Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 15Saz/1/2025 0725100103 15. 04. 2025 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2025:0725100103.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Ruská federácia, cestovný doklad č. XXXXXXXXX, toho času: B. XXXX/XX, C., zast. Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Michalská 372/9, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-151-18/2024-Ž zo dňa 19.12.2024, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu ČAS: MU-PO-151-18/2024-Ž zo dňa 19. decembra 2024, v časti výrokov 1. a 2., ktorými nebol žalobcovi: A. B., cestovný pas Ruskej federácie č. XXXXXXXXX, udelený azyl a nebola mu poskytnutá doplnková ochrana z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-151-18/2024-Ž zo dňa 19. decembra 2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o azyle“) žalobcovi neudelil azyl, podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu, podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle žalobcovi neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny, podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny. 2. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že dňa 22.08.2024 požiadal žalobca pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu ohrozenia jeho slobody a života. Žalobca pricestoval na územie SR dňa 13.10.2023 na Schengenské turistické vízum Maďarskej republiky. 3. Za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti bol so žalobcom vykonaný dňa 05.09.2024 vstupný pohovor, počas ktorého žalobca uviedol, že v krajine pôvodu sa zúčastňoval protestov na podporu Navaľného. Jeho skupina Fond boja proti korupcii FBK (ďalej len „FBK“) je považovaná za extrémistickú a za takéto aktivity hrozí podľa trestného zákona Ruskej federácie (ďalej len „RF“) článok 282.1 obmedzenie slobody na jeden alebo viac rokov. K svojej politickej činnosti žalobca uviedol, že od roku 2010 do roku 2014 bol členom politickej strany Druhé Rusko, ale nakoľko táto strana podporovala konflikt na Donbase, svoje členstvo v tejto strane zrušil. Uviedol, že následne už nebol členom žiadnej politickej strany, avšak bol sympatizantom hnutia Navaľného a zúčastnil sa aj nejakých zhromaždení. Na týchto zhromaždeniach chodil s transparentami a usmerňoval dav ľudí, ktorým smerom sa má pohybovať. Neskôr sa na týchto
zhromaždeniach zúčastňoval aj so svojím synom. Svoju politickú činnosť a účasť na zhromaždeniach žalobca konkretizoval až do roku 2013, kedy ho volebný štáb Navaľného nominoval do akejsi komisie pri príležitosti volieb primátora Moskvy. Následne počas kampane Navaľného rozdával na jeho podporu v Moskve noviny. Z času na čas sa zúčastnil aj nejakých zhromaždení. V roku 2014 sa zúčastnil viacerých protestov proti vojne na Ukrajine. V roku 2019 ho na jednom proteste spolu s viacerými účastníkmi policajti zadržali aj s jeho neplnoletým synom, keď mali na hlavách vyrobené papierové koruny, na ktorých bolo napísané „dimon“ a na druhej „vovan“, prezývky D. a E.. Počas zadržania došlo aj k fyzickým útokom zo strany polície. Podľa žalobcových vlastných slov, mal žalobca nejaké modriny, avšak nič vážne to nebolo. Počas zásahu polície, ako videl, že polícia fyzicky útočí pri zadržiavaní účastníkov protestu, telefonoval na linku 112, kde sa sťažoval na fyzické útoky policajtov. Na policajnej stanici boli so synom od seba rozdelení, pričom so synom polícia spísala zápisnicu o svojvoľnom úteku z domu a zdržiavaní sa mimo domova a so žalobcom zápisnicu o účasti na nepovolenom proteste. Po spísaní zápisníc v podvečerných hodinách všetkých zadržaných prepustili na slobodu. Ešte v ten istý večer však žalobcovi volali z polície, aby sa nasledujúci deň dostavil na policajné oddelenie za účelom podania vysvetlenia k udalostiam, ktoré nahlásil. Na druhý deň sa žalobca dostavil na oddelenie UVD, čo je inštitút na kontrolu policajtov, kde bol 4 hodiny vypočúvaný pracovníkom operatívy, podľa jeho názoru príslušníka FSB (Federálna bezpečnostná služba RF). Asi po jednom mesiaci dostal z polície list, v ktorom bolo uvedené, že pri policajnom zákroku neboli žiadne pochybenia. Z dôvodu účasti žalobcovho neplnoletého syna na proteste, ktorá bola vyhodnotená ako svojvoľný útek z domu a zdržiavanie sa mimo domova, polícia taktiež iniciovala konanie na Komisii pre ochranu práv neplnoletých pre oblasť Birľujevo zapadnoe mesta Moskva. Spolu s manželkou sa žalobca dostavil na komisiu zloženú z policajtov, sociálnych pracovníkov a členov mestského zastupiteľstva. Rozhodnutie komisie bolo žalobcovi zaslané listom, v ktorom stálo, že prípad uzatvárajú. Potom, čo mu bol doručený list z polície, že pri policajnom zásahu policajti nepochybili, sa žalobca rozhodol prostredníctvom svojho právnika obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“). Tento súd vydal dňa 25.05.2023 rozsudok, v ktorom mu priznal odškodnenie vo výške 4 000 Eur. Listom Generálnej prokuratúry RF (ďalej len „GP RF“) však bol písomne informovaný o tom, že mu žiadne odškodné neprináleží, a preto mu ani nebolo vyplatené. 4. Ďalej žalobca uviedol, že vyrábal letáky na tému ochrany detí zo strany rodičov, aby neboli povolané do armády a neboli zapojení do ozbrojeného konfliktu s Ukrajinou. Tieto letáky potom po okolí lepil na miesta vyhradené pre letáky. Žalobca nadobudol presvedčenie, že to bolo dôvodom, prečo ho v mieste bydliska hľadali nejakí ľudia, o čom ho telefonicky informovala jeho manželka, ktorá aj dňa 26.08.2024 spísala „Osvedčenie o svedectve“, ktoré žalobca počas pohovoru predložil. V tomto „svedectve“ popísala udalosti z 20.10.2023. V ten deň podľa svedectva prišli k dverám ich bytu dvaja neznámi ľudia, ktorí sa predstavili ako príslušníci polície FSB. Rozhovor sa viedol na chodbe pred bytom. Chceli od nej vedieť, kde sa nachádza jej manžel. Hovorili niečo o zozname podporovateľov Navaľného FBK. Povedala im, že manžel sa nenachádza doma, že je asi v byte svojej matky. Predostreli jej požiadavku, aby s nimi išla na policajnú stanicu a spísala vyhlásenie, že nie sú členmi extrémistických organizácií, neodvádzajú peniaze ukrajinským ozbrojeným silám, a že sa neangažujú v ničom, čo by poškodilo ich krajinu. Keďže dostala strach, zavrela pred nimi dvere a hneď volala manželovi s tým, aby sa zo Slovenska nevracal domov do Ruska, nech sa učí slovenský jazyk a požiada o azyl. Taktiež vo svedectve uviedla, že jej manžel nechcel požiadať o udelenie azylu, kým ona neodíde z krajiny, nakoľko sa bál, že by ju potom nepustili z krajiny. 5. V pohovore žalobca taktiež spomenul, že figuruje na zozname prívržencov Navaľného FBK, vedeného FSB, ktorý stiahol z aplikácie Telegram v roku 2018. K uvedenému doplnil, že táto skupina je v RF považovaná za extrémistickú, a preto za aktivity v rámci tejto skupiny hrozí podľa trestného zákona RF článok 282.1 obmedzenie slobody na jeden alebo viac rokov. 6. Na základe uvedených skutočností sa žalobca obáva o svoju bezpečnosť a odmieta sa vrátiť do krajiny pôvodu. Nevie, čo by mu v prípade návratu do RF mohlo hroziť, no domnieva sa, že by ho mohli uväzniť, alebo zabiť z dôvodu, že sa zúčastňoval uvedených protestov. Obáva sa tiež toho, že by prišli opäť za jeho manželkou, alebo by sa mohlo stať, že by ho zadržali rovno na letisku, keby sa vrátil do RF. Iné obavy a dôvody svojej žiadosti žalobca neuviedol. 7. K neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný uviedol, že tento inštitút je viazaný na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti, uvedenej v § 2 písm. d) zákona o azyle. Konštatoval, že v súvislosti s posúdením žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu na území SR nemožno opomenúť skutočnosť, že z krajiny pôvodu žalobca odišiel jednak z dôvodu, že bol prijatý na štúdium slovenského jazyka na Žilinskej univerzite, ako aj za účelom návštevy syna, ktorého už rok nevidel, a ktorý od roku 2022 tiež študuje na území SR. Uviedol, že z výpovede žalobcu je zrejmé,
že po splnení účelu návštevy SR sa mienil vrátiť späť do krajiny pôvodu. Svoj názor však zmenil po tom, ako sa od manželky dozvedel o nových skutočnostiach, ktoré podstatnou mierou ovplyvnili jeho rozhodnutie ohľadom návratu do RF. Žalobca do konania doložil ako dôkazný prostriedok „svedectvo“ manželky, podľa ktorého počas jeho neprítomnosti dňa 20.10.2023 navštívili ich byt príslušníci FSB, ktorí sa dopytovali na žalobcu. Vzhľadom na to, že o tejto návšteve príslušníkov FSB sa žalobca dozvedel až po odchode z krajiny pôvodu, žalovaný dospel k záveru, že posúdenie tohto dôvodu jeho žiadosti je potrebné vyhodnocovať ako žiadateľa, resp. utečenca „sur place“. V nadväznosti na uvedené žalovaný poukázal na bod 9 platného dokumentu Spoločná pozícia zo 04. marca 1996 stanovená Radou na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o harmonizovanom uplatňovaní definície termínu utečenec v článku 1 Konvencie z roku 1951, týkajúceho sa štatútu utečenca, podľa ktorého „Strach z prenasledovania nemusí nevyhnutne existovať v čase odchodu žiadateľa o azyl z jeho krajiny pôvodu. Jednotlivec, ktorý nemal žiaden dôvod pre strach z prenasledovania pri svojom odchode z krajiny pôvodu, sa môže stať utečencom „sur place“. Opodstatnený strach z prenasledovania sa môže zakladať na skutočnosti, že situácia v jeho krajine pôvodu sa zmenila od jeho odchodu so závažnými dôsledkami pre neho alebo na jeho vlastné konanie. V každom prípade charakteristiky súvisiace s azylom jednotlivca by mali byť také, aby úrady v krajine pôvodu vedeli alebo sa mohli dozvedieť o nich predtým, ako sa strach jednotlivca z prenasledovania môže stať oprávnený. Na druhej strane, ak je zrejmé, že svoje presvedčenie prejavuje najmä s cieľom vytvorenia nevyhnutných podmienok, za ktorých by mu bol udelený štatút utečenca, takéto činnosti nemôžu tvoriť dostatočný základ nevyhnutný na udelenie štatútu utečenca, neovplyvňuje to jeho/jej právo na nenavrátenie do krajiny, v ktorej sú jeho život, fyzická integrita, prípadne sloboda, v ohrození.“. Žalovaný poznamenal, že tak tomu bolo aj v prípade žalobcu, kedy sa počas jeho pobytu na území SR telefonicky od svojej manželky dozvedel o tom, že ho v mieste bydliska hľadali príslušníci FSB. Keďže sa začal obávať o svoju bezpečnosť a aj jeho manželka mu v telefonáte odporučila, aby sa do RF viac nevracal, učil sa slovenský jazyk a na území SR požiadal o ochranu, rozhodol sa túto možnosť využiť a požiadať o azyl alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Keďže sa jeho situácia v krajine pôvodu zmenila natoľko, že sa tam odmieta vrátiť kvôli možnému ohrozeniu vlastnej bezpečnosti, teda obavy o svoj život, žalovaný dospel k záveru, že v konaní je potrebné skúmať mieru opodstatnenosti strachu z prenasledovania, a to v kombinácii subjektívnej aj objektívnej stránky. 8. Ako žalobca v pohovore uviedol, od roku 2013 bol sympatizantom hnutia Navaľného, ktorý v tom čase kandidoval na primátora Moskvy. Keď sa Navaľnyj rozhodol kandidovať za prezidenta RF, žalobca rozdával po uliciach letáky na jeho podporu. Z času na čas sa zúčastnil na nejakých zhromaždeniach, počas ktorých mával transparentami a usmerňoval dav ľudí, ktorým smerom sa má pohybovať. Napríklad v roku 2014, kedy sa zúčastnil protestu pred ministerstvom obrany RF. Počas jedného nepovoleného protestu, ktorý sa konal v Moskve dňa 05.05.2018, ho spolu s jeho v tom čase maloletým synom zadržala polícia. Žalovaný konštatoval, že z udalostí, ktoré nasledovali nemožno vyvodiť, že by došlo k prenasledovaniu osoby žalobcu z politických dôvodov. Polícia síce pri jeho zaisťovaní na nepovolenej akcii použila donucovacie prostriedky, mal aj menšie zranenia – podľa žalobcovho vlastného vyjadrenia nič vážne, avšak následné udalosti podľa názoru žalovaného vylučujú, že by tieto udalosti mali za následok jeho politické prenasledovanie. V ten istý deň bol po spísaní zápisnice spolu so synom prepustený. Vzhľadom na to, že žalobca telefonicky počas zadržania kontaktoval políciu a nahlásil použitie fyzickej sily príslušníkmi polície počas zaisťovania demonštrantov, bol vypovedať na druhý deň na oddelení UVD – inštitúte na kontrolu policajtov MVD. Dňa 05.10.2018 dostal z UVD vyjadrenie prešetrenia zákroku policajtov pri zaisťovaní ľudí počas nepovolenej akcie s výsledkom, že neboli zistené žiadne pochybenia. Účasť jeho maloletého syna na proteste polícia po spísaní zápisnice vyhodnotila ako jeho svojvoľný útek z domu a zdržiavanie sa mimo domova a prípad odstúpila na Komisiu pre ochranu práv neplnoletých pre oblasť Birľujevo zapadnoe mesta Moskva. Táto komisia po prešetrení prípadu dňa 03.07.2018 prípad uzavrela. Prípad mal pokračovanie na moskovskom mestskom súde, ktorý mu za účasť na nepovolenej akcii dňa 20.03.2019 uložil poriadkovú pokutu 15 000 Rubľov (v tom čase cca 175 Eur). K uvedenému žalovaný považoval za potrebné uviesť, že v prípade účasti žalobcu na manifestácii išlo o zjavné porušenie zákona, nakoľko sa jednalo o nepovolenú akciu. Preto aj pokuta vo výške cca 175 Eur bola podľa názoru žalovaného v tomto prípade adekvátna porušeniu zákona a nemožno ju považovať za trest tak závažného charakteru, že by dosahoval úroveň perzekúcie. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že v danom prípade sa jednalo o ojedinelý trest, ktorý sa viac neopakoval a žiadnym spôsobom neovplyvňoval ďalší pobyt žalobcu v krajine pôvodu. 9. V súvislosti s vyššie uvedeným konaním ruských štátnych orgánov žalovaný považoval za potrebné uviesť, že žalobca voči konaniu týchto orgánov podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosť na ESĽP v Štrasburgu, ktorý mu v rozsudku z 25.05.2023 priznal odškodnenie vo výške 4 000
Eur. Žalobca však žiadne odškodnenie nedostal, o čom ho informovala listom zo dňa 28.06.2023 GP RF, pričom ako dôvod nevyplatenia odškodného uviedla skutočnosť, že od 16.09.2022 RF prestala byť zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných hodnôt, a preto ani nie je viazaná rozsudkami ESĽP. Hoci ESĽP vo svojom rozsudku v prípade žalobcu konštatoval viaceré porušenia jeho práv (nezákonné pozbavenie slobody, vrátane nezaznamenaného zadržiavania, zadržiavania bez súdneho príkazu a akéhokoľvek iného právneho základu – zatknutie dňa 05.05.2018, zadržanie na viac ako 3 hodiny a nestrannosť súdu – neprítomnosť obžalovaného v konaní o správnom delikte), ani túto skutočnosť nepovažoval žalovaný za akt tak závažného charakteru, že by mu bránil naďalej zotrvať v krajine pôvodu a prinútil ho k odchodu z RF. Podľa žalovaného tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že žalobca v krajine pôvodu po incidente s políciou a obdržaní rozsudku ESĽP naďalej zotrval bez toho, aby jeho bezpečnosť bola nejakým spôsobom ohrozovaná alebo že by mal nejaké ďalšie problémy so štátnymi orgánmi. 10. Žalobca v pohovore spomenul aj existenciu zoznamu prívržencov FBK vedeného FSB, ktorý tiež do konania doložil. K tomuto zoznamu žalovaný považoval za potrebné uviesť, že je to 50stranový zoznam mien s ich dátumom narodenia, avšak bez bližšieho označenia – hlavička, päta dokumentu. Tento predložený dokument – zoznam prívržencov podľa názoru žalovaného pôsobí pochybne a nevierohodne. Podotkol, že žalobca sa o ňom mal dozvedieť už v roku 2018, teda dávno predtým, kedy opustil RF. FBK bola v júni 2021 v RF označená za extrémistickú a ešte v ten istý rok zrušená. Podľa dostupných materiálov od tohto dátumu prebiehalo na území RF zatýkanie prívržencov FBK. Mal za to, že žalobca však nebol z tohto titulu záujmovou osobou pre oficiálne orgány krajiny. A to ani v prípade legálneho vycestovania z RF v auguste 2023, kedy vycestoval do Vietnamu, kde si na konzuláte SR chcel vybaviť slovenské vstupné vízum, ani 13.10.2023, kedy opäť legálnym spôsobom vycestoval z RF do Turecka a následne pricestoval do SR. O tom, že žalobca nebol pre oficiálne orgány krajiny záujmovou osobou z titulu uvedeného zoznamu prívržencov FBK svedčí podľa žalovaného aj čistý výpis z registra trestov, ktorý mu bol vydaný Ministerstvom vnútra RF dňa 18.08.2023 a aj vydanie dvoch cestovných pasov RF dňa 06.04.2022 a 30.08.2023 Ministerstvom vnútra RF. Z uvedeného sa podľa názoru žalovaného dalo konštatovať, že predložený zoznam nemohol byť zoznamom, ktorý viedla FSB. Teda ani prezentovaná obava žalobcu o svoju bezpečnosť je neopodstatnená. Žalovaný bol toho názoru, že túto obavu žalobca nepociťoval ani na území RF, keďže potom, čo sa dozvedel o existencii tohto zoznamu v roku 2018, viedol až do odchodu z krajiny v roku 2023 bežný život a neobával sa žiadneho zatknutia, resp. nejakých problémov so štátnymi orgánmi. Žalovaný ďalej uviedol, že o neopodstatnenosti obavy žalobcu z možných problémov so štátnymi orgánmi svedčí aj skutočnosť, že tieto sám osobne kontaktoval za účelom nadobudnutia cestovných dokladov, ako aj získania čistého výpisu registra trestov pred odchodom z krajiny v roku 2023. Konštatoval, že z výpovede žalobcu je zrejmé, že v krajine pôvodu pred odchodom z krajiny nečelil žiadnej forme prenasledovania tak, ako ich definuje zákon o azyle v § 2 písm. d). Oficiálne orgány krajiny dokonca prešetrovali žalobcovu sťažnosť na konanie policajtov počas nepovolenej akcie, pri ktorej bol zadržaný, pričom dostal aj výsledky prešetrenia jeho sťažnosti a taktiež GP RF mu oznámila a odôvodnila, z akého dôvodu mu nebude vyplatené odškodnenie z titulu rozsudku ESĽP. 11. Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že žalobca mal v úmysle vycestovať z RF už v roku 2022. Teda v roku, kedy jeho syn vycestoval do SR študovať. V septembri 2022 si podal žiadosť o termín podania žiadosti o víza na Slovensku na Generálnom konzuláte SR (ďalej len „GK SR“) v Petrohrade. Dostal termín na júl 2023. V druhom liste z GK SR bolo žalobcovi údajne oznámené, že jeho žiadosť sa anuluje. Preto v auguste 2023 vycestoval do Vietnamu. Keďže ani vo Vietname sa mu nepodarilo vybaviť slovenské víza, tak si 09.10.2023 vybavil na Veľvyslanectve Maďarskej republiky schengenské turistické vízum, na ktoré potom pricestoval na územie SR. Taktiež považoval za potrebné uviesť, že žalobca v roku 2022 predal byt po svojej matke a z nadobudnutých prostriedkov neskôr financoval kúpu bytu pre svojho syna v Bratislave. 12. V závere vyhodnotenia sa žalovaný vyjadril aj k opodstatnenosti strachu z prenasledovania, a to v kombinácii subjektívnej a objektívnej stránky, teda prezentovaným obavám žalobcu z návratu do RF. Ako žalobca uviedol v pohovore, síce nevie, čo by mu tam mohlo hroziť, no domnieva sa, že by ho mohli uväzniť alebo zabiť z dôvodu, že sa zúčastňoval spomenutých protestov. Obáva sa, že by prišli opäť za jeho manželkou alebo by sa mohlo stať, že by ho zadržali rovno na letisku, keby sa vrátil do RF. Žalovaný uviedol, že žalobca okrem udalostí súvisiacich s jeho účasťou na nepovolenom proteste v máji 2018, nebol záujmovou osobou pre oficiálne štátne orgány RF. Od tejto doby až do jeho odchodu z krajiny v roku 2023 nemal na území RF žiadne problémy z titulu jeho účasti na spomínanom proteste. Podotkol, že ak by mal byť žalobca z tohto titulu uväznený, ruské orgány tak mohli urobiť už v roku 2018, kedy bol na jednom proteste zadržaný, no tento prípad bol vyriešený v priestupkovom konaní. Podľa
žalovaného je teda nelogické a vysoko nepravdepodobné, že by žalobca mohol byť po jeho návrate do RF na letisku zadržaný. Dokumentujú to aj jeho dve legálne vycestovania z RF, ktoré nasledovali dávno po jeho účasti na protestoch. Uvedené dokumentuje, že v prípade žalobcu sa nepotvrdila objektívna stránka strachu z prenasledovania. Čo sa týka subjektívnej stránky obavy z prenasledovania, žalovaný považoval za potrebné uviesť, že táto v prípade žalobcu vychádza iba z „Osvedčenia o svedectve“, ktoré po svojom príchode na územie SR spísala jeho manželka dňa 26.08.2024. Vzhľadom na to, že v prípade žalobcu absentuje v konaní prítomnosť objektívneho strachu, je podľa názoru žalovaného možné uvedené osvedčenie označiť za účelové, s cieľom podporiť žalobcu v jeho azylovom konaní, a teda nemožno hovoriť ani o prítomnosti subjektívneho strachu z prenasledovania. 13. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel žalovaný k záveru, že v konaní nebolo objektívne preukázané, že by bol alebo v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol byť prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle, a to ani v súvislosti s prípadným postavením utečenca „sur place“, a preto mu azyl na území SR neudelil. 14. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že u žalobcu neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na území SR, bolo potrebné v zmysle zákona o azyle tiež posúdiť, či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, pričom vážnym bezprávím sa podľa § 2 písm. f) zákona o azyle rozumie uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Uviedol, že z výpovede žalobcu je zrejmé, že v krajine pôvodu nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie a nebol väznený. Dokumentuje to výpis registra trestov, ktorý si žalobca vybavil pred svojím odchodom z RF dňa 18.08.2023. Konštatoval, že žalobca v RF nevykonával žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Uvedené potvrdzuje ako výpoveď žalobcu, tak aj bezproblémové vydanie cestovných dokladov na Oddelení pasovej služby Ministerstva vnútra RF z roku 2022 a 2023. Okrem toho žalovaný považoval za potrebné uviesť, že RF síce vo svojom trestnom zákone trest smrti nezrušila, ale od roku 1996 uvalila na tento druh trestu moratórium a reálne tento trest nevykonáva. Žalovaný sa ďalej zaoberal tým, či by v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu mohol byť vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu. Mal za to, že ani takáto forma vážneho bezprávia žalobcovi nehrozí, pričom poukázal na žalobcovu výpoveď, z ktorej je zrejmé, že v minulosti počas zaistenia bol políciou fyzicky napadnutý, ale v danom prípade išlo, podľa názoru žalovaného, o ojedinelý násilný akt, ktorý sa viac neopakoval a nemal perzekučný charakter. Od tejto udalosti z roku 2018 žalobca viac nebol zatknutý alebo zadržaný. Pozornosť ruských štátnych orgánov po udalostiach z roku 2018 nevzbudil, čo podľa názoru žalovaného znamená, že nie je cieľovou osobou, na ktorú by sa mala sústrediť akákoľvek pozornosť. Zaoberal sa aj tým, či by žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Uviedol, že napriek tomu, že RF vojensky napadla Ukrajinu a hrozba konfliktu v blízkosti ukrajinských hraníc reálne existuje, vo vnútrozemí RF ani na území Moskvy v súčasnej dobe medzinárodný alebo vnútroštátny ozbrojený konflikt neprebieha. Preto nie je dôvod domnievať sa, že v prípade návratu žalobcu do RF, by mu reálne hrozilo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Na základe uvedeného nepristúpil v žalobcovom prípade k poskytnutiu doplnkovej ochrany na území SR v zmysle § 13a zákona o azyle. 15. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu neboli splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 10 zákona o azyle, t. j. udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, nakoľko nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť, a preto žalobcovi azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) neudelil. 16. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a 20 ods. 5 zákona o azyle žalovaný uviedol, že žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť. Preto je posúdenie žiadosti žalobcu z hľadiska § 13b zákona o azyle v jeho prípade irelevantné.
II. Žaloba 17. Správnou žalobou doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 24.01.2025 sa žalobca v zákonom stanovenej lehote domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostatočné na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. 18. V odôvodnení žaloby žalobca citoval informácie o krajine pôvodu, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Uviedol, že citované informácie, zhromaždené práve žalovaným, sa priečia logike tvrdenia žalovaného, že „FBK bola v júni 2021 v RF označená za extrémistickú a ešte v ten istý rok zrušená. Podľa dostupných materiálov od toho dátumu prebiehalo po území RF zatýkanie prívržencov FBK. Menovaný však nebol z tohto titulu záujmovou osobou pre oficiálne orgány krajiny“. V prvom rade žalobca poukázal na to, že zatýkanie prívržencov FBK nielen „prebiehalo“, ale aj prebieha, čo paradoxne preukazujú správy zabezpečené práve žalovaným. Ďalej uviedol, že prípady mučenia a zlého zaobchádzania popísané v citovaných informáciách o krajine pôvodu preukazujú tú skutočnosť, že ich obeťami sa nestávajú len vysoko profilovaní podporovatelia a blízki spolupracovníci Alexeja Navaľného, ale aj bežní občania, ktorí obyčajnou aktivitou, ako je napríklad položenie kytice na zem, vyjadria svoje sympatie k zosnulému opozičnému lídrovi. Ani túto osobu by možno podľa logiky žalovaného nebolo možné považovať za “záujmovú osobu pre oficiálne orgány krajiny“, avšak obeťou mučenia sa napriek tomu stala. Žalobca poznamenal, že nie je pre štátne orgány Ruska neznámou osobou, bol políciou zadržaný práve po zhromaždení na podporu opozičného prezidentského kandidáta, s najväčšou pravdepodobnosťou na ňom bolo zo strany predstaviteľov štátnej moci spáchané fyzické násilie. Uviedol, že bol jedným zo sťažovateľov proti Rusku pred ESĽP, pričom so svojou sťažnosťou pred súdom uspel. Tiež bol spolu s jeho manželkou a maloletým synom podrobený šikane zo strany ruského režimu, keď sa im v dôsledku účasti na zhromaždení opakovane vyhrážali odňatím rodičovských práv k maloletému synovi. Následne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/17/2016 zo dňa 11.10.2016. Tvrdil, že sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí uznáva, že ESĽP vo svojom rozsudku zo dňa 23.05.2023 vo veci sťažnosti žalobcu konštatoval viaceré porušenia jeho práv, vrátane nezákonného pozbavenia slobody, nezaznamenaného zadržiavania, zadržiavania bez súdneho príkazu a akéhokoľvek iného právneho základu, práva na nestranný súd. Žalovanému vytýkal, že ani tieto porušenia základných ľudských práv žalobcu neposúdil v kontexte informácií o krajine pôvodu, ako aj všeobecne známej skutočnosti, že Rusko je agresorom vo vojne na Ukrajine, kde vraždí civilistov vrátane detí, nepriateľskou krajinou pre západné demokracie a ohrozením pre demokraciu vo svete ako takú. Konštatoval, že v tomto kontexte treba hľadieť na obavu žalobcu z prenasledovania. 19. Žalobca poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8SaZ/3/2017 zo dňa 27.06.2017 týkajúci sa tzv. prospektívneho posudzovania hrozby prenasledovania v krajine pôvodu. Mal za to, že žalovaný si nesplnil povinnosť prospektívneho posudzovania hrozby prenasledovania žalobcu, a to ani v otázke udalosti z 20.10.2023, kedy žalobcu hľadali príslušníci FSB, hovorili o zozname podporovateľov Navaľného FBK a manželku žalobcu vyzvali, aby s nimi išla na políciu. 20. Odôvodnenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí nie je podľa názoru žalobcu schopné obstáť v svetle podkladov administratívneho spisu, keďže je s nimi v priamom rozpore. Žalobca mal za to, že žalovaný na zistený skutkový stav mal aplikovať § 2 písm. d) zákona o azyle a tým, že tak neučinil, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Zo zhromaždených podkladov administratívneho spisu, výpovedí žalobcu a dôkazov, ktoré do konania predložil, má žalobca bez ďalšieho za preukázané, že má opodstatnenú obavu z prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd v krajine pôvodu, a že je naplnená hypotéza § 8 zákona o azyle. 21. V súvislosti s reálnou hrozbou vážneho bezprávia žalobca vytýkal žalovanému, že ak by konfrontoval tvrdenia žalobcu s objektívnymi správami tvoriacimi súčasť administratívneho spisu, je zrejmé, že záverom jeho správnej úvahy by muselo byť konštatovanie, že žalobca v prípade núteného návratu do krajiny pôvodu môže byť v súvislosti s trestnými stíhaniami, ktoré sú vedené proti odporcom súčasného ruského režimu, v policajnej väzbe objektom mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania. Podotkol, že pôvodcom vážneho bezprávia sa na základe objektívnych správ administratívnom spise
ukazuje byť štát, prostredníctvom svojich, najmä policajných, orgánov. Objektívne správy navyše vylučujú možnosť vnútroštátnej ochrany pred týmto konaním. Konštatoval, že odôvodnenie žalovaného aj v tejto časti je v absolútnom rozpore s podkladmi administratívneho spisu. Tvrdil, že žalovaný nezákonne prenáša dôkazné bremeno na žalobcu a ďalej nesprávne právne posúdil reálnu hrozbu vážneho bezprávia. Podľa názoru žalobcu žalovaný postupoval nepreskúmateľným spôsobom, keď bez poukazu na zdroje a len na základe jeho subjektívneho názoru vylúčil túto hrozbu, ktorá sa vo svetle citovaných objektívnych správ ukazuje ako opodstatnená a reálna. 22. Žalobca mal za to, že žalovaný si v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) nesplnil. Tvrdil, že je to zrejmé zo znenia napadnutého rozhodnutia, kde samotný žalovaný dáva najavo, že nezistil všetky okolnosti podstatné pre zákonné a správne posúdenie veci pred jej rozhodnutím. Žalobca poukázal na str. 1 napadnutého rozhodnutia, ktorá podľa jeho názoru hovorí o nominácii žalobcu do „akejsi“ komisie, na str. 4 napadnutého rozhodnutia, ktorá hovorí o „nejakých“ zhromaždeniach, ktorých sa žalobca zúčastnil a pomáhal ich organizovať. Z týchto informácií podľa jeho názoru vyplýva, že žalobca nebol žalovaným vypočutý do tej miery, aby žalovaný dokázal pochopiť aktivity žalobcu do tej miery, aby dostatočne posúdil opodstatnenosť jeho obavy z prenasledovania v krajine pôvodu. Konštatoval, že nominácia do volebnej komisie, ako aj účasť na zhromaždeniach na podporu prenasledovaného lídra ruskej opozície sú však natoľko závažnými okolnosťami, že nie je možné zákonne rozhodnúť bez toho, aby si žalovaný o týchto aktivitách zistil viac. Ďalej žalobca uviedol, že z jeho konania po podaní žiadosti o azyl na území SR je pritom zrejmé, že je osobou spolupracujúcou, ktorá sa svoje tvrdenia snažila podložiť listinnými dôkazmi, a s ktorou bolo nielen možné, no potrebné vykonať doplňujúci pohovor za účelom objasnenia nejasností na strane žalovaného. Takisto žalovanému vytýkal, že pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že jeden z dôkazov predložených žalobcom – zoznam prívržencov Alexeja Navaľného – pôsobí „pochybne a nevierohodne“, mal s týmto svojím dojmom konfrontovať žalobcu už pred vydaním rozhodnutia. 23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie v časti o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca tiež požadoval nariadenie pojednávania. III. Vyjadrenie žalovaného 24. Žalovaný sa vyjadril k žalobe žalobcu podaním zo dňa 21.02.2025. K námietke opodstatnenosti obáv žalobcu z prenasledovania poznamenal, že vzhľadom k tomu, že žalobca neopustil krajinu pôvodu z dôvodu obavy z prenasledovania, ale, ako sa sám vyjadril, kvôli tomu, že bol prijatý na kurz slovenského jazyka na Žilinskej univerzite a tiež kvôli stretnutiu so svojím synom, ktorý mal narodeniny a študuje 2. ročník na fakulte FEI na STU v Bratislave, ako aj kvôli skutočnosti, že o návšteve údajných príslušníkov FSB sa žalobca dozvedel až po odchode z Ruskej federácie, žalovaný posúdil jeho žiadosť o udelenie azylu v zmysle žiadateľa, resp. eventuálneho utečenca „sur place“. Uviedol, že pri hodnotení obavy žalobcu z prenasledovania z prospektívneho hľadiska vychádzal z výpovede žalobcu, ktorý v dotazníku zo dňa 05.09.2024 uviedol, že o udelenie azylu žiada z dôvodu, že sa zúčastňoval protestov za Navaľného a jeho skupina FBK je v súčasnosti považovaná za extrémistickú, a preto mu v prípade návratu do Ruskej federácie hrozí trest odňatia slobody. Ohľadom tejto témy mal žalobca vyrábať a lepiť letáky, ako aj hovoriť rodičom detí, ktoré doučoval, aby ochraňovali svoje deti pred nástupom do armády v konflikte s Ukrajinou. Z týchto jeho vyjadrení podľa názoru žalovaného nevyplýva, že takéto aktivity plánuje vykonávať aj v prípade návratu do RF, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že poslednej „akcie“ sa zúčastnil 05.05.2018, a preto žalovaný nepovažoval za potrebné konfrontovať žalobcu v tejto súvislosti a vyhodnotil, že žalobcova obava z prenasledovania v prípade návratu do krajiny pôvodu je neopodstatnená. Žalovaný podotkol, že podľa správ o krajine pôvodu masové prenasledovanie priaznivcov a tých, ktorí mali v minulosti niečo spoločné s aktivitami FBK začalo v roku 2021, potom, čo bola FBK vyhlásená za extrémistickú organizáciu a bola zrušená, pričom žalobca RF opustil až 13.10.2023. Tvrdenie žalobcu o údajnej návšteve manželky príslušníkmi FSB vyhodnotil ako účelové, nakoľko je podľa jeho názoru veľmi nepravdepodobné, že by sa návšteva za účelom zadržania žalobcu z dôvodu napojenia na FBK a podporu Navaľného realizovala až 20.10.2023, pričom už v roku 2018 bol žalobca zadržaný ruskými úradmi z dôvodu účasti na opozičnej manifestácii, za čo mu bolo neskôr
priznané odškodnenie 4 000 Eur. V súvislosti so zoznamom prívržencov Navaľného, na ktorom sa má nachádzať aj meno žalobcu mal žalovaný za to, že predložená tabuľka s menami bez zdroja a datovania pôsobí pochybne a nevierohodne. Dodal, že vierohodne nepôsobí ani žalobcovo vyjadrenie o pôvode zoznamu, keďže podľa neho kanál, z ktorého zoznam stiahol existuje, ale zoznam tam už nie je. Žalobca o zozname vedel od r. 2018, napriek tomu viedol až do svojho odchodu z Ruskej federácie normálny život. Poznamenal, že zo správ o krajine pôvodu vyplýva, že FBK zverejnila 30.05.2012 zoznam prvých 16 sponzorov, neskôr však F. G. navrhol, že mená tých, ktorí finančne podporujú fond sa nebudú zverejňovať, s výnimkou prípadov, keď o to darcovia sami požiadajú, čo taktiež spochybňuje samotnú existenciu zoznamu, na ktorý poukazuje žalobca. Žalovaný vyhodnotil obavu žalobcu z prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd v krajine pôvodu za neopodstatnenú aj z dôvodu, že žalobcovi bol dňa 30.08.2023 vydaný pas, žalobca nemal problém opakovane z RF vycestovať, ani požiadať o výpis z registra trestov. Problémy s vycestovaním nemala ani jeho manželka. 25. Žalovaný je presvedčený, že prenasledovanie z akéhokoľvek dôvodu podľa zákona o azyle musí byť podložené komplexnými a konkrétnymi faktickými informáciami a nemôže byť založené len na všeobecných vyhláseniach o obavách z možného prenasledovania. Prenasledovanie musí mať okrem toho individuálnu povahu, čo v prípade žalobcu, na základe uvedeného, absentuje. Individuálne okolnosti a správanie žalobcu podľa názoru žalovaného neindikujú opodstatnenú obavu z prenasledovania podľa § 8 zákona o azyle. 26. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa reálnej hrozby vážneho bezprávia žalovaný poukázal na to, že základnou podmienkou pre poskytnutie doplnkovej ochrany je objektívne preukázanie, že osoba, ktorá má byť vrátená do krajiny pôvodu, by mohla čeliť minimálne jednému z troch kritérií vážneho bezprávia. Uviedol, že v rozhodnutí podrobne odôvodnil každé z kritérií vážneho bezprávia. K uloženiu trestu smrti alebo jeho výkonu mal žalovaný za to, že voči žalobcovi nikdy nebolo v krajine pôvodu vedené trestné konanie a nebol väznený, čo je podporené výpisom z registra trestov, ktorý žalobca predložil. Okrem toho považoval za potrebné uviesť, že RF síce vo svojom trestnom zákone trest smrti nezrušila, ale od roku 1996 uvalila na tento druh trestu moratórium a reálne tento trest nevykonáva. K mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu žalovaný uviedol, že v minulosti počas zaistenia bol žalobca políciou fyzicky napadnutý, ale v danom prípade išlo o ojedinelý násilný akt, ktorý sa viac neopakoval a nemal perzekučný charakter. Po tejto udalosti z r. 2018 pozornosť ruských štátnych orgánov nevzbudil, a preto podľa žalovaného nie je objektívne sa domnievať, že v prípade návratu do RF by žalobca mohol čeliť tejto forme vážneho bezprávia. K vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu mal žalovaný za to, že napriek tomu, že RF vojensky napadla Ukrajinu a hrozba konfliktu v blízkosti ukrajinských hraníc reálne existuje, vo vnútrozemí Ruskej federácie, ani na území Moskvy v súčasnej dobe medzinárodný, ani vnútroštátny ozbrojený konflikt neprebieha, a preto žalovaný v prípade žalobcu vylúčil aj tretiu formu vážneho bezprávia. 27. Námietky žalobcu, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci žalovaný považoval za neopodstatnené. Uviedol, že nespochybnil tvrdenia žalobcu o nominácii do komisie, ani jeho účasť na zhromaždeniach na podporu Navaľného, avšak v kontexte ostatných okolností, ako sú vyjadrenia žalobcu a správy o krajine pôvodu žalovaný vyhodnotil riziko prenasledovania žalobcu podľa § 8 zákona o azyle za veľmi nepravdepodobné. Ohľadom zoznamu prívržencov Navaľného mal žalovaný za to, že jeho existenciu spochybnil sám žalobca, keď uviedol, že webová stránka, na ktorej zoznam v r. 2018 našiel, stále existuje, ale zoznam tam už nie je. Konštatoval, že pochybnosti v súvislosti so zoznamom prívržencov prehĺbili aj správy o krajine pôvodu, ktoré hovoria, že FBK zverejnila 30.05.2012 zoznam prvých 16 sponzorov, neskôr však F. G. navrhol, že mená tých, ktorí finančne podporujú fond sa nebudú zverejňovať, s výnimkou prípadov, keď o to darcovia sami požiadajú. 28. Záverom dodal, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné, a preto navrhuje, aby súd žalobu zamietol. IV. Relevantné právne predpisy
29. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 30. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 31. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d). 32. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k). 33. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 34. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 35. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 36. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 37. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo nespĺňa podmienky podľa § 10. 38. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 39. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. 40. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c). 41. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku. 42. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. 43. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla poskytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu. 44. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle sa vážnym bezprávím rozumie: 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 45. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V. Posúdenie veci správnym súdom 46. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. 47. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-151-18/2024-Ž zo dňa 19. decembra 2024, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v časti výroku 1., v ktorom žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle a v časti výroku 2., v ktorom žalovaný žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Žalovaný v predmetnom rozhodnutí dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by žalobca bol alebo v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu mohol byť prenasledovaný z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd, a to ani v súvislosti s jeho prípadným postavením utečenca „sur place“. 48. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti výrokov 1. a 2. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.
49. Správny súd po preskúmaní veci musel prisvedčiť námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti výrokov 1. a 2. vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je navyše v rozpore s podkladmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise, čo sa premietlo do jeho nedostatočného odôvodnenia v ktorom absentuje vysporiadanie sa s podstatnými skutkovými tvrdeniami žalobcu a predloženými dôkazmi. 50. Posudzovanie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Spoločného európskeho azylového systému (na ktorého budovaní sa podieľa aj Slovenská republika) prebieha v dvoch na seba nadväzujúcich etapách, ktorých vykonanie musí byť náležite odzrkadlené v odôvodnení rozhodnutia o žiadosti. Každé rozhodnutie, by preto malo sledovať určitú logickú a chronologickú postupnosť. 51. Prvou etapou je zisťovanie skutkového stavu, pri ktorom by mal migračný úrad úzko spolupracovať so žiadateľom o azyl. Zisťovanie skutkového stavu v tomto kroku je v zásade skúmanie dôveryhodnosti azylového príbehu žiadateľa a to ako celku ako aj s prihliadnutím na jeho detaily. Na tento účel by mal preto žalovaný jednoznačne uviesť, ktorým tvrdeniam verí a bude na ich základe hodnotiť aj žiadosť o udelenie azylu a naopak, ktorým neverí (a prečo) a nebude ich zohľadňovať. Iba s dôveryhodným príbehom totiž možno ďalej pracovať a právne ho posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie pre niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle. 52. Keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o azyle výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „smernica č. 2011/95/EÚ“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné zohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným spôsobom a v jej kontexte. 53. Pri posudzovaní dôveryhodnosti azylového príbehu by preto mal migračný úrad vychádzať z čl. 4 ods. 5 smernice č. 2011/95/EÚ, podľa ktorého v prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu (čo je aj prípad právnej úpravy obsiahnutej v zákone o azyle, konkrétne § 4 ods. 1), a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené tieto podmienky: a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť; b) boli predložené príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí; c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa; d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo žiadateľ preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. 54. Citované ustanovenie teda pamätá na prípady, kedy žiadateľ nepodložil svoje tvrdenia dostatočnými dôkazmi, avšak za dodržania vyššie uvedených kritérií je migračný úrad povinný uplatniť zásadu v pochybnostiach v prospech žiadateľa. Uvedené je odzrkadlené už v ustálenej a notoricky známej judikatúre kasačného súdu. 55. Pre konanie o udelení medzinárodnej ochrany je charakteristické, že je v ňom správny orgán nezriedka nútený rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, pretože spravidla ani nie je v možnostiach žiadateľa doložiť, že mu v krajine pôvodu hrozí skutočné nebezpečenstvo prenasledovania či vážnej ujmy iným spôsobom, než svojou hodnovernou výpoveďou. Nemožno pritom prehliadnuť, že nesprávne rozhodnutie vo veci a prípadné vrátenie žiadateľa do krajiny pôvodu pre neho môže mať nedozerné následky. Z tohto dôvodu sa konanie o medzinárodnej ochrane vyznačuje aj špecifickým pohľadom na štandard dôkazného bremena (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015). 56. V rozsudku z 27. marca 2008, č. j. 4 Azs 103/2007-63, Najvyšší správny súd Českej republiky ozrejmil, že „Zásada tzv. materiální pravdy má v řízení o udělení azylu svá specifika spočívající v pravidelné nedostatečnosti důkazů prokazujících věrohodnost žadatelových tvrzení. Je však na správním orgánu, aby prokázal i vyvrátil pravdivost žadatelových tvrzení, a to buď zcela nevyvratitelně
zjištěním přesných okolností vážících se na stěžovatelova tvrzení, anebo alespoň s takovou mírou pravděpodobnosti, která nevyvolává zásadní pochybnosti o správnosti úsudku správního orgánu.“ 57. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdí okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená to, že by snáď táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky diskvalifikovala. 58. Tejto problematike už bola v minulosti venovaná v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemalá pozornosť a existuje k nej preto bohatá a ustálená judikatúra. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015 akcentoval, že: „ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 ZoA, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.“ 59. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 ďalej rozviedol, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať. 60. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn. 10Sža/12/2016). 61. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie dôveryhodnosti jednotlivých čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže sťažovateľom tvrdené skutočnosti vylúčiť len preto, že existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá sťažovateľ. 62. Druhou etapou posudzovania azylovej žiadosti je, ako už správny súd naznačil, vlastné právne posúdenie ustáleného azylového príbehu, pričom v tejto etape ide už o výlučnú činnosť migračného úradu. Správny súd však opakuje, že pokiaľ nedôjde k riadnemu vyhodnoteniu celého azylového príbehu žalobcu, resp. jeho smerodajných častí, a k ustáleniu východiskového skutkového základu, nie je dôvod aby vôbec migračný úrad začal neúplne vyhodnotený azylový príbeh právne posudzovať. 63. S ohľadom na vyššie uvedené a za prihliadnutia na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu dospel správny súd k záveru, že žalovaný načrtnutým spôsobom nepostupoval, keď sa nevysporiadal so všetkými časťami žalobcovho relatívne rozsiahleho azylového príbehu, ktorý predostrel a podložil ho listinnými dôkazmi a preto nie je ani správnemu súdu zrejmé, či ho vyhodnotil ako celok vierohodný, alebo ho žalobca presvedčil iba v časti jeho tvrdení, prípadne vôbec. Posúdenie azylového príbehu je do vlastného odôvodnenia rozhodnutia prenesené chaoticky, sekvenčne a tendenčne, a preto aj právne posúdenie na jeho základe poskytnuté nemôže byť náležité. Navyše, vyvracanie vybraných
žalobcových tvrdení je skôr argumentačnou šikovnosťou žalovaného založenou na domnienkach ako na dokazovaním zistených skutočnostiach. 64. Správny súd v prvom rade konštatuje, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, keď opomenul sa hlbšie zaoberať dôkazom predloženým žalobcom, a to zoznamom prívržencov G. H.. Žalovaný prakticky iba stroho skonštatoval, že taký dôkaz je pochybný a nevierohodný, pričom žalobcu žiadnym spôsobom s predmetným tvrdením nekonfrontoval. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na viaceré tvrdenia žalobcu uvedené v Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu, a to napr.: „Chcem ďalej doplniť, že sesternicin zať pracuje v zložke FSB ako programátor a odkázal mojej mame, že som na nejakom zozname a aby som nič nerobil a bol ticho. Ešte chcem spomenúť, že som cez Telegram našiel jeden zoznam ľudí, s telefónnymi číslami, dátumami narodenia a číslami pasu, ktorý som si stiahol do google drive, je tam asi 3000 záznamov. Mal to byť zoznam podporovateľov Navaľneho a opozičníkov súčasnej vlády ... .“ Správny súd konštatuje, že tieto tvrdenia žalobcu a predložené dôkazy neboli žalovaným v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom vyvrátené, pričom ak ich žalovaný chcel vyhodnotiť ako pochybné a nevierohodné, tak mal najprv so žalobcom k uvedeným skutočnostiam vykonať doplňujúci pohovor. Správny súd považuje v tejto súvislosti taktiež za potrebné skonštatovať, že to, že FBK zverejnila 30.05.2012 zoznam prvých 16 sponzorov (finančných podporovateľov fondu), ktorý neskôr F. G. navrhol (čiastočne) stiahnuť, žiadnym spôsobom nespochybňuje existenciu zoznamu, na ktorý poukazuje žalobca. 65. Žalovaný ďalej riadne nezisťoval ani skutočnosti týkajúce sa žalobcových politických aktivít žalovaný nemal žiadne doplňujúce otázky k žalobcom tvrdenej skutočnosti, že volebný štáb Navaľného ho nominoval do volebnej komisie pri príležitosti volieb primátora Moskvy, pričom žalovaný nemal žiadne doplňujúce otázky ani k tvrdeniam žalobcu, podľa ktorých sa zúčastňoval mnohých zhromaždení na podporu prenasledovaného opozičného lídra Navaľného. Žalovaný prakticky len stroho konštatoval, že uvedené tvrdenia žalobcu nespochybňuje, no riziko prenasledovania z nich vyplývajúce považuje za veľmi nepravdepodobné. Správny súd má v tejto súvislosti za to, že taký nedbalý prístup žalovaného k dokazovaniu nemožno akceptovať a už vôbec nie je možné akceptovať spomínaný záver žalovaného, keď sa žalovaný ani neunúval zistiť si o predmetných skutočnostiach viac. Správny súd má za to, že keďže sa žalovaný týmito skutočnosťami hlbšie nezaoberal, tak nemohol ani riadne posúdiť to, či u žalobcu reálne existuje opodstatnená obava z prenasledovania, a teda nemohol ani vo veci zákonne rozhodnúť. 66. Správny súd považuje za potrebné taktiež zdôrazniť, že žalovaný sa prakticky žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s predloženým dôkazom - osvedčením o svedectve manželky žalobcu zo dňa 26.08.2024. Žalovaný uvedený dôkaz vyhodnotil ako účelový, a to bez toho, aby s ním dôsledne konfrontoval žalobcu a najmä jeho manželku, ktorú mal možnosť vypočuť (manželka žalobcu sa nachádzala na území Slovenskej republiky, keďže aj jej boli udelené schengenské víza Maďarskou republikou), no nepochopiteľne to neurobil. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že bude potrebné, aby žalovaný pred vydaním nového rozhodnutia vo veci uskutočnil doplňujúci výsluch žalobcu a aj jeho manželky (ak nebude možné manželku žalobcu vypočuť osobne, tak ju bude potrebné konfrontovať aspoň písomne, prípadne prostredníctvom emailovej komunikácie – na tieto účely si žalovaný zabezpečí príslušného tlmočníka/prekladateľa) k predmetnému dôkazu, ako aj ku skutočnostiam, ktoré mohli vyvolať spomínanú udalosť zo dňa 20.10.2023, pričom následne zistené skutočnosti s určitosťou objasnia celý skutkový stav veci a zrejme vyriešia aj otázku dôveryhodnosti tvrdení žalobcu a jeho manželky. Žalovaný sa taktiež žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s tvrdením žalobcu, že „Bol som členom politickej strany Druhé Rusko a preto som bol prenasledovaný.“ – uvedené žalobca konštatuje v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 22.08.2024. Bude taktiež potrebné, aby žalovaný dopytoval Generálny konzulát Slovenskej republiky v Petrohrade za účelom zistenia skutočností ohľadne žalobcovej žiadosti (víza) zo septembra 2022 (či bola predmetná žiadosť skutočne anulovaná a prečo – žalovaný uvedené tvrdenia žalobcu nepreveroval). 67. Správny súd v tejto súvislosti poznamenáva, že sám nemôže nahrádzať činnosť správnych orgánov, a to ani pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu veci. 68. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí taktiež prakticky nezaoberal informáciami o krajine pôvodu žalobcu, pričom vôbec nekonfrontoval tvrdenia žalobcu (a jeho manželky) so správami o krajine pôvodu žalobcu (s informáciami týkajúcimi sa politického prostredia v Ruskej federácii) nachádzajúcimi sa
v administratívnom spise. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať najmä na tieto citované informácie: „ľudí, ktorí v Rusku pokojne vyjadrujú úctu zosnulému väzňovi svedomia Alexejovi Navaľnému, svojvoľne zatýkajú, bijú, súdia a väznia. Amnesty International hovorí, že konanie ruských orgánov po smrti Alexeja Navaľného predstavuje prenasledovanie a porušovanie práva na slobodu prejavu." „Ruské orgány sa uchýlili k svojvoľnému zatýkaniu, neprimeranému použitiu sily a nezákonnému zadržiavaniu ľudí po celej krajine, ktorí smútia za Alexejom Navaľným. Tieto bezohľadné činy sú nielen šokujúco necitlivé, ale sú aj hrubým porušením práva na slobodu prejavu a pokojné zhromažďovanie. C. I. údajne mučili a vystavili inému zlému zaobchádzaniu na policajnej stanici v meste Surgut. Karypbajeva podľa jeho výpovede bili a mierili naňho zbraňou za to, že na zhromaždenie priniesol a položil na zem kyticu kvetov." „Ľudskoprávneho aktivistu J. K. odsúdili na 10 dní administratívnej väzby. I. A. D. hospitalizovali s mŕtvicou po tom, ako ho polícia zatkla, aby mu zabránila usporiadať smútočný obrad za Navaľného. Toto sú obzvlášť znepokojujúce príklady bezohľadnej nespravodlivosti, ktorej čelia ľudia smútiaci za Alexejom Navaľným, uznávaným lídrom ruskej opozície. Nejde pritom o ojedinelé prípady, ale o súčasť celoštátnej kampane na umlčanie disentu a vyvolanie strachu v celom národe." „Uznanie FBK ruskými orgánmi za extrémistickú organizáciu v roku 2021 bolo zlomovým bodom v prechode k tomu, že stúpenci masovej legálnej a pokojnej politickej sily boli po prvýkrát označení za extrémistov... aj skoršie ruské zákony o boji proti extrémizmu a terorizmu prešli výraznými zmenami... O niečo neskôr bol prijatý zákon špeciálne pre priaznivcov FBK, ktorý spätne zaviedol možnosť trestného stíhania za účasť na činnosti nadácie. Navyše za činnosti, ktoré sa uskutočnili ešte pred uznaním FBK za extrémistickú. Objavila sa tzv. Retroaktívna účinnosť zákona, ktorú ústava zakazuje Po likvidácii FBK a zákaze sídla Alexeja Navaľného bolo masové prenasledovanie nielen priaznivcov, ale dokonca aj tých, ktorí mali v minulosti niečo spoločné s ich aktivitami, nevyhnutné a tento proces pokračuje..." Uvedené citované informácie žalovaný vyslovene odignoroval, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný dokonca uvádzal rôzne závery (napríklad, že žalobca nebol záujmovou osobou pre oficiálne orgány Ruskej federácie), ktoré sú s predmetnými informáciami v zjavnom rozpore. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má správny súd aj za to, že žalovaný si riadne nesplnil ani povinnosť prospektívneho posudzovania hrozby prenasledovania žalobcu. Vyššie uvedené dôvody zakladajú taktiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného v napadnutej časti (teda aj čo sa týka doplnkovej ochrany). 69. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti správny súd považuje za potrebné taktiež skonštatovať, že sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že žalobca nikdy neupútal pozornosť ruských štátnych orgánov. Z administratívneho, ako aj súdneho spisu je zrejmé, že žalobca už bol v Rusku zadržaný a následne vypočúvaný políciou (aj so svojim v tom čase maloletým synom), a to po účasti na nepovolenom opozičnom proteste dňa 05.05.2018 v Moskve – keďže príslušníci polície pri zaisťovaní demonštrantov používali fyzickú silu (aj bili demonštrantov, žalobca mal len menšie zranenia), tak žalobca nahlásil toto konanie inštitútu na kontrolu policajtov, kde bol aj následne na druhý deň vypovedať (dňa 05.10.2018 dostal z inštitútu odpoveď, že pri zákroku policajtov neboli zistené žiadne pochybenia). Žalobcove konanie bolo prejednávané na moskovskom mestskom súde, ktorý mu za účasť na nepovolenej akcii uložil poriadkovú pokutu 15.000 rubľov (cca 175 eur). Z dôvodu účasti jeho maloletého syna na spomínanom nepovolenom proteste bol vypočúvaný spolu s manželkou aj Komisiou pre ochranu práv neplnoletých pre oblasť Birľujevo zapadnoe mesta Moskva. Z administratívneho, ako aj súdneho spisu je ďalej taktiež zrejmé, že voči uvedenému konaniu ruských štátnych orgánov (spomínaným zákrokom polície) podal žalobca sťažnosť na ESĽP, ktorý žalobcovi v rozsudku zo dňa 25.05.2023 priznal odškodnenie vo výške 4.000 eur – žalobca však žiadne odškodnenie nedostal, keďže ho Generálna prokuratúra Ruskej federácie informovala, že od 16.09.2022 Ruská federácia prestala byť zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných hodnôt, a preto nie je viazaná rozsudkami ESĽP. Navyše správny súd poukazuje aj na to, že v Rusku je nainštalovaný systém na rozpoznávanie tvárí, takže keďže sa žalobca zúčastňoval mnohých opozičných demonštrácií, tak nie je vylúčené, že upútal pozornosť ruských štátnych orgánov – okrem toho, že sa žalobca zúčastňoval spomínaných opozičných demonštrácií, tak bol aj oficiálnym členom volebnej komisie pri príležitosti volieb primátora Moskvy (kde na primátora kandidoval aj opozičný líder Navaľný). Vzhľadom na uvedené skutočnosti má správny súd za to, že odôvodnenie žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí nie je schopné obstáť v svetle podkladov administratívneho spisu, keďže je s nimi v priamom rozpore.
70. Správny súd preto uzatvára, že námietky žalobcu považoval v rozsahu nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným, ako aj toho, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, za dôvodné. Námietku nesprávneho právneho posúdenia veci správny súd v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným posudzovať nemohol. V dôsledku uvedeného správny súd rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a f) v spojení s ustanovením § 220 SSP zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. 71. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovaného riadne doplniť dokazovanie (riadne zistiť skutkový stav veci), a to komplexne v súlade s bodmi 64, 65, 66 a 68 odôvodnenia tohto rozsudku (okrem iného žalovaný vykoná doplňujúci výsluch nielen žalobcu, ale aj jeho manželky – v prípade potreby aj ich syna), a následne posúdi dôveryhodnosť žalobcovho azylového príbehu – s prihliadnutím aj na bod 69 odôvodnenia tohto rozsudku. Bude vychádzať z tvrdení žalobcu (aj jeho manželky, prípadne ich syna) o jeho politických aktivitách a to všetko za kritického zohľadnenia všetkých aktuálnych informácií o Ruskej federácii o stave ľudských práv a bezpečnostnej a politickej situácie, zameraných na preverenie prípadného prenasledovania občanov v pozícii aktivistov a podporovateľov bývalej FBK a Navaľného. 72. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal právo na ich náhradu v plnom rozsahu. 73. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).