Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 4Obdo/11/2023 4407209639 22. 08. 2024 JUDr. Gabriela Mederová ECLI:SK:NSSR:2024:4407209639.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Mederovej a členiek senátu Lenky Praženkovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcu STAMAF, s.r.o., so sídlom Bajčská č. 1, 940 61 Nové Zámky, IČO: 36 548 481, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Gancznerom, so sídlom Tajovského 6, 940 02 Nové Zámky, proti žalovaným 1/ B. U., nar. X. W. XXXX, bytom XXX XX Q. č. XXX, 2/ O. W. U., nar. XX. R. XXXX, bytom XXX XX Q. č. XXX, obidvaja zastúpení Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., so sídlom Pribinova 9, 940 02 Nové Zámky, IČO: 36 813 401, o zaplatenie 15.004,94 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 16C/34/2008, v konaní o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob/128/2018-987 z 2. februára 2021 v spojení s opravným uznesením č. k. 15Cob/128/2018-1130 z 26. januára 2023, takto rozhodol: I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob/128/2018-987 z 2. februára 2021 vo výroku I. a II. v spojení s opravným uznesením č. k. 15Cob/128/2018-1130 z 26. januára 2023 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. II. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu proti výroku III. rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob/128/2018-987 z 2. februára 2021 v spojení s opravným uznesením č. k. 15Cob/128/2018-1130 z 26. januára 2023, o d m i e t a. odôvodnenie: 1. Okresný súd Nové Zámky ako súd prvej inštancie (ďalej tiež ako „prvoinštančný súd“) v poradí tretím rozsudkom č. k. 16C/34/2008-874 zo dňa 12. apríla 2018 uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 15.004,94 eura, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 903,82 eura od 20. júna 2007 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 3,3 % ročne zo sumy 9.124,83 eura od 27. septembra 2007 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,22 % ročne zo sumy 496,96 eura od 27. septembra 2007 do zaplatenia, všetko do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok). Žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, a to v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o výške náhrady trov konania a ktoré vydá po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (III. výrok). Žalovaným 1. a 2. rade zároveň uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania, rovnako v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o výške náhrady trov odvolacieho konania a ktoré vydá po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (IV. výrok). Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania o nariadenie predbežného opatrenia a náhradu trov odvolacieho konania o nariadenie predbežného opatrenia v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o výške náhrady trov konania a trov odvolacieho konania a ktoré vydá po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (V. výrok). Rovnako žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Nové Zámky trovy štátu v sume 51,14 eura, do 15 dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (VI. výrok). Napokon svojím posledným výrokom uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Nové Zámky trovy štátu v sume 303,50 eura, do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (VII. výrok). 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 48 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 121 ods. 3, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 458 ods. 1, § 488, § 489, § 514 ods. 2, § 631, § 632, § 633 ods. 1, § 634 ods. 1, 2, § 644, § 645 ods. 1, 2, § 646 ods. 1, 2, § 647, § 648 ods. 1, 2 a § 649 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež len „OZ“), ďalej ustanovením § 1 Obchodného zákonníka (ďalej tiež len „ObchZ“) a v časti trov konania s poukazom na § 255, § 259, § 354 a § 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 3. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku vyplýva, že predmetom konania po spojení veci vedenej pod sp. zn. 14Cb/229/2007 s vecou sp. zn. 16C/34/2008, a to uznesením č. k. 16C/34/2008-170 z 1. októbra 2008, bola žaloba žalobcu o zaplatenie sumy 20.540,13 eura s príslušenstvom. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 16C/34/2008-626 zo dňa 6. mája 2014 tak, že žalovaných zaviazal zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 20.540,13 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.363,56 eura od 20. júna 2007 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 3,3 % ročne zo sumy 9.124,83 eura od 27. septembra 2007 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,22 % ročne zo sumy 496,96 eura od 27. septembra 2007 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a súčasne im uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Nové Zámky trovy štátu v sume 354,56 eura. Voči rozhodnutiu podali odvolanie žalovaní, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením č. k. 15Cob/121/2014-685 z 10. marca 2015 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 16C/34/2008-721 z 27. augusta 2015 tak, že žalovaných zaviazal zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 15.203,52 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.363,56 eura od 20. júna 2007 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 3,3 % ročne zo sumy 9.124,83 eura od 27. septembra 2007 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,22 % ročne zo sumy 496,96 eura od 27. septembra 2007 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol a žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet právnej zástupkyne žalobcu trovy konania v sume 5.267,50 eura a trovy odvolacieho konania v sume 423,30 eura, súčasne im uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Nové Zámky trovy štátu v sume 303,50 eura a ďalšie trovy v sume 51,14 eura; o trovách konania o nariadenie neodkladného opatrenia rozhodol tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal. Voči rozhodnutiu podali odvolania žalobca a žalovaní, o ktorých rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 15Cob/1/2016-778 z 29. septembra 2016 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; dôvodom zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bola zmätočnosť a nepreskúmateľnosť prvoinštančného rozsudku, z dôvodu ktorého súdu prvej inštancie uložil povinnosť na základe vykonaných dôkazov ustáliť skutkový stav veci a vec právne posúdiť tak, aby bolo zrejmé, ako k výroku dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. 4. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami bola uzavretá písomná zmluva o dielo zo dňa 8. júla 2005, predmetom ktorej bola realizácia hrubej stavby rodinného domu v obci Q. na parcelách č. XXX/X a č. XXX/X s tým, že táto stavba mala byť ukončená do 31. decembra 2005. Cena diela bola dohodnutá vrátane DPH v sume 76.683,89 eura (2.310.179,-- Sk), ktorú žalovaní žalobcovi uhradili. Podľa článku V. bod 5.2. zmluvy o dielo sa strany dohodli, že zmena ceny predmetu zmluvy je možná iba za vykonané naviac práce, ktorých potreba vznikla počas realizácie stavby a ktoré budú vyšpecifikované v dodatku k tejto zmluve a doložené položkovitým rozpočtom zhotoviteľa, pričom požiadavka objednávateľa na naviac práce bude zapísaná do stavebného denníka a odsúhlasená stavebným dozorom; v prípade, že zhotoviteľ vykoná naviac práce bez odsúhlasenia objednávateľa, objednávateľ ich nebude akceptovať. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi stranami došlo k ďalším ústnym zmluvám o dielo, na základe ktorých sa strany sporu dohodli na vykonaní ďalších prác na rodinnom dome. Skutočnosť, že medzi stranami bolo dohodnuté vykonanie ďalších prác na dome žalovaných v 1. a 2. rade, bola zrejmá z listu právneho zástupcu žalovaných v 1. a 2. rade zo dňa 2. apríla 2007, v ktorom sa uvádza, že v mesiaci január 2006 boli medzi spoločnosťou STAMAF, s.r.o., a objednávateľmi stavby dohodnuté ďalšie práce na stavbe rodinného domu, ktoré spočívali v zhotovení vnútorných omietok, podláh, zateplenia a vonkajšieho náteru domu a mali byť dokončené najneskôr do júla 2006. Z listu ďalej vyplýva, že napriek viacerým výzvam neboli vady riadne odstránené, a preto žalovaní ako objednávatelia v súlade s ust. § 546 ObchZ odstupujú s okamžitou účinnosťou od zmluvy o dielo uzavretej medzi objednávateľmi
a spoločnosťou STAMAF, s.r.o., dňa 8. júla 2005 vrátane všetkých jej ústne dohodnutých dodatkov. Neobstojí preto obrana žalovaných, že práce, t. j. zhotovenie vnútorných omietok, podláh, zateplenia a vonkajšieho náteru domu neboli stranami dohodnuté a tvrdenie žalovaných, že tieto práce boli vykonané bez právneho dôvodu, považoval súd prvej inštancie za nedôvodné, keďže tieto ďalšie zmluvy neboli dodatkami k pôvodnej zmluve o dielo, ale išlo o samostatné zmluvy uzavreté stranami sporu. Odstúpenie od zmluvy zo strany žalovaných posúdil súd prvej inštancie ako neplatné podľa § 636 a § 642 OZ, pretože diela podľa zmluvy o dielo alebo ďalších dohodnutých zmlúv o dielo boli už vykonané a žalovaní si mohlo uplatňovať práva zo zodpovednosti za vady zo zmluvy o dielo. 5. Prvoinštančný súd poukázal na to, že žalobca na základe zmlúv o dielo za vyhotovenie diela vystavil žalovaným dňa 28. marca 2007 faktúru č. 2007/10 v sume 284.983,60 Sk, ktorá predstavovala práce naviac z dôvodu chýb v projektovej dokumentácií, pričom výkaz prác bol oznámený objednávateľovi v dňoch 19. júla 2005, 24. augusta 2005, 17. septembra 2005 a 14. októbra 2005. Vystavenú faktúru žalovaní neuhradili. Žalobca žiadal zaplatiť aj faktúru č. 2007/11 vystavenú dňa 28. marca 2007 v sume 27.228,40 Sk; išlo o práce za vybudovanie vodovodu od hlavného vedenia po vodomernú šachtu vrátane vybudovania vodomernej šachty, ktorú faktúru žalovaní taktiež nezaplatili. Žalobca požadoval aj úhradu časti faktúry č. 2006/21 zo dňa 30. januára 2006, ktorou bola fakturovaná sumu 551.645,90 Sk za vonkajšie omietky, vonkajšie dlažby a vonkajšie lešenie, z ktorej žalovaní neuhradili 274.894,50 Sk a zároveň požadoval aj úhradu faktúry č. 2007/31 zo dňa 9. júla 2007 v sume 14.971,40 Sk za výkopy rýh a jám, ktorú žalovaní nezaplatili. Okrem úhrady faktúr č. 2007/10 a č. 2007/11 v celkovej sume 312.212,-Sk požadoval aj úroky z omeškania za oneskorené zaplatenie týchto faktúr, ktoré ku dňu 19. júna 2007 vyčíslil v sume 5.004,-- Sk. Žalobca sa žalobou, pôvodne vedenou pod sp. zn. 14Cb/229/2007, domáhal úhrady nedoplatku faktúry č. 2006/21 v sume 224.894,50 Sk, ktorou bola fakturovaná suma 724.894,50 Sk a úhrady faktúry č. 2007/21 v sume 14.971,40 Sk, a to aj spolu s úrokmi z omeškania vyčíslené ku dňu 27. septembra 2007 zo sumy 289.865,90 Sk v sume 11.710,-- Sk. 6. Súd prvej inštancie predmetný právny vzťah posúdil ako občianskoprávny podľa § 1 ods. 2 a § 631 a nasl. OZ, keďže žalovaní neboli podnikateľmi podľa príslušných predpisov. Medzi stranami nemohlo ísť o obchodnoprávny vzťah, ale o vzťah podľa Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že strany sporu uzatvorili zmluvu o dielo podľa Obchodného zákonníka. Celková hodnota hrubej stavby rodinného domu spolu so všetkými fakturovanými sumami podľa žalobcu predstavovala sumu 3.895.564,50 Sk, z ktorej žalovaní neuhradili žalovanú sumu 618.791,90 Sk. Zo znaleckého posudku znalca Ing. Ľubomíra Vnuka, v znení dodatku č. 1 vyplýva, že celková cena za vykonané práce na výstavbe rodinného domu, vrátane prác vykonávaných na základe písomnej zmluvy o dielo a zmlúv o dielo uzavretých medzi stranami ústne, predstavuje 3.734.794,20 Sk a žalovaní podľa záverov znaleckého posudku by mali žalobcovi doplatiť 411.169,-- Sk, t. j. 13.648,31 eura. Vady č. 1, 3, 4 a 5 vrátane nedokončených omietok predstavujú sumu 7.146,60 Sk a náklady na odstránenie vady marmolitovej omietky so zateplením a jej predstavujú sumu 56.000,-- Sk. Súd prvej inštancie považoval za oprávnenú námietku žalobcu, že vykonal práce naviac v súvislosti s nesprávnym osadením stavby do terénu, ktoré práce bolo nevyhnutné vykonať a tieto boli fakturované faktúrou č. 2007/10. Podľa názoru súdu prvej inštancie išlo o dohodnuté práce, bez ktorých by výstavba rodinného domu nemohla pokračovať. Uvedená skutočnosť bola zapísaná do stavebného denníka. Súd prvej inštancie preto vychádzal z ceny, ktorú uviedol znalec Ing. Vnuk v znaleckom posudku, t. j. zo sumy 3.734.794,20 Sk a vychádzal tiež z toho, že žalovaní zaplatili žalobcovi za vykonané práce sumu 3.293.487,-- Sk, pričom znalec nesprávne uvádzal v znaleckom posudku sumu 3.323.625,22 Sk. Rozdiel medzi sumou 3.734.794,20 Sk a sumou 3.293.487,-- Sk predstavuje 441.307,20 Sk (14.648,72 eura), ktorá zodpovedá nedoplatku žalovaných za vykonané práce. Súd prvej inštancie preto s poukazom na § 634 OZ žalobe vyhovel a žalovaných zaviazal k zaplateniu sumy celkom 15.004,94 eura, pozostávajúcej zo sumy 14.648,72 eura, ktorá predstavuje nedoplatok za vykonané práce, ďalej zo sumy 14,47 eura za oneskorené zaplatenie faktúry č. 2007/11, zo sumy 5,18 eura za oneskorené zaplatenie faktúry č. 2007/31 a zo sumy 336,57 eura za oneskorené zaplatenie faktúry č. 2006/21. Súd prvej inštancie zároveň vyslovil názor, že žalobca faktúrou č. 2007/10 fakturoval práce naviac, ktoré neboli v zmysle článku V. bod 5.2. zmluvy o dielo odsúhlasené objednávateľom. Žalobca túto skutočnosť v priebehu celého konania nepreukázal, preto žalobcovi nepriznal úroky z omeškania požadované v súvislosti s nezaplatením uvedenej faktúry, t. j. sumu 151,63 eura (4.568,-- Sk). Tvrdenie žalobcu, že medzi stranami bol uzavretý dodatok č. 1, ktorým boli dohodnuté práce vyfakturované faktúrou č. 2007/10, podľa súdu neobstojí. Vo vzťahu k výhradám žalovaných ku kvalite vykonaných prác súd prvej inštancie uviedol, že žalovaní mali právo v zmysle ustanovenia § 649 OZ tieto si uplatniť u žalobcu a domáhať sa ich odstránenia. V prípade, ak by k odstráneniu vád nedošlo, žalovaní mali
možnosť domáhať sa práv zo zodpovednosti za vady diela na súde, k čomu ale nedošlo, preto súd na závery znalca ohľadne vád diela neprihliadol. 7. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie považoval nárok uplatnený žalobcom za dôvodný v rozsahu 15.203,56 eura, ktorá pozostávala z hodnoty stavebných prác v sume 14.648,72 eura a úrokov z omeškania v sume 554,80 eura za neuhradené faktúry. Okrem toho priznal žalobcovi aj úrok z omeškania od splatnosti jednotlivých faktúr, pričom tieto úroky priznal v prípade sumy 9.124,83 eura a sumy 496,96 eura vo výške požadovanej žalobcom, ktorá bola uplatnená v nižšej ako zákonom stanovenej výške, pretože bol viazaný žalobou. Vo zvyšku žalobu zamietol. 8. O náhrade trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi, ktorý bol úspešný v rozsahu 75 % a neúspešný v rozsahu 25 %, priznal náhradu týchto trov. O trovách konania o nariadenie predbežného opatrenia a o trovách odvolacieho konania o nariadenie neodkladného opatrenia rozhodol súd prvej inštancie tak, že náhradu týchto trov priznal žalovaným, ktorí boli v tomto konaní úspešní, pretože návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov štátu, ktoré boli vynaložené na náklady za znalecké dokazovanie v celkovej výške 804,56 eura (538,44 eura + 266,12 eura), pričom žalovaní zaplatili zálohu na znalecké dokazovanie 300,-- eur a žalobca 150,-- eur. Súd prvej inštancie vychádzal z výsledku sporu a žalobcu zaviazal zaplatiť 1-nu trov štátu, t. j. sumu 51,14 eura a žalovaných 3-ny trov štátu, t. j. 303,50 eura. 9. Proti rozsudku prvoinštančného rozsudku v celom rozsahu podali odvolanie žalovaní z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP. Keďže Krajský súd v Nitre ako súd odvolací po predložení veci za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní bol toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie § 451 ods. 1 a 2 OZ, ktoré pri doterajšom rozhodovaní súdu prvej inštancie nebolo použité a odvolací súd ho pre rozhodnutie vo veci považoval za rozhodujúce, v zmysle § 382 CSP vyzval sporové strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Odvolací súd následne po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj postupu, ktorý rozhodnutiu predchádzal, prvoinštančný rozsudok v napadnutej časti I. výroku podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol. Rovnako zmenil odvolaním napadnutý rozsudok v napadnutej časti III. výroku tak, že žalovaní majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %; v napadnutej časti VI. a VII. výroku napadnutý rozsudok zmenil tak, že štát má právo na náhradu trov proti žalobcovi v rozsahu 100 %. V napadnutej časti V. výroku rozsudok ako vecne správny potvrdil a odvolanie žalovaných proti II. výroku napadnutého rozsudku podľa § 386 písm. b) CSP odmietol. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP. 10. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalovaní v podanom odvolaní namietali nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie argumentujúc tým, že súd prvej inštancie rozhodoval po tom, čo bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené uznesením Krajského súdu v Nitre z 29. septembra 2016 sp. zn. 15Cob/1/2016, v ktorom odvolací súd vyslovil právny záver, v zmysle ktorého nebolo preukázané uzatvorenie dodatkov k zmluve o dielo, pretože nemal preukázané, že by došlo k dohode o základných náležitostiach zmluvy o dielo. Súd prvej inštancie sa bez toho, aby nastala zmena v dôkaznej situácii, na základe ktorej by bolo možné konštatovať preukázanie uzatvorenia ďalších zmlúv o dielo, resp. dodatkov k zmluve, odchýlil od právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení. Podľa názoru žalovaných práce, ktoré boli zhotovené nad rámec písomnej zmluvy o dielo, je možné posúdiť len podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, pričom namietali, že výške bezdôvodného obohatenia nezodpovedá suma uvedená na faktúrach, ktorými žalobca práce mimo rámca zmluvy o dielo fakturoval. 11. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetom konania je žaloba o zaplatenie tzv. naviac prác na stavbe rodinného domu žalovaných v obci Q. na parcelách č. XXX/X a č. XXX/X, ktoré nadväzovali na hrubú stavbu zhotovenú žalobcom na základe písomnej zmluvy o dielo zo dňa 8. júla 2005 uzavretej podľa § 536 a nasl. ObchZ. Dohodnuté práce sa žalobca zaviazal podľa zmluvy o dielo ukončiť do 31. decembra 2005. Odvolací súd citoval čl. V. body 5.1, 5.2 zmluvy o dielo, čl. VI. body 6.1, 6.3 zmluvy dielo, čl. IX. body 9.5, 9.7 a 9.8 zmluvy o dielo a čl. XII body 12.1 a 12.2 zmluvy o dielo. 12. V konaní odvolací súd nemal za sporné, že žalovaní v plnej výške uhradili cenu podľa zmluvy o dielo. Žalobca v podanom návrhu a aj v priebehu konania opakovane tvrdil, že sa so žalovanými ústne dohodol
na dodatkoch č. 1 a 2 k zmluve o dielo, na základe ktorých vykonal ďalšie práce na rodinnom dome špecifikované v súpisoch prác, ktoré sú súčasťou faktúr č. 2007/10, č. 2007/11, č. 2006/21 a č. 2007/31, ktorých zaplatenie si spolu s úrokmi z omeškania od žalovaných nárokoval. Žalovaní sa zaplateniu žalovanej pohľadávky bránili predovšetkým tvrdením, že so žalobcom žiadny písomný dodatok k zmluve o dielo neuzatvorili a obsah ďalších ústnych dojednaní je sporný. Poukazovali tiež na vady, ktoré sa na zhotovenom diele vyskytli. Súd prvej inštancie právny vzťah strán sporu vyhodnotil ako občianskoprávny vzťah založený ďalšími ústnymi zmluvami o dielo podľa § 631 a nasl. OZ. V tomto smere odvolací súd už vo svojom v poradí druhom (zrušujúcom) uznesení č. k. 15Cob/1/2016-778 zo dňa 29. septembra 2016 konštatoval, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že sa sporové strany ústne dohodli na uzavretí ďalšej zmluvy o dielo a že právne úvahy týkajúce sa vád diela a odstúpenia od zmluvy sú pre posúdenie dôvodnosti žalovanej pohľadávky právne bezvýznamné; vyslovil, že v konaní bolo potrebné zisťovať, čo presne žalobca nad rámec písomnej zmluvy o dielo zo dňa 8. júla 2005 pre žalovaných vykonal, aká je výsledná cena týchto prác a materiálov (odborné otázky) a v akom rozsahu bola žalovanými uhradená (právna otázka). Vo vzťahu k zodpovedaniu relevantných odborných otázok odvolací súd uviedol, že tie zo znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. Ľubomírom Vnukom explicitne nevyplývajú, pričom znalec v časti výpočtu nákladov na zhotovenie tzv. naviac prác vychádzal len z porovnania fakturácie žalobcu so skutočnosťou a nie z podrobného položkovitého rozpočtu, ktorý, ako sám uviedol, by bol časovo a finančne náročný. Odvolací súd ďalej uviedol, že pri absencii zmluvného záväzku medzi sporovými stranami týkajúceho sa tzv. naviac prác nemožno vychádzať z ceny diela, ktorá bola dohodnutá v písomnej zmluve o dielo z 8. júla 2005, uzatvorenej podľa § 536 a nasl. ObchZ, z dôvodu ktorého sa na ňu vzťahoval režim Obchodného zákonníka. Podľa neho by sa posudzovalo aj odstúpenie žalovaných od zmluvy, ak by nároky vyplývajúce z tejto zmluvy boli predmetom konania. V posudzovanom prípade bolo potrebné zistiť, aká je hodnota vykonaných tzv. naviac prác, o ktorú sa žalovaní bezdôvodne obohatili a ktorá nemusí korešpondovať s cenou, ktorá bola dohodnutá v zmysle zmluvy o dielo. Odvolací súd ďalej pokračoval konštatovaním, že s právnou kvalifikáciou vzťahu, ktorý existoval medzi sporovými stranami, súvisí aj vznik práva žalobcu na úroky z omeškania. Súd prvej inštancie napriek právnemu názoru odvolacieho súdu vyslovenom v jeho zrušujúcom uznesení označenom vyššie, sa týmto neriadil a dospel k záveru, že medzi stranami sporu došlo k ďalším ústnym zmluvám o dielo, ktorými sa dohodli na vykonaní ďalších prác na predmetnom rodinnom dome a ktoré nemali písomnú formu s tým, že medzi stranami sporu išlo o občianskoprávny vzťah. Vychádzal z ceny uvedenej v znaleckom posudku Ing. Vnuka, t. j. zo sumy 3.734.794,20 Sk, z ktorej žalovaní uhradili 3.293.487,-- Sk, preto nedoplatok žalovaných za vykonané práce predstavuje 441.307,20 Sk (14.648,72 eura). Podľa názoru odvolacieho súdu však v konaní naďalej zostalo sporným, čo presne žalobca nad rámec písomnej zmluvy o dielo z 8. júla 2005 pre žalovaných vykonal a sporným zostala aj výsledná cena týchto prác a materiálov a v akom rozsahu bola žalovanými uhradená. V tomto smere bolo potrebné ustáliť, aká bola hodnota vykonaných tzv. naviac prác, o ktorú sa žalovaní bezdôvodne obohatili, keďže táto nemusí korešpondovať s cenou, ktorá bola v zmysle predmetnej zmluvy o dielo dohodnutá. Napriek tomuto záveru odvolacieho súdu v uznesení č. k. 15Cob/1/2016-778, súd prvej inštancie tak nepostupoval a vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu sa neriadil. Odvolací súd sa nestotožnil ani s právnym názorom súdu prvej inštancie spočívajúcim v tom, že medzi stranami sporu išlo o občianskoprávny vzťah, pretože zo zmluvy o dielo jednoznačne vyplýva dohoda strán sporu o aplikácii Obchodného zákonníka, preto bolo potrebné zmluvný vzťah posudzovať ako obchodnoprávny vzťah a nadväznosti na to posudzovať aj vznik nároku žalobcu na vyplatenie tzv. prác naviac. Keďže v konaní nebolo doposiaľ jednoznačne ustálené, čo presne žalobca nad rámec písomnej zmluvy o dielo zo dňa 8. júla 2005 pre žalovaných vykonal, nebola ustálená ani výsledná cena týchto prác a materiálov a ani to, v akom rozsahu bola žalovanými uhradená, pričom dôkazné bremeno zaťažovalo v konaní žalobcu, neobstojí podľa odvolacieho súdu záver súdu prvej inštancie o tom, že medzi stranami sporu došlo k ďalším ústnym zmluvám o dielo, ktorými sa mali strany dohodnúť na vykonaní ďalších prác na rodinnom dome. 13. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k záveru o uzatvorení ďalších ústnych zmlúv o dielo, hoci v tomto smere nebolo po zrušení a vrátení veci produkované žiadne dokazovanie, na základe ktorého by došlo k zmene skutkového stavu. Skutkový stav zostal nezmenený a žalobcom v tomto smere neboli produkované žiadne dôkazy. Odvolací súd poukázal na to, že písomná zmluva o dielo v čl. V. bod 5.2 upravovala, že zmena ceny predmetu zmluvy je možná iba za vykonané práce naviac, ktorých potreba vznikla počas realizácie stavby a budú špecifikované v dodatku k tejto zmluve a doložené položkovitým rozpočtom zhotoviteľa. Požiadavka objednávateľa na naviac práce bude zapísaná do stavebného denníka a odsúhlasená stavebným dozorom. V prípade, že zhotoviteľ
vykoná práce bez odsúhlasenia objednávateľa, objednávateľ ich nebude akceptovať. Podľa čl. VI. bod 6.3 zmluvy, prípadné naviac práce budú osobitne fakturované a príslušná faktúra bude označená zodpovedajúcim číslom dodatku k tejto zmluve. Podľa čl. XII. Bod 12.2 zmluvy, túto bolo možné meniť a dopĺňať len formou písomných dodatkov. Odvolací súd zdôraznil, že pokiaľ zákon alebo zmluva vyžaduje písomnú formu dodatku a písomná forma dodatku dodržaná nie je, potom nemôže dôjsť k platnému uzavretiu dodatku. V tomto prípade všetky dodatky zmluvy bolo možné uzatvárať len písomne a i práce naviac bolo potrebné špecifikovať v dodatku k zmluve o dielo, ktorý podľa dohody mal mať písomnú formu. V konaní nebolo preukázané, že došlo k uzavretiu písomných dodatkov č. 1 a č. 2 k zmluve o dielo. Pre platnosť písomne uzavretého dodatku k zmluve o dielo sa vyžadovalo určenie prác nad rámec pôvodne uzavretej zmluvy a cena prác, ktorých sa mal dodatok týkať. Nárok na zaplatenie faktúr titulom dodatkov č. 1 a 2 a ani titulom ústnych zmlúv o dielo, ktorých uzavretie nebolo v konaní platne preukázané, preto podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí. 14. Odvolací súd v ďalšej časti odôvodnenia rozsudku uviedol, že pri absencii zmluvného záväzku nemožno vychádzať pri prácach naviac z ceny diela, ale bolo na žalobcovi dôkazné bremeno na preukázanie hodnoty vykonaných prác naviac a právne bolo potrebné posúdiť uplatnený nárok žalobcu ako nárok na bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 1, 2 OZ. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie toho, čo presne nad rámec písomnej zmluvy o dielo zo dňa 8. júla 2005 pre žalovaných vykonal a nepreukázal cenu týchto prác a materiálov. V konaní nebolo preukázané, že by došlo k písomnému schváleniu navýšenia ceny diela zo strany žalovaných ako objednávateľov, prípadne k dodatočnému písomnému objednaniu prác žalovanými ako objednávateľmi, preto z tohto dôvodu žalobcovi neprislúcha nárok na náhradu prác navyše, a teda nie je oprávnený bez ďalšieho požadovať ich náhradu od žalovaných ako objednávateľov, pretože absentuje nová dohoda o cene. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu nárok žalobcu bolo potrebné posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, teda plnenie bez právneho dôvodu, na preukázanie ktorého bolo potrebné ustáliť, aká bola hodnota vykonaných tzv. naviac prác, o ktorú sa mali žalovaní bezdôvodne obohatiť, ktorú okolnosť treba považovať za otázku odbornú. Vystavené faktúry so súpisom prác odvolací súd považoval za nedostatočný dôkaz o dôvodnosti uplatneného nároku, rovnako za nedostatočný považoval aj znalecký posudok Ing. Ľubomíra Vnuka, pretože v ňom vychádzal len z porovnania fakturácie žalobcu so skutočnosťou a nie z položkovitého rozpočtu. Odvolací súd uviedol, že dôkazné bremeno na preukázanie existencie pohľadávky, resp. záväzku žalovaných, ktorého zaplatenia sa žalobca domáha v tomto konaní, zaťažovalo v konaní žalobcu, ktorý bol povinný nielen tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzuje a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale zároveň bol povinný označiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Žalobca v tomto smere nenavrhol vykonanie dokazovania na preukázanie rozhodujúcich skutočností, a to jednak jednoznačné preukázanie toho, čo bolo z jeho strany nad rámec písomnej zmluvy o dielo vykonané, súčasne preukázanie toho, aká bola cena týchto prác a materiálov, čo tvorilo primárny a elementárny predpoklad úspešnosti žaloby. 15. V kontexte vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že práce, ktoré boli realizované nad rámec písomnej zmluvy o dielo zo strany žalobcu, tzv. práce naviac, bolo potrebné posúdiť ako nárok titulom bezdôvodného obohatenia, keďže uzavretie ďalšej zmluvy o dielo okrem písomne uzavretej zmluvy preukázané nebolo. V dôsledku uvedeného bolo povinnosťou žalobcu preukázať v konaní, čo bolo z jeho strany nad rámec písomnej zmluvy o dielo vykonané a aká bola cena týchto prác a materiálov, t. j. hodnotu vykonaných tzv. naviac prác, o ktorú sa žalovaní bezdôvodne obohatili. Keďže žalobca uvedené v konaní nepreukázal, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. výroku podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol. 16. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní v 1. a 2. rade mali v konaní plný úspech, preto odvolací súd v rámci zmeňujúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti III. výroku o trovách prvoinštančného konania priznal žalovaným proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. V rámci odvolacieho konania mali žalovaní takisto plný úspech, a preto im odvolací súd priznal proti žalobcovi aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku V. o nároku na náhradu trov konania o nariadenie predbežného opatrenia považoval odvolací súd za vecne správny, pretože žalovaní boli v konaní o nariadenie predbežného opatrenia úspešní vzhľadom na zamietnutie tohto žalobcovho návrhu. Odvolací súd rozhodol aj o nároku štátu na náhradu trov konania, ktoré boli hradené z prostriedkov štátu v súvislosti so znaleckým dokazovaním a
štátu priznal nárok na náhradu trov voči žalobcovi v rozsahu 100 % na základe výsledku sporu podľa § 255 ods. 1 CSP; keďže žalobca bol v konaní v celom rozsahu neúspešný, je povinný nahradiť štátu trovy, ktoré boli hradené z rozpočtových prostriedkov. 17. Žalovaní vo svojom odvolaní napadli rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti II. výroku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšnom rozsahu žalobu zamietol. V uvedenom rozsahu tak bolo rozhodnuté v prospech žalovaných a žiadna ujma im preto v tejto súvislosti nevznikla. Keďže odvolanie môže podať len strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), odvolací súd odvolanie žalovaných proti II. výroku napadnutého rozsudku podľa § 386 písm. b) CSP odmietol. 18. Odvolací súd uznesením č. k. 15Cob/12/8/2018 z 26. januára 2023 postupom podľa § 224 CSP opravil zrejmú nesprávnosť uvedenú v záhlaví rozsudku č. k. 15Cob/128/2018-987 z 2. februára 2021 spočívajúcu v nesprávnom označení súdu prvej inštancie, ktoré namiesto pôvodne uvedeného Okresného súdu Komárno, správne znie Okresný súd Nové Zámky. 19. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (č. l. 998 - 1002 spisu), prípustnosť ktorého vyvodil z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 20. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP žalobca odvolaciemu súdu vytkol zmätočnosť jeho rozhodnutia, keď na strane 10 rozsudku sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu išlo o občianskoprávny vzťah, následne na strane 11 rozsudku však konštatoval, že právne bolo potrebné posúdiť uplatnený nárok žalobcu ako nárok na bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 1, ods. 2 OZ. Vzhľadom na uvedené nie je možné podľa žalobcu ustáliť, či jeho nárok súd posudzoval podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ktorá okolnosť zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. 21. Žalobca sa v ďalšej časti dovolania nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu spočívajúcim v tvrdení, že v konaní neuniesol dôkazné bremeno, majúc za to, že nebolo preukázané uzavretie zmlúv o dielo a že právne bolo potrebné posúdiť uplatnený nárok žalobcu ako nárok na bezdôvodné obohatenie, pri ktorom žalobca nepreukázal, čo presne nad rámec písomnej zmluvy o dielo zo dňa 8. júla 2005 pre žalovaných vykonal, rovnako nepreukázal cenu takto nad rámec zmluvy vykonaných prác a materiálov. S uvedeným právnym posúdením veci žalobca nesúhlasí; tvrdí, že v konaní argumentoval tým, že došlo k uzavretiu nových zmlúv o dielo. Tvrdí ďalej, že ak mal súd za to, že ním uplatnený nárok je potrebné posudzovať ako bezdôvodné obohatenie, potom výšku bezdôvodného obohatenia možno zistiť kombináciou znaleckého posudku Ing. Ľubomíra Vnuka a žalobcom predložených listinných dôkazov, ktorými sú najmä faktúra č. 2007/10 a jej súčasti rozpočtu, v ktorom sú položkovite vyšpecifikované druhy prác a materiálov, ich množstvá a jednotlivé ceny, ako aj celková cena dodávok a celková cena prác, ktoré boli nad rámec zmluvy. Znalec Ing. Ľubomír Vnuk tento rozpočet preskúmal, v ňom vykázané práce porovnal so skutočne realizovanými prácami na stavbe a materiálom a výsledok uviedol na stranách č. 4, 15 a 16 posudku, kde aj zdôvodnil cenu ním uznaných prác a materiálu. Dôvodiac uvedeným, žalobca sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že v konaní neboli produkované dôkazy, na základe ktorých by mohol ustáliť rozsah a výšku oprávneného nároku, či už z titulu bezdôvodného obohatenia alebo iného, napr. záväzkového vzťahu medzi stranami sporu. Žalobca má za to, že bolo vecou súdu určiť taký znalecký posudok, ktorý by bol pre konanie a rozhodnutie použiteľný. 22. Vo vzťahu k prácam naviac žalobca uviedol, že práce a materiál vyúčtované faktúrami č. 2007/11, 2006/21 a č. 2007/31 nemožno považovať za práce naviac v súvislosti so zmluvou o dielo zo dňa 8. júla 2005, pretože predmetom vyhotovenia podľa uvedenej písomnej zmluvy bola hrubá stavba, ktorú tvoria základy, múry, priečky, betónové stropy, strešná konštrukcia a krytina. Odvolací súd nesprávne posúdil podľa žalobcu spôsob realizácie stavby rodinného domu, keď neoddelil spôsob uskutočňovania stavby prostredníctvom zhotoviteľa na základe zmluvy o dielo, od spôsobu uskutočňovania stavby svojpomocne žalovanými, ktoré začalo od januára 2006 a trvalo nepretržite ďalej. Od okamihu uskutočňovania stavby svojpomocne boli žalovaní spolu so stavebným dozorom zodpovední za uskutočňovanie stavby (za postup prác, za osoby na stavbe a ich počet, za bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, za výber ľudí pracujúcich na stavbe atď.) Jediné naviac práce k zmluve o dielo boli tie, ktoré si vyžadovali vypracovanie dodatku a sú uvedené vo faktúre č. 2007/10. Išlo o práce na základoch domu, ktoré boli zapísané do stavebného denníka, ich priebeh bol na základe požiadavky technického dozoru
zakreslený červenou farbou do projektu spodnej stavby, pričom nutnosť ich vykonania vyplynula z chyby v projektovej dokumentácii. Žalobca ďalej tvrdí, že ústne dohody o vykonaní diela potvrdzuje aj list z 2. apríla 2007, podpísaný žalovanými a ich právnym zástupcom, ktorý je adresovaný žalobcovi a v ktorom sa uvádza, že „V mesiaci január 2006 boli medzi spoločnosťou STAMAF, s.r.o. a objednávateľmi stavby dohodnuté ďalšie práce na stavbe rodinného domu, ktoré spočívali v zhotovení vnútorných omietok, podláh, zateplenia a vonkajšieho náteru domu a mali byť dokončené najneskoršie do júla 2006.” 23. Za otázku zásadného právneho významu, ktorá v rozhodovacej praxi ešte nebola vyriešená, žalobca považuje otázku, či sa má žalobcom uplatnený nárok posudzovať ako bezdôvodné obohatenie, ako uviedol odvolací súd alebo ako záväzkový vzťah vzniknutý na základe ústnych dohôd medzi stranami sporu, ako uviedol súd prvej inštancie. Žalobca je toho názoru, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil a za správny a spravodlivý považuje rozsudok prvoinštančného súdu. Tvrdí, že vykonal práce a dodal materiál, ktorý musel kúpiť a bolo by nespravodlivé, aby za dielo vykonané pre žalovaných po vzájomnej dohode a v dobrej viere, nedostal odmenu. Ak by sa so žalovanými nedohodol, že pre nich dielo vykoná, nemal dôvod investovať do majetku žalovaných, ktorý zhodnotil. 24. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalobca dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob/128/2018-987 zo dňa 2. februára 2021 zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu, alebo aby označený rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 15.004,94 eura, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 903,82 eura od 20. júna 2007 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 3,3 % ročne zo sumy 9.124,83 eura od 27. septembra 2007 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,22 % ročne zo sumy 496,96 eur od 27. septembra 2007 do zaplatenia. Žalobca si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho i dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 25. K dovolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní písomným podaním na č. l. 1103 - 1104 spisu, v ktorom sa s názorom žalobcu nestotožňujú. Tvrdia, že nárok žalobcu je založený na neexistujúcej zmluve, preto nemôže byť daný a ich vzťah so žalobcom je nutné posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, z ktorého si ale žalobca svoj nárok neuplatnil, ani nepreukázal jeho výšku. Na základe uvedeného žalovaní navrhli dovolanie žalobcu ako nedôvodné odmietnuť, resp. zamietnuť. Súčasne si uplatnili nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 26. Písomné vyjadrenie žalovaných zaslal súd prvej inštancie postupom podľa § 436 ods. 4 CSP žalobcovi, ktorého ďalšie vyjadrenia v konaní nenasledovali. 27. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť. 28. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu (viď. sp. zn. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v jednotlivých ustanoveniach CSP (obdobne aj sp. zn. I. ÚS 438/2017). Pri vyslovení záveru o (ne)prípustnosti dovolania dovolací súd preto nie je viazaný tým, čo uviedol dovolateľ, prípadne druhá strana. 29. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm. a/ až f/ predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP).
30. Naproti tomu pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 31. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný [§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a) až c) citovaného ustanovenia]. Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/59/2017 z 8. júna 2017). V tu posudzovanej veci žalobca v dovolaní argumentuje prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 32. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pre naplnenie predmetného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní. 33. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP možno teda rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Podľa § 420 písm. f) CSP je kľúčovým pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) však iný pojem ako procesný postup, a to „právo na spravodlivý proces“ so všetkými jeho obsahovými atribútmi a garanciami v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Všeobecné súdy teda pri výklade a aplikácii aj procesných právnych noriem musia uprednostniť vždy ten z rôznych do úvahy prichádzajúcich výkladov, ktorý je priaznivejší, ústretovejší a zabezpečujúci plnohodnotnejšiu realizáciu práv pre stranu sporu. Jednotlivec sa totiž obracia na súd s požiadavkou o poskytnutie súdnej ochrany jeho ohrozenému alebo porušenému právu s dôverou, že táto ochrana bude poskytnutá spravodlivo a v súlade s právnym poriadkom vrátane európskej úrovne štandardov ochrany ľudských práv (II. ÚS 419/2021). Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP v zmysle vyššie uvedenej aktuálnej judikatúry ústavného súdu možno rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, body 37 až 41). 34. Dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, žalobca (v ďalšom texte tiež „dovolateľ“) namietol zmätočnosť a v jej dôsledku nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu; tvrdí, že odvolací
súd sa na strane 10 rozsudku nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že medzi stranami sporu išlo o občianskoprávny vzťah a vyslovil, že zmluvný vzťah medzi sporovými stranami je potrebné posudzovať ako obchodnoprávny vzťah, vzápätí na strane 11 rozsudku však konštatoval, že právne bolo potrebné posúdiť uplatnený nárok žalobcu ako nárok na bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 1, 2 OZ. Dôvodiac uvedeným má žalobca za to, že nie je možné ustáliť, či jeho nárok súd posudzoval podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Žalobca odvolaciemu súdu vytkol aj jeho záver o tom, že v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal uzavretie ústnych zmlúv o dielo, a preto právne bolo potrebné posúdiť jeho nárok ako nárok na bezdôvodné obohatenie, vo vzťahu ku ktorému však nepreukázal, čo nad rámec písomnej zmluvy o dielo z 8. júla 2005 pre žalovaných vykonal, rovnako nepreukázal cenu takto nad rámec zmluvy vykonaných prác a materiálov. 35. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je žaloba o zaplatenie 20.540,13 eura s príslušenstvom za tzv. naviac práce vykonané na stavbe rodinného domu žalovaných v obci Q., nadväzujúcich na hrubú stavbu zhotovenú žalobcom na základe písomnej zmluvy o dielo zo dňa 8. júla 2005 uzatvorenej podľa § 536 a nasl. ObchZ. Súd prvej inštancie (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 16C/34/2008-721 z 27. augusta 2015, žalobe žalobcu vyhovel v časti o zaplatenie 15.203,52 eura s príslušenstvom uvedeným v I. výroku prvoinštančného rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu i žalovaných označený rozsudok zrušil odvolací súd (v poradí druhým) uznesením č. k. 15Cob/1/2016-778 z 29. septembra 2016 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd nesúhlasil so záverom prvoinštančného súdu, že dodatky k zmluve o dielo boli uzavreté konkludentným spôsobom. Vyslovil, že ak z vykonaného dokazovania nevyplýva, že sa sporové strany dohodli na uzavretí ďalšej zmluvy o dielo, právne úvahy týkajúce sa vád diela a odstúpení od zmluvy sú pre posúdenie dôvodnosti žalovanej pohľadávky právne bezvýznamné, preto bude potrebné zisťovať, čo presne žalobca nad rámec písomnej zmluvy o dielo z 8. júla 2005 pre žalovaných vykonal, aká je výsledná cena týchto prác a materiálov (odborné otázky) a v akom rozsahu bola žalovanými uhradená (právna otázka). V ďalšom konaní súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 16C/34/2008-874 z 12. apríla 2018, ktorým uložil žalobcovi povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade 15.004,94 eura s príslušenstvom uvedeným v I. výroku rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol. Súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi sporovými stranami ako občianskoprávny a na základe vykonaného dokazovania (výpovedí sporových strán, svedkov a najmä záverov znaleckého posudku Ing. Ľubomíra Vnuka) mal za preukázané, že medzi stranami došlo k ďalším ústnym zmluvám o dielo, ktorými sa dohodli na vykonaní ďalších prác na rodinnom dome žalovaných, naopak, za nedôvodnú vyhodnotil obranu žalovaných, že práce, a to zhotovenie vnútorných omietok, podláh, zateplenie a vonkajší náter domu, neboli stranami dohodnuté a že tieto práce boli vykonané bez právneho dôvodu. Prvoinštančný súd konštatoval, že tieto ďalšie zmluvy neboli dodatkami k pôvodnej zmluve o dielo, ale boli samostatnými zmluvami uzavretými medzi stranami, ktoré nemali písomnú formu. Na odvolanie žalovaných, odvolací súd rozsudkom č. k. 15Cob/128/2018-987 z 2. februára 2021 prvoinštančný rozsudok v jeho I. výroku zmenil tak, že žalobu zamietol. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, v ktorom konštatoval, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že sa sporové strany ústne dohodli na uzavretí ďalšej zmluvy o dielo. Napriek tomu, že v tomto smere nebolo po zrušení a vrátení veci produkované žiadne dokazovanie, na základe ktorého by došlo k zmene skutkového stavu a žalobcom neboli produkované žiadne dôkazy, súd prvej inštancie opakovane dospel k záveru o uzatvorení ústnych zmlúv o dielo. Odvolací súd sa nestotožnil ani s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že medzi stranami sporu ide o občianskoprávny vzťah; podľa názoru odvolacieho súdu zo zmluvy o dielo jednoznačne vyplýva dohoda strán o aplikácii Obchodného zákonníka, preto bolo potrebné zmluvný vzťah posudzovať ako obchodnoprávny vzťah a v nadväznosti na to aj vznik nároku žalobcu na vyplatenie tzv. prác naviac. 36. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 37. Podľa § 384 ods. 1 až 4 CSP, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie za
podmienok uvedených v § 366. Aj bez návrhu môže odvolací súd vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky. 38. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v odvolacom konaní by sa dokazovanie v zásade nemalo vykonávať, nakoľko odvolací súd vychádza zo skutkového podkladu, ktorý bol základom rozhodnutia súdu prvej inštancie. Viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, sa vzťahuje na skutkové zistenia, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolací súd ich môže zmeniť alebo doplniť, prípadne inak modifikovať iba po vykonaní, t. j. po opakovaní alebo doplnení dokazovania. 39. Postup odvolacieho súdu v prejednávanom spore postupu vyplývajúcemu z citovaného zákonného ustanovenia nezodpovedá. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení (č. k. 15Cob/1/2016-778 z 29. septembra 2016), na ktoré sa odvoláva v napadnutom rozsudku konštatoval, že záver súdu prvej inštancie o uzavretí zmlúv konkludentným spôsobom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Je zrejmé, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil žalobcom tvrdené úkony ako samostatné zmluvy uzatvorené medzi stranami sporu ústne, bez písomnej formy s tým, že tieto nie sú dodatkami k pôvodnej zmluve o dielo z 8. júla 2005. Odvolací súd svoj názor vyslovil bez toho, aby v konaní o odvolaní žalobcu i žalovaných v 1. a 2. rade dokazovanie zopakoval, resp. dokazovanie doplnil. Pokiaľ odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, bolo jeho oprávnením vyplývajúcim z ust. § 384 CSP (a za účelom dodržania zákonného procesného postupu i povinnosťou), dokazovanie zopakovať, prípadne doplniť, aby mohol vysloviť, že z dokazovania vykonaného priamo prvoinštančným súdom, skutočnosť o uzatvorení ústnych zmlúv o dielo na vykonanie prác spočívajúcich v zhotovení vnútorných omietok, podláh, zateplenia a vonkajšieho náteru domu, medzi stranami sporu nevyplýva. Iba takýmto spôsobom si môže odvolací súd vytvoriť rovnocenný podklad pre odlišné vyhodnotenie vykonaného dôkazu (resp. vykonaných dôkazov). 40. Odvolací súd sa so závermi, ku ktorým dospel prvoinštančný súd ohľadne ústnych zmlúv o dielo, nestotožnil ani vo svojom poslednom, dovolaním napadnutom rozhodnutí. Hoci odvolací súd vytkol prvoinštančnému súdu, že sa v ďalšom konaní neriadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho skoršom zrušujúcom uznesení, samotné rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, trpia procesnou vadou majúcou za následok porušenie ústavne zaručeného práva sporovej strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, do obsahu ktorého patrí aj to, že odvolací súd sa môže odchýliť od skutkového stavu zisteného prvoinštančným súdom len po doplnení alebo opakovaní dokazovania, ktorého výsledky umožnia opravnému súdu vlastné, prípadne aj odlišné hodnotenie dôkazov, a teda v posudzovanom prípade vysloviť, že záver súdu prvej inštancie o uzavretí zmlúv, resp. dohôd o dielo konkludentným spôsobom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd sa totiž nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu o ústne uzavretej zmluve [či zmluvách (resp. dohodách)] a nárok žalobcu posudzoval ako nárok z bezdôvodného obohatenia, ohľadom ktorého však prvoinštančný súd dokazovanie nevykonal. Hoci odvolací súd sporové strany vyzval, aby sa k možnému použitiu ust. § 451 ods. 1, 2 OZ v rámci odvolacieho konania vyjadrili, týmto postupom nemožno suplovať postup o zopakovaní či doplnení dokazovania v situácii, kedy prvoinštančným súdom zistený skutkový stav na základe vykonaných dôkazov odvolací súd sám inak posúdil. Je síce pravdou, že použitie inej právnej normy (alebo iných právnych noriem) môže mať odvolací súd za rozhodujúce aj v prípade skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, v posudzovanom spore je však zrejmé, že odvolací súd so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie nesúhlasil, nakoľko sa nestotožnil s jeho závermi vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, keď vo svojom zrušujúcom uznesení konštatoval, že uzavretie ďalšej (ústnej) zmluvy o dielo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. 41. Odvolací súd v odôvodnení namietaného rozsudku zároveň konštatoval dôkaznú núdzu žalobcu, avšak podľa názoru dovolacieho súdu sa dostatočne s výsledkami dokazovania (aj v dôsledku už vyššie konštatovanej absencie zopakovania či doplnenia dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom), nevysporiadal. Hoci žalobca v konaní argumentuje listom z 2. apríla 2007 (č. l. 147 - 149), potvrdzujúcim podľa jeho názoru ústne dohody o vykonaní diela a ktorým dôvodil vo svojom rozsudku aj súd prvej inštancie, vyhodnotenie tohto listinného dôkazu v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k možným ústnym zmluvám o dielo, absentuje. Naproti tomu, vo vzťahu k nároku žalobcu z bezdôvodného obohatenia, odvolací súd argumentuje tvrdením, že znalec Ing. Ľubomír Vlk vo svojom znaleckom
posudku vychádzal len z porovnania fakturácie žalobcu so skutočnosťou a nie z položkovitého rozpočtu, z dôvodu ktorého nemožno predmetný znalecký posudok považovať za dostatočný dôkazný prostriedok. Samotný znalec síce v znaleckom posudku uviedol (č. l. 360 spisu), že vypracovanie podrobného položkovitého rozpočtu by bolo značne časovo a finančne náročné a nemuselo by priniesť súhlasné stanoviská jednotlivých strán, dovolací súd však upozorňuje, že uvedená okolnosť nemôže ísť na úkor dostatočne zisteného skutkového stavu veci, preto bolo na zvážení súdu, ktorý ustanovil znalca za účelom vypracovania znaleckého posudku, aby prípadné doplnenie znaleckého posudku ústnou či písomnou formou zvážil, resp. aby sa s touto okolnosťou v odôvodnení rozsudku vysporiadal. 42. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti, spočívajúce v nedodržaní procesného postupu odvolacieho súdu korešpondujúceho s ust. § 383, § 384 CSP, ako aj v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, je nutné konštatovať taký nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý žalobcovi znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorá okolnosť zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. 43. Dovolateľ v dovolaní ďalej dôvodí prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolací súd sa aj napriek vyššie uvedenej konštatácii o porušení práva na spravodlivý proces venoval aj tomuto dovolaciemu dôvodu, pretože vec bude opätovne prerokovaná a dovolacia námietka sa týka právneho posúdenia veci rozhodujúceho pre vyhodnotenie uzavretia či neuzavretia prípadných ústnych zmlúv o dielo aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré súdy vo veci doteraz opomínali, hoci ich aplikovať na danú vec od počiatku mali (podrobnejšie viď odôvodnenie nižšie). 44. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP nesprávne právne posúdenie veci, predpokladá spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok odvolacím súdom. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. 45. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu (teda len otázku právnu nie skutkovú), na vyriešení ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie. Právna otázka musí byť označená v dovolaní spôsobom jasným, určitým a zrozumiteľným. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd v zásade nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP dopadá na situáciu, v ktorej určitá právna otázka ešte nebola dovolacím súdom riešená, teda nedošlo k vytvoreniu a ustáleniu jeho rozhodovacej praxe. Otázkou takéhoto právneho významu je podľa dovolacieho súdu len taká otázka, ktorá je významná nielen pre tú-ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky a judikatórnej činnosti Najvyššieho súdu SR, ktorého úlohou je zjednocovať rozhodovanie všeobecných súdov (porovnaj napr. sp. zn. 3Cdo/66/2017). Vyplýva to zo zámeru, aby sa vyriešením tejto otázky prispelo k vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 46. Dovolateľ v dovolaní za otázku zásadného právneho významu, ktorá v rozhodovacej praxi ešte nebola vyriešená, označil otázku, či sa má ním uplatnený nárok posudzovať ako bezdôvodné obohatenie, ako uviedol odvolací súd alebo ako záväzkový vzťah vzniknutý na základe ústnych dohôd medzi stranami sporu, ako uviedol súd prvej inštancie. Odvolací súd posúdil vzťah medzi stranami sporu ako obchodnoprávny s tým, že nárok žalobcu posudzoval ako nárok titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1, 2 OZ, konštatujúc, že dôvodnosť nároku žalobca v konaní nepreukázal. Na margo námietky žalobcu o použití Občianskeho zákonníka dovolací súd uvádza, že jeho použitie vyplýva z ustanovenia § 1 ods. 2 ObchZ, podľa ktorého právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa
predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Uvedené znamená, že pokiaľ Obchodný zákonník inštitút bezdôvodného obohatenia neupravuje, odvolací súd v súlade s citovaným ustanovením použil Občiansky zákonník, ktorého právna úprava vytvára pre obchodné právo všeobecný a subsidiárny (podporný) základ; ide teda o vzťah osobitného predpisu (Obchodný zákonník) a všeobecného predpisu (Občiansky zákonník). 47. Venujúc sa obsahu dovolania žalobcu dovolací súd uvádza, že z jeho obsahu možno vyabstrahovať právnu otázku týkajúcu sa právneho posúdenia platnosti uzavretia zmluvy o dielo v ústnej forme (ktorú formu zmluvy o dielo zákon nevylučuje); v danom prípade ide o zásadnú otázku, na ktorej založili svoje rozhodnutia konajúce súdy, keď súd prvej inštancie konštatoval uzavretie ústnych zmlúv o dielo, kým odvolací súd tieto vylúčil, a teda i keď dovolateľ svoju otázku v uvedenom znení neformuloval, nemožno v danom prípade „hovoriť“ o jej dotváraní na úkor žalovaných. 48. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcu je podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, procesne prípustné. Následne preto skúmal, či je podané dovolanie aj dôvodné, a teda či žalobcom napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 49. Podľa § 266 ods. 1 ObchZ, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. 50. Podľa § 266 ods. 2 ObchZ, v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. 51. Podľa § 266 ods. 3 ObchZ, pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. 52. Podľa § 266 ods. 4 ObchZ, prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. 53. Východiskom výkladu v zmysle citovaného ustanovenia § 266 ods. 3 ObchZ, ak to pripúšťa povaha veci, nesmie byť len prejav vôle, resp. vôľa konajúceho v momente, keď prejav vôle urobil. Výklad sa musí opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu, vrátane samého jednania o uzavretí zmluvy. Pritom treba brať zreteľ aj na prax medzi stranami, ktorú si strany vo vzájomnom obchodnom styku zaviedli, aj to, ako sa správali po uzavretí zmluvy. Ako vyplýva z rozhodnutia sp. zn. 3Obdo/16/2002 uverejneného v ZSP č. 56/2006 „Pri výklade vôle podľa § 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka nemôže byť východiskom len sám prejav vôle, resp. vôľa konajúceho v momente, kedy prejav vôle urobil. Výklad sa musí opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu s prihliadnutím na samotné jednanie o uzavretí zmluvy, prax, ktorú si strany vo vzájomnom obchodnom styku zaviedli a ich správanie po uzavretí zmluvy“. Dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/164/2012, v ktorom k otázke právneho posúdenia uviedol, že ,,...z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Všeobecná právna úprava právnych úkonov, uvedená v Občianskom zákonníku v ustanoveniach § 34 až § 51 je pre obchodné záväzkové vzťahy doplnená v Obchodnom zákonníka niektorými ustanoveniami o právnych úkonoch. Ako to vyplýva zo samotného nadpisu druhého dielu prvej hlavy tretej časti Obchodného zákonníka, tento obsahuje iba niektoré ustanovenia o právnych úkonoch, ktoré dopĺňajú túto všeobecnú úpravu s platnosťou pre obchodné záväzkové vzťahy. Ide o ustanovenia § 266 až 268, ktoré sú v zmysle § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka ustanoveniami kogentnými, od ktorých sa nemožno odchýliť a ktoré riešia otázku výkladu prejavu vôle konajúcich osôb, pričom sa za rozhodujúci pokladá ich úmysel. Výklad právnych úkonov podľa týchto ustanovení Obchodného zákonníka je však potrebný len v prípade, keď prejav vôle konajúcej osoby nie je celkom zrozumiteľný alebo určitý. Podmienkou platnosti každého právneho úkonu, teda aj právnych úkonov, ku ktorým dochádza v rámci obchodných záväzkových vzťahov je, že musí ísť o prejav vôle urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Ak dôjde k situácii, že súd musí vykladať prejav vôle účastníkov obchodného záväzkového vzťahu, musí postupovať podľa výkladových pravidiel upravených v ustanoveniach § 266
ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka“. K otázke preferencie výkladu vedúceho skôr k platnosti než k neplatnosti zmluvy/ustanovenia zmluvy, sa vyjadril Ústavný súd SR napríklad v náleze sp. zn. I. ÚS 242/07, v ktorom vyslovil, že „...základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. “Rovnako v náleze publikovanom v časopise ZSP 6/2016 (I. ÚS 640/2014) ústavný súd poukázal na to, že „Vôľa účastníkov zmluvy zohráva pri jej vytváraní a jej interpretácii zásadnú úlohu; právny formalizmus všeobecných súdov a nimi vnášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody osoby v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu taká prax, kedy všeobecné súdy uprednostňujú výklad vedúci k neplatnosti zmluvy. “Všeobecne teda platí princíp uprednostnenia platnosti zmluvy pred jej neplatnosťou, pokiaľ však v konaní súd zistí takú mieru neurčitosti zmluvných dojednaní, ktorá neumožňuje jednoznačne zistiť obsah vôle zmluvných strán, a to pri precíznej aplikácii relevantných výkladových pravidiel, môže dospieť aj k záveru o absolútnej neplatnosti právneho úkonu. 54. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva (a ani z rozhodnutia súdu prvoinštančného), že by prejav vôle sporových strán ako účastníkov zmluvy skúmal aj v zmysle § 266 ObchZ a že by pri jeho výklade prihliadal na všetky súvisiace okolnosti, vrátane medzi stranami sporu prípadne zavedenej obchodnej praxe. Pri svojom rozhodovaní opomenul, že pri výklade obchodných záväzkových vzťahov a dojednaní je potrebné uskutočniť výklad podľa Obchodného zákonníka, ktorý ako lex specialis v ustanovení § 266 upravuje pre výklad právnych úkonov výkladové pravidlá, ktorými dopĺňa základné pravidlá upravené Občianskym zákonníkom ako lex generalis. Z dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že sa použitím označeného ustanovenia nezaoberal a ani nevysvetlil, prečo na prejednávanú vec výklad v zmysle § 266 ObchZ neaplikoval. 55. Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že hoci sa pri posudzovaní výkladu jednotlivých ustanovení zmluvy (vrátane dohody o cene diela) môže javiť, že sa jedná o skutkovú otázku, v skutočnosti v tomto prípade ide o otázku aplikácie výkladového pravidla buď podľa Občianskeho zákonníka, ale najmä podľa Obchodného zákonníka, a to v súvislosti s posúdením otázky platnosti/neplatnosti sporného právneho úkonu, a teda sa jedná o právnu otázku. Platnosť právneho úkonu možno posudzovať s ohľadom na okolnosti, existujúce v čase jeho uskutočnenia. Preto právny úkon, ktorý v čase jeho uskutočnenia zodpovedal všetkým zákonným požiadavkám a bol preto platný, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali po jeho vzniku, nemôže stať dodatočne neplatným a naopak (rovnako aj rozhodnutie sp. zn. 1MObdoV/16/2006). Pokiaľ ide o obsah právneho úkonu, ustanovenie § 35 ods. 2 OZ predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti, a pre tento prípad zákon formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu povinnosť tieto pochybnosti odstrániť výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu slovne (nie len konkludentne podľa § 35 ods. 3 OZ) treba podrobiť skúmaniu i vôľu, resp. úmysel konajúcich osôb. 56. Dovolací súd teda opätovne s poukazom na svoju doterajšiu rozhodovaciu prax konštatuje, že ak obsah záväzkového vzťahu, z ktorého žalobca uplatňuje svoj nárok, spadá pod režim Obchodného zákonníka, jeho výklad treba uskutočniť podľa § 266 ObchZ, ktorý obsahuje pre obchodnozáväzkové vzťahy výkladové pravidlá. Najskôr musí byť v zmysle § 266 ObchZ zistený úmysel toho, kto konal, a pokiaľ ho nemožno zistiť, alebo sa zmluvné strany v sledovanom úmysle právneho úkonu rozchádzajú, treba vychádzať z významu, aký by bežný podnikateľ prejavenej vôli prikladal, a ďalej z toho, aký význam sa prikladá v právnom úkone použitým výrazom podľa obchodných zvyklostí. Pri nemožnosti zistenia hľadiska subjektívneho (úmysel konajúcich osôb), prichádza do úvahy objektívne hľadisko. Vždy sa však, ako z hľadiska subjektívneho, ako aj objektívneho, musí brať ohľad na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovania o uzavretí zmluvy, praxe, ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli, ako aj následné správanie sa strán, pokiaľ to povaha veci pripúšťa. Pri výklade zmluvy by súdy nemali postupovať právne formalisticky, obzvlášť pri zmluvách, kde nie je vyžadovaná striktne písomná forma zmluvy spolu s dodržaním viacerých konkrétnych formálnych predpokladov potrebných pre jej platnosť, teda pri zmluvách, kde postačuje pre ich uzavretie ako obchodnozáväzkového pomenovaného vzťahu dohoda o podstatných častiach zmluvy (pozn. nejde o podstatné náležitosti zmluvy). Podstatné časti zmluvy nie sú podmienkou platnosti zmluvy, ale majú kvalifikovať, prípadne vylúčiť zmluvu ako určitý zmluvný typ upravený Obchodným zákonníkom (§ 269 ods. 1 ObchZ). Uzavretá zmluva, aj keď
neobsahuje podstatné časti toho-ktorého zmluvného typu, môže byť platne uzavretá, lebo môže ísť o zmluvu upravenú Občianskym zákonníkom, alebo môže ísť o zmluvu nepomenovanú (§ 269 ods. 2 ObchZ). Z uvedeného vyplýva, že dohoda o podstatných častiach zmluvy nie je nevyhnutná pre vznik zmluvy, ale vyžaduje sa ako kvalifikačné kritérium zmluvného typu. Tu dovolací súd zdôrazňuje, že nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď ustanovenie § 442 CSP („Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd preto nemôže prehodnotiť dokazovanie vykonané v tomto súdnom konaní vo vzťahu k obsahu a rozsahu zmluvných dojednaní, k platnosti, či vôbec k uzavretiu zmluvy medzi sporovými stranami a ani posúdiť, či skutkové zistenia súdmi nižšej inštancie sú správne a úplné. Môže však posúdiť, či súdy aplikovali správny právny predpis, prípadne, či ho správne interpretovali, prípadne, či pri rozhodovaní nedošlo k absencii podstatného a pre posúdenie veci významného právneho ustanovenia. 57. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dovolací súd uzatvára, že odvolací súd pochybil, keď pri posudzovaní obsahu obchodnozáväzkového vzťahu strán sporu, dokonca pri konštatácii jeho platného neuzavretia nepostupoval v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a nepostupoval podľa výkladových pravidiel uvedených v § 266 Obchodného zákonníka (najmä, ale nielen, neprihliadol na správanie sporových strán pred a po vykonaní prác žalobcom, neprihliadol na dovtedajšiu prípadnú prax, ktorú sporové strany medzi sebou zaviedli, resp. túto okolnosť ani neskúmal), čím sa dopustil v predmetnej veci nesprávneho právneho posúdenia. Dovolanie žalobcu je preto aj v tejto časti dovolania dôvodné a bude úlohou odvolacieho súdu v ďalšom konaní skúmať, či k platnému uzatvoreniu ústnej zmluvy o dielo došlo, pokiaľ áno, bude nutné skúmať aj to, akým spôsobom bola cena diela dohodnutá alebo určená. 58. Zhrnúc všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd konštatuje, že dovolanie bolo podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ako aj podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP podané dôvodne, preto dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). V prípade, ak sa odvolací súd so záverom prvoinštančného súdu o ústne uzatvorenej zmluve (či zmluvách, resp. dohodách) o dielo nestotožní, bude odvolací súd povinný zopakovať dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom, v rámci neho použitím výkladových pravidiel posúdiť nárok žalobcu aj ako nárok vyplývajúci z tvrdenej zmluvy (dohody) o dielo uzatvorenej ústnou formou, zároveň posúdiť všetky doterajšie námietky obidvoch sporových strán. V prípade nepreukázania zmluvného nároku, bude povinnosťou konajúceho súdu opakovane posúdiť nárok žalobcu aj titulom prijatia plnenia bez právneho dôvodu, t. j. titulom bezdôvodného obohatenia. 59. Podľa § 471c CSP (v znení účinnom od 1. júna 2023), konania začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončia na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do 31. mája 2023; to neplatí, ak podľa osobitného predpisu výkon súdnictva prechádza z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd. Predmetná vec bola pôvodne právoplatne skončená ku dňu 29. apríla 2021 rozhodnutím Krajského súdu v Nitre. Dovolací súd na základe žalobcom podaného dovolania rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave. Dovolací súd pri rozhodovaní o vrátení veci na ďalšie konanie menovanému krajskému súdu prihliadal na rozhodnutia Ústavného súdu SR, podľa ktorých „účelom princípu okamžitej aplikovateľnosti nových procesných noriem, teda použiteľnosti nových procesných ustanovení na konania začaté a prebiehajúce podľa doterajšej právnej úpravy, je zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne a v dôsledku toho sporné výklady pre časovú pôsobnosť príslušných predpisov alebo ich jednotlivých ustanovení“ (nález z 22. októbra 2014 sp. zn. PL. ÚS 107/2011, uznesenie z 12. apríla 2018 sp. zn. II. ÚS 185/2018, uznesenie z 22. septembra 2020 sp. zn. III. ÚS 349/2020, nález z 8. februára 2023 sp. zn. II. ÚS 451/2022). Podstatou princípu okamžitej aplikability je zabezpečiť procesne efektívne prejednanie veci vyhnutím sa nachádzaniu vhodného procesného režimu (v spleti prechodných ustanovení), čo umožňuje súdom sústrediť sa na hmotnoprávnu povahu sporu (nález zo 4. júla 2017, sp. zn. III. ÚS 267/2017). Pokiaľ teda na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu vydanému súdom prvej inštancie v konaní o obchodnoprávnom spore podľa predpisov účinných do 31. mája 2023 bol funkčne príslušný Krajský súd v Nitre, zatiaľ čo s účinnosťou od 1. júna 2023 je na konanie o odvolaní v zmysle § 34 ods. 2 písm. b) CSP funkčne príslušný Krajský súd v Bratislave, a zároveň
ak § 471c CSP - intertemporálne ustanovenie - explicitne neupravilo, že konanie o odvolaní začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončí na súde funkčne príslušnom podľa predpisov účinných do 31. mája 2023, potom so zreteľom na princíp okamžitej aplikovateľnosti novej procesnej právnej úpravy, je od 1. júna 2023 na odvolacie konanie v obchodnoprávnom spore začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 funkčne príslušný krajský súd určený podľa úpravy CSP účinnej od 1. júna 2023, t. j. Krajský súd v Bratislave pre odvolacie konania pre obchodnoprávne spory v obvode KS v Trnave, KS v Nitre a KS v Bratislave. 60. Podľa § 455 CSP, v ďalšom konaní je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd aj o trovách pôvodného konania (pred odvolacím súdom) a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 61. Žalobca podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu č. k. 15Cob/128/2018-987 z 2. februára 2021 v celom rozsahu, a teda aj proti výroku, ktorým odvolací súd podľa § 386 písm. b) CSP odmietol odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade proti II. výroku rozsudku prvoinštančného súdu č. k. 16C/34/2008-874 z 12. apríla 2008, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol. 62. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 63. Podľa § 447 písm. b) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. 64. Z citovaného ustanovenia § 424 CSP vyplýva, že osobou oprávnenou podať dovolanie môže byť len osoba, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, a teda osoba, ktorá napadnutým rozhodnutím utrpela ujmu na svojich právach. V danom prípade sú týmito osobami žalovaní v 1. a 2. rade, v neprospech ktorých predmetný výrok vyznel; skutočnosť, že odvolací súd ich odvolanie v dotknutom výroku odmietol, mala za následok, že odvolací súd ho vecne nepreskúmal. Z dôvodu, že dovolanie proti odmietajúcemu výroku odvolacieho súdu podal žalobca, ktorý predmetným rozhodnutím na svojich právach dotknutý nebol, nie je na podanie dovolania oprávnený. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu v dotknutej časti odmietol podľa § 447 písm. b) CSP ako dovolanie podané neoprávnenou osobou. 65. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.