Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 425/2026-28 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa maloletého , , , t. č. Detenčný ústav , zastúpeného zákonnou zástupkyňou , právne zastúpeného JUDr. Lýdiou Figura Molnárovou, advokátkou, Hlavná 167, Valaliky, proti postupu a uzneseniu Okresného súdu Levice sp. zn. 7Ntd/12/2025 z 2. februára 2026 a postupu a uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1Tos/33/2026 zo 16. apríla 2026 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť 1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. júna 2026 sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základných práv zaručených čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 10 ods. 1 a 2 a 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv garantovaných čl. 3, čl. 5 ods. 1 a 4, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 3 ods. 1 až 3, čl. 23 ods. 1, čl. 37 písm. b) a c) a čl. 40 ods. 1 až 3 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 7, čl. 14, čl. 19, čl. 25 a čl. 26 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom a rozhodnutím Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“), ako aj postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnuté rozhodnutia zrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a žiada priznať mu aj finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
2. Zmienenou ústavnou sťažnosťou sťažovateľ zároveň navrhuje vydanie dočasného opatrenia, ktorým ústavný súd odloží vykonateľnosť napadnutých uznesení až do právoplatného skončenia konania o ústavnej sťažnosti a nariadi umiestnenie sťažovateľa v zdravotníckom zariadení poskytujúcom psychiatrickú starostlivosť, prípadne v inom vhodnom špecializovanom zdravotníckom zariadení, a to až do právoplatného skončenia konania pred ústavným súdom. Pre prípad nevyhovenia tomuto návrhu sťažovateľ subsidiárne navrhuje, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým uloží okresnému súdu povinnosť bezodkladne zabezpečiť vypracovanie nezávislého znaleckého posudku z odboru psychiatrie a detskej psychiatrie na účel posúdenia jeho aktuálneho zdravotného stavu, aktuálnej miery jeho nebezpečnosti pre spoločnosť, primeranosti ďalšieho trvania výkonu detencie a možnosti použitia menej invazívnych opatrení, než je výkon detencie. II. Skutkové východiská 3. Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. 5Nt/24/2025 z 13. mája 2025 podľa § 462 ods. 2 Trestného poriadku pri použití § 81 ods. 3 Trestného zákona nariadil umiestnenie sťažovateľa do detenčného ústavu. O následnom návrhu zákonných zástupcov sťažovateľa na preskúmanie trvania dôvodov detencie bolo rozhodnuté napadnutým uznesením okresného súdu s poukazom na § 463 ods. 1 Trestného poriadku tak, že vo výkone detencie sa bude pokračovať, pretože dôvody detencie trvajú. Sťažnosti, ktoré proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovateľ a obhajca , ako aj zákonní zástupcovia sťažovateľa, boli napadnutým uznesením krajského súdu podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnuté. III. Argumentácia sťažovateľa 4. Sťažovateľ v obsiahlo koncipovanej sťažnostnej argumentácii nesúhlasí so záverom súdov o pretrvávaní dôvodov detencie. V prvom rade uvádza, že nie je osobou s dlhodobou násilnou trestnou minulosťou alebo recidivistom, ale maloletým vo vývojovom období adolescencie, ktorý trpí viacerými závažnými neurovývinovými poruchami a nemá plne zachované rozpoznávacie a hodnotiace schopnosti. Takáto osoba nemôže byť vnímaná rovnako ako dospelý detenčný pacient. Pri posudzovaní ďalšieho trvania detencie vychádzali súdy predovšetkým z hodnotenia minulého správania sťažovateľa a nezohľadňovali aktuálny stav. Incident vedúci k detencii, ktorého sa sťažovateľ dopustil, sa neodohral na slobode, ale v psychiatrickom zariadení, kde bol sťažovateľ hospitalizovaný. Táto okolnosť je mimoriadne významná, pretože patologické správanie sťažovateľa bolo ovplyvnené neprirodzeným prostredím a ďalšími súvisiacimi faktormi. Ďalej sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenia sú založené predovšetkým na komplexnom hodnotení jeho osoby, ktoré vypracoval detenčný ústav. Avizované hodnotenie však predstavuje interný dokument detenčného zariadenia a nejde o znalecký posudok vypracovaný nezávislým súdnym znalcom. Nevykonaním psychiatrického znaleckého dokazovania boli porušené viaceré imperatívy, okrem iného aj zásada materiálnej pravdy. Detencia pritom nesmie suplovať ani absenciu systému pedopsychiatrickej starostlivosti v Slovenskej republike. V nasledovnej argumentácii sťažovateľ podrobne špecifikuje porušenie princípu proporcionality, pretože súdy sa nezaoberali tým, či výkon detencie nepredstavuje vo vzťahu k autistickému maloletému sťažovateľovi neprimerané opatrenie.
2
V tomto kontexte súdy nezvážili aplikáciu menej invazívnych prostriedkov a nerešpektovali ani zásadu najlepšieho záujmu maloletého, ktorým sťažovateľ stále je. Napadnuté uznesenia sa totiž orientujú výlučne na otázku ochrany spoločnosti pred sťažovateľom a absentuje samostatné a presvedčivé vyhodnotenie najlepšieho záujmu maloletého. IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 5. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 6. Ústavný súd podotýka, že rozsah ústavnej sťažnosti, ktorým je podľa § 45 zákona o ústavnom súde viazaný, je v rovine referenčných noriem objektivizovaných v sťažnostnom návrhu tvorený ustanoveniami špecifikovanými v bode 1 dôvodov tohto uznesenia. Uvedenie čl. 23 ods. 2 až 4 dohovoru v dôvodovej časti ústavnej sťažnosti vyhodnotil ústavný súd vo vzťahu k formulovanému petitu ústavnej sťažnosti v súlade so svojou ustálenou rozhodovacou praxou len ako súčasť sťažnostnej argumentácie sťažovateľa (m. m. napr. III. ÚS 93/2024). IV.1. K uzneseniu okresného súdu: 7. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd poskytuje v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (napr. III. ÚS 122/2024). Ústavný súd preto nemá kompetenciu preskúmať uznesenie okresného súdu, keďže ho už na základe sťažností podaných osobami špecifikovanými v bode 3 dôvodov tohto uznesenia preskúmal krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť. IV.2. K uzneseniu krajského súdu: 8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti sám poznamenáva, že proti uzneseniu krajského súdu (a zároveň uzneseniu okresného súdu) podal súbežné dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), i) a j) Trestného poriadku. Neuniklo pozornosti ústavného súdu, že dovolanie, ktoré sťažovateľ k ústavnej sťažnosti aj priložil, je vo výsledku opreté o argumentáciu totožnú s dôvodovými líniami ponúknutými v ústavnej sťažnosti. Hoci sťažovateľ uvádza, že má o prípustnosti dovolania určité pochybnosti, pre ústavný súd je kľúčové, že napriek dubiozitám tento mimoriadny opravný prostriedok uplatnil, pričom ústavná sťažnosť je podávaná podľa tvrdenia sťažovateľa uvedeného na jej s. 28 (okrem iného) „z dôvodu právnej opatrnosti“. Zmienenou procesnou aktivitou teda sám sťažovateľ manifestoval presvedčenie, že dovolanie môže v okolnostiach veci predstavovať efektívny prostriedok ochrany jeho práv. V tejto situácii ústavný súd nemá dôvod prejudikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu ani predbiehať jeho kompetenciu v kontexte posúdenia prípustnosti a prípadnej dôvodnosti
3
dovolania. V súlade s už zmieňovaným princípom subsidiarity preto ústavný súd rešpektuje kompetenciu najvyššieho súdu rozhodnúť určitým spôsobom o dovolaní sťažovateľa s tým, že v aktuálnej procesnej situácii je najvyšší súd tým orgánom verejnej moci, ktorý je vybavený oprávnením a zároveň povinnosťou poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. 9. Pokiaľ ide o možnosti procesného vývoja v sťažovateľovej veci v prípade, že najvyšší súd sťažovateľovo dovolanie odmietne bez vecného preskúmania, sťažovateľovi ostane zachovaná možnosť domáhať sa ochrany práv prostredníctvom uplatnenia ústavnej sťažnosti proti tomuto budúcemu rozhodnutiu najvyššieho súdu alebo s poukazom na § 124 poslednú vetu zákona o ústavnom súde proti uzneseniu krajského súdu. 10. Ústavný súd si je vedomý, že sťažovateľ je maloletou osobou, ktorá trpí závažnou kombináciou neurovývinových a psychiatrických diagnóz. Zároveň sa ústavný súd stotožňuje s doktrinálnymi názormi, v zmysle ktorých detencia ako druh trestnoprávnej sankcie požíva status ultima ratio nielen v katalógu ochranných opatrení, ale v celkovom systéme trestnoprávnych sankcií vôbec, a to z hľadiska jej podstaty, charakteru a najmä trvania (Ferenčíková, S. Detencia v trestnom práve. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2015, s. 7). Na druhej strane je však s dôrazom na už uvádzaný princíp subsidiárneho pôsobenia ústavného súdu rozhodné, že najvyšší súd je podľa uváženia samotného sťažovateľa orgánom, ktorý mu je v aktuálnom procesnom štádiu ešte spôsobilý zabezpečiť náležitú ochranu práv v rozhodovacom poradí pred intervenciou ústavného súdu. Uvedené konštatovanie nie je spôsobilé zvrátiť ani tvrdenie sťažovateľa o nevyhnutnosti okamžitej ingerencie ústavného súdu z dôvodu, že „dovolacie konanie nemá odkladný účinok a samo osebe neodstraňuje následky pokračujúceho pozbavenia osobnej slobody. Počas dovolacieho konania zostáva sťažovateľ naďalej umiestnený v detenčnom ústave a je naďalej vystavený následkom napadnutých rozhodnutí“. Druhá veta § 380 ods. 4 Trestného poriadku totiž umožňuje, aby najvyšší súd výkon dovolaním napadnutého rozhodnutia po podaní dovolania odložil alebo prerušil, a to až do rozhodnutia o dovolaní. Podnet na tento postup môže prísť aj od dovolateľa, pričom neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ sa v dovolacom návrhu o aktiváciu tejto kompetencie aj reálne uchádza. 11. Za popísaného procesného stavu ústavný súd nemá dôvod zasahovať do prebiehajúceho dovolacieho konania a neprípustne (predčasne) si atrahovať právomoc rozhodnúť o argumentoch sťažovateľa smerujúcich k nedostatku dôvodnosti pretrvávania detencie. Povedané inak, ústavná sťažnosť predstavuje ultimatívny prostriedok ochrany základných práv nastupujúci až po vyčerpaní iných právnych prostriedkov smerujúcich k zabezpečeniu efektívnej právnej ochrany. Sťažovateľ dovolanie za takýto prostriedok sám evidentne subjektívne považoval, čo navonok objektivizoval jeho reálnym využitím. Z uvádzaných dôvodov tak neostalo ústavnému súdu nič iné, než ústavnú sťažnosť aj v rozsahu cielenom proti uzneseniu krajského súdu odmietnuť s poukazom na § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
4
12. Odmietnutie ústavnej sťažnosti v jej celosti má za následok, že stratilo právny význam zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite ústavnej sťažnosti, ako aj jeho návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení, resp. návrhom na vydanie dočasného opatrenia. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 16. júla 2026
Robert Šorl predseda senátu
5