Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 1Cdo/39/2021 6115211257 14. 12. 2022 Mgr. Peter Melicher ECLI:SK:NSSR:2022:6115211257.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu 1/ A.. H. G., narodeného XX. E. XXXX, žalobkyne 2/ Ľ. G., narodenej XX. C. XXXX, žalobcovia 1/ a 2/ obaja trvale bytom v P. J. XX, žalobcu 3/ Ľ. X., narodeného X. O. XXXX, a žalobkyne 4/ L.. E. X., narodenej XX. C. XXXX, žalobcovia 3/ a 4/ obaja trvale bytom v P. J. XX, všetci žalobcovia zastúpení Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie slobody 2, IČO: 47 232 293, proti žalovanej 1/ C. P., narodenej XX. G. XXXX a žalovanému 2/ E. P., narodenému XX. E. XXXX, žalovaní 1/ a 2/ obaja trvale bytom v P. J. XX, obaja žalovaní zastúpení advokátskou kanceláriou AK SUCHOŇOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského 4, IČO: 47 234 784, o zriadenie vecného bremena, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 16C/205/2015, o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. augusta 2020 sp. zn. 13Co/22/2019, takto rozhodol: Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. augusta 2020 sp. zn. 13Co/22/2019 vo výroku I. a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 11. júla 2018 sp. zn. 16C/205/2015 vo výroku I. z r u š u j e a vec vracia v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 11. júla 2018, č. k. 16C/205/2015-385, prvým výrokom zriadil vecné bremeno v prospech vlastníkov stavieb, zapísaných na LV č. XX (žalobcovia 1/ a 2/) a na LV č. XX (žalobcovia 3/ a 4/), vedených Okresným úradom Banská Bystrica, odbor katastrálny pre katastrálne územie P. J., obec P. J. ako rodinný dom so súpisným číslom XX, postavený na C-KN parcele č. 523/1 vo výmere 106 m2 (žalobcovia 1/ a 2/) a rodinný dom so súpisným číslom XX, postavený na C-KN parcele č. 529 vo výmere 786 m2 (žalobcovia 3/ a 4/), spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok C-KN parcelu č. 518 vo výmere 22 m2, ktorý je zapísaný na LV č. XX, vedenom Okresným úradom Banská Bystrica, odbor katastrálny pre katastrálne územie P. J., obec P. J. (ktorého vlastníkmi sú žalovaní 1/ a 2/) v rozsahu vymedzenom dielom č. 1 geometrického plánu č. 43260233-217/17 zo dňa 18. júla 2017, vyhotoveného A.. E. Y. a úradne overeného A.. Z. M. dňa 21. júla 2017, ktorý tvorí prílohu predmetného rozsudku súdu prvej inštancie (ďalej len „sporný pozemok“), a to pešo, motorovými vozidlami alebo inými dopravnými prostriedkami, v akúkoľvek dennú a nočnú hodinu podľa vlastného uváženia vlastníkov stavieb uvedených v rozsudku. Zároveň okresný súd druhým výrokom rozsudku uložil žalobcom povinnosť zaplatiť žalovaným 1/, 2/ sumu 6,60 eur každému zvlášť ročne za zriadenie vecného bremena. Tretím a štvrtým výrokom rozsudku uložil okresný súd žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť Slovenskej republike a žalobcom náhradu trov konania v celom rozsahu do troch dní od právoplatnosti uznesenia (ktorým vyšší súdny úradník rozhodne o ich výške). 1.1 Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali zriadenia vecného bremena práva cesty cez sporný pozemok vo vlastníctve žalovaných, ktorý užívali na tieto účely od dávnej doby. Podľa ich vyjadrenia bola v roku 1970 cez sporný pozemok vybudovaná asfaltová prístupová cesta k ich rodinným domom. Od uvedenej doby až do roku 2015 žiadne problémy s prechodom cez sporný pozemok neboli. V
roku 2015 žalovaní umiestnili na spornom pozemku dve palety palivového dreva, čím zamedzili jediný možný prístup motorovými vozidlami k rodinným domom žalobcov a odvtedy im žalovaní znemožňovali prístup k ich rodinným domom (až do vydania predbežného opatrenia, ktorým súd prvej inštancie nariadil žalovaným zdržať sa konania, ktoré by obmedzovalo žalobcov v práve cesty cez sporný pozemok, právoplatného dňa 7. septembra 2015). Žalovaní uviedli, že žalobcovia majú k svojim rodinným domom prístup cez obecnú komunikáciu (parcelu č. CKN 528 katastrálne územie P. J.), ktorá podľa ich názoru zabezpečuje riadny prístup k rodinným domom žalobcov, v minulosti bola užívaná či už motorovými vozidlami, konskými povozmi, alebo pešo. Zároveň navrhli žalobcom, aby zriadili komunikáciu vedľa sporného pozemku komplikovaným spôsobom tak, ako to uviedli vo svojom náčrtku. Tvrdili, že nemôžu na svojom pozemku parkovať, umývať auto, vykonávať údržbu plota, odpratávať sneh a rúbať drevo a žalobcovia neprimerane zasahujú do ich vlastníckeho práva. 1.2 V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal súd prvej inštancie na ustanovenie § 151o ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“). Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že prístupová cesta na spornom pozemku bola postavená v roku 1970 a až do roku 2015 neboli žiadne spory ohľadom práva prechodu. Žalovaní začali robiť žalobcom v tejto súvislosti problémy z neznámych príčin. Ich návrh, že žalobcovia majú možnosť práva prechodu cez parcelu č. 528 je nereálny, pretože prechod cez túto parcelu je možný len pešo, aj to len počas dobrého počasia a pod a nad uvedenou parcelou sa nachádza elektrické vedenie. Žalobcovia 3/ a 4/ v žiadosti o poskytnutie úveru účelovo uviedli, že majú možnosť prechodu cez túto parcelu, aby im bol poskytnutý úver. Výpovede svedkov, ktorí vypovedali v prospech žalovaných, súd vyhodnotil ako účelové, keďže sa reálne nevedeli vyjadriť k právu prechodu, o ktorý sa vedie spor. Svedkovia, ktorí vypovedali v prospech žalobcov jednoznačne potvrdili, že prístupová cesta na spornom pozemku bola vybudovaná so súhlasom právnych predchodcov strán sporu, ktorí si pri výstavbe pomáhali. Súd prvej inštancie tak považoval zriadenie vecného bremena za súladné so zákonom. 2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 28. augusta 2020 sp. zn. 13Co/22/2019 prvým výrokom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k zriadeniu vecného bremena práva cesty cez sporný pozemok vo vlastníctve žalovaných v takom znení, ako je uvedené v bode 1. tohto uznesenia a druhým výrokom zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalobcom povinnosť zaplatiť za zriadenie vecného bremena žalovaným 1/ a 2/ sumu po 6,60 eur každému zvlášť ročne a v súvisiacich výrokoch o trovách konania a v uvedenom rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. 2.1 Odvolací súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k námietke žalovaných ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že aj keď je odôvodnenie stručné, je z jeho obsahu zrejmé, že súd prvej inštancie sa pri hodnotení dôkazov zaoberal aj tým, že žalobcovia majú zriadené právo vecného bremena na základe Zmluvy o zriadení vecného bremena č. V 2103/2011 zo dňa 3. júna 2011 (žalobcovia 1/ a 2/) a č. V 2102/2011 zo dňa 27. mája 2011 (žalobcovia 3/ a 4/), avšak pri hodnotení dôkazov v ich vzájomnej súvislosti zobral na zreteľ skutočnosť, že cez pozemok C-KN parcela č. 528, k. ú. P. J., obec P. J., ktorý je predmetom zmluvne zriadeného vecného bremena, nie je možný prejazd motorovými prostriedkami, a teda žalobcovia sa cez uvedenú parcelu nedostanú osobnými motorovými vozidlami k svojim rodinným domom. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením žalovaných, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dôkazy, keď záver súdu prvej inštancie o hodnotení vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti je z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku zrejmý. 2.2 Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že námietky žalovaných proti skutkovým záverom súdu prvej inštancie ohľadom okolností vybudovania prístupovej cesty na spornom pozemku nemajú pre prejednávanú vec relevanciu. Nie je totiž podstatné to, či už v čase výstavby rodinného domu žalovaných prístupová cesta vedúca cez sporný pozemok existovala v takej podobe ako v súčasnosti (ktorá skutočnosť by mohla mať význam pre posúdenie vzniku vecného bremena vydržaním), ale to, že cez pozemok C-KN parcela č. 528 nie je možný prejazd autom, čo vyplynulo z ohliadky na mieste samom a zo svedeckej výpovede svedka E.X. Y.. Uvedené skutkové závery žalovaní nespochybnili a ani nenavrhli ďalšie dôkazy v súvislosti so zisteniami z ohliadky na mieste samom, ktoré by toto skutkové zistenie vyvrátili alebo spochybnili.
2.3 K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu súdom prvej inštancie odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie aplikoval správnu právnu normu (§ 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka) a aj ju správne interpretoval. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že napriek tomu, že žalobcovia majú s obcou P. J. uzatvorené zmluvy o zriadení vecného bremena práva prechodu cez parcelu C-KN č. 528, táto je autom neprejazdná, čo znamená, že zmluvné vecné bremeno neslúžilo účelu, na ktorý bolo zriadené, pričom neexistuje žiadne rozumné vysvetlenie, prečo vôbec takýto zmluvný vzťah, ktorý neplní svoj účel, existuje a trvá. Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu záveru, že podmienky na zriadenie vecného bremena v zmysle ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka sú splnené. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu jeho výroku I. podali dovolanie žalovaní a odôvodnili ho dovolacími dôvodmi podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej len „C. s. p.“). Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) C. s. p. dovolatelia namietali nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu a skutočnosť, že sa odvolací súd nevysporiadal s ich podstatnými argumentmi, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa nezaoberal ich námietkou, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí presne neuviedol listinné dôkazy predložené žalovanými na podporu ich tvrdení a z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je ani zrejmé, ako ich hodnotil. Z uvedených listinných dôkazov malo vyplynúť, že žalobcovia žiadali obec P. J. o zriadenie vecného bremena práva cesty cez parcelu č. 528 vo vlastníctve obce alebo prenájom tejto parcely z dôvodu, že ide o jedinú prístupovú cestu k ich rodinným domom, keďže sporný pozemok využívajú ako prístup k svojim nehnuteľnostiam len z dobrej vôle ich susedov (žalovaných), ktorí nesúhlasia so zriadením vecného bremena práva prechodu. Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nezaoberal ani ich námietkami ohľadom absencie vyhodnotenia výpovedí svedkov súdom prvej inštancie. Tento nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia svedkov, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, čím sa stal jeho rozsudok nepreskúmateľným. Nemožno tak preskúmať jeho úvahy o tom, ktoré svedecké výpovede považoval za hodnoverné a ktoré nie. Žalovaní ďalej namietali, že žalobcovia úmyselne zanedbali starostlivosť o parcelu č. 528 z dôvodu ľahšieho prístupu k ich domom cez sporný pozemok žalovaných, keďže z listinných dôkazov nimi predložených vyplynulo, že v minulosti sa predmetná parcela využívala na prejazd autom k rodinným domom žalobcov. Dovolatelia ďalej v dovolaní uviedli, že poučením advokáta žalobcov o povinnosti predložiť geometrický plán došlo zo strany súdu prvej inštancie k porušeniu princípu rovnosti zbraní a sporových strán zakotveného v C. s. p. a judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Došlo tak k prieťahom v konaní, nedôvodnému odročeniu pojednávaní a nedodržaniu zásady hospodárnosti a sudcovskej koncentrácie konania. Súd prvej inštancie mal vyzvať žalobcov na predloženie geometrického plánu už pred prvým pojednávaním alebo žalobu zamietnuť a nie odročiť pojednávanie. Nie je pravdou, že by žalovaní bránili žalobcom v práve cesty cez sporný pozemok bezdôvodne. Počas celého konania tvrdili, že sú v pokročilom veku, chcú zbúrať plot a vybudovať si bezbariérový prístup k domu cez sporný pozemok, aby nemuseli vynášať drevo a uhlie po schodoch do kopca, a aby mohli na spornom pozemku parkovať svoje auto. V konaní nebolo sporné, že s právom prechodu cez sporný pozemok nikdy nesúhlasili a vyzývali žalobcov, aby si vyriešili prístupovú cestu iným spôsobom. Podľa ich názoru je z hľadiska naplnenia predpokladov ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka dôležitá otázka, či cesta bola postavená legálne, či žalovaní udelili súhlas na prechod a na jej vybudovanie, a či išlo o nezáväznú výprosu alebo iný obligačný vzťah. Súdy nižšej inštancie sa nezaoberali návrhom žalovaných ohľadom riešenia prístupovej cesty od verejnej komunikácie k domom žalobcov cez priľahlé pozemky v ich vlastníctve, pričom toto riešenie zohľadňovalo aj umiestnenie inžinierskych sietí ako aj sklon terénu pri nie vysokých nákladoch. Toto riešenie by umožnilo prechod žalobcom cez ich vlastné pozemky priamo napojené na verejnú komunikáciu a obchádzalo by sporný pozemok žalovaných, pričom by mohli z väčšej časti využiť už vybudovanú cestu. Súdy by vyhodnotením tohto návrhu mohli objektívne prísť k odpovedi na otázku, či nie je možné zabezpečiť prístup k stavbám žalobcov inak. Ak súdy takéto navrhované riešenie žiadnym spôsobom nevyhodnotili a nezaujali k nemu žiadne stanovisko, nebol náležite zistený skutkový stav a bolo porušené právo žalovaných na spravodlivý proces. 3.1 Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) dovolatelia naformulovali právnu otázku, či možno zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníkov stavieb v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak majú zabezpečený prístup k stavbám na základe zmlúv o zriadení vecného bremena cez pozemky vo vlastníctve obce, spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu, keď vecné bremeno neslúži účelu, na ktorý bolo zriadené, o čo sa pričinili samotní oprávnení z vecného bremena.
Ďalej nastolili otázku, či možno zriadiť právo cesty v prípade, ak je vlastník stavby aj vlastníkom priľahlého pozemku. Súdy odpovedali na tieto otázky kladne, hoci podľa názoru dovolateľov mala byť táto odpoveď záporná. Súdy mali zisťovať dôvody, pre ktoré vlastník nemá možnosť prístupu k svojej stavbe. Mali zvážiť, či za týchto okolností možno spravodlivo požadovať od vlastníka pozemku, aby znášal nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Týmto smerom sa dokazovanie neuberalo. Všeobecne možno konštatovať, že právo cesty nemožno zriadiť, ak by vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci nebolo možné od vlastníka veci spravodlivo požadovať, aby cestu trpel. Súčasne k zriadeniu práva nutnej cesty je potrebné splnenie aj ďalších podmienok. Patrí k nim skutočnosť, že vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, najmä zmluvne. Prístup musí byť zabezpečený k verejnej ceste. Skutočnosť, že prístup zriadený cez cudzí pozemok na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu môže byť pre žalobcu pohodlnejší alebo výhodnejší alebo že by sa nezaobišiel bez stavebných úprav, nemá pre rozhodnutie súdu význam. Pod pojmom „priľahlý pozemok“ Občiansky zákonník označuje nielen bezprostredne priľahlý pozemok, ale aj pozemky, cez ktoré sa vlastníci stavby môžu dostať k verejnej komunikácii, príp. k pozemku, z ktorého sa môžu dostať k verejnej komunikácii. Z listov vlastníctva pritom vyplýva, že žalobcovia sú vlastníkmi priľahlých pozemkov, ktoré sa priamo napájajú na verejnú komunikáciu. Touto skutočnosťou sa žiaden z konajúcich súdov nezaoberal a nijako sa nevysporiadali ani s návrhom riešenia predloženého žalovanými na dobudovanie prístupovej cesty od verejnej komunikácie cez priľahlé pozemky žalobcov. Neboli tak splnené hmotnoprávne podmienky na použitie ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka a súdy túto normu nesprávne aplikovali. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) navrhli, aby rozhodnutia krajského aj okresného súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. 4. K dovolaniu sa vyjadrili žalobcovia, ktorí uviedli, že odvolací súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami žalovaných uvedenými v odvolaní a jeho rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, presvedčivé a vecne správne. Žalovaní v dovolaní opakujú svoje námietky obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ ide o právnu otázku nastolenú žalovanými v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p., táto podľa žalobcov nie je vymedzená zákonom predpokladaným spôsobom, a to z dôvodu, že dovolatelia sa v podstate pýtajú, či za určitého nimi tvrdeného skutkového stavu je alebo nie je naplnená hmotnoprávna podmienka zriadenia vecného bremena práva cesty súdom. Dovolaciemu súdu navrhli dovolanie žalovaných odmietnuť. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strany sporu zastúpené v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a tiež dôvodné. 6. Podľa § 420 písm. f) C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov, ako napr. právnej istoty, legitímneho očakávania, legality a pod., ktoré sú obsahom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). 8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
9. Žalovaní v dovolaní namietali v prvom rade vadu konania podľa § 420 písm. f) C. s. p., t. j., že súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Táto vada podľa ich názoru spočíva v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu a v skutočnosti, že odvolací súd sa nevysporiadal s ich podstatnými argumentmi, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci, a ktoré sa týkali predovšetkým nedostatočne vykonaného dokazovania a zisťovania skutkového stavu súdom prvej inštancie. 10. Vyššie citované ustanovenie zakladá prípustnosť (a zároveň dôvodnosť) dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Pod ustanovením § 420 písm. f) C. s. p. koncipovaným porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému procesnoprávnemu rozmeru, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p., treba považovať aj taký postup súdu, ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné, a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé. 11. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. 12. V súlade s § 220 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 393 ods. 2 C. s. p. musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. 13. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 393 ods. 2 C. s. p., je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) C. s. p.), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. 14. Ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 168/2019 z 21. novembra 2019, uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 29/2019). 15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného najvyšší súd skúmal, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu dáva odpoveď na všetky podstatné argumenty uvedené žalovanými v odvolaní. Vo vzťahu k námietke dovolateľov, že odvolací súd sa nezaoberal ich námietkou, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí presne neuviedol listinné dôkazy predložené žalovanými, z ktorých malo vyplynúť, že žalobcovia žiadali obec o zriadenie vecného bremena práva cesty cez parcelu č. 528 z dôvodu, že ide o jedinú prístupovú cestu k ich rodinným domom, keďže sporný pozemok využívajú ako prístup k
svojim domom len z dobrej vôle žalovaných, ktorí nesúhlasia so zriadením vecného bremena, dovolací súd uvádza, že skutočnosti, ktoré z predmetných dôkazov vyplývajú, nie sú rozhodujúce pre posúdenie veci. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia majú s obcou uzatvorené zmluvy o zriadení vecného bremena vo vzťahu k parcele č. 528, avšak počas ohliadky na mieste samom bolo zistené, že táto parcela nie je prejazdná motorovými vozidlami, a preto ani nemôže ísť o jedinú prístupovú cestu k ich rodinným domom. Pokiaľ ide o nesúhlas žalovaných so zriadením vecného bremena, táto skutočnosť vyplynula z iných dôkazov, nebola v konaní sporná a nie je ani rozhodujúcou okolnosťou z pohľadu naplnenia predpokladov podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 16. V dovolaní bola ďalej namietaná absencia vyhodnotenia výpovedí svedkov súdom prvej inštancie, pričom s touto námietkou sa odvolací súd podľa dovolateľov nevysporiadal. Súd prvej inštancie nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia svedkov, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že hoci je rozsudok súdu prvej inštancie stručný, je v ňom obsiahnutý obsah výpovedí svedkov (body 11. až 15. rozsudku) a v bode 17. rozsudku je uvedené aj vyhodnotenie týchto výpovedí. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že výpovede svedkov, ktorí vypovedali v prospech žalovaných, hodnotí ako účelové, keďže reálne sa svedkovia k právu prechodu, o ktorý sa vedie spor, vyjadriť nevedeli. Svedkovia, ktorí vypovedali v prospech žalobcov, jednoznačne potvrdili, že cesta bola vybudovaná so súhlasom právnych predchodcov oboch strán sporu a títo si pri jej výstavbe pomáhali. Súd prvej inštancie sa tak vo svojom rozhodnutí vyjadril (hoci generalizujúco) dostatočne zrozumiteľným spôsobom k hodnovernosti výpovedí svedkov a aj uviedol, ktoré skutkové tvrdenia svedkov považoval za preukázané, a ktoré nie. Uvedeným postupom tak nebolo porušené právo dovolateľov na spravodlivý proces. 17. K tvrdeniu dovolateľov, že žalobcovia úmyselne zanedbali starostlivosť o parcelu č. 528 z dôvodu ľahšieho prístupu k ich domom cez sporný pozemok žalovaných, dovolací súd uvádza, že toto tvrdenie nebolo v konaní preukázané, a teda žalovaní vo vzťahu k nemu neuniesli dôkazné bremeno. Pokiaľ žalovaní namietali nadmerné poučenie advokáta žalobcov o povinnosti predložiť geometrický plán, dovolací súd poukazuje na bod 7. napadnutého rozsudku, v ktorom sa odvolací súd dostatočne a správne vysporiadal s touto námietkou. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaných, že súd prvej inštancie nesprávne realizoval manudukčnú (poučovaciu) povinnosť súdu pri poučovaní právneho zástupcu žalobcov - advokáta v súvislosti s tým, že je potrebné predložiť geometrický plán, pretože v opačnom prípade by bol prípadný vyhovujúci rozsudok nevykonateľný, čím mu bola táto poskytnutá v širšom rozsahu, ako to ustanovuje § 160 ods. 3 písm. b) C. s. p., uviedol, že súd prvej inštancie tak postupoval v súlade s ustanovením § 791 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v platnom znení, v zmysle ktorého musí súd k verejnej listine (ktorou je tiež rozsudok) o vecnom bremene pripojiť aj geometrický plán, ak bol geometrický plán úradne overený do 30. septembra 2018. Navyše bez predloženého geometrického plánu žalobcami súd prvej inštancie ani nemal možnosť zistiť, či geometrický plán bol úradne overený do 30. septembra 2018 alebo nie. Ak by v zmysle uvedeného ustanovenia mal byť geometrický plán k rozsudku súdu prvej inštancie pripojený (čo je aj tento prípad, pretože predmetný geometrický plán bol úradne overený dňa 21. júla 2017), avšak súd prvej inštancie by ho k rozsudku nepripojil, musel by tak napriek tomu v súlade s ustálenou praxou urobiť (odvolací súd by mu vrátil spis formou rozhodnutia „inak“, bez rozhodnutia o odvolaní za účelom odstránenia uvedeného nedostatku). Ani týmto postupom súdov nižšej inštancie tak nedošlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces. 18. Za dôvodnú však dovolací súd považoval námietku žalovaných, že súdy nižšej inštancie sa nezaoberali ich návrhom ohľadom riešenia prístupovej cesty od verejnej komunikácie k domom žalobcov cez priľahlé pozemky v ich vlastníctve. Súdy nižšej inštancie vo svojich rozhodnutiach predmetný návrh
prakticky odignorovali a nijako sa s ním nevysporiadali, pričom z pohľadu dovolacieho súdu ide o argument, ktorý má podstatný význam pre prejednávanú vec. 19.V zmysle ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. Na zriadenie práva nevyhnutnej cesty tak musia byť splnené tieto tri podmienky: (i) vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku, (ii) prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak a (iii) neexistujú okolnosti, ktoré zriadenie práva cesty vylučujú. Priľahlý pozemok je pozemok, cez ktorý sa má dostať vlastník stavby ku komunikácii prípadne k pozemku, z ktorého má oprávnenie dostať sa ku komunikácii. Priľahlým pozemkom sa preto nerozumie len pozemok bezprostredne priľahlý k pozemku vlastníka, ale aj všetky pozemky, ktoré sú na zriadenie cesty potrebné, to znamená aj pozemky vzdialenejšie. Keďže účelom prístupu spočívajúceho v práve cesty v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka je zabezpečenie prístupu k verejnej komunikácii (napr. k ceste, miestnej či účelovej komunikácii), priľahlými pozemkami sú všetky pozemky, cez ktoré sa vlastník stavby môže k verejnej komunikácii dostať. Pokiaľ ide o splnenie druhej podmienky v zmysle predmetného ustanovenia, prístup nemožno zabezpečiť inak aj v prípade, že zabezpečenie takého prístupu bude síce technicky možné, avšak náklady na jeho zriadenie budú objektívne také vysoké (spravidla budú mnohonásobne prevyšovať ujmu spôsobenú vlastníkovi pozemku zriadením práva cesty), že ich vynaloženie nebude možné spravodlivo požadovať. Technická možnosť zriadiť prístup inak je nevýznamná aj v prípade, že vytvorenie iného prístupu by nedovoľoval všeobecne záväzný právny predpis, resp. rozhodnutie oprávneného orgánu. Všeobecne možno konštatovať, že právo cesty nemožno zriadiť, ak by vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci nebolo možné od vlastníka veci spravodlivo požadovať, aby cestu trpel. Pri zriaďovaní nevyhnutnej cesty treba dbať na to, aby právo vlastníka pozemku bolo obmedzené čo možno najmenej. Preto v prípade, že vlastník stavby má možnosť zriadiť prístup k stavbe bez obmedzenia vlastníka priľahlého pozemku, nemožno právo vecného bremena cesty zriadiť. Zriadenie nevyhnutnej cesty predstavuje vážny zásah do práv vlastníka pozemku. Preto je vždy treba porovnávať výhodu, ktorú cesta poskytuje, s ujmou, ktorá by vznikla jej zriadením vlastníkovi zaťaženého pozemku. Súd musí zabezpečiť, aby stavbu bolo možné riadne užívať, ale aj to, aby zriadením cesty bol vlastník čo najmenej obmedzený. Súd by v takom prípade mal aj za pomoci znaleckého posudku posúdiť možnosť takého rozsahu vecného bremena, ktorý by zaťažoval vlastníka priľahlého pozemku čo najmenej, a zároveň by zabezpečil vlastníkovi stavby prístup k stavbe v nevyhnutnom rozsahu. (Občiansky zákonník I, 2. vydanie, 2019, s. 1381 - 1407: J. Baricová). Vecné bremeno cesty nemôže súd zriadiť, ak žalobca môže na prístup k stavbe využiť iné pozemky, ktoré má vo vlastníctve. Skutočnosť, že prístup zriadený cez cudzí pozemok na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu môže byť pre žalobcu pohodlnejší alebo výhodnejší alebo že by sa nezaobišiel bez stavebných úprav, nemôže mať pre rozhodovanie súdu význam. 20.Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že žalobcovia sú vlastníkmi priľahlých pozemkov, ktoré sú priamo napojené na verejnú komunikáciu, ako to vyplýva aj z návrhu riešenia (náčrtu) predloženého žalovanými. Ak sa súdy nižšej inštancie návrhom tohto riešenia vôbec nezaoberali, nevyhodnotili tak skutočnosť, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie vo veci. Tou je skúmanie jednej zo zákonných podmienok podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, t. j. či prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. V rámci vykonaného dokazovania taktiež absentuje porovnanie výhody, ktorú cesta poskytuje, s ujmou, ktorá by vznikla jej zriadením vlastníkom zaťaženého pozemku. Súdy nižšej inštancie neprihliadli na skutočnosť, že právo vlastníka pozemku by malo byť obmedzené čo možno najmenej. Zároveň je potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalovaných, že konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaní bránili žalobcom v prechode cez sporný pozemok bezdôvodne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaní totiž uviedli celý rad dôvodov, pre ktoré so zriadením vecného bremena nesúhlasia (viď bod 3. tohto uznesenia). Bude preto úlohou súdu prvej inštancie riadne sa vysporiadať s návrhom žalovaných ohľadom riešenia prístupovej cesty od verejnej komunikácie k domom žalobcov cez priľahlé pozemky v ich vlastníctve, a prípadne v tomto smere doplniť dokazovanie formou znaleckého posudku. Zároveň bude jeho úlohou porovnať výhodu, ktorú cesta poskytuje, s ujmou, ktorá by vznikla jej zriadením žalovaným a zabezpečiť tak, aby bolo ich vlastnícke právo k spornému pozemku obmedzené čo najmenej. 21.Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší. Dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia
odvolacieho súdu (§ 449 ods. 1 a 2 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 C. s. p.). 22.Keďže najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaných je prípustné, a zároveň dôvodné, v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami zrušil rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu (§ 449 ods. 1 C. s. p.). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu výroku I. a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.). S prihliadnutím na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa najvyšší súd nezaoberal ďalšími, v dovolaní namietanými vadami napadnutého rozhodnutia. 23.Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.). 24.Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.