Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 6Cdo/34/2022 8719204437 30. 03. 2023 JUDr. Terézia Mecelová ECLI:SK:NSSR:2023:8719204437.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne E.. G. C., trvale bytom v V. X, zastúpenej JUDr. Tatianou Andrejcovou, advokátkou v Humennom, Laborecká 1896/58, proti žalovanej Obci Zubné, so sídlom v Zubnom 80, IČO: 00 323 861, zastúpenej JUDr. Simonou Čerevkovou, PhD., advokátkou v Michalovciach, Masarykova 25, o určenie neplatnosti výpovede, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 21Cpr/15/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. októbra 2021 sp. zn. 8CoPr/4/2020, takto rozhodol: Dovolanie
o d m i e t a.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom z 29. júla 2020 č. k. 21Cpr/15/2019-141 určil, že výpoveď daná žalobkyni písomnosťou žalovanej z 28. júna 2019 je neplatná a žalobkyni priznal voči žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozsudok právne zdôvodnil ust. § 8 ods. 1 a 2, § 36 ods. 1 a § 60 ods. 2 zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 31. augusta 2019 (ďalej len „zákon č. 317/2009 Z. z.") a § 61 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. d/ a § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce"). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou došlou súdu prvej inštancie 28. októbra 2019 (v zákonnej lehote) domáhala určenia neplatnosti výpovede z 28. júna 2019 zo strany žalovanej, ktorá jej bola daná pre nesplnenie kvalifikačných predpokladov. Súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo sporné, že žalobkyňa bola zamestnaná na základe pracovnej zmluvy ako učiteľka materskej školy a poverená ako riaditeľka. V danej veci bolo zrejmé začatie, resp. prijatie na štúdium žalobkyne na Strednú súkromnú odbornú pedagogickú školu EMG, pričom túto vedomosť mal aj štatutárny orgán žalovanej. Nebolo sporné, že žalobkyňa začala študovať a začala vzdelávanie na získanie pedagogickej spôsobilosti do dvoch rokov od vzniku pracovného pomeru. Teda pri začatí pracovného pomeru 22. septembra 2017 začala do dvoch rokov vzdelávanie na získanie pedagogickej spôsobilosti, a to 1. septembra 2019 (pred 22. septembrom 2019). Sporným bolo naplnenie skutkovej podstaty výpovedného dôvodu v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce v čase dania výpovede (pre nesplnenie predpokladov na výkon práce pedagogickej činnosti v materskej škole). Žalobkyňa v konaní preukázala, že mala vzdelanie na pozíciu učiteľky v materskej škole. Toto vzdelanie si však potrebovala doplniť v zmysle v tom čase účinného ust. § 8 ods. 1 zákona č. 317/2009 Z. z. Žalobkyňa ako pedagogický zamestnanec bola povinná začať vzdelávanie na získanie pedagogickej spôsobilosti (teda doplnením si kvalifikačných predpokladov) najneskôr do dvoch rokov od vzniku prvého pracovného pomeru pedagogického zamestnanca v príslušnom druhu a type školy alebo školského zariadenia a najneskôr do štyroch rokov pracovného pomeru ho ukončiť v súlade s ust. § 8 ods. 2 uvedeného zákona. Žalobkyňa bola povinná začať vzdelávanie do 22. septembra 2019 a toto začala od 1. septembra 2019, teda v zákonnej lehote,
čím naplnila hmotnoprávne podmienky adekvátneho vzdelávania. Osobitné kvalifikačné predpoklady by splnila, ak by jej nebola neoprávnene daná výpoveď. Výpovedný dôvod teda naplnený nebol. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná si nesplnila ponukovú povinnosť, a preto výpoveď je neplatná i z tohto dôvodu. Uviedol, že ponúkaná práca nemusí nevyhnutne zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy. Môže ňou byť aj práca na kratší pracovný čas, aj keď zamestnanec doteraz pracoval na týždenný pracovný čas. Žalovaná mala možnosť riešiť vzniknutú situáciu v blížiacom sa školskom roku tak, že ku kvalifikovanej učiteľke mohla žalovaná zamestnať žalobkyňu minimálne na dohodu, resp. na kratší pracovný čas. Bolo nesporné, že v ďalšom školskom roku bola v materskej škole zamestnaná učiteľka E.. G. Y., ktorá mala ukončené vzdelanie podobne ako žalobkyňa, zároveň mala ukončené pedagogické pomaturitné štúdium a je v trvalom pracovnom pomere. Ďalším zamestnancom bola D.. D. O., v tom čase bola prijatá na dohodu a mala ukončené učiteľstvo pre prvý stupeň (išlo o učiteľku v dôchodkovom veku, ktorá pracovala na 2 hodiny denne). K žalovanou (na pojednávaní) namietanej absencii adaptačného vzdelávania u žalobkyne súd prvej inštancie dodal, že uvedené nebolo výpovedným dôvodom v danom prípade a výpovedný dôvod nie je možné meniť dodatočne. Vzhľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie žalobu za dôvodnú. Rozhodnutie o trovách konania bolo odôvodnené právne ust. § 251 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších zákonov (ďalej tiež len „C. s. p.") a vecne úspechom žalobkyne v konaní v plnom rozsahu. 2. Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd" a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy") na odvolanie žalovanej rozsudkom z 28. októbra 2021 sp. zn. 8CoPr/4/2020 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. a žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Uviedol, že súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkázal. Na doplnenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku a vo vzťahu k odvolacím námietkam dodal, že vo výpovedi z pracovného pomeru je potrebné nielen citovať právny predpis, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) výpovedný dôvod tak, aby nebol zameniteľný, inak je výpoveď podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce neplatná. V danej veci konštatovanie školskej inšpekcie, ktorým bola odôvodnená výpoveď, možno považovať vo vzťahu k výpovednému dôvodu uvedenému v ust. § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce za náležitým spôsobom konkretizované len v časti nespĺňania kvalifikačných predpokladov. Odvolateľka vyjadrila názor, že medzi osobitné kvalifikačné predpoklady nepochybne patrí i ukončenie adaptačného vzdelávania v zákonom stanovenej lehote. Súd prvej inštancie však správne uzavrel, že neukončenie adaptačného vzdelávania nebolo v danej veci výpovedným dôvodom a tento nie je možné meniť dodatočne. Výpovedným dôvodom bolo nesplnenie kvalifikačných predpokladov žalobkyňou, pričom však bolo preukázané, že žalobkyňa v zákonnej lehote s potrebným vzdelávaním na získanie pedagogickej spôsobilosti začala a teda výpovedný dôvod naplnený nebol. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 C. s. p. v spojení § 396 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalobkyne v odvolacom konaní v plnom rozsahu. 3. Proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej tiež „dovolateľka") dovolanie. Dovolanie odôvodnila vychádzajúc z obsahu dovolania ust. § 420 písm. f/ C. s. p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., t.j. nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke doteraz nevyriešenej v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že odvolací súd nehodnotil dôkazy a tvrdenia strán sporu v súlade so základnými princípmi C. s. p. a nerozhodol v súlade s platným a účinným právnym predpisom (§ 28 ods. 3 zákona č. 317/2009 Z. z.). Aj z tvrdení žalobkyne vyplynulo, že jej prioritným záujmom bolo doplniť si vzdelanie v inom odbore a zložiť rigoróznu skúšku. Žalovaná dala žalobkyni výpoveď v čase, keď bolo nesporné, že adaptačné vzdelávanie v zákonom stanovenej lehote ani nezačne. Ani do podania výpovede začatie tohto vzdelávania žalobkyňa žalovanej nepreukázala. Poukázala na závažné nedostatky a nesprávnosti v zistenom skutkovom stave súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom. Súd sa nezaoberal splnením podmienky adaptačného vzdelávania a tiež ostatných osobitných kvalifikačných podmienok, ktoré nevyplývajú priamo zo zákona, ale vzhľadom na obsah správy z inšpekcie ich možno jasne identifikovať. Žalovaná je toho názoru, že absolvovanie adaptačného vzdelávania patrí ku kvalifikačným i osobitným kvalifikačným predpokladom na výkon pedagogickej činnosti. So záverom súdu o povinnosti
ponúknuť žalobkyni prácu na kratší pracovný čas sa žalovaná taktiež nestotožňuje. Správa z inšpekcie jasne preukazuje, že žalobkyňa nikdy nebola kompetentnou na výkon pedagogickej činnosti a už vôbec nie na plnenie vedúcej funkcie v pedagogickej a vzdelávacej činnosti. Takto zistený skutkový stav je zjavne nesprávny. Pri hodnotení dôkazov samostatne a v ich vzájomných súvislostiach a objektívnom zhodnotení skutočností a dokázaných tvrdení strán, dospel odvolací súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd neprihliadol v celom rozsahu na právnu argumentáciu žalovanej, najmä v rozsahu odôvodnenia nespĺňania predpokladov pre výkon povolania žalobkyňou, ktoré založilo výpovedný dôvod, a to predovšetkým argumentáciu súvisiacu s nesplnením podmienky adaptačného vzdelávania. Rozsudok odvolacieho súdu nie je logicky odôvodnený. Navrhla odložiť právoplatnosť napadnutého rozsudku. 4. Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovanej odmietnuť. Rozhodnutia nižších súdov pokladá za vecne správne a riadne odôvodnené. Žalobkyňa nepreukázala existenciu dôvodov prípustnosti dovolania. 5. Žalovaná zotrvala na podanom dovolaní. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 C. s. p.), za splnenia tiež podmienok zastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. 8. Podľa § 420 písm. f/ C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 10. Žalovaná vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. a § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Dovolací súd, vychádzajúci z konštrukcie dovolacieho konania v podmienkach aktuálnej právnej úpravy civilného sporového procesu a tiež z ostatného záveru veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 C. s. p. (v tejto súvislosti porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2018 sp. zn. 1 VCdo 1/2018), preto pristúpil ku skúmaniu existencie dovolacích dôvodov (a tiež dôvodov prípustnosti dovolania), uplatnených dovolaním v tejto veci, podľa chronológie priradenej im ustanoveniami zákona, ktorého sú súčasťou. 11. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 42/2017, 2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/ 2017, 8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť argumentácie žalovanej, že v konaní (pred odvolacím súdom) došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.
12. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. je, že k nej došlo nesprávnym „procesným" postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes ešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 162/2017, 3 Cdo 22/2018, 4 Cdo 87/2017, 5 Cdo 112/2018, 7 Cdo 202/2017 a 8 Cdo 85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 13. Žalovaná dovolaním namietala, že odvolací súd neprihliadol v celom rozsahu na právnu argumentáciu žalovanej, najmä v rozsahu odôvodnenia nespĺňania predpokladov pre výkon povolania žalobkyňou, ktoré založilo výpovedný dôvod, a to predovšetkým argumentáciu súvisiacu s nesplnením podmienky adaptačného vzdelávania. Rozsudok odvolacieho súdu nepovažuje za logicky odôvodnený. 14. V zmysle zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu (R 2/2016) prijatého ešte za skoršej právnej úpravy občianskeho súdneho konania „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.". Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska - pokiaľ ide o jeho druhú vetu, hovoriacu o nedostatku dôvodov rozhodnutia ako o postupe súdu odnímajúcom účastníkom konania možnosť konať pred súdom - nedotkli, preto ho v tomto smere treba považovať naďalej za aktuálne (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 92/2018, 4 Cdo 59/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 141/ 2017, 8 Cdo 49/2017). 15. V napadnutom rozsudku v prejednávanej veci odvolací súd uviedol v odsekoch 35 až 44, z akých dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za vecne správne. Stotožnil sa so súdom prvej inštancie aj v tom, že výpoveď v danej veci bola žalobkyni daná pre nesplnenie kvalifikačných predpokladov a teda argumentácia žalovanej vo vzťahu k adaptačnému vzdelávaniu je irelevantná, pretože výpovedný dôvod nie je možné dodatočne meniť. Nie je teda dôvodná námietka dovolateľky, že odvolací súd sa s namietanou argumentáciou nevysporiadal (nie však podľa predstáv žalovanej). Odvolací súd dostatočne reagoval na námietky žalovanej (ktoré prezentovala v dovolaní) ako odvolateľky. 16. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. Z odôvodnení rozhodnutí nižších súdov, chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd a pred ním súd prvej inštancie odôvodnili svoje rozhodnutia podrobne, spôsobom zodpovedajúcim zákonu. S potrebnou presvedčivosťou vysvetlili tak všeobecné právne úvahy, ktoré mali na zreteli pri rozhodovaní, ako aj individuálne okolnosti preskúmavaného prípadu, ktoré boli preukázané dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie. 17. Dovolací súd považuje za potrebné ešte poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
18. Za procesnú vadu konania uvedenú v § 420 písm. f/ C. s. p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. 19. Najvyšší súd ďalej pripomína, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. (1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) posudzoval Ústavný súd Slovenskej republiky, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017). 20. Námietky žalovanej po materiálnej stránke smerujú k spochybneniu procesu hodnotenia dôkazov v konaní a správnosti záverov, ku ktorým dospeli súdy. 21. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 C. s. p., v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p., avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil. 22. Prípustnosť dovolania teda z ust. § 420 písm. f/ C. s. p. vyvodiť nemožno. 23. V danom prípade žalovaná vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. 24. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ C. s. p. (v danom prípade bolo výslovne namietané ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine alebo iného predpisu považovaného za súčasť tzv. hmotného práva), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť pritom o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napádané dovolaním (ktoré by pri inom riešení otázky vyznelo inak). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ C.s.p. musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je pritom rozhodujúci subjektívny názor strany sporu/účastníka konania, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. Za otázku relevantnú v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. nemožno považovať ani otázku, ktorá je riešená priamo textom príslušnej právnej normy. 25. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania v C. s. p. (tu pozri napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 98/2017, 3 Cdo 94/2018, 4 Cdo 95/2017). Treba zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu otázku, relevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 C. s. p., pretože zákonodarca túto povinnosť (sformulovať právnu otázku a presvedčiť o jej významnosti) ukladá dovolateľovi. 26. Z obsahu dovolania v prejednávanej veci je síce možné abstrahovať právnu otázku, a to, či adaptačné vzdelávanie je možné subsumovať pod kvalifikačné predpoklady, no ide o otázku len akademickú, nakoľko nižšie súdy (pozn.: odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie bolo prevzaté za základ rozhodovania i odvolacím súdom) konštatovali dôvod neplatnosti výpovede nielen z dôvodu, že výpovedný dôvod pre nesplnenie kvalifikačných predpokladov nebol daný, ale i pre nesplnenie ponukovej povinnosti. Vo vzťahu k nesplneniu ponukovej povinnosti je potrebné dodať, že žalovaná v dovolaní len veľmi stroho polemizovala s právnymi závermi súdu (v tomto smere právnu otázku ani žiadnym spôsobom nevymedzila a nie je možné ju ani vyabstrahovať), spochybňovala správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritizovala prístup odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci, uvedené námietky však významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. (a ani § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ C.s.p.). 27. Právna otázka a jej riešenie, ktoré dovolateľka považuje za správne (vo vzťahu k naplneniu výpovedného dôvodu pre nesplnenie kvalifikačných predpokladov), tak nie je spôsobilá zvrátiť rozhodnutie odvolacieho súdu a naplniť účel dovolacieho konania, ktorým sa nesleduje len akademické (právno-teoretické) riešenie problému. Prípadná kladná akademická odpoveď na položenú otázku sama osobe nevyvracia správnosť právnych záverov nižších súdov, na ktorých založili svoje rozhodnutia (keď dôvodom vyhovenia žalobe nebol len záver o nenaplnení výpovedného dôvodu pre nesplnenie kvalifikačných predpokladov, ale i nesplnenie ponukovej povinnosti). 28. Prípustnosť dovolania žalovanej tak ani z § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. nevyplýva. 29. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c/ C. s. p. 30. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 C. s. p.) a vznikol jej voči žalovanej nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.). 31. V zmysle § 444 ods. 2 C. s. p. ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odloženie právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 2 C. s. p. a v súlade s ustálenou predchádzajúcou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. 32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.