{"guid": "6fea8c83-2ab2-48a8-89bd-0a8540a5ba18:64ad293a-47c7-4111-ad61-b2681ff8c176", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1219200683.1", "spisova_znacka": "8Cdo/99/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/99/2025 z 25. 8. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. augusta 2026, sp. zn. 8Cdo/99/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:1219200683.1", "identifikacne_cislo": "1219200683", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "sudca_id": 149, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivan-rumana-149", "datum_vydania": "2026-08-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": "Právnou otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka, na vyriešení ktorej odvolací súd skutočne založil svoje rozhodnutie; ak odvolací súd vyslovil neplatnosť dohody o urovnaní pre jej neurčitosť (§ 37 ods. 1 OZ) a pre neexistenciu spornosti urovnávaného práva medzi jej stranami, otázka, či dohodou o urovnaní podľa § 585 OZ možno urovnať aj sporné vlastnícke právo k nehnuteľnosti, nie je nosnou otázkou a dovolanie na nej založené nie je riadne vymedzené. Otázka, či držiteľ bol dobromyseľný a nadobudol nehnuteľnosť vydržaním, je otázkou skutkovou a vo všeobecnej formulácii nepredstavuje vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa § 432 ods. 2 CSP; dovolací súd nemôže za dovolateľa formulovať právne otázky, inak by sa stal treťou inštanciou. Subjekt, ktorý s majetkom štátu iba hospodári, nie je legitimovaný uzavrieť dohodu o urovnaní ohľadne vlastníckeho práva, ktorého spornosť sa týka vlastníctva štátu; zmluvnou stranou takejto dohody by musel byť štát.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobkyňa sa domáhala určenia, že je spoluvlastníčkou pozemkov v podiele 1/2, ktoré jej právni predchodcovia nadobudli prídelovým výmerom z roku 1948 a ktoré užíval žalovaný na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy; žalovaný odvodzoval svoje právo z dohody o odstránení duplicitného vlastníctva z roku 2009 a subsidiárne z vydržania. Súdy nižších inštancií žalobe vyhoveli, pretože dohoda nebola zmluvou o prevode vlastníctva, bola neurčitá a absolútne neplatná, duplicita vlastníctva v čase jej uzavretia neexistovala a žalovaný nebol dobromyseľným držiteľom, keďže sám vedel, že pozemky len užíva na základe hospodárskych zmlúv. Žalovaný v dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP nastolil otázky, či možno dohodou o urovnaní podľa § 585 OZ uznať vlastnícke právo k nehnuteľnosti a či bol dobromyseľný a nadobudol vlastníctvo vydržaním podľa § 134 OZ. Dovolací súd uzavrel, že na prvej otázke odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil, lebo rozhodujúcim dôvodom neplatnosti dohody bola jej neurčitosť a neexistencia spornosti vlastníctva medzi stranami, a druhá otázka je skutková a formulovaná natoľko všeobecne, že by dovolací súd musel posudzovať všetky predpoklady vydržania. Nad rámec dodal, že dohodu o urovnaní sporného vlastníctva štátu mohol uzavrieť len štát, nie subjekt s majetkom štátu hospodáriaci, čo vylučuje aj dobromyseľnosť žalovaného. Dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP a žalobkyni priznal náhradu trov dovolacieho konania.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/64ad293a-47c7-4111-ad61-b2681ff8c176", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1219200683.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1219200683.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1219200683.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/99/2025\n1219200683\n25. 08. 2026\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2026:1219200683.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Ž. B., narodenej XX. N. XXXX, V. W. A.M., Š.\nXXX/XX, zastúpenej Mgr. Mag. Monikou Korbášovou, advokátkou, Bratislava, Nám. SNP 13, proti\nžalovanému Letisku M. R. Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS), Letisko M.R. Štefánika, Bratislava,\nBratislava, IČO: 35 884 916, zastúpenému Advokátskou kanceláriou MCL, s.r.o., Bratislava, Mostová\n2, IČO: 50 074 369, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Mestskom súde\nBratislava II pod sp. zn B2-52C/8/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave z 24. septembra 2024 sp. zn. 8Co/109/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalovaného o d m i e t a.\nŽalobkyni priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava II (v súčasnosti Mestský súd Bratislava, ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom\nč.k. 52C/8/2019- 629 z 02 mája 2022 určil, že žalobkyňa je v rozsahu podielu 1/2 v pomere k celku\nvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území M., Obec: BA - m. č. VRAKUŇA,\nOkres: Bratislava II, zapísaných na liste vlastníctva XXXX ako parcely registra „C“ evidovaných na\nkatastrálnej mape s parcelnými číslami: XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 8629 m2,\n3197/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 2568 m2, XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o\nvýmere 379 m2 a priznal žalobkyni proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n1.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke aplikoval § § 34, § 37 ods. 1, § 43, 46 ods. 1, 2, § 47 ods. 1, §\n49 a, § 51, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka,\n§ 1 ods. 1, 2 nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa\nnariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR a po vecnej stránke uviedol,\nže z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k podielu\n1/2 v pomere k celku na základe dedičského rozhodnutia Okresného súdu Bratislava - vidiek zo dňa\n14.11.1994 sp. zn. 1D/893/91, právoplatného dňa 26.06.1995 bolo zapísané vlastnícke právo žalobkyne\no veľkosti 1/2 k celku na LV č. XXXX pre k. ú. M.; jej právni predchodcovia nadobudli toto vlastnícke\nprávo na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. XXXX/XX - 1 zo dňa 18.10.1948 vydaným Povereníctvom\npôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, predtým tieto nehnuteľnosti nadobudol štát\nkonfiškáciou na základe nariadenia vlády č. 104/1945 Sb.n. SNR. Uviedol, že nebolo preukázané, že by\ndošlo právne relevantným spôsobom ku zrušeniu, resp. zmene tohto výmeru a nedošlo ani k vyvlastneniu\npredmetných nehnuteľností štátom v r. 1959, preto štát nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k sporným\npozemkom. Poukázal aj na právoplatne skončené konanie a rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom\nsúde Bratislava II pod sp. zn. 18C/48/2002, najmä na rozsudok zo dňa 25.01.2019, ktorý bol rozhodnutím\nodvolacieho súdu zo dňa 13.11.2010 č. k. 16Co/224/2019 - 1200 potvrdený, z ktorých vyplýva, že nebol\npredložený žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že sa štát stal vlastníkom sporných pozemkov v období\nod r. 1948, kedy boli pridelené do vlastníctva právnym predchodcom žalobkyne do r. 1982, resp. 1985,\n\nkedy mal štát tieto nehnuteľnosti previesť do správy Výstavby letísk Bratislava, resp. Československých\naerolínií, letisko Ruzyň, Praha, na základe Hospodárskych zmlúv zo dňa 25.11.1982 a 20.06.1985, ako\naj na to, že tieto zmluvy neboli právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva štátom; jednalo sa iba\no hospodárske zmluvy o prevode správy, nie vlastníctva národného majetku.\n1.2. Následne uzavrel, že nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam právnymi\npredchodcami žalobkyne a žalobkyňou nebolo ničím relevantne spochybnená. Pokiaľ žalovaný\nodvodzoval svoje vlastnícke právo k spornému podielu na nehnuteľnostiach, ku ktorému mu v súčasnosti\nsvedčí zápis v katastri nehnuteľností aj poukazom na Dohodu na odstránenie duplicitného vlastníctva\nuzatvorenú medzi stranami dňa 20.01.2009, uviedol, že predmetom dohody nebol prevod vlastníckeho\npráva žalobkyne k jej podielu, táto skutočnosť z predmetnej dohody ani nevyplýva, pričom obe\nstrany sporu v konaní tvrdili, že nebolo ich vôľou previesť vlastnícke právo žalobkyne k jej podielu\nv prospech žalovaného. V čase uzatvorenia predmetnej dohody neexistovalo duplicitné vlastníctvo\nk nehnuteľnostiam a nebola preukázaná ani existencia duplicitného zápisu vlastníckeho práva k\nnehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností; preto nemohlo ísť v uzatvorenej dohode ani o odstránenie\nduplicitného vlastníckeho práva, ani o odstránenie duplicity zápisu vlastníckeho práva, nakoľko ako\nvyplýva z listu vlastníctva č. XXXX žalobkyňa bola v čase uzatvorenia predmetnej dohody vlastníčkou\nsporného podielu na nehnuteľnostiach. Vlastnícke právo žalovaného nebolo dané ani na základe\nHospodárskych zmlúv zo dňa 25.11.1982 a 20.06.1985, pretože sa nejednalo o hospodárske zmluvy\no prevode vlastníckeho práva, ale iba o hospodárske zmluvy o prevode správy. Pokiaľ strany sporu\nzhodne tvrdia, že predmetom dohody zo dňa 20.01.2009 nebol prevod vlastníckeho práva žalobkyne k\njej podielu v prospech žalovaného, nemohlo ísť o uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníckeho práva a to\nz dôvodu absencie vôle zmluvných strán uzatvoriť takúto zmluvu o prevode vlastníckeho práva k podielu\nvo vlastníctve žalobkyne. Dohodou na odstránenie duplicitného vlastníctva zo dňa 20.01.2009 nemohlo\ndôjsť k prevodu vlastníckeho práva k podielu žalobkyne v rozsahu 1/2 v pomere k celku na predmetných\nnehnuteľnostiach v prospech žalovaného a k zmene zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností\nv prospech žalovaného. Nakoľko zápis v katastri nehnuteľností v súčasnosti nekorešponduje s touto\nskutočnosťou, určil, že vlastníčkou podielu v 1/2 v pomere k celku je žalobkyňa.\n1.3.\nNásledne sa súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdnením žalovaného, že vlastnícke\nprávo k podielu žalobkyne na nehnuteľnostiach nadobudol na základe vydržania, nakoľko nebol v\nčase uzatvorenia dohody zo dňa 20.1.2009 so zreteľom na všetky skutočnosti dobromyseľný. V\nčase uzatvorenia predmetnej dohody mal vedomosť, že mu nesvedčí žiadny vlastnícky titul a ako\nuvádzal aj v konaní, predmetom tejto dohody nebol prevod vlastníckeho práva žalobkyne v prospech\nžalovaného, ale odstránenie duplicity vlastníckeho práva, ktorá však v čase uzatvorenia predmetnej\ndohody neexistovala. Preto žalovaný nespĺňa základnú podmienku vydržania a to objektívne existujúcu\ndobromyseľnosť, pretože dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec\nmohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.\n1.4. Záverom súd prvej inštancie poukázal na právny dôvod vzniku vlastníctva žalovaného\nvydržaním, ktorým bola ním tvrdená dohoda zo dňa 20.01.2009, ktorá však ako sám tvrdí, nebola\nzmluvou o prevode vlastníckeho práva k spornému podielu na nehnuteľnostiach, nemohol byť žalovaný\nso zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný držiteľom. Preto neexistuje na jeho strane ani titul na\nnadobudnutie vlastníckeho práva k podielu žalobkyne na nehnuteľnostiach titulom vydržania. O trovách\nkonania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej „odvolací súd“) rozsudkom z 24. septemra 2024 sp. zn.\n8Co/109/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v celom rozsahu.\n2.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že ustanoveniami § 585 až 587\nObčianskeho zákonníka, upravujúcimi dohodu o urovnaní záväzkového právneho vzťahu, sa nemôžu\nv zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka spravovať vlastnícke vzťahy a to vzhľadom na odlišnú\nprávnu úpravu vzniku a zániku záväzkov v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho zákonníka, súčasťou\nktorej je aj urovnanie, od právnej úpravy nadobúdania vlastníctva v prvej hlave druhej časti Občianskeho\nzákonníka, a to v ustanovení § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastníctvo veci\nmožno nadobudnúť kúpou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu\nalebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Zároveň posúdením predmetnej Dohody\n\nna odstránenie duplicitného vlastníctva uzavretej medzi stranami dňa 20.01.2009, z hľadiska jej určitosti\ndospel k záveru, že touto dohodou nemohlo dôjsť k odstráneniu spornosti ohľadom vlastníctva strán\nsporu ani duplicity ich vlastníctva k spornému podielu, vzhľadom na to, že sa nestotožnil s názorom\nžalovaného, že v predmetnej dohode je vymedzené, čo je predmetom sporu, resp. duplicity a že táto\ndohoda spĺňa náležitosti určitosti, najmä uvedenie, v čom spočíva duplicita zápisu. Právny úkon je určitý\nlen vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom,\npričom výkladom nie je možné dopĺňať a nahrádzať prejav, ktorý nebol v samotnom úkone vyjadrený.\nPrávny úkon musí byť určitý aspoň v jeho podstatných náležitostiach, za ktoré vo všeobecnosti možno\npovažovať dostatočné označenie účastníkov daného vzťahu a dostatočné označenie jeho predmetu.\nPrávny úkon, pri ktorom nemožno zistiť, čo je jeho predmetom, je neurčitý. Z obsahu predmetnej dohody,\nustáleného súdom prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vyplýva, že jej účelom bolo\nodstránenie duplicitného vlastníctva a uznanie vlastníckeho práva žalobkyne k predmetu duplicitného\nvlastníctva v prospech žalovaného a následné odstránenie zápisu v katastri nehnuteľností; ďalej v\ndohode strany uviedli, že žalobkyňa je podielovým spoluvlastníkom parc. reg. „E“ KN zapísaných na\nLV XXXX pre k. ú. M., pozemky nadobudla dedením, pričom jej právny predchodca získal vlastnícke\nprávo na základe Výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 18.10.1948; žalovaný užíva predmetné pozemky na\nzáklade hospodárskych zmlúv o prevode správy zo dňa 25.11.1982 a 20.06.1985, užívanie pozemkov\nžalovaný odôvodňuje od hospodárskych zmlúv a na tom podklade, že prešli na štát bez právneho\ndôvodu. Keďže v predmetnej dohode nie je uvedená žiadna zmienka o vlastníctve žalovaného pozemkov\nv dohode uvedených, nie je z obsahu tejto dohody zrejme v čom má spočívať spornosť ohľadom\nvlastníctva medzi stranami alebo duplicita vlastníctva, resp. duplicita zápisu vlastníctva strán sporu\ntýchto pozemkov. Len zo samotného podielového spoluvlastníctva žalobkyne k týmto pozemkom a\nich užívania žalovaným na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy, ktorými aj svoje užívanie\ntýchto pozemkov odôvodňoval, žiadna spornosť ani duplicita vlastníctva strán k týmto pozemkom\nnevyplýva. Pokiaľ predmetné pozemky mali prejsť na štát bez právneho dôvodu, táto skutočnosť by\nmohla byť dôvodom spornosti vlastníctva medzi žalobkyňou a štátom alebo duplicity vlastníctva, resp.\nduplicity zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností žalobkyne a štátu, nie však duplicity alebo spornosti\nmedzi žalobkyňou a žalovaným. Spornosť ohľadom vlastníctva strán tejto dohody k spoluvlastníckemu\npodielu žalobkyne pritom nemožno vyvodzovať len zo samotného vedenia konania o určenie vlastníctva\nvedeného pod sp. zn. 18C/48/2002, ale musí vyplývať zo subjektívnych presvedčení strán. Obsah\ndohody nemožno dopĺňať poukazom na súvisiace konanie 18C/48/2002 o taký prejav strán dohody,\nktorý v nej nie je vyjadrený. Z uvedeného vyplýva rozpor v obsahu dohody medzi skutočnosťami v nej\nuvedenými a jej účelom, keď v nej nie je uvedené v čom spočíva rozpor ohľadom vlastníctva pozemkov\nmedzi stranami alebo duplicita vlastníctva strán sporu, ktorá mala byť touto dohodou odstránená.\nVzhľadom na tento rozpor, ako aj neurčitosť predmetu dohody, je predmetná dohoda neurčitá a z\ntoho dôvodu absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj z týchto dôvodov je\nsprávny záver súdu prvej inštancie, že v uzatvorenej dohode nemohlo ísť ani o odstránenie duplicitného\nvlastníckeho práva, ani o odstránenie duplicity zápisu vlastníckeho práva.\n2.2. Následne uviedol, že ako nedôvodné uviedol aj námietky žalovaného že záver súdu o\nnemožnosti odstránenia duplicity vlastníctva k spornému podielu prostredníctvom dohody z dôvodu,\nže táto nebola zapísaná v katastri nehnuteľností, predstavuje nesprávne právne posúdenie. Súd prvej\ninštancie svoj záver o tom, že dohodou nemohlo dôjsť k odstráneniu duplicity vlastníctva sporného\npodielu neodôvodnil tým, že táto nebola zapísaná v katastri nehnuteľností; z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie rozlišoval duplicitu vlastníctva a duplicitu zápisu vlastníctva\nv katastri nehnuteľností a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že neexistovala duplicita vlastníctva a ani\nduplicitný zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností.\n2.3. Taktiež sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nebol v čase uzatvorenia dohody\ndňa 20.01.2009 so zreteľom na všetky skutočnosti dobromyseľný; v čase uzatvorenia predmetnej\ndohody mal vedomosť, že mu nesvedčí žiadny vlastnícky titul, ako aj o tom, že predmetom tejto dohody\nnebol prevod vlastníckeho práva žalobkyne v prospech žalovaného a preto nespĺňa zákonom stanovenú\npodmienku pre nadobudnutie vlastníckeho práva k podielu žalobkyne vydržaním. Pri posudzovaní\ndobromyseľnosti žalovaného odvolací súd vychádzal aj z právnych záverov uvedených v rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2024 sp. zn. 1 VCdo/1/2024, zverejnenom v Zbierke\nstanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2024 pod č. 15, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že právny\ntitul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho\nnedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim\n\nvždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne\nposkytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. V uvedenom\nrozhodnutí najvyšší súd pri zodpovedaní otázky „či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez\nexistencie písomného nadobúdacieho úkonu (v okolnostiach danej veci na základe ústnej kúpnej\nzmluvy)“ vychádzal predovšetkým z ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka a v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že „neexistencia alebo neplatnosť právneho\ntitulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu\nvec alebo právo patrí, a teda, že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere\nt. j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je možné aj\nnaďalej zotrvať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ\npreukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace\no poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R\n45/1986).“ Najvyšší súd poukázal na to, že z § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby\nnevyplýva. V súlade s názorom Ústavného súdu SR uvedeným v náleze zo 14. novembra 2018 sp.\nzn. II. ÚS 484/2015 (publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky\npod č. 48/2018) najvyšší súd uviedol, že „pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby\ntreba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom\nnadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob\nnadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je\npreto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté\nplnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ Následne v danej veci; v ktorej\nnadobúdacím úkonom bola ústna kúpna zmluva, na základe ktorej právni predchodcovia žalobcov\nuhradili za nehnuteľnosti sumu 12.000 Kčs, držba bola nerušená a trvala viac ako 10 rokov; najvyšší\nsúd dospel k záveru, že právny záver odvolacieho súdu, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli\nnehnuteľnosti v dobrej viere ako kúpu, ich držba bola oprávnená a dobromyseľná, vo viere, že im\nnehnuteľnosti patria, nemožno považovať za právne nekonformný. Zároveň konštatoval, že skutočnosť,\nže nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to\nnemalo podstatný vplyv.\n2.4. Na základe vyššie uvedených právnych záverov Najvyššieho súdu SR a zisteného\nskutkového stavu predmetnej veci dospel odvolací súd k záveru, že nemožno považovať za preukázanú\ndobromyseľnosť žalovaného, keď z dohody uzatvorenej medzi stranami dňa 20.01.2009 nevyplýva ani\nžiadny domnelý titul, na základe ktorého by žalovaný mohol v dobrej viere nehnuteľnosti nadobudnúť\na užívať vo viere, že mu patria. Naopak, z predmetnej dohody je zrejmé, že žalovaný mal vedomosť\nže pozemky neužíva ako vlastník, ale len na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy (ktorými\nnavyše ani neboli odovzdané do správy žalovanému, ale iným preberajúcim organizáciám), predmetom\ndohody ani nebol prevod nehnuteľností a ich hodnotu žalobkyni nezaplatil; zaplatil jej len plnenie z\niného titulu, ktoré nebolo odplatou za nadobudnutie vlastníctva týchto pozemkov. Z okolností v dohode\nuvedených vyplýva, že žalovaný ani pred jej uzavretím a ani po jej uzavretí nemohol byť objektívne\npresvedčený o tom, že pozemky nadobudol poctivým spôsobom. Nedôvodne žalovaný namietal v\nodvolaní, že skutočnosť, že v súdnom konaní 18C/48/2002 sa nakoniec preukázalo, že jeho právny\npredchodca nenadobudol sporné pozemky do jeho vlastníctva, a preto sa ich vlastníkom nemohol\nstať ani žalovaný, predstavuje omyl žalovaného o jeho vlastníckom práve k sporným pozemkom, z\nktorého vychádzal žalovaný pri uzatvorení dohody. Samotný obsah dohody nenasvedčuje tomu, že pri jej\nuzatváraní by žalovaný vychádzal z omylu o jeho vlastníctve spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, keď\no jeho vlastníctve tohto spoluvlastníckeho podielu nie je v dohode žiadna zmienka, ale je v nej výslovne\nuvedené, že nehnuteľnosti užíva na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy, a práve týmito\nhospodárskymi zmluvami odôvodňoval užívanie týchto pozemkov a nie ich vlastníctvom. Z uvedených\ndôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 potvrdil a o\ntrovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP.\n3. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej „dovolateľ“)\ndovolanie, prípustnosť ktorého odvodil z § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Navrhol rozsudok odvolacieho\nsúdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dovolateľ je toho názoru, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od posúdenia nasledovnej otázky, resp. otázok:\n\n- či možno dohodou o urovnaní uzatvorenej podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi stranami\ncivilného sporu o určenie vlastníckeho práva uznať vlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech jednej\nstrany sporu, na podklade ktorej (dohody) je následne vykonaný zápis vlastníckeho práva strany sporu\nv katastri nehnuteľností (dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku),\n- či bol žalovaný dobromyseľný a nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vo veci samej\nvydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka (dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného\nsporového poriadku).\nV rámci dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že nesúhlasil s právnym\nnázorom odvolacieho súdu, že dohodou o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka sa nemôžu\nspravovať vlastnícke vzťahy, teda dohodou podľa § 585 Občianskeho zákonníka nemožno podľa § 132\nObčianskeho zákonníka nadobudnúť vlastnícke právo. Uvedený názor označil za nesprávny, keďže\npodľa dovolateľa uzatvoreniu Dohody predchádzalo konanie začaté na podklade žaloby žalovanej o\nurčenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Konanie sa, ako už bolo uvedené, viedlo na\nOkresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18C/48/2002, na strane žalovaných vystupovala žalobkyňa a jej\nbrat, Q. T.. Žalobkyňa v rámci tohto konania pristúpila po niekoľkých rokoch vedenia sporu k mimosúdnej\ndohode, predmetom ktorej bolo určenie, že vlastníkom sporných nehnuteľností je žalovaný. Z Dohody\nvýslovne vyplýva, že žalobkyňa uznala vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v prospech\nžalovaného, t. j. uznala dôvodnosť podanej žaloby žalovanej. Uzatvorením Dohody docielil žalovaný\nstav, o ktorý sa pokúšal podanou žalobou, t. j. získal vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam\nzápisom do katastra nehnuteľností. Brat žalobkyne s mimosúdnou dohodou nesúhlasil, preto pokračoval\nv súdnom konaní, ktoré bolo meritórne ukončené. Dovolateľ je toho názoru, že § 585 Občianskeho\nzákonníka nevylučuje možnosť uzatvorenia dohody aj v prípade sporu o určenie vlastníckeho práva,\npričom takáto dohoda je právnym titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva a jeho zápis do katastra\nnehnuteľností. Je v praxi bežné a nie je nič nezvyčajné, pokiaľ aj mestské časti, resp. mestá alebo iné\norgány verejnej moci uzatvárajú s účastníkom dohodu o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka,\nktorou dochádza k určeniu, resp. ustáleniu otázky vlastníckeho práva ku konkrétnej nehnuteľnosti.\nUviedol, že § 585 Občianskeho zákonníka výslovne nevylučuje možnosť usporiadania vlastníckeho\nvzťahu formou takejto dohody. Ustanovenie § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka takisto nevylučuje\nmožnosť nadobudnutia vlastníckeho práva ,,inou zmluvou“, pričom pod inou zmluvou možno podľa\nnázoru Žalovaného rozumieť aj mimosúdnu dohodu o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka.\nAk by dohoda o urovnaní nebola nadobúdacím titulom, nie je zrejmé, prečo by potom okresný úrad,\nkatastrálny odbor, predtým správa katastra zavkladovala vlastnícke právo, či už v konkrétnom alebo\ninom prípade, účastníka na podklade takto uzatvorenej dohody. Je takisto bežnou praxou, že napr.\nHlavné mesto Bratislava uzatvára v prípade spornosti práva k nehnuteľnostiam dohody o uznaní\nvlastníckeho práva podľa § 585 Občianskeho zákonníka, ktoré následne slúžia ako titul pre zápis\nvlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Tvrdil, že v rámci predmetnej dohody žalobkyňa uznala\nvlastnícke právo žalovaného k sporným nehnuteľnostiam, pričom za urovnanie sporu získala žalobkyňa\ndohodnuté plnenie spolu vo výške 33.200 eur, ktoré bolo žalobkyni riadne vyplatené. Nie je zrejmé,\nprečo žalobkyňa v konaní tvrdila, že nikdy nemala úmysel previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam\nna žalovaného. V takomto tvrdení žalobkyne absentuje akákoľvek logika, pretože nie je zrejmé, čo\nmala žalobkyňa, ak nie zápis vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam, záujem uzatvorením\ntakejto dohody docieliť a za čo konkrétne mala, podľa jej názoru, získať plnenie vo výške 33.200\neur. Následne konštatoval, že zápis vlastníckeho práva žalovaného do katastra nehnuteľností navyše\nžalobkyňa nijakým spôsobom nesporovala, pričom rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu\nvlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam jej bolo určite doručované a po doručení takéhoto\nrozhodnutia mala dostatočný časový priestor na to, aby vyslovila s postupom správy katastra nesúhlas\na zápis vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam napadla. V konaní však bolo preukázané,\nže žalobkyňa nepodnikla žiadne právne, dokonca ani faktické kroky smerujúce k napadnutiu zápisu\nvlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam. Žalovaný má za to, že dohoda o urovnaní uzatvorená\nv rámci prebiehajúceho sporu, v rámci ktorej účastník ako žalovaná strana sporu uzná vlastnícke právo\ndruhého účastníka ako žalobcu, je platným nadobúdacím titulom podľa § 132 Občianskeho zákonníka\na je titulom, na podklade ktorého možno upraviť sporné vlastnícke právo. Dodal, že pokiaľ by vlastnícke\nprávo sporné nebolo, nie je zrejmé, prečo by žalobkyňa, po tom, ako už prebiehal niekoľko rokov\nsúdny spor, sp. zn. 18C/48/2002, pristúpila k uzatvoreniu dohody a uznala sporné vlastnícke právo v\nprospech žalovaného. Argumentoval, že právny názor odvolacieho súdu o nespornosti vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam je v rozpore s vôľou účastníkov dohody a ich vysloveným právnym názorom,\n\nktorý tvorí obsah dohody. Je podľa názoru žalovaného neprípustné, aby odvolací súd takto autoritatívne\nzasahoval do prejavenej vôle účastníkov dohody a do ich prejaveného právneho názoru, ktorý v čase\nuzatvorenia dohody účastníci mali a na ktorom sa uzatvorením dohody podľa § 585 Občianskeho\nzákonníka zhodli. Občiansky zákonník v ustanovení § 586 a 587 výslovne stanovuje, že omyl, resp.\nneexistencia práva v čase dojednania nespôsobuje neplatnosť dohody o urovnaní. Ak by aj žalobkyňa\nuzatvorila dohodu v omyle o spornosti vlastníckeho práva, resp. by právo žalovaného v čase dojednania\ndohody neexistovalo, uvedené by nespôsobovalo absolútnu neplatnosť dohody tak ako konštatoval\nnesprávne odvolací súd. Zákonodarca stanovil, že dohoda o urovnaní je medzi účastníkmi záväzná,\ns jedinou výnimkou a to ak je omyl vyvolaný ľsťou jedného z účastníkov. Lesť žalovaného však\nani nebola predmetom dokazovania, má sa preto za to, že žalovaný nekonal voči žalobkyni ľstivo.\nŽalovaný si dovoľuje vysloviť názor, že odvolací súd účelovo konštatoval nemožnosť nadobudnutia\nvlastníckeho práva dohodou podľa § 585 Občianskeho zákonníka, pretože ak by prisvedčil, že Dohoda je\nplatným nadobúdacím titulom podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, neboli by splnené podmienky\npre určenie neplatnosti dohody a teda určenie vlastníckeho práva žalobkyne k nehnuteľnostiam, s\nktorých prevodom v prospech žalovaného uzatvorením dohody súhlasila. V rámci dovolacieho dôvodu\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd v bodoch 10. a 11. rozsudku\nnevzhliadol na podmienky vydržania sporných nehnuteľností na strane Žalovaného, odvolávajúc sa na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1VCdo/1/2024, R 15/2024. Odvolací súd bol toho názoru,\nže žalovaný nebol dobromyseľný. Konkrétne odvolací súd uviedol, že pre záver o tom, že držiteľ konal\npoctivo, je potrebná existencia domnelého právneho titulu. Zo skutkového stavu pred súdom prvej\ninštancie mal odvolací súd za to, že žalovaný nebol dobromyseľný, keďže z dohody nevyplýva žiaden\ndomnelý titul, práve naopak, z dohody má byť podľa odvolacieho súdu zrejmé, že pozemky žalovaný\nneužíva ako vlastník, ale tieto užíval iba na základe Hospodárskych zmlúv o prevode správy. Záverom\nodvolací súd vyslovil, že ani po uzatvorení dohody nemohol byť žalovaný presvedčený o tom, že\nnehnuteľnosti nadobudol poctivým spôsobom. Podľa názoru žalovaného došlo zo strany odvolacieho\nsúdu k neúplnému vysporiadaniu sa s odvolacou argumentáciou žalovaného. Žalovaný v konaní, a\nteda aj v podanom odvolaní vyslovil právny názor o vydržaní sporných nehnuteľností, pričom Žalovaný\npoznamenal, že k uzatvoreniu dohody zo dňa 21.01.2009 došlo viac ako 10 rokov pred tým, ako\nžalobkyňa podala dňa 07.02.2019 žalobu vo veci samej. Odvolací súd sa však zameral najmä, ak nie\nvýlučne na stav pred uzatvorením dohody dňa 21.01.2009, podľa ktorej mal mať žalovaný vedomosť\no tom, že nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, ale iba užívateľom na základe Hospodárskych\nzmlúv o prevode správy. Dobromyseľnosť žalovaného ako držiteľa je podľa názoru žalovaného nutné\nhodnotiť po uzatvorení dohody, pričom je bez akejkoľvek relevancie obdobie pred uzatvorením dohody.\nOdo dňa uzatvorenia dohody dňa 21.01.2009 bol žalovaný objektívne presvedčený o tom, že mu\nvlastnícke právo k nehnuteľnostiam patrí, keďže žalobkyňa sa výslovne vzdala vlastníckeho práva k\nsporným nehnuteľnostiam a uznala vlastnícke právo žalovaného. Na podklade písomného a záväzného\nprejavu vôle žalobkyne obsiahnutom v dohode zo dňa 21.01.2009 bol žalovaný objektívne presvedčený\no tom, že je vlastníkom sporných nehnuteľností, tieto mal vo faktickej držbe a tieto využíval pre svoje\npotreby. Právny názor odvolacieho súdu v bode 11. napadnutého rozsudku je podľa názoru žalovaného\nv rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu v rozhodnutí R 15/2024, kedy práve najvyšší súd v bode\n14. judikátu vyslovil, že na vznik oprávnenej držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby,\nmedzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza. Slovenský právny poriadok nerozlišuje\nmedzi držbou titulárnou a vzniknutou na základe tzv. domnelého titulu (ako napr. § 991 Českého\nobčianskeho zákonníka). Držiteľ je dobromyseľný o tom, že mu vec patrí, keď je poctivý, čestný o\ntom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo a teda že svojou držbou nerobí inému zle, nezasahuje\ndo práva iného, nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na\nprávny poriadok ako taký, ale či ho možno považovať za nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi,\nktorý má stratiť vlastníctvo, teda či na jeho správaní je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že\nspoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Na rozdiel od\nNajvyššieho súdu SR však ihneď v úvode bodu 11. napadnutého rozsudku odvolací súd vyslovil, že\npre oprávnenosť držby je potrebná existencia určitého domnelého titulu. V konaní však bol odvolací\nsúd povinný skúmať objektívne skutočnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia vlastníckeho práva k\nnehnuteľnostiam, t. j. dobromyseľnosť. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba podľa najvyššieho\nsúdu považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,\nže držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo\npreukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný pri\nuzatvorení dohody zo dňa 21.01.2009 konal nepoctivo, resp. ako vyslovil dovolací súd, odsúdeniahodne\nvoči žalobkyni, ktorá dohodou stratila vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Vlastnícke právo\n\nžalovaného bolo do katastra nehnuteľností zapísané na základe dohody, ktorú žalobkyňa dobrovoľne a\npo zvážení všetkých okolností prípadu, resp. sporu na Okresnom súde Bratislava II, sp. zn. 18C/48/2002\nuzatvorila, pričom žalobkyni bolo v rámci dohody poskytnuté plnenie za uznanie vlastníckeho práva\nžalovaného. Po dobu viac ako 10 rokov odo dňa uzatvorenia dohody žalobkyňa nesporovala stav\nnastolený uzatvorenou dohodou, vlastnícke právo žalovaného akceptovala, voči tomuto nevzniesla\nžiadne námietky. Aj s poukazom na postoj žalobkyne po dobu viac ako 10 rokov bol žalovaný\npresvedčený o svojom vlastníckom práve k nehnuteľnostiam, teda o tom, že mu nehnuteľnosti patria,\ntieto mal aj vo faktickej držbe a navyše jeho vlastníckeho právo bolo zapísané v katastri nehnuteľnosti\nna podklade dvojstranného právneho úkonu - dohody, ktorú žalobkyňa slobodne uzatvorila. Počas\ntýchto 10 rokov odo dňa uzatvorenia dohody nič nenasvedčovalo tomu, že by mu vlastnícke právo\nnesvedčalo. Žalovaný nadobudol nehnuteľnosti v dobrej viere, tieto mal v nerušenej držbe po dobu\n10 rokov, za tieto uhradil žalobkyni dohodnuté plnenie v zmysle dohody. Žalovaný je toho názoru, že\nodvolací súd postupoval v rozpore s judikátom R 15/2024, pretože svoj právny názor k podmienkam\nvydržania zameral na existenciu domnelého titulu; na právny titul, na poklade ktorého mal žalovaný\npozemky užívať (Hospodárske zmluvy o prevode správy) a teda na vedomosť žalovaného o právnom\nstave užívania pozemkov pred uzatvorením Dohody zo dňa 21.01.2009, avšak nie na dobromyseľnosť\nžalovaného ako držiteľa, že mu vec patrí.\n4. K dovolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť.\n5.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd\") príslušný na rozhodnutie o dovolaní\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany sporu, v\nneprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú\nsplnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie\nžalovaného nie je dôvodné.\n6. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n7. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n9. Žalovaný prípustnosť svojho dovolania (vychádzajúc z jeho obsahu podľa čl. 11 ods. 1 a § 124 ods.\n1 CSP) vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP.\n10. Ustanovenie § 432 ods. 2 CSP je nutné vykladať v spojitosti s § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP\nzakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že\ndovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky,\nod ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil\nod rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/), resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nešte nebola vyriešená (písm. b/).\n\n11. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny\nvýznam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v\ndovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len\notázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie\ntohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o\notázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Aby\nurčitá otázka spĺňala kritérium prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, musí ísť predovšetkým o\notázku zásadného právneho významu (nie o otázku skutkovú), od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý\numožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ nie je splnený niektorý z týchto\npredpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. V takomto\nprípade je tu bez ďalšieho dôvod na odmietnutie dovolania a dovolací súd ďalšie podmienky prípustnosti\ndovolania neskúma.\n12. Zároveň platí, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú výlučne na právnu\notázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. právnu\notázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej). Právna otázka, na vyriešení ktorej\nnespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k právnym záverom vyjadreným v\nrozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť\npovažovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú\npre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny\nnázor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver\ndovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.\n12.1. Vyššie uvedené znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp.\nv ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú\ns rozhodovaným sporom vôbec súvis. Len polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,\nprosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k\nriešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP.\n13. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle\n§ 421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom nastolené právne\notázky vyššie uvedené kritériá nespĺňajú a ich formulácia opomína základné závery, na ktorých založili\nsvoje rozhodnutia nižšie súdy. Dovolateľ síce zrozumiteľným spôsobom vymedzil v dovolaní dve právne\notázky, tieto však vo vzťahu k posudzovanej veci nemožno považovať za kľúčové (resp. za vymedzené\nspôsobom podľa § 432 CSP).\n13. Ako prvú položil dovolateľ právnu otázku, či „ možno dohodou o urovnaní uzatvorenej podľa §\n585 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi stranami civilného sporu o určenie vlastníckeho práva uznať\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech jednej strany sporu, na podklade ktorej (dohody) je následne\nvykonaný zápis vlastníckeho práva strany sporu v katastri nehnuteľností“. Inými slovami povedané, či\ndohodou o urovnaní uzavretou podľa § 585 Občianskeho zákonníka možno urovnať aj sporné vlastnícke\nprávo (resp. či jej predmetom môže byť samotné vlastnícke právo k nehnuteľnosti). V tomto smere potom\ndovolací súd uvádza, že v danom prípade síce ide o právnu otázku, avšak na jej rozhodnutí odvolací súd\nsvoje rozhodnutie nezaložil (túto otázku vyhodnotil len ako okrajovú). Odvolací súd síce konštatoval, že\n„ustanoveniami § 585 až 587 Občianskeho zákonníka, upravujúcimi dohodu o urovnaní záväzkového\nprávneho vzťahu, sa nemôžu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka spravovať vlastnícke\nvzťahy a to vzhľadom na odlišnú právnu úpravu vzniku a zániku záväzkov v prvej hlave ôsmej časti\nObčianskeho zákonníka, súčasťou ktorej je aj urovnanie, od právnej úpravy nadobúdania vlastníctva v\nprvej hlave druhej časti Občianskeho zákonníka, a to v ustanovení § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka,\npodľa ktorého vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením,\nrozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom“, avšak\nzároveň poukázal na to, že „ Posúdením predmetnej Dohody na odstránenie duplicitného vlastníctva\nuzavretej medzi stranami dňa 20.01.2009, z hľadiska jej určitosti dospel k záveru, že touto dohodou\nnemohlo dôjsť k odstráneniu spornosti ohľadom vlastníctva strán sporu, ani duplicity ich vlastníctva k\nspornému podielu, vzhľadom na to, že sa nestotožnil s názorom žalovaného, že v predmetnej dohode\nje vymedzené, čo je predmetom sporu, resp. duplicity a že táto dohoda spĺňa náležitosti určitosti,\n\nnajmä uvedenie, v čom spočíva duplicita zápisu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne\nrozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom, pričom výkladom nie je\nmožné dopĺňať a nahrádzať prejav, ktorý nebol v samotnom úkone vyjadrený. Právny úkon musí byť\nurčitý aspoň v jeho podstatných náležitostiach, za ktoré vo všeobecnosti možno považovať dostatočné\noznačenie účastníkov daného vzťahu a dostatočné označenie jeho predmetu. Právny úkon, pri ktorom\nnemožno zistiť, čo je jeho predmetom, je neurčitý. Z obsahu predmetnej dohody, ustáleného súdom\nprvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vyplýva, že jej účelom bolo odstránenie duplicitného\nvlastníctva a uznanie vlastníckeho práva žalobkyne k predmetu duplicitného vlastníctva v prospech\nžalovaného a následné odstránenie zápisu v katastri nehnuteľností; ďalej v dohode strany uviedli, že\nžalobkyňa je podielovým spoluvlastníkom parc. reg. „E“ KN zapísaných na LV 2946 pre k. ú. Vrakuňa,\npozemky nadobudla dedením, pričom jej právny predchodca získal vlastnícke právo na základe Výmeru\no vlastníctve pôdy zo dňa 18.10.1948; žalovaný užíva predmetné pozemky na základe hospodárskych\nzmlúv o prevode správy zo dňa 25.11.1982 a 20.06.1985, užívanie pozemkov žalovaný odôvodňuje od\nhospodárskych zmlúv a na tom podklade, že prešli na štát bez právneho dôvodu. Keďže v predmetnej\ndohode nie je uvedená žiadna zmienka o vlastníctve žalovaného pozemkov v dohode uvedených, nie je\nz obsahu tejto dohody zrejmé, v čom má spočívať spornosť ohľadom vlastníctva medzi stranami alebo\nduplicita vlastníctva, resp. duplicita zápisu vlastníctva strán sporu týchto pozemkov. Len zo samotného\npodielového spoluvlastníctva žalobkyne k týmto pozemkom a ich užívania žalovaným na základe\nhospodárskych zmlúv o prevode správy, ktorými aj svoje užívanie týchto pozemkov odôvodňoval, žiadna\nspornosť ani duplicita vlastníctva strán k týmto pozemkom nevyplýva. Pokiaľ predmetné pozemky mali\nprejsť na štát bez právneho dôvodu, táto skutočnosť by mohla byť dôvodom spornosti vlastníctva medzi\nžalobkyňou a štátom alebo duplicity vlastníctva, resp. duplicity zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností\nžalobkyne a štátu, nie však duplicity alebo spornosti medzi žalobkyňou a žalovaným. Spornosť ohľadom\nvlastníctva strán tejto dohody k spoluvlastníckemu podielu žalobkyne pritom nemožno vyvodzovať len zo\nsamotného vedenia konania o určenie vlastníctva vedeného pod sp. zn. 18C/48/2002, ale musí vyplývať\nzo subjektívnych presvedčení strán. Obsah dohody nemožno dopĺňať poukazom na súvisiace konanie\n18C/48/2002 o taký prejav strán dohody, ktorý v nej nie je vyjadrený. Z uvedeného vyplýva rozpor v\nobsahu dohody medzi skutočnosťami v nej uvedenými a jej účelom, keď v nej nie je uvedené v čom\nspočíva rozpor ohľadom vlastníctva pozemkov medzi stranami alebo duplicita vlastníctva strán sporu,\nktorá mala byť touto dohodou odstránená. Vzhľadom na tento rozpor, ako aj neurčitosť predmetu dohody,\nje predmetná dohoda neurčitá a z toho dôvodu absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka“. Z uvedeného potom vyplýva, že rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý odvolací súd vyslovil\nneplatnosť predmetnej dohody o urovnaní nebolo to, že takouto dohodou nemožno urovnať samotné\nvlastnícke právo, ale to, že táto bola neplatná pre jej neurčitosť a neexistenciu duplicity, resp. spornosti\nvlastníctva strán k pozemkom. Inak povedané, aj keby odvolací súd vyslovil právnu možnosť uzavretia\ndohody o urovnaní aj v prípadoch spornosti vlastníckeho práva, v posudzovanej veci by bola takáto\nstranami uzavretá dohoda neplatná pre jej neurčitosť, a neexistenciu (duplicity) spornosti vlastníctva\nstrán k pozemkom. V tomto smere potom žalovaný dovolaciu otázku nevymedzil. Na riešení dovolacej\notázky (t. j. či je možné uzavrieť dohodu o urovnaní aj ohľadne vlastníckeho práva), ako riešenie nosnej\nprávnej otázky, odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil (aj keby dovolací súd túto otázku posúdil\nrozdielne od odvolacieho súdu nič by to nemenilo na závere tohto odvolacieho súdu o jej neplatnosti z\ndôvodu neurčitosti a neexistencie spornosti ohľadne urovnávaného vlastníckeho práva). V tomto smere\npotom dovolateľ nesprávne právne posúdenie veci nenamietal a dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP v\ntomto smere nepodal, argumentujúc, že by sa odvolací súd v otázke určitosti právneho úkonu, či už\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/), alebo by išlo o otázku, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písm. b/), príp. je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (písm. c/). Možno preto uzavrieť, že dovolateľ dovolaním podaným podľa § 421\nods. 1 písm. b/ CSP nenamietal takú právnu otázku odvolacieho súdu, na ktorej by tento súd založil svoje\nrozhodnutie. Predložená dovolacia argumentácia tak nepredstavuje vymedzenie kardinálnej právnej\notázky spôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.\n14. 1. Naviac dovolací súd v tomto smere dodáva, že zmluvnou stranou predmetnej Dohody o urovnaní\nnebol samotný štát (Slovenská republika), ale len subjekt hospodáriaci s majetkom štátu (užívateľ\npozemkov vo vlastníctve štátu). Správne potom poukázal odvolací súd na to, že „Pokiaľ predmetné\npozemky mali prejsť na štát bez právneho dôvodu, táto skutočnosť by mohla byť dôvodom spornosti\nvlastníctva medzi žalobkyňou a štátom alebo duplicity vlastníctva, resp. duplicity zápisu vlastníctva\nv katastri nehnuteľností žalobkyne a štátu, nie však duplicity alebo spornosti medzi žalobkyňou a\nžalovaným. Spornosť ohľadom vlastníctva strán tejto dohody k spoluvlastníckemu podielu žalobkyne\n\npritom nemožno vyvodzovať len zo samotného vedenia konania o určenie vlastníctva vedeného pod\nsp. zn. 18C/48/2002“. Inak povedané, ak by tu aj bola spornosť vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré\nmalo byť urovnané predmetnou Dohodou, tak išlo o spornosť medzi žalobkyňou a štátom, ktorý by bol\njedinným (legitimovaným) subejktom oprávneným takúto dohodu uzavrieť. Subjekt, s majetkom štátu iba\nhospodáriaci, nie je legitimovaný na uzavretie Dohody o urovnaní ohľadne takého vlastníckeho práva,\nkedy sa takáto spornosť týka vlastníctva samotného štátu. Zmluvnou stranou takejto Dohody by musel\nbyť štát (uvedené by potom rovnako spôsobovalo neplatnosť takejto Dohody).\n15. Závery o nedostatočnom vymedzení dovolacieho dôvodu (§ 432 CSP) sa potom týkajú aj druhej\ndovolateľom formulovanej právnej otázky, či „ bol žalovaný dobromyseľný a nadobudol vlastnícke právo\nk nehnuteľnostiam vo veci samej vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka“. Odhliadnuc od\nskutočnosti, že záver, či je subjekt dobromyseľný alebo nie, je otázkou skutkovou (vyplývajúcou z\nvykonaného dokazovania), teda nie otázkou právnou, takto formulovaná otázka (či žalovaný v danom\nprípade nadobudol nehnuteľnosť vydržaním) je formulovaná natoľko všeobecne (široko), že pri jej\nodpovedi by dovolací súd musel de facto posudzovať všetky aspekty (splnenie všetkých zákonných\npredpokladov) vzniku vydržania v danej veci, a teda posudzovať a vyhodnocovať aj (nielen právne)\nskutkové otázky (hoci dovolací súd je súdom právnym, nie skutkovým). Ak chcel žalovaný v tomto\nsmere formulovať právnu otázku, túto mal formulovať s ohľadom na záver o dobromyseľnosti vo\nvzťahu ku konkrétnemu nadobúdaciemu titulu (napr. v podobe, či skutočnosť, že je v praxi bežné\nuzavierať dohodu o urovnaní aj ohľadne vlastníckeho práva, mohla vyvolať u žalovaného oprávnené\npresvedčenie o oprávnenosti (dobromyseľnosti) jeho držby žalovaných nehnuteľností, resp. ich platného\nnadobudnutia, príp. či dobromyseľnosť treba posudzovať vo vzťahu k okolnostiam, ktoré nastali po\nuzavretí dohody a pod.). Nosnou dovolacou argumentáciou žalovaného totiž bolo, že odvolací súd\nmal nesprávne posudzovať dobromyseľnosť žalovaného podľa stavu pred uzatvorením dohody dňa\n21.01.2009, kedy mal mať žalovaný vedomosť o tom, že nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, ale\niba užívateľom na základe Hospodárskych zmlúv o prevode správy. Podľa žalovaného mal odvolací\nsúd vyvodzovať dobromyseľnosť žalovaného práve z okolností, ktoré nastali až po uzatvorení dohody,\npričom malo byť bez akejkoľvek relevancie obdobie pred uzatvorením dohody. Odo dňa uzatvorenia\ndohody dňa 21.01.2009 mal byť totiž žalovaný objektívne presvedčený o tom, že mu vlastnícke\nprávo k nehnuteľnostiam patrí, keďže žalobkyňa sa výslovne vzdala vlastníckeho práva k sporným\nnehnuteľnostiam a uznala vlastnícke právo žalovaného. Na podklade písomného a záväzného prejavu\nvôle žalobkyne obsiahnutom v dohode zo dňa 21.01.2009 bol potom žalovaný objektívne presvedčený\no tom, že je vlastníkom sporných nehnuteľností, tieto mal vo faktickej držbe a tieto využíval pre svoje\npotreby. Vzhľadom k týmto tvrdeniam samotného žalovaného, tento mal potom formulovať dovolaciu\notázku, k akému okamihu mal súd dobromyseľnosť žalovaného skúmať, a teda nie, či dovolateľ (vo\nvšeobecnosti) nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vo veci samej vydržaním.\n15.1. Dovolateľ teda neformuloval žiadne právne otázky vo vzťahu k tomu, ku ktorému okamihu mal súd\nv danom prípade skúmať dobromyseľnosť držiteľa (žalovaného), príp. či zo samotného presvedčenia, že\nsporné vlastnícke právo sa bežne urovnáva aj Dohodou uzavretou podľa § 585 Občianskeho zákonníka\na teda i žalovaný mohol byť z tohto dôvodu presvedčený o poctivosti nadobudnutia žalovaných\npozemkov (v tomto smere dovolací súd nemôže nahrádzať nedostatok aktivity dovolateľa a za neho\nformulovať patričné právne otázky), ale otázku formuloval natoľko všeobecne (t. j. či nehnuteľnosti\nnadobudol vydržaním), že dovolací súd nemohol pristúpiť k jej vyriešeniu (týmto by sa totiž stal treťou\ninštanciou v konaní) a už vôbec nie posúdiť, v čom mal (pri závere odvolacieho súdu, že žalovaný\nnehnuteľnosti nenadobudol vydržaním) nastať odklon od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu.\nDovolateľ teda v rámci dovolania podaného podľa § 421 písm. a/ CSP potom síce (vo všeobecnosti)\nnamietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (jeho konečný nesprávny právny záver o\ntom, že žalovaný nehnuteľnosti do svojho vlastníctva nevydržal), ale túto skutočnosť už nepretavil do\nžiadnej konkrétnej dovolacej otázky, z ktorej by zároveň vyplývalo, že sa pri jej riešení odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). V tomto smere\nby bolo nad rámec kompetencie dovolacieho súdu, aby za dovolateľa sám nastolil relevantné dovolacie\notázky podľa § 421 CSP (pričom tieto sa nedali vyvodiť ani z obsahu samotného dovolania).\n15.2.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu pritom jasne vyplýva, že odvolací\nsúd mal za to, že žalovaný „nebol v čase uzatvorenia dohody dňa 20.01.2009 so zreteľom na všetky\nskutočnosti dobromyseľný; v čase uzatvorenia predmetnej dohody mal totiž vedomosť, že mu nesvedčí\nžiadny vlastnícky titul, ako aj o tom, že predmetom tejto dohody nebol prevod vlastníckeho práva\n\nžalobkyne v prospech žalovaného a preto nespĺňa zákonom stanovenú podmienku pre nadobudnutie\nvlastníckeho práva k podielu žalobkyne vydržaním. Uvedené potom (aj v súlade so závermi rozhodnutia\nsp. zn. 1VCdo 1/2024) vylučovalo jeho poctivosť pri nadobúdaní nehnuteľnosti“. Odvolací súd uzavrel,\nže „ ....nemožno považovať za preukázanú dobromyseľnosť žalovaného, keď z dohody uzatvorenej\nmedzi stranami dňa 20.01.2009 nevyplýva ani žiadny domnelý titul, na základe ktorého by žalovaný\nmohol v dobrej viere nehnuteľnosti nadobudnúť a užívať vo viere, že mu patria. Naopak, z predmetnej\ndohody je zrejmé, že žalovaný mal vedomosť o tom, že pozemky neužíva ako vlastník, ale len na\nzáklade hospodárskych zmlúv o prevode správy (ktorými navyše ani neboli odovzdané do správy\nžalovanému, ale iným preberajúcim organizáciám), predmetom dohody ani nebol prevod nehnuteľností\na ich hodnotu žalobkyni nezaplatil; zaplatil jej len plnenie z iného titulu, ktoré nebolo odplatou za\nnadobudnutie vlastníctva týchto pozemkov. Z okolností v dohode uvedených vyplýva, že žalovaný\nani pred jej uzavretím a ani po jej uzavretí nemohol byť objektívne presvedčený o tom, že pozemky\nnadobudol poctivým spôsobom. Nedôvodne žalovaný namietal v odvolaní, že skutočnosť, že v súdnom\nkonaní 18C/48/2002 sa nakoniec preukázalo, že jeho právny predchodca nenadobudol sporné pozemky\ndo jeho vlastníctva, a preto sa ich vlastníkom nemohol stať ani žalovaný, predstavuje omyl žalovaného\no jeho vlastníckom práve k sporným pozemkom, z ktorého vychádzal žalovaný pri uzatvorení dohody.\nSamotný obsah dohody nenasvedčuje tomu, že pri jej uzatváraní by žalovaný vychádzal z omylu o jeho\nvlastníctve spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, keď o jeho vlastníctve tohto spoluvlastníckeho podielu\nnie je v dohode žiadna zmienka, ale je v nej výslovne uvedené, že nehnuteľnosti užíva na základe\nhospodárskych zmlúv o prevode správy, a práve týmito hospodárskymi zmluvami odôvodňoval užívanie\ntýchto pozemkov a nie ich vlastníctvom“. Dovolateľ mal potom formulovať právnu otázku k týmto právnym\nzáverom odvolacieho súdu a zároveň vymedziť, v čom pri ich riešení mal nastať odklon od ustálenej\nsúdnej praxe dovolacieho súdu.\n15.3. I napriek uvedenému dovolací súd dodáva, že sa plne stotožňuje s názorom odvolacieho súdu,\nže žalovaný nebol dobromyseľným držiteľom, nakoľko sám (vo vzťahu k nadobúdaciemu titulu) v bode\n3.2, 3.4. Dohody o urovnaní vyhlasuje, že na základe hospodárskych zmlúv tieto pozemky len užíva\n(v bode 3.4. tu dokonca sám tvrdí, že pozemky prešli do vlastníctva štátu), a teda vedel, že nemôže\nbyť legitimovaný na uzavretie Dohody o samotnom vlastníckom práve, a že takýmto subjektom (a teda\nzmluvnou stranou tejto Dohody o urovnaní ako nadobúdacieho titulu, resp. titulu chopenia sa držby)\nmohol byť len štát. Táto skutočnosť potom vylučuje aj jeho prípadnú dobromyseľnosť.\n16. Pomerované touto optikou preto dovolací súd uzatvára, že dovolateľ nevymedzil svoje právne otázky\ntak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 písm. a/, b/ v spojení s § 432 ods. 2 CSP; absenciu takej náležitosti\npovažuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania. Dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol podľa\n§ 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.\n17. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobkyne v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) tak,\nže náhradu trov dovolacieho konania priznal žalobkyni proti žalovanému v rozsahu 100%.\n18. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3\nods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobkyňa sa domáhala určenia, že je spoluvlastníčkou pozemkov v podiele 1/2, ktoré jej právni predchodcovia nadobudli prídelovým výmerom z roku 1948 a ktoré užíval žalovaný na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy; žalovaný odvodzoval svoje právo z dohody o odstránení duplicitného vlastníctva z roku 2009 a subsidiárne z vydržania. Súdy nižších inštancií žalobe vyhoveli, pretože dohoda nebola zmluvou o prevode vlastníctva, bola neurčitá a absolútne neplatná, duplicita vlastníctva v čase jej uzavretia neexistovala a žalovaný nebol dobromyseľným držiteľom, keďže sám vedel, že pozemky len užíva na základe hospodárskych zmlúv. Žalovaný v dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP nastolil otázky, či možno dohodou o urovnaní podľa § 585 OZ uznať vlastnícke právo k nehnuteľnosti a či bol dobromyseľný a nadobudol vlastníctvo vydržaním podľa § 134 OZ. Dovolací súd uzavrel, že na prvej otázke odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil, lebo rozhodujúcim dôvodom neplatnosti dohody bola jej neurčitosť a neexistencia spornosti vlastníctva medzi stranami, a druhá otázka je skutková a formulovaná natoľko všeobecne, že by dovolací súd musel posudzovať všetky predpoklady vydržania. Nad rámec dodal, že dohodu o urovnaní sporného vlastníctva štátu mohol uzavrieť len štát, nie subjekt s majetkom štátu hospodáriaci, čo vylučuje aj dobromyseľnosť žalovaného. Dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP a žalobkyni priznal náhradu trov dovolacieho konania.", "pravna_veta": "Právnou otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka, na vyriešení ktorej odvolací súd skutočne založil svoje rozhodnutie; ak odvolací súd vyslovil neplatnosť dohody o urovnaní pre jej neurčitosť (§ 37 ods. 1 OZ) a pre neexistenciu spornosti urovnávaného práva medzi jej stranami, otázka, či dohodou o urovnaní podľa § 585 OZ možno urovnať aj sporné vlastnícke právo k nehnuteľnosti, nie je nosnou otázkou a dovolanie na nej založené nie je riadne vymedzené. Otázka, či držiteľ bol dobromyseľný a nadobudol nehnuteľnosť vydržaním, je otázkou skutkovou a vo všeobecnej formulácii nepredstavuje vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa § 432 ods. 2 CSP; dovolací súd nemôže za dovolateľa formulovať právne otázky, inak by sa stal treťou inštanciou. Subjekt, ktorý s majetkom štátu iba hospodári, nie je legitimovaný uzavrieť dohodu o urovnaní ohľadne vlastníckeho práva, ktorého spornosť sa týka vlastníctva štátu; zmluvnou stranou takejto dohody by musel byť štát.", "ustanovenia": ["§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "§ 432 ods. 2 CSP", "§ 447 písm. f) CSP", "§ 585 OZ", "§ 37 ods. 1 OZ", "§ 130 ods. 1 OZ", "§ 134 ods. 1 OZ"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "8Co/109/2022", "guid": "ef6eacf9-3db6-40b5-8539-662f5c8bfb3a:2cae6754-1bd1-430c-8bd9-9159da3102ed", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["prípustnosť dovolania", "právna otázka zásadného právneho významu", "vymedzenie dovolacieho dôvodu", "dohoda o urovnaní", "neurčitosť právneho úkonu", "vydržanie", "dobromyseľnosť držby", "určenie vlastníckeho práva"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}