Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/274/2021 1021201647 25. 09. 2025 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201647.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD., v právnej veci žalobcu: A. B. B., B., C., EUR ING, znalec s miestom výkonu činnosti: Jégého 14, 821 08 Bratislava, právne zastúpeného: JUDr. Michal Magdolen, advokát so sídlom: Farská 50, 949 01 Nitra, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom: Račianska 71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 15408/2021/153/ RK zo dňa 30.08.2021, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 15408/2021/153/RK zo dňa 30.08.2021 vo výroku 2. z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi súd voči žalovanému p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Na základe podnetu podľa § 27 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 382/2004 Z. z.“) bol žalovaným vykonaný dohľad vo vzťahu k žalobcovi ako znalcovi, zapísanému v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, oddiel na zápis znalcov, časť na zápis znalcov – fyzických osôb, odbor: Stavebníctvo, odvetvia: Odhad hodnoty nehnuteľností, Statika stavieb a Pozemné stavby, evidenčné číslo: 915144 (ďalej len „znalec v predmetnom odbore“), výsledkom čoho bolo vydanie upovedomenia o začatí správneho konania č. 17454/2020/153 zo dňa 24.08.2020 vo veci prejednania a zistenia zodpovednosti za iný správny delikt znalca podľa § 26 ods. 1 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z., ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 26.08.2020. 2. Rozhodnutím č. 15408/2021/153 zo dňa 17.05.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) žalovaný vyslovil, že žalobca ako znalec v predmetnom odbore je vinný, že: „v písomnom vyhotovení znaleckého posudku č. 14/2018, vypracovanom v Bratislave 01.10.2018, pre zadávateľa Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra – Národná jednotka finančnej polície, Expozitúra stred, vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty 31 pozemkov evidovaných na viacerých listoch vlastníctva vedených pre obec Košice Sever, k. ú. D. C. a) v časti I. Úvod, bod 3. na str. 2 znaleckého posudku uviedol ako Dátum, ku ktorému je posudok vypracovaný (rozhodujúci na zistenie stavebnotechnického stavu) dátum 01.10.2018 napriek tomu,
že stavebnotechnický stav posudzovaných pozemkov zisťoval v ostatných častiach posudku správne k 28.03.2014; b) v časti II. Posudok aplikoval metodický postup ohodnotenia pozemkov podľa príslušného právneho predpisu, avšak v nepríslušnom znení, keď použil prílohu č. 3 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení účinnom k 01.10.2018 (dátumu podania posudku), napriek tomu, že mal použiť tento predpis v znení účinnom k 28.03.2014 (dátum, ku ktorému bol znalecký posudok vypracovaný); c) v časti II., bod 1.a) na str. 9 vylúčil použitie porovnávacej metódy pre nedostatok podkladov napriek tomu, že v bode 5. a) Podklady dodané zadávateľom uviedol o. i. aj 21 kúpnych zmlúv na prevod vlastníctva pozemkov obdobných posudzovaným pozemkom“, čím porušil: v písm. a) povinnosť vyplývajúcu z § 16 ods. 2 písm. b), § 17 ods. 5 v spojení s § 33 písm. e) zákona č. 382/2004 Z. z. a z § 19 ods. 1 v spojení s bodom 3. časti I. Úvod prílohy č. 7 k vyhláške č. 228/2018 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 228/2018 Z. z.“); v písm. b) povinnosť vyplývajúcu z § 16 ods. 2 písm. b), § 17 ods. 5 v spojení s § 33 písm. d) zákona č. 382/2004 Z. z. a z § 19 ods. 1 v spojení s bodom 4. časti I. Úvod prílohy č. 7 k vyhláške č. 228/2018 Z. z. a z prílohy č. 3 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení účinnom k 28.03.2014; v písm. c) povinnosť vyplývajúcu z § 16 ods. 2 písm. b) v spojení s § 33 písm. d) zákona č. 382/2004 Z. z. v spojení s bodmi B) a E.1) prílohy č. 3 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 492/2004 Z. z.“), čím spáchal: správny delikt podľa § 26 ods. 1 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z., za čo mu žalovaný uložil: podľa § 26 ods. 3 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z. sankciu – pokutu vo výške 1 500 Eur so splatnosťou do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. 3. Na základe rozkladu podaného žalobcom žalovaný prostredníctvom ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 15408/2021/153/RK zo dňa 30.08.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie podľa § 59 ods. 2, § 61 ods. 2, ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) výrokom I. vo vzťahu ku skutkom v bodoch a) a c) zrušil (ďalej aj „výrok I.“) a výrokom II. vo vzťahu ku skutku v bode b) potvrdil s tým, že v časti výroku o uložení sankcie prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že žalobcovi uložil podľa § 26 ods. 3 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z. sankciu – peňažnú pokutu vo výške 900 Eur so splatnosťou do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia (ďalej aj „výrok II.“). II. Žaloba 4. Včas podanou správnou žalobou vo veciach správneho trestania (ďalej len „žaloba“) podľa § 194 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), doručenou dňa 05.10.2021 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti výroku č. 2 napadnutého rozhodnutia a jeho zrušenia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e) SSP, teda s poukazom na nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a na nedostatočne zistený skutkový stav. 5. V bližšom odôvodnení žaloby v rámci nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca upriamil pozornosť na zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 400/2015 Z. z.“), ktorý upravuje základné pravidlá tvorby právnych predpisov, pričom podľa § 1 ods. 1 sa tento zákon vzťahuje aj na vyhlášky. Žalobca vysvetlil, že vyhláška č. 492/2004 Z. z., ktorá mala viacero novelizácií, neobsahuje prechodné ustanovenia, ktoré by mali obsahovať právnu úpravu režimu prechodného spolupôsobenia doterajšieho právneho predpisu a nového právneho predpisu na právne vzťahy upravené doterajším právnym predpisom. Absencia prechodných ustanovení v ktoromkoľvek právnom predpise, aj s ohľadom na pojem „účinnosť právneho predpisu“, spôsobuje, že adresát
právneho predpisu je viazaný len jeho aktuálnym znením. Znalec je teda oprávnený a zároveň povinný aplikovať výlučne vyhlášku v aktuálnom znení ku dňu vypracovania znaleckého posudku bez ohľadu na to, či posudzuje prípady skoršie alebo aktuálne. Len aktuálna vyhláška je pre znalca záväzná, aj keď posudzovaná okolnosť nastala v minulom čase. Žalobca sa teda svojím postupom a aplikáciou vyhlášky č. 492/2004 Z. z. v aktuálnom znení podľa jeho názoru nedopustil žiadneho protiprávneho konania vytýkaného žalovaným a postupoval v súlade so zákonom. Odchýlenie od platných a účinných právnych predpisov je možné len vtedy, ak to sami umožňujú, a to formou prechodných ustanovení. Vyhláška č. 492/2004 Z. z. nielenže žiadne prechodné ustanovenia neobsahuje, ale ani nikdy neobsahovala. Vytýkať žalobcovi pochybenie v rozsahu, v akom je to prezentované v napadnutom rozhodnutí, len na podklade praxe, odbornej literatúry a výkonu štátneho dohľadu, nemožno považovať za lege artis, nakoľko tým žalobca nie je a nemôže byť viazaný. 6. Žalobca zdôraznil existenciu zásady nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege, v zmysle ktorej sankcionovať možno iba konanie, ktorého znaky sú uvedené v skutkovej podstate správneho deliktu v zákone, pričom možno uplatniť iba také sankcie, ktoré sú v ňom uvedené. Len zákon môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest. Trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom analógie. Trestný čin musí byť jasne definovaný zákonom, pričom táto podmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť. Konkrétne žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že skutok, za ktorý bol uznaný vinným, žalovaný vymedzil tak, že k porušeniu povinnosti malo dôjsť na základe analogického výkladu použitia metodického postupu stanoveného v prílohe č. 3 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.08.2017, a to bez akýchkoľvek legálnych odkazov na jeho použitie. Žalovaný tak dotvoril skutkovú podstatu správneho deliktu v neprospech žalobcu. Takýto postup je podľa žalobcu arbitrárny a v rozpore s uvedenými princípmi. Argumentácia k výroku č. 2 napadnutého rozhodnutia sa tak podľa žalobcu javí ako svojvoľná a právne neudržateľná. Žalobca zhrnul, že neexistuje normatívny základ o tom, že sa má aplikovať neúčinná právna úprava na vypracovanie znaleckého posudku. Podľa žalobcu je absolútne irelevantné, či sa žalovanému zdá metodicky správne, že na ocenenie treba použiť metodiku účinnú ku dňu ocenenia. Dôležité podľa neho je, že neexistuje normatívny základ o povinnosti aplikácie neúčinnej právnej úpravy na vypracovanie znaleckého posudku. Vyhláška sa aplikuje aj vtedy, keď má znalec určiť všeobecnú hodnotu ku dňu pred jej účinnosťou. 7. Žalobca ďalej namietal nesprávne posúdenie výmery trestu s poukazom na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuvádza osobitné skutočnosti, ktoré mu slúžili ako podklad pre určenie trestu. Žalovaný sa len stotožnil s podkladmi prvostupňového rozhodnutia. Nevysvetlil pritom, aký výsledok by sa dosiahol aplikáciou požadovaného znenia vyhlášky, a žalobcovi teda nie je možné vyčítať, že z dôvodu jeho posudku bolo trestné stíhanie z dôvodu nesprávneho ocenenia zastavené. Žalovaný totiž tvrdí, že na základe znaleckého posudku žalobcu bolo vznesené obvinenie, ktoré bolo na základe kontrolného znaleckého posudku zrušené, nevysvetlil však rozdiel v ocenení. Žalobca uzavrel, že žalovaný ho potrestal za to, že nesprávne vyložil právnu otázku (otázku, či sa má vyhláška aplikovať v účinnom alebo neúčinnom znení), žalobca tak bol potrestaný za výklad právnej normy. 8. Podľa žalobcu v napadnutom rozhodnutí celkom absentujú úvahy o treste, pokiaľ ide o zohľadnenie kritérií, ako dobrá viera, svojvôľa, logické úvahy a podobne, a v tomto smere je podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie rovnako nepreskúmateľné. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že prihliadol na priťažujúce okolnosti, hoci žiadnu takúto okolnosť v odôvodnení neuvádza, nekonkretizuje. Za najzávažnejší nedostatok uloženej sankcie žalobca označil skutočnosť, že žalovaný vychádzal z „vysokej závažnosti“ previnenia, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, konkrétne zrušenie obvinenia na základe kontrolného znaleckého posudku, ku ktorému žalovaný v odôvodnení neuviedol žiadny dôkaz, ktorý by vykonal. V odôvodnení rozhodnutia nie je špecifikované, o aké trestné konanie sa jedná, komu bolo obvinenie vznesené, aký kontrolný znalecký posudok bol vykonaný. Žalovaný neuviedol ani to, akým rozhodnutím bolo obvinenie zrušené, resp. trestné konanie zastavené. Žiadne dokazovanie v tomto smere nebolo vykonané. Žalovaný mal pri porovnávaní znaleckých posudkov vykonať znalecké dokazovanie a mal žalobcovi umožniť sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť. 9. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pri súčasnom priznaní práva na plnú náhradu trov konania na jeho strane.
III. Vyjadrenie žalovaného 10. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému súdu dňa 17.12.2021, v ktorom uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné a v celom rozsahu odkázal na obsah jeho odôvodnenia. K žalobným námietkam okrem iného dodal, že správna aplikácia rozhodných dátumov je pri ohodnocovaní nehnuteľností základným prvkom znaleckej činnosti. Zdôraznil, že nejde o súkromnoprávnu úpravu, teda predmetná vyhláška neupravuje právne vzťahy, postavenie osôb a ich práva a podobne. Všetky verzie predmetnej vyhlášky modifikujú metodické postupy ohodnocovania majetku k rozhodným dátumom, ku ktorým sú znalecké posudky vypracované. Žalovaný poukázal na právnu úpravu znaleckého posudku a jeho náležitosti a uzavrel, že na určenie predpisu upravujúceho metodický postup je príslušný rozhodný dátum, ku ktorému sa nehnuteľnosť ohodnocuje, pričom tento dátum má svoje opodstatnenie. Uloženie výšky konkrétnej sankcie voči žalobcovi mal žalovaný za dostatočne odôvodnené. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol žalobu postupom podľa § 190 SSP zamietnuť ako nedôvodnú. 11. Replika žalobcu k vyjadreniu žalovaného nebola podaná. IV. Relevantná právna úprava 12. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 13. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 14. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 15. Podľa § 194 ods. 2 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 16. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. 17. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 18. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
19. Podľa § 26 ods. 1 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z. znalec, tlmočník alebo prekladateľ zapísaný v zozname sa dopustí iného správneho deliktu, ak poruší povinnosť pri výkone jeho činnosti alebo v súvislosti s výkonom činnosti ustanovenú týmto zákonom. 20. Podľa § 26 ods. 3 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z. za iný správny delikt možno uložiť pokutu od 50 eur do 2 000 eur fyzickej osobe, od 50 eur do 20 000 eur právnickej osobe. 21. Podľa § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. znalec je povinný vykonávať znaleckú činnosť riadne a v určenej lehote. 22. Podľa § 17 ods. 5 zákona č. 382/2004 Z. z. titulná strana znaleckého posudku obsahuje identifikačné údaje znalca a zadávateľa, číslo spisu alebo objednávky, označenie „znalecký posudok“, poradové číslo znaleckého posudku, stručnú charakteristiku predmetu znaleckého skúmania, počet strán a vyhotovení znaleckého posudku. Úvod obsahuje úlohu, účel a predmet znaleckého skúmania a výpočet podkladov, z ktorých znalec pri vykonávaní znaleckého posudku vychádzal. V časti „posudok“ znalec uvedie opis predmetu znaleckého skúmania a skutočností, na ktoré pri úkone znaleckej činnosti prihliadal, uvedie postup, na základe ktorého sa dopracoval k odpovediam na otázky položené zadávateľom a k splneniu ním uložených úloh. V časti „záver“ znalec odcituje otázky zadávateľa a uvedie na ne stručné odpovede. Celková skladba znaleckého posudku musí umožniť preskúmať jeho obsah a overiť odôvodnenosť postupov. Podklady, z ktorých znalec pri vykonávaní znaleckého posudku vychádzal, nemusia byť prílohou znaleckého posudku, ak sú verejne prístupné alebo ak sú súčasťou spisového materiálu; v takom prípade znalec odkáže na zdroj spôsobom, aby nebol zameniteľný. Rozsiahle podklady možno uložiť na prenosný nosič dát, ktorý je súčasťou znaleckého posudku; to neplatí pre znalecký posudok podaný v elektronickej podobe. 23. Podľa § 33 písm. d) zákona č. 382/2004 Z. z. všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví podrobnosti o ustanovení metód znaleckého určenia hodnoty majetku a postupov v prípadoch, v ktorých sa podľa osobitných predpisov vyžaduje určenie hodnoty majetku vrátane majetku podniku alebo časti podniku, alebo zložiek majetku podniku. 24. Podľa § 19 ods. 1 vyhlášky č. 228/2018 Z. z. vzor titulnej strany znaleckého posudku je uvedený v prílohe č. 5 a osnova znaleckého posudku je uvedená v prílohe č. 6. Osnova znaleckého posudku pre odbor stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností je uvedená v prílohe č. 7. 25. Podľa bodu 4. časti I. Úvod prílohy č. 7 k vyhláške č. 228/2018 Z. z. osnova znaleckého posudku pre odbor stavebníctvo, odvetvie odhad nehnuteľností, v časti Úvod obsahuje dátum, ku ktorému sa nehnuteľnosť alebo stavba ohodnocuje. 26. Príloha č. 3 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. v znení účinnom k 28.03.2014 upravuje postup stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností a stavieb. V. Posúdenie veci správnym súdom 27. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1S/274/2021, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn. BA-1S/274/2021. 28. Účastníci konania netrvali na nariadení pojednávania a nebol daný ani iný dôvod na jeho nariadenie podľa § 107 ods. 1 SSP, správny súd preto vec preskúmal bez nariadenia pojednávania a rozsudok
vo veci verejne vyhlásil vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu dňa 25.09.2025 (§ 137 ods. 3 veta druhá SSP). Termín a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu dňa 11.04.2025, teda bola dodržaná zákonná 5-dňová lehota v zmysle § 137 ods. 4 SSP. Dňom vyhlásenia rozsudku v zmysle § 137 ods. 3 SSP je deň 25.09.2025. 29. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti výroku 2. napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného, na základe ktorých bol žalobca uznaný vinným zo skutku v bode b) za spáchanie správneho deliktu podľa § 26 ods. 1 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z., teda za to, že porušil povinnosť pri výkone jeho činnosti alebo v súvislosti s ňou, konkrétne z porušenia povinnosti vyplývajúcej z: - § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. - § 17 ods. 5 v spojení s § 33 písm. d) zákona č. 382/2004 Z. z. - § 19 ods. 1 v spojení s bodom 4. časti I. Úvod prílohy č. 7 k vyhláške č. 228/2018 Z. z. - príloha č. 3 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. v znení účinnom k 28.03.2014, za čo mu bola v rozkladovom konaní uložená zmenená sankcia podľa § 26 ods. 3 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z. - peňažná pokuta vo výške 900 Eur. 30. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie v časti výroku 2., v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe a pri zohľadnení možnej existencie vád trestania podľa § 195 SSP, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie v časti výroku 2. je potrebné zrušiť s poukazom na to, že trpí vadou nepreskúmateľnosti. 31. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je jednou z najzávažnejších vád, ktorými môže byť rozhodnutie vydané v ktoromkoľvek administratívnom konaní zaťažené, pretože táto vada nielenže znemožňuje zistiť účastníkovi konania dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané, a následne uplatniť možnosť sa proti nemu brániť, ale znemožňuje i prieskum takéhoto rozhodnutia správnym súdom a porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní. Za nepreskúmateľné sa považuje také rozhodnutie, ktoré je nezrozumiteľné, teda nejasné alebo protirečivé, a rozhodnutie, ktoré je nedostatočne odôvodnené, teda také, z ktorého nie je možné jednoznačne zistiť dôvody, ktoré k nemu viedli, resp. úvahy, ktorými sa administratívny orgán pri formovaní záverov v ňom vyjadrených riadil. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“) sa v rámci svojej rozhodovacej praxe už vo všeobecnosti vyjadril ku kvalite rozhodnutí orgánov verejnej správy, keď vyslovil, že je potrebné, aby orgán verejnej správy „náležite dbal na dostatočné, jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a úplné zdôvodnenie, ako aj uvedenie konkrétnych odborných argumentov, na ktorých sa rozhodnutie zakladá. Je vecou správnych orgánov dbať o to, aby ich rozhodnutia boli po obsahovej stránke náležite vyčerpávajúce a predstavovali relevantný podklad pre vyvodenie právnych záverov samotného správneho orgánu. ... Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom. Kasačný súd ďalej dáva do pozornosti, že nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované ani prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením správneho orgánu (prípadne vysvetlením prijatých záverov v kasačnej sťažnosti, napr. vo vzťahu k dôkazom predloženým žalobcom v odvolacom konaní...) a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty správneho orgánu nahrádzať svojimi úvahami a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom...“ (rozsudok NSS SR sp. zn. 5Sžfk/61/2019 zo dňa 28.07.2022). Taktiež bolo v tejto súvislosti judikované, že „Za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom nemožno považovať rozhodnutie, ktoré je zrozumiteľné iba pre správny orgán, ktorý ho vydal...“ (R 3/2014). 32. Uvedené požiadavky sa o to viac vzťahujú na rozhodnutia, vydávané v administratívnych konaniach, ktorých výsledkom je správne trestanie, keďže sa svojím charakterom približujú trestnému konaniu a ich výsledkom je spravidla sankcia s trestnoprávnych charakterom. Medzi takéto konania možno zaradiť aj konania o správnych deliktoch znalcov, ktorých predmetom je posúdenie a následné vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti za správny delikt porušenia povinnosti pri výkone činnosti znalca alebo
v súvislosti s ňou. S ohľadom na to je potrebné pri vydávaní takýchto rozhodnutí striktne trvať na požiadavke čo najväčšej zrozumiteľnosti, presvedčivosti a dostatočnej argumentačnej vybavenosti. Rozhodnutia vydané v konaniach o správnych deliktoch musia dávať odpovede na všetky nastolené skutkové a právne otázky, a to nielen vo vzťahu k výroku, ktorého súčasťou je skutková a právna veta ako základné predpoklady pre vyslovenie viny (deliktuálnej zodpovednosti) a uloženie sankcie, ale aj vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, ktorého úlohou je presvedčivo zdôvodniť vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti za určitý skutok a uloženie konkrétnej sankcie, pričom tieto dve časti (výrok a odôvodnenie) musia byť argumentačne súladné. 33. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu v prejednávanej veci prisvedčil námietke žalobcu o existencii vady nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „preskúmavané rozhodnutia“) vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozhodnutia, keď zistil, že napadnuté rozhodnutie, ktoré spolu s prvostupňovým rozhodnutím tvorí jeden argumentačný celok, trpí vadou nezrozumiteľnosti a taktiež vadou nedostatku dôvodov, na ktorých je založené. 34. Prvostupňovým rozhodnutím skutok v bode b) žalovaný ustálil tak, že žalobca „v písomnom vyhotovení znaleckého posudku č. 14/2018, vypracovanom v Bratislave 01.10.2018, pre zadávateľa Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra – Národná jednotka finančnej polície, Expozitúra stred, vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty 31 pozemkov evidovaných na viacerých listoch vlastníctva vedených pre obec Košice Sever, k. ú. D. C., v časti II. Posudok aplikoval metodický postup ohodnotenia pozemkov podľa príslušného právneho predpisu, avšak v nepríslušnom znení, keď použil prílohu č. 3 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení účinnom k 01.10.2018 (dátumu podania posudku), napriek tomu, že mal použiť tento predpis v znení účinnom k 28.03.2014 (dátum, ku ktorému bol znalecký posudok vypracovaný)“ (tzv. skutková veta). Právne skutok v bode b) žalovaný kvalifikoval ako porušenie povinností vyplývajúcich z § 16 ods. 2 písm. b), § 17 ods. 5 v spojení s § 33 písm. d) zákona č. 382/2004 Z. z. a z § 19 ods. 1 v spojení s bodom 4. časti I. Úvod prílohy č. 7 k vyhláške č. 228/2018 Z. z. a z prílohy č. 3 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. v znení účinnom k 28.03.2014, pričom konštatoval spáchanie správneho deliktu podľa § 26 ods. 1 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z. (tzv. právna veta). 35. V nadväznosti na žalobcom uplatnenú námietku týkajúcu sa vymedzenia predmetného skutku po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že tak, ako bol naformulovaný žalovaným, nie je dostatočne vymedzený konkrétnymi skutkovými okolnosťami, ani právne, a nie je dosť určitý, v dôsledku čoho nie je zabezpečená jeho nezameniteľnosť a totožnosť, ktorá je základom pre uplatnenie právneho princípu ne bis in idem, ako aj pre dôsledné zabezpečenie práva na obhajobu, ktoré okrem iného zahŕňa aj vedomosť obvineného o tom, čo sa mu kladie za vinu, s čím je spojená jeho možnosť efektívne sa brániť. 36. Z vymedzenia skutku v tzv. skutkovej vete nie je zrejmá konkrétne tá skutočnosť, vo vzťahu ku ktorým nehnuteľnostiam mal byť skutok v bode b) prvostupňového rozhodnutia žalobcom spáchaný. Zo skutkovej vety vyplýva len to, že sporný znalecký posudok sa týkal 31 pozemkov evidovaných na viacerých listoch vlastníctva vedených pre obec Košice Sever, k. ú. D. C., pričom nehnuteľnosti nie sú bližšie identifikované (listom vlastníctva, druhom, výmerou a podobne) v žiadnej časti skutkovej vety, a zároveň nie je zrejmé, či sa deliktuálneho konania žalobca dopustil vo vzťahu ku všetkým 31 nehnuteľnostiam alebo len k ich určitej časti, čo je podstatné najmä z hľadiska správneho ustálenia objektívnej stránky deliktu (konanie žalobcu spočívajúce v nesprávnej aplikácii metodického postupu, súvisiacej s určitým typom nehnuteľnosti) a jeho závažnosti. Rovnako podľa názoru správneho súdu zo skutkovej vety nie je možné jednoznačne ustáliť, v čom konkrétne spočíva deliktuálne konanie žalobcu a jeho protiprávnosť, keďže skutková veta obsahuje len formuláciu „aplikoval metodický postup ohodnotenia pozemkov podľa príslušného právneho predpisu, avšak v nepríslušnom znení...“. Žalovaný neupresnil, o aký metodický postup sa malo jednať a v čom konkrétne nesprávnosť jeho aplikácie mala vo vzťahu k spornému znaleckému posudku spočívať. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na obsah Prílohy č. 3 k vyhláške č. 492/2004 Z. z., ktorá okrem iného (tvorí ju cca 17 strán súvislého textu, v ktorom sa podrobne popisuje postup stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností a stavieb) upravuje v časti „E“ viaceré metódy určenia všeobecnej hodnoty pozemkov (porovnávacia, výnosová a metóda polohovej diferenciácie). Žalovaný v skutkovej vete neupresnil, ktorý z uvedených metodických postupov žalobca pri vypracovaní znaleckého posudku aplikoval nesprávne, v čom táto nesprávnosť spočívala a
ako sa v znaleckom posudku prejavila. Skutočnosť, na ktorej konštatovanie sa žalovaný obmedzil, že žalobca aplikoval nepríslušné znenie vyhlášky č. 492/2004 Z. z., na účely riadneho vymedzenia spôsobu deliktuálneho konania žalobcu sama osebe nie je postačujúca. Správny súd za nedostatok skutkovej vety na účely jej určitosti považuje aj absenciu skutkových okolností, ktoré žalovaného viedli k záveru o vysokej závažnosti predmetného skutku, ktorá vyplýva z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí. Súčasťou skutkovej vety totiž musia byť všetky okolnosti, ktoré sú základom právnej kvalifikácie skutku a následne uloženej sankcie. 37. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru NSS SR, v zmysle ktorej platí, že „v rozhodnutí trestného charakteru, ktorým je aj rozhodnutie o inom správnom delikte, je nevyhnutné zadefinovať bez akýchkoľvek pochybností, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý – to možno zaručiť len presnou špecifikáciou údajov obsahujúcich popis skutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne, ako je tomu aj v prejednávanej veci, uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby skutok nemohol byť zamenený s iným konaním ... Riadne formulovaný výrok rozhodnutia, v ňom na prvom mieste konkrétny a nezameniteľný popis skutku, je nezastupiteľnou súčasťou rozhodnutia.“ (rozsudok NSS SR sp. zn. 8Asan/3/2018 zo dňa 26.02.2019). V rámci rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) bolo ustálené, že „ak v popise skutku absentuje uvedenie konkrétnych skutkových okolností, z ktorých by bola zrejmá intenzita útoku, jeho presné smerovanie, povaha použitej obuvi, počet útokov a podobne, niet na základe čoho na úmysel ťažkú ujmu spôsobiť usudzovať, skutok nie je jasne, zrozumiteľne bez akýchkoľvek rozumných pochybností vymedzený, ale jeho popis pripúšťa viaceré rôzne alternatívy jeho priebehu. Z dlhodobo ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu pritom plynie, že vyjadrením zisteného skutkového stavu je skutok obsiahnutý v takzvanej skutkovej vete rozsudku (primerane napríklad R 13/1997, R 100/2001, R 24/2004, R 32/2007), nie skutkové okolnosti uvedené v dôvodoch rozhodnutia, vyplývajúce z vykonaného dokazovania, či odvolania obžalovaného, pokiaľ nie sú v skutkovej vete rozsudku obsiahnuté.“ (rozsudok NS SR sp. zn. 4Tdo//77/2001 zo dňa 04.10.2022) a že „I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia, a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľný správnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že rozhodnutie o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočnosti. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku)...“ (rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžo/8/2013 zo dňa 21.11.2013). 38. V nadväznosti na skutkové okolnosti, vyjadrené v skutkovej vete prvostupňového rozhodnutia, potom správny súd posudzoval aj obsah právnej vety. Dospel pritom k záveru, že skutková a právna veta v preskúmavaných rozhodnutiach navzájom nekorešpondujú, keďže skutkové okolnosti neodrážajú príslušnú skutkovú podstatu správneho deliktu, ktorá má vyplývať z právnych predpisov a ktorá tvorí akúsi šablónu, cez ktorú sa posudzuje naplnenie znakov správneho deliktu. Správny súd upriamuje pozornosť na to, že žalovaný uznal žalobcu za vinného zo spáchania správneho deliktu podľa § 26 ods. 1 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z., ktorého sa znalec zapísaný v zozname znalcov dopustí tým, že poruší povinnosť ustanovenú zákonom č. 382/2004 Z. z. pri výkone jeho činnosti alebo v súvislosti s ním. V skutkovej vete sa nenachádza zmienka o tom, že by sa žalobca dopustil porušenia povinnosti ustanovenej zákonom, či iným právnym predpisom. Nenachádza sa tam ani zmienka o tom, o akú konkrétnu zákonom či iným právnym predpisom stanovenú povinnosť by sa malo jednať. Formulácia „aplikoval metodický postup ohodnotenia pozemkov podľa príslušného právneho predpisu, avšak v nepríslušnom znení, keď použil prílohu č. 3 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení účinnom k 01.10.2018 (dátumu podania posudku), napriek tomu, že mal použiť tento predpis v znení účinnom k 28.03.2014 (dátum, ku ktorému bol znalecký posudok vypracovaný)“, neumožňuje učiniť takýto záver. Taktiež je potrebné poukázať na to, že povinnosť aplikovať určité znenie vyhlášky nevyplýva zo žiadneho ustanovenia, na ktoré žalovaný v právnej vete odkazuje, keď ustálil,
že žalobca porušil povinnosti vyplývajúce z § 16 ods. 2 písm. b), § 17 ods. 5 v spojení s § 33 písm. d) zákona č. 382/2004 Z. z. a z § 19 ods. 1 v spojení s bodom 4. časti I. Úvod prílohy č. 7 k vyhláške č. 228/2018 Z. z. a z prílohy č. 3 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. v znení účinnom k 28.03.2014. Správny súd uvádza, že podľa § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. je znalec povinný vykonávať znaleckú činnosť riadne a v určenej lehote. Ustanovenie § 17 ods. 5 zákona č. 382/2004 Z. z. vo všeobecnosti upravuje jednotlivé časti znaleckého posudku a ich náležitosti. Ustanovenie § 33 písm. d) zákona č. 382/2004 Z. z. splnomocňuje žalovaného na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu o podrobnostiach ustanovení metód znaleckého určenia hodnoty majetku a postupov v prípadoch, v ktorých sa podľa osobitných predpisov vyžaduje určenie hodnoty majetku vrátane majetku podniku alebo časti podniku, alebo zložiek majetku podniku. Podľa § 19 ods. 1 vyhlášky č. 228/2018 Z. z. vzor titulnej strany znaleckého posudku je uvedený v prílohe č. 5 a osnova znaleckého posudku je uvedená v prílohe č. 6. Osnova znaleckého posudku pre odbor stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností je uvedená v prílohe č. 7. Podľa bodu 4. časti I. Úvod prílohy č. 7 k vyhláške č. 228/2018 Z. z. osnova znaleckého posudku pre odbor stavebníctvo, odvetvie odhad nehnuteľností, v časti Úvod obsahuje dátum, ku ktorému sa nehnuteľnosť alebo stavba ohodnocuje. Príloha č. 3 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. v znení účinnom k 28.03.2014 upravuje postup stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností a stavieb, ktorý popisuje na takmer 17-tich stranách textu, vrátane popisu viacerých metód určenia všeobecnej hodnoty pozemkov v závislosti od ohodnocovanej nehnuteľnosti. Obsahom skutkovej vety nie sú skutočnosti, ktoré by korešpondovali s niektorým z uvedených ustanovení v právnej vete a zase naopak, žiadne z žalovaným označených ustanovení, ktorými mal žalobca porušiť svoje povinnosti, neupravuje povinnosť aplikovať vyhlášku v určitom znení. S ohľadom na skutočnosť, že skutková a právna veta nie sú dostatočne určité a sú navzájom nesúladné, správny súd konštatuje zmätočnosť (nezrozumiteľnosť) záverov žalovaného vyjadrených v preskúmavaných rozhodnutiach vo vzťahu ku skutku v bode b) prvostupňového rozhodnutia v spojení s výrokom II. napadnutého rozhodnutia. 39. Pri komplexnom posúdení výroku, ako aj odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí, správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa nevysporiadal s tým, v čom konkrétne spočíva porušenie povinností žalobcu ako znalca a z čoho mu konkrétna povinnosť vyplýva, čo s poukazom na zásadu nullum crimen sine lege, ktorá je aplikovateľná aj na danú vec, nie je akceptovateľné a spôsobuje nedostatok dôvodov napadnutého rozhodnutia. Všeobecným objektom iných správnych deliktov na úseku znaleckej činnosti je verejný záujem na riadnom a včasnom vykonávaní znaleckej činnosti, teda dôsledné plnenie povinností zo strany znalca, ktoré povinnosti však musia byť jasne definované v zákone, prípadne v podzákonnom právnom predpise na základe splnomocnenia uvedeného v zákone. Žalovaný v preskúmavaných rozhodnutiach nedal odpoveď na otázku, akú povinnosť žalobca svojím konaním aplikáciou nesprávneho znenia vyhlášky – porušil a z čoho mu táto povinnosť expressis verbis vyplýva. Správny súd na tomto mieste uvádza, že nespochybňuje samotný spôsob vypracovávania znaleckých posudkov vo vzťahu k dátumu (času) rozhodnému pre určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti, a to aj s ohľadom na povinnosť znalca vyplývajúcu z § 5 vyhlášky č. 492/2004 Z. z., podľa ktorej pri vypracovaní znaleckého posudku vychádza z podkladov, ktoré mu predložil zadávateľ znaleckého posudku. Správny súd však zastáva názor, že formulácia skutkovej a právnej vety je pre každé správne trestanie zásadná a spolu s odôvodnením rozhodnutia o vine a sankcii za správny delikt musí poskytovať záruky spravodlivého a zákonného procesu, ako i trestania, pri ktorom platí, že účel nesvätí prostriedky. Z preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že žalovaný bez toho, aby ozrejmil svoje myšlienkové postupy, ktoré ho viedli k formulovaným záverom vo vzťahu k porušeniu povinností zo strany žalobcu, uznal jeho vinu a uložil mu sankciu, resp. bez opory v aplikovaných zákonných ustanoveniach dotvoril skutkovú podstatu správneho deliktu, z ktorého uznal žalobcu za vinného, čo je neprípustné. Správny súd poukazuje na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené v náleze sp. zn. II. ÚS 476/2016 zo 17.01.2018, podľa ktorého „Trestanie za správne delikty podlieha rovnakému právnemu režimu ako trestný postih za trestné činy. V rámci správneho trestania je tak aplikovateľný čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 49 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Analógia v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená“ (Zb.Us. 9/2018). 40. Správny súd podotýka, že len adekvátne vymedzenie skutkového a právneho obsahu tvoriaceho základ správneho deliktu môže splniť požiadavku zákonnosti, vyjadrenú v právnej zásade nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege (žiaden trestný čin bez zákona, žiadna vina bez zákona). Inými slovami, nie je možné dospieť k záveru o spáchaní správneho deliktu a uznať vinu, ak konanie určitého subjektu zakladajúce vinu nie je možné bez rozumných pochybností stotožniť so zákonnými znakmi správneho deliktu a hodnotiť ho ako napĺňajúce jeho skutkovú podstatu vymedzenú v zákone. V tomto smere
správny súd poukazuje na právny názor NS SR vyjadrený v rozsudku sp. zn. 8 Sžo 28/2007 zo dňa 06.03.2008 (R 2/2014), podľa ktorého „...v rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia.“ V rozsudku sp. zn. 6Asan/11/2021 z 15. 11. 2022 (bod 23. a nasl.) NSS SR uviedol, že „...kasačný súd upriamuje pozornosť na princíp legality (zákonnosti) zakotvený v Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústava“), ktorý znamená, že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu s Ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania štátnymi orgánmi, ktoré musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach. V oblasti administratívneho trestania a ukladania správnych sankcií princíp legality zaväzuje správne orgány, aby dôsledne dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný inak, ako z dôvodu a spôsobom, ktorý stanovuje platný zákon. (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/55/2014 zo dňa 26. novembra 2015). Administratívne trestanie má vo všeobecnosti trestno-právny charakter i podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého trestanie za správne delikty podlieha rovnakému právnemu režimu ako trestný postih za trestné činy. V rámci správneho trestania je tak aplikovateľný Čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“), ako aj Čl. 49 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Analógia v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená. Tak Článok 7 ods. 1 Dohovoru, ako aj Čl. 49 Ústavy teda zakotvujú jeden z ťažiskových princípov trestania, a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada zákonnosti). Táto zásada zahŕňa okrem zákazu retroaktivity právnych predpisov v neprospech páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia) aj princíp, že len zákon (v písanej forme - nullum crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom analógie (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta). Z toho vyplýva, že trestný čin musí byť jasne definovaný zákonom (nullum crimen, nulla poena sine lege certa). Táto podmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť (k tomu pozri aj - Kokkinakis v. Grécko, č. 14307/88, rozsudok ESĽP z 25.05.1993, ako aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 476/2016 zo 17. januára 2018, zverejnený v Zbierke nálezov a rozhodnutí Ústavného súdu pod č. 9/2018). Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vykonával kasačné súdnictvo do 31.07.2021 ako súd kasačný, aktivita správneho orgánu nie je na mieste tam, kde zákon nestanoví, že určité konanie je správnym deliktom a že možno zaň uložiť príslušnú správnu sankciu. Sankcionovať možno iba také konanie, ktorého znaky sú vyjadrené prostredníctvom skutkovej podstaty v zákone, pričom možno súčasne uplatniť iba taký systém sankcií, ktorý stanoví zákon. Predmetné taktiež vyplýva z Odporúčania výboru ministrov Rady č. 91/1 o správnych sankciách, ako aj z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. ZSP 69/2008 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/118/2013 zo dňa 01.07.2014).“ 41. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa názoru správneho súdu nie je dostatočné ani vo vzťahu k uloženej sankcii za správny delikt, pretože žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ktorým zmenil výrok o sankcii vyjadrený v prvostupňovom rozhodnutí, nevysvetlil, z akých skutkových zistení a podkladov z administratívneho spisu vychádzal pri konštatovaní vysokej závažnosti správneho deliktu v kontexte spôsobených následkov a ako vyhodnotil konštatovanú priťažujúcu okolnosť na strane žalobcu, keď bez ďalšieho vlastného hodnotenia prevzal závery prvostupňového orgánu v danej veci. 42. Vysokú závažnosť konania žalobcu žalovaný odôvodnil poukazom na vedené trestné konanie, vznesené obvinenie konkrétnej osobe, na obsah kontrolného znaleckého posudku a na skutočnosť, že trestné stíhanie bolo zastavené. Žiadnu z týchto skutočností však bližšie nekonkretizoval (spisovou značkou trestného konania, označením rozhodnutia, ktorým došlo k vzneseniu obvinenia a k zastaveniu trestného stíhania, označením obvinenej osoby, číslom kontrolného znaleckého posudku, osobou, ktorá
ho vypracovala, dátumom vypracovania a iné) a nepodložil ich poukazom na konkrétne podklady, nachádzajúce sa v administratívnom spise, preto nie je zrejmé, z čoho pri formulovaní svojich záverov v tejto časti vychádzal. Žalovaný sa nevysporiadal ani s tým, aký rozdiel predstavovalo ohodnotenie medzi znaleckými posudkami, a teda aký konkrétny dopad malo vyhodnotenie uskutočnené žalobcom na závery trestného konania. Žalovaný sa nevysporiadal ani s pôvodom kontrolného znaleckého posudku a správnosťou jeho záverov, ktoré zjavne pre žalovaného predstavovali východisko pre posúdenie sporných otázok. Vysoká závažnosť konania s ohľadom na jeho následky je pritom zásadným záverom, z ktorého vychádza uložená sankcia. Správny súd na tomto mieste podotýka, že požiadavka na dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutí nie je samoúčelná, ale je vždy spojená s dôsledným uplatnením práva osoby obvinenej zo správneho deliktu na obhajobu, teda s uplatnením možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, k vykonaným dôkazom, k ich hodnoteniu, ako aj k možnosti brániť sa proti tvrdeniam orgánu verejnej správy a možnosti predkladať dôkazy vo svoj prospech, prípadne na právo obvineného viesť obhajobu určitým smerom vo svoj prospech. V preskúmavanej veci však tieto záruky obvineného neboli dodržané a jeho práva v tomto smere boli porušené. 43. Žalovaný v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, na ktoré v napadnutom rozhodnutí v plnom rozsahu odkázal, uviedol, že pri ukladaní sankcie prihliadol na priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, pričom z obsahu odôvodnenia nevyplýva, že by vo vzťahu k žalobcovi priťažujúcu okolnosť zistil a z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, v čom by takáto priťažujúca okolnosť mala spočívať. Napadnuté rozhodnutie tak trpí vadou nedostatku dôvodov, na ktorých je založené, aj v tejto časti. 44. Správny súd na základe uvedeného rezultuje, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vo vzťahu ku skutku v bode b) prvostupňového rozhodnutia v spojení s výrokom II. napadnutého rozhodnutia vykazuje znaky nepreskúmateľnosti, keďže trpí vadou nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov, na ktorých je založené. Správny súd zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v predmetnej časti nespĺňa kvalitatívne požiadavky kladené na rozhodnutia, vydané v konaní o správnom delikte, ktoré sa považujú za rozhodnutia vo veciach správneho trestania, najmä s poukazom na neurčitosť nedostatočné vymedzenie predmetného skutku a jeho právnej kvalifikácie, ktoré nie sú navzájom súladné, čoho následkom je zmätočnosť záverov žalovaného. Žalovaný sa nevysporiadal s tým, v čom konkrétne spočíva porušenie povinností žalobcu ako znalca a z čoho mu konkrétna povinnosť vyplýva, čo s poukazom na zásadu nullum crimen sine lege, ktorá je aplikovateľná aj na danú vec, nie je akceptovateľné. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je dostatočné ani vo vzťahu k uloženej sankcii za správny delikt, pretože žalovaný nevysvetlil, z akých skutkových zistení a podkladov z administratívneho spisu vychádzal pri konštatovaní vysokej závažnosti správneho deliktu v kontexte spôsobených následkov a ako vyhodnotil konštatovanú priťažujúcu okolnosť na strane žalobcu, keď bez ďalšieho vlastného hodnotenia prevzal závery prvostupňového orgánu v danej veci. 45. S ohľadom na uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že došlo k naplneniu žalobných dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, napadnuté rozhodnutie je potrebné ako nezákonné v časti výroku 2. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie žalovanému, ktorý je viazaný právnym názorom správneho súdu a je povinný v ďalšom konaní zákonným postupom odstrániť vytýkané nedostatky. 46. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 47. Správny súd na dôvažok uvádza, že existenciou žalobných dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. e) SSP sa nezaoberal, keďže ich hodnotenie je s ohľadom na vytýkané vady napadnutého rozhodnutia (v časti výroku 2.) v podobe jeho nepreskúmateľnosti v tomto konaní predčasné. Správny súd zároveň konštatuje, že nezistil ani dôvody pre aplikáciu § 195 SSP. 48. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
49. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.