Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 5Cdo/67/2022 7619207182 26. 10. 2023 JUDr. Alena Adamcová ECLI:SK:NSSR:2023:7619207182.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a sudkýň JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobcu : R. Y., nar. X. V. XXXX, bytom X. XXX, proti žalovanej : 365.bank, a.s. so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, zastúpenej Advokátskou kanceláriou RELEVANS, s.r.o. so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 47 232 471, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 9Csp/165/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 7. októbra 2021, sp. zn. 5CoCsp/63/2020, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1 Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 02. júna 2020, č. k. 9Csp/165/2019-81 určil, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa 16.8.2016 je bezúročný a bez poplatkov (výrok I.) a priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). 1.1. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) s tým, že nejednoznačnosť vstupných predpokladov výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej aj „RPMN“) sa má pričítať na ťarchu žalovanej, keďže v zmluve nie sú dostatočne určito špecifikované vstupné predpoklady, ktoré boli použité na výpočet RPMN. Z uvedeného dôvodu považoval predmetný úver za bezúročný a bezpoplatkový podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „ZoSÚ“). Súd prvej inštancie ďalej argumentoval tým, že údaj o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov v predmetnej úverovej zmluve nie je uvedený správne, a preto úver poskytnutý žalobcovi na základe úverovej zmluvy zo dňa 16.8.2016 v zmysle § 11 ods. 2 písm. b./ ZoSÚ aj v dôsledku tejto skutočnosti bol považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Napokon konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru z dôvodu hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 uvedeného zákona. Podľa ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je hrubým porušením povinnosti veriteľa jeho nečinnosť spočívajúca v nezisťovaní údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra. Z listinných dôkazov predložených žalovanou je zrejmé, že pri posudzovaní žiadosti o poskytnutie úveru vychádzala banka z lustrácie v registri veriteľov a tiež zisťovala príjmy žalobcu a jeho spoludlžníčky. Podľa názoru súdu žalovaná napriek tomu hrubo porušila svoje povinnosti pri overovaní bonity žalobcu z dôvodu, že nezisťovala dôsledne pomery žalobcu, keďže z dokazovania nevyplýva zisťovanie jeho výdavkov. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti klienta je pritom kladený na pomer medzi príjmami
a výdavkami a na posúdení toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Je tiež povinnosťou veriteľa získané informácie od spotrebiteľa vyhodnotiť a prípadne overiť. 2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd “ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom zo 7. októbra 2021, sp. zn. 5CoCsp/63/2020 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 2.1. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku skonštatoval, že sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pričom na jeho správnosti nič nemení ani podané odvolanie. Po preskúmaní obsahu spisu dospel odvolací súd k záveru, že ani jeden zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Mal za to, že súd prvej inštancie v danom spore vykonal dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, zohľadniac pritom i spotrebiteľský charakter sporu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá postupu vyplývajúcemu z § 191 CSP, t.j. súd zobral do úvahy len tie skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonaným dokazovaním preukázané a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil i ako vec právne posúdil, teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 221 ods. 2 CSP a nemožno súdu v tomto smere nič vyčítať. Krajský súd súhlasil so záverom súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ na tom základe, že zo zmluvy nie sú zrejmé jednotlivé konkrétne predpoklady určujúce pre výpočet konkrétnej hodnoty RPMN uvedenej v zmluve. Uviedol, že názor žalovanej o dôkaznom bremene zaťažujúcom žalobcu preukázať spôsob výpočtu ním uvedenej RPMN 12,62 % je nesprávny a žalovaná tento svoj názor ani neodôvodnila. Žalovaná aj keď zotrvala na tom, že údaj o RPMN bol v zmluve uvedený správne a nie v neprospech spotrebiteľa, toto svoje tvrdenie, resp. túto skutočnosť nepreukázala. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že pre posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver je dôležitou veličinou pomer medzi príjmami a výdavkami, či spotrebiteľovi po vynaložení bežných výdavkov zostane taká suma, z ktorej bude schopný úver splácať. Žalovaná teda ani podľa odvolacieho súdu nepostupovala pri poskytovaní spotrebiteľského úveru obozretne a s odbornou starostlivosťou neposúdila schopnosť spotrebiteľa spotrebiteľský úver splácať. Keďže posudzovala schopnosť žalobcu ako spotrebiteľa splácať úver bez akýchkoľvek údajov o jeho výdavkoch, jednalo sa o hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, a teda podľa § 11 ods. 2 veta druhá zák. č. ZoSÚ bolo dôvodné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. 3. Proti rozhodnutiu krajského súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. (ďalej aj „CSP“), t. j. nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Taktiež namietala vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorej sa odvolací súd dopustil tým, že sa nedostatočne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s nesprávnymi závermi okresného súdu, podľa ktorých je úver bezpoplatkový a bezúročný, pretože bola v úverovej zmluve nesprávne uvedená RPMN. Pokiaľ šlo o prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolateľka vymedzila právnu otázku, ktorú mal nesprávne právne posúdiť odvolací súd nasledovne : „Vyžaduje § 9 ods. 2 písm. k) alebo iné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom do 31.12.2016 ako povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov alebo vymedzenie predpokladov pre jej výpočet ?“ V tomto smere poukázala na judikát R 86/2021. V zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP vymedzila dovolateľka dve právne otázky : 1. „Je hrubým porušením povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom do 31.12.2016, ak pri dodržaní postupu podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ poskytol spotrebiteľovi úver, určený na refinancovanie jeho predošlého úveru (tzv. refinancovaný úver) za výhodnejších podmienok ?“ 2. „Je hrubým porušením povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom do 31.12.2016, ak poskytne spotrebiteľovi úver na základe zistenia, že pomer medzi mesačnými príjmami spotrebiteľa a výškou mesačnej splátky úveru je približne 2 ku 1, resp. ak po odrátaní mesačnej splátky úveru zostane spotrebiteľovi z čistého mesačného príjmu cca. 66 % na úhradu jeho výdavkov ?“ Uviedla, že pokiaľ odvolací súd zastáva názor, že „pre posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver je dôležitou veličinou pomer medzi
príjmami a výdavkami“ mal by zároveň veriteľovi dodatočne uviesť a presvedčivo odôvodniť, aký pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa považuje za akceptovateľný. V opačnom prípade nemožno považovať záver súdu za preskúmateľný. Uviedla, že veličinu tzv. „pomeru medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa“, na ktorý stručne odkazoval odvolací súd, legálne nedefinuje pôvodné a ani aktuálne znenie zákona o spotrebiteľských úveroch. Rovnako za právne neudržateľný považovala aj záver súdu, že žalovaný mal okrem skúmania peňažných záväzkov žalobcu (tie žalovaný reálne overoval cez databázu úverového registra a na základe žalobcovej žiadosti o úver zo dňa 16.8.2016) podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ, nad rámec zákona zisťovať aj výšku jeho tzv. bežných výdavkov (bývanie, strava, lieky a pod.). Zákonodarca zaviedol povinnosť skúmania „nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť“ až prijatím zákona č. 299/2016 Z.z. (účinného od 1.1.2017). V čase uzavretia zmluvy o úvere (16.8.2016) zákon veriteľom bližšie nešpecifikoval, podľa akých kritérií („veličín“) a ktoré konkrétne finančné ukazovatele („položky“) majú u spotrebiteľov skúmať pred poskytnutím úveru. Z uvedených dôvodov dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 7. októbra 2021, sp. zn. 5CoCsp/63/2020 zmenil tak, že odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves z 02. júna 2020, č. k. 9Csp/165/2019-81 zmení tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu. 4. Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril. V priebehu dovolacieho konania plnomocenstvo svojmu právnemu zástupcovi odvolal. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej treba zamietnuť, pretože nie je dôvodné. 6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). 7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 8. Dovolací súd vo vzťahu k dovolacím dôvodom zdôrazňuje, že ustanovenie § 432 ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť. Uvedené ustanovenie je nutné vykladať v súvislosti s § 421 ods. 1 CSP zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9. Pre všetky (tri procesné situácie, v ktorých ustanovenie § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna, teda v žiadnom prípade nie otázka skutková. Civilný sporový poriadok v § 432 ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť. Dovolateľ je povinný uviesť
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uviesť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 10. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. 11. Dovolací súd najskôr posudzoval prípustnosť dovolania, pokiaľ ide o otázky, ktoré dovolateľka sformulovala v súvislosti s prípustnosťou podľa ustanovenia § 421 ods.1 písm. b/ CSP. Dovolateľka ich vymedzila nasledovne : 1. „Je hrubým porušením povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom do 31.12.2016, ak pri dodržaní postupu podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ poskytol spotrebiteľovi úver, určený na refinancovanie jeho predošlého úveru (tzv. refinancovaný úver) za výhodnejších podmienok ?“ 2. „Je hrubým porušením povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom do 31.12.2016, ak poskytne spotrebiteľovi úver na základe zistenia, že pomer medzi mesačnými príjmami spotrebiteľa a výškou mesačnej splátky úveru je približne 2 ku 1, resp. ak po odrátaní mesačnej splátky úveru zostane spotrebiteľovi z čistého mesačného príjmu cca. 66 % na úhradu jeho výdavkov ?“ 11.1. Pokiaľ ide o vymedzenie týchto otázok, dovolací súd konštatuje, že v tejto časti dovolanie nenapĺňa obsahové požiadavky vymedzenia právnej otázky podľa ustanovení § 421 ods. 1 a § 432 CSP. Na právnom posúdení ani jednej z nich totiž odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil, ani ich neposudzoval. Sugestívna formulácia otázok v štýle „ako výhodne pre žalobcu sme vlastne postupovali“ pre naplnenie podmienok prípustnosti dovolania nepostačuje. Konajúce súdy k určeniu bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru dospeli z iných dôvodov (pozri bod 16.) a keby aj v týchto otázkach dovolateľka argumentovala, na samotné riešenie sporu by to nemalo vplyv. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odvolací súd právnu otázku týkajúcu sa pomernosti príjmov a výdavkov žalobcu nevyhodnocoval. Túto otázku vôbec neriešil, lebo v predmetnej veci neboli zo strany žalovanej za účelom posudzovania príjmov a výdavkov žalobcu získané ani základné údaje. 12. Pre účely dovolacieho konania je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na existencii troch dôvodov, pre ktoré určil úver za bezúročný a bezpoplatkový a to, že : 1) v zmluve o úvere nie sú dostatočne určito špecifikované vstupné predpoklady, ktoré boli použité na výpočet RPMN (12,60 % p. a.), čo sa má pričítať na ťarchu žalovanej (ods. 38 až 41), 2) v zmluve o úvere je nesprávne uvedený údaj o priemernej RPMN (10,10% p. a.), keďže podľa Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi zverejňovaných Ministerstvom financií SR pre 2. štvrťrok roku 2016 so stavom platným k 30.6.2016, správna hodnota priemernej RPMN pre daný typ úveru je 9,22 % p. a. (ods. 42 až 45), 3) žalovaná hrubo porušila povinnosť posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ z dôvodu, že „nezisťovala dôsledne pomery žalobcu“ (ods. 46). Dovolací súd v súvislosti s týmto konštatovaním pripomína, že rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 278/2010), lebo prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok (podobne viď tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/53/2017, 2Cdo/318/2015, 3Cdo/20/2017, 4Cdo/285/2015, 5Cdo/11/2016, 6Cdo/63/2016, 7Cdo/35/2017 a 8Cdo/5/2017). 13. Žalovaná prípustnosť svojho dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP vyvodzovala z odklonenia sa právnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej praxe dovolacieho súdu, pokiaľ ide o konkrétny matematický výpočet RPMN alebo vymedzenie predpokladov pre jej výpočet, existenciu ktorého súdy vyvodzovali z nerešpektovania ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ. Vychádzajúc z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaná mala výhrady voči nerešpektovaniu judikatúry stelesnenej rozhodnutím
uverejneným v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR 7/2021 pod č. 86, podľa ktorého predmetné údaje, nie sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. 13.1. Pokiaľ išlo o prípustnosť žalovanou vymedzenej právnej otázky v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa riešením otázky uvedenia matematického výpočtu RPMN a vymedzenia predpokladov jej výpočtu odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, vyjadrenej v judikáte R 86/2021. 14. Za stavu, že dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je prípustné, zrušenie rozhodnutia pre odklon by bolo len čisto akademické, lebo by nebolo spôsobilé privodiť pre dovolateľku priaznivejšie rozhodnutie. 15. Dovolateľka namietala aj existenciu vady v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP tým, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. 16. Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP a IV. ÚS 15/2021 príp. I. ÚS 336/2019) dovolateľka v dovolaní namietala nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu a jeho nedostatočné odôvodnenie tým, že sa nevysporiadal s jej námietkami voči rozsudku súdu prvej inštancie uvedenými v odvolaní. 16.1. K námietkam dovolateľky týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces (podrobnejšie poukazuje dovolací súd napr. rozsudok najvyššieho súdu z 27. októbra 2021 sp. zn. 5Cdo/130/2021). 16.2. Z odôvodnení rozhodnutí obidvoch súdov nižších stupňov, chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018) je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Dovolací súd dodáva, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu dostatočne vysvetľuje, prečo bol žalobca v predmetnom spore úspešný. 17. Dovolací súd poznamenáva, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP (porov. R 24/2017), napr. pokiaľ ide o nesprávny výpočet príjmov žalobcu. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Dovolací súd v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 09. júna 2020) sa zaoberal aj celkovým postupom odvolacieho súdu pokiaľ išlo o hodnotenie skutkových zistení a potrebu dokazovania a nezistil porušenie procesných pravidiel CSP v odvolacom konaní, ktoré by mohli mať za následok prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. 17.1. Majúc na zreteli vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu nie je zaťažené vadou konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. 18. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nie je prípustné a v časti namietajúcej vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné. Vzhľadom na uvedené dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP). 19. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobcu v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) tak, že náhradu trov dovolacieho konania mu nepriznal, lebo mu preukázateľne v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli (R 72/2018). 20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.