Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/45/2025 z 28. 7. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Najvyšší súd 3Cdo/45/2025 8118200704 28. 07. 2026 Mgr. Renáta Gavalcová ECLI:SK:NSSR:2026:8118200704.1

Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne P. narodenej I., proti žalovaným 1/ EOS KSI Slovensko, a. s., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35724803, zastúpenému spoločnosťou Remedium Legal, s.r.o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53255739, 2/ U9, a. s., Bratislava, Zelinárska 6, IČO: 35849703, zastúpenému spoločnosťou STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s. r. o., Bratislava, Dunajská 15, IČO: 36795038, o zdržanie sa realizácie výkonu záložného práva a iné nároky, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 19Csp/8/2018, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. novembra 2024 sp. zn. 22CoCsp/29/2023, takto rozhodol: I. Dovolanie o d m i e t a. II. Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 17. januára 2023 č. k. 19Csp/8/2018-619, v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 16. marca 2023 č. k. 19Csp/8/2018-640, v spojení s opravným uznesením z 21. apríla 2023 č. k. 19Csp/8/2018-670 rozhodol tak, že: „I. U r č u j e, že ustanovenia Úverovej zmluvy č. I. uzavretej dňa I. medzi Wüstenrot stavebná sporiteľňa a.s., Grösslingova 77, 824 68 Bratislava, IČO: 31351026 a A.. H. Y., nar. I. a H.. C. Y., nar. I. uvedené v článku V. Z bod 2. a 3. v znení: „Ak poberateľ úveru v stanovených termínoch mešká so zaplatením dvoch splátok medziúveru, stavebného úveru podľa článku II. tejto zmluvy, respektíve vkladu na sporiteľský účet alebo nezaplatí niektorú zo splátok na základe upomienky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je stavebná sporiteľňa oprávnená: a./ v prípade ešte nedočerpaného úveru obmedziť alebo úplne zastaviť jeho čerpanie; b./ požadovať okamžité splatenie úveru. 2. Stavebná sporiteľňa má právo žiadať okamžité splatenie úveru v prípadoch uvedených v § 11 ods. 2 VOP, ako aj v prípade porušenia podmienok dohodnutých v článku III. a IV. tejto zmluvy a ak poberateľ úveru neuhradí zmluvnú pokutu podľa bodu 7. tohoto článku sú n e p r i j a t e ľ n é zmluvné podmienky. II. P r i z n á v a žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 eur. III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. IV. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a. V. Zrušuje neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 20. 02. 2018 č. k. 19Csp/8/2019-49 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 05. 2018 č. k. 19Co/59/2018-79.“ 1.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je celkom 8 samostatných nárokov žalobkyne, ktoré sú uvedené v žalobnom návrhu, pričom žalobné výroky 1.-4., ktoré sa týkajú realizácie výkonu záložného práva oboma žalovanými, je potrebné posúdiť podľa § 151 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj ako ,,OZ“), nároky o určenie neplatnosti úverovej zmluvy podľa § 39 OZ,

nároky o neprijateľnosť zmluvných podmienok podľa § 52 a nasl. OZ v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie ohľadom uvedených nárokov opätovne poukázal v celom rozsahu na odôvodnenie právoplatného rozsudku Okresného súdu Prešov vo veci sp. zn. 28C/129/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/39/2016, lebo aj v tejto veci sa súd zaoberal otázkami výkonu záložného práva na rovnakých skutkových tvrdeniach, aké produkovala žalobkyňa aj v predchádzajúcom konaní, aj v priebehu odvolacieho konania. Súd prvej inštancie nezistil, aby v štádiu realizácie výkonu záložného práva, či už zo strany žalovaného 1/ alebo žalovaného 2/ došlo k neplatným právnym úkonom a obaja postupovali len v intenciách zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľnej dražbe v znení neskorších predpisov. Pokiaľ obaja žalovaní postupovali podľa tejto záložnej zmluvy, postupovali v súlade so zákonom a nemožno vyčítať ich konaniam neplatnosť, ktorá by mala byť posudzovaná podľa § 52 a nasl. OZ, resp. podľa § 39 OZ. Pokiaľ žalobkyňa žiadala určiť v šiestom žalobnom výroku, že úverová zmluva je neplatná a poukázala na ustanovenia § 39 a § 39a Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie nepovažoval tieto právne úkony v zmysle týchto právnych ustanovení za neplatné. Súd prvej inštancie nezistil v tejto zmluve žiaden dôvod neplatnosti podľa § 39 OZ a ani žalobkyňou tvrdenú úžeru. Pokiaľ žalobkyňa v siedmom žalobnom výroku žiadala určiť, že žalovaný 1/ má nárok na plnenie za úver podľa Úverovej zmluvy č. I. zo dňa I. vo výške reálne požičanej istiny rovnej 66.313 eura, tento výrok je taktiež v podstate totožný s výrokmi, ktoré navrhovala žalobkyňa v predchádzajúcich konaniach a obsahovo hoci nie formálne boli navrhované s cieľom určenia úveru za bezúročný a bez poplatkov. S touto skutočnosťou sa vyporiadal súd už vo veci 11C/219/2014 a aj 20Csp/227/2017. Pokiaľ ale žalobkyňa žiadala v piatom žalobnom výroku určiť zmluvné podmienky dojednané z predmetnej úverovej zmluvy za neplatné, súd prvej inštancie uviedol, že sa riadil vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu s tým, že by mal ex offo posúdiť dohodnuté zmluvné podmienky o možnosti využitia práva veriteľa podľa § 565 OZ a jednalo sa o zmluvné podmienky uvedené v článku V. body 2. a 3. Úverovej zmluvy zo I.. Úlohou súdu bolo posúdenie ich prípadnej nekalej povahy podľa článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Súd prvej inštancie konštatoval, že nakoľko žalovaný 1/ nepreukázal, aby predmetné zmluvné podmienky, ktoré sú uvedené vo výroku I. rozsudku, boli individuálne dohodnuté a v takom prípade platí, že individuálne dohodnuté neboli, a z vyššie uvedených rozsudkov Súdneho dvora EÚ vyplýva, že je možné ich ex offo preskúmať aj napriek tomu, že už boli predmetom preskúmania v skoršom konaní, keďže zakladajú závažné práva a povinnosti vo vzťahu k obydliu spotrebiteľa a smerujú k ochrane zabezpečenia jeho obydlia, je teda možné, aby súd podrobil ex offo preskúmaniu tieto zmluvné podmienky, či sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami spôsobujúcimi hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi zmluvnými stranami. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že ak neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách možno preskúmať ex offo aj v exekučnom konaní, kedy sa nároky uplatňujú na základe právoplatných súdnych rozhodnutí, pokiaľ sa na ich základe uplatňujú aj nároky z týchto zmluvných podmienok, o to viac je potrebné pripustiť, aby mohli byť v takomto štádiu preskúmané aj také neprijateľné podmienky, ktoré boli podľa týchto rozhodnutí preskúmané, ale nie vo výroku súdu, ktorý by prípadne zamietol žalobu spotrebiteľa o určenie ich neprijateľnosti, ak sa aplikáciou týchto zmluvných podmienok môžu aplikovať následné zmluvné ustanovenia umožňujúce predaj nehnuteľností založenej pre prípad zosplatnenia dlhu v dobrovoľnej dražbe. Z obsahu týchto dvoch zmluvných podmienok aj z ich teleologického výkladu je zrejmé, že tieto zmluvné podmienky upravovali práva a povinnosti zmluvných strán takým spôsobom, že nároky z nich mali závažný dosah na uplatnenie práva veriteľa v prípade ich uplatnenia, a to vo vzťahu k záložnému právu. Žalovaný 1/ nepreukázal, aby boli individuálne dohodnuté, na túto skutočnosť ani v predchádzajúcich súdnych konaniach nepredložil žiadne dôkazy a neurobil tak ani v tomto spore. Podľa názoru súdu prvej inštancie požadovanie okamžitého splatenia úveru v prípade omeškania so zaplatením dvoch splátok medziúveru, stavebného úveru podľa článku II. tejto zmluvy, resp. vkladu na sporiteľský účet alebo nezaplatenie niektorej zo splátok na základe upomienky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je potrebné preskúmať z hľadiska proporcionality medzi chráneným právom veriteľa na úhradu splátok úveru a následkami z toho vyplývajúcimi. Na základe uvedeného súd prvej inštancie prijal záver, že ak má veriteľ možnosť zosplatniť dlh pre nezaplatenie dvoch splátok úveru, alebo hoci len jedinej splátky napriek upomienke a uplynutiu doby dlhšej ako 3 mesiace, môže sa tak stať aj v prípade, ak výška týchto splátok je v nepomere k výške už zaplatených splátok resp. zostatku dlhu, teda paušálne toto právo dopadá na všetky prípady, aj také, kedy je výška nezaplatených splátok neporovnateľná voči výške už zaplatených splátok, a teda aj nepodstatné nesplnenie tejto povinnosti, ktoré z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky nie je možné považovať za závažné. Súd prvej inštancie teda deklaroval, že prijaté a formulované zmluvné podmienky v článku V. bod 2. a 3. úverovej zmluvy sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a teda neplatnými, a preto určil ich neprijateľnosť vo výroku I. tohto rozsudku. Táto skutočnosť neznamená

rozpor s ostatnými zamietavými výrokmi vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobkyne, lebo rešpektoval už vydané právoplatné súdne rozhodnutie čo do ich výrokov. Pokiaľ žalobkyňa žiadala o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 eur, súd prvej inštancie s prihliadnutím na závažnosť porušenia jej spotrebiteľského práva, ktoré vyslovil bode I. tohto rozsudku a vyslovením neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré spôsobili zosplatnenie predmetného dlhu a jeho následné uplatnenie, ako aj umožnili pokračovať vo výkone dobrovoľnej dražby, za také porušenie spotrebiteľského práva voľnou úvahou stanovil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 eur. 1.2. O trovách konania v tej časti rozsudku, v ktorej súd žalobu zamietol a prináležal by úspešným žalovaným nárok na náhradu trov konania, súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 257 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd vzhliadol v nárokoch, ktoré sú predmetom tohto spotrebiteľského sporu, ktorého podstatou je snaha žalobkyne uchrániť svoje obydlie pred dobrovoľnou dražbou. Pokiaľ by zaviazal žalobkyňu k náhrade trov konania, za jej sociálnej situácie by ju mohol druhotne vystaviť ďalšiemu záväzku len preto, že sa domáhala svojich spotrebiteľských práv. Oproti tomu, ak súd neprizná nárok na náhradu trov konania žalovaným, ani jeden z nich nepocíti túto finančnú ujmu v takej miere, aby to ohrozilo ich podnikateľskú a inú činnosť. 2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného 1/ rozsudkom z 28. novembra 2024 sp. zn. 22CoCsp/29/2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výrokoch I., II. a IV.; a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 2.1. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-421/14 zo dňa 26. 01. 2017, podľa ktorého v prípade existencie jednej alebo viacerých zmluvných podmienok, ktorých prípadne nekalá povaha ešte nebola preskúmaná počas predchádzajúceho súdneho preskúmania spornej zmluvy, ktoré sa skončilo vydaním rozhodnutia s právnou silou rozhodnutej veci, sa má Smernica 93/13 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý pravidelne rozhoduje v sporoch spotrebiteľov v rámci incidenčnej námietky, má povinnosť posúdiť na návrh účastníkov konania alebo ex offo hneď ako je oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel ich prípadne nekalú povahu. Z odôvodnení rozsudkov vydaných vo veciach sp. zn. 11C/129/2014 a 28C/129/2014 vyplýva, že súdy odpovedali na námietky tykajúce sa existencie neprijateľných zmluvných podmienok konštatovaniami o neexistencii neprijateľných zmluvných podmienok v Úverovej zmluve zo dňa XX. XX. XXXX bez toho, aby sa venovali (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky vo vzťahu k možnosti veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. V rámci konania sp. zn. 11C/129/2014 Okresný súd Prešov vo svojom rozsudku č. k. 11C/129/2014-103 zo dňa 21. 05. 2014 len konštatoval, že ,,súd v danom prípade nezistil neprijateľnú zmluvnú podmienku, na základe ktorej by bol uplatňovaný nárok.“. Na základe podaného odvolania voči tomuto rozsudku Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku zo dňa 18. 06. 2015 č. k. 14Co/82/2014-126 doplnil závery okresného súdu o právne posúdenie vo vzťahu k prijateľnosti rozhodcovskej doložky, zmluvnej pokuty, resp. že by sa uplatňovali nároky zo zodpovednosti za omeškania prekračujúce kogentnú právnu úpravu o 25 % ročne. V rámci konania sp. zn. 28C/129/2014 Okresný súd Prešov v rozsudku zo dňa 30. 11. 2015 č. k. 28C/129/2014-158 konštatoval, že: ,,na podporu právnej argumentácie súd len uvádza, že preskúmal úverovú zmluvu a podmienky, ktoré žiadala navrhovateľka vyhlásiť ako neprijateľné a zistil, že zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.“ Na základe podaného odvolania voči tomuto rozsudku Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku zo dňa 18. 06. 2015 č. k. 14Co/82/2014-126 doplnil závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k námietke žalobkyne, že inštitút dobrovoľnej dražby a jeho právna úprava v Slovenskej republike má odporovať princípom práva Európskej únie, o konštatovanie, že ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna úprava umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol na zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná úprava prakticky neznemožňuje alebo nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznala táto smernica, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že s poukazom na vyššie spomínanú judikatúru Súdneho dvora je možné ex offo preskúmať neprijateľné zmluvné podmienky, aj keď už boli predmetom preskúmania v skoršom konaní, keď v konaní žalovaný nepreukázal, že zmluvné podmienky tykajúce sa predčasnej splatnosti úveru boli individuálne dojednané. Ex offo preskúmanie sa týka takých neprijateľných podmienok, ktoré boli podľa právoplatných rozhodnutí preskúmané, ale nie vo výroku súdu, ktorý by prípadne zamietol žalobu spotrebiteľa o určenie ich neprijateľnosti, ak sa aplikáciou týchto zmluvných podmienok môžu aplikovať následné zmluvné ustanovenia umožňujúce predaj nehnuteľnosti založenej pre prípad

zosplatnenia dlhu v dobrovoľnej dražbe. Správne súd prvej inštancie zohľadnil záver rozsudku Súdneho dvora vo veci C-421/14 z 26. 01. 2017, podľa ktorého pokiaľ ide o posúdenie vnútroštátnym súdom prípadnej nekalej povahy podmienky týkajúcej sa splatnosti celého dlhu z dôvodu neplnenia povinností zo strany dlžníka počas určitého obdobia, je úlohou tohto súdu preskúmať, či možnosť predajcu alebo dodávateľa rozhodnúť o splatnosti celého úveru závisí od toho, že si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v spornom zmluvnom vzťahu podstatná, či sa táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky, či táto možnosť predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení, a či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru. V tejto súvislosti odvolací súd taktiež poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 2023 vo veci SP, CI/Všeobecná úverová banka a. s., C-598/2, podľa ktorého článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkami 7 a 38 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej súdne preskúmanie nekalej povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere nezohľadňuje proporcionalitu možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi uplatniť právo, ktoré mu vyplýva z tejto klauzuly, s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou nesplnenia zmluvných povinností zo strany spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené vo vzťahu k celkovej výške úveru a dĺžke trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej klauzuly povedie k tomu, že predajca alebo dodávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na základe tejto klauzuly predajom rodinného obydlia spotrebiteľa v mimosúdnom konaní. Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora správne súd prvej inštancie vykonal súdny prieskum nekalej povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v Úverovej zmluve, v čl. V. Omeškanie poberateľa úveru v bodoch 2. a 3. a zistil, že táto nezohľadňuje proporcionalitu možnosti priznanej dodávateľovi uplatniť právo, ktoré mu vyplýva z tejto klauzuly. Zohľadnil pritom článok 3 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka § 53 ods. 1, 2, 3 a 5 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k posúdeniu prijateľnosti a individuálneho dojednania zmluvnej podmienky, v ktorej si účastníci dohodli možnosť využitia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Uvedená klauzula umožňuje veriteľovi zosplatniť dlh v dôsledku nezaplatenia dvoch splátok úveru alebo hoci len jedinej splátky napriek upomienke a uplynutiu doby dlhšej ako 3 mesiace, bez ohľadu aká je výška týchto splátok v pomere k výške už zaplatených splátok, resp. zostatku dlhu. Paušálne tak toto právo dopadá na všetky prípady, aj také, kedy je výška nezaplatených splátok neporovnateľná voči výške už zaplatených splátok. Teda aj pri nepodstatnom nesplnení tejto povinnosti, ktoré z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky nie je možné považovať za závažné. Žalovaný 1/ namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal konkrétnymi okolnosťami prípadu, a teda s akou skutočnou sumou bola žalobkyňa ako dlžník v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v omeškaní. K tomuto odvolací súd uvádza, že právny predchodca žalovaného 1/ v Žiadosti o okamžité splatenie úveru zo dňa 28. 12. 2012 vyčíslil iba zostatok úveru vo výške 58.970,02 eura, bez poskytnutia ďalších informácií o výške splátok, s ktorými bola žalobkyňa v omeškaním v čase zosplatnenia úveru, s akou skutočnou sumou bola žalobkyňa 1/ v omeškaní. Žalovaný 1/ ako nástupca veriteľa v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a neuviedol žiadne okolnosti súvisiace najmä so závažnosťou nesplnenia zmluvných povinností zo strany spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené vo vzťahu k celkovej výške úveru a dĺžke trvania zmluvy. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného tykajúcej sa nedostatku procesnej legitimácie na strane žalobkyne na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu, že v tomto konaní chýba ďalší účastník Úverovej zmluvy, jej spoludlžník, odvolací súd prisvedčuje, že je pravdou, že účastníkom Úverovej zmluvy z I. bol aj A., t. j. manžel žalobkyne. Pre tento konkrétny prípad však nie je potrebné, aby bol účastníkom konania, nakoľko nejde o procesné nerozlučné alebo nútené spoločenstvo. V tomto prípade nejde o klasickú určovaciu žalobu v zmysle § 137 ods. 1 písm. c) CSP, ale ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch. Súd prvej inštancie bola oprávnený v zmysle § 298 CSP vysloviť aj bez návrhu, že určitá zmluvná podmienka je neprijateľná. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej výške 3.000 eur titulom úspešného uplatnenia (bránenia) svojich spotrebiteľských práv v tomto spore o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Tvrdenie žalobkyne o úspechu v základnom konaní bolo preukázané vyslovením neprijateľnosti zmluvných podmienok vo výroku I. odvolaním napadaného rozsudku súdu prvej inštancie,

ktoré spôsobili zoplatnenie dlhu z úveru a jeho následné uplatnenie, ako aj umožnili pokračovať vo výkone dobrovoľnej dražby. Bol tak naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobkyni požadovať od žalovaného 1/ právo na primerané finančné zadosťučinenie. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky skutočnosti, ktoré viedli žalobkyňu - spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Tak to bolo aj v prejednávanej veci, keď súd prvej inštancie považoval za adekvátnu a primeranú výšku finančného zadosťučinenia v sume 2.000 eur. Je zrejmé, že žalobkyňa s prihliadnutím na postoj žalovaného 1/, ktorý v tomto súdnom konaní spochybňoval dôvodnosť podanej žaloby, bola dlhodobo nedôvodne vystavená stavu právnej neistoty. Pokiaľ teda súd prvej inštancie priznal žalobkyni sumu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol, odvolací súd považuje túto sumu za primeranú a zodpovedajúcu okolnostiam tohto prípadu. Cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od recidívy a na upustenie od porušovania spotrebiteľských práv, a to uložená suma 2.000 eur predstavuje. Skutočnosť, že Úverovú zmluvu s neprijateľnými zmluvnými podmienkami žalovaný 1/ nekoncipoval, nezbavuje žalovaného 1/ zodpovednosti za porušenie svojich zákonných povinností. Domáhať sa práva na primerané finančné zadosťučinenie má spotrebiteľ voči porušiteľovi (dané základným konaním) a od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Žalovaný 1/ môže fakticky vykonávať práva pôvodného veriteľa z Úverovej zmluvy a domáhať sa zaplatenia pohľadávky z nej. Je teda subjektom, ktorý bol oprávnený prijímať plnenia z úveru. Ak žalovaný 1/ na jednej strane je subjektom, ktorý je oprávnený na plnenie voči dlžníkovi, tak na druhej strane ostáva jeho vecná legitimácia zachovaná aj v prípade, ak žaloba týkajúca sa spotrebiteľskej zmluvy smeruje voči nemu ako žalovanému. Nadobudnutie pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je spotrebiteľom, je rizikom, že v súdnom konaní budú zmluvné podmienky, postupy veriteľov podrobené skúmaniu súdom a v prípade zistenia porušenia právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa budú voči zodpovednej osobe vyvodené následky a uložené sankcie predpokladané zákonom. 2.2. Odvolací súd preskúmal a opätovne zvážil všetky okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní o trovách konania použil § 257 CSP. Správne súd prvej inštancie prihliadol, že napriek svojmu postaveniu slabšej zmluvnej strany vo vzťahu k dodávateľovi sa žalobkyňa rozhodla brániť svoje spotrebiteľské práva s cieľom zachrániť svoje obydlie, pričom vyšlo najavo, že právny predchodca žalovaného 1/ používa neprijateľnú zmluvnú podmienku. Už samo osebe, ak v spotrebiteľskom spore boli určené neprijateľné zmluvné podmienky, predstavuje to dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý je dôvodné náhradu trov konania nepriznať. Uloženie povinnosti nahradiť trovy konania by mohlo negatívnym spôsobom ovplyvniť sociálnu a finančnú sféru žalobkyne a ohroziť jej schopnosť uspokojovať jej základné životné potreby. Na druhej strane, pokiaľ ide o žalovaného 1/ ako nebankovej spoločnosti, ktorej predmetom podnikania je odkupovanie pohľadávok, jeho majetková sféra nebude použitím tohto výnimočného zákonného ustanovenia výrazne dotknutá. Všetky vyššie uvedené skutočnosti v súhrne preto umožňujú prijatie záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a aplikáciu § 257 CSP. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a rovnako aj vo výroku IV. o trovách konania, ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP. 2.3. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Aplikujúc zásadu úspechu pri rozhodovaní o trovách konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania patrí úspešnej žalobkyni. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva, že tejto v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto jej ich náhrada nebola priznaná (čl. 4 ods. 2 v spojení s čl. 17 CSP). Procesne neúspešný žalovaný 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá, preto odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. d), f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Formuloval dve právne otázky, od ktorých riešenia podľa neho záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli ustálene vyriešené, a to: „1. či je súd povinný aplikovať na vyhlásenie predčasnej splatnosti splátkového úveru zo spotrebiteľskej zmluvy § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“) v znení účinnom do 31. októbra 2024 pokiaľ k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti ako aj uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy došlo do 31. októbra 2024, t. j. v čase účinnosti predmetného zákonného ustanovenia a otázke, 2. či možno zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorej obsah priamo vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia § 53 ods. 9 OZ označiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku.“

3.1. Dovolateľ uvádza, že uplatnený nárok zo zmluvy bol právnemu predchodcovi žalovaného 1/ v celom rozsahu právoplatne priznaný a je objektívne vylúčené, aby tento nárok nevyplýval z platného vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, t. j. platného dojednania práva veriteľa na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmluve, nakoľko bol súdom priznaný pred termínom konečnej splatnosti úveru. Konajúce súdy exekučné tituly zo žiadneho smeru nerešpektovali a práve vzťahy založené a potvrdené exekučným titulom odmietli v prejednávanom spore aplikovať. Krajský súd teda pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci vyžaduje, aby súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol celý obsah zmluvy s tým, že ku každému ustanoveniu súd vysloví právny názor, či táto zmluvná podmienka je neprijateľnou alebo nie. Tento absurdný a svojvoľný postoj Odvolacieho súdu je podľa názoru žalovaného 1/ závažným porušením nielen práva na spravodlivý súdny proces, ale aj zasahuje do základných ústavných práv fyzických a právnických osôb nakoľko odvolací súd účelovo popiera základné zásady právneho štátu svojvoľným postupom, ktorý nemá oporu v zákone. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že samotný odvolací súd neakceptoval vlastné odôvodnenie, keďže sa v napádanom rozhodnutí nevenoval každej zmluvnej podmienke, a teda v odôvodnení sa nenachádza výslovné určenie, či iné zmluvné dojednania nie sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, čím prijatím názoru odvolacieho súdu je tu ďalší priestor na podanie žaloby zo strany žalobcu, aby bola zmluva štvrtý krát posudzovaná ohľadom neprijateľných zmluvných podmienok, čo už žalobca považuje za stav nemajúci oporu ani len v základnej logike veci. Žalobcovia podali voči žalovanému dňa 19. 01. 2023 žalobu, ktorou sa domáhali uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva, a to len tri mesiace po právoplatnosti rozsudku okresného súdu v konaní so sp. zn. 7Csp/54/2019 z 08. 11. 2021, ktorým bola žaloba žalobcov o určenie neexistencie totožného záložného práva a z totožných dôvodov zamietnutá, no tri mesiace boli zrejme pre konajúce súdy dostatočný priestor, aby svoje právne závery spochybnili a rozporovali vyššie uvedené právoplatné rozsudky okresného súdu ako aj odvolacieho súdu. Žalovaný 1/ v tomto smere poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. 02. 2017 sp. zn. 8Cdo/125/2016, podľa ktorého konanie o žalobe na splnenie povinnosti vytvára prekážku litispendencie pre konanie o žalobe o určenie, pretože otázka či tu právo je alebo nie je, bude posúdená v konaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe aj podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/100/01, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 110/2003, podľa ktorého právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúc z rovnakého skutkového základu. Pokiaľ teda súd právoplatne priznal žalovanému 1/ nárok zo zmluvy, tak otázka neprijateľnej zmluvnej podmienky vo vzťahu k možnosti veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, ktorá je základom pre priznanie pohľadávky veriteľovi bola súdom právoplatne a nemenne rozhodnutá, čo však konajúce súdy žiadnym spôsobom nerešpektovali a odklonili sa od vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe s odôvodnením o oprávnení skúmať neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve bez ohľadu na zákonné predpisy, ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a dokonca aj v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, na ktorú sami poukazujú. Žiadne zákonné ustanovenie, ani predpisy práva Európskej únie či judikatúry Súdneho dvora EÚ neoprávňuje odvolací súd, aby účelovo nerešpektoval právoplatné súdne rozhodnutie - a to ani z dôvodu ochrany spotrebiteľa pokiaľ ide o rozhodnutie vydané zákonným sudcom s riadnym odôvodnením, že súd posúdil zmluvu a prípadnú neprijateľnosť zmluvných podmienok, pričom výslovne uzavrel, že nárok nevyplýva zo žiadnych neprijateľných zmluvných podmienok a konanie odvolacieho súdu, ktorým si svojvoľne dotvára právne predpisy ako aj judikatúru je závažným porušením práva žalovaného 1/ na spravodlivý súdny proces. 3.2. Žalovaný 1/ je toho názoru, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko na skutkový stav odmietol aplikovať slovenský právny poriadok upravujúci postup pri zosplatňovaní pohľadávok, (ktorých plnenie bolo dojednané v splátkach) zo spotrebiteľských zmlúv, t. j. § 53 ods. 9 OZ. Odvolací súd pri posudzovaní neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorú určil za neprijateľnú nevychádzal z právnej úpravy Slovenskej republiky. Uvedenú skutočnosť žalovaný 1/ namietal už v podanom odvolaní avšak odvolací súd neposkytol na túto odvolaciu námietku žiadnu odpoveď a s odvolaním žalovaného 1/ sa žiadnym spôsobom nevysporiadal. Žalovaný 1/ uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá bola konajúcimi súdnymi určená ako neprijateľná okrem iného určuje, že veriteľ má právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru v prípade, ak spotrebiteľ nezaplatí niektorú zo splátok na základe upomienky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, a teda ide o takmer doslovné prevzatie § 53 ods. 9 OZ s totožnými podmienkami pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti zo spotrebiteľskej zmluvy s tým, že spotrebiteľ je dokonca ešte vo výhodnejšej pozícii, pretože veriteľ je oprávnený

úver zosplatniť až tri mesiace po upomienke, t. j. nie tri mesiace od samotného omeškania. Postup, ktorým odvolací súd účelovo obchádza všeobecné právne predpisy a navyše ich nepriamo označuje za neprijateľné je podľa názoru žalovaného 1/ prekročením právomoci konajúceho odvolacieho súdu, ktorý bez aplikovania platného a účinného vnútroštátneho právneho poriadku aplikuje žalovanému 1/ neznáme znenie neznámych právnych predpisov. Navyše žalovaný 1/ považuje za absurdné, aby právo veriteľa (upravené v ustanoveniach o ochrane spotrebiteľa) bolo považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku, resp. aby zmluvná podmienka kopírujúca zákonné ustanovenie ochraňujúce spotrebiteľa, resp. ešte zvýhodňujúca spotrebiteľa v porovnaní so zákonnou úpravou bola vyhlásená súdom za neprijateľnú. V tejto súvislosti žalovaný 1/ poukazuje, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ sú zmluvné podmienky, ktorých obsah odrážajú znenie zákonného ustanovenia členského štátu vylúčené z pôsobnosti Smernice Rady 93/13/EHS a nemôžu byť na základe tejto smernice posúdené ako neprijateľné zmluvné podmienky. Dovolateľ poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie RWE Vertrieb, C-92/11 a C 34/13 Kušaniová v. SMART CAPITAL, a.s.. napadnutá zmluvná podmienka nespĺňa základný predpoklad na určenie neprijateľnosti, a to zhoršenie postavenia spotrebiteľa v porovnaní so zákonnou úpravou obsiahnutou v § 53 ods. 9 OZ. Len v prípade ak je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve, je možné dospieť k záveru, že došlo k naplneniu predpokladu značnej nerovnováhy. Napadnutá zmluvná podmienka preto za žiadnych okolností nemôže byť posúdená ako neprijateľná v celosti. Žalovaný 1/ zároveň poukazuje na skutočnosť, že samotné neaplikovanie vyššie uvedenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je v zmysle najvyšších súdnych autorít dôvodom pre zrušenie tohto rozhodnutia z dôvodu jeho nezákonnosti. Dovolateľ poukázal na nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 462/2022 z 03. 11. 2022. Navyše žalovaný 1/ považuje za nemysliteľné, aby právo veriteľa (aktuálne upravené v ustanoveniach o ochrane spotrebiteľa) bolo považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku, resp. aby zákonné ustanovenie ochraňujúce spotrebiteľa bolo vyhlásené súdom za neprijateľné výlučne z dôvodu, že o niekoľko rokov bude v dôsledku vývoja judikatúry zmenená právna úprava, o ktorej nemohol mať veriteľ za žiadnych okolností vedomosť v čase uzavretia zmluvy, ani v čase samotného vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Uvedeným postupom teda súd sankcionuje veriteľa, že postupoval v súlade so zákonom účinným v čase uskutočnenia právnych úkonov pokiaľ na vec odmieta aplikovať právnu úpravu účinnú v čase uzatvorenia zmluvy. Krajský súd vec nesprávne právne posúdil pokiaľ pri posúdení zmluvnej podmienky upravujúcej právo veriteľa zosplatniť úver zo spotrebiteľskej zmluvy neaplikoval § 53 ods. 9 OZ upravujúce právo veriteľov zosplatniť pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy a rovnako pokiaľ odvolací súd neaplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá vylučuje prieskum neprijateľných zmluvných podmienok podľa Smernice Rady 93/13/EHS ak ich obsah odráža znenie všeobecne záväzného predpisu, tak ako v prejednávanom prípade, kedy bolo dojednané právo veriteľa zosplatniť úver v prípade viac ako trojmesačného omeškania spotrebiteľa s úhradou splátky napriek upomienke veriteľa. 3.3. Žalovaný 1/ je toho názoru, že so skutočnosťami, ktoré namietal v odvolaní, resp. odvolacími dôvodmi, sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, neposkytol odpoveď, resp. posúdenie k namietaným skutočnostiam, a to že konajúce súdy odmietli na prejednávaný prípad aplikovať slovenský právny poriadok, konkrétne § 53 ods. 9 OZ účinné v čase uzatvorenia zmluvy ako aj v čase vyhlásenia predčasnej splatnosti. Celý bod 1. odvolania žalovaného 1/ ostal odvolacím súdom úplne nepovšimnutý a žalovaný 1/ teda nedostal ani len stručnú odpoveď na jeho odvolanie v časti 1. Rovnako sa odvolací súd ani len okrajovo nevyjadril k odvolacím námietkam žalobcu, že právoplatné rozhodnutie o plnení tvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci o žalobe o určenie, či tu právo je alebo nie je, ktoré žalovaný 1/ podporil judikatúrou samotného Najvyššieho súdu SR. Keďže pohľadávka zo zmluvy bola priznaná právoplatne samotným odvolacím súdom pred termínom konečnej splatnosti, tak nemožno mať objektívne žiadnych pochybností o tom, že ide o nevyhnutnú skutočnosť, ktorú bol súd povinný skúmať pri rozhodovaní o pohľadávke veriteľa zo zmluvy v konaní so sp. zn. 11C/129/2014 a sp. zn. 14Co/82/2014, keďže ide o nevyhnutnú podmienku pre priznanie tohto nároku. Napriek tomu sa odvolací súd rozhodol nerešpektovať judikatúru Najvyššieho súdu SR, žiadnym spôsobom sa s ňou nevysporiadať a k odvolacej námietke žalovaného 1/ sa rozhodol rovnako žiadnym spôsobom nevyjadriť. Rovnako sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevyjadril ani k námietke žalovaného 1/, že zo strany Okresného súdu a aktuálne aj zo strany odvolacieho súdu došlo k účelovému výberu odsekov rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktoré však odporujú celkovému účelu a zmyslu uvedených rozhodnutí, pričom žiadne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ neoprávňuje súd, aby pre ochranu spotrebiteľa popieral dva právoplatné súdne rozhodnutia, (ktoré boli potvrdené aj odvolacím súdom) s odôvodnením, že posudzovali spotrebiteľskú zmluvu vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam. Žalovaný 1/ poukazuje na nasledovné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý

totožný nezákonný postup opakovane vyčítal odvolaciemu súdu keď jeho rozhodnutia zrušil: sp. zn. 8Cdo/147/2017, 5Cdo/113/2017. 3.4. Odvolací súd sa podľa žalovaného 1/ žiadnym spôsobom nevyjadril ani k odvolacej námietke, ktorou namietal arbitrárnosť postupu Okresného súdu, ktorým žalovaného 1/ zaviazal na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.000 eur titulom sankcie, za jeho skoršie úspešné uplatnenie práva na súde. Napokon sa odvolací súd riadne nevysporiadal ani s námietkou žalovaného 1/ ohľadom výšky primeraného finančné zadosťučinenia a dôvodom, ktorý bol označený za priznanie tohto plnenia žalobcovi. Žalovaný 1/ má za to, že priznaním primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi z dôvodu úspešného uplatnenia nároku zo spotrebiteľskej zmluvy žalovaným 1/ je porušením základných práv a slobôd žalovaného 1/, keďže súd sankcionuje žalovaného 1/ za uplatnenie jeho ústavou garantovaných práv a slobôd. Rovnako pokiaľ odvolací súd určil výšku primeraného finančného zadosťučinenia s poukazom na procesnú obranu žalovaného 1/, tak podľa názoru žalovaného 1/ ide o rovnako porušenie jeho práva na súdnu ochranu nakoľko uplatnenie procesnej obrany, t. j. uplatnenie ústavného práva nemôže byť na ťarchu strany konania, ktorá ako tvrdí odvolací súd, v dôsledku tejto obrany musí zaplatiť vysokú sumu titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Dovolateľ má za to, že priznaním primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi z dôvodu úspešného uplatnenia nároku zo spotrebiteľskej zmluvy žalovaným 1/ je porušením základných práv a slobôd žalovaného 1/, keďže súd sankcionuje žalovaného 1/ za uplatnenie jeho ústavou garantovaných práv a slobôd. Rovnako pokiaľ odvolací súd určil výšku primeraného finančného zadosťučinenia s poukazom na procesnú obranu žalovaného 1/, tak podľa názoru žalovaného 1/ ide o rovnako porušenie jeho práva na súdnu ochranu nakoľko uplatnenie procesnej obrany, t. j. uplatnenie ústavného práva nemôže byť na ťarchu strany konania, ktorá ako tvrdí odvolací súd, v dôsledku tejto obrany musí zaplatiť vysokú sumu titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Na základe uvedeného žalovaný 1/ poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd a rovnako tak ani okresný súd vo svojich rozhodnutiach neposkytli odpoveď na rozhodujúce právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s procesnou obranou a odvolaním žalovaného 1/, ktoré žalovaný 1/ namietal v podanom odvolaní, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozhodnutia nepreskúmateľné. 3.5. Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. 4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odôvodnenia súdu uvedené v predmetnom rozhodnutí prvoinštančného súdu považuje za vysoko profesionálne, zákonné a veľmi precízne. Opakovane zdôrazňuje, že za zvlášť dôležitú časť odôvodnenia z dopĺňacieho rozsudku považuje bod 11.. Súd takto šetrením okrem iného zistil, že žalovaný veriteľ klamal od samého začiatku konania v tejto právnej veci. Tento dodávateľ svojimi obchodnými trikmi neoprávnene pripravuje o strechy nad hlavou tisíce spotrebiteľov, podobne tak sa snaží pripraviť aj ju s pomocou svojich obchodných partnerov/ dražobných podvodníkov o ich bývanie. Aby dokázala prvoinštančnému súdu nekalé a úžernícke praktiky veriteľa, žalovaného, ale aj jeho obchodných partnerov, tak ho listom vyzvala na predloženie v súlade s platnou právnou legislatívou o okamžité zaslanie fotokópie Vyhlásenia veriteľa o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa má navrhnúť výkon záložného práva. Súdu dáva na vedomie, že priamo od veriteľa/dodávateľa ani od žiadneho z jeho organizovanej skupiny dražobných podvodníkov neobdržala zatiaľ žiadne Vyhlásenie pravosti, výšky a splatnosti pohľadávky, pre ktorú by sa navrhol výkon záložného práva jej nehnuteľnosti. Navyše veriteľovi opakovane zdôraznila, že má záujem o splatenie veriteľom poskytnutého úveru ale samozrejme jedine v súlade s platnou právnou úpravou v súlade s Ústavou SR, v súlade so zákonom č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník (ďalej ako „OZ“), zvlášť ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a neprijateľných podmienkach v nich podľa § 53, ale aj iné spotrebiteľa chrániace ustanovenia, Smernica Rady č.93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v súlade so zákonmi účinnými v čase podpisu spotrebiteľskej zmluvnej dokumentácie. Preto doterajšie finančné nároky veriteľa považuje za bezdôvodné obohacovanie sa vo finančný neprospech spotrebiteľa. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala advokátom zastúpená (§ 429 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), skúmal či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval v prvom rade z § 420 písm. d) CSP pre prekážku rozsúdenej veci. V dovolaní označil viacero súdnych rozhodnutí zakladajúcich podľa neho prekážku právoplatne rozhodnutej veci, a to rozsudok Okresného súdu Prešov z 21. 05. 2014 č. k. 11C/129/2014-103 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 18. 06. 2015 č. k. 14Co/82/2014-126, ktorým súd uložil žalobkyni zaplatiť žalovanú sumu 58.970,02 eura spolu s príslušenstvom, a rozsudok Okresného súdu Prešov z 30. 11. 2015 č. k. 28C/129/2014-158 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 04. 10. 2016 č. k. 5Co/39/2016-182, ktorým súd zamietol žalobu žalobkyne aj vo veci určenia neprijateľných zmluvných podmienok. V tejto súvislosti zároveň uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP z dôvodu nedostatočného vyporiadania sa odvolacieho súdu s jeho odvolacou námietkou prekážky rozsúdenej veci. 7.1. Podľa § 420 písm. d) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. 7.2. V súvislosti s dovolacou námietkou dovolací súd uvádza, že prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva predovšetkým vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. O prekážku veci rozhodnutej ide v prípade, kedy časovo predchádzajúce konanie už bolo skôr, ako bolo začaté druhé konanie, právoplatne skončené vecným rozhodnutím o totožnom predmete sporu. O tom, či ide o totožnosť nároku, rozhoduje totožnosť procesných strán a zároveň totožnosť žalobného návrhu odôvodneného totožnými skutkovými tvrdeniami. 7.3. Odvolací súd sa k uvedenej námietke dovolateľa podrobne vyjadril v ods. 34 - 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom upozorňoval na charakter predmetného sporu ako spotrebiteľského sporu a poukazoval na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-421/14, C-600/19 a C-178/23 týkajúce sa súdneho prieskumu neprijateľných zmluvných podmienok v rôznych fázach súdneho konania. 7.4. Práve charakter predmetného sporu (spotrebiteľský spor) je odpoveďou na dovolateľom vznesenú námietku nedostatku procesnej podmienky. V spotrebiteľských sporoch sa totiž prelamuje zásada formálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia zásadou materiálnej ochrany spotrebiteľa. Ak by mal predchádzajúci rozsudok brániť súdu preskúmať podmienky vedúce k exekúcii alebo dobrovoľnej dražbe len z formálnych dôvodov, Súdny dvor Európskej únie takýto postup odmieta a vyžaduje, aby súd zasiahol a poskytol spotrebiteľovi ochranu. Systém ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady EÚ 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú.v. ES L 95, 21. 4. 1993) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Pannon GSM zo 4. 6. 2009, C-243/08, ods. 22, a Karel de Grote - Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen zo 17. 5. 2018, C-147/16, ods. 26). 7.5. Súdny dvor zdôrazňuje, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13/EHS, a tým odstrániť túto nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, pričom tak má urobiť hneď, ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (rozsudok Súdneho dvora Aziz zo 14. 3. 2013, C-415/11, ods. 46). Je to nevyhnutné preto, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, a to najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Súdneho dvora Océano Grupo Editorial a Salvat Editores z 27. 6. 2000, C-240/98, ods. 26 a Cofidis z 21. 11. 2002, C-473/00, ods. 33). 7.6. Smernica sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať (rozsudok Súdneho dvora Dominguez z 24. 1. 2012, C-282/10, ods. 37). To však nemení nič na tom, že prijatie všetkých všeobecných alebo osobitných opatrení potrebných na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou je záväznou povinnosťou členského štátu a jeho orgánov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (rozsudok Súdneho dvora Commune de Mesquer z 24. 6. 2008, C-188/07, ods. 83). Povinnosť posúdiť ex offo neprijateľnosť zmluvných podmienok predstavuje procesnú požiadavku, ktorá neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány (rozsudok Súdneho dvora Kušionová z 10. 9. 2014, C-34/13, ods. 67).

7.7. Povinnosť súdu skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok v prípade spotrebiteľských sporov v slovenskom procesnom prostredí vyplýva výslovne z § 298 CSP, podľa ktorého súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná obchodníkom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná. Vzhľadom na § 298 CSP a judikatúru Súdneho dvora je súd rozhodujúci spotrebiteľský spor povinný vyhodnotiť, či bol prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok v rámci predchádzajúceho rozhodovania vo veci o uloženie povinnosti plniť, ako aj v rámci rozhodovania vo veci určenia neprijateľných podmienok vykonaný riadne a úplne, či tento prieskum súd v predchádzajúcom rozhodnutí aspoň stručne odôvodnil, a či poučil spotrebiteľa, že pri nepodaní námietok už nebude možný opätovný prieskum jeho záverov. Ak taká situácia nastala, je napriek tomu povinný preskúmať, či sa tento prieskum vzťahoval na všetky pre vec podstatné námietky, pretože „ ... v prípade, keď sa vnútroštátny súd pri predchádzajúcom preskúmaní spornej zmluvy, ktorá viedla k prijatiu rozhodnutia s právnou silou rozhodnutej veci, obmedzil na preskúmanie ex offo z pohľadu smernice 93/13 jedinej podmienky alebo len niektorých podmienok tejto zmluvy, táto smernica ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý pravidelne rozhoduje v rámci nasledujúceho konania, povinnosť posúdiť na návrh účastníkov konania alebo ex offo, hneď ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, prípadnú nekalú povahu ostatných podmienok tejto zmluvy. Pri neexistencii takého preskúmania by totiž bola ochrana spotrebiteľa neúplná a nedostatočná a nepredstavovala by dostatočný ani účinný prostriedok na zabránenie používania tohto druhu podmienok, čo je v rozpore s tým, čo si vyžaduje článok 7 ods. 1 smernice.“ (rozsudok Banco Primus z 26.01.2017, C-421/14, ods. 52). 7.8. V danej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 1/ resp. jeho právny predchodca vymáha/vymáhal svoju pohľadávku priznanú mu súdnym rozhodnutím voči žalobkyni z titulu úverovej zmluvy formou mimosúdneho výkonu záložného práva v konaní podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha zdržania sa výkonu záložného práva a úkonov smerujúcich k realizácii dobrovoľnej dražby, ako aj učenia neprijateľnosti zmluvných podmienok úverovej zmluvy. V ods. 38 odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatoval, že vo veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. 11C/129/2014 a 28C/129/2014 súdy odpovedali na námietky tykajúce sa existencie neprijateľných zmluvných podmienok konštatovaniami o neexistencii neprijateľných zmluvných podmienok v Úverovej zmluve zo dňa I. „bez toho, aby sa venovali (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky vo vzťahu k možnosti veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.“ Dovolateľ v podanom dovolaní neoznačil predchádzajúce súdne rozhodnutie, v ktorom by súd aspoň stručne poskytol právne posúdenie (odôvodnil prijateľnosť) zmluvnej podmienky uvedenej v článku V. Omeškanie poberateľa úveru a zmluvná pokuta body 2. a 3. úverovej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného 1/. Zo zistených skutočností, že konanie o mimosúdnom výkone záložného práva (o zdržanie sa výkonu záložného práva a úkonov smerujúcich k realizácii dobrovoľnej dražby), v ktorom naviac žalobkyňa sama navrhla skúmanie zmluvných podmienok, predstavuje konanie nasledujúce po prijatí rozhodnutia s právnou silou rozhodnutej veci (11C/129/2014), vyplýva, že boli splnené podmienky predpokladané v citovanom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C 421/14 pre posúdenie pripadne nekalej povahy ostatných, v predchádzajúcich súdnych rozhodnutia nepreskúmaných podmienok úverovej zmluvy (o mimoriadnej splatnosti úveru; článok V. Omeškanie poberateľa úveru a zmluvná pokuta body 2. a 3. úverovej zmluvy), a preto neexistuje procesný dôvod pre nepokračovanie v konaní a zastavenie konania z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci. 7.9. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľ neopodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. d) CSP, pretože nenastala prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Zároveň neopodstatnene uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, pretože odvolací súd sa dostatočne vysporiadal s jeho odvolacou námietkou nesplnenia tejto procesnej podmienky. 8. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania aj z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací dôvod vymedzil nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože sa podľa neho odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súdy neaplikovali slovenský právny poriadok, konkrétne § 53 ods. 9 OZ účinný v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj v čase vyhlásenia predčasnej splatnosti, nevyjadril sa k jeho námietke, že právoplatné rozhodnutie o plnení tvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci o žalobe o určenie, či tu právo je alebo nie, a že zo strany okresného súdu došlo k účelovému výberu odsekov rozhodnutí Súdneho dvora EÚ,

ktoré však odporujú celkovému účelu a zmyslu uvedených rozhodnutí; nevysporiadal ani s námietkou, ktorou namietal arbitrárnosť postupu okresného súdu, ktorým ho zaviazal na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.000 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia; riadne sa nevysporiadal s námietkou ohľadom výšky primeraného finančného zadosťučinenia a dôvodom priznania tohto plnenia. 8.1. Dovolací súd skúmal, či došlo k namietanej procesnej vade a dospel k záveru, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy odvolacieho aj okresného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie spolu s odvolacím súdom uviedli, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzali, ako ich vyhodnotili, jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti vzali za preukázané, teda z akého skutkového stavu veci vychádzali, ktoré ustanovenia zákona aplikovali a ako vec právne posúdili a zároveň sa vysporiadali s podstatnými vyjadreniami a námietkami strán sporu. 8.2. Odvolací súd sa, ako už bolo vyššie uvedené, k námietke nesplnenia procesnej podmienky neexistencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci podrobne vyjadril v ods. 34 - 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom upozorňoval na charakter predmetného sporu ako spotrebiteľského sporu a poukazoval na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-421/14, C-600/19 a C-178/23 týkajúce sa súdneho prieskumu neprijateľných zmluvných podmienok v rôznych fázach súdneho konania. 8.3. Odvolací súd sa zároveň vo svojom rozhodnutí venoval právnemu posúdeniu zmluvnej podmienky upravujúcej právo veriteľa vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru, ktorá v čase uzatvorenia zmluvy ako aj čase vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru v danej veci bola upravená v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, v ods. 40 až 44 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Na klauzulu o predčasnej splatnosti obsiahnutú v úverovej zmluve v čl. V. Omeškanie poberateľa úveru v bodoch 2. a 3. aplikoval článok 3 ods. 1 Smernice Rady z 05. apríla 1993 č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a § 53 ods. 1, 2, 3 a 5 Občianskeho zákonníka, pričom zohľadnil judikatúru Súdneho dvora reprezentovanú rozsudkami Súdneho dvora z 26. 01. 2017 vo veci C-421/14 a z 9. novembra 2023 vo veci SP, CI/Všeobecná úverová banka a. s. C-598/21. Právne závery odvolacieho súdu v otázke neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemožno označiť za svojvoľné, arbitrárne. Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ v uplatnenej námietke vytýka odvolaciemu súdu nesprávne právne závery. Nesprávnosť právneho posúdenia však nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ale iba jeho prípustnosť podľa § 421 CSP, ktorý dovolací dôvod napokon dovolateľ v ďalšom obsahu svojho dovolania aj uplatnil. To, že dovolateľ polemizuje s konkrétnymi právnymi závermi odvolacieho súdu, (s ktorými iba nesúhlasí a považuje ich za nesprávne), vylučuje arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pričom takáto polemika prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá. 8.4. Vo vzťahu k dovolacej námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia otázky primeraného finančného zadosťučinenia a jeho výšky dovolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie v ods. 47 až 57 rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd v rámci vyporiadania sa s odvolacími námietkami v tejto časti citoval rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 01. 2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017. V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku podrobne rozoberal dôvody svojho rozhodnutia, keď uviedol nasledovné: „51. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Tvrdenie žalobkyne o úspechu v základnom konaní bolo preukázané vyslovením neprijateľnosti zmluvných podmienok vo výroku I. odvolaním napadaného rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré spôsobili zoplatnenie dlhu z úveru a jeho následné uplatnenie, ako aj umožnili pokračovať vo výkone dobrovoľnej dražby. .... 52. Odvolací súd uvádza, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že najprv musí byť v jednom súdnom konaní spotrebiteľ úspešný a až následne ako úspešný si môže uplatniť právo na primerané finančné zadosťučinenie. ... 53. Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo od získavania

plnení, na ktoré dodávateľovi nárok nevznikol, či už v dôsledku neprijateľnosti zmluvných podmienok (ako v prejednávanej veci), a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. ... 54. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky skutočnosti, ktoré viedli žalobkyňu - spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Tak to bolo aj v prejednávanej veci, keď súd prvej inštancie považoval za adekvátnu a primeranú výšku finančného zadosťučinenia v sume 2.000 eur. Je zrejmé, že žalobkyňa s prihliadnutím na postoj žalovaného 1/, ktorý v tomto súdnom konaní spochybňoval dôvodnosť podanej žaloby, bola dlhodobo nedôvodne vystavená stavu právnej neistoty. 55. Pri dôvodnosti uplatneného nároku na priznanie finančného zadosťučinenia, vzal odvolací súd do úvahy nielen tú skutočnosť, že neprijateľná zmluvná podmienka, neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, je spôsobilá negatívne zasiahnuť do majetkovej sféry spotrebiteľa a potenciálne ohroziť jeho sociálny či rodinný život, ale zohľadnil aj postoj žalobkyne - spotrebiteľa, ktorá sa aj napriek jej postaveniu slabšej zmluvnej strany vo vzťahu k dodávateľovi rozhodla brániť svoje spotrebiteľské práva a prispela tak k dosiahnutiu vyššej kvality života, mysliac pri tom na to, že vďaka žalobkyni vyšlo najavo, že dodávateľ uzatvára formulárové zmluvy o úvere so spotrebiteľmi, v rámci ktorých používa zmluvnú podmienku v totožnom, neprijateľnom znení. Je na mieste, aby spotrebitelia poukazovali na neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. 56. Pokiaľ teda súd prvej inštancie priznal žalobkyni sumu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol, odvolací súd považuje túto sumu za primeranú a zodpovedajúcu okolnostiam tohto prípadu. Cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od recidívy a na upustenie od porušovania spotrebiteľských práv, a to uložená suma 2.000 eur predstavuje. 57. Skutočnosť, že Úverovú zmluvu s neprijateľnými zmluvnými podmienkami žalovaný 1/ nekoncipoval, nezbavuje žalovaného 1/ zodpovednosti za porušenie svojich zákonných povinností. Domáhať sa práva na primerané finančné zadosťučinenie má spotrebiteľ voči porušiteľovi (dané základným konaním) a od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Žalovaný 1/ môže fakticky vykonávať práva pôvodného veriteľa z Úverovej zmluvy a domáhať sa zaplatenia pohľadávky z nej. Je teda subjektom, ktorý bol oprávnený prijímať plnenia z úveru. Ak žalovaný 1/ na jednej strane je subjektom, ktorý je oprávnený na plnenie voči dlžníkovi, tak na druhej strane ostáva jeho vecná legitimácia zachovaná aj v prípade, ak žaloba týkajúca sa spotrebiteľskej zmluvy smeruje voči nemu ako žalovanému. Nadobudnutie pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je spotrebiteľom, je rizikom, že v súdnom konaní budú zmluvné podmienky, postupy veriteľov podrobené skúmaniu súdom a v prípade zistenia porušenia právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa budú voči zodpovednej osobe vyvodené následky a uložené sankcie predpokladané zákonom.“ 8.5. V reakcii na dovolacie argumenty žalovaného 1/ dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalovaný 1/ preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). 8.6. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani

právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 9. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného 1/ nie je podľa § 420 písm. d) a f) CSP prípustné, preto dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. 10. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval aj z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Formuloval dve právne otázky, od ktorých riešenia podľa neho záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré podľa neho v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli ustálene vyriešené, a to: „1. či je súd povinný aplikovať na vyhlásenie predčasnej splatnosti splátkového úveru zo spotrebiteľskej zmluvy § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“) v znení účinnom do 31. októbra 2024, pokiaľ k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti ako aj uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy došlo do 31. októbra 2024, t. j. v čase účinnosti predmetného zákonného ustanovenia 2. či možno zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorej obsah priamo vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia § 53 ods. 9 OZ označiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku.“ 10.1. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie (ne) prijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v článku V. Omeškanie poberateľa úveru a zmluvná pokuta, bod 2. a 3. úverovej zmluvy upravujúcej právo veriteľa vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru. 10.2. Odvolací súd svoj záver o neprijateľnosti citovanej zmluvnej podmienky odôvodnil v ods. 40 až 44 odôvodnenia svojho rozsudku. Na klauzulu o predčasnej splatnosti obsiahnutej v Úverovej zmluve, v čl. V. Omeškanie poberateľa úveru v bodoch 2. a 3. aplikoval článok 3 ods. 1 Smernice Rady z 05. apríla 1993 č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a § 53 ods. 1, 2, 3 a 5 Občianskeho zákonníka, pričom zohľadnil judikatúru Súdneho dvora reprezentovanú rozsudkami Súdneho dvora EÚ z 26. 01. 2017 vo veci C-421/14 a z 9. novembra 2023 vo veci C-598/21. 11. Vo vzťahu k obom otázkam dovolací súd uvádza, že zodpovedanie týchto otázok je bez potenciálu privodiť iné rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože obe otázky opomínajú čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“), podľa ktorého smernica zaväzuje všetky členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý má byť dosiahnutý, pričom ponecháva vnútroštátnym orgánom právomoc, pokiaľ ide o formu a prostriedky, a čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý prakticky znamená, že ak je v oblasti, ktorú upravuje právo EÚ, slovenský zákon v rozpore s priamo záväzným právom EÚ, má sa uplatniť právo EÚ. Platí, že smernica sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať (rozsudok Súdneho dvora Dominguez z 24. 1. 2012, C-282/10, ods. 37). To však nemení nič na tom, že prijatie všetkých všeobecných alebo osobitných opatrení potrebných na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou je záväznou povinnosťou členského štátu a jeho orgánov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (rozsudok Súdneho dvora Commune de Mesquer z 24. 6. 2008, C-188/07, ods. 83). Povinnosť posúdiť ex offo neprijateľnosť zmluvných podmienok predstavuje procesnú požiadavku, ktorá neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány (rozsudok Súdneho dvora Kušionová z 10. 9. 2014, C-34/13, ods. 67). Z uvedeného vyplýva, že citované ustanovenie Občianskeho zákonníka (§ 53 ods. 9) bez ohľadu na jeho slovné znenie v histórii sú súdy Slovenskej republiky povinné v každom čase vykladať eurokonformne, t. j. v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 ods. 3 ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je vnútorne spätá so systémom ZFEÚ, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez, z 24. 1. 2012, C-282/10, ods. 24). Nestačí argument, že súd nenašiel taký rozsudok Súdneho dvora, ktorý by vo všetkých aspektoch mohol aplikovať na ním posudzovanú vec, ale súd je povinný aj bez toho, aby v ním posudzovanej veci existovalo rozhodnutie Súdneho dvora, aplikovať vnútroštátnu právnu úpravu spôsobom, ktorý je v súlade s cieľmi aplikovanej smernice, teda tak, aby bola zaručená ochrana spotrebiteľa, ako to vyžaduje čl. 38 charty, ktorú je súd povinný aplikovať ex offo. 12. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní namieta, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ sú zmluvné podmienky, ktorých obsah odrážajú znenie zákonného ustanovenia členského štátu, vylúčené z pôsobnosti Smernice Rady 93/13/EHS a nemôžu byť na základe tejto smernice posúdené ako neprijateľné zmluvné podmienky, dovolací súd poukazuje, že odpoveď na predmetnú námietku ponúka priamo citovaný rozsudok Súdneho dvora vo veci C-598/21, ktorý konštatoval, že pokiaľ sa ustanovenia

§ 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka neuplatnia v spotrebiteľských zmluvách automaticky, ale pre ich uplatnenie je potrebná dohoda medzi účastníkmi konania, potom takáto dohoda o možnosti predčasného zosplatnenia úveru nepredstavuje zmluvnú podmienku, ktorá ,,odráža záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a preto podlieha preskúmaniu jej prijateľnosti v zmysle citovanej smernice (rozsudok vo veci C-598/21, ods. 67 až 71 odôvodnenia). 13. Súdny dvor zároveň poskytol výklad smernice 93/13/EHS v spojení s Chartou základných práv Európskej únie v tom zmysle, že ich ustanovenia „bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej súdne preskúmanie nekalej povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere nezohľadňuje proporcionalitu možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi uplatniť právo, ktoré mu vyplýva z tejto klauzuly, s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou nesplnenia zmluvných povinností zo strany spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené vo vzťahu k celkovej výške úveru a dĺžke trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej klauzuly povedie k tomu, že predajca alebo dodávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na základe tejto klauzuly predajom rodinného obydlia spotrebiteľa v mimosúdnom konaní“. Z uvedeného je zrejmé, že vnútroštátne súdy by mali podrobiť zmluvné dojednania v spotrebiteľských zmluvách o možnosti predčasného zosplatnenia úveru alebo pôžičky kontrole neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a to najmä s prihliadnutím na proporcionalitu, teda rozsah nezaplatených splátok vo vzťahu k celkovej výške úveru a dĺžke trvania zmluvy. 14. Pokiaľ dovolateľ namieta, že konajúce súdy žiadnym spôsobom nezistili skutkový stav v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, a teda skutočné omeškanie dlžníkov, dovolací súd uvádza, že kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok je vždy abstraktná, teda nie je podstatné, za akých konkrétnych okolností veriteľ danú zmluvnú podmienku aktivoval, podstatné je len to, či samotné znenie tejto podmienky obsahuje uvedené kritériá proporcionality. Neprijateľnú zmluvnú podmienku nemožno dodatočne modifikovať (C-618/10). Zmluvná podmienka, v ktorej je možnosť predčasného zosplatnenia úveru tak široko formulovaná, že umožňuje banke vyhlásiť mimoriadnu splatnosť v prípade akéhokoľvek porušenia zmluvy spotrebiteľom, môže byť považovaná za neprijateľnú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. 15. Práve vzhľadom na závery vyslovené Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku č. C 598/21 vo veci SP, CI verzus Všeobecná úverová banka a.s., bol zistený nesúlad § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024, ktorého použitia sa dovolateľ v prejednávanej veci domáha, s právnymi normami Európskej únie, najmä so smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú.v. ES L 95, 21. 4. 1993). Zistený nesúlad viedol Slovenskú republiku k prijatiu zákona č. 254/2024 Z. z., účinného od 01. novembra 2024, ktorým sa zmenil Občiansky zákonník práve v dotknutom ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (viď dôvodová správa k zákonu č. 254/2024 Z. z.). Novelizované znenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka aj výslovne ukladá pri úprave zmluvnej podmienky práva veriteľa na predčasnú splatnosť dlhu spotrebiteľa plneného v splátkach zohľadňovať proporcionalitu, teda rozsah nezaplatených splátok vo vzťahu k celkovej výške úveru a dĺžke trvania zmluvy. 16. Dovolateľom formulované otázky nemajú teda charakter takej otázky, od vyriešenia ktorých by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Za tohto stavu ich riešenie nemá v preskúmavanej veci žiadne opodstatnenie. Dovolací súd dospel preto k záveru, že nebol splnený jeden zo základných predpokladov prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 CSP. 17. Dovolateľ teda v dovolaní nevymedzil právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a následne malo zakladať nesprávne právne posúdenie veci. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. 18. Dovolací súd preto uzatvára, že dovolateľom formulované otázky nepredstavujú vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a preto dovolanie v tejto časti nie je prípustné. Z tohto dôvodu dovolací súd dovolanie žalovaného 1/, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie

veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. 19. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni ich náhradu nepriznal, pretože jej žiadne preukázané trovy dovolacieho konania nevznikli (R 72/2018). 20. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.