Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 1Obdo/41/2025 8124201855 29. 04. 2026 JUDr. Miroslava Janečková ECLI:SK:NSSR:2026:8124201855.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobcu BFF Central Europe s.r.o., Mostová 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, právne zastúpený Advokátska kancelária Consiliaris, s. r. o., so sídlom Ružová dolina 8, Bratislava, IČO: 47 248 301, proti žalovanému Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, Jána Hollého 5898/14, Prešov, IČO: 00 610 577, právne zastúpený Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., Kupeckého 4, Košice - mestská časť Juh, IČO: 36 863 947, o zaplatenie dlžných pohľadávok a príslušenstva, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/27/2025-219 zo dňa 29. apríla 2025, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/27/2025-219 zo dňa 29. apríla 2025 v druhej a tretej výrokovej vete z r u š u j e a vec m u v r a c i a na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 269.158,80 eura spolu s presne špecifikovaným úrokom z omeškania, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 4.040,- eur a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v podanej žalobe navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 101 pohľadávok vo výške 257.884,81 eura a originálne nadobudnutého príslušenstva týchto pohľadávok z úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po plnení z ručenia a originálneho nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 4.040,- eur. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, § 265, § 303, § 304, § 308, § 332 ods. 1 veta druhá, § 369, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, §§ 1 a 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., upravujúce rozsah pôsobnosti Obchodného zákonníka, záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ručenie, dôsledky splnenia záväzku ručiteľom, omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce a tiež ustanovením § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 488, § 489, § 494, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje náležitosti a platnosť právneho úkonu, záväzkový vzťah a príslušenstvo pohľadávky. 4. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobca sa v zmysle jednostranného ručiteľského vyhlásenia voči spoločnosti CMI spol. s r. o., zo dňa 26. júla 2023 a voči spoločnosti ELMED, s.r.o., zo dňa 1. decembra 2023 zaviazal, že ako ručiteľ žalovaného dlžníka, uspokojí klienta, v prípade, ak žalovaný neuhradí svoj dlh a titulom ručenia na základe výziev na plnenie od pôvodných veriteľov žalovaného, spoločnosti CMI spol. s r. o., a ELMED, s.r.o., splnil dlh za žalovaného. Predmetný právny úkon, t. j. ručenie je zabezpečovacím inštitútom Obchodného zákonníka. Zmluvná cesia nie je zabezpečovacím inštitútom, jej podstata spočíva v zmene v osobe veriteľa alebo dlžníka. Konštatoval,
že dohoda o zákaze cesie v zmysle ustanovenia § 525 Obč. zák. vylučujúca zmluvné postúpenie pohľadávok, nemá potenciál mať vplyv na platnosť ručiteľského vyhlásenia. Námietky žalovaného o zákaze postúpenia v zmysle Príkazu ministra zdravotníctva SR č. 7/2017 označil za nemajúce právnu relevanciu. Vyslovil názor, že žalobca vystavením písomných ručiteľských vyhlásení s ohľadom na zásadu zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nekonal v rozpore so žiadnymi ustanoveniami Obchodného zákonníka, či iných právnych predpisov. Uviedol, že v danom prípade ide o peňažnú pohľadávku, peňažná pohľadávka nie je spätá s osobou pôvodného veriteľa. Zmena veriteľa peňažnej pohľadávky nemá vplyv na jej obsah. Súd konštatoval, že z vyhlásenia je zrejmé, ktorý záväzok má byť ručením zabezpečený, je daná jeho presná identifikácia z hľadiska jeho obsahu a rozsahu, aj právneho dôvodu. Nemal za preukázané, že by žalovaný po tom, čo mu žalobca oznámil, vzniesol akékoľvek námietky. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že na rozdiel od úpravy ručenia v Občianskom zákonníku, podľa právnej úpravy vzniku ručenia na základe jednostranného písomného vyhlásenia ručiteľa v zmysle Obchodného zákonníka, sa v záujme zjednodušenia vzniku ručenia v obchodných vzťahoch, vychádza z prezumovanej akceptácie ručenia zo strany veriteľa, ktorej však zodpovedá právo veriteľa odmietnuť vznik ručenia. Bez akceptácie veriteľa nemôže byť ručenie voči nemu účinné, avšak v obchodnoprávnych vzťahoch táto akceptácia môže byť neformálna, faktická či dokonca prezumovaná. Vyslovil názor, že napriek tomu, že ustanovenie § 303 Obchodného zákonníka dohodu medzi veriteľom a ručiteľom výslovne nespomína, treba ju predpokladať, nakoľko vyplýva zo samej podstaty ručenia ako jedného z druhov zabezpečovacích inštitútov. Ku konaniu žalobcu v rozpore s poctivým obchodným stykom a zneužitia práva, súd poukázal na to, že uvedené už bolo posudzované vo viacerých obdobných konaniach súdmi na úrovni prvej aj druhej inštancie, naposledy v takmer totožnej veci vedenej Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2Cob/108/2023 zo dňa 25. septembra 2024. 5. K úrokom z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na úroky z omeškania od 27. februára 2024 s poukazom na to, že kapitalizoval úrok z omeškania ku dňu 26. februára 2024, za obdobie od 4. októbra 2023 do 26. februára 2024 vo vzťahu k pohľadávkam nadobudnutým na základe plnenia žalobcu spoločnosti CMI spol. s r. o. v súlade s ručiteľským vyhlásením zo dňa 26. júla 2023, kedy vychádzal z percentuálnej fixnej výšky ročnej úrokovej sadzby úrokov z omeškania platnej počas prvého dňa vzniku omeškania ešte vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi, pričom úroky z omeškania z jednotlivých súm podrobne špecifikoval. Taktiež kapitalizoval úroky z omeškania ku dňu 26. februára 2024, teda za obdobie od 6. januára 2024 do 26. februára 2024 vo vzťahu k pohľadávkam nadobudnutým na základe plnenia žalobcu spoločnosti ELMED s.r.o. v súlade s ručiteľským vyhlásením zo dňa 1. decembra 2023, kedy vychádzal z percentuálnej fixnej výšky ročnej úrokovej sadzby úrokov z omeškania platnej počas prvého dňa vzniku omeškania ešte vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi, ktoré taktiež v odôvodnení rozsudku podrobne konkretizoval. Ďalej uviedol, že si žalobca následne k nároku na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po poslednom dni obdobia, za ktoré boli kapitalizované, žalobca (pre zjednodušenie petitu) vykonal súčet istín vo vzťahu k pohľadávkam nadobudnutým na základe plnenia žalobcu v súlade s oboma ručiteľskými vyhláseniami, a to tak, že si uplatnil úroky z omeškania vo výške: 11 % ročne zo sumy 2.950,74 eura od 27. februára 2024 do zaplatenia, 11,5 % ročne zo sumy 38.649,85 eura od 27. februára 2024 do zaplatenia, 12 % ročne zo sumy 6.619,67 eura od 27. februára 2024 do zaplatenia, 12,55 % ročne zo sumy 18.443,33 eura (17.815,82 eura + 627,51 eura) od 27. februára 2024 do zaplatenia, 12,75 % ročne zo sumy 44.595,82 eura (40.142,82 eura + 4.455 eura) od 27. februára 2024 do zaplatenia, 13 % ročne zo sumy 41.391,21 eura (37.749,19 eura + 3.642,02 eura) od 27. februára 2024 do zaplatenia, 13,25 % ročne zo sumy 69.751,27 eura (67.921,66 eura + 1.829,61 eura) od 27. februára 2024 do zaplatenia, 13,5 % ročne zo sumy 35.481,02 eura (31.934,62 eura + 3.546,40 eura) od 27. februára 2024 do zaplatenia. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný vyčíslené úroky z omeškania v konaní pred súdom prvej inštancie nerozporoval. 6. Súd prvej inštancie posúdil uplatnený nárok žalobcu ako dôvodný a mal za to, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy vymedzenej v jednotlivých faktúrach, ktoré medzi stranami sporu sporné neboli a uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 269.158,80 eura, ktorá predstavuje istinu 257.884,81 eura (195.564,11 + 62.320,70) a kapitalizované úroky z omeškania 11.273,99 eura. 7. Súd prvej inštancie súčasne dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo aj na zaplatenie uplatnenej pohľadávky 4.040,- eur (101 faktúr x 40 eur) titulom paušálnych náhrad nákladov spojených s uplatnením pohľadávok, keďže na zaplatenie kúpnych cien bol žalovaný vyzvaný samostatnými faktúrami.
8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, keď sa nestotožnil s dôvodnosťou argumentácie žalovaného na aplikáciu § 257 CSP v spore. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie v takmer totožnej veci, kde rovnako v pozícii žalovaného bola Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov č. k. 2Cob/108/2023-424 z 25. septembra 2024, kde odvolací súd uviedol, že pokiaľ žalovaný za okolnosti hodné osobitného zreteľa označil okolnosti veci a strán sporu, súd ním tvrdené skutočnosti nepovažoval za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal žalobcovi priznať náhradu trov konania. Mal za to, že zo spisu nevyplývajú žiadne jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu. Za taký dôvod nepovažoval ani to, že sa žalobca nezapojil do procesu oddlženia, keďže uplatnenie nároku žalobcom súdnou cestou po tom, čo žalovaný neplnil svoje splatné záväzky, nie je dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, čo by poprelo zmysel a podstatu uvedenej právnej normy, bolo by voči žalobcovi nespravodlivé a v konečnom dôsledku trestajúce túto stranu sporu. 9. Na základe odvolania podaného žalovaným, Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2Cob/27/2025-219 z 29. apríla 2025 výrokovou vetou I. pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v rozsahu žalovanej istiny v sume 257 884,81 eura v tejto časti napadnutý rozsudok Okresného sudu Prešov č. k. 23Cb/32/2024-166 z 5. novembra 2024 zrušil a konanie zastavil. Výrokovou vetou II. vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a výrokovou vetou III. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 10. Odvolací súd sa zaoberal námietkou uvádzanou v priebehu konania na súde prvej inštancie, že uplatnený nárok je v rozpore s poctivým obchodným stykom, prieči sa dobrým mravom a zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva. 11. Poukázal na to, že zneužitie práva žalovaný odôvodnil tým, že žalobca sa dostal do pozície ručiteľa žalovaného (ohľadom pohľadávok zabezpečených ručením) cielene a účelovo a predmetný nárok uplatňuje napriek tomu, že vo všetkých právnych úkonoch zakladajúcich záväzkovo-právne vzťahy medzi žalovaným a jeho pôvodným veriteľom mali zmluvné strany dojednané obmedzenie postupovania pohľadávok pod sankciou neplatnosti jeho porušenia, v zmysle Príkazu ministra zdravotníctva č. 7/2017, prostredníctvom ktorého podriadeným organizáciám v pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva SR bola uložená povinnosť dohodnúť a zapracovať do zmlúv a objednávok obmedzujúce podmienky postupovania pohľadávok, ktoré je možné len s predchádzajúcim súhlasom Ministerstva zdravotníctva SR, ako zriaďovateľa žalovaného. Žalovaný má za to, že inštitút ručenia bol zo strany žalobcu zneužitý, nakoľko žalobca dohodou s pôvodným veriteľom na vzniku ručiteľského vzťahu účelovo obišiel zakotvený zákaz postupovania pohľadávok, ktorý mal žalovaný dojednaný s pôvodným veriteľom v pôvodných právnych úkonoch. Zdôraznil, že účelovosti vzniku ručiteľských záväzkových vzťahov svedčí aj skutočnosť, že žalovaný nikdy neprejavil vôľu, aby sa žalobca stal jeho ručiteľom a nevyvíjal žiadnu aktivitu k tomu, aby žalobca žalovanému poskytol zabezpečenie v prípade nesplnenia jeho záväzkov voči pôvodnému veriteľovi riadne a včas. Žalovanému je známe, že na vznik ručiteľského záväzkového vzťahu je potrebný súhlas veriteľa a nie žalovaného ako dlžníka, avšak žalovaný poukázal na ten paradox, že štandardne zabezpečuje ručiteľa práve dlžník, s osobou ktorého veriteľ vyslovuje súhlas. Žalovaný považoval za potrebné osobitne zdôrazniť, že nepopiera zmysel inštitútu ručenia v obchodnoprávnych vzťahoch, ale za opísaných špecifických okolností podľa jeho názoru je postup žalobcu zneužitím práva. Na základe uvádzaných skutočností, ktoré sú osobitné a špecifické práve v oblasti dodávania zdravotníckeho tovaru či služieb poskytovaných žalovaným, je postup žalobcu, ktorý napriek vedomosti o skutočnosti, že žalovaný s pôvodnými veriteľmi obmedzením voľného postupovania pohľadávok explicitne deklarovali vôľu, aby práva a povinnosti zo založeného záväzkového vzťahu zostali medzi pôvodnými subjektmi a nedochádzalo k zmene v osobách účastníkov tohto vzťahu, sa na základe ručiteľského vyhlásenia stane bez akejkoľvek ingerencie žalovaného subsidiárnym dlžníkom veriteľa v čase, kedy žalovaný ako dlžník už bol v omeškaní s plnením záväzkov, odmieta sa zúčastniť štátom riadenej koncepcie oddlženia, hoci sa jedná o pohľadávku z oblasti zdravotníctva a oddlženie je mechanizmom, ktorým zriaďovateľ štátnych zdravotníckych zariadení konvaliduje stav súvisiaci s nedostatočným financovaním týchto zdravotníckych zariadení, vrátane žalovaného a následne uspokojením pôvodného veriteľa sa na základe regresu domáha plnenia od žalovaného nielen čo do istiny, ale najmä požadovaním príslušenstva pohľadávky, možné považovať za zneužitie práva a rozpor s poctivým obchodným stykom. Ak súd prvej inštancie namiesto výslovného vyhodnotenia účelu ustanovenia o zákaze (podmienkach) postupovania pohľadávok (účelom je zachovanie osoby veriteľa,
pokiaľ s jeho zmenou dlžník nevyjadrí súhlas) aprobuje stav, ktorým pôvodný veriteľ a žalobca vo svojich právnych dôsledkoch „de facto“ spôsobili zmenu v osobe veriteľa, a to len tým, že zneužili odlišnú povahu zabezpečovacieho inštitútu (ručenia), ktorého primárny účel je zabezpečiť pohľadávky pôvodného veriteľa, pričom účastníci ručenia zjavne nesledovali zabezpečovací účel, ale len v celom rozsahu zmeniť osobu veriteľa. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2Obdo/73/2022, v zmysle ktorého požadovanie príslušenstva pohľadávky, ktorá vznikla v odvetví zdravotníctva, je možné posudzovať cez prizmu rozporu s dobrými mravmi a poctivého obchodného styku, a to vzhľadom na špecifické okolnosti zakladajúce obchodnú zvyklosť v danom odvetví. Žalovaný namietal, že konanie žalobcu tak v sumáre všetkých okolností nemá požívať právnu ochranu, pretože iba zneužíva legálne inštitúty, ktoré v sumáre predstavujú rozpor s poctivým obchodným stykom, aj keď individuálne pri každej dielčej skutočnosti by to tak nemuselo nevyhnutne byť. Žalovaný tiež nesúhlasí s názorom žalobcu o získaní originárneho príslušenstva pohľadávky, t. j. úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ako dôsledok plnenia žalobcu pôvodnému veriteľovi na základe ručiteľského vyhlásenia, s ktorým sa stotožnil aj súd prvej inštancie. Vyslovil názor, že moment začatia plynutia úrokov z omeškania, ktorý žalobca naviazal už na deň nasledujúci po dni plnenia pôvodnému veriteľovi je nesprávny a žalovaný sa dostal do omeškania až deň nasledujúci po dni, kedy sa dozvedel od žalobcu, že tento plnil za žalovaného pôvodnému veriteľovi, t. j. 22. novembra 2022, nakoľko až predmetným oznámením žalovaný nadobudol vedomosť o tom, že je povinný plniť ručiteľovi, čo zodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi dlžníkom, pôvodným veriteľom a ručiteľom a v plnej miere reflektuje na § 308 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti poukázal žalovaný aj na § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje moment, od ktorého je dlžník povinný plniť veriteľovi „ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.“ Žalovaný tak mal za to, že pokiaľ bol žalobcovi ako ručiteľovi povinný plniť až momentom doručenia oznámenia, deň oznámenia je zároveň dňom, uplynutím ktorého sa žalovaný dostáva do omeškania voči žalobcovi ako ručiteľovi, ktorý plnením uspokojil pôvodného veriteľa žalovaného. Žalovaný taktiež nesúhlasil s tým, že žalobcovi prislúcha právo na paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky, nakoľko žalobca plnením titulom ručenia nezískal originárne príslušenstvo pohľadávky, ale v zásade regresný nárok voči žalovanému v rozsahu, v akom sám plnil za dlžníka (žalovaného). 12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 13. Odvolací súd mal za to, že medzi stranami nie je sporné, že spoločnosť CMI spol. s r. o., a ELMED, s.r.o., boli veriteľmi žalovaného v zmysle pohľadávok vzniknutých na základe dodania tovaru a služieb vyššie uvedenými spoločnosťami žalovanému. Žalobca ručiteľským vyhlásením podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, voči spoločnosti CMI spol. s r. o. zo dňa 26. júla 2023 do súhrnnej výšky 234.906,99 eura (žalovaný dňa 17. augusta 2023 vykonal voči spoločnosti CMI spol. s r. o. úhradu vo výške 39.312,78 eura) a plnením za žalovaného dlžníka dňa 3. októbra 2023 vo výške 195.564,11 eura a ručiteľským vyhlásením podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka voči spoločnosti ELMED, s.r.o. zo dňa 1. decembra 2023 a plnením za žalovaného dlžníka dňa 3. októbra 2023 vo výške 62.320,70 eura, pôvodnému veriteľovi prehlásil, že ho uspokojí, ak mu žalovaný ako dlžník nesplní jeho záväzky na úhradu kúpnej ceny dodaného tovaru. Keďže žalovaný neuhradil svoje záväzky, žalobca ako ručiteľ na výzvu pôvodného veriteľa splnil svoj ručiteľský záväzok tým, že záväzky žalovaného pôvodnému veriteľovi spolu plnil vo výške 257.884,81 eura (195.564,11 + 62.320,70). 14. Súd prvej inštancie správne posúdil vzťah strán sporu ako obchodnoprávny podľa § 261 Obchodného zákonníka. Poukázal na právnu úpravu ručenia v rámci Obchodného zákonníka, ktorú možno považovať za komplexnú, existujúcu paralelne popri taktiež ucelenej úprave ručenia obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Konštatoval, že na účinnosť ručenia postačuje tichý súhlas veriteľa (jeho faktická akceptácia), k čomu v prejednávanej veci došlo nepochybne prijatím plnenia od žalobcu ako ručiteľa. Na vznik ručiteľského záväzku sa nevyžaduje súhlas a ani žiadny iný úkon dlžníka.
15. V súvislosti s námietkou žalovaného, že uplatnený nárok je v rozpore s poctivým obchodným stykom, prieči sa dobrým mravom a zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva, odvolací súd uviedol, že žalobca v spore uplatnil svoju pohľadávku, ktorú nadobudol zákonom predvídaným spôsobom. To, že žalovaný má výhrady voči osobe žalobcu ako veriteľa, resp. to, že žalobca ako podnikateľ koná za účelom dosiahnutia zisku v súlade so zákonom, nemožno považovať za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom, priečiace sa dobrým mravom, resp. zjavné zneužitie práva, keďže zo strany žalobcu ide o uplatnenie peňažnej pohľadávky. Odvolací súd konštatuje, že nič nebránilo žalovanému plniť svoje záväzky pôvodnému veriteľovi, čo by malo za následok predídenie sporu. 16. Odvolací súd uviedol, že o šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných subjektov. Konštatoval, že žalovaný však v konaní existenciu takéhoto správania žalobcu nepreukázal. Žalovaný si musí byť vedomý, že je povinný znášať určitú mieru rizika spojenú s jeho činnosťou, pričom je neprípustné, aby svoju zlú hospodársku situáciu prenášal na tretie subjekty, v tomto prípade na žalobcu. 17. Poukázal aj na závery v rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 2Cob/108/2023, ktorého závery plne zodpovedajú skutkovému a právnemu stavu aj v tejto veci. Vyslovil názor, že žalobca žiadnym spôsobom nezhoršuje postavenie žalovaného, výšku a rozsah jeho záväzkov. Žalobcu k takémuto konaniu totiž vedie len hospodársky cieľ determinovaný obchodným záväzkom, nie snaha o poškodenie žalovaného. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2Obdo/73/2022, na závery ktorého žalovaný v odvolaní poukazuje (v zmysle ktorého požadovanie príslušenstva pohľadávky, ktorá vznikla v odvetví zdravotníctva, je možné posudzovať cez prizmu rozporu s dobrými mravmi a poctivého obchodného styku, a to vzhľadom na špecifické okolnosti zakladajúce obchodnú zvyklosť v danom odvetví), odvolací súd uviedol, že k uvedenému záveru dospel dovolací súd ohľadne posúdenia poctivého obchodného styku a dobrých mravov pri uplatnení príslušenstva pohľadávky zdravotníckeho zariadenia zúčastňujúceho sa na Koncepcii oddlženia zdravotníckych zariadení, a to postupníkom tejto pohľadávky za takej situácie, kedy sa postupca tohto práva vzdal, čím sa koncepcie oddlženia zúčastňuje (bod 85. odôvodnenia). V posudzovanom prípade však ide o vstup (nadobudnutie práv) ručiteľa do práv veriteľa v dôsledku splnenia svojho ručiteľského záväzku v nadväznosti na právnu úpravu subrogácie (§ 308 Obchodného zákonníka), kde sa pôvodní veritelia koncepcie oddlženia nezúčastnili, t. j. nejde o totožnosť právneho titulu a nie je ani daná účasť strán na Koncepcii oddlženia zdravotníckych zariadení (ak žalovaný tvrdil, že medzi ním a pôvodným veriteľom existovali zmluvy, v ktorých sa pôvodný veriteľ zaviazal k tomu, že nepostúpi svoje pohľadávky voči žalovanému inému subjektu, čím v konečnom dôsledku nedôjde k zmene na strane veriteľa, žiadne takéto zmluvy, resp. dojednania medzi žalovaným a pôvodným veriteľmi v konaní nepreukázal). 18. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 257.884,81 eura. 19. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že žalovaný takto vyčíslené úroky z omeškania nerozporoval, prvýkrát až v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, kedy žalovaný namietal, že moment začatia plynutia úrokov z omeškania, ktorý žalobca naviazal už na deň nasledujúci po dni plnenia pôvodnému veriteľovi je nesprávny a žalovaný sa dostal do omeškania až deň nasledujúci po dni, kedy sa dozvedel od žalobcu, že tento plnil za žalovaného pôvodnému veriteľovi, t. j. 22. novembra 2022 žalobcovi ako ručiteľovi bol povinný plniť až momentom doručenia oznámenia, ktorý (deň oznámenia) je zároveň dňom, uplynutím ktorého sa žalovaný dostáva do omeškania voči žalobcovi ako ručiteľovi, ktorý plnením uspokojil pôvodného veriteľa žalovaného. Odvolací súd konštatoval, že okrem toho, že uvedené tvrdenie žalovaného neobstojí (podľa § 308 Obchodného zákonníka, splnenie záväzku dlžníka ručiteľom má za následok, že ručiteľ nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa v spojení s § 340 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, keďže pri subrogačnej zmene v subjekte právneho vzťahu jednotlivé práva nezanikajú, ale trvajú a trvajúce prechádzajú na novú osobu, ktorá do týchto práv vstupuje, vrátane práva na príslušenstvo peňažnej pohľadávky a jej splatnosti), odvolací súd konštatoval, že v prípade týchto skutkových tvrdení, ide o novoty v odvolacom konaní, ktoré nemožno v odvolaní použiť, pretože neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie a odvolateľ nepreukázal, že ich bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní na súde prvej inštancie (§ 366 písm. d) CSP). 20. Správne preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na úhradu zákonných úrokov z omeškania, tak ako to požadoval žalobca a to odo dňa nasledujúceho po dni, keď žalobca ako ručiteľ plnil pôvodnému
veriteľovi, ktorý vstúpil do jeho práv a to podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., keďže žalovaný bol s úhradou svojho záväzku voči pôvodnému veriteľovi v omeškaní a toto omeškanie žalovaného ako dlžníka s plnením trvá aj naďalej (nedošlo k zmene splatnosti pôvodného záväzku). Kapitalizované úroky z omeškania predstavujú sumu 11.273,99 eura. 21. Za správne odvolací súd považoval posúdenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry podľa § 369c ods. 1, § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., teda spolu vo výške 4.040,- eur (101 faktúr x 40 eur), keďže za omeškanie s uhradením každej faktúry (pohľadávky) vznikol samostatný nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov podľa § 369c Obchodného zákonníka, keďže pri subrogačnej zmene v subjekte právneho vzťahu jednotlivé práva nezanikajú, ale trvajú a trvajúce prechádzajú na novú osobu, ktorá do týchto práv vstupuje. 22. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd vo výroku II. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, keďže odvolanie žalovaného v časti príslušenstva 11.273,99 eura (kapitalizovaných úrokov z omeškania a úrokov z omeškania) a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 4.040,- eur nepovažoval za dôvodné. 23. V súvislosti s použitím ustanovenia § 257 CSP uviedol, že použitie citovaného ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania strane sporu, avšak vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Zdôraznil, že ustanovenie § 257 CSP je zamerané na odstránenie tvrdosti pri náhrade trov konania, ktoré by nastali, ak by sa uplatnila v plnom rozsahu zásada úspešnosti strany v konaní. Vo vzťahu k výkladu, že môže ísť o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 265 Obchodného zákonníka sa postihuje tzv. šikanózny výkon práva v obchodných vzťahoch, keď účelom výkonu práva nie je realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa determinovaného obchodným záväzkom, ale ide o snahu výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu (Ovečková, O. Obchodný zákonník. Veľký komentár. I. a II. zväzok. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o. 2017). Konanie žalobcu preto nemôže byť označené ako výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, pretože tento sa domáha iba zaplatenia záväzkov žalovaného, okrem dlžnej istiny i príslušenstva v rozsahu a vo výške určenej právnymi predpismi, kedy sa na základe ručenia stal novým veriteľom žalovaného, čím žiadnym spôsobom nezhoršuje postavenie žalovaného, výšku a rozsah jeho záväzkov. Žalobcu k takémuto konaniu totiž vedie len hospodársky cieľ determinovaný obchodným záväzkom, nie snaha o poškodenie žalovaného. Vymenoval dôvody, ktoré možno považovať za hodné osobitného zreteľa pričom môžu spočívať v okolnostiach danej veci a tiež v okolnostiach na strane strán sporu. Zdôraznil, že z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a na ich postoj v konaní. 24. Odvolací súd vyslovil názor, že žalovaným tvrdené skutočnosti nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal žalobcovi priznať náhradu trov konania. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu, keďže strany sporu nemožno hodnotiť vo vzájomnom pomere za slabšie alebo silnejšie. Za takýto dôvod nepovažoval ani to, že žalobca sa nezapojil do procesu oddlženia nemocníc, keďže uplatnenie nároku žalobcom súdnou cestou, po tom, čo žalovaný neplnil svoje splatné záväzky nie je dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, čo by poprelo zmysel a podstatu uvedenej právnej normy, bolo by voči žalobcovi nespravodlivé a v konečnom dôsledku trestajúce túto stranu sporu. 25. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj v napadnutom výroku o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal úspešnému žalobcovi nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného konania voči neúspešnému žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP ako vecne správny. 26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. V dôsledku procesného zavinenia žalovaného, ktorý po rozhodnutí súdu prvej inštancie uhradil
časť žalovanej istiny dňa 19. decembra 2024 vo výške 257.884,81 eura, zobral žalobu žalobca v tejto časti späť. Zároveň, v odvolacom konaní bol žalobca úspešný, pretože odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Prešov odvolací súd potvrdil. S tým, že o výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 27. Proti II. a III. výrokovej vete rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“), navrhujúc rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodil z ustanovení §§ 420 písm. f) a 421 ods. 1 písm. b) CSP. 28. Vytýkal odvolaciemu súdu, že založil svoje rozhodnutie na neaplikovateľnosti rozhodnutia NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2Obdo/73/2022, či došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces dovolateľa, nakoľko odvolací súd vychádzal z nesprávneho skutkového základu uvedeného v odseku 32. napadnutého rozhodnutia, kedy mal za to, že zákaz postupovania pohľadávok medzi žalovaným a pôvodnými veriteľmi nebol dojednaný a pôvodný veritelia sa so štátom riadeného oddlženia neprihlásili. Poukázal na to, že pôvodný právny titul medzi žalovaným a pôvodnými subjektmi je súčasťou súdneho spisu napr. názov prílohy Dokument fa_CMI_200232385.pdf a Dokument fa_ELMED_s.r.o.220100351.pdf, súčasťou ktorých sú aj objednávky č. 38181/22/ZP zo dňa 25. februára 2022 (pôvodný veriteľ ELMED) a č. 34181/23/ŠZN zo dňa 14. júla 2023 (pôvodný veriteľ CMI), súčasťou ktorého je aj dojednaný zákaz postúpenia pohľadávok. Rovnako tak účasť pôvodných subjektov v štátom riadenej koncepcii oddlženia t.j. písomného zachytenia dovolateľom tvrdenej obchodnej zvyklosti v prejednávanej veci, ktorá by mala zaväzovať aj žalobcu, je taktiež súčasťou súdneho spisu (dohoda o novácii záväzku a dohoda o pristúpení k záväzku). Namietal, že neprihliadnutie na listinné dôkazné prostriedky, ktoré preukazujú v prejednávanej veci rozhodujúce skutočnosti, dosahuje intenzitu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, v dôsledku čoho k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces došlo. Vytýkal odvolaciemu súdu, že neodôvodnil riadne nezohľadnenie žalovaným tvrdených rozhodujúcich a špecifických skutočností odôvodňujúcich zneužitie právneho inštitútu - ručenia, v bodoch 28. a 29. odôvodnenia rozsudku. Žalovaný zdôraznil, že pri plnení pohľadávok pôvodným veriteľom bránila žalovanému jeho objektívne nepriaznivá hospodárska situácia, v dôsledku ktorej nebol schopný tieto pohľadávky v lehote splatnosti plniť a pohľadávky po lehote splatnosti, výlučne čo do istiny uhrádzal priebežne podľa svojich schopností, čomu svedčí aj úhrada istiny v priebehu konania dňa 19. decembra 2024, v dôsledku čoho došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu. Dovolateľ mal za to, že odvolací súd nedal dovolateľovi objektívne uspokojivú odpoveď na otázku, prečo nie je postup žalobcu spočívajúci v obídení zákazu v osobe veriteľa vylúčením zákazu postupovania pohľadávok prostredníctvom zabezpečovacieho inštitútu - ručenia, ktorého primárnou funkciou nie je zmena v osobe veriteľa, avšak zákonným dôsledkom po plnení je vstup ručiteľa do právneho postavenia veriteľa t.j. zmena v osobe veriteľa tak, ako aj sám odvolací súd uvádza v bode 27. a 38. napadnutého rozhodnutia, zneužitím práva a zákonnosť postupu odvolací súd vyvodil s poukazom na to, že sa jedná o „zákonný postup, spočívajúci v uplatnení peňažnej pohľadávky žalobcu“. Dovolateľ vyslovil názor, že cez prizmu poctivého obchodného styku je možné posúdiť aj vymáhanie peňažnej pohľadávky titulom regresného plnenia žalobcu, ako ručiteľa pôvodnému veriteľovi a v tejto časti považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku za arbitrárne. 29. V súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedol, že rozhodujúcou spornou skutočnosťou bolo práve posúdenie toho, či získanie postavenia veriteľa žalovaného na základe sekundárneho dôsledku ručenia, ako primárne zabezpečovacieho inštitútu namiesto postúpenia, ktoré má tomuto zámeru slúžiť a následný výkon práva žalobcom, ktorým sa domáha regresu voči žalovanému, uplatňujúc aj príslušenstvo pohľadávky možno klasifikovať ako postup žalobcu v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi za situácie, pokiaľ žalovaný ohľadom pohľadávok, zabezpečených ručiteľským vyhlásením, zakotvil s pôvodným veriteľom zákaz postupovania pohľadávok s cieľom zamedziť zmene v osobe veriteľa v záväzkovom vzťahu. Žalovaný následne upriamil pozornosť na všetky rozhodujúce skutočnosti svedčiace zneužitiu práva žalobcom. Poukázal predovšetkým na dojednanie zákazu postúpenia pohľadávok podľa § 525 ods. 2 Obč. zák. Pri založení záväzkového vzťahu žalovaný s pôvodným veriteľom deklarovali vôľu, aby práva a povinnosti zo vzniknutých záväzkových vzťahov zostali zachované medzi týmito zmluvnými stranami a z uvedeného dôvodu postupovanie pohľadávok v zmysle stavu de lege lata (§ 525 ods. 2 Obč. zák.) obmedzili o. i. podmienkou spočívajúcou v udelení súhlasu zriaďovateľa žalovaného, pričom porušenie dojednaných podmienok postúpenia pohľadávok sankcionovali ich neplatnosťou. Uvedený stav pôvodný veritelia akceptovali a
do záväzkových vzťahov so žalovaným aj opakovane vstupovali. Ďalej poukázal na zneužitie inštitútu ručenia žalobcom s cieľom obísť zákaz postupovania pohľadávok. Uviedol, že žalovaný nikdy neprejavil vôľu, aby sa stal žalobca jeho ručiteľom a nevyvíjal žiadnu aktivitu k tomu, aby žalobca žalovanému poskytol zabezpečenie v prípade neplnenia jeho záväzkov voči pôvodnému veriteľovi riadne a včas. Žalovaný uviedol, že mu je známe, že na vznik ručiteľského záväzkového vzťahu je potrebný súhlas veriteľa a nie žalovaného ako dlžníka, avšak žalovaný poukázal na ten paradox, že štandardne zabezpečuje ručiteľa práve dlžník s osobou ktorého veriteľ vyslovuje súhlas. Poukázal na to, že žalovaný sa o „svojom“ ručiteľovi dozvedel až momentom doručenia výzvy pôvodným veriteľom na plnenie s upozornením, že po márnom uplynutí lehoty, následne príjmu plnenie od ručiteľa. Vyslovil názor, že uvedené konanie, aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný už v čase vzniku ručiteľského záväzkového vzťahu bol v omeškaní s uspokojením pôvodného veriteľa, indikuje nepoctivý zámer žalobcu nadobudnúť postavenie a práva voči žalovanému a to zjavne s úmyslom maximalizovať svoje príjmy prostredníctvom uplatňovania si nielen príslušenstva postúpených pohľadávok, ale tiež náhrady nákladov spojených s jednorazovým uplatnením týchto početných pohľadávok prostredníctvom jedného podania. Uzavrel, že výsledok poskytnutia ručenia žalobcom a následným plnením titulom ručenia pôvodnému veriteľovi pohľadávky je získanie statusu veriteľa žalovaného t. j. stavu, ktorého vznik žalovaný s pôvodným veriteľom vylúčil a ku ktorému žalobca pristúpil s pôvodným veriteľom v dôsledku nemožnosti realizovať postúpenie pohľadávok. 30. Žalovaný poukázal na to, že žalobca odmieta participovať na oddlžení v gescii Ministerstva zdravotníctva SR, ktorým sa rieši plošne zadlženosť štátnych zdravotníckych zariadení, pričom žalovaný vyslovil domnienku, že ju odmietol z dôvodu, že podmienkou každého oddlženia je obligatórne vzdanie sa príslušenstva pohľadávok zo strany veriteľov, ktoré však spolu s pravidelne uplatňovanými náhradami nákladov spojených s uplatnením pohľadávok predstavuje podstatný zdroj príjmov žalobcu. Vyslovil názor, že vo veci konajúce súdy nevzali komplexne do úvahy vyššie označené osobitosti prejednávaného prípadu, odvolací súd žalovaným tvrdenú a preukazovanú nepoctivosť neposúdil komplexným náhľadom na vec, najmä cez optiku, či konajúca osoba dosiahla zamýšľaný účel (t.j. zmena v osobe veriteľa) iným právnym úkonom (t.j. ručením) ako tým, ktorý je na to primárne určený (t.j. postúpenie pohľadávky), pričom pri použitom právnom úkone (t.j. ručení) dosiahol sledovaný účel iba vďaka sekundárnemu dôsledku ručiteľského záväzku. Vyslovil ďalej nesúhlas so záverom odvolacieho súdu, vysloveného v odseku 29. napadnutého rozhodnutia, že predmetným konaním žalobca žalovaného nepoškodil. Poukázal na to, že predmetným konaním však žalobca spôsobil, že žalovaný je stále dlžníkom, pričom nad rámec istiny od neho žalobca požaduje aj príslušenstvo pohľadávky, ktoré si pôvodný veritelia neuplatňujú. Žalovaný ďalej uviedol, že má za to, že aj v prejednávanej veci (porovnaj rozhodnutie vydané najvyšším súdom sp. zn. 2Obdo/73/2022 - ide o spor prebiehajúci medzi tými istými stranami), sú splnené podmienky, na základe ktorých najvyšší súd založil svoj názor o rozpore domáhania sa príslušenstva s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi. Poukázal na to, že aj v prejednávanej právnej veci sa pôvodní veritelia na koncepcii oddlženia zúčastnili a pôvodný nárok voči žalovanému zmenil veriteľa, ktorým je aktuálne žalobca domáhajúci sa aj tohto príslušenstva, avšak nie v dôsledku postúpenia, ale plnením titulom ručenia t.j. vo výsledku nastal rovnaký stav a to zmena v osobe veriteľa. Ručiteľ plnením peňažnej pohľadávky za dlžníka dosiahol taký stav, ktorý za popísaných kontextuálnych súvislosti taktiež možno hodnotiť za odporujúci poctivému obchodnému styku a dobrým mravom v kontexte nároku na príslušenstvo, ktorého sa pôvodný veriteľ vzdal prihlásením do oddlženia, čo by mal rešpektovať aj ručiteľ pri uplatňovaní regresu voči žalovanému. 31. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie neobsahuje jasnú a zrozumiteľnú formuláciu ani jednej právnej otázky v podobe akej ju vyžaduje rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Uviedol, že právna otázka by nemala byť hypotetická, ale mala by vychádzať zo skutkového stavu zisteného v konaní súdmi nižších stupňov. Konštatoval, že v danom prípade to tak nie je, nakoľko podľa jeho názoru žalovaný upravuje skutkový stav podľa svojich potrieb a bez opory v súdnom spise (existencia nároku z titulu regresu, existencia dohody o zákaze postúpenia). Vo vyjadrení žalovaný poukázal na iné obdobné spory so štátnymi/univerzitnými nemocnicami, v ktorých bol úspešný. Ďalej namietal, že žalobca nemal nikdy platne dojednané zákazy zmluvnej cesie podľa § 525 ods. 2 Obč. zák. s jeho pôvodnými veriteľmi. Poukázal na to, že otázka právnych (ne)účinkov uvedenia doložky o zákaze zmluvnej cesie na objednávke vystavenej štátnou nemocnicou a následným dodaním tovaru zo strany dodávateľa, bola ustálená súdmi Slovenskej republiky už približne 4 - 5 rokov dozadu a to v takom smere, že uvedenie nejakej formy zákazu zmluvnej cesie na objednávke zo strany objednávateľa a
dodanie tovaru dodávateľom objednávateľovi ešte neznamená uzatvorenie dohody o takomto zákaze medzi zmluvnými stranami (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 2Obdo/59/2021 zo dňa 30. novembra 2022, sp. zn. 1Obdo/100/2020 z 29. septembra 2021, sp. zn. 5Obdo/21/2021 z 21. júna 2022). Príkaz ministra spravodlivosti č. 7/2017 označil za interný riadiaci akt štatutára ministerstva, ktorý nie je všeobecne záväzným právnym aktom, preto je vylúčené, aby na jeho základe bolo možné považovať vystavenie ručiteľského vyhlásenia a následne plnenie ručiteľom pôvodnému veriteľovi žalovaného dlžníka za neplatné právne úkony. Podotkol, že navyše sa predmetný príkaz ministra týka len zákazu postupovania pohľadávok, neupravoval ručenie. Zdôraznil ďalej, že adresátom ručiteľského vyhlásenia ručiteľa je vždy výlučne iba veriteľ dlžníka a nikdy nie dlžník, ručenie je do času plnenia ručiteľa z ručenia výlučne vzťahom medzi ručiteľom a veriteľom a nie je vzťahom medzi ručiteľom a dlžníkom. Zastával názor, že sa žalovaný závery rozsudku NS SR zo dňa 31. januára 2024 sp. zn. 2Obdo/73/2022 snaží desinterpretovať v neprospech žalobcu. Poukázal na to, že NS SR v bode 79. odôvodnenia rozsudku sp. zn. 2Obdo/73/2022 kladie dôraz na svoju skoršiu judikatúru, konkrétne rozsudok NS SR sp. zn. 6MObdo/3/2006, obsahujúci právny názor, v zmysle ktorého si zmluvné strany môžu postih za omeškanie s plnením peňažného záväzku vo forme úrokov z omeškania v konkrétnom prípade vylúčiť písomnou dohodou. Uviedol, že vo vzťahu k pohľadávkam, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto konaní sa pôvodný veritelia ani žalobca oddlženia nezúčastnili (pohľadávky sú z roku 2023, pár z nich je z novembra a decembra 2022), čo podľa jeho názoru bez najmenších pochybností preukazuje aj to, že ich istiny boli uhradené dňa 19. decembra 2024 počas prebiehajúceho súdneho konania. Uviedol, že ak by aj pripustil výklad prezentovaný žalovaným (čo však popiera) nie je podľa jeho názoru možné preukazovať existenciu zaužívanej obchodnej zvyklosti jedinou dohodou (v prípade spoločnosti CMI spol. s.r.o. dvoma dohodami 5 rokov starými na celkovú sumu vo výške 506,33 eur). Vyslovil názor, že pôvodný veritelia v žiadnom prípade nemohli racionálne predpokladať, že by sa jedinou účasťou na systéme oddlženia stavali účastníkmi obchodnej zvyklosti (táto zo samotnej podstaty pojmu zvyklosť musí vychádzať z opakovaného a pravidelného správania sa) a tým vylúčili svoje právo kedykoľvek v budúcnosti uplatňovať v prípade omeškania dlžníka voči nemu akékoľvek príslušenstvo pohľadávky a to najmä za situácie, keď samotná koncepcia oddlženia zdôrazňuje princíp dobrovoľnosti. Pokiaľ žalovaný argumentuje vadami v dokazovaní, ktoré mali spočívať v tom, že odvolací súd nezohľadnil prílohy označené ako Dokument fa_CMI_200232385_pdf. A Dokument fa_ELMED_s.r.o._220100351_pdf., súčasťou ktorých sú aj objednávky č. 38181/22/ZP zo dňa 25. februára 2022 (pôvodný veriteľ ELMED) a č. 34181/23/ŠZM zo dňa 14. júla 2023 (pôvodný veriteľ CMI) uviedol, že nemali pre konanie výpovednú hodnotu. Zdôraznil, že navyše v skúmanom prípade nenadobudol žalobca pohľadávky na základe postúpenia, ale subrogáciou na základe plnenia z titulu ručenia pôvodným veriteľom z titulu ručenia pôvodným veriteľom, teda ani prípadná dohoda o zákaze postúpenia, ktorá navyše neexistuje, by nemala vplyv na právne posúdenie veci. So zreteľom na uvedené navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol. 32. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas, na to oprávnenou osobou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpenou v súlade so zákonom (429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) pred samotným vecným prejednaním dovolania najskôr skúmal, či dovolanie je procesne prípustné. 33. Podľa ust. § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 34. Podľa ust. § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 35. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.
36. Dovolateľ v dovolaní ako dôvod, z ktorého vyvodzuje jeho prípustnosť, uvádza ustanovenie § 420 písm. f) CSP, keď v dovolaní poukazuje na vady odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku ako aj rozsudku súdu prvej inštancie. 37. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatneným nárokom a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces. (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04). 38. Podľa § 393 ods. 2 CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté. Funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 39. Dovolací súd dal za pravdu dovolateľovi, ktorý označil písomné vyhotovenie rozhodnutia nielen odvolacieho ale aj súdu prvej inštancie za formalistické a nie obsahujúce zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdov a to v súvislosti s dovolateľom tvrdeným výkonom práva zo strany žalobcu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. 40. Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. 41. Dovolateľ v dovolaní namietal, že odvolací súd nedal objektívne uspokojivú odpoveď na otázku, prečo nie je postup žalobcu, spočívajúci v obídení zákazu zmeny v osobe veriteľa vylúčením zákazu postupovania pohľadávok prostredníctvom zabezpečovacieho inštitútu - ručenia, zneužitím práva. Odvolaciemu súdu rovnako ako súdu prvej inštancie vytýkal, že neposudzovali komplexne v časti II. odsek 3/ dovolania uvedené osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré svedčia o žalovaným tvrdenej a preukazovanej nepoctivosti, hoci konanie žalobcu sa formálne javí ako súladné s právnou úpravou (ručenie). Uviedol, že pôvodný veriteľ a žalobca vo svojich právnych dôsledkoch „de facto“ spôsobili zmenu v osobe veriteľa a to tým, že zneužili odlišnú povahu zabezpečovacieho inštitútu (ručenia), ktorého primárnym účelom je zabezpečiť pohľadávky pôvodného veriteľa, pričom účastníci ručenia zjavne nesledovali zabezpečovací účel, ale len zmenu v osobe veriteľa. Dovolateľ ďalej poukázal na odsek 32. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd konštatoval, že zákaz postupovania pohľadávok medzi žalovaným a pôvodnými veriteľmi dojednaný nebol a pôvodní veritelia sa do štátom riadeného oddlženia neprihlásili. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd však dospel k uvedenému záveru bez toho, že by prihliadol na listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a ktoré preukazujú ním tvrdené rozhodujúce špecifické skutočnosti. Poukázal na prílohy ktoré sú súčasťou súdneho spisu ako napr. dohoda o novácii záväzku a dohoda o pristúpení k záväzku, Dokument_ fa_CMI_200232385.pdf a Dokument_fa_ELMED_s.r.o._220100351.pdf, súčasťou ktorých sú aj objednávky č. 38181/22/ZP zo dňa 25. februára 2022 (pôvodný veriteľ ELMED) č. 34181/23ŠZM zo dňa 14. júla 2023 (pôvodný veriteľ CMI), súčasťou ktorého je aj dojednaný zákaz postúpenia pohľadávok. 42. Dovolací súd z obsahu odseku 32. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu zistil, že z neho skutočne vyplývajú závery uvádzané dovolateľom, ku ktorým odvolací súd dospel bez toho, že by sa bol vysporiadal so žalovaným predloženými dôkazmi, ktoré sú skutočne založené v spise (napr. č.l. 67, 73 - 76, 79 p.v. - 80).
43. Ak dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, najvyšší súd pripomína, že v zásade nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov, alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (viď napr. 1Cdo/41/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017). Dovolací súd však k tomuto dodáva, že k posudzovaniu a hodnoteniu procesu dokazovania musia súdy vyššej inštancie v konaniach o opravných prostriedkoch postupovať individuálne. Ak by sa všeobecný súd v procese dokazovania v sporovom konaní dopustil takej chyby, ktorej následkom by bol výsledok konania (rozhodnutie vo veci samej) označený porušením niektorej z inštitucionálnych požiadaviek práva na spravodlivé prejednanie veci, bolo by povinnosťou dovolacieho súdu takúto chybu konania preskúmať na podklade dovolania podaného z dôvodu zmätočnosti. O takýto prípad sa podľa názoru dovolacieho súdu jedná v prejednávanej veci. 44. Vychádzajúc z uvedeného, nemožno preskúmať vecnú správnosť záveru odvolacieho súdu vysloveného v odseku 32. odôvodnenia jeho rozsudku. Dovolací súd dal za pravdu dovolateľovi, že v odôvodnení jeho rozsudku absentuje aj komplexné zhodnotenie osobitostí prejednávanej veci ako ich uvádza dovolateľ v časti II. odsek 3 dovolania, na ktoré dovolací súd poukazuje. Pritom za zváženia dovolateľom v konaní uvádzaných osobitných skutočností súvisiacich s oblasťou dodávania zdravotníckeho tovaru, či služieb poskytovaných žalovanému vo vzájomnej súvislosti a nielen izolovane, nemožno vylúčiť, že konanie, ktoré sa formálne javí byť v súlade s právnou úpravou (ručenie) bude možné klasifikovať ako postup odporujúci zásadám poctivého obchodného styku a dobrým mravom. 45. So zreteľom na uvedené vo veci konajúce súdy v odôvodnení ich rozhodnutí (a to ani pri spojení rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) nenaplnili požiadavky plynúce zo základného práva žalovaného na súdnu ochranu, keďže odôvodnenie vyhovenia žalobcom uplatnenému nároku nemožno považovať za uspokojujúce. Postupom súdov teda došlo k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ktorá zakladá porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd preto rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a vec mu vrátil podľa § 450 CSP na ďalšie konanie, nakoľko nápravu možno dosiahnuť iba jeho zrušením. V ďalšom konaní sa odvolací súd vysporiada s vytýkanými vadami, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s § 393 CSP. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 46. Vzhľadom na zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, v zmysle § 420 písm. f) CSP (ktoré zakladá prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania), dovolací súd sa už ďalej nezaoberal skúmaním prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže preskúmanie právneho posúdenia veci dovolacím súdom nie je ani možné, vzhľadom na jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie. 47. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.