Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 8Saz/5/2024 0924100737 29. 10. 2024 JUDr. Ing. Lenka Figulová ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100737.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Ing. Lenkou Figulovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXX XXXX, štátny príslušník Tadžickej republiky, s cudzineckým pasom vydaným v Slovenskej republike pod č. C. XXXXXXX, naposledy bytom D. D. XX, B., E., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov F., G. XX, XXX XX F., právne zastúpený: JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, 041 75 Košice - letisko, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV zo dňa 18. septembra 2024 vo veci predĺženia zaistenia, takto rozhodol: I. Žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV zo dňa 18. septembra 2024 (ďalej aj „rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia“) rozhodol podľa § 88 ods. 4 tretia veta zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu o 6 (šesť) mesiacov, t.j. do 20. marca 2025 na účel výkonu administratívneho vyhostenia. 2. Žalovaný v úvode odôvodnenia rozhodnutia zosumarizoval doterajšie skutkové zistenia a priebeh úkonov uskutočnených do vydania napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, z čoho vyplývajú najmä nasledovné skutočnosti: 3. Žalobca mienil dňa 2. marca 2022 vstúpiť na územie Slovenskej republiky na hraničnom priechode Vyšné Nemecké, pri ktorej príležitosti bolo zistené, že na žalobcu bola v pátracom systéme INTERPOL vydaná platná požiadavka v rámci medzinárodného pátrania, s vydaným medzinárodným zatýkacím rozkazom zo dňa 2. marca 2018 súdom I. Somoni kraja, mesta Dušanbe, pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin organizovanej kriminálnej skupiny, podľa § 307 časť 1 Trestného zákona Tadžikistanu, preto bol žalobca následne umiestnený v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach, kde žalobca dňa 4. mája 2022 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život, pretože je členom Demokratickej politickej skupiny 24 (zápisnice č. ČAS: PPZ-HCP-PO6-1-012/2022-AZ).
4. Rozhodnutím č. MU-PO-168/2022-Ž zo dňa 28. októbra 2022 Migračný úrad Ministerstva vnútra SR rozhodol jednak o neudelení azylu žalobcovi, ako aj o neposkytnutí doplnkovej ochrany, pričom žalobca proti tomuto rozhodnutiu nepodal v zákonnej lehote správnu žalobu, takže konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bolo právoplatne ukončené dňa 2. januára 2023, od ktorého momentu mal žalobca neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, respektíve Schengenského priestoru, pretože nemal pri sebe doklady, ani platné vízum alebo povolenie k pobytu, ktoré by ho oprávňovali vstúpiť alebo sa zdržiavať na území Slovenskej republiky alebo Schengenského priestoru. Následne bol žalobca dňa 24. januára 2024 predvedený na OCP PZ Košice v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení, pričom po tom, ako pri kontrole dokladov bolo zistené, že žalobca má udelený trvalý pobyt na území Ukrajiny, mu pod č. EC-ECKE1-240124-124-TJK8603119514-----01, na jeho žiadosť bolo udelené dočasné útočisko na území Slovenskej republiky a žalobca bol dňa 24. januára 2024 prepustený na slobodu a nasledujúci deň odišiel do Nemecka. V Nemecku sa zdržiaval do 20. marca 2024, kedy bol žalobca transferovaný (dublinský transfer) späť na územie Slovenskej republiky, po tom, ako jeho prevzatie dňa 8. februára 2024 akceptovalo Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra SR pod č. MU-DS-48/2024-DŽ. 5. Po prevzatí žalobcu na územie Slovenskej republiky bolo lustráciou v informačnom systéme IS CLK zistené, že na osobu žalobcu sú vytvorené dva platné pátracie záznamy v Schengenskom informačnom systéme - Osoba (SIS2); v prvom prípade sa jednalo o pátrací záznam vytvorený Francúzskom zo dňa 22. apríla 2022, kde dôvodom pátrania je „Odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“ s evidovaným opatrením, ktoré sa má vykonať na vonkajšej hranici cit. „odoprieť vstup do krajiny“ a na vnútrozemí cit. „odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru“, súčasne s poznámkou, že účastník konania je násilný, pričom Migračný úrad Ministerstva vnútra SR prostredníctvom národnej ústredne SIRENE zistil, že žalobcovi bol udelený súdny zákaz vstupu na územie H. do 25. apríla 2062 (na dobu 40 rokov) z dôvodu, že cit. „osoba je príbuzná radikálnemu islamu a predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť.“ Druhý záznam bol vytvorený Nemeckom zo dňa 28. septembra 2018, kde dôvodom pátrania „Odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“, s evidovaným opatrením, ktoré sa má vykonať na vonkajšej hranici cit. „odoprieť vstup do krajiny“ a na vnútrozemí cit. „odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru“, súčasne s poznámkou, že dôvodom zákazu vstupu je vážna bezpečnostná hrozba; v zázname je zaevidovaná informácia súvisiaca s trestným činom terorizmu pod č. TE-RI-INT/741311/2021 s poznámkou, že účastník konania je ozbrojený, násilný, zapojený do aktivít súvisiacich s terorizmom. Na základe uvedených skutočností žalovaný dňa 20. marca 2024 začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky. 6. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20. marca 2024 (ďalej aj „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) žalovaný rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny (pozn. bez určenia lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky) a žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, pričom žalovaný vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Žalobca podal proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení č. PPZHCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20. marca 2024 odvolanie, o ktorom rozhodol RHCP Prešov ako druhostupňový odvolací orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17. mája 2024 tak, že zmenil prvú vetu výroku, kde vypustil, že sa účastník konania vyhosťuje na územie Ukrajiny, v ostatnej časti napadnuté rozhodnutie potvrdil a odvolanie zamietol. Predmetné rozhodnutie o odvolaní nadobudlo právoplatnosť dňa 28. mája 2024. 7. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV zo dňa 20. marca 2024 žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu dňom 20. marca 2024 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia s určením doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20. júla 2024, pričom žalobca bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov F.. Žalobca podal proti rozhodnutiu o zaistení č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV zo dňa 20. marca 2024 správnu žalobu, ktorá bola zamietnutá rozsudkom správneho súdu sp. zn. 1Saz/3/2024 zo dňa 18. apríla 2024, potvrdeným rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/2/2024 zo dňa 12. júna 2024.
8. Dňa 22. marca 2024 žalovaný zaslal Migračnému úradu Ministerstva vnútra SR žiadosť PPZ-HCPPO9-3-029/2024-AV o zrušenie žalobcovi priznaného dočasného útočiska podľa § 33 písm. c) zákona 480/2002 Z.z. o azyle v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o azyle“), o ktorej Migračný úrad Ministerstva vnútra SR rozhodol rozhodnutím č. MU-PO-47-28/2024-DÚ zo dňa 3. mája 2024 tak, že žalobcovi zrušil poskytovanie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky. 9. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV zo dňa 18. júla 2024 žalovaný rozhodol podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov o predĺžení zaistenia žalobcu o dva mesiace, na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20. septembra 2024. Žalobca podal proti rozhodnutiu o predĺžení zaistenia č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV zo dňa 18. júla 2024 správnu žalobu, ktorá bola zamietnutá rozsudkom správneho súdu sp. zn. 15Saz/3/2024 zo dňa 13. augusta 2024, potvrdeným rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024. 10. Dňa 4. septembra 2024 bola žalovanému zo strany Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov F. doručená odpoveď na žiadosť č. PPZ-HCP-SE5-50-200/2024-ZC, v ktorej bolo uvedené, že k danému dňu nebol žalobcovi vystavený náhradný cestovný doklad a proces jeho vystavenia stále prebieha. K žiadostiam o poskytnutie informácie o možnosti prijatia štátneho príslušníka Tadžickej republiky zasielanej osloveným krajinám Útvar policajného zaistenia pre cudzincov F. uviedol, že neeviduje žiadnu novú spätnú väzbu a žiadna krajina neakceptovala prijatie cudzinca na svoje územie. V závere bolo konštatované, že dňa 12. augusta 2024 bola zo strany Tadžickej republiky doručená verbálna nóta. Ďalej boli uskutočnené kroky k predĺženiu cudzineckého pasu pre žalobcu, ktorý bol následne vydaný dňa 3. septembra 2024 OCP PZ Michalovce s platnosťou do 20. marca 2025. 11. Dňa 12. septembra 2024 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce informoval žalovaného na základe jeho žiadosti z toho istého dňa č. HCP-PO9-3-101/2024-AV o tom, že k danému dňu nebol žalobcovi vystavený náhradný cestovný doklad zo strany zastupiteľského úradu Tadžikistanu, žiadosti o poskytnutie informácie o možnosti prijatia štátneho príslušníka tadžickej republiky boli zaslané päťdesiatim siedmim krajinám, avšak nebolo dané žiadne kladné stanovisko a v prípade šiestich krajín bola doručená negatívna odpoveď. 12. Dňa 18. septembra 2024 žalovaný začal konanie vo veci predĺženia lehoty zaistenia podľa § 88 ods. 4 tretia veta zákona o pobyte cudzinca, o čom bol žalobca upovedomený, za prítomnosti ustanoveného tlmočníka bola spísaná zápisnica č. PPZ-HCP-PO9-3-112/2024-AV, v ktorej žalobca najmä uviedol, že počas jeho pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach bol vymazaný záznam jeho osoby v systéme SIS 2, vložený Nemeckom a zároveň žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal aj Francúzsko o vymazanie záznamu. V ďalšom žalobca uviedol, že v žiadnom prípade nebude spolupracovať pri vydávaní náhradného cestovného dokladu, odmieta vycestovať z územia Slovenskej republiky a jedinou krajinou, kam je ochotný vycestovať je Švédsko. Iné krajiny, nachádzajúce sa mimo Európskej únie považuje za nedôveryhodné a odmieta do nich vycestovať. 13. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV zo dňa 18. septembra 2024 žalovaný rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu o 6 (šesť) mesiacov, t.j. do 20. marca 2025 v súlade s § 88 ods. 4 tretia veta zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia s tým, že žalobca ostal umiestnený v útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že účel zaistenia naďalej trvá. Žalovaný v prvom rade poukázal na to, že žalobca v procese výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky dostatočne nespolupracoval, uvedené vyplýva aj z výpovede žalobcu, ktorú uviedol do zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 18. júla 2024 a zo dňa 18. septembra 2024, v ktorej žalobca vylúčil akúkoľvek spoluprácu v procese vybavovania náhradného cestovného dokladu, ako aj podmienenie svojho vycestovania z územia Slovenskej republiky len do krajín, ktoré sám určí. K otázke vymazania záznamu v databáze SIS II, vloženého Nemeckom, žalovaný uviedol, že ide o logický následok a procesný postup, kedy po odovzdaní účastníka konania na územie Slovenskej republiky v rámci dublinského transferu bol tento záznam po určitej dobe zneplatnený, nakoľko pre územie Nemecka stratil význam a je povinnosťou Slovenskej republiky zabezpečiť vyhostenie žalobcu z územia Európskej únie. V druhom rade žalovaný pristúpil k predĺženiu lehoty zaistenia z dôvodu, že zastupiteľský úrad domovskej krajiny žalobcu ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia nevydal žalobcovi náhradný cestovný doklad. Zastupiteľský úrad domovskej krajiny žalobcu nie je pasívny a komunikuje so štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, preto žalovaný považuje vystavenie náhradného cestovného dokladu
pre žalobcu za reálne. Zároveň žalovaný poukázal na to, že prebieha proces komunikácie medzi Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Odborom vonkajších vzťahov ÚHCP P PZ Bratislava a jednotlivými oslovenými krajinami o možnosti prijatia žalobcu na ich územie, a preto je potrebné počkať na odpovede z týchto krajín, nakoľko ku dňu vydania rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia bolo oslovených 57 krajín, z toho len zo šiestich bola doručená negatívna odpoveď a na odpoveď zo zvyšných krajín sa stále čaká. Podľa vyjadrenia žalovaného predĺženie lehoty zaistenia je nevyhnutné pre zabezpečenie kontinuálnosti vyhosťovacieho konania, k predĺženiu lehoty zaistenia o 6 mesiacov žalovaný pristúpil z dôvodu, že ide o mimoriadne náročný a komplikovaný proces administratívneho vyhostenia, ktorý si vzhľadom na obťažnosť úkonov, ktoré je v konaní potrebné vykonať, s určitosťou vyžiada dlhšie časové obdobie a následne špecifikoval úkony, ktorých vykonanie je nutné pre vykonanie administratívneho vyhostenia žalobcu. Potreba predĺženia lehoty zaistenia žalobcu vyplýva z existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV. Prepustenie žalobcu zo zaistenia by predstavovalo vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok a súčasne by to znamenalo aj nerešpektovanie zákonov Slovenskej republiky ohľadom zdržiavania sa na jej území, a žalobca by pokračoval v páchaní priestupku na úseku pobytu. Preto má žalovaný za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv žalobcu, teda je preukázaná zákonnosť predĺženia lehoty zaistenia žalobcovi. Podľa žalovaného v danom prípade nie je možné aplikovať uloženie iných opatrení namiesto zaistenia (hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky) podľa § 89 ods. 1 písmena a) a b) zákona o pobyte cudzincov, a to s ohľadom na § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého tieto opatrenia nie je možné uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov. Naliehavý právny záujem je daný aj v tom, že je potrebné, aby žalobca vycestoval z územia Slovenskej republiky v čo najkratšom čase. II. Konanie pred správnym súdom 14. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 10. októbra 2024 domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a zároveň žiadal, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bol bezodkladne prepustený zo zaistenia a bola mu priznaná náhrada trov konania. 15. Žalobca v žalobe namietal, že predĺženie jeho zaistenia napadnutým rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia je obmedzením jeho osobnej slobody spôsobom, ktorý nie je zlučiteľný s článkom 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže obmedzenie osobnej slobody žalobcu nemôže naplniť účel, a to výkon administratívneho vyhostenia. Takýto výklad vyplýva napríklad aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 41Sza/7/2016 a sp. zn. 1Szak/1/2017. 16. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že pred konaním o administratívnom vyhostení prebiehalo v súvislosti s jeho osobou konanie o jeho vydanie do Tadžickej republiky, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Tost/3/2023 zo dňa 24. januára 2024 rozhodol, že vydanie žalobcu na trestné stíhanie do Tadžickej republiky nie je prípustné, a toto rozhodnutie založil na teste vážnych dôvodov, ktorý umožňuje určiť mieru pravdepodobnosti porušenia práv vyžiadanej osoby v cieľovej krajine. Následne rozhodnutím Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 28. februára 2024 nebolo povolené vydanie žalobcu na trestné stíhanie do Tadžickej republiky. 17. Žalobca ďalej zdôraznil, že jeho vyhostenie nie je reálne možné v kontexte s uvedeným záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci extradície žalobcu, a to tak do Tadžickej republiky, ako aj do akejkoľvek inej krajiny, z ktorej by mohol byť následne vydaný do Tadžickej republiky na trestné stíhanie, čo by bolo možné považovať za obchádzanie rozhodnutia o neprípustnosti extradície žalobcu, ako aj porušenia zákazu uvedeného v § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. 18. Žalobca tiež namietal, že z rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia vyplýva, že žiadosť o prijatie žalobcu bola zaslaná päťdesiatim piatim krajinám, ku dňu podania správy bolo evidovaných 6 zamietajúcich odpovedí a ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia žiadna ďalšia odpoveď nepribudla. Podľa názoru žalobcu teda nedošlo k žiadnemu posunu vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu od posledného predĺženia zaistenia z dôvodu, že jednotlivé oslovené krajiny buď odmietli prijať žalobcu alebo v priebehu troch mesiacov neposkytli žiadnu odpoveď. Uvedený skutkový stav preto indikuje bez akýchkoľvek pochybností nevyhostiteľnosť žalobcu.
19. Žalobca v závere poukázal na to, že ešte dňa 9. apríla 2024 požiadal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky o vydanie náhradného cestovného dokladu, avšak tento do daného dňa vydaný nebol. Navyše, predĺženie lehoty zaistenia žalobcu o pol roka rovnako nezodpovedá zákonnosti obmedzenia osobnej slobody na nevyhnutný čas. 20. K žalobe sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 18. októbra 2024, v ktorom uviedol, že len bod 6 žaloby namieta nezákonnosť napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia a to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a § 191 ods. 1 písm. f) SSP. Žalobca však neuviedol, k akému konkrétnemu nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia malo dôjsť, pričom súdne rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazuje, s prejednávanou vecou buď vôbec nesúvisia, alebo sú účelovo interpretované so snahou tak, aby spochybnili napadnuté rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia. 21. Všetky skutočnosti namietané žalobcom už boli predmetom predchádzajúcich súdnych konaní a v tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudky sp. zn. 1Saz/3/2024 zo dňa 18. apríla 2024, sp. zn. 6Szak/2/2024 zo dňa 12. júna 2024, sp. zn. 15Saz/3/2024 zo dňa 13. augusta 2024, sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024, sp. zn. 17Saz/3/2024 zo dňa 11. júla 2024 a sp. zn. 17Saz/3/2024 zo dňa 19. septembra 2024. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca nebol vyhostený na územie Tadžickej republiky, žalovaný rešpektoval a riadil sa rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. januára 2024 sp. zn. 1Tost/31/2023, ktorým bolo rozhodnuté, že vydanie žalobcu do Tadžickej republiky nie je prípustné. 22. K námietke žalobcu ohľadom predĺženia zaistenia na maximálnu možnú dobu zaistenia žalovaný uviedol, že z dikcie zákonného ustanovenia § 88 ods. 4 tretej vety zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov, pričom žalobcovi bola lehota zaistenia predĺžená iba na dobu 6 mesiacov, a teda zo zákonom povolenej doby žalovaný vyčerpal iba polovicu. 23. Žalovaný zdôraznil, že v správnom konaní zisťoval presne a úplne skutočný stav veci. K predĺženiu lehoty zaistenia pristúpil výlučne zo zákonných dôvodov a to z dôvodu, že žalobca nespolupracuje v procese vybavovania náhradného cestovného dokladu ako aj z dôvodu, že žalobcovi nebol k danému dňu vystavený náhradný cestovný doklad zo strany zastupiteľského úradu. Tvrdenia o nevyhostiteľnosti žalobcu nie sú pravdivé, prípravné činnosti v rámci vyhosťovacieho konania vrcholia a prepustením žalobcu na slobodu by došlo k jeho zmareniu. 24. V závere žalovaný poukázal na to, že dňa 17. októbra 2024 písomne požiadal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov F. o zaslanie urgencie v rámci vyhosťovacieho konania, a to v súlade s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. septembra 2024, sp. zn. 6Szak/3/2024, s určením primeranej lehoty na odpoveď a upozornením, že v prípade, ak sa oslovené krajiny v primeranej lehote nevyjadria, bude platiť, že súhlas s prijatím žalobcu udelený nebol. 25. Podaním zo dňa 22. októbra 2024 predloženým žalovaným na výzvu správneho súdu žalovaný poukázal na úkony vykonávané v predmetnej veci odo dňa vydania rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, pričom uviedol, že dňa 11. októbra 2024 žalovaný zaslal Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov F. žiadosť o poskytnutie informácie o vykonaných úkonoch v rámci vyhosťovacieho konania č. PPZ-HCP-PO9-3-123/2024-AV a následne dňa 17. októbra 2020 zaslal Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce žiadosť o spracovanie a zaslanie urgencie v rámci vyhosťovacieho konania už osloveným krajinám z dôvodu právnej istoty a zachovávania zákonnosti. Dňa 18. októbra 2024 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce doručil žalovanému odpoveď č. PPZ-HCPSE5-50-227/2024-ZC, že od 2. júla 2024 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov F. na základe pokynu riaditeľa ÚHCP P PZ Bratislava začalo zasielať žiadosti o poskytnutie informácie o možnosti prijatia štátneho príslušníka Tadžickej republiky na územie oslovených krajín Oddeleniu vonkajších vzťahov ÚHCP P PZ Bratislava a je s ním v priebežnom kontakte o stave týchto žiadostí. Zároveň dňa 18. októbra 2024 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce spracoval urgenciu vybavovania náhradného cestovného dokladu zaslanú Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Na žiadosť o poskytnutie informácie zo strany žalovaného bola žalovanému dňa 21. októbra 2024 poskytnutá
odpoveď zo strany Odboru vonkajších vzťahov ÚHCP P PZ Bratislava, že na Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR bol zaslaný list spolu so žiadosťami o posúdenie možnosti prijatia menovanej osoby na územie vybraných krajín a to A. I., A. I., J. I., B. I., B. I., K. I., Uzbeckej republiky a Švédskeho kráľovstva (krajiny určené s ohľadom na geografickú, jazykovú, kultúrnu blízkosť a v záujme zachovania ochrany života, zdravia a súkromného záujmu žalobcu), pričom tieto žiadosti budú zaslané diplomatickou cestou príslušným krajinám v najbližších dňoch. Žalovaný bol tiež informovaný, že uvedená žiadosť bude zaslaná aj do ďalších krajín, na územie ktorých je možné zvážiť vyhostenie menovanej osoby. 26. Správny súd nariadil pojednávanie na deň 29. októbra 2024, na ktorom právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že predĺženie zaistenia, aj keď takáto možnosť vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov, musí byť zákonné a to v tom zmysle, že spĺňa podmienku nevyhnutnosti. Z doteraz známeho obsahu spisu však nevyplýva, že by žalovaný vykonával akúkoľvek ďalšiu aktivitu smerujúcu k realizácii rozhodnutia o vyhostení žalobcu odôvodňujúcu nevyhnutnosť predĺženia zaistenia osoby žalobcu a jeho obmedzenia na osobnej slobode. Právna zástupkyňa v tejto súvislosti poukázala aj na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024, v zmysle ktorých úkony vykonávané žalovaným nie sú prípustné pre toto konanie vo vzťahu k žalobcovi, ale len do budúcna v súvislosti s obdobnými vecami. Právna zástupkyňa žalobcu poukázala tiež na nečinnosť žalovaného, ak ďalšie úkony vo veci žalobcu boli vykonané až 18. októbra 2024 a 28. októbra 2024, teda so značným časovým odstupom od vydania napadnutého rozhodnutia o predĺžení zaistenia vyvolávajúc dojem, že uvedené má len prezentovať aktivitu žalovaného pred správnym súdom. Vzhľadom na uvedené je daná dôvodnosť žalobných bodov a preto žiadala žalobe vyhovieť. Zástupca žalovaného na pojednávaní namietal, že sa ohradzuje proti tvrdeniam žalobcu o nečinnosti žalovaného v tejto veci a poukázal na kroky, ktoré boli uskutočnené v súvislosti so žalobcom a rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia a to požiadanie Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov F. o zaslanie urgencie už osloveným krajinám s určením lehoty na vyjadrenie v súlade s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024 za účelom dosiahnutia právnej istoty, urgovanie vydania náhradného cestovného dokladu a priebežné kontrolovanie vykonávaných úkonov. Zdôraznil tiež, že žalovaný neurčuje krajiny, ktorým sú žiadosti o prijatie žalobcu na svoje územie zasielané, uvedené je v plnej kompetencii Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, ktorý bol poverený výkonom rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu. Zástupca žalovaného tiež zdôraznil dôvody vydania rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia a to nespoluprácu žalobcu a skutočnosť, že do daného dňa nebol náhradný cestovný doklad pre žalobcu vydaný. Na otázku správneho súdu, či došlo k zmenám v zápisoch v systéme SIS II týkajúcich sa žalobcu, právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že zápis Nemeckej republiky už nie je, žalobca požiadal o výmaz záznamu vykonaného zo strany Francúzskej republiky a bola mu daná odpoveď, že v určitej lehote dostane odpoveď na túto žiadosť, k dnešnému dňu ten zápis trvá. Na otázku správneho súdu, či záznam v Interpole je stále na tom istom právnom základe rozhodnutia I. Somoni kraja mesta Dušanbe zástupca žalovaného uviedol, že áno. Na otázku správneho súdu, či v spojitosti so zápismi v systéme SIS II zo strany Nemecka a Francúzka má žalovaný vedomosť o rozhodnutiach príslušného súdneho alebo správneho orgánu, ktoré boli v tejto súvislosti vydané zástupca žalovaného uviedol, že kolegovia cez systém SIRENE sa obrátili do zahraničia, ale žiadne rozhodnutia doručené neboli. Na otázku správneho súdu, či je Tadžická republika kontaktná zástupca žalovaného uviedol, že je kontaktná a došlo aj k stretnutiu so zastupiteľským úradom a aj na základe uvedeného možno vyvodiť záver, že je tu možnosť vydať náhradný cestovný doklad. III. Aplikované ustanovenia právnych predpisov 27. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v platnom a účinnom znení (ďalej aj „SSP“), správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia. 28. Podľa § 71 ods. 2 SSP, ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.
29. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k). 30. Podľa § 206 ods. 1 SSP, vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov. 31. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 32. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 33. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. 34. Podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. 35. Podľa § 81 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. 36. Podľa § 81 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2. 37. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 38. Podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. 39. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 40. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 41. Podľa prvej vety § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 42. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 43. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. 44. Podľa čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 45. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 46. Podľa čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej aj „návratová smernica“): 1. Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. 2. Zaistenie nariaďujú správne alebo súdne orgány. Zaistenie sa nariaďuje písomne s uvedením skutkových a právnych dôvodov. Ak zaistenie nariadili správne orgány, členské štáty: a) buď zabezpečia rýchle súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, o ktorom sa rozhodne v čo najkratšom čase od začiatku zaistenia, b) alebo poskytnú dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny právo podať návrh na začatie konania, v rámci ktorého sa zákonnosť zaistenia preverí postupom rýchleho súdneho preskúmania, o ktorom sa rozhodne v čo najkratšom čase od začiatku príslušného konania. V takomto prípade členské štáty bezodkladne informujú štátneho príslušníka tretej krajiny o možnosti podania návrhu na začatie takéhoto konania. Ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený. 3. V každom prípade sa zaistenie preskúma v primeraných lehotách buď na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ex offo. V prípade predĺženia lehoty zaistenia na preskúmanie dohliada súdny orgán. 4. Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1. 5. Zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 6. Členské štáty môžu lehotu zaistenia uvedenú v odseku 5 predĺžiť len na obmedzený čas, a to nie dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov v súlade s vnútroštátnym právom, v prípadoch, keď je napriek všetkým ich primeraným snahám pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie:
a) z dôvodu nedostatočnej spolupráce dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo b) z dôvodu omeškania pri získavaní nevyhnutných dokladov od tretích krajín. 47. Podľa čl. 6 Charty základných práv Európskej únie, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. 48. Podľa čl. 33 ods. 1 Dohovoru o právnom postavení utečencov, žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov. 49. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru o právnom postavení utečencov, výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu. IV. Právne posúdenie veci správnym súdom 50. Správny súd konajúc podľa ust. § 221 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba bola podaná včas a oprávnenou osobou, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu, ako aj obsah administratívneho spisu a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 229 SSP zamietol. 51. Správny súd pri posudzovaní tu súdenej veci vzal v plnej miere na zreteľ mimoriadny charakter inštitútu zaistenia a jeho predĺženia, pretože zaistenie cudzinca (vrátane predĺženia lehoty zaistenia) predstavuje citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca, kedy dochádza k obmedzeniu, prípadne v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca až k pozbaveniu osobnej slobody (obdobný záver vyplýva z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza 8/2016 zo dňa 30. marca 2016, sp. zn. 1Sža 23/2014 zo dňa 13. augusta 2014, resp. 1Sža 5/2015 zo dňa 6. februára 2015). Takýto zásah preto môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných zákonom o pobyte cudzincov a ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Tieto podmienky pritom vzhľadom na ich povahu je možné rozdeliť na formálne – t.j. existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení cudzinca a materiálne – t.j. jeho účelnosť (vykonanie právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení je reálne možné), efektívnosť (zo strany orgánu verejnej správy sú vykonané efektívne úkony smerujúce k naplneniu účelu zaistenia) a primeranosť (na dosiahnutie účelu zaistenia nebolo možné využiť iné, menej invazívne prostriedky zásahu do osobnej slobody cudzinca). Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody cudzinca v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru zákonné, tieto materiálne predpoklady zákonnosti zaistenia cudzinca na účel výkonu vyhostenia musia byť navyše splnené súčasne (kumulatívne), teda pri absencii ktorejkoľvek z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody cudzinca a súčasne musia byť splnené tak v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ako aj počas celej doby trvania zaistenia, čomu zodpovedá aj povinnosť žalovaného vyplývajúca z § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či účel zaistenia trvá. 52. Pre rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia podľa § 88 ods. 4 tretia veta zákona o pobyte cudzincov, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v tejto veci zákon ustanovuje aj ďalšie osobitné podmienky, ktorých naplnenie je podstatnou požiadavkou pre zákonnosť takéhoto rozhodnutia. V zmysle § 88 ods. 4 tretia veta zákona o pobyte cudzincov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. 53. Pokiaľ ide o osobitné podmienky vzťahujúce sa na predĺženie lehoty zaistenia správny súd konštatuje, že splnenie podmienky nespolupráce žalobcu tak, ako to vyžaduje § 88 ods. 4 tretia
veta zákona o pobyte cudzincov vyplýva z vyjadrení žalobcu do zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 18. júla 2024 č. PPZ-HCP-PO9-3-082/2024 AV, aj zo dňa 18. septembra 2024 č. PPZHCP-PO9-3-112/2024 AV, kde sa tento jednoznačne vyjadril, že v žiadnom prípade nie je ochotný spolupracovať v procese vystavenia náhradného cestovného dokladu. Zároveň skutočnosť, že do dnešného dňa nebol vydaný náhradný cestovný doklad je zrejmá a nie je ani medzi účastníkmi konania sporná. Správny súd mal preto za preukázané, že je možné dôvodne predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia sa tento proces predĺži nad základnú dĺžku trvania zaistenia podľa § 88 ods. 4 prvej vety zákona o pobyte cudzincov, a preto osobitné podmienky pre predĺženie lehoty zaistenia posúdil ako splnené. 54. Správny súd mal ďalej za preukázané splnenie formálneho predpokladu pre vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia a to existenciu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20. marca 2024. 55. Podstata žalobných námietok žalobcu spočívala v spochybnení účelnosti a efektívnosti ďalšieho trvania zaistenia a s tým súvisiaceho rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Žalobca v žalobe v prvom rade namietal, že predĺženie jeho zaistenia napadnutým rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia je obmedzením jeho osobnej slobody spôsobom, ktorý nie je zlučiteľný s článkom 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže obmedzenie osobnej slobody žalobcu nemôže naplniť účel a to výkon administratívneho vyhostenia z dôvodu nevyhostiteľnosti jeho osoby, ktorá vyplýva jednak zo skutočnosti, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Tost/3/2023 zo dňa 24. januára 2024 rozhodol, že vydanie žalobcu na trestné stíhanie do Tadžickej republiky nie je prípustné a zároveň vyhostenie žalobcu do akejkoľvek inej krajiny by založilo riziko, že by žalobca mohol byť následne vydaný do Tadžickej republiky na trestné stíhanie, čo by bolo možné považovať za obchádzanie rozhodnutia o neprípustnosti extradície žalobcu, ako aj porušenia zákazu uvedeného v § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. 56. Posúdením žalobcom tvrdenej nevyhostiteľnosti sa už zaoberal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024, ktorý v bode 43 predmetného rozsudku uviedol: „V tomto smere nosnou námietkou žalobcu bola ním tvrdená „nevyhostiteľnosť“ prameniaca z toho, že žalobcu nie je možné vyhostiť tak do krajiny pôvodu (Tadžikistan), ako ani na E., kde mal evidovaný trvalý pobyt. V súvislosti s touto námietkou, najvyšší správny súd uvádza, že z už vyššie citovaného ustanovenia § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že cudzinca možno vyhostiť do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. Zákon č. 404/2011 Z.z. tiež počíta s možnosťou vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení cudzinca bez uvedenia krajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený (pozri § 77 ods. 1 veta druhá zákona č. 404/2011 Z.z.). Táto (zákonom aprobovaná) možnosť neuvedenia konkrétnej krajiny teda nepredstavuje prekážku pre zaistenie cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia, nakoľko takýto postup samotný zákon č. 404/2011 Z.z. explicitne nezakazuje. Zákon č. 404/2011 Z.z. teda pripúšťa vyhostenie cudzinca bez uvedenia krajiny, do ktorej má byť vyhostený a rovnako aj v prípade inštitútu zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia nestanovuje prekážku zaistenia v prípade, že krajina vyhostenia nie je určená. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že každé rozhodnutie o zaistení cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď cudzinec nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by popieral platnú právnu úpravu, pričom dodržanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti je nevyhnutné posudzovať vždy v okolnostiach konkrétneho prípadu.“ 57. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti tiež namieta, že vyhostenie do akejkoľvek inej krajiny by založilo riziko, že by mohol byť následne vydaný do Tadžickej republiky na trestné stíhanie, čo by bolo možné považovať za obchádzanie rozhodnutia o neprípustnosti extradície žalobcu, ako aj porušenia zákazu uvedeného v § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, uvedené správny súd považuje len za vlastné dohady žalobcu, ktoré nie sú podložené žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami či dôkazmi a táto námietka v aktuálnom štádiu konania o administratívnom vyhostení žalobcu sa javí ako predčasná, nakoľko zatiaľ nedošlo k ustáleniu krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený (k obdobnému záveru dospel aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024, bod 47).
Správny súd v tomto smere doplňujúco poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/14/2020 zo dňa 29. septembra 2021, ktorého závery, hoci predmetom konania bolo rozhodnutie o administratívnom vyhostení, sú analogicky s ohľadom na ich vzťah k § 81 zákona o pobyte cudzincov právne relevantné aj vo vzťahu ku konaniu v tu súdenej veci predĺženia lehoty zaistenia, a z ktorých vyplýva, že „Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v administratívnom konaní o vyhostení cudzinca pri posudzovaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia, to zaťažuje cudzinca, v ktorého vlastnom záujme je objasniť všetky okolnosti, pre ktoré nemôže byť administratívne vyhostený, respektíve prečo by malo byť jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života prevážiť nad inými záujmami a hľadiskami. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi cudzinca a správny orgán. Tvrdiť jednotlivé fakty o existencii prekážok administratívneho vyhostenia je povinný primárne cudzinec, no správny orgán je povinný zabezpečiť k tvrdeniu cudzinca o existencii prekážok administratívneho vyhostenia maximálne možné množstvo dôkazov a správ o krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, a to tých, ktoré podporujú tvrdenia cudzinca ako aj tých, ktoré tvrdenia cudzinca vyvracajú.“ Správny súd však zároveň dodáva, že jeho záver o nedôvodnosti námietky žalobcu nezbavuje žalovaného povinnosti dôsledne skúmať, aké krajiny Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce selektuje za účelom ich oslovenia so žiadosťami o prijatie žalobcu a v prípade, ak dospeje k záveru, že u oslovovaných krajín existuje dôvodná pochybnosť o miere dodržiavania ľudských práv a slobôd a medzinárodnej ochrany pre štátnych príslušníkov tretích krajín, v takom prípade takéto úkony nebude možné považovať vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu zaistenia za účelné. 58. Správny súd k žalobcom v správnej žalobe poukazovaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sza/7/2016 a sp. zn. 1Szak/1/2017 uvádza, že nevzhliadol konkrétny súvis so závermi tam uvedenými a prejednávanou vecou, iba všeobecné ustálenie záveru, že rozhodnutie o zaistení resp. obmedzení osobnej slobody musí byť účelné a efektívne. Na konkrétnu aplikáciu uvedených rozhodnutí na tu súdenú vec nepoukázal ani žalobca. 59. Správny súd posúdiac tiež kritérium efektívnosti ďalšieho trvania zaistenia dospel k záveru, že vo veci administratívneho vyhostenia sú naďalej vykonávané konkrétne, cielené a adresné úkony smerujúce k ustáleniu krajiny vyhostenia žalobcu, ako vyplývajú z informácií o vykonaných úkonoch poskytnutých Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce zo dňa 4. septembra 202 (teda pred vydaním napadnutého rozhodnutia) resp. zo dňa 11. októbra 2024. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalovaný jednak intenzívne priebežne vykonáva dohľad nad tým, aké úkony sú v tejto súvislosti vykonávané Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce a zároveň iniciatívne navrhuje ďalšie úkony pre riadne zabezpečenie naplnenia účelu zaistenia – výkon administratívneho vyhostenia, a to zaslanie urgencie už osloveným krajinám s presne stanovenou lehotou na vyjadrenie o možnosti prijatia žalobcu na ich územie, ako aj zaslanie urgencie vo veci vydania náhradného cestovného dokladu. Pokiaľ právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní namietala, že v zmysle záverov vyplývajúcich z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024 zaslanie urgencie už osloveným krajinám so stanovením lehoty na vyjadrenie, nie je prípustné v tomto konaní týkajúcom sa žalobcu, ale len v obdobných budúcich veciach, správny súd uvádza, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky síce výslovne neodporučil takýto postup vo veci žalobcu, a to aj vo vzťahu k už osloveným krajinám, ale ho taktiež nevylúčil (pozn. pri zachovaní podmienky efektívnosti takéhoto postupu), preto samotný takýto postup žalovaného nemožno považovať za nezákonný a naopak správny súd je toho názoru, že zaslanie urgencií aj už osloveným krajinám so stanovením lehoty na vyjadrenie v prípade žalobcu odstráni akékoľvek pochybnosti v tom, či bola náležite ustálená krajina, do ktorej by bolo možné žalobcu vyhostiť. 60. Žalovaný ďalej po podaní žaloby správnemu súdu predložil listiny, z ktorých vyplynulo, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce oslovuje ďalšie krajiny za účelom určenia krajiny, do ktorej by bolo možné žalobcu vyhostiť, a to žiadosti o preskúmanie možnosti vyhostenia osoby žalobcu zaslané Arménskej republike, Azerbajdžanskej republike, Kazašskej republike, Kirkižskej republike, Gruzínskej republike, Moldavskej republike, a Švédskemu kráľovstvu dňa 18. októbra 2024 a Žiadosti o preskúmanie možnosti vyhostenia osoby žalobcu zaslané Bieloruskej republike, Filipínskej republike, Malajzii, Namíbijskej republike, Gambijskej republike, Dominikánskej republike dňa 28. októbra 2024. Kým v súvislosti so žiadosťami zasielanými dňa 18. októbra 2024 bolo v žiadosti o spoluprácu adresovanej Konzulárnemu odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR konštatované, že krajiny boli určené s ohľadom na geografickú, jazykovú, kultúrnu blízkosť a v záujme zachovania ochrany života, zdravia a súkromného záujmu žalobcu, v prípade žiadostí zo
dňa 28. októbra 2024 takéto vymedzenie dôvodov určenia krajín absentuje. Správny súd však opäť poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024, na ktoré poukázala aj právna zástupkyňa žalobcu, kedy Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v bode 45 síce vytkol žalovanému absenciu odôvodnenia spôsobu určenia oslovovaných krajín, avšak zároveň pripustil, že „cudzinca je možné vyhostiť (aj) do ktorejkoľvek krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľnej rozhodne vrátiť, a ktorá ho prijme“. Správny súd v tejto súvislosti predovšetkým upriamuje pozornosť na skutočnosť, čo je cieľom postupu orgánov verejnej správy. Účelom vykonávaných krokov, vrátane zasielaných žiadostí je ustáliť krajinu, do ktorej by bolo možné žalobcu vyhostiť s cieľom riadneho naplnenia výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, preto žiadnu krajinu a priori nemožno vylúčiť z okruhu potenciálnych, pre vyhostenie do úvahy pripadajúcich krajín za predpokladu, že oslovená krajina napĺňa princíp „non refoulement“ vyplývajúceho z čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov resp. vyvodzovaného tiež zo znenia čl. 3 Dohovoru a do právneho poriadku Slovenskej republiky premietnutého v podobe „prekážok administratívneho vyhostenia“ vyplývajúcich z § 81 zákona o pobyte cudzincov. Správny súd preto nevzhliadol dôvod nezákonnosti ďalšieho trvania zaistenia žalobcu a uvedené kroky smerujúce k zabezpečeniu administratívneho vyhostenia žalobcu posúdil tak, že ich je možné považovať za vykonané v medziach ich efektívnosti. 61. Ak žalobca ďalej namietal nečinnosť žalovaného spočívajúcu v tom, že ďalšie úkony vo veci žalobcu od posledného rozhodnutia o predĺžení zaistenia boli vykonané až 18. októbra 2024 a 28. októbra 2024, teda so značným časovým odstupom (a to aj od vydania napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia) vyvolávajúc dojem, že uvedené má len prezentovať aktivitu žalovaného pred správnym súdom, správny súd v tejto súvislosti uvádza, že z informácií o vykonaných úkonoch poskytnutých Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce vyplývajú aj ďalšie úkony vykonané po vydaní predošlého rozhodnutia o predĺžení zaistenia dňa 19. júla 2024. Je síce pravdou a nemožno si nevšimnúť, že intenzita vykonávaných úkonov v porovnaní s obdobím pred vydaním napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia je nižšia, avšak podľa názoru správneho súdu nie je pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia rozhodujúce len to, či a koľko úkonov žalovaný resp. subjekt poverený zabezpečením administratívneho vyhostenia príslušníka tretej krajiny vo veci vykonáva, ale je potrebné prihliadnuť aj na povahu úkonov už vykonaných a to spôsobom, či možno určitý záver vyvodiť bezprostredne po ich vykonaní, alebo naopak je plynutie času žiadúce. Správny súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že nakoľko Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce pôvodné žiadosti o prijatie žalobcu zasielal osloveným krajinám bez stanovenia lehoty na vyjadrenie, z uvedeného dôvodu nemožno aktuálne vyvodiť jednoznačný záver v prospech ani v neprospech žalobcu, pričom žalovaný sa práve svojou žiadosťou o zaslanie urgencií osloveným krajinám s presným stanovením lehoty na vyjadrenie tento vzniknutý stav právnej neistoty snažil odstrániť. Navyše by správny súd na tomto mieste chcel zdôrazniť, že administratívne vyhostenie predstavuje proces, nie časový okamih, ktorého časové limity sú presne určené a garantované zákonom o pobyte cudzincov, ale zároveň je potrebné ho vnímať ako zákonnú možnosť danú orgánom verejnej správy zo strany zákonodarcu na to, aby v tomto období v maximálnej možnej a prípustnej miere, s ohľadom na splnenie podmienky účelnosti a efektívnosti, prijímali všetky kroky smerujúce k riadnemu dosiahnutiu účelu zaistenia, čo je v tomto prípade administratívne vyhostenie žalobcu. Kým v niektorých prípadoch zaistenia štátnych príslušníkov tretej krajiny je možné v relatívne krátkom čase dospieť k záverom o prípadnej neúčelnosti ich zaistenia, uvedené nemožno absolutizovať a bez iného aplikovať na všetky prípady vrátane prípadu žalobcu, nakoľko v tu súdenej veci aj s ohľadom na skutočnosť, že nebola určená krajina vyhostenia síce boli možnosti vyhostenia rozšírené, avšak zároveň je potrebné si uvedomiť, že došlo k sťaženiu pozície orgánu povereného výkonom administratívneho vyhostenia, aby bolo možné bez zrejmých pochybností preukázať, že tento urobil maximum pre riadny výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Správny súd preto nevzhliadol žalobcom tvrdenú nečinnosť orgánov verejnej správy vyvolávajúcu neefektívnosť ďalšieho trvania zaistenia žalobcu. 62. Správny súd pre úplnosť dodáva, že v zmysle § 206 ods. 4 SSP je pre rozhodnutie správneho súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Je preto právom aj povinnosťou správneho súdu plne prihliadať aj na úkony, ktoré žalovaný vykonal aj po podaní žaloby. 63. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní namietala tiež skutočnosť, že nie je preukázaná primeraná aktivita ani vo vzťahu k vybaveniu náhradného cestovného dokladu, a ak žalovaný tvrdí,
že Tadžická republika je kontaktná, tak k stretnutiu so zástupcami Veľvyslanectva Tadžickej republiky došlo ešte 18. júna 2024, teda pred značným časom, čo tiež nemôže zakladať dôvodnosť ďalšieho trvania zaistenia. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že z administratívneho spisu okrem uvádzaného stretnutia so zástupcami Veľvyslanectva Tadžickej republiky na pôde Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky dňa 18. júna 2024 vyplýva aj skutočnosť, že dňa 12. augusta 2024 došlo k potvrdeniu prijatia písomnosti zaslanej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky verbálnou nótou č. C-25/24 967 a jej postúpeniu Generálnej prokuratúre Tadžickej republiky a zároveň žalovaný dňa 17. októbra 2024 opätovne požiadal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov F. o spracovanie urgencie vybavovania náhradného cestovného dokladu. Správny súd preto dospel k záveru, že Tadžická republika napriek prvotnej nespolupráci sa v súčasnosti javí ako kontaktná, a teda možnosť zabezpečenia náhradného cestovného dokladu ako reálna. 64. Správy súd vyvodil účelnosť a efektívnosť predĺženia lehoty zaistenia tiež zo žalovaným vykonaného testu proporcionality. Hoci je potrebné uviesť, že by bolo žiadúce zo strany žalovaného podrobnejšie konkretizovať správu úvahu, ktorá ho k záverom vyplývajúcim z testu proporcionality viedla, napriek stručnosti odôvodnenia je zrejmá podstata, podľa ktorej by prepustenie účastníka konania zo zaistenia predstavovalo vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Prepustenie zo zaistenia by zároveň znamenalo aj ohrozenie nerešpektovania zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa účastník konania nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania, teda je preukázaná zákonnosť predĺženia lehoty zaistenia účastníka konania. Každé obmedzenie základných práv a slobôd sa musí uskutočniť v súlade s princípom proporcionality, ktorý je aplikovateľný aj v rámci rozhodovania orgánov verejnej správy a spočíva v hľadaní spravodlivej rovnováhy medzi závažnosťou obmedzenia základného práva a významom cieľa, pre ktorý by k obmedzeniu sledovaného práva došlo. „Test principu proporcionality se odvíjí ve třech následujících krocích, které je třeba vztáhnout jak na zákon, který omezuje tato základní práva, tak na jeho interpretaci a aplikaci nacházející odraz ve vydávaní individuálního rozhodnutí: 1. Je sledovaný cíl legitimní? Je sledován a prosazován cíl nezbytný ve svobodné demokratické společnosti? 2. Je dáno racionální spojení mezi cílem a prostředky vybranými k jeho prosazení? 3. Existují alternativní způsoby dosažení cíle, jejichž využití by učinilo zásah do základního práva méně intenzivní, popř. jej zcela vyloučilo?“ (nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. IV. ÚS 412/04 zo dňa 7. decembra 2005). Obdobne jednotlivé kroky testu proporcionality opakovane vymedzil aj Ústavný súd Slovenskej republiky napr. v náleze PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15. marca 2023 (bod 57), v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 8. decembra 2021 (bod 164), v náleze PL. ÚS 23/06-61 zo dňa 02. júna 2010 (bod 12) atď. V prípade zaistenia žalobcu sa do vzájomného vzťahu dostáva právo žalobcu na osobnú slobodu vyplývajúce z čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a povinnosť štátu zabezpečovať ochranu práv a slobôd svojich občanov, dohliadať nad dodržiavaním zákonnosti, spoločenských a morálnych princípov v záujme rešpektovania zásad verejného poriadku a bezpečnosti štátu. Vychádzajúc pritom z článku 6 Charty základných práv Európskej únie („Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť“) obe hodnoty – osobná sloboda aj bezpečnosť (štátu) sú si postavené na roveň. Oba sledované ciele tak možno považovať za legitímne a až s ohľadom na špecifiká konkrétneho prípadu je možné posúdiť určitú mieru preferencie jedného z nich. Správny súd v tu súdenom prípade v prvom rade vychádzal zo stále právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení (napriek tomu, že toto rozhodnutie je podrobované súdnemu prieskumu, avšak správnemu súdu v tomto konaní neprináleží posudzovať právne závery, na ktorých je rozhodnutie o administratívnom vyhostení založené), v zmysle ktorého bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Zároveň mal správny súd za preukázané, že voči osobe žalobcu boli pôvodne vedené dva záznamy v systéme SIS II (vykonané Nemeckom a Francúzskom), z oboch ktorých vyplynula existencia možnej nebezpečnosti osoby žalobcu a v čase vyhlásenia rozsudku naďalej existuje záznam v systéme SIS II zadaný Francúzskou republikou. Podľa názoru správneho súdu sa za daných okolností javí potrebné vo zvýšenej miere prihliadať práve na potrebu ochrany bezpečnosti štátu a vyhodnotil ako primeraný záver žalovaného, ak ten uprednostnil bezpečnosť štátu pri rozhodovaní o predĺžení lehoty zaistenia pred osobnou slobodou žalobcu. Proporcionalita prijatého opatrenia žalovaného je daná práve vysokým verejným záujmom na zabezpečení bezpečnosti a to nie len Slovenskej republiky, ale aj iných štátov Európskej únie. Pokiaľ ide o ďalšie kritérium proporcionality pri vydávaní individuálneho správneho
aktu ako ho definoval Ústavný súd Českej republiky, t.j. racionálne spojenie medzi cieľom a prostriedkami vybranými k jeho presadeniu, podľa názoru správneho súdu nie je na mieste akákoľvek pochybnosť, aké zákonné prostriedky mal orgán verejnej správy na výber na dosiahnutie cieľa. Taktiež nevzniká pochybnosť o existencii alternatívnych spôsobov na dosiahnutie predmetného cieľa, nakoľko v zmysle § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov zaistenie nemožno nahradiť uložením niektorej z povinností podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b) tohto zákona. 65. Správny súd v závere považuje za potrebné zdôrazniť, že aj keď jednotlivé materiálne podmienky zákonnosti ďalšieho trvania zaistenia môžu samy o sebe, v izolovanej podobe, vyvolávať určitú mieru pochybností o ich naplnení – konkrétne má na mysli účelnosť a efektívnosť, zákonnosť predĺženia lehoty zaistenia je potrebné posudzovať v kontexte všetkých preukázaných skutočností, pričom konečný obraz v prospech zákonnosti predĺženia lehoty zaistenia dotvára v rozhodujúcej miere práve aplikovaný test proporcionality. 66. Pokiaľ ide o dĺžku predĺženia lehoty zaistenia o 6 mesiacov, jej stanovenie žalovaný odôvodnil mimoriadnou náročnosťou a komplikovanosťou procesu administratívneho vyhostenia žalobcu, poukázal na úkony, ktorých vykonanie bude nevyhnutné, pričom tiež konštatoval, že doba zaistenia sa môže skrátiť v závislosti od viacerých faktorov, napríklad od spolupráce žalobcu pri vybavovaní cestovného dokladu resp. od vybavenia náležitostí potrebných k vystaveniu náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom. Správny súd pri posudzovaní primeranosti predĺženia lehoty zaistenia prihliadol na celkové okolnosti veci, teda na osobu žalobcu a špecifiká jeho prípadu ako sú uvedené vyššie, ako aj na úkony vykonávané vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu, ich početnosť, náročnosť a trvanie a dospel k záveru, že lehotu 6 mesiacov možno považovať za primeranú, ktorá nevybočuje z medzí zákonnosti, nakoľko samotný zákon o pobyte cudzincov umožňuje predĺžiť lehotu zaistenia až o 12 mesiacov. 67. Hoci v tomto konaní nebolo z pohľadu zákonnosti napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia sporné, či bola zachovaná maximálna lehota zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko však uvedené bolo predmetom argumentácie žalobcu a žalovaného, správny súd pre úplnosť poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10SZa/16/2016 zo dňa 11. júla 2016, v zmysle ktorých: „Krajnej povahy tohto inštitútu si bol napokon vedomý aj zákonodarca, a preto ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov (nadväzujúcim na obdobnú úpravu v článku. 15 ods. 6 návratovej smernice) striktne obmedzil dobu, po ktorú je možné cudzinca obmedziť na slobode najviac na šesť mesiacov, respektíve ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny alebo výkon trestu vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. 68. Pokiaľ teda došlo k zaisteniu navrhovateľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a predĺženiu doby zaistenia a doba zaistenia nepresiahla zákonom maximálne povolenú dobu 18 mesiacov, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o dvanásť mesiacov. Z ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov však nevyplýva obmedzenie predlžovať lehotu jedenkrát alebo viackrát, ale len časové obmedzenie spočívajúce v tom, že táto lehota môže byť predĺžená najviac o 12 mesiacov. 69. Možno teda všetky zhora vyslovené závery zhrnúť tak, že jednotlivé doby, počas ktorých bol navrhovateľ (hoc aj opakovane) zaistený sa sčítavajú a vo svojom úhrne nesmú prekročiť maximálnu dobu zaistenia ustanovenú v § 88 ods. 4 toho istého zákona.“ Správny súd v tejto súvislosti pre úplnosť dodáva, že pre účely určenia maximálnej doby zaistenia je potrebné rozlišovať možnosť predĺžiť zaistenie, ktorú zákonodarca pripúšťa v zmysle § 88 ods. 4 druhá veta a možnosť predĺžiť lehotu zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 tretia veta. Nakoľko žalovaný predĺžil lehotu zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 tretia veta prvý krát, a to o šesť mesiacov, možno jednoznačne dospieť k záveru, že tak 12-mesačný limit na predĺženie lehoty zaistenia ani celková maximálna doba zaistenia 18 mesiacov prekročené neboli.
70. S poukazom na uvedené úvahy správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia spĺňa všetky podmienky zákonnosti a je zrejmé, že námietky, ktoré žalobca uviedol v správnej žalobe, ani iné skutočnosti, ku ktorým by správny súd bol dospel pri neformálnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia (posúdiac ho v súlade s § 206 ods. 3 SSP) neboli spôsobilé privodiť žalobcovi úspech v konaní, a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 219 SSP zamietol. 71. O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle § 168 SSP, podľa ktorého úspešnému žalovanému prizná správny súd voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 2 v spojení s § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j. podanie bolo nezákonne odmietnuté. Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§ 440 ods. 1, 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).