{"guid": "5f4dba10-1542-409c-b6dd-e9692f490af1:7b29dd45-be92-46c3-945f-7c4802b4daca", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:7026200027.3", "spisova_znacka": "6Saz/1/2026", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 6Saz/1/2026 z 12. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Košiciach z 12. mája 2026, sp. zn. 6Saz/1/2026, ECLI:SK:SpSKE:2026:7026200027.3", "identifikacne_cislo": "7026200027", "sud": {"guid": "sud_178", "nazov": "Správny súd v Košiciach", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-kosiciach"}, "sudca": "Mgr. Slavomír Podhorský", "sudca_id": 1000, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-slavomir-podhorsky-1000", "datum_vydania": "2026-05-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-2.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-2.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-77.odsek-1", "nazov": "§ 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-77.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-1.pismeno-a)", "nazov": "§ 82 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-1.pismeno-a)", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-82"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-4", "nazov": "§ 206 ods. 4 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-206"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-2", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-77", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-82", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-206", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7b29dd45-be92-46c3-945f-7c4802b4daca", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:7026200027.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSKE:2026:7026200027.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSKE:2026:7026200027.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Košiciach\n6Saz/1/2026\n7026200027\n12. 05. 2026\nMgr. Slavomír Podhorský\nECLI:SK:SpSKE:2026:7026200027.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Slavomírom Podhorským, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom C. D. E. F. XXX C. G., E. XXXX-XXX, H., štátna príslušnosť: Ukrajina, právne\nzastúpený: Advokátska kancelária Novus s.r.o., so sídlom Magnezitárska 2B, 040 01 Košice, IČO:\n56 620 683, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, so sídlom\nŠtefánikova 10, 073 01 Sobrance, o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia zo dňa\n24.01.2026, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO3-2026/011188-002 zo\ndňa 07.01.2026, takto\nrozhodol:\nI. Správnu žalobu z a m i e t a .\nII. Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nAdministratívne konanie\n1. Ako vyplýva z administratívneho spisu predloženého žalovaným, žalobca mal dňa 11.11.2025 v čase\no 14:11 hod. nedovolene prekročiť vonkajšiu hranicu z územia Slovenskej republiky na Ukrajinu a späť\npri hraničnom znaku 338 a v čase o 14:19 hod. znova neoprávnene prekročiť vonkajšiu hranicu mimo\nhraničný priechod pri hraničnom znaku 338, a to tak, že z územia Slovenskej republiky vstúpil na územie\nUkrajiny a následne z územia Ukrajiny vstúpil späť na územie Slovenskej republiky spolu s ďalšími\ndvoma osobami, v katastri I. C., I.. D.. Konanie žalobcu bolo zaznamenané monitorovacím zariadením\nMS EBAS (kamera č. BOCCH0907CAM) operačným strediskom Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej\npolície Sobrance (ďalej len „žalovaný“).\n2. Žalobca bol dňa 11.11.2025 v čase o 14:25 hod. kontrolovaný hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly\nPolicajného zboru Veľké Slemence (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) v obci Ruská, poloha GPS\nsúradnice (N 48°31' 38.11\", E 22°09'27.10“) v katastri obce C., I. D.. Následne bol v zmysle § 79 ods. 1\nzákona o pobyte cudzincov predvedený na správny orgán prvého stupňa.\n3. Vzhľadom k tomu, že žalobca prekročil vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky s Ukrajinou\nneoprávnene, správny orgán prvého stupňa začal správne konanie vo veci neoprávneného prekročenia\nvonkajšej hranice z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny a späť.\n4. So žalobcom bola spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č.\n7l/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny\nporiadok“) pod č.: PPZ-HCP-SO16-27-008/2025-ZAV. Z uvedeného vyjadrenia vyplýva, že žalobca\n\nprekročil vonkajšiu hranicu za účelom natočenia travel blogu (otázka - odpoveď č. 4), pričom si\nneuvedomoval, že počas toho prekročil vonkajšiu hranicu (otázka - odpoveď č. 23). Zároveň z vyjadrenia\nžalobcu do zápisnice vyplýva, že si plne uvedomoval príčinu svojho predvedenia na správny orgán\nprvého stupňa (otázka - odpoveď č. 21), a taktiež aj následok svojho konania (otázka - odpoveď č. 33,\nč. 35).\n5. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. PPZ-HCP-SOl6-27-010/2025-ZAV zo dňa 11.11.2025\n(ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa) rozhodol podľa § 77 ods. 1 a podľa § 82 ods.\n1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) o administratívnom vyhostení žalobcu\nz územia Slovenskej republiky na územie Portugalska (bez uloženia zákazu vstupu), pričom podľa §\n83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov bola žalobcovi zároveň určená povinnosť vycestovať z územia\nSlovenskej republiky v lehote do 7 dní od nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom\nvyhostení.\n6. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom\njeho právneho zástupcu. Právne argumenty, ktorými odôvodnil podané odvolanie zodpovedajú právnym\nargumentom, ktoré sú obsiahnuté v správnej žalobe žalobcu vo veci administratívneho vyhostenia\n(článok II. odôvodnenia tohto rozsudku).\n7. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO3-2026/011188-002 zo dňa 07.01.2026 (ďalej len\n„preskúmavané rozhodnutie žalovaného“) rozhodol, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa\npotvrdzuje a odvolanie žalobcu zamieta.\n8. Žalovaný vo vzťahu k námietke, že žalobca neovláda slovenský jazyk, napriek tomu bola zápisnica\nvyhotovená v slovenskom jazyku a bez prítomnosti tlmočníka poukázal na Poučenie osoby pri použití\noprávnenia predviesť cudzinca podľa § 79 zákona o pobyte cudzincov (ďalej len „Poučenie“). V\nuvedenom bol poučený okrem iného o tom, že ak neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na\ntlmočníka a prekladateľa. Uvedené Poučenie bolo žalobcovi predložené ešte pred samotným vyjadrením\nžalobcu do zápisnice a toto bolo predložené aj v ukrajinskom jazyku, čo žalobca potvrdil na obidvoch\njazykových verziách tohto poučenia svojím podpisom, a zároveň pri tomto úkone nevzniesol požiadavku\ntlmočenia v konaní.\n9. Žalobca mal ďalšiu (v poradí už druhú) možnosť urobiť vyhlásenie, že neovláda slovenský jazyk,\npočas úkonu „Upovedomenie o začatí konania o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej\nkrajiny č. PPZHCP-SO16-27-003/2025-ZAV“, kde bol poučený podľa čl. 47 ods. 4 zákona č. 460/1992\nZb. Ústavy Slovenskej republiky, kde vyhlásil, že bol poučený o práve na tlmočníka, ktorému v plnej\nmiere porozumel, tlmočníka si nežiada nakoľko rozumie slovenskému jazyku slovom a písmom a na\nznak súhlasu obsah upovedomenia dobrovoľne potvrdil vlastnoručným podpisom.\n10. Napokon poukázal na poučenie žalobcu na strane č. 2 zápisnice o vyjadrení účastníka konania\npodľa ktorého „Účastník konania bol(a) poučený(á) podľa uvedeného poučenia, ktorému v plnej miere\nporozumel(a), tlmočníka si nežiada, nakoľko rozumie slovenskému jazyku slovom a písmom“, ktoré\nžalobca na znak súhlasu s jeho obsahom dobrovoľne potvrdil vlastnoručným podpisom.\n11. Žalobca podľa názoru žalovaného mal možnosť v konaní o administratívnom vyhostení minimálne\ntrikrát urobiť vyhlásenie, že neovláda slovenský jazyk (z toho minimálne raz mu táto informácia bola\nsprostredkovaná aj v ukrajinskom jazyku), čo žalobca ani raz (pred podaním odvolania) neurobil, naopak\nzo zápisnice o vyjadrení účastníka konania vyplýva, že slovenskému jazyku v plnej miere rozumie a\nnežiada si tlmočenie tlmočníkom. Mal za to, že pre uplatnenie práva na tlmočníka v zmysle čl. 47 ods. 4\nÚstavy sa vyžaduje jasný prejav vôle účastníka konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie\n(v tej súvislosti poukázal na uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 157Í201l, III. ÚS 573/2012,\nIII. ÚS 6/2014).\n12. Vo vzťahu k odvolacej námietke totožnej výpovede žalobcu a ďalších dvoch osôb, ktoré mali\nneoprávnene prekročiť štátnu hranicu spolu so žalobcom a ktoré boli taktiež predvedené a následne\nbolo rozhodnuté o ich vyhostení uvádza, že skutočnosť uvedená v tejto námietke, neznamená, že je\nvýpoveď žalobcu nepravdivá, resp., že bola koordinovaná. Správny orgán prvého stupňa nemôže podľa\n\nžalovaného meniť ani uvádzať v zápisnici o vyjadrení účastníka konania odpovede len preto a takou\nformou, aby neboli u všetkých účastníkov konania rovnaké. Uvedené by bolo porušením zásady legality,\nnestrannosti a objektivity konania. Rovnaké odpovede však bez ďalšieho neznamenajú automaticky\nnezákonnosť konania.\n13. Žalovaný zároveň konštatoval, že ustanovenia čl. 12 ods. 3b Smernice č. 2003/109/ES boli dodržané,\nnakoľko žalobca bol podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený\nz územia Slovenskej republiky na územie Portugalska podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov,\na to s ohľadom na bezpečnostnú situáciu v Portugalsku a vzhľadom na udelené platné povolenie k\npobytu u žalobcu v tejto krajine. Zároveň bol toho názoru, že správny orgán prvého stupňa náležite\nposúdil závažnosť konania žalobcu a v medziach zákona o pobyte cudzincov správne posúdil mieru\nzavinenia a následky protiprávneho konania účastníka konania a rozhodol sa mu vydať rozhodnutie o\nadministratívnom vyhostení bez uloženia zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie\nvšetkých členských štátov.\n14. Mal za to, že dokazovaním bolo spoľahlivo zistené, že žalobca svojím konaním naplnil dôvod na\nadministratívne vyhostenie z územia Slovenskej republiky podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte\ncudzincov, pričom zvýraznil, že zo zápisnice o vyjadrení vyplýva, že samotný žalobca si plne uvedomoval\nskutočnosť, že neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu.\n15. Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa považoval za vecne správne a náležite odôvodnené,\npričom správny orgán nezistil ani prekážky administratívneho vyhostenia uvedené v ustanovení § 81\nods. 1, 2, 4 zákona o pobyte cudzincov a zohľadnil závažnosť porušenia uvedených predpisov, mieru\nzavinenia žalobcu, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy,\nktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia.\nII.\nSprávna žaloba\n16. Správnou žalobou zo dňa 24.01.2026, doručenou pôvodne Krajskému súdu v Košiciach dňa\n27.01.2026, ktorá bola postúpená Správnemu súdu v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“) dňa\n02.02.2026, v znení jej opravy a doplnenia doručenej súdu dňa 26.02.2026, sa žalobca domáhal zrušenia\npreskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj zrušenia rozhodnutia správneho orgánu prvého\nstupňa a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, a to pre ich nezákonnosť, nepreskúmateľnosť a\nprocesné vady.\n17. Žalobca namietal, že skutok (ktorý mu je kladený za vinu), v spojitosti s ktorým správny organ\nrozhodol o jeho vyhostení, nebol preukázaný bez pochybností v rovine zavinenia a okolností, že\nprocesné úkony boli vykonané spôsobom, ktorý žalobcovi neumožnil efektívnu obranu, že absentovali\nzákladné procesné garancie (najmä tlmočenie), a že rozhodnutie bolo vydané formalisticky a bez\nriadneho vyhodnotenia individuálnych okolností.\n18. Za zásadnú procesnú vadu žalobca označil nezabezpečenie tlmočníka žalobcovi, porozumenie\nkonaniu a účinná obrana (§ 182 SSP + princíp spravodlivého procesu), čím malo dôjsť k porušeniu práva\nbyť reálne vypočutý - zásady audi alteram partem. V tej súvislosti namietal, že správny orgán vykonal\nrozhodujúce procesné úkony (výsluch/vyjadrenie, poučenia) bez toho, aby bolo preukázané, že žalobca\nreálne rozumie slovenskému jazyku, rozumie poučeniam a následkom vyhostenia a je schopný účinne\nsa brániť. Žalobca podľa vlastných slov opakovane uvádzal, že ovláda najmä ukrajinský a anglický jazyk,\npričom mal za to, že z odvolania vyplýva, že jazyková bariéra bola v konaní rozhodujúca.\n19. Pripustil, že do zápisníc a rozhodnutí bolo prevzaté tvrdenie, že žalobca slovenský jazyk „ovláda“\na tlmočníka nepožadoval, ktorú skutočnosť však zásadne spochybňuje. Takto získané vyjadrenia podľa\nžalobcu nemôžu byť spoľahlivým podkladom rozhodnutia, nakoľko ide o procesnú vadu, ktorá mala\npriamy vplyv na zákonnosť rozhodnutia (t. j. nezákonnosť v zmysle správneho súdnictva).\n20. Považoval rozhodujúci dôkaz, z ktorého správny orgán vychádzal (tzv. vyjadrenie žalobcu ako\núčastníka), za nezákonný, pretože žalobca neovláda slovenský jazyk, napriek tomu bola zápisnica\n\nvyhotovená v slovenskom jazyku a bolo do nej uvedené, že žalobca slovenský jazyk ovláda a tlmočníka\nnežiadal. V tej súvislosti poukázal na obsah odvolania, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že žalobca\novláda len anglický a ukrajinský jazyk, a bez tlmočníka nebol schopný posúdiť obsah úkonu ani následky\npodpisu. Mal za to, že takýto postup porušuje čl. 47 ods. 2 (správne má byť uvedený ods. 4 - pozn.\nsprávneho súdu) Ústavy SR.\n21. Namietal, že správny orgán síce formálne vykonal úkon „vyjadrenia“, avšak tento úkon nemal\ncharakter reálneho vypočutia, pretože žalobca nemal zabezpečené porozumenie konaniu, nemohol\nkvalifikovane uplatniť námietky k skutku a k dôkazom a nemohol efektívne uplatniť návrhy na\ndokazovanie, čím správny orgán podľa žalobcu porušil základnú zásadu spravodlivého konania rozhodovať až po tom, čo bola strane daná reálna možnosť sa vyjadriť.\n22. Podľa žalobcu správny orgán sa nemôže „formálne uspokojiť“ s tým, že účastník podpísal zápisnicu,\nak je zrejmé, že neboli splnené zákonné podmienky pre jej zákonné spísanie a naplnenie zákonného\nadministratívneho úkonu.\n23. Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa.\nPoukázal na tú skutočnosť, že správny orgán dospel k záveru o porušení povinnosti spôsobom, ktorý\nnezohľadnil možnosť omylu v teréne, okolnosti označenia hranice, mieru zavinenia a ani správanie\nžalobcu po incidente (spolupráca). Žalobca tvrdil, že uvádzal okolnosti svedčiace o tom, že si myslel, že\nhranica je až „za plotom“ a územie Ukrajiny začína až za oplotením, pričom pri existencii relevantných\npochybností o tom, či žalobca konal úmyselne alebo z omylu, nebolo možné podľa jeho názoru pristúpiť\nk najprísnejšiemu zásahu - administratívnemu vyhosteniu - bez osobitného odôvodnenia.\n24. Žalobca vidí nepreskúmateľnosť aj v tom, že sa správne orgány nevysporiadali s podstatnými\nnámietkami uplatnenými v odvolaní, a to najmä s námietkou nezákonnosti úkonov pre absenciu\ntlmočníka, s námietkou šablónovitosti a pochybností o spontánnosti vyjadrení, so skutočnosťou, že\nžalobca má deklarované bydlisko v Českej republike (Praha), ktorá má význam pre proporcionalitu a\ndopad rozhodnutia.\n25. Žalobca ďalej namietal aj to, že správny orgán uložil opatrenie administratívneho vyhostenia\nžalobcovi automaticky a formalisticky, bez toho aby vykonal individuálne posúdenie pomerov žalobcu,\nhodnotil mieru zavinenia, vyhodnotil alternatívy a odôvodnil, prečo je vyhostenie nevyhnutné. Uvedené\nvyhodnotil ako porušenie princípu proporcionality v rozpore s článkom 8 Dohovoru.\n26. Napokon žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci ustanovenia § 81 ods. 1 písm. a)\nzákona o pobyte cudzincov.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného\n27. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe poukázal na to, že s dôvodmi žaloby nesúhlasí a má za to,\nže správna žaloba nie je dôvodná a rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu bolo vydané v\nsúlade so zákonom, na základe riadne zisteného skutkového stavu a pri plnom rešpektovaní procesných\npráv žalobcu.\n28. Poukázal tiež na to, že správny súd je v zmysle § 182 Správneho súdneho poriadku viazaný\nrozsahom a dôvodmi žaloby. Žalobné body musia byť konkrétne a individualizované. V predmetnej\nveci žalobca však v podstatnej časti uvádza všeobecné tvrdenia o porušení procesných práv\na proporcionality bez konkretizácie, akým konkrétnym postupom správneho orgánu malo dôjsť k\nnezákonnosti rozhodnutia nad rámec toho, čo vyplýva zo správneho spisu.\n29. Konštatoval, že žalobca skutok v konaní nepoprel, iba uvádzal, že si údajne nebol vedomý, že\nprekročil štátnu hranicu. Takéto tvrdenie však podľa žalovaného nezbavuje zodpovednosti za porušenie\nprávnych predpisov, keďže každý je povinný dodržiavať právne predpisy bez ohľadu na subjektívnu\nnevedomosť.\n\n30. K žalobnej námietke týkajúcej sa práva na tlmočníka žalovaný uviedol, že žalobca bol riadne a\nopakovane poučený o svojich právach, vrátane práva na tlmočníka. Poučenie mu bolo poskytnuté\naj v jazyku, ktorému rozumie (Poučenie osoby pri použití oprávnenia cudzinca podľa § 79 zákona\no pobyte cudzincov k č. p.: PPZ-HCP-SO16-27/2025-ZAV). Žalobca svojím podpisom potvrdil. že\npoučeniu porozumel a že slovenskému jazyku rozumie. Taktiež počas celého konania výslovne\nnevyhlásil, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, ani nepožiadal o ustanovenie tlmočníka.\nPrávo na poskytnutie tlmočníka je však podľa žalovaného podmienené vyhlásením účastníka konania,\nže neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Keďže žalobca takéto vyhlásenie neurobil, správny\norgán nemal zákonnú povinnosť zabezpečiť tlmočníka z úradnej povinnosti. Mal za to, že neexistuje\npreto príčinná súvislosť medzi namietanou procesnou vadou a zákonnosťou napadnutého rozhodnutia.\nŽalovaný teda nebol povinný do konania pribrať tlmočníka, nakoľko túto okolnosť žalobca nenamietal\nv celom správnom konaní. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania je podľa žalovaného zrejmé,\nže žalobca reagoval na otázky vecne, súvisle, logicky, zrozumiteľne a bez prejavov neporozumenia,\nčo objektívne nasvedčuje tomu, že obsahu konania porozumel. Namietané nedostatky uviedol až\ndodatočne v rámci opravného prostriedku, čo žalovaný považoval za účelové konanie. Odmietol tvrdenie\nžalobcu, že jeho výpoveď bola formalizovaná alebo že podpisoval dokumenty bez porozumenia ich\nobsahu.\n31. Vo vzťahu k námietke, že rozhodnutie správnych orgánov sú nepreskúmateľné, s námietkou\nšablónovitosti a pochybností o spontánnosti vyjadrení so skutočnosťou, a že žalobca má deklarované\nbydlisko v ČR (Praha) poukázal na to, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca\npricestoval z územia Portugalska za účelom vyhotovenia travel blogov, avšak v uvedenom spisovom\nmateriály absentuje akákoľvek zmienka o tom, že by mal deklarované bydlisko v Českej republike. Z\njeho výpovede naopak podľa žalovaného vyplýva, že má trvalý pobyt na území Portugalska a žije tam\nspoločne so svojou manželkou a dcérou. Taktiež absentuje akákoľvek zmienka o jeho plánovanom\nnávrate na územie Ukrajiny. Mal za to, že správne vychádzal z jemu dostupných informácií a tieto\nobjektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby žalobcu a posudzoval aj relevantnosť\ndôvodov na strane žalobcu v súvislosti s vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu.\nAdministratívne vyhostenie smerovalo na územie členského štátu, kde má žalobca trvalý pobyt, a\npreto podľa právneho názoru žalovaného nepredstavuje neprimeraný zásah do jeho súkromného ani\nrodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru.\n32. Vo vzťahu k námietke žalobcu o neprimeranosti rozhodnutia o vyhostení (v žalobe uvádza, že\ncestoval za známymi, disponoval dokladmi, mal finančné prostriedky a plánoval návrat na Ukrajinu),\nžalovaný opätovne poukázal na obsah zápisnice, že žalobca vycestoval z Portugalska, kde má udelený\nlegálny pobyt, zamestnanie a žije tam spoločne so svojou manželkou a dcérou, pričom z jeho vyjadrenia\nžalobcu nemožno vyvodiť existenciu úmyslu vrátiť sa na Ukrajinu, keďže takýto zámer nebol žalobcom\nvýslovne deklarovaný ani iným spôsobom preukázaný. Zdôraznil, že dôkazné bremeno vo vzťahu k\ntvrdeniam uvádzaným v konaní zaťažuje žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdí existenciu úmyslu návratu na\nUkrajinu, bol povinný túto skutočnosť hodnoverne preukázať. Vzhľadom na to, že tak neučinil a z\nvykonaného dokazovania takýto záver nevyplýva, žalovaný nemal dôvod jeho tvrdenia akceptovať. Za\ntýchto okolností sa žalovaný dôvodne domnieval, že žalobcovi v Portugalsku nehrozí nebezpečenstvo\nani iná závažná ujma. ktorá by odôvodňovala odlišné posúdenie jeho situácie, a preto rozhodol pre jeho\nadministratívne vyhostenie do Portugalska.\n33. Skutočnosť, že žalobca deklaruje bydlisko na území iného členského štátu Európskej únie konkrétne\nPortugalska, nemá vplyv na zákonnosť administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky,\nkeďže predmetom konania bolo neoprávnené prekročenie vonkajšej hranice Slovenskej republiky ako\nsúčasti schengenského priestoru. Konanie žalobcu bolo posudzované výlučne vo vzťahu k porušeniu\nprávnych predpisov Slovenskej republiky. Zdôraznil, že žalobcovi nebol uložený zákaz vstupu na územie\nSlovenskej republiky ani do členských štátov Európskej únie. Súčasne mu bola určená lehota na\nvycestovanie v trvaní siedmich dní.\n34. Mal za to, že ak žalobca pravdepodobne aj vycestoval do Portugalska v lehote určenej v rozhodnutí\npre jeho administratívne vyhostenie, nenastali žiadne prekážky, ktoré by bránili vycestovať alebo vykonať\ntranzit cez územie Slovenskej republiky a členských štátov Európskej únie, keďže žalobcovi nebol\nuložený zákaz vstupu.\n\n35. Z vyššie uvedených dôvodov žiadal žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú.\nIV.\nReplika žalobcu\n36. K vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe sa žalobca už ďalej nevyjadril.\nV.\nRelevantná právna úprava\n37. Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie členským\nštátom členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky, iný štát, ktorý je zmluvnou stranou\nDohody o Európskom hospodárskom priestore, a Švajčiarska konfederácia; na účely § 30 a § 51 až 57\nsa členským štátom rozumie len členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky.\n38. Podľa § 2 ods. 1 písm. j) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie h)\nneoprávneným prekročením vonkajšej hranice vstup alebo vycestovanie osoby cez vonkajšiu hranicu\nmimo hraničného priechodu, cez hraničný priechod mimo určených prevádzkových hodín alebo v čase\njeho uzatvorenia, ak tento vstup alebo vycestovanie cez vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná\nzmluva, tento zákon alebo osobitný predpis.\n39. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného\nútvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky\na je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie\ndo krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny\ndobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené\nprávo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení\nsa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a\nna územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží\nzákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí\no administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.\n40. Podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí\nštátneho príslušníka tretej krajiny, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, alebo sa úmyselne vyhne,\nalebo sa odmietne podrobiť hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice.\n41. Podľa článku 5 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/399 z 9. marca 2016,\nktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex\nschengenských hraníc“) vonkajšie hranice sa môžu prekračovať len na hraničných priechodoch a počas\nstanovených otváracích hodín. Na hraničných priechodoch, ktoré nie sú otvorené nepretržite 24 hodín\ndenne, sa jasne vyznačia otváracie hodiny.\n42. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť\nalebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.\n43. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom\nsi obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.\n44. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\n45. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré\nskutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil\n\nsprávnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s\nnávrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\n46. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) v správnom\nsúdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a\nprávnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.\n47. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase\nvydania jeho rozhodnutia.\n48. Podľa § 206 ods. 6 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej\nžalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej\nsprávnej žalobe.\n49. Podľa § 235 SSP správna žaloba musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia alebo\nopatrenia podľa § 231.\n50. Podľa § 240 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju\nzamietne.\nVI.\nKonanie pred správnym súdom\n51. Správny súd ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 1 a § 17 písm.\nb) SSP) na konanie o správnych žalobách vo veci administratívneho vyhostenia, preskúmal žalobou\nnapadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak\nobsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby\n(§ 182 ods. 1 písm. e) SSP s použitím § 206 ods. 6 SSP), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia\nrozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné\nvyhovieť, a preto je správnu žalobu potrebné zamietnuť pre jej nedôvodnosť s poukazom na ustanovenie\n§ 240 SSP.\n52. Správny súd v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 12.05.2026 s poukazom\nna ustanovenie § 107 ods. 1, 2 SSP, nakoľko žiaden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania\n(žalobca v správnej žalobe výslovne súhlasil s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania), zároveň\nnebolo potrebné vykonať dokazovanie, nevyžadoval to verejný záujem, nariadenie pojednávania nebolo\npotrebné na prejednanie veci, a taktiež nejde o prípad obligatórneho nariadenia pojednávania podľa\nustanovení SSP, pričom vzhľadom na neprítomnosť účastníkov konania, ako aj verejnosti, správny súd\nrozsudok vyhlásil vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej\ntabuli súdu po dobu 14 dní v zmysle § 137 ods. 3 veta druhá SSP toho istého dňa.\n53. Podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez\nnariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli\nsúdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením.\n54. Oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 30. apríla 2026.\nVII.\nPrávny názor správneho súdu\n55. Predmetom preskúmania správneho súdu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCPSO3-2026/011188-002 zo dňa 07.01.2026, ktorým žalovaný rozhodnutie správneho orgánu prvého\nstupňa potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. PPZ-HCPSOl6-27-010/2025-ZAV zo dňa 11.11.2025 podľa § 77 ods. 1 a podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o\npobyte cudzincov rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky na\núzemie Portugalska, pričom podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov bola žalobcovi zároveň určená\n\npovinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote do 7 dní od nadobudnutia vykonateľnosti\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení.\n56. Žalobca podanou správnou žalobou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm.\nc) SSP), nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d)\nSSP), a že postupom žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom\nverejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci (žalobný dôvod podľa\n§ 191 ods. 1 písm. g) SSP).\n57. Súd sa najprv zaoberal tými námietkami žalobcu, v prípade ktorých preukázania by bolo žalobou\nnapadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum je totiž nutné preverovanie\nzákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom napadnutého rozhodnutia\npodľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP), keďže táto je základnou prekážkou každého súdneho prieskumu\n(obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017). Správny súdny poriadok v\nustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní\npreskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť, a tú\nnásledne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok\ndôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny\norgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie\nneodôvodní. Z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou\nnáležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi.\nArgumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z\nodôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov\nna jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto\nnáležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo\nvydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie\nnejasné alebo protirečivé.\n58. Žalobca v žalobe namietal, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho\norgánu prvého stupňa je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a to z dôvodu, že v nich správne\norgány dospeli k záveru o porušení povinnosti spôsobom, ktorý nezohľadnil možnosť omylu v teréne,\nokolnosti označenia hranice, mieru zavinenia a ani správanie žalobcu po incidente (spolupráca), že\nnebolo možné bez osobitného odôvodnenia pristúpiť k najprísnejšiemu zásahu - administratívnemu\nvyhosteniu, že sa správne orgány nevysporiadali s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní,\na to najmä s námietkou nezákonnosti úkonov pre absenciu tlmočníka, s námietkou šablónovitosti a\npochybností o spontánnosti vyjadrení, so skutočnosťou, že žalobca má deklarované bydlisko v Českej\nrepublike (Praha), že správny orgán uložil opatrenie administratívneho vyhostenia žalobcovi automaticky\na formalisticky, bez toho aby vykonal individuálne posúdenie pomerov žalobcu, hodnotil mieru zavinenia,\nvyhodnotil alternatívy a odôvodnil, prečo je vyhostenie nevyhnutné.\n59. Správny súd v prvom rade považuje za nesporné, že žalobcom objektívne došlo k spáchaniu\npriestupku neoprávneného prekročenia vonkajších hraníc, a to tým, že dňa 11.11.2025 v čase o 14:11\nhod. nedovolene prekročil vonkajšiu hranicu z územia Slovenskej republiky na Ukrajinu a späť pri\nhraničnom znaku 338 a v čase o 14:19 hod. znova neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo\nhraničný priechod pri hraničnom znaku 338, a to tak, že z územia Slovenskej republiky vstúpil na\núzemie Ukrajiny a následne z územia Ukrajiny vstúpil späť na územie Slovenskej republiky spolu\ns ďalšími dvoma osobami, v katastri obce Ruská, okr. Michalovce. Uvedené napokon nepoprel ani\nsamotný žalobca, keď v rámci zápisnice o vyjadrení pripustil, že videl hraničné znaky, plot, označenie\nštátnej hranice a taktiež kamerový systém. Uvedený prechod štátnou hranicou a jeho návrat späť\nz územia Ukrajiny na územie Slovenskej republiky je napokon aj zaznamenaný aj monitorovacím\nzariadením operačného strediska žalovaného. Námietky žalobcu v tomto smere smerujú skôr k\nformálnym nedostatkom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného (a rozhodnutia správneho orgánu\nprvého stupňa).\n60. Z článku 5 ods.1 Kódexu schengenských hraníc vyplýva, že vonkajšie hranice sa môžu prekračovať\nlen na hraničných priechodoch a počas stanovených otváracích hodín. Čo je štátna hranica a ako je\nvyznačená upravuje zákon č. 298/1999 Z. z. o správe štátnych hraníc, ktorý v ustanovení § 2 ods.\n8 stanovuje, že vyznačenie štátnych hraníc je viditeľné vyznačenie priebehu štátnych hraníc v teréne\n\nhraničnými znakmi. Podľa ustanovenia § 116 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov priestupku\nna úseku kontroly hraníc sa dopustí štátny príslušník tretej krajiny, ak neoprávnene prekročí vonkajšiu\nhranicu. Samotný žalobca v zápisnici o vyjadrení vyhlásil, že videl hraničné znaky, plot a označenie\nštátnej hranice, ako aj kamerový systém (strana 4 zápisnice), pričom sa mylne domnieval, že územie\nUkrajiny je až za oplotením. Uvedeným konaním sám žalobca pripustil, že videl hraničné znaky a\npokračoval smerom za nich až k oploteniu, v dôsledku čoho neoprávnene prekročil štátnu hranicu.\nTaktiež pripustil, že v čase o 14.19 hod. sa opätovne vrátil k hraničným znakom, čím opäť neoprávnene\nprekročil štátnu hranicu, pričom uvedené aj odôvodnil tým, že si chcel ešte urobiť pár záberov kamerou.\nZ uvedeného je zrejmé evidentné porušenie predpisov o prekročení štátnej hranice a aj úmysel žalobcu\nprekročiť štátnu hranicu mimo oficiálnych hraničných priechodov. Na uvedenom nič nemení ani mylná\ndomnienka žalobcu, ktorý si myslel že územie Ukrajiny je až za oplotením, nakoľko akým spôsobom sú\nvyznačené a vymedzené štátne hranice je vymedzené v horeuvedenom zákone č. 298/1999 Z. z., pričom\nv slovenskom právnom poriadku platí právna zásada „Neznalosť zákona neospravedlňuje“ (latinsky\nIgnorantia iuris non excusat), podľa ktorej sa nikto nemôže zbaviť zodpovednosti za porušenie právnych\npredpisov tvrdením, že ich nepoznal. Pokiaľ ide o rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,\nktoré potvrdil aj žalovaný o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky podľa\nustanovenia § 82 ods. 1 písm. a) zákona pobyte cudzincov, správny súd zdôrazňuje, že v prípade ak\nžalobca neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, správny orgán prvého stupňa obligatórne vyhostí (teda\nmusí tak urobiť) štátneho príslušníka tretej krajiny. Uvedené neoprávnené prekročenie štátnej hranice\nmimo hraničného priechodu predstavuje porušenie povinnosti žalobcu objektívneho charakteru, bez\nohľadu na jeho zavinenie. Z uvedeného dôvodu správny súd má za to, že žalobca rozhodol o vyhostení\nžalobcu vecne správne a v súlade s citovanými ustanoveniami zákona.\n61. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd námietky žalobcu, že správne orgány nezohľadnili pri\nskutku možnosť omylu v teréne, okolnosti označenia hranice, mieru zavinenia ani správanie žalobcu\npo incidente nevyhodnotil za právne relevantné a dôvodné v tom smere, aby boli spôsobilé vyvolať\nnezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.\n62. Žalobca taktiež v správnej žalobe vzniesol aj námietku nesprávneho právneho posúdenia veci\nustanovenia § 81 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ktorú však bližšie nešpecifikoval a ostala\nlen vo všeobecnej rovine, preto s odkazom na odôvodnenie správneho súdu v bode č. 60 rozsudku,\ntaktiež aj túto všeobecnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko mal za to, že žalovaný a správny\norgán prvého stupňa správne právne posúdili právnu otázku administratívneho vyhostenia žalobcu v\nzmysle ustanovenia § 81 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.\n63. Vo vzťahu k zásadnej námietke žalobcu, týkajúca sa absencie tlmočníka, na ktorú nadväzuje\nnámietka nezákonnosti jednotlivých právnych úkonov žalobcu v rámci správneho konania správny\nsúd konštatuje v zhode s žalovaným, že základným predpokladom pre uplatnenie práva na tlmočníka\nvyplývajúceho z článku 47 ods. 4 Ústavy SR je vyhlásenie žalobcu, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie\nkonanie podľa odseku 2. Ako vyplýva z administratívneho spisu predloženého žalovaným, žalobca bol v\nrámci Upovedomenia o začatí konania o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny\nzo dňa 11.11.2025 poučený o práve na tlmočníka podľa článku 47 ods. 4 Ústavy SR , pričom vyhlásil, že\nuvedenému poučeniu v plnej miere porozumel a tlmočníka si nežiada, nakoľko rozumie slovenskému\njazyku slovom aj písmom, následne toto poučenie aj vlastnoručne podpísal. Taktiež v rámci úkonu predvedenia žalobcu dňa 11.11.2025 (úradný záznam o predvedení cudzinca a poučenie osoby) bol\nžalobca osobitne poučený okrem iného o tom, že ak neovláda jazyk, v ktorom je vedené konanie, má\nprávo na tlmočníka a prekladateľa, pričom toto poučenie mu bolo predložené ako v slovenskom, tak aj v\nukrajinskom jazyku a žalobca vyhlásil, že poučeniu porozumel, jeden výtlačok si prevzal a potvrdenie o\npoučení osobne podpísal. Zároveň je v úradnom zázname o vykonaní prehliadky cudzinca z toho istého\ndňa uvedené, že žalobca tlmočníka nežiadal. Napokon v zápisnici o vyjadrení žalobcu ako účastníka\nkonania zo dňa 11.11.2025 bol žalobca opätovne poučený podľa článku 47 ods. 4 Ústavy SR, vyhlásil, že\npoučeniu v plnej miere porozumel, tlmočníka si nežiada, nakoľko rozumie slovenskému jazyku slovom a\npísmom. Zároveň na otázku či žalobca rozumie slovenskému jazyku, žalobca odpovedal, že áno, v plnej\nmiere rozumie slovenskému jazyku a nežiada si na tlmočenie tlmočníka. Žalobca zápisnicu (vrátane\npoučenia) osobne podpísal, pričom okrem iného vyhlásil, že počas výpovede nebol na neho zo strany\npolicajtov kladený žiadny fyzický alebo psychický nátlak, vypovedal dobrovoľne, pričom s obsahom\nzápisnice súhlasí a jej zmenu ani doplnenie nežiada.\n\n64. Počas celého priebehu správneho konania pred správnym orgánom prvého stupňa, teda žalobca bol\nnáležite poučený okrem iného o jeho práve na tlmočníka podľa článku 47 ods. 4 Ústavy SR, uvedené\npoučenia osobne podpísal a opakovane písomne vyhlásil, že nežiada o tlmočníka, nakoľko rozumie\nslovenskému jazyku slovom a písmom. Navyše v prípade úkonu predvedenia cudzinca a poučenia\njeho osoby dňa 11.11.2025 žalobcovi bolo poučenie predložené aj v jazyku krajiny jeho pôvodu, teda\nv ukrajinskom jazyku a žalobca si toto poučenie aj osobne prevzal. Zo zápisnice o vyjadrení žalobcu\nnapokon vyplýva nie len to, že položeným otázkam rozumel, ale aj to, že na položené otázky dokázal\nkvalifikovane odpovedať v slovenskom jazyku.\n65. V prípade, ak by skutočne žalobca slovenskému jazyku, v ktorom bolo vedené konanie, nerozumel,\ntak ako to neskôr v odvolaní a správnej žalobe tvrdil, logickým krokom pri právnych úkonoch – výsluchoch\na poučeniach by bolo, ak by predložené poučenia alebo zápisnicu o jeho vyjadrení nepodpísal (odmietol\npodpísať), ktorú skutočnosť by správny orgán musel vyznačiť, prípadne by vo svojom jazyku krajinu\npôvodu, prípadne v inom jazyku, ktorý žalobca ovláda, by na listine – poučení o jeho procesných\nprávach alebo na zápisnici výslovne uviedol, že nerozumie jazyku, v ktorom je vedené konanie, ktoré\nvyhlásenie by bez ďalšieho bolo považované za vyhlásenie v zmysle článku 47 ods. 4 Ústavy SR, avšak\nžiadne z uvedeného žalobca neurobil, všetky poučenia a zápisnicu vlastnoručne podpísal, pričom v nich\nvýslovne vyhlásil, že rozumie slovenskému jazyku slovom a písmom.\n66. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/26/2011\nzo dňa 21.06.2011, v ktorom okrem iného konštatoval: „...povinnosť správneho orgánu viesť konanie\nv jazyku ktorému účastník konania rozumie, vzniká vtedy, ak správny orgán zistí, že účastník konania\nneovláda jazyk (slovenský jazyk) v ktorom sa konanie vedie. Pokiaľ teda účastník konania komunikoval\nv správnom konaní v slovenskom jazyku, o čom svedčí obsah zápisnice o vyjadrení žalobcu, z ktorej\nvyplýva, že žalobca ako účastník konania vyhlásil, že poučeniu v plnej miere porozumel, slovenský jazyk\novláda rečou aj písmom a nežiada pribrať do konania tlmočníka, a túto zápisnicu podpísal, správny\norgán nepochybil, keď do konania tlmočníka nepribral.“\n67. Žalobca následne až v rámci odvolania, po prevzatí jeho zastúpenia právnym zástupcom, po prvýkrát\nvzniesol námietku, že neovláda slovenský jazyk a z toho dôvodu zápisnica o vyjadrení účastníka, ktorá\nje podkladom pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je podľa jeho názoru z toho\ntitulu nezákonným právnym úkonom, nakoľko boli porušené jeho práva podľa článku 42 Ústavy SR.\nUvedená námietka bola následne aj obsahom správnej žaloby žalobcu. Do tohto momentu nebol v\nžiadnej písomnosti, v žiadnej listine zachytené jeho vyhlásenie, ktorým by požiadal o tlmočníka, resp.\njeho vyhlásenie, že nerozumie slovenskému jazyku, teda jazyku v ktorom je vedené správne konanie.\n68. V rámci posúdenia jednotlivých listín nachádzajúcich sa v administratívnom, ako aj súdnom spise\na taktiež v ich súhrnne napokon dospel správny súd, pokiaľ ide o námietku nezákonnosti vykonaného\nsprávneho konania a jednotlivých podkladov z dôvodu porušenia práva žalobcu podľa článku 42 Ústavy\nSR, k záveru, že uvedená námietka žalobcu nie je dôvodná, nakoľko žalobca opakovane písomne\nvyhlásil, že ako štátny príslušník Ukrajiny rozumie slovenskému jazyku, v ktorom bolo vedené správne\nkonanie, slovom a písmom a z tohto titulu nežiada o tlmočníka, pričom tieto písomné vyhlásenia osobne\npodpísal, a túto skutočnosť v priebehu správneho konania až do vydania rozhodnutia správneho orgánu\nprvého stupňa ani nenamietal. Žalobca v priebehu celého správneho konania pred správnym orgánom\nprvého stupňa komunikoval v slovenskom jazyku, opakovane bol poučený o svojom práve na tlmočníka,\nopakovane tlmočníka nežiadal a svoje vyhlásenie osobne podpísal, čo nie je vo veci sporné. Taktiež je\npotrebné konštatovať, že o práve na tlmočníka bol poučený dokonca aj vo svojom ukrajinskom jazyku,\nkeďže prvé poučenie mu v tomto smere bolo doručené ako v slovenskom, tak aj v ukrajinskom jazyku.\nPreto v zhode so žalovaným správny súd považoval toto jeho zmenené stanovisko za účelovú obranu.\n69. Správny súd v tejto súvislosti zvýrazňuje, že predovšetkým zo zápisnice o vyjadrení žalobcu ako\núčastníka konania je evidentné, že žalobca porozumel špecifickým individuálnym otázkam v slovenskom\njazyku pri jeho vypočutí a na tieto prinášal špecifické odpovede v slovenskom jazyku, ktoré sa týkali\nsamotného žalobcu. Napr. žalobca na otázku čo robí v krajine pôvodu, kde bol zamestnaný odpovedá, že\nje vloger na stránke Youtube, že má živnosť vedenú v Portugalsku, alebo na otázku či vie z akého dôvodu\nbol obmedzený na osobnej slobode policajnou hliadkou odpovedá, že áno, z dôvodu neoprávneného\nprekročenia vonkajšej hranice z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny a späť. Ale aj ďalšie\nodpovede žalobcu nasvedčujú tomu, že žalobca chápal význam otázok pokladaných v slovenskom\n\njazyku a na tieto odpovedal bez prítomnosti tlmočníka (ktorého nežiadal) v slovenskom jazyku. V\nuvedenom sa správny súd stotožňuje s tvrdením žalovaného, že zo zápisnice o vyjadrení účastníka\nkonania je zrejmé, že žalobca reagoval na otázky vecne, súvisle, logicky, zrozumiteľne a bez prejavov\nneporozumenia, čo objektívne nasvedčuje tomu, že obsahu konania porozumel.\n70. Pokiaľ ide o námietku „šablónovitosti” alebo totožnej výpovede ďalších dvoch osôb, ktoré\nneoprávnene prekročili vonkajšie hranice spolu so žalobcom, správny súd si za týmto účelom nechal\npripojiť na nahliadnutie aj spis tunajšieho súdu sp. zn. 12Saz/1/2026 ďalej len („druhé konanie“), aby\nporovnal v administratívnom spise zápisnice o vyjadrení jednotlivých žalobcov. Spis tretieho účastníka,\ntretie cudzieho občana, ktorý spolu so žalobcom neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu nebolo možné\nzabezpečiť, vzhľadom na tú skutočnosť, že spis vo veci pôvodne vedenom na tunajšom súde pod sp.\nzn. 20Saz/1/2026 bol uznesením zo dňa 02.02.2026 postúpený na miestne a vecne príslušný Správny\nsúd v Bratislave. V prvom rade správny súd poukazuje na to, že uvedená námietka je vyslovene\nvšeobecného charakteru, bez bližšej špecifikácie a nie je podporená žiadnym iným dôkazom, ktorý\nby potvrdzoval tvrdenia žalobcu. Správny súd preveril aj obsahovú totožnosť zápisnice o vyjadrení\nžalobcu v tu preskúmavanej veci a vo veci vedenej pod sp. zn. 12Saz/1/2026. Po preskúmavaní\nzápisníc možno konštatovať, že ten istý poverený zamestnanec správneho orgánu prvého stupňa,\nktorý vykonal výsluch pokladal obom osobám rovnaké, teda totožné otázky. Uvedené nepredstavuje\nžiadnu procesnú vadu, nakoľko uvedené osoby boli predvedené spoločne kvôli spáchaniu toho istého\npriestupku - neoprávneného prekročenia vonkajších hraníc, za spáchanie ktorého im bolo uložené\nadministratívne vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Čo je však dôležité, na položené otázky\nodpovedali tieto osoby v prevažnej miere individualizovane, zohľadňujúc individuálne informácie o tej\nktorej osobe, napr. v tu preskúmavanej veci žalobca na otázku odkiaľ cestuje a za akým účelom uviedol,\nže „cestujem z Portugalska a chcem spraviť nejaké travel blogy na Slovensku“, kým žalobca v druhom\nkonaní uviedol že „cestujem zo Slovenskej republiky, nakoľko som dnes vstúpil legálne z Ukrajiny cez HP\nVeľké Slemence na územie Slovenskej republiky, aby som sa stretol so známymi. Chcel som poskytnúť\nrozhovor na účely videa o Ukrajine a urobiť zábery pri hraničných znakoch“. Na otázku, či má žalobca\npríbuzných v krajine, v ktorej žije odpovedal žalobcu v tu preskúmavanom konaní, že „áno, v Portugalsku\nmám dcéru a manželku“, kým žalobca v druhom konaní uviedol že „áno, na Ukrajine mám rodinu\na plánujem sa tam najbližší deň vrátiť“. V zápisniciach je evidentný rozdiel v osobných a rodinných\npomeroch žalobcov, keď žalobca v tu preskúmavanej veci vypovedal, že má 2 deti, je vloger na stránke\nYoutube, má živnosť v Portugalsku a žalobca v druhom konaní vypovedal, že má 3 deti a je advokát\nv krajine pôvodu. Taktiež je evidentný rozdiel v odpovedi na otázku, aby popísali cestu, odkiaľ a akým\nspôsobom pricestovali na územie Slovenskej republiky a aby uviedli cieľ svojej cesty, kým žalobca v tu\npreskúmavanej veci uviedol, že z Portugalska letel do Paríža, odtiaľ letel do Londýna, odtiaľ letel do\nKošíc a z Košíc došiel až na miesto autom, žalobca v druhom konaní uviedol, že z Ukrajiny pricestoval\nna Slovensko, aby sa stretol so známymi, chcel poskytnúť rozhovor pre účely videa o Ukrajine a urobiť\nzábery pri hraničných znakoch. Z uvedeného vyplývajú rozdiely vo výpovediach jednotlivých osôb a\nvylučujú totožnosť výpovedí ďalších dvoch osôb, ktoré neoprávnene prekročili vonkajšie hranice spolu\nso žalobcom. To, že na niektoré položené otázky vypovedali ďalšie tieto osoby zhodne, samo o sebe\nnemôže bez ďalších relevantných dôkazov „diskvalifikovať“ takýto právny úkon, ktorý vykonal správny\norgán prvého stupňa ako nezákonný. Z tohto dôvodu správny súd vyhodnotil námietku ako nedôvodnú\na úkon - výsluch žalobcu zachytený v rámci zápisnici o vyjadrení žalobca za platný a zákonný, pričom\nnezistil ani žalobcom namietané právo byť reálne vypočutý.\n71. Žalobca zároveň namietal, že má deklarované bydlisko v Českej republike (Praha), avšak bol\nvyhostený do Portugalska, ktorá skutočnosť má význam pre proporcionalitu a dopad rozhodnutia na\nžalobcu. V tej súvislosti namietal porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života), ako aj smernice Rady 2003/109/\nES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s\ndlhodobým pobytom (ďalej len „smernica“). Správny súd uvádza, že v článku 12 smernice je vymedzená\nochrana proti vyhosteniu osôb s dlhodobým pobytom, v tom zmysle, že takéto osoby môžu byť vyhostené\nlen ak predstavujú skutočnú a dostatočne vážnu hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť štátu,\nnejde o ekonomické dôvody, pred prijatím rozhodnutia musí byť zohľadnená dĺžka pobytu takejto osoby\nna území Slovenskej republiky, vek príslušnej osoby, dôsledky pre príslušnú osobu a členov rodiny,\nspojenie s krajinou pôvodu alebo stratu spojenia s krajinou pôvodu, pričom takýmto osobám musia byť\nposkytnuté účinné opravné prostriedky. Inými slovami, článok 12 smernice upravuje akési obmedzenia\n\n(limity) vyhostiteľnosti cudzích štátnych príslušníkov, ktorým bol udelený dlhodobý pobyt v niektorom z\nčlenských štátov Európskej únie. Takouto osobou je aj žalobca.\n72. Správny súd má v tejto súvislosti za to, že všetkými týmito limitmi vyhostiteľnosti sa žalovaný, ako\naj správny orgán prvého stupňa vo svojich rozhodnutiach aj zaoberali a tieto aj správne vyhodnotili\na právne posúdili. Predovšetkým pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 8 Dohovoru - porušenie práva\nna rešpektovanie súkromného a rodinného života, žalobca sám pri svojom vyjadrení zachytenom v\nzápisnici o výsluchu konštatoval, že má manželku a dcéru v Portugalsku, taktiež uviedol, že na Slovensko\npricestoval pôvodne z Portugalska, preto správny orgán prvého stupňa rozhodol o jeho vyhostení v\nzmysle ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov práve do Portugalska, a to aj vzhľadom\nna udelené platné povolenie k pobytu u žalobcu v tejto krajine. Správny súd má tiež za to, že správny\norgán prvého stupňa správne posúdil aj závažnosť konania žalobcu a mieru zavinenia a následky\njeho protiprávneho konania a rozhodol sa žalobcu vyhostiť avšak bez uloženia zákazu vstupu na\núzemie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov Európskej únie. Žalobca opakovane\nnesprávne uvádza údaj, že žalobca bol vyhostený z územia Slovenskej republiky a z územia členských\nštátov na územie Ukrajiny, a taktiež že správny orgán primeranosť uloženého zákazu vstupu nevysvetlil.\nŽalobca bol v preskúmavanej veci administratívne vyhostený do Portugalska, pričom správny súd\nopakovane zvýrazňuje, že zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských\nštátov Európskej únie uložený žalobcovi nebol.\n73. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí podrobne zaoberal\nvšetkými skutočnosťami, ktoré uviedol žalobca v rámci správneho konania o jeho administratívnom\nvyhostení, ako aj všetkými odvolacími námietkami. Žalobné dôvody, ktorými žalobca spochybňoval\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správny súd nepovažuje za dôvodné. Správny súd má\nza to, že žalovaný rozhodol na základe náležite zisteného skutkového stavu.\n74. Preto správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného, v spojení s rozhodnutím správneho\norgánu prvého stupňa, dospel k záveru, že príslušný správny orgán postupoval v konaní o\nadministratívnom vyhostení žalobcu zákonným spôsobom, skutočný stav bol zistený dostatočným\nspôsobom, v konaní aplikoval ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v\nsúlade so zákonom. Správne orgány pri odôvodňovaní svojich správnych úvah nevybočili z medzí a\nhľadísk zákona. Preto správny súd správnu žalobu zo dňa 24.01.2026 podľa § 240 Správneho súdneho\nporiadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.\n75. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich\nnáhradu žalobcovi, keďže tento nebol v konaní úspešný, pričom nevzhliadol ani výnimočné dôvody na\nvynaložené trovy konania v zmysle § 168 SSP na strane žalovaného, a preto rozhodol tak, že náhradu\ntrov konania účastníkom nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 1 mesiaca od jeho\ndoručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno\nodpustiť.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak:\na) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na\nkasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o\nkonania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),\nc) je žalovaným Centrum právnej pomoci.\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť:\na) označenie napadnutého rozhodnutia,\nb) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,\nc) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),\n\nd) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že:\na) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,\nc) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a\nnekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,\ne) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,\nf) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\ng) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nh) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté.\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Dôvod kasačnej\nsťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že\nsťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva\nnesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ\npoukáže na svoje podania pred správnym súdom.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}