Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 8Cdo/99/2025 1219200683 25. 08. 2026 JUDr. Ivan Rumana ECLI:SK:NSSR:2026:1219200683.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Ž. B., narodenej XX. N. XXXX, V. W. A.M., Š. XXX/XX, zastúpenej Mgr. Mag. Monikou Korbášovou, advokátkou, Bratislava, Nám. SNP 13, proti žalovanému Letisku M. R. Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS), Letisko M.R. Štefánika, Bratislava, Bratislava, IČO: 35 884 916, zastúpenému Advokátskou kanceláriou MCL, s.r.o., Bratislava, Mostová 2, IČO: 50 074 369, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Mestskom súde Bratislava II pod sp. zn B2-52C/8/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2024 sp. zn. 8Co/109/2022, takto rozhodol: Dovolanie žalovaného o d m i e t a. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava II (v súčasnosti Mestský súd Bratislava, ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 52C/8/2019- 629 z 02 mája 2022 určil, že žalobkyňa je v rozsahu podielu 1/2 v pomere k celku vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území M., Obec: BA - m. č. VRAKUŇA, Okres: Bratislava II, zapísaných na liste vlastníctva XXXX ako parcely registra „C“ evidovaných na katastrálnej mape s parcelnými číslami: XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 8629 m2, 3197/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 2568 m2, XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 379 m2 a priznal žalobkyni proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 1.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke aplikoval § § 34, § 37 ods. 1, § 43, 46 ods. 1, 2, § 47 ods. 1, § 49 a, § 51, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2 nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR a po vecnej stránke uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k podielu 1/2 v pomere k celku na základe dedičského rozhodnutia Okresného súdu Bratislava - vidiek zo dňa 14.11.1994 sp. zn. 1D/893/91, právoplatného dňa 26.06.1995 bolo zapísané vlastnícke právo žalobkyne o veľkosti 1/2 k celku na LV č. XXXX pre k. ú. M.; jej právni predchodcovia nadobudli toto vlastnícke právo na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. XXXX/XX - 1 zo dňa 18.10.1948 vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, predtým tieto nehnuteľnosti nadobudol štát konfiškáciou na základe nariadenia vlády č. 104/1945 Sb.n. SNR. Uviedol, že nebolo preukázané, že by došlo právne relevantným spôsobom ku zrušeniu, resp. zmene tohto výmeru a nedošlo ani k vyvlastneniu predmetných nehnuteľností štátom v r. 1959, preto štát nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom. Poukázal aj na právoplatne skončené konanie a rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18C/48/2002, najmä na rozsudok zo dňa 25.01.2019, ktorý bol rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 13.11.2010 č. k. 16Co/224/2019 - 1200 potvrdený, z ktorých vyplýva, že nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že sa štát stal vlastníkom sporných pozemkov v období od r. 1948, kedy boli pridelené do vlastníctva právnym predchodcom žalobkyne do r. 1982, resp. 1985,
kedy mal štát tieto nehnuteľnosti previesť do správy Výstavby letísk Bratislava, resp. Československých aerolínií, letisko Ruzyň, Praha, na základe Hospodárskych zmlúv zo dňa 25.11.1982 a 20.06.1985, ako aj na to, že tieto zmluvy neboli právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva štátom; jednalo sa iba o hospodárske zmluvy o prevode správy, nie vlastníctva národného majetku. 1.2. Následne uzavrel, že nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam právnymi predchodcami žalobkyne a žalobkyňou nebolo ničím relevantne spochybnená. Pokiaľ žalovaný odvodzoval svoje vlastnícke právo k spornému podielu na nehnuteľnostiach, ku ktorému mu v súčasnosti svedčí zápis v katastri nehnuteľností aj poukazom na Dohodu na odstránenie duplicitného vlastníctva uzatvorenú medzi stranami dňa 20.01.2009, uviedol, že predmetom dohody nebol prevod vlastníckeho práva žalobkyne k jej podielu, táto skutočnosť z predmetnej dohody ani nevyplýva, pričom obe strany sporu v konaní tvrdili, že nebolo ich vôľou previesť vlastnícke právo žalobkyne k jej podielu v prospech žalovaného. V čase uzatvorenia predmetnej dohody neexistovalo duplicitné vlastníctvo k nehnuteľnostiam a nebola preukázaná ani existencia duplicitného zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností; preto nemohlo ísť v uzatvorenej dohode ani o odstránenie duplicitného vlastníckeho práva, ani o odstránenie duplicity zápisu vlastníckeho práva, nakoľko ako vyplýva z listu vlastníctva č. XXXX žalobkyňa bola v čase uzatvorenia predmetnej dohody vlastníčkou sporného podielu na nehnuteľnostiach. Vlastnícke právo žalovaného nebolo dané ani na základe Hospodárskych zmlúv zo dňa 25.11.1982 a 20.06.1985, pretože sa nejednalo o hospodárske zmluvy o prevode vlastníckeho práva, ale iba o hospodárske zmluvy o prevode správy. Pokiaľ strany sporu zhodne tvrdia, že predmetom dohody zo dňa 20.01.2009 nebol prevod vlastníckeho práva žalobkyne k jej podielu v prospech žalovaného, nemohlo ísť o uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníckeho práva a to z dôvodu absencie vôle zmluvných strán uzatvoriť takúto zmluvu o prevode vlastníckeho práva k podielu vo vlastníctve žalobkyne. Dohodou na odstránenie duplicitného vlastníctva zo dňa 20.01.2009 nemohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k podielu žalobkyne v rozsahu 1/2 v pomere k celku na predmetných nehnuteľnostiach v prospech žalovaného a k zmene zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v prospech žalovaného. Nakoľko zápis v katastri nehnuteľností v súčasnosti nekorešponduje s touto skutočnosťou, určil, že vlastníčkou podielu v 1/2 v pomere k celku je žalobkyňa. 1.3. Následne sa súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdnením žalovaného, že vlastnícke právo k podielu žalobkyne na nehnuteľnostiach nadobudol na základe vydržania, nakoľko nebol v čase uzatvorenia dohody zo dňa 20.1.2009 so zreteľom na všetky skutočnosti dobromyseľný. V čase uzatvorenia predmetnej dohody mal vedomosť, že mu nesvedčí žiadny vlastnícky titul a ako uvádzal aj v konaní, predmetom tejto dohody nebol prevod vlastníckeho práva žalobkyne v prospech žalovaného, ale odstránenie duplicity vlastníckeho práva, ktorá však v čase uzatvorenia predmetnej dohody neexistovala. Preto žalovaný nespĺňa základnú podmienku vydržania a to objektívne existujúcu dobromyseľnosť, pretože dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. 1.4. Záverom súd prvej inštancie poukázal na právny dôvod vzniku vlastníctva žalovaného vydržaním, ktorým bola ním tvrdená dohoda zo dňa 20.01.2009, ktorá však ako sám tvrdí, nebola zmluvou o prevode vlastníckeho práva k spornému podielu na nehnuteľnostiach, nemohol byť žalovaný so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný držiteľom. Preto neexistuje na jeho strane ani titul na nadobudnutie vlastníckeho práva k podielu žalobkyne na nehnuteľnostiach titulom vydržania. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej „odvolací súd“) rozsudkom z 24. septemra 2024 sp. zn. 8Co/109/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 2.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že ustanoveniami § 585 až 587 Občianskeho zákonníka, upravujúcimi dohodu o urovnaní záväzkového právneho vzťahu, sa nemôžu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka spravovať vlastnícke vzťahy a to vzhľadom na odlišnú právnu úpravu vzniku a zániku záväzkov v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho zákonníka, súčasťou ktorej je aj urovnanie, od právnej úpravy nadobúdania vlastníctva v prvej hlave druhej časti Občianskeho zákonníka, a to v ustanovení § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Zároveň posúdením predmetnej Dohody
na odstránenie duplicitného vlastníctva uzavretej medzi stranami dňa 20.01.2009, z hľadiska jej určitosti dospel k záveru, že touto dohodou nemohlo dôjsť k odstráneniu spornosti ohľadom vlastníctva strán sporu ani duplicity ich vlastníctva k spornému podielu, vzhľadom na to, že sa nestotožnil s názorom žalovaného, že v predmetnej dohode je vymedzené, čo je predmetom sporu, resp. duplicity a že táto dohoda spĺňa náležitosti určitosti, najmä uvedenie, v čom spočíva duplicita zápisu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom, pričom výkladom nie je možné dopĺňať a nahrádzať prejav, ktorý nebol v samotnom úkone vyjadrený. Právny úkon musí byť určitý aspoň v jeho podstatných náležitostiach, za ktoré vo všeobecnosti možno považovať dostatočné označenie účastníkov daného vzťahu a dostatočné označenie jeho predmetu. Právny úkon, pri ktorom nemožno zistiť, čo je jeho predmetom, je neurčitý. Z obsahu predmetnej dohody, ustáleného súdom prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vyplýva, že jej účelom bolo odstránenie duplicitného vlastníctva a uznanie vlastníckeho práva žalobkyne k predmetu duplicitného vlastníctva v prospech žalovaného a následné odstránenie zápisu v katastri nehnuteľností; ďalej v dohode strany uviedli, že žalobkyňa je podielovým spoluvlastníkom parc. reg. „E“ KN zapísaných na LV XXXX pre k. ú. M., pozemky nadobudla dedením, pričom jej právny predchodca získal vlastnícke právo na základe Výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 18.10.1948; žalovaný užíva predmetné pozemky na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy zo dňa 25.11.1982 a 20.06.1985, užívanie pozemkov žalovaný odôvodňuje od hospodárskych zmlúv a na tom podklade, že prešli na štát bez právneho dôvodu. Keďže v predmetnej dohode nie je uvedená žiadna zmienka o vlastníctve žalovaného pozemkov v dohode uvedených, nie je z obsahu tejto dohody zrejme v čom má spočívať spornosť ohľadom vlastníctva medzi stranami alebo duplicita vlastníctva, resp. duplicita zápisu vlastníctva strán sporu týchto pozemkov. Len zo samotného podielového spoluvlastníctva žalobkyne k týmto pozemkom a ich užívania žalovaným na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy, ktorými aj svoje užívanie týchto pozemkov odôvodňoval, žiadna spornosť ani duplicita vlastníctva strán k týmto pozemkom nevyplýva. Pokiaľ predmetné pozemky mali prejsť na štát bez právneho dôvodu, táto skutočnosť by mohla byť dôvodom spornosti vlastníctva medzi žalobkyňou a štátom alebo duplicity vlastníctva, resp. duplicity zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností žalobkyne a štátu, nie však duplicity alebo spornosti medzi žalobkyňou a žalovaným. Spornosť ohľadom vlastníctva strán tejto dohody k spoluvlastníckemu podielu žalobkyne pritom nemožno vyvodzovať len zo samotného vedenia konania o určenie vlastníctva vedeného pod sp. zn. 18C/48/2002, ale musí vyplývať zo subjektívnych presvedčení strán. Obsah dohody nemožno dopĺňať poukazom na súvisiace konanie 18C/48/2002 o taký prejav strán dohody, ktorý v nej nie je vyjadrený. Z uvedeného vyplýva rozpor v obsahu dohody medzi skutočnosťami v nej uvedenými a jej účelom, keď v nej nie je uvedené v čom spočíva rozpor ohľadom vlastníctva pozemkov medzi stranami alebo duplicita vlastníctva strán sporu, ktorá mala byť touto dohodou odstránená. Vzhľadom na tento rozpor, ako aj neurčitosť predmetu dohody, je predmetná dohoda neurčitá a z toho dôvodu absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj z týchto dôvodov je správny záver súdu prvej inštancie, že v uzatvorenej dohode nemohlo ísť ani o odstránenie duplicitného vlastníckeho práva, ani o odstránenie duplicity zápisu vlastníckeho práva. 2.2. Následne uviedol, že ako nedôvodné uviedol aj námietky žalovaného že záver súdu o nemožnosti odstránenia duplicity vlastníctva k spornému podielu prostredníctvom dohody z dôvodu, že táto nebola zapísaná v katastri nehnuteľností, predstavuje nesprávne právne posúdenie. Súd prvej inštancie svoj záver o tom, že dohodou nemohlo dôjsť k odstráneniu duplicity vlastníctva sporného podielu neodôvodnil tým, že táto nebola zapísaná v katastri nehnuteľností; z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie rozlišoval duplicitu vlastníctva a duplicitu zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že neexistovala duplicita vlastníctva a ani duplicitný zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností. 2.3. Taktiež sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nebol v čase uzatvorenia dohody dňa 20.01.2009 so zreteľom na všetky skutočnosti dobromyseľný; v čase uzatvorenia predmetnej dohody mal vedomosť, že mu nesvedčí žiadny vlastnícky titul, ako aj o tom, že predmetom tejto dohody nebol prevod vlastníckeho práva žalobkyne v prospech žalovaného a preto nespĺňa zákonom stanovenú podmienku pre nadobudnutie vlastníckeho práva k podielu žalobkyne vydržaním. Pri posudzovaní dobromyseľnosti žalovaného odvolací súd vychádzal aj z právnych záverov uvedených v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2024 sp. zn. 1 VCdo/1/2024, zverejnenom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2024 pod č. 15, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim
vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd pri zodpovedaní otázky „či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu (v okolnostiach danej veci na základe ústnej kúpnej zmluvy)“ vychádzal predovšetkým z ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že „neexistencia alebo neplatnosť právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda, že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere t. j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je možné aj naďalej zotrvať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986).“ Najvyšší súd poukázal na to, že z § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. V súlade s názorom Ústavného súdu SR uvedeným v náleze zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015 (publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 48/2018) najvyšší súd uviedol, že „pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ Následne v danej veci; v ktorej nadobúdacím úkonom bola ústna kúpna zmluva, na základe ktorej právni predchodcovia žalobcov uhradili za nehnuteľnosti sumu 12.000 Kčs, držba bola nerušená a trvala viac ako 10 rokov; najvyšší súd dospel k záveru, že právny záver odvolacieho súdu, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere ako kúpu, ich držba bola oprávnená a dobromyseľná, vo viere, že im nehnuteľnosti patria, nemožno považovať za právne nekonformný. Zároveň konštatoval, že skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv. 2.4. Na základe vyššie uvedených právnych záverov Najvyššieho súdu SR a zisteného skutkového stavu predmetnej veci dospel odvolací súd k záveru, že nemožno považovať za preukázanú dobromyseľnosť žalovaného, keď z dohody uzatvorenej medzi stranami dňa 20.01.2009 nevyplýva ani žiadny domnelý titul, na základe ktorého by žalovaný mohol v dobrej viere nehnuteľnosti nadobudnúť a užívať vo viere, že mu patria. Naopak, z predmetnej dohody je zrejmé, že žalovaný mal vedomosť že pozemky neužíva ako vlastník, ale len na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy (ktorými navyše ani neboli odovzdané do správy žalovanému, ale iným preberajúcim organizáciám), predmetom dohody ani nebol prevod nehnuteľností a ich hodnotu žalobkyni nezaplatil; zaplatil jej len plnenie z iného titulu, ktoré nebolo odplatou za nadobudnutie vlastníctva týchto pozemkov. Z okolností v dohode uvedených vyplýva, že žalovaný ani pred jej uzavretím a ani po jej uzavretí nemohol byť objektívne presvedčený o tom, že pozemky nadobudol poctivým spôsobom. Nedôvodne žalovaný namietal v odvolaní, že skutočnosť, že v súdnom konaní 18C/48/2002 sa nakoniec preukázalo, že jeho právny predchodca nenadobudol sporné pozemky do jeho vlastníctva, a preto sa ich vlastníkom nemohol stať ani žalovaný, predstavuje omyl žalovaného o jeho vlastníckom práve k sporným pozemkom, z ktorého vychádzal žalovaný pri uzatvorení dohody. Samotný obsah dohody nenasvedčuje tomu, že pri jej uzatváraní by žalovaný vychádzal z omylu o jeho vlastníctve spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, keď o jeho vlastníctve tohto spoluvlastníckeho podielu nie je v dohode žiadna zmienka, ale je v nej výslovne uvedené, že nehnuteľnosti užíva na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy, a práve týmito hospodárskymi zmluvami odôvodňoval užívanie týchto pozemkov a nie ich vlastníctvom. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 potvrdil a o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. 3. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého odvodil z § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dovolateľ je toho názoru, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od posúdenia nasledovnej otázky, resp. otázok:
- či možno dohodou o urovnaní uzatvorenej podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi stranami civilného sporu o určenie vlastníckeho práva uznať vlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech jednej strany sporu, na podklade ktorej (dohody) je následne vykonaný zápis vlastníckeho práva strany sporu v katastri nehnuteľností (dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku), - či bol žalovaný dobromyseľný a nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vo veci samej vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka (dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku). V rámci dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu, že dohodou o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka sa nemôžu spravovať vlastnícke vzťahy, teda dohodou podľa § 585 Občianskeho zákonníka nemožno podľa § 132 Občianskeho zákonníka nadobudnúť vlastnícke právo. Uvedený názor označil za nesprávny, keďže podľa dovolateľa uzatvoreniu Dohody predchádzalo konanie začaté na podklade žaloby žalovanej o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Konanie sa, ako už bolo uvedené, viedlo na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18C/48/2002, na strane žalovaných vystupovala žalobkyňa a jej brat, Q. T.. Žalobkyňa v rámci tohto konania pristúpila po niekoľkých rokoch vedenia sporu k mimosúdnej dohode, predmetom ktorej bolo určenie, že vlastníkom sporných nehnuteľností je žalovaný. Z Dohody výslovne vyplýva, že žalobkyňa uznala vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v prospech žalovaného, t. j. uznala dôvodnosť podanej žaloby žalovanej. Uzatvorením Dohody docielil žalovaný stav, o ktorý sa pokúšal podanou žalobou, t. j. získal vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam zápisom do katastra nehnuteľností. Brat žalobkyne s mimosúdnou dohodou nesúhlasil, preto pokračoval v súdnom konaní, ktoré bolo meritórne ukončené. Dovolateľ je toho názoru, že § 585 Občianskeho zákonníka nevylučuje možnosť uzatvorenia dohody aj v prípade sporu o určenie vlastníckeho práva, pričom takáto dohoda je právnym titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva a jeho zápis do katastra nehnuteľností. Je v praxi bežné a nie je nič nezvyčajné, pokiaľ aj mestské časti, resp. mestá alebo iné orgány verejnej moci uzatvárajú s účastníkom dohodu o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka, ktorou dochádza k určeniu, resp. ustáleniu otázky vlastníckeho práva ku konkrétnej nehnuteľnosti. Uviedol, že § 585 Občianskeho zákonníka výslovne nevylučuje možnosť usporiadania vlastníckeho vzťahu formou takejto dohody. Ustanovenie § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka takisto nevylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva ,,inou zmluvou“, pričom pod inou zmluvou možno podľa názoru Žalovaného rozumieť aj mimosúdnu dohodu o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka. Ak by dohoda o urovnaní nebola nadobúdacím titulom, nie je zrejmé, prečo by potom okresný úrad, katastrálny odbor, predtým správa katastra zavkladovala vlastnícke právo, či už v konkrétnom alebo inom prípade, účastníka na podklade takto uzatvorenej dohody. Je takisto bežnou praxou, že napr. Hlavné mesto Bratislava uzatvára v prípade spornosti práva k nehnuteľnostiam dohody o uznaní vlastníckeho práva podľa § 585 Občianskeho zákonníka, ktoré následne slúžia ako titul pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Tvrdil, že v rámci predmetnej dohody žalobkyňa uznala vlastnícke právo žalovaného k sporným nehnuteľnostiam, pričom za urovnanie sporu získala žalobkyňa dohodnuté plnenie spolu vo výške 33.200 eur, ktoré bolo žalobkyni riadne vyplatené. Nie je zrejmé, prečo žalobkyňa v konaní tvrdila, že nikdy nemala úmysel previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaného. V takomto tvrdení žalobkyne absentuje akákoľvek logika, pretože nie je zrejmé, čo mala žalobkyňa, ak nie zápis vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam, záujem uzatvorením takejto dohody docieliť a za čo konkrétne mala, podľa jej názoru, získať plnenie vo výške 33.200 eur. Následne konštatoval, že zápis vlastníckeho práva žalovaného do katastra nehnuteľností navyše žalobkyňa nijakým spôsobom nesporovala, pričom rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam jej bolo určite doručované a po doručení takéhoto rozhodnutia mala dostatočný časový priestor na to, aby vyslovila s postupom správy katastra nesúhlas a zápis vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam napadla. V konaní však bolo preukázané, že žalobkyňa nepodnikla žiadne právne, dokonca ani faktické kroky smerujúce k napadnutiu zápisu vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam. Žalovaný má za to, že dohoda o urovnaní uzatvorená v rámci prebiehajúceho sporu, v rámci ktorej účastník ako žalovaná strana sporu uzná vlastnícke právo druhého účastníka ako žalobcu, je platným nadobúdacím titulom podľa § 132 Občianskeho zákonníka a je titulom, na podklade ktorého možno upraviť sporné vlastnícke právo. Dodal, že pokiaľ by vlastnícke právo sporné nebolo, nie je zrejmé, prečo by žalobkyňa, po tom, ako už prebiehal niekoľko rokov súdny spor, sp. zn. 18C/48/2002, pristúpila k uzatvoreniu dohody a uznala sporné vlastnícke právo v prospech žalovaného. Argumentoval, že právny názor odvolacieho súdu o nespornosti vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je v rozpore s vôľou účastníkov dohody a ich vysloveným právnym názorom,
ktorý tvorí obsah dohody. Je podľa názoru žalovaného neprípustné, aby odvolací súd takto autoritatívne zasahoval do prejavenej vôle účastníkov dohody a do ich prejaveného právneho názoru, ktorý v čase uzatvorenia dohody účastníci mali a na ktorom sa uzatvorením dohody podľa § 585 Občianskeho zákonníka zhodli. Občiansky zákonník v ustanovení § 586 a 587 výslovne stanovuje, že omyl, resp. neexistencia práva v čase dojednania nespôsobuje neplatnosť dohody o urovnaní. Ak by aj žalobkyňa uzatvorila dohodu v omyle o spornosti vlastníckeho práva, resp. by právo žalovaného v čase dojednania dohody neexistovalo, uvedené by nespôsobovalo absolútnu neplatnosť dohody tak ako konštatoval nesprávne odvolací súd. Zákonodarca stanovil, že dohoda o urovnaní je medzi účastníkmi záväzná, s jedinou výnimkou a to ak je omyl vyvolaný ľsťou jedného z účastníkov. Lesť žalovaného však ani nebola predmetom dokazovania, má sa preto za to, že žalovaný nekonal voči žalobkyni ľstivo. Žalovaný si dovoľuje vysloviť názor, že odvolací súd účelovo konštatoval nemožnosť nadobudnutia vlastníckeho práva dohodou podľa § 585 Občianskeho zákonníka, pretože ak by prisvedčil, že Dohoda je platným nadobúdacím titulom podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, neboli by splnené podmienky pre určenie neplatnosti dohody a teda určenie vlastníckeho práva žalobkyne k nehnuteľnostiam, s ktorých prevodom v prospech žalovaného uzatvorením dohody súhlasila. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd v bodoch 10. a 11. rozsudku nevzhliadol na podmienky vydržania sporných nehnuteľností na strane Žalovaného, odvolávajúc sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1VCdo/1/2024, R 15/2024. Odvolací súd bol toho názoru, že žalovaný nebol dobromyseľný. Konkrétne odvolací súd uviedol, že pre záver o tom, že držiteľ konal poctivo, je potrebná existencia domnelého právneho titulu. Zo skutkového stavu pred súdom prvej inštancie mal odvolací súd za to, že žalovaný nebol dobromyseľný, keďže z dohody nevyplýva žiaden domnelý titul, práve naopak, z dohody má byť podľa odvolacieho súdu zrejmé, že pozemky žalovaný neužíva ako vlastník, ale tieto užíval iba na základe Hospodárskych zmlúv o prevode správy. Záverom odvolací súd vyslovil, že ani po uzatvorení dohody nemohol byť žalovaný presvedčený o tom, že nehnuteľnosti nadobudol poctivým spôsobom. Podľa názoru žalovaného došlo zo strany odvolacieho súdu k neúplnému vysporiadaniu sa s odvolacou argumentáciou žalovaného. Žalovaný v konaní, a teda aj v podanom odvolaní vyslovil právny názor o vydržaní sporných nehnuteľností, pričom Žalovaný poznamenal, že k uzatvoreniu dohody zo dňa 21.01.2009 došlo viac ako 10 rokov pred tým, ako žalobkyňa podala dňa 07.02.2019 žalobu vo veci samej. Odvolací súd sa však zameral najmä, ak nie výlučne na stav pred uzatvorením dohody dňa 21.01.2009, podľa ktorej mal mať žalovaný vedomosť o tom, že nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, ale iba užívateľom na základe Hospodárskych zmlúv o prevode správy. Dobromyseľnosť žalovaného ako držiteľa je podľa názoru žalovaného nutné hodnotiť po uzatvorení dohody, pričom je bez akejkoľvek relevancie obdobie pred uzatvorením dohody. Odo dňa uzatvorenia dohody dňa 21.01.2009 bol žalovaný objektívne presvedčený o tom, že mu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam patrí, keďže žalobkyňa sa výslovne vzdala vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a uznala vlastnícke právo žalovaného. Na podklade písomného a záväzného prejavu vôle žalobkyne obsiahnutom v dohode zo dňa 21.01.2009 bol žalovaný objektívne presvedčený o tom, že je vlastníkom sporných nehnuteľností, tieto mal vo faktickej držbe a tieto využíval pre svoje potreby. Právny názor odvolacieho súdu v bode 11. napadnutého rozsudku je podľa názoru žalovaného v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu v rozhodnutí R 15/2024, kedy práve najvyšší súd v bode 14. judikátu vyslovil, že na vznik oprávnenej držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza. Slovenský právny poriadok nerozlišuje medzi držbou titulárnou a vzniknutou na základe tzv. domnelého titulu (ako napr. § 991 Českého občianskeho zákonníka). Držiteľ je dobromyseľný o tom, že mu vec patrí, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo a teda že svojou držbou nerobí inému zle, nezasahuje do práva iného, nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho možno považovať za nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť vlastníctvo, teda či na jeho správaní je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Na rozdiel od Najvyššieho súdu SR však ihneď v úvode bodu 11. napadnutého rozsudku odvolací súd vyslovil, že pre oprávnenosť držby je potrebná existencia určitého domnelého titulu. V konaní však bol odvolací súd povinný skúmať objektívne skutočnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, t. j. dobromyseľnosť. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba podľa najvyššieho súdu považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný pri uzatvorení dohody zo dňa 21.01.2009 konal nepoctivo, resp. ako vyslovil dovolací súd, odsúdeniahodne voči žalobkyni, ktorá dohodou stratila vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Vlastnícke právo
žalovaného bolo do katastra nehnuteľností zapísané na základe dohody, ktorú žalobkyňa dobrovoľne a po zvážení všetkých okolností prípadu, resp. sporu na Okresnom súde Bratislava II, sp. zn. 18C/48/2002 uzatvorila, pričom žalobkyni bolo v rámci dohody poskytnuté plnenie za uznanie vlastníckeho práva žalovaného. Po dobu viac ako 10 rokov odo dňa uzatvorenia dohody žalobkyňa nesporovala stav nastolený uzatvorenou dohodou, vlastnícke právo žalovaného akceptovala, voči tomuto nevzniesla žiadne námietky. Aj s poukazom na postoj žalobkyne po dobu viac ako 10 rokov bol žalovaný presvedčený o svojom vlastníckom práve k nehnuteľnostiam, teda o tom, že mu nehnuteľnosti patria, tieto mal aj vo faktickej držbe a navyše jeho vlastníckeho právo bolo zapísané v katastri nehnuteľnosti na podklade dvojstranného právneho úkonu - dohody, ktorú žalobkyňa slobodne uzatvorila. Počas týchto 10 rokov odo dňa uzatvorenia dohody nič nenasvedčovalo tomu, že by mu vlastnícke právo nesvedčalo. Žalovaný nadobudol nehnuteľnosti v dobrej viere, tieto mal v nerušenej držbe po dobu 10 rokov, za tieto uhradil žalobkyni dohodnuté plnenie v zmysle dohody. Žalovaný je toho názoru, že odvolací súd postupoval v rozpore s judikátom R 15/2024, pretože svoj právny názor k podmienkam vydržania zameral na existenciu domnelého titulu; na právny titul, na poklade ktorého mal žalovaný pozemky užívať (Hospodárske zmluvy o prevode správy) a teda na vedomosť žalovaného o právnom stave užívania pozemkov pred uzatvorením Dohody zo dňa 21.01.2009, avšak nie na dobromyseľnosť žalovaného ako držiteľa, že mu vec patrí. 4. K dovolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd") príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany sporu, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné. 6. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 7. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 9. Žalovaný prípustnosť svojho dovolania (vychádzajúc z jeho obsahu podľa čl. 11 ods. 1 a § 124 ods. 1 CSP) vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP. 10. Ustanovenie § 432 ods. 2 CSP je nutné vykladať v spojitosti s § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/), resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písm. b/).
11. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Aby určitá otázka spĺňala kritérium prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, musí ísť predovšetkým o otázku zásadného právneho významu (nie o otázku skutkovú), od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ nie je splnený niektorý z týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. V takomto prípade je tu bez ďalšieho dôvod na odmietnutie dovolania a dovolací súd ďalšie podmienky prípustnosti dovolania neskúma. 12. Zároveň platí, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. 12.1. Vyššie uvedené znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú s rozhodovaným sporom vôbec súvis. Len polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP. 13. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom nastolené právne otázky vyššie uvedené kritériá nespĺňajú a ich formulácia opomína základné závery, na ktorých založili svoje rozhodnutia nižšie súdy. Dovolateľ síce zrozumiteľným spôsobom vymedzil v dovolaní dve právne otázky, tieto však vo vzťahu k posudzovanej veci nemožno považovať za kľúčové (resp. za vymedzené spôsobom podľa § 432 CSP). 13. Ako prvú položil dovolateľ právnu otázku, či „ možno dohodou o urovnaní uzatvorenej podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi stranami civilného sporu o určenie vlastníckeho práva uznať vlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech jednej strany sporu, na podklade ktorej (dohody) je následne vykonaný zápis vlastníckeho práva strany sporu v katastri nehnuteľností“. Inými slovami povedané, či dohodou o urovnaní uzavretou podľa § 585 Občianskeho zákonníka možno urovnať aj sporné vlastnícke právo (resp. či jej predmetom môže byť samotné vlastnícke právo k nehnuteľnosti). V tomto smere potom dovolací súd uvádza, že v danom prípade síce ide o právnu otázku, avšak na jej rozhodnutí odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil (túto otázku vyhodnotil len ako okrajovú). Odvolací súd síce konštatoval, že „ustanoveniami § 585 až 587 Občianskeho zákonníka, upravujúcimi dohodu o urovnaní záväzkového právneho vzťahu, sa nemôžu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka spravovať vlastnícke vzťahy a to vzhľadom na odlišnú právnu úpravu vzniku a zániku záväzkov v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho zákonníka, súčasťou ktorej je aj urovnanie, od právnej úpravy nadobúdania vlastníctva v prvej hlave druhej časti Občianskeho zákonníka, a to v ustanovení § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom“, avšak zároveň poukázal na to, že „ Posúdením predmetnej Dohody na odstránenie duplicitného vlastníctva uzavretej medzi stranami dňa 20.01.2009, z hľadiska jej určitosti dospel k záveru, že touto dohodou nemohlo dôjsť k odstráneniu spornosti ohľadom vlastníctva strán sporu, ani duplicity ich vlastníctva k spornému podielu, vzhľadom na to, že sa nestotožnil s názorom žalovaného, že v predmetnej dohode je vymedzené, čo je predmetom sporu, resp. duplicity a že táto dohoda spĺňa náležitosti určitosti,
najmä uvedenie, v čom spočíva duplicita zápisu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom, pričom výkladom nie je možné dopĺňať a nahrádzať prejav, ktorý nebol v samotnom úkone vyjadrený. Právny úkon musí byť určitý aspoň v jeho podstatných náležitostiach, za ktoré vo všeobecnosti možno považovať dostatočné označenie účastníkov daného vzťahu a dostatočné označenie jeho predmetu. Právny úkon, pri ktorom nemožno zistiť, čo je jeho predmetom, je neurčitý. Z obsahu predmetnej dohody, ustáleného súdom prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vyplýva, že jej účelom bolo odstránenie duplicitného vlastníctva a uznanie vlastníckeho práva žalobkyne k predmetu duplicitného vlastníctva v prospech žalovaného a následné odstránenie zápisu v katastri nehnuteľností; ďalej v dohode strany uviedli, že žalobkyňa je podielovým spoluvlastníkom parc. reg. „E“ KN zapísaných na LV 2946 pre k. ú. Vrakuňa, pozemky nadobudla dedením, pričom jej právny predchodca získal vlastnícke právo na základe Výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 18.10.1948; žalovaný užíva predmetné pozemky na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy zo dňa 25.11.1982 a 20.06.1985, užívanie pozemkov žalovaný odôvodňuje od hospodárskych zmlúv a na tom podklade, že prešli na štát bez právneho dôvodu. Keďže v predmetnej dohode nie je uvedená žiadna zmienka o vlastníctve žalovaného pozemkov v dohode uvedených, nie je z obsahu tejto dohody zrejmé, v čom má spočívať spornosť ohľadom vlastníctva medzi stranami alebo duplicita vlastníctva, resp. duplicita zápisu vlastníctva strán sporu týchto pozemkov. Len zo samotného podielového spoluvlastníctva žalobkyne k týmto pozemkom a ich užívania žalovaným na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy, ktorými aj svoje užívanie týchto pozemkov odôvodňoval, žiadna spornosť ani duplicita vlastníctva strán k týmto pozemkom nevyplýva. Pokiaľ predmetné pozemky mali prejsť na štát bez právneho dôvodu, táto skutočnosť by mohla byť dôvodom spornosti vlastníctva medzi žalobkyňou a štátom alebo duplicity vlastníctva, resp. duplicity zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností žalobkyne a štátu, nie však duplicity alebo spornosti medzi žalobkyňou a žalovaným. Spornosť ohľadom vlastníctva strán tejto dohody k spoluvlastníckemu podielu žalobkyne pritom nemožno vyvodzovať len zo samotného vedenia konania o určenie vlastníctva vedeného pod sp. zn. 18C/48/2002, ale musí vyplývať zo subjektívnych presvedčení strán. Obsah dohody nemožno dopĺňať poukazom na súvisiace konanie 18C/48/2002 o taký prejav strán dohody, ktorý v nej nie je vyjadrený. Z uvedeného vyplýva rozpor v obsahu dohody medzi skutočnosťami v nej uvedenými a jej účelom, keď v nej nie je uvedené v čom spočíva rozpor ohľadom vlastníctva pozemkov medzi stranami alebo duplicita vlastníctva strán sporu, ktorá mala byť touto dohodou odstránená. Vzhľadom na tento rozpor, ako aj neurčitosť predmetu dohody, je predmetná dohoda neurčitá a z toho dôvodu absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka“. Z uvedeného potom vyplýva, že rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý odvolací súd vyslovil neplatnosť predmetnej dohody o urovnaní nebolo to, že takouto dohodou nemožno urovnať samotné vlastnícke právo, ale to, že táto bola neplatná pre jej neurčitosť a neexistenciu duplicity, resp. spornosti vlastníctva strán k pozemkom. Inak povedané, aj keby odvolací súd vyslovil právnu možnosť uzavretia dohody o urovnaní aj v prípadoch spornosti vlastníckeho práva, v posudzovanej veci by bola takáto stranami uzavretá dohoda neplatná pre jej neurčitosť, a neexistenciu (duplicity) spornosti vlastníctva strán k pozemkom. V tomto smere potom žalovaný dovolaciu otázku nevymedzil. Na riešení dovolacej otázky (t. j. či je možné uzavrieť dohodu o urovnaní aj ohľadne vlastníckeho práva), ako riešenie nosnej právnej otázky, odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil (aj keby dovolací súd túto otázku posúdil rozdielne od odvolacieho súdu nič by to nemenilo na závere tohto odvolacieho súdu o jej neplatnosti z dôvodu neurčitosti a neexistencie spornosti ohľadne urovnávaného vlastníckeho práva). V tomto smere potom dovolateľ nesprávne právne posúdenie veci nenamietal a dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP v tomto smere nepodal, argumentujúc, že by sa odvolací súd v otázke určitosti právneho úkonu, či už odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/), alebo by išlo o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písm. b/), príp. je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/). Možno preto uzavrieť, že dovolateľ dovolaním podaným podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nenamietal takú právnu otázku odvolacieho súdu, na ktorej by tento súd založil svoje rozhodnutie. Predložená dovolacia argumentácia tak nepredstavuje vymedzenie kardinálnej právnej otázky spôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. 14. 1. Naviac dovolací súd v tomto smere dodáva, že zmluvnou stranou predmetnej Dohody o urovnaní nebol samotný štát (Slovenská republika), ale len subjekt hospodáriaci s majetkom štátu (užívateľ pozemkov vo vlastníctve štátu). Správne potom poukázal odvolací súd na to, že „Pokiaľ predmetné pozemky mali prejsť na štát bez právneho dôvodu, táto skutočnosť by mohla byť dôvodom spornosti vlastníctva medzi žalobkyňou a štátom alebo duplicity vlastníctva, resp. duplicity zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností žalobkyne a štátu, nie však duplicity alebo spornosti medzi žalobkyňou a žalovaným. Spornosť ohľadom vlastníctva strán tejto dohody k spoluvlastníckemu podielu žalobkyne
pritom nemožno vyvodzovať len zo samotného vedenia konania o určenie vlastníctva vedeného pod sp. zn. 18C/48/2002“. Inak povedané, ak by tu aj bola spornosť vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré malo byť urovnané predmetnou Dohodou, tak išlo o spornosť medzi žalobkyňou a štátom, ktorý by bol jedinným (legitimovaným) subejktom oprávneným takúto dohodu uzavrieť. Subjekt, s majetkom štátu iba hospodáriaci, nie je legitimovaný na uzavretie Dohody o urovnaní ohľadne takého vlastníckeho práva, kedy sa takáto spornosť týka vlastníctva samotného štátu. Zmluvnou stranou takejto Dohody by musel byť štát (uvedené by potom rovnako spôsobovalo neplatnosť takejto Dohody). 15. Závery o nedostatočnom vymedzení dovolacieho dôvodu (§ 432 CSP) sa potom týkajú aj druhej dovolateľom formulovanej právnej otázky, či „ bol žalovaný dobromyseľný a nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vo veci samej vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka“. Odhliadnuc od skutočnosti, že záver, či je subjekt dobromyseľný alebo nie, je otázkou skutkovou (vyplývajúcou z vykonaného dokazovania), teda nie otázkou právnou, takto formulovaná otázka (či žalovaný v danom prípade nadobudol nehnuteľnosť vydržaním) je formulovaná natoľko všeobecne (široko), že pri jej odpovedi by dovolací súd musel de facto posudzovať všetky aspekty (splnenie všetkých zákonných predpokladov) vzniku vydržania v danej veci, a teda posudzovať a vyhodnocovať aj (nielen právne) skutkové otázky (hoci dovolací súd je súdom právnym, nie skutkovým). Ak chcel žalovaný v tomto smere formulovať právnu otázku, túto mal formulovať s ohľadom na záver o dobromyseľnosti vo vzťahu ku konkrétnemu nadobúdaciemu titulu (napr. v podobe, či skutočnosť, že je v praxi bežné uzavierať dohodu o urovnaní aj ohľadne vlastníckeho práva, mohla vyvolať u žalovaného oprávnené presvedčenie o oprávnenosti (dobromyseľnosti) jeho držby žalovaných nehnuteľností, resp. ich platného nadobudnutia, príp. či dobromyseľnosť treba posudzovať vo vzťahu k okolnostiam, ktoré nastali po uzavretí dohody a pod.). Nosnou dovolacou argumentáciou žalovaného totiž bolo, že odvolací súd mal nesprávne posudzovať dobromyseľnosť žalovaného podľa stavu pred uzatvorením dohody dňa 21.01.2009, kedy mal mať žalovaný vedomosť o tom, že nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, ale iba užívateľom na základe Hospodárskych zmlúv o prevode správy. Podľa žalovaného mal odvolací súd vyvodzovať dobromyseľnosť žalovaného práve z okolností, ktoré nastali až po uzatvorení dohody, pričom malo byť bez akejkoľvek relevancie obdobie pred uzatvorením dohody. Odo dňa uzatvorenia dohody dňa 21.01.2009 mal byť totiž žalovaný objektívne presvedčený o tom, že mu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam patrí, keďže žalobkyňa sa výslovne vzdala vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a uznala vlastnícke právo žalovaného. Na podklade písomného a záväzného prejavu vôle žalobkyne obsiahnutom v dohode zo dňa 21.01.2009 bol potom žalovaný objektívne presvedčený o tom, že je vlastníkom sporných nehnuteľností, tieto mal vo faktickej držbe a tieto využíval pre svoje potreby. Vzhľadom k týmto tvrdeniam samotného žalovaného, tento mal potom formulovať dovolaciu otázku, k akému okamihu mal súd dobromyseľnosť žalovaného skúmať, a teda nie, či dovolateľ (vo všeobecnosti) nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vo veci samej vydržaním. 15.1. Dovolateľ teda neformuloval žiadne právne otázky vo vzťahu k tomu, ku ktorému okamihu mal súd v danom prípade skúmať dobromyseľnosť držiteľa (žalovaného), príp. či zo samotného presvedčenia, že sporné vlastnícke právo sa bežne urovnáva aj Dohodou uzavretou podľa § 585 Občianskeho zákonníka a teda i žalovaný mohol byť z tohto dôvodu presvedčený o poctivosti nadobudnutia žalovaných pozemkov (v tomto smere dovolací súd nemôže nahrádzať nedostatok aktivity dovolateľa a za neho formulovať patričné právne otázky), ale otázku formuloval natoľko všeobecne (t. j. či nehnuteľnosti nadobudol vydržaním), že dovolací súd nemohol pristúpiť k jej vyriešeniu (týmto by sa totiž stal treťou inštanciou v konaní) a už vôbec nie posúdiť, v čom mal (pri závere odvolacieho súdu, že žalovaný nehnuteľnosti nenadobudol vydržaním) nastať odklon od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľ teda v rámci dovolania podaného podľa § 421 písm. a/ CSP potom síce (vo všeobecnosti) namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (jeho konečný nesprávny právny záver o tom, že žalovaný nehnuteľnosti do svojho vlastníctva nevydržal), ale túto skutočnosť už nepretavil do žiadnej konkrétnej dovolacej otázky, z ktorej by zároveň vyplývalo, že sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). V tomto smere by bolo nad rámec kompetencie dovolacieho súdu, aby za dovolateľa sám nastolil relevantné dovolacie otázky podľa § 421 CSP (pričom tieto sa nedali vyvodiť ani z obsahu samotného dovolania). 15.2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu pritom jasne vyplýva, že odvolací súd mal za to, že žalovaný „nebol v čase uzatvorenia dohody dňa 20.01.2009 so zreteľom na všetky skutočnosti dobromyseľný; v čase uzatvorenia predmetnej dohody mal totiž vedomosť, že mu nesvedčí žiadny vlastnícky titul, ako aj o tom, že predmetom tejto dohody nebol prevod vlastníckeho práva
žalobkyne v prospech žalovaného a preto nespĺňa zákonom stanovenú podmienku pre nadobudnutie vlastníckeho práva k podielu žalobkyne vydržaním. Uvedené potom (aj v súlade so závermi rozhodnutia sp. zn. 1VCdo 1/2024) vylučovalo jeho poctivosť pri nadobúdaní nehnuteľnosti“. Odvolací súd uzavrel, že „ ....nemožno považovať za preukázanú dobromyseľnosť žalovaného, keď z dohody uzatvorenej medzi stranami dňa 20.01.2009 nevyplýva ani žiadny domnelý titul, na základe ktorého by žalovaný mohol v dobrej viere nehnuteľnosti nadobudnúť a užívať vo viere, že mu patria. Naopak, z predmetnej dohody je zrejmé, že žalovaný mal vedomosť o tom, že pozemky neužíva ako vlastník, ale len na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy (ktorými navyše ani neboli odovzdané do správy žalovanému, ale iným preberajúcim organizáciám), predmetom dohody ani nebol prevod nehnuteľností a ich hodnotu žalobkyni nezaplatil; zaplatil jej len plnenie z iného titulu, ktoré nebolo odplatou za nadobudnutie vlastníctva týchto pozemkov. Z okolností v dohode uvedených vyplýva, že žalovaný ani pred jej uzavretím a ani po jej uzavretí nemohol byť objektívne presvedčený o tom, že pozemky nadobudol poctivým spôsobom. Nedôvodne žalovaný namietal v odvolaní, že skutočnosť, že v súdnom konaní 18C/48/2002 sa nakoniec preukázalo, že jeho právny predchodca nenadobudol sporné pozemky do jeho vlastníctva, a preto sa ich vlastníkom nemohol stať ani žalovaný, predstavuje omyl žalovaného o jeho vlastníckom práve k sporným pozemkom, z ktorého vychádzal žalovaný pri uzatvorení dohody. Samotný obsah dohody nenasvedčuje tomu, že pri jej uzatváraní by žalovaný vychádzal z omylu o jeho vlastníctve spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, keď o jeho vlastníctve tohto spoluvlastníckeho podielu nie je v dohode žiadna zmienka, ale je v nej výslovne uvedené, že nehnuteľnosti užíva na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy, a práve týmito hospodárskymi zmluvami odôvodňoval užívanie týchto pozemkov a nie ich vlastníctvom“. Dovolateľ mal potom formulovať právnu otázku k týmto právnym záverom odvolacieho súdu a zároveň vymedziť, v čom pri ich riešení mal nastať odklon od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu. 15.3. I napriek uvedenému dovolací súd dodáva, že sa plne stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že žalovaný nebol dobromyseľným držiteľom, nakoľko sám (vo vzťahu k nadobúdaciemu titulu) v bode 3.2, 3.4. Dohody o urovnaní vyhlasuje, že na základe hospodárskych zmlúv tieto pozemky len užíva (v bode 3.4. tu dokonca sám tvrdí, že pozemky prešli do vlastníctva štátu), a teda vedel, že nemôže byť legitimovaný na uzavretie Dohody o samotnom vlastníckom práve, a že takýmto subjektom (a teda zmluvnou stranou tejto Dohody o urovnaní ako nadobúdacieho titulu, resp. titulu chopenia sa držby) mohol byť len štát. Táto skutočnosť potom vylučuje aj jeho prípadnú dobromyseľnosť. 16. Pomerované touto optikou preto dovolací súd uzatvára, že dovolateľ nevymedzil svoje právne otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 písm. a/, b/ v spojení s § 432 ods. 2 CSP; absenciu takej náležitosti považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania. Dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi. 17. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobkyne v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) tak, že náhradu trov dovolacieho konania priznal žalobkyni proti žalovanému v rozsahu 100%. 18. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.