Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 3Obdo/7/2025 7820201089 27. 05. 2026 JUDr. Jaroslava Fúrová ECLI:SK:NSSR:2026:7820201089.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v spore žalobcu: Attila Ondrej AUTOCENTRUM, so sídlom Gemerská 563, 049 51 Brzotín, IČO: 32 997 876, zastúpeného JUDr. Jozefom Chmurom, advokátom, so sídlom Zvonárska 8, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 008 248, proti žalovanej: TONE s.r.o., so sídlom Čučmianska Dlhá 26, 048 01 Rožňava, IČO: 36 216 640, zastúpenej Mgr. Marcelom Fandákom, LL.M., advokátom, so sídlom Kováčska 40, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 42 247 161, o zaplatenie 25 000 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Cob/44/2024-271 z 15. mája 2024, takto rozhodol: I. Dovolanie z a m i e t a . II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 4Cob/44/2024-271 z 15. mája 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) vo výroku I. zmenil výrok I. rozsudku Okresného súdu Rožňava č. k. 12Cb/2/2020-218 z 12. mája 2023 v spojení s opravným uznesením č. k. 12Cb/2/2020-258 z 4. marca 2024 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 25 000 eura, úrok z omeškania vo výške 9.00% ročne zo sumy 25 000 eura od 14. mája 2020 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eura, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, vo výroku II. potvrdil výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie a vo výroku III. priznal žalobcovi proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že z obsahu spisu zistil, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 3. apríla 2020 si žalobca uplatnil pohľadávku proti žalovanej vo výške 25 000 eura titulom ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo dňa 6. apríla 2016. Peňažné prostriedky v sume 25 000 eura uhradil žalovanej obchodnej spoločnosti na jej účet v ten istý deň, t. j. dňa 6. apríla 2016, čo nesporne vyplýva z výpisu z účtu žalobcu vo VÚB, a.s.. V tomto výpise v kolónke Informácia pre príjemcu je uvedené „pôžička“. Táto úhrada nebola počas celého konania sporná vyplývajúc z výpovedí žalobcu, konateľky žalovanej aj svedka. Sporným bol iba titul pohľadávky - zmluva o úvere, ktorý súd prvej inštancie správne prekvalifikoval na zmluvu o pôžičke, v zmysle záverov predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu (uznesenie č. k. 4Cob/125/2022-178 zo dňa 20. decembra 2022) s prihliadnutím na charakter zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu, pri ktorom zmluva vznikne až uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia predmetu pôžičky, čo bolo v predmetnej veci žalobcom aj preukázané. Rovnako strany sporu zhodne tvrdili, že uvedená pôžička bola bezúročná. 2.1. K žalovanou namietanému definovaniu záväzku zo zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu ako obchodnoprávneho vzťahu odvolací súd poukázal na bod 23. svojho predchádzajúceho rozhodnutia
(sp. zn. 4Cob/125/2022), že zmluvu o pôžičke môžu uzatvoriť aj podnikatelia, ak to súvisí s ich podnikateľskou činnosťou, teda nielen peňažný ústav alebo spoločnosť, ktorá má v predmete činnosti poskytovanie úverov. Na takýto vzťah zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi podnikateľmi, ktorým je aj žalovaná, je preto potrebné aplikovať ustanovenia § 261 ods. 1, 8 a 9 Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“), podľa ktorých sa Obchodným zákonníkom spravujú vzťahy medzi podnikateľmi, ktoré sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Ak pri výkone svojej podnikateľskej činnosti uzatvoria zmluvu, ktorá nie je upravená v Obchodnom zákonníku, ale v Občianskom zákonníku, napríklad aj zmluva o pôžičke, upravená v § 657 Občianskeho zákonníka, sa samotná zmluva o pôžičke uzatvorená medzi podnikateľmi, teda obsah zmluvy, vznik, zmena, zánik zmluvy, budú riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ale ďalšie vzťahy z takejto zmluvy o pôžičke plynúce - napr. premlčanie, náhrada škody, sa budú riadiť podľa ust. § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, ustanoveniami Obchodného zákonníka. To znamená, že v prejednávanom spore sa zmluva o pôžičke, uzatvorená medzi stranami tohto sporu ako podnikateľmi dňa 6. apríla 2016, teda jej obsah - vznik, zmena, zánik, bude riadiť ust. § 657 Občianskeho zákonníka, a premlčanie nárokov z tejto zmluvy o pôžičke sa bude riadiť ustanoveniami § 387 a nasledujúcich Obchodného zákonníka o premlčaní, premlčacia doba preto podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka je štyri roky. 2.2. Odvolací súd ďalej uviedol, že stranami sporu boli dva podnikateľské subjekty a majetkový prospech získala žalovaná ako právnická osoba, a teda neboli finančné prostriedky pripísané na súkromný účet konateľky spoločnosti alebo jej manžela, preto mal za preukázané, že ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah medzi podnikateľmi, ktorý má s prihliadnutím na všetky okolnosti súvislosť s ich podnikateľskou činnosťou. Z ustanovenia § 658 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Avšak v prípade, že tieto úroky dohodnuté neboli, nemožno vyvodiť záver, že táto pôžička nebola realizovaná v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu a žalovanej. Otázka reálneho dosiahnutia zisku je súčasťou podnikateľskej stratégie v tomto prípade žalobcu, a je teda na žalobcovi, či v zmluve o pôžičke budú aj dohodnuté úroky. Už nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 70/18 bola koncipovaná myšlienka, že zo samotnej konštrukcie obchodných záväzkových vzťahov vyplýva, že aj keď sa v obchodných záväzkových vzťahoch použije právna úprava zmluvného typu upravená len v Občianskom zákonníku, neprestáva byť tento vzťah obchodnoprávnym vzťahom. 2.3. Ďalej odvolací súd konštatoval, že žalobca nepreukázal, že bola dohodnutá lehota splatnosti poskytnutej pôžičky, t. j. splatnosť pohľadávky nebola pri uzatvorení zmluvy o pôžičke a ani následne dohodnutá a v tejto otázke žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Rešpektujúc rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít (R 28/1984, R 91/2004, 3Cdo/174/2016) dospel k záveru, že premlčacia doba v prípade predmetnej pôžičky začala plynúť dňa 7. apríla 2016, t. j. hneď nasledujúci deň po uzavretí zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou, kedy žalobca už týmto dňom mohol požadovať od žalovanej vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov. Žalobca podal žalobu dňa 3. apríla 2020, teda pred uplynutím premlčacej lehoty v zmysle § 397 Obchodného zákonníka, ktorá je štyri roky. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie na námietku premlčania uplatnenú v konaní žalovanou preto správne neprihliadol. 2.4. K omeškaniu žalovanej odvolací súd uviedol, že lehota splatnosti medzi stranami sporu dohodnutá nebola a žalobca mohol vyzvať žalovanú na vrátenie peňažných prostriedkov ešte pred podaním samotnej žaloby. Keďže tak neurobil, žalovaná sa dozvedela o podanej žalobe a o tom, že žalobca žiada vrátenie poskytnutej pôžičky zo dňa 6. apríla 2016, dňom, keď jej bola žaloba spolu s inými písomnosťami zo súdu doručená do jej dátovej schránky dňa 13. mája 2020, a preto až nasledujúcim dňom t. j. dňom 14. mája 2020 sa žalovaná dostala do omeškania so zaplatením peňažných prostriedkov vo výške 25 000 eura. Z tohto dôvodu odvolací súd priznal žalobcovi úrok z omeškania až počnúc dňom 14. mája 2020, pričom sa nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý priznal žalobcovi úrok z omeškania už odo dňa 7. apríla 2016, čím v uvedenom rozsahu zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a v prevyšujúcej časti, t. j. v časti priznania úrokov z omeškania pred dňom 14. mája 2020, žalobu zamietol. 2.5. Odvolací súd uzavrel, že rovnako ako súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzavretá dohoda o poskytnutí finančných prostriedkov, pričom reálne došlo aj k ich odovzdaniu a to prevodom na účet žalovanej. Zo strany žalovanej však k vráteniu týchto prostriedkov nedošlo, a za vecne správne považoval aj rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa priznania žalobcovi paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eura v súlade s ustanovením § 396c ObZ a § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorým dovolaciemu súdu navrhuje, aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie eventuálne aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Žalovaná dovolacie dôvody vymedzila vadami podľa § 420 písm. f) CSP a nesprávnym právnym posúdením veci v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 3.1. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP došlo podľa žalovanej tým, že krajský súd nedostatočne odôvodnil napadnuté rozhodnutie. Poukázala na to, že v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu namietala záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého je právny vzťah medzi ňou a žalobcom obchodnoprávnym vzťahom. Ide o zásadnú námietku žalovanej, pretože v prípade, že sa predmetný vzťah posúdi ako občiansko-právny bude nárok žalobcu premlčaný. Podľa jej názoru predmetný právny vzťah nenapĺňa základné zákonné predpoklady podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, a preto je vzťahom občianskoprávnym. Uviedla, že v odvolaní poukázala na skutočnosť, že relevantné okolnosti na strane žalobcu jednoznačne nasvedčujú tomu, že poskytovanie finančných prostriedkov nevykonával ako svoju podnikateľskú činnosť, pretože (i) žalobca nemá žiadne takéto alebo obdobné oprávnenie, čo nasvedčuje tomu, že poskytovanie pôžičiek sa netýka jeho podnikateľskej činnosti (ii) žalobca nebol spôsobilý uviesť, kedy a v akých sumách poskytoval pôžičky, a to ani žalovanej prípadne iným subjektom, či už personálne prepojených so žalovanou alebo iným tretím osobám, čo nasvedčuje tomu, že poskytovanie pôžičiek žalobca nevykonáva a nevykonával ako sústavnú činnosť, ale jednalo sa jednorazové príležitostné poskytnutie pôžičky (iii) žalobca poskytol žalovanej finančné prostriedky bezodplatne, a teda žalobca neposkytoval pôžičku za účelom dosiahnutia zisku. Namietala, že krajský súd v odôvodnení rozhodnutia vôbec nereagoval na argumentáciu žalovanej, ktorá poukazovala na absenciu akýchkoľvek dôkazov o tom, že by žalobca poskytol okrem pôžičky, ktorá je predmetom konania aj ďalšie pôžičky, či už žalovanej alebo iným subjektom. Ide pritom o zásadnú skutočnosť, pretože ak sa nepreukáže, že žalobca poskytoval pôžičky opakovane a nielen jednorazovo, či príležitostne, nebude možné konštatovať, že žalobca napĺňa definičný znak podnikania, konkrétne sústavnosť podnikateľskej činnosti v oblasti poskytovania pôžičiek. Podľa žalovanej sa krajský súd, aj s argumentáciou žalovanej o absencii ďalšieho definičného znaku podnikania, konkrétne vykonávania činnosti za účelom dosiahnutia zisku, vysporiadal spôsobom, ktorý je nepreskúmateľný. Krajský súd mal za preukázané, že právny vzťah medzi stranami sporu je obchodno-právny na tom základe, že majetkový prospech získala žalovaná spoločnosť, a finančné prostriedky neboli pripísané na súkromný účet konateľky spoločnosti. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v predmetnom záväzkovom vzťahu bol žalobca veriteľom, a žalovaná dlžníkom. Z povahy veci vyplýva, že subjektom, ktorý môže dosahovať zisk v tomto prípade je veriteľ, ktorý môže za poskytnutie finančných prostriedkov požadovať odplatu vo forme úroku. Finančné prostriedky, ktoré žalovaná obdržala od žalobcu, nemožno považovať za majetkový prospech, keďže jej boli poskytnuté titulom pôžičky. Ďalej pokiaľ krajský súd uviedol že: „otázka reálneho dosiahnutia zisku je súčasťou podnikateľskej stratégie v tomto prípade žalobcu, a je teda na žalobcovi, či v zmluve o pôžičke budú aj dohodnuté úroky“, podľa názoru žalovanej o podnikateľskej stratégii je však možno uvažovať len v prípade, ak by poskytovanie pôžičiek bolo súčasťou podnikateľskej činnosti žalobcu. Z doterajšieho konania vyplýva, že žalobca jednorazovo poskytol pôžičku, a teda poskytovanie pôžičiek nebolo jeho sústavnou činnosťou. Namietala, že v tomto smere ide u umelý skutkový konštrukt krajského súdu, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ako taký predstavuje hraničný skutkový exces. Zo samotných vyjadrení žalobcu je zrejmé, že pri poskytovaní pôžičky nebolo jeho cieľom dosiahnuť zisk ani iný prospech, ktorý by bol súčasťou jeho podnikateľskej stratégie, ale jeho cieľom bolo pomôcť spoločnosti, s ktorej konateľmi mal priateľské vzťahy. Z uvedeného je podľa žalovanej zrejmé, že krajský súd sa nevysporiadal s jej zásadnými námietkami, ktoré by mali podstatný vplyv na výsledok konania, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces. 3.2. Žalovaná tiež namietla nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, pričom posúdenie veci krajským súdom záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu. Rozhodujúcou právnou otázkou v označenej veci podľa žalovanej bolo, či môže byť ako podnikateľský vzťah podľa § 261 odsek 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka posúdený záväzkovo-právny vzťah medzi podnikateľmi, v ktorom veriteľ (fyzická osoba zapísaná v živnostenskom registri bez osobitného oprávnenia poskytovať úvery a pôžičky) jednorazovo poskytne bezúročnú pôžičku druhému podnikateľovi (právnickej osobe)? Žalovaná mala za to, že krajský súd právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou, ktorý vznikol titulom poskytnutia bezúročnej pôžičky nesprávne posúdil ako obchodnoprávny (§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka), pričom jeho myšlienkový
konštrukt o obchodnoprávnej povahe tohto vzťahu podľa nej ignoruje zákonom ustanovené definičné kritéria podľa § 261 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a v tomto smere podľa názoru dovolateľky predstavuje extrémne vybočenie pri interpretácii a následnej aplikácii označených ustanovení Obchodného zákonníka. Uviedla, že konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého: „otázka reálneho dosiahnutia zisku je súčasťou podnikateľskej stratégie v tomto prípade žalobcu, a je teda na žalobcovi, či v zmluve o pôžičke budú aj dohodnuté úroky.“, v sebe jednak obsahuje skutkový predpoklad („podnikateľská stratégia“) signalizujúci, že žalobca takúto činnosť vykonával opakovane, čo v konaní nebolo preukázané žiadnym dôkazným prostriedkom a jednak jeho súčasťou je nesprávny záver, podľa ktorého ak sa jedna zo zmluvných strán rozhodne vykonávať akúkoľvek činnosť, pri ktorej je od jej počiatku s ohľadom na všetky okolností zrejmé, že ju nebude vykonávať za účelom dosiahnutia zisku (v tomto prípade poskytnutie bezúročnej pôžičky), tak takúto činnosť možno hodnotiť ako podnikateľskú a v prípade vzniku právneho pomeru tento možno posudzovať cez prizmu Obchodného zákonníka. V súvislosti s bezodplatným poskytnutím finančných prostriedkov považovala žalovaná za potrebné zvýrazniť tú skutočnosť, že takáto činnosť jednoznačne vylučuje, aby žalobca v tomto smere postupoval za účelom dosiahnutia zisku ako jedným z hlavných kvalifikačných znakov podnikania. Úrok je v tomto smere odplatou za poskytnutie finančných prostriedkov a zároveň vyjadrením toho, že táto činnosť sa vykonáva za účelom dosiahnutia zisku (majetkového prospechu). Ak žalobca poskytol finančné prostriedky bez úroku, tak za túto činnosť zároveň ani nič nezískal, a preto nemohol z tejto činnosti dosiahnuť majetkový prospech (zisk). Žalobca v tomto smere netvrdil, že by dosiahol touto činnosťou majetkový prospech v inej podobe alebo že tento postup mal byť súčasťou jeho širšej stratégie pri (nezákonnom/neoprávnenom) poskytovaní úverov alebo pôžičiek, ktorej orientácia mala smerovať k akejsi konkurenčnej výhode. Záverom žalovaná uviedla, že ak poskytovanie finančných prostriedkov je vykonávané spôsobom, že: a) žalobca (veriteľ) nemá žiadne takéto alebo obdobné oprávnenie, čo nasvedčuje tomu, že poskytovanie pôžičiek sa netýka jeho podnikateľskej činnosti, b) žalobca (veriteľ) nevykonával túto činnosť sústavne a nebol spôsobilý ani uviesť, kedy a v akých sumách poskytoval pôžičky a to ani žalovanej prípadne iným subjektom, či už personálne prepojeným so žalovanou alebo iným tretím osobám, ale jednalo sa jednorazové príležitostné poskytnutie pôžičky, c) žalobca (veriteľ) poskytol žalovanej finančné prostriedky bezodplatne, a teda žalobca neposkytoval pôžičku za účelom dosiahnutia zisku, tak podľa názoru žalovanej nemožno z dôvodu absencie relevantných znakov uvedených v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka (napr. rozhodnutie vykonať činnosť bez dosahovania zisku, napr. ako pomoc) dospieť k záveru, že jednorazové poskytnutie bezúročnej pôžičky, hoci aj medzi podnikateľskými subjektmi, zároveň napĺňa normatívne znaky kritérií rozhodujúcich pre aplikáciu tretej časti Obchodného zákonníka. V naznačenom smere považuje žalovaná rozhodnutie krajského súdu za nesprávne. Nad rámec uvedeného poukázala na to, že predmetná otázka bola predmetom rozhodovania Krajského súdu v Prešove, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 4Cob/12/2020 potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Humenné. Okresný súd Humenné v prvostupňovom rozhodnutí posúdil povahu záväzkového vzťahu medzi stranami sporu - podnikateľmi, založeného Zmluvou o pôžičke, na základe ktorej veriteľ požičal dlžníkovi finančné prostriedky bezúročne ako občiansko-právny. Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 4Cob/12/2020 konštatuje: „Z vyššie citovaných ustanovení nepochybne vyplýva, že pre posúdenie záväzkového vzťahu ako vzťahu obchodnoprávneho nie je postačujúce, aby obe zmluvné strany boli podnikateľskými subjektmi, ale zároveň aby sa záväzkový vzťah týkal ich podnikateľskej činnosti, čo nepopiera žiadna zo sporových strán. Vychádzajúc z obsahu zmluvy o pôžičke z 01.11.2012, predovšetkým z čl. I bod 1 je nepochybné, že finančné prostriedky poskytnuté právnym predchodcom žalobcu boli poskytnuté bezúročne na účely všeobecného financovania, čo znamená, že k vráteniu pôžičky malo dôjsť bez akéhokoľvek zisku pre právneho predchodcu žalobcu. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom žalovaného, že zámerom právneho predchodcu žalobcu pri požičiavaní finančných prostriedkov nebolo získanie akýchkoľvek výhod z tohto právneho vzťahu plynúcich, teda nielen v spojení s úrokom z pôžičky, ale akýmkoľvek iným benefitom. Bez logickej súvislosti je potom argumentácia žalobcu, že poskytnutie pôžičky bolo prejavom podnikateľskej činnosti právneho predchodcu žalobcu.“ Žalovaná má z uvedených dôvodov za to, že záväzkový vzťah medzi ňou a žalobcom je občiansko-právny, a nie obchodno-právny, keďže predmetný právny vzťah nenapĺňa základné zákonné predpoklady podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, a to konkrétne sústavnosť podnikateľskej činnosti v oblasti poskytovania pôžičiek a vykonávanie činnosti za účelom dosiahnutia zisku. 4. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej vyjadril presvedčenie, že vymienený dovolací dôvod (resp. ani jeden z dvoch uvedených dôvodov) neexistuje, rovnako tak ako neexistuje žiaden iný dovolací dôvod v uvedenej veci. Podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie po jednoduchom preskúmaní
znesie akúkoľvek mieru kritického posúdenia so záverom, že prezentované závery obsiahnuté v podanom dovolaní neexistujú. Uviedol, že je na škodu žalovanej, že tak ako aktívne vystupuje v štádiu podávaných opravných a mimoriadnych opravných prostriedkov, nevystupovala rovnako proaktívne aj v konaní samom, možno by dokázala svoje tvrdenia preukázať, resp. o nich presvedčiť súd, čo sa nestalo, a to ani v rovine právnej ani vecnej. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie v súlade s ustanovením § 448 Civilného sporového poriadku zamietol ako nedôvodné a priznal mu trovy dovolacieho konania v plnej výške. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je potrebné zamietnuť. 6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. K dovolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP 7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť (vo všeobecnosti) taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 9. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10. Pretože dovolateľka namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je zachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 11. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 12. K námietkam dovolateľky týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 13. Žalovaná vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP predovšetkým namietala, že odvolací súd porušil jej právo na spravodlivý proces tým, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej argumentáciou poukazujúcou na absenciu dôkazov o tom, že žalobca poskytoval okrem predmetnej pôžičky aj ďalšie, čo by napĺňalo definičný znak podnikania - sústavnosť a s jej argumentáciou nepreukázania vykonávania činnosti žalobcu za účelom dosiahnutia zisku sa vysporiadal nepreskúmateľne. V súvislosti s predmetnou námietkou dovolací súd poukazuje na bod 27. a 28. rozhodnutia odvolacieho súdu (body 2.3. a 2.4. tohto rozsudku). Tieto dovolacie námietky nepovažuje dovolací súd za podstatné a rozhodujúce, keďže odvolací súd nezaložil svoje posúdenie právneho vzťahu medzi stranami sporu na tom, že na základe zisteného skutkového stavu boli naplnené definičné znaky podnikania . sústavnosť a dosahovanie zisku. 14. Odvolací súd k rozhodujúcim (kľúčovým) odvolacím námietkam žalobcu uviedol svoju argumentáciu v súlade so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie a vyplývajúcim z obsahu spisu. Dovolací súd preto nesúhlasí s tvrdením dovolateľky, že sa odvolací súd nevysporiadal s jej relevantnými odvolacími námietkami. Prízvukuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie nie je nedostatočné, či dokonca nepreskúmateľné. Nie je v žiadnom prípade možné prisvedčiť dovolateľke, že by sa súdy oboch inštancií vo svojich rozhodnutiach podrobne nevysporiadali so všetkým, čo vyšlo v konaní najavo. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaná ním vyjadruje len svoj nesúhlas s neúspechom v spore. Už v uznesení z 11. apríla 2019, sp. zn. 3Obdo/2/2019 dovolací súd skonštatoval, že prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu (prípadne aj súdu prvej inštancie), ktoré vyznelo v jeho neprospech. Vychádzajúc z obsahu spisu, odvolací súd podľa najvyššieho súdu dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré potvrdil záver súdu prvej inštancie o priznaní žalobcom uplatňovaného nároku na zaplatenie žalovanej sumy a pre ktoré neprihliadol na žalovanou vznesenú námietku premlčania, a nie je možné súhlasiť s dovolateľkou, že by sa odvolací súd nedostatočne vysporiadal s povahou záväzkového vzťahu medzi účastníkmi.
15. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Pokiaľ dovolateľka namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia, dovolací súd považuje v zmysle vyššie uvedeného túto námietku za nedôvodnú. 16. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľky dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalovaná preto neopodstatnene namietala, že jej odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). 17. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu podľa ust. § 420 písm. f) CSP nie je procesne daná. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP 18. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 19. Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka vymedzila nesprávnym právnym posúdením otázky či môže byť ako podnikateľský vzťah podľa § 261 odsek 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka posúdený záväzkovo-právny vzťah medzi podnikateľmi, v ktorom veriteľ (fyzická osoba zapísaná v živnostenskom registri bez osobitného oprávnenia poskytovať úvery a pôžičky) jednorázovo poskytne bezúročnú pôžičku druhému podnikateľovi (právnickej osobe)? 20. Odvolací súd k tejto otázke uviedol, že zmluvu o pôžičke môžu uzatvoriť aj podnikatelia, ak to súvisí s ich podnikateľskou činnosťou, teda nielen peňažný ústav alebo spoločnosť, ktorá má v predmete činnosti poskytovanie úverov. Na takýto vzťah zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi podnikateľmi, ktorým je aj žalovaná, je preto potrebné aplikovať ustanovenia § 261 ods. 1, 8 a 9 Obchodného zákonníka. Stranami sporu boli dva podnikateľské subjekty a majetkový prospech získala žalovaná ako právnická osoba, a teda neboli finančné prostriedky pripísané na súkromný účet konateľky spoločnosti alebo jej manžela, preto mal za preukázané, že ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah medzi podnikateľmi, ktorý má s prihliadnutím na všetky okolnosti súvislosť s ich podnikateľskou činnosťou. Z ustanovenia § 658 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Avšak v prípade, že tieto úroky dohodnuté neboli, nemožno vyvodiť záver, že táto pôžička nebola realizovaná v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu a žalovanej. Otázka reálneho dosiahnutia zisku je súčasťou podnikateľskej stratégie v tomto prípade žalobcu, a je teda na žalobcovi, či v zmluve o pôžičke budú aj dohodnuté úroky. Už nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 70/18 bola koncipovaná myšlienka, že zo samotnej konštrukcie obchodných záväzkových vzťahov vyplýva, že aj keď sa v obchodných záväzkových vzťahoch použije právna úprava zmluvného typu upravená len v Občianskom zákonníku, neprestáva byť tento vzťah obchodnoprávnym vzťahom. 21. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd pri posudzovaní charakteru zmluvného vzťahu medzi stranami sporu aplikoval ustanovenie § 261 ods. 1, 8 a 9 Obchodného zákonníka, a preto dovolací súd upravil právnu otázku nastolenú žalovanou takto: Môže byť ako podnikateľský vzťah podľa § 261
odsek 1 Obchodného zákonníka posúdený záväzkovo-právny vzťah medzi podnikateľmi, v ktorom veriteľ (fyzická osoba zapísaná v živnostenskom registri bez osobitného oprávnenia poskytovať úvery a pôžičky) jednorazovo poskytne bezúročnú pôžičku druhému podnikateľovi (právnickej osobe), t. j. bez toho, aby boli splnené kritériá v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka - sústavnosť podnikateľskej činnosti a jej vykonávanie za účelom dosiahnutia zisku? 22. Najvyšší súd konštatuje prípustnosť dovolania žalovanej podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keď dovolateľkou položená právna otázka ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a je otázkou zásadnou, keďže od jej vyriešenia a posúdenia právneho vzťahu medzi stranami sporu záviselo posúdenie otázky premlčania, ktoré namietla žalovaná, žalobcom uplatneného nároku. 23. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, Táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Podľa ods. 8 citovaného ustanovenia, Pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu. Podľa ods. 9 citovaného ustanovenia, Zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. 24. Dovolací súd konštatuje, že § 261 Obchodného zákonníka obsahuje „úvodnú normu“ z úpravy záväzkov v Obchodnom zákonníku. Vymedzuje hranicu medzi záväzkami, ktorých režim je podriadený iba Občianskemu zákonníku, a záväzkami, ktoré spadajú pod režim obchodnoprávny. Ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka je kogentné. Obsahuje kritériá pre určenie, kedy sa záväzkové vzťahy spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pokiaľ záväzkový vzťah nevyhovuje týmto kritériám, vzťahuje sa naň úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Pôsobnosť Obchodného zákonníka vymedzená v odseku 1 je daná jednak charakterom subjektov, ktoré do záväzkového vzťahu vstupujú - musí ísť o podnikateľov (§ 2 odsek 2 Obchodného zákonníka), a to na oboch stranách, a súčasne právna úprava vyžaduje, súvis s ich podnikateľskou činnosťou. V praxi sú tieto záväzkové vzťahy často označované, aj ako tzv. relatívne obchodné záväzkové vzťahy. Overenie prvej podmienky, t. j. že záväzok vznikol medzi podnikateľmi je v zásade jednoduché a nadväzuje na vymedzenie podnikateľa v ustanovení § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ak vznikne záväzok medzi dvomi alebo viacerými podnikateľmi, tak na to, aby išlo o relatívny obchodný záväzkový vzťah, musí byť zrejmé, že tento záväzok sa týka ich podnikateľskej činnosti. Obe uvedené kritériá relatívneho obchodu musia byť splnené kumulatívne, a to už pri vzniku samotného záväzkového vzťahu. Pod pojem „podnikateľská činnosť“ možno zaradiť realizáciu úkonov, ktorými dochádza k uskutočňovaniu podnikania podnikateľa. Vychádzajúc zo zákonodarcom použitého pojmu „ sa týka“ možno mať za to, že obsah tohto druhu obchodného záväzku nemusí znamenať priame vykonávanie niektorej z činností, ktoré má podnikateľ zapísané v obchodnom alebo inom (napr. živnostenskom ) registri, ale môže sa zapísaných činností týkať nepriamo. Aj podľa právnej doktríny do tejto kategórie je možné zaradiť aj také činnosti, ktoré nespadajú do výkonu samotného predmetu podnikania daného podnikateľa, a teda že ide o sústavnú činnosť, ale postačuje, že sú súčasťou (podporou) jeho podnikateľskej činnosti. Tieto činnosti sú nazývané aj ako činnosti akcesorické (Patakyová 2022, 1178). Uvedené závery potvrdil aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. Ndc/10/2024 z 27. marca 2024, v ktorom uviedol: „Obchodné záväzkové vzťahy vznikajú nielen v rámci predmetu podnikania (činnosť základná), ale aj z činností súvisiacich s predmetom podnikania (činnosť akcesorická). Inak povedané strany medzi sebou uzavreli zmluvný záväzok a teda medzi nimi existuje priamy zmluvný vzťah, pričom požadované plnenie bolo vyvodzované práve z havarijného zmluvného poistenia nákladného motorového vozidla. Preto medzi žalobkyňou a žalovanou v tomto prípade ide o obchodný záväzkový vzťah, a to s poukazom na ustanovenie § 261 <https://app.beck-online.sk/bo/ document-view.seam?documentId=pj5f6mjzheyv6njrgmxhaylsmftxeylgfuzdmmi&refSource=text> ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá kogentná právna norma vyjadruje spôsob úpravy obchodných záväzkových vzťahov, t. j. ustanovuje podmienky, po splnení ktorých sa obligatórne uplatní úprava Obchodného zákonníka.“ Je skôr výnimočné, aby podnikateľ pri realizácii jednotlivých úkonov uskutočnil taký úkon, ktorý nebude mať ani túto podpornú (akcesorickú) povahu pre jeho podnikanie, hoci to nie je možné pri určitých špecifických prípadoch vylúčiť (napr. darovanie majetku podnikateľa a pod.). 25. Vychádzajúc z uvedených premís posudzovaná zmluva o pôžičke, ktorá bola nesporne uzavretá medzi stranami sporu, ktorí sú podnikateľmi, bola správne odvolacím súdom posúdená ako
obchodnoprávny záväzkový vzťah, i keď pôžička bola poskytnutá jednorazovo a bez úroku. Skutočnosť, že žalobca nemá v predmete podnikania „poskytovanie pôžičiek“ bez ďalšieho neznamená, že sa táto činnosť netýka jeho podnikateľskej činnosti. Rozhodujúcou skutočnosťou v súvislosti s podnikateľskou činnosťou je, ako sa účel vzniku záväzku javí pri objektívnom posúdení. V prejednávanom spore nebolo súdmi nižšej inštancie spoľahlivo zistené a ustálené, za akým účelom bola pôžička žalovanej žalobcom poskytnutá, avšak nie je zrejmé, ako by bolo možné poskytnutie peňažných prostriedkov z účtu žalobcu ako podnikateľa - živnostníka na účet žalovanej obchodnej spoločnosti posúdiť ako občianskoprávny vzťah. Na posúdenie daného vzťahu ako obchodnoprávneho nemá vplyv skutočnosť, že sa na predmetný vzťah budú prípadne aplikovať aj normy občianskeho práva. Najvyšší súd nevzhliadol nesprávnosť ani v posúdení odvolacím súdom, že aj v prípade, že neboli úroky dohodnuté, čím podľa žalovanej nebol splnený kvalifikačný znak podnikania - účel dosiahnutia zisku, nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, že táto pôžička nebola realizovaná v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu, nakoľko otázka reálneho dosiahnutia zisku môže byť súčasťou jeho podnikateľskej stratégie, a teda bolo na ňom, či v zmluve o pôžičke budú dohodnuté aj úroky. 26. Pokiaľ žalovaná argumentovala rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Cob/12/2020, najvyšší súd v prvom rade uvádza, že nejde o rozhodnutie dovolacieho súdu, keďže krajský súd rozhodoval o odvolaní podanom proti rozhodnutiu okresného súdu, preto naň nemožno nazerať optikou § 421 CSP, ako ani § 48 ods. 1 CSP [IV. ÚS 273/2021 (58/2021) a II. ÚS 139/2021]. Dané rozhodnutie nie je ani publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a ani v ňom vyjadrený názor nie je opakovane vyjadrovaný v rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo akceptovaný (R 71/2018). Právne závery v ňom vyjadrené preto nie sú pre dovolací súd záväzné. 27. Najvyšší súd z vyššie uvedených dôvodov konštatuje, že dovolanie žalovanej bolo v rozsahu dovolacieho dôvodu § 420 písm. f) CSP neprípustné a v rozsahu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP prípustné, ale nebolo dôvodné, keď odvolací súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, preto dovolanie žalovanej podľa § 448 CSP zamietol. 28. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd v zmysle § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej sporovej strane v dovolacom konaní priznal náhradu trov dovolacieho konania. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.