Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 3Cdo/46/2025 4419202458 12. 08. 2026 JUDr. Marián Sluk ECLI:SK:NSSR:2026:4419202458.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu TRUCK TRANS TRADE, s.r.o., Gbelce 1046, IČO: 46757651, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Magyerka, s.r.o., Nové Zámky, Ernestova bašta 2, IČO: 36857751, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00151866, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky, pod sp. zn. 18C/27/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 03. decembra 2024, sp. zn. 12Co/2/2024 takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom (v poradí prvým) z 25. septembra 2020 č. k. 18C/27/2019-245 v spojení s opravným uznesením zo dňa 21. 01. 2022 č. k. 18C/27/2019-357 výrokom I. zastavil konanie v časti zaplatenia sumy 8.396 eur; výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.434,63 eura do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; výrokom IV. uložil žalobcovi povinnosti zaplatiť na účet Okresného súdu Nové Zámky náhradu trov znaleckého dokazovania v sume 556,12 eura do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; a výrokom V. žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51,80 %, o výške trov konania súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 1.1. Podanou žalobou sa žalobca domáhal náhrady škody titulom neoprávneného zadržiavania žalovaného nákladného ťahača zn. Y., typ N., rok výroby 2007, e. č. S., VIN: B. spolu s ďalším príslušenstvom vo výške 3.192,40 eura a titulom ušlého zisku vo výške 40.096 eur. 1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 21 ods. 1 a 9 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon o PZ“), § 1 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a) a d), § 4 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 prvá veta a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 129 ods. 1, § 661 ods. 1 a § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a § 145 ods. 2 a § 232 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 1.3. Okresný súd konštatoval, že žalovaná zadržiavala nákladný ťahač v období od 27. 12. 2013 do 29. 08. 2016 oprávnene. V období od 27. 12. 2013 do 14. 09. 2017 bol nákladný ťahač vo faktickej detencii žalovanej, ktorá sa mala o neho riadne starať. Občiansky zákonník povinnosti detentora priamo neustanovuje, a preto súd analogicky postupoval v zmysle § 661 ods. 1 OZ a na vec aplikoval povinnosti vypožičiavateľa. Zo znaleckého posudku č. 52/2017 mal okresný súd preukázané, že náklady na sprevádzkovanie ťahača boli vo výške 3.192,40 eura, čo zodpovedalo reálnym nákladom žalobcu, keďže sa žalovaná reálne o nákladný ťahač nestarala. Zo znaleckého posudku č. 1/2020 mal okresný súd preukázané, že žalobcovi vznikol ušlý zisk, pričom však prihliadol na to, že podľa jeho názoru mala žalovaná u seba ťahač neoprávnene len v období od 29. 08. 2016 do 14. 09. 2017. Z uvedeného dôvodu
priznal žalobcovi nárok na náhradu ušlého zisku za rok 2016 vo výške 3.384,23 eura a za rok 2017 vo výške 3.858 eur, pričom vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 1.4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51,80 %, ako čiastočne úspešnej. 2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu a žalovanej rozsudkom (v poradí prvým) z 15. novembra 2022 sp. zn. 12Co/63/2022 výrokom I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti; výrokom II. zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti zaplatenia sumy 10.434,63 eura a vo výroku o trovách a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2.1. Krajský súd skonštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie je v zamietajúcej časti vecne správny, no vo vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách ho bolo potrebné zrušiť. Výroky o zastavení konania v časti a o trovách znaleckého dokazovania napadnuté odvolaním neboli. Vo vzťahu k vyhovujúcej časti krajský súd poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tvrdeniami o odchode vodičov a s tým súvisiacim zníženým počtom objednávok žalobcu a poukázal na potrebu preukázania príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a tvrdenou majetkovou ujmou. Vo vzťahu k sume 3.192,40 eura za náklady vynaložené na sprevádzkovanie vozidla odvolací súd poukázal na to, že okresný súd sám konštatoval oprávnenosť zaistenia ťahača žalovanou v období od 27. 12. 2013 do 29. 08. 2016, no na druhej strane priznal žalobcovi nárok na náhradu týchto nákladov za obdobie od 27. 12. 2013 do 14. 09. 2017 bez existencie nesprávneho úradného postupu, keďže sám žalobca za nesprávny úradný postup označil nevydanie ťahača bezodkladne po právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol o povinnosti ťahač vydať, a nie že by sa žalovaná o ťahač riadne nestarala. Z uvedených dôvodov odôvodnenie rozsudku okresného súdu nespĺňalo zákonné požiadavky podľa § 220 ods. 2 tretej vety CSP v časti o škode predstavujúcej náklady na sprevádzkovanie ťahača a ušlý zisk. 3. Okresný súd Nové Zámky rozsudkom (v poradí druhým) z 08. augusta 2023 č. k. 18C/27/2019-555 vo výroku I. uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 10.434,63 eura do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; vo výroku II. uložil žalobcovi zaplatiť na účet Okresného súdu Nové Zámky náhradu trov znaleckého dokazovania v sume 556,12 eura do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; vo výroku III. priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 51,80 %, o výške ktorých rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku; a vo výroku IV. nepriznal žiadnej sporovej strane náhradu trov odvolacieho konania. 3.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 3 a § 21 ods. 1 a 9 zákona o PZ; § 1 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a) a d), § 4 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 prvá veta, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.; § 415, § 747 ods. 1 a § 749 ods. 1 OZ; § 228 ods. 1, § 232 ods. 1 a § 391 ods. 2 CSP. 3.2. V ďalšom konaní súd prvej inštancie ustálil predmet konania a opakovane skonštatoval preukázané skutočnosti na základe vykonaného dokazovania. Okresný súd tentokrát vec posúdil v zmysle ustanovení o zmluve o úschove a bol toho názoru, že povinnosťou žalovanej bolo vec opatrovať starostlivo. Žalovaná však nevykonala žiadne úkony súvisiace s ochranou a údržbou ťahača, čím porušila generálnu prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 OZ. Súd prvej inštancie tak žalobe v časti 3.192,40 eura vyhovel. Ďalej konštatoval, že žalovaná od 29. 08. 2016 do 14. 09. 2017 už zadržiavala ťahač neoprávnene, keďže podanie dovolania nemá odkladný účinok, a teda žalovaná porušila zákon, (keďže nerešpektovala právoplatný a vykonateľný rozsudok), a tým spôsobila žalobcovi problémy v podnikaní, ako aj ušlý zisk. Ušlý zisk za rok 2016 predstavoval sumu 3.384,23 eura a za rok 2017 sumu 3.858 eur. Z dôvodu právnej istoty opakovane rozhodol aj o nároku na náhradu trov znaleckého dokazovania. 3.3. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 51,50 % a nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnej sporovej strane z dôvodu ich rovnakého úspechu pred súdom odvolacím. 4. Krajský súd v Nitre rozsudkom (v poradí druhým) z 03. decembra 2024 sp. zn. 12Co/2/2024 na odvolanie žalovanej výrokom I. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu o zaplatenie sumy 10.434,63 eura zamietol; výrokom II. žalovanej priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu; a výrokom III. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zrušil. 4.1. Krajský súd zopakoval dokazovanie na pojednávaní dňa 03. 12. 2024 a prijal záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť (§ 388 CSP) a vo výroku II. zrušiť.
4.2. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o oprávnenosti zaistenia ťahača v období od 27. 12. 2013 do 29. 08. 2016, a preto predmetom konania mali zostať len nároky žalobcu za obdobie od 29. 08. 2016 do 14. 09. 2017. Za nesprávny úradný postup bolo žalobcom označené konanie žalovanej spočívajúce v nevydaní ťahača bezodkladne po vydaní rozhodnutí Okresného súdu Nové Zámky a Krajského súdu v Nitre o povinnosti vydať ťahač žalobcovi. Odvolací súd bol toho názoru, že suma 3.192,40 eura ako náklady na sprevádzkovanie ťahača nebola v konaní preukázaná v príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom, keďže znalecký posudok č. 52/2017 bol vyhotovený na posúdenie vzniku nákladov na sprevádzkovanie ťahača za obdobie od 27. 10. 2013 do 14. 09. 2017, pričom súd prvej inštancie nezohľadnil oprávnenosť zaistenia ťahača žalovanou za obdobie do 29. 08. 2016. Výsluch svedka Q.. Q. S. považoval odvolací súd za nadbytočný. Zároveň skonštatoval, že v zmysle § 21 ods. 9 zákona o PZ a § 742 OZ žalovanej nevyplýva žiadna povinnosť úhrady nákladov na sprevádzkovanie ťahača, ktorý bol v jej úschove z dôvodu zaistenia. 4.3. Vo vzťahu k ušlému zisku odvolací súd uviedol, že znalecká organizácia (znalecký posudok č. 1/2020) nezohľadnila pokles vozidiel v dôsledku poklesu vodičov, neodstúpenie žalobcu od žiadnej konkrétnej zmluvy v danom období, nevyužívanie niektorých vozidiel žalobcu po celý rok. Krajský súd bol toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vzniku ušlého zisku, ktorý by bol v príčinnej súvislosti s nevydaním ťahača. Sám konateľ žalobcu na pojednávaní dňa 25. 09. 2020 uviedol, že v období rokov 2015 až 2017 musel časť vozidiel predať, pretože mu odchádzali vodiči, a bral aj menej objednávok a na pojednávaní dňa 09. 06. 2023 uviedol, že „vozidlá, ktoré neboli využívané v jednotlivých rokoch, stáli preto, lebo boli na predaj, a to niečo trvá.“ Odvolací súd tak prijal záver, že keby malo dôjsť k ušlému zisku, tak by žalobca musel odmietnuť uzatvorenie nových zmlúv pre jeho vyťaženosť, pričom preukázaný bol opak. Z uvedeného dôvodu mu tak nemohol vzniknúť ani ušlý zisk v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovanej. 4.4. O trovách konania rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal plnú náhradu trov konania. 4.5. O trovách znaleckého dokazovania bolo už právoplatne rozhodnuté vo výroku rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 18C/27/2019-245, a preto nebolo dôvodné, aby súd prvej inštancie o nich opätovne rozhodoval. Z uvedeného dôvodu výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie zrušil. 5. Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 03. decembra 2024 sp. zn. 12Co/2/2024 podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie odvodzujúc jeho prípustnosť z § 420 písm. f) CSP. Nesprávny procesný postup odvolacieho súdu videl v tom, že súd nevykonal ním navrhovaný dôkaz výsluchom svedka Q.. Ďalej považoval rozsudok krajského súdu za prekvapivý s ohľadom na predbežný právny názor súdu prvej inštancie považujúci znalecké posudky č. 1/2020 a 52/2017 za dostatočné. Rovnako sa nestotožnil ani s názorom odvolacieho súdu o tom, že by mu nevznikla škoda na ušlom zisku, ktorú považoval za riadne preukázanú znaleckým posudkom č. 1/2020. V neposlednom rade sa nestotožnil ani s názorom odvolacieho súdu, že by žalovanej nevznikla povinnosť úhrady nákladov na sprevádzkovanie ťahača minimálne v období od 29. 08. 2016 do 14. 09. 2017, pričom odkázal na generálnu prevenčnú klauzulu v zmysle § 415 OZ. 5.1. Dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre zrušil a vo veci sám rozhodol tak, že potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie, eventuálne aby vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 6. Žalovaná odkazom na podstatu práva na spravodlivý súdny proces vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dôvody uvedené v dovolaní nemožno vykladať ako porušenie práva na spravodlivý proces. Zdôraznila, že súdy nie sú povinné vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pričom v konaní nebolo preukázané, že by žalobcom tvrdená škoda vôbec vznikla, že by vznikla v tvrdenej výške, ako ani v priamej bezprostrednej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovanej, titulom ktorého sa žalobca náhrady škody domáha. Žalovaná sa nestotožnila ani s namietanou prekvapivosťou rozsudku odvolacieho súdu, a ani s námietkami žalobcu týkajúcimi sa ušlého zisku. Záverom skonštatovala, že konanie ako celok vykazuje znaky spravodlivosti, keďže aj nevyhovenie žalobcom navrhnutému dôkazu bolo odvolacím súdom dostatočne, jasne a právne odôvodnené v napadnutom rozsudku, ktorý zároveň považuje za preskúmateľný, presvedčivý, zrozumiteľný a vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Z dovolania tak nevyplýva relevantný dôvod naplňujúci dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. 6.1. Žalovaná navrhla dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol.
7. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca tak, že poukázal na otázku, ktorá v konaní zostala nevyriešená, teda na definíciu bežného opotrebenia. Bol toho názoru, že pri definícií bežného opotrebenia sa vychádza z predpokladu, že vozidlo je po dobu užívania v prevádzkyschopnom stave s pravidelnou údržbou a servisom. Bol preto toho názoru, že vzniknutá škoda na ťahači nebola výsledkom bežného opotrebenia. Naďalej trval na potrebe výsluchu svedka Q.. Q. S. a trval na námietke prekvapivosti rozsudku odvolacieho súdu vzhľadom na protichodné rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Rovnako bol toho názoru, že z § 21 ods. 9 zákona o PZ a § 742 OZ nepriamym výkladom vyplýva povinnosť útvaru Policajného zboru predchádzať vzniku škôd na zaistenej veci, teda, ak by bolo potrebné vynaložiť náklady na zamedzenie vzniku škody na zaistenej veci, tieto je povinný uhradiť útvar Policajného zboru vlastníkovi. Opakovane poukázal na generálnu prevenčnú klauzulu a odkázal na obdobné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/679/2015. K tvrdeniam ohľadom ušlého zisku odkázal na jeho podanie „Predloženie listinných dôkazov“ zo dňa 24. 04. 2023, v ktorom vysvetľoval kúpu a predaj vozidiel nižšej emisnej triedy a využívanie vozidiel vyššej emisnej triedy na medzinárodnú prepravu, čím sa odvolací súd vôbec nezaoberal, pričom ide podľa jeho názoru o podstatné skutočnosti pri rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu. 7.1. Žalobca naďalej trval na dovolacom návrhu uvedenom v dovolaní. 8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnutého rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je neprípustné. 9. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 9.1. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. 10. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). 11. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 11.2. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 11.3. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 13. Dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolania vyvodzovanú dovolateľom z § 420 písm. f) CSP. Tento dovolací dôvod vymedzil nevykonaním navrhovaného dôkazu výsluchom svedka, prekvapivosťou rozsudku odvolacieho súdu, nesprávnosťou právneho záveru odvolacieho súdu o nepreukázanom ušlom zisku a neexistencii povinnosti úhrady nákladov na sprevádzkovanie ťahača. 13.1. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 13.2. Dovolateľ namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci resp. nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov znaleckými posudkami. Namietal nevykonanie ním navrhovaného dôkazu výsluchom svedka Q., ktorý osobne odovzdával zaistený ťahač dovolateľovi a vedel sa tak vyjadriť k stavu ťahača a k spôsobenej škode na zaistenom ťahači. 14. Dovolací súd k týmto námietkam dovolateľa uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v civilnom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie strán sporu (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/212/2012, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti, (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015, 4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011). 14.1. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolateľ naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Súdna prax sa ustálila na názore, že, ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011, 3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012). 14.2. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani v zmysle novšej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. 14.3. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom podľa názoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces. 14.4. Odvolací súd odôvodnil nevyhovenie návrhu dovolateľa na doplnenie dokazovania výsluchom svedka Q., ktorý odovzdával zaistený ťahač dovolateľovi, nadbytočnosťou, a tým nehospodárnosťou tohto dôkazu. Skutočnosti zistené z vykonaného dôkazu by totiž neviedli k preukázaniu vzniku škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovanej, vzhľadom na názor odvolacieho súdu, že náklady na sprevádzkovanie vozidla, ktoré si žalobca uplatňuje ako škodu, nemôžu predstavovať škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s konaním žalovanej. Navrhovaný dôkaz nebol schopný zvrátiť prijatý záver odvolacieho súdu.
14.5. Procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (5Cdo/151/2019). V súvislosti s námietkou strany sporu, že vo veci nebol jej skutkový stav dostatočne zistený a že z tohto dôvodu došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazov, dovolací súd už podľa predchádzajúcej úpravy (§ 237 ods. 1 písm. f) OSP) dospel k záveru, že to nie je dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strán sporu (rozhodnutia súdov zverejnené pod č. R 37/1993, R 125/1999 a R 42/1993 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/85/2010, sp. zn. 2Cdo/29/2011, sp. zn. 3Cdo/268/2012, sp. zn. 3Cdo/108/2016, sp. zn. 2Cdo/130/2011, sp. zn. 5Cdo/244/2011, sp. zn. 6Cdo/185/2011, sp. zn. 7Cdo/38/2012). 14.6. Samotná skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje so spôsobom vyhodnotenia dôkazu, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka (teraz strany sporu - pozn. dovolacieho súdu) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97). 14.7. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 15. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietal prekvapivosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorú videl v tom, že podľa neho boli až do momentu (druhého) rozhodnutia odvolacieho súdu znalecké posudky H. č. 52/2017 a znaleckej organizácie BT.. č. 1/2020, vyhodnotené odvolacím súdom v napadnutom rozsudku ako nedostatočné, súdmi akceptované. 16. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj 5Cdo/46/2011). O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné (viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2018, sp. zn. 7Cdo/1/2018). 16.1. Za prekvapivé rozhodnutie nemožno považovať také rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je založené na aplikácií toho istého zákonného ustanovenia, ktoré aplikoval súd prvej inštancie, avšak s tým rozdielom, že odvolací súd dospeje k odlišnému právnemu záveru. Civilné sporové konanie je kontradiktórnym konaním, v ktorom žalobca tvrdí a preukazuje dôvodnosť aj procesnú prípustnosť podanej žaloby a žalovaná jej dôvodnosť a procesnú prípustnosť popiera a vyvracia. 16.2. V prípade namietaných znaleckých posudkov nejde o rôzne právne závery súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Znalecké posudky sú dôkazy, ktoré slúžia na zistenie skutkového stavu veci, vyhodnotenie týchto dôkazov vedie k ustáleniu skutkového stavu, no nie je právnym posúdením veci, aj keď sa vyhodnotenie dôkazov v právnom posúdení veci následne prejaví. Dovolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že vyhláseniu napadnutého (zmeňujúceho) rozsudku odvolacieho súdu predchádzalo pojednávanie, na ktorom bolo odvolacím súdom zopakované dokazovanie oboma
znaleckými posudkami, ku ktorým dôkazom sa mohli obe sporové strany prítomné na pojednávaní vyjadriť. 16.3. Podstatné pre posúdenie danej dovolacej námietky sú vyjadrenia žalovanej počas celého konania, osobitne v odvolaní žalovanej proti v poradí prvému rozsudku súdu prvej inštancie, ktorému odvolaniu bolo prvým rozhodnutím odvolacieho súdu vyhovené, a tento prvý zrušujúci rozsudok odvolacieho súdu. V odvolaní žalovaná spochybňovala význam znaleckého posudku č. 52/2017 IK. z dôvodu, že úlohou znalca bolo určiť náklady na sprevádzkovanie predmetného ťahača, a nie určiť výšku škody; v súvislosti s tým poukazovala, že v konaní o náhradu škody je potrebné rozlišovať medzi pojmami „sprevádzkovanie vozidla“ a „škoda na vozidle“ a argumentovala, že to, že žalobca vynaložil na sprevádzkovanie ťahača vyššie uvedenú sumu, nie je samo o sebe dôkazom preukazujúcim, že tvrdená škoda žalobcovi vznikla v priamej bezprostrednej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovanej nevydaním predmetného ťahača žalobcovi na základe vykonateľného rozsudku. Odvolací súd vo svojom prvom rozsudku v ods. 21 odôvodnenia uložil súdu prvej inštancie vo vzťahu k nároku na náhradu škody vo výške 3.192,40 eura ujasniť si, vo vzťahu k akému nesprávnemu úradnému postupu žalovanej si žalobca uplatňuje náhradu škody, a či postupom žalovanej došlo k porušeniu právnych predpisov ... a ustáliť, v čom spočíval nesprávny úradný postup a určiť aj obdobie, po ktoré žalovaná postupovala pri zaistení ťahača nesprávne. Zároveň treba mať na zreteli, že právo na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. prináleží len tomu, komu bola škoda spôsobená nesprávnym úradným postupom, a to za súčasného splnenia troch základných predpokladov, ktorými sú nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, existencia škody a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Vo vzťahu k nároku na náhradu ušlého zisku opierajúceho sa o znalecký posudok č. 1/2020 žalovaná v odvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie argumentovala, že vzhľadom na preukázané skutočnosti, a to pokles vozidiel v dôsledku poklesu vodičov u žalobcu, neodstúpenie žalobcu od žiadnej konkrétnej zmluvy v danom období, nevyužívanie niektorých vozidiel žalobcu po celý rok, výpočet ušlého zisku priemerne na jedno vozidlo na rok, tento nepreukazuje vznik ušlého zisku. Odvolací súd vyhovel odvolaniu žalovanej a v zrušujúcom rozhodnutí uložil súdu prvej inštancie po vrátení veci v ďalšom konaní vyhodnotiť, či na strane žalobcu vôbec ušlý zisk vznikol, a či vznikol v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovanej, či nešlo len o pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, či žalobca nad všetku mieru pochybností preukázal, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania žalovanej) mohol dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku. Obe sporové strany tak poznali možné alternatívy riešenia sporu a mali možnosť argumentovať nielen vo svoj prospech, ale aj zaujať stanovisko, prečo argumenty protistrany považujú za neopodstatnené a nespôsobilé privodiť protistrane úspech v spore. Žalobca mal možnosť identifikovať a reagovať na spornú otázku vzniku skutočnej škody a ušlého zisku následkom nesprávneho úradného postupu žalovanej. Odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na nových, prekvapivých, predtým neriešených alebo neuplatnených skutkových alebo právnych záveroch. S poukazom na uvedené nemohlo dôjsť k procesnej vade konania uvedenej v § 420 písm. f) CSP a porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. I keď sa odvolací súd priklonil k názoru žalovanej, v danom prípade nepoužil žiadne „nové“ závery, ktoré by doteraz neboli v konaní zistené, resp. ku ktorým by strany nemali možnosť v doterajšom priebehu konania zaujať svoje stanovisko. 17. Ako už bolo uvedené, ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení veci, nemožno tento záver vnímať ako „nový“, „prekvapivý“, (t. j. založený na inom ustanovení právneho predpisu - inom právnom dôvode, príp. na skutočnostiach, ktoré sa dovtedy nejavili ako významné), ktorý by v doterajšom konaní nebol vyslovený (odprezentovaný), a ku ktorému by žalobca nemal možnosť zaujať svoje stanovisko. 18. Dovolateľ tiež v dovolaní namietal, že sa nemôže stotožniť s názorom odvolacieho súdu, že žalovanej nevznikla povinnosť úhrady nákladov na sprevádzkovanie ťahača, pretože (odvolací súd) opomenul, že v období od 29. 08. 2016 do 14. 09. 2017 už išlo zo strany žalovanej o neoprávnenú držbu, a s názorom odvolacieho súdu, že dovolateľovi nevznikla škoda na ušlom zisku (názor odvolacieho súdu, že dovolateľ nepreukázal odstúpenie od konkrétnej zmluvy na prepravu, neobstojí vzhľadom na elektronický systém ponúk prepráv). Dovolateľ tak v rámci dovolacieho dôvodu uplatneného v zmysle § 420 písm. f) CSP namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. K tomu dovolací súd poznamenáva, že vytýkaná nesprávnosť právneho posúdenia veci nie je procesnou vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (viď judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného
pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm. f) CSP (9Cdo/248/2021, 9Cdo/73/2020, 9Cdo/121/2020). V tejto súvislosti dovolací súd konštatuje, že právne aspekty posudzovania danej veci [napr. o (ne)unesení dôkazného bremena a vzniku skutočnej škody a ušlého zisku, právna kvalifikácia uplatneného nároku podľa § 415 Občianskeho zákonníka] by mohol dovolací súd vecne preskúmať, avšak iba pri uplatnení dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z uvedeného plynie záver, že otázka správnosti právneho posúdenia veci zostáva nedotknutou pri rozhodovaní o vade konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. 18.1. Dovolací súd zároveň v súvislosti s tvrdením dovolateľa o elektronickom systéme ponúk prepráv predloženým za účelom preukázania nesprávnosti názoru odvolacieho súdu o odstúpeniach žalobcu od zmlúv konštatuje, že v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal, a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu (k tomu pozri napr. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/144/2021, sp. zn. 9Cdo/140/2022). Dovolateľ takto vznesenú (dovolaciu) námietku, novú skutočnosť o elektronickom systéme ponúk prepráv v odvolacom konaní (viď vyjadrenia žalobcu k odvolaniam žalovanej proti rozsudkom súdu prvej inštancie) neuplatnil, preto ani odvolací súd nemal dôvod a ani priestor sa týmito námietkami (tvrdenými skutočnosťami) zaoberať. 19. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom, ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP), a preto dovolanie žalobcu dovolací súd ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. 20. Pokiaľ dovolateľ v dovolacej replike vznáša ďalšie námietky (neriešená otázka definície bežného opotrebenia vozidla, opomenuté vysporiadanie sa s jeho tvrdeniami o kúpe a predaji vozidiel, ...), ide o ďalšie (nové) dôvody, ktorými dovolateľ vymedzuje pôvodne podané dovolanie, na ktoré dovolací súd už nemôže prihliadať, lebo boli uplatnené po uplynutí dvojmesačnej lehoty žalobcovi na podanie dovolania. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). 21. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že žalovanej ich náhradu nepriznal, pretože aj keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil žalobca (§ 256 ods. 1 CSP), žalovanej žiadne preukázané trovy dovolacieho konania nevznikli (R 72/2018). 22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.