{"guid": "6811e808-7da7-46bc-be4a-3240f906b41a:6d68e79e-cece-4f19-9e69-f77616811b50", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:9624200062.1", "spisova_znacka": "33D/6/2024", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 33D/6/2024 z 28. 5. 2025", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR z 28. mája 2025, sp. zn. 33D/6/2024, ECLI:SK:NSSSR:2025:9624200062.1", "identifikacne_cislo": "9624200062", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "Mgr. Kristína Babiaková", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-116.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-116.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-116"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-116.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 116 ods. 1 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-116.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-116"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-116.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 116 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-116.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-116"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-116.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 116 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-116.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-116"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-116.odsek-3.pismeno-d", "nazov": "§ 116 ods. 3 písm. d) zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-116.odsek-3.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-116"}, {"iri": "/SK/ZZ/2021/432/#paragraf-34.odsek-1", "nazov": "§ 34 ods. 1 zákona č. 432/2021 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2021/432/#paragraf-34.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/432-2021/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/2021/432/#paragraf-33", "nazov": "§ 33 zákona č. 432/2021 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2021/432/#paragraf-33", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/432-2021/paragraf-33"}, {"iri": "/SK/ZZ/2021/432/#paragraf-34.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 34 ods. 2 písm. b) zákona č. 432/2021 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2021/432/#paragraf-34.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/432-2021/paragraf-34"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/385#paragraf-116", "/SK/ZZ/2021/432#paragraf-34", "/SK/ZZ/2021/432#paragraf-33"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6d68e79e-cece-4f19-9e69-f77616811b50", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:9624200062.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:9624200062.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:9624200062.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n33D/6/2024\n9624200062\n28. 05. 2025\nMgr. Kristína Babiaková\nECLI:SK:NSSSR:2025:9624200062.1\n\nRozhodnutie\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky disciplinárneho senátu\nMgr. Kristíny Babiakovej, sudcov disciplinárneho senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a prof.\nJUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a prísediacich sudcov JUDr. Michaely Kajabovej a JUDr. Františka\nSedlačka, PhD., LL.M. v disciplinárnom konaní vedenom na návrh ministra spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky proti disciplinárne obvinenému: E.. E. F., sudca NC. súdu R. K., X.. X. X. XXXX, bytom K. XX,\nXXX XX L., pre závažné disciplinárne previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) a b), § 116 ods. 2 písm.\na) a b), § 116 ods. 3 písm. d) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov, na ústnom pojednávaní dňa 28. mája 2025, takto\nrozhodol:\nI. Disciplinárne obvinený E.. E. F., sudca X. súdu R. K., X. X. X. XXXX, bytom K. XX, XXX XX L. sa podľa\n§ 34 ods. 1 zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok)\nuznáva vinným, že\ndňa 2. mája 2022 pri vyhlasovaní uznesenia X. súdu R. K. sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX vo svojom prejave\nuviedol, že: „Opätovné otvorenie tohto vyšetrovania je taký odkaz všetkým tým osobám, že žiaden tento\nskutok do budúcnosti nezostane nevyšetrený, a rovnako nezostane prípadne nevyvodená konkrétna\ntrestná zodpovednosť konkrétnych osôb“ a tiež: „Zároveň je to zdvihnutý prst všetkým tým osobám, ak\nby chceli v tomto trende pokračovať.“, pričom tieto slová predniesol v čase, keď bol obvinený H.. H. J.\ntýmto uznesením vzatý do väzby,\nteda\nsvojím konaním zavinene porušil povinnosť podľa § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch\na prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť\ndôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov, podľa § 30 ods. 2 písm. e) a g)\nzákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v záujme\nzáruky, nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie dbať svojím správaním na to, aby jeho\nnestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná a dodržiavať zásady sudcovskej etiky a zásady sudcovskej\netiky podľa článku III ods. 3 a 4 Zásad sudcovskej etiky prijatých Súdnou radou Slovenskej republiky\nv roku 2015 vykonávať svoju funkciu nestranne, profesionálne, svedomito a dôsledne a vzbudzovať a\nchrániť zdanie nestrannosti, a to aj v konaniach, keď verejnosť prejavuje silné pozitívne alebo negatívne\nemócie voči účastníkom konania\nčím sa dopustil\ndisciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich\na o zmene a doplnení niektorých zákonov.\n\nPodľa § 33 zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) sa disciplinárne\nopatrenie neukladá.\nII. Disciplinárne obvinený sa podľa § 34 ods. 2 písm. b) zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom\nporiadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (disciplinárny súdny poriadok) oslobodzuje spod disciplinárneho návrhu Ministra spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. S-MSSR-05544/2024, podaného 4. júla 2024 za skutok, ktorého sa mal dopustiť\ntým, že\n1. v rozhovore pre denník R. zverejnenom dňa 5. júna 2024 na webovej stránke P.:/..R..R.-E.-R.-K.-G.M..P. uviedol, že podanie podnetu na jeho disciplinárne stíhanie zo strany H.. H. J. je súčasťou „ťaženia\"\nproti jeho osobe. V rozhovore ďalej uviedol, že: „Ten podnet nie je len na mňa, ale aj na kolegu Š.. To ma\nnaštartovalo asi najviac, že si dovolili zaútočiť aj na kolegu Š.. Bez zachádzania do detailov však môžem\npovedať, že advokát J. argumentuje o údajne nepriateľskom vzťahu medzi nami tým, ako som sa vraj\nvyjadroval na jeho adresu pred jeho terajšou manželkou a svokrom, Čo sa z ich strany, samozrejme, de\nzinterpretuje. Ešte šťastie, že sudca (J.) Š. zverejnil Threemu a rovnako sú už verejne známe nahrávky\nz poľovníckej chaty a môžem poukázať na to, ako sa advokát J. vyjadruje o iných svojich kolegoch, o\nprokurátoroch a sudcoch vrátane mňa a akým spôsobom komentuje rozhodovaciu činnosť nie len našu,\nale celého X.A. súdu.“, čím mal vzbudiť oprávnené pochybnosti o nezaujatosti sudcu voči obvinenému\nH.. H. J., a čím mal porušiť svoju povinnosť dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola\ndôvodne spochybňovaná, povinnosť vystupovať nezaujato, a povinnosť dodržiavať zásady sudcovskej\netiky,\n2. ako člen senátu XT X. súdu R. K. hlasoval za uznesenie sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022,\nktorým bolo v bode I výroku rozhodnuté, že uznesenie sudcu pre prípravné konanie Š. V. súdu Y. J. sp. zn.\nXTp/X/XXXX zo dňa 24. apríla 2022 sa zrušuje, a ktorým bolo v bode II výroku rozhodnuté, že obvinený\nH.. H. J. sa berie do väzby, napriek tomu, že v čase vydania predmetného uznesenia nebolo právoplatne\nrozhodnuté o námietke zaujatosti voči disciplinárne obvinenému, a teda o väzbe obvineného bolo\nrozhodnuté skôr, ako bolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti voči disciplinárne obvinenému,\npretože skutok 1 a 2 výroku II, ktorého sa disciplinárne obvinený dopustil, nie je disciplinárnym\nprevinením.\nodôvodnenie:\nI.\nDisciplinárny návrh\n1. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „minister spravodlivosti“)\npodľa § 15 písm. a) zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) - (ďalej len\n„DSP“), dňa 4. júla 2024 doručil Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší\nsprávny súd“ alebo „disciplinárny súd“) návrh na začatie disciplinárneho konania proti E.. E. F., sudcovi\nX. súdu R. K. (ďalej aj ako „disciplinárne obvinený“).\n2. Navrhovateľ disciplinárny návrh odôvodnil tým, že disciplinárne obvinený sa mal dopustiť závažných\ndisciplinárnych previnení podľa § 116 ods. 1 písm. a) a b), § 116 ods. 2 písm. a) a b), § 116 ods. 3 písm.\nd) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\nlen „zákon o sudcoch“), na tom skutkovom základe, že\nv bode I - dňa 02.05.2022 ako predseda senátu XT X. súdu R. K. vydal uznesenie sp. zn. X V.-Š. XX/\nXXXX, ktorým v bode I výroku rozhodol, že zrušuje uznesenie sudcu pre prípravné konanie Š. V. súdu\nY. J. sp. zn. XTp/X/XXXX zo dňa 24.04.2022, a v bode II výroku rozhodol, že obvinený H.. H. J. sa berie\ndo väzby, napriek tomu, že v čase vydania predmetného uznesenia nebolo právoplatne rozhodnuté o\nnámietke zaujatosti voči disciplinárne obvinenému, a teda o väzbe obvineného bolo rozhodnuté skôr,\nako bolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti voči disciplinárne obvinenému,\n\nv bode II - dňa 02.05.2022 pri vyhlasovaní uznesenia X. súdu R. K. sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX vo svojom\nprejave poslal odkaz všetkým osobám, že žiaden tento skutok (pozn. kriminalizácia justičných orgánov)\ndo budúcnosti nezostane nevyšetrený, a rovnako nezostane prípadne nevyvodená konkrétna trestná\nzodpovednosť konkrétnych osôb. Zároveň to označil za zdvihnutý prst všetkým tým osobám, ak by\nchceli v tomto trende pokračovať, pričom tieto slová predniesol v čase, keď bol obvinený H.. H. J. týmto\nuznesením vzatý do väzby, čím ako sudca verejne a pred médiami použil výrazy, ktoré naznačujú, že si\ndisciplinárne obvinený mohol vytvoriť nepriaznivý názor na obvineného H.. H. J., a teda jeho vyjadrenia\nobjektívne odôvodňovali obavu z jeho nestrannosti a nezaujatosti,\nv bode III - v rozhovore pre denník R. zverejnenom dňa 05.06.2024 na webovej stránke P.:/..R..R.-E.R.-K.-G.-M..P. uviedol, že podanie podnetu na jeho disciplinárne stíhanie zo strany H.. H. J. je súčasťou\n„ťaženia\" proti jeho osobe. V rozhovore ďalej uviedol, že: „Ten podnet nie je len na mňa, ale aj na kolegu\nŠ.. To ma naštartovalo asi najviac, že si dovolili zaútočiť aj na kolegu Š.. Bez zachádzania do detailov\nvšak môžem povedať, že advokát J. argumentuje o údajne nepriateľskom vzťahu medzi nami tým, ako\nsom sa vraj vyjadroval na jeho adresu pred jeho terajšou manželkou a svokrom, Čo sa z ich strany,\nsamozrejme, de zinterpretuje. Ešte šťastie, že sudca (J.) Š. zverejnil Threemu a rovnako sú už verejne\nznáme nahrávky z poľovníckej chaty a môžem poukázať na to, ako sa advokát J. vyjadruje o iných\nsvojich kolegoch, o prokurátoroch a sudcoch vrátane mňa a akým spôsobom komentuje rozhodovaciu\nčinnosť nie len našu, ale celého X. súdu.“, čím vzbudil oprávnené pochybnosti o nezaujatosti sudcu\nvoči obvinenému H.. H. J., a čím porušil svoju povinnosť dbať svojím správaním na to, aby jeho\nnestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná, povinnosť vystupovať nezaujato, a povinnosť dodržiavať\nzásady sudcovskej etiky.\n3. Disciplinárne obvinený podľa navrhovateľa závažným spôsobom porušil povinnosti uvedené v § 30\nods. 1 a § 30 ods. 2 písm. e) zákona o sudcoch a v článku III ods. 1, 3, 4, 6 a 8 Zásad sudcovskej\netiky prijatých Súdnou radou Slovenskej republiky v roku 2015 (ďalej ako „Zásady sudcovskej etiky“).\nVychádzajúc z uvedeného minister spravodlivosti navrhol disciplinárne obvineného v bodoch I až III\ndisciplinárneho návrhu uznať za vinného zo spáchania závažných disciplinárnych previnení podľa § 116\nods. 1 písm. a) a b), § 116 ods. 2 písm. a) a b) a § 116 ods. 3 písm. d) zákona o sudcoch a uložiť mu\ndisciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 zákona o sudcoch, a to odvolanie z funkcie sudcu.\n4. Navrhovateľ k subjektívnej lehote na podanie disciplinárneho návrhu uviedol, že Ministerstvo\nspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej ako „ministerstvo“) začalo vykonávať štátny dohľad nad\nčinnosťou disciplinárne obvineného dňa 7. marca 2024, kedy bol vydaný nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky č. k. I. ÚS 74/2023-67 zo dňa 7. marca 2024. Poukázal tiež na to, že ministerstvu bol\ndňa 15. apríla 2024 doručený podnet H.. H. J.. Mal za to, že v súvislosti so skutkami I a II disciplinárneho\nnávrhu možno podať disciplinárny návrh v subjektívnej lehote do 7. marca 2025, pričom podľa jeho\nnázoru je zachovaná aj trojročná objektívna lehota, keďže k spáchaniu disciplinárneho previnenia v\nbodoch I a II návrhu došlo dňa 2. mája 2022. Ku skutku III návrhu uviedol, že ten bol zverejnený dňa 5.\njúna 2024, a preto mohol návrh podať do 5. júna 2025.\n5. Vo vzťahu ku skutku I rozhodnutia (skutok II návrhu - ďalej ako „skutok I rozhodnutia“) navrhovateľ\npoukázal na to, že sporný výrok vyhlásil disciplinárne obvinený dňa 2. mája 2022 pri vyhlasovaní\nuznesenia X. súdu R. K. (ďalej aj ako „najvyšší súd“) č. k. X V.-Š. XX/XXXX, ktorým bol obvinený H..\nH. J. vzatý do väzby. V súvislosti s týmto skutkom tiež odkázal na nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. I. ÚS 74/2023-67 zo dňa 7. marca 2024.\n6. Vo vzťahu ku skutku 1 výroku II rozhodnutia (skutok III návrhu - ďalej ako „skutok 1 výroku II\nrozhodnutia“) navrhovateľ uviedol, že tento bol dňa 5. júna 2024 zverejnený webovej stránke P.:/..R..R.E.-R.-G.-M..P. s názvom „R. F.: O. sa nezľaknem, poznáme sa od vysokej školy (2. časť rozhovoru)\".\n7. Vo vzťahu ku skutku 2 výroku II rozhodnutia (skutok I návrhu - ďalej ako „skutok 2 výroku II\nrozhodnutia“) uviedol, že disciplinárne obvinený ako predseda senátu XV. X. R., ktorý rozhodoval o\nsťažnosti prokurátora proti uzneseniu Š. V. súdu sp. zn. XTp/X/XXXX zo dňa 24. apríla 2022, oznámil\nsvoju zaujatosť vo veci dňa 26. apríla 2022. O oznámení disciplinárne obvineného rozhodol iný senát\nnajvyššieho súdu uznesením sp. zn. XNdt/X/XXXX zo dňa 27. apríla 2022 tak, že disciplinárne obvinený\nnebol vylúčený z vykonávania úkonov v trestnej veci H.. H. J. vedenej pod sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX.\nDňa 27. apríla 2022 podal obvinený H.. H. J. námietku zaujatosti proti disciplinárne obvinenému, o ktorej\nrozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022 tak, že disciplinárne\n\nobvinený nebol vylúčený. Proti uvedenému uzneseniu podal obvinený sťažnosť, ktorá bola iným R. X.A.\nsúdu uznesením sp. zn. XTdoVS/X/XXXX zo dňa 6. júna 2022 zamietnutá ako nedôvodná. Senát XT\nešte pred rozhodnutím o uvedenej sťažnosti uznesením sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022\nrozhodol o vzatí obvineného H.. H. J. do väzby. Na základe ústavnej sťažnosti H.. H. J., Ústavný súd\nSlovenskej republiky nálezom č. k. I. ÚS 74/2023-67 zo dňa 7. marca 2024 rozhodol, že uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022 o väzbe obvineného H.. H. J. bolo\nporušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy a právo na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „Dohovor“) a toto uznesenie zrušil.\n8. Navrhovateľ sa domnieva, že verejné vyjadrenia disciplinárne obvineného nemožno považovať\nza ústavne tolerovateľné vo vzťahu k testovaniu jeho sudcovskej nestrannosti ako kľúčovej hodnoty\nsúdnej moci. Verejné prejavy disciplinárne obvineného mierené voči obvinenému H.. H. J. objektívne\nodôvodňujú obavy z jeho nestrannosti a nezaujatosti. Sudca má povinnosť byť vo svojich prejavoch\nzdržanlivý, aby tak nenarušoval dôveru v nestrannosť a nezávislosť justície. V prípade skutku\nI rozhodnutia nebolo úlohou disciplinárne obvineného nachádzať ultimatívne závery týkajúce sa\ndôvodnosti trestného stíhania obvineného a už vôbec nie vyvodzovať akékoľvek závery a predniesť\nich verejnosti. Výrok disciplinárne obvineného o zdvihnutom prste podľa navrhovateľa jednoznačne\npredstavoval varovanie pre ostatných, a teda oslaboval zdanie, že dokáže predmetnú vec posúdiť\nnestranne a nezaujato. Navrhovateľ mal za to, že disciplinárne obvinený svojimi verejnými výrokmi\nvoči\njednoznačne preukázal jeho osobný postoj voči jeho osobe, na základe čoho možno mať\npochybnosti o tom, že disciplinárne obvinený je schopný rozhodovať nestranne a nezaujato vnímajúc\npredložené dôkazy a argumenty, ktoré bude následne schopný objektívne vyhodnotiť. V súvislosti so\nskutkom 2 výroku II rozhodnutia navrhovateľ uviedol, že je nemysliteľné predpokladať, že ustanovenie\ntýkajúce sa takej základnej otázky, akou je právo nebyť svojvoľne pozbavený slobody, by ako základnú\nzáruku nevyžadovalo nezávislosť a nestrannosť súdu. Konštatoval určitú mieru svojvôle disciplinárne\nobvineného pri rozhodovaní o vzatí do väzby obvineného H.. H. J., pričom vo svetle týchto skutočností\nsa javí, že disciplinárne obvinený rozhodol svojvoľne z dôvodu jeho zaujatosti voči H.. H. J..\n9. Podľa navrhovateľa sa disciplinárne obvinený dopustil závažných disciplinárnych previnení, keď\nvedome vystupoval tak, že spochybňoval svoju nezaujatosť, nestrannosť a dôveryhodnosť a zároveň\nvedome porušil svoju povinnosť rozhodovať nestranne a nezaujato. Porušenie povinností disciplinárne\nobvineného navrhovateľ považoval za úmyselné. Od disciplinárne obvineného, ako od sudcu\npôsobiaceho v sudcovskom stave viac ako tridsať rokov, možno legitímne očakávať vysoké právne\npovedomie a prehľad v judikatúre najvyšších súdnych autorít vrátane ústavného súdu. Disciplinárne\nobvinený konal vo forme priameho úmyslu a formu zavinenia navrhovateľ považuje za priťažujúcu\nokolnosť pri navrhovaní sankcie za disciplinárne previnenie. Ako priťažujúcu okolnosť navrhovateľ\nvnímal aj to, že ide o opakované porušenie povinnosti disciplinárne obvineným (tri skutky). V dôsledku\nsvojvoľného a zaujatého konania zo strany disciplinárne obvineného bolo závažným spôsobom\nzasiahnuté do základného ľudského práva H.. H. J. na osobnú slobodu.\nII.\nVyjadrenie disciplinárne obvineného\n10. Disciplinárnemu súdu bolo dňa 2. septembra 2025 doručené vyjadrenie disciplinárne obvineného\npodané prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Matúša Harkabusa.\n11. Disciplinárne obvinený vo vyjadrení k disciplinárnemu návrhu uviedol, že disciplinárny návrh sa\nzakladá na motívoch pomsty a účelového zneužívania inštitútu disciplinárnej zodpovednosti sudcov v\nprospech politických a iných cieľov súčasnej vládnej koalície formou útoku na nezávislosť súdnej moci.\nPoukázal na tlačové besedy predsedu vlády Slovenskej republiky a ministra spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky konané dňa 8. apríla 2024 pod názvom „Výzva predsedovi X. súdu R.K. a predsedovi\nSúdnej rady SR“ a 4. apríla 2024 po kontrolnom dni na Ministerstve spravodlivosti SR, ktoré sa\ntýkali rozhodovacej činnosti senátu XV. X. súdu a na ktorých sa zúčastnil aj H.. H. J.. Okrem iného\npoukázal na to, že predseda vlády uviedol, že „v rokoch 2020 až 2023 tu bola organizovaná skupina\npolicajtov, vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry, prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry a\nžiaľ aj niektorých sudcov. Aj na Najvyššom súde a na Špecializovanom trestnom súde. Ako je možné,\nže najčastejšie porušujúcim útvarom, pokiaľ ide o porušovanie ľudských práv na Slovensku, je jeden\n\nzo senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky? Ako je možné, že tu máme jedného sudcu, voči\nktorému už bolo 6 rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré konštatovali, že tento sudca\nkonal ako nezákonný sudca.“ Následne na to obvinený advokát H.. H. J. podal na ministerstvo podnet\nna podanie návrhu na disciplinárne potrestanie sudcu E.. J. Š. a disciplinárne obvineného. V tejto\nsúvislosti disciplinárne obvinený poukázal na to, že v prípade podávateľa podnetu, teda osoby, ktorej sa\ntýkajú všetky tri body disciplinárneho návrhu, ide v súčasnosti o poradcu predsedu vlády SR. Je podľa\nneho zrejmé, že predpolie k posudzovaniu disciplinárneho návrhu tvorí kontext jeho využitia zo strany\nvýkonnej moci na posilnenie pozície osoby aktuálne obvinenej - H.. H. J.. Disciplinárny návrh považuje\nza odkaz všetkým sudcom, ak by si v budúcnosti dovolili rozhodnúť v neprospech osôb spojených\nso súčasnou vládnou mocou, že takýto postup bude mať pre nich nepriaznivé dôsledky minimálne v\nprofesionálnom živote.\n12. K skutku I rozhodnutia vzniesol disciplinárne obvinený námietku oneskoreného podania - po uplynutí\nsubjektívnej lehoty na podanie disciplinárneho návrhu. K tomuto skutku, ku ktorému malo dôjsť dňa 2.\nmája 2022, predložil vyjadrenie H.. H. F., podľa ktorého sa ako ministerka spravodlivosti, pôsobiaca v\núrade v deň spáchania tohto skutku, o predmetnom skutku dozvedela už dňa 2. mája 2022.\n13. K skutku 1 výroku II rozhodnutia uviedol, že rozhovorom pre denník Sme realizoval svoje právo\nna slobodu prejavu. Verejne vyjadril svoje postoje, vrátane kritiky pomerov v justícii a reagoval na\nvýroky predsedu vlády a ministra spravodlivosti, majúce povahu útokov a zastrašovania, ktoré odzneli na\ntlačových besedách 4. a 8. apríla 2024. Svoje vyjadrenia predniesol v situácii, keď bolo masívne útočené\nna nezávislosť súdnictva zo strany predstaviteľov výkonnej moci za značnej súčinnosti podávateľa\npodnetu na jeho disciplinárne stíhanie. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej ako „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že sudca nemôže byť vylúčený z možnosti realizovať svoje právo\nna slobodu prejavu a citoval rozhodnutia napr. Baka v. Maďarsko, č. sťažnosti 20261/12, Wille v.\nLichtenštajnsko, č. sťažnosti 28396/95, Kudeshkina v. Rusko, č. sťažnosti 29492/04.\n14. Disciplinárne obvinený sa v súvislosti so skutkom 2 výroku II rozhodnutia v plnom rozsahu pridržal\npísomného vyjadrenia adresovaného predsedovi najvyššieho súdu dňa 20. mája 2024. Uviedol, že\nv posudzovanom prípade nešlo o svojvoľné rozhodnutie a ani o svojvoľný procesný postup, k čomu\nmal dospieť aj predseda najvyššieho súdu a predseda súdnej rady. Podľa disciplinárne obvineného\npri ústavno-konformnom výklade zákona v demokratickom a právnom štáte existuje principiálny rozdiel\nmedzi posúdením rozhodnutia orgánu verejnej moci ako vecne nesprávneho s možnými dôsledkami\ninštančnej procesnej eliminácie jeho účinkov (zrušenie, zmena) a medzi uplatnením disciplinárnej\nzodpovednosti. Disciplinárnym postihom podľa disciplinárne obvineného nemôžu byť riešené konflikty\nvyplývajúce z rozličných právnych názorov (odkaz na PL. ÚS 97/07, PL. ÚS 2/2023). S odkazom na\nrozhodnutie ústavného súdu IV. ÚS 271/2023 poukázal na to, že ak by nesprávne rozhodnutie bez\npreukázaného manipulačného úmyslu pri rozhodovaní malo byť dôvodom na disciplinárny alebo trestný\npostih, boli by dôsledky takéhoto prístupu absurdné a v praxi nezvládnuteľné. Podstatné v disciplinárnom\nkonaní je preto preukázanie svojvôle, teda zámerného presadzovania vlastnej predstavy na riešenie\nposudzovanej veci. Uviedol, že postup senátu XV. v posudzovanej veci nebol ojedinelým vybočením z\nmedzí rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu.\nIII.\nKonanie pred disciplinárnym súdom, dokazovanie a zistený skutkový stav\n15. Disciplinárny návrh bol náhodným výberom pridelený senátu 33D najvyššieho správneho súdu, do\nktorého boli náhodným výberom pridelení ako prísediaci sudcovia JUDr. Jitka Johana Hasíková a JUDr.\nFrantišek Sedlačko, PhD., LL.M. Prísediaca Hasíková dňa 17. júla 2024 oznámila možné dôvody pre\njej vylúčenie z dôvodu jej pomeru k disciplinárne obvinenému. Rozhodnutím najvyššieho správneho\nsúdu č. k. 31Dz/2/2024-16 zo dňa 25. júla 2024 bola z vykonávania úkonov v tejto disciplinárnej veci\nvylúčená a za prísediacu sudkyňou bola určená JUDr. Michaela Kajabová. Možné dôvody zaujatosti v\ntejto disciplinárnej veci oznámil aj sudca Potásch pre jeho pomer k podávateľovi podnetu na disciplinárne\nstíhanie disciplinárne obvineného, ktorý rozhodnutím najvyššieho správneho súdu č. k. 31Dz/1/2024-10\nzo dňa 17. júla 2024 nebol vylúčený z vykonávania úkonov v tejto disciplinárnej veci.\n16. V súlade s § 25 ods. 2 DSP predsedníčka senátu vyžiadala dňa 5. septembra 2024 stanovisko\nSúdnej rady SR k zásadám etiky, keďže disciplinárne obvinenému je kladený za vinu skutok, ktorý môže\n\nspočívať v porušení zásad etiky. Stanovisko súdnej rady k skutkom I a 1 výroku II rozhodnutia bolo\ndoručené dňa 16. októbra 2024.\n17. Predsedníčka disciplinárneho senátu podľa § 28 DSP nariadila na prejednanie veci ústne\npojednávanie na deň 10. decembra 2024. Na pojednávaní sa zúčastnil disciplinárne obvinený, jeho\nobhajca a zástupkyňa navrhovateľa.\n18. Navrhovateľ predniesol disciplinárny návrh zhodne s jeho písomným vyhotovením. Doplnil, že pri\nvšetkých skutkoch je disciplinárne obvinenému kladené za vinu porušenie rovnakých povinností a každý\nskutok samostatne považuje za závažné disciplinárne previnenie. K námietke oneskoreného podania\nnávrhu v súvislosti so skutkom I tiež poukázal na to, že svedkyňa H.. H. F. a disciplinárne obvinený\nbývajú na tej istej ulici a že H.. H. F. sa ako členka vlády zdržala hlasovania o disciplinárne obvinenom,\nkeď vláda hlasovala o kandidátoch na členov súdnej rady.\n19. Obhajca v stanovisku k disciplinárnemu návrhu uviedol, že motiváciou navrhovateľa je jednoznačne\npomsta za rozhodovaciu činnosť disciplinárne obvineného aj za jeho verejné postoje. Návrh považoval\nza účelový a zmätočný. Poukázal na to, že už len vzhľadom k vážnosti navrhovanej sankcie za veci,\nktoré ani nie sú disciplinárnymi previneniami, je tu jednoznačný tzv. chilling efekt zameraný na to, aby\nsa ostatní sudcovia mali na pozore, ako budú rozhodovať vo veciach, na ktorých má táto vládna moc\nzáujem. Disciplinárne obvinený bol vytipovaný touto vládnou mocou ako odstrašujúci príklad. Ide o\njednoznačný zásah do nezávislosti súdnej moci a i o účelovo podaný návrh. V súvislosti so skutkom I\nrozhodnutia uviedol, že uplynula subjektívna lehota na podanie návrhu ministrovi spravodlivosti. Návrh\npovažoval za nedôvodný a žiadal oslobodenie disciplinárne obvineného.\n20. Disciplinárne obvinený na ústnom pojednávaní dňa 10. decembra 2024 využil právo nevypovedať.\nNa pojednávaní bolo prečítané jeho vyjadrenie zo dňa 30. augusta 2024 k disciplinárnemu návrhu, ako\naj písomné stanovisko pre predsedu najvyššieho súdu zo dňa 20. mája 2024 k podnetu na podanie\ndisciplinárneho návrhu.\n21. Na ústnom pojednávaní dňa 4. marca 2025 súd vypočul ako svedkyňu H.. H. F. a vykonal\ndokazovanie prečítaním listín, ako aj prehratím zvukovo-obrazových záznamov navrhovaných\núčastníkmi konania. Ako zvukovo-obrazové záznamy vykonal: - záznam zo dňa 2. mája 2022 z verejného\nvyhlásenia Uznesenia X. súdu R. sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022 zverejnený na\nP.:/..X..R.-J.-H.-J.-A.-G.-Y.; - B. zo dňa 4. apríla 2024 z tlačovej konferencie po tzv. kontrolnom dni na\nMinisterstve spravodlivosti SR zverejnený na P.:/..R.-O.-R.-M.-X.-B.-J.-R.-E.-L.-J.-F.-V.-R.-B.-N.-G.-Y.; B. zo dňa 8. apríla 2024 z tlačovej konferencie pod názvom „Výzva predsedovi X. súdu R. a predsedovi\nSúdnej rady SR“ zverejnený na P.:/..T..M. C. B. B. G. XX. X. XXXX - K. podávateľa podnetu H.. J.\npre portál XXXka.R. zverejnený na P.:/..R.. Vykonal tiež dokazovanie prečítaním týchto listín: - Žiadosť\ndisciplinárne obvineného o súčinnosť H.. H. F. zo dňa 2. augusta 2024 (č. l. 154 disc. spisu); - Písomné\nvyjadrenie H.. H. F. k plynutiu subjektívnej lehoty na podanie návrhu zo dňa 20. augusta 2024 (č. l. 155\ndisc. spisu); - Tlačová správa úradu vlády SR zo dňa 26/4/2020 k voľbe členov súdnej rady (č. l. 252\ndisc. spisu); Listy vlastníctva č. XXX, Č.. XXX, Č.. XXXX v k. ú. L. R. H. (č. l. 235-258 disc. spisu); Uznesenie X. R. R. sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 02.05.2022 (priložený spis X. R. R.. B.. XTostš/\nXX/XXXX); - Nález Ústavného súdu SR A.. Ú. XX/XXXX- XX zo dňa 07.03.2024 (č. l. 15 - 29 disc.\nspisu); - Uznesenie X. R. R. sp. zn. XTdoVs/X/XXXX zo dňa 21.08.2024; - Podnet H. J. z 15. apríla 2024\n(č. l. 30-37 disc. spisu); - Článok denníka R. zverejnený dňa 5/6/2024 pod názvom „Sudca F.: O. sa\nnezľaknem, poznáme sa od vysokej školy (2. časť rozhovoru)“ P.:/..R..R.-E.-R.-K.-G.-M..P. (č. l. 38 - 49\ndisc. spisu); - Správa Európskej komisie z 24/7/2024 (č. l. 125-149 disc. spisu); - Žiadosť disciplinárne\nobvineného o zbavenie mlčanlivosti z 30. apríla 2024 (č. l. 158 disc. spisu); - Odpoveď predsedu X.\nsúdu R. zo dňa 30. apríla 2024 (č. l. 159 disc. spisu); - Stanovisko Súdnej rady SR zo dňa 15.10.2024\n(č. l. 211-214 disc. spisu); - Prepis z tlačovej konferencie zo dňa 18. júna 2024 pod názvom „Dosť bolo\nčakania. Konáme!“; - Prehľad porušení princípov právneho štátu v rokoch 2020-2023 (č. l. 302-337 disc.\nspisu).\n22. Návrh na vykonanie výsluchu svedkov H.. H. J., E.. Y. Š., E.. J. Š.V., E.. J. P., E.. Y. F. podľa § 272 ods.\n3 Trestného poriadku v spojení s § 4 Disciplinárneho súdneho poriadku súd odmietol. Odmietol aj návrh\nna vykonanie listinných dôkazov - Uznesenie X. R. R. sp. zn. XTdoVS/X/XXXX zo dňa 11. novembra\n2024, sp. zn. XTdoV/X/XXXX zo dňa 9. októbra 2024, List podpredsedníčke Európskej komisie Věre\n\nJourovej z 22. apríla 2024, Odpoveď podpredsedníčky Európskej komisie Věry Jourovej zo 17. júla 2024,\nOznámenie a žiadosť prezidentky Výkonného výboru Európskej siete súdnych rád Dalie Vasariené z\n26. apríla 2024, Článok SME zo dňa 24/7/2024 - Európska komisia sa obáva o právny štát, Písomné\nvyjadrenie sudcu E. Š. z 20. mája 2024, Článok denníka R. zverejnený dňa 02.06.2024 pod názvom\n„Sudca F.: O. sa nezľaknem, poznáme sa od vysokej školy (1. časť rozhovoru)“, zoznam rozhodnutí\npublikovaných v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky po\ndobu výkonu funkcie sudcu na V. F. X.A. R. R. od roku 1999 doposiaľ, na ktorých sa E.. F. podieľal a prepis\nčastí vyjadrení poslanca Národnej rady Slovenskej republiky K. H. v diskusnej relácii Y. J., vysielanej\n9. februára 2025 v spravodajskej televízii V.. Disciplinárny senát bol toho názoru, že skutky, ktoré sú\ndisciplinárne obvinenému kladené za vinu, je možné posúdiť z už vykonaných dôkazov, vykonanie\nnavrhovaných dôkazov by nemalo vplyv na posúdenie skutku a týkajú sa okolností, ktoré už možno\nzistiť inými, skôr vykonanými dôkazmi. Predsedníčka senátu uznesenie o odmietnutí vykonania dôkazov\nodôvodnila ku každému navrhovanému dôkazu jednotlivo.\n23. Na ústnom pojednávaní dňa 29. apríla 2025 vypovedal disciplinárne obvinený, ktorý nad rámec\npísomného vyjadrenia uviedol, že v trestných veciach, v ktorých bol zákonným sudcom a senát XT\nzákonným senátom, nikdy nedošlo k zneužitiu prostriedkov trestného práva voči súdeným osobám.\nZa zneužitie prostriedkov trestného práva sa nedajú považovať procesné pochybenia, ktoré vytýkal\naj ústavný súd, pretože ide o pravidelnú súčasť rozhodovacej praxe, ktorej sa nevyhne žiaden sudca\na senát. Ku skutku I rozhodnutia poukázal na to, že skutok nie je disciplinárnym previnením, keďže\nnávrh v tom čase oprávnené subjekty, teda ministerka spravodlivosti a predseda najvyššieho súdu,\nnepodali. Uvedená okolnosť sama osebe nebola ani dôvodom na vylúčenie disciplinárne obvineného z\nvykonávania úkonov trestného konania. Výrokom nijakým spôsobom neprejudikoval vinu obvineného,\no čom svedčí, že hovoril o trestnej zodpovednosti a procese jej vyvodzovania a nie o vine. V tom\nčase išlo o obdobie, keď bolo silnou spoločenskou témou kriminalizovanie vyšetrovateľov NAKA a\nsudcov, najmä Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, zo strany verejne činných osôb,\npričom zdržanlivosť sudcu môže a má ustúpiť v situáciách, kedy sú ohrozené základy demokracie a\nprávneho štátu. Vyjadrením nesledoval účel vyhrážania sa komukoľvek, ale práve potrebu zvýrazniť,\nže pri podozreniach tohto typu je nanajvýš žiadúce, v záujme zachovania princípov právneho štátu,\ntieto dôsledne prešetriť. Konal plne v súlade s požiadavkami a zásadami demokratického trestného\nprocesu pokiaľ ide o výchovné pôsobenie na verejnosť. Výrokom, ktorý je predmetom skutku 1 výroku\nII rozhodnutia sa veľmi zdržanlivým spôsobom v situácii, keď bol on a ďalší člen senátu XT vládnou\nmocou očierňovaní a vykresľovaní ako členovia nejakej organizovanej skupiny, postavil na obranu nielen\nsvojej sudcovskej integrity a integrity svojho kolegu, ale v konečnom dôsledku aj celého najvyššieho\nsúdu, vrátane advokátov a prokurátorov. Za týchto okolností potom musí byť akceptovateľná istá forma\nverejnej obrany. Disciplinárne konanie bolo iniciované ako odvetné opatrenie za jeho rozhodovaciu\nčinnosť a verejné vyjadrenia, ktorými bránil svoju sudcovskú integritu. Ku skutku 2 výroku II rozhodnutia\nuviedol, že postupoval výslovne v zhode s ustanovením § 32 ods. 4 Trestného poriadku a uprednostnil\nzáujem, aby nedošlo nezvrátiteľne k ohrozeniu účelu trestného konania - v posudzovanej veci išlo\no učebnicový príklad existencie dôvodov kolúznej väzby. Aj ústavný súd uznal, že najvyšší súd sa\ndostal do neľahkej situácie a hoci v konečnom dôsledku bolo jeho rozhodnutie zrušené, konštatoval,\nže rozhodnutím o vzatí H.. H. J. do väzby nedošlo k úplnej eliminácii práva na zákonného sudcu. Na\ntomto ústnom pojednávaní bolo dokazovanie doplnené prečítaním listín: - Uznesenie Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. XTdoVs/X/XXXX zo dňa 21.08.2024, Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XTdoVs/X/\nXXXX zo dňa 11.11.2024, Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XTdoV/X/XXXX zo dňa 9. októbra\n2024 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XTdosT/XX/XXXX zo dňa 12. decembra 2024. Návrh\nna vykonanie zvukového záznamu zo dňa 03.05.2022 zverejneného v V. E. v relácii C. X. P. pod názvom\n„C. X. P. R. H. F.“ súd odmietol.\n24. Ku skutku I rozhodnutia z vykonaných dôkazov bezrozporne vyplýva, že disciplinárne obvinený\ndňa 2. mája 2022 ako predseda senátu pri vyhlasovaní uznesenia sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX o vzatí\nobvineného do väzby vo svojom prejave uviedol, že: „Opätovné otvorenie tohto vyšetrovania je taký\nodkaz všetkým tým osobám, že žiaden tento skutok do budúcnosti nezostane nevyšetrený, a rovnako\nnezostane prípadne nevyvodená konkrétna trestná zodpovednosť konkrétnych osôb“ a tiež: „Zároveň\nje to zdvihnutý prst všetkým tým osobám, ak by chceli v tomto trende pokračovať.“\n25. Ku skutku 1 výroku II rozhodnutia z vykonaných dôkazov bezrozporne vyplýva, že v rozhovore pre\ndenník R. zverejnenom dňa 5. júna 2024 disciplinárne obvinený uviedol, že podanie podnetu na jeho\n\ndisciplinárne stíhanie zo strany H.. H. J. je súčasťou „ťaženia\" proti jeho osobe. V rozhovore ďalej uviedol,\nže: „Ten podnet nie je len na mňa, ale aj na kolegu Š.. To ma naštartovalo asi najviac, že si dovolili zaútočiť\naj na kolegu Š.. Bez zachádzania do detailov však môžem povedať, že advokát J. argumentuje o údajne\nnepriateľskom vzťahu medzi nami tým, ako som sa vraj vyjadroval na jeho adresu pred jeho terajšou\nmanželkou a svokrom, Čo sa z ich strany, samozrejme, de zinterpretuje. Ešte šťastie, že sudca (J.) Š.\nzverejnil Threemu a rovnako sú už verejne známe nahrávky z poľovníckej chaty a môžem poukázať na\nto, ako sa advokát J. vyjadruje o iných svojich kolegoch, o prokurátoroch a sudcoch vrátane mňa a akým\nspôsobom komentuje rozhodovaciu činnosť nie len našu, ale celého X. súdu.“\n26. Ku skutku 2 výroku II rozhodnutia z vykonaných dôkazov bezrozporne vyplýva, že disciplinárne\nobvinený ako člen senátu XT X. súdu R. K. hlasoval za uznesenie sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2.\nmája 2022, ktorým bol obvinený H.. H. J. vzatý do väzby. Predmetné uznesenie bolo vydané v čase,\nkeď iný senát najvyššieho súdu ešte právoplatne nerozhodol o námietke zaujatosti voči disciplinárne\nobvinenému. Najvyšší súd o námietke zaujatosti proti disciplinárne obvinenému rozhodol uznesením sp.\nzn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022 tak, že disciplinárne obvinený nebol vylúčený z vykonávania\núkonov trestného konania v danej trestnej veci. O sťažnosti proti tomuto uzneseniu bolo rozhodnuté\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. X V. X/XXXX zo dňa 6. júna 2022.\n27. Uvedené skutkové závery bezrozporne vyplývajú z vykonaných dôkazov, ktoré súd vyhodnotil podľa\nsvojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom zhodnotení všetkých okolností jednotlivo,\nale aj v ich súhrne (§ 2 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 4 DSP). Tieto nerozporoval ani\ndisciplinárne obvinený.\nIV.\nPrávne posúdenie a disciplinárne opatrenie\nIV.A K včasnosti podania disciplinárneho návrhu\n28. Najvyšší správny súd v prvom rade skúmal, či disciplinárny návrh spĺňa predpoklady pre\nvecné prejednanie. Dospel k záveru, že disciplinárny návrh bol podaný oprávnenou osobou a\nobsahuje stanovené náležitosti. Otázku dodržania zákonných lehôt pre podanie disciplinárneho návrhu\nposudzoval ku každému skutku osobitne.\n29. O skutku 1 výroku II rozhodnutia sa mohol navrhovateľ dozvedieť najskôr dňa 5. júna 2024, kedy\ndal disciplinárne obvinený rozhovor médiu a keďže návrh bol disciplinárnemu súdu doručený dňa 4. júla\n2024, bola dodržaná subjektívna, ako aj objektívna lehota na podanie návrhu.\n30. V súvislosti so skutkom I rozhodnutia vzniesol disciplinárne obvinený námietku oneskoreného\npodania. K tomuto skutku, ku ktorému malo dôjsť dňa 2. mája 2022 predložil vyjadrenie H.. H. F., podľa\nktorého sa ako ministerka spravodlivosti, pôsobiaca v úrade v deň spáchania tohto skutku (od 1. apríla\n2021 do 13. septembra 2022) o predmetnom skutku dozvedela už dňa 2. mája 2022. Vzhľadom na to,\nže pre riadne posúdenie danej otázky (pričom rovnaká vyvstala aj v súvislosti so skutkom 2 výroku II\nrozhodnutia (skutok I návrhu), ku ktorému malo dôjsť rovnako dňa 2. mája 2022) nepostačovalo podľa\ndisciplinárneho senátu písomné vyjadrenie bývalej ministerky, preto túto predvolal ako svedkyňu.\n31. Na ústnom pojednávaní dňa 4. marca 2025 H.. H. F. ako svedkyňa k otázke plynutia subjektívnej\nlehoty v súvislosti so skutkom I rozhodnutia, teda ku skutočnosti, kedy sa ako ministerka spravodlivosti o\ntomto skutku dozvedela, uviedla, že výrok disciplinárne obvineného bol verejne známy, bol uverejnený v\ntlači a vzhľadom na to, že išlo o mediálne sledovanú kauzu, dozvedela sa o spornom výroku v deň jeho\nprednesenia disciplinárne obvineným. Je presvedčená, že ju z tlačového oddelenia prišli na tento výrok\nhneď upozorniť, pričom pripustila tiež, že sa tak mohlo stať na druhý deň, teda 3. mája 2022, v rámci\noboznámenia sa s monitoringom tlače. Vyhlásila, že výrok disciplinárne obvineného nevyhodnotila ako\nhodný na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti. Uviedla, že o oboznámení sa s daným výrokom a ani\no jej rozhodnutí nepodať disciplinárny návrh neexistuje na ministerstve žiaden záznam. V súvislosti so\nskutkom 2 výroku II rozhodnutia uviedla, že o tomto skutku nemá vedomosť a nepamätá si, že by o\ntomto skutku bola verejná informácia.\n\n32. V súvislosti s plynutím subjektívnej lehoty na podanie disciplinárneho návrhu disciplinárny senát\nuvádza, že jej začiatok je stanovený subjektívnym okamihom, keď sa oprávnený subjekt dozvedel o\nkonaní, pre ktoré je disciplinárne konanie možné začať, prípadne od okamihu, kedy mu informácie\no tomto konaní boli predložené (dostali sa do jeho sféry) v takej forme, že mohol toto konanie\nbez pochybností identifikovať (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n33D/23/2021 zo dňa 2. júna 2022, mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej\nrepubliky zo dňa 18. januára 2012, č. j. 11 Kss 18/2011 251). Rozhodným pre začatie plynutia\nsubjektívnej lehoty je tak moment, kedy subjekt s návrhovou legitimáciou disponoval (z akéhokoľvek\nzdroja, nielen zo sťažnosti účastníka alebo strany) takou masou poznatkov o disciplinárnom previnení\nsudcu, na základe ktorých boli splnené zákonom predpísané podmienky disciplinárneho návrhu\n(uznesenia sp. zn. 32D/4/2021 a sp. zn. 31D/17/2022). Vzhľadom na prekluzívnu povahu tejto lehoty,\nurčenie začiatku jej plynutia je potrebné interpretovať rigorózne a na rozdiel od objektívnej premlčacej\ndoby zákon nepredpokladá ani žiadne prerušenie alebo spočívanie tejto doby.\n33. Na základe vykonaného dokazovania dospel disciplinárny senát v súvislosti so skutkom 2 výroku\nII rozhodnutia k záveru, že návrh bol podaný v lehote podľa § 14 DSP. Disciplinárny senát nemal za\npreukázané, že by sa navrhovateľ dozvedel o skutku skôr ako dňa 7. marca 2024, kedy bol vydaný nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 74/2023-67. Keďže bol návrh podaný 4. júla 2024, bol\nv súvislosti so skutkom 2 výroku II rozhodnutia podaný v lehotách stanovených v § 14 DSP.\n34. Naopak, disciplinárny senát mal v súvislosti so skutkom I rozhodnutia na základe vykonaného\ndokazovania, najmä svedeckou výpoveďou H.. H. F., ktorá vykonávala funkciu ministerky spravodlivosti\ndňa 2. mája 2022, kedy malo ku skutku dôjsť, za preukázané, že navrhovateľ - minister(ka) spravodlivosti\nsa o skutku I rozhodnutia dozvedel(a) dňa 2. mája 2022 alebo najneskôr dňa 3. mája 2022. Zo svedeckej\nvýpovede jednoznačne vyplynulo, že svedkyňa ako bývalá ministerka aktívne sledovala dianie v justícii\na vzhľadom na mediálne sledovanú kauzu H.. H. J. sa o spornom výroku dozvedela hneď, prípadne\nnajneskôr deň nasledujúci. Uvedenú výpoveď svedkyne H.. H.K. F. nemal disciplinárny senát dôvod\nspochybňovať, keď medializácia skutku bola potvrdená tiež vykonaním zvukovoobrazového záznamu\nzachytávajúceho daný výrok z verejne dostupného zdroja médií. Ak navrhovateľ poukazoval na to, že\nsvedkyňa H.. H. F. a disciplinárne obvinený bývajú na rovnakej ulici, tak akýkoľvek bližší vzťah medzi\nnimi poprela jednak svedkyňa ako aj disciplinárne obvinený, pričom navrhovateľ neprodukoval žiadne\niné dôkazy v tomto smere, ktoré by preukazovali opak. Ak navrhovateľ poukazoval na to, že svedkyňa\nsa v roku 2020 zdržala hlasovania o disciplinárne obvinenom ako o kandidátovi za člena súdnej rady,\nčo má preukazovať ich bližší vzťah, s uvedeným záverom disciplinárny senát nesúhlasí. Z vykonaného\ndôkazu (tlačová správa Úradu vlády SR zo dňa 26. apríla 2020), ako aj z výpovede svedkyne vyplynul\nopak, keď sa zdržala nie z dôvodu blízkeho vzťahu k disciplinárne obvinenému, ale že nesúhlasila s\njeho nomináciou ako sudcu za vládu do súdnej rady, čo práve preukazuje jej nezaujatosť v súvislosti s\njeho osobou. Námietky navrhovateľa týkajúce sa dôveryhodnosti a zaujatosti svedkyne tak disciplinárny\nsenát vyhodnotil ako nedôvodné.\n35. Vzhľadom na to, že plynutie subjektívnej lehoty na podanie disciplinárneho návrhu je viazané na\nfunkciu ministra spravodlivosti (§ 15 písm. a) DSP) a nie osoby vykonávajúce tento úrad, lehotu nebolo\nmožné počítať až od nálezu ústavného súdu, na ktorý navrhovateľ odkazuje alebo prípadne od okamihu,\nkedy sa o tomto skutku dozvedel súčasný minister spravodlivosti (navrhovateľ).\n36. Zohľadniac vyššie uvedené nie je možné tiež súhlasiť s argumentmi navrhovateľa, že pre plynutie\nsubjektívnej lehoty nie je relevantné iba to, či a kedy sa navrhovateľ o danom výroku dozvedel, ale\naj to, aké rozhodnutie, teda či podať alebo nepodať disciplinárny návrh, v tejto súvislosti urobil, kde\na či to zaznamenal. Uvedený záver navrhovateľa totiž nekorešponduje so znením ustanovenia § 14\nDSP, ktorý jasne začiatok plynutia lehoty na podanie disciplinárneho návrhu viaže na to, kedy sa\nnavrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení. Nepochybne, navrhovateľ má lehotu jedného roka k\ndispozícii, napr. na to, aby sa rozhodol, či návrh podá, prípadne aby zhromaždil potrebné dôkazy, ale\nuvedené nemá vplyv na začiatok plynutia lehoty na podanie disciplinárneho návrhu. V tu posudzovanom\nskutku sa ministerka spravodlivosti o skutku dozvedela dňa 2. mája 2022, prípadne najneskôr dňa\n3. mája 2022, pričom týmto dňom preukázateľne disponovala všetkými relevantnými poznatkami o\ntomto skutku, na základe ktorých mohla podať disciplinárny návrh, ktorý by spĺňal zákonom stanovené\npodmienky. Zákon nevyžaduje existenciu akéhokoľvek písomného dokumentu týkajúceho sa tohto\nokamihu (dozvedenia sa) a nevyžaduje ani vykonanie záznamu alebo akéhokoľvek iného formálneho\n\nzachytenia toho, či a kedy sa navrhovateľ návrh rozhodol (ne)podať. Listiny o vedení spisovej agendy na\nministerstve tak pre posúdenie plynutia lehoty na podanie návrhu boli vyhodnotené ako nerelevantné.\nOpak by znamenal, že napr. ani preukázaná a dokonca oprávneným subjektom potvrdená vedomosť\no prípadnom protiprávnom konaní disciplinárne obvineného k určitému času (v podobe jeho svedeckej\nvýpovede) by nebola postačujúca pre ustálenie začiatku plynutia subjektívnej lehoty, ak by zároveň\nneexistovala „formálna dokumentácia“ o myšlienkových pochodoch navrhovateľa. Takéto vnímanie\nsubjektívnej lehoty ako právneho inštitútu, resp. podmieňovanie začiatku plynutia subjektívnej lehoty\nadministratívnymi úkonmi potom nielenže nemá oporu vo vlastnom znení právnej úpravy, ale chýba mu\naj materiálna racionalita v tom zmysle, že viazanie plynutia subjektívnej lehoty spájanej s vedomosťou\nnavrhovateľa, by ustupovalo do úzadia a prednosť by malo „dokumentárne zachytenie“ vedomosti\nnavrhovateľa, nie samotná vedomosť, ktoré pojmy však nie je možné pre účely plynutia subjektívnej\nlehoty stotožňovať.\n37. Disciplinárny senát na základe uvedeného tak dospel k záveru, že navrhovateľ - minister\nspravodlivosti sa o skutku I rozhodnutia dozvedel už dňa 2. mája 2022, resp. najneskôr 3. mája 2022,\npreto ak návrh podal až dňa 4. júla 2024, bol v súvislosti so skutkom I rozhodnutia (II návrhu) podaný\npo uplynutí subjektívnej jednoročnej lehoty na podanie disciplinárneho návrhu stanovenej v § 14 DSP.\nV súlade s § 26 ods. 1 písm. a) DSP platí, že disciplinárny senát konanie zastaví, ak bol disciplinárny\nnávrh podaný oneskorene.\n38. Vzhľadom na to, že disciplinárny senát dospel k záveru o dôvodoch zastavenia disciplinárneho\nkonania v časti skutku I rozhodnutia - po vykonaní s tým súvisiaceho dodatočného dokazovania - až\nna ústnom pojednávaní, v súlade s § 26 ods. 2 DSP sa predsedníčka senátu dopytovala disciplinárne\nobvineného, aby uviedol, či súhlasí so zastavením disciplinárneho konania v časti skutku I rozhodnutia,\npričom ho upozornila na to, že tak môže urobiť v lehote 3 dní. Disciplinárne obvinený priamo na\npojednávaní dňa 4. marca 2025 vyhlásil, že nesúhlasí so zastavením disciplinárneho konania, a je si\nvedomý toho, že disciplinárny senát bude pokračovať v disciplinárnom konaní aj o skutku I rozhodnutia.\n39. Disciplinárny senát v súlade s vyhlásením disciplinárne obvineného pokračoval v konaní o všetkých\ntroch skutkoch disciplinárneho návrhu. Vzhľadom na skutočnosť, že disciplinárne obvinený nesúhlasil\nso zastavením disciplinárneho konania v časti skutku I rozhodnutia, hoci toto považoval disciplinárny\nsenát za dôvodné, podľa § 33 DSP platí, že ak disciplinárny senát nezistí žiadny dôvod na oslobodenie\ndisciplinárne obvineného, vysloví vinu, ale disciplinárne opatrenie neuloží.\nIV.B K účelovosti disciplinárneho návrhu\n40. Najvyšší správny súd sa vzhľadom na obranu disciplinárne obvineného, že podanie disciplinárneho\nnávrhu je účelové, šikanózne a politicky motivované, pričom má vyvolať tzv. chilling efekt u ostatných\nsudcov - vyvolanie strachu u sudcov, ktorí budú rozhodovať vo veciach, na ktorých má „táto vládna\nmoc“ záujem, najprv venoval tejto jeho argumentácii, ktorá by v prípade jej dôvodnosti mohla za určitých\nokolností viesť k oslobodeniu disciplinárne obvineného spod disciplinárneho návrhu.\n41. Najvyšší správny súd, reagujúc na argumentáciu disciplinárne obvineného na úvod poukazuje na to,\nže DSP a ani Trestný poriadok, ktorý sa v zmysle § 4 DSP primerane aplikuje na disciplinárne konanie,\nvyslovene neupravuje inštitút odmietnutia/oslobodenia/zastavenia disciplinárneho konania z dôvodu\nzneužitia právomoci disciplinárneho navrhovateľa podaním šikanózneho podania. Disciplinárny súd už\npreto konštatoval, že dôvody či motív, pre ktoré je podaný disciplinárny návrh, nie sú pre posúdenie\ndôvodnosti disciplinárneho návrhu v zásade rozhodné a nemá povinnosť ich skúmať (napr. rozhodnutie\nsp. zn. 33D/12/2021 zo dňa 9. júna 2022, bod 55).\n42. Ako výnimka bola disciplinárnym súdom doteraz formulovaná situácia, keď dôvodom pre navrhovaný\ndisciplinárny postih bol výlučne alebo najmä výkon slobody prejavu disciplinárne obvineného. Ide o\nrozhodnutie Najvyššieho správneho súdu vo veci sudcu H. sp. zn. 32D/22/2022 zo dňa 22. mája 2023,\nktoré vychádza primárne z rozhodnutia ESĽP vo veci Todorova v. Bulharsko, č. sťažnosti 40072/13\nzo dňa 19. októbra 2021. Uvedenej problematike sa disciplinárny súd venoval hlbšie aj v rozhodnutí\nvo veci disciplinárne obvineného sp. zn. 32D/16/2023 zo dňa 20. novembra 2024, ktoré na tento účel\ndisciplinárny senát cituje:\n\n53. V prvom rade treba poukázať na relevantné skutočnosti prípadu Todorova (sťažovateľka) proti\nBulharsku, ktoré následne porovnával disciplinárny senát s prípadom disciplinárne obvineného. Sudkyňa\nTodorova bola predsedníčkou združenia sudcov a jej úloha spočívala aj vo verejnej kritike správy súdov.\nJej vyjadrenia boli súčasťou širokej verejnej diskusie, ktorá prebiehala v rozhodnom čase a týkala\nsa reformy súdnictva, jej efektivity a nezávislosti. Konkrétne sa sudkyňa Todorova viackrát vyjadrila v\nmédiách, aby prezentovala stanovisko svojho profesijného združenia k činnosti Najvyššej Súdnej rady\n(ďalej len „NSR“) a k údajnému nátlaku výkonnej moci na súdnictvo vrátane niektorých vyhlásení ministra\nvnútra v médiách. Ostro kritizovala najmä nedostatočnú transparentnosť postupov menovania viacerých\npredsedov súdov zo strany NSR (bod 148 rozhodnutia ESĽP). V prípade Todorova, teda kritické prejavy\ntejto sudkyne smerovali práve proti subjektom, ktorí neskôr iniciovali kroky smerujúce k disciplinárnemu\npostihu. Pokiaľ ide o relevantnú časovú súslednosť daného prípadu tak sudkyňa Todorova sa verejne\nostro kriticky vyjadrovala v rokoch 2010 až 2011, osobitne v júni 2011 (keď určitá kritika bola vyslovená už\naj v roku 2009), pričom kontrola trestného oddelenia Mestského súdu v Sofii bola nariadená 14.06.2011\na týkala sa plnenia pracovných povinností sudcov. Disciplinárne konanie bolo následne začaté dňa\n28.07.2011.\n54. ESĽP v bode 154 rozhodnutia uviedol, že v prípadoch, kedy Súd mohol konštatovať, že dôvodom\npre napadnuté opatrenia bol výlučne alebo najmä výkon slobody prejavu sťažovateľa Súd dospel k\nzáveru, že došlo k zásahu do výkonu práva chráneného článkom 10 Dohovoru (Baka, citovaný vyššie,\n§§ 79-80, a Cimperšek proti .Slovinsku, č. 58512/16, § 58, 30. jún 2020). Naopak, v prípadoch kedy\nusúdil, že opatrenia boli vo svojej podstate viazané na spôsobilosť sťažovateľov vykonávať svoju funkciu,\nkonštatoval, že k zásahu v zmysle článku 10 Dohovoru nedošlo (Harabin proti Slovensku, č. 58688/11,\n§ 151, Köseo?lu proti Turecku (dec.), č. 24067/05, §§ 25-26, 10. apríla 2018, Simić proti Bosne a\nHercegovine (dec.), č. 75255/10, § 35, 15. novembra 2016 a Harabin, už spomínané rozhodnutie).\n58. Vo veci sudcu H. sp. zn. 32D/22/2022 z 23. mája 2023 bolo pre rozhodnutie Najvyššieho správneho\nsúdu relevantné to, že E.. O. H. je a v rozhodnom čase aj bol prezidentom Združenia sudcov Slovenska,\ntento sa v rozhodnom čase (rok 2021 a 2022), v pomerne krátkom časovom období pred podaním\ndisciplinárneho návrhu, verejne kriticky vyjadroval k navrhovanej súdnej mape, ktorú presadzovala\nbývalá ministerka spravodlivosti H. F., ktorá následne proti nemu podala disciplinárny návrh, a to v\ndeň keď podala svoju demisiu. Najvyšší správny súd, vychádzajúc práve z rozhodnutia ESĽP vo veci\nTodorova dospel k záveru, že disciplinárne konanie vedené proti disciplinárne obvinenému sudcovi E..\nH. a s ním spojené hroziace sankcie a následky, by predstavovali zásah do výkonu jeho práva na slobodu\nprejavu, ktorý by nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme legitímnych cieľov uvedených\nv článku 10 Dohovoru. Z uvedeného dôvodu sudcu H. spod disciplinárneho návrhu oslobodil.\n43. Disciplinárny senát v tu prerokúvanej veci preto posudzoval, a to aj v nadväznosti na obranu\na navrhované dôkazy disciplinárne obvineným, či v prípade disciplinárne obvineného môže začaté\ndisciplinárne konanie predstavovať zásah do výkonu jeho práva na slobodu prejavu, a či disciplinárne\nkonanie nebolo výlučne alebo najmä iniciované z dôvodu výkonu slobody prejavu disciplinárne\nobvineného (Todorova v. Bulharsko, č. sťažnosti 40072/13, bod 154). Disciplinárny senát pritom dospel\nk záveru, že nemal za preukázané, že by disciplinárne konanie bolo výlučne alebo najmä iniciované z\ndôvodu výkonu slobody prejavu disciplinárne obvineným.\n44. V súvislosti s obhajobou disciplinárne obvineného disciplinárny senát poukazuje na to, že tento\nnedôvodil konkrétnymi vystúpeniami či prejavmi v rámci verejnej diskusie, ktoré by bolo možné\npovažovať za realizáciu práva disciplinárne obvineného na jeho slobodu prejavu, a s ktorými by on\nsám spájal dôvody na podanie disciplinárneho návrhu. Z vyjadrení disciplinárne obvineného, ako aj\nnavrhovateľa, pričom to vyplýva aj z vykonaného dokazovania, mal disciplinárny senát za preukázané,\nže hlavným motívom na podanie disciplinárneho návrhu neboli výroky disciplinárne obvineného\nrealizované ako súčasť verejnej diskusie, ale jeho rozhodovacia činnosť a výroky realizované pri výkone\nčinnosti sudcu (odôvodnenie rozhodnutia pri jeho verejnom vyhlásení) (k tomu bližšie pozri časť k\nprávnemu posúdeniu skutkov I a 2 výroku II rozhodnutia).\n45. Navrhovateľ podal disciplinárny návrh proti disciplinárne obvinenému pre skutky I a 2 výroku\nII rozhodnutia na základe rozhodnutia ústavného súdu, ktorým v samotnom disciplinárnom návrhu\nargumentuje a tento možno považovať za podklad, ktorý navrhovateľ vyhodnotil ako dôvod na podanie\nnávrhu na disciplinárne obvineného. Uvedené vyplýva aj z dôkazov (tlačové vyjadrenia zo dňa 4. a\n8. apríla 2024), keď navrhovateľ (minister spravodlivosti) v nich poukazuje výhradne na rozhodovaciu\nčinnosť disciplinárne obvineného a výkon jeho funkcie sudcu.\n\n46. V súvislosti s motiváciou disciplinárneho navrhovateľa disciplinárny senát na jednej strane vzal\ndo úvahy, že nebolo preukázané žiadne verejné vyjadrenie disciplinárneho navrhovateľa (ministra\nspravodlivosti) k osobe disciplinárne obvineného, ktoré by prezumovalo jeho negatívnu motiváciu\npri iniciovaní disciplinárneho konania, na druhej strane však neopomína ani verejné vyjadrenia\niných členov vlády (premiér, minister obrany) ako aj samotného podávateľa podnetu na podanie\ndisciplinárneho návrhu, ktorý vykonáva funkciu poradcu premiéra. Hoci možno mať pochybnosti o\nvhodnosti týchto výrokov, samé o sebe podľa disciplinárneho senátu neodôvodňujú priame oslobodenie\ndisciplinárne obvineného spod disciplinárneho návrhu. Uvedené vyjadrenia sú totiž tiež postavené na\nkritike rozhodovacej činnosti disciplinárne obvineného a nenadväzujú na vystupovanie disciplinárne\nobvineného pri realizácii jeho slobody prejavu. Ochrana rozhodovacej činnosti pred kritikou tretích osôb,\na to či už zo strany odbornej alebo laickej verejnosti, nepožíva žiadny osobitný režim, ktorý by umožňoval\nvnímať túto kritiku ako vyvolanie tzv. chilling efektu na rozhodovaciu činnosť iných sudcov. Osobitne to\nplatí v prípade, ak je kritika formulovaná aj na základe iných podkladov (napr. v tomto prípade rozhodnutie\nústavného súdu), ako len vlastných úvah osoby formulujúcej kritiku. Disciplinárny senát preto ustálil, že\ndisciplinárny návrh v časti skutkov I a 2 výroku II rozhodnutia bol viazaný na spôsobilosť disciplinárne\nobvineného vykonávať svoju funkciu a týkal sa teda jeho odbornej činnosti. (Harabin v. Slovensko, č.\nsťažnosti 58688/11, bod 151, Köseoglu v. Turecko, č. sťažnosti 24067/05, body 25-26, Simić v. Bosna\na Hercegovina, č. sťažnosti 75255/10, bod 35). V tomto kontexte pritom nie je úlohou disciplinárneho\nsúdu skúmať vecnú správnosť alebo dôvodnosť tejto kritiky, príp. jej formu alebo intenzitu.\n47. Na rozdiel od skutkov I a 2 výroku II rozhodnutia, skutok 1 výroku II rozhodnutia, ktorý je disciplinárne\nobvinenému kladený za vinu, tento je sám realizáciou práva disciplinárne obvineného na slobodu\nprejavu, keď sa v médiu vyjadroval najmä k otázkam svojej rozhodovacej činnosti ako aj k H.. H. J.\nako podávateľovi podnetu na jeho disciplinárne stíhanie a v súvislosti s týmto prejavom mu je vytýkané\nporušenie povinností sudcu. Zohľadniac prípad Todorova preto disciplinárny senát vyhodnocoval, či\nskutok 1 výroku II bol nosným dôvodom na podanie disciplinárneho návrhu alebo inak povedané, či\ntakto realizovaná sloboda prejavu disciplinárne obvineného bola výlučne alebo najmä dôvodom na\npodanie disciplinárneho návrhu (Todorova v. Bulharsko, č. sťažnosti 40072/13, bod 154). Z vykonaného\ndokazovania mal disciplinárny senát za preukázané, že skutok 1 výroku II nebol hlavným dôvodom\nna podanie disciplinárneho návrhu, keď navrhovateľ podanie návrhu vyslovene spájal s výkonom\nfunkcie sudcu disciplinárne obvineným (tlačové vyjadrenia zo dňa 4. a 8. apríla 2024, disciplinárny\nnávrh). Vyjadrenia disciplinárne obvineného sa týkali najmä jeho rozhodovania alebo konkrétne osoby\npodávateľa podnetu, pričom ich nemožno bez ďalšieho považovať za súčasť verejnej diskusie k otázkam\nsystémovým, alebo že by boli kritikou vládnej moci, keď tieto sa týkali najmä konkrétnej rozhodovacej\nčinnosti disciplinárne obvineného. Naviac, nie každá kritika vyslovená sudcom vo vzťahu k prípadným\ndisciplinárnym navrhovateľom môže byť vnímaná ako základ pre uplatnenie záverov vyplývajúcich z\nrozhodnutia Todorova. Bolo by popretím oprávnenia navrhovateľa podať disciplinárny návrh, ak by\nakýkoľvek verejný prejav sudcu vo vzťahu k výkonnej moci a jej zástupcom, obsahovo nesúladný, napr.\ns vládnou politikou, bol dôvodom na jeho oslobodenie spod disciplinárneho návrhu.\n48. Disciplinárny senát v tejto súvislosti poukazuje naviac na jednu zásadnú odlišnosť medzi tu\nposudzovaným prípadom a kauzou Todorova, či inými prípadmi sudcov, ktoré boli predmetom\nrozhodovania ESĽP (napr. Baka v. Maďarsko, č. sťažnosti 20261/12, bod 151, Kayasu v. Turecko,\nč. sťažnosti 64119/00 a 76292/01, bod 80, Kudeshkina v. Rusko, č. sťažnosti 29492/04, body 79-80\na Cimperšek proti Slovinsku, č. sťažnosti 58512/16, bod 58). ESĽP už totiž posudzoval zásah do\npráva sudcov na slobodu prejavu cez prizmu závažnosti uložených disciplinárnych opatrení, pričom\nv tomto disciplinárnom konaní je práve úlohou disciplinárneho súdu, ako nezávislého orgánu, aby\nposúdil dôvodnosť podaného disciplinárneho návrhu aj cez závery prezentované ESĽP a rozhodol\no disciplinárnom opatrení, pričom ale meritórne neprejednanie disciplinárneho návrhu považuje\ndisciplinárny senát za krajné riešenie v ojedinelých prípadoch (viď rozhodnutie Najvyššieho správneho\nsúdu SR sp. zn. 32D/22/2022).\n49. Rovnako to platí aj o tzv. chilling efekte na ostatných sudcov, ktorým argumentuje disciplinárne\nobvinený. V súlade s rozhodovacou činnosťou ESĽP (Baka v. Maďarsko, č. sťažnosti 20261/12,\nbod 173, a Kövesi v. Rumunsko, č. sťažnosti 3594/19, bod 209) argumentácia týmto odstrašujúcim\nefektom na ostatných sudcov sa spája jednak s ich slobodou prejavu a tiež je spájaná až s uloženými\nopatreniami. Tu disciplinárny senát dáva do popredia, že v právnom poriadku Slovenskej republiky o\n\ndisciplinárnych deliktoch sudcov rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ktorého kreovanie navrhovateľ\n- minister spravodlivosti nemôže ovplyvniť a je práve na súde, aby posúdil aj tento efekt pri ukladaní\nprípadného opatrenia. Preto len podanie disciplinárneho návrhu za okolností tohto prípadu (nejde\nprimárne o spojenie návrhu s realizáciou slobody prejavu disciplinárne obvineného), a to aj v spojení\ns autonómnou právomocou disciplinárneho senátu rozhodnúť o disciplinárnom opatrení, kedy tento\nnie je viazaný disciplinárnym návrhom, nevyhodnotil ako taký, ktorý by odôvodňoval oslobodenie\ndisciplinárne obvineného spod disciplinárneho návrhu bez toho, aby došlo k prejednaniu skutkov. Ani\nvlastné vyjadrenie podávateľa podnetu, na základe ktorého bol disciplinárny návrh podaný, a ktorý v\nmediálnom prostredí vyhlásil, že by malo ísť o „odvetnú reakciu“, nenegujú relevanciu právnych limitov\nobrany o šikanóznosti návrhu tak, ako tieto vymedzil disciplinárny súd v tejto časti odôvodnenia. Uvedené\nbolo v konečnom dôsledku aj dôvodom, prečo súd nepovažoval za potrebné vo veci vypočuť H.. J. ako\nsvedka. Uvedené bolo v konečnom dôsledku aj dôvodom, prečo súd nepovažoval za potrebné vo veci\nvypočuť H.. H. J. ako svedka.\n50. Disciplinárny senát už len navyše dopĺňa, že disciplinárne obvinený na rozdiel od prípadu Todorova či\nH., nie je vo verejne významne vnímanej vedúcej funkcii v rámci stavovských sudcovských organizácií.\nRovnako, v súvislosti s prípadom Todorova disciplinárny senát poukazuje na to, že subjekt, ktorý sudkyňa\nTodorova kritizovala, urobil cielene previerku plnenia jej pracovných povinností, dokonca sa tento netajil\nani tým, že cieľom previerky sú vyjadrenia sudkyne Todorovej (Todorova v. Bulharsko, č. sťažnosti\n40072/13, bod 160).\n51. Vzhľadom na to, že disciplinárny senát nevidel dôvod na oslobodenie disciplinárne obvineného spod\ndisciplinárneho návrhu z dôvodu šikanózneho návrhu či možného vzniku tzv. chilling efektu, pristúpil k\nposúdeniu a meritórnemu prejednaniu skutkov, ktoré sú disciplinárne obvinenému kladené za vinu.\nIV.C Všeobecne k vytýkaným skutkom\n52. Podľa § 278 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 4 DSP môže najvyšší správny súd v\ndisciplinárnom konaní rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v disciplinárnom návrhu. Judikatúra v\ntejto súvislosti už zdôraznila, že pri posudzovaní toho, čo tvorí skutok v zmysle uvedeného ustanovenia,\nnie je vždy rozhodujúci jeho doslovný opis v skutkovej vete obžaloby (disciplinárnom návrhu). Podstata\nskutku je totiž určená účasťou obvineného na určitej (trestne) stíhanej udalosti, z ktorej vzišiel následok\nvýznamný z hľadiska (trestného) práva hmotného. Podstata skutku zostáva zachovaná, ak je zachovaná\naspoň sčasti totožnosť konania alebo následku (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Tz\n207/95, judikát R 9/1997). Neskoršia judikatúra tieto závery spresnila v tom zmysle, že totožnosť skutku\nje zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku,\nzhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, príp. oboje\nbudú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach.\nTeória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi skutkovými okolnosťami uvedenými\nv obžalobnom návrhu (disciplinárnom návrhu) a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi\npodstatnými skutkovými okolnosťami. Súd totiž musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým\ndošlo v rámci dokazovania. Súdna prax teda pripúšťa odchýlky od skutkového stavu uvedeného v\nobžalobe, či už tak, že sa k nemu pripoja nové skutočnosti v obžalobe neuvedené, alebo sa vynechajú\nniektoré skutočnosti v obžalobe uvedené, ak sa ukázali nesprávnymi, alebo že sa skutočnosti určitým\nspôsobom len modifikujú, pokiaľ sa tým nemení priamo podstata skutku (porov. uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR 1 TdoV 19/2011).\n53. Uvedené závery najvyšší správny súd aplikuje aj v disciplinárnom konaní a pri posudzovaní\ndisciplinárnej zodpovednosti sudcov, pri ktorej § 150 ods. 2 zákona o sudcoch odkazuje na primerané\npoužitie všeobecnej časti Trestného zákona (viď napr. 33D/9/2021, 31D/7/2023). Ani najvyšší správny\nsúd tak nie je doslovne viazaný formuláciou skutkovej vety (opisu skutku) v disciplinárnom návrhu, ale\nmôže k nemu po vykonanom dokazovaní pripojiť nové skutočnosti, ktoré v návrhu neboli uvedené alebo\nvynechať skutočnosti, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, prípadne ho inak nemateriálne preformulovať.\nPodstatné je, aby zostala zachovaná totožnosť skutku vo vyššie vymedzenom význame.\n54. Disciplinárny senát uvedené posudzoval aj v kontexte námietky disciplinárne obvineného v súvislosti\ns posúdením skutku 2 bodu II rozhodnutia, ktorý namietal znenie skutkovej vety návrhu, ktorá v\nsúvislosti s týmto skutkom obsahuje pojmy ako „rozhodol“ alebo „vydal“ sporné uznesenie, hoci v danej\n\nveci senát rozhodoval pomerom hlasov 3:0. Zistený skutkový stav v súvislosti so skutkom 2 bodu II\nrozhodnutia preto posúdil s ohľadom na tieto všeobecné východiská a dospel k záveru, že pri zachovaní\ntotožnosti skutku je možné výrazy namietané disciplinárne obvineným nahradiť vhodnými výrazmi,\nktoré korešpondujú so zisteným skutkovým stavom. Z odôvodnenia návrhu aj vykonaného dokazovania\nvyplynulo, že disciplinárne obvinený pri prijímaní uznesenia sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX dňa 2. mája 2022\nnekonal ako samosudca, ale ako člen trojčlenného senátu a hlasoval za predmetné uznesenie. Uvedené\nnespochybňuje ani disciplinárne obvinený. Vzhľadom na uvedený záver disciplinárny senát skutkovú\nvetu upravil ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a skutok posudzoval na základe takto upravenej\nskutkovej vety, pričom bola zachovaná totožnosť skutku.\n55. Rovnako pri skutku I rozhodnutia disciplinárny senát v skutkovej vete uviedol doslovnú citáciu výroku\ndisciplinárne obvineného, ktorý bol podstatou uvedeného skutku vytýkaného disciplinárne obvinenému.\nIV.D Právne posúdenie skutkov I a 1 výroku II rozhodnutia\n56. V súvislosti so skutkami I a 1 výroku II rozhodnutia disciplinárny senát konštatuje, že tieto sa týkajú\nverejne prezentovaných vyjadrení disciplinárne obvineného a z toho dôvodu sa disciplinárny senát na\núvod venoval podmienkam a obmedzeniam verejných prejavov sudcov.\n57. Podľa čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú\nzaručené. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o\nopatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,\nverejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ďalej len „Ústava“). Dohovor o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) možnosti obmedzenia slobody prejavu v čl.\n10 ods. 2 špecifikuje tak, že keďže výkon tejto slobody zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže\npodliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré\nsú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo\nverejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky,\nochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a\nnestrannosti súdnej moci.\n58. Podľa ustanovenia § 30 ods. 1 prvá veta zákona o sudcoch v občianskom živote, pri výkone funkcie\nsudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť\nfunkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.\n59. Podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o sudcoch v záujme záruky, nezávislosti a nestrannosti výkonu\nsudcovskej funkcie je sudca povinný najmä\ne) dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná,\ng) dodržiavať zásady sudcovskej etiky.\n60. Zásady sudcovskej etiky prijaté Súdnou radou Slovenskej republiky v roku 2015 v súvislosti s výrokmi\nsudcov upravujú tieto povinnosti:\nSudca vykonáva svoju funkciu nestranne, profesionálne, svedomito a dôsledne. (Čl. III bod 3)\nSudca vzbudzuje a chráni zdanie nestrannosti, a to aj v konaniach, keď verejnosť prejavuje silné\npozitívne alebo negatívne emócie voči účastníkom konania.“ (Čl. III bod 4)\n61. Pravidlá a limity pri prezentovaní názorov sudcov a k ich výrokom sa nachádzajú aj v medzinárodných\ndokumentoch.\n62. Londýnska deklarácia Európskej siete súdnych rád (ENCJ) „Sudcovská etika“ z roku 2010 stanovuje,\nže „sudca má nárok na úplnú slobodu názoru, ale musí byť opatrný vo vyjadrovaní svojich názorov,\na to aj v krajinách, v ktorých má sudca byť právo členom politickej organizácie. V každom prípade\nsa táto sloboda názoru nemôže prejavovať pri výkone jeho sudcovskej funkcie. Sudca sa vyhýba\nkaždému konaniu, ktoré by mohlo podporovať domnienku, že jeho rozhodnutia sú motivované iným než\nspravodlivým a odôvodneným použitím zákona. V politike má sudca ako každý občan právo mať politické\nnázory. Jeho úlohou je (prejavením zdržanlivosti) zabezpečiť, aby ľudia mohli plne dôverovať justícii, bez\nobáv z názorov sudcu. Sudca je rovnako zdržanlivý v jednaniach s médiami. Nemôže v mene slobody\nprejavu vystupovať zaujato alebo v prospech jednej strany. Rovnako opatrný je sudca, aj keď čelí kritike\n\nalebo útokom. Sudca sa zdrží komentovania svojich rozhodnutí, aj keď sú kritizované zo strany médií\nalebo akademickými komentátormi a dokonca aj keď sú zmenené v rámci odvolania. Spôsob, akým\nvyjadruje svoj názor, je v odôvodnení rozhodnutia. Keď je demokracia a základné slobody v ohrození,\nsudcovská zdržanlivosť môže ustúpiť povinnosti vyjadriť svoj názor.“\n63. Tiež Stanovisko č. 3 (2002) Poradnej rady európskych sudcov (CCJE) o zásadách a pravidlách\nprofesionálneho správania sudcov, o etike, o nezlučiteľnom správaní a o nestrannosti uvádza, že\n„dôvera verejnosti v súdnictvo a jej rešpektovanie sú zárukami výkonnosti súdnictva: je pochopiteľné,\nže pre verejnosť je pri posudzovaní dôveryhodnosti súdnictva správanie sudcov pri ich profesionálnych\nčinnostiach dôležité. Preto by sudcovia mali svoje povinnosti plniť bez akéhokoľvek zvýhodňovania,\nprejavovania zaujatosti alebo predpojatosti. Svoje rozhodnutia by nemali prijímať tak, že budú brať\ndo úvahy niečo, čo je mimo aplikácie zákonných noriem. Počas prejednávania prípadu, alebo ak im\nprejednávanie prípadu môže byť nariadené, by nemali vedome robiť žiadne komentáre, ktoré by mohli\nodôvodnene naznačovať nejaký stupeň prejudikovania rozhodnutia sporu, alebo ovplyvniť nestrannosť\nkonania. (body 22 - 23). Zároveň sudcovia by nemali byť izolovaní od spoločnosti, v ktorej žijú, lebo\nsúdnictvo môže riadne fungovať, len ak sú sudcovia v kontakte s realitou (bod 27), musí byť vytvorená\nprimeraná rovnováha medzi stupňom zainteresovania sudcov v spoločnosti a potrebou, aby boli pri\nplnení svojich povinností nezávislí a nestranní a aby sa takými aj javili (bod 28) a v širšom ponímaní je\npotrebné zvážiť účasť sudcov na verejných diskusiách, ktoré majú politický charakter. Aby sa zachovala\ndôvera verejnosti v súdnictvo, sudcovia by sa nemali vystavovať politickým útokom nezlučiteľným so\nzásadou neutrálnosti, ktorú súdnictvo vyžaduje (bod 31). Sudcom by malo byť povolené zúčastňovať\nsa na určitých diskusiách týkajúcich sa národnej justičnej stratégie. Malo by byť umožnené, aby mohli\nbyť konzultovaní a aby zohrávali aktívnu úlohu pri príprave legislatívy týkajúcej sa ich štatútu a v širšom\nponímaní aj činnosti súdnictva (bod 34). Sudcovia musia byť opatrní vo svojich vzťahoch s médiami\na musia byť schopní zachovať si nezávislosť a nestrannosť, vyhýbajúc sa akémukoľvek využívaniu\nakýchkoľvek vzťahov so žurnalistami a akýmkoľvek bezdôvodným komentárom k prípadom, ktoré\nprejednávajú. Avšak právo verejnosti na informácie je základným princípom vyplývajúcim z článku 10\nEurópskeho dohovoru o ľudských právach. To znamená, že sudca plní oprávnené očakávania občanov\njasne motivovanými rozhodnutiami (bod 40).\n64. Magna Charta sudcov prijatá Poradnou radou Európskych sudcov (CCJE) v novembri 2010 v § 1\nstanovuje, že poslaním súdnej moci je zabezpečiť samotnú existenciu právneho štátu, a tým zabezpečiť\nriadne uplatňovanie právnych predpisov nestranne, spravodlivo, čestne a efektívnym spôsobom.\nSudcovská nezávislosť a nestrannosť sú nevyhnutné predpoklady pre fungovanie súdnictva (§ 2).\n65. Z citovaného vyplýva, že vnútroštátne zákonné ustanovenia, ako aj medzinárodné dokumenty\nprikazujú sudcovi zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé\nrozhodovanie súdov. Zároveň je však nepochybné, že sloboda prejavu je zaručená skutočne každému\na nie je ju možné uprieť ani sudcovi (rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Baka\nv. Maďarsko, č. sťažnosti 20261/12, Wille v. Lichtenštajnsko, č. sťažnosti 28396/95, Guja v. Moldavsko,\nč. sťažnosti 14277/04, Kudeshkina v. Rusko, č. sťažnosti 29492/04). Ako kohokoľvek iného sa však\naj sudcov týka tzv. limitačná klauzula, a teda aj ich právo na slobodu prejavu možno obmedziť, ak\ntoto ich právo koliduje s iným ústavne zaručeným a garantovaným právom. Tým je v prípade prejavov\nsudcov práve právo na spravodlivý proces, nestrannosť a nezávislosť sudcu, ako aj dôveryhodnosť\ncelej justície, keďže prejavy sudcov ako nositeľov súdnej moci majú potenciál ovplyvniť vnímanie celej\njustície. Nastavenie rovnováhy medzi týmito kolidujúcimi právami je potom následne v rukách súdov,\nktoré posudzujú jednotlivé prípady realizácie práva na slobodu prejavu sudcov. Vplyv rozhodovacej\nčinnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“) je v tejto oblasti významný, preto na\ntúto disciplinárny súd ďalej poukazuje.\n66. Na úvod je potrebné zdôrazniť, že sudca nie je obyčajným aktérom vo verejnom diskurze, ale aktérom\nkvalifikovaným a privilegovaným. Aj definícia pojmu „povinnosti a zodpovednosť\" ako súčasť limitačnej\nklauzuly čl. 10 Dohovoru pamätá na to, že v prípade sudcov majú tieto povinnosti a zodpovednosť\nosobitný rozmer súvisiaci s ich postavením (Eminagaoglu v. Turecko, č. sťažnosti 76521/12, bod 139).\nCieľom špecifických obmedzení alebo lepšie povedané špecifických podmienok pre realizáciu slobody\nprejavu sudcu je tak zabezpečenie toho, aby bola súdna moc dôveryhodná a na konci dňa úspešná v\nnapĺňaní svojej ústavnej úlohy (Baka v. Maďarsko, č. sťažnosti 20261/12, bod 164).\n\n67. Sudca preto nemôže postupovať pri vyjadrovaní svojich názorov, ako by mohol postupovať akýkoľvek\niný aktér verejného diskurzu, vrátane iných osôb majúcich právnické vzdelanie (Morice v. Francúzsko, č.\nsťažnosti 29369/10, bod 168). Musí ukazovať pri voľbe tém istú zdržanlivosť, ktorá súvisí so zachovaním\nautority a legitimity súdnej moci (Wille v. Lichtenštajnsko, č. sťažnosti 28396/95, bod 64). V prípade, ak\nsa sudca verejne vyjadruje alebo prednáša verejné prejavy vo vzťahu k témam týkajúcim sa konkrétne\nsúdnej moci, musí byť voči súdnej moci lojálny (Guja v. Moldavsko, č. sťažnosti 14277/04, body 70-71).\nPod touto lojalitou je potrebné rozumieť taký postup sudcu, keď sudca všetkými verejnými prejavmi\npodporuje a obhajuje nezávislosť súdnej moci a jej nenahraditeľnú úlohu v demokratickom a právnom\nštáte založenom na úcte k ľudským právam. Taká podpora a obhajoba môže spočívať ako v pozitívnom\nhodnotení výkonu súdnej moci a prejavov či správania jednotlivých sudcov, poukazovaní na kladné\npríklady a úspechy, tak aj (a práve) v negatívnom (kritickom) hodnotení výkonu súdnej moci a prejavov\nči správania jednotlivých sudcov (Żurek v. Poľsko, č. sťažnosti 39650/18, bod 222).\n68. Sudcovia musia vykazovať značnú mieru rétorického či publikačného sebaobmedzenia v prípade, ak\nide o veci, ktoré sami rozhodujú. Účelom požiadavky na zdržanlivosť sudcov je zabezpečiť, aby sudcovia,\naj keď komentujú isté témy pútajúce verejný záujem, ako napríklad súdne konania a ich výsledky,\nnepodliehali emóciám a nemali tendenciu zabiehať k škandalizácii, vyvolávať senzácie či sťahovať na\nseba nenáležitú mediálnu pozornosť (Olujič v. Chorvátsko, č. sťažnosti 22330/05, bod 59). Aj šírenie\npresných informácií má v prípade sudcov prebiehať s mierou a slušne (Kudeshkina v. Rusko, č. sťažnosti\n29492/04, bod 93).\n69. ESĽP v súvislosti s vyjadreniami príslušných orgánov o prebiehajúcich trestných konaniach\nuviedol, že čl. 6 Dohovoru neznamená, že tieto orgány nemajú, resp. nemôžu informovať verejnosť o\nneskončených trestných konaniach (criminal investigations in progress), musia však tak robiť zdržanlivo\na obozretne, aby sa rešpektovala prezumpcia neviny dotknutých osôb (Fatullayev proti Azerbajdžanu,\nč. sťažnosti 40984/07, bod 159). Od sudcov sa vyžaduje, aby zachovávali maximálnu diskrétnosť s\nohľadom na prípady, ktorými sa zaoberajú a aby si zachovali svoj obraz nestrannosti (Baka v. Maďarsko,\nč. sťažnosti 20261/12, bod 164, Olujič v. Chorvátsko, č. sťažnosti 22330/05, bod 59).\n70. Povinnosť zdržanlivosti je i povinnosťou lojálnosti a ich podstata má napomáhať štátu v plnení\njeho funkcií. Tieto povinnosti majú viesť primárne k odstráneniu protiprávneho konania v rámci\npríslušného orgánu prostredníctvom inštančného postupu, resp. iného orgánu. Len v prípade zjavnej\nneuskutočniteľnosti takéhoto postupu je prípustnou možnosťou medializácia veci (Guja v. Moldavsko,\nč. sťažnosti 14277/04).\n71. Výnimku v tomto smere predstavujú základné otázky fungovania súdneho systému ako inštitúcie\nnevyhnutnej pre riadne fungovanie demokratickej spoločnosti, kedy je otázka verejnej diskusie vecou\nverejného záujmu a kedy má byť aj vo vzťahu k obmedzeniu verejných prejavov uplatnený národnými\norgánmi „zužujúci výklad\" príslušných zákonných obmedzení (Morice v. Francúzsko, č. sťažnosti\n29369/10, Todorova v. Bulharsko, č. sťažnosti 40072/13). Súd opakuje, že otázky týkajúce sa fungovania\nsystému súdnictva predstavujú otázky verejného záujmu, ktorých diskusia požíva ochranu čl. 10\nDohovoru (Simić v. Bosna a Hercegovina, č. sťažnosti 75255/10, bod 33). Pokiaľ ide o ochranu\nautority súdnictva, v stávke je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti vzbudzovať u\nobvineného, ??pokiaľ ide o trestné konanie, a tiež u širokej verejnosti (Fey v. Rakúsko, 24. februára\n1993, séria A č. 255-A).\n72. Osobitnú kategóriu tvoria tiež predstavitelia súdnej moci, ktorí požívajú väčšiu mieru slobody\nprejavu. Sú to najmä predsedovia súdov (Baka, Harabin, Wille), predsedovia sudcovských združení\n(Eminagaoglu, Todorova), predsedovia súdnych rád (Baka), hovorcovia súdu (Żurek) či členovia súdnej\nrady (Żurek).\n73. ESĽP tiež opakovane rozhodol, že nedochádza k zásahu do slobody prejavu sudcu, ak boli\nvoči sudcovi vyvodené opatrenia v súvislosti s plnením jeho povinností. Išlo, napr. o situáciu, keď si\npredseda súdu nesplnil svoje povinnosti týkajúce sa správy súdov tým, že neumožnil skupine audítorov z\nministerstva financií vykonanie kontroly na najvyššom súde (Harabin v. Slovenská republika, č. sťažnosti\n58688/11, bod 152). Rovnako išlo o situáciu, keď bol sudca odvolaný z funkcie sudcu z dôvodu zaslania\nlistu, ktorého obsah nepochybne vzbudil dôvodné podozrenie o jeho nestrannosti a nezávislosti, a\nsprávanie nezlučiteľné s úlohou sudcu. Sudca mal v tejto veci poškodiť reputáciu ústavného súdu a\n\nreputáciu sudcu, a preto sa rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa z funkcie sudcu v podstate týkalo\njeho schopnosti vykonávať jeho funkcie, teda posúdenia jeho odbornej kvalifikácie a osobných kvalít\nv kontexte jeho aktivít a postojov týkajúcich sa ústavného súdu (Simić v. Bosna a Hercegovina,\nč. sťažnosti 75255/10, bod 35). Vo veci sudkyne, ktorá na pojednávaní vyslovila názor týkajúci sa\nmorálky strany, súd tiež rozhodol, že išlo o kontext porušenia zákonných povinností sudkyne pri výkone\nsudcovských funkcií a nie o zásah do jej slobody prejavu (Pitkevich v. Rusko, č. sťažnosti 47936/99,\nbod 2). Takéto situácie treba odlíšiť od iných prípadov, v ktorých súd konštatoval, že opatrenia voči\nsudcovi sa podstatne vzťahovali na slobodu prejavu a kde takéto opatrenia boli podnietené, napríklad,\nnázormi vyjadrenými predsedom Lichtenštajnského správneho súdu počas vyučovacej hodiny (Wille\nv. Lichtenštajnsko, č. sťažnosti 28396/95, ods. 48 - 50), vyjadrením sudcu v médiách (Kudeshkina v.\nRusko, č. sťažnosti 29492/04, ods. 79) alebo formou a obsahom textov vypracovaných prokurátorom\na štátnym zamestnancom následne sprístupneným médiám (Kayasu v. Turecko, č. sťažnosti 64119/00,\nods. 80 a Poyraz v. Turecko, č. 15966/06, ods. 58). Teda od situácie, keď sa disciplinárne previnenie\nnetýkalo žiadnych vyjadrení alebo názorov sudcu vyjadrených v kontexte verejnej diskusie alebo v\nmédiách (Harabin proti Slovenskej republike, rozsudok č. 58688/11, bod 151). V týchto prípadoch boli\nrozhodnutia o uložených opatreniach podmienené názormi, ktoré verejne vyjadrili, a preto predstavovali\nzásah do ich práva na slobodu prejavu (Simić v. Bosna a Hercegovina, č. sťažnosti 75255/10, bod 35).\n74. Z rovnakých východísk už vychádzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo svojich\nrozhodnutiach sp. zn. 32D/20/2021 zo dňa 20. mája 2022 či sp. zn. 32D/16/2021 zo dňa 27. októbra\n2022.\n75. Tiež Poradná rada európskych sudcov (CCJE) pripomína, že odôvodnenie/odôvodňovanie\nrozsudkov je výkonom sudcovskej povinnosti a nejde o uplatnenie ich individuálneho práva na slobodu\nprejavu (mutatis mutandis Opinion No. 25 (2022) on the topic of \"Freedom of Expression of Judges and\nthe Duty of Judicial Independence (CCJE(2022)4). Strasbourg, 2022, bod 9).\n76. Z vyššie uvedeného podľa disciplinárneho súdu vyplýva, že je nevyhnutné pre posúdenie toho, či\ndisciplinárnym konaním dochádza k vyvodzovaniu disciplinárnej zodpovednosti v súvislosti so slobodou\nprejavu sudcu a či je dôvodné ju obmedziť, vziať do úvahy - či sudca vôbec realizuje iba slobodu prejavu,\nz akej pozície hovorí, o čom/o kom hovorí, kde hovorí, kedy hovorí a ako hovorí.\nIV.D.1 Skutok I\n77. Ako prvou otázkou pri posúdení skutku I rozhodnutia sa disciplinárny senát zaoberal tým, či výrok\ndisciplinárne obvineného, ktorý realizoval pri verejnom vyhlásení uznesenia, je výkonom jeho funkcie\nsudcu alebo súčasťou verejnej diskusie v rámci realizácie práva na slobodu prejavu. V závislosti od\nuvedeného sú totiž v zmysle vyššie uvedených východísk na sudcov pri ich verejnom vyjadrovaní\nkladené nároky na ich zdržanlivosť.\n78. Disciplinárny senát konštatuje, že výrok disciplinárne obvineného, ktorý mu je kladený za vinu v\nrámci skutku I rozhodnutia, disciplinárne obvinený realizoval v čase verejného vyhlásenia uznesenia\nsenátu v časti jeho odôvodnenia. Zo strany disciplinárne obvineného tak nešlo o výrok, ktorý by vykonal v\nmédiách alebo inom verejnom priestore zapojac sa do verejnej diskusie, ale realizoval ho v pojednávacej\nmiestnosti pri realizácii úkonu súdu, ktorý je procesným predpisom vyslovene predpokladaný a upravený\n(ústne odôvodnenie rozhodnutia súdu). Náležitosti odôvodnenia uznesenia o vzatí obvineného do väzby\npresne definujú ustanovenia § 176 ods. 2 v spojení s § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý tiež stanovuje\nv akých situáciách súd uznesenia verejne vyhlasuje (§ 177 Trestného poriadku). Z uvedeného je zrejmé,\nže disciplinárne obvinený ako predseda senátu vo veci sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX, keď dňa 2. mája 2022\nverejne vyhlasoval uznesenie o vzatí do väzby obvineného, postupoval podľa zákonom upravených\nprocesných pravidiel. Za týchto okolností skutku bolo úlohou disciplinárneho súdu posúdiť, či uvedené\nkonanie disciplinárne obvineného možno považovať za výkon funkcie sudcu.\n79. Obsahu pojmu „výkon funkcie sudcu“ sa zákon o sudcoch venuje v ustanovení § 62, podľa\nktorého ako výkon funkcie sudcu sa okrem výkonu činností vyplývajúcich z osobitných predpisov\n1) zabezpečujúcich výkon súdnictva, ak tento zákon neustanovuje inak, posudzuje aj napr. čas\nčerpania dovolenky a preventívnej rehabilitácie, plateného pracovného voľna, zdokonaľovacej služby,\nvýkonu civilnej služby namiesto vojenského cvičenia, prehlbovania kvalifikácie a zvyšovania kvalifikácie,\n\nprestávky na dojčenie a iné. Z uvedeného vyplýva, že za výkon funkcie sudcu sa primárne považuje\nvýkon činností vyplývajúcich z osobitných predpisov zabezpečujúcich výkon súdnictva. Zákonodarca v\npoznámke pod čiarou k uvedenému zákonnému ustanoveniu uvádza odkaz (číslo 1), v ktorom príkladmo\noznačuje procesnoprávne predpisy, ktoré bližšie upravujú, čo možno zaradiť pod výkon súdnictva, ako\nCivilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok, Trestný poriadok.\nZ uvedenej definície možno uzavrieť, že za výkon funkcie sudcu sa primárne považujú všetky úkony\nsudcu, ktoré sudca vykonáva podľa príslušných procesných predpisov.\n80. Aplikujúc uvedené na prípad disciplinárne obvineného, verejné vyhlásenie uznesenia je úkon\nvýslovne uvedený v procesnom predpise (§ 177 Trestného poriadku), na ktorý sa vzťahujú aj ustanovenia\no náležitostiach odôvodnenia uznesenia (§ 176 ods. 2 v spojení s § 72 ods. 2 Trestného poriadku).\nVerejné vyhlásenie odôvodnenia uznesenia má významný podiel na zabezpečení práva na spravodlivý\nproces účastníkov konania, keďže písomné vyhotovenie uznesenia musí byť v zhode s obsahom\nuznesenia tak, ako bolo vyhlásené (§ 172 ods. 1 v spojení s § 180 Trestného poriadku), pričom\nnedostatočnosť odôvodnenia, príp. jeho vnútorné rozpory alebo dokonca odklon odôvodnenia od\nvlastného výroku súdneho rozhodnutia môžu byť vyhodnotené ako dôvod na jeho zrušenie. Naviac, je\nnepochybné, že kvalita odôvodnenia rozhodnutia (a to bez ohľadu na to, či je toto rozhodnutie následne\nakýmkoľvek spôsobom preskúmateľné alebo preskúmavané) predstavuje jeden z najvýznamnejších\nkvalitatívnych parametrov výkonu súdnictva navonok. Verejne vyhlásené odôvodnenie rozhodnutia\npotom môže dopadať nielen na subjektívne práva konkrétnych účastníkov konania v súdenej veci, ale je\nspôsobilá vážnym spôsobom ohroziť aj dôveru verejnosti v justičný systém Slovenskej republiky, keďže\nide o úkon verejný a rozhodnutia súdov sa následne publikujú. Verejné vyhlásenie rozhodnutia preto\nnie je možné hodnotiť inak ako výkon súdnictva.\n81. Na základe uvedeného preto disciplinárny senát dospel k záveru, že disciplinárne obvinený dňa\n2. mája 2022 pri vyhlasovaní uznesenia o vzatí obvineného do väzby, vykonával funkciu sudcu a vo\nvšeobecnosti nevstupoval do verejnej diskusie, teda nerealizoval iba svoje autonómne subjektívne právo\nna slobodu prejavu. Vzhľadom na uvedený záver, keď prejav, ktorý je disciplinárne obvinenému kladený\nza vinu, bol realizovaný v rámci výkonu jeho funkcie, nebolo možné bez ďalšieho automaticky na vec\ndisciplinárne obvineného aplikovať vyššie uvedené východiská a kritériá pre prípadný zásah do jeho\nslobody prejavu, keďže o jej realizáciu vyslovene nešlo. Výroky sudcu pri výkone jeho funkcie je preto\npotrebné vnímať prísnejšie, reflektujúc povinnosti sudcu týkajúce sa výkonu jeho funkcie a hranice, ktoré\nstanovujú.\n82. Úlohou disciplinárneho senátu tak bolo posúdiť, či disciplinárne obvinený pri výkone svojej funkcie\n- pri vyhlasovaní uznesenia o vzatí obvineného do väzby - konal v rozpore s povinnosťami sudcu, pre\nktoré by bolo možné vyvodiť jeho disciplinárnu zodpovednosť.\n83. V zmysle ustanovenia § 176 ods. 2 Trestného poriadku v odôvodnení uznesenia treba, ak to\nprichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané,\ndôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri\nhodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení\nzákona posudzoval dokázané skutočnosti. Pre odôvodnenie rozhodnutia o väzbe podľa § 72 ods. 2\nTrestného poriadku navyše platí, že odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových\nokolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera, ktoré preukazujú dôvodnosť trestného stíhania\na konkrétne skutočnosti, ktoré zakladajú dôvod väzby podľa § 71; v odôvodnení sa súd vysporiada aj s\ntým, prečo nenahradil väzbu podľa § 80 alebo § 81. V prípade väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) výrok\nrozhodnutia o väzbe obsahuje aj označenie zákonného ustanovenia o lehote podľa § 76 ods. 8 alebo\n9, odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie konkrétnych skutočností, ktoré zakladajú\ndôvodnú obavu, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť\nobjasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo z ktorých je zrejmé, že tak obvinený\nuž konal; tieto skutočnosti uvedie už prokurátor vo svojom návrhu. Zároveň však platí, že pri verejnom\nvyhlásení uznesenia Trestný poriadok nevyžaduje uvedenie celého odôvodnenia, ale od predsedu\nsenátu požaduje uvedenie jeho podstatnej časti (§ 171 ods. 2 v spojení s § 180 Trestného poriadku).\nBez ohľadu na to, že pri vyhlasovaní uznesenia predseda senátu nevyhlasuje celé odôvodnenie, obsah\nodôvodnenia procesný predpis viaže vyslovene na právne a skutkové otázky súvisiace s predmetom\ntrestného konania, pričom sa očakáva, že jasne a zrozumiteľne dá na ne odpoveď (mutatis mutandis Ruiz\nTorija v. Španielsko, sťažnosť č. 18390/91). Zároveň však platí, že náležité odôvodnenie rozhodnutia\n\nmá význam nielen z hľadiska jeho zákonnosti, ale aj z hľadiska naplnenia základných funkcií trestného\npráva, medzi ktoré nepochybne patrí výchovné a preventívne pôsobenie rozhodnutí trestných súdov na\nverejnosť.\n84. Zohľadniac uvedené disciplinárny senát vyhodnocoval, či výrok disciplinárne obvineného, ktorý\nmu je v rámci skutku I rozhodnutia kladený za vinu, teda či bol vykonaný v rámcoch stanovených\nzákonom pre odôvodnenie rozhodnutia. Pre posúdenie danej otázky bolo nevyhnutné zobrať do úvahy\nto, že disciplinárne obvinený sporný výrok uviedol pri vyhlasovaní rozhodnutia o vzatí obvineného do\nväzby, teda v konaní, v rámci ktorého sa nerozhodovalo o vine a treste obvineného, ale o fakultatívnom\nzabezpečujúcom inštitúte - obmedzení osobnej slobody obvineného, u ktorého stále platí prezumpcia\nneviny. Podľa disciplinárneho senátu preto výrok predsedu senátu, ktorým posiela odkaz všetkým\nosobám, že žiaden tento skutok do budúcnosti nezostane nevyšetrený, a rovnako nezostane prípadne\nnevyvodená konkrétna trestná zodpovednosť konkrétnych osôb a zdvíha prst všetkým tým osobám, ak\nby chceli v tomto trende pokračovať, je potrebné posúdiť v kontexte prejednávanej veci - rozhodovania o\nväzbe. Ako už bolo vyššie uvedené, v prípadoch väzobných rozhodnutí by v odôvodnení rozhodnutia mal\nodznieť právny názor súdu spočívajúci v dôvodnosti jednak vedenia trestného stíhania proti obvinenému,\nako aj dôvodnosti existencie väzobného dôvodu, čo nemožno stotožňovať s odsudzujúcim rozsudkom\nalebo preukázaním viny obžalovaného. Konajúci senát tak pri rozhodovaní o väzbe skúma tiež to, či\nmá zo spisu a prípadnými pred súdom tvrdenými skutočnosťami minimálne pri dostatočne rozumnej\nmiere pravdepodobnosti bez zjavných omylov a nesprávností osvedčenú skutočnosť, že existujú dôvody\nna podozrenie, že stíhaný skutok spáchal obvinený (I. ÚS 184/2023, bod 15). Robí to však len do\nmiery odôvodnenosti podozrenia, ktoré predpokladá existenciu skutočností alebo informácií, ktoré\nobjektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko\nv. Slovenská republika, rozsudok z 21.12.2010, body 112 a 113). Rozhodnutie o väzbe teda nie je\nrozhodnutím o vine či nevine obvineného. Súd sa pri rozhodovaní o väzbe nezameriava na hodnotenie\nviny obvineného, obhajoby obvineného alebo dôkazov spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Trestného\nporiadku. Súd pri rozhodovaní o väzbe skúma predovšetkým to, či sú splnené materiálne a formálne\npodmienky rozhodnutia o väzbe (II. ÚS 626/2016).\n85. V tomto svetle potom disciplinárny senát konštatuje, že výrok disciplinárne obvineného pri\nvyhlasovaní rozhodnutia sám osebe nie je možné považovať za taký, ktorým by vyslovene dochádzalo\nk vyhodnocovaniu konkrétnych skutkových a právnych okolností posudzovanej veci (§ 176 ods. 2 v\nspojení s § 72 ods. 2 Trestného poriadku), keďže súd v danej veci posudzoval otázku dôvodnosti\nvzatia obvineného do väzby a nie otázku samotného skutku - viny obvineného. Uvedený výrok podľa\ndisciplinárneho senátu nie je možné podradiť ani pod zákonom predpokladané odôvodnenie rozhodnutia\no väzbe, ktorého súčasťou je posúdenie odôvodnenosti podozrenia voči obvinenému, keďže tento výrok\njednak nebol spojený so žiadnymi skutkovými okolnosťami prejednávanej veci a je skôr hodnotením\nskutku ako len dôvodnosti podozrenia. Preto, keď sa disciplinárne obvinený vyjadroval k samotnému\nskutku spôsobom jeho hodnotenia a tento druh skutkov v zásade odsudzuje (zdvíha prst pred páchaním\ntohto druhu skutkov), uvedené nie je možné považovať za jeho právny názor týkajúci sa dôvodnosti\npodozrenia voči obvinenému, ktorý je legitímny v súvislosti s rozhodnutiami o väzbe.\n86. Vo svojej obhajobe samotný disciplinárne obvinený pritom tvrdil, že týmto výrokom realizoval\npožiadavku Trestného poriadku na výchovné pôsobenie trestného stíhania na verejnosť (§ 249 ods. 1\nTrestného poriadku). Uvedenú požiadavku Trestného poriadku disciplinárny senát žiadnym spôsobom\nnespochybňuje, ale poukazuje na to, že predmetom prejednávanej veci neboli otázky samotného\npreukázania viny a uloženia trestu ale skúmanie podmienok väzby. Preto, ako už bolo vyššie uvedené,\nrozhodovanie o väzbe vzhľadom na jeho zabezpečovací charakter, právnu aj spoločenskú chúlostivosť\na významný zásah do slobody obvineného, o ktorého vine nebolo ešte právoplatne rozhodnuté, v\nsebe ešte nenesie výchovný účel trestného stíhania. Naopak, práve z týchto dôvodov predpokladá toto\nrozhodovanie ešte vyššiu mieru zdržanlivosti v súvislosti so závermi, z ktorých súd vychádza, ak majú\ntieto mať akýkoľvek presah na samotný skutok, resp. hodnotenie možnej viny. Podľa disciplinárneho\nsenátu tak vyjadrenia sudcu v konaní o väzbe, ktoré majú za cieľ výchovne vplývať na verejnosť alebo\nobvineného v súvislosti so samotným skutkom, ktorý je obvinenému kladený za vinu, nie je možné\nbez ďalšieho vyhodnotiť ako realizáciu výchovného pôsobenia trestného stíhania podľa § 249 ods. 1\nTrestného poriadku.\n\n87. Práve s konaním o väzbe je potrebné ešte výraznejšie spájať požiadavky na zdržanlivosť sudcu pri\njeho vyjadrovaní. Zohľadniac východiská pre posúdenie tohto skutku, sudca by počas prejednávania\nprípadu, alebo ak mu prejednávanie prípadov môže byť nariadené, nemal vedome robiť žiadne\nkomentáre, ktoré by mohli odôvodnene naznačovať nejaký stupeň prejudikovania sporu alebo ovplyvniť\nnestrannosť konania, pričom v konaniach o väzbe musí byť uvedené štandardom. Vzhľadom na to,\nže konanie o väzbe má len zabezpečovaciu povahu a nie je ešte konaním o vine obvineného, od\nsudcov je potrebné vyžadovať, aby sa v konaní o väzbe striktne pridržiavali vyhodnotenia zákonom\nstanovených podmienok väzby. Uvedené platí o to viac v prípade, ak ide o sudcu, ktorý môže rozhodovať\ntak v otázkach väzby ako aj o samotnom skutku (prípad disciplinárne obvineného). V opačnom prípade\nsa sudca pohybuje na tenkom ľade, keď okrem podmienok väzby (okrem iného dôvodnosti trestného\nstíhania voči obvinenému) vyhodnocuje aj vinu obvineného, ktorej hodnotenie nemôže byť predmetom\nkonania o väzbe, vystavuje sa riziku, že jeho verejne použité výrazy, ktoré by mohli naznačovať, že si\nmohol vytvoriť nepriaznivý názor na prípad obvineného, môžu objektívne odôvodňovať obavy z jeho\nnestrannosti (Buscemi v. Taliansko, sťažnosť č. 29569/95, body 67 a 68).\n88. Preto ak disciplinárne obvinený v konaní o väzbe posielal odkaz a zdvihnutý prst verejnosti v\nsúvislosti so skutkom, ktorý bol obvinenému kladený za vinu, v tom zmysle, že ju vystríha pred páchaním\nobdobných skutkov, uvedené je v rozpore s požiadavkou na zdržanlivosť sudcu pri jeho vyjadrovaní\no veci, ktorú prejednáva alebo môže v budúcnosti prejednávať. Uvedený výrok mohol legitímne vo\nverejnosti vzbudiť pochybnosť o tom či bude disciplinárne obvinený spôsobilý ich vec, ktorá sa bude\ntýkať obdobného skutku (kriminalizácia justičných orgánov) posúdiť nestranne a či si na tento druh\nskutkov nevytvoril nepriaznivý názor. Okrem tejto pochybnosti o jeho individuálnej nestrannosti, mohli\nvo verejnosti vzniknúť pochybnosti o nestrannom rozhodovaní súdov, a to cez obavy z vysloveného\nnázoru disciplinárne obvineného, čo môže mať vplyv na dôveryhodnosť justície ako celku. Navyše, podľa\ndisciplinárneho senátu nie je možné tento výrok vyhodnotiť iba ako smerujúci voči verejnosti, ale aj voči\nobvinenému v danej veci. Vzhľadom na to, že výrok bol prednesený v súvislosti s konkrétnou vecou\nobvineného a nie je vylúčené, že disciplinárne obvinený ako trestný sudca Najvyššieho súdu SR môže\nprípadne rozhodovať aj o vine obvineného, mohol tento aj u obvineného vzbudiť pochybnosti o tom,\nči disciplinárne obvinený vedel pri rozhodovaní o väzbe, prípadne bude vedieť pri možnom budúcom\nrozhodovaní o jeho vine, dodržať požiadavky na jeho nestrannosť. Výrok disciplinárne obvineného totiž\nv sebe nesie známky jeho osobného presvedčenia o potrebe vyvodzovania (trestnej) zodpovednosti\nvoči osobám, ktoré by boli obvinené z obdobných skutkov (kriminalizácia justičných orgánov) - vystríha\npred nepokračovaním v týchto skutkoch, čo je v rozpore s požiadavkou na to, aby bol sudca pri svojom\nrozhodovaní motivovaný iba spravodlivým a odôvodneným použitím zákona.\n89. Podľa disciplinárneho senátu nie je možné v kontexte veci nechať bez povšimnutia ani tú\nskutočnosť, že disciplinárne obvinený výrok realizoval v mediálne sledovanej kauze a tento bol hneď\nv deň jeho vyslovenia médiami rozdistribuovaný širokej verejnosti. Preto, hoci bol výrok realizovaný\nv rámci výkonu funkcie sudcu, vstúpil tiež do verejného priestoru vzhľadom na sledovanosť kauzy.\nTakýmto komentovaním kauzy disciplinárne obvinený nenaplnil požiadavky na zdržanlivosť sudcu, aby\nnepodliehal emóciám a nemal tendenciu zabiehať k škandalizácii či vyvolávať senzácie.\n90. Ak disciplinárne obvinený argumentuje tým, že v uzneseniach najvyššieho súdu, ktoré boli vykonané\nv rámci dokazovania, tento nikdy neprijal záver, že jeho výrok bol sám osebe dôvodom na jeho\nvylúčenie veci ale len v súhrne s inými okolnosťami, podľa disciplinárneho senátu uvedené nemá vplyv\nna posúdenie disciplinárnej zodpovednosti disciplinárne obvineného. Výrok disciplinárne obvineného\nsa totiž netýkal iba obvineného v danej veci, ale týmto jeho výrokom bol vyslaný signál voči celej\nverejnosti, že disciplinárne obvinený ako sudca si mohol vytvoriť nepriaznivý názor na skutky obdobné\nskutku obvinenému, čo mohlo vo verejnosti vzbudiť pochybnosti o jeho nestrannosti a tak nestrannosti\ncelej justície. Námietkové senáty teda posudzovali dôvodnosť námietok z hľadiska vzťahu disciplinárne\nobvineného k veci a účastníkom konania (§ 31 Trestného poriadku), pričom nebolo ich úlohou zohľadniť\nvýrok disciplinárne obvineného komplexne, a to aj vo vzťahu k verejnosti a vplyvu tohto výroku na\ndôveru v nezávislé a nestranné rozhodovanie súdov a už vôbec nebolo úlohou námietkových senátov\nposudzovať otázku disciplinárnej zodpovednosti disciplinárne obvineného za skutkové podstaty deliktov\nvymedzených v zákone o sudcoch. Vzhľadom na uvedené, keď disciplinárny senát v rámci disciplinárnej\nzodpovednosti posudzoval porušenie povinností disciplinárne obvineného podľa zákona o sudcoch,\nrozhodnutia námietkových senátov aplikujúce ustanovenia Trestného poriadku, neboli pre disciplinárny\nsenát smerodajné.\n\n91. Disciplinárne obvinený rovnako dôvodil tým, že zdržanlivosť sudcu musí ustúpiť v prípadoch, ak sú\nohrozené základy demokracie a právneho štátu. Uvedenú výnimku zo zdržanlivosti disciplinárny senát\nžiadnym spôsobom nespochybňuje, týka sa však skôr takých prejavov sudcu, ktoré realizuje v rámci\njeho výkonu slobody prejavu ako súčasť verejnej diskusie, nie úkonov pri výkone jeho funkcie (o ktoré\nv tejto veci ide). Na margo tejto námietky dáva disciplinárny senát preto do pozornosti, že prekročenie\nprincípu zdržanlivosti sudcu z týchto dôvodov v rámci výkonu funkcie sudcu je potrebné vnímať ako\nvýnimku z pravidla. Dôvody vyžadujúce porušenie princípu zdržanlivosti sudcu v rámci výkonu funkcie\nsudcu, resp. v súvislosti s ňou, musia byť celkom zjavné či už z celospoločenského alebo právneho\nhľadiska. Nepostačuje len subjektívny pocit alebo presvedčenie sudcu o tom, že taká situácia nastala,\nale práve vzhľadom na to, že porušením princípu zdržanlivosti pri výkone funkcie sudca zároveň vstupuje\ndo právnej sféry tretích osôb, je potrebné, aby okolnosti vedúce k uplatneniu tohto jeho práva existovali v\ntakej intenzite, že toto jeho konanie bude požívať právnu ochranu. Disciplinárny senát v predmetnej veci\nvšak nezistil žiadne také zásadné okolnosti, ktoré by odôvodňovali prekročenie princípu zdržanlivosti\nsudcu, a to navyše pri formálnom úradnom úkone výkonu súdnej moci - ústne odôvodnenie uznesenia\no väzbe. Disciplinárne obvinený mal k dispozícii iné, rovnako efektívne prostriedky, ktoré mohol využiť,\na ktoré by do princípu zdržanlivosti sudcu zasiahli výrazne menej, resp. by sa nedotkli priamo výkonu\njeho funkcie. Ak mal teda disciplinárne obvinený názor, že v čase vyhlasovania sporného uznesenia\nboli ohrozované základy demokracie a právneho štátu, mohol využiť svoje právo na slobodu prejavu,\na v rámci verejného priestoru (napríklad vyjadrenie pre médiá, list kompetentným orgánom, status na\nsociálnych sieťach, odborný článok) ako súčasť verejnej diskusie, vyjadriť svoje názory. Ak by následne\ntakýto prejav disciplinárne obvineného bol predmetom disciplinárneho návrhu, disciplinárny senát by\nmusel zohľadniť požiadavku na zdržanlivosť vyjadrovania sudcu v kontexte slobody prejavu, a teda aj\nskutočnosť, či sporné vyjadrenie bolo realizované v čase ohrozenia demokracie a právneho štátu.\n92. Disciplinárny senát preto ustálil, že vzhľadom na to, že disciplinárne obvinený 1) sporný výrok\npredniesol pri vyhlasovaní rozhodnutia o väzbe, teda pri výkone funkcie sudcu, 2) tento sa primárne týkal\nsamotného skutku a nie konania o väzbe, 3) išlo o verejne sledovanú kauzu, 3) výrok bol realizovaný\naj voči verejnosti a 4) disciplinárne obvinený ním konal v rozpore s požiadavkou na zdržanlivosť a\nnestrannosť sudcu, porušil tým svoju povinnosť zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v\nnezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov zakotvenú v § 30 ods. 1 zákona o sudcoch, ako\naj s tým súvisiacich ustanoveniach § 30 ods. 2 písm. e) a g) zákona o sudcoch a zásad sudcovskej etiky.\nKonanie disciplinárne obvineného vyhodnotil z hľadiska zavinenia disciplinárny senát ako realizované vo\nvedomej nedbanlivosti, pričom nebolo vo veci dokázané, že by disciplinárne obvinený konal úmyselne\n(navrhovateľ v tomto smere žiadne dôkazy neprodukoval). Z hľadiska závažnosti skutok vyhodnotil\nako previnenie podľa § 116 ods. 1 zákona o sudcoch. Hoci navrhovateľ aj tento skutok sám o sebe\nkvalifikoval ako závažné disciplinárne previnenie, svoje posúdenie postavil na tom, že návrh sa týkal\ntroch skutkov a všetky mali byť realizované formou priameho úmyslu. Vzhľadom na záver senátu o\ntom, že voči disciplinárne obvinenému je potrebné vyvodiť disciplinárnu zodpovednosť len pre tento\njeden skutok, ktorý disciplinárne obvinený vykonal vo forme vedomej nedbanlivosti, disciplinárny senát\nneidentifikoval žiadne iné okolnosti daného skutku, ktorých škodlivosť by vzhľadom na povahu porušenej\npovinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti bola zvýšená\na odôvodňovali by tak záver o závažnom disciplinárnom previnení. Disciplinárny senát porušenie\npovinností disciplinárne obvineného, na rozdiel od navrhovateľa, v časti porušenia zásad sudcovskej\netiky právne kvalifikoval len ako porušenie Čl. III bod 3 a 4 Zásad sudcovskej etiky, keďže ostatné body\n(bod 1,6 a 8) sa skutku netýkali buď z tohto dôvodu, že nejde o povinnosti pri výkone funkcie sudcu\nalebo že upravujú konkrétne povinnosti pri inom úkone sudcu, ako pri vyhlasovaní rozhodnutia.\n93. Pre úplnosť je potrebné doplniť, že disciplinárne obvinenému nebolo kladené za vinu, že daný výrok\nnebol súčasťou písomného vyhotovenia daného uznesenia, a preto uvedené nemohol disciplinárny\nsenát zohľadňovať pri jeho právnom posúdení. Rovnako bolo pre súd irelevantné, že predchádzajúci\nministri nevyhodnotili dôvodnosť podania disciplinárneho návrhu v súvislosti s týmto skutkom, keďže\ntento ich názor nemôže mať vplyv na nezávislé rozhodovanie súdu.\nIV.D.2 Skutok 1 výroku II rozhodnutia\n94. Na rozdiel od skutku I rozhodnutia, ktorý disciplinárny senát vyhodnotil ako súvisiaci s výkonom\nfunkcie sudcu, skutok 1 bod II rozhodnutia sa týka výkonu slobody prejavu disciplinárne obvineného.\n\nTento výrok totiž disciplinárne obvinený nerealizoval pri výkone jeho funkcie (nešlo o výkon činností\nvyplývajúcich z osobitných predpisov, bod 79 tohto rozhodnutia), ale v rámci svojho súkromného času\nvo forme rozhovoru pre médium. Bolo preto úlohou disciplinárneho senátu posúdiť, o čom/o kom\ndisciplinárne obvinený hovoril, kde hovoril, kedy hovoril a ako hovoril, aby mohol následne rozhodnúť o\ntom, či uvedeným výrokom disciplinárne obvinený porušil niektorú z povinností sudcu a je nevyhnutné\nzasiahnuť do jeho slobody prejavu.\n95. Z vykonaného dokazovania mal disciplinárny senát za preukázané, že výrok disciplinárne\nobvineného sa týkal podaného disciplinárneho návrhu, ktorý je predmetom rozhodovania v tejto veci,\na disciplinárne obvinený v ňom reagoval na položenú otázku redaktora týkajúcu sa H.. H. J., ktorý je\npodávateľom podnetu na disciplinárne stíhanie disciplinárne obvineného (o čom/o kom hovoril). Nešlo\nteda o výrok, ktorý by disciplinárne obvinený realizoval ako súčasť verejnej diskusie o systémových\notázkach súdnictva, ktorým je rozhodovacou činnosťou ESĽP poskytovaná osobitná ochrana, išlo ale\no výrok, ktorým sa disciplinárne obvinený bránil kritike voči jeho osobe, jeho rozhodovacej činnosti\na zároveň voči právnym krokom, ktoré H.. H. J. voči disciplinárne obvinenému podnikol. Sloboda\nprejavu sudcu, ktorú realizuje ako odpoveď na kritiku svojej osoby alebo svojej rozhodovacej činnosti,\nnie je vyslovene zakázaná a nie je považovaná za samostatný dôvod na vyvodenie disciplinárnej\nzodpovednosti sudcu, všeobecne sa však v súvislosti s ňou vyžaduje opatrnosť a striedmosť.\nDisciplinárne obvinený v odpovedi zhrnul, že podnet je aj na kolegu Š., v súvislosti s čím vyslovil, že\nho táto kritika voči kolegovi „naštartovala“. Následne bez bližšej špecifikácie poukázal na argumenty\nH.. J. o ich nepriateľskom vzťahu, ktorý odmietol a rovnako bez zachádzania do konkrétností odkázal\nna zverejnenú Threemu, ktorú môže použiť ako podklad na to, aby poukázal ako sa H.. J. vyjadruje o\nosobách z justičného prostredia. Uvedené výroky disciplinárne obvineného sa netýkajú rozhodovacej\nčinnosti disciplinárne obvineného, vyššia miera zdržanlivosti v tomto smere preto nebola potrebná. Hoci\nsa v nich spomína H.. J., tieto výroky disciplinárny senát vyhodnotil v podstatnej miere ako zhrnutie\nfaktov bez toho, aby disciplinárne obvinený vynášal nejaké hodnotiace úsudky alebo kritiku voči H..\nH. J., z ktorých by bolo možné vysloviť záver o tom, že môžu vzbudiť pochybnosti o nestrannosti\ndisciplinárne obvineného voči H.. H. J.. Ak uviedol, že zo strany H.. H. J. je podanie tohto podnetu\nsúčasťou „ťaženia“ proti jeho osobe, ide o osobné hodnotenie disciplinárne obvineného, ktoré však samo\nosebe a ani v súvislosti s ďalšími jeho vyjadreniami nevzbudzuje dojem nevhodnosti či nestrannosti.\nUvedené vyjadrenia sú podľa disciplinárneho senátu neutrálnej povahy, disciplinárne obvinený bol pri\nodpovedi na položenú otázku dostatočne opatrný a stručný, aby naplnil požiadavku na zdržanlivosť\nsudcu v jeho verejných prejavoch (ako hovoril).\n96. Z hľadiska toho, že sudca poskytol rozhovor pre médium (kde hovoril), bez toho aby z rozhovoru\nvyplývala jeho akákoľvek naviazanosť na toto médium, rovnako disciplinárny senát nevyhodnotil ako\ndôvod na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči sudcovi za jeho výroky.\n97. Disciplinárny senát rovnako posudzoval kedy, teda za akých okolností, disciplinárne obvinený\nrozhovor poskytol a realizoval sporný výrok. Z vykonaného dokazovania mal senát za preukázané,\nže v dňoch 4. a 8. apríla 2024 (2 mesiace pred sporným výrokom) sa konali tlačové konferencie\nzástupcov výkonnej moci, medzi ktorými vystúpil aj disciplinárny navrhovateľ či podávateľ podnetu\nna disciplinárne stíhanie disciplinárne obvineného, ktoré sa týkali rozhodovacej činnosti a osoby\ndisciplinárne obvineného. Následne dňa 15. apríla 2024 H.. H. J. podal podnet na podanie návrhu\nna disciplinárne potrestanie disciplinárne obvineného. Vzhľadom na danú situáciu, kedy v mediálnom\npriestore odzneli opakovane kritické vyjadrenia na osobu disciplinárne obvineného, ako aj jeho\nrozhodovaciu činnosť zo strany výkonnej moci, na ktoré nemal disciplinárne obvinený priestor reagovať\na vyjadriť sa k vysloveným obvineniam, disciplinárny senát vyhodnotil ako akceptovateľný a prijateľný\nspôsob obrany disciplinárne obvineného, ak sa rozhodol na uvedené obvinenia reagovať rovnako cez\nmédiá.\n98. Na základe vyššie uvedeného preto disciplinárny senát dospel k záveru, že nebolo cez uloženie\ndisciplinárneho opatrenia nevyhnutné v demokratickej spoločnosti zasahovať do slobody prejavu\ndisciplinárne obvineného, keďže túto realizoval zdržanlivým a neutrálnym spôsobom, ako reakciu na\nkritiku svojej osoby a rozhodovacej činnosti zo strany výkonnej moci v mediálnom priestore, pričom jeho\nvyjadrenia nevzbudili pochybností o jeho nezávislosti a nestrannosti alebo o nedodržaní požiadaviek na\nzdržanlivosť sudcu pri jeho verejných vyjadreniach.\n\n99. Aj súdna rada vo svojom stanovisku k tomuto skutku uviedla, že sudca by mal reagovať vecne,\ndôstojne, rozvážne, s použitím vhodných a primeraných výrazových prostriedkov a takým spôsobom,\naby jeho vyjadrenia neboli spôsobilé vzbudiť u nestranného pozorovateľa zdanie snahy o manipuláciu\nverejnej mienky či „bulvarizáciu“ disciplinárneho konania. Z vyjadrení, ktoré boli predmetom tohto skutku,\ndisciplinárny senát žiadne takéto konanie disciplinárne obvineného neidentifikoval, a preto ho spod\ndaného skutku oslobodil.\nIV.E Právne posúdenie skutku 2 výroku II rozhodnutia\n100. V súvislosti s týmto skutkom sa súd v prvom rade vysporiadal s námietkou disciplinárne obvineného,\nktorý poukazoval na to, že v prípade sporného uznesenia šlo o senátne rozhodnutie, pričom voči\nostatným členom senátu nebol podaný disciplinárny návrh. Povinnosťou disciplinárneho senátu bolo\nrozhodnúť o disciplinárnom návrhu tak ako ho podal navrhovateľ, pričom nie je v jeho právomoci\nskúmať dôvody, prečo nebol návrh podaný aj proti ostatným členom senátu. V tejto súvislosti už\nnajvyšší správny súd judikoval (napr. 33D/17/2021), že disciplinárna zodpovednosť sudcov je v zákone o\nsudcoch nastavená ako zodpovednosť jednotlivca, teda ako zodpovednosť individuálna a podľa názoru\ndisciplinárneho senátu to platí aj vtedy, ak disciplinárne previnenie má spočívať v participovaní na\nrozhodovaní senátu. Vychádzajúc z takto definovanej zodpovednosti sudcu potom konanie sudcu, ktorý\nsa ako člen senátu podieľal na rozhodovaní, môže byť disciplinárnym previnením v tom prípade, ak bude\npreukázané, že tento člen senátu konal zavinene tak, že jeho konanie viedlo k následku spočívajúcom v\nnaplnení objektívnych znakov skutkovej podstaty vytýkaného disciplinárneho previnenia. Inak povedané,\ndisciplinárny senát musí mať za preukázané, že člen senátu hlasoval za rozhodnutie, ktorým má byť\nnaplnená skutková podstata disciplinárneho previnenia. V tu posudzovanej veci nebolo pritom sporné,\nže disciplinárne obvinený hlasoval za sporné uznesenie, keď uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nV súlade s uvedeným preto pristúpil disciplinárny senát k posúdeniu skutku disciplinárne obvineného,\nktorý mu je disciplinárnym návrhom kladený za vinu.\n101. V súvislosti so skutkom 2 výroku II rozhodnutia disciplinárny senát poukazuje na nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 74/2023 zo dňa 7. marca 2024, ktorý je pre posúdenie tohto\nskutku kľúčový a bol podkladom pred disciplinárny návrh. Týmto nálezom ústavný súd totiž vyslovil, že\nuznesením X. súdu sp. zn. X V.-Š. XX/XXXX zo dňa 2. mája 2022 o väzbe bolo porušené základné\nprávo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť\npodľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „Dohovor“) a toto uznesenie zrušil. Ústavný súd zhrnul, že sťažovateľ namietal nestrannosť v\njeho väzobnej veci konajúceho predsedu senátu, avšak pre vyhodnotenie tejto námietky bolo potrebné\npreskúmať aj postup rozhodovania najvyššieho súdu, ktorý súvisel s vydaním napadnutého uznesenia.\nÚstavný súd tak stál pred úlohou posúdiť ústavný rozmer nastolenej kolízie práv v situácii, keď bol\nuprednostnený urýchlený prístup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa (bod 66 a 67\nnálezu sp. zn. I.ÚS 74/2023).\n102. Najvyšší správny súd SR rozhodujúci v obdobnej disciplinárnej veci, kde ústavný súd vyslovil\narbitrárnosť rozhodnutia súdu, pre ktoré bol následne podaný disciplinárny návrh na rozhodujúceho\nsudcu, zdôraznil, že Ústavný súd SR v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky neposudzuje a ani nemôže posudzovať konkrétne rozhodnutie súdu z hľadiska disciplinárnej\nzodpovednosti sudcu, ktorý rozhodnutie vydal, a túto aj prejudikovať, ale posudzuje napadnuté\nrozhodnutie len z toho hľadiska, či rozhodnutím súdu boli porušené základné práva alebo slobody.\nPrípadná argumentácia Ústavného súdu Slovenskej republiky o svojvôli či arbitrárnosti rozhodnutia\nsúdu tak môže byť pre disciplinárny senát vodítkom prípadne indíciou k zisteniu disciplinárneho\nprevinenia vrátane závažného disciplinárneho previnenia v podobe svojvoľného rozhodnutia, ktoré\nje v rozpore s právom, ak ním bola spôsobená značná škoda alebo obzvlášť závažný následok.\nInak povedané primárnym účelom konania o ústavnej sťažnosti je poskytnutie ochrany základným\nprávam a slobodám fyzických a právnických osôb pred protiústavnými zásahmi (porušenie čl. 46 Ústavy\nSR), na strane druhej hlavným účelom disciplinárneho konania je identifikovať a trestať individuálne\nzlyhania sudcov predstavujúce disciplinárne previnenia. Preto konkrétne rozhodnutie Ústavného súdu\nSR, ktoré v odôvodnení hoci len čiastkovo, označí rozhodnutie všeobecného súdu za svojvoľné alebo\narbitrárne nepredstavuje pre Najvyšší správny súd, do výlučnej právomoci ktorého patrí rozhodovať\no disciplinárnej zodpovednosti sudcov (s výnimkou predsedov a podpredsedov najvyšších súdnych\ninštancií - Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR), vyriešenie prejudiciálnej otázky\n\nna účely disciplinárneho konania. Pokiaľ by to tak bolo, Najvyšší správny súd by v podstate „iba“\nautomaticky ukladal disciplinárne opatrenia vychádzajúc z rozhodnutia Ústavného súdu SR a v podstate\nby tak vystupoval iba v roli „štatistu“, ktorá mu však neprináleží. Rovnako by nemohol zohľadňovať\nobhajobu disciplinárne obvineného sudcu, ktorý nebol účastníkom konania pred Ústavným súdom SR.\n(rozhodnutie sp.zn. 32D/13/2021 zo dňa 7. novembra 2022, body 82 a 83)\n103. K vyvodzovaniu disciplinárnej zodpovednosti za rozhodovaciu činnosť sa opakovane vyjadril aj\nÚstavný súd Slovenskej republiky, pričom nález sp. zn. IV. ÚS 271/2023 zo dňa 21. novembra 2023 bol\naj publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 67/2023 s\ntouto právnou vetou:\nI. Pri ústavno-konformnom výklade zákona v demokratickom a právnom štáte existuje principiálny rozdiel\nmedzi posúdením rozhodnutia orgánu verejnej moci ako vecne nesprávneho s možnými dôsledkami\ninštančno-procesnej eliminácie jeho účinkov (zrušenie, zmena) a medzi uplatnením disciplinárnej,\nprípadne trestnej zodpovednosti proti osobe disponujúcej predmetnou, pri rozhodovaní použitou\nprávomocou, keď má zodpovednosť personálny sankčný charakter.\nII. Ak má disciplinárne previnenie exekútora podľa § 220 Exekučného poriadku spočívať v rozhodnutí,\nktoré nie je v súlade s právom (v širšom kontexte v nesprávnom rozhodnutí), je z dôvodu nesprísňovania\nzodpovednostného štandardu adekvátneho takej situácii potrebné na posúdenie subjektívnej stránky\ndisciplinárnej zodpovednosti exekútora per analogiam legis použiť § 116 ods. 2 písm. e) zákona č.\n385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (viazaný na „svojvoľné“ rozhodnutie), pričom prichádza do úvahy len závažnejšia forma\ndisciplinárneho previnenia exekútora, avšak výlučne pri súčasnom splnení podmienok ustanovených v\n§ 220 ods. 2 Exekučného poriadku. To primerane platí aj o disciplinárnej zodpovednosti iných osôb pri\nvýkone verejnej moci, ak je taká zodpovednosť (obsahovo) legálne definovaná ako zavinené porušenie\npovinností pri výkone funkčnej činnosti.\nIII. Pojem „svojvôľa“ je neoddeliteľne spojený s vôľovým prvkom, ktorý je možný len pri úmyselnom\nzavinení zodpovedajúcom úprave priameho úmyslu [§ 15 písm. a) Trestného zákona] a nepriameho\númyslu [§ 15 písm. b) Trestného zákona] smerujúceho (chcením alebo uzrozumením) k porušeniu\npráva, pričom je potrebné dokázať skutkový podklad pre právny záver o úmyselnom zavinení s\npopísaným smerovaním. V opačnom vyjadrení právno-aplikačný omyl, ale ani omyl pri hodnotení\ndôkazov disciplinárnu zodpovednosť za konkrétne rozhodnutie nezakladajú.\nIV. Disciplinárnym postihom nemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z rozličných právnych názorov\n(PL. ÚS 97/07, PL. ÚS 2/2023); a minori ad maius nemôžu byť také konflikty riešené trestnoprávnym\npostihom za úmyselný trestný čin spočívajúci v rozhodovaní orgánu verejnej moci (§ 326 Trestného\nzákona a § 326a Trestného zákona v kontexte čl. 148 ods. 4 ústavy). Inými slovami a zjednodušene, ak\nby nesprávne rozhodnutie bez preukázaného manipulačného úmyslu pri rozhodovaní malo byť dôvodom\nna disciplinárny alebo trestný postih, boli by dôsledky takého prístupu (aj v súvislosti s úspešným\nuplatňovaním opravných prostriedkov, resp. prostriedkov nápravy) absurdné a v praxi nezvládnuteľné.\n104. K uvedenej právnej vete v inej obdobnej veci notára sp. zn. IV. ÚS 86/2024 ústavný súd nálezom\nzo dňa 25. júna 2024 ešte doplnil, že:\n50. Závery dotknutého nálezu o subjektívnej stránke disciplinárneho previnenia pri výkone verejnej\nmoci sa týkajú nielen rozhodnutia v „klasickej” procesnej forme (výrok, odôvodnenie, poučenie), ale\nakéhokoľvek aktu aplikácie práva na základe zákonom zverenej pôsobnosti dotknutej osobe (pozri\nprávnu vetu II in fine). Do tejto kategórie patrí aj vykonanie úkonu notára spočívajúceho v spísaní\nnotárskej zápisnice s účinkami priznanými takému úkonu zákonom.\n51. Právny názor na aplikáciu právneho predpisu nezakladá bez ďalšieho disciplinárnu zodpovednosť\nnotára. Pochybenie pri výkone notárskej činnosti musí nadobudnúť intenzitu závažného pochybenia,\nteda jednoznačného porušenia aplikovanej právnej normy, ktorá nemá oporu v zákone a ktorú by\nod sťažovateľa v postavení notára, ktorému je štátom zverené verejnomocenské rozhodovanie, pri\nnáležitom a svedomitom výkone notárskej činnosti bolo možné vyžadovať, pričom dôsledné naplnenie\npopísaného predpokladu ústavný súd nebude do dôsledkov skúmať (pozri poslednú vetu v bode 47 tohto\nodôvodnenia). Podstatné je totiž zároveň pri konštatovaní uvedenom v predchádzajúcej vete dokázať\nokolnosti, ktoré by umožňovali potvrdiť záver, že nejde o skutkový alebo právny omyl (neúmyselnú\naplikačnú chybu/nesprávnosť), ale o prejav svojvôle, teda o zámerné presadzovanie vlastnej predstavy\n(vôle) na riešenie posudzovanej veci oproti preukázateľne zisteným skutočnostiam, resp. v rovine\nprávneho posúdenia oproti právnemu predpisu, ktorý je potrebné použiť na rozhodovanie, a to zjavne\nnad rámec štandardne využiteľných interpretačných metód. Inak by disciplinárna zodpovednosť splývala\n\nso záverom o chybnom rozhodnutí alebo postupe mnohonásobne konštatovanom pri kasačnom\nrozhodovaní súdov a iných orgánov s prieskumnou právomocou oproti inštančne nižším orgánom, keď je\nzáver o nedbanlivostnom zavinení prakticky samozrejmosťou prameniacou z toho, že orgán prieskumu\ndospel k odlišnému záveru („vidí“ vec skutkovo alebo právne inak), pričom často konštatuje aj zásadné\nchyby, ktorých sa osoba rozhodujúca na nižšej inštancii dopustila (čo evidentne nebolo objektívne nutné,\nteda nebolo to pod hranicou nevedomej nedbanlivosti dotknutej osoby). Uplatňovanie disciplinárnej\nzodpovednosti v takých prípadoch by bolo tým, čo mal ústavný súd na mysli pri použití formulácie, že by\nboli „dôsledky takého prístupu (aj v súvislosti s úspešným uplatňovaním opravných prostriedkov, resp.\nprostriedkov nápravy) absurdné a v praxi nezvládnuteľné.“ (právna veta IV citovaná v skoršom texte\nin fine).\n105. Zhrňujúc citované právne východiská disciplinárny senát konštatuje, že skutočnosť, že rozhodnutie\nsúdu bolo ústavným súdom alebo súdom vyššej inštancie vyhlásené za nezákonné/neústavné, a\nzrušené, bez ďalšieho neznamená, že sudca, ktorý sa podieľal na prijatí tohto rozhodnutia, je za toto\nrozhodnutie či postup k nemu smerujúci aj disciplinárne zodpovedný. Pre vyvodenie disciplinárnej\nzodpovednosti sudcu za jeho rozhodnutie je v intenciách rozhodovacej činnosti ústavného súdu,\nktorá je pre disciplinárny senát smerodajná, potrebné, aby bolo preukázané, že išlo o svojvoľné\nkonanie sudcu, ktoré z hľadiska subjektívnej stránky disciplinárneho previnenia vykazuje znaky\númyslu (rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 271/2023 a sp. zn. sp. zn. IV. ÚS 86/2024).\nSkutkový alebo právny omyl ako neúmyselná aplikačná chyba alebo nesprávnosť nie je disciplinárnym\nprevinením. Rozhodovacia činnosť Najvyššieho správneho súdu prejavy svojvôle bližšie špecifikovala,\npričom pripustila vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči sudcovi v prípade napr. porušenia\njednoznačného znenia aplikovanej právnej normy, absencie relevantného a judikatúrou akceptovaného\ndôvodu nerešpektovania kasačného názoru nadriadeného súdu alebo ak bolo rozhodnutie vydané\nv rozpore s existujúcou jednotnou ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít\nbez toho, aby odlišný právny názor bol podporený racionálnou argumentáciou (rozhodnutie sp. zn.\n32D/13/2021 zo dňa 7. novembra 2022, bod 91). Ide o výpočet demonštratívny, pričom jednotiacou\nlíniou týchto dôvodov je absolútna neobhájiteľnosť rozhodnutia z pohľadu práva.\n106. Takto stanovené východiská následne disciplinárny senát aplikoval na prípad disciplinárne\nobvineného, ktorému navrhovateľ kladie za vinu, že „o väzbe obvineného bolo rozhodnuté skôr, ako\nbolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti voči disciplinárne obvinenému“. Disciplinárny návrh\nv súvislosti so skutkom 2 výroku II rozhodnutia je v jeho podstatnej časti odôvodnený citáciou nálezu\nústavného súdu sp. zn. I.ÚS 74/2023 zo dňa 7. marca 2024 (ďalej ako „nález“) v bodoch 78, 84, 89,\n90 a 94, ktorým bolo rozhodnutie o väzbe obvineného zrušené. Disciplinárny navrhovateľ disciplinárne\nobvinenému tak vytýka jeho postup smerujúci k vydaniu rozhodnutia, ktorý podľa nálezu ústavného\nsúdu spôsobil neústavnosť rozhodnutia a z toho dôvodu ústavný súd toto rozhodnutie zrušil. V súvislosti\ns týmto rozhodnutím disciplinárny navrhovateľ uvádza, že „možno konštatovať určitú mieru svojvôle\ndisciplinárne obvineného pri rozhodovaní o vzatí do väzby obvineného H.. H. J., pričom vo svetle týchto\nskutočností sa javí, že disciplinárne obvinený rozhodol svojvoľne z dôvodu jeho zaujatosti voči H.. H.\nJ.“ (str. 11 návrhu). V intenciách vyššie uvedeného je tak skutok 2 výroku II rozhodnutia kladený\ndisciplinárne obvinenému za vinu potrebné (v zmysle jeho vymedzenia disciplinárnym navrhovateľom)\npovažovať za výkon verejnej moci disciplinárne obvineným vo forme postupu a rozhodnutia sudcu,\nktorý je aplikáciou práva na základe zákonom zverenej pôsobnosti (sp. zn. IV. ÚS 86/2024 zo\ndňa 25. júna 2024, bod 50). Vzhľadom na uvedené bolo na vec disciplinárne obvineného potrebné\naplikovať podmienky vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti v súvislosti s realizáciou právneho názoru\nči právneho posúdenia realizovaného sudcom pri výkone jeho právomoci.\n107. Na úvod disciplinárny senát konštatuje, že ústavný súd v citovanom náleze v súvislosti so sporným\nuznesením neprijal záver o tom, že by dané uznesenie vykazovalo znaky svojvôle, arbitrárnosti alebo\nbolo nedostatočne odôvodnené.\n108. Vo veci nebolo sporné, a potvrdil to aj ústavný súd, že pred disciplinárne obvineným stála otázka,\nči pri rozhodovaní o postupe pri rozhodnutí o väzbe uprednostní právo na urýchlené rozhodnutie o\nväzbe alebo jeho právo na zákonného (nestranného) sudcu (bod 79, 84, 90.1 nálezu). Uvedená dilema\nvychádzala zo zákonného príkazu konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene (§ 2 ods. 6\nTrestného poriadku) a to v spojení s § 32 ods. 4 prvá veta Trestného poriadku, podľa ktorého proti\nrozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 (pozn. súdu - rozhodnutie o námietke zaujatosti) je prípustná sťažnosť,\n\npo jej podaní sa vykoná len nariadený úkon trestného konania s výnimkou rozhodovania vo veci samej a\núkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Išlo o konflikt zákonných ustanovení\na nadväzujúcich ústavných princípov, ktorý zákonodarca explicitne a normatívne neriešil. Samotný\nústavný súd teda jasne deklaroval, že disciplinárne obvinený sa ako sudca nedopustil toho, že by\nneaplikoval jednoznačne znejúcu normu, ktorá by neumožňovala inú interpretáciu, ale naopak musel\nposúdiť kolíziu dvoch práv pri zohľadnení skutkových okolností posudzovanej veci. Z hľadiska skúmania\nexistencie svojvôle v rámci sporného rozhodnutia disciplinárny senát preto konštatuje, že sporným\nuznesením nedošlo k absolútnemu (teda bez akýchkoľvek pochybností) porušeniu jednoznačne znejúcej\nprávnej normy. Ustanovenie § 32 ods. 4 Trestného poriadku totiž umožňuje súdu po podaní sťažnosti\nproti rozhodnutiu o námietke zaujatosti vykonanie úkonu, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel\ntrestného konania. Trestný poriadok teda výslovne nezakazoval vykonanie akéhokoľvek úkonu po\npodaní sťažnosti proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti a teda disciplinárne obvinený nemohol svojím\nkonaním, keď uprednostnil záujem na urýchlenom konaní o väzbe, porušiť jednoznačne znejúcu právnu\nnormu. Z tohto hľadiska - jednoznačnosti právnej normy - teda disciplinárny senát neidentifikoval\nsvojvoľné konanie disciplinárne obvineného.\n109. Z hľadiska otázky rozporu sporného uznesenia s existujúcou jednotnou ustálenou rozhodovacou\nčinnosťou najvyšších súdnych autorít disciplinárny senát konštatuje, že ústavný súd v zrušujúcom náleze\nokrem iného vyslovil aj záver, že „vo svojej rozhodovacej praxi už vyslovil, že nie je možné uprednostniť\nprávo na urýchlené rozhodnutie o väzbe na úkor práva na zákonného sudcu“ (bod 78 nálezu). V súvislosti\ns týmto záverom odkázal na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 116/2011-91 zo 6. októbra 2011 a II. ÚS\n76/2011 zo dňa 14. septembra 2011. Rovnako ústavný súd uviedol, že predmetné závery ústavný súd\nnásledne aplikoval aj v ďalších svojich rozhodnutiach, a to napríklad v uznesení č. k. II. ÚS 417/2013-23\nzo 4. septembra 2013, v uznesení č. k. I. ÚS 104/2018-28 z 12. apríla 2018, v uznesení č. k. III. ÚS\n374/2018-19 z 16. októbra 2018 či v uznesení č. k. I. ÚS 69/2023-36 z 2. februára 2023. Vzhľadom na\nuvedené konštatovanie ústavného súdu bolo úlohou disciplinárneho senátu posúdiť, či tieto rozhodnutia,\nktoré identifikoval ústavný súd, možno považovať za ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych\nautorít v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 32 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 2 ods. 6\nTrestného poriadku, čo by v prípade kladnej odpovede mohlo zakladať disciplinárnu zodpovednosť\ndisciplinárne obvineného, ak by sa preukázalo, že sa od tejto odklonil bez toho, aby odlišný právny názor\npodporil racionálnou argumentáciou. V tejto súvislosti disciplinárny senát tiež konštatuje, že disciplinárny\nnavrhovateľ nepoukazoval na žiadne iné rozhodnutia súdnych autorít, od ktorých ustálených záverov by\nsa mal disciplinárne obvinený svojvoľne odkloniť.\n110. Po preskúmaní rozhodnutí, na ktoré ústavný súd odkazuje, dospel disciplinárny senát k záveru,\nže tieto sa okrem jedného (III. ÚS 374/2018-19) vyslovene nezaoberajú otázkou aplikácie ustanovenia\n§ 32 ods. 4 Trestného poriadku. Uvedené rozhodnutia samozrejme môžu byť podkladom pre závery\nústavného súdu pre posúdenie otázky ústavnosti napadnutého rozhodnutia, nemožno ich však pre\npotreby vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti považovať za ustálenú rozhodovaciu činnosť v súvislosti\ns aplikáciou § 32 ods. 4 Trestného poriadku, keďže sa aplikácie tohto ustanovenia priamo netýkajú.\nVzhľadom na to, že v posudzovanej veci išlo práve o kolíziu práv postavenú na aplikácii ustanovenia\n§ 32 ods. 4 Trestného poriadku, disciplinárny senát neidentifikoval takú ustálenú rozhodovaciu činnosť,\nktorá nastolenú právnu otázku vyslovene rieši, resp. ju s konečnou platnosťou vyriešila.\n111. Ak ústavný súd v bode 92 odkazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 374/2018-19 zo 16.\noktóbra 2018, toto rozhodnutie sa jediné týka obdobnej otázky (ako jediné ho identifikoval aj ústavný\nsúd), ktorú riešil aj disciplinárne obvinený. Predtým ako sa disciplinárny senát začal vôbec venovať\nvecným záverom tohto rozhodnutia, posudzoval, či toto rozhodnutie možno považovať za ustálenú\nrozhodovaciu činnosť, od ktorej sa disciplinárne obvinený sporným uznesením mohol odkloniť. Za\nustálenú rozhodovaciu prax možno považovať právne názory, ktoré sú súdom (v tomto prípade ústavným\nsúdom) opakovane potvrdzované (vyjadrené vo viacerých rozhodnutiach ústavného súdu, ak neboli\nspochybnené alebo bolo na nich nadviazané) alebo ich ustálenosť je iným spôsobom ústavným súdom\nkomunikovaná (napr. publikáciou v oficiálnej zbierke ústavného súdu) mutatis mutandis rozhodnutie\nNajvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 10 Asan 20/2020 zo dňa 30. marca 2022). Vzhľadom na\nto, že ide o jediné obdobné rozhodnutie, ktoré nebolo publikované v zbierke, podľa disciplinárneho\nsenátu nespĺňa kritériá ustálenej rozhodovacej činnosti, od ktorej by sa mal disciplinárne obvinený\nodkloniť a preto v súvislosti s týmto rozhodnutím neprichádza do úvahy záver o svojvoľnom konaní\ndisciplinárne obvineného, ktorým sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu. Bez\n\nohľadu na uvedené, je potrebné pripomenúť, že dokonca ani uvedené rozhodnutie ústavného súdu sa\nnetýka identickej, ale iba obdobnej veci ako je vec disciplinárne obvineného. Kým vo veci, ktorá bola\npredmetom prieskumu ústavnosti vo veci sp. zn. III. ÚS 374/2018 išlo o zákonnosť postupu sudcu v\nsúvislosti s rozhodovaním o tom, či u sťažovateľa ešte trvajú dôvody väzby po podaní obžaloby, vo\nveci, v ktorej rozhodoval disciplinárne obvinený, sa malo rozhodovať o samotnej väzbe H.. H. J.. Kým\nteda v prvom prípade už osoba vo väzbe bola, v druhom prípade muselo byť v skutkových okolnostiach\ndanej veci skúmané, či boli splnené podmienky vzatia osoby do väzby - vrátane možných nežiaducich\nnásledkov s tým spojených, ak by na to podmienky splnené boli, ale by sa o väzbe nerozhodlo. Uvedené\npredstavuje dostatočný diferenciačný prvok brániaci tomu, aby sa rozhodnutie ústavného súdu - pre\núčely súdenej disciplinárnej veci - bez ďalšieho považovalo za ustálenú rozhodovaciu prax, z ktorej mal\ndisciplinárne obvinený - ako člen senátu - vychádzať.\n112. Disciplinárny senát neopomína, že ústavný súd v citovanom náleze poukazoval na všeobecné a\npodporné východiská obsiahnuté v rozhodnutiach, napr. č. k. II. ÚS 428/2020-104 z 28. januára 2021\nalebo sp. zn. II. ÚS 417/2013 zo 4. septembra 2013, z ktorých ústavný súd ustálil, že v prípade vznesenej\nnámietky zaujatosti v rámci konania o rozhodovaní o väzbe, je spravidla potrebné o nej rozhodnúť\naj na úkor zachovania rýchlosti rozhodovania vo väzobných veciach (bod 90 nálezu). Uvedený záver\nústavného súdu v plnom rozsahu disciplinárny senát rešpektuje, ale ani tento nevyhodnotil ako dôvod\npre vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti disciplinárne obvineného. Vzhľadom na to, že aj pri tomto\nzávere ústavný súd používa pojem „spravidla“ a pripúšťa za určitých okolností aj opačný záver (bod 92\nnálezu), ani tieto názory ústavného súdu nebolo možné vyhodnotiť ako ustálenú rozhodovaciu činnosť\nústavného súdu, v rozpore s ktorou by disciplinárne obvinený konal. Konkrétnej otázke kolízie práv na\nzákonného sudcu a záujmu na urýchlené rozhodovanie o väzbe pri aplikácii § 32 ods. 4 Trestného\nporiadku v situácii, ak bol obvinený braný do väzby, sa ale ústavný súd zaoberal prvýkrát v náleze sp.\nzn. I.ÚS 74/2023 zo dňa 7. marca 2024.\n113. Hoci navrhovateľ nepoukazuje na žiadne rozhodnutia najvyššieho súdu alebo iných súdov, ktoré\nboli postavené pred riešenie rovnakej otázky a od ktorých ustálenej rozhodovacej činnosti sa mal\nprípadne disciplinárne obvinený odkloniť, samotný disciplinárne obvinený poukázal na rozhodnutia, v\nktorých samotný senát XT konal odlišne (napr. XTost-Š. XX/XXXX z 13. mája 2022). Uvedené rovnako\npodporuje závery disciplinárneho senátu, že na uvedenú otázku nebol pred vydaním nálezu vyslovený\njasný a ustálený právny názor, ktorý by bol disciplinárne obvinený povinný nasledovať. Naopak, samotný\nústavný súd, ktorý v spornej veci posúdil otázku vzniknutej kolízie odlišne ako disciplinárne obvinený,\nkonštatuje, že ipso facto nemožno za každých okolností uvažovať o tom, že rozhodovanie o väzbe má\nprednosť pred definitívnym vyriešením otázky nestrannosti konajúceho sudcu s poukazom na § 32 ods.\n4 Trestného poriadku, ktorý odobruje ďalší postup v konaní napriek podanej sťažnosti proti uzneseniu\no nevylúčení namietaného sudcu s odkazom na možnosť ohrozenia účelu trestného konania (bod 92\nnálezu).\n114. Disciplinárny senát napokon konštatuje, že spornému uzneseniu ústavný súd nevytkol\nnedostatočné odôvodnenie a takéto pochybenie neidentifikoval ani disciplinárny senát. V spornom\nuznesení sa senát riadne vysporiadal s odlišným postupom v inej trestnej veci (sp. zn. XTost-Š. X/XXXX)\na vyargumentoval, prečo považoval za spravodlivé rozhodnúť o väzbe pred rozhodnutím o sťažnosti.\nAni v smere (ne)preskúmateľnosti preto nie je možné v súvislosti so sporným rozhodnutím spájať prvky\nsvojvôle.\n115. Napokon, vo veci nebolo vôbec relevantné zaoberať sa otázkou kasačnej záväznosti a jej\nprípadným nerešpektovaním, keďže disciplinárne obvinený nekonal na základe pokynu či právneho\nnázoru nadriadeného súdu v tejto veci.\n116. Na základe uvedeného preto dospel disciplinárny senát k záveru, že právny názor disciplinárne\nobvineného pretavený do sporného uznesenia nenesie znaky svojvôle, ktoré by bolo možné vyhodnotiť\nako disciplinárne previnenie sudcu. Rovnako potom nemal disciplinárny senát ani za preukázané, že\nby disciplinárne obvinený konal v úmysle konať svojvoľne. Najvyšší správny súd neidentifikoval kolíziu\npodstaty posudzovaného právneho názoru (i) ani s jednoznačným znením právnej normy, (ii) ani s\nvyjadreným kasačným názorom súdu vyššieho stupňa a (iii) ani s ustálenou rozhodovacou praxou\nvyšších súdnych autorít. Právny názor vyjadrený v spornom uznesení (hoc aj nesprávny) tak nezakladá\ndisciplinárnu zodpovednosť disciplinárne obvineného.\n\n117. Na záver disciplinárny senát poukazuje na to, že nebolo jeho úlohou posudzovať správnosť\nči nesprávnosť záverov sporného uznesenia, preto sa ďalej ani nevenoval vecnej argumentácii\ndisciplinárne obvineného, ktorou svoj postup obhajoval. Úlohou disciplinárneho senátu bolo posúdiť\nz hľadiska vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti, či možno právny názor disciplinárne obvineného\noznačiť za svojvoľný, čo vo veci nebolo preukázané.\nV.\nDisciplinárne opatrenie\n118. Vzhľadom na skutočnosť, že disciplinárny senát uznal disciplinárne obvineného vinným len zo\nskutku I rozhodnutia (skutku II návrhu), v súvislosti s ktorým obvinený nesúhlasil so zastavením\ndisciplinárneho konania, hoci toto považoval disciplinárny senát za dôvodné, podľa § 33 DSP mu\ndisciplinárny senát neuložil žiadne disciplinárne opatrenie.\n119. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu vo všetkých výrokoch pomerom hlasov\n5:0 (§ 35 ods. 2 DSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu môže podať odvolanie navrhovateľ [§ 37 ods. 1 písm. b) DSP]. Odvolanie\nmusí byť podané do 15 dní odo dňa doručenia disciplinárneho rozhodnutia na Najvyššom správnom\nsúde Slovenskej republiky (adresa: Trenčianska 56/A, 821 09 Bratislava 3). Včas podané odvolanie má\nodkladný účinok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}