{"guid": "9aba52bf-2017-451b-9daf-71a0e797f674:685c1e66-7fbe-477d-9928-890f16271d28", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8124201855.1", "spisova_znacka": "1Obdo/41/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/41/2025 z 29. 4. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2026, sp. zn. 1Obdo/41/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:8124201855.1", "identifikacne_cislo": "8124201855", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Janečková", "sudca_id": 492, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-miroslava-janeckova-492", "datum_vydania": "2026-04-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-265", "nazov": "§ 265 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-265", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-265"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "nazov": "§ 453 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/513#paragraf-265", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/685c1e66-7fbe-477d-9928-890f16271d28", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8124201855.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8124201855.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:8124201855.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Obdo/41/2025\n8124201855\n29. 04. 2026\nJUDr. Miroslava Janečková\nECLI:SK:NSSR:2026:8124201855.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy\nJanečkovej a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobcu BFF Central\nEurope s.r.o., Mostová 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, právne zastúpený\nAdvokátska kancelária Consiliaris, s. r. o., so sídlom Ružová dolina 8, Bratislava, IČO: 47 248 301, proti\nžalovanému Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, Jána Hollého 5898/14, Prešov,\nIČO: 00 610 577, právne zastúpený Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., Kupeckého 4, Košice\n- mestská časť Juh, IČO: 36 863 947, o zaplatenie dlžných pohľadávok a príslušenstva, o dovolaní\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/27/2025-219 zo dňa 29. apríla 2025,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/27/2025-219 zo dňa\n29. apríla 2025 v druhej a tretej výrokovej vete z r u š u j e a vec m u v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť\nžalobcovi 269.158,80 eura spolu s presne špecifikovaným úrokom z omeškania, náklady spojené s\nuplatnením pohľadávky vo výške 4.040,- eur a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 %.\n2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v podanej žalobe navrhol, aby súd uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť 101 pohľadávok vo výške 257.884,81 eura a originálne nadobudnutého\npríslušenstva týchto pohľadávok z úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po plnení z ručenia\na originálneho nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške\n4.040,- eur.\n3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, § 265, § 303, §\n304, § 308, § 332 ods. 1 veta druhá, § 369, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, §§ 1 a 2 nariadenia\nvlády č. 21/2013 Z. z., upravujúce rozsah pôsobnosti Obchodného zákonníka, záväzkové vzťahy medzi\npodnikateľmi, ručenie, dôsledky splnenia záväzku ručiteľom, omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce\na tiež ustanovením § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 488, § 489, § 494, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka,\nktorý upravuje náležitosti a platnosť právneho úkonu, záväzkový vzťah a príslušenstvo pohľadávky.\n4. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobca sa v zmysle jednostranného\nručiteľského vyhlásenia voči spoločnosti CMI spol. s r. o., zo dňa 26. júla 2023 a voči spoločnosti\nELMED, s.r.o., zo dňa 1. decembra 2023 zaviazal, že ako ručiteľ žalovaného dlžníka, uspokojí klienta,\nv prípade, ak žalovaný neuhradí svoj dlh a titulom ručenia na základe výziev na plnenie od pôvodných\nveriteľov žalovaného, spoločnosti CMI spol. s r. o., a ELMED, s.r.o., splnil dlh za žalovaného. Predmetný\nprávny úkon, t. j. ručenie je zabezpečovacím inštitútom Obchodného zákonníka. Zmluvná cesia nie je\nzabezpečovacím inštitútom, jej podstata spočíva v zmene v osobe veriteľa alebo dlžníka. Konštatoval,\n\nže dohoda o zákaze cesie v zmysle ustanovenia § 525 Obč. zák. vylučujúca zmluvné postúpenie\npohľadávok, nemá potenciál mať vplyv na platnosť ručiteľského vyhlásenia. Námietky žalovaného\no zákaze postúpenia v zmysle Príkazu ministra zdravotníctva SR č. 7/2017 označil za nemajúce\nprávnu relevanciu. Vyslovil názor, že žalobca vystavením písomných ručiteľských vyhlásení s ohľadom\nna zásadu zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nekonal v rozpore so žiadnymi ustanoveniami\nObchodného zákonníka, či iných právnych predpisov. Uviedol, že v danom prípade ide o peňažnú\npohľadávku, peňažná pohľadávka nie je spätá s osobou pôvodného veriteľa. Zmena veriteľa peňažnej\npohľadávky nemá vplyv na jej obsah. Súd konštatoval, že z vyhlásenia je zrejmé, ktorý záväzok má byť\nručením zabezpečený, je daná jeho presná identifikácia z hľadiska jeho obsahu a rozsahu, aj právneho\ndôvodu. Nemal za preukázané, že by žalovaný po tom, čo mu žalobca oznámil, vzniesol akékoľvek\nnámietky. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že na rozdiel od úpravy ručenia v Občianskom\nzákonníku, podľa právnej úpravy vzniku ručenia na základe jednostranného písomného vyhlásenia\nručiteľa v zmysle Obchodného zákonníka, sa v záujme zjednodušenia vzniku ručenia v obchodných\nvzťahoch, vychádza z prezumovanej akceptácie ručenia zo strany veriteľa, ktorej však zodpovedá právo\nveriteľa odmietnuť vznik ručenia. Bez akceptácie veriteľa nemôže byť ručenie voči nemu účinné, avšak\nv obchodnoprávnych vzťahoch táto akceptácia môže byť neformálna, faktická či dokonca prezumovaná.\nVyslovil názor, že napriek tomu, že ustanovenie § 303 Obchodného zákonníka dohodu medzi veriteľom\na ručiteľom výslovne nespomína, treba ju predpokladať, nakoľko vyplýva zo samej podstaty ručenia ako\njedného z druhov zabezpečovacích inštitútov. Ku konaniu žalobcu v rozpore s poctivým obchodným\nstykom a zneužitia práva, súd poukázal na to, že uvedené už bolo posudzované vo viacerých obdobných\nkonaniach súdmi na úrovni prvej aj druhej inštancie, naposledy v takmer totožnej veci vedenej Krajským\nsúdom v Košiciach pod sp. zn. 2Cob/108/2023 zo dňa 25. septembra 2024.\n5. K úrokom z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na úroky z omeškania\nod 27. februára 2024 s poukazom na to, že kapitalizoval úrok z omeškania ku dňu 26. februára 2024, za\nobdobie od 4. októbra 2023 do 26. februára 2024 vo vzťahu k pohľadávkam nadobudnutým na základe\nplnenia žalobcu spoločnosti CMI spol. s r. o. v súlade s ručiteľským vyhlásením zo dňa 26. júla 2023, kedy\nvychádzal z percentuálnej fixnej výšky ročnej úrokovej sadzby úrokov z omeškania platnej počas prvého\ndňa vzniku omeškania ešte vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi, pričom úroky z omeškania z jednotlivých\nsúm podrobne špecifikoval. Taktiež kapitalizoval úroky z omeškania ku dňu 26. februára 2024, teda za\nobdobie od 6. januára 2024 do 26. februára 2024 vo vzťahu k pohľadávkam nadobudnutým na základe\nplnenia žalobcu spoločnosti ELMED s.r.o. v súlade s ručiteľským vyhlásením zo dňa 1. decembra\n2023, kedy vychádzal z percentuálnej fixnej výšky ročnej úrokovej sadzby úrokov z omeškania platnej\npočas prvého dňa vzniku omeškania ešte vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi, ktoré taktiež v odôvodnení\nrozsudku podrobne konkretizoval. Ďalej uviedol, že si žalobca následne k nároku na zaplatenie úrokov\nz omeškania odo dňa nasledujúceho po poslednom dni obdobia, za ktoré boli kapitalizované, žalobca\n(pre zjednodušenie petitu) vykonal súčet istín vo vzťahu k pohľadávkam nadobudnutým na základe\nplnenia žalobcu v súlade s oboma ručiteľskými vyhláseniami, a to tak, že si uplatnil úroky z omeškania\nvo výške: 11 % ročne zo sumy 2.950,74 eura od 27. februára 2024 do zaplatenia, 11,5 % ročne zo sumy\n38.649,85 eura od 27. februára 2024 do zaplatenia, 12 % ročne zo sumy 6.619,67 eura od 27. februára\n2024 do zaplatenia, 12,55 % ročne zo sumy 18.443,33 eura (17.815,82 eura + 627,51 eura) od 27.\nfebruára 2024 do zaplatenia, 12,75 % ročne zo sumy 44.595,82 eura (40.142,82 eura + 4.455 eura) od\n27. februára 2024 do zaplatenia, 13 % ročne zo sumy 41.391,21 eura (37.749,19 eura + 3.642,02 eura)\nod 27. februára 2024 do zaplatenia, 13,25 % ročne zo sumy 69.751,27 eura (67.921,66 eura + 1.829,61\neura) od 27. februára 2024 do zaplatenia, 13,5 % ročne zo sumy 35.481,02 eura (31.934,62 eura +\n3.546,40 eura) od 27. februára 2024 do zaplatenia. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný\nvyčíslené úroky z omeškania v konaní pred súdom prvej inštancie nerozporoval.\n6. Súd prvej inštancie posúdil uplatnený nárok žalobcu ako dôvodný a mal za to, že žalobcovi vznikol\nnárok na zaplatenie sumy vymedzenej v jednotlivých faktúrach, ktoré medzi stranami sporu sporné\nneboli a uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 269.158,80 eura, ktorá predstavuje istinu 257.884,81 eura\n(195.564,11 + 62.320,70) a kapitalizované úroky z omeškania 11.273,99 eura.\n7. Súd prvej inštancie súčasne dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo aj na zaplatenie uplatnenej\npohľadávky 4.040,- eur (101 faktúr x 40 eur) titulom paušálnych náhrad nákladov spojených s uplatnením\npohľadávok, keďže na zaplatenie kúpnych cien bol žalovaný vyzvaný samostatnými faktúrami.\n\n8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi\npriznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, keď sa nestotožnil s dôvodnosťou argumentácie\nžalovaného na aplikáciu § 257 CSP v spore. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie v takmer\ntotožnej veci, kde rovnako v pozícii žalovaného bola Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana\nPrešov č. k. 2Cob/108/2023-424 z 25. septembra 2024, kde odvolací súd uviedol, že pokiaľ žalovaný\nza okolnosti hodné osobitného zreteľa označil okolnosti veci a strán sporu, súd ním tvrdené skutočnosti\nnepovažoval za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal žalobcovi priznať náhradu\ntrov konania. Mal za to, že zo spisu nevyplývajú žiadne jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré\nby odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu. Za taký dôvod nepovažoval\nani to, že sa žalobca nezapojil do procesu oddlženia, keďže uplatnenie nároku žalobcom súdnou\ncestou po tom, čo žalovaný neplnil svoje splatné záväzky, nie je dôvodom na nepriznanie náhrady trov\nkonania žalobcovi, čo by poprelo zmysel a podstatu uvedenej právnej normy, bolo by voči žalobcovi\nnespravodlivé a v konečnom dôsledku trestajúce túto stranu sporu.\n9. Na základe odvolania podaného žalovaným, Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k.\n2Cob/27/2025-219 z 29. apríla 2025 výrokovou vetou I. pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v rozsahu\nžalovanej istiny v sume 257 884,81 eura v tejto časti napadnutý rozsudok Okresného sudu Prešov\nč. k. 23Cb/32/2024-166 z 5. novembra 2024 zrušil a konanie zastavil. Výrokovou vetou II. vo zvyšnej\nčasti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a výrokovou vetou III. žalobcovi priznal voči\nžalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n10. Odvolací súd sa zaoberal námietkou uvádzanou v priebehu konania na súde prvej inštancie, že\nuplatnený nárok je v rozpore s poctivým obchodným stykom, prieči sa dobrým mravom a zo strany\nžalobcu ide o zjavné zneužitie práva.\n11. Poukázal na to, že zneužitie práva žalovaný odôvodnil tým, že žalobca sa dostal do pozície ručiteľa\nžalovaného (ohľadom pohľadávok zabezpečených ručením) cielene a účelovo a predmetný nárok\nuplatňuje napriek tomu, že vo všetkých právnych úkonoch zakladajúcich záväzkovo-právne vzťahy\nmedzi žalovaným a jeho pôvodným veriteľom mali zmluvné strany dojednané obmedzenie postupovania\npohľadávok pod sankciou neplatnosti jeho porušenia, v zmysle Príkazu ministra zdravotníctva č.\n7/2017, prostredníctvom ktorého podriadeným organizáciám v pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva\nSR bola uložená povinnosť dohodnúť a zapracovať do zmlúv a objednávok obmedzujúce podmienky\npostupovania pohľadávok, ktoré je možné len s predchádzajúcim súhlasom Ministerstva zdravotníctva\nSR, ako zriaďovateľa žalovaného. Žalovaný má za to, že inštitút ručenia bol zo strany žalobcu\nzneužitý, nakoľko žalobca dohodou s pôvodným veriteľom na vzniku ručiteľského vzťahu účelovo\nobišiel zakotvený zákaz postupovania pohľadávok, ktorý mal žalovaný dojednaný s pôvodným veriteľom\nv pôvodných právnych úkonoch. Zdôraznil, že účelovosti vzniku ručiteľských záväzkových vzťahov\nsvedčí aj skutočnosť, že žalovaný nikdy neprejavil vôľu, aby sa žalobca stal jeho ručiteľom a nevyvíjal\nžiadnu aktivitu k tomu, aby žalobca žalovanému poskytol zabezpečenie v prípade nesplnenia jeho\nzáväzkov voči pôvodnému veriteľovi riadne a včas. Žalovanému je známe, že na vznik ručiteľského\nzáväzkového vzťahu je potrebný súhlas veriteľa a nie žalovaného ako dlžníka, avšak žalovaný poukázal\nna ten paradox, že štandardne zabezpečuje ručiteľa práve dlžník, s osobou ktorého veriteľ vyslovuje\nsúhlas. Žalovaný považoval za potrebné osobitne zdôrazniť, že nepopiera zmysel inštitútu ručenia v\nobchodnoprávnych vzťahoch, ale za opísaných špecifických okolností podľa jeho názoru je postup\nžalobcu zneužitím práva. Na základe uvádzaných skutočností, ktoré sú osobitné a špecifické práve v\noblasti dodávania zdravotníckeho tovaru či služieb poskytovaných žalovaným, je postup žalobcu, ktorý\nnapriek vedomosti o skutočnosti, že žalovaný s pôvodnými veriteľmi obmedzením voľného postupovania\npohľadávok explicitne deklarovali vôľu, aby práva a povinnosti zo založeného záväzkového vzťahu\nzostali medzi pôvodnými subjektmi a nedochádzalo k zmene v osobách účastníkov tohto vzťahu, sa na\nzáklade ručiteľského vyhlásenia stane bez akejkoľvek ingerencie žalovaného subsidiárnym dlžníkom\nveriteľa v čase, kedy žalovaný ako dlžník už bol v omeškaní s plnením záväzkov, odmieta sa zúčastniť\nštátom riadenej koncepcie oddlženia, hoci sa jedná o pohľadávku z oblasti zdravotníctva a oddlženie\nje mechanizmom, ktorým zriaďovateľ štátnych zdravotníckych zariadení konvaliduje stav súvisiaci\ns nedostatočným financovaním týchto zdravotníckych zariadení, vrátane žalovaného a následne\nuspokojením pôvodného veriteľa sa na základe regresu domáha plnenia od žalovaného nielen čo\ndo istiny, ale najmä požadovaním príslušenstva pohľadávky, možné považovať za zneužitie práva a\nrozpor s poctivým obchodným stykom. Ak súd prvej inštancie namiesto výslovného vyhodnotenia účelu\nustanovenia o zákaze (podmienkach) postupovania pohľadávok (účelom je zachovanie osoby veriteľa,\n\npokiaľ s jeho zmenou dlžník nevyjadrí súhlas) aprobuje stav, ktorým pôvodný veriteľ a žalobca vo svojich\nprávnych dôsledkoch „de facto“ spôsobili zmenu v osobe veriteľa, a to len tým, že zneužili odlišnú povahu\nzabezpečovacieho inštitútu (ručenia), ktorého primárny účel je zabezpečiť pohľadávky pôvodného\nveriteľa, pričom účastníci ručenia zjavne nesledovali zabezpečovací účel, ale len v celom rozsahu\nzmeniť osobu veriteľa. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v\nkonaní vedenom pod sp. zn. 2Obdo/73/2022, v zmysle ktorého požadovanie príslušenstva pohľadávky,\nktorá vznikla v odvetví zdravotníctva, je možné posudzovať cez prizmu rozporu s dobrými mravmi a\npoctivého obchodného styku, a to vzhľadom na špecifické okolnosti zakladajúce obchodnú zvyklosť v\ndanom odvetví. Žalovaný namietal, že konanie žalobcu tak v sumáre všetkých okolností nemá požívať\nprávnu ochranu, pretože iba zneužíva legálne inštitúty, ktoré v sumáre predstavujú rozpor s poctivým\nobchodným stykom, aj keď individuálne pri každej dielčej skutočnosti by to tak nemuselo nevyhnutne byť.\nŽalovaný tiež nesúhlasí s názorom žalobcu o získaní originárneho príslušenstva pohľadávky, t. j. úrokov\nz omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ako dôsledok plnenia\nžalobcu pôvodnému veriteľovi na základe ručiteľského vyhlásenia, s ktorým sa stotožnil aj súd prvej\ninštancie. Vyslovil názor, že moment začatia plynutia úrokov z omeškania, ktorý žalobca naviazal už na\ndeň nasledujúci po dni plnenia pôvodnému veriteľovi je nesprávny a žalovaný sa dostal do omeškania\naž deň nasledujúci po dni, kedy sa dozvedel od žalobcu, že tento plnil za žalovaného pôvodnému\nveriteľovi, t. j. 22. novembra 2022, nakoľko až predmetným oznámením žalovaný nadobudol vedomosť\no tom, že je povinný plniť ručiteľovi, čo zodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi dlžníkom,\npôvodným veriteľom a ručiteľom a v plnej miere reflektuje na § 308 Obchodného zákonníka. V tejto\nsúvislosti poukázal žalovaný aj na § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje moment, od\nktorého je dlžník povinný plniť veriteľovi „ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený\npožadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného\nodkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.“ Žalovaný tak mal za to, že pokiaľ bol žalobcovi\nako ručiteľovi povinný plniť až momentom doručenia oznámenia, deň oznámenia je zároveň dňom,\nuplynutím ktorého sa žalovaný dostáva do omeškania voči žalobcovi ako ručiteľovi, ktorý plnením\nuspokojil pôvodného veriteľa žalovaného. Žalovaný taktiež nesúhlasil s tým, že žalobcovi prislúcha právo\nna paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky, nakoľko žalobca plnením titulom\nručenia nezískal originárne príslušenstvo pohľadávky, ale v zásade regresný nárok voči žalovanému v\nrozsahu, v akom sám plnil za dlžníka (žalovaného).\n12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané\nv zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez\nnariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je\npotrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP Odvolanie prejednal podľa § 379 - §\n385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\n13. Odvolací súd mal za to, že medzi stranami nie je sporné, že spoločnosť CMI spol. s r. o., a ELMED,\ns.r.o., boli veriteľmi žalovaného v zmysle pohľadávok vzniknutých na základe dodania tovaru a služieb\nvyššie uvedenými spoločnosťami žalovanému. Žalobca ručiteľským vyhlásením podľa § 303 a nasl.\nObchodného zákonníka, voči spoločnosti CMI spol. s r. o. zo dňa 26. júla 2023 do súhrnnej výšky\n234.906,99 eura (žalovaný dňa 17. augusta 2023 vykonal voči spoločnosti CMI spol. s r. o. úhradu vo\nvýške 39.312,78 eura) a plnením za žalovaného dlžníka dňa 3. októbra 2023 vo výške 195.564,11 eura\na ručiteľským vyhlásením podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka voči spoločnosti ELMED, s.r.o.\nzo dňa 1. decembra 2023 a plnením za žalovaného dlžníka dňa 3. októbra 2023 vo výške 62.320,70\neura, pôvodnému veriteľovi prehlásil, že ho uspokojí, ak mu žalovaný ako dlžník nesplní jeho záväzky\nna úhradu kúpnej ceny dodaného tovaru. Keďže žalovaný neuhradil svoje záväzky, žalobca ako ručiteľ\nna výzvu pôvodného veriteľa splnil svoj ručiteľský záväzok tým, že záväzky žalovaného pôvodnému\nveriteľovi spolu plnil vo výške 257.884,81 eura (195.564,11 + 62.320,70).\n14. Súd prvej inštancie správne posúdil vzťah strán sporu ako obchodnoprávny podľa § 261 Obchodného\nzákonníka. Poukázal na právnu úpravu ručenia v rámci Obchodného zákonníka, ktorú možno považovať\nza komplexnú, existujúcu paralelne popri taktiež ucelenej úprave ručenia obsiahnutej v Občianskom\nzákonníku. Konštatoval, že na účinnosť ručenia postačuje tichý súhlas veriteľa (jeho faktická akceptácia),\nk čomu v prejednávanej veci došlo nepochybne prijatím plnenia od žalobcu ako ručiteľa. Na vznik\nručiteľského záväzku sa nevyžaduje súhlas a ani žiadny iný úkon dlžníka.\n\n15. V súvislosti s námietkou žalovaného, že uplatnený nárok je v rozpore s poctivým obchodným stykom,\nprieči sa dobrým mravom a zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva, odvolací súd uviedol, že\nžalobca v spore uplatnil svoju pohľadávku, ktorú nadobudol zákonom predvídaným spôsobom. To, že\nžalovaný má výhrady voči osobe žalobcu ako veriteľa, resp. to, že žalobca ako podnikateľ koná za\núčelom dosiahnutia zisku v súlade so zákonom, nemožno považovať za konanie v rozpore s poctivým\nobchodným stykom, priečiace sa dobrým mravom, resp. zjavné zneužitie práva, keďže zo strany žalobcu\nide o uplatnenie peňažnej pohľadávky. Odvolací súd konštatuje, že nič nebránilo žalovanému plniť svoje\nzáväzky pôvodnému veriteľovi, čo by malo za následok predídenie sporu.\n16. Odvolací súd uviedol, že o šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba\nk zjavnému poškodeniu iných subjektov. Konštatoval, že žalovaný však v konaní existenciu takéhoto\nsprávania žalobcu nepreukázal. Žalovaný si musí byť vedomý, že je povinný znášať určitú mieru rizika\nspojenú s jeho činnosťou, pričom je neprípustné, aby svoju zlú hospodársku situáciu prenášal na tretie\nsubjekty, v tomto prípade na žalobcu.\n17. Poukázal aj na závery v rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 2Cob/108/2023, ktorého závery plne\nzodpovedajú skutkovému a právnemu stavu aj v tejto veci. Vyslovil názor, že žalobca žiadnym spôsobom\nnezhoršuje postavenie žalovaného, výšku a rozsah jeho záväzkov. Žalobcu k takémuto konaniu totiž\nvedie len hospodársky cieľ determinovaný obchodným záväzkom, nie snaha o poškodenie žalovaného.\nVo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n2Obdo/73/2022, na závery ktorého žalovaný v odvolaní poukazuje (v zmysle ktorého požadovanie\npríslušenstva pohľadávky, ktorá vznikla v odvetví zdravotníctva, je možné posudzovať cez prizmu\nrozporu s dobrými mravmi a poctivého obchodného styku, a to vzhľadom na špecifické okolnosti\nzakladajúce obchodnú zvyklosť v danom odvetví), odvolací súd uviedol, že k uvedenému záveru\ndospel dovolací súd ohľadne posúdenia poctivého obchodného styku a dobrých mravov pri uplatnení\npríslušenstva pohľadávky zdravotníckeho zariadenia zúčastňujúceho sa na Koncepcii oddlženia\nzdravotníckych zariadení, a to postupníkom tejto pohľadávky za takej situácie, kedy sa postupca tohto\npráva vzdal, čím sa koncepcie oddlženia zúčastňuje (bod 85. odôvodnenia). V posudzovanom prípade\nvšak ide o vstup (nadobudnutie práv) ručiteľa do práv veriteľa v dôsledku splnenia svojho ručiteľského\nzáväzku v nadväznosti na právnu úpravu subrogácie (§ 308 Obchodného zákonníka), kde sa pôvodní\nveritelia koncepcie oddlženia nezúčastnili, t. j. nejde o totožnosť právneho titulu a nie je ani daná účasť\nstrán na Koncepcii oddlženia zdravotníckych zariadení (ak žalovaný tvrdil, že medzi ním a pôvodným\nveriteľom existovali zmluvy, v ktorých sa pôvodný veriteľ zaviazal k tomu, že nepostúpi svoje pohľadávky\nvoči žalovanému inému subjektu, čím v konečnom dôsledku nedôjde k zmene na strane veriteľa, žiadne\ntakéto zmluvy, resp. dojednania medzi žalovaným a pôvodným veriteľmi v konaní nepreukázal).\n18. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti\nrozsudku súdu prvej inštancie, ktorý uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 257.884,81 eura.\n19. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že žalovaný takto vyčíslené úroky z omeškania nerozporoval,\nprvýkrát až v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, kedy žalovaný namietal, že moment začatia\nplynutia úrokov z omeškania, ktorý žalobca naviazal už na deň nasledujúci po dni plnenia pôvodnému\nveriteľovi je nesprávny a žalovaný sa dostal do omeškania až deň nasledujúci po dni, kedy sa dozvedel\nod žalobcu, že tento plnil za žalovaného pôvodnému veriteľovi, t. j. 22. novembra 2022 žalobcovi ako\nručiteľovi bol povinný plniť až momentom doručenia oznámenia, ktorý (deň oznámenia) je zároveň\ndňom, uplynutím ktorého sa žalovaný dostáva do omeškania voči žalobcovi ako ručiteľovi, ktorý plnením\nuspokojil pôvodného veriteľa žalovaného. Odvolací súd konštatoval, že okrem toho, že uvedené tvrdenie\nžalovaného neobstojí (podľa § 308 Obchodného zákonníka, splnenie záväzku dlžníka ručiteľom má za\nnásledok, že ručiteľ nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa v spojení s § 340 ods. 1, 2 Obchodného\nzákonníka, keďže pri subrogačnej zmene v subjekte právneho vzťahu jednotlivé práva nezanikajú,\nale trvajú a trvajúce prechádzajú na novú osobu, ktorá do týchto práv vstupuje, vrátane práva na\npríslušenstvo peňažnej pohľadávky a jej splatnosti), odvolací súd konštatoval, že v prípade týchto\nskutkových tvrdení, ide o novoty v odvolacom konaní, ktoré nemožno v odvolaní použiť, pretože neboli\nuplatnené pred súdom prvej inštancie a odvolateľ nepreukázal, že ich bez svojej viny nemohol uplatniť\nv konaní na súde prvej inštancie (§ 366 písm. d) CSP).\n20. Správne preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na úhradu zákonných úrokov z omeškania,\ntak ako to požadoval žalobca a to odo dňa nasledujúceho po dni, keď žalobca ako ručiteľ plnil pôvodnému\n\nveriteľovi, ktorý vstúpil do jeho práv a to podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1 nariadenia\nvlády č. 21/2013 Z. z., keďže žalovaný bol s úhradou svojho záväzku voči pôvodnému veriteľovi\nv omeškaní a toto omeškanie žalovaného ako dlžníka s plnením trvá aj naďalej (nedošlo k zmene\nsplatnosti pôvodného záväzku). Kapitalizované úroky z omeškania predstavujú sumu 11.273,99 eura.\n21. Za správne odvolací súd považoval posúdenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením\npohľadávky vo výške 40,- eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry podľa §\n369c ods. 1, § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., teda spolu vo výške 4.040,- eur (101 faktúr x 40 eur),\nkeďže za omeškanie s uhradením každej faktúry (pohľadávky) vznikol samostatný nárok na zaplatenie\npaušálnej náhrady nákladov podľa § 369c Obchodného zákonníka, keďže pri subrogačnej zmene v\nsubjekte právneho vzťahu jednotlivé práva nezanikajú, ale trvajú a trvajúce prechádzajú na novú osobu,\nktorá do týchto práv vstupuje.\n22. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd vo výroku II. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa §\n387 ods. 1 CSP ako vecne správny, keďže odvolanie žalovaného v časti príslušenstva 11.273,99 eura\n(kapitalizovaných úrokov z omeškania a úrokov z omeškania) a paušálnej náhrady nákladov spojených\ns uplatnením pohľadávky vo výške 4.040,- eur nepovažoval za dôvodné.\n23. V súvislosti s použitím ustanovenia § 257 CSP uviedol, že použitie citovaného ustanovenia\npri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky\npredpoklady na priznanie náhrady trov konania strane sporu, avšak vzhľadom na dôvody hodné\nosobitného zreteľa súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Zdôraznil, že ustanovenie § 257\nCSP je zamerané na odstránenie tvrdosti pri náhrade trov konania, ktoré by nastali, ak by sa uplatnila\nv plnom rozsahu zásada úspešnosti strany v konaní. Vo vzťahu k výkladu, že môže ísť o výkon práva\nv rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 265\nObchodného zákonníka sa postihuje tzv. šikanózny výkon práva v obchodných vzťahoch, keď účelom\nvýkonu práva nie je realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa\ndeterminovaného obchodným záväzkom, ale ide o snahu výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a\nspôsobiť jej ujmu (Ovečková, O. Obchodný zákonník. Veľký komentár. I. a II. zväzok. Bratislava: Wolters\nKluwer s.r.o. 2017). Konanie žalobcu preto nemôže byť označené ako výkon práva v rozpore s poctivým\nobchodným stykom, pretože tento sa domáha iba zaplatenia záväzkov žalovaného, okrem dlžnej istiny i\npríslušenstva v rozsahu a vo výške určenej právnymi predpismi, kedy sa na základe ručenia stal novým\nveriteľom žalovaného, čím žiadnym spôsobom nezhoršuje postavenie žalovaného, výšku a rozsah jeho\nzáväzkov. Žalobcu k takémuto konaniu totiž vedie len hospodársky cieľ determinovaný obchodným\nzáväzkom, nie snaha o poškodenie žalovaného. Vymenoval dôvody, ktoré možno považovať za hodné\nosobitného zreteľa pričom môžu spočívať v okolnostiach danej veci a tiež v okolnostiach na strane\nstrán sporu. Zdôraznil, že z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že pri posudzovaní okolností hodných\nosobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu\na tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a na ich postoj v konaní.\n24. Odvolací súd vyslovil názor, že žalovaným tvrdené skutočnosti nie sú dôvodmi hodnými osobitného\nzreteľa, pre ktoré by súd nemal žalobcovi priznať náhradu trov konania. Z obsahu spisu nevyplývajú\nžiadne jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania\núspešnej strane sporu, keďže strany sporu nemožno hodnotiť vo vzájomnom pomere za slabšie alebo\nsilnejšie. Za takýto dôvod nepovažoval ani to, že žalobca sa nezapojil do procesu oddlženia nemocníc,\nkeďže uplatnenie nároku žalobcom súdnou cestou, po tom, čo žalovaný neplnil svoje splatné záväzky nie\nje dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, čo by poprelo zmysel a podstatu uvedenej\nprávnej normy, bolo by voči žalobcovi nespravodlivé a v konečnom dôsledku trestajúce túto stranu sporu.\n25. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj v napadnutom\nvýroku o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal úspešnému žalobcovi nárok na plnú\nnáhradu trov prvoinštančného konania voči neúspešnému žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP ako\nvecne správny.\n26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s\nustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom\nkonaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný\nžalovaný. V dôsledku procesného zavinenia žalovaného, ktorý po rozhodnutí súdu prvej inštancie uhradil\n\nčasť žalovanej istiny dňa 19. decembra 2024 vo výške 257.884,81 eura, zobral žalobu žalobca v tejto\nčasti späť. Zároveň, v odvolacom konaní bol žalobca úspešný, pretože odvolaním napadnutý rozsudok\nOkresného súdu Prešov odvolací súd potvrdil. S tým, že o výške trov tohto odvolacieho konania podľa\n§ 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.\n27. Proti II. a III. výrokovej vete rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj\n„dovolateľ“), navrhujúc rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie\nkonanie. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodil z ustanovení §§ 420 písm. f) a 421 ods. 1 písm.\nb) CSP.\n28. Vytýkal odvolaciemu súdu, že založil svoje rozhodnutie na neaplikovateľnosti rozhodnutia NS\nSR v konaní vedenom pod sp. zn. 2Obdo/73/2022, či došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces dovolateľa, nakoľko odvolací súd vychádzal z nesprávneho skutkového základu uvedeného\nv odseku 32. napadnutého rozhodnutia, kedy mal za to, že zákaz postupovania pohľadávok medzi\nžalovaným a pôvodnými veriteľmi nebol dojednaný a pôvodný veritelia sa so štátom riadeného\noddlženia neprihlásili. Poukázal na to, že pôvodný právny titul medzi žalovaným a pôvodnými\nsubjektmi je súčasťou súdneho spisu napr. názov prílohy Dokument fa_CMI_200232385.pdf a Dokument\nfa_ELMED_s.r.o.220100351.pdf, súčasťou ktorých sú aj objednávky č. 38181/22/ZP zo dňa 25. februára\n2022 (pôvodný veriteľ ELMED) a č. 34181/23/ŠZN zo dňa 14. júla 2023 (pôvodný veriteľ CMI), súčasťou\nktorého je aj dojednaný zákaz postúpenia pohľadávok. Rovnako tak účasť pôvodných subjektov v\nštátom riadenej koncepcii oddlženia t.j. písomného zachytenia dovolateľom tvrdenej obchodnej zvyklosti\nv prejednávanej veci, ktorá by mala zaväzovať aj žalobcu, je taktiež súčasťou súdneho spisu (dohoda\no novácii záväzku a dohoda o pristúpení k záväzku). Namietal, že neprihliadnutie na listinné dôkazné\nprostriedky, ktoré preukazujú v prejednávanej veci rozhodujúce skutočnosti, dosahuje intenzitu vady\nzmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, v dôsledku čoho k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý\nproces došlo. Vytýkal odvolaciemu súdu, že neodôvodnil riadne nezohľadnenie žalovaným tvrdených\nrozhodujúcich a špecifických skutočností odôvodňujúcich zneužitie právneho inštitútu - ručenia, v\nbodoch 28. a 29. odôvodnenia rozsudku. Žalovaný zdôraznil, že pri plnení pohľadávok pôvodným\nveriteľom bránila žalovanému jeho objektívne nepriaznivá hospodárska situácia, v dôsledku ktorej nebol\nschopný tieto pohľadávky v lehote splatnosti plniť a pohľadávky po lehote splatnosti, výlučne čo do\nistiny uhrádzal priebežne podľa svojich schopností, čomu svedčí aj úhrada istiny v priebehu konania\ndňa 19. decembra 2024, v dôsledku čoho došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu.\nDovolateľ mal za to, že odvolací súd nedal dovolateľovi objektívne uspokojivú odpoveď na otázku, prečo\nnie je postup žalobcu spočívajúci v obídení zákazu v osobe veriteľa vylúčením zákazu postupovania\npohľadávok prostredníctvom zabezpečovacieho inštitútu\n- ručenia, ktorého primárnou funkciou nie je\nzmena v osobe veriteľa, avšak zákonným dôsledkom po plnení je vstup ručiteľa do právneho postavenia\nveriteľa t.j. zmena v osobe veriteľa tak, ako aj sám odvolací súd uvádza v bode 27. a 38. napadnutého\nrozhodnutia, zneužitím práva a zákonnosť postupu odvolací súd vyvodil s poukazom na to, že sa jedná\no „zákonný postup, spočívajúci v uplatnení peňažnej pohľadávky žalobcu“. Dovolateľ vyslovil názor, že\ncez prizmu poctivého obchodného styku je možné posúdiť aj vymáhanie peňažnej pohľadávky titulom\nregresného plnenia žalobcu, ako ručiteľa pôvodnému veriteľovi a v tejto časti považoval odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku za arbitrárne.\n29. V súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedol, že rozhodujúcou\nspornou skutočnosťou bolo práve posúdenie toho, či získanie postavenia veriteľa žalovaného na základe\nsekundárneho dôsledku ručenia, ako primárne zabezpečovacieho inštitútu namiesto postúpenia,\nktoré má tomuto zámeru slúžiť a následný výkon práva žalobcom, ktorým sa domáha regresu voči\nžalovanému, uplatňujúc aj príslušenstvo pohľadávky možno klasifikovať ako postup žalobcu v rozpore\ns poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi za situácie, pokiaľ žalovaný ohľadom pohľadávok,\nzabezpečených ručiteľským vyhlásením, zakotvil s pôvodným veriteľom zákaz postupovania pohľadávok\ns cieľom zamedziť zmene v osobe veriteľa v záväzkovom vzťahu. Žalovaný následne upriamil pozornosť\nna všetky rozhodujúce skutočnosti svedčiace zneužitiu práva žalobcom. Poukázal predovšetkým na\ndojednanie zákazu postúpenia pohľadávok podľa § 525 ods. 2 Obč. zák. Pri založení záväzkového\nvzťahu žalovaný s pôvodným veriteľom deklarovali vôľu, aby práva a povinnosti zo vzniknutých\nzáväzkových vzťahov zostali zachované medzi týmito zmluvnými stranami a z uvedeného dôvodu\npostupovanie pohľadávok v zmysle stavu de lege lata (§ 525 ods. 2 Obč. zák.) obmedzili o. i. podmienkou\nspočívajúcou v udelení súhlasu zriaďovateľa žalovaného, pričom porušenie dojednaných podmienok\npostúpenia pohľadávok sankcionovali ich neplatnosťou. Uvedený stav pôvodný veritelia akceptovali a\n\ndo záväzkových vzťahov so žalovaným aj opakovane vstupovali. Ďalej poukázal na zneužitie inštitútu\nručenia žalobcom s cieľom obísť zákaz postupovania pohľadávok. Uviedol, že žalovaný nikdy neprejavil\nvôľu, aby sa stal žalobca jeho ručiteľom a nevyvíjal žiadnu aktivitu k tomu, aby žalobca žalovanému\nposkytol zabezpečenie v prípade neplnenia jeho záväzkov voči pôvodnému veriteľovi riadne a včas.\nŽalovaný uviedol, že mu je známe, že na vznik ručiteľského záväzkového vzťahu je potrebný súhlas\nveriteľa a nie žalovaného ako dlžníka, avšak žalovaný poukázal na ten paradox, že štandardne\nzabezpečuje ručiteľa práve dlžník s osobou ktorého veriteľ vyslovuje súhlas. Poukázal na to, že žalovaný\nsa o „svojom“ ručiteľovi dozvedel až momentom doručenia výzvy pôvodným veriteľom na plnenie s\nupozornením, že po márnom uplynutí lehoty, následne príjmu plnenie od ručiteľa. Vyslovil názor, že\nuvedené konanie, aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný už v čase vzniku ručiteľského záväzkového\nvzťahu bol v omeškaní s uspokojením pôvodného veriteľa, indikuje nepoctivý zámer žalobcu nadobudnúť\npostavenie a práva voči žalovanému a to zjavne s úmyslom maximalizovať svoje príjmy prostredníctvom\nuplatňovania si nielen príslušenstva postúpených pohľadávok, ale tiež náhrady nákladov spojených\ns jednorazovým uplatnením týchto početných pohľadávok prostredníctvom jedného podania. Uzavrel,\nže výsledok poskytnutia ručenia žalobcom a následným plnením titulom ručenia pôvodnému veriteľovi\npohľadávky je získanie statusu veriteľa žalovaného t. j. stavu, ktorého vznik žalovaný s pôvodným\nveriteľom vylúčil a ku ktorému žalobca pristúpil s pôvodným veriteľom v dôsledku nemožnosti realizovať\npostúpenie pohľadávok.\n30. Žalovaný poukázal na to, že žalobca odmieta participovať na oddlžení v gescii Ministerstva\nzdravotníctva SR, ktorým sa rieši plošne zadlženosť štátnych zdravotníckych zariadení, pričom žalovaný\nvyslovil domnienku, že ju odmietol z dôvodu, že podmienkou každého oddlženia je obligatórne\nvzdanie sa príslušenstva pohľadávok zo strany veriteľov, ktoré však spolu s pravidelne uplatňovanými\nnáhradami nákladov spojených s uplatnením pohľadávok predstavuje podstatný zdroj príjmov žalobcu.\nVyslovil názor, že vo veci konajúce súdy nevzali komplexne do úvahy vyššie označené osobitosti\nprejednávaného prípadu, odvolací súd žalovaným tvrdenú a preukazovanú nepoctivosť neposúdil\nkomplexným náhľadom na vec, najmä cez optiku, či konajúca osoba dosiahla zamýšľaný účel (t.j.\nzmena v osobe veriteľa) iným právnym úkonom (t.j. ručením) ako tým, ktorý je na to primárne určený\n(t.j. postúpenie pohľadávky), pričom pri použitom právnom úkone (t.j. ručení) dosiahol sledovaný\núčel iba vďaka sekundárnemu dôsledku ručiteľského záväzku. Vyslovil ďalej nesúhlas so záverom\nodvolacieho súdu, vysloveného v odseku 29. napadnutého rozhodnutia, že predmetným konaním\nžalobca žalovaného nepoškodil. Poukázal na to, že predmetným konaním však žalobca spôsobil,\nže žalovaný je stále dlžníkom, pričom nad rámec istiny od neho žalobca požaduje aj príslušenstvo\npohľadávky, ktoré si pôvodný veritelia neuplatňujú. Žalovaný ďalej uviedol, že má za to, že aj v\nprejednávanej veci (porovnaj rozhodnutie vydané najvyšším súdom sp. zn. 2Obdo/73/2022 - ide o\nspor prebiehajúci medzi tými istými stranami), sú splnené podmienky, na základe ktorých najvyšší súd\nzaložil svoj názor o rozpore domáhania sa príslušenstva s poctivým obchodným stykom a dobrými\nmravmi. Poukázal na to, že aj v prejednávanej právnej veci sa pôvodní veritelia na koncepcii oddlženia\nzúčastnili a pôvodný nárok voči žalovanému zmenil veriteľa, ktorým je aktuálne žalobca domáhajúci\nsa aj tohto príslušenstva, avšak nie v dôsledku postúpenia, ale plnením titulom ručenia t.j. vo výsledku\nnastal rovnaký stav a to zmena v osobe veriteľa. Ručiteľ plnením peňažnej pohľadávky za dlžníka\ndosiahol taký stav, ktorý za popísaných kontextuálnych súvislosti taktiež možno hodnotiť za odporujúci\npoctivému obchodnému styku a dobrým mravom v kontexte nároku na príslušenstvo, ktorého sa\npôvodný veriteľ vzdal prihlásením do oddlženia, čo by mal rešpektovať aj ručiteľ pri uplatňovaní regresu\nvoči žalovanému.\n31. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie neobsahuje jasnú a zrozumiteľnú formuláciu\nani jednej právnej otázky v podobe akej ju vyžaduje rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Uviedol,\nže právna otázka by nemala byť hypotetická, ale mala by vychádzať zo skutkového stavu zisteného\nv konaní súdmi nižších stupňov. Konštatoval, že v danom prípade to tak nie je, nakoľko podľa jeho\nnázoru žalovaný upravuje skutkový stav podľa svojich potrieb a bez opory v súdnom spise (existencia\nnároku z titulu regresu, existencia dohody o zákaze postúpenia). Vo vyjadrení žalovaný poukázal na\niné obdobné spory so štátnymi/univerzitnými nemocnicami, v ktorých bol úspešný. Ďalej namietal, že\nžalobca nemal nikdy platne dojednané zákazy zmluvnej cesie podľa § 525 ods. 2 Obč. zák. s jeho\npôvodnými veriteľmi. Poukázal na to, že otázka právnych (ne)účinkov uvedenia doložky o zákaze\nzmluvnej cesie na objednávke vystavenej štátnou nemocnicou a následným dodaním tovaru zo strany\ndodávateľa, bola ustálená súdmi Slovenskej republiky už približne 4 - 5 rokov dozadu a to v takom\nsmere, že uvedenie nejakej formy zákazu zmluvnej cesie na objednávke zo strany objednávateľa a\n\ndodanie tovaru dodávateľom objednávateľovi ešte neznamená uzatvorenie dohody o takomto zákaze\nmedzi zmluvnými stranami (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 2Obdo/59/2021 zo dňa 30. novembra\n2022, sp. zn. 1Obdo/100/2020 z 29. septembra 2021, sp. zn. 5Obdo/21/2021 z 21. júna 2022). Príkaz\nministra spravodlivosti č. 7/2017 označil za interný riadiaci akt štatutára ministerstva, ktorý nie je\nvšeobecne záväzným právnym aktom, preto je vylúčené, aby na jeho základe bolo možné považovať\nvystavenie ručiteľského vyhlásenia a následne plnenie ručiteľom pôvodnému veriteľovi žalovaného\ndlžníka za neplatné právne úkony. Podotkol, že navyše sa predmetný príkaz ministra týka len zákazu\npostupovania pohľadávok, neupravoval ručenie. Zdôraznil ďalej, že adresátom ručiteľského vyhlásenia\nručiteľa je vždy výlučne iba veriteľ dlžníka a nikdy nie dlžník, ručenie je do času plnenia ručiteľa z\nručenia výlučne vzťahom medzi ručiteľom a veriteľom a nie je vzťahom medzi ručiteľom a dlžníkom.\nZastával názor, že sa žalovaný závery rozsudku NS SR zo dňa 31. januára 2024 sp. zn. 2Obdo/73/2022\nsnaží desinterpretovať v neprospech žalobcu. Poukázal na to, že NS SR v bode 79. odôvodnenia\nrozsudku sp. zn. 2Obdo/73/2022 kladie dôraz na svoju skoršiu judikatúru, konkrétne rozsudok NS SR\nsp. zn. 6MObdo/3/2006, obsahujúci právny názor, v zmysle ktorého si zmluvné strany môžu postih za\nomeškanie s plnením peňažného záväzku vo forme úrokov z omeškania v konkrétnom prípade vylúčiť\npísomnou dohodou. Uviedol, že vo vzťahu k pohľadávkam, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto konaní\nsa pôvodný veritelia ani žalobca oddlženia nezúčastnili (pohľadávky sú z roku 2023, pár z nich je z\nnovembra a decembra 2022), čo podľa jeho názoru bez najmenších pochybností preukazuje aj to, že\nich istiny boli uhradené dňa 19. decembra 2024 počas prebiehajúceho súdneho konania. Uviedol, že\nak by aj pripustil výklad prezentovaný žalovaným (čo však popiera) nie je podľa jeho názoru možné\npreukazovať existenciu zaužívanej obchodnej zvyklosti jedinou dohodou (v prípade spoločnosti CMI\nspol. s.r.o. dvoma dohodami 5 rokov starými na celkovú sumu vo výške 506,33 eur). Vyslovil názor,\nže pôvodný veritelia v žiadnom prípade nemohli racionálne predpokladať, že by sa jedinou účasťou na\nsystéme oddlženia stavali účastníkmi obchodnej zvyklosti (táto zo samotnej podstaty pojmu zvyklosť\nmusí vychádzať z opakovaného a pravidelného správania sa) a tým vylúčili svoje právo kedykoľvek v\nbudúcnosti uplatňovať v prípade omeškania dlžníka voči nemu akékoľvek príslušenstvo pohľadávky a to\nnajmä za situácie, keď samotná koncepcia oddlženia zdôrazňuje princíp dobrovoľnosti. Pokiaľ žalovaný\nargumentuje vadami v dokazovaní, ktoré mali spočívať v tom, že odvolací súd nezohľadnil prílohy\noznačené ako Dokument fa_CMI_200232385_pdf. A Dokument fa_ELMED_s.r.o._220100351_pdf.,\nsúčasťou ktorých sú aj objednávky č. 38181/22/ZP zo dňa 25. februára 2022 (pôvodný veriteľ ELMED) a\nč. 34181/23/ŠZM zo dňa 14. júla 2023 (pôvodný veriteľ CMI) uviedol, že nemali pre konanie výpovednú\nhodnotu. Zdôraznil, že navyše v skúmanom prípade nenadobudol žalobca pohľadávky na základe\npostúpenia, ale subrogáciou na základe plnenia z titulu ručenia pôvodným veriteľom z titulu ručenia\npôvodným veriteľom, teda ani prípadná dohoda o zákaze postúpenia, ktorá navyše neexistuje, by\nnemala vplyv na právne posúdenie veci. So zreteľom na uvedené navrhol, aby dovolací súd dovolanie\nžalobcu odmietol.\n32. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo\npodané včas, na to oprávnenou osobou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), zastúpenou v súlade so zákonom (429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP\na contrario) pred samotným vecným prejednaním dovolania najskôr skúmal, či dovolanie je procesne\nprípustné.\n33. Podľa ust. § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa.\n34. Podľa ust. § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n35. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho\nsúdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z\nvyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na\nto, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky\nprípustnosti dovolania vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania,\nt. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie\ndôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.\n\n36. Dovolateľ v dovolaní ako dôvod, z ktorého vyvodzuje jeho prípustnosť, uvádza ustanovenie § 420\npísm. f) CSP, keď v dovolaní poukazuje na vady odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku ako\naj rozsudku súdu prvej inštancie.\n37. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatneným\nnárokom a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces.\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04).\n38. Podľa § 393 ods. 2 CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého\nrozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní,\nprípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený\nskutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia §\n387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým\nbolo rozhodnutie prijaté. Funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť\nrozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri\nvydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo\nstranám sporu umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými\núvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní.\n39. Dovolací súd dal za pravdu dovolateľovi, ktorý označil písomné vyhotovenie rozhodnutia nielen\nodvolacieho ale aj súdu prvej inštancie za formalistické a nie obsahujúce zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie súdov a to v súvislosti s dovolateľom tvrdeným výkonom práva zo strany\nžalobcu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.\n40. Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého\nobchodného styku, nepožíva právnu ochranu.\n41. Dovolateľ v dovolaní namietal, že odvolací súd nedal objektívne uspokojivú odpoveď na otázku,\nprečo nie je postup žalobcu, spočívajúci v obídení zákazu zmeny v osobe veriteľa vylúčením zákazu\npostupovania pohľadávok prostredníctvom zabezpečovacieho inštitútu\n- ručenia, zneužitím práva.\nOdvolaciemu súdu rovnako ako súdu prvej inštancie vytýkal, že neposudzovali komplexne v časti II.\nodsek 3/ dovolania uvedené osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré svedčia o žalovaným tvrdenej\na preukazovanej nepoctivosti, hoci konanie žalobcu sa formálne javí ako súladné s právnou úpravou\n(ručenie). Uviedol, že pôvodný veriteľ a žalobca vo svojich právnych dôsledkoch „de facto“ spôsobili\nzmenu v osobe veriteľa a to tým, že zneužili odlišnú povahu zabezpečovacieho inštitútu (ručenia),\nktorého primárnym účelom je zabezpečiť pohľadávky pôvodného veriteľa, pričom účastníci ručenia\nzjavne nesledovali zabezpečovací účel, ale len zmenu v osobe veriteľa. Dovolateľ ďalej poukázal\nna odsek 32. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd konštatoval, že zákaz\npostupovania pohľadávok medzi žalovaným a pôvodnými veriteľmi dojednaný nebol a pôvodní veritelia\nsa do štátom riadeného oddlženia neprihlásili. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd však dospel k\nuvedenému záveru bez toho, že by prihliadol na listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou súdneho spisu\na ktoré preukazujú ním tvrdené rozhodujúce špecifické skutočnosti. Poukázal na prílohy ktoré sú\nsúčasťou súdneho spisu ako napr. dohoda o novácii záväzku a dohoda o pristúpení k záväzku,\nDokument_ fa_CMI_200232385.pdf a Dokument_fa_ELMED_s.r.o._220100351.pdf, súčasťou ktorých\nsú aj objednávky č. 38181/22/ZP zo dňa 25. februára 2022 (pôvodný veriteľ ELMED) č. 34181/23ŠZM zo\ndňa 14. júla 2023 (pôvodný veriteľ CMI), súčasťou ktorého je aj dojednaný zákaz postúpenia pohľadávok.\n42. Dovolací súd z obsahu odseku 32. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu zistil, že z neho\nskutočne vyplývajú závery uvádzané dovolateľom, ku ktorým odvolací súd dospel bez toho, že by sa\nbol vysporiadal so žalovaným predloženými dôkazmi, ktoré sú skutočne založené v spise (napr. č.l. 67,\n73 - 76, 79 p.v. - 80).\n\n43. Ak dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov\npre rozhodnutie, najvyšší súd pripomína, že v zásade nedostatočné zistenie skutkového stavu,\nnevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov, alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie\nje v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle ustanovenia § 420\npísm. f) CSP (viď napr. 1Cdo/41/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017). Dovolací súd však k tomuto\ndodáva, že k posudzovaniu a hodnoteniu procesu dokazovania musia súdy vyššej inštancie v konaniach\no opravných prostriedkoch postupovať individuálne. Ak by sa všeobecný súd v procese dokazovania\nv sporovom konaní dopustil takej chyby, ktorej následkom by bol výsledok konania (rozhodnutie\nvo veci samej) označený porušením niektorej z inštitucionálnych požiadaviek práva na spravodlivé\nprejednanie veci, bolo by povinnosťou dovolacieho súdu takúto chybu konania preskúmať na podklade\ndovolania podaného z dôvodu zmätočnosti. O takýto prípad sa podľa názoru dovolacieho súdu jedná\nv prejednávanej veci.\n44. Vychádzajúc z uvedeného, nemožno preskúmať vecnú správnosť záveru odvolacieho súdu\nvysloveného v odseku 32. odôvodnenia jeho rozsudku. Dovolací súd dal za pravdu dovolateľovi,\nže v odôvodnení jeho rozsudku absentuje aj komplexné zhodnotenie osobitostí prejednávanej veci\nako ich uvádza dovolateľ v časti II. odsek 3 dovolania, na ktoré dovolací súd poukazuje. Pritom za\nzváženia dovolateľom v konaní uvádzaných osobitných skutočností súvisiacich s oblasťou dodávania\nzdravotníckeho tovaru, či služieb poskytovaných žalovanému vo vzájomnej súvislosti a nielen izolovane,\nnemožno vylúčiť, že konanie, ktoré sa formálne javí byť v súlade s právnou úpravou (ručenie) bude\nmožné klasifikovať ako postup odporujúci zásadám poctivého obchodného styku a dobrým mravom.\n45. So zreteľom na uvedené vo veci konajúce súdy v odôvodnení ich rozhodnutí (a to ani pri spojení\nrozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) nenaplnili požiadavky plynúce zo základného práva\nžalovaného na súdnu ochranu, keďže odôvodnenie vyhovenia žalobcom uplatnenému nároku nemožno\npovažovať za uspokojujúce. Postupom súdov teda došlo k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm.\nf) CSP, ktorá zakladá porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd preto\nrozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a vec mu vrátil\npodľa § 450 CSP na ďalšie konanie, nakoľko nápravu možno dosiahnuť iba jeho zrušením. V ďalšom\nkonaní sa odvolací súd vysporiada s vytýkanými vadami, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie\nnáležite odôvodní v súlade s § 393 CSP. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách pôvodného a\ndovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n46. Vzhľadom na zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, v zmysle § 420\npísm. f) CSP (ktoré zakladá prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania), dovolací súd sa už ďalej nezaoberal\nskúmaním prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže preskúmanie právneho\nposúdenia veci dovolacím súdom nie je ani možné, vzhľadom na jeho nepreskúmateľnosť pre\nnedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie.\n47. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}