Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 2Cdo/110/2025 6124201264 25. 06. 2026 JUDr. Mária Trubanová ECLI:SK:NSSR:2026:6124201264.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a členov senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu 365.bank, a. s., Bratislava, Dvořákovo námestie 4, IČO: 31 340 890, zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanému T. V., nar. M., K., o zaplatenie 9.046,96 Eur s prísl., vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10Csp/18/2024, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 26. februára 2025 sp. zn. 7CoCsp/39/2024, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a . Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Okresný súd Martin (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 6. júna 2024 č. k. 10Csp/18/2024-114 výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.003,19 Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol; výrokom III. žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 10 % a výrokom IV. určil, že o výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 1.1. V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa žalobným návrhom domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške 9.046,96 Eur, úroku z úveru 1.259,10 Eur, splatného úroku z omeškania 695,84 Eur a úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 9.046,96 Eur od 30. novembra 2022 do zaplatenia a tiež nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 18 Eur na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Úverová zmluva“) uzavretej medzi žalobcom 365.bank, a. s., (do 2. júla 2021 podnikajúca pod obchodným menom: Poštová banka, a. s.) a žalovaným dňa 3. februára 2017. 1.2. Žalovaný mal úver splácať v 96 mesačných splátkach, splatnosť prvej mesačnej splátky bola dohodnutá k 25. marcu 2017, termín konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý k 25. februáru 2025, žalovaný mal celkovo zaplatiť čiastku 21.309,29 Eur. 1.3. Žalovaný splátky úveru v stanovených termínoch riadne nesplácal, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy. Žalobca na uvedené listom zo 16. mája 2022, ktorý nazval Upozornenie - výzva na splatenie dlžnej čiastky úveru, upozornil žalovaného v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), že ku dňu 16. mája 2022 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 853,69 Eur a pozostáva z omeškaných splátok spolu vo výške 844,69 Eur, poplatkov vo výške 9 Eur. Žalobca žiadal, aby do 15 kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy žalovaný túto dlžnú čiastku uhradil, inak je oprávnený vyhlásiť úver za predčasne splatný a žiadať od žalovaného úhradu celej úverovej pohľadávky. Táto výzva sa do poznávacej sféry žalovaného dostala najneskôr 7. júna 2022, keďže nebola žalobcom v odbernej lehote vyzdvihnutá. Vzhľadom na to, že žalovaný zostal zjavne nečinný, žalobca vyhotovil list z 13. júna 2022 nazvaný Výzva na úhradu dlžnej sumy, v ktorom pre porušenie platobnej disciplíny vyhlásil vyššie uvádzaný úver za predčasne splatný k 13. júnu 2022
a požadoval priznať dlžnú istinu vo výške 9.446,96 Eur, zmluvný úrok v sume 758,3 Eur a poplatky za upomienky v sume 18 Eur. Uvedený list bol podaný na pošte v Bratislave dňa 14. júna 2022 a uložený na pošte v Martine dňa 16. júna 2022. Žalovaný na výzvu žalobcu nereagoval. 1.4. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vychádzajúc z podmienok v ustanovení § 53 ods. 9 v spojení s podmienkami v ustanovení § 565 OZ, predmetná výzva žalobcu zo 16. mája 2022 tieto zákonné podmienky nenapĺňa, pretože neuvedenie splátky vo výzve, pre ktorú veriteľ (žalobca) vyhlasuje predčasnú splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom, t. j. neuvedenie tejto splátky v notifikácii zo 16. mája 2022, spôsobuje neurčitosť týchto právnych úkonov veriteľa a tým aj ich absolútnu neplatnosť v zmysle ustanovenia § 39 OZ. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca úver platne nespoplatnil, z čoho vyplýva, že žalovaný ho mohol podľa pôvodnej dohody splácať tak, ako bolo dohodnuté, čiže vo forme 96 splátok, z ktorých posledná bola zročná k 25. februáru 2025. 1.5. Vychádzajúc ďalej z prehľadu o splácaní úveru žalovaným na základe predkladaných dokladov zo strany žalobcu, súd prvej inštancie dospel k záveru, že ku dňu 6. júna 2024, kedy o nároku žalobcu rozhodoval súd rozhodnutím vo veci samej, zročný dlh na úvere ku dňu rozhodovania súdu predstavoval sumu 6.003,19 Eur, ktorý zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi s príslušným úrokom z omeškania. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, keďže zročnosť ostatných splátok spotrebiteľského úveru nenastala (jedná sa o splátky zročné od 25. júna 2024 do budúcna). 1.6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd s poukazom na § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 26. februára 2025 č. k. 7CoCsp/39/2024-150 rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku II., III. a IV. potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny (prvý výrok). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zostal nedotknutý (druhý výrok), ktorým výrokom I. v časti bolo žalobe vyhovené a odvolaním žalobcu nebol tento výrok napadnutý, preto vo vzťahu k nemu nemohli nastať suspenzívne a devolutívne účinky. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (tretí výrok). 2.1. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní naplnenia podmienok zo strany žalobcu uvedených v ustanovení § 53 ods. 9 OZ, keďže výzva zo 16. mája 2022 zákonom predpokladané (vyžadované) hmotnoprávne podmienky neobsahovala, na základe čoho nemohlo dôjsť následne k vyhláseniu predčasnej, resp. mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru na základe listu - výzvy z 13. júna 2022. 2.2. Poukázal na vykonané dokazovanie súdu prvej inštancie a z neho vyplývajúce skutočnosti. Mal za to, že súd prvej inštancie správne poukázal na zmysel a účel právnej normy ustanovenia § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ, ktorým je informovanie spotrebiteľa o tom, s ktorou splátkou je v omeškaní a zároveň pre omeškanie s ktorou splátkou veriteľ zvažuje uplatnenie práva predčasne spoplatniť (správne zosplatniť, pozn. najvyššieho súdu) dlh, ako notifikačnú povinnosť s cieľom - dať dlžníkovi možnosť splátku uhradiť a vyhnúť sa tak vyhláseniu mimoriadnej splatnosti zostatku spotrebiteľského úveru. Je teda bez právnej relevancie, že žalovaný mal vedomosť o tom, že splátky úveru (a ktoré) neuhrádzal a keď žalobca iba všeobecne vo výzve uviedol, že zostatok nesplateného úveru predstavuje určitú konkrétnu sumu (pozostávajúcu z viacerých neuhrádzaných splátok úveru), čo v danom prípade predstavovala suma 853,69 Eur. V súvislosti s vyššie uvedeným právnym záverom súdu prvej inštancie, a odvolacieho súdu, je potrebné uviesť, že obdobnou otázkou sa zaoberali aj ostatné odvolacie senáty Krajského súdu v Žiline, ktoré dospeli k rovnakému právnemu záveru pri výklade podmienok ustanovenia § 53 ods. 9 OZ. 2.3. V reakcii na odvolaciu argumentáciu žalobcu poukázal na jeho principiálnu zodpovednosť za obsahové vymedzenie odvolania a viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. l CSP. Akcentoval podstatu argumentácie žalobcu (bod 11. rozsudku krajského súdu), k čomu v súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok poukázal na § 53 ods. 9 OZ, z ktorého vyplýva, že veriteľ môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že už uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky, a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 OZ je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije, inak je bez včasného upozornenia takéto uplatnenie neúčinné. Odvolací súd tiež poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 1Cdo/61/2022, 9Cdo/98/2022, 2Cdo/298/2021, 4Cdo/250/2021, 4Cdo/201/2022) a v nich vyjadrený názor, podľa ktorého 15-dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa by mala byť realizovaná ešte pred uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, vychádzajúc z charakteru upozornenia na možnosť zosplatnenia ako vytvorenia príležitosti pre dlžníka ho ešte odvrátiť, navyše pokiaľ uplatneniu tohto práva nebráni, ak spotrebiteľ zaplatí niektorú zo skorších splátok.
2.4. Podľa odvolacieho súdu už z upozornenia na možnosť predčasného zosplatnenia úveru (t. j. z prvej notifikácie veriteľa) musí byť zrejmé, pre omeškanie ktorej konkrétnej splátky môže byť predmetný úver predčasne (mimoriadne) zosplatnený, t. j. tento údaj musí byť už v tejto prvej notifikácii jednoznačne konkretizovaný. I keď Občiansky zákonník expressis verbis neuvádza, čo má byť obsahom predmetných notifikácií, tento obsah možno nepochybne vyabstrahovať z podmienok, ktoré musia byť pre realizáciu práva veriteľa vyhlásiť predčasnú (mimoriadnu) splatnosť úveru splnené. Pokiaľ § 53 ods. 9 OZ možnosť realizácie práva veriteľa predčasne zosplatniť úver podmieňuje uplynutím 3-mesačnej doby od omeškania so zaplatením splátky, tak je zrejmé, že táto konkrétna splátka musí byť jednoznačne identifikovateľná, čomu zodpovedá povinnosť vedieť ju i konkretizovať. 2.5. Podľa názoru odvolacieho súdu výzva prezumovaná v ustanovení § 53 ods. 9 OZ predstavuje jednostranný právny úkon, ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať špecifikáciu (identifikáciu) splátky, s ktorou je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaná strana) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Bez uvedenia tejto identifikácie nie je možné následne preskúmať splnenie podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a platnosť tohto úkonu. 2.6. Odvolací súd vzhľadom na uvedené uzavrel, že súd prvej inštancie na základe skutkových zistení správne posúdil okolnosti prejednávanej veci vo vzťahu k posudzovaniu podmienok v § 53 ods. 9 OZ - v skúmaní podmienok výzvy na splatenie úveru pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, ktoré vyhodnotil v súlade s výkladom právnych noriem, preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. 2.7. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP a ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 3.1. Dovolateľ namietal, že odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP dopustil pochybenia spočívajúceho v nedostatočnom odôvodnení rozsudku. Zastával názor, že odkloniť sa od doslovného znenia právnej normy je súd oprávnený vtedy, ak je nejednoznačná a tento mimoriadny postup môže zvoliť výlučne za účelom odstránenia tejto nejasnosti (s poukazom na PL. ÚS 21/2014, IV. ÚS 156/2012, I. ÚS 338/06). 3.2. Podľa dovolateľa v prípade, ak súdy abstrahovali z ustanovenia § 53 ods. 9 OZ a ustanovenia § 565 OZ povinnosť veriteľa, ktorá nevyplýva ani z extenzívneho výkladu (t. j. uvedenie splátky, pre ktorú veriteľ vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru), bolo ich povinnosťou vysporiadať sa s tým, či zákonodarca skutočne neúmyselne opomenul zahrnúť túto povinnosť do jazykového vyjadrenia právneho predpisu. Namietal, že v rozpore s uvedeným sa súd prvej inštancie, ani odvolací súd týmito otázkami vôbec nezaoberali. Zároveň namietal absenciu reakcie na odvolaciu argumentáciu dovolateľa, pričom uvádza, že takéto náležité odmietnutie musí riadne odôvodniť a nie len ignorovať (I. ÚS 736/2016). 3.3. Dovolateľ argumentoval, že aj keď obsahové vady odôvodnenia spravidla nezakladajú prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ak však písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie a tým pádom nespĺňa základné predpoklady súdnej justifikácie, prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, nemôže byť a priori vylúčená. 3.4. V ďalšom dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uvádzal, že odvolací súd nesprávne posúdil právnu otázku, ktorá ešte nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, a od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, a to nasledovnú právnu otázku: „Je veriteľ povinný v upozornení na možnosť využitia oprávnenia požadovať zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods. 9 OZ a v nadväzujúcej výzve na zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 565 OZ konkretizovať splátku, pre ktorej nezaplatenie vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru?“ K uvedenej otázke podľa dovolateľa neexistuje žiadne súdne rozhodnutie a ani stanovisko dovolacieho súdu, pričom rovnako absentuje akýkoľvek odkaz v odbornej literatúre. Na základe uvedeného ju preto nemožno považovať za ustálenú právnu otázku v zmysle záverov R 71/2018. 3.5. Dovolateľ namietal, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí aplikoval nový, extenzívny a normatívne nepodložený výklad ustanovenia § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ. Podľa dovolateľa zo znenia týchto ustanovení vyplývajú len dve zákonné podmienky predčasného zosplatnenia, a to trojmesačné omeškanie spotrebiteľa so splátkou a včasné upozornenie najmenej 15 dní pred vyhlásením predčasnej splatnosti. Občiansky zákonník žiadnu ďalšiu obsahovú náležitosť upozornenia, ani výzvy nevyžaduje, najmä nie povinnosť veriteľa konkretizovať tú splátku, pre ktorú veriteľ vyhlasuje predčasné zosplatnenie. Odvolací súd túto požiadavku konštruuje nad rámec zákonného textu, čím
podľa dovolateľa prekročil hranice prípustného výkladu a doplnil do právnej normy povinnosť, ktorú zákonodarca nezamýšľal. 3.6. Dovolateľ poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej je odklon od gramatického výkladu prípustný len pri nezrozumiteľnosti alebo neurčitosti normy, čo v tomto prípade nenastalo. Podľa dovolateľa odvolací súd svojím výkladom nahradil vôľu zákonodarcu vlastnou predstavou o spravodlivosti, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. 3.7. Ďalej dovolateľ tiež uviedol, že požiadavka odvolacieho súdu na uvedenie konkrétnej splátky nie je nijako odôvodnená z hľadiska teleologického výkladu. Účelom ustanovenia § 53 ods. 9 OZ bolo zabrániť okamžitému a neprimerane rýchlemu zosplatneniu úveru pri krátkodobom omeškaní spotrebiteľa. Tento cieľ sa dosahuje trojmesačnou lehotou omeškania a upozornením veriteľa. Explicitné uvedenie konkrétnej splátky nie je potrebné na ochranu spotrebiteľa, ktorý vie, ktoré splátky neuhradil, a teda je oboznámený so stavom svojho záväzku. Zároveň odborná literatúra pripúšťa, že pri viacerých omeškaných splátkach sa platba spotrebiteľa prednostne započítava na prvú omeškanú splátku, takže identifikácia tej konkrétnej splátky pre právne účely predčasného zosplatnenia stráca význam. 3.8. Dovolateľ zároveň zdôraznil, že súd môže posúdiť splnenie lehôt v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 OZ na základe predložených dôkazov, bez potreby formálnej identifikácie splátky v upozornení. Taktiež odkázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2Cdo/18/2022), podľa ktorej je v spotrebiteľskom režime vylúčená aplikácia druhej vety ustanovenia § 565 OZ, takže požiadavka odvolacieho súdu nie je opodstatnená ani z hľadiska tohto ustanovenia. 3.9. Napokon dovolateľ namietal záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre neoznačenie splátky, ktorý je podľa neho neprimeraný, odporuje princípu preferencie platnosti právnych úkonov a predstavuje neodôvodnené zvýhodnenie spotrebiteľa. Odvolací súd podľa dovolateľa uplatnil nadmerne prospotrebiteľský výklad, ktorý prekračuje hranice ústavne akceptovateľnej ochrany spotrebiteľa, ako na to opakovane poukazuje Ústavný súd SR (I. ÚS 332/2019, I. ÚS 71/2020). 3.10. Podľa dovolateľa právna otázka v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP mala byť odvolacím súdom správne zodpovedaná takto: „Veriteľ nie je povinný v upozornení na možnosť využitia oprávnenia požadovať zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods. 9 OZ a v nadväzujúcej výzve na zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 565 OZ konkretizovať splátku, pre ktorej nezaplatenie vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru.“ 3.11. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd dovolaniu vyhovel a rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozsudok okresného súdu zmení, žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná dovolateľovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, odvolacieho a dovolacieho konania. 4. Žalovaný sa k dovolaniu dovolateľa nevyjadril. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP, ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť. 6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomuktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). 8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). 9. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania o. i. aj z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 9.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 10. Žalobca v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v dovolaní namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom absentuje reakcia odvolacieho súdu na jeho odvolaciu argumentáciu a spochybňoval správnosť výkladu ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 OZ súdmi nižšej inštancie. 11. K námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozsudku odvolacieho súdu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné (arbitrárne), neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. 11.1. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). 11.2. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254 - B, str. 49, § 30). Inak povedané judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). 12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd k námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu, môže len konštatovať, že v posudzovanom spore obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
13. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových a právnych záveroch. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v potvrdzovanom rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). 13.1. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil úvahami, ktoré sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné. 13.2. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobe žalobcu o zaplatenia nároku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere uzavretej podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v časti vyhovel (žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 6.003,19 Eur s príslušným úrokom z omeškania) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie okresného súdu považuje za vecne správne, keď sa stotožnil so záverom okresného súdu, že Upozornenie - výzvu zo 16. mája 2022 nemožno považovať za kvalifikovanú výzvu v zmysle požiadaviek vyslovených v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a že vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti úveru - označené ako ,,Výzva na úhradu dlžnej sumy“ z 13. júna 2022, nemožno považovať za platné z dôvodu neurčitosti. K čomu na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu a ním spochybňovaného záveru o ne/ splnení náležitostí výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a ne/určitosti výzvy na úhradu dlžnej sumy. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (body 5. až 21.) v kompletizujúcej jednote s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (body 27. až 39.) nevyplýva nedostatočnosť, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. 14. Pokiaľ dovolacie námietky žalobcu konkrétne smerovali k údajnej absencii reakcie odvolacieho súdu na jeho odvolaciu argumentáciu a spochybneniu správnosti výkladu (jeho úplnosti a dostatočnosti) ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 OZ súdmi nižšej inštancie, dovolací súd poukazuje na dostatočný a zhodný výklad súdov nižšej inštancie ohľadom aplikovaných ustanovení, keď odvolací súd aj v reakcii na podstatné odvolacie námietky dovolateľa reagoval dostatočným a vyčerpávajúcim odôvodnením v bodoch 11. až 19. svojho rozhodnutia, preto v tomto smere považoval túto dovolaciu námietku dovolateľa za neopodstatnenú. 14.1. V tejto súvislosti dovolací súd tiež pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v odvolacom konaní preskúmava (II. ÚS 78/05). 14.2. Dovolací súd pre úplnosť zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov (vrátane výkladu aplikovaných ustanovení), ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá (bližšie pozri R 24/2017 a sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018, 9Cdo/86/2020); tento právny záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019). 15. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd nezistil, že by odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne, či arbitrárne (svojvoľne) odôvodnil, resp. vybočil z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 a 3 CSP, čím by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje so závermi odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie), nepostačuje sama osebe na prijatie záveru
o neodôvodnenosti, či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06). 16. Dovolací súd konštatujúc, že žalobca neopodstatnene namietal, že odvolací súd mu nedostatočným odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, uzatvára, že dovolanie žalobcu namietajúceho vadu podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúcu v nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu je síce v tejto časti prípustné, ale nie je dôvodné. 17. Dovolateľ uplatnil dovolací dôvod aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 17.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 17.2. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 18. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré o. i. patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP (napr. sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/38/2019, 4Cdo/32/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/25/2018, 8Cdo/100/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 19. Pre procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“, a to ako dovolateľ túto otázku v dovolaní zadefinuje a špecifikuje. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním (ďalej aj „kľúčová otázka“). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť, príp. aj dôvodnosť dovolania. 20. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania, a to najmä z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolená právna otázka je taká otázka, ktorú odvolací súd riešil, na jej riešení založil svoje rozhodnutie a dovolací súd sa zároveň ešte touto právnou otázkou vo svojej rozhodovacej praxi nezaoberal (§ 421 ods. l písm. b) CSP). 21. Dovolateľ v dovolaní prípustnosť svojho dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP oprel o nesprávne vyriešenia nasledovnej právnej otázky: „Je veriteľ povinný v upozornení na možnosť využitia oprávnenia požadovať zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods. 9 OZ
a v nadväzujúcej výzve na zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 565 OZ konkretizovať splátku, pre ktorej nezaplatenie vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru?“ 22. Posudzujúc vyššie uvedenú právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP (bod 21. tohto rozhodnutia) zohľadňujúc obsah dovolania (§ 124 CSP) vo väzbe na rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému bolo dovolanie podané, dovolací súd konštatuje, že v čase rozhodnutia odvolacieho súdu (26. februára 2025), aj v čase podania dovolania (19. mája 2025, č. l. 174 spisu, pozn. dovolacieho súdu) uvedená otázka už bola vyriešená v rozhodnutí najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 6Cdo/15/2023 z 25. septembra 2024 a neskôr v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/152/2022 z 13. februára 2025, ktoré bolo ako judikát R 34/2025 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, odpadol tak dôvod jej riešenia v zmysle prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolací súd potom vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 CSP) konštatoval jeho prípustnosť podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a zisťoval, či sa odvolací súd pri riešení právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 23. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/15/2023 z 25. septembra 2024 dovolací súd v spore o zaplatenie 74.002,54 Eur s prísl. odmietol dovolanie žalobcu (veriteľa), keď konštatoval, že „(...) napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení (ne)platnosti úkonov veriteľa realizovaných v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, preto namietané nesprávne právne posúdenie nebolo dôvodné. Neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ realizoval výzvu na zaplatenie neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, malo za následok neplatnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo 14. decembra 2020 uzavretej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne Slovenskou sporiteľnou a. s. ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom v zmysle § 39 v spojení s § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách, v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore.“ Uvedené rozhodnutie bolo podrobené testu ústavnosti v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 124/2025 z 27. februára 2025, keď ústavná sťažnosť (veriteľa) bola odmietnutá. 24. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/152/2022 vyplýva, že „... ak právo veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky môže zmluvný partner spotrebiteľa využiť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (kde inak špeciálna úprava z ustanovenia § 53 ods. 9 OZ spôsobuje v drvivej väčšine prípadov vrátane všetkých dojednaní o splátkach s mesačnou a kratšou frekvenciou nepoužiteľnosť všeobecnej úpravy z § 565 vety druhej OZ o možnosti použitia práva veriteľom najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky) a takému využitiu má (musí) predchádzať upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie práva v lehote nie kratšej ako 15 dní; bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch v zákone ustanovených lehôt). Na právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako na úkon zákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný neplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 OZ).“ Uvedené rozhodnutie bolo následne odsúhlasené a prijaté na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu na publikáciu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, publikované ako R 34/2025 (ďalej aj „R 34/2025“) s právnou vetou v nasledovnou znení: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“ 25. Vychádzajú z vyššie uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že nastolená právna otázka v zmysle bodu 21. tohto rozhodnutia už bola dovolacím súdom riešená v rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo/15/2023 a sp. zn. 6Cdo/152/2022 (R 34/2025), a preto v súlade s nimi, je potrebné na ňu odpovedať tak, že neuvedenie konkrétnej splátky, či nekonkretizácia splátky, pre ktorú má dôjsť k predčasnému zosplatneniu celého dlhu v právnych úkonoch veriteľa smerujúcich k zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, spôsobuje neplatnosť takýchto právnych úkonov pre ich neurčitosť. 26. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu senátu rozhodujúceho v prejednávanom spore uvedený právny záver, ako aj vyššie citované úvahy smerujúce k tomuto právnemu záveru, vyplývajúce z
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/15/2023, na ktoré nadviazalo ďalšie rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/152/2022, neskôr prijaté občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu ako R 34/2025, predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Od takto vyjadreného právneho názoru vo vyššie citovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu reprezentujúcich ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu senát dovolacieho súdu rozhodujúci v prejednávanom spore nepovažuje za potrebné sa odkloniť, a na ktorý v celom rozsahu odkazuje, nakoľko je plne aplikovateľný aj na posudzovaný spor. 27. Na základe uvedeného dovolací súd aplikujúc uvedené na posudzovaný spor, keď odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že „... účelom právnej úpravy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je zamedziť zosplatňovaniu záväzkov spotrebiteľov, ktorých plnenie je dojednané v splátkach, z dôvodu len krátko trvajúceho omeškania a súčasne dať spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k splateniu dlžnej čiastky. Uvedené však nepochybne vyžaduje, aby bol spotrebiteľ riadne informovaný, pre nezaplatenie ktorej splátky mu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zastáva názor, že výzva prezumovaná v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať špecifikáciu (identifikáciu) splátky, s ktorou je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaná strana) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Bez uvedenia tejto identifikácie nie je možné následne preskúmať splnenie podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a platnosť tohto úkonu. Je potrebné si uvedomiť, že sa nejedná iba o formálnu podmienku, ale sa jedná o notifikačnú povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť spotrebiteľovi „dozvedieť sa“ o hroziacom následku spočívajúcom vo vyhlásení predčasnej splatnosti úveru a tento následok odvrátiť. Preto práve uvedenie konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá musí byť voči spotrebiteľovi určito vyjadrená, nakoľko uvedenie „iba“ výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní, vykazuje podstatnú mieru abstrakcie, a spotrebiteľ z takto vyjadreného údaja nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá splátka môže v budúcnosti založiť dôvodnosť predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje dodávateľ za splátku rozhodnú.(...)“ (pozri bližšie bod 14. a 15. rozhodnutia krajského súdu), môže len konštatovať, že tento právny záver nie je nesprávny a je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Dovolateľ tak neopodstatnene namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu a ním zvolené riešenie právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie, spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 432 ods. 1 CSP), pretože odvolací súd sa svojím právnym posúdením v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP neodklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a preto dovolací súd dovolanie žalobcu v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP (mutatis mutandis rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/98/2023, 2Cdo/5/2025, 2Cdo/16/2025). 28. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu namietajúceho vadu podľa § 420 písm. f) CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné a ohľadom namietajúceho nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle dovolateľom uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP vzhľadom na existenciu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu posudzovaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je neprípustné (§ 447 písm. c) CSP). Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP). 29. Žalovanému ako úspešnému v dovolacom konaním vznikol zásadne nárok na náhradu trov dovolacieho konania v zmysle § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v dovolacom konaní nečinný, trovy dovolacieho konania si neuplatnil a z obsahu spisu vyplýva, že mu trovy dovolacieho konania nevznikli, preto v súlade so svojou judikatúrou dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania žalovaného tak, že mu nárok na ich náhradu nepriznal (R 72/2018). 30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.