Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 1Obdo/8/2023 8715202817 30. 04. 2024 JUDr. Erika Čanádyová ECLI:SK:NSSR:2024:8715202817.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej, v spore žalobcu Ing. arch. U. T., narodeného XX. O. XXXX, R. XX, V., zastúpeného spoločnosťou IN FORO - AYRUMYAN advokátska kancelária s.r.o., Uhrova 4, Bratislava, IČO: 51 011 344, proti žalovanému Sanatórium Tatranská Kotlina, n. o., Tatranská Kotlina 68, Vysoké Tatry, IČO: 36 167 991, zastúpenému spoločnosťou Vašiv & Partners s.r.o., Murgašova 3, Košice, IČO: 47 238 836, o zaplatenie 192 374,02 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 17. mája 2022, č. k. 6Cob/34/2021-591, 6Cob/31/2022-591, takto rozhodol: I. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 17. mája 2022, č. k. 6Cob/34/2021-591, 6Cob/31/2022-591 v časti výrokov I., III. a IV. zrušuje a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. II. Dovolanie proti výroku II. rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 17. mája 2022, č. k. 6Cob/34/2021-591, 6Cob/31/2022-591 o d m i e t a. odôvodnenie: 1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 17. decembra 2020, č. k. 18Cb/92/2015-366 zamietol žalobu a žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodol tak po zrušení svojho predošlého rozsudku uznesením Krajského súdu v Prešove z 26. marca 2019 vo veci sp. zn. 5Cob/52/2017. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 27. mája 2008 písomne uzavretá zmluva o dielo, v zmysle ktorej mal žalovaný zaplatiť žalobcovi cenu vo výške 1 480 000 Sk (49 127 eur), a to v zmysle bodu V. zmluvy. Žalovaný uhradil žalobcovi v zmysle faktúr uvedenú cenu a cenu prác naviac na základe ústnej dohody zo septembra 2008 vo výške 23 036,57 eura a zmluvnú pokutu vo výške 6 140,87 eura a voči všetkým nárokom žalobcu vzniesol námietku premlčania, pričom dielo bolo odovzdané žalovanému 20. októbra 2008. Žalobca si uplatnil zaplatenie aj za práce vykonané naviac a úroky z omeškania v celkovej výške 103 520,08 eura, pričom súd prvej inštancie uznesením z 18. októbra 2016 pripustil zmenu petitu žaloby tak, že „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 103 520,08 eur“. Žalobca eviduje vo svojom účtovníctve faktúru 12052008, ktorá bola uhradená dňa 29. mája 2008 vo výške 24 563,49 eura, faktúru 9102008 vo výške 12 281,74 eura, ktorá bola uhradená 12. novembra 2008, faktúra 20102008 vo výške 6 140,87 eura, ktorá bola uhradená 11. decembra 2008 a 10. augusta 2010 a faktúru 201020082 vo výške 6 140,87 eura, ktorá zanikla zápočtom ku dňu 23. septembra 2010 vo výške 2 624,50 eura a zvyšok uvedenej faktúry tvorili nevyčerpané pobytové dni vo výške 3 516,37 eura. Za práce naviac bola faktúra 91020081 vo výške 11 518,29 eura uhradená 17. augusta 2010 a 20. januára 2011 a faktúra 201020081 vo výške 11 518,29 eura uhradená 09. decembra 2010. Ďalej bola uhradená faktúra 0552011 vo výške 6 140,87 eura dňa 3. mája 2011, pričom sa jedná o zmluvnú pokutu. Žalobcovi by mohol vzniknúť nárok len na úroky z omeškania z faktúr 9102008 a 20102008 a pri práci naviac z faktúr 91020081 a 201020081
v celkovej výške 6 776,83 eura, pričom došlo k premlčaniu uvedených úrokov z omeškania. Žalobca si uplatnil vyčíslené úroky z omeškania faktúrou 20102010 na sumu 9 332,99 eura, v zmysle faktúry 8092010 za nevyčerpané pobytové dni sumu 3 516,37 eur, v zmysle faktúry 1042011 27 116,11 eura, v zmysle faktúry 5042011 sumu 27 116,11 eura, zostatok ceny vo výške 27 116,11 eura a marketing v sume 9 038,70 eura, teda spolu si uplatnil zaplatenie sumy 103 236,39 eura a nesúhlasil so vznesenou námietkou premlčania žalovaného, a tvrdením, že že nárok nie je dôvodný. Žalobca opieral svoj nárok o 11 faktúr s tým, že vyjadrenie správnej rady z 11. apríla 2011 možno považovať za uznanie záväzku. 3. Uznesením z 13. októbra 2020 súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu žaloby tak, že „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 192 374,02 eura“. Žalovaný vzniesol voči celému nároku námietku premlčania, nesúhlasil s tým, že boli uzavreté dodatky 1 a 2, pričom bola uzavretá len 1 zmluva o dielo a ústne bola uzavretá dohoda o vykonaní prác naviac. 4. Súd prvej inštancie vychádzal pri hodnotení dôkazov v ich vzájomnej súvislosti z listinných dôkazov, ktoré boli navrhnuté, predložené, vykonané a ďalšie dôkazy, ktoré boli navrhnuté žalobcom nevykonal, nakoľko neboli rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania. Súd prvej inštancie prihliadol pri hodnotení dôkazov na predložené a vykonané dôkazy a nárok žalobcu považoval za neopodstatnený, nedôvodný a nepreukázaný. 5. Súd prvej inštancie skonštatoval, že strany sporu sú podnikatelia v zmysle § 2 Obchodného zákonníka, ak predmetný záväzkový vzťah sa týka ich podnikateľskej činnosti, a preto použil ďalej ustanovenia Obchodného zákonníka. V súlade s § 391 ods. 2 CSP posúdil žalobu ako nedôvodnú a stotožnil sa s tvrdeniami žalovaného, že bola riadne zaplatená cena za vykonané dielo vo výške 1 480.000 Sk (49 127 eur), a taktiež bola uhradená cena na základe ústnej dohody za práce naviac vo výške 23 036,57 eura a zmluvná pokutu vo výške 6 140,87 eura, pričom k odovzdaniu diela došlo 20. októbra 2008. Žalobca si uplatnil zaplatenie sumy 192 374,02 eura, ktorá pozostávala z istiny 90 387,03 eura a vyčísleného úroku z omeškania vo výške 85 816,41 eura, sumy 9616,37 eura a sumy 3156,36 eura. Z uznesenia správnej rady z 8. apríla 2011 nebola vymedzená suma, faktúra, ktorú mal uhradiť žalovaný a nemožno to považovať za uznanie záväzku zo strany žalovaného a uznanie dlhu. Žalobca dostatočne nepreukázal, že by žalovaný nezaplatil cenu za práce naviac, a že by bol písomne uzavretý dodatok č. 1 a 2. Bola uzavretá len ústna dohoda o vykonávaní prác naviac v septembri 2008. Žalovaný vzniesol voči celému nároku námietku premlčania dôvodiac, že celkovo boli uplatnené žalobcom nároky z 11 faktúr, avšak opodstatnené boli len 4 faktúry vystavené v zmysle zmluvy o dielo, a to faktúra č. 12052008 splatná dňa 29. mája 2008, uhradená dňa 29. mája 2008 v celej výške 740-tisíc Sk. K omeškaniu žalovaného tam nedošlo. Faktúra č. 09102008 splatná dňa 11. októbra 2008 bola uhradená 12. novembra 2008, k omeškaniu nároku ohľadne vyčíslených úrokov z omeškania došlo od 12. októbra 2008 do 12. novembra 2008 s tým, že uplynutím všeobecnej (4-ročnej) premlčacej lehoty podľa Obchodného zákonníka došlo k premlčaniu nároku žalobcu na úhradu úrokov z omeškania z faktúry č. 09102008 dňa 12. novembra2012. Faktúra č. 20102008 splatná dňa 20. októbra 2008, bola uhradená v 2 splátkach - 1. splátka dňa 11. decembra 2008, druhá splátka dňa 10. augusta 2010. Žalovaný bol v omeškaní s úhradou faktúry od 21. októbra 2008 do 10. augusta 2010, t. j. nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z faktúry 20102008 sa premlčal dňa 10. augusta 2014 po uplynutí 4-ročnej premlčacej lehoty. Faktúra č. 201020082 bola splatná 20.októbra 2008 s tým, že jej predmetom boli nepeňažné plnenia - pobyty v zariadení a nebola stanovená lehota, ale nárok bol premlčaný a hodnota tohto nepeňažného plnenia bola 185-tisíc Sk v zmysle čl. 6.3.4 základnej zmluvy. V zmysle novej zmluvy - dodatku č. 1 - ktorých predmetom boli 2 faktúry: 091020081 - splatná 11. októbra 2008 a uhradená v 2 častiach - 1. časť 27. augusta 2010, 2. časť 20. januára 2011, žalovaný bol v omeškaní s úhradou ceny diela od 12. októbra 2008 do 20. januára 2011 a nárok žalobcu sa premlčal dňa 20. januára 2015. Druhá faktúra 201020081 bola splatná dňa 20. októbra 2008 a uhradená 9. decembra 2010. Žalovaný bol v omeškaní od 21. októbra 2008 do 9. decembra 2010 a nárok žalobcu sa premlčal dňa 9. decembra 2014. 6. Súd prvej inštancie uzavrel, že nároky, ktoré si uplatňoval žalovaný, boli premlčané vzhľadom na skutočnosť, že práce boli odovzdané a vykonané najneskôr 2. júna 2009, a k premlčaniu by došlo najneskôr 2. júna 2013. V danom prípade išlo o obchodnoprávny vzťah, kde uplynula premlčacia lehota 4-ročná. Samotné vystavenie faktúr nie je dôkazom existencie zmluvného vzťahu, a to dodatku 1 a 2, a nezakladá povinnosť na plnenie žalovanému. Žalovaný dostatočne preukázal, že splnil všetky záväzky zo zmluvného vzťahu, ktoré neboli premlčané, a preto nárok nie je dôvodný a opodstatnený. Na margo veci súd prvej inštancie uviedol, že strany si dohodli zmeny a dodatky v zmluve len písomne.
Súd nevykonal ďalšie dôkazy, ktoré navrhoval žalobca vzhľadom na ich nedôvodnosť a nepotrebnosť vykonania, keďže námietka premlčania bola opodstatnená. Vykonanie akýchkoľvek ďalších dôkazov by nepreukázalo, že nárok nie je premlčaný, a preto súd prvej inštancie žalobu v celosti zamietol. 7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP podľa zásady úspechu a priznal žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. 8. Následne súd prvej inštancie uznesením z 3. septembra 2020, č. k. 18Cb/92/2015-308 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť vecné náklady za vyhotovenie kópie zvukového záznamu a uznesením zo 16. decembra 2020, č. k. 18Cb/92/2015-359 zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu z č. l. 308 (I. výrok) a zároveň opravil uvedené uznesenie v bode 6 odôvodnenia (II. výrok) na správne znenie. 9. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo 17. mája 2022, č. k. 6Cob/34/2021-591, 6Cob/31/2022-591 opravil II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie (výrok I.), odmietol odvolanie proti I. výroku uznesenia súdu prvej inštancie z č. l. 359 a potvrdil II. výrok uznesenia z č. l. 359, ktorého znenie zároveň opravil (výrok II.), potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (výrok III.) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% (výrok IV.). 10. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že svojim predošlým uznesením zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu viacerých pochybení - nevysporiadanie sa s navýšením ceny diela za práce naviac v sume 93.903,40 eur a rozsahom prác vykonaných žalobcom v zmysle zmluvy o dielo do odovzdania tohto diela, nevymedzenie obsahu aj výšky nároku, ktorý mal byť premlčaný s uvedením začiatku plynutia premlčacej doby a uvedenie dátumu, kedy táto premlčacia doba ohľadom jednotlivých uplatnených nárokov uplynula. Súdu prvej inštancie bola uložená povinnosť prioritne sa zaoberať otázkou, z čoho pozostáva uplatnený nárok, vyhodnotiť každý z uplatňovaných nárokov žalobcu, t. j. či sa jedná o nárok na doplatok ceny diela, a či na tento doplatok má žalobca nárok v zmysle zmluvy o dielo, resp. vyhodnotiť, či dodatky k zmluve o dielo sú platné, čo sa týka navýšenia ceny diela, rovnako vyhodnotiť to, či sa žalovaný s úhradami ceny diela dostal do omeškania, a teda či má žalobca nárok na úroky z omeškania alebo iné sankcie (zmluvnú pokutu), posúdiť vznesenú námietku premlčania najmä čo sa týka začiatku plynutia premlčacej lehoty u každého z uplatnených nárokov osobitne, a uviesť, ktoré dôkazy a prečo odmietol vykonať. 11. K výroku I odvolací súd uviedol, že v prvom rade zistil, že druhý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý bol doručený stranám sporu a ktorý sa nachádza v súdnom spise v prvopise, obsahuje iný II. výrok ako ten, ktorý bol vyhlásený na pojednávaní konanom dňa 17. decembra 2020, čo mal potvrdené aj zo zvukového záznamu, a preto uvedenú zrejmú nesprávnosť v zmysle princípu hospodárnosti konania opravil. 12. K výroku II. odvolací súd uviedol, že sa ďalej zaoberal odvolaním žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie sp. zn. 18Cb/92/2015-359 zo 16. decembra 2020, ktorým rozhodol v I. výroku tak, že sťažnosť žalobcu z 25. septembra 2020 proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 18Cb/92/2015-308 z 3. septembra 2010 zamietol a v II. výroku opravil bod 6. odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Poprad č. k. 18Cb/92/2015-308 z 3. septembra 2020 na správne znenie. Uznesením č. k. 18Cb/92/2015-308 z 3.9.2020 súd prvej inštancie žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vecné náklady za vyhotovenie kópie zvukového záznamu. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca vo svojej sťažnosti neuviedol, v čom postup súdu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu alebo napadnuté uznesenie považuje za nesprávne a čoho sa domáha, pričom uviedol len dôvod vyžiadania si zvukového záznamu. Zo žalobcom popísaných skutočností súd prvej inštancie vyhodnotil sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol postupom podľa ustanovenia § 224 CSP o oprave bodu 6 odôvodnenia, keďže pri jeho písomnom vyhotovení došlo k chybe v písaní, resp. inej zrejmej nesprávnosti. Uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 18Cb/92/2015-359 zo 16. decembra 2020 bolo doručené žalobcovi 30. decembra 2020. Dňa 14. januára 2021 žalobca podal na poštovú prepravu podanie označené ako „Odvolanie proti uzneseniu a sťažnosť na postup súdu“ k sp. zn. 18Cb/92/2015-359 zo 16. decembra 2020. Keďže žalobca upozornil súd prvej inštancie na zrejmú nesprávnosť v označení osoby, ktorej bola uložená povinnosť zaplatiť vecné náklady za vyhotovenie CD nosiča v bode 6. odôvodnenia napadnutého uznesenia, súd prvej inštancie správne postupoval, ak
zrejmú nesprávnosť opravil. Ostatné argumenty žalobcu v podanom odvolaní boli podľa názoru súdu bezvýznamné k posúdeniu správnosti napadnutého uznesenia. Čo sa týka jeho žiadosti k vysvetleniu poslednej vety poučenia napadnutého rozhodnutia, toto poučenie týkajúce sa výlučne napadnutého uznesenia č. k. 18Cb/92/2015-359 zo 16. decembra 2020 bolo zrejme vyhotovené formulárovým spôsobom pre všetky podobné uznesenia súdu, avšak v tomto prípade ide o poučenie v tejto vete nadbytočné, keďže týmto napadnutým uznesením č. k. 18Cb/92/2015-359 zo 16. decembra 2020 súd prvej inštancie žiadnu povinnosť stranám sporu neukladal. Keďže odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie rozhodoval o sťažnosti žalobcu nie je prípustné, odvolací súd v tejto časti podľa ust. § 386 písm. c) odvolanie žalobcu proti I. výroku napadnutého uznesenia odmietol. II. výrok napadnutého uznesenia odvolací súd ako vecne správne podľa ustanovenia § 387 CSP potvrdil s tým, že uviedol jeho správne znenie, keďže v tomto výroku došlo k chybe v písaní v spisovej značke opravovaného uznesenia z nesprávne uvedeného č. k. 18Cb/92/2017-308 na správne č. k. 18Cb/92/2015-308. 13. Vo vzťahu k výroku III. odvolací súd uviedol, že dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 v spojení s § 390 CSP potvrdiť, keďže vo výroku je vecne správny. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení citujúc dôkazy, ktoré vykonal, neuviedol, čo z týchto dôkazov vyplynulo, okrem uvedenia znenia niektorých článkov zmluvy o dielo. Vyjadril názor, že už vo svojom uznesení, ktorým zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie, uviedol, ako má súd prvej inštancie pri posudzovaní uplatňovaného nároku žalobcu postupovať, a teda najmä vysporiadať sa s tým, čo je obsahom uplatnených nárokov žalobcu, čo malo vyplynúť predovšetkým z dôkazov, ktoré vykonal. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec neuviedol, aký skutkový stav zistil a obmedzil sa len na vymenovanie dôkazov, ktoré vykonal a na konštatovanie, že medzi stranami sporu bola uzavretá písomne zmluva o dielo, podľa ktorej mal žalovaný zaplatiť žalobcovi cenu 1 480 000 SK, ktorú žalovaný uhradil podľa faktúr, a tiež uhradil aj cenu prác naviac na základe ústnej dohody zo septembra 2008 a zmluvnú pokutu, pričom dielo bolo odovzdané žalovanému dňa 20. októbra 2008. Potom už súd prvej inštancie len rozobral splatnosť a úhradu jednotlivých faktúr s tým, že vyhodnotil nároky uplatnené žalobcom ako premlčané, a faktúry nepovažoval za dôkaz existencie zmluvného vzťahu medzi stranami sporu podľa dodatkov č. 1 a 2. Súd prvej inštancie k ďalším dôkazom, ktoré však nekonkretizoval, dodal, že tieto by nepreukázali, že nárok nie je premlčaný a považoval ich vykonanie za nepotrebné a nedôvodné. 14. Odvolací súd z dôvodu, že rozsudok súdu prvej inštancie bol v časti zisteného skutkového stavu nedostatočný, vychádzajúc z listín predložených stranami sporu (ktoré boli stranám sporu doručované, a s ktorými sa oboznámili ich doručením v zmysle § 204 CSP) a ich písomných a ústnych vyjadrení ustálil skutkový stav tak, že naň aplikoval právnu úpravu Obchodného zákonníka z dôvodu, že predmetom sporu sú práva a povinnosti medzi stranami sporu vzniknuté na základe zmluvy o dielo, ktorú uzatváral žalobca ako podnikateľ a žalovaný ako nezisková organizácia podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pričom obe strany sporu v rámci právnej argumentácie poukazovali na znenie Obchodného zákonníka a jeho inštitúty. 15. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy, ktoré predložil a taktiež k námietke, že napriek výzve súd prvej inštancie žalobcom navrhované dôkazy nezabezpečil, odvolací súd uviedol, že strany sporu v civilnom sporovom konaní majú právo označiť alebo predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov sa vykonajú, prináleží výlučne súdu (§ 185 CSP). Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné vykonanie dokazovania, resp. nesprávne vyhodnotenie dôkazov odvolací súd uviedol, že CSP upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov v § 191 ods. 1, Nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou sporu, resp. vykonanie iného dôkazu na zistenie skutkového stavu veci nemožno považovať za postup, ktorým by súd strane sporu odňal možnosť konať pred súdom (R 6/2000). Preto aj odvolací súd neuvádzal obsah všetkých listín, ktoré žalobca predložil, ale uvádzal len tie, ktoré pre posúdenie uplatneného nároku považoval za podstatné. Odvolací súd bol tiež toho názoru, že ani ďalším návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania, ktorý odvolací súd konkretizoval v bode 59. svojho odôvodnenia, nebolo možné vyhovieť, keďže už len z názvu ich označenia s vecou nemali súvis. Vzhľadom na argumentáciu strán sporu bolo potrebné dokazovanie zamerať na to, či vznikol medzi stranami záväzkový vzťahy a aký, a či z tohto vzťahu vznikla žalovanému taká povinnosť na zateplenie, ktorú si nesplnil, a či vzhľadom na námietky žalovaného je žalobcom uplatnený nárok premlčaný.
16. Odvolací súd bol toho názoru, že napadnutý rozsudok nesplnil požiadavky na presvedčivé a riadne odôvodnené rozhodnutie, keďže sa s argumentáciou žalobcu vysporiadal len veľmi všeobecne. Súd prvej inštancie nedostatočne vysvetlil svoje právne posúdenie veci, a to aj vzhľadom na právny názor vyslovený v uznesení odvolacieho súdu z 26. marca 2019. Súd prvej inštancie namiesto toho, aby sa venoval a odôvodnil uplatnené nároky žalobcu s poukazom na konkrétnu právnu normu, sa v svojom posúdení obmedzil na rekapituláciu fakturácie žalobcu voči žalovanému s uvedením uplynutia premlčacej doby. A ani čo sa týka plynutia premlčacej doby jednotlivých nárokov, súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, či v danom prípade mohlo alebo nemohlo dôjsť k predĺženiu premlčacej doby. 17. Keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil, odvolací súd vzhľadom na zistený skutkový stav a predložené dôkazy pristúpil k posúdeniu nároku žalobcu a zistil, že spornou otázkou medzi stranami sporu je najmä posúdenie, či nárok uplatnený žalobcom je premlčaný. Keďže žalobca si voči žalovanému uplatňoval viaceré nároky, bolo potrebné tieto nároky správne rozlíšiť a určiť, či začala plynúť premlčacia doba, kedy začala plynúť premlčacia doba a či táto už uplynula. Tiež bolo potrebné, aby sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s otázkou, či žalovaný učinil voči žalobcovi taký právny úkon alebo konanie, ktoré by mohlo byť posúdené s účinkami uznania dlhu, na čo žalobca viackrát poukazoval aj s uvedením konkrétneho paragrafového znenia Obchodného zákonníka. 18. V rámci konklúzie odvolací súd uviedol, že hoci súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ktorý čiastočne aj nesprávne posúdil, svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo neodôvodnil, jeho záver o zamietnutí žaloby je však správny. Žalobe nebolo možné vyhovieť, keďže na zaplatenie zvyšku sumy podľa bodu 6.3. zmluvy o dielo a jej prílohy č. 2 žalobcovi nárok nevznikol a ostatné nároky na istinu a úroky omeškania žalobcovi nemohol súd priznať, keďže žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania, pričom vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalovaný uznal akýkoľvek záväzok voči žalobcovi resp. že by jeho konanie bolo možné považovať za uznanie záväzku podľa ustanovenia § 407 Obchodného zákonníka. Odvolací súd uviedol, že svojím odôvodnením tak zhojil nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie bez potreby nariadenia pojednávania, keďže vychádzal z listín, ktoré mali strany sporu doručené už v konaní pred súdom prvej inštancie a k ním sa mali možnosť dostatočne vyjadriť a tiež neuvádzal takú právnu normu, na ktorú by strany sporu pred súdom prvej inštancie neuvádzali. (bod 82. odôvodnenia) 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorých žalovaný ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. 20. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, v ktorom navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „NS SR“) oba rozsudky súdov nižších inštancií zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm. a) a § 421 ods. 1 písm. c) CSP. 21. Dovolateľ mal okrem iného za to, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nesplnil požiadavky na presvedčivé a riadne odôvodnené rozhodnutie, keďže sa s argumentáciou žalobcu vysporiadal len veľmi všeobecne, na základe čoho vzhľadom na zistený skutkový stav a predložené dôkazy pristúpil k posúdeniu nároku žalobcu. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že hoci súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ktorý čiastočne aj nesprávne posúdil, svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo neodôvodnil, jeho záver o zamietnutí žaloby je správny. Nesprávny procesný postup odvolacieho súdu spočíva aj v tom, že bol povinný nariadiť vo veci pojednávanie, nakoľko to vyžadoval verejný záujem, a taktiež bolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie. V uvedených vykonaných dôkazoch sa uvádza rozhodnutie správnej rady z 25. mája 2011, pričom žalobca viacnásobne požadoval, aby sudkyňa uviedla znenie predmetného dôkazu, čo sa doposiaľ neudialo, pričom ani v spise sa dané rozhodnutie nenachádza. Faktúra č. 9689689 sa v spise nenachádza, ďalej sa neuvádzajú ani ďalšie dôležité zistenia, ako napr. dôkazy: S13 Žiadosť o stavebné povolenie zo 6. februára 2009, Príloha č. 2 Výpočet úrokov z omeškania z 26. októbra 2016, UL3 Záznam
napísaný na Meste Vysoké Tatry o projektovej dokumentácie v celkových nákladoch 200 mil. Sk. zo 14. októbra 2020. Odvolací súd porušil ustanovenie § 385 CSP vzhľadom na viacnásobné a opakované sťažnosti žalobcu, v ktorých bol uvedený dôvod požiadavky účasti na pojednávaní z dôvodu verejného záujmu v prípade ochrany zdravia, bezpečnosti a ochrany životov personálu a pacientov zariadenia uvedených v dôkaze AA5 16.3.201, s ktorým bola, resp. mala byť podrobne oboznámená správna rada žalovanej v zmysle dôkazov S6, S7. 22. Ďalej dovolateľ uviedol, že je zrejmé, že odvolací súd vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Nakoľko odvolací súd nemal prístup k viacerým dôkazom a zisteniam, tak nemohol ani riadne odôvodniť predmetný rozsudok a bol povinný nariadiť pojednávanie za účelom zopakovania a doplnenia dokazovania. Odvolací súd dostatočne nevysvetlil, prečo bez podpisu žalovanej dodatok č. 1 nadobudol právoplatnosť s nejasným dňom správoplatnenia a nová ústna dohoda, ktorá bola dohodnutá a potvrdená objednávateľom aj zhotoviteľom, by mala byť neplatná. Faktúry č. 01042011 a 05042011 boli vystavené žalobcom na základe platnej ústnej zmluvy a nikdy neboli podmieňované podpisom dodatku č. 2. Odvolací súd nevyhodnotil zásadný rozpor, prečo bez podpisu dodatku č. 1 zo dňa 9. októbra 2008 bolo možné preukázať vznik nároku žalobcu na úhrady predložených faktúr a v situácii uzavretej ústnej dohody v zmysle dodatku č. 2 to nebolo možné. Dovolateľ taktiež namietal, že odvolací súd nedostatočným spôsobom odôvodnil svoj rozsudok, nakoľko neuviedol žiadne vyjadrenie k viacerým dôkazom a tvrdeniam, pričom taktiež obsahuje viacero nezrovnalostí v skutkovom stave. 23. Dňa 21. novembra 2022 bolo súdu elektronickými prostriedkami doručené vyjadrenie žalovaného k dovolaniu, v ktorom žalovaný žiadal dovolanie v zmysle § 447 písm. d) a f) CSP odmietnuť, prípadne zamietnuť ako nedôvodné. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Mal za to, že dovolateľ v dovolaní nevymedzil rozsah, v akom napáda rozsudok odvolacieho súdu a k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP uviedol, že odvolací súd v bode 82. odôvodnenia svojho rozsudku zrozumiteľne vysvetlil, prečo nepovažoval za nevyhnutné nariadiť vo veci pojednávanie. K uvedenému žalovaný vyslovil presvedčenie, že podstatou ustanovenia § 384 CSP je ochrana práva strany sporu vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Nakoľko odvolací súd vychádzal len z dôkazov, ktoré boli stranami sporu predložené už v konaní pred súdom prvej inštancie, nemohol podľa žalovaného nenariadením pojednávania porušiť právo dovolateľa vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ani žiadne ďalšie jemu patriace procesné práva. 24. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario), pred samotným vecným prejednaním skúmal, či je dovolanie procesne prípustné. 25. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 26. Podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 27. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania, vyplývajúce z § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Vady konania vymenované v ustanovení § 420 CSP sú špecifické tým, že zakladajú nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť. Vyplýva to z ust. § 431 CSP, podľa ktorého dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
28. Vo vzťahu k uvedeniu rozsahu dovolania ako jednej zo základných zákonných náležitostí tohto podania dovolací súd konštatuje, že na základe formulácie dovolacieho petitu, ako aj vzhľadom na obsah vyjadrenia dovolateľa k vyjadreniu žalovaného k dovolaniu mal za to, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom rozsahu. 29. Podľa § 384 CSP, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám.(1) Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla.(2) Odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366.(3) Aj bez návrhu môže odvolací súd vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky.(4) 30. Podľa § 385 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.(1) Ak odvolací súd nariadi pojednávanie, na jeho začiatku podá predseda alebo poverený člen senátu správu o doterajšom priebehu konania. Potom sa vyjadria strany a iné subjekty konania a prednesú svoje návrhy.(2) 31. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 32. Podľa § 188 CSP, súd vykonáva dôkazy na pojednávaní.(1) Súd vykonáva dôkaz mimo pojednávania, ak je to možné a účelné. Strany majú právo byť prítomné na takto vykonávanom dokazovaní. Vykonanie dôkazu mimo pojednávania súd stranám oznamuje spravidla päť dní vopred. Ak bolo nariadené pojednávanie, oboznámi súd strany s výsledkami dokazovania na tomto pojednávaní.(2) 33. Z dôvodovej správy k ustanoveniu § 385 CSP vyplýva, že pojednávanie na odvolacom súde je v dvoch prípadoch uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia obligatórne pričom v ostatných prípadoch je pojednávanie fakultatívne, čo je odôvodnené povahou systému neúplnej apelácie. 34. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí podrobne, rozsiahle a precízne ustálil skutkový stav, hodnotil dôkazy, vysporiadal sa s argumentáciou účastníkov konania a uviedol podrobné dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Zdôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je okrem konštatačnej časti v rozsahu od strany 14 po stranu 35, pričom sudcovskú prácu, ktorá mala byť realizovaná sudkyňou konajúcou a rozhodujúcou ako súd prvej inštancie v riadnom zdôvodnení súdneho rozhodnutia, vykonal odvolací súd v plnom rozsahu za ňu. 35. Napriek uvedenému však musí dovolací súd skonštatovať, že odvolací súd mal povinnosť vo veci nariadiť pojednávanie, keďže nielen „ustaľoval“ skutkový stav, ktorý nebol súdom prvej inštancie zistený dostatočne, ale aj sám hodnotil dôkazy, ktoré síce boli stranám sporu doručované a strany s nimi boli oboznámené, hodnotil dôkazy a ich význam pre zistený skutkový stav, ktoré nehodnotil súd prvej inštancie, keďže ich hodnotenie nepremietol do zdôvodnenia súdneho rozhodnutia. Naviac dovolateľ uviedol, že odvolací súd hodnotil aj dôkazy, ktoré nie sú obsahom súdneho spisu. Dovolací súd súhlasí s názorom, že odvolací súd vo veci nemohol bez nariadenia pojednávania riadne zistiť skutkový stav, ktorý nezistil v takom rozsahu súd prvej inštancie a doplniť absentujúce zdôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom bol povinný tak urobiť v zopakovaní a doplnení dokazovania na nariadenom pojednávaní. 36. Odvolací súd konal v rozpore s právnou úpravou, ktorá upravuje vykonávanie dokazovania na odvolacom súde, keď nenariadil pojednávanie, na ktorom by pristúpil k vykonaniu dokazovania oboznámením sa s novými dôkazmi. Týmto konaním porušil princíp rovnosti strán sporu. Žalobca mal ako strana sporu právo, aby na odvolacom súde bolo vykonané dokazovanie nariadením pojednávania a doplnením dokazovania. Takýmto postupom odvolacieho súdu bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces, keď nedošlo k prejednaniu odvolania v súlade s procesnými ustanoveniami § 384 a 385 CSP. 37. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že nakoľko v posudzovanom prípade zistil vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, zrušil rozsudok odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v zmysle § 420 písm. f) CSP (ktoré zakladá prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania), dovolací súd sa už ďalej nezaoberal skúmaním prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 CSP, pretože v danom štádiu konania by to bolo nadbytočné (viď bod 28 uznesenia Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 21. marca 2018), z ktorého vyplýva, že „dovolací súd sa z povahy dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 420 CSP zaoberá najprv týmto dovolacím dôvodom a ak zistí, že je daný, dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 421 CSP sa už
nezaoberá, pretože by to bolo neefektívne. Existencia dovolacieho dôvodu podľa § 420 CSP zakladá totiž nie len prípustnosť, ale zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania“. 38. Vzhľadom na to, že v dôsledku okamžitej aplikovateľnosti novej procesnej právnej úpravy, ktorou bola zmenená okrem iných aj funkčná príslušnosť odvolacích súdov v obchodnoprávnych sporoch, je od 1. júna 2023 daná podľa § 34 ods. 2 písm. c) CSP v spojení s § 22 písm. e) CSP a § 3 ods. 5 písm. c) zákona č. 371/2004 Z. z. funkčná príslušnosť Krajského súdu v Košiciach ako jedného zo súdov výhradne špecializovaných na konania o odvolaniach proti rozhodnutiam vydaným v obchodnoprávnych sporoch všetkými súdmi prvej inštancie vo vlastnom obvode, dovolací súd vrátil vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach. 39. V ďalšom konaní bude úlohou Krajského súdu v Košiciach vec prejednať a opätovne rozhodnúť za rešpektovania vyššie uvedených záverov dovolacieho súdu a v súlade s ustanoveniami § 384 a § 385 CSP nariadiť pojednávanie v prípade, že vyhodnotí ako potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie v predmetnom spore. V prípade nevykonania nových dôkazov na nariadenom pojednávaní nie je možné, aby rozhodnutie odvolacieho súdu bolo založené na dôkazoch, ktoré odvolací súd v súlade s CSP riadne nevykonal. 40. Vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd konštatuje, že vo vzťahu k nemu nie je dovolanie procesne prípustné ani z dôvodu podľa § 420 CSP, ani z dôvodu podľa § 421 CSP, a preto dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku II. podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné odmietol. Nad rámec uvedeného odôvodnenia dovolací súd uvádza, že ani v prípade procesnej prípustnosti dovolania v danom prípade by dovolaciemu súdu nebol umožnený dovolací prieskum v uvedenej časti, nakoľko dovolateľ neuviedol vo vzťahu k tejto časti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacie dôvody, a teda neuviedol v tejto časti všetky zákonom vyžadované náležitosti dovolania. 41. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd (§ 453 ods. 3 CSP). 42. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.