Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 4Obdo/3/2025 6118264940 31. 03. 2026 JUDr. Lenka Praženková ECLI:SK:NSSR:2026:6118264940.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Ivice Čelkovej, v spore žalobcu ČaSS, spol. s r.o., so sídlom Mieru č. 126, 044 24 Poproč, IČO: 31 685 455, proti žalovanému Národný ústav detských chorôb, so sídlom Limbová 2643/1, 831 01 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 00 607 231, zastúpenému advokátom Mgr. Tomášom Szabom, so sídlom Blumentálska 2735/20, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 54.500,-- eur s príslušenstvom a 50.000,-- eur, vedenom na Mestskom súde Bratislava III (pôvodne na Okresnom súde Bratislava III) pod sp. zn. 23Cb/227/2018, v konaní o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/52/2020-334 zo 16. novembra 2021 vo výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 23Cb/227/2018-235 z 23. októbra 2019, v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 8,05 % ročne od 17. apríla 2018 do zaplatenia, takto rozhodol: I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a . II. Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava III ako súd prvej inštancie [ďalej tiež ako „prvoinštančný súd“ (s účinnosťou od 1. júna 2023 Mestský súd Bratislava III - pozn. dovolacieho súdu)] rozsudkom č. k. 23Cb/227/2018-235 z 23. októbra 2019, svojím prvým výrokom žalobu žalobcu zamietol a druhým výrokom uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. 2. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou vedenou pod sp. zn. 23Cb/227/2018 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 54.500,-- eur s príslušenstvom z titulu neuhradenia ceny žalovaným za žalobcom vykonané upratovacie práce pre žalovaného v zmysle zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 30. marca 2015 (ďalej tiež len „zmluva o dielo“ alebo „zmluva“). Žalobu odôvodnil tým, že v zmluve o dielo boli nesporným spôsobom vyjadrené podstatné náležitosti zmluvy a jednou z nich bola aj cena za predmet plnenia. V čl. II. bod l zmluvy o dielo bola formulovaná cena za kalendárny mesiac realizácie predmetu zmluvy, ktorá bola stanovená na sumu 54.500,-- eur s DPH za mesiac. Žalobca dňa 5. mája 2015 vystavil faktúru č. 52-5-0000376 za riadne vykonané služby a doručil ju žalovanému dňa 13. mája 2015, čo bolo potvrdené vlastnoručným podpisom príslušného zamestnanca žalovaného. Žalovaný faktúru žalobcovi nezaplatil, čím porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy o dielo, nakoľko žalobcovi nezaplatil zmluvnú odmenu za zrealizované dielo za mesiac apríl 2015 v lehote splatnosti dňa 4. júla 2017. Okrem toho sa žalobca žalobou zo dňa 20. apríla 2018, vedenou na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cb/226/2018 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 50.000,-- eur z dôvodu, že dňa 30. mája 2015 platne uzavrel so žalovaným zmluvu o dielo v súlade s § 536 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej tiež len „ObchZ“), uverejnenou v centrálnom registri zmlúv dňa 1. apríla 2015, ktorým dňom nadobudla účinnosť v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V predmetnej zmluve
bolo v čl. IV. stanovené nakladanie so zábezpekou, ktorú žalobca riadne a včas zložil. Žalovaný v zmysle toho istého ustanovenia zmluvy bol povinný zábezpeku žalobcovi vrátiť najneskôr po dobe uplynutia siedmych pracovných dní od uplynutia šiestich mesiacov od uzavretia zmluvy o dielo. Žalovaný zábezpeku na účet žalobcu nevrátil a od zmluvy o dielo ku dňu 1. júna 2015 odstúpil, čo však neznamená, že zábezpeku nemal bezodkladne vrátiť žalobcovi. 3. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 23Cb/227/2018-141 zo dňa 17. októbra 2018 konania vedené pod sp. zn. 23Cb/227/2018 a sp. zn. 23Cb/226/2018 podľa § 166 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v záujme hospodárnosti konania spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 23Cb/227/2018. 4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov strán sporu, svedkov C.. U. M., U. V., K. F., E.. L. V. a C.. C. B. a listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah súdneho spisu. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 2 ods. 1, 2, § 261 ods. 2, 8, § 269 ods. 2, § 272 ods. 1, 2, § 536 ods. 1, 2, § 537 ods. 1, § 554 ods. 1, § 556, § 560 ods. 1, 2, § 324 ods. 1, § 344, § 345 ods. 1, 2, § 346 ods. 1, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1, § 300 ObchZ a § 1 ods. 2 a § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež len „OZ“). 5. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v čase uzavretia zmluvy o dielo dňa 30. marca 2015, bol žalobca podnikateľom podľa § 2 ods. 2 písm. a) ObchZ, ktorý predmetnú zmluvu uzavrel v rámci svojej podnikateľskej činnosti; žalovaný bol subjektom verejného práva podľa § 261 ods. 2 ObchZ, ktorý zmluvu uzavrel pri zabezpečovaní vlastnej prevádzky. Vzhľadom na uvedené, ako aj s prihliadnutím na všetky okolnosti vzniku sporného záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, súd považoval za zrejmé, že za použitia § 261 ods. 8 ObchZ sa na všetky zmluvné ustanovenia zmluvy o dielo vzťahuje právny režim Obchodného zákonníka, ktorý zároveň platí tiež pre všetky nároky vyplývajúce z tejto zmluvy, okrem tých práv a povinností, ktoré Obchodný zákonník neupravuje a na ktoré sa v zmysle § 1 ods. 2 ObchZ a § 1 ods. 2 OZ použije právny režim Občianskeho zákonníka. Keďže obsah predmetnej zmluvy zahŕňal podstatné časti zmluvy o dielo, na tento zmluvný vzťah súd použil právnu úpravu zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. ObchZ. 6. Z predložených listinných dôkazov a zo zhodných tvrdení právnych zástupcov strán sporu a vypočutých svedkov mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako zhotoviteľ diela a žalovaný ako jeho objednávateľ dňa 30. marca 2015 písomne uzavreli zmluvu o dielo. Predmetom diela bol hmotne zachytený výsledok činnosti žalobcu v zmysle § 536 ods. 2 ObchZ v čl. II. bod 1 predmetnej zmluvy, spočívajúci vo vykonávaní kompletných upratovacích, čistiacich a dezinfekčných prác v priestoroch objednávateľa na celkovej ploche vnútorných priestorov cca 53267,66 m2, presun komunálneho a nebezpečného odpadu určeným spôsobom na stanovené miesta vrátane zabezpečenia čistiacich a dezinfekčných prostriedkov, plastových vriec na odpad, odpadových košov a mechanizmov potrebných na vykonávanie požadovaných služieb v rozsahu a časových intervaloch určených objednávateľom. Žalobca zložil na účet žalovaného zábezpeku vo výške 50.000,-- eur a za činnosti vykonané za mesiac apríl 2015 mu vystavil faktúru č. 52-5-0000376 na sumu 54.500,-- eur, ktorú žalovaný žalobcovi vrátil dňa 20. mája 2015. Žalovaný niekoľkokrát písomne, napr. v dňoch 9. apríla 2015, 17. apríla 2015 a 24. apríla 2015 písomne doporučenými zásielkami namietal vady činností žalobcu. Dňa 4. mája 2015 žalovaný od zmluvy písomne odstúpil. 7. Súd prvej inštancie konštatoval, že nakoľko medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá zmluva o dielo, vyplývali žalobcovi ako zhotoviteľovi diela určité povinnosti, predovšetkým žalovaným požadované dielo zhotoviť riadne a včas ho žalovanému odovzdať. Keďže predmetom diela boli upratovacie práce v priestoroch žalovaného, ktorý je nemocnicou, mal súd za zrejmé, že išlo o vysoko špecifický druh diela, ktorého vykonávanie prebiehalo zložitým spôsobom dennodenne na pomerne veľkom priestore. Zároveň vzhľadom na povahu žalovaného ako nemocnice mal tiež za zrejmé, že kvalita upratovacích, čistiacich a dezinfekčných prác v jeho priestoroch ako nemocnice vyžadovala presnosť a riadne poskytnutie takýchto služieb, inak hrozilo ohrozenie zdravia pacientov. Žalobca preto musel v konaní preukázať splnenie si svojej zmluvnej povinnosti (t. z. riadne a včasné vykonanie diela spočívajúce v riadnom každodennom poskytnutí nakontrahovaných služieb), ktorá predchádzala splneniu si zmluvnej povinnosti žalovaného za takéto dielo zaplatiť.
8. Ďalej súd prvej inštancie vyslovil, že žalobca ako zhotoviteľ si predmetnou faktúrou síce uplatnil nárok na zaplatenie ceny za dielo vykonané v mesiaci apríl 2015, nakoľko však žalovaný ako objednávateľ riadne vykonanie diela spochybňoval, bolo povinnosťou žalobcu v konaní preukázať, že svoju povinnosť zhotoviť dielo riadne a včas, splnil. Žalobca v konaní iba tvrdil, že nevedel o žiadnych údajných vadách ním poskytovaných činností, nakoľko žalovaný uplatnil svoje reklamácie až po čase, kedy ich mal v zmysle zmluvy o dielo uplatniť, prípadne tieto reklamácie nemali požadované náležitosti alebo neboli zasielané jeho pracovníkom, ktorí mali predmetné činnosti vo svojej pracovnej náplni. Podľa názoru súdu bolo v konaní jednoznačne preukázané svedeckými výpoveďami svedkýň F., E.. V. a C.. B., písomnými reklamáciami žalovaného zo dňa 9. apríla 2015, 13. apríla 2015, 17. apríla 2015, 24. apríla 2015 a 20. mája 2015, kontrolami plnenia harmonogramu, záznamami o nezhode a mailovými správami svedkyne K. F. ohľadom reklamácie upratovacích služieb, že žalobca vedel najneskôr od 9. apríla 2015, kedy mu bola zo strany žalovaného prvýkrát doručená doporučeným spôsobom písomná reklamácia ním poskytovaných prác, že ním vykonávané práce nepovažuje žalovaný za vykonané riadne a že podľa žalovaného práce vykazujú vady. Podľa súdu nebolo v konaní dôležité vyriešenie otázky, či žalovaný reklamoval práce v reklamačnej lehote, alebo či tieto reklamácie doručoval oprávneným subjektom, dôležité v konaní bolo, že žalovaný jednoznačne uvedenými dôkazmi preukázal, že žalobcom vykonané práce vykazujú vady. Keďže žalobca nepreukázal, že by dielo vykonal riadne, nevzniklo mu právo na zaplatenie ceny diela. Súd mal ďalej za to, že pre zistenie, že dielo žalobcu malo vady, stačilo, že žalovaný služby poskytované žalobcom vnímal ako vadné, čo jednoznačne preukazujú vyššie menované dôkazy a fakt, že žalobca mal o tomto jednoznačne vedomosť. Skutočnosť, či boli vady diela reklamované predpísaným spôsobom alebo nie, nezbavuje žalobcu jeho zákonnej povinnosti zhotoviť dielo riadne, ale znamenalo by iba to, že žalovaný ako objednávateľ nereklamoval vady predpísaným spôsobom, čo však nemá žiadny vplyv na to, že dielo žalobcu reálne vady malo. Súd preto vychádzal zo záveru, že žalobca nielenže vykonal dielo s vadami, ale súdu ani nepreukázal, že by ho žalovanému odovzdal, z ktorého dôvodu nemohol byť žalobca v žalobe o zaplatenie ceny diela úspešný. 9. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že povaha vád služieb žalobcu, spočívajúcich v nedostatočnom a nekvalitnom upratovaní priestorov žalovaného, ktorý je nemocnicou, bola takej povahy, ktorá odporovala obsahu a správnosti služieb požadovaných žalovaným v predmetnej zmluve. Takéto porušenie zmluvných povinností žalobcu zhotoviť dielo riadne bolo v zmysle § 560 ods. 1 ObchZ považované za vady, ktoré nezodpovedali výsledku určenému v zmluve, a teda v zmysle § 344 a § 345 ods. 1 ObchZ založili žalovanému právo na odstúpenie od zmluvy, nakoľko nekvalita poskytovaných prác žalobcom v zmysle vykonaného dokazovania bola natoľko flagrantná, že žalovaný ako nemocnica nemohol mať záujem na pokračovaní takýchto služieb z hygienického a medicínskeho hľadiska. Odstúpenie od zmluvy o dielo zo dňa 4. mája 2015 považoval súd za platné, pretože žalobca v zmysle § 345 ods. 2 ObchZ vzhľadom na predmet svojej činnosti, ako aj vzhľadom na povahu vykonávaných prác a status žalovaného ako nemocnice musel ako podnikateľ vedieť, že nekvalitné vykonávanie upratovacích, čistiacich a dezinfekčných prác v priestoroch žalovaného bude znamenať, že žalovaný nebude mať záujem na plnení zmluvných povinností žalobcu. V zmysle čl. VIII. bod 4 zmluvy sa opakované neposkytnutie objednaných služieb považovalo za hrubé porušenie zmluvných podmienok. Keďže k odstúpeniu zmluvy zo strany žalovaného došlo platne, v zmysle § 349 ods. 1 ObchZ zmluva o odstúpení (správne malo znieť „zmluva o dielo“ - pozn. dovolacieho súdu), zanikla. 10. Súd prvej inštancie poukázal ďalej na to, že žalobca v konaní uvádzal, že žalovaný svoje reklamácie nepredkladal včas, nedodržal spôsob ich doručenia a neobsahovali ani potrebný obsah. Táto skutočnosť podľa súdu nebola pre rozhodnutie veci rozhodujúca, napriek tomu však súd dospel k záveru, že reklamácie žalovaného boli platné, nakoľko podľa čl. VIII. bod 6 zmluvy si žalovaný mal reklamáciu vád služieb uplatniť u zhotoviteľa bezodkladne po jej zistení, prípadne v lehotách podľa čl. VIII. bod 13, a to písomne zápisom do denníka služieb alebo doporučeným listom, elektronicky, e-mailom alebo faxom. Hoci reklamačné lehoty v označenom článku boli stanovené na 8 hodín, 24 hodín, prípadne 72 hodín v závislosti od okamihu ich uplatnenia, súd mal za to, že žalovaný vady žalobcom poskytovaných služieb reklamoval, a to telefonicky v zmysle čl. VIII. bod 6 zmluvy (svedkyňa F. telefonovala s pracovníkom žalobcu p. V., o ktorom žalobca síce tvrdil, že reklamácie na starosti nemal, ktorý sa však podľa svojej svedeckej výpovede pohyboval v priestoroch žalovaného a v mene žalobcu voči pracovníkom žalovaného aktívne vystupoval), ďalej e-mailom rovnako v zmysle čl. VIII. bod 6 zmluvy (e-maily svedkyne F. zasielané najmä na mailovú adresu pracovníka žalobcu p. V.), reklamácie vyplývali aj z interných predpisov žalovaného nazvaných ako kontroly plnenia harmonogramu a záznamy o nezhode, ktoré v zmysle čl. VIII. bod 6 zmluvy spĺňali podmienku „písomne zápisom do denníka služieb”, napokon
písomnými reklamáciami žalovaného adresovanými žalobcovi z 9. apríla, 13. apríla, 17. apríla a 24. apríla 2015 a 20. mája 2015, opäť v zmysle čl. VIII. bod 6 predmetnej zmluvy. Súd neprisvedčil tvrdeniam žalobcu, že reklamácie sú neplatné a teda sa má za to, že dielo bolo vykonané riadne, pretože vady na diele jednoznačne vznikli, a to dokonca takého charakteru, že zo strany žalobcu šlo o podstatné porušenie zmluvy. Skutočnosť, či pracovník žalobcu p. V. bol alebo nebol oprávnený vybavovať sťažnosti, nepovažoval súd za relevantnú, nakoľko bol pracovníkom žalobcu a okolnosti, o ktorých sa dozvedel, mal svojmu zamestnávateľovi oznámiť. S poukazom na čl. IX. bod 5 zmluvy, v ktorom bolo dohodnuté, že vedúci žalovaného bude operatívne riadiť prácu pracovníkov žalobcu a v prípade potreby dávať pracovníkom žalobcu pokyny na odstránenie zistených nedostatkov, súd považoval predmetné písomné reklamácie za pokyny žalovaného pracovníkom žalobcu (napr. p. V.) na odstránenie nedostatkov. Uvedenému podľa súdu neodporuje ani fakt, že v predmetnom zmluvnom ustanovení bola ako kontaktná osoba žalobcu spolu s telefónnym číslom uvedený C.. M.. Súd mal za to, že žalovaný mal možnosť dávať pokyny ohľadom nedostatkov aj iným pracovníkom žalobcu, čo v konaní aj nastalo. Rovnako ohľadom včasnosti reklamácií mal súd za to, že žalovaný podľa povahy poskytovaných prác mal záujem na ich riadnom plnení a vady ich plnenia oznamoval žalobcovi vyššie uvedeným spôsobom obratom a bezodkladne. Konštatujúc vyššie uvedené skutočnosti, súd žalobe žalobcu na zaplatenie ceny diela ako nedôvodne podanej nevyhovel. 11. Vo vzťahu k vráteniu zábezpeky, ktorú žalobca zaplatil žalovanému v zmysle čl. IV. bod 1 zmluvy, súd zo znenia tretej vety čl. IV. bod 1 zmluvy mal za to, že nakoľko žalobca závažným a opakovaným spôsobom porušil zmluvné povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy, predmetná zábezpeka v plnej sume prepadla v prospech žalovaného ako zmluvná pokuta. Uvedené zmluvné ustanovenie súd považoval za zloženie zábezpeky žalobcom žalovanému ako prípadnej zmluvnej pokuty pre prípad nekvalitne poskytovaných služieb žalobcom. Nakoľko táto skutočnosť nastala (teda žalobca nekvalitne poskytoval žalovanému služby, dokonca s vadami, ktoré znamenali podstatné porušenie zmluvných povinností žalobcu), predmetná zábezpeka sa zmenila na zmluvnú pokutu v zmysle § 300 ObchZ a § 544 OZ a zostala žalovanému ako sankcia za žalobcom porušenú zmluvnú povinnosť vykonať dielo riadne a včas. Na základe uvedeného súd žalobe žalobcu na vrátenie zábezpeky, ako nedôvodne podanej, nevyhovel. 12. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a trovy konania priznal žalovanému ako úspešnej sporovej strane. 13. Na odvolanie žalobcu proti prvoinštančnému rozsudku z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom č. k. 2Cob/52/2020-334 zo 16. novembra 2021 podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovel čo do zaplatenia sumy 49.050,-- eur s úrokom z omeškania od 17. apríla 2018 až do zaplatenia a vo zvyšku, t. j. čo do zaplatenia sumy 5.450,-- eur s príslušenstvom, úroku z omeškania zo sumy 49.050,-eur od 5. júla 2015 do 16. apríla 2018 a sumy 50.000,-- eur, žalobu zamietol. 14. Odvolací súd, majúc za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov čiastočne k nesprávnym skutkovým zisteniam, na pojednávaní dňa 16. novembra 2021 zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi (zmluva o dielo z 30. marca 2015, faktúra č. 52-5-0000376, písomné reklamácie z 9., 13., 17. a 24. apríla 2015, list z 20. mája 2015, ktorým bola vrátená faktúra, odstúpenie od zmluvy a kontroly plnenia harmonogramu) a dospel k záveru, že prvoinštančný rozsudok je potrebné zmeniť. V odôvodnení rozsudku zopakoval skutkové okolnosti zistené súdom prvej inštancie týkajúce sa predmetu diela, ako aj tej okolnosti, že žalobca zložil na účet žalovaného zábezpeku vo výške 50.000,-- eur a za činnosti vykonané v mesiaci apríl 2015 mu vystavil faktúru č. 52-5-0000376 na sumu 54.500,-- eur, ktorú žalovaný žalobcovi vrátil dňa 20. mája 2015. Uviedol, že žalovaný viackrát písomne doporučenými zásielkami namietal vady činností žalobcu s tým, že dňa 4. mája 2015 od zmluvy písomne odstúpil. Poukázal tiež na to, že reklamácie mal súd za preukázané svedeckými výpoveďami svedkýň F., E.. V. a C.. B., písomnými reklamáciami žalovaného žalobcovi zo dňa 9., 13., 17. a 24. apríla a 20. mája 2015, ďalej kontrolami plnenia harmonogramu a záznamami o nezhode a mailovými správami svedkyne K. F.. Zo svedeckých výpovedí svedkov p. V. a C.. M. zistil, že podľa nich žalobca práce poskytol riadne, avšak C.. M. pripustil, že rokoval so zástupcom žalovaného o vadách reklamovaných žalovaným, čím potvrdil, že žalobca mal vedomosť o tom, že žalovaný považoval jeho služby za nevykonané riadne, ale s vadami. Odvolací súd sa stotožnil so zistením prvoinštančného súdu, že prílohu k predmetnej
faktúre, ktorú bol žalobca povinný pripojiť v zmysle čl. III. bod 1 zmluvy a ktorá mala byť v súlade s týmto zmluvným dojednaním vzájomne odsúhlasená ako mesačný výkaz prác, síce pripojil, ale bez odsúhlasenia žalovaného. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že reklamácie žalovaného boli platné (aj keď to nebolo podľa jeho názoru rozhodujúce), nakoľko podľa čl. VIII. bod 6 zmluvy si mal žalovaný reklamáciu vád služieb uplatniť u zhotoviteľa bezodkladne po jej zistení, prípadne v lehotách podľa čl. VIII. bod 13, a to písomne zápisom do denníka služieb alebo doporučeným listom, elektronicky, emailom alebo faxom. Napokon konštatoval správne zistenie súdu prvej inštancie, že v zmysle čl. VIII. bod 6 zmluvy, zábezpeka sa zmenila na zmluvnú pokutu v zmysle § 300 ObchZ a § 544 OZ a zostala žalovanému ako sankcia za porušenie zmluvnej povinnosti. 15. Berúc do úvahy skutkový stav zistený súdom prvej inštancie a znenie ustanovení čl. III. body 1 a 3 a čl. IV. bod 3 zmluvy, odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie síce zistil, že žalovaný faktúru vystavenú za práce vykonané v mesiaci apríl 2015 žalobcovi vrátil, dôvodom jej vrátenia sa však nevenoval a nevychádzal zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu, že práce vykonávané boli, pričom sporným bolo, či sú reklamácie žalovaného oprávnené. Hoci súd prvej inštancie vyhodnotil reklamácie ako oprávnené, mal za to, že v konaní nebolo dôležité vyriešenie otázky, či žalovaný reklamoval práce v reklamačnej lehote alebo či tieto reklamácie doručoval oprávneným subjektom, dôležité v konaní podľa neho bolo, že žalobcom vykonané práce vykazujú vady, v dôsledku čoho žalobca nárok na zaplatenie fakturovanej ceny, nemá. 16. Z listu zo dňa 20. mája 2015, ktorým žalovaný vrátil žalobcovi faktúru č. 52-5-0000376 za upratovacie práce v mesiaci apríl 2015, vystavenú na sumu 54.500,-- eur vrátane DPH, odvolací súd zistil, že dôvodom jej vrátenia bolo nedodržanie Harmonogramu upratovacích prác, frekvencie a hygienickoepidemiologického režimu v zmysle čl. III. bod 3 zmluvy (ďalej len „harmonogram“) a že ním žalovaný žiadal prepracovanie faktúry a zníženie ceny o 10 % na sumu 49.050,-- eur vrátane DPH. Žalovaný teda nenamietal, že práce neboli vykonané a odovzdané, namietal nedodržanie harmonogramu a nekvalitu prác s tým, že žiada zľavu o 10 %. Táto skutočnosť vyplynula z viacerých písomných podaní žalovaného, napr. odporu zo dňa 24. mája 2018 a písomného vyjadrenia zo dňa 17. augusta 2018, v ktorých sa žalovaný bránil tým, že žalobca práce riadne nevykonal a preto si v súlade s citovaným článkom uplatňuje zľavu. Takúto obranu vzniesol žalovaný aj v rámci odvolacieho konania, kedy bol dokonca ochotný uzavrieť zmier v znení, že by bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi cenu 49.050,-- eur so zohľadnením, že sa nedostal do omeškania, keďže žalobca faktúru neprepracoval ani nevrátil. 17. Odvolací súd mal za to, že ak chcel byť žalobca v spore o zaplatenie 54.500,-- eur úspešný, bol povinný preukázať, že mu vznikol nárok na zaplatenie ceny v súlade so zmluvou, keďže predmetná zmluva upravuje, kedy je zhotoviteľ oprávnený fakturovať cenu za zhotovenie diela. Podľa čl. IV. bod 3 zmluvy bol žalobca oprávnený fakturovať cenu na základe riadne uskutočneného plnenia podľa čl. III., z ktorého vyplýva cena ako aj povinnosť žalobcu znížiť fakturovanú cenu o 10 % pri nedodržaní harmonogramu. Reklamácie a kontroly plnenia harmonogramu preukazujú, že vykonané práce vykazovali vady a žalovanému vzniklo právo na zľavu, ktorú si uplatnil. Žalobca naopak nepreukázal, že mu vznikol nárok na zaplatenie fakturovanej ceny v plnom rozsahu, keďže nepreukázal, že reklamácie sú prekludované a neoprávnené. 18. Vo vzťahu k námietke žalobcu spočívajúcej v tvrdení, že strany sporu v čl. VIII. Bod 1 zmluvy dojednali fikciu správnosti poskytovaných služieb do momentu oprávnenej reklamácie, pričom žalovaný včas ani oprávnene nereklamoval, preto na reklamácie podľa jeho názoru prihliadať nemožno, odvolací súd poukázal na čl. VIII. bod 6 zmluvy, z ktorého vyplýva, že objednávateľ reklamáciu vád služieb uplatní u zhotoviteľa bezodkladne po jej zistení, resp. v lehotách podľa bodu 13 tohto článku, písomne zápisom do denníka služieb príp. doporučeným listom, elektronicky e-mailom alebo faxom. Ak teda žalovaný reklamoval vady bezodkladne po ich zistení formou doporučeného listu, nemožno podľa odvolacieho súdu tvrdiť, že reklamoval oneskorene. Žalovaný totiž dodržal jednu z dohodnutých foriem uplatnenia reklamácie, i keď doručenie listu trvalo určitý čas a do dispozície žalobcu sa dostal s určitým odstupom od zistenia vád služieb. Rozhodujúce však podľa odvolacieho súdu je, že strany sporu si takúto možnosť uplatnenia reklamácie dojednali a museli si byť vedomé skutočnosti, že doporučená zásielka sa nedostane do dispozície zhotoviteľa, t. j. žalobcu ihneď. Odvolací súd zdôraznil, že ďalšou z foriem uplatnenia reklamácie bol aj zápis do denníka služieb, pričom povinnosť doručovať výpisy z denníka služieb zhotoviteľovi zo zmluvy nevyplýva. Uplatnenie reklamácie bolo teda splnené samotným zápisom s tým, že žalobca mal k denníku služieb prístup a mal možnosť sa so zápismi oboznámiť. Za pravdivú
uznal odvolací súd námietku žalobcu, že možnosť uplatniť reklamáciu telefonicky z čl. VIII. nevyplýva, túto okolnosť však odvolací súd podporne považoval za dôkaz o tom, že žalobca mal vedomosť o zistených nedostatkoch už skôr, pričom operatívne riadenie a dávanie pokynov na odstránenie nedostatkov aj telefonickou formou vyplýva z čl. IX. bod 5 zmluvy. Vo vzťahu k obsahu samotných reklamácií a ich oprávnenosti odvolací súd uviedol, že táto bola preukázaná jednak citovanými listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami (v bodoch 48. a 53. prvoinštančného rozsudku). V tejto časti sa odvolací súd stotožnil so zisteným skutkovým stavom prvoinštančným súdom a odôvodnením jeho rozsudku. 19. Odvolací súd nesúhlasil s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil rozporné výpovede a za vierohodné označil iba výpovede svedkýň p. B. a V.. Poukazom na ust. § 191 ods. 1 CSP konštatoval postup prvoinštančného súdu za súladný so zákonom, keďže v napadnutom rozsudku vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa spravoval. K výpovediam svedkov navrhnutých žalobcom, a to C.. U. M. a U. V. doplnil, že tieto je potrebné vyhodnotiť v súvislosti so svedeckými výpoveďami menovaných svedkýň a listinnými dôkazmi, konkrétne písomnými reklamáciami a zápismi v denníku služieb. Hoci svedkovia navrhnutí za žalobcu tvrdili, že o reklamáciách nevedeli až do doručenia písomnej reklamácie, nevysvetlili, čo bolo predmetom ich rokovaní po uzatvorení zmluvy, keďže podľa C.. M. rokovali o samotných činnostiach, nie o sťažnostiach. Podľa odvolacieho súdu rozhodujúce je, že najneskôr doručením písomnej reklamácie z 9. apríla 2015 do dispozície žalobcu, si žalovaný uplatnil prvú reklamáciu zmluvne dohodnutým spôsobom, pričom oprávnenosť tejto reklamácie ako aj ďalších reklamácií vyplýva zo zápisov v denníku služieb, ktoré boli vyhotovované rôznymi oddeleniami žalovaného. 20. Pokiaľ teda žalobca vykonal práce s vadami, ktoré žalovaný fakticky prevzal a žalovaný si uplatnil zľavu v súlade so zmluvou, nie je možné podľa odvolacieho súdu tvrdiť, že nárok na zaplatenie nevznikol vôbec. Žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie dohodnutej ceny, zníženej o 10 %, t. j. 49.050,-- eur, keďže žalovaný preukázal, že včas a oprávnene reklamoval. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, preto mu priznal nárok na zaplatenie sumy 49.050,-eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 17. apríla 2018, t. j. od podania žaloby až do zaplatenia. Odvolací súd nepriznal nárok na zaplatenie úrokov z omeškania od splatnosti faktúry, keďže sa stotožnil s názorom žalovaného, že faktúru vrátil dôvodne v súlade so zmluvnými podmienkami (čl. IV. body 4, 5 v spojení s čl. III. bod 3), a teda nemohol byť v omeškaní od 5. júla 2015. Žalobca faktúru neopravil, ani nedoručil žalovanému pôvodne vystavenú faktúru, preto odvolací súd stanovil začiatok doby omeškania od podania žaloby, ktorú možno považovať podľa súdnej judikatúry za výzvu na zaplatenie. 21. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tvrdení, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil spôsob reklamácie, čo podľa neho vyústilo do nesprávneho právneho posúdenia o prepadnutí zábezpeky. Odvolací súd nemal v konaní za sporné, že žalobca ako zhotoviteľ zložil na účet žalovaného ako objednávateľa finančnú čiastku 50.000,-- eur, ktorá mala slúžiť ako zabezpečovací nástroj zmluvného záväzku za účelom riadneho poskytovania služieb, ich kvality a včasnosti dodržiavania zmluvných podmienok. Poukázal na čl. IV. bod 1 zmluvy, z ktorého vyplýva, že v prípade, ak zhotoviteľ v priebehu prvých šiestich mesiacov odo dňa účinnosti zmluvy závažným alebo opakovaným spôsobom poruší zmluvné povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy, uvedená čiastka v plnej sume prepadá v prospech objednávateľa ako zmluvná pokuta. Keďže odvolací súd mal v konaní oprávnenosť reklamácií za preukázanú, konštatoval, že došlo k opakovanému porušeniu zmluvných povinností, v dôsledku čoho finančná zábezpeka prepadla objednávateľovi ako zmluvná pokuta. 22. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že ich náhradu pomerne rozdelil. Keďže z celkovo uplatneného nároku na zaplatenie sumy 54.500,-- eur + 50.000,-- eur bol žalobca úspešný iba v časti 49.050,-- eur, odvolací súd skonštatoval úspech žalobcu v rozsahu 47 % a úspech žalovaného v rozsahu 53 %. 23. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote, v časti výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku a vo výroku o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania dovolanie žalobca, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením sp. zn. 4Obdo/79/2022 z 29. júla 2024, a to odmietnutím dovolania žalobcu a priznaním nároku žalovaného na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
24. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie aj žalovaný (č. l. 347 - 350), a to v časti, v ktorej odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť úrok z omeškania 8,05 % ročne od 17. apríla 2018 do zaplatenia (prvý výrok napadnutého rozsudku), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Pre vylúčenie pochybností žalovaný explicitne uviedol, že v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku, ani v časti určenia povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 49.050,-- eur, dovolanie nepodáva (keďže sumu 49.050,-- eur žalobcovi už aj uhradil). Toto dovolanie žalovaného však nebolo dovolaciemu súdu v čase predloženia dovolania žalobcu uvedeného v bode 23., o ktorom už dovolací súd rozhodol pod sp. zn. 4Obdo/79/2022, na rozhodnutie predložené a súd prvej inštancie ho predložil najvyššiemu súdu až po doručení rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 4Obdo/79/2022, preto o ňom rozhoduje dovolací súd v tomto samostatnom dovolacom konaní. 25. Žalovaný (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) odvolaciemu súdu vytkol, že jeho rozsudok je v dovolaním napadnutej časti nedostatočne odôvodnený, nezrozumiteľný, vyvoláva pochybnosti o správnej aplikácii právnych noriem a ustálenej súdnej judikatúry. Tvrdí, že v časti rozhodovania o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 49.050,-- eur od 17. apríla 2018 do zaplatenia, záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu od posúdenia právnej otázky, od ktorého momentu má žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania, resp. od ktorého momentu bol žalovaný v omeškaní so zaplatením faktúry. Odvolací súd v tejto časti rozhodol tak, že žalobcovi priznal úrok z omeškania od 17. apríla 2018, t. j. od podania žaloby až do zaplatenia, a teda rozhodol inak, ako to v žalobe navrhol žalobca, ktorý žiadal úrok z omeškania od splatnosti faktúry (t. j. od 5. júla 2015). 26. Podľa názoru žalovaného odvolací súd posúdil právnu otázku momentu vzniku nároku žalobcu na úrok z omeškania, t. j. momentu vzniku omeškania dovolateľa s úhradou faktúry nesprávne, pričom toto posúdenie nie je podľa jeho názoru ani dostatočne právne zargumentované a vysvetlené. Odvolaciemu súdu vytkol, že právny záver v tomto smere oprel o bližšie nešpecifikovanú súdnu judikatúru, podľa ktorej možno žalobu považovať za výzvu na zaplatenie, avšak odvolací súd svoju právnu úvahu žiadnym spôsobom nevysvetlil, preto je jeho rozhodnutie v napadnutej časti nepreskúmateľné, z dôvodu ktorého voči rozsudku odvolacieho súdu v časti určenia doby začiatku plynutia úrokov z omeškania ani nevie dostatočne argumentovať. Tvrdí však, že pre správne právne posúdenie momentu vzniku nároku žalobcu na úrok z omeškania je podstatné to, že žalovaný žalobcovi dôvodne vrátil faktúru č. 52-5-0000376 vystavenú na sumu 54.500,-- eur s DPH zo dňa 5. mája 2015, splatnú dňa 4. júla 2015. Faktúra bola žalobcovi vrátená listom zo dňa 20. mája 2015, v súlade s čl. IV. bod 5 Zmluvy o dielo č. 79/2015 z 30. marca 2015, podľa ktorého „Faktúra musí obsahovať všetky náležitosti faktúry v súlade so zákonom o účtovníctve. V prípade, ak vo faktúre budú uvedené nesprávne údaje, nebude obsahovať všetky náležitosti, objednávateľ je oprávnený vrátiť faktúru zhotoviteľovi na opravu, resp. doplnenie. Objednávateľ je oprávnený uviesť dôvod vrátenia faktúry. Odo dňa doručenia opravenej resp. doplnenej faktúry plynie pre objednávateľa nová lehota splatnosti faktúry.” Dôvodom vrátenia faktúry bolo, že v nej boli uvedené nesprávne údaje, t. j. nesprávne fakturovaná suma 54.500,-- eur, ktorá však vzhľadom na uplatnené reklamácie a nedodržanie harmonogramu upratovacích prác, mala byť v zmysle čl. III. bod 3 zmluvy o dielo znížená na sumu 49.050,-- eur. Žalovaný má za to, že vrátením nesprávne vyhotovenej faktúry žalobcovi vznikla žalobcovi povinnosť vyhotoviť novú správnu faktúru a doručiť ju žalovanému. Nová lehota splatnosti by mu začala plynúť odo dňa doručenia opravenej faktúry tak, ako to bolo výslovne dohodnuté v čl. IV. bod 5 zmluvy o dielo. Opravenú faktúru však žalobca žalovanému nikdy nedoručil, čo skonštatoval aj odvolací súd v závere bodu 34. napadnutého rozsudku. 27. V ďalšej časti dovolania žalovaný vyslovil, že podmienkou úhrady dohodnutej ceny bolo v zmysle čl. IV bod 3 zmluvy doručenie správne vystavenej faktúry žalovanému, po vzájomnom odsúhlasení mesačných výkazov prác. Lehota splatnosti bola v zmysle čl. IV. bod 4 zmluvy o dielo dohodnutá na min. 60 dní od doručenia faktúry žalovanému. Keďže žalovaný oprávnene a dôvodne vrátil faktúru žalobcovi, nedisponoval žiadnym účtovným dokladom, ani iným relevantným titulom, na základe ktorého by mohol uhradiť žalobcovi cenu za vykonané upratovacie práce. Pre žalovaného bola, resp. mala byť jediným titulom k úhrade faktúra vystavená na sumu 49.050,-- eur, nakoľko na túto sumu bol žalobca v zmysle čl. III. bod 3 zmluvy o dielo povinný faktúru opraviť. Až do doby doručenia opravenej faktúry a uplynutia jej lehoty splatnosti sa žalovaný nemohol dostať do omeškania s úhradou, čo vyplýva aj z § 365 ods. 4 ObchZ. V dôsledku uvedeného má žalovaný za to, že sa nemohol dostať do omeškania skôr, ako by mu bola doručená faktúra vystavená na správnu sumu 49.050,-- eur. Nakoľko žalobca žalovanému
faktúru vystavenú na správnu sumu 49.050,-- nikdy nedoručil, relevantným právnym titulom na úhradu sa pre žalovaného stalo až právoplatné rozhodnutie v príslušnej veci, a teda rozsudok odvolacieho súdu. Žalovaný preto zastáva názor, že do omeškania s úhradou dlžnej sumy voči žalobcovi sa mohol dostať najskôr až momentom právoplatného rozhodnutia v danej veci, ktoré je doposiaľ jediným správnym a relevantným titulom k úhrade sumy 49.050,-- eur. Žalovaný sa nestotožňuje s právnym záverom odvolacieho súdu o tom, že žaloba sa považuje za výzvu na plnenie, v nadväznosti na ktorý záver by bolo prípustné určiť začiatok doby omeškania pre žalovaného od podania žaloby. Podľa názoru žalovaného sa žaloba dá považovať za písomnú výzvu na plnenie v prípadoch, keď absentuje čas splatnosti, resp. čas splatnosti nebol zmluvnými stranami konkrétne dohodnutý, v prejednávanom spore však o takýto prípad nejde. Lehota splatnosti pre pohľadávky žalobcu voči žalovanému bola zmluvnými stranami dohodnutá v čl. IV., bod 4 zmluvy o dielo, podľa ktorého „Lehota splatnosti je min. 60 dní od jej doručenia objednávateľovi, a to na základe dohody zmluvných strán o dlhšej lehote splatnosti. Zmluvné strany prehlasujú, že takáto dohoda nie je v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre zhotoviteľa podľa § 369d Obchodného zákonníka. Dňom doručenia faktúry je deň zaevidovania faktúry na podateľni objednávateľa.“ 28. Podľa žalovaného nemôže byť žaloba považovaná za výzvu na plnenie s dôsledkom začatia plynutia omeškania pre žalovaného aj z toho dôvodu, že od začiatku apeloval na to, že na úhradu sumy 54.500,-eur, požadovanej žalobcom, nie je povinný a žiadal od žalobcu opravu faktúry na sumu 49.050,-eur. Žalovaný sa úhrade oprávnenej ceny za upratovacie práce za mesiac apríl 2015 nijako zámerne nevyhýbal, žiadal len doručenie správne vystavenej faktúry ako relevantného účtovného dokladu. Aj počas súdneho konania bol ochotný uhradiť sumu 49.050,-- eur, napríklad na základe súdneho zmieru, ktorý navrhoval žalobcovi na pojednávaní odvolacieho súdu dňa 16. novembra 2021. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný za nesúladné s dobrými mravmi, aby bol zaviazaný k úhrade úrokov z omeškania už od podania žaloby, čo nie zo zavinenia jeho osoby predstavuje ku dňu podania dovolania viac ako 4 roky a úroky z omeškania vo výške cca 16.000,-- eur. 29. Na základe vyššie uvedeného považuje žalovaný za nesprávny právny názor odvolacieho súdu o stanovení začiatku doby omeškania pre žalovaného od podania žaloby v prípade, keď žalovaný nedisponoval správnym účtovným dokladom ani iným relevantným titulom k úhrade a žalobou si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie inej sumy, ako bol žalovaný povinný uhradiť. Tento právny záver odvolacieho súdu nie je v napadnutom rozsudku ani postačujúco vysvetlený, nie je právne zargumentovaný, absentuje v ňom označenie konkrétnej judikatúry, z ktorej by mal vychádzať, a preto je podľa názoru žalovaného nezrozumiteľný a nedostatočný. 30. Pre doplnenie žalovaný vyslovil, že aj keby sa aj pripustila prípustnosť úvahy o tom, že žaloba sa považuje za výzvu na plnenie, aj v takom prípade je podľa názoru žalovaného odvolacím súdom neprávne právne zargumentovaná a aplikovaná; žalovaný na tomto mieste poukazom na ustanovenie § 124 ods. 2 CSP, § 41 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ako i komentár k CSP (Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, Števček - Ficová - Baricová - Mesiarkinová - Bajánková - Tomašovič a kol., str. 442) odvolaciemu súdu vytkol, že rozhodol nesprávne, keď určil moment vzniku nároku žalobcu na úrok z omeškania od podania žaloby, ktorá bola žalobcom na súd podaná dňa 17. apríla 2018, pretože pri svojom rozhodovaní nezohľadnil, kedy sa o žalobe dozvedel žalovaný, t. j. kedy sa žalovaný dozvedel o hmotnoprávnom úkone žalobcu. Žalovaný sa totiž o podaní žaloby žalobcom nedozvedel už v deň jej podania žalobcom na súd, ale až neskôr, keď mu bola súdom doručená spolu s výzvou na vyjadrenie k žalobe. 31. Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia žalovaný navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu č. k. 2Cob/52/2020-334 zo 16. novembra 2021 v časti určenia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 49.050,-- eur od 17. apríla 2018 do zaplatenia, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby označený rozsudok odvolacieho súdu v časti určenia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 49.050,-- eur od 17. apríla 2018 do zaplatenia zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 49.050,-- eur od uplynutia 3 dní od právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu do zaplatenia. Žalovaný si zároveň uplatnil náhradu trov dovolacieho konania. Súčasne, postupom podľa § 444 ods. 1 CSP navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu v časti určenia povinnosti uhradiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 49.050,-- eur od 17. apríla 2018 do zaplatenia, z dôvodov hodných osobitného zreteľa, dôvodiac tým, že je najväčším poskytovateľom zdravotnej starostlivosti pre deti v strednej a východnej Európe, jeho príjmy plynú len zo zdravotného poistenia a sú následne určené len na prevádzku nemocnice a poskytovanie zdravotnej starostlivosti deťom, pričom každé určenie povinnosti uhradiť peňažnú sumu nemalej výšky je značným zásahom do jeho ekonomickej sféry. 32. K dovolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril. 33. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalovaného je potrebné odmietnuť. V nasledujúcich bodoch dovolací súd uvádza stručné odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP): 34. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 35. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Zo zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z § 420 (alebo § 421) CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. 36. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm. a) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP). 37. Žalovaný prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pre naplnenie citovaného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávnym procesným postupom súdu je taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP v zmysle vyššie uvedenej aktuálnej judikatúry ústavného súdu možno rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj
absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021). 38. Dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, žalovaný namietol nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v časti priznaného úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 49.050,-- eur od 17. apríla 2018 do zaplatenia tvrdiac, že jeho rozhodnutie o priznaní označeného úroku nie je dostatočne vysvetlené, nie je právne zargumentované, absentuje v ňom označenie konkrétnej judikatúry, z ktorej odvolací súd vychádzal, ktoré okolnosti majú za následok nezrozumiteľnosť rozsudku v dotknutej časti a nedostatočnosť dôvodov, ktoré odvolací súd k ním vysloveným záverom v tejto časti viedli. 39. Právo účastníka (sporovej strany) na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) [viď. sp. zn. II. ÚS 383/06]. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 40. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP pritom nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou (viď napr. II. ÚS 419/2021). Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 CSP, pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia neznamená právo na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale ide o právo na uvedenie dostatočných, logických a zrozumiteľných argumentov reagujúcich na relevantné tvrdenia a námietky strán sporu, vyhodnotenie dokazovania a vysvetlenie, prečo prípadne v konaní navrhované dôkazy súd nevykonal. Súd by mal presvedčivo odôvodniť a vysvetliť aj aplikáciu príslušného právneho predpisu, či ustanovenia z neho na rozhodovanú vec. 41. V prípade odvolacieho rozhodnutia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Aj v tomto prípade sa však musí odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (odvolacími námietkami). Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP). Ak odôvodnenie odvolacieho súdu neobsahuje zrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu k vyššie uvedeným námietkam, nespĺňa atribúty riadneho odôvodnenia, čím porušuje právo na spravodlivý súdny proces. 42. Dovolací súd po preskúmaní dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dospel k záveru, že tento vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí spĺňa. 43. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 23Cb/227/2018-235 z 23. októbra 2019, dospejúc k záveru, že žalobca upratovacie práce pre žalovaného v zmysle zmluvy o dielo uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 30. marca 2015, nevykonal riadne a včas, žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu proti prvoinštančnému rozsudku z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b), d), f) a h) CSP, odvolací súd rozsudkom č. k. 2Cob/52/2020-334 zo 16. novembra 2021 podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovel čo do zaplatenia sumy 49.050,-- eur s úrokom z omeškania 8,05 % ročne od 17. apríla 2018 do zaplatenia a vo zvyšku, t. j. čo do zaplatenia sumy 5.450,-- eur s príslušenstvom, úroku z omeškania zo sumy 49.050,-- eur od 5. júla 2015 do 16. apríla 2018 a sumy 50.000,-- eur, žalobu zamietol. Zmenu prvoinštančného rozsudku vo vzťahu k istine 49.050,-- eura a k nemu prináležiacemu úroku z omeškania odvolací súd zdôvodnil tým, že mal preukázané, že žalobca práce pre žalovaného vykonal, ktorú okolnosť žalovaný ani nepoprel, len žiadal zníženie fakturovanej sumy o 10 % z dôvodu vád, preto odvolací súd priznal žalobcovi zaplatenie sumy 54.500,-- eur zníženú o 10 %, t. j. 49.050,-- eur. Zo spisu tiež vyplýva, že žalobca v žalobe navrhol priznanie úroku z omeškania od 4. júla 2015, t. j. od splatnosti faktúry č. 52-5-0000376 vystavenej 5. mája 2015, ktorou žalobca fakturoval žalovanému sumu 54.500,-- eur za upratovacie práce podľa zmluvy o dielo za mesiac apríl 2015 (č. l. 9 spisu). Odvolací súd úrok z omeškania od splatnosti faktúry nepriznal, stotožniac sa s názorom žalovaného, že dôvodne vrátil faktúru žalobcovi v súlade so zmluvnými podmienkami zakotvenými v článku IV., body 4, 5 v spojení s článkom III. bod 3 zmluvy o dielo, preto nemohol byť v omeškaní od 5. júla 2015. Keďže však žalobca žalovaným vrátenú faktúru neopravil, ani nedoručil žalovanému pôvodne vystavenú faktúru, odvolací súd stanovil začiatok doby omeškania od podania žaloby, ktorú možno podľa súdnej judikatúry považovať za výzvu na zaplatenie (bod 34. rozsudku odvolacieho súdu). Dovolací súd má za to, že odôvodnenie odvolacieho súdu v uvedenom znení možno považovať za dostatočne zdôvodnené, obsahujúce vysvetlenie dôvodu, pre ktorý úrok z omeškania nepriznal od žalobcom požadovaného dátumu splatnosti faktúry. 44. Pokiaľ ide o dovolateľom namietanú nesprávnosť záveru odvolacieho súdu k začiatku doby omeškania, tvrdiac, že žalovaný žalobcom vystavenú faktúru vrátil ako nesprávne vyhotovenú na opravu a doplnenie, nakoľko v nej boli uvedené nesprávne údaje, a preto až odo dňa doručenia opravenej/ doplnenej faktúry mala žalovanému plynúť nová lehota splatnosti faktúry, resp. pokiaľ tak neurobil (keďže žalobca faktúru vystavenú na správnu sumu 49.050,-- nikdy žalovanému nedoručil), potom právnym titulom na úhradu sa pre žalovaného malo stať až právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolací súd poznamenáva, že táto otázka predmetom dovolacieho prieskumu podľa uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP byť nemôže, pretože nesprávne právne posúdenie môže dovolací súd skúmať len podľa § 421 CSP, ktorý dovolací dôvod žalovaným však uplatnený v dovolaní nebol. Rovnako tak posudzovanie, či úroky z omeškania možno priznať odo dňa podania žaloby alebo až odo dňa doručenia žaloby žalovanému na vyjadrenie, ktorým okamihom sa žaloba dostane do dispozičnej sféry žalovaného, je otázkou právneho posúdenia veci, ktorú nemožno preskúmavať v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. 45. Dovolací súd pre úplnosť k možnosti podania dovolania podľa § 421 CSP uvádza, že jeho podaniu v tejto veci by zrejme bránil aj majetkový cenzus podľa § 422 CSP. Žalovaný totiž dovolaním napadol prvý, zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 49.050,-- eur, avšak len v časti priznaného úroku z omeškania 8,05 % ročne od 17. apríla 2018 do zaplatenia, resp. rozporoval začiatok omeškania (mal za to, že do omeškania sa dostal až po právoplatnom priznaní istiny žalobcovi súdom), ktorú okolnosť žalovaný aj výslovne zdôraznil v úvode svojho dovolania, keď uviedol, že „...v časti určenia povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 49.050,-- eur...“ dovolanie nepodáva. Na to, aby bola daná prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 422 ods. 1 CSP, musel by dovolaním napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o peňažnom plnení prevyšovať desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada, čo však v predmetnom prípade splnené nie je. Tzv. majetkový cenzus predstavuje obmedzenie prípustnosti dovolania na výšku sumy, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu, pričom dovolací súd je pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení viazaný výrokom napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a rozsahom podaného dovolania. 46. Sumarizujúc vyššie uvedené, odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v časti priznaného úroku z omeškania dostatočne vysvetlil dôvody svojho zmeňujúceho rozsudku, vykonaného v dôsledku čiastočne nesprávnych skutkových zistení, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a svoj záver, i keď stručne, ale dostatočne jasne a zrozumiteľne vyhodnotil v písomnom odôvodnení svojho rozhodnutia, rešpektujúc zákonnú požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP (uplatňované aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). 47. Dovolací súd opäť pre úplnosť dodáva, že vo vzťahu k podmienke prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné tiež posúdenie miery, do akej došlo postupom súdu k porušeniu práva strany na spravodlivý proces. Podmienka prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je totiž splnená, ak právo strany na spravodlivý proces bolo porušené len v časti konania, resp. do takej miery, že strana mohla uplatniť svoj vplyv na výsledok konania podaním odvolania. V prejednávanom prípade žalovanej strane obrana jej práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania bezpochyby umožnená bola. 48. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, keďže prípustnosť dovolania žalovaného podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP daná nie je, dovolací súd jeho dovolanie podľa ustanovenia § 447 písm. c) CSP odmietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. 49. Keďže dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol, je neopodstatnený tiež jeho návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku podľa § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu nevydal o tom samostatné rozhodnutie (resp. nerozhodol osobitným výrokom). 50. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto by mu patrila náhrada trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa obsahu spisu však žalobcovi preukázateľne žiadne trovy nevznikli (keďže k dovolaniu žalovaného sa písomne ani nevyjadril), preto dovolací súd v súlade s článkom 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (k uvedenému porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 28. februára 2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R 72/2018). 51. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.