dôvody či motív, pre ktoré je podaný disciplinárny návrh, nie sú pre posúdenie dôvodnosti disciplinárneho návrhu v zásade rozhodné a nemá povinnosť ich skúmať (napr. rozhodnutie sp. zn. 33D/12/2021 zo dňa 9. júna 2022, bod 55). 42. Ako výnimka bola disciplinárnym súdom doteraz formulovaná situácia, keď dôvodom pre navrhovaný disciplinárny postih bol výlučne alebo najmä výkon slobody prejavu disciplinárne obvineného. Ide o rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu vo veci sudcu H. sp. zn. 32D/22/2022 zo dňa 22. mája 2023, ktoré vychádza primárne z rozhodnutia ESĽP vo veci Todorova v. Bulharsko, č. sťažnosti 40072/13 zo dňa 19. októbra 2021. Uvedenej problematike sa disciplinárny súd venoval hlbšie aj v rozhodnutí vo veci disciplinárne obvineného sp. zn. 32D/16/2023 zo dňa 20. novembra 2024, ktoré na tento účel disciplinárny senát cituje:

53. V prvom rade treba poukázať na relevantné skutočnosti prípadu Todorova (sťažovateľka) proti Bulharsku, ktoré následne porovnával disciplinárny senát s prípadom disciplinárne obvineného. Sudkyňa Todorova bola predsedníčkou združenia sudcov a jej úloha spočívala aj vo verejnej kritike správy súdov. Jej vyjadrenia boli súčasťou širokej verejnej diskusie, ktorá prebiehala v rozhodnom čase a týkala sa reformy súdnictva, jej efektivity a nezávislosti. Konkrétne sa sudkyňa Todorova viackrát vyjadrila v médiách, aby prezentovala stanovisko svojho profesijného združenia k činnosti Najvyššej Súdnej rady (ďalej len „NSR“) a k údajnému nátlaku výkonnej moci na súdnictvo vrátane niektorých vyhlásení ministra vnútra v médiách. Ostro kritizovala najmä nedostatočnú transparentnosť postupov menovania viacerých predsedov súdov zo strany NSR (bod 148 rozhodnutia ESĽP). V prípade Todorova, teda kritické prejavy tejto sudkyne smerovali práve proti subjektom, ktorí neskôr iniciovali kroky smerujúce k disciplinárnemu postihu. Pokiaľ ide o relevantnú časovú súslednosť daného prípadu tak sudkyňa Todorova sa verejne ostro kriticky vyjadrovala v rokoch 2010 až 2011, osobitne v júni 2011 (keď určitá kritika bola vyslovená už aj v roku 2009), pričom kontrola trestného oddelenia Mestského súdu v Sofii bola nariadená 14.06.2011 a týkala sa plnenia pracovných povinností sudcov. Disciplinárne konanie bolo následne začaté dňa 28.07.2011. 54. ESĽP v bode 154 rozhodnutia uviedol, že v prípadoch, kedy Súd mohol konštatovať, že dôvodom pre napadnuté opatrenia bol výlučne alebo najmä výkon slobody prejavu sťažovateľa Súd dospel k záveru, že došlo k zásahu do výkonu práva chráneného článkom 10 Dohovoru (Baka, citovaný vyššie, §§ 79-80, a Cimperšek proti .Slovinsku, č. 58512/16, § 58, 30. jún 2020). Naopak, v prípadoch kedy usúdil, že opatrenia boli vo svojej podstate viazané na spôsobilosť sťažovateľov vykonávať svoju funkciu, konštatoval, že k zásahu v zmysle článku 10 Dohovoru nedošlo (Harabin proti Slovensku, č. 58688/11, § 151, Köseo?lu proti Turecku (dec.), č. 24067/05, §§ 25-26, 10. apríla 2018, Simić proti Bosne a Hercegovine (dec.), č. 75255/10, § 35, 15. novembra 2016 a Harabin, už spomínané rozhodnutie). 58. Vo veci sudcu H. sp. zn. 32D/22/2022 z 23. mája 2023 bolo pre rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu relevantné to, že E.. O. H. je a v rozhodnom čase aj bol prezidentom Združenia sudcov Slovenska, tento sa v rozhodnom čase (rok 2021 a 2022), v pomerne krátkom časovom období pred podaním disciplinárneho návrhu, verejne kriticky vyjadroval k navrhovanej súdnej mape, ktorú presadzovala bývalá ministerka spravodlivosti H. F., ktorá následne proti nemu podala disciplinárny návrh, a to v deň keď podala svoju demisiu. Najvyšší správny súd, vychádzajúc práve z rozhodnutia ESĽP vo veci Todorova dospel k záveru, že disciplinárne konanie vedené proti disciplinárne obvinenému sudcovi E.. H. a s ním spojené hroziace sankcie a následky, by predstavovali zásah do výkonu jeho práva na slobodu prejavu, ktorý by nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme legitímnych cieľov uvedených v článku 10 Dohovoru. Z uvedeného dôvodu sudcu H. spod disciplinárneho návrhu oslobodil. 43. Disciplinárny senát v tu prerokúvanej veci preto posudzoval, a to aj v nadväznosti na obranu a navrhované dôkazy disciplinárne obvineným, či v prípade disciplinárne obvineného môže začaté disciplinárne konanie predstavovať zásah do výkonu jeho práva na slobodu prejavu, a či disciplinárne konanie nebolo výlučne alebo najmä iniciované z dôvodu výkonu slobody prejavu disciplinárne obvineného (Todorova v. Bulharsko, č. sťažnosti 40072/13, bod 154). Disciplinárny senát pritom dospel k záveru, že nemal za preukázané, že by disciplinárne konanie bolo výlučne alebo najmä iniciované z dôvodu výkonu slobody prejavu disciplinárne obvineným. 44. V súvislosti s obhajobou disciplinárne obvineného disciplinárny senát poukazuje na to, že tento nedôvodil konkrétnymi vystúpeniami či prejavmi v rámci verejnej diskusie, ktoré by bolo možné považovať za realizáciu práva disciplinárne obvineného na jeho slobodu prejavu, a s ktorými by on sám spájal dôvody na podanie disciplinárneho návrhu. Z vyjadrení disciplinárne obvineného, ako aj navrhovateľa, pričom to vyplýva aj z vykonaného dokazovania, mal disciplinárny senát za preukázané, že hlavným motívom na podanie disciplinárneho návrhu neboli výroky disciplinárne obvineného realizované ako súčasť verejnej diskusie, ale jeho rozhodovacia činnosť a výroky realizované pri výkone činnosti sudcu (odôvodnenie rozhodnutia pri jeho verejnom vyhlásení) (k tomu bližšie pozri časť k právnemu posúdeniu skutkov I a 2 výroku II rozhodnutia). 45. Navrhovateľ podal disciplinárny návrh proti disciplinárne obvinenému pre skutky I a 2 výroku II rozhodnutia na základe rozhodnutia ústavného súdu, ktorým v samotnom disciplinárnom návrhu argumentuje a tento možno považovať za podklad, ktorý navrhovateľ vyhodnotil ako dôvod na podanie návrhu na disciplinárne obvineného. Uvedené vyplýva aj z dôkazov (tlačové vyjadrenia zo dňa 4. a 8. apríla 2024), keď navrhovateľ (minister spravodlivosti) v nich poukazuje výhradne na rozhodovaciu činnosť disciplinárne obvineného a výkon jeho funkcie sudcu.

46. V súvislosti s motiváciou disciplinárneho navrhovateľa disciplinárny senát na jednej strane vzal do úvahy, že nebolo preukázané žiadne verejné vyjadrenie disciplinárneho navrhovateľa (ministra spravodlivosti) k osobe disciplinárne obvineného, ktoré by prezumovalo jeho negatívnu motiváciu pri iniciovaní disciplinárneho konania, na druhej strane však neopomína ani verejné vyjadrenia iných členov vlády (premiér, minister obrany) ako aj samotného podávateľa podnetu na podanie disciplinárneho návrhu, ktorý vykonáva funkciu poradcu premiéra. Hoci možno mať pochybnosti o vhodnosti týchto výrokov, samé o sebe podľa disciplinárneho senátu neodôvodňujú priame oslobodenie disciplinárne obvineného spod disciplinárneho návrhu. Uvedené vyjadrenia sú totiž tiež postavené na kritike rozhodovacej činnosti disciplinárne obvineného a nenadväzujú na vystupovanie disciplinárne obvineného pri realizácii jeho slobody prejavu. Ochrana rozhodovacej činnosti pred kritikou tretích osôb, a to či už zo strany odbornej alebo laickej verejnosti, nepožíva žiadny osobitný režim, ktorý by umožňoval vnímať túto kritiku ako vyvolanie tzv. chilling efektu na rozhodovaciu činnosť iných sudcov. Osobitne to platí v prípade, ak je kritika formulovaná aj na základe iných podkladov (napr. v tomto prípade rozhodnutie ústavného súdu), ako len vlastných úvah osoby formulujúcej kritiku. Disciplinárny senát preto ustálil, že disciplinárny návrh v časti skutkov I a 2 výroku II rozhodnutia bol viazaný na spôsobilosť disciplinárne obvineného vykonávať svoju funkciu a týkal sa teda jeho odbornej činnosti. (Harabin v. Slovensko, č. sťažnosti 58688/11, bod 151, Köseoglu v. Turecko, č. sťažnosti 24067/05, body 25-26, Simić v. Bosna a Hercegovina, č. sťažnosti 75255/10, bod 35). V tomto kontexte pritom nie je úlohou disciplinárneho súdu skúmať vecnú správnosť alebo dôvodnosť tejto kritiky, príp. jej formu alebo intenzitu. 47. Na rozdiel od skutkov I a 2 výroku II rozhodnutia, skutok 1 výroku II rozhodnutia, ktorý je disciplinárne obvinenému kladený za vinu, tento je sám realizáciou práva disciplinárne obvineného na slobodu prejavu, keď sa v médiu vyjadroval najmä k otázkam svojej rozhodovacej činnosti ako aj k H.. H. J. ako podávateľovi podnetu na jeho disciplinárne stíhanie a v súvislosti s týmto prejavom mu je vytýkané porušenie povinností sudcu. Zohľadniac prípad Todorova preto disciplinárny senát vyhodnocoval, či skutok 1 výroku II bol nosným dôvodom na podanie disciplinárneho návrhu alebo inak povedané, či takto realizovaná sloboda prejavu disciplinárne obvineného bola výlučne alebo najmä dôvodom na podanie disciplinárneho návrhu (Todorova v. Bulharsko, č. sťažnosti 40072/13, bod 154). Z vykonaného dokazovania mal disciplinárny senát za preukázané, že skutok 1 výroku II nebol hlavným dôvodom na podanie disciplinárneho návrhu, keď navrhovateľ podanie návrhu vyslovene spájal s výkonom funkcie sudcu disciplinárne obvineným (tlačové vyjadrenia zo dňa 4. a 8. apríla 2024, disciplinárny návrh). Vyjadrenia disciplinárne obvineného sa týkali najmä jeho rozhodovania alebo konkrétne osoby podávateľa podnetu, pričom ich nemožno bez ďalšieho považovať za súčasť verejnej diskusie k otázkam systémovým, alebo že by boli kritikou vládnej moci, keď tieto sa týkali najmä konkrétnej rozhodovacej činnosti disciplinárne obvineného. Naviac, nie každá kritika vyslovená sudcom vo vzťahu k prípadným disciplinárnym navrhovateľom môže byť vnímaná ako základ pre uplatnenie záverov vyplývajúcich z rozhodnutia Todorova. Bolo by popretím oprávnenia navrhovateľa podať disciplinárny návrh, ak by akýkoľvek verejný prejav sudcu vo vzťahu k výkonnej moci a jej zástupcom, obsahovo nesúladný, napr. s vládnou politikou, bol dôvodom na jeho oslobodenie spod disciplinárneho návrhu. 48. Disciplinárny senát v tejto súvislosti poukazuje naviac na jednu zásadnú odlišnosť medzi tu posudzovaným prípadom a kauzou Todorova, či inými prípadmi sudcov, ktoré boli predmetom rozhodovania ESĽP (napr. Baka v. Maďarsko, č. sťažnosti 20261/12, bod 151, Kayasu v. Turecko, č. sťažnosti 64119/00 a 76292/01, bod 80, Kudeshkina v. Rusko, č. sťažnosti 29492/04, body 79-80 a Cimperšek proti Slovinsku, č. sťažnosti 58512/16, bod 58). ESĽP už totiž posudzoval zásah do práva sudcov na slobodu prejavu cez prizmu závažnosti uložených disciplinárnych opatrení, pričom v tomto disciplinárnom konaní je práve úlohou disciplinárneho súdu, ako nezávislého orgánu, aby posúdil dôvodnosť podaného disciplinárneho návrhu aj cez závery prezentované ESĽP a rozhodol o disciplinárnom opatrení, pričom ale meritórne neprejednanie disciplinárneho návrhu považuje disciplinárny senát za krajné riešenie v ojedinelých prípadoch (viď rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 32D/22/2022). 49. Rovnako to platí aj o tzv. chilling efekte na ostatných sudcov, ktorým argumentuje disciplinárne obvinený. V súlade s rozhodovacou činnosťou ESĽP (Baka v. Maďarsko, č. sťažnosti 20261/12, bod 173, a Kövesi v. Rumunsko, č. sťažnosti 3594/19, bod 209) argumentácia týmto odstrašujúcim efektom na ostatných sudcov sa spája jednak s ich slobodou prejavu a tiež je spájaná až s uloženými opatreniami. Tu disciplinárny senát dáva do popredia, že v právnom poriadku Slovenskej republiky o

disciplinárnych deliktoch sudcov rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ktorého kreovanie navrhovateľ - minister spravodlivosti nemôže ovplyvniť a je práve na súde, aby posúdil aj tento efekt pri ukladaní prípadného opatrenia. Preto len podanie disciplinárneho návrhu za okolností tohto prípadu (nejde primárne o spojenie návrhu s realizáciou slobody prejavu disciplinárne obvineného), a to aj v spojení s autonómnou právomocou disciplinárneho senátu rozhodnúť o disciplinárnom opatrení, kedy tento nie je viazaný disciplinárnym návrhom, nevyhodnotil ako taký, ktorý by odôvodňoval oslobodenie disciplinárne obvineného spod disciplinárneho návrhu bez toho, aby došlo k prejednaniu skutkov. Ani vlastné vyjadrenie podávateľa podnetu, na základe ktorého bol disciplinárny návrh podaný, a ktorý v mediálnom prostredí vyhlásil, že by malo ísť o „odvetnú reakciu“, nenegujú relevanciu právnych limitov obrany o šikanóznosti návrhu tak, ako tieto vymedzil disciplinárny súd v tejto časti odôvodnenia. Uvedené bolo v konečnom dôsledku aj dôvodom, prečo súd nepovažoval za potrebné vo veci vypočuť H.. J. ako svedka. Uvedené bolo v konečnom dôsledku aj dôvodom, prečo súd nepovažoval za potrebné vo veci vypočuť H.. H. J. ako svedka. 50. Disciplinárny senát už len navyše dopĺňa, že disciplinárne obvinený na rozdiel od prípadu Todorova či H., nie je vo verejne významne vnímanej vedúcej funkcii v rámci stavovských sudcovských organizácií. Rovnako, v súvislosti s prípadom Todorova disciplinárny senát poukazuje na to, že subjekt, ktorý sudkyňa Todorova kritizovala, urobil cielene previerku plnenia jej pracovných povinností, dokonca sa tento netajil ani tým, že cieľom previerky sú vyjadrenia sudkyne Todorovej (Todorova v. Bulharsko, č. sťažnosti 40072/13, bod 160). 51. Vzhľadom na to, že disciplinárny senát nevidel dôvod na oslobodenie disciplinárne obvineného spod disciplinárneho návrhu z dôvodu šikanózneho návrhu či možného vzniku tzv. chilling efektu, pristúpil k posúdeniu a meritórnemu prejednaniu skutkov, ktoré sú disciplinárne obvinenému kladené za vinu. IV.C Všeobecne k vytýkaným skutkom 52. Podľa § 278 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 4 DSP môže najvyšší správny súd v disciplinárnom konaní rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v disciplinárnom návrhu. Judikatúra v tejto súvislosti už zdôraznila, že pri posudzovaní toho, čo tvorí skutok v zmysle uvedeného ustanovenia, nie je vždy rozhodujúci jeho doslovný opis v skutkovej vete obžaloby (disciplinárnom návrhu). Podstata skutku je totiž určená účasťou obvineného na určitej (trestne) stíhanej udalosti, z ktorej vzišiel následok významný z hľadiska (trestného) práva hmotného. Podstata skutku zostáva zachovaná, ak je zachovaná aspoň sčasti totožnosť konania alebo následku (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Tz 207/95, judikát R 9/1997). Neskoršia judikatúra tieto závery spresnila v tom zmysle, že totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach. Teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi skutkovými okolnosťami uvedenými v obžalobnom návrhu (disciplinárnom návrhu) a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami. Súd totiž musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania. Súdna prax teda pripúšťa odchýlky od skutkového stavu uvedeného v obžalobe, či už tak, že sa k nemu pripoja nové skutočnosti v obžalobe neuvedené, alebo sa vynechajú niektoré skutočnosti v obžalobe uvedené, ak sa ukázali nesprávnymi, alebo že sa skutočnosti určitým spôsobom len modifikujú, pokiaľ sa tým nemení priamo podstata skutku (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR 1 TdoV 19/2011). 53. Uvedené závery najvyšší správny súd aplikuje aj v disciplinárnom konaní a pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti sudcov, pri ktorej § 150 ods. 2 zákona o sudcoch odkazuje na primerané použitie všeobecnej časti Trestného zákona (viď napr. 33D/9/2021, 31D/7/2023). Ani najvyšší správny súd tak nie je doslovne viazaný formuláciou skutkovej vety (opisu skutku) v disciplinárnom návrhu, ale môže k nemu po vykonanom dokazovaní pripojiť nové skutočnosti, ktoré v návrhu neboli uvedené alebo vynechať skutočnosti, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, prípadne ho inak nemateriálne preformulovať. Podstatné je, aby zostala zachovaná totožnosť skutku vo vyššie vymedzenom význame. 54. Disciplinárny senát uvedené posudzoval aj v kontexte námietky disciplinárne obvineného v súvislosti s posúdením skutku 2 bodu II rozhodnutia, ktorý namietal znenie skutkovej vety návrhu, ktorá v súvislosti s týmto skutkom obsahuje pojmy ako „rozhodol“ alebo „vydal“ sporné uznesenie, hoci v danej

veci senát rozhodoval pomerom hlasov 3:0. Zistený skutkový stav v súvislosti so skutkom 2 bodu II rozhodnutia preto posúdil s ohľadom na tieto všeobecné východiská a dospel k záveru, že pri zachovaní totožnosti skutku je možné výrazy namietané disciplinárne obvineným nahradiť vhodnými výrazmi, ktoré korešpondujú so zisteným skutkovým stavom. Z odôvodnenia návrhu aj vykonaného dokazovania vyplynulo, že disciplinárne obvinený pri prijímaní uznesenia sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX dňa 2. mája 2022 nekonal ako samosudca, ale ako člen trojčlenného senátu a hlasoval za predmetné uznesenie. Uvedené nespochybňuje ani disciplinárne obvinený. Vzhľadom na uvedený záver disciplinárny senát skutkovú vetu upravil ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a skutok posudzoval na základe takto upravenej skutkovej vety, pričom bola zachovaná totožnosť skutku. 55. Rovnako pri skutku I rozhodnutia disciplinárny senát v skutkovej vete uviedol doslovnú citáciu výroku disciplinárne obvineného, ktorý bol podstatou uvedeného skutku vytýkaného disciplinárne obvinenému. IV.D Právne posúdenie skutkov I a 1 výroku II rozhodnutia 56. V súvislosti so skutkami I a 1 výroku II rozhodnutia disciplinárny senát konštatuje, že tieto sa týkajú verejne prezentovaných vyjadrení disciplinárne obvineného a z toho dôvodu sa disciplinárny senát na úvod venoval podmienkam a obmedzeniam verejných prejavov sudcov. 57. Podľa čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ďalej len „Ústava“). Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) možnosti obmedzenia slobody prejavu v čl. 10 ods. 2 špecifikuje tak, že keďže výkon tejto slobody zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. 58. Podľa ustanovenia § 30 ods. 1 prvá veta zákona o sudcoch v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. 59. Podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o sudcoch v záujme záruky, nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný najmä e) dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná, g) dodržiavať zásady sudcovskej etiky. 60. Zásady sudcovskej etiky prijaté Súdnou radou Slovenskej republiky v roku 2015 v súvislosti s výrokmi sudcov upravujú tieto povinnosti: Sudca vykonáva svoju funkciu nestranne, profesionálne, svedomito a dôsledne. (Čl. III bod 3) Sudca vzbudzuje a chráni zdanie nestrannosti, a to aj v konaniach, keď verejnosť prejavuje silné pozitívne alebo negatívne emócie voči účastníkom konania.“ (Čl. III bod 4) 61. Pravidlá a limity pri prezentovaní názorov sudcov a k ich výrokom sa nachádzajú aj v medzinárodných dokumentoch. 62. Londýnska deklarácia Európskej siete súdnych rád (ENCJ) „Sudcovská etika“ z roku 2010 stanovuje, že „sudca má nárok na úplnú slobodu názoru, ale musí byť opatrný vo vyjadrovaní svojich názorov, a to aj v krajinách, v ktorých má sudca byť právo členom politickej organizácie. V každom prípade sa táto sloboda názoru nemôže prejavovať pri výkone jeho sudcovskej funkcie. Sudca sa vyhýba každému konaniu, ktoré by mohlo podporovať domnienku, že jeho rozhodnutia sú motivované iným než spravodlivým a odôvodneným použitím zákona. V politike má sudca ako každý občan právo mať politické názory. Jeho úlohou je (prejavením zdržanlivosti) zabezpečiť, aby ľudia mohli plne dôverovať justícii, bez obáv z názorov sudcu. Sudca je rovnako zdržanlivý v jednaniach s médiami. Nemôže v mene slobody prejavu vystupovať zaujato alebo v prospech jednej strany. Rovnako opatrný je sudca, aj keď čelí kritike

alebo útokom. Sudca sa zdrží komentovania svojich rozhodnutí, aj keď sú kritizované zo strany médií alebo akademickými komentátormi a dokonca aj keď sú zmenené v rámci odvolania. Spôsob, akým vyjadruje svoj názor, je v odôvodnení rozhodnutia. Keď je demokracia a základné slobody v ohrození, sudcovská zdržanlivosť môže ustúpiť povinnosti vyjadriť svoj názor.“ 63. Tiež Stanovisko č. 3 (2002) Poradnej rady európskych sudcov (CCJE) o zásadách a pravidlách profesionálneho správania sudcov, o etike, o nezlučiteľnom správaní a o nestrannosti uvádza, že „dôvera verejnosti v súdnictvo a jej rešpektovanie sú zárukami výkonnosti súdnictva: je pochopiteľné, že pre verejnosť je pri posudzovaní dôveryhodnosti súdnictva správanie sudcov pri ich profesionálnych činnostiach dôležité. Preto by sudcovia mali svoje povinnosti plniť bez akéhokoľvek zvýhodňovania, prejavovania zaujatosti alebo predpojatosti. Svoje rozhodnutia by nemali prijímať tak, že budú brať do úvahy niečo, čo je mimo aplikácie zákonných noriem. Počas prejednávania prípadu, alebo ak im prejednávanie prípadu môže byť nariadené, by nemali vedome robiť žiadne komentáre, ktoré by mohli odôvodnene naznačovať nejaký stupeň prejudikovania rozhodnutia sporu, alebo ovplyvniť nestrannosť konania. (body 22 - 23). Zároveň sudcovia by nemali byť izolovaní od spoločnosti, v ktorej žijú, lebo súdnictvo môže riadne fungovať, len ak sú sudcovia v kontakte s realitou (bod 27), musí byť vytvorená primeraná rovnováha medzi stupňom zainteresovania sudcov v spoločnosti a potrebou, aby boli pri plnení svojich povinností nezávislí a nestranní a aby sa takými aj javili (bod 28) a v širšom ponímaní je potrebné zvážiť účasť sudcov na verejných diskusiách, ktoré majú politický charakter. Aby sa zachovala dôvera verejnosti v súdnictvo, sudcovia by sa nemali vystavovať politickým útokom nezlučiteľným so zásadou neutrálnosti, ktorú súdnictvo vyžaduje (bod 31). Sudcom by malo byť povolené zúčastňovať sa na určitých diskusiách týkajúcich sa národnej justičnej stratégie. Malo by byť umožnené, aby mohli byť konzultovaní a aby zohrávali aktívnu úlohu pri príprave legislatívy týkajúcej sa ich štatútu a v širšom ponímaní aj činnosti súdnictva (bod 34). Sudcovia musia byť opatrní vo svojich vzťahoch s médiami a musia byť schopní zachovať si nezávislosť a nestrannosť, vyhýbajúc sa akémukoľvek využívaniu akýchkoľvek vzťahov so žurnalistami a akýmkoľvek bezdôvodným komentárom k prípadom, ktoré prejednávajú. Avšak právo verejnosti na informácie je základným princípom vyplývajúcim z článku 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach. To znamená, že sudca plní oprávnené očakávania občanov jasne motivovanými rozhodnutiami (bod 40). 64. Magna Charta sudcov prijatá Poradnou radou Európskych sudcov (CCJE) v novembri 2010 v § 1 stanovuje, že poslaním súdnej moci je zabezpečiť samotnú existenciu právneho štátu, a tým zabezpečiť riadne uplatňovanie právnych predpisov nestranne, spravodlivo, čestne a efektívnym spôsobom. Sudcovská nezávislosť a nestrannosť sú nevyhnutné predpoklady pre fungovanie súdnictva (§ 2). 65. Z citovaného vyplýva, že vnútroštátne zákonné ustanovenia, ako aj medzinárodné dokumenty prikazujú sudcovi zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Zároveň je však nepochybné, že sloboda prejavu je zaručená skutočne každému a nie je ju možné uprieť ani sudcovi (rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Baka v. Maďarsko, č. sťažnosti 20261/12, Wille v. Lichtenštajnsko, č. sťažnosti 28396/95, Guja v. Moldavsko, č. sťažnosti 14277/04, Kudeshkina v. Rusko, č. sťažnosti 29492/04). Ako kohokoľvek iného sa však aj sudcov týka tzv. limitačná klauzula, a teda aj ich právo na slobodu prejavu možno obmedziť, ak toto ich právo koliduje s iným ústavne zaručeným a garantovaným právom. Tým je v prípade prejavov sudcov práve právo na spravodlivý proces, nestrannosť a nezávislosť sudcu, ako aj dôveryhodnosť celej justície, keďže prejavy sudcov ako nositeľov súdnej moci majú potenciál ovplyvniť vnímanie celej justície. Nastavenie rovnováhy medzi týmito kolidujúcimi právami je potom následne v rukách súdov, ktoré posudzujú jednotlivé prípady realizácie práva na slobodu prejavu sudcov. Vplyv rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“) je v tejto oblasti významný, preto na túto disciplinárny súd ďalej poukazuje. 66. Na úvod je potrebné zdôrazniť, že sudca nie je obyčajným aktérom vo verejnom diskurze, ale aktérom kvalifikovaným a privilegovaným. Aj definícia pojmu „povinnosti a zodpovednosť" ako súčasť limitačnej klauzuly čl. 10 Dohovoru pamätá na to, že v prípade sudcov majú tieto povinnosti a zodpovednosť osobitný rozmer súvisiaci s ich postavením (Eminagaoglu v. Turecko, č. sťažnosti 76521/12, bod 139). Cieľom špecifických obmedzení alebo lepšie povedané špecifických podmienok pre realizáciu slobody prejavu sudcu je tak zabezpečenie toho, aby bola súdna moc dôveryhodná a na konci dňa úspešná v napĺňaní svojej ústavnej úlohy (Baka v. Maďarsko, č. sťažnosti 20261/12, bod 164).

67. Sudca preto nemôže postupovať pri vyjadrovaní svojich názorov, ako by mohol postupovať akýkoľvek iný aktér verejného diskurzu, vrátane iných osôb majúcich právnické vzdelanie (Morice v. Francúzsko, č. sťažnosti 29369/10, bod 168). Musí ukazovať pri voľbe tém istú zdržanlivosť, ktorá súvisí so zachovaním autority a legitimity súdnej moci (Wille v. Lichtenštajnsko, č. sťažnosti 28396/95, bod 64). V prípade, ak sa sudca verejne vyjadruje alebo prednáša verejné prejavy vo vzťahu k témam týkajúcim sa konkrétne súdnej moci, musí byť voči súdnej moci lojálny (Guja v. Moldavsko, č. sťažnosti 14277/04, body 70-71). Pod touto lojalitou je potrebné rozumieť taký postup sudcu, keď sudca všetkými verejnými prejavmi podporuje a obhajuje nezávislosť súdnej moci a jej nenahraditeľnú úlohu v demokratickom a právnom štáte založenom na úcte k ľudským právam. Taká podpora a obhajoba môže spočívať ako v pozitívnom hodnotení výkonu súdnej moci a prejavov či správania jednotlivých sudcov, poukazovaní na kladné príklady a úspechy, tak aj (a práve) v negatívnom (kritickom) hodnotení výkonu súdnej moci a prejavov či správania jednotlivých sudcov (Żurek v. Poľsko, č. sťažnosti 39650/18, bod 222). 68. Sudcovia musia vykazovať značnú mieru rétorického či publikačného sebaobmedzenia v prípade, ak ide o veci, ktoré sami rozhodujú. Účelom požiadavky na zdržanlivosť sudcov je zabezpečiť, aby sudcovia, aj keď komentujú isté témy pútajúce verejný záujem, ako napríklad súdne konania a ich výsledky, nepodliehali emóciám a nemali tendenciu zabiehať k škandalizácii, vyvolávať senzácie či sťahovať na seba nenáležitú mediálnu pozornosť (Olujič v. Chorvátsko, č. sťažnosti 22330/05, bod 59). Aj šírenie presných informácií má v prípade sudcov prebiehať s mierou a slušne (Kudeshkina v. Rusko, č. sťažnosti 29492/04, bod 93). 69. ESĽP v súvislosti s vyjadreniami príslušných orgánov o prebiehajúcich trestných konaniach uviedol, že čl. 6 Dohovoru neznamená, že tieto orgány nemajú, resp. nemôžu informovať verejnosť o neskončených trestných konaniach (criminal investigations in progress), musia však tak robiť zdržanlivo a obozretne, aby sa rešpektovala prezumpcia neviny dotknutých osôb (Fatullayev proti Azerbajdžanu, č. sťažnosti 40984/07, bod 159). Od sudcov sa vyžaduje, aby zachovávali maximálnu diskrétnosť s ohľadom na prípady, ktorými sa zaoberajú a aby si zachovali svoj obraz nestrannosti (Baka v. Maďarsko, č. sťažnosti 20261/12, bod 164, Olujič v. Chorvátsko, č. sťažnosti 22330/05, bod 59). 70. Povinnosť zdržanlivosti je i povinnosťou lojálnosti a ich podstata má napomáhať štátu v plnení jeho funkcií. Tieto povinnosti majú viesť primárne k odstráneniu protiprávneho konania v rámci príslušného orgánu prostredníctvom inštančného postupu, resp. iného orgánu. Len v prípade zjavnej neuskutočniteľnosti takéhoto postupu je prípustnou možnosťou medializácia veci (Guja v. Moldavsko, č. sťažnosti 14277/04). 71. Výnimku v tomto smere predstavujú základné otázky fungovania súdneho systému ako inštitúcie nevyhnutnej pre riadne fungovanie demokratickej spoločnosti, kedy je otázka verejnej diskusie vecou verejného záujmu a kedy má byť aj vo vzťahu k obmedzeniu verejných prejavov uplatnený národnými orgánmi „zužujúci výklad" príslušných zákonných obmedzení (Morice v. Francúzsko, č. sťažnosti 29369/10, Todorova v. Bulharsko, č. sťažnosti 40072/13). Súd opakuje, že otázky týkajúce sa fungovania systému súdnictva predstavujú otázky verejného záujmu, ktorých diskusia požíva ochranu čl. 10 Dohovoru (Simić v. Bosna a Hercegovina, č. sťažnosti 75255/10, bod 33). Pokiaľ ide o ochranu autority súdnictva, v stávke je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti vzbudzovať u obvineného, ??pokiaľ ide o trestné konanie, a tiež u širokej verejnosti (Fey v. Rakúsko, 24. februára 1993, séria A č. 255-A). 72. Osobitnú kategóriu tvoria tiež predstavitelia súdnej moci, ktorí požívajú väčšiu mieru slobody prejavu. Sú to najmä predsedovia súdov (Baka, Harabin, Wille), predsedovia sudcovských združení (Eminagaoglu, Todorova), predsedovia súdnych rád (Baka), hovorcovia súdu (Żurek) či členovia súdnej rady (Żurek). 73. ESĽP tiež opakovane rozhodol, že nedochádza k zásahu do slobody prejavu sudcu, ak boli voči sudcovi vyvodené opatrenia v súvislosti s plnením jeho povinností. Išlo, napr. o situáciu, keď si predseda súdu nesplnil svoje povinnosti týkajúce sa správy súdov tým, že neumožnil skupine audítorov z ministerstva financií vykonanie kontroly na najvyššom súde (Harabin v. Slovenská republika, č. sťažnosti 58688/11, bod 152). Rovnako išlo o situáciu, keď bol sudca odvolaný z funkcie sudcu z dôvodu zaslania listu, ktorého obsah nepochybne vzbudil dôvodné podozrenie o jeho nestrannosti a nezávislosti, a správanie nezlučiteľné s úlohou sudcu. Sudca mal v tejto veci poškodiť reputáciu ústavného súdu a

reputáciu sudcu, a preto sa rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa z funkcie sudcu v podstate týkalo jeho schopnosti vykonávať jeho funkcie, teda posúdenia jeho odbornej kvalifikácie a osobných kvalít v kontexte jeho aktivít a postojov týkajúcich sa ústavného súdu (Simić v. Bosna a Hercegovina, č. sťažnosti 75255/10, bod 35). Vo veci sudkyne, ktorá na pojednávaní vyslovila názor týkajúci sa morálky strany, súd tiež rozhodol, že išlo o kontext porušenia zákonných povinností sudkyne pri výkone sudcovských funkcií a nie o zásah do jej slobody prejavu (Pitkevich v. Rusko, č. sťažnosti 47936/99, bod 2). Takéto situácie treba odlíšiť od iných prípadov, v ktorých súd konštatoval, že opatrenia voči sudcovi sa podstatne vzťahovali na slobodu prejavu a kde takéto opatrenia boli podnietené, napríklad, názormi vyjadrenými predsedom Lichtenštajnského správneho súdu počas vyučovacej hodiny (Wille v. Lichtenštajnsko, č. sťažnosti 28396/95, ods. 48 - 50), vyjadrením sudcu v médiách (Kudeshkina v. Rusko, č. sťažnosti 29492/04, ods. 79) alebo formou a obsahom textov vypracovaných prokurátorom a štátnym zamestnancom následne sprístupneným médiám (Kayasu v. Turecko, č. sťažnosti 64119/00, ods. 80 a Poyraz v. Turecko, č. 15966/06, ods. 58). Teda od situácie, keď sa disciplinárne previnenie netýkalo žiadnych vyjadrení alebo názorov sudcu vyjadrených v kontexte verejnej diskusie alebo v médiách (Harabin proti Slovenskej republike, rozsudok č. 58688/11, bod 151). V týchto prípadoch boli rozhodnutia o uložených opatreniach podmienené názormi, ktoré verejne vyjadrili, a preto predstavovali zásah do ich práva na slobodu prejavu (Simić v. Bosna a Hercegovina, č. sťažnosti 75255/10, bod 35). 74. Z rovnakých východísk už vychádzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 32D/20/2021 zo dňa 20. mája 2022 či sp. zn. 32D/16/2021 zo dňa 27. októbra 2022. 75. Tiež Poradná rada európskych sudcov (CCJE) pripomína, že odôvodnenie/odôvodňovanie rozsudkov je výkonom sudcovskej povinnosti a nejde o uplatnenie ich individuálneho práva na slobodu prejavu (mutatis mutandis Opinion No. 25 (2022) on the topic of "Freedom of Expression of Judges and the Duty of Judicial Independence (CCJE(2022)4). Strasbourg, 2022, bod 9). 76. Z vyššie uvedeného podľa disciplinárneho súdu vyplýva, že je nevyhnutné pre posúdenie toho, či disciplinárnym konaním dochádza k vyvodzovaniu disciplinárnej zodpovednosti v súvislosti so slobodou prejavu sudcu a či je dôvodné ju obmedziť, vziať do úvahy - či sudca vôbec realizuje iba slobodu prejavu, z akej pozície hovorí, o čom/o kom hovorí, kde hovorí, kedy hovorí a ako hovorí. IV.D.1 Skutok I 77. Ako prvou otázkou pri posúdení skutku I rozhodnutia sa disciplinárny senát zaoberal tým, či výrok disciplinárne obvineného, ktorý realizoval pri verejnom vyhlásení uznesenia, je výkonom jeho funkcie sudcu alebo súčasťou verejnej diskusie v rámci realizácie práva na slobodu prejavu. V závislosti od uvedeného sú totiž v zmysle vyššie uvedených východísk na sudcov pri ich verejnom vyjadrovaní kladené nároky na ich zdržanlivosť. 78. Disciplinárny senát konštatuje, že výrok disciplinárne obvineného, ktorý mu je kladený za vinu v rámci skutku I rozhodnutia, disciplinárne obvinený realizoval v čase verejného vyhlásenia uznesenia senátu v časti jeho odôvodnenia. Zo strany disciplinárne obvineného tak nešlo o výrok, ktorý by vykonal v médiách alebo inom verejnom priestore zapojac sa do verejnej diskusie, ale realizoval ho v pojednávacej miestnosti pri realizácii úkonu súdu, ktorý je procesným predpisom vyslovene predpokladaný a upravený (ústne odôvodnenie rozhodnutia súdu). Náležitosti odôvodnenia uznesenia o vzatí obvineného do väzby presne definujú ustanovenia § 176 ods. 2 v spojení s § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý tiež stanovuje v akých situáciách súd uznesenia verejne vyhlasuje (§ 177 Trestného poriadku). Z uvedeného je zrejmé, že disciplinárne obvinený ako predseda senátu vo veci sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX, keď dňa 2. mája 2022 verejne vyhlasoval uznesenie o vzatí do väzby obvineného, postupoval podľa zákonom upravených procesných pravidiel. Za týchto okolností skutku bolo úlohou disciplinárneho súdu posúdiť, či uvedené konanie disciplinárne obvineného možno považovať za výkon funkcie sudcu. 79. Obsahu pojmu „výkon funkcie sudcu“ sa zákon o sudcoch venuje v ustanovení § 62, podľa ktorého ako výkon funkcie sudcu sa okrem výkonu činností vyplývajúcich z osobitných predpisov 1) zabezpečujúcich výkon súdnictva, ak tento zákon neustanovuje inak, posudzuje aj napr. čas čerpania dovolenky a preventívnej rehabilitácie, plateného pracovného voľna, zdokonaľovacej služby, výkonu civilnej služby namiesto vojenského cvičenia, prehlbovania kvalifikácie a zvyšovania kvalifikácie,

prestávky na dojčenie a iné. Z uvedeného vyplýva, že za výkon funkcie sudcu sa primárne považuje výkon činností vyplývajúcich z osobitných predpisov zabezpečujúcich výkon súdnictva. Zákonodarca v poznámke pod čiarou k uvedenému zákonnému ustanoveniu uvádza odkaz (číslo 1), v ktorom príkladmo označuje procesnoprávne predpisy, ktoré bližšie upravujú, čo možno zaradiť pod výkon súdnictva, ako Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok, Trestný poriadok. Z uvedenej definície možno uzavrieť, že za výkon funkcie sudcu sa primárne považujú všetky úkony sudcu, ktoré sudca vykonáva podľa príslušných procesných predpisov. 80. Aplikujúc uvedené na prípad disciplinárne obvineného, verejné vyhlásenie uznesenia je úkon výslovne uvedený v procesnom predpise (§ 177 Trestného poriadku), na ktorý sa vzťahujú aj ustanovenia o náležitostiach odôvodnenia uznesenia (§ 176 ods. 2 v spojení s § 72 ods. 2 Trestného poriadku). Verejné vyhlásenie odôvodnenia uznesenia má významný podiel na zabezpečení práva na spravodlivý proces účastníkov konania, keďže písomné vyhotovenie uznesenia musí byť v zhode s obsahom uznesenia tak, ako bolo vyhlásené (§ 172 ods. 1 v spojení s § 180 Trestného poriadku), pričom nedostatočnosť odôvodnenia, príp. jeho vnútorné rozpory alebo dokonca odklon odôvodnenia od vlastného výroku súdneho rozhodnutia môžu byť vyhodnotené ako dôvod na jeho zrušenie. Naviac, je nepochybné, že kvalita odôvodnenia rozhodnutia (a to bez ohľadu na to, či je toto rozhodnutie následne akýmkoľvek spôsobom preskúmateľné alebo preskúmavané) predstavuje jeden z najvýznamnejších kvalitatívnych parametrov výkonu súdnictva navonok. Verejne vyhlásené odôvodnenie rozhodnutia potom môže dopadať nielen na subjektívne práva konkrétnych účastníkov konania v súdenej veci, ale je spôsobilá vážnym spôsobom ohroziť aj dôveru verejnosti v justičný systém Slovenskej republiky, keďže ide o úkon verejný a rozhodnutia súdov sa následne publikujú. Verejné vyhlásenie rozhodnutia preto nie je možné hodnotiť inak ako výkon súdnictva. 81. Na základe uvedeného preto disciplinárny senát dospel k záveru, že disciplinárne obvinený dňa 2. mája 2022 pri vyhlasovaní uznesenia o vzatí obvineného do väzby, vykonával funkciu sudcu a vo všeobecnosti nevstupoval do verejnej diskusie, teda nerealizoval iba svoje autonómne subjektívne právo na slobodu prejavu. Vzhľadom na uvedený záver, keď prejav, ktorý je disciplinárne obvinenému kladený za vinu, bol realizovaný v rámci výkonu jeho funkcie, nebolo možné bez ďalšieho automaticky na vec disciplinárne obvineného aplikovať vyššie uvedené východiská a kritériá pre prípadný zásah do jeho slobody prejavu, keďže o jej realizáciu vyslovene nešlo. Výroky sudcu pri výkone jeho funkcie je preto potrebné vnímať prísnejšie, reflektujúc povinnosti sudcu týkajúce sa výkonu jeho funkcie a hranice, ktoré stanovujú. 82. Úlohou disciplinárneho senátu tak bolo posúdiť, či disciplinárne obvinený pri výkone svojej funkcie - pri vyhlasovaní uznesenia o vzatí obvineného do väzby - konal v rozpore s povinnosťami sudcu, pre ktoré by bolo možné vyvodiť jeho disciplinárnu zodpovednosť. 83. V zmysle ustanovenia § 176 ods. 2 Trestného poriadku v odôvodnení uznesenia treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti. Pre odôvodnenie rozhodnutia o väzbe podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku navyše platí, že odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera, ktoré preukazujú dôvodnosť trestného stíhania a konkrétne skutočnosti, ktoré zakladajú dôvod väzby podľa § 71; v odôvodnení sa súd vysporiada aj s tým, prečo nenahradil väzbu podľa § 80 alebo § 81. V prípade väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) výrok rozhodnutia o väzbe obsahuje aj označenie zákonného ustanovenia o lehote podľa § 76 ods. 8 alebo 9, odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie konkrétnych skutočností, ktoré zakladajú dôvodnú obavu, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo z ktorých je zrejmé, že tak obvinený už konal; tieto skutočnosti uvedie už prokurátor vo svojom návrhu. Zároveň však platí, že pri verejnom vyhlásení uznesenia Trestný poriadok nevyžaduje uvedenie celého odôvodnenia, ale od predsedu senátu požaduje uvedenie jeho podstatnej časti (§ 171 ods. 2 v spojení s § 180 Trestného poriadku). Bez ohľadu na to, že pri vyhlasovaní uznesenia predseda senátu nevyhlasuje celé odôvodnenie, obsah odôvodnenia procesný predpis viaže vyslovene na právne a skutkové otázky súvisiace s predmetom trestného konania, pričom sa očakáva, že jasne a zrozumiteľne dá na ne odpoveď (mutatis mutandis Ruiz Torija v. Španielsko, sťažnosť č. 18390/91). Zároveň však platí, že náležité odôvodnenie rozhodnutia

má význam nielen z hľadiska jeho zákonnosti, ale aj z hľadiska naplnenia základných funkcií trestného práva, medzi ktoré nepochybne patrí výchovné a preventívne pôsobenie rozhodnutí trestných súdov na verejnosť. 84. Zohľadniac uvedené disciplinárny senát vyhodnocoval, či výrok disciplinárne obvineného, ktorý mu je v rámci skutku I rozhodnutia kladený za vinu, teda či bol vykonaný v rámcoch stanovených zákonom pre odôvodnenie rozhodnutia. Pre posúdenie danej otázky bolo nevyhnutné zobrať do úvahy to, že disciplinárne obvinený sporný výrok uviedol pri vyhlasovaní rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby, teda v konaní, v rámci ktorého sa nerozhodovalo o vine a treste obvineného, ale o fakultatívnom zabezpečujúcom inštitúte - obmedzení osobnej slobody obvineného, u ktorého stále platí prezumpcia neviny. Podľa disciplinárneho senátu preto výrok predsedu senátu, ktorým posiela odkaz všetkým osobám, že žiaden tento skutok do budúcnosti nezostane nevyšetrený, a rovnako nezostane prípadne nevyvodená konkrétna trestná zodpovednosť konkrétnych osôb a zdvíha prst všetkým tým osobám, ak by chceli v tomto trende pokračovať, je potrebné posúdiť v kontexte prejednávanej veci - rozhodovania o väzbe. Ako už bolo vyššie uvedené, v prípadoch väzobných rozhodnutí by v odôvodnení rozhodnutia mal odznieť právny názor súdu spočívajúci v dôvodnosti jednak vedenia trestného stíhania proti obvinenému, ako aj dôvodnosti existencie väzobného dôvodu, čo nemožno stotožňovať s odsudzujúcim rozsudkom alebo preukázaním viny obžalovaného. Konajúci senát tak pri rozhodovaní o väzbe skúma tiež to, či má zo spisu a prípadnými pred súdom tvrdenými skutočnosťami minimálne pri dostatočne rozumnej miere pravdepodobnosti bez zjavných omylov a nesprávností osvedčenú skutočnosť, že existujú dôvody na podozrenie, že stíhaný skutok spáchal obvinený (I. ÚS 184/2023, bod 15). Robí to však len do miery odôvodnenosti podozrenia, ktoré predpokladá existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok z 21.12.2010, body 112 a 113). Rozhodnutie o väzbe teda nie je rozhodnutím o vine či nevine obvineného. Súd sa pri rozhodovaní o väzbe nezameriava na hodnotenie viny obvineného, obhajoby obvineného alebo dôkazov spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Súd pri rozhodovaní o väzbe skúma predovšetkým to, či sú splnené materiálne a formálne podmienky rozhodnutia o väzbe (II. ÚS 626/2016). 85. V tomto svetle potom disciplinárny senát konštatuje, že výrok disciplinárne obvineného pri vyhlasovaní rozhodnutia sám osebe nie je možné považovať za taký, ktorým by vyslovene dochádzalo k vyhodnocovaniu konkrétnych skutkových a právnych okolností posudzovanej veci (§ 176 ods. 2 v spojení s § 72 ods. 2 Trestného poriadku), keďže súd v danej veci posudzoval otázku dôvodnosti vzatia obvineného do väzby a nie otázku samotného skutku - viny obvineného. Uvedený výrok podľa disciplinárneho senátu nie je možné podradiť ani pod zákonom predpokladané odôvodnenie rozhodnutia o väzbe, ktorého súčasťou je posúdenie odôvodnenosti podozrenia voči obvinenému, keďže tento výrok jednak nebol spojený so žiadnymi skutkovými okolnosťami prejednávanej veci a je skôr hodnotením skutku ako len dôvodnosti podozrenia. Preto, keď sa disciplinárne obvinený vyjadroval k samotnému skutku spôsobom jeho hodnotenia a tento druh skutkov v zásade odsudzuje (zdvíha prst pred páchaním tohto druhu skutkov), uvedené nie je možné považovať za jeho právny názor týkajúci sa dôvodnosti podozrenia voči obvinenému, ktorý je legitímny v súvislosti s rozhodnutiami o väzbe. 86. Vo svojej obhajobe samotný disciplinárne obvinený pritom tvrdil, že týmto výrokom realizoval požiadavku Trestného poriadku na výchovné pôsobenie trestného stíhania na verejnosť (§ 249 ods. 1 Trestného poriadku). Uvedenú požiadavku Trestného poriadku disciplinárny senát žiadnym spôsobom nespochybňuje, ale poukazuje na to, že predmetom prejednávanej veci neboli otázky samotného preukázania viny a uloženia trestu ale skúmanie podmienok väzby. Preto, ako už bolo vyššie uvedené, rozhodovanie o väzbe vzhľadom na jeho zabezpečovací charakter, právnu aj spoločenskú chúlostivosť a významný zásah do slobody obvineného, o ktorého vine nebolo ešte právoplatne rozhodnuté, v sebe ešte nenesie výchovný účel trestného stíhania. Naopak, práve z týchto dôvodov predpokladá toto rozhodovanie ešte vyššiu mieru zdržanlivosti v súvislosti so závermi, z ktorých súd vychádza, ak majú tieto mať akýkoľvek presah na samotný skutok, resp. hodnotenie možnej viny. Podľa disciplinárneho senátu tak vyjadrenia sudcu v konaní o väzbe, ktoré majú za cieľ výchovne vplývať na verejnosť alebo obvineného v súvislosti so samotným skutkom, ktorý je obvinenému kladený za vinu, nie je možné bez ďalšieho vyhodnotiť ako realizáciu výchovného pôsobenia trestného stíhania podľa § 249 ods. 1 Trestného poriadku.

87. Práve s konaním o väzbe je potrebné ešte výraznejšie spájať požiadavky na zdržanlivosť sudcu pri jeho vyjadrovaní. Zohľadniac východiská pre posúdenie tohto skutku, sudca by počas prejednávania prípadu, alebo ak mu prejednávanie prípadov môže byť nariadené, nemal vedome robiť žiadne komentáre, ktoré by mohli odôvodnene naznačovať nejaký stupeň prejudikovania sporu alebo ovplyvniť nestrannosť konania, pričom v konaniach o väzbe musí byť uvedené štandardom. Vzhľadom na to, že konanie o väzbe má len zabezpečovaciu povahu a nie je ešte konaním o vine obvineného, od sudcov je potrebné vyžadovať, aby sa v konaní o väzbe striktne pridržiavali vyhodnotenia zákonom stanovených podmienok väzby. Uvedené platí o to viac v prípade, ak ide o sudcu, ktorý môže rozhodovať tak v otázkach väzby ako aj o samotnom skutku (prípad disciplinárne obvineného). V opačnom prípade sa sudca pohybuje na tenkom ľade, keď okrem podmienok väzby (okrem iného dôvodnosti trestného stíhania voči obvinenému) vyhodnocuje aj vinu obvineného, ktorej hodnotenie nemôže byť predmetom konania o väzbe, vystavuje sa riziku, že jeho verejne použité výrazy, ktoré by mohli naznačovať, že si mohol vytvoriť nepriaznivý názor na prípad obvineného, môžu objektívne odôvodňovať obavy z jeho nestrannosti (Buscemi v. Taliansko, sťažnosť č. 29569/95, body 67 a 68). 88. Preto ak disciplinárne obvinený v konaní o väzbe posielal odkaz a zdvihnutý prst verejnosti v súvislosti so skutkom, ktorý bol obvinenému kladený za vinu, v tom zmysle, že ju vystríha pred páchaním obdobných skutkov, uvedené je v rozpore s požiadavkou na zdržanlivosť sudcu pri jeho vyjadrovaní o veci, ktorú prejednáva alebo môže v budúcnosti prejednávať. Uvedený výrok mohol legitímne vo verejnosti vzbudiť pochybnosť o tom či bude disciplinárne obvinený spôsobilý ich vec, ktorá sa bude týkať obdobného skutku (kriminalizácia justičných orgánov) posúdiť nestranne a či si na tento druh skutkov nevytvoril nepriaznivý názor. Okrem tejto pochybnosti o jeho individuálnej nestrannosti, mohli vo verejnosti vzniknúť pochybnosti o nestrannom rozhodovaní súdov, a to cez obavy z vysloveného názoru disciplinárne obvineného, čo môže mať vplyv na dôveryhodnosť justície ako celku. Navyše, podľa disciplinárneho senátu nie je možné tento výrok vyhodnotiť iba ako smerujúci voči verejnosti, ale aj voči obvinenému v danej veci. Vzhľadom na to, že výrok bol prednesený v súvislosti s konkrétnou vecou obvineného a nie je vylúčené, že disciplinárne obvinený ako trestný sudca Najvyššieho súdu SR môže prípadne rozhodovať aj o vine obvineného, mohol tento aj u obvineného vzbudiť pochybnosti o tom, či disciplinárne obvinený vedel pri rozhodovaní o väzbe, prípadne bude vedieť pri možnom budúcom rozhodovaní o jeho vine, dodržať požiadavky na jeho nestrannosť. Výrok disciplinárne obvineného totiž v sebe nesie známky jeho osobného presvedčenia o potrebe vyvodzovania (trestnej) zodpovednosti voči osobám, ktoré by boli obvinené z obdobných skutkov (kriminalizácia justičných orgánov) - vystríha pred nepokračovaním v týchto skutkoch, čo je v rozpore s požiadavkou na to, aby bol sudca pri svojom rozhodovaní motivovaný iba spravodlivým a odôvodneným použitím zákona. 89. Podľa disciplinárneho senátu nie je možné v kontexte veci nechať bez povšimnutia ani tú skutočnosť, že disciplinárne obvinený výrok realizoval v mediálne sledovanej kauze a tento bol hneď v deň jeho vyslovenia médiami rozdistribuovaný širokej verejnosti. Preto, hoci bol výrok realizovaný v rámci výkonu funkcie sudcu, vstúpil tiež do verejného priestoru vzhľadom na sledovanosť kauzy. Takýmto komentovaním kauzy disciplinárne obvinený nenaplnil požiadavky na zdržanlivosť sudcu, aby nepodliehal emóciám a nemal tendenciu zabiehať k škandalizácii či vyvolávať senzácie. 90. Ak disciplinárne obvinený argumentuje tým, že v uzneseniach najvyššieho súdu, ktoré boli vykonané v rámci dokazovania, tento nikdy neprijal záver, že jeho výrok bol sám osebe dôvodom na jeho vylúčenie veci ale len v súhrne s inými okolnosťami, podľa disciplinárneho senátu uvedené nemá vplyv na posúdenie disciplinárnej zodpovednosti disciplinárne obvineného. Výrok disciplinárne obvineného sa totiž netýkal iba obvineného v danej veci, ale týmto jeho výrokom bol vyslaný signál voči celej verejnosti, že disciplinárne obvinený ako sudca si mohol vytvoriť nepriaznivý názor na skutky obdobné skutku obvinenému, čo mohlo vo verejnosti vzbudiť pochybnosti o jeho nestrannosti a tak nestrannosti celej justície. Námietkové senáty teda posudzovali dôvodnosť námietok z hľadiska vzťahu disciplinárne obvineného k veci a účastníkom konania (§ 31 Trestného poriadku), pričom nebolo ich úlohou zohľadniť výrok disciplinárne obvineného komplexne, a to aj vo vzťahu k verejnosti a vplyvu tohto výroku na dôveru v nezávislé a nestranné rozhodovanie súdov a už vôbec nebolo úlohou námietkových senátov posudzovať otázku disciplinárnej zodpovednosti disciplinárne obvineného za skutkové podstaty deliktov vymedzených v zákone o sudcoch. Vzhľadom na uvedené, keď disciplinárny senát v rámci disciplinárnej zodpovednosti posudzoval porušenie povinností disciplinárne obvineného podľa zákona o sudcoch, rozhodnutia námietkových senátov aplikujúce ustanovenia Trestného poriadku, neboli pre disciplinárny senát smerodajné.

91. Disciplinárne obvinený rovnako dôvodil tým, že zdržanlivosť sudcu musí ustúpiť v prípadoch, ak sú ohrozené základy demokracie a právneho štátu. Uvedenú výnimku zo zdržanlivosti disciplinárny senát žiadnym spôsobom nespochybňuje, týka sa však skôr takých prejavov sudcu, ktoré realizuje v rámci jeho výkonu slobody prejavu ako súčasť verejnej diskusie, nie úkonov pri výkone jeho funkcie (o ktoré v tejto veci ide). Na margo tejto námietky dáva disciplinárny senát preto do pozornosti, že prekročenie princípu zdržanlivosti sudcu z týchto dôvodov v rámci výkonu funkcie sudcu je potrebné vnímať ako výnimku z pravidla. Dôvody vyžadujúce porušenie princípu zdržanlivosti sudcu v rámci výkonu funkcie sudcu, resp. v súvislosti s ňou, musia byť celkom zjavné či už z celospoločenského alebo právneho hľadiska. Nepostačuje len subjektívny pocit alebo presvedčenie sudcu o tom, že taká situácia nastala, ale práve vzhľadom na to, že porušením princípu zdržanlivosti pri výkone funkcie sudca zároveň vstupuje do právnej sféry tretích osôb, je potrebné, aby okolnosti vedúce k uplatneniu tohto jeho práva existovali v takej intenzite, že toto jeho konanie bude požívať právnu ochranu. Disciplinárny senát v predmetnej veci však nezistil žiadne také zásadné okolnosti, ktoré by odôvodňovali prekročenie princípu zdržanlivosti sudcu, a to navyše pri formálnom úradnom úkone výkonu súdnej moci - ústne odôvodnenie uznesenia o väzbe. Disciplinárne obvinený mal k dispozícii iné, rovnako efektívne prostriedky, ktoré mohol využiť, a ktoré by do princípu zdržanlivosti sudcu zasiahli výrazne menej, resp. by sa nedotkli priamo výkonu jeho funkcie. Ak mal teda disciplinárne obvinený názor, že v čase vyhlasovania sporného uznesenia boli ohrozované základy demokracie a právneho štátu, mohol využiť svoje právo na slobodu prejavu, a v rámci verejného priestoru (napríklad vyjadrenie pre médiá, list kompetentným orgánom, status na sociálnych sieťach, odborný článok) ako súčasť verejnej diskusie, vyjadriť svoje názory. Ak by následne takýto prejav disciplinárne obvineného bol predmetom disciplinárneho návrhu, disciplinárny senát by musel zohľadniť požiadavku na zdržanlivosť vyjadrovania sudcu v kontexte slobody prejavu, a teda aj skutočnosť, či sporné vyjadrenie bolo realizované v čase ohrozenia demokracie a právneho štátu. 92. Disciplinárny senát preto ustálil, že vzhľadom na to, že disciplinárne obvinený 1) sporný výrok predniesol pri vyhlasovaní rozhodnutia o väzbe, teda pri výkone funkcie sudcu, 2) tento sa primárne týkal samotného skutku a nie konania o väzbe, 3) išlo o verejne sledovanú kauzu, 3) výrok bol realizovaný aj voči verejnosti a 4) disciplinárne obvinený ním konal v rozpore s požiadavkou na zdržanlivosť a nestrannosť sudcu, porušil tým svoju povinnosť zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov zakotvenú v § 30 ods. 1 zákona o sudcoch, ako aj s tým súvisiacich ustanoveniach § 30 ods. 2 písm. e) a g) zákona o sudcoch a zásad sudcovskej etiky. Konanie disciplinárne obvineného vyhodnotil z hľadiska zavinenia disciplinárny senát ako realizované vo vedomej nedbanlivosti, pričom nebolo vo veci dokázané, že by disciplinárne obvinený konal úmyselne (navrhovateľ v tomto smere žiadne dôkazy neprodukoval). Z hľadiska závažnosti skutok vyhodnotil ako previnenie podľa § 116 ods. 1 zákona o sudcoch. Hoci navrhovateľ aj tento skutok sám o sebe kvalifikoval ako závažné disciplinárne previnenie, svoje posúdenie postavil na tom, že návrh sa týkal troch skutkov a všetky mali byť realizované formou priameho úmyslu. Vzhľadom na záver senátu o tom, že voči disciplinárne obvinenému je potrebné vyvodiť disciplinárnu zodpovednosť len pre tento jeden skutok, ktorý disciplinárne obvinený vykonal vo forme vedomej nedbanlivosti, disciplinárny senát neidentifikoval žiadne iné okolnosti daného skutku, ktorých škodlivosť by vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti bola zvýšená a odôvodňovali by tak záver o závažnom disciplinárnom previnení. Disciplinárny senát porušenie povinností disciplinárne obvineného, na rozdiel od navrhovateľa, v časti porušenia zásad sudcovskej etiky právne kvalifikoval len ako porušenie Čl. III bod 3 a 4 Zásad sudcovskej etiky, keďže ostatné body (bod 1,6 a 8) sa skutku netýkali buď z tohto dôvodu, že nejde o povinnosti pri výkone funkcie sudcu alebo že upravujú konkrétne povinnosti pri inom úkone sudcu, ako pri vyhlasovaní rozhodnutia. 93. Pre úplnosť je potrebné doplniť, že disciplinárne obvinenému nebolo kladené za vinu, že daný výrok nebol súčasťou písomného vyhotovenia daného uznesenia, a preto uvedené nemohol disciplinárny senát zohľadňovať pri jeho právnom posúdení. Rovnako bolo pre súd irelevantné, že predchádzajúci ministri nevyhodnotili dôvodnosť podania disciplinárneho návrhu v súvislosti s týmto skutkom, keďže tento ich názor nemôže mať vplyv na nezávislé rozhodovanie súdu. IV.D.2 Skutok 1 výroku II rozhodnutia 94. Na rozdiel od skutku I rozhodnutia, ktorý disciplinárny senát vyhodnotil ako súvisiaci s výkonom funkcie sudcu, skutok 1 bod II rozhodnutia sa týka výkonu slobody prejavu disciplinárne obvineného.

Tento výrok totiž disciplinárne obvinený nerealizoval pri výkone jeho funkcie (nešlo o výkon činností vyplývajúcich z osobitných predpisov, bod 79 tohto rozhodnutia), ale v rámci svojho súkromného času vo forme rozhovoru pre médium. Bolo preto úlohou disciplinárneho senátu posúdiť, o čom/o kom disciplinárne obvinený hovoril, kde hovoril, kedy hovoril a ako hovoril, aby mohol následne rozhodnúť o tom, či uvedeným výrokom disciplinárne obvinený porušil niektorú z povinností sudcu a je nevyhnutné zasiahnuť do jeho slobody prejavu. 95. Z vykonaného dokazovania mal disciplinárny senát za preukázané, že výrok disciplinárne obvineného sa týkal podaného disciplinárneho návrhu, ktorý je predmetom rozhodovania v tejto veci, a disciplinárne obvinený v ňom reagoval na položenú otázku redaktora týkajúcu sa H.. H. J., ktorý je podávateľom podnetu na disciplinárne stíhanie disciplinárne obvineného (o čom/o kom hovoril). Nešlo teda o výrok, ktorý by disciplinárne obvinený realizoval ako súčasť verejnej diskusie o systémových otázkach súdnictva, ktorým je rozhodovacou činnosťou ESĽP poskytovaná osobitná ochrana, išlo ale o výrok, ktorým sa disciplinárne obvinený bránil kritike voči jeho osobe, jeho rozhodovacej činnosti a zároveň voči právnym krokom, ktoré H.. H. J. voči disciplinárne obvinenému podnikol. Sloboda prejavu sudcu, ktorú realizuje ako odpoveď na kritiku svojej osoby alebo svojej rozhodovacej činnosti, nie je vyslovene zakázaná a nie je považovaná za samostatný dôvod na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti sudcu, všeobecne sa však v súvislosti s ňou vyžaduje opatrnosť a striedmosť. Disciplinárne obvinený v odpovedi zhrnul, že podnet je aj na kolegu Š., v súvislosti s čím vyslovil, že ho táto kritika voči kolegovi „naštartovala“. Následne bez bližšej špecifikácie poukázal na argumenty H.. J. o ich nepriateľskom vzťahu, ktorý odmietol a rovnako bez zachádzania do konkrétností odkázal na zverejnenú Threemu, ktorú môže použiť ako podklad na to, aby poukázal ako sa H.. J. vyjadruje o osobách z justičného prostredia. Uvedené výroky disciplinárne obvineného sa netýkajú rozhodovacej činnosti disciplinárne obvineného, vyššia miera zdržanlivosti v tomto smere preto nebola potrebná. Hoci sa v nich spomína H.. J., tieto výroky disciplinárny senát vyhodnotil v podstatnej miere ako zhrnutie faktov bez toho, aby disciplinárne obvinený vynášal nejaké hodnotiace úsudky alebo kritiku voči H.. H. J., z ktorých by bolo možné vysloviť záver o tom, že môžu vzbudiť pochybnosti o nestrannosti disciplinárne obvineného voči H.. H. J.. Ak uviedol, že zo strany H.. H. J. je podanie tohto podnetu súčasťou „ťaženia“ proti jeho osobe, ide o osobné hodnotenie disciplinárne obvineného, ktoré však samo osebe a ani v súvislosti s ďalšími jeho vyjadreniami nevzbudzuje dojem nevhodnosti či nestrannosti. Uvedené vyjadrenia sú podľa disciplinárneho senátu neutrálnej povahy, disciplinárne obvinený bol pri odpovedi na položenú otázku dostatočne opatrný a stručný, aby naplnil požiadavku na zdržanlivosť sudcu v jeho verejných prejavoch (ako hovoril). 96. Z hľadiska toho, že sudca poskytol rozhovor pre médium (kde hovoril), bez toho aby z rozhovoru vyplývala jeho akákoľvek naviazanosť na toto médium, rovnako disciplinárny senát nevyhodnotil ako dôvod na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči sudcovi za jeho výroky. 97. Disciplinárny senát rovnako posudzoval kedy, teda za akých okolností, disciplinárne obvinený rozhovor poskytol a realizoval sporný výrok. Z vykonaného dokazovania mal senát za preukázané, že v dňoch 4. a 8. apríla 2024 (2 mesiace pred sporným výrokom) sa konali tlačové konferencie zástupcov výkonnej moci, medzi ktorými vystúpil aj disciplinárny navrhovateľ či podávateľ podnetu na disciplinárne stíhanie disciplinárne obvineného, ktoré sa týkali rozhodovacej činnosti a osoby disciplinárne obvineného. Následne dňa 15. apríla 2024 H.. H. J. podal podnet na podanie návrhu na disciplinárne potrestanie disciplinárne obvineného. Vzhľadom na danú situáciu, kedy v mediálnom priestore odzneli opakovane kritické vyjadrenia na osobu disciplinárne obvineného, ako aj jeho rozhodovaciu činnosť zo strany výkonnej moci, na ktoré nemal disciplinárne obvinený priestor reagovať a vyjadriť sa k vysloveným obvineniam, disciplinárny senát vyhodnotil ako akceptovateľný a prijateľný spôsob obrany disciplinárne obvineného, ak sa rozhodol na uvedené obvinenia reagovať rovnako cez médiá. 98. Na základe vyššie uvedeného preto disciplinárny senát dospel k záveru, že nebolo cez uloženie disciplinárneho opatrenia nevyhnutné v demokratickej spoločnosti zasahovať do slobody prejavu disciplinárne obvineného, keďže túto realizoval zdržanlivým a neutrálnym spôsobom, ako reakciu na kritiku svojej osoby a rozhodovacej činnosti zo strany výkonnej moci v mediálnom priestore, pričom jeho vyjadrenia nevzbudili pochybností o jeho nezávislosti a nestrannosti alebo o nedodržaní požiadaviek na zdržanlivosť sudcu pri jeho verejných vyjadreniach.

99. Aj súdna rada vo svojom stanovisku k tomuto skutku uviedla, že sudca by mal reagovať vecne, dôstojne, rozvážne, s použitím vhodných a primeraných výrazových prostriedkov a takým spôsobom, aby jeho vyjadrenia neboli spôsobilé vzbudiť u nestranného pozorovateľa zdanie snahy o manipuláciu verejnej mienky či „bulvarizáciu“ disciplinárneho konania. Z vyjadrení, ktoré boli predmetom tohto skutku, disciplinárny senát žiadne takéto konanie disciplinárne obvineného neidentifikoval, a preto ho spod daného skutku oslobodil. IV.E Právne posúdenie skutku 2 výroku II rozhodnutia 100. V súvislosti s týmto skutkom sa súd v prvom rade vysporiadal s námietkou disciplinárne obvineného, ktorý poukazoval na to, že v prípade sporného uznesenia šlo o senátne rozhodnutie, pričom voči ostatným členom senátu nebol podaný disciplinárny návrh. Povinnosťou disciplinárneho senátu bolo rozhodnúť o disciplinárnom návrhu tak ako ho podal navrhovateľ, pričom nie je v jeho právomoci skúmať dôvody, prečo nebol návrh podaný aj proti ostatným členom senátu. V tejto súvislosti už najvyšší správny súd judikoval (napr. 33D/17/2021), že disciplinárna zodpovednosť sudcov je v zákone o sudcoch nastavená ako zodpovednosť jednotlivca, teda ako zodpovednosť individuálna a podľa názoru disciplinárneho senátu to platí aj vtedy, ak disciplinárne previnenie má spočívať v participovaní na rozhodovaní senátu. Vychádzajúc z takto definovanej zodpovednosti sudcu potom konanie sudcu, ktorý sa ako člen senátu podieľal na rozhodovaní, môže byť disciplinárnym previnením v tom prípade, ak bude preukázané, že tento člen senátu konal zavinene tak, že jeho konanie viedlo k následku spočívajúcom v naplnení objektívnych znakov skutkovej podstaty vytýkaného disciplinárneho previnenia. Inak povedané, disciplinárny senát musí mať za preukázané, že člen senátu hlasoval za rozhodnutie, ktorým má byť naplnená skutková podstata disciplinárneho previnenia. V tu posudzovanej veci nebolo pritom sporné, že disciplinárne obvinený hlasoval za sporné uznesenie, keď uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. V súlade s uvedeným preto pristúpil disciplinárny senát k posúdeniu skutku disciplinárne obvineného, ktorý mu je disciplinárnym návrhom kladený za vinu. 101. V súvislosti so skutkom 2 výroku II rozhodnutia disciplinárny senát poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 74/2023 zo dňa 7. marca 2024, ktorý je pre posúdenie tohto skutku kľúčový a bol podkladom pred disciplinárny návrh. Týmto nálezom ústavný súd totiž vyslovil, že uznesením X. súdu sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022 o väzbe bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a toto uznesenie zrušil. Ústavný súd zhrnul, že sťažovateľ namietal nestrannosť v jeho väzobnej veci konajúceho predsedu senátu, avšak pre vyhodnotenie tejto námietky bolo potrebné preskúmať aj postup rozhodovania najvyššieho súdu, ktorý súvisel s vydaním napadnutého uznesenia. Ústavný súd tak stál pred úlohou posúdiť ústavný rozmer nastolenej kolízie práv v situácii, keď bol uprednostnený urýchlený prístup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa (bod 66 a 67 nálezu sp. zn. I.ÚS 74/2023). 102. Najvyšší správny súd SR rozhodujúci v obdobnej disciplinárnej veci, kde ústavný súd vyslovil arbitrárnosť rozhodnutia súdu, pre ktoré bol následne podaný disciplinárny návrh na rozhodujúceho sudcu, zdôraznil, že Ústavný súd SR v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neposudzuje a ani nemôže posudzovať konkrétne rozhodnutie súdu z hľadiska disciplinárnej zodpovednosti sudcu, ktorý rozhodnutie vydal, a túto aj prejudikovať, ale posudzuje napadnuté rozhodnutie len z toho hľadiska, či rozhodnutím súdu boli porušené základné práva alebo slobody. Prípadná argumentácia Ústavného súdu Slovenskej republiky o svojvôli či arbitrárnosti rozhodnutia súdu tak môže byť pre disciplinárny senát vodítkom prípadne indíciou k zisteniu disciplinárneho previnenia vrátane závažného disciplinárneho previnenia v podobe svojvoľného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom, ak ním bola spôsobená značná škoda alebo obzvlášť závažný následok. Inak povedané primárnym účelom konania o ústavnej sťažnosti je poskytnutie ochrany základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb pred protiústavnými zásahmi (porušenie čl. 46 Ústavy SR), na strane druhej hlavným účelom disciplinárneho konania je identifikovať a trestať individuálne zlyhania sudcov predstavujúce disciplinárne previnenia. Preto konkrétne rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré v odôvodnení hoci len čiastkovo, označí rozhodnutie všeobecného súdu za svojvoľné alebo arbitrárne nepredstavuje pre Najvyšší správny súd, do výlučnej právomoci ktorého patrí rozhodovať o disciplinárnej zodpovednosti sudcov (s výnimkou predsedov a podpredsedov najvyšších súdnych inštancií - Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR), vyriešenie prejudiciálnej otázky

na účely disciplinárneho konania. Pokiaľ by to tak bolo, Najvyšší správny súd by v podstate „iba“ automaticky ukladal disciplinárne opatrenia vychádzajúc z rozhodnutia Ústavného súdu SR a v podstate by tak vystupoval iba v roli „štatistu“, ktorá mu však neprináleží. Rovnako by nemohol zohľadňovať obhajobu disciplinárne obvineného sudcu, ktorý nebol účastníkom konania pred Ústavným súdom SR. (rozhodnutie sp.zn. 32D/13/2021 zo dňa 7. novembra 2022, body 82 a 83) 103. K vyvodzovaniu disciplinárnej zodpovednosti za rozhodovaciu činnosť sa opakovane vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, pričom nález sp. zn. IV. ÚS 271/2023 zo dňa 21. novembra 2023 bol aj publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 67/2023 s touto právnou vetou: I. Pri ústavno-konformnom výklade zákona v demokratickom a právnom štáte existuje principiálny rozdiel medzi posúdením rozhodnutia orgánu verejnej moci ako vecne nesprávneho s možnými dôsledkami inštančno-procesnej eliminácie jeho účinkov (zrušenie, zmena) a medzi uplatnením disciplinárnej, prípadne trestnej zodpovednosti proti osobe disponujúcej predmetnou, pri rozhodovaní použitou právomocou, keď má zodpovednosť personálny sankčný charakter. II. Ak má disciplinárne previnenie exekútora podľa § 220 Exekučného poriadku spočívať v rozhodnutí, ktoré nie je v súlade s právom (v širšom kontexte v nesprávnom rozhodnutí), je z dôvodu nesprísňovania zodpovednostného štandardu adekvátneho takej situácii potrebné na posúdenie subjektívnej stránky disciplinárnej zodpovednosti exekútora per analogiam legis použiť § 116 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (viazaný na „svojvoľné“ rozhodnutie), pričom prichádza do úvahy len závažnejšia forma disciplinárneho previnenia exekútora, avšak výlučne pri súčasnom splnení podmienok ustanovených v § 220 ods. 2 Exekučného poriadku. To primerane platí aj o disciplinárnej zodpovednosti iných osôb pri výkone verejnej moci, ak je taká zodpovednosť (obsahovo) legálne definovaná ako zavinené porušenie povinností pri výkone funkčnej činnosti. III. Pojem „svojvôľa“ je neoddeliteľne spojený s vôľovým prvkom, ktorý je možný len pri úmyselnom zavinení zodpovedajúcom úprave priameho úmyslu [§ 15 písm. a) Trestného zákona] a nepriameho úmyslu [§ 15 písm. b) Trestného zákona] smerujúceho (chcením alebo uzrozumením) k porušeniu práva, pričom je potrebné dokázať skutkový podklad pre právny záver o úmyselnom zavinení s popísaným smerovaním. V opačnom vyjadrení právno-aplikačný omyl, ale ani omyl pri hodnotení dôkazov disciplinárnu zodpovednosť za konkrétne rozhodnutie nezakladajú. IV. Disciplinárnym postihom nemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z rozličných právnych názorov (PL. ÚS 97/07, PL. ÚS 2/2023); a minori ad maius nemôžu byť také konflikty riešené trestnoprávnym postihom za úmyselný trestný čin spočívajúci v rozhodovaní orgánu verejnej moci (§ 326 Trestného zákona a § 326a Trestného zákona v kontexte čl. 148 ods. 4 ústavy). Inými slovami a zjednodušene, ak by nesprávne rozhodnutie bez preukázaného manipulačného úmyslu pri rozhodovaní malo byť dôvodom na disciplinárny alebo trestný postih, boli by dôsledky takého prístupu (aj v súvislosti s úspešným uplatňovaním opravných prostriedkov, resp. prostriedkov nápravy) absurdné a v praxi nezvládnuteľné. 104. K uvedenej právnej vete v inej obdobnej veci notára sp. zn. IV. ÚS 86/2024 ústavný súd nálezom zo dňa 25. júna 2024 ešte doplnil, že: 50. Závery dotknutého nálezu o subjektívnej stránke disciplinárneho previnenia pri výkone verejnej moci sa týkajú nielen rozhodnutia v „klasickej” procesnej forme (výrok, odôvodnenie, poučenie), ale akéhokoľvek aktu aplikácie práva na základe zákonom zverenej pôsobnosti dotknutej osobe (pozri právnu vetu II in fine). Do tejto kategórie patrí aj vykonanie úkonu notára spočívajúceho v spísaní notárskej zápisnice s účinkami priznanými takému úkonu zákonom. 51. Právny názor na aplikáciu právneho predpisu nezakladá bez ďalšieho disciplinárnu zodpovednosť notára. Pochybenie pri výkone notárskej činnosti musí nadobudnúť intenzitu závažného pochybenia, teda jednoznačného porušenia aplikovanej právnej normy, ktorá nemá oporu v zákone a ktorú by od sťažovateľa v postavení notára, ktorému je štátom zverené verejnomocenské rozhodovanie, pri náležitom a svedomitom výkone notárskej činnosti bolo možné vyžadovať, pričom dôsledné naplnenie popísaného predpokladu ústavný súd nebude do dôsledkov skúmať (pozri poslednú vetu v bode 47 tohto odôvodnenia). Podstatné je totiž zároveň pri konštatovaní uvedenom v predchádzajúcej vete dokázať okolnosti, ktoré by umožňovali potvrdiť záver, že nejde o skutkový alebo právny omyl (neúmyselnú aplikačnú chybu/nesprávnosť), ale o prejav svojvôle, teda o zámerné presadzovanie vlastnej predstavy (vôle) na riešenie posudzovanej veci oproti preukázateľne zisteným skutočnostiam, resp. v rovine právneho posúdenia oproti právnemu predpisu, ktorý je potrebné použiť na rozhodovanie, a to zjavne nad rámec štandardne využiteľných interpretačných metód. Inak by disciplinárna zodpovednosť splývala

so záverom o chybnom rozhodnutí alebo postupe mnohonásobne konštatovanom pri kasačnom rozhodovaní súdov a iných orgánov s prieskumnou právomocou oproti inštančne nižším orgánom, keď je záver o nedbanlivostnom zavinení prakticky samozrejmosťou prameniacou z toho, že orgán prieskumu dospel k odlišnému záveru („vidí“ vec skutkovo alebo právne inak), pričom často konštatuje aj zásadné chyby, ktorých sa osoba rozhodujúca na nižšej inštancii dopustila (čo evidentne nebolo objektívne nutné, teda nebolo to pod hranicou nevedomej nedbanlivosti dotknutej osoby). Uplatňovanie disciplinárnej zodpovednosti v takých prípadoch by bolo tým, čo mal ústavný súd na mysli pri použití formulácie, že by boli „dôsledky takého prístupu (aj v súvislosti s úspešným uplatňovaním opravných prostriedkov, resp. prostriedkov nápravy) absurdné a v praxi nezvládnuteľné.“ (právna veta IV citovaná v skoršom texte in fine). 105. Zhrňujúc citované právne východiská disciplinárny senát konštatuje, že skutočnosť, že rozhodnutie súdu bolo ústavným súdom alebo súdom vyššej inštancie vyhlásené za nezákonné/neústavné, a zrušené, bez ďalšieho neznamená, že sudca, ktorý sa podieľal na prijatí tohto rozhodnutia, je za toto rozhodnutie či postup k nemu smerujúci aj disciplinárne zodpovedný. Pre vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti sudcu za jeho rozhodnutie je v intenciách rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ktorá je pre disciplinárny senát smerodajná, potrebné, aby bolo preukázané, že išlo o svojvoľné konanie sudcu, ktoré z hľadiska subjektívnej stránky disciplinárneho previnenia vykazuje znaky úmyslu (rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 271/2023 a sp. zn. sp. zn. IV. ÚS 86/2024). Skutkový alebo právny omyl ako neúmyselná aplikačná chyba alebo nesprávnosť nie je disciplinárnym previnením. Rozhodovacia činnosť Najvyššieho správneho súdu prejavy svojvôle bližšie špecifikovala, pričom pripustila vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči sudcovi v prípade napr. porušenia jednoznačného znenia aplikovanej právnej normy, absencie relevantného a judikatúrou akceptovaného dôvodu nerešpektovania kasačného názoru nadriadeného súdu alebo ak bolo rozhodnutie vydané v rozpore s existujúcou jednotnou ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít bez toho, aby odlišný právny názor bol podporený racionálnou argumentáciou (rozhodnutie sp. zn. 32D/13/2021 zo dňa 7. novembra 2022, bod 91). Ide o výpočet demonštratívny, pričom jednotiacou líniou týchto dôvodov je absolútna neobhájiteľnosť rozhodnutia z pohľadu práva. 106. Takto stanovené východiská následne disciplinárny senát aplikoval na prípad disciplinárne obvineného, ktorému navrhovateľ kladie za vinu, že „o väzbe obvineného bolo rozhodnuté skôr, ako bolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti voči disciplinárne obvinenému“. Disciplinárny návrh v súvislosti so skutkom 2 výroku II rozhodnutia je v jeho podstatnej časti odôvodnený citáciou nálezu ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 74/2023 zo dňa 7. marca 2024 (ďalej ako „nález“) v bodoch 78, 84, 89, 90 a 94, ktorým bolo rozhodnutie o väzbe obvineného zrušené. Disciplinárny navrhovateľ disciplinárne obvinenému tak vytýka jeho postup smerujúci k vydaniu rozhodnutia, ktorý podľa nálezu ústavného súdu spôsobil neústavnosť rozhodnutia a z toho dôvodu ústavný súd toto rozhodnutie zrušil. V súvislosti s týmto rozhodnutím disciplinárny navrhovateľ uvádza, že „možno konštatovať určitú mieru svojvôle disciplinárne obvineného pri rozhodovaní o vzatí do väzby obvineného H.. H. J., pričom vo svetle týchto skutočností sa javí, že disciplinárne obvinený rozhodol svojvoľne z dôvodu jeho zaujatosti voči H.. H. J.“ (str. 11 návrhu). V intenciách vyššie uvedeného je tak skutok 2 výroku II rozhodnutia kladený disciplinárne obvinenému za vinu potrebné (v zmysle jeho vymedzenia disciplinárnym navrhovateľom) považovať za výkon verejnej moci disciplinárne obvineným vo forme postupu a rozhodnutia sudcu, ktorý je aplikáciou práva na základe zákonom zverenej pôsobnosti (sp. zn. IV. ÚS 86/2024 zo dňa 25. júna 2024, bod 50). Vzhľadom na uvedené bolo na vec disciplinárne obvineného potrebné aplikovať podmienky vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti v súvislosti s realizáciou právneho názoru či právneho posúdenia realizovaného sudcom pri výkone jeho právomoci. 107. Na úvod disciplinárny senát konštatuje, že ústavný súd v citovanom náleze v súvislosti so sporným uznesením neprijal záver o tom, že by dané uznesenie vykazovalo znaky svojvôle, arbitrárnosti alebo bolo nedostatočne odôvodnené. 108. Vo veci nebolo sporné, a potvrdil to aj ústavný súd, že pred disciplinárne obvineným stála otázka, či pri rozhodovaní o postupe pri rozhodnutí o väzbe uprednostní právo na urýchlené rozhodnutie o väzbe alebo jeho právo na zákonného (nestranného) sudcu (bod 79, 84, 90.1 nálezu). Uvedená dilema vychádzala zo zákonného príkazu konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene (§ 2 ods. 6 Trestného poriadku) a to v spojení s § 32 ods. 4 prvá veta Trestného poriadku, podľa ktorého proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 (pozn. súdu - rozhodnutie o námietke zaujatosti) je prípustná sťažnosť,

po jej podaní sa vykoná len nariadený úkon trestného konania s výnimkou rozhodovania vo veci samej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Išlo o konflikt zákonných ustanovení a nadväzujúcich ústavných princípov, ktorý zákonodarca explicitne a normatívne neriešil. Samotný ústavný súd teda jasne deklaroval, že disciplinárne obvinený sa ako sudca nedopustil toho, že by neaplikoval jednoznačne znejúcu normu, ktorá by neumožňovala inú interpretáciu, ale naopak musel posúdiť kolíziu dvoch práv pri zohľadnení skutkových okolností posudzovanej veci. Z hľadiska skúmania existencie svojvôle v rámci sporného rozhodnutia disciplinárny senát preto konštatuje, že sporným uznesením nedošlo k absolútnemu (teda bez akýchkoľvek pochybností) porušeniu jednoznačne znejúcej právnej normy. Ustanovenie § 32 ods. 4 Trestného poriadku totiž umožňuje súdu po podaní sťažnosti proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti vykonanie úkonu, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Trestný poriadok teda výslovne nezakazoval vykonanie akéhokoľvek úkonu po podaní sťažnosti proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti a teda disciplinárne obvinený nemohol svojím konaním, keď uprednostnil záujem na urýchlenom konaní o väzbe, porušiť jednoznačne znejúcu právnu normu. Z tohto hľadiska - jednoznačnosti právnej normy - teda disciplinárny senát neidentifikoval svojvoľné konanie disciplinárne obvineného. 109. Z hľadiska otázky rozporu sporného uznesenia s existujúcou jednotnou ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít disciplinárny senát konštatuje, že ústavný súd v zrušujúcom náleze okrem iného vyslovil aj záver, že „vo svojej rozhodovacej praxi už vyslovil, že nie je možné uprednostniť právo na urýchlené rozhodnutie o väzbe na úkor práva na zákonného sudcu“ (bod 78 nálezu). V súvislosti s týmto záverom odkázal na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 116/2011-91 zo 6. októbra 2011 a II. ÚS 76/2011 zo dňa 14. septembra 2011. Rovnako ústavný súd uviedol, že predmetné závery ústavný súd následne aplikoval aj v ďalších svojich rozhodnutiach, a to napríklad v uznesení č. k. II. ÚS 417/2013-23 zo 4. septembra 2013, v uznesení č. k. I. ÚS 104/2018-28 z 12. apríla 2018, v uznesení č. k. III. ÚS 374/2018-19 z 16. októbra 2018 či v uznesení č. k. I. ÚS 69/2023-36 z 2. februára 2023. Vzhľadom na uvedené konštatovanie ústavného súdu bolo úlohou disciplinárneho senátu posúdiť, či tieto rozhodnutia, ktoré identifikoval ústavný súd, možno považovať za ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 32 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 2 ods. 6 Trestného poriadku, čo by v prípade kladnej odpovede mohlo zakladať disciplinárnu zodpovednosť disciplinárne obvineného, ak by sa preukázalo, že sa od tejto odklonil bez toho, aby odlišný právny názor podporil racionálnou argumentáciou. V tejto súvislosti disciplinárny senát tiež konštatuje, že disciplinárny navrhovateľ nepoukazoval na žiadne iné rozhodnutia súdnych autorít, od ktorých ustálených záverov by sa mal disciplinárne obvinený svojvoľne odkloniť. 110. Po preskúmaní rozhodnutí, na ktoré ústavný súd odkazuje, dospel disciplinárny senát k záveru, že tieto sa okrem jedného (III. ÚS 374/2018-19) vyslovene nezaoberajú otázkou aplikácie ustanovenia § 32 ods. 4 Trestného poriadku. Uvedené rozhodnutia samozrejme môžu byť podkladom pre závery ústavného súdu pre posúdenie otázky ústavnosti napadnutého rozhodnutia, nemožno ich však pre potreby vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti považovať za ustálenú rozhodovaciu činnosť v súvislosti s aplikáciou § 32 ods. 4 Trestného poriadku, keďže sa aplikácie tohto ustanovenia priamo netýkajú. Vzhľadom na to, že v posudzovanej veci išlo práve o kolíziu práv postavenú na aplikácii ustanovenia § 32 ods. 4 Trestného poriadku, disciplinárny senát neidentifikoval takú ustálenú rozhodovaciu činnosť, ktorá nastolenú právnu otázku vyslovene rieši, resp. ju s konečnou platnosťou vyriešila. 111. Ak ústavný súd v bode 92 odkazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 374/2018-19 zo 16. októbra 2018, toto rozhodnutie sa jediné týka obdobnej otázky (ako jediné ho identifikoval aj ústavný súd), ktorú riešil aj disciplinárne obvinený. Predtým ako sa disciplinárny senát začal vôbec venovať vecným záverom tohto rozhodnutia, posudzoval, či toto rozhodnutie možno považovať za ustálenú rozhodovaciu činnosť, od ktorej sa disciplinárne obvinený sporným uznesením mohol odkloniť. Za ustálenú rozhodovaciu prax možno považovať právne názory, ktoré sú súdom (v tomto prípade ústavným súdom) opakovane potvrdzované (vyjadrené vo viacerých rozhodnutiach ústavného súdu, ak neboli spochybnené alebo bolo na nich nadviazané) alebo ich ustálenosť je iným spôsobom ústavným súdom komunikovaná (napr. publikáciou v oficiálnej zbierke ústavného súdu) mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 10 Asan 20/2020 zo dňa 30. marca 2022). Vzhľadom na to, že ide o jediné obdobné rozhodnutie, ktoré nebolo publikované v zbierke, podľa disciplinárneho senátu nespĺňa kritériá ustálenej rozhodovacej činnosti, od ktorej by sa mal disciplinárne obvinený odkloniť a preto v súvislosti s týmto rozhodnutím neprichádza do úvahy záver o svojvoľnom konaní disciplinárne obvineného, ktorým sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu. Bez

ohľadu na uvedené, je potrebné pripomenúť, že dokonca ani uvedené rozhodnutie ústavného súdu sa netýka identickej, ale iba obdobnej veci ako je vec disciplinárne obvineného. Kým vo veci, ktorá bola predmetom prieskumu ústavnosti vo veci sp. zn. III. ÚS 374/2018 išlo o zákonnosť postupu sudcu v súvislosti s rozhodovaním o tom, či u sťažovateľa ešte trvajú dôvody väzby po podaní obžaloby, vo veci, v ktorej rozhodoval disciplinárne obvinený, sa malo rozhodovať o samotnej väzbe H.. H. J.. Kým teda v prvom prípade už osoba vo väzbe bola, v druhom prípade muselo byť v skutkových okolnostiach danej veci skúmané, či boli splnené podmienky vzatia osoby do väzby - vrátane možných nežiaducich následkov s tým spojených, ak by na to podmienky splnené boli, ale by sa o väzbe nerozhodlo. Uvedené predstavuje dostatočný diferenciačný prvok brániaci tomu, aby sa rozhodnutie ústavného súdu - pre účely súdenej disciplinárnej veci - bez ďalšieho považovalo za ustálenú rozhodovaciu prax, z ktorej mal disciplinárne obvinený - ako člen senátu - vychádzať. 112. Disciplinárny senát neopomína, že ústavný súd v citovanom náleze poukazoval na všeobecné a podporné východiská obsiahnuté v rozhodnutiach, napr. č. k. II. ÚS 428/2020-104 z 28. januára 2021 alebo sp. zn. II. ÚS 417/2013 zo 4. septembra 2013, z ktorých ústavný súd ustálil, že v prípade vznesenej námietky zaujatosti v rámci konania o rozhodovaní o väzbe, je spravidla potrebné o nej rozhodnúť aj na úkor zachovania rýchlosti rozhodovania vo väzobných veciach (bod 90 nálezu). Uvedený záver ústavného súdu v plnom rozsahu disciplinárny senát rešpektuje, ale ani tento nevyhodnotil ako dôvod pre vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti disciplinárne obvineného. Vzhľadom na to, že aj pri tomto závere ústavný súd používa pojem „spravidla“ a pripúšťa za určitých okolností aj opačný záver (bod 92 nálezu), ani tieto názory ústavného súdu nebolo možné vyhodnotiť ako ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, v rozpore s ktorou by disciplinárne obvinený konal. Konkrétnej otázke kolízie práv na zákonného sudcu a záujmu na urýchlené rozhodovanie o väzbe pri aplikácii § 32 ods. 4 Trestného poriadku v situácii, ak bol obvinený braný do väzby, sa ale ústavný súd zaoberal prvýkrát v náleze sp. zn. I.ÚS 74/2023 zo dňa 7. marca 2024. 113. Hoci navrhovateľ nepoukazuje na žiadne rozhodnutia najvyššieho súdu alebo iných súdov, ktoré boli postavené pred riešenie rovnakej otázky a od ktorých ustálenej rozhodovacej činnosti sa mal prípadne disciplinárne obvinený odkloniť, samotný disciplinárne obvinený poukázal na rozhodnutia, v ktorých samotný senát XT konal odlišne (napr. XTost-Š. XX/XXXX z 13. mája 2022). Uvedené rovnako podporuje závery disciplinárneho senátu, že na uvedenú otázku nebol pred vydaním nálezu vyslovený jasný a ustálený právny názor, ktorý by bol disciplinárne obvinený povinný nasledovať. Naopak, samotný ústavný súd, ktorý v spornej veci posúdil otázku vzniknutej kolízie odlišne ako disciplinárne obvinený, konštatuje, že ipso facto nemožno za každých okolností uvažovať o tom, že rozhodovanie o väzbe má prednosť pred definitívnym vyriešením otázky nestrannosti konajúceho sudcu s poukazom na § 32 ods. 4 Trestného poriadku, ktorý odobruje ďalší postup v konaní napriek podanej sťažnosti proti uzneseniu o nevylúčení namietaného sudcu s odkazom na možnosť ohrozenia účelu trestného konania (bod 92 nálezu). 114. Disciplinárny senát napokon konštatuje, že spornému uzneseniu ústavný súd nevytkol nedostatočné odôvodnenie a takéto pochybenie neidentifikoval ani disciplinárny senát. V spornom uznesení sa senát riadne vysporiadal s odlišným postupom v inej trestnej veci (sp. zn. XTost-Š. X/XXXX) a vyargumentoval, prečo považoval za spravodlivé rozhodnúť o väzbe pred rozhodnutím o sťažnosti. Ani v smere (ne)preskúmateľnosti preto nie je možné v súvislosti so sporným rozhodnutím spájať prvky svojvôle. 115. Napokon, vo veci nebolo vôbec relevantné zaoberať sa otázkou kasačnej záväznosti a jej prípadným nerešpektovaním, keďže disciplinárne obvinený nekonal na základe pokynu či právneho názoru nadriadeného súdu v tejto veci. 116. Na základe uvedeného preto dospel disciplinárny senát k záveru, že právny názor disciplinárne obvineného pretavený do sporného uznesenia nenesie znaky svojvôle, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako disciplinárne previnenie sudcu. Rovnako potom nemal disciplinárny senát ani za preukázané, že by disciplinárne obvinený konal v úmysle konať svojvoľne. Najvyšší správny súd neidentifikoval kolíziu podstaty posudzovaného právneho názoru (i) ani s jednoznačným znením právnej normy, (ii) ani s vyjadreným kasačným názorom súdu vyššieho stupňa a (iii) ani s ustálenou rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít. Právny názor vyjadrený v spornom uznesení (hoc aj nesprávny) tak nezakladá disciplinárnu zodpovednosť disciplinárne obvineného.

117. Na záver disciplinárny senát poukazuje na to, že nebolo jeho úlohou posudzovať správnosť či nesprávnosť záverov sporného uznesenia, preto sa ďalej ani nevenoval vecnej argumentácii disciplinárne obvineného, ktorou svoj postup obhajoval. Úlohou disciplinárneho senátu bolo posúdiť z hľadiska vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti, či možno právny názor disciplinárne obvineného označiť za svojvoľný, čo vo veci nebolo preukázané. V. Disciplinárne opatrenie 118. Vzhľadom na skutočnosť, že disciplinárny senát uznal disciplinárne obvineného vinným len zo skutku I rozhodnutia (skutku II návrhu), v súvislosti s ktorým obvinený nesúhlasil so zastavením disciplinárneho konania, hoci toto považoval disciplinárny senát za dôvodné, podľa § 33 DSP mu disciplinárny senát neuložil žiadne disciplinárne opatrenie. 119. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu vo všetkých výrokoch pomerom hlasov 5:0 (§ 35 ods. 2 DSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu môže podať odvolanie navrhovateľ [§ 37 ods. 1 písm. b) DSP]. Odvolanie musí byť podané do 15 dní odo dňa doručenia disciplinárneho rozhodnutia na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky (adresa: Trenčianska 56/A, 821 09 Bratislava 3). Včas podané odvolanie má odkladný účinok.