Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 6Saz/1/2026 7026200027 12. 05. 2026 Mgr. Slavomír Podhorský ECLI:SK:SpSKE:2026:7026200027.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Slavomírom Podhorským, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. F. XXX C. G., E. XXXX-XXX, H., štátna príslušnosť: Ukrajina, právne zastúpený: Advokátska kancelária Novus s.r.o., so sídlom Magnezitárska 2B, 040 01 Košice, IČO: 56 620 683, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, so sídlom Štefánikova 10, 073 01 Sobrance, o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia zo dňa 24.01.2026, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO3-2026/011188-002 zo dňa 07.01.2026, takto rozhodol: I. Správnu žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Ako vyplýva z administratívneho spisu predloženého žalovaným, žalobca mal dňa 11.11.2025 v čase o 14:11 hod. nedovolene prekročiť vonkajšiu hranicu z územia Slovenskej republiky na Ukrajinu a späť pri hraničnom znaku 338 a v čase o 14:19 hod. znova neoprávnene prekročiť vonkajšiu hranicu mimo hraničný priechod pri hraničnom znaku 338, a to tak, že z územia Slovenskej republiky vstúpil na územie Ukrajiny a následne z územia Ukrajiny vstúpil späť na územie Slovenskej republiky spolu s ďalšími dvoma osobami, v katastri I. C., I.. D.. Konanie žalobcu bolo zaznamenané monitorovacím zariadením MS EBAS (kamera č. BOCCH0907CAM) operačným strediskom Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Sobrance (ďalej len „žalovaný“). 2. Žalobca bol dňa 11.11.2025 v čase o 14:25 hod. kontrolovaný hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Veľké Slemence (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) v obci Ruská, poloha GPS súradnice (N 48°31' 38.11", E 22°09'27.10“) v katastri obce C., I. D.. Následne bol v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov predvedený na správny orgán prvého stupňa. 3. Vzhľadom k tomu, že žalobca prekročil vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky s Ukrajinou neoprávnene, správny orgán prvého stupňa začal správne konanie vo veci neoprávneného prekročenia vonkajšej hranice z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny a späť. 4. So žalobcom bola spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 7l/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) pod č.: PPZ-HCP-SO16-27-008/2025-ZAV. Z uvedeného vyjadrenia vyplýva, že žalobca
prekročil vonkajšiu hranicu za účelom natočenia travel blogu (otázka - odpoveď č. 4), pričom si neuvedomoval, že počas toho prekročil vonkajšiu hranicu (otázka - odpoveď č. 23). Zároveň z vyjadrenia žalobcu do zápisnice vyplýva, že si plne uvedomoval príčinu svojho predvedenia na správny orgán prvého stupňa (otázka - odpoveď č. 21), a taktiež aj následok svojho konania (otázka - odpoveď č. 33, č. 35). 5. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. PPZ-HCP-SOl6-27-010/2025-ZAV zo dňa 11.11.2025 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa) rozhodol podľa § 77 ods. 1 a podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Portugalska (bez uloženia zákazu vstupu), pričom podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov bola žalobcovi zároveň určená povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote do 7 dní od nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení. 6. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Právne argumenty, ktorými odôvodnil podané odvolanie zodpovedajú právnym argumentom, ktoré sú obsiahnuté v správnej žalobe žalobcu vo veci administratívneho vyhostenia (článok II. odôvodnenia tohto rozsudku). 7. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO3-2026/011188-002 zo dňa 07.01.2026 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie žalovaného“) rozhodol, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdzuje a odvolanie žalobcu zamieta. 8. Žalovaný vo vzťahu k námietke, že žalobca neovláda slovenský jazyk, napriek tomu bola zápisnica vyhotovená v slovenskom jazyku a bez prítomnosti tlmočníka poukázal na Poučenie osoby pri použití oprávnenia predviesť cudzinca podľa § 79 zákona o pobyte cudzincov (ďalej len „Poučenie“). V uvedenom bol poučený okrem iného o tom, že ak neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa. Uvedené Poučenie bolo žalobcovi predložené ešte pred samotným vyjadrením žalobcu do zápisnice a toto bolo predložené aj v ukrajinskom jazyku, čo žalobca potvrdil na obidvoch jazykových verziách tohto poučenia svojím podpisom, a zároveň pri tomto úkone nevzniesol požiadavku tlmočenia v konaní. 9. Žalobca mal ďalšiu (v poradí už druhú) možnosť urobiť vyhlásenie, že neovláda slovenský jazyk, počas úkonu „Upovedomenie o začatí konania o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny č. PPZHCP-SO16-27-003/2025-ZAV“, kde bol poučený podľa čl. 47 ods. 4 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, kde vyhlásil, že bol poučený o práve na tlmočníka, ktorému v plnej miere porozumel, tlmočníka si nežiada nakoľko rozumie slovenskému jazyku slovom a písmom a na znak súhlasu obsah upovedomenia dobrovoľne potvrdil vlastnoručným podpisom. 10. Napokon poukázal na poučenie žalobcu na strane č. 2 zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa ktorého „Účastník konania bol(a) poučený(á) podľa uvedeného poučenia, ktorému v plnej miere porozumel(a), tlmočníka si nežiada, nakoľko rozumie slovenskému jazyku slovom a písmom“, ktoré žalobca na znak súhlasu s jeho obsahom dobrovoľne potvrdil vlastnoručným podpisom. 11. Žalobca podľa názoru žalovaného mal možnosť v konaní o administratívnom vyhostení minimálne trikrát urobiť vyhlásenie, že neovláda slovenský jazyk (z toho minimálne raz mu táto informácia bola sprostredkovaná aj v ukrajinskom jazyku), čo žalobca ani raz (pred podaním odvolania) neurobil, naopak zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania vyplýva, že slovenskému jazyku v plnej miere rozumie a nežiada si tlmočenie tlmočníkom. Mal za to, že pre uplatnenie práva na tlmočníka v zmysle čl. 47 ods. 4 Ústavy sa vyžaduje jasný prejav vôle účastníka konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie (v tej súvislosti poukázal na uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 157Í201l, III. ÚS 573/2012, III. ÚS 6/2014). 12. Vo vzťahu k odvolacej námietke totožnej výpovede žalobcu a ďalších dvoch osôb, ktoré mali neoprávnene prekročiť štátnu hranicu spolu so žalobcom a ktoré boli taktiež predvedené a následne bolo rozhodnuté o ich vyhostení uvádza, že skutočnosť uvedená v tejto námietke, neznamená, že je výpoveď žalobcu nepravdivá, resp., že bola koordinovaná. Správny orgán prvého stupňa nemôže podľa
žalovaného meniť ani uvádzať v zápisnici o vyjadrení účastníka konania odpovede len preto a takou formou, aby neboli u všetkých účastníkov konania rovnaké. Uvedené by bolo porušením zásady legality, nestrannosti a objektivity konania. Rovnaké odpovede však bez ďalšieho neznamenajú automaticky nezákonnosť konania. 13. Žalovaný zároveň konštatoval, že ustanovenia čl. 12 ods. 3b Smernice č. 2003/109/ES boli dodržané, nakoľko žalobca bol podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie Portugalska podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, a to s ohľadom na bezpečnostnú situáciu v Portugalsku a vzhľadom na udelené platné povolenie k pobytu u žalobcu v tejto krajine. Zároveň bol toho názoru, že správny orgán prvého stupňa náležite posúdil závažnosť konania žalobcu a v medziach zákona o pobyte cudzincov správne posúdil mieru zavinenia a následky protiprávneho konania účastníka konania a rozhodol sa mu vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení bez uloženia zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. 14. Mal za to, že dokazovaním bolo spoľahlivo zistené, že žalobca svojím konaním naplnil dôvod na administratívne vyhostenie z územia Slovenskej republiky podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, pričom zvýraznil, že zo zápisnice o vyjadrení vyplýva, že samotný žalobca si plne uvedomoval skutočnosť, že neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu. 15. Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa považoval za vecne správne a náležite odôvodnené, pričom správny orgán nezistil ani prekážky administratívneho vyhostenia uvedené v ustanovení § 81 ods. 1, 2, 4 zákona o pobyte cudzincov a zohľadnil závažnosť porušenia uvedených predpisov, mieru zavinenia žalobcu, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. II. Správna žaloba 16. Správnou žalobou zo dňa 24.01.2026, doručenou pôvodne Krajskému súdu v Košiciach dňa 27.01.2026, ktorá bola postúpená Správnemu súdu v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 02.02.2026, v znení jej opravy a doplnenia doručenej súdu dňa 26.02.2026, sa žalobca domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj zrušenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, a to pre ich nezákonnosť, nepreskúmateľnosť a procesné vady. 17. Žalobca namietal, že skutok (ktorý mu je kladený za vinu), v spojitosti s ktorým správny organ rozhodol o jeho vyhostení, nebol preukázaný bez pochybností v rovine zavinenia a okolností, že procesné úkony boli vykonané spôsobom, ktorý žalobcovi neumožnil efektívnu obranu, že absentovali základné procesné garancie (najmä tlmočenie), a že rozhodnutie bolo vydané formalisticky a bez riadneho vyhodnotenia individuálnych okolností. 18. Za zásadnú procesnú vadu žalobca označil nezabezpečenie tlmočníka žalobcovi, porozumenie konaniu a účinná obrana (§ 182 SSP + princíp spravodlivého procesu), čím malo dôjsť k porušeniu práva byť reálne vypočutý - zásady audi alteram partem. V tej súvislosti namietal, že správny orgán vykonal rozhodujúce procesné úkony (výsluch/vyjadrenie, poučenia) bez toho, aby bolo preukázané, že žalobca reálne rozumie slovenskému jazyku, rozumie poučeniam a následkom vyhostenia a je schopný účinne sa brániť. Žalobca podľa vlastných slov opakovane uvádzal, že ovláda najmä ukrajinský a anglický jazyk, pričom mal za to, že z odvolania vyplýva, že jazyková bariéra bola v konaní rozhodujúca. 19. Pripustil, že do zápisníc a rozhodnutí bolo prevzaté tvrdenie, že žalobca slovenský jazyk „ovláda“ a tlmočníka nepožadoval, ktorú skutočnosť však zásadne spochybňuje. Takto získané vyjadrenia podľa žalobcu nemôžu byť spoľahlivým podkladom rozhodnutia, nakoľko ide o procesnú vadu, ktorá mala priamy vplyv na zákonnosť rozhodnutia (t. j. nezákonnosť v zmysle správneho súdnictva). 20. Považoval rozhodujúci dôkaz, z ktorého správny orgán vychádzal (tzv. vyjadrenie žalobcu ako účastníka), za nezákonný, pretože žalobca neovláda slovenský jazyk, napriek tomu bola zápisnica
vyhotovená v slovenskom jazyku a bolo do nej uvedené, že žalobca slovenský jazyk ovláda a tlmočníka nežiadal. V tej súvislosti poukázal na obsah odvolania, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že žalobca ovláda len anglický a ukrajinský jazyk, a bez tlmočníka nebol schopný posúdiť obsah úkonu ani následky podpisu. Mal za to, že takýto postup porušuje čl. 47 ods. 2 (správne má byť uvedený ods. 4 - pozn. správneho súdu) Ústavy SR. 21. Namietal, že správny orgán síce formálne vykonal úkon „vyjadrenia“, avšak tento úkon nemal charakter reálneho vypočutia, pretože žalobca nemal zabezpečené porozumenie konaniu, nemohol kvalifikovane uplatniť námietky k skutku a k dôkazom a nemohol efektívne uplatniť návrhy na dokazovanie, čím správny orgán podľa žalobcu porušil základnú zásadu spravodlivého konania rozhodovať až po tom, čo bola strane daná reálna možnosť sa vyjadriť. 22. Podľa žalobcu správny orgán sa nemôže „formálne uspokojiť“ s tým, že účastník podpísal zápisnicu, ak je zrejmé, že neboli splnené zákonné podmienky pre jej zákonné spísanie a naplnenie zákonného administratívneho úkonu. 23. Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa. Poukázal na tú skutočnosť, že správny orgán dospel k záveru o porušení povinnosti spôsobom, ktorý nezohľadnil možnosť omylu v teréne, okolnosti označenia hranice, mieru zavinenia a ani správanie žalobcu po incidente (spolupráca). Žalobca tvrdil, že uvádzal okolnosti svedčiace o tom, že si myslel, že hranica je až „za plotom“ a územie Ukrajiny začína až za oplotením, pričom pri existencii relevantných pochybností o tom, či žalobca konal úmyselne alebo z omylu, nebolo možné podľa jeho názoru pristúpiť k najprísnejšiemu zásahu - administratívnemu vyhosteniu - bez osobitného odôvodnenia. 24. Žalobca vidí nepreskúmateľnosť aj v tom, že sa správne orgány nevysporiadali s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní, a to najmä s námietkou nezákonnosti úkonov pre absenciu tlmočníka, s námietkou šablónovitosti a pochybností o spontánnosti vyjadrení, so skutočnosťou, že žalobca má deklarované bydlisko v Českej republike (Praha), ktorá má význam pre proporcionalitu a dopad rozhodnutia. 25. Žalobca ďalej namietal aj to, že správny orgán uložil opatrenie administratívneho vyhostenia žalobcovi automaticky a formalisticky, bez toho aby vykonal individuálne posúdenie pomerov žalobcu, hodnotil mieru zavinenia, vyhodnotil alternatívy a odôvodnil, prečo je vyhostenie nevyhnutné. Uvedené vyhodnotil ako porušenie princípu proporcionality v rozpore s článkom 8 Dohovoru. 26. Napokon žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci ustanovenia § 81 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. III. Vyjadrenie žalovaného 27. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe poukázal na to, že s dôvodmi žaloby nesúhlasí a má za to, že správna žaloba nie je dôvodná a rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu bolo vydané v súlade so zákonom, na základe riadne zisteného skutkového stavu a pri plnom rešpektovaní procesných práv žalobcu. 28. Poukázal tiež na to, že správny súd je v zmysle § 182 Správneho súdneho poriadku viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. Žalobné body musia byť konkrétne a individualizované. V predmetnej veci žalobca však v podstatnej časti uvádza všeobecné tvrdenia o porušení procesných práv a proporcionality bez konkretizácie, akým konkrétnym postupom správneho orgánu malo dôjsť k nezákonnosti rozhodnutia nad rámec toho, čo vyplýva zo správneho spisu. 29. Konštatoval, že žalobca skutok v konaní nepoprel, iba uvádzal, že si údajne nebol vedomý, že prekročil štátnu hranicu. Takéto tvrdenie však podľa žalovaného nezbavuje zodpovednosti za porušenie právnych predpisov, keďže každý je povinný dodržiavať právne predpisy bez ohľadu na subjektívnu nevedomosť.
30. K žalobnej námietke týkajúcej sa práva na tlmočníka žalovaný uviedol, že žalobca bol riadne a opakovane poučený o svojich právach, vrátane práva na tlmočníka. Poučenie mu bolo poskytnuté aj v jazyku, ktorému rozumie (Poučenie osoby pri použití oprávnenia cudzinca podľa § 79 zákona o pobyte cudzincov k č. p.: PPZ-HCP-SO16-27/2025-ZAV). Žalobca svojím podpisom potvrdil. že poučeniu porozumel a že slovenskému jazyku rozumie. Taktiež počas celého konania výslovne nevyhlásil, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, ani nepožiadal o ustanovenie tlmočníka. Právo na poskytnutie tlmočníka je však podľa žalovaného podmienené vyhlásením účastníka konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Keďže žalobca takéto vyhlásenie neurobil, správny orgán nemal zákonnú povinnosť zabezpečiť tlmočníka z úradnej povinnosti. Mal za to, že neexistuje preto príčinná súvislosť medzi namietanou procesnou vadou a zákonnosťou napadnutého rozhodnutia. Žalovaný teda nebol povinný do konania pribrať tlmočníka, nakoľko túto okolnosť žalobca nenamietal v celom správnom konaní. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania je podľa žalovaného zrejmé, že žalobca reagoval na otázky vecne, súvisle, logicky, zrozumiteľne a bez prejavov neporozumenia, čo objektívne nasvedčuje tomu, že obsahu konania porozumel. Namietané nedostatky uviedol až dodatočne v rámci opravného prostriedku, čo žalovaný považoval za účelové konanie. Odmietol tvrdenie žalobcu, že jeho výpoveď bola formalizovaná alebo že podpisoval dokumenty bez porozumenia ich obsahu. 31. Vo vzťahu k námietke, že rozhodnutie správnych orgánov sú nepreskúmateľné, s námietkou šablónovitosti a pochybností o spontánnosti vyjadrení so skutočnosťou, a že žalobca má deklarované bydlisko v ČR (Praha) poukázal na to, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca pricestoval z územia Portugalska za účelom vyhotovenia travel blogov, avšak v uvedenom spisovom materiály absentuje akákoľvek zmienka o tom, že by mal deklarované bydlisko v Českej republike. Z jeho výpovede naopak podľa žalovaného vyplýva, že má trvalý pobyt na území Portugalska a žije tam spoločne so svojou manželkou a dcérou. Taktiež absentuje akákoľvek zmienka o jeho plánovanom návrate na územie Ukrajiny. Mal za to, že správne vychádzal z jemu dostupných informácií a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby žalobcu a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane žalobcu v súvislosti s vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu. Administratívne vyhostenie smerovalo na územie členského štátu, kde má žalobca trvalý pobyt, a preto podľa právneho názoru žalovaného nepredstavuje neprimeraný zásah do jeho súkromného ani rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru. 32. Vo vzťahu k námietke žalobcu o neprimeranosti rozhodnutia o vyhostení (v žalobe uvádza, že cestoval za známymi, disponoval dokladmi, mal finančné prostriedky a plánoval návrat na Ukrajinu), žalovaný opätovne poukázal na obsah zápisnice, že žalobca vycestoval z Portugalska, kde má udelený legálny pobyt, zamestnanie a žije tam spoločne so svojou manželkou a dcérou, pričom z jeho vyjadrenia žalobcu nemožno vyvodiť existenciu úmyslu vrátiť sa na Ukrajinu, keďže takýto zámer nebol žalobcom výslovne deklarovaný ani iným spôsobom preukázaný. Zdôraznil, že dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam uvádzaným v konaní zaťažuje žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdí existenciu úmyslu návratu na Ukrajinu, bol povinný túto skutočnosť hodnoverne preukázať. Vzhľadom na to, že tak neučinil a z vykonaného dokazovania takýto záver nevyplýva, žalovaný nemal dôvod jeho tvrdenia akceptovať. Za týchto okolností sa žalovaný dôvodne domnieval, že žalobcovi v Portugalsku nehrozí nebezpečenstvo ani iná závažná ujma. ktorá by odôvodňovala odlišné posúdenie jeho situácie, a preto rozhodol pre jeho administratívne vyhostenie do Portugalska. 33. Skutočnosť, že žalobca deklaruje bydlisko na území iného členského štátu Európskej únie konkrétne Portugalska, nemá vplyv na zákonnosť administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky, keďže predmetom konania bolo neoprávnené prekročenie vonkajšej hranice Slovenskej republiky ako súčasti schengenského priestoru. Konanie žalobcu bolo posudzované výlučne vo vzťahu k porušeniu právnych predpisov Slovenskej republiky. Zdôraznil, že žalobcovi nebol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky ani do členských štátov Európskej únie. Súčasne mu bola určená lehota na vycestovanie v trvaní siedmich dní. 34. Mal za to, že ak žalobca pravdepodobne aj vycestoval do Portugalska v lehote určenej v rozhodnutí pre jeho administratívne vyhostenie, nenastali žiadne prekážky, ktoré by bránili vycestovať alebo vykonať tranzit cez územie Slovenskej republiky a členských štátov Európskej únie, keďže žalobcovi nebol uložený zákaz vstupu.
35. Z vyššie uvedených dôvodov žiadal žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú. IV. Replika žalobcu 36. K vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe sa žalobca už ďalej nevyjadril. V. Relevantná právna úprava 37. Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie členským štátom členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky, iný štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, a Švajčiarska konfederácia; na účely § 30 a § 51 až 57 sa členským štátom rozumie len členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky. 38. Podľa § 2 ods. 1 písm. j) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie h) neoprávneným prekročením vonkajšej hranice vstup alebo vycestovanie osoby cez vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu, cez hraničný priechod mimo určených prevádzkových hodín alebo v čase jeho uzatvorenia, ak tento vstup alebo vycestovanie cez vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, tento zákon alebo osobitný predpis. 39. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2. 40. Podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, alebo sa úmyselne vyhne, alebo sa odmietne podrobiť hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice. 41. Podľa článku 5 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“) vonkajšie hranice sa môžu prekračovať len na hraničných priechodoch a počas stanovených otváracích hodín. Na hraničných priechodoch, ktoré nie sú otvorené nepretržite 24 hodín denne, sa jasne vyznačia otváracie hodiny. 42. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 43. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 44. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 45. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 46. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 47. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 48. Podľa § 206 ods. 6 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 49. Podľa § 235 SSP správna žaloba musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia alebo opatrenia podľa § 231. 50. Podľa § 240 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. VI. Konanie pred správnym súdom 51. Správny súd ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 1 a § 17 písm. b) SSP) na konanie o správnych žalobách vo veci administratívneho vyhostenia, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP s použitím § 206 ods. 6 SSP), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné vyhovieť, a preto je správnu žalobu potrebné zamietnuť pre jej nedôvodnosť s poukazom na ustanovenie § 240 SSP. 52. Správny súd v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 12.05.2026 s poukazom na ustanovenie § 107 ods. 1, 2 SSP, nakoľko žiaden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania (žalobca v správnej žalobe výslovne súhlasil s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania), zároveň nebolo potrebné vykonať dokazovanie, nevyžadoval to verejný záujem, nariadenie pojednávania nebolo potrebné na prejednanie veci, a taktiež nejde o prípad obligatórneho nariadenia pojednávania podľa ustanovení SSP, pričom vzhľadom na neprítomnosť účastníkov konania, ako aj verejnosti, správny súd rozsudok vyhlásil vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní v zmysle § 137 ods. 3 veta druhá SSP toho istého dňa. 53. Podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením. 54. Oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 30. apríla 2026. VII. Právny názor správneho súdu 55. Predmetom preskúmania správneho súdu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCPSO3-2026/011188-002 zo dňa 07.01.2026, ktorým žalovaný rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. PPZ-HCPSOl6-27-010/2025-ZAV zo dňa 11.11.2025 podľa § 77 ods. 1 a podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Portugalska, pričom podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov bola žalobcovi zároveň určená
povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote do 7 dní od nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení. 56. Žalobca podanou správnou žalobou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), a že postupom žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci (žalobný dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP). 57. Súd sa najprv zaoberal tými námietkami žalobcu, v prípade ktorých preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP), keďže táto je základnou prekážkou každého súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017). Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť, a tú následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé. 58. Žalobca v žalobe namietal, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a to z dôvodu, že v nich správne orgány dospeli k záveru o porušení povinnosti spôsobom, ktorý nezohľadnil možnosť omylu v teréne, okolnosti označenia hranice, mieru zavinenia a ani správanie žalobcu po incidente (spolupráca), že nebolo možné bez osobitného odôvodnenia pristúpiť k najprísnejšiemu zásahu - administratívnemu vyhosteniu, že sa správne orgány nevysporiadali s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní, a to najmä s námietkou nezákonnosti úkonov pre absenciu tlmočníka, s námietkou šablónovitosti a pochybností o spontánnosti vyjadrení, so skutočnosťou, že žalobca má deklarované bydlisko v Českej republike (Praha), že správny orgán uložil opatrenie administratívneho vyhostenia žalobcovi automaticky a formalisticky, bez toho aby vykonal individuálne posúdenie pomerov žalobcu, hodnotil mieru zavinenia, vyhodnotil alternatívy a odôvodnil, prečo je vyhostenie nevyhnutné. 59. Správny súd v prvom rade považuje za nesporné, že žalobcom objektívne došlo k spáchaniu priestupku neoprávneného prekročenia vonkajších hraníc, a to tým, že dňa 11.11.2025 v čase o 14:11 hod. nedovolene prekročil vonkajšiu hranicu z územia Slovenskej republiky na Ukrajinu a späť pri hraničnom znaku 338 a v čase o 14:19 hod. znova neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničný priechod pri hraničnom znaku 338, a to tak, že z územia Slovenskej republiky vstúpil na územie Ukrajiny a následne z územia Ukrajiny vstúpil späť na územie Slovenskej republiky spolu s ďalšími dvoma osobami, v katastri obce Ruská, okr. Michalovce. Uvedené napokon nepoprel ani samotný žalobca, keď v rámci zápisnice o vyjadrení pripustil, že videl hraničné znaky, plot, označenie štátnej hranice a taktiež kamerový systém. Uvedený prechod štátnou hranicou a jeho návrat späť z územia Ukrajiny na územie Slovenskej republiky je napokon aj zaznamenaný aj monitorovacím zariadením operačného strediska žalovaného. Námietky žalobcu v tomto smere smerujú skôr k formálnym nedostatkom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného (a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa). 60. Z článku 5 ods.1 Kódexu schengenských hraníc vyplýva, že vonkajšie hranice sa môžu prekračovať len na hraničných priechodoch a počas stanovených otváracích hodín. Čo je štátna hranica a ako je vyznačená upravuje zákon č. 298/1999 Z. z. o správe štátnych hraníc, ktorý v ustanovení § 2 ods. 8 stanovuje, že vyznačenie štátnych hraníc je viditeľné vyznačenie priebehu štátnych hraníc v teréne
hraničnými znakmi. Podľa ustanovenia § 116 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov priestupku na úseku kontroly hraníc sa dopustí štátny príslušník tretej krajiny, ak neoprávnene prekročí vonkajšiu hranicu. Samotný žalobca v zápisnici o vyjadrení vyhlásil, že videl hraničné znaky, plot a označenie štátnej hranice, ako aj kamerový systém (strana 4 zápisnice), pričom sa mylne domnieval, že územie Ukrajiny je až za oplotením. Uvedeným konaním sám žalobca pripustil, že videl hraničné znaky a pokračoval smerom za nich až k oploteniu, v dôsledku čoho neoprávnene prekročil štátnu hranicu. Taktiež pripustil, že v čase o 14.19 hod. sa opätovne vrátil k hraničným znakom, čím opäť neoprávnene prekročil štátnu hranicu, pričom uvedené aj odôvodnil tým, že si chcel ešte urobiť pár záberov kamerou. Z uvedeného je zrejmé evidentné porušenie predpisov o prekročení štátnej hranice a aj úmysel žalobcu prekročiť štátnu hranicu mimo oficiálnych hraničných priechodov. Na uvedenom nič nemení ani mylná domnienka žalobcu, ktorý si myslel že územie Ukrajiny je až za oplotením, nakoľko akým spôsobom sú vyznačené a vymedzené štátne hranice je vymedzené v horeuvedenom zákone č. 298/1999 Z. z., pričom v slovenskom právnom poriadku platí právna zásada „Neznalosť zákona neospravedlňuje“ (latinsky Ignorantia iuris non excusat), podľa ktorej sa nikto nemôže zbaviť zodpovednosti za porušenie právnych predpisov tvrdením, že ich nepoznal. Pokiaľ ide o rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktoré potvrdil aj žalovaný o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. a) zákona pobyte cudzincov, správny súd zdôrazňuje, že v prípade ak žalobca neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, správny orgán prvého stupňa obligatórne vyhostí (teda musí tak urobiť) štátneho príslušníka tretej krajiny. Uvedené neoprávnené prekročenie štátnej hranice mimo hraničného priechodu predstavuje porušenie povinnosti žalobcu objektívneho charakteru, bez ohľadu na jeho zavinenie. Z uvedeného dôvodu správny súd má za to, že žalobca rozhodol o vyhostení žalobcu vecne správne a v súlade s citovanými ustanoveniami zákona. 61. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd námietky žalobcu, že správne orgány nezohľadnili pri skutku možnosť omylu v teréne, okolnosti označenia hranice, mieru zavinenia ani správanie žalobcu po incidente nevyhodnotil za právne relevantné a dôvodné v tom smere, aby boli spôsobilé vyvolať nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. 62. Žalobca taktiež v správnej žalobe vzniesol aj námietku nesprávneho právneho posúdenia veci ustanovenia § 81 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ktorú však bližšie nešpecifikoval a ostala len vo všeobecnej rovine, preto s odkazom na odôvodnenie správneho súdu v bode č. 60 rozsudku, taktiež aj túto všeobecnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko mal za to, že žalovaný a správny orgán prvého stupňa správne právne posúdili právnu otázku administratívneho vyhostenia žalobcu v zmysle ustanovenia § 81 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. 63. Vo vzťahu k zásadnej námietke žalobcu, týkajúca sa absencie tlmočníka, na ktorú nadväzuje námietka nezákonnosti jednotlivých právnych úkonov žalobcu v rámci správneho konania správny súd konštatuje v zhode s žalovaným, že základným predpokladom pre uplatnenie práva na tlmočníka vyplývajúceho z článku 47 ods. 4 Ústavy SR je vyhlásenie žalobcu, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2. Ako vyplýva z administratívneho spisu predloženého žalovaným, žalobca bol v rámci Upovedomenia o začatí konania o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny zo dňa 11.11.2025 poučený o práve na tlmočníka podľa článku 47 ods. 4 Ústavy SR , pričom vyhlásil, že uvedenému poučeniu v plnej miere porozumel a tlmočníka si nežiada, nakoľko rozumie slovenskému jazyku slovom aj písmom, následne toto poučenie aj vlastnoručne podpísal. Taktiež v rámci úkonu predvedenia žalobcu dňa 11.11.2025 (úradný záznam o predvedení cudzinca a poučenie osoby) bol žalobca osobitne poučený okrem iného o tom, že ak neovláda jazyk, v ktorom je vedené konanie, má právo na tlmočníka a prekladateľa, pričom toto poučenie mu bolo predložené ako v slovenskom, tak aj v ukrajinskom jazyku a žalobca vyhlásil, že poučeniu porozumel, jeden výtlačok si prevzal a potvrdenie o poučení osobne podpísal. Zároveň je v úradnom zázname o vykonaní prehliadky cudzinca z toho istého dňa uvedené, že žalobca tlmočníka nežiadal. Napokon v zápisnici o vyjadrení žalobcu ako účastníka konania zo dňa 11.11.2025 bol žalobca opätovne poučený podľa článku 47 ods. 4 Ústavy SR, vyhlásil, že poučeniu v plnej miere porozumel, tlmočníka si nežiada, nakoľko rozumie slovenskému jazyku slovom a písmom. Zároveň na otázku či žalobca rozumie slovenskému jazyku, žalobca odpovedal, že áno, v plnej miere rozumie slovenskému jazyku a nežiada si na tlmočenie tlmočníka. Žalobca zápisnicu (vrátane poučenia) osobne podpísal, pričom okrem iného vyhlásil, že počas výpovede nebol na neho zo strany policajtov kladený žiadny fyzický alebo psychický nátlak, vypovedal dobrovoľne, pričom s obsahom zápisnice súhlasí a jej zmenu ani doplnenie nežiada.
64. Počas celého priebehu správneho konania pred správnym orgánom prvého stupňa, teda žalobca bol náležite poučený okrem iného o jeho práve na tlmočníka podľa článku 47 ods. 4 Ústavy SR, uvedené poučenia osobne podpísal a opakovane písomne vyhlásil, že nežiada o tlmočníka, nakoľko rozumie slovenskému jazyku slovom a písmom. Navyše v prípade úkonu predvedenia cudzinca a poučenia jeho osoby dňa 11.11.2025 žalobcovi bolo poučenie predložené aj v jazyku krajiny jeho pôvodu, teda v ukrajinskom jazyku a žalobca si toto poučenie aj osobne prevzal. Zo zápisnice o vyjadrení žalobcu napokon vyplýva nie len to, že položeným otázkam rozumel, ale aj to, že na položené otázky dokázal kvalifikovane odpovedať v slovenskom jazyku. 65. V prípade, ak by skutočne žalobca slovenskému jazyku, v ktorom bolo vedené konanie, nerozumel, tak ako to neskôr v odvolaní a správnej žalobe tvrdil, logickým krokom pri právnych úkonoch – výsluchoch a poučeniach by bolo, ak by predložené poučenia alebo zápisnicu o jeho vyjadrení nepodpísal (odmietol podpísať), ktorú skutočnosť by správny orgán musel vyznačiť, prípadne by vo svojom jazyku krajinu pôvodu, prípadne v inom jazyku, ktorý žalobca ovláda, by na listine – poučení o jeho procesných právach alebo na zápisnici výslovne uviedol, že nerozumie jazyku, v ktorom je vedené konanie, ktoré vyhlásenie by bez ďalšieho bolo považované za vyhlásenie v zmysle článku 47 ods. 4 Ústavy SR, avšak žiadne z uvedeného žalobca neurobil, všetky poučenia a zápisnicu vlastnoručne podpísal, pričom v nich výslovne vyhlásil, že rozumie slovenskému jazyku slovom a písmom. 66. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/26/2011 zo dňa 21.06.2011, v ktorom okrem iného konštatoval: „...povinnosť správneho orgánu viesť konanie v jazyku ktorému účastník konania rozumie, vzniká vtedy, ak správny orgán zistí, že účastník konania neovláda jazyk (slovenský jazyk) v ktorom sa konanie vedie. Pokiaľ teda účastník konania komunikoval v správnom konaní v slovenskom jazyku, o čom svedčí obsah zápisnice o vyjadrení žalobcu, z ktorej vyplýva, že žalobca ako účastník konania vyhlásil, že poučeniu v plnej miere porozumel, slovenský jazyk ovláda rečou aj písmom a nežiada pribrať do konania tlmočníka, a túto zápisnicu podpísal, správny orgán nepochybil, keď do konania tlmočníka nepribral.“ 67. Žalobca následne až v rámci odvolania, po prevzatí jeho zastúpenia právnym zástupcom, po prvýkrát vzniesol námietku, že neovláda slovenský jazyk a z toho dôvodu zápisnica o vyjadrení účastníka, ktorá je podkladom pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je podľa jeho názoru z toho titulu nezákonným právnym úkonom, nakoľko boli porušené jeho práva podľa článku 42 Ústavy SR. Uvedená námietka bola následne aj obsahom správnej žaloby žalobcu. Do tohto momentu nebol v žiadnej písomnosti, v žiadnej listine zachytené jeho vyhlásenie, ktorým by požiadal o tlmočníka, resp. jeho vyhlásenie, že nerozumie slovenskému jazyku, teda jazyku v ktorom je vedené správne konanie. 68. V rámci posúdenia jednotlivých listín nachádzajúcich sa v administratívnom, ako aj súdnom spise a taktiež v ich súhrnne napokon dospel správny súd, pokiaľ ide o námietku nezákonnosti vykonaného správneho konania a jednotlivých podkladov z dôvodu porušenia práva žalobcu podľa článku 42 Ústavy SR, k záveru, že uvedená námietka žalobcu nie je dôvodná, nakoľko žalobca opakovane písomne vyhlásil, že ako štátny príslušník Ukrajiny rozumie slovenskému jazyku, v ktorom bolo vedené správne konanie, slovom a písmom a z tohto titulu nežiada o tlmočníka, pričom tieto písomné vyhlásenia osobne podpísal, a túto skutočnosť v priebehu správneho konania až do vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ani nenamietal. Žalobca v priebehu celého správneho konania pred správnym orgánom prvého stupňa komunikoval v slovenskom jazyku, opakovane bol poučený o svojom práve na tlmočníka, opakovane tlmočníka nežiadal a svoje vyhlásenie osobne podpísal, čo nie je vo veci sporné. Taktiež je potrebné konštatovať, že o práve na tlmočníka bol poučený dokonca aj vo svojom ukrajinskom jazyku, keďže prvé poučenie mu v tomto smere bolo doručené ako v slovenskom, tak aj v ukrajinskom jazyku. Preto v zhode so žalovaným správny súd považoval toto jeho zmenené stanovisko za účelovú obranu. 69. Správny súd v tejto súvislosti zvýrazňuje, že predovšetkým zo zápisnice o vyjadrení žalobcu ako účastníka konania je evidentné, že žalobca porozumel špecifickým individuálnym otázkam v slovenskom jazyku pri jeho vypočutí a na tieto prinášal špecifické odpovede v slovenskom jazyku, ktoré sa týkali samotného žalobcu. Napr. žalobca na otázku čo robí v krajine pôvodu, kde bol zamestnaný odpovedá, že je vloger na stránke Youtube, že má živnosť vedenú v Portugalsku, alebo na otázku či vie z akého dôvodu bol obmedzený na osobnej slobode policajnou hliadkou odpovedá, že áno, z dôvodu neoprávneného prekročenia vonkajšej hranice z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny a späť. Ale aj ďalšie odpovede žalobcu nasvedčujú tomu, že žalobca chápal význam otázok pokladaných v slovenskom
jazyku a na tieto odpovedal bez prítomnosti tlmočníka (ktorého nežiadal) v slovenskom jazyku. V uvedenom sa správny súd stotožňuje s tvrdením žalovaného, že zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania je zrejmé, že žalobca reagoval na otázky vecne, súvisle, logicky, zrozumiteľne a bez prejavov neporozumenia, čo objektívne nasvedčuje tomu, že obsahu konania porozumel. 70. Pokiaľ ide o námietku „šablónovitosti” alebo totožnej výpovede ďalších dvoch osôb, ktoré neoprávnene prekročili vonkajšie hranice spolu so žalobcom, správny súd si za týmto účelom nechal pripojiť na nahliadnutie aj spis tunajšieho súdu sp. zn. 12Saz/1/2026 ďalej len („druhé konanie“), aby porovnal v administratívnom spise zápisnice o vyjadrení jednotlivých žalobcov. Spis tretieho účastníka, tretie cudzieho občana, ktorý spolu so žalobcom neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu nebolo možné zabezpečiť, vzhľadom na tú skutočnosť, že spis vo veci pôvodne vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 20Saz/1/2026 bol uznesením zo dňa 02.02.2026 postúpený na miestne a vecne príslušný Správny súd v Bratislave. V prvom rade správny súd poukazuje na to, že uvedená námietka je vyslovene všeobecného charakteru, bez bližšej špecifikácie a nie je podporená žiadnym iným dôkazom, ktorý by potvrdzoval tvrdenia žalobcu. Správny súd preveril aj obsahovú totožnosť zápisnice o vyjadrení žalobcu v tu preskúmavanej veci a vo veci vedenej pod sp. zn. 12Saz/1/2026. Po preskúmavaní zápisníc možno konštatovať, že ten istý poverený zamestnanec správneho orgánu prvého stupňa, ktorý vykonal výsluch pokladal obom osobám rovnaké, teda totožné otázky. Uvedené nepredstavuje žiadnu procesnú vadu, nakoľko uvedené osoby boli predvedené spoločne kvôli spáchaniu toho istého priestupku - neoprávneného prekročenia vonkajších hraníc, za spáchanie ktorého im bolo uložené administratívne vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Čo je však dôležité, na položené otázky odpovedali tieto osoby v prevažnej miere individualizovane, zohľadňujúc individuálne informácie o tej ktorej osobe, napr. v tu preskúmavanej veci žalobca na otázku odkiaľ cestuje a za akým účelom uviedol, že „cestujem z Portugalska a chcem spraviť nejaké travel blogy na Slovensku“, kým žalobca v druhom konaní uviedol že „cestujem zo Slovenskej republiky, nakoľko som dnes vstúpil legálne z Ukrajiny cez HP Veľké Slemence na územie Slovenskej republiky, aby som sa stretol so známymi. Chcel som poskytnúť rozhovor na účely videa o Ukrajine a urobiť zábery pri hraničných znakoch“. Na otázku, či má žalobca príbuzných v krajine, v ktorej žije odpovedal žalobcu v tu preskúmavanom konaní, že „áno, v Portugalsku mám dcéru a manželku“, kým žalobca v druhom konaní uviedol že „áno, na Ukrajine mám rodinu a plánujem sa tam najbližší deň vrátiť“. V zápisniciach je evidentný rozdiel v osobných a rodinných pomeroch žalobcov, keď žalobca v tu preskúmavanej veci vypovedal, že má 2 deti, je vloger na stránke Youtube, má živnosť v Portugalsku a žalobca v druhom konaní vypovedal, že má 3 deti a je advokát v krajine pôvodu. Taktiež je evidentný rozdiel v odpovedi na otázku, aby popísali cestu, odkiaľ a akým spôsobom pricestovali na územie Slovenskej republiky a aby uviedli cieľ svojej cesty, kým žalobca v tu preskúmavanej veci uviedol, že z Portugalska letel do Paríža, odtiaľ letel do Londýna, odtiaľ letel do Košíc a z Košíc došiel až na miesto autom, žalobca v druhom konaní uviedol, že z Ukrajiny pricestoval na Slovensko, aby sa stretol so známymi, chcel poskytnúť rozhovor pre účely videa o Ukrajine a urobiť zábery pri hraničných znakoch. Z uvedeného vyplývajú rozdiely vo výpovediach jednotlivých osôb a vylučujú totožnosť výpovedí ďalších dvoch osôb, ktoré neoprávnene prekročili vonkajšie hranice spolu so žalobcom. To, že na niektoré položené otázky vypovedali ďalšie tieto osoby zhodne, samo o sebe nemôže bez ďalších relevantných dôkazov „diskvalifikovať“ takýto právny úkon, ktorý vykonal správny orgán prvého stupňa ako nezákonný. Z tohto dôvodu správny súd vyhodnotil námietku ako nedôvodnú a úkon - výsluch žalobcu zachytený v rámci zápisnici o vyjadrení žalobca za platný a zákonný, pričom nezistil ani žalobcom namietané právo byť reálne vypočutý. 71. Žalobca zároveň namietal, že má deklarované bydlisko v Českej republike (Praha), avšak bol vyhostený do Portugalska, ktorá skutočnosť má význam pre proporcionalitu a dopad rozhodnutia na žalobcu. V tej súvislosti namietal porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života), ako aj smernice Rady 2003/109/ ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (ďalej len „smernica“). Správny súd uvádza, že v článku 12 smernice je vymedzená ochrana proti vyhosteniu osôb s dlhodobým pobytom, v tom zmysle, že takéto osoby môžu byť vyhostené len ak predstavujú skutočnú a dostatočne vážnu hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť štátu, nejde o ekonomické dôvody, pred prijatím rozhodnutia musí byť zohľadnená dĺžka pobytu takejto osoby na území Slovenskej republiky, vek príslušnej osoby, dôsledky pre príslušnú osobu a členov rodiny, spojenie s krajinou pôvodu alebo stratu spojenia s krajinou pôvodu, pričom takýmto osobám musia byť poskytnuté účinné opravné prostriedky. Inými slovami, článok 12 smernice upravuje akési obmedzenia
(limity) vyhostiteľnosti cudzích štátnych príslušníkov, ktorým bol udelený dlhodobý pobyt v niektorom z členských štátov Európskej únie. Takouto osobou je aj žalobca. 72. Správny súd má v tejto súvislosti za to, že všetkými týmito limitmi vyhostiteľnosti sa žalovaný, ako aj správny orgán prvého stupňa vo svojich rozhodnutiach aj zaoberali a tieto aj správne vyhodnotili a právne posúdili. Predovšetkým pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 8 Dohovoru - porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, žalobca sám pri svojom vyjadrení zachytenom v zápisnici o výsluchu konštatoval, že má manželku a dcéru v Portugalsku, taktiež uviedol, že na Slovensko pricestoval pôvodne z Portugalska, preto správny orgán prvého stupňa rozhodol o jeho vyhostení v zmysle ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov práve do Portugalska, a to aj vzhľadom na udelené platné povolenie k pobytu u žalobcu v tejto krajine. Správny súd má tiež za to, že správny orgán prvého stupňa správne posúdil aj závažnosť konania žalobcu a mieru zavinenia a následky jeho protiprávneho konania a rozhodol sa žalobcu vyhostiť avšak bez uloženia zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov Európskej únie. Žalobca opakovane nesprávne uvádza údaj, že žalobca bol vyhostený z územia Slovenskej republiky a z územia členských štátov na územie Ukrajiny, a taktiež že správny orgán primeranosť uloženého zákazu vstupu nevysvetlil. Žalobca bol v preskúmavanej veci administratívne vyhostený do Portugalska, pričom správny súd opakovane zvýrazňuje, že zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov Európskej únie uložený žalobcovi nebol. 73. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré uviedol žalobca v rámci správneho konania o jeho administratívnom vyhostení, ako aj všetkými odvolacími námietkami. Žalobné dôvody, ktorými žalobca spochybňoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správny súd nepovažuje za dôvodné. Správny súd má za to, že žalovaný rozhodol na základe náležite zisteného skutkového stavu. 74. Preto správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného, v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, dospel k záveru, že príslušný správny orgán postupoval v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu zákonným spôsobom, skutočný stav bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní aplikoval ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Správne orgány pri odôvodňovaní svojich správnych úvah nevybočili z medzí a hľadísk zákona. Preto správny súd správnu žalobu zo dňa 24.01.2026 podľa § 240 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná. 75. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu žalobcovi, keďže tento nebol v konaní úspešný, pričom nevzhliadol ani výnimočné dôvody na vynaložené trovy konania v zmysle § 168 SSP na strane žalovaného, a preto rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 1 mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.