Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 6Cdo/137/2023 1112213758 27. 03. 2025 Mgr. Dušan Čimo ECLI:SK:NSSR:2025:1112213758.2
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu E.. A. V., narodeného X. C. XXXX, L., R. X, proti žalovanej UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., Praha 4 - Michle, Želetavská 1525/1, Česká republika, IČO: 649 48 242, konajúcej prostredníctvom organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, Bratislava, Šancová 1/ A, o zaplatenie 4 392,01 USD s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV (skôr na Okresnom súde Bratislava I) pod sp. zn. 12C/96/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 6. júna 2023 sp. zn. 5Co/189/2022, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozhodol aj v poradí druhým rozsudkom z 23. septembra 2022 č. k. 12C/96/2012-324 tak, že I. zastavil konanie v časti o zaplatenie 2 % úroku z vkladu za rok 2010 a 2011 a za čas od 1. januára 2012 do 21. januára 2012, II. v časti o zaplatenie 4 392,01 USD s úrokom z omeškania vo výške 2 % ročne od 7. mája 2012 do zaplatenia žalobu zamietol a III. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Už tu sa žiada uviesť, že takto rozhodol rovnako ako svojim prvým rozsudkom v tejto veci (z 2. júla 2014 č. k. 12C/96/2012-121), ktorý Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) uznesením z 31. januára 2022 sp. zn. 5Co/156/2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie potom, čo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z 29. septembra 2021 sp. zn. 3Cdo/73/2019 bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu z 30. augusta 2016 sp. zn. 5Co/632/2014 a vec bola na ďalšie konanie vrátená jemu. I tentoraz vychádzal z toho, že žalobca sa na žalovanej domáhal zaplatenia sumy 4 392,01 USD s úrokom z omeškania ako rozdielu vzniknutého po tom, čo 26. januára 2012 predložil žalovanej vkladnú knižku č. XXX-XXXXXXXX so zostatkom 4 402,96 USD, pričom pracovníčka žalovanej v jeho vkladnej knižke uskutočnila úkony, ktorými ju nepoveril s tým, že žalovaná znížila zostatok na vkladnej knižke zo sumy 4 402,96 USD na 10,95 USD. Svoje rozhodnutie tentoraz odôvodnil právne ustanoveniami § 144, § 145 ods. 2 vety prvej a § 146 ods. 1 vety prvej Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“) a §§ 778 a 779 a § 781 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „OZ“); vecne potom nad rámec čiastočného späťvzatia žaloby tým, že aj po zrušení skorších rozhodnutí súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu a zopakovaní dokazovania výsluchom svedkyne H. K. bola najmä výpismi z hlavného bankového systému žalovanej preukázaná iná výška vkladu k 22. februáru 2010, ako je zapísaná vo vkladnej knižke žalobcu (10,95 USD), a v zmysle § 781 ods. 2 OZ bola vyvrátená domnienka o výške vkladu 4 402,96 USD, zapísaná v predmetnej vkladnej knižke k takémuto dňu. Preto keď sa žalobca domáhal zaplatenia vkladu 4 392,01 USD (ako rozdielu súm 4 402,96 USD a 10,95 USD a jednostranného zníženia jeho vkladu žalovanou), jeho žalobu nešlo
považovať za dôvodnú, konštatoval súd prvej inštancie, ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ustanovením § 255 ods. 1 CSP a vecne úspechom žalovanej, ktorej ale v konaní žiadne trovy nevznikli. 2. Odvolací súd i tentoraz na odvolanie žalobcu a to rozsudkom zo 6. júna 2023 sp. zn. 5Co/189/2022 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vo veci samej a v časti trov konania) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Dospel k záveru o neopodstatnenosti odvolania, majúc za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, jeho výsledky správne zhodnotil a dospel tiež k správnym skutkovým aj právnym záverom, ktoré vo svojom rozsudku aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil. V zhode so súdom prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebol sporný výber žalobcom z predmetnej vkladnej knižky ešte 31. marca 2008 práve sumy požadovanej žalobou a následný vklad jej zodpovedajúceho ekvivalentu v niekdajších slovenských korunách (88 543 Sk) rovnaký deň na inú vkladnú knižku (č. účtu XXXXXXXXX), a ak po 31. marci 2008 nedošlo už k žiadnemu ďalšiemu vkladu, k zápisu údajov vo vkladnej knižke 22. februára 2010 (v prospech žalobcu) prišlo pochybením zamestnanca a následne ďalším zápisom z 26. januára 2012 (v neprospech žalobcu) bolo takéto pochybenie napravené, ako to vyplynulo tiež z výsluchu svedkyne H. K., v rámci ktorého bolo objasnené aj fungovanie hlavného bankového systému žalovanej a možnosti zásahov doň. Podľa jeho názoru výsluch svedkyne objasnil i rozdiely medzi hlavným bankovým systémom žalovanej CORE a jeho podsystémom pre vkladné knižky CAK vrátane možností manuálneho zadávania údajov do nich (resp. len do podsystému) a z tohto dôvodu nešlo prijať odvolacie námietky žalobcu o zmenách v procesnej obrane žalovanej. Záverom odvolací súd k námietke neplatnosti úkonu zápisu nesprávneho zostatku vo vkladnej knižke žalobcu, spôsobeného žalovanou z dôvodu omylu a nemožnosti dovolávania sa neplatnosti žalovanou konštatoval, že zápis do vkladnej knižky nie je právny úkon. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a vecne úspechom žalovanej a nedostatkom jej vzniku trov. 3. Aj proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej tiež „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť tentoraz vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. e) aj f) CSP a opätovne tiež z § 421 ods. 1 písm. b) rovnakého zákona. Zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. e) CSP podľa dovolateľa založilo rozhodovanie vylúčenými sudcami, ktorých zaujatosť namietal hneď po ostatnom rozhodnutí dovolacieho súdu a osobitne pre jeho konštatovania o nezákonnostiach, pre ktoré došlo k zrušeniu predchádzajúceho rozsudku odvolacieho súdu, tu nešlo len o výčitku procesného postupu. K vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP potom prišlo jednak presunom povinností uložených najvyšším súdom odvolaciemu súdu na súd prvej inštancie, najmä ale neodstránením kardinálneho pochybenia spočívajúceho v predložení listín žalovanej v rozsahu 93 strán textu krátko pred rozhodnutím bez možnosti žalobcu adekvátne reagovať a v akceptovaní dokazovania za pomoci takéhoto dôkazu; opätovným vypočúvaním svedkyne, ktorej kompetencia na odpovede relevantné pre rozhodnutie je už po presune na inú pracovnú pozíciu diskutabilná a napokon tiež tým, že odvolací súd opäť opomenul vyporiadať sa (riadne) s jeho odvolacími námietkami. Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, že zápis vo vkladnej knižke nie je právnym úkonom a z tohto dôvodu zotrval aj na námietkach nemožnosti dovolávania sa omylu žalovanou a premlčania zodpovedajúceho práva. Opakovane potom mal za to, že je potrebné vo verejnom záujme zaujať stanovisko k otázke, „či zákonom ustanovenú právnu domnienku správnosti bankou vykonaných zápisov vo vkladnej knižke (§ 781 ods. 2 OZ) možno vyvrátiť púhym účtovníctvom, vedeným jednou stranou sporu bez ingerencie alebo možnosti kontroly zo strany vkladateľa“. Navrhol, aby najvyšší súd vo veci sám rozhodol tak, že napadnuté rozsudky (vo veci samej) zmení a jeho žalobe vyhovie. 4. Žalovaná navrhla dovolanie odmietnuť ako neprípustné, prípadne ho zamietnuť ako nedôvodné. Podľa nej skoršie dôvody zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP boli odstránené, nakoľko v konaní pred nižšími súdmi po ostatnom rozhodnutí dovolacieho súdu bolo žalobcovi umožnené realizovať jeho procesné práva a do práva na spravodlivý proces nepatrí právo žalobcu, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi závermi. 5. Najvyšší súd sa už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci (v uznesení sp. zn. 3Cdo/73/2019) nad rámec genézy sporu zaoberal aj posunmi v nazeraní na problém prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP ako vo všeobecnosti, tak aj v tejto konkrétnej veci (so zreteľom k rozhodnutiam svojim i Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „ústavný
súd“). Pretože aj tentoraz dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z oboch zákonom poznaných dovolacích dôvodov [a v ich rámci tiež hneď z niekoľkých - tu konkrétne troch - dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. e) a f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP]; dovolací súd bol opätovne konfrontovaný s otázkou posúdenia existencie všetkých dovolaním uplatnených dôvodov prípustnosti dovolania, v súlade s logikou procesnej úpravy však v poradí priradenom im chronológiou príslušných ustanovení zákona. 6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas, t. j. v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech boli vydané napádané rozhodnutia oboch nižších súdov (§ 424 CSP), tentoraz bez zastúpenia advokátom, na ktorej podmienke ale v tomto prípade (rovnako ako na spísaní dovolania advokátom) pre zákonom požadované právnické vzdelanie samotného dovolateľa nebolo potrebné trvať [§ 429 ods. 2 písm. a) CSP], bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. 7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach §§ 420 a 421 CSP. 8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak (o. i.) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd [písmeno e)] a/alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [písmeno f)]. 9. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. K časti dovolania opieranej o § 420 písm. e) CSP 10. Podľa § 49 ods. 1 CSP sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti; podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie a napokon podľa odseku 3 tu citovaného paragrafu aj zákona dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. 11. Z obsahu spisu (predovšetkým podania žalobcu zo 16. decembra 2021 na č. l. 283 až 285 spisu) je zrejmé, že žalobca v súvislosti s namietaním zaujatosti sudcov tvoriacich vec prejednávajúci senát odvolacieho súdu neuviedol (a tým skôr nedoložil) žiaden zákonom predpokladaný pomer týchto sudcov uvedený v ustanovení § 49 ods. 1 alebo 2 CSP, zakladajúci odôvodnené pochybnosti o ich nezaujatosti (či prinajmenšom niektorého z takýchto sudcov). Niet tu žiadnej pochybnosti, že dôvodom uplatnenia námietky zaujatosti boli len nesprávnosti v postupe, vytknuté odvolaciemu súdu (a takto aj zboru sudcov podieľajúcich sa v tomto konkrétnom prípade na rozhodovaní sporu za účasti žalobcu v druhej inštancii) v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu pri predchádzajúcom (ostatnom) zaoberaní sa touto vecou; tie však spôsobilým dôvodom vylúčenia sudcov nie sú a na tom nie je spôsobilá nič zmeniť ani argumentácia zásahom takto nielen do procesných práv, ale aj do práva na súdnu ochranu garantovaného základným zákonom štátu. Preto za správne bolo treba považovať nepredloženie spisu odvolacím súdom na rozhodovanie o námietke najvyššiemu súdu (§ 53 ods. 3 CSP) a následné rozhodovanie odvolacieho súdu v merite veci. K časti dovolania opieranej o § 420 písm. f) CSP 12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP [tak ako i podľa každého iného písmena vrátane už vyššie rozoberaného písmena e)] nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie
(záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017 a 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v tomto prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti. 13. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej došlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes ešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu porovnaj R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 14. K jednotlivým čiastkovým námietkam žalobcu, týkajúcim sa postupov odvolacieho súdu (resp. pred ním aj súdu prvej inštancie), ktorými malo dôjsť k založeniu tvrdenej vady zmätočnosti, tak ako boli reprodukované v príslušnej časti bodu 3 tohto odôvodnenia zhora, sa žiada uviesť nasledovné: 15. Presun povinností uložených najvyšším súdom odvolaciemu súdu na súd prvej inštancie je síce z pohľadu práva na bezprieťahový proces opatrením nemilým, ak však k nemu príde bez vybočenia zo zákonného rámca pre taký postup (tu porovnaj najmä § 390 CSP), porušenie práva na spravodlivý proces nemôže spôsobiť už len preto, že strane sporu sa takto dostane ďalších takých príležitostí na realizáciu jej procesných práv, ktorých by nebyť zrušenia aj prvoinštančného rozhodnutia, už nebolo. 16. Tvrdený nedostatok nápravy pochybenia spočívajúceho v neposkytnutí žalobcovi dostatočného priestoru na oboznámenie sa s objemným súborom listín predloženým žalovanou a to bezprostredne pred skorším rozhodovaním vo veci mal význam postupu súdu na ujmu práva strany na spravodlivý proces práve a len v konkrétnych „časových súradniciach“, ktoré sú už dnes minulosťou a ktoré v spojitosti so zrušením najskôr rozhodnutia odvolacieho súdu súdom dovolacím a následne i rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom žalobcovi potrebný (skôr neposkytnutý) priestor zaručili (v súvislosti s čím je inak už bez právneho významu, či ten, kto bol skorším nesprávnym postupom súdu dotknutý, neskôr poskytnutý priestor aj reálne využil). 17. Opätovné vypočúvanie svedkyne v osobe zamestnankyne žalovanej (súdom prvej inštancie) po jej presune na inú pracovnú pozíciu a spochybňovanie relevancie takej svedeckej výpovede bolo otázkou hodnotenia dôkazov a možnosti vyvodzovania z nich (nižšími súdmi) urobených skutkových zistení, námietka relevancie takéhoto dôkazu pre vzťah jeho producenta k jednej strane sporu by však zjavne mohla prísť aj vtedy, ak by k presunu na inú pracovnú pozíciu a k odchodu z miesta s potenciálom viesť k užitočným poznatkom neprišlo. 18. K opätovnej výhrade žalobcu, týkajúcej sa vyporiadania odvolacieho súdu (riadne) s odvolacími námietkami, potom možno uviesť, že v tomto prípade ide o otázku objektívnej a subjektívnej uspokojivosti argumentácie, vo vzťahu ku ktorej už aj ústavný súd uzavrel, že princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť a súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/2005). Otázkou s významom pre rozhodnutie v prejednávanej veci bola otázka uplatnenia domnienky (prezumpcie) správnosti údajov zapísaných vo vkladnej knižke a vyvracania takejto domnienky a navzdory evidentnej možnosti namietať objektívnu uspokojivosť odôvodnenia jedného či druhého možného záveru prakticky kedykoľvek (stále a bez obmedzenia) a uvedomovaniu si rezerv v argumentácii bolo treba po praktickom vyčerpaní priestoru pre dokazovanie a chápaní argumentácie z rozhodnutí nižších súdov (potvrdzovaného rozsudku súdu prvej inštancie a potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu v kompletizujúcej jednote - ako celku) prijať záver, že to, čo bolo pre výsledok sporu rozhodujúce, nižšie súdy odôvodnili dostatočne.
19. Podľa § 781 ods. 2 OZ ak nie je preukázaná iná výška vkladu, je rozhodujúci zápis vo vkladnej knižke. 20. Žalobcovi síce treba prisvedčiť v tom, že ustanovenie považované ním a tiež nižšími súdmi za takpovediac kľúčové zakotvuje domnienku správnosti zápisu údajov o výške vkladu vo vkladnej knižke s možnosťou preukázania inej výšky vkladu, práve v tom, ktorý zápis by mal byť z uvedeného uhla pohľadu relevantným, však už so žalobcom súhlasiť nešlo. Ak totiž v dôsledku počínaní oboch strán sporu v čase predchádzajúcom inkriminovaným zápisom, od ktorých žalobca odvodzoval aj žalobou uplatnený nárok (vrátane toho postupu žalovanej neskôr namietaného žalobcom, ktorým došlo ku korekcii skorších zápisov vo vkladnej knižke) ostatné zápisy opierané žalovanou o údaje z jej účtovníctva (bankových systémov) boli svedectvom správnosti žalobcom popieraného stavu, bol to práve žalobca, ktorý mal povinnosť produkovať dôkazy o takých svojich bankových operáciách, ktorými by svoju verziu o existencii jeho úspor vo výške presného dvojnásobku sumy ním požadovanej a zároveň prevedenej 31. marca 2008 z dolárového účtu na korunový, urobil pravdepodobnejšou než verziu žalovanej, podľa ktorej k zmene zápisu zo stavu žalobcovi konvenujúceho na naopak nevyhovujúci došlo omylom a jeho neskoršou nápravou. 21. Toto bolo jadro argumentácie s ambíciou presvedčiť o správnosti aj objektívnej uspokojivosti dôvodov poskytnutých na podporu riešenia zvoleného nižšími súdmi, pokiaľ tieto z nesporného preloženia práve sumy požadovanej žalobou žalobcom z dolárovej vkladnej knižky na inú korunovú vkladnú knižku a zo stavu nepreukázania takých vkladov na predmetnú (dolárovú) vkladnú knižku po 31. marci 2008, ktoré by buď v súčte alebo jednotlivo spôsobili doplnenie skoršieho úbytku na pôvodný stav, vyvodili záver o správnosti ostatného zápisu (potvrdzujúceho zostatok, ktorý požiadavku zo žaloby činil bezzákladnou). 22. Dovolaciemu súdu preto neostávalo iné, než konštatovať, že aj výskyt vady tzv. zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP bol dovolaním tentoraz namietaný neopodstatnene. K časti dovolania opieranej o § 421 ods. 1 písm. b) CSP 23. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP má osobitný význam vzájomný vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. 24. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP (bez ohľadu na písmeno) môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine či iného predpisu hmotného práva), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Predmetná otázka (s významom pre rozhodnutie odvolacieho súdu) musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky v dovolaní nenastolené a nepomenované, ale i otázky len akademickej povahy (bez možnosti ovplyvnenia tým či oným spôsobom ich riešenia spôsobu rozhodnutia) nemajú z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia relevanciu. 25. Pri vyjdení z tejto úvahy potom treba uviesť, že žalobca dovolaním síce formuloval svoje postoje k celému radu (aj právnych) aspektov posudzovanej veci, celkom jednoznačne však tú otázku, na ktorej vyriešení podľa jeho názoru záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorú zároveň odvolací súd mal vyriešiť nesprávne, nesformuloval. To platilo aj u otázok týkajúcich sa dohľadových oprávnení Národnej banky Slovenska či odvolacím súdom uzavretej nemožnosti posudzovania zápisu vo vkladnej knižke ako právneho úkonu, keďže v tejto časti mala argumentácia odvolacieho súdu len povahu reakcie na námietku z odvolania a doplnkovú k ťažiskovej argumentácii o preukázanej správnosti ostatného zápisu vo vkladnej knižke (takže akákoľvek do úvahy prichádzajúca odpoveď na túto otázku by na spôsobe rozhodnutia v tejto veci sama osebe nemohla nič zmeniť). 26. V časti opieranej o ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP preto podľa názoru dovolacieho súdu nešlo usúdiť na vymedzenie dovolacieho dôvodu spôsobom predpokladaným ustanoveniami §§ 431 až 435 CSP. 27. Dovolací súd preto dovolanie odmietol v časti tvrdiacej zmätočnosť ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP a v časti tvrdiacej nesprávne právne posúdenie veci podľa § 447 písm. f) CSP.
28. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania v takýchto prípadoch dovolací súd síce neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP), tu sa však žiada urobiť výnimku a uviesť, že výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil (procesne) žalobca a žalovanej v ňom vznikli trovy prinajmenšom na poštovnom, preto bolo namieste rozhodnutie podľa § 438 ods. 1, § 256 ods. 1 per analogiam a § 262 ods. 1 CSP spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto uznesenia. 29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.