RozsudokNajvyšší súd SR28. 7. 2026plný text

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/61/2025 z 28. 7. 2026

Právna veta (zhrnutie AI, nie je súčasťou rozhodnutia)

Účelne vynaloženými nákladmi spojenými s liečením podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka je aj majetková ujma spočívajúca v hodnote dlhodobej a nepretržitej starostlivosti o nesebestačného poškodeného, ktorú mu bezplatne poskytujú blízke osoby, ak taká starostlivosť presahuje mieru bežnej ľudskej a rodinnej solidarity a je medicínsky nevyhnutná; tento záver platí rovnako pri zodpovednosti za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (§ 420 Občianskeho zákonníka). Nárok na náhradu týchto nákladov patrí samotnému poškodenému, nie osobám poskytujúcim bezplatnú starostlivosť, a to bez ohľadu na jeho maloletosť či na to, že ide o jeho rodičov. Pri určení výšky náhrady možno vychádzať zo škály a časovej náročnosti úkonov starostlivosti a z ceny profesionálnej opatrovateľskej služby; použitie hodinovej sadzby peňažného príspevku na osobnú asistenciu podľa zákona č. 447/2008 Z. z. pritom nie je analógiou zákona, ale podkladom na zistenie hodnoty poskytovanej starostlivosti.

Rodičia maloletej poškodenej, ktorá pri nesprávne vedenom pôrode utrpela ťažké trvalé poškodenie zdravia a vyžadovala nepretržitú ošetrovateľskú starostlivosť, sa voči zdravotníckemu zariadeniu domáhali náhrady nákladov spojených s liečením podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka za starostlivosť, ktorú jej sami bezplatne poskytovali v rozsahu 20 hodín denne, ocenenú sadzbou príspevku na osobnú asistenciu. Súd prvej inštancie nárok zamietol, odvolací súd po zopakovaní dokazovania rozsudok zmenil a poškodenej priznal 91 299,77 eura s príslušenstvom. Žalovaný v dovolaní namietal porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) a nastolil ako dosiaľ neriešené právne otázky, či bezplatná starostlivosť blízkych osôb je škodou, kto je aktívne legitimovaný, podľa akých kritérií sa určuje výška náhrady a či treba zohľadniť súbeh s rodičovskou starostlivosťou. Najvyšší súd nezistil vadu zmätočnosti, keďže odôvodnenie bolo preskúmateľné, zmena rozsudku podľa § 388 CSP neporušila dvojinštančnosť a nevykonanie nadbytočného dôkazu bolo riadne odôvodnené. Vo veci samej dovolanie zamietol podľa § 448 CSP: s poukazom na R 10/2026 potvrdil, že náklady starostlivosti o nesebestačného poškodeného sú majetkovou ujmou, nárok patrí poškodenému bez ohľadu na maloletosť a bezplatnosť starostlivosti blízkych osôb, a odvolací súd správne použil sadzbu osobnej asistencie ako podklad na zistenie hodnoty starostlivosti; otázky výšky a súbehu s rodičovskou starostlivosťou boli sčasti skutkové, resp. nevymedzené podľa § 431 až § 435 CSP.

CitáciaRozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júla 2026, sp. zn. 3Cdo/61/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:4120211579.1

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Najvyšší súd 3Cdo/61/2025 4120211579 28. 07. 2026 Mgr. Renáta Gavalcová ECLI:SK:NSSR:2026:4120211579.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a členov senátu JUDr. Mariána Sluka, PhD. a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcov 1/ R. Q., narodenej U. a 2/ F. Q., narodeného U., obaja zastúpení advokátom JUDr. Ľudovítom Surmom, Trnava, Halenárska 7, IČO: 50120671, proti žalovanému Fakultnej nemocnici Nitra, Nitra, Špitálska 6, IČO: 17336007, zastúpenému advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ s.r.o., Nitra, Farská 25, IČO: 36856282, za účasti intervenienta Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, Pribinova 19, IČO: 00151700, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 7C/87/2020, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 12. decembra 2024 sp. zn. 7Co/35/2024 v spojení s opravným uznesením z 20. februára 2025 sp. zn. 7Co/35/2024, takto rozhodol: I. V konaní p o k r a č u j e na strane žalobcu s právnymi nástupcami pôvodnej žalobkyne 1/ maloletej B.. narodenej U., zomrelej U., naposledy bytom N., a to s 1/ R., narodenou U. (pôvodne žalobkyňa 2/) a 2/ F., narodeným U. (pôvodne žalobca 3/). II. Dovolanie z a m i e t a. III. Žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd v Nitre (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 26. marca 2024 č. k. 7C/87/2020-1395 konanie v časti zaplatenia sumy vo výške 3.850,98 eura nad sumu 2.681,69 eura spolu s príslušenstvom (I. výrok), ako aj v časti zaplatenia sumy vo výške 2.199,64 eura nad sumu 206,66 eura s príslušenstvom konanie zastavil (IV. výrok) s tým, že rozhodol aj o závislých výrokoch o trovách konania (II., III., V., VI. výrok). Žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni 2/ a žalobcovi 3/ (ďalej aj len „žalobcovia 2/, 3/“) sumu 94,46 eura spolu s 5,00 % úrokom z omeškania ročne počnúc od 27. októbra 2020 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (VII. výrok). Žalobu žalobcov 2/, 3/ vo zvyšku zamietol (VIII. výrok). Posledným výrokom žalobu žalobkyne 1/ vo zvyšku uplatneného nároku zamietol (IX. výrok) s tým, že rozhodol aj o závislom výroku o trovách konania a znalečnom (X., XI. výrok). 1.1. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 420 ods. 1, § 449 ods. 1, 3, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej „OZ“), § 14 ods. 3, § 20 ods. 2, § 21 ods. 1, § 22 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 447/2008 Z. z.“), pričom poukázal na obsah žaloby z 8. júna 2017 v konaní sp. zn. 9C/58/2017, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady škody a ochrany osobnosti, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy s tým, že predmetné konanie o náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením súd vylúčil na samostatné konanie. Žalobcami boli uplatnené vo vylúčenom samostatnom konaní v zmysle

pripustených zmien žaloby dva nároky, konkrétne nárok v zmysle § 449 ods. 1 a 3 OZ na úhradu účelných nákladov spojených s liečením a nárok na úhradu nákladov na starostlivosť o žalobkyňu 1/. 1.2. Okresný súd v s poukazom na výrok IX. rozhodnutia uviedol, že žalobcovia si uplatňovali nárok titulom náhrady majetkovej ujmy, ktorá zodpovedala nákladom osobného asistenta v zmysle § 23 zákona č. 447/2008 Z. z., ktorá zodpovedala (analogicky) službe osobnej asistencie v zmysle § 20 zákona č. 447/2008 Z. z.. Predmetný nárok pozostával zo sumy 44.666,80 eura uplatnený žalobkyňou 1/ za obdobie od 1. septembra 2018 do 31. augusta 2020 a nárok vo výške 61.028 eur za obdobie od 8. septembra 2020 do 8. septembra 2022. 1.3. Súd prvej inštancie poukazujúc na definíciu osobnej asistencie v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z. zastal názor, že toto ustanovenie nie je možné aplikovať v danom spore, pretože žalobkyňa 1/ má stupeň odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby VI. stupeň, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa 1/ si vyžaduje celodennú starostlivosť, nie je schopná žiť a prežiť bez nepretržitej starostlivosti a akýkoľvek krátkodobý výpadok v monitorovaní stavu a poskytovaní celodennej starostlivosti o maloletú B. by s vysokou pravdepodobnosťou viedol k ohrozeniu jej života. Osobná asistencia vzhľadom na ťažké zdravotné postihnutie žalobkyne 1/ by nesplnila svoj účel, a to práve z titulu, že pri osobnej asistencii ide o nástroj pomoci zo strany štátu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, a to pri činnostiach, ktoré sú uvedené v prílohe číslo 4, pričom v prvom rade ide o činnosti, ktoré slúžia na aktivizáciu a podporu sociálnej inklúzie, nezávislosti, schopnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať. Súd dodal, že u žalobkyni prichádza do úvahy len opatrovanie a v súvislosti s tým žalobcom 2/, 3/ vzniká nárok na peňažný príspevok na opatrovanie podľa § 40 ods. 7 zákona č. 447/2008 Z. z., pričom náš sociálny systém neupravuje možnosť priznať uplatňovaný nárok v súvislosti so starostlivosťou o žalobkyňu 1/ formou platenej osobnej asistencie v prípade odkázanosti VI. stupeň. Zároveň okresný súd uviedol, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu nemožno poskytovať, ak osobnú asistenciu vykonáva blízka osoba napríklad manžel, manželka, rodičia a podobne, preto súd žalobu ako nedôvodnú v tejto časti v celom rozsahu zamietol. 2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 12. decembra 2024 č. k. 7Co/35/2024-1553 v spojení s opravným uznesením z 20. februára 2025 č. k. 7Co/35/2024-1625 zamietajúci výrok VIII. napadnutého rozsudku okresného súdu v časti zamietnutia sumy 41,41 eura s príslušenstvom, v časti zamietnutia sumy 2.800 eur s príslušenstvom potvrdil (I. výrok). Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v nasledujúcich výrokoch tak, že vo výrokoch I. - III. súd konanie o nároku žalobcov 1/ až 3/ na zaplatenie sumy 3.850,98 eura v časti zaplatenia sumy 1.127,88 eura zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.127,88 eura od 28. februára 2018 do 1. decembra 2021. Vo výrokoch IV. - VI. súd konanie o nároku žalobcov 2/, 3/ na zaplatenie sumy 2.199,64 eura v časti zaplatenia sumy 1.992,98 eura zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 2/ a 3/ úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.992,98 eura od 3. novembra 2020 do 1. decembra 2021. V zamietajúcom výroku VIII. súd konanie o nároku žalobcov 2/ a 3/ na zaplatenie sumy 3.850,98 eura v časti zaplatenia sumy 2.681,69 eura zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.681,69 eura od 28. februára 2018 do 23. januára 2024. V časti zaplatenia sumy 9.214,26 eura súd konanie zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 2/ a 3/ úroky z omeškania zo sumy 9.214,26 eura vo výške 5 % ročne od 2. februára 2022 do 23. januára 2024. V časti zaplatenia sumy 2.338,58 eura súd konanie zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 2/ a 3/ úroky z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 2.338,58 eura od 16. januára 2024 do 22. januára 2024. Vo zvyšnej časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 2.338,58 eura od 14. októbra 2022 do 15. januára 2024 žalobu zamietol. V zamietajúcom výroku VIII. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 2/ a 3/ z uplatneného nároku vo výške 2.199,64 eura sumu 112,20 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 3. novembra 2020 do zaplatenia. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 2/ a 3/ z uplatneného nároku vo výške 7.361,20 eura sumu 4.561,20 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 2. februára 2022 do zaplatenia. Žalobcom 2/ a 3/ priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,20 %. Zamietajúci výrok IX. zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 91.299,77 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 42.390,80 eura odo dňa 27. októbra 2020 do zaplatenia a s 5,5 % úrokom z omeškania ročne a zo sumy 48.908,97 eura od 14. októbra 2022 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu žalobkyne 1/ zamietol. Žalobkyni 1/ priznal v zmysle opravného uznesenia odvolacieho súdu č. k. 7Co/35/2024-1625 z 20. februára 2025 proti žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 72,80 %. Štátu priznal nárok na náhradu znalečného proti žalovanému (II. výrok).

2.1. Odvolací súd v súvislosti so zmeneným IX. výrokom rozhodnutia okresného súdu, ktorým odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 91.299,77 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 42.390,80 eura odo dňa 27. októbra 2020 do zaplatenia a s 5,5 % úrokom z omeškania ročne a zo sumy 48.908,97 eura od 14. októbra 2022 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu žalobkyne 1/ zamietol, uviedol, že tento nárok bol odôvodnený ako účelné náklady spojené s liečením za starostlivosť poskytovanú žalobcami 2/, 3/ podľa § 449 ods. 1 OZ žalobkyni 1/ vzhľadom na to, že vyžaduje nepretržitú celodennú osobnú a ošetrovateľskú starostlivosť, bez ktorej by neprežila. 2.2. Zaistenie úhrady nákladov na starostlivosť o postihnutého je prvoradou povinnosťou škodcu. Túto starostlivosť žalobcovia analogicky prirovnali k službe osobnej asistencie v zmysle § 20 zákona č. 447/2008 Z. z., ktorá predstavuje pomoc fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pri činnostiach uvedených v prílohe číslo 4, pričom osobnú asistenciu vykonáva osobný asistent. Poukázali na to, že žalobkyňa má priznaný najvyšší stupeň odkázanosti VI. a priemerný rozsah odkázanosti je viac ako 360 hodín mesačne. Žalobcovia 2/, 3/ poskytujú starostlivosť žalobkyni 1/ aj v noci, keď sa pravidelne striedajú a monitorujú jej dýchanie a odsávajú ju, t. j. žalobkyni je poskytovaná starostlivosť minimálne v rozsahu 20 hodín denne. Poukázali na ustanovenia § 21 ods. 2 a § 22 ods. 9 citovaného zákona, podľa ktorého počet hodín osobnej asistencie sa určuje na obdobie kalendárneho roka a je najviac 7300 hodín ročne. Sadzba na jednu hodinu osobnej asistencie na účely výpočtu výšky peňažného príspevku na osobnú asistenciu je 4,18 eura a do 30. júna 2019 to bola výška 3,82 eura. Uviedli, že tieto zákonné limity slúžia len k stanoveniu analogického vyčíslenia hodnoty - náhrady škody účelne vynaložených nákladov poskytnutej starostlivosti žalobkyni 1/. Žalobkyňa 1/ si za obdobie od 1. septembra 2018 do 30. júna 2019 uplatnila sumu 14.821,60 eura (3,82 eura za hodinu x 20 hodín denne) a za obdobie od 1. júla 2019 do 31. augusta 2020 si uplatnila sumu 29.845,20 eura (4,18 eura za hodinu x 20 hodín denne), teda celkovo sumu 44.666,80 eura. Za toto obdobie bola žalobkyňa 188 dní v zariadení K. (118 dní do 30. júna 2019). Za ďalšie obdobie, a to od 8. septembra 2020 do 8. septembra 2022 (730 dní x 20 hodín x 4,18 eura) si žalobkyňa 1/ uplatnila sumu 61.028 eur s príslušenstvom. 2.3. Žalobcovia v odvolaní namietali posúdenie súdu prvej inštancie argumentujúc, že žalobkyňa 1/ si nikdy neuplatnila na súde nárok podľa zákona č. 447/2008 Z. z. - žiadosť o peňažný príspevok na osobnú asistenciu, ako to uvádza súd prvej inštancie, pričom súd tento nárok vôbec neposudzoval podľa § 449 ods. 1 OZ. Odvolací súd sa stotožnil s touto odvolacou námietkou žalobcov, pretože žalobcovia existenciu nároku na náhradu nákladov na starostlivosť odvodzovali z ust. § 449 ods. 1 OZ, ktorý hovorí o náhrade vynaložených nákladov v súvislosti s liečením. Odvolací súd zdôraznil, že nebolo sporné, že došlo ku škode na zdraví, pretože boli splnené všetky atribúty zodpovednosti za škodu, čo vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 9C/58/2017-631 zo dňa 7. februára 2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Nitra č. k. 25Co/94/2020-802 zo dňa 24. marca 2021, ktorého predmetom bol nárok žalobcov na sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu tzv. nákladov na liečenie je špeciálnym nárokom, ktorého zmyslom je poskytnutie náhrady za náklady, ktoré musel poškodený vynaložiť na svoje liečenie, zlepšenie a udržanie zdravotného stavu. Po oboznámení sa s judikatúrou Ústavného súdu ČR (ďalej aj len „ÚS ČR)“ a Najvyššieho súdu ČR (ďalej aj len „NS ČR“), odvolací súd konštatoval, že náklady na poskytnutú starostlivosť poškodenej osobe, ktorá bola vyvolaná protiprávnym poškodením zdravia sú v zmysle znenia ust. § 449 českého občianskeho zákonníka (č. 40/1964 Sb. účinný do 31. januára 2013) a ustálenej judikatúry súčasťou odškodňovania nárokov v Českej republike. Judikatúra Ústavného súdu ČR v tejto problematike dospela postupne k záveru, že pod pojem „nárok na náhradu nákladov spojených s liečením poškodenej osoby“ v rámci extenzívneho výkladu ust. § 449 ods. 1 a 3 OZ treba zahrnúť náklady nielen na obnovenie alebo zlepšenie zdravotného stavu poškodeného, ale aj zastabilizovanie jeho zdravotného stavu. Účelom starostlivosti o poškodenú osobu je aj zachovanie konštantného zdravotného stavu poškodeného, ktorý s ohľadom na poskytovanie starostlivosti nie je zhoršovaný. Bez starostlivosti o poškodenú osobu by mohlo nastať zhoršenie zdravia alebo aj strata života človeka. 2.4. Podstatnou právnou otázkou v danom spore, ktorú bolo potrebné zodpovedať je, či pod pojem škoda je možné zahrnúť aj starostlivosť o poškodeného, ktorá vznikla v dôsledku protiprávneho konania škodcu, a ktorá je zabezpečovaná bez priamej finančnej úhrady blízkymi osobami. Odvolací súd sa priklonil k názoru, že ust. § 449 ods. 1 OZ je potrebné vykladať extenzívne práve vzhľadom na to, že ide o ustanovenie zákona z roku 1964 a toto dostatočne v súčasnosti nereflektuje na rozsah pojmu „náklady spojené s liečením“, ktorý nepochybne má zahŕňať aj odplatu za poskytovanie starostlivosti poškodeným osobám, ktoré v dôsledku protiprávneho konania škodcu utrpeli rozsiahle poškodenie zdravia. Odvolací súd tiež poukázal na skutočnosť, že aj v nedávnej minulosti súdy Slovenskej republike postupne dospeli k záveru, že s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je pojem škoda treba vykladať extenzívne tak, že pod

škodou treba rozumieť aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obeti dopravnej nehody podľa § 11 a § 13 OZ. Uvedená judikatúra sa zhodla v tom, že vo svetle eurokonformného výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1 veta prvá zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení, vznikla povinnosť uhradiť škodu. Ak by sa vychádzalo zo striktného výkladu § 449 ods. 1 OZ, náklady na liečenie by nemohli zahrňovať aj poskytovanie starostlivosti blízkou osobou, lebo táto je vo vzťahu k poškodenému vždy bezplatná, teda v skutočnosti nedochádza k zmenšeniu majetku poškodeného. Na druhej strane, ako je uvedené vyššie, nie je možné a ani spravodlivé žiadať, aby v dôsledku škody na zdraví spôsobenej škodcom niesli „bremeno“ starostlivosti o poškodeného v neprimeranej miere len blízke osoby a škodca by sa žiadnym spôsobom nepodieľal na nákladoch na starostlivosť o poškodeného. 2.5. Odvolací súd tiež uviedol, že pod náklady liečenia je treba zaradiť nielen náklady, ktoré sú spojené so samotným liečebným procesom, ale aj náklady, ktoré vznikajú poškodenej osobe ďalej po ukončení liečebného procesu, teda zdravotný stav je síce stabilizovaný, avšak zdravotné problémy naďalej pretrvávajú a v súvislosti s nimi vznikajú poškodenému ďalšie náklady súvisiace s udržiavaním dosiahnutého zdravotného stavu. Ustanovenie § 449 ods. 1 OZ je treba vykladať širšie, a to tak, že zakladá nárok na náhradu nákladov liečenia na zlepšenie zdravotného stavu poškodeného, ale aj udržanie stabilizovaného zdravotného stavu, keď ďalšie zlepšenie nie je možné predpokladať a zároveň je v ňom obsiahnutý aj nárok týkajúci sa starostlivosti a pomoci pri základných životných úkonoch poškodeného, ktoré vzhľadom na poškodenie zdravia nemôže vykonávať samotný poškodený. Striktný a úzky výklad ust. § 449 OZ nie je žiadúci ani s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Ochrana telesnej integrity je zakotvená v čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach chrániaci súkromný život, a ktorý v ponímaní ESĽP zahrňuje aj telesnú a duševnú integritu. ESĽP vo svojej judikatúre rozvíja aj ďalší aspekt práva na ochranu telesnej integrity. Ten sa týka výšky odškodného v prípadoch lekárskej nedbalosti. Podľa ESĽP totiž i v prípadoch, kedy štáty prijmú príslušnú legislatívu, ktorá umožňuje poškodenému úspešne sa domôcť odškodnenia, porušenie čl. 8 Dohovoru trvá, pokiaľ nie je poškodenému poskytnuté vhodné a dostatočné odškodnenie, t. j. peňažné odškodnenie v dostatočnej výške. Porušenie daného práva tak podľa judikatúry ESĽP nebolo napravené v prípade, keď bola sťažovateľovi priznaná len náhrada nemajetkovej ujmy, avšak nie náhrada nákladov spojených s liečením, ktoré samotná náhrada nemajetkovej ujmy nepokrýva (rozsudok ESĽP vo veci Oyal proti Turecku zo dňa 23. marca 2010 č. 4864/05). Pre splnenie pozitívneho záväzku štátu k ochrane práva na telesnú integritu podľa čl. 8 Dohovoru musí byť poškodenému poskytnuté odškodnenie v náležitej výške nielen v podobe náhrady nemajetkovej ujmy, ale tiež v podobe náhrady nákladov spojených s liečením. 2.6. Žalovaný s intervenientom namietali, že žalobkyni 1/ nemôžu vznikať žiadne náklady v súvislosti so starostlivosťou, keďže ich neuhrádza a starostlivosť jej poskytujú rodičia (žalobcovia 2/, 3/). S týmto názorom sa odvolací súd nestotožnil. Naopak súd plne súhlasí so stanoviskom Ústavného súdu ČR vyjadrený v Náleze I. ÚS 870/14. Z rozsiahlej českej judikatúry vyplýva jednoznačný záver, že ak zabezpečujú starostlivosť o poškodeného blízke osoby, je daný tento nárok vtedy, ak rozsah ich starostlivosti (činnosti) presahuje únosnú mieru pre bežnú rodinnú solidaritu a vymyká sa z bežnej rodinnej spolupráce a prirodzenej bezplatnej opatery. V súdenej veci bolo preukázané, že rodičia žalobkyne 1/ jej poskytujú sústavnú starostlivosť, keď aj zo znaleckého posudku V. vyplynulo, že vzhľadom na zdravotný stav žalobkyne 1/, starostlivosť prípadne dohľad nad jej zdravotným stavom musí byť poskytovaná nepretržite, pričom bez poskytovania tejto starostlivosti by žalobkyňa 1/ nebola schopná prežiť. Je tiež nesporné, že škoda žalobkyne 1/ spočíva vo vynútenej starostlivosti poskytovanej jej rodičmi, a to za účelom zachovania zdravia a života žalobkyne 1/. Predmetná škoda existuje práve z dôvodu protiprávneho konania škodcu, teda žalovaného. Účelom poskytovania starostlivosti o žalobkyňu 1/ bolo tiež zabrániť zhoršeniu jej zdravotného stavu, súčasne zabezpečiť stabilizáciu jej zdravotného stavu, prípadne zmiernenie dôsledkov jej zdravotného postihnutia. 2.7. Žalovaný a intervenient namietali aj rozsah poskytovanej starostlivosti o žalobkyňu 20 hodín denne, keď poukazovali na to, že súčasťou osobnej starostlivosti rodičov o maloleté dieťa (žalobkyňu 1/) sú aj úkony, ktoré vyplývajú z rodičovskej osobnej starostlivosti a žalobcovia nerozlišujú medzi takýmito úkonmi bežnej rodičovskej starostlivosti o maloleté dieťa a mimoriadnou starostlivosťou o žalobkyňu 1/, zároveň sa žalobkyňa 2/ stará o ďalšie dve maloleté deti. Pokiaľ išlo o vyčíslenie hodín poskytovanej starostlivosti žalobkyni 1/, ktoré boli uplatnené v počte 20 hodín denne, odvolací súd nemal dôvod spochybniť rozsah poskytovanej dennej starostlivosti žalobcami 2/, 3/. Žalobkyňa 2/ na odvolacom

pojednávaní podrobne opísala jednotlivé úkony osobnej a ošetrovateľskej starostlivosti o žalobkyňu 1/ počas dňa aj noci, ktoré spočívajú v nasledovnom: podávanie liekov, ranná hygiena (umývanie, krémovanie) výmena náplastí, výmena štvorčekov pri tracheo - trubici a pri peg (dvakrát denne), klystír, pravidelné odsávanie, podávanie kyslíka (podľa potreby, min. 2 krát denne), polohovanie každé dve hodiny, masírovanie (hodina denne), cvičenie (dvakrát denne po hodine), výmena gázy na rukách medzi prstami, čistenie dutín, podávanie stravy cez peg (5 krát denne), podávanie vody (každú hodinu), pri epileptickom záchvate podávanie injekcie, plienkovanie, dezinfekcia a sterilizácia prístrojov (kyslík, odsávačka, čistička vzduchu, peg). Rozsah ošetrovateľskej starostlivosti rodičov o maloletú vyplýva aj zo znaleckého posudku V.., ktorý zároveň uviedol, že u maloletej B. ide o celodennú starostlivosť a táto nie je schopná prežiť bez nepretržitej starostlivosti a monitorovania jej stavu. V tomto smere odvolací súd poukázal na stanovisko ÚS ČR v Náleze sp. zn. I. ÚS 2930/13, NS ČR sp. zn. 25Cdo/1416/2020. 2.8. Ďalšou zásadnou námietkou zo strany žalovaného a intervenienta bolo tvrdenie, že v danom prípade nie je možné použiť na výpočet náhrady nákladov na liečenie titulom poskytovanej osobnej starostlivosti žalobcami 2/, 3/ analogicky ust. § 22 ods. 4 zákona č. 447/2008 Z. z., pretože tento nárok sa nepriznáva vo vzťahu k rodičom postihnutej osoby, postihnutá osoba musí mať minimálne 6 rokov, účel ako aj úkony osobnej asistencie v zmysle tohto zákona je úplne iný ako poskytovanie starostlivosti žalobkyni 1/. Právny zástupca žalobcov v tomto smere poukazoval na to, že úkony, ktoré vykonávajú rodičia žalobkyne 1/ je možné analogicky podradiť pod výkon osobnej asistencie, z čoho nakoniec vychádzala aj česká judikatúra, pričom uplatňovaná čiastka predstavuje sumu, ktorá by bola vynaložená v prípade uzatvorenia zmluvy s osobným asistentom v zmysle § 23 zákona č. 447/2008 Z. z.. 2.9. K námietkam žalovaného a intervenienta, že žalobkyňa 1/ by nikdy nespĺňala podmienky na príspevok na osobnú asistenciu v zmysle § 20 až § 22 zákona č. 447/2008 Z. z. odvolací súd uviedol, že uvedené tvrdenie je síce pravdivé, avšak súd nie je v pozícii ÚPSVaR a nerozhoduje o tom, či by žalobkyňa tieto podmienky spĺňala. Nie je vhodné ani dôvodiť, že ide o akúsi analógiu s uvedeným zákonom, ale skôr o zistenie primeraného rozsahu náhrady škody, za ktorú zodpovedá žalovaný. Je nepochybné, že žalobcovia v tomto smere vychádzali z judikatúry Ústavného súdu ČR, kde tiež spočiatku súdna prax nebola jednotná v rámci výšky poskytovanej náhrady (vychádzali z priemernej, či minimálnej mzdy), avšak následne sa zjednotila v dôsledku spomenutej judikatúry (nález III. ÚS 4194/18, nález I. ÚS 2930/13, nález I. ÚS 870/14). 2.10. Odvolací súd potreboval za potrebné zdôrazniť, že poskytovanie starostlivosti žalobkyni 1/ až do 1. júla 2022 nebolo hradené zo sociálneho zabezpečenia žiadnym spôsobom v uplatnenom období a príspevky na stravovanie, ošatenie a benzín (v celkovej výške 77 eur mesačne) nemôžu kompenzovať starostlivosť o žalobkyňu 1/. V situácii, že je potrebné určiť hodnotu poskytovanej špecifickej starostlivosti žalobkyni 1/ možno vychádzať iba z ustanovení zákona, ktorý najbližšie zohľadňuje a ohodnocuje úkony tejto starostlivosti. Ako už bolo uvedené vyššie, právny zástupca žalobcov vychádzal z ustanovení týkajúcich sa peňažného príspevku na osobnú asistenciu. 2.11. Z ustanovení § 14 ods. 3, 4 zákona č. 447/2008 Z. z. vyplýva, že žalobkyňa 2/ by až po dosiahnutí šiesteho roku veku žalobkyne 1/ spĺňala zákonné podmienky na získanie príspevku na opatrovanie, ktorý by však bol vo výške cca 608 eur mesačne. Tento príspevok nemôže byť poskytnutý, ak sa fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytuje týždenná pobytová sociálna služba alebo celoročná sociálna pobytová služba (§ 40 ods. 20 zákon č. 447/2008 Z. z.). Napriek tomu, ak by jej aj tento príspevok bol poskytnutý pred dovŕšením 6 rokov, jeho výška nemôže v celom rozsahu zohľadniť náhradu na poskytnutie špecifickej starostlivosti žalobkyni 1/, pretože táto si vyžaduje osobitné znalosti a zaškolenie osoby, ktorá by takúto opateru žalobkyni 1/ vedela poskytovať. Odvolaciemu súdu sa za účelom stanovenia primeranej výšky náhrady za poskytovanú starostlivosť javí ako najbližšia a najprimeranejšia právna úprava týkajúca sa poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Ako už bolo uvedené, v prílohe č. 4 je uvedený zoznam činností týkajúcich sa osobnej asistencie, pričom žalobkyňa 1/ si vyžaduje poskytnutie osobnej asistencie pri všetkých vymenovaných samoobslužných úkonoch, avšak nielen pri nich, ale aj poskytnutie ošetrovateľskej starostlivosti a zabezpečenia dohľadu 24 hodín 7 dní v týždni. Je preto možno zhodnotiť, že hodinová sadzba osobnej asistencie vo výške 4,18 eura (resp. 3,82 eura) nie je vôbec neprimeraná, naopak poskytovanie úkonov v rámci starostlivosti o žalobkyňu 1/ je podstatne širšie a náročnejšie ako poskytovanie osobnej asistencie podľa uvedeného zoznamu, keď potrebná starostlivosť je v tomto prípade poskytovaná aj v noci (kŕmenie, polohovanie, odsávanie). Argumentačné námietky žalovaného a intervenienta, že aplikácia ustanovení o osobnej asistencii len s poukazom na určenie výšky nároku žalobkyne 1/ bez ohľadu na to, že účel uvedeného kompenzačného príspevku v zmysle § 20 zákona č. 447/2008 Z. z. je úplne iný a príspevok je poskytovaný za úplne odlišné úkony osobného asistenta, akými zdôvodňuje svoj nárok žalobkyňa 1/, nepovažoval odvolací súd za opodstatnené, pretože súd nerozhoduje o

priznaní tohto peňažného príspevku, ale posudzuje najprimeranejší spôsob ohodnotenia nákladov za poskytovanú starostlivosť žalobcami 2/, 3/. Iným vhodným spôsobom vyčíslenia výšky účelných nákladov za poskytnutú starostlivosť žalobkyni 1/ by mohla byť aj hodinová mzda praktickej zdravotnej sestry, ktorá by však podstatne prevyšovala sadzbu osobnej asistencie 4,18 eura za hodinu. Česká judikatúra vychádza z výšky úhrady za poskytovanie „pečovatelské služby“ podľa § 6 ods. 2 písm. a) vyhlášky Ministerstva práce a sociálnych vecí č. 505/2006 Sb.. Podľa tejto vyhlášky má nárok na príspevok osoba uvedená v § 4 ods. 1, ktorá z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu potrebuje pomoc inej fyzickej osoby pri zvládaní základných životných potrieb v rozsahu stanovenom stupňom závislosti podľa § 8. Podľa § 6 odst. 2 písm. a) vyhlášky č. 505/2006 Sb., maximálna výška za poskytnutie takejto služby je suma 145 Kč za hodinu, ak sa služba poskytuje osobe v rozsahu vyššom ako 80 hodín mesačne. Uvedená suma 145 Kč v prepočte 5,70 eura sa najviac približuje sume hodinovej sadzby osobnej asistencie podľa zákona č. 447/2008 Z. z. (4,18 eura). V § 6 ods. 1 vyhlášky č. 505/2006 Sb. sú vymenované základné úkony tejto služby, ktoré spočívajú v samoobslužných úkonoch, príprave či dovoze stravy, pomoc pri zabezpečení chodu domácnosti, sprostredkovanie kontaktu so spoločenským prostredím, teda ide o obdobné úkony ako tie, ktoré sú upravené v prílohe č. 4 k zákonu č. 447/2008 Z. z.. V tomto smere bolo potrebné zdôrazniť, že zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia pozná v prípade odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím len odkázanosť na osobnú asistenciu, opatrovanie alebo sociálnu službu. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s požadovanou výškou náhrady nákladov za poskytnutú starostlivosť žalobkyni 1/, pretože stanovenú hodinovú sadzbu osobnej asistencie považoval za primeranú a obsahom najbližšie k forme poskytovanej starostlivosti žalobcami 2/, 3/. Poukazujúc na množstvo vymenovaných úkonov starostlivosti o žalobkyňu 1/ je tiež nesporné, že je potrebná sústavná prítomnosť osoby, ktorá jej túto starostlivosť zabezpečuje. Navyše zo žalobcami vymenovaných úkonov starostlivosti o žalobkyňu 1/ vyplýva, že nejde len o bežné úkony týkajúce sa samoobslužnosti, ale aj o úkony, ktoré zahŕňajú ošetrovateľskú starostlivosť, a na ktorú museli byť rodičia žalobkyne 1/ zaškolení. Zistený rozsah vykonávaných úkonov, ich časová náročnosť, ktoré nesporne presahujú rámec bežnej rodinnej solidarity možno ohodnotiť minimálne výškou hodinovej sadzby osobnej asistencie v sume 4,18 eura (resp. 3,82 eura). Je potrebné dodať, že žalobkyňa 2/ vykonáva túto starostlivosť na úkor iných aktivít, a to či už možnosti zamestnania, keďže je vyradená z pracovného procesu, a spolu so žalobcom 3/ bez možnosti trávenia spoločného voľného času s rodinou či záujmovými aktivitami. K stanoveniu výšky náhrady nákladov na starostlivosť o poškodenú osobu odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo/1904/2021, zo dňa 10. novembra 2021. 2.12. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhov na vykonanie dokazovania na odvolacom pojednávaní, odvolací súd zastal názor, že ich vykonanie nie je dôvodné. Právny zástupca žalobcov navrhol doplniť dokazovanie ohliadkou žalobkyne 1/ z dôvodu zistenia rozsahu poskytovanej starostlivosti a intervenient navrhol zvážiť vyžiadanie rozhodnutia o priznaní kompenzačného príspevku na opatrovanie, z ktorého by mohol vyplývať rozsah poskytovanej starostlivosti. Uvedené návrhy na doplnenie dokazovania nepovažoval odvolací súd za potrebné vykonať, keď rozsah ošetrovateľských úkonov okrem výpovede žalobcov vyplýva aj zo znaleckého posudku V., ako aj potreba sústavnej starostlivosti a dohľadu nad zdravotným stavom žalobkyne 1/ v rozsahu 24 hodín 7 dní v týždni. Navyše na detailné posúdenie rozsahu starostlivosti o žalobkyňu 1/ by tzv. vzhliadnutie žalobkyne 1/ muselo trvať aspoň 10 hodín. 2.13. Žalobkyňa 1/ si uplatnila za obdobie od 1. septembra 2018 do 30. júna 2019 sumu 14.821,60 eura (3,82 eura za hodinu x 20 hodín denne) a za obdobie od 1. júla 2019 do 31. augusta 2020 si uplatnila sumu 29.845,20 eura (4,18 eura za hodinu x 20 hodín denne), teda celkovo sumu 44 666,80 eura. Za toto obdobie bola žalobkyňa 188 dní v zariadení KT. (118 dní do 30. júna 2019), za ktoré dni si hodinovú sadzbu neuplatňovala. Za ďalšie obdobie od 8. septembra 2020 do 8. septembra 2022 (730 dní x 20 hodín x 4,18 eura) si žalobkyňa 1/ uplatnila sumu 61.028 eur s príslušenstvom, pričom v zariadení K. nebola ani jeden deň. 2.14. Pokiaľ ide o nárok za obdobie od 1.septembra 2018 do 30. júna 2019, kde hodinová sadzba osobnej asistencie bola zákonom (§ 22 ods. 9) stanovená na sumu 3,82 eura, celkovo išlo o 10 mesiacov, teda 303 dní, od ktorých bolo potrebné odpočítať 118 dní, počas ktorých bola žalobkyňa 1/ v zariadení K.. Ide o 185 dní x 20 hodín = 3700 hodín x 3,82 eura = 14.134 eur. Za nasledujúce obdobie od 1. júla 2019 do 31. augusta 2020, v ktorom už hodinová sadzba osobnej asistencie bola stanovená na sumu 4,18 eura, ide o 14 mesiacov a presne 428 dní. Počas tohto obdobia bola žalobkyňa 1/ v zariadení K. 70 dní, potom celkovo predstavuje starostlivosť v tomto období 358 dní. V tomto období navyše bola žalobkyňa 1/ hospitalizovaná u žalovaného celkovo 20 dní. Odvolací súd v tomto smere prihliadol na námietku žalovaného, že žalobcovia 2/, 3/ počas hospitalizácií žalobkyne 1/ tejto neposkytovali starostlivosť. Táto námietka je dôvodná, pretože je nesporné, že počas hospitalizácií žalobkyne 1/ bola starostlivosť o ňu

poskytovaná samotným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (nemocnicou). Z výsluchu žalobkyne 2/ vyplynulo, že aj v čase hospitalizácie žalobkyne 1/ je jeden z rodičov prítomný v nemocnici. Odvolací súd v tomto smere zdôraznil, že § 449 ods. 1 uvádza, že sa uhrádzajú účelné náklady spojené s liečením. Vzhľadom na systém zdravotného zabezpečenia preto pôjde o náklady, ktoré neboli hradené zo zdravotného poistenia poškodeného. V prípade hospitalizácií sa však presúva starostlivosť o žalobkyňu 1/ zo žalobcov 2/, 3/ na poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorý znáša náklady týkajúce sa starostlivosti. Je potrebné preto konštatovať, že starostlivosť je poskytovaná samotným zdravotníckym zariadením, ktoré musí zabezpečiť potrebný rozsah ošetrovateľskej aj zdravotníckej starostlivosti. Prítomnosť jedného z rodičov pri žalobkyni 1/ je dobrovoľná a nemožno hradiť náklady za poskytnutú starostlivosť kryté zo zdravotného poistenia duplicitne, teda aj zo strany škodcu. Rovnaký záver platí aj v prípade nenárokovania si nákladov za starostlivosť v období, keď žalobkyňa 1/ bola umiestnená v D. a tiež by rodičia žalobkyne 1/ mohli pri nej tráviť niekoľko hodín denne. Odvolací súd preto nepovažoval nárok žalobkyni 1/ za obdobie jej hospitalizácií v zdravotníckom zariadení za dôvodný. V nadväznosti na uvedené bola potom žalobkyni 1/ poskytovaná starostlivosť rodičmi v rozsahu 338 dní, čo predstavuje 6760 hodín x 4,18 eura = 28.256,80 eura. Celkovo potom žalobkyni 1/ za obdobie od 1. septembra 2018 do 31. augusta 2020 patrí suma 42.390,80 eura. 2.15. Za ďalšie obdobie od 8. septembra 2020 do 8. septembra 2022 si žalobkyňa 1/ uplatnila sumu 61.028 eur s príslušenstvom (730 dní x 20 hodín x 4,18 eura). Z dokazovania vyplynulo, že v tomto období nebola v zariadení K., avšak bola hospitalizovaná v nemocnici 128 dní a od 1. júla 2022 poberala žalobkyňa 2/ príspevok na opatrovanie (2 mesiace a 8 dní) vo výške 625,65 eura. Z celkového rozsahu 730 dní je potrebné odpočítať 128 dní hospitalizácie, čo predstavuje 602 dní, teda 12.040 hodín x 4,18 eura = 50.327,20 eura. Z tejto sumy je potrebné tiež odpočítať výšku opatrovateľského príspevku za uvedené dva mesiace a 8 dní, čo predstavuje sumu 1.418,23 eura (2 x 625,65 + 166,93). Výsledná suma za obdobie od 8. septembra 2020 do 8. septembra 2022 je potom 48.908,97 eura. Celková suma titulom účelných nákladov spojených s liečením za starostlivosť poskytovanú žalobcami 2/, 3/, ktorá patrí žalobkyni 1/ je suma 91.299,77 eura. 2.16. Pokiaľ ide o odpočítanie kompenzačného príspevku sociálnej služby v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z. od vypočítanej výšky náhrady nákladov za poskytovanie osobnej a ošetrovateľskej starostlivosti žalobkyni 1/ v tomto smere odvolací súd poukázal opätovne na českú judikatúru, a to najmä na nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 4194/18 zo dňa 28. januára 2020 a nález sp. zn. I. ÚS 2930/13, z ktorých vyplýva, že ak sú náklady na poskytovanú starostlivosť poškodenému hradené v určitom rozsahu zo strany štátu sociálnou dávkou, v tomto rozsahu nemôže poškodenému vzniknúť škoda. 2.17. K námietke žalovaného, ktorý poukazoval na to, že žalobcom bola kompenzovaná škoda spôsobená na zdraví žalobkyne 1/ zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj priznaním nemajetkovej ujmy v mimoriadnej výške, odvolací súd uviedol, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia kompenzuje ujmu poškodeného za to, že došlo k vyradeniu poškodeného zo spoločenského, osobného, rodinného a pracovného života a spolu s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy ide o odškodnenie tzv. nemajetkového charakteru škody v peniazoch. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/168/2009: „platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upravenom v § 11 a nasl. OZ (s ním spojeným právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) a právom na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. OZ. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe, nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu a má majetkovú povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať (nemožno presne zistiť skutočnú ujmu). Súdna prax ďalej zaujala stanovisko, podľa ktorého uplatnenie práva na ochranu osobnosti nesupluje, resp. nedoplňuje ani nerozširuje rozsah náhrady škody podľa ustanovenia § 422 a nasl. OZ, pretože ide o „zcela svébytné a samostatné nároky podmíněné rozrůzněnou sférou ochrany, kterou poskytuje občanský zákoník“ (Najvyšší súd ČR, sp. zn. 30Cdo/154/2004).“ 2.18. S poukazom na uvedené odvolací súd uviedol, že priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ nijako nenahrádza úplne odlišný nárok žalobkyne 1/ na účelne vynaložené náklady za vynútené ošetrovanie a starostlivosť, ktorý nárok predstavuje ujmu majetkového charakteru. 2.19. Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou týkajúcou sa aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne 1/ v časti jej nároku na náhradu za starostlivosť poskytovanú blízkymi osobami, pričom odvolací súd zastal názor, že táto je daná. Nárok na náhradu liečenia aj pokiaľ ide extenzívny výklad ust. § 449 ods. 1

OZ, patrí práve poškodenej osobe v rozsahu účelne vynaložených nákladov na liečenie. Ak poskytuje starostlivosť o poškodeného blízka osoba a táto starostlivosť presahuje bežnú a štandardnú úroveň rodinnej spolupráce a starostlivosti, prináleží nárok na náhradu priamo poškodenému bez ohľadu na to, že ide o bezodplatné poskytovanie starostlivosti. V tomto smere odvolací súd poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/1250/2016, ako aj rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/786/2016. 2.20. Odvolací súd predmetný nárok priznal žalobkyni 1/, pretože ho považoval za dôvodný v zmysle vyššie uvedených záverov a zároveň poukazujúc na judikatúru najvyšších súdnych autorít v Českej republike, s ktorou sa stotožnil, aj keď tieto rozhodnutia nepredstavujú ustálenú súdnu prax súdov SR. Je však potrebné dodať, že aj Najvyšší súd SR pravidelne poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, či Ústavného súdu ČR a prijaté závery v ich rozhodovacej praxi. 2.21. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP dvomi výrokmi, a to osobitne k žalobcom 2/ a 3/ a osobitne k pôvodnej žalobkyni 1/. Žalobcovia 2/ a 3/ malý procesný úspech 77,20 %. Odvolací súd preto žalobcom 2/ a 3/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,20 %. 2.21.1. O trovách konania vo vzťahu k žalobkyni 1/ odvolací súd rozhodol tak, že žalobkyni 1/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške jej čistého procesného úspechu prospechu 72,80 %. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu výroku II., ktorým zamietajúci výrok IX. okresného súdu odvolací súd zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 91.299,77 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 42.390,80 eura odo dňa 27. októbra 2020 do zaplatenia a s 5,5 % úrokom z omeškania ročne a zo sumy 48.908,97 eura od 14. októbra 2022 do zaplatenia podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 písm. b) CSP. Zároveň dovolateľ dovolaním napadol aj súvisiaci výrok o trovách konania. Navrhol, aby dovolací súd zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu a žalobu zamietol. 3.1. Dovolateľ nepovažoval dovolaním napadnuté rozhodnutie za dostatočne odôvodnené, keď sa súd v odôvodnení obmedzil pri absencii judikatúry slovenských súdov na výlučné prezentovanie judikatúry najvyšších súdnych autorít Českej republike a zvolil výklad, ktorý popiera samotný normatívny text zákona § 449 ods. l a 3 OZ. Neprimerane extenzívnym výkladom konajúci súd dotvoril nárok maloletej žalobkyne 1/ na náklady liečenia, ktoré jej mali vzniknúť bezplatnou osobnou starostlivosťou zo strany jej rodičov (žalobcov 2/ a 3/) bez vzniku majetkovej ujmy na strane žalobkyne 1/. Podľa názoru dovolateľa nárok na náhradu škody na zdraví (na náklady liečenia) má poškodený alebo tretia osoba za predpokladu, že ich skutočne vynaložila. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd zohľadnil pri stanovení výšky nákladov poskytovanie povinnej rodičovskej starostlivosti žalobcov 2/, 3/. Za nedostatočne odôvodnené považoval aj časť rozhodnutia o priznanie úroku z omeškania a aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne l/. Namietal tiež, že strany sporu nemohli proti rozhodnutiu o výške nákladov podať riadny opravný prostriedok, pričom pre zachovanie dvojinštančnosti súdneho konania bolo žiadúce, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IX. v časti nákladov liečenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu, čím by bol garantovaný priestor na preskúmanie jeho rozhodnutia v prípadnom odvolacom konaní. Dovolateľ namietal tiež nevykonanie navrhnutého dôkazu a nedostatočné odôvodnenie jeho zamietnutia. V rámci návrhov na doplnenie dokazovania intervenient na strane žalovaného navrhol odvolaciemu súdu zvážiť vyžiadanie rozhodnutia o priznaní kompenzačného príspevku na opatrovanie, z ktorého by mal vyplývať rozsah poskytovanej starostlivosti žalobkyni 1/ ako aj posudková časť. Odvolací súd návrhy na doplnenie dokazovania na odvolacom pojednávaní zamietol, čo v odôvodnení rozhodnutia v odseku 46 zdôvodnil tak, že rozsah ošetrovateľských úkonov okrem výpovede žalobcov vyplýva aj zo znaleckého posudku V.. M.. Navrhnutý dôkaz mal potenciál preukázať skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne rozhodnutie súdu významná. Z odôvodnenia zamietnutia návrhu na vykonanie dôkazu odvolacím súdom jednoznačne nevyplýva, prečo odmietol vykonať dôkaz, pričom odmietnutie navrhnutého dôkazu považoval dovolateľ za porušenie práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie o kompenzačnom príspevku na opatrovanie je výsledkom posúdenia odkázanosti žalobkyne 1/ v zmysle prílohy č. 3 na základe zákona č. 448/2008 Z. z., na ktorý výslovne odkazuje ustanovenie § 14 ods. 4 zákona č. 447/2008, na ktoré ustanovenie odvolací súd síce poukázal, ale nezobral do úvahy. Rozhodnutie ÚPSVaR o príspevku na opatrovanie, ktoré bolo vydané na podklade komplexného posudku mohlo mať ako nový dôkaz vplyv na posúdenie skutkového stavu rozhodujúceho pre posúdenie minimálne ohodnotenia výšky nároku žalobkyne 1/. Dovolateľ namietal tiež vyslovený názor odvolacieho súdu (odsek 40 odôvodnenia), že za účelom stanovenia primeranej výšky náhrady za poskytovanú starostlivosť sa javí ako najbližšia a najprimeranejšia právna úprava týkajúca sa peňažného príspevku za osobnú asistenciu, napriek tomu, že konajúci súd vedel, že žalobkyňa 2/ poberá od roku

2022 príspevok za opatrovanie žalobkyne 1/ (ako jeden z kompenzačných príspevkov v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z.). Z uvedeného možno vyvodiť záver, že uvedený typ príspevku sa javí byť vhodnejší, keďže žalobkyňa 1/ spĺňa zákonné podmienky na jeho priznanie. 3.2. Dovolateľ uplatňujúc dovolací dôvod v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP položil nasledujúce právne otázky. „1/ Je možné pod pojem škoda zahrnúť aj starostlivosť o poškodeného, ktorá vznikla v dôsledku protiprávneho konania škodcu, a ktorá je zabezpečovaná blízkymi osobami bez priamej finančnej úhrady?“ V týchto súvislostiach poukázal na skutočnosť, že odvolací súd sa stotožnil s citovanými nálezmi ÚS ČR a priklonil sa k názoru, že § 449 ods. l OZ je potrebné vykladať extenzívne tak, že ustanovenie § 449 ods. l OZ zakladá nárok na náhradu nákladov liečenia na zlepšenie zdravotného stavu poškodeného, ale aj udržanie stabilizovaného zdravotného stavu, keď aj ďalšie zlepšenie nie je možné predpokladať a zároveň je v ňom obsiahnutý aj nárok týkajúci sa starostlivosti a pomoci pri základných životných úkonoch poškodeného, ktoré vzhľadom na poškodenie zdravia nemôže vykonávať samotný poškodený. Dovolateľ nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, ktorý nepoužil striktný výklad § 449 ods. l OZ a konštatoval, že náklady na liečenie by nemohli potom zahrňovať aj poskytovanie starostlivosti blízkou osobou, ktorá je vo vzťahu k poškodenému vždy bezplatná. Konštatoval, že súd má vykladať a aplikovať platné právne normy, nie vytvárať nové zákony, uvedená kompetencia je zverená zákonodarcovi. Žalovaný na rozdiel od odvolacieho súdu považoval nárok žalobkyne 1/ za nedôvodný z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov pre vznik nároku v zmysle § 449 ods. l OZ. Poskytovaním bezplatnej osobnej starostlivosti maloletej žalobkyni 1/ žalobcami 2/ a 3/, ktorá je vynútená poškodením zdravia, za ktoré zodpovedá žalovaný, nedochádza k úbytku v majetkovej sfére poškodenej žalobkyne 1/, a teda ani k vzniku škody vo forme vynaložených nákladov liečenia. „2/ Ak je odpoveď na otázku č. l áno, je maloletý poškodený, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku protiprávneho konania škodcu, aktívne vecne legitimovaným na uplatnenie nákladov liečenia spočívajúcich v bezplatnom poskytovaní starostlivosti o neho blízkou osobou?“ Dovolateľ vzhľadom na položenú otázku namietal, že odvolací súd napriek vedomosti, že žalobkyňa 1/ je osobou maloletou, ktorá si uplatňuje nárok na náklady liečenia z dôvodu poskytovanej bezplatnej osobnej starostlivosti rodičmi (žalobcami 2/, 3/) za obdobie rokov 2018 - 2022, neskúmal jej aktívnu vecnú legitimáciu vzhľadom na normatívne znenie textu ustanovenia § 449 ods. l OZ, ale vyvodil ju z judikatúry NS ČR založenej na extenzívnom výklade § 449 ods. l OZ. „3/ Na základe akých kritérií je možné stanovenie výšky náhrady za osobnú starostlivosť blízkych osôb o poškodeného, ktorá je poskytovaná bez finančnej úhrady? 4/ Je prípustná analógia s kompenzačným príspevkom na osobnú asistenciu (§ 20 a nasl. zákona č. 447/2008 Z. z.), keď poškodená osoba nespĺňa podmienky na príspevok osobnú asistenciu a účel poskytnutia kompenzačného príspevku je odlišný a súčasne v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z. sú upravené ďalšie kompenzačné príspevky, akými sú špecializovaná sociálna služba a príspevok na opatrovanie, ktoré sú obsahom a účelom bližšie k poskytovanej starostlivosti poškodenej osobe?“ Odvolací súd si podľa názoru dovolateľa osvojil právny názor žalobcov, pokiaľ ide o určenie hodnoty poskytovanej starostlivosti žalobkyni 1/ a použil analógiu s kompenzačným príspevkom podľa zákona č. 447/2008 Z. z. na osobnú asistenciu. Spolu s intervenientom v konaní namietali nesprávnosť použitia vyčíslenia hodnoty poskytovanej starostlivosti analógiu s osobnou asistenciou, keď tento typ sociálnej služby je najmä vzhľadom na vek, zdravotné postihnutie žalobkyne 1/, ako aj podmienky a samotný účel osobnej asistencie v § 20 zákona č. 447/2008 Z. z. nevhodný. Odvolací súd sa sústredil len na porovnávanie výšky príspevkov na osobnú asistenciu a opatrovanie (dokonca v českej právnej úprave) bez skúmania právnej úpravy upravujúcej ich podmienky ako aj obsah uvedenej služby. Za pochybenie odvolacieho súdu považoval aj to, že napriek citácii znenia § 14 ods. 4 zákona č. 477/2008 Z. z. neskúmal osobitný predpis (odsek 41 odôvodnenia), na ktorý toto ustanovenie odkazuje, a ktorým je pre posudzovanie odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na opatrovanie zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách. Pri existencii právnej úpravy opatrovania v slovenskom právnom poriadku v zákone č. 447/2008 Z. z. a č. 448/2008 Z. z. bol žalovaný názoru, že odvolací súd minimálne pre porovnávanie osobnej asistencie a opatrovania ako východiska pre stanovenie vyčíslenia hodnoty poskytovanej bezplatnej starostlivosti nevychádzal z existujúcej platnej právnej úpravy opatrovania v SR a jeho rozhodnutie je nesprávne, keď za rozhodujúce kritérium pre ocenenie poskytovanej osobnej starostlivosti zvolil výšku hodinovej sadzby pri osobnej asistencii. „5/ Je potrebné v prípade, že náklady liečenia zahŕňajú aj bezplatné poskytovanie starostlivosti blízkou osobou poškodenému - maloletej osobe, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku protiprávneho konania škodcu zohľadniť pri stanovení rozsahu a výšky náhrady nákladov za osobnú starostlivosť aj skutočnosť, že zo strany blízkych osôb dochádza voči maloletému poškodenému a jeho ďalším súrodencom aj k súbehu s poskytovaním rodičovskej starostlivosti v zmysle zákona o rodine ?“ V týchto súvislostiach poukázal dovolateľ na odsek 34 a 36 odôvodenia rozhodnutia a konštatoval, že vyčíslenie hodnoty poskytovanej starostlivosti žalobcami 2/, 3/ žalobkyni

1/ v celom uplatnenom rozsahu 20 hodín denne považuje za nesprávne právne posúdenie. Žalovaný ani intervenient v konaní nespochybňovali rozsah poškodenia zdravia žalobkyne 1/, len pre účely stanovenia rozsahu starostlivosti nad rámec únosnej miery pre bežnú rodinnú solidaritu požadovali zohľadniť úkony, ktoré by rodičia maloletého dieťaťa boli povinní vykonávať v zmysle Zákona o rodine. Odvolací súd sa nevysporiadal s tým, že v rámci starostlivosti o maloletú žalobkyňu 1/ sú aj úkony bežnej rodičovskej starostlivosti, ktoré rodičia vykonávajú vždy vo vzťahu k svojim maloletým deťom. Pokiaľ platná právna úprava pre účely kompenzačných príspevkov pri posudzovaní odkázanosti neplnoletej fyzickej osoby neprihliada na potrebu pomoci pri činnostiach, ktoré vyplývajú z bežnej rodičovskej starostlivosti poskytovanej neplnoletej osobe rovnakého veku, tak aj pri rozhodovaní o výške náhrady nákladov liečenia, ktoré spočívajú v bezplatnej osobnej starostlivosti o maloletú poškodenú za použitia analógie s týmito predpismi, je potrebné uvedené zohľadniť. Pokiaľ tak odvolací súd nepostupoval, založil svoje rozhodnutie o tejto právnej otázke na nesprávnom právnom posúdení. 4. Žalobcovia 1/ až 3/ vo vyjadrení k podanému dovolaniu navrhli, aby dovolací súd odmietol podané dovolanie ako neprípustné alebo zamietol ako nedôvodné, a zároveň priznal žalobkyni 1/ náhradu trov dovolacieho konania. 4.1. Žalobcovia 1/ až 3/ uviedli, že zo všeobecných formulácií žalovaného vzhľadom na dovolací dôvod v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP vyplýva, že žalovaný nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom, pričom sa nejaví, že by bol pre žalovaného napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený. Žalovaný v dovolaní neuviedol žiadne skutkové zistenia súdu, ktoré by považoval za nesprávne, alebo by nemali vyplývať z vykonaného dokazovania. Dovolanie neobsahuje žiadne právne a skutkové dôvody, z ktorých by vyplývalo, že by súd vadným postupom dospel ku skutkovým a právnym záverom v rozpore s vykonanými dôkazmi. Ďalej konštatovali, že odvolací súd je oprávnený zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie. Zmena rozhodnutia odvolacím súdom nie je nesprávnym procesným postupom. Právo na spravodlivý proces je podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva naplnené vtedy, ak je vec posúdená aspoň v jednom stupni orgánom, ktorý napĺňa požiadavku nezávislosti a nestrannosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Samotná existencia dvojinštančnosti v civilnom súdnom konaní neznamená, že by sa odvolací súd v tejto veci mohol vyjadriť k samotnej výške nákladov liečenia až potom, ako sa k ich výške vyjadrí prvostupňový súd, naopak uvedené by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti a rýchlosti konania a zásadami odvolacieho konania, ktoré umožňujú odvolaciemu súdu zmeniť právne posúdenie veci, zopakovať a doplniť dokazovanie. Ohľadom súdom nevykonaného dôkazu uviedol, že žalovaný nedal súhlas k prostriedku procesného útoku intervenienta uplatneného na pojednávaní v odvolacom konaní, a preto na tento návrh na vykonanie dokazovania ani nemal súd prihliadať. Bez ohľadu na to súd nevykonaním tohto dôkazu navrhnutého intervenientom (bez súhlasu žalovaného) neznemožnil žalovanému (strane konania), aby uskutočnil svoje procesné práva, keďže žalovaný mohol tento dôkaz navrhnúť sám, prípadne mohol dať súhlas k návrhu intervenienta. 4.2. K namietanému právnemu posúdeniu žalobcovia 1/ až 3/ uviedli, že súčasná právna úprava ukladá, že pri škode na zdraví sa uhradzujú aj náklady liečenia. Podmienkou vzniku záväzku škodcu nie je zaplatenie nákladov spojených s liečením zo strany poškodeného, alebo existencia účelného nákladu spojeného s liečením škody na zdraví, ktorý sa zo strany povinnej osoby uhradzuje. Pri škode na veci nie je potrebné, aby poškodený skutočne zaplatil náklady na opravu, aby mohol požadovať ich náhradu, ani pri škode na zdraví nie je nutné, aby poškodený vopred zaplatil účelné náklady na liečenia, postačuje ak preukáže, že tieto náklady vznikli, sú účelné a tieto vyčísli, a to účtovnými dokladmi, faktúrami, alebo inak (rozpočet, posudok, atď.). Záväzok škodcu na uhrádzanie nákladov liečenia poškodeného teda nie je podmienený (nezávisí) ich zaplatením poškodeným, rovnako ako nárok poškodeného na náhradu škody je nezávislý od jeho rozhodnutia, či dá vec skutočne opraviť alebo ju predá v poškodenom stave. Neexistuje racionálny dôvod, ktorý by zbavoval škodcu povinnosti poskytnúť peňažnú náhradu za poskytnutú vynútenú starostlivosť žalobkyni 1/ smerujúcu k zachovaniu jej zdravia. Starostlivosť poskytovaná žalobkyni 1/ nie je bežnou rodičovskou starostlivosťou, ide o odbornú starostlivosť. Vylúčenie nákladov na ošetrovateľa by poprelo zmysel a účel existencie uhrádzania účelných nákladov spojených s liečením. Zároveň konštatovali, že žalovaný neuviedol v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia odvolacieho súdu, pričom dovolanie musí obsahovať presnú právnu argumentáciu. 5. Intervenient na strane žalovaného uviedol, že sa s podaným dovolaním stotožňuje, navrhol, aby dovolací súd dovolaniu vyhovel a vo veci rozhodol v zmysle alternatívnych dovolacích návrhov. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky z úradnej činnosti zistil, že žalobkyňa 1/ maloletá B. počas dovolacieho konania dňa U. zomrela. Uznesením o dedičstve vydaným Okresným súdom Nitra z 04. 11.

2025 sp. zn. 51D/175/2025 boli určení ako dedičia zomrelej žalobkyne 1/ jej rodičia žalobcovia 2/ a 3/. V danej veci ide o majetkový spor (spor o náhradu nákladov spojených s liečením), pričom žalobca zomrel skôr, ako sa dovolacie konanie skončilo, dovolací súd preto podľa § 63 v spojení s § 438 ods. 1 CSP rozhodol o pokračovaní v dovolacom konaní s osobami, ktoré sú dedičmi po zomrelej žalobkyni 1/. 7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné. 8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012). 8.1. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že, ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8.2. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania v CSP nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti dovolania - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch. 8.3. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03). 9. V uvedenom prípade vyvodzoval dovolateľ prípustnosť dovolania vo veci samej z § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 10. V zmysle § 419 Civilného sporového poriadku je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku. 10.1 Podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10.2. Dovolanie prípustné podľa § 420 Civilného sporového poriadku možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 11. Podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 11.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 Civilného sporového poriadku). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) Civilného sporového poriadku, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 Civilného sporového poriadku v spojení s § 431 ods. 1 a § 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04 a II. ÚS 251/03). K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 14. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu, (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom), odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Zároveň je potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05). 15. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude mať za následok nespravodlivý súdny proces. Pri posudzovaní namietaného nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. 16. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktoré podľa neho spočívalo v prezentovaní judikatúry Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, v neprimerane extenzívnom výklade kogentnej normy, v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia o úroku z omeškania, zamietnutia návrhu na doplnenie dokazovania, záveru, ako odvolací súd zohľadnil súbeh s poskytovaním povinnej rodičovskej starostlivosti žalobcami 2/ a 3/ žalobkyni 1/ a jej mladším súrodencom v zmysle Zákona o rodine,

ďalej namietal porušenie dvojinštančnosti konania a nevykonanie dôkazu rozhodnutím o priznaní kompenzačného príspevku na opatrovanie. 17. Posudzujúc námietky dovolateľa smerujúce k nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku žalobcov sa vysporiadal s právne relevantnou argumentáciou dovolateľa adekvátne a preskúmateľne, ktoré právne závery dovolací súd rekapituloval v úvodnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia. 16. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje dostatočne jasné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých bolo žalobe v napadnutej časti sčasti vyhovené. Odvolací súd podrobným spôsobom ozrejmil, z akých skutkových zistení a dôkazov vychádzal, ako ich posúdil a vyhodnotil, a akým spôsobom na ustálené skutkové závery aplikovali relevantné právne normy. Námietky žalovaného, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné a zmätočné, neobstoja. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétnym spôsobom reaguje na námietky dovolateľa v odvolacom konaní, a tieto vyhodnocuje vo svetle skutkových okolností prípadu a relevantnej právnej úpravy. 17. Dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia o úroku z omeškania. Dovolací súd k uvedenej námietke poukazuje na ods. 53 odôvodnenia rozsudku, v ktorom odvolací súd vysvetlil, aké skutkové okolnosti považuje za rozhodné pre určenie začiatku omeškania žalovaného s plnením, a v ktorom právne posúdil výšku úrokov z omeškania v zmysle nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.. Uvedené odôvodnenie podáva síce stručné, ale jasné a zrozumiteľné vysvetlenie priznaného nároku na príslušenstvo pohľadávky, ktorá pohľadávka je zásadným predmetom sporu. 18. Dovolateľ tiež namietal nedostatočné odôvodnenie zamietnutia návrhu na vykonanie dokazovania vyžiadaním rozhodnutia o priznaní kompenzačného príspevku na opatrovanie žalobkyni 2/, z ktorého by mal vyplývať rozsah poskytovanej starostlivosti. Odvolací súd zamietnutie návrhu intervenientu na vykonanie dokazovania na odvolacom pojednávaní odôvodnil v ods. 46 odôvodnenia rozsudku nadbytočnosťou vzhľadom na skutočnosť, že rozhodujúcu skutkovú okolnosť - rozsah poskytovanej starostlivosti mal preukázanú z výpovedí žalobcov 2/ a 3/ a zo znaleckého posudku 13/2023 V. 19. Dovolateľ videl procesnú chybu odvolacieho súdu aj v nedostatočnom odôvodnení záveru o súbehu nároku s poskytovaním rodičovskej starostlivosti v zmysle Zákona o rodine. Odvolací súd v ods. 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol skutkové zistenie, z ktorého vychádzal, a tiež čiastočné právne posúdenie uplatneného nároku „Tento nárok bol odôvodnený ako účelné náklady spojené s liečením za starostlivosť poskytovanú žalobcami 2/ a 3/ podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobkyni 1/ vzhľadom na to, že vyžaduje nepretržitú celodennú osobnú a ošetrovateľskú starostlivosť, bez ktorej by neprežila“, a že „žalobkyňa má priznaný najvyšší stupeň odkázanosti VI. a priemerný rozsah odkázanosti je viac ako 360 hodín mesačne. Žalobcovia 2/ a 3/ poskytujú starostlivosť žalobkyni 1/ aj v noci, keď sa pravidelne striedajú a monitorujú je dýchanie a odsávajú ju, t. j. žalobkyni je poskytovaná starostlivosť minimálne v rozsahu 20 hodín denne.“ tiež v ods. 36, kde uviedol, že „žalobkyňa 2/ na odvolacom pojednávaní podrobne opísala jednotlivé úkony osobnej a ošetrovateľskej starostlivosti o žalobkyňu 1/ počas dňa aj noci, ktoré spočívajú v nasledovnom: podávanie liekov, ranná hygiena (umývanie, krémovanie) výmena náplastí, výmena štvorčekov pri tracheo - trubici a pri peg (dvakrát denne), klystír, pravidelné odsávanie, podávanie kyslíka (podľa potreby, min. 2 krát denne), polohovanie každé dve hodiny, masírovanie (hodina denne), cvičenie (dvakrát denne po hodine), výmena gázy na rukách medzi prstami, čistenie dutín, podávanie stravy cez peg (5 krát denne), podávanie vody (každú hodinu), pri epileptickom záchvate podávanie injekcie, plienkovanie, dezinfekcia a sterilizácia prístrojov (kyslík, odsávačka, čistička vzduchu, peg). Rozsah ošetrovateľskej starostlivosti rodičov o maloletú vyplýva aj zo znaleckého posudku V. ktorý zároveň uviedol, že u maloletej B. ide o celodennú starostlivosť a táto nie je schopná prežiť bez nepretržitej starostlivosti a monitorovania jej stavu.“ Dovolací súd k samotnému vyporiadaniu sa odvolacieho súdu s argumentáciou žalovaného o súbehu rodičovskej starostlivosti poukazuje na ods. 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd uviedol, že „ak zabezpečujú starostlivosť o poškodeného blízke osoby, je daný tento nárok vtedy, ak rozsah ich starostlivosti (činnosti) presahuje únosnú mieru pre bežnú rodinnú solidaritu a vymyká sa z bežnej rodinnej spolupráce a prirodzenej bezplatnej opatery. V súdenej veci bolo preukázané, že rodičia žalobkyne 1/ jej poskytujú sústavnú starostlivosť, keď aj zo znaleckého posudku V. vyplynulo, že vzhľadom na zdravotný stav žalobkyne 1/, starostlivosť prípadne dohľad nad jej zdravotným stavom musí byť poskytovaný nepretržite, pričom bez poskytovania tejto starostlivosti by žalobkyňa 1/ nebola

schopná prežiť. Je tiež nesporné, že škoda žalobkyne 1/ spočíva vo vynútenej starostlivosti poskytovanej jej rodičmi, a to za účelom zachovania zdravia a života žalobkyne 1/. Predmetná škoda existuje práve z dôvodu protiprávneho konania škodcu, teda žalovaného. Účelom poskytovania starostlivosti o žalobkyňu 1/ je tiež zabrániť zhoršeniu jej zdravotného stavu, súčasne zabezpečiť stabilizáciu jej zdravotného stavu, prípadne zmiernenie dôsledkov jej zdravotného postihnutia.“ Dovolací súd zároveň poukazuje na ods. 44 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde odvolací súd konštatoval, že „zo žalobcami vymenovaných úkonov starostlivosti o žalobkyňu 1/ vyplýva, že nejde len o bežné úkony týkajúce sa samoobslužnosti, ale aj o úkony, ktoré zahŕňajú ošetrovateľskú starostlivosť, a na ktorú museli byť rodičia žalobkyne 1/ zaškolení. Zistený rozsah vykonávaných úkonov, ich časová náročnosť, ktoré nesporne presahujú rámec bežnej rodinnej solidarity možno ohodnotiť minimálne výškou hodinovej sadzby osobnej asistencie v sume 4,18 eura (resp. 3,82 eura). Je potrebné dodať, že žalobkyňa 2/ vykonáva túto starostlivosť na úkor iných aktivít, a to či už možnosti zamestnania, keďže je vyradená z pracovného procesu, a spolu so žalobcom 3/ bez možnosti trávenia spoločného voľného času s rodinou či záujmovými aktivitami.“ Z citovaných odsekov odôvodnenia sú zrejmé dôvody, ktoré viedli odvolací súd k záveru, že preukázané úkony poskytované žalobcami 2/ a 3/ ako rodičmi vo vzťahu k ich dieťaťu (pôvodnej žalobkyni 1/) presahovali rámec bežnej rodičovskej starostlivosti, výchovy a opatery vyžadovanej Zákonom o rodine od rodičov zdravého dieťaťa rovnakého veku. V tomto prípade rodina fakticky supluje profesionálnu starostlivosť nevyhnutnú na zachovanie života a stabilizáciu stavu. Dovolateľ zároveň nešpecifikoval, v čom by mala spočívať nepreskúmateľnosť uvedenému záveru. Dovolací súd je pritom dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). 20. Dovolateľ uviedol, že „Odôvodnenie v časti aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne 1/ opäť len odkazom na judikatúru NS ČR považujeme za nedostatočné, čím je rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné.“ Námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti záveru odvolacieho súdu o otázke aktívnej vecnej legitimácie je stručná bez bližšieho zdôvodnenia. Otázkou aktívnej vecnej legitimácie sa odvolací súd zaoberal v odsekoch 54, 55 odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď uviedol „Nárok na náhradu liečenia, aj pokiaľ ide o extenzívny výklad ust. § 449 ods. 1 OZ, patrí práve poškodenej osobe v rozsahu účelne vynaložených nákladov na liečenie. Ak poskytuje starostlivosť o poškodeného blízka osoba a táto starostlivosť presahuje bežnú a štandardnú úroveň rodinnej spolupráce a starostlivosti, prináleží nárok na náhradu priamo poškodenému bez ohľadu na to, že ide o bezodplatné poskytovanie starostlivosti. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/1250/2016, ako aj rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/786/2016, ... Odvolací súd predmetný nárok priznal žalobkyni 1/, pretože ho považoval za dôvodný v zmysle vyššie uvedených záverov a zároveň poukazujúc na judikatúru najvyšších súdnych autorít v Českej republike, s ktorou sa stotožnil, aj keď tieto rozhodnutia nepredstavujú ustálenú súdnu prax súdov SR. Je však potrebné dodať, že aj Najvyšší súd SR pravidelne poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, či Ústavného súdu ČR a prijaté závery v ich rozhodovacej praxi“. Okrem toho záver o aktívnej vecnej legitimácii pôvodnej žalobkyne 1/ ako poškodenej vyplýva v podstate z celého odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, aj z ods. 32 odôvodnenia v súvislosti s poukazom odvolacieho súdu na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, aj z ods. 33 odôvodnenia v súvislosti s vyporiadaním sa s námietkou žalovaného, že žalobkyni 1/ nemôžu vznikať žiadne náklady so starostlivosťou, keďže ich neuhrádza, a starostlivosť jej poskytujú rodičia. Za tejto situácie nemožno hodnotiť záver odvolacieho súdu o aktívnej vecnej legitimácii pôvodnej žalobkyne 1/ ako nepreskúmateľný. 21. Dovolateľ sa domáhal vyslovenia porušenia práva na spravodlivý proces z dôvodu porušenia dvojinštančnosti súdneho konania, pretože o výške fiktívnych nákladov liečenia rozhodoval len odvolací súd, keďže súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol a otázkou výšky nákladov sa nezaoberal. 21.1. Dvojinštančnosť konania nie je všeobecnou zásadou civilného konania (pozri nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 502/2019). 21.2. V danej veci dvojinštančnosť civilného súdneho konania bola zachovaná, pretože po konaní na súde prvej inštancie nasledovalo konanie na odvolacom súde ako súde druhej inštancie, a to nielen formálne, ako uvádza dovolateľ, ale aj materiálne (viď uskutočnené preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancii po vykonanom pojednávaní na odvolacom súde). 21.3. Možnosť odvolacieho súdu zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je vlastnosťou apelačného opravného systému, vrátane systému neúplnej apelácie, na ktorom je založené odvolacie konanie v sporovom konaní. Ak nie je možné rozhodnutie potvrdiť, pretože odvolanie je úplne alebo sčasti dôvodné a zároveň tu nie sú dané dôvody pre zrušenie rozhodnutia, je povinnosťou odvolacieho súdu preskúmať skutkovú i právnu stránku veci a meritórne rozhodnúť. Odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej

inštancie, pričom postupoval dôsledne podľa § 388 CSP, ktorý umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie vtedy, ak nie sú dané podmienky pre potvrdenie rozhodnutia ani jeho zrušenie. Z takejto konštrukcie právnej úpravy vyplýva, že odvolací súd nemá voľnú úvahu na voľbu medzi zmenou a zrušením napadnutého rozhodnutia. K zmene napadnutého rozhodnutia dôjde práve vtedy, ak sa v odvolaní tvrdený dôvod preukáže ako opodstatnený, pričom tento dôvod nebude dôvodom zrušenia rozhodnutia uvedeným v § 389 CSP, ktorý taxatívne vymenúva dôvody pre zrušenie rozhodnutia. Dôvodom pre zmenu rozhodnutia môže byť nedostatočné zistenie skutkového stavu veci alebo nesprávne právne posúdenie, rovnako aj kombinácia oboch dôvodov. 21.4. V ods. 59 odôvodnenia rozsudku odvolací súd uvádza, že dospel k záveru, že odvolanie žalobcov bolo v prevažnej miere dôvodné, pričom súd prvej inštancie nesprávne zistil i posúdil skutkový stav a zároveň dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Keďže v danom prípade nebol splnený dôvod pre zrušenie rozhodnutia, odvolací súd postupoval v súlade so zásadou hospodárnosti konania, keď vecne nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie na základe dôvodne podaného odvolania po zopakovaní dokazovania podľa § 388 CSP zmenil. 21.5. Odvolací súd svojím postupom neporušil žiadne z procesných ustanovení a žiadnu z procesných zásad upravujúcich spravodlivý súdny proces. Pred vyhlásením zmeňujúceho rozhodnutia uskutočnil ústne pojednávanie, na ktorom vypočul strany sporu, zopakoval dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, umožnil stranám vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu i k právnej stránke veci, neaplikoval prekvapivú právnu kvalifikáciu, vec úplne a verejne preskúmal. Dovolateľovo právo na spravodlivý proces postupom odvolacieho súdu, ktorý zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP, nebolo porušené. 22. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) namietal nevykonanie dôkazu rozhodnutím o priznaní kompenzačného príspevku na opatrovanie. Žalovaný je toho názoru, že navrhnutý dôkaz mal potenciál preukázať skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne rozhodnutie súdu významná. Ďalej dôvodil, že rozhodnutie o kompenzačnom príspevku na opatrovanie je výsledkom posúdenia odkázanosti z pôvodnej žalobkyne 1/ v zmysle prílohy č. 3 na základe iného právneho predpisu - zákona č. 448/2008 Z. z., na ktorý výslovne odkazuje § 14 ods. 4 zákona č. 447/2008 Z. z., na ktoré ustanovenie odvolací súd síce poukazuje, ale z nepochopiteľných dôvodov ho neberie do úvahy v celom rozsahu. Rozhodnutie ÚPSVaR o príspevku na opatrovanie, ktoré bolo vydané na podklade komplexného posudku mohlo mať ako nový dôkaz vplyv na posúdenie skutkového stavu rozhodujúceho pre posúdenie minimálne ohodnotenia výšky nároku žalobkyne 1/. 22.1. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané v konaní na súdoch nižšej inštancie. To akým spôsobom súd vykonáva a vyhodnocuje jednotlivé dôkazy, na ktoré prihliadne a v akej miere, je vždy vecou konajúceho súdu. Dovolaním sa nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolateľom tvrdené nesprávne hodnotenie dôkazov nie je preto spôsobilé založiť bez ďalšieho zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd v posudzovanom spore nezistil v postupe súdu nižšej inštancie pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia, predstavujúce porušenie práva žalobkyne na spravodlivé súdne konanie. 22.2. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúca z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je pritom iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany sporu. 22.3. K namietanému pochybeniu v procese obstarávania dôkazov dovolací súd konštatuje, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Predmetná judikatúra dovolacieho

súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020. Na druhej strane však ústavný súd napr. v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09 tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP), a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené, a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06). 22.4. K takejto interpretácií dospel už aj dovolací súd v rozhodnutiach napríklad sp. zn. 4Cdo/100/2018 alebo 5Cdo/202/2018, v ktorých uviedol, že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) tiež (pokiaľ im nevyhovie) rozhodnúť a vo svojom rozhodnutí odôvodniť prečo, z akých dôvodov tak neurobil (viď § 220 ods. 2 CSP). Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (sp. zn. 5Cdo/107/2019). 22.5. V posudzovanom prípade navrhol „zváženie“ vyžiadania si nového dôkazu - rozhodnutia o kompenzačnom príspevku na opatrovanie intervenient, nie žalovaný, ktorý nevykonanie tohto dôkazu namieta v podanom dovolaní, no dá sa predpokladať, že s návrhom intervenienta na odvolacom pojednávaní v zmysle § 85 CSP súhlasil, preto odvolací súd o podanom návrhu rozhodol (tak, že návrh zamieta). Vykonanie tohto dôkazu intervenient odôvodňoval potrebou preukázania rozsahu poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Žalovaný v dovolaní namieta potrebnosť tohto dôkazu z iného dôvodu, a to z dôvodu posúdenia aplikácie iného právneho predpisu na účely určenia hodnoty, ocenenia úkonov osobnej starostlivosti žalobcov 2/ a 3/ o pôvodnú žalobkyňu 1/. Odvolací súd, ako už bolo vyššie uvedené, zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania riadne odôvodnil v ods. 46 rozsudku nadbytočnosťou vzhľadom na skutočnosť, že rozhodujúcu skutkovú okolnosť, ktorú žiadal žalovaný týmto dôkazom preukázať - rozsah poskytovanej starostlivosti, mal preukázanú z iných dôkazov vykonaných v konaní. Obsah spisu nedáva podklad pre prijatie záveru, že odvolací súd svojím postupom, keď nevykonal navrhovaný dôkaz zaťažil konanie procesnou vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Takéto vysvetlenie nevykonania navrhovaného dôkazu, ktoré by už nemalo žiaden vplyv na posúdenie skutkového stavu, dovolací súd považuje v kontexte záverov prijatých odvolacím súdom za dostatočne presvedčivé. 23. To, že dovolateľ so skutkovými závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže samo osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 24. Na základe vyššie uvedeného vyporiadania sa s jednotlivými námietkami uplatnenými dovolateľom v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom, ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami,

a ktorým by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). 25. Dovolateľ zároveň uplatňoval dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 26. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 27. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. Naostatok treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je relevantná len otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky vyššie uvedené znaky. Ak z týchto znakov chýba čo i len jeden, nemôže byť dovolanie procesne prípustné. 28. Dovolateľ v dovolaní ako prvú právnu otázku uviedol: „1/ Je možné pod pojem škoda zahrnúť aj starostlivosť o poškodeného, ktorá vznikla v dôsledku protiprávneho konania škodcu, a ktorá je zabezpečovaná blízkymi osobami bez priamej finančnej úhrady?“ 28.1. Dovolateľ citovanú právnu otázku v podanom dovolaní kvalifikoval ako právnu otázku podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, teda otázku, ktorá nebola v doterajšej praxi dovolacieho súdu vyriešená. 28.2. Dovolací súd konštatuje, že k vyriešeniu predmetnej právnej otázky došlo po podaní dovolania uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2025 sp. zn. 9Cdo/172/2023, ktoré bolo pod č. R 10/2026 prijaté do Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2026 ako ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Právna veta uvedeného uznesenia najvyššieho súdu znie: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov je aj majetková ujma spočívajúca v účelne vynaložených nákladoch potrebných na zabezpečenie starostlivosti o poškodeného a chodu jeho domácnosti pri jeho odkázanosti na pomoc alebo opateru tretej osoby v dôsledku dopravnej nehody, spôsobenej prevádzkou motorového vozidla“. 28.3. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí hoci v režime povinného zmluvného poistenia a dopravnej nehody, avšak za použitia totožnej právnej úpravy o spôsobe a rozsahu náhrady škody na zdraví odpovedá na právnu otázku položenú dovolateľom kladne. Jeho nosná myšlienka spočíva v tom, že náklady starostlivosti o nesebestačného poškodeného považuje za majetkovú ujmu súvisiacu so škodou na zdraví a oslabuje tak obranu dovolateľa založenú na tvrdení, že bez priamej finančnej úhrady nevznikla žiadna škoda. Pod škodu možno zahrnúť aj hodnotu dlhodobej a nepretržitej starostlivosti o poškodeného, ktorú bezodplatne poskytujú blízke osoby, ak taká starostlivosť presahuje bežnú rodinnú solidaritu a je medicínsky nevyhnutná. Najvyšší súd v sp. zn. 9Cdo/172/2023 ide v rovnakom smere ako napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a kvalifikuje náklady starostlivosti o nesebestačného poškodeného ako majetkovú ujmu. 28.4. Hoci predmetom judikatúrneho rozhodnutia najvyššieho súdu bola škoda posudzovaná podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu prevádzkou motorového vozidla vzhľadom na totožnosť príslušnej právnej úpravy odškodňovania škody na zdraví (§ 442 - § 449a Občianskeho zákonníka) je predmetná veta plne uplatniteľná aj v prípade sporu posudzovaného v režime zodpovednosti za škodu spôsobenú medicínskym výkonom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (§ 420 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti dovolací súd osobitne

poukazuje na ods. 19 odôvodnenia citovaného judikátu, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „K rovnakému záveru pritom možno dospieť aj takým výkladom ust. § 449 ods. 1 OZ, podľa ktorého, sledujúc princíp plného odškodnenia za škodu na zdraví, nárok na náhradu nákladov spojených s liečením zahŕňa okrem nákladov potrebných na obnovenie zdravia alebo zlepšenie zdravotného stavu poškodeného po škodovej udalosti tiež náklady na udržanie viac či menej stabilizovaného zdravotného stavu aj v situácii, keď sa ďalšie zlepšenie nepredpokladá, a rovnako aj skutočne vynaložené náklady na starostlivosť o nesebestačnú poškodenú osobu, zabezpečenie pomoci pri životných úkonoch poškodeného či zabezpečenie chodu jeho domácnosti, ktoré poškodený vzhľadom na trvalé následky poškodenia zdravia nemôže sám vykonávať. Za odškodnenie je potrebné považovať celú škálu opatrení, ktorých cieľom je napraviť spôsobenú ujmu a uviesť obeť do postavenia, v ktorom sa nachádzala pred škodovou udalosťou, a to v rozsahu, v akom je to možné. Jedná sa o náhradu majetkovej ujmy vzniknutej vynaložením finančných prostriedkov na to, aby postihnutý mal zabezpečenú základnú obsluhu svojej osoby a mohol žiť aj pri „zničenom živote“ aspoň život znesiteľnejší (por. rozsudok Veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 14. 1. 2015 sp. zn. 31Cdo/1778/2014, publikovaný pod č. 44/2015 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, nález Ústavného súdu ČR z 24. 08. 2015 sp. zn. I. ÚS 870/14, nález Ústavného súdu ČR z 27. 04. 2020 sp. zn. II. ÚS 664/2019). “ 28.5. Súdna prax vykladá účelnosť vynaložených nákladov extenzívnym spôsobom. Zahŕňa sem nielen výdavky vecného charakteru, ako sú napríklad náklady na zdravotné a rehabilitačné pomôcky, ale aj náklady spojené s nutnosťou osobnej pomoci pri liečbe poškodeného (napr. náklady na ošetrovateľskú starostlivosť či náklady na osobu na výpomoc v domácnosti a pod.), či iné náklady za účelom zlepšenia zdravotného stavu poškodeného (napr. rehabilitácia). Podľa judikatúry je možné pod náklady spojené s liečením podriadiť aj následnú starostlivosť o poškodeného po ukončení hospitalizácie (pozri DUFALOVÁ, Lenka a kol. Občiansky zákonník. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2025, s. 444, marg. č. 2.). 28.6. Účelnosť nákladov liečenia podľa § 449 Občianskeho zákonníka treba posudzovať nielen ekonomicky, ale aj podľa toho, či prispievajú k udržaniu zdravotného stavu a čo najlepšej kvality života poškodeného. Náklady na starostlivosť o ťažko postihnutého (vrátane domácej opatery) sú majetkovou ujmou súvisiacou so škodou na zdraví, ktorá má byť plne nahradená. Ustanovenie § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka je preto potrebné vykladať širšie tak, že zakladá nárok na náhradu nákladov liečenia, ktorých účelom je obnovenie zdravia alebo aspoň zlepšenie zdravotného stavu poškodeného, ďalej tiež na udržanie viac či menej stabilizovaného zdravotného stavu. 28.7. Dovolací súd považuje za správny záver odvolacieho súdu vyslovený v ods. 34 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého „ Je tiež nesporné, že škoda žalobkyne 1/ spočíva vo vynútenej starostlivosti poskytovanej jej rodičmi, a to za účelom zachovania zdravia a života žalobkyne 1/. Starostlivosť o pôvodnú žalobkyňu 1/, najmä ak ide o zdravotne nevyhnutnú 24/7 opateru, odsávanie, polohovanie, kŕmenie, hygienu a dohľad nad životnými funkciami, je potrebné klasifikovať ako majetkovú ujmu spočívajúcu v účelne vynaložených nákladoch podľa § 449 Občianskeho zákonníka. 28.8. V posudzovanej veci dovolací súd nezistil dôvod pre odklon od nedávno prijatého citovaného záveru ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorý dáva odpoveď na prvú dovolateľom položenú právnu otázku v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP. 29. Žalovaný ako druhú právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešená, uvádza nasledujúcu otázku: „2/. Je maloletý poškodený, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku protiprávneho konania škodcu, aktívne vecne legitimovaným na uplatnenie nákladov liečenia spočívajúcich v bezplatnom poskytovaní starostlivosti o neho blízkou osobou?“ 29.1. Vecnou legitimáciou rozumieme z hmotného práva vyplývajúci stav svedčiaci o tom, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. V danom prípade rozhodné hmotné právo predstavuje § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý predpokladá nahradenie škody poškodenému t. j. osobe, ktorá v dôsledku protiprávneho konania škodcu utrpela škodu na zdraví. Postup podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka však umožňuje priznať náhradu týchto nákladov i osobe, ktorá náklady vynaložila (ods. 3 tohto ustanovenia). 29.2. Po podaní dovolania bola predmetná otázka sčasti riešená v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/172/2023, ktoré za nositeľa práva resp. nároku na náhradu nákladov na starostlivosť o nesebestačnú poškodenú osobu, na zabezpečenie pomoci pri životných úkonoch poškodeného či zabezpečenie chodu jeho domácnosti, ktoré poškodený vzhľadom na trvalé následky poškodenia

zdravia nemôže sám vykonávať, označuje poškodeného. V konaní sp. zn. 9Cdo/172/2023 bol žalovaný nárok na náhradu nákladov poškodenej za jej pobyt v špecializovaných zariadeniach sociálnej služby. 29.3. V danej veci bola poškodenou pôvodná žalobkyňa 1/ ako osoba, ktorá utrpela pri nesprávne vedenom pôrode ťažké a trvalé zdravotné poškodenie (kvadruplégia, významné mentálne postihnutie) a bola úplne závislá od pomoci iných osôb. Na tento z hmotného práva vyplývajúci stav vecnej legitimácie nemá žiaden vplyv okolnosť maloletosti poškodenej, ktorú dovolateľ v položenej otázke zvýrazňuje. Maloletá fyzická osoba má právnu subjektivitu, ktorá vzniká narodením, a má ju aj plod v tele matky, ak sa narodí dieťa živé (§ 7 Občianskeho zákonníka), to znamená, že aj maloletá osoba má spôsobilosť mať práva a povinnosti, vrátane práva na náhradu škody. 29.4. Dovolateľ však vo svojej otázke zvýrazňuje aj ďalšie špecifikum predmetu konania, ktorým je náhrada nákladov bezplatne poskytovanej starostlivosti treťou (v tomto prípade blízkou) osobou. Dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/1088/2015, v ktorom súd aplikujúc totožné znenie § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka (vzhľadom na totožnosť právnych úprav Českej i Slovenskej republiky) skonštatoval, že „náklady dlhodobej domácej starostlivosti o trvalo nesebestačného poškodeného možno považovať za náklady liečenia podľa § 449 ods. 1 Obč. zák., avšak nárok na ich náhradu patrí zásadne poškodenému, nie osobám poskytujúcim bezplatnú starostlivosť. ... Samotný výkon osobnej starostlivosti rodinným príslušníkom nepredstavuje „vynaloženie nákladov“ a nezakladá mu vlastný odškodňovací nárok.“ 29.5. V prípade aplikácie § 449 Občianskeho zákonníka tak môžu nastať 3 situácie: 1. osobe, ktorá poskytuje starostlivosť, platí sám poškodený - potom má nárok na náhradu týchto výdavkov poškodený, a to v rozsahu skutočne vynaložených čiastok, 2. starajúcej sa osobe platí tretia osoba (napr. príbuzný) - potom má na náhradu týchto výdavkov nárok tretia osoba, ktorá náklady vynaložila (nárok jej zakladá špeciálna úprava v § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a 3. starostlivosť vykonáva tretia osoba osobne bezplatne - i v tomto prípade vzniká nárok na finančnú náhradu za vykonanie týchto prác, avšak nárok patrí samotnému poškodenému. Ak sa vymyká rozsah bezplatnej starostlivosti o poškodeného únosnej miere pre bežnú ľudskú a rodinnú solidaritu, je daná aktívna vecná legitimácia poškodeného bez ohľadu na to, či sa o neho bezplatne stará osoba blízka alebo iná. V danej veci preto nárok na náhradu nákladov liečenia spočívajúcich v bezplatnom poskytovaní starostlivosti o žalobkyňu 1/ treťou osobou predstavuje prípad 3., teda nárok na ich náhradu má podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka poškodená pôvodná žalobkyňa 1/, hoci jej starostlivosť poskytovali bezplatne blízke osoby - jej rodičia. Skutočnosť, že ide o blízke osoby žalobkyne 1/, je pre aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne 1/ irelevantná. 29.6. Odvolací súd uvedenú právnu otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne 1/ posúdil správne. Dovolanie dovolateľa v tejto časti nie je dôvodné. 30. Ďalšie dve otázky, ktoré žalovaný kvalifikoval ako právne otázky, od ktorých vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli ešte vyriešené, dovolateľ formuloval nasledovne: „3/ Na základe akých kritérií je možné stanovenie výšky náhrady za osobnú starostlivosť blízkych osôb o poškodeného, ktorá je poskytovaná bez finančnej úhrady? 4/ Je prípustná analógia s kompenzačným príspevkom na osobnú asistenciu (§ 20 a nasl. zákona č. 447/2008 Z. z.), keď poškodená osoba nespĺňa podmienky na príspevok osobnú asistenciu a účel poskytnutia kompenzačného príspevku je odlišný a súčasne v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z. sú upravené ďalšie kompenzačné príspevky, akými sú špecializovaná sociálna služba a príspevok na opatrovanie, ktoré sú obsahom a účelom bližšie k poskytovanej starostlivosti poškodenej osobe?“ 30.1. Dovolateľ vymedzil dôvodnosť oboch právnych otázok konštatovaním nesprávneho právneho posúdenia určenia hodnoty poskytovanej starostlivosti pôvodnej žalobkyni 1/ odvolacím súdom analógiou s kompenzačným príspevkom na osobnú asistenciu podľa zákona č. 447/2008 Z. z.. Nesprávnosť použitia výšky hodinovej sadzby pri osobnej asistencii pre ocenenie poskytovanej osobnej starostlivosti odôvodňoval nevhodnosťou tohto typu sociálnej služby vzhľadom na vek, zdravotné postihnutie pôvodnej žalobkyne 1/, podmienky a účel osobnej asistencie definovaný v zákone č. 447/2008 Z. z.. Uviedol, že účel osobnej asistencie vzhľadom na zdravotný stav žalobkyne 1/ nie je reálne možný, a že rodičom žalobkyne 1/ podľa zákona nemožno priznať peňažný príspevok na osobnú asistenciu. Poukazoval na rozdiel medzi výškou ocenenia podľa výšky hodinovej sadzby pri osobnej asistencii 1.508 eur mesačne a výškou mesačného príspevku na opatrovanie, ktorý bol priznaný žalobkyni 2/ vo výške 625,65 eura mesačne. Vytýkal odvolaciemu súdu porovnávanie osobnej asistencie podľa slovenskej právnej úpravy s úpravou „pečovatelskej služby“ podľa vyhl. MP a SV ČR č. 505/2006 Sb. (ČR), na ktorú poukazuje česká judikatúra. 30.2. Odvolací súd k námietkam žalovaného, že žalobkyňa 1/ by nikdy nespĺňala podmienky na príspevok na osobnú asistenciu, uviedol, že uvedené tvrdenie je síce pravdivé, avšak súd nerozhoduje o

tom, či by žalobkyňa tieto podmienky spĺňala. Zároveň poprel argumentáciu žalovaného, že ide o akúsi analógiu s uvedeným zákonom, pretože ide o zistenie primeraného rozsahu náhrady škody, za ktorú zodpovedá žalovaný. Dovolateľ dovolaciu otázku naformuloval ako otázku na „prípustnosť analógie“. Formulácia otázky dovolateľom je tak neurčitá, zmätočná a nezodpovedajúca právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom. Dovolací súd súhlasí so záverom odvolacieho súdu, že použitie zákona č. 447/2008 Z. z. neslúži ako analógia zákona, ale ako podklad za účelom zistenia hodnoty starostlivosti poskytovanej poškodenej rodičmi. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že otázka smerujúca k hodnoteniu záveru súdu odvolacieho súdu z hľadiska prípustnej analógie nebola žalovaným vymedzená spôsobom stanoveným v § 431 až § 435 CSP. 30.3. Odvolací súd v ods. 42 odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil, prečo nepovažuje za vhodné použiť pre určenie hodnoty starostlivosti výšku príspevku na opatrovanie 608 eur mesačne. Uviedol, že výška tohto príspevku nemôže v celom rozsahu zohľadniť náhradu na poskytnutie špecifickej starostlivosti pôvodnej žalobkyni 1/, pretože táto si vyžaduje osobitné znalosti a zaškolenie osoby, ktorá by takúto opateru žalobkyni vedela poskytovať. Odvolaciemu súdu sa za účelom stanovenia primeranej výšky náhrady za poskytovanú starostlivosť javila ako najbližšia a najprimeranejšia právna úprava týkajúca sa poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Pritom zohľadnil, že pôvodná žalobkyňa 1/ si vyžadovala poskytnutie osobnej asistencie pri všetkých v zákone vymenovaných samoobslužných úkonoch, aj poskytnutie ošetrovateľskej starostlivosti a zabezpečenia dohľadu 24 hodín 7 dní v týždni, a že žalobkyňa 2/ vykonávala túto starostlivosť na úkor iných aktivít, a to či už možnosti zamestnania, keďže je vyradená z pracovného procesu, a spolu so žalobcom 3/ bez možnosti trávenia spoločného voľného času s rodinou či záujmovými aktivitami. Preto zhodnotil, že hodinová sadzba osobnej asistencie vo výške 4,18 eura (resp. 3,82 eura) nie je vôbec neprimeraná, naopak poskytovanie úkonov v rámci starostlivosti o pôvodnú žalobkyňu 1/ bolo podstatne širšie a náročnejšie ako poskytovanie osobnej asistencie podľa uvedeného zoznamu, keď potrebná starostlivosť je v tomto prípade poskytovaná aj v noci (kŕmenie, polohovanie, odsávanie). 30.4. Závery odvolacieho súdu o použití výšky zákonom stanoveného peňažného príspevku na osobnú asistenciu ako východiska pre zistenie hodnoty starostlivosti o pôvodnú žalobkyňu 1/ sú podrobne odôvodnené, vnútorne logické, konzistentné a presvedčivé, rešpektujú zákonné kritériá a judikatórne východiská. Dovolací súd nezistil nesprávnosť použitých kritérií pre stanovenie výšky náhrady za osobnú starostlivosť blízkych osôb o poškodeného, ktorá je poskytovaná bez finančnej úhrady. 30.5. Dovolací súd pri riešení predmetných právnych otázok poukazuje na vývoj v českej judikatúre. Dôvodnosť odkazu na českú judikatúru o výške náhrady nákladov na dlhodobú starostlivosť o poškodeného poskytovanej rodinou je daná jednak totožnosťou oboch právnych úprav (totožné znenie § 449 Občianskeho zákonníka) a jednak dlhodobým, pokročilým vývojom právnych názorov k danej otázke v českej judikatúre. Výsledkom tohto vývoja bolo prijatie metodiky výpočtu výšky tejto náhrady v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/1904/2021 (R 48/2022). V predmetnom rozhodnutí Veľký senát Najvyššieho súdu Českej republiky uzavrel, že rozhodujúca je škála úkonov starostlivosti, ich časová náročnosť a cena, ktorú by zrejme účtovala profesionálna opatrovateľská služba v súlade s vyhláškou č. 505/2006 Sb.. Toto rozhodnutie citoval odvolací súd v ods. 45 odôvodnenia napadnutého rozsudku. 30.6. Odvolací súd, ako už bolo vyššie uvedené, v odôvodnení rozsudku konkretizoval úkony starostlivosti žalobcov 2/ a 3/ o pôvodnú žalobkyňu 1/ a podrobne rozviedol ich časovú náročnosť. So záverom českej judikatúry o vhodnosti zistenia miestnej ceny opatrovateľskej služby sa odvolací súd vyporiadal v ods. 42 odôvodnenia rozsudku, keď uviedol, že iný vhodný spôsob vyčíslenia výšky (okrem sadzby peňažného príspevku osobnej asistencie stanovenej zákonom č. 447/2008 Z. z.) by mohla byť aj hodinová mzda praktickej zdravotnej sestry, ktorá by však podstatne prevyšovala sadzbu osobnej asistencie 4,18 eura za hodinu. Je zrejmé, že bližšie k odmene účtovanej profesionálnou opatrovateľskou službou je výška peňažného príspevku na osobnú asistenciu za jednu hodinu osobnej asistencie podľa zákona č. 447/2008 Z. z. ako dovolateľom navrhovaná výška zákonom určeného kompenzačného príspevku na opatrovanie alebo výške 625,65 eura mesačne. 30.7. V tomto prípade rodina fakticky supluje profesionálnu starostlivosť nevyhnutnú na zachovanie života a stabilizáciu stavu, preto je namieste pri určení výšky náhrady zisťovanie miestnej ceny profesionálnych opatrovateľských služieb. Dovolací súd však rovnako ako odvolací súd zobral do úvahy, že v prípade súkromných opatrovateľských služieb sú sadzby odmeny ďaleko vyššie, ako je výška peňažného príspevku na osobnú asistenciu stanovená zákonom (čo vyplýva už zo samotného označenia úhrady „peňažný príspevok“), ktorú pôvodná žalobkyňa 1/ ako aj odvolací súd použil pri výpočte hodnoty rodičovskej starostlivosti. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje, že súd je jednak viazaný žalobným petitom, teda nemôže žalobcovi priznať viac, než sám žiada a jednak zásadou zákazu zmeny k horšiemu,

ktorá garantuje, že využitie opravného prostriedku neprinesie strane sporu v tomto prípade dovolateľovi horší výsledok, než aký by mala, keby ho nepodala. 30.8. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa dovolací súd nestotožnil s argumentáciou dovolateľa o nesprávnosti právneho posúdenia hodnoty starostlivosti o poškodenú žalobkyňu 1/ žalobcami 2/ a 3/ vykonaného odvolacím súdom v dovolaním napadnutom rozsudku. 31. Žalovaný ako ďalšiu právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebolo ešte vyriešené (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), uvádza nasledujúcu otázku: „5/ Je potrebné v prípade, že náklady liečenia zahŕňajú aj bezplatné poskytovanie starostlivosti blízkou osobou poškodenému - maloletej osobe, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku protiprávneho konania škodcu zohľadniť pri stanovení rozsahu a výšky náhrady nákladov za osobnú starostlivosť aj skutočnosť, že zo strany blízkych osôb dochádza voči maloletému poškodenému a jeho ďalším súrodencom aj k súbehu s poskytovaním rodičovskej starostlivosti v zmysle zákona o rodine?“ 31.1. Uvedenú právnu otázku riešil odvolací súd v ods. 34 odôvodnenia, keď dospel k záveru, že, „ak zabezpečujú starostlivosť o poškodeného blízke osoby, je daný tento nárok vtedy, ak rozsah ich starostlivosti (činnosti) presahuje únosnú mieru pre bežnú rodinnú solidaritu a vymyká sa z bežnej rodinnej spolupráce a prirodzenej bezplatnej opatery.“ V zmysle uvedeného záveru vykonal dokazovanie a hodnotenie rozsahu osobnej starostlivosti blízkych osôb - rodičov o maloletú pôvodnú žalobkyňu 1/, teda hodnotil rozsah osobnej starostlivosti nad rámec rodinnej starostlivosti. V ods. 34 odôvodnenia rozsudku uviedol svoje skutkové zistenie, že rodičia poskytujú žalobkyni 1/ sústavnú starostlivosť, že starostlivosť prípadne dohľad nad jej zdravotným stavom musí byť rodičmi poskytovaný nepretržite, pričom bez poskytovania tejto starostlivosti by žalobkyňa 1/ nebola schopná prežiť. V ods. 36 odôvodnenia podrobne uviedol zistené skutkové okolnosti, z akých úkonov osobnej a ošetrovateľskej starostlivosti o žalobkyňu 1/ pozostávajú uplatnené náklady, aký je ich časový rozsah počas dňa aj noci, a vyhodnotil, že poškodenie zdravia pôvodnej žalobkyne 1/ je natoľko rozsiahle, že poskytovanie starostlivosti o žalobkyňu 1/ v rozsahu 20 hodín denne je dôvodné. Dovolateľ uvedený skutkový záver odvolacieho súdu považuje za nesprávne právne posúdenie veci. Tvrdí, že v rámci starostlivosti o maloletú žalobkyňu 1/ sú aj úkony bežnej rodičovskej starostlivosti, ktoré rodičia vykonávajú vždy vo vzťahu k svojim maloletým deťom vo veku 4 - 8 rokov, ale súčasne aj vo vzťahu k jej mladším súrodencom vrátane starostlivosti o spoločnú domácnosť. Dovolateľ v rámci svojho právneho posúdenia ani nekonkretizoval, ktoré konkrétne úkony z úkonov vymenovaných odvolacím súdom považuje za úkony v súbehu s bežnou rodičovskou starostlivosťou poskytovanou maloletým osobám rovnakého veku resp. s úkonmi rodičovskej starostlivosti vo vzťahu k mladším súrodencom pôvodnej žalobkyne 1/. Dovolací súd v tejto súvislosti naviac poukazuje, že odvolací súd rozsah rodičovskej starostlivosti určil v rozsahu úkonov, ktoré vykonáva jedna osoba, nie v rozsahu osobnej starostlivosti dvoch osôb, oboch rodičov. V tomto prípade rodina fakticky supluje profesionálnu starostlivosť nevyhnutnú na zachovanie života a stabilizáciu stavu. 31.2. Pôvodnej žalobkyni 1/ patrí náhrada za osobnú bezplatnú starostlivosť poskytovanú žalobcami 1/ a 2/ iba v rozsahu, v ktorom táto ich činnosť presahuje mieru ľudskej a rodinnej solidarity a rozsah úkonov obvyklých pri bežnej rodinnej spolupráci (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2108/2011). Odvolací súd rozsah takto vynakladanej starostlivosti zistil a podrobne svoj postup vysvetlil, pričom výhrady dovolateľa, pokiaľ smerujú voči týmto zisteniam, nepredstavujú uplatnenie dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, ale smerujú proti skutkovým záverom, na ktorých spočíva právne posúdenie veci. Správnosť skutkových zistení však nepodlieha dovolaciemu prieskumu. Dovolateľ formuloval v dovolaní nie právnu, ale skutkovú otázku. Dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci v súvislosti s nesprávnym hodnotením výsledkov dokazovania. Svojimi argumentami vyjadril svoj nesúhlas s procesom hodnotenia dôkazov, skutkových zistení a z toho prameniacimi skutkovými závermi súdov. Dovolací súd opakovane uvádza, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ani na prehodnotenie vykonaných dôkazov. 31.3. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolací dôvod v tejto časti nebol žalovaným vymedzený spôsobom stanoveným v § 431 až § 435 CSP. 32. So zreteľom na vyššie uvedené, dospel dovolací súd k záveru, že žalovaným podané dovolanie síce vyvolalo procesný účinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, výsledok tohto dovolacieho prieskumu, ale vedie k záveru, že dovolanie nie je dôvodné, nakoľko právne posúdenie

žalovaným nastolených právnych otázok odvolacím súdom bolo správne. Keďže žalovaný dovolaním napadol vecne správny rozsudok odvolacieho súdu, najvyšší súd jeho dovolanie ako nedôvodne podané podľa § 448 CSP zamietol. 33. Žalobcovia 1/ a 2/ ako právni nástupcovia pôvodnej žalobkyne 1/ boli v dovolacom konaní úspešní, preto im dovolací súd na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu. 34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

Údaje o rozhodnutí

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:4120211579.1
Spisová značka: 3Cdo/61/2025
Identifikačné číslo spisu: 4120211579
Súd: Najvyšší súd, Bratislavský kraj
rozhodnutia z roku 2026
Sudca: Mgr. Renáta Gavalcová
Dátum vydania: 28. 7. 2026
Forma: Rozsudok
Povaha: Iná povaha rozhodnutia
Oblasť práva: Občianske právo
Zodpovednosť za škodu
Rozhodnuté podľa: § 449 ods. 1 OZ, § 449 ods. 3 OZ, § 420 ods. 1 OZ, § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. b) CSP, § 388 CSP, § 448 CSP, § 20 zákona č. 447/2008 Z. z.
Zdroj: InfoSud (MS SR)

Originál (PDF)Text (.txt)JSON

Citované ustanovenia

Kliknutím otvoríte ďalšiu judikatúru k ustanoveniu.

CSP § 420 CSP § 421 ods. 1 písm. b) CSP § 448 CSP

Znenie na Slov-Lex: CSP, § 420 CSP, § 421 ods. 1 písm. b) CSP, § 448 CSP

Rozhodnutia k rovnakým ustanoveniam

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/39/2025 z 29. 9. 2026
Právna otázka vymedzená dovolateľom nemôže založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, ak vychádza z iného skutkového stavu, než aký zistil odvolací súd a ktorým je dovo…
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoPr/2/2026 z 28. 9. 2026
Úraz, ktorý sa zamestnancovi stal počas prestávky na odpočinok a jedenie podľa § 91 ods. 1 Zákonníka práce, ktorá sa nezapočítava do pracovného času a počas ktorej zamestnanec nie…
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/140/2025 z 21. 9. 2026
Pojem „zmluvné veci“ podľa čl. 7 ods. 1 nariadenia Brusel I bis sa vykladá autonómne a zahŕňa každý nárok, ktorého právnym základom je zmluva alebo tvrdená zmluva, vrátane sporu, …
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/103/2025 z 21. 9. 2026
Ak dovolanie smeruje aj proti tej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorou dovolateľovi nebola spôsobená žiadna ujma a ktorou odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel, ide v tejto ča…
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8CdoCM/1/2026 z 31. 8. 2026
Vykonanie osobnej, vopred neohlásenej návštevy súdu v zariadení sociálnych služieb za účelom preverenia životných podmienok opatrovanej osoby je v súlade s § 277 ods. 1 CMP (dohľa…
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/7/2025 z 31. 8. 2026
Dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok mini…
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/14/2025 z 31. 8. 2026
Neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve je kategóriou ochrany slabšej strany v konkrétnom záväzkovom vzťahu dodávateľa a spotrebiteľa, nie kategóriou určujúcou …
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2025 z 31. 8. 2026
Pri posudzovaní príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou treba skúmať, či by škodlivý následok nastal aj bez nezákonného rozhodnutia (test conditio sine qua non)…