Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 1S/13/2023 0823100240 14. 08. 2025 JUDr. Darina Štoffová ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100240.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Štoffovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Mgr. Mariána Štulajtera v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, zast.: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, za účasti ďalšieho účastníka: 1/ HYDAC Electronic, s.r.o., so sídlom Krásna Hôrka, 027 44 Krásna Hôrka, 2/ A. B. C. A., M. Granca 10, 851 10 Bratislava, 3/ Mesto Tvrdošín, so sídlom Trojičné námestie 185, 027 44 Tvrdošín, 4/ Železnice Slovenskej republiky, Generálne riaditeľstvo, odbor expertízy, so sídlom M. R. Štefánika 295/2, 960 02 Zvolen, v konaní o preskúmanie zákonnosti Rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2023/007951-003 zo dňa 12. mája 2023, takto rozhodol: rozhodol: I. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a . II. Žalobu z a m i e t a . III. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . IV. Ďalším účastníkom konania voči žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Ďalší účastník 1/ ako navrhovateľ doručil 02.12.2021 Okresnému úradu Tvrdošín, odboru starostlivosti o životné prostredie (ďalej ako „orgán verejnej správy prvého stupňa“ alebo „prvostupňový orgán“) podľa § 22 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie“ alebo „Zákon EIA“) zámer navrhovanej činnosti „HYDAC Electronic Tvrdošín, hala H4 a statická doprava“, ktorá sa má realizovať v Žilinskom kraji, v obci Tvrdošín, v miestnej časti Krásna Hôrka, priemyselná zóna (ďalej ako „navrhovaná činnosť“). Orgán verejnej správy prvého stupňa rozposlal zámer navrhovanej činnosti na zaujatie stanoviska príslušným orgánom a zároveň zverejnil oznámenie o predložení zámeru na webovom sídle Ministerstva životného prostredia SR. 2. Žalobca sa stal účastníkom zisťovacieho konania podľa Zákona EIA doručením písomného stanoviska k zámeru navrhovanej činnosti.
3. Rozhodnutím č. OU-TS-OSZP-2022/000036-038 zo dňa 19.10.2022 (ďalej ako „rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“) orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodol, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, pričom zároveň vo výroku predmetného rozhodnutia (na strane 2 až 4) určil konkrétne podmienky na eliminovanie alebo zmiernenie negatívnych vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie a zdravie obyvateľov. 4. Prvostupňový orgán uviedol, že predložený zámer navrhovanej činnosti bol vypracovaný v jednom variante. Navrhovaná činnosť patrí svojou povahou medzi činnosti zaradené v Prílohe 8 Zákona EIA, kategória č. 8 (Ostatné priemyselné odvetvia) a kategória č. 9 (Infraštruktúra). Obsah predloženého zámeru je po formálnej stránke spracovaný v zmysle Prílohy 9 Zákona EIA. Podľa zámeru je dôvodom potreby navrhovanej činnosti ďalší rozvoj spoločnosti HYDAC Electronic, s.r.o. (navrhovateľa) v oblasti výroby elektronických prvkov pre strojársky priemysel, výroba hydraulických systémov a komponentov pre všetky odvetvia priemyslu so zabezpečením vhodných výrobných priestorov s dôrazom na minimalizáciu negatívnych vplyvov na životné prostredie počas výstavby a prevádzky. Navrhovaný objekt bude slúžiť výrobnej činnosti a čiastočne k skladovaniu materiálov alebo výrobkov. Rozšírenie priemyselného areálu o výrobnú a skladovú halu a parkovisko pre zamestnancov je charakterizované ako ľahká priemyselná výroba v súlade s funkčným využitím územia. V dotknutom území sa uplatňuje prvý stupeň ochrany. Na území určenom k rozšíreniu priemyselného areálu alebo v blízkom okolí sa nenachádzajú ekologicky významné biotopy, nevyskytujú sa vtáčie územia ani územia európskeho významu. V širšom okolí sa najbližšie k záujmovému územiu nachádza chránené územie SKUEV0243 Orava (cca 0,4 km). Z hľadiska definovaných záujmov ochrany prírody a krajiny sa v dotknutom území v období výstavby priemyselných objektov a parkoviska pre zamestnancov nepredpokladajú zásahy do okolitého prostredia s dosahom na chránené časti prírody. Generovanie hluku, znečisťujúcich látok do vonkajšieho ovzdušia a odvádzanie splaškových odpadových vôd do verejnej kanalizácie sa zvýši o zdokumentovanú úroveň. Prvostupňový orgán sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so stanoviskami, ktoré boli doručené k zámeru navrhovanej činnosti. Dňa 13.12.2021 bolo orgánu verejnej správy doručené písomné stanovisko žalobcu. K jednotlivým námietkam prvostupňový orgán zaujal stanovisko, rovnako reagoval na písomné pripomienky doručené 18.01.2022 k dodatočne zverejnenej prílohe navrhovanej činnosti. Prvostupňový orgán konštatoval, že posúdil zámer z hľadiska povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania a významu očakávaných vplyvov na životné prostredie. Vo výroku určil viaceré podmienky na elimináciu alebo zmiernenie negatívnych vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie a zdravie obyvateľov. V závere odôvodnenia uviedol, že prvé rozhodnutie vo veci zisťovacieho konania zo dňa 04.02.2022 bolo zrušené odvolacím orgánom (rozhodnutím zo dňa 08.07.2022) s odôvodnením, že prvostupňový orgán neuviedol v rozhodnutí podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie vo výrokovej časti, ale iba v odôvodnení, čo nie je postačujúce. Preto bola vec vrátená na nové prejedanie a rozhodnutie. 5. Proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa podal odvolanie žalobca (v procesnom postavení verejnosti), o ktorom rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. OU-ZA-OOP3-2023/007951-003 zo dňa 12.05.2023 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol obsah odvolania žalobcu, vyjadrení ďalších účastníkov k odvolaniu, opísal priebeh administratívneho konania pred orgánom verejnej správy prvého stupňa a zosumarizoval podstatné skutkové okolnosti predmetnej veci. Konštatoval, že rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa bolo vydané v súlade s príslušnými právnymi predpismi. K odvolacej námietke, že do podmienok prvostupňového rozhodnutia nebolo zapracované opatrenie realizácie tzv. retenčného parkoviska, uviedol, že z vyjadrenia navrhovateľa vyplynulo, že súčasťou architektonického riešenia je využitie alternatívnych stavebných materiálov a prvkov v záujme zlepšovania lokálnej mikroklímy a využitia recyklovaných materiálov, riešenie parkoviska pre zamestnancov so spevnenou plochou, ktorá umožní vsakovanie vôd z povrchového odtoku, zriadenie lokálnych vegetačných plôch, výsadba drevín a ozelenenie plôch, osadenie drobnej architektúry vrátane technických prvkov pre zlepšenie mikroklímy. Žalovaný sa nestotožnil s námietkou odvolateľa, že by odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k nedefinovaniu ďalších zelených stavebnotechnických opatrení bolo nedostatočné. Architektonický výraz stavby objektu zodpovedá charakteru jestvujúcej haly umiestnenej v priemyselnej zóne a požiadavkám použitia jednotných technologických a materiálových riešení pre stavbu s priemyselným využitím. K požiadavke vykonania konzultácií žalovaný uviedol, že Zákon EIA umožňuje, aby boli počas celého
procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie vykonané konzultácie, avšak nešpecifikuje spôsob a formu realizácie konzultácií. Príslušný orgán umožnil v konaní vykonať písomné konzultácie, a to umožnením zaslania písomného stanoviska k zámeru navrhovanej činnosti ako aj vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia. Týmto bolo účastníkom konania umožnené realizovať konzultácie vo forme písomných konzultácií. Nariadenie ústneho pojednávania vo veci nebolo nevyhnutné. Ako neopodstatnenú vyhodnotil žalovaný námietku, že v zmysle § 24 ods. 1 písm. i) Zákona EIA je nevyhnutné zverejniť celý obsah spisového materiálu. Ak by mal zákonodarca v úmysle zverejňovať celý spisový materiál, neuvádzal by jednotlivo, ktoré informácie je orgán verejnej správy v priebehu konania povinný zverejňovať. Tvrdenie žalobcu, že príslušný orgán nezverejnil predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho orgánu sa nezakladá na pravde, pretože predmetné rozhodnutie bolo zverejnené na webovom sídle Ministerstva životného prostredia SR dňa 04.08.2022. Ďalej žalovaný konštatoval, že navrhovaná činnosť neprekročí stanovené regulatívy využitia predmetného územia a určený záber poľnohospodárskej pôdy. Územný plán mesta Tvrdošín - Zmeny a doplnky č. 2 a 3, podliehali procesu posudzovania predpokladaných vplyvov strategického dokumentu na životné prostredie, v rámci ktorých bolo realizované vyhodnotenie dôsledkov navrhovaných zámerov na poľnohospodársku pôdu. Územie, na ktorom má byť zámer realizovaný, podľa platného územného plánu predstavuje funkčnú plochu 04 PR Krásna Hôrka „Pri Hydacu“ určenú pre rozvoj priemyselnej výroby a skladov, na ktorý bol udelený súhlas podľa § 13 zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Opätovné posúdenie rovnakého územia vo vzťahu k ochrane poľnohospodárskej pôdy považuje žalovaný za nadbytočné. Zároveň uviedol, že pred vydaním stavebného povolenia bude potrebné požiadať orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy o vydanie rozhodnutia na trvalé odňatie poľnohospodárskej pôdy, v ktorom sa stanovia konkrétnejšie podmienky vo vzťahu k záberu poľnohospodárskej pôdy. K ďalšej odvolacej námietke uviedol, že vyhodnotenie energetickej hospodárnosti budov nie je predmetom tohto konania. Žalobca sa odvoláva na dodržiavanie Zákona č. 555/2005 Z. z. o energetickej hospodárnosti budov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, avšak kontrola dodržiavania tohto zákona je zverená iným orgánom. Pokiaľ žalobca namietal nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, uvedené nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia. K bodu g) a j) odvolania žalovaný poukázal na strany 4 až 13 prvostupňového rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že prvostupňový orgán primerane použil kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v Prílohe 10 Zákona EIA. Prvostupňový orgán podľa žalovaného spoľahlivo zistil skutkový stav veci, aby bolo možné objektívne posúdiť a zhodnotiť vplyv navrhovanej činnosti na životné prostredie a následne vydať rozhodnutie. V rámci zisťovacieho konania neboli zistené také vplyvy navrhovanej činnosti, ktoré by vylúčili možnosť jej realizácie v danej lokalite. Uvedená skutočnosť sa prejavila aj v stanoviskách od dotknutých orgánov, ktoré predložili kladné stanoviská a nepožadovali ďalšie posudzovanie navrhovanej činnosti podľa Zákona EIA. K odvolacej námietke pod bodom h) žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán Rozhodnutím č. OU-TS-OSZP-2021/001637-002 zo dňa 22.10.2021 upustil podľa § 22 ods. 6 Zákona EIA od požiadavky variantného riešenia navrhovanej činnosti. Pri rozhodovaní prihliadal najmä na skutočnosť, že umiestnenie výrobnej haly v priemyselnom areáli je navrhované východne od existujúcich výrobnoskladovacích hál a administratívnej budovy a umiestnenie parkovacích plôch je navrhované severne od existujúceho areálu. Umiestnenie navrhovanej činnosti teda priestorovo súvisí s existujúcou výstavbou. Vzhľadom na takto definovanú záujmovú lokalitu, funkčne aj priestorovo regulovanú územnoplánovacou dokumentáciou, možno konštatovať, že v danom prípade nie je známa iná vhodnejšia lokalita na umiestnenie výrobnej haly a parkoviska pre zamestnancov. Preto v danom prípade variantné priestorové alebo technické riešenie nie je účelné. Žalovaný sa teda stotožnil s odôvodnením upustenia od požiadavky variantného riešenia navrhovanej činnosti prvostupňovým orgánom. K odvolacej námietke uvedenej pod bodom i) žalovaný uviedol, že s účinnosťou od 01.01.2022 bol novelizovaný Zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon)v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Vodný zákon“). Ako vyplýva z dôvodovej správy k predmetnej novele, zmenou právnej úpravy došlo k precizovaniu možnosti uplatnenia výnimky z environmentálnych cieľov a postupu orgánov štátnej vodnej správy pri povoľovaní tejto výnimky s cieľom zjednodušenia postupu orgánov štátnej vodnej správy. Dôvodová správa k Zákonu č. 516/2021 Z. z., ktorým bol novelizovaný § 16a Vodného zákona, uvádza, že nie je možné jednoznačne určiť činnosti, pre ktoré je potrebné aplikovať postup podľa § 16a, z tohto dôvodu sú v dôvodovej časti demonštratívne vymenované činnosti, ktoré tomuto postupu majú podliehať. Z uvedeného potom vyplýva, že § 73 ods. 21 Vodného zákona je potrebné vykladať systematicky s ohľadom na postup v konaní a nie izolovanie tak, že záväzné stanovisko podľa § 16a Vodného zákona musí byť zadovážené
v každom jednom konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Žalovaný uviedol, že v danom prípade nejde o činnosť, ktorou môže dôjsť k nesplneniu environmentálnych cieľov podľa § 16 ods. 6 písm. b) Vodného zákona, a teda povinným podkladom rozhodnutia zo zisťovacieho konania nebolo stanovisko podľa § 16a ods. 1 citovaného zákona. Zároveň žalovaný poukázal na to, že s účinnosťou od 01.05.2023 došlo k zmene ustanovenia § 73 ods. 21 Vodného zákona, v zmysle ktorého sa stanovisko podľa § 16a ods. 1 Vodného zákona naďalej nevyžaduje ako povinný podklad rozhodnutia zo zisťovacieho konania. V rámci odvolacieho konania neboli do spisového materiálu doložené žiadne nové podklady. Prvostupňový orgán viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu vyjadreným v rozhodnutí zo dňa 08.07.2022 odstránil vytknuté pochybenia a s nedostatkami pôvodného prvostupňového konania sa náležite vysporiadal. Vo výrokovej časti rozhodnutia sú uvedené opatrenia na zmiernenie vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie. Prvostupňový orgán vychádzal z komplexných výsledkov zisťovacieho konania a keďže dotknuté orgány nepoukázali na očakávané zhoršenie kvality zložiek životného prostredia a podmienok ochrany verejného zdravia, vyslovili vo svojich stanoviskách názor, že odporúčajú ukončiť proces posudzovania v zisťovacom konaní. Na základe preskúmania a zhodnotenia predloženého zámeru navrhovanej činnosti, vyjadrení subjektov konania, zistenia stavu z hľadiska zhodnotenia povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti, najmä jeho únosného zaťaženia a ochrany poskytovanej podľa osobitných predpisov, významu očakávaných vplyvov na životné prostredie, a to aj kumulatívnych, vrátane vplyvov na zdravie obyvateľov, súladu s územnoplánovacou dokumentáciou a úrovne spracovania zámeru navrhovanej činnosti prvostupňový orgán zistil, že navrhovaná činnosť neohrozuje, ani neprimerane neobmedzuje práva a oprávnené záujmy subjektov konania a sú splnené podmienky podľa Zákona EIA. Navrhovaná činnosť nevyvolá nové významné vplyvy na životné prostredie. Žalovaný sa plne stotožnil s posúdením navrhovanej činnosti prvostupňovým orgánom a nezistil také porušenie hmotného alebo procesného práva, pre ktoré by bolo potrebné prvostupňové rozhodnutie zrušiť. Správna žaloba 6. Žalobca sa v postavení zainteresovanej verejnosti podľa § 42 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“) správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ich zrušenia a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. V bode 1. správnej žaloby (Úvod) poukázal na ustanovenia niektorých zákonov (Zákon o životnom prostredí, Správny súdny poriadok, Správny poriadok), na Ústavu SR a čl. 4 a 5 Aarhuského dohovoru, na zásadu právnej istoty a legitímnych očakávaní a tvrdil, že rozhodnutím žalovaného boli porušené ústavné práva verejnosti vyplývajúce z čl. 44, 45, 46, 30 ods. 1 a 51 ods. 1 Ústavy SR. V bode 2. správnej žaloby (Základné náležitosti správnej žaloby a priebeh konania) poukázal na to, že je občianskym združením pôsobiacim vo sfére ochrany verejného záujmu v oblasti životného prostredia a poukázal na priebeh administratívneho konania. V bode 3. správnej žaloby (Žalobné body Napadnutého rozhodnutia) s poukazom na § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) SSP všeobecne namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a v konaní došlo zároveň aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci. 7. Žalobca v bode 4. správnej žaloby (Odôvodnenie) zdôraznil, že mu vždy išlo o úplné, presné a správne informácie o životnom prostredí, príčinách stavu a následkoch, ktoré konkrétny projekt na životné prostredie bude mať. Poukázal na ustanovenia Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (§ 2, 20a, § 22 ods. 6, § 24 ods. 2, § 29, § 38 a § 64), na ustanovenia Správneho poriadku (§ 3 ods. 4, 5, § 4 ods. 2 a § 47 ods. 3) a tvrdil, že medzi podmienky rozhodnutia podľa § 29 ods. 13 Zákona EIA neboli zapracované pripomienky vyplývajúce zo stanovísk verejnosti buď vôbec alebo len nedostatočne a tiež nebolo náležite vysvetlené, prečo opatrenia navrhované žalobcom neboli uložené v zmysle § 20a Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Žalobca konkrétne namietal, že prvostupňový orgán neuložil ako záväznú podmienku realizáciu parkovacích státí prostredníctvom retenčných parkovísk (pričom navrhovateľ akceptoval požiadavku žalobcu na využitie retenčných parkovísk). Uviedol, že návrhom opatrenia vybudovania fotovoltaickej elektrárne sa snažil o zmierňujúce opatrenie vo vzťahu k znižovaniu uhlíkovej stopy, pričom orgán verejnej správy sa navrhovanými opatreniami nezaoberal. Taktiež žiadal, aby bola medzi záväznými podmienkami určená povinnosť
zelených stavebnotechnických opatrení. Odôvodnenie, že výraz stavby objektu zodpovedá charakteru jestvujúcej haly umiestnenej v priemyselnej zóne a požiadavkám použitia jednotných technologických a materiálových riešení pre stavbu s priemyselným využitím považoval za nedostatočné. Vo vzťahu k neurčeniu tejto podmienky považoval rozhodnutie za arbitrárne a nepreskúmateľné. Podľa žalobcu je nesprávne nechávať vyriešenie ochrany životného prostredia na ďalšie stupne povoľovania, pretože konanie o posudzovaní vplyvov je práve tým stupňom, kedy sa majú určiť účinné opatrenia na ochranu životného prostredia. Ďalej namietal, že orgán verejnej správy sa nesprávne vysporiadal s námietkou energetickej hospodárnosti budovy, keď konštatoval, že toto vyhodnotenie nie je predmetom konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Podľa žalobcu je takéto odôvodnenie nepreskúmateľné, pretože orgán verejnej správy vyjadruje názor bez toho, aby mal oporu v akomkoľvek právnom predpise. V tejto súvislosti opakovane poukázal na to, že Slovenská republika sa zaviazala k uhlíkovej neutralite do roku 2050. Posúdenie energetickej hospodárnosti budov priamo smeruje k dosahovaniu týchto cieľov. 8. Žalobca v správnej žalobe taktiež namietal nezvolanie konzultácií podľa § 63 Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, pričom túto povinnosť mal podľa žalobcu tak orgán verejnej správy prvého stupňa ako aj žalovaný. Žalovaný uplatnil reštriktívny výklad zákona v rozpore s jeho účelom a cieľmi a rovnako aj s Aarhuským dohovorom, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nezákonné. Konzultácie podľa § 63 Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie sú osobitným inštitútom, preto nemožno prisvedčiť záveru, že zaslaním vyjadrenia sa naplnila podstata konzultácií. 9. Žalobca svojím postupom sledoval dodržanie takého procesného postupu žalovaného, ktorý by spĺňal charakteristiku tzv. eurokonformného výkladu a uplatňovania Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Procesný postup žalovaného podľa žalobcu neviedol k naplneniu účelu a cieľa stanoveného Smernicou 2011/92/EÚ Európskeho parlamentu a Rady o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej ako „Smernica“) a Aarhuským dohovorom. Ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i) Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie je nedôslednou a nedokonalou transpozíciou Aarhuského dohovoru a Smernice. Orgány verejnej správy boli povinné zverejniť vyjadrenia dotknutých orgánov, lebo len takým spôsobom mohlo dôjsť k naplneniu práva verejnosti na informácie o životnom prostredí. Adresátom informácií podľa § 24 ods. 1 písm. e) Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie nie sú účastníci konania, ale široká verejnosť. Nezverejnením informácií podľa § 24 ods. 1 písm. e) Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie bol porušený zákon vo vzťahu k právu verejnosti na informácie o životnom prostredí. Zo strany orgánu verejnej správy nebolo postupované v zmysle princípov „dobrej verejnej správy“. 10. Napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie podľa žalobcu neobsahuje určenie, ktoré kritériá podľa Prílohy 10 Zákona EIA orgán verejnej správy pri rozhodovaní použil a ako ich vyhodnotil. Pre zákonnosť rozhodnutia nie je dostatočné, že orgán verejnej správy tvrdí, že tieto kritériá použil, musí ich označiť k jednotlivým častiam životného prostredia. Žalobca trval na tom, že podmienky, ktoré určil prvostupňový orgán ako záväzné, nie sú podmienkami, ktoré by spĺňali kritérium konkrétneho zmierňovacieho opatrenia, ktoré je orgán verejnej správy povinný podľa § 29 ods. 13 Zákona EIA uložiť navrhovateľovi. Rozhodnutie neobsahuje vyhodnotenie prípustnosti predmetného zámeru podľa prahových hodnôt podľa osobitných zákonov, ktoré by sa aplikovali na kritériá podľa Prílohy 10 Zákona EIA. Napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu neidentifikovalo najvýznamnejšie negatívne environmentálne vplyvy, nevyhodnotilo ich mieru a intenzitu, a preto orgán verejnej správy nemohol ani určiť účinné a funkčné environmentálne opatrenia, ktorými by sa negatívne vplyvy zmierňovali. Podľa žalobcu orgán verejnej správy vydal rozhodnutie aj na základe neúplného zistenia skutkového stavu, keď navrhovateľ nepredložil povinný podklad zisťovacieho konania - stanovisko podľa § 16a ods. 1 Vodného zákona. Orgán verejnej správy postupoval nezákonne tiež tým, že nevyhodnotil vplyvy na pôdu. 11. Žalobca konštatoval, že napadnuté rozhodnutie nesleduje cieľ a účel Zákona EIA, a to najmä včasne a účinne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia, zistiť a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovanej činnosti a určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu životného prostredia, resp. zmiernia znečisťovanie životného prostredia, v súvislosti s čím poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Pezinskej skládky (rozsudok č. C-146/10 z 15.01.2013 D. E. a i. proti Slovenskej inšpekcii životného prostredia), v zmysle ktorého majú environmentálne záujmy prednosť pred tými hospodárskymi a orgány verejnej správy musia rozhodovať s preferenciou environmentálnych záujmov. Poukázal na nutnosť eurokonformného výkladu práva s tým, že žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia sledoval cieľ neposkytnúť právnu ochranu legitímnym a legálnym záujmom, hoci žalobca
si len plnil svoju povinnosť podľa národného a európskeho práva. Orgán verejnej správy neuplatňoval eurokonformný výklad práva (Zákona EIA), čo vedie žalobcu k záveru, že zainteresovaná verejnosť si môže uplatniť priamu aplikáciu smerníc. 12. Žalobca v závere správnej žaloby požiadal, aby správny súd položil Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej aj ako „Súdny dvor EÚ“) nasledovné otázky o súladnosti aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie so zmluvami v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie: a/ Či postup orgánu verejnej správy, ktorým sa neustanoví záväzná podmienka v rozhodnutí z konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie bez toho, aby boli určené porovnateľné alebo lepšie opatrenia na ochranu životného prostredia, je v súlade s právom Európskej únie. b/ Či postup orgánu verejnej správy, ktorým sa neustanoví záväzná podmienka v rozhodnutí z konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie napriek tomu, že je zhoda medzi navrhovateľom zámeru a verejnosťou, je v súlade s právom Európskej únie. c/ Či je možné aplikovať priamu účinnosť Smernice v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie aj vzhľadom na recepčnú normu § 66 Zákona EIA. d/ Či je možné aplikovať priamu účinnosť Smernice o vodách v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie aj vzhľadom na recepčnú normu § 82 Vodného zákona. e/ Či vplyv rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-461/13 definujúci absenciu primárneho posúdenia vplyvov na vody ako prekážku vydať rozhodnutie EIA, keďže sa ňou umožňuje podať žiadosť o povoľovacie konanie a definitívnym spôsobom sú vyriešené pripomienky a námietky verejnosti, a teda, či vydanie rozhodnutia EIA napriek absencii primárneho posúdenia vplyvov na vody je v súlade s právom Európskej únie. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe 13. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol, aby správny súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Poukázal na to, že žalobca na viacerých miestach správnej žaloby uvádzal znenia všeobecne záväzných právnych predpisov a následne poukazoval na ich porušovanie bez toho, aby uviedol, akým konkrétnym konaním, resp. nekonaním sa mal prvostupňový, resp. druhostupňový orgán porušenia dopustiť. Namietané porušenia sú tak bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, a preto sú nedostatočne konkrétne. Obsah správnej žaloby je koncipovaný veľmi všeobecne. Veľká časť žalobných bodov je rovnaká s odvolacími dôvodmi, s ktorými sa žalovaný vysporiadal v rámci odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia. Zopakoval, že konzultácie v priebehu konania môžu byť realizované písomnou a ústnou formou, pričom príslušný orgán umožnil v konaní vykonať písomné konzultácie. Žalobca neuviedol žiadne relevantné tvrdenie, ktoré by odôvodňovalo potrebu nariadiť ústne pojednávanie a prvostupňový orgán mal za to, že skutkový stav veci bol dostatočne zistený. Stanovenie jednotlivých podmienok na elimináciu, prípadne zmiernenie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, je v dispozícii orgánu verejnej správy, pričom na doručené stanoviská a podmienky v nich určené prihliada najmä vo vzťahu k ich vykonateľnosti, účelnosti a relevantnosti pre konkrétny prípad. Žalobca namietal, že do výroku prvostupňového rozhodnutia neboli zapracované ním navrhované zmierňujúce opatrenia. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/89/2015, podľa ktorého zo žiadneho zákona nevyplýva právny nárok zainteresovanej verejnosti, aby ich pripomienkam, ktoré podávajú v procese posudzovania vplyvov, bolo vyhovené. Podľa žalovaného sa orgán verejnej správy prvého stupňa zaoberal všetkými pripomienkami a návrhmi dotknutých orgánov aj verejnosti. Žalovaný nesúhlasil s námietkou, že prvostupňový orgán je podľa Zákona EIA povinný zverejniť celý obsah spisového materiálu. Pokiaľ žalobca poukázal na nedostatočné odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia, odvolací orgán sa jednotlivo vysporiadal s každým bodom podaného odvolania. Tieto boli teda vyhodnotené dostatočne. Odvolací orgán síce preskúma rozhodnutie prvostupňového orgánu v celom rozsahu, ale v prípade, že nezistí pochybenia majúce za následok nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa primárne zaoberá vyhodnotením odvolacích námietok. Vyjadrenia ďalších účastníkov k správnej žalobe 14. Ďalší účastník 1/ vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 11.10.2022 uviedol, že rozhodnutia orgánu verejnej správy sú v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, vychádzajú zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Navrhovaná činnosť nespôsobí vznik negatívnych dopadov na obyvateľstvo a vznik nepriaznivých vplyvov na zložky životného prostredia dotknutého územia v rozsahu, ktoré by prekračovali platné normy kvality životného prostredia. Konštatoval, že sa stalo verejne známe, že žalobca účelovo vstupuje do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie v rámci celého
Slovenska pod zámienkou ochrany životného prostredia s rovnakými pripomienkami na akúkoľvek posudzovanú činnosť vo všetkých priemyselných odvetviach za iným ako deklarovaným účelom ochrany životného prostredia. Zotrval na tom, že rozhodnutia sú v súlade so zákonmi a obsahujú predpísané náležitosti. Replika žalobcu 15. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného a ďalšieho účastníka 1/ zotrval na tom, že v rozhodnutiach orgánov verejnej správy absentujú konkrétne podmienky pre zmiernenie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie. Nezrozumiteľnosť a arbitrárnosť rozhodnutí spočíva podľa žalobcu v tom, že prvostupňové rozhodnutie neobsahuje žiadne informácie nad rámec voľnej úvahy, t.j. ktoré konkrétne kritériá boli pri rozhodovaní použité. Žalovaný vo svojom vyjadrení opakovane uvádzal, že použil kritériá podľa Prílohy 10 Zákona EIA, ale nešpecifikoval ktoré a ako. Preto je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, lebo v rozpore s § 20a písm. a) Zákona EIA neodôvodňuje podstatu rozhodnutia nad rámec požiadaviek voľnej úvahy podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Zotrval aj na tom, že mal právo na konzultácie, pričom žalovaný použil postupy, ktoré neviedli a ani nemohli viesť k realizovaniu práv verejnosti. 16. K vyjadreniu ďalšieho účastníka 1/ žalobca uviedol, že navrhovateľ bol v zmysle zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí povinný spracovať zámer tak, aby okrem slovného vyhodnotenia vplyvov obsahoval aj kvantifikáciu pomocou prahových hodnôt určujúcich únosnosť zaťaženia daného územia zámerom. Ďalší účastník sa týmito povinnosťami neriadil a žalovaný to od neho dôsledne nevyžadoval. Z rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré kritériá žalovaný použil a ako a aký to malo vplyv na prvú, ale aj druhú časť výroku, nie je zrejmé ani ako boli zohľadnené doručené stanoviská k zámeru. Tvrdenie ďalšieho účastníka, že sa stalo všeobecne známe, že žalobca vstupuje do procesov EIA za iným ako deklarovaným účelom ochrany životného prostredia, nemá žiaden skutkový základ, nemá oporu v dôkazoch. 17. Žalovaný, ani ostatní ďalší účastníci nevyužili svoje právo podať dupliku. 18. Uznesením Správneho súdu v Banskej Bystrici č.k. 1S/13/2023-77 zo dňa 14.09.2023 v znení opravného uznesenia č.k. 1S/13/2023-81 zo dňa 25.09.2023 (právoplatným dňa 11.10.2023) bol zamietnutý návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 19. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný správny súd vec prejednal na nariadenom pojednávaní (o nariadenie ktorého žiadal žalobca) dňa 14.08.2025, na ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní v súlade s § 108 ods. 2 SSP v neprítomnosti žalobcu, ktorý ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní podaním zo dňa 01.07.2025, v neprítomnosti žalovaného, ktorý ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní podaním zo dňa 09.07.2025 a v neprítomnosti ďalších účastníkov, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnili. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa z dôvodov uplatnených v správnej žalobe správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Vzhľadom na neúčasť účastníkov konania (ani verejnosti) na pojednávaní bol rozsudok verejne vyhlásený, pričom skrátené znenie rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu dňa 14.08.2025 po dobu 14 dní podľa § 137 ods. 3 SSP. 20. Podľa § 20a Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (v znení platnom a účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia, t.j. od 01.04.2023 do 31.03.2024) rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní a záverečné stanovisko okrem všeobecných náležitostí rozhodnutia obsahuje a) odôvodnenie rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 13 alebo b) odôvodnenie záverečného stanoviska vrátane toho, ako sa príslušný orgán vysporiadal s jednotlivými stanoviskami doručenými v priebehu posudzovania vplyvov, ako aj s odborným posudkom podľa § 36 a dôvody odsúhlasenia alebo neodsúhlasenia realizácie navrhovanej činnosti podľa § 37 ods. 4 a prílohy č. 12 časti VII a c) ďalšie údaje uvedené v prílohe č. 12.
21. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (1) Príslušný orgán informuje bezodkladne verejnosť na svojom webovom sídle, prípadne aj na svojej úradnej tabuli o a) tom, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha zisťovaciemu konaniu, posudzovaniu vplyvov, konaniu podľa § 19 a o skutočnosti, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha posudzovaniu vplyvov presahujúcich štátne hranice, ak ide o tento prípad, b) svojej právomoci na vydanie rozhodnutia k navrhovanej činnosti alebo jej zmene v zisťovacom konaní alebo v posudzovaní jej vplyvov a o povoľujúcom orgáne, c) tom, že od povoľujúceho orgánu a príslušného orgánu možno získať informácie o navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ktorá je predmetom konania, d) povoleniach potrebných na realizáciu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, e) odbornom stanovisku podľa § 18 ods. 1 písm. g), zámere podľa § 22 a 23, rozsahu hodnotenia podľa § 30 a správe o hodnotení činnosti podľa § 31, f) čase, mieste a spôsobe, ktorým sa relevantné informácie sprístupnia verejnosti vrátane informácie o konaní verejného prerokovania, g) podrobnostiach zabezpečenia účasti verejnosti v konaní vrátane informácií o povoľujúcom orgáne, ktorému možno zasielať pripomienky alebo otázky, a o podrobnostiach o lehote na zaslanie pripomienok alebo otázok, h) praktických informáciách o prístupe k správnemu konaniu a súdnemu konaniu podľa tohto zákona, najmä o prístupe verejnosti k opravným prostriedkom pred správnym orgánom a pred súdom a určenie štádia konania, v ktorom možno napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť, i) iných informáciách dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia. (2) Dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených v tretej časti a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo odseku 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu. Právo dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene postupom podľa odseku 3 alebo odseku 4, môže byť povolením navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny priamo dotknuté. (3) Verejnosť prejaví záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene a na konaní o jej povolení podaním a) odôvodneného písomného stanoviska k zámeru podľa § 23 ods. 4, b) odôvodnených pripomienok k rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny podľa § 30 ods. 8, c) odôvodneného písomného stanoviska k správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods. 2, d) odôvodneného písomného stanoviska k oznámeniu o zmene podľa § 29 ods. 9. (4) Verejnosť má právo podať odvolanie proti rozhodnutiu o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona (ďalej len "rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní"), alebo proti záverečnému stanovisku aj vtedy, ak nebola účastníkom zisťovacieho konania alebo konania o vydaní záverečného stanoviska alebo jeho zmeny. Za deň doručenia rozhodnutia sa pri podaní takého odvolania považuje pätnásty deň zverejnenia rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 15 alebo záverečného stanoviska príslušným orgánom podľa § 37 ods. 6. Verejnosť podaním odvolania zároveň prejaví záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení. 22. Podľa § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 6, 8, 9, 10, 11, 13 Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (1) Ak ide o navrhovanú činnosť uvedenú v § 18 ods. 2, navrhovateľ je povinný pred začatím povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti doručiť príslušnému orgánu písomne a elektronicky a) zámer s náležitosťami podľa § 22 ods. 3 a prílohy č. 9, ak má byť predmetom zisťovacieho konania navrhovaná činnosť alebo b) oznámenie o zmene navrhovanej činnosti vypracované podľa prílohy č. 8a, ak má byť predmetom zisťovacieho konania zmena navrhovanej činnosti. (2) Príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa tohto zákona.
(3) Ak sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena bude posudzovať podľa tohto zákona, primerane sa použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská podľa § 23 ods. 4. (4) Na zisťovacie konanie k zámeru sa vzťahujú primerane § 22 ods. 5 a 6, § 23 a § 53 ods. 3. (6) Príslušný orgán oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, ktoré je v súlade s odsekom 1 písm. b), do troch pracovných dní po doručení a) zašle povoľujúcemu orgánu, dotknutému orgánu a dotknutej obci, b) zverejní na svojom webovom sídle. (8) Dotknutá obec do troch pracovných dní po doručení oznámenia o zmene navrhovanej činnosti informuje verejnosť na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené, a na úradnej tabuli obce o tejto skutočnosti a o tom, kde a kedy možno do oznámenia o zmene navrhovanej činnosti nahliadnuť, v akej lehote môže verejnosť zasielať pripomienky a miesto, kde sa môžu pripomienky podávať, pričom zabezpečí sprístupnenie oznámenia o zmene navrhovanej činnosti pre verejnosť najmenej desať pracovných dní od zverejnenia uvedených informácií. (9) Rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán a dotknutá obec môžu doručiť príslušnému orgánu písomné stanoviská k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti do desiatich pracovných dní od jeho doručenia; ak sa nedoručí písomné stanovisko v uvedenej lehote, tak sa stanovisko považuje za súhlasné. Verejnosť môže doručiť príslušnému orgánu písomné stanovisko k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti do desiatich pracovných dní od zverejnenia uvedených informácií podľa odseku 8; písomné stanovisko sa považuje za doručené, aj keď bolo v určenej lehote doručené dotknutej obci. (10) Príslušný orgán si môže vyžiadať k zámeru alebo oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti od navrhovateľa doplňujúce informácie na objasnenie pripomienok a požiadaviek vyplývajúcich zo stanovísk podľa odseku 9 alebo § 23 ods. 4, ktoré sú nevyhnutné na rozhodnutie o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona. (11) Výsledkom zisťovacieho konania je rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní. (13) Výroková časť rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, okrem náležitostí ustanovených všeobecným predpisom o správnom konaní, obsahuje určenie, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona. Ak ide o rozhodnutie, v ktorom sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona, výroková časť rozhodnutia obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie. 23. Podľa § 63 ods. 1 a 2 Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (1) Príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. (2) Obsahom konzultácií medzi navrhovateľom, obstarávateľom a ostatnými subjektmi procesu posudzovania vrátane verejnosti môžu byť najmä: a) doplňujúce informácie o strategickom dokumente a navrhovanej činnosti, b) informácie o možných vplyvoch strategického dokumentu a navrhovanej činnosti na životné prostredie vrátane zdravia, c) vzájomné oboznámenie sa so stanoviskami, d) doplnenie alebo upresnenie navrhovaných opatrení, e) obsah a rozsah poprojektovej analýzy. 24. Podľa § 64 Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona, b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3, c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6, d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2, e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30, f) konfliktu záujmov podľa § 63a, g) vydávania potvrdenia o súlade podľa § 37a.
25. Podľa čl. 44 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky (1) Každý má právo na priaznivé životné prostredie. (2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. 26. Podľa čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. 27. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa o tom, že navrhovateľom (ďalším účastníkom 1/) oznámený zámer navrhovanej činnosti sa nebude posudzovať podľa Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. 28. Žalobca ako zainteresovaná verejnosť v oblasti ochrany životného prostredia má významné procesné práva v administratívnych konaniach majúcich vplyv na životné prostredie. Ako akýkoľvek iný žalobca, aj zainteresovaná verejnosť je povinná v správnej žalobe uviesť všetky zákonné náležitosti v zmysle § 182 SSP, vrátane dôvodov žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje žalobca rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné. Ani skutočnosť, že žalobca ako zainteresovaná verejnosť presadzuje verejný záujem na ochrane životného prostredia ho nezbavuje povinnosti uviesť v správnej žalobe konkrétne dôvody, prečo považuje rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné. Žalobca nepatrí do kategórie tzv. slabších účastníkov konania (napr. fyzické osoby v konaniach o správnej žalobe v sociálnych veciach a vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), a preto niet dôvodu, aby správny súd akokoľvek napomáhal žalobcovi jeho usmerňovaním alebo vyhľadávaním dôvodov nezákonnosti rozhodovania a postupov orgánov verejnej správy aj bez jeho návrhu, resp. nad rozsah žalobcom formulovaných žalobných bodov. Žiada sa tiež dodať, že správny súd už vydal množstvo rozhodnutí, v ktorých upozorňoval žalobcu na potrebu konkretizácie žalobných námietok a na princípy súdneho prieskumu zákonnosti rozhodovania a postupov orgánov verejnej správy. Za žalobné body nemožno považovať prostý výpočet ustanovení zákona, ktoré mal orgán verejnej správy porušiť, ani všeobecné tvrdenia o práve verejnosti na priaznivé životné prostredie. 29. V bodoch 1. až 3. správnej žaloby žalobca neuviedol žiadne konkrétne žalobné námietky, ktorými by odôvodňoval nezákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Je nesporné, že žalobca je občianskym združením s predmetom činnosti zabezpečujúcim presadzovanie verejných záujmov na ochranu životného prostredia, ktorému prináležia oprávnenia vyplývajúce z vnútroštátnej a medzinárodnej právnej úpravy zabezpečujúce možnosť presadzovať záujmy verejnej ochrany životného prostredia v rozličných druhoch administratívnych procesov. Argumentácia v bodoch 1. až 3. správnej žaloby však nemá konkrétny materiálny obsah zabezpečujúci presadzovanie záujmov ochrany životného prostredia v prejednávanej veci. 30. Pokiaľ žalobca v bode 4. správnej žaloby všeobecne tvrdil, že mu vždy išlo o úplné, presné a správne informácie o životnom prostredí, príčinách stavu a následkoch, ktoré konkrétny projekt (zámer) bude mať na životné prostredie, pričom len poukázal na viaceré ustanovenia Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a Správneho poriadku, správny súd uvádza, že takéto tvrdenie žalobcu, ktoré má len konštatačný charakter nepredstavuje relevantnú žalobnú námietku, na základe ktorej by správny súd mohol vykonať súdny prieskum napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy. 31. Tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že žalovaný si nesplnil povinnosti podľa § 3 a 4 Správneho poriadku (povinnosť svedomito a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, spoľahlivo zistiť skutkový stav, zaručiť všetkým účastníkom rovnaké práva) a argumentácia, že zvolil taký procesný postup, ktorý neviedol k správnemu vybaveniu veci, je len vlastným hodnotiacim úsudkom žalobcu vo všeobecnej rovine bez toho, aby žalobca uviedol, v čom konkrétne vidí porušenie ustanovení § 3 a 4 Správneho poriadku žalovaným. 32. K všeobecnému poukazu žalobcu v správnej žalobe na právo verejnosti na informácie o životnom prostredí s poukazom na to, že žalobca svojím postupom sledoval dodržanie takého procesného postupu žalovaného, ktorý by spĺňal charakteristiku tzv. eurokonformného výkladu a uplatňovania Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, správny súd uvádza, že sa rovnako jedná len o všeobecné konštatovanie žalobcu, ktoré nepredstavuje relevantnú žalobnú námietku. Pokiaľ žalobca tvrdil, že postupom orgánov verejnej správy neboli dodržané ust. § 24 a § 29 Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, že procesný postup žalovaného neviedol k naplneniu účelu a cieľa
stanoveného Smernicou a Aarhuským dohovorom, že bolo potrebné aplikovať nielen gramatický, ale aj systematický výklad práva, že nebolo postupované v zmysle princípov „dobrej verejnej správy“, správny súd pre všeobecnosť predmetných tvrdení žalobcu nemohol vykonať súdny prieskum. Ako už bolo správnym súdom uvedené, je povinnosťou žalobcu uviesť konkrétne dôvody, pre ktoré je napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy, resp. jeho procesný postup, v rozpore so zákonom. Z formulácie žalobných bodov preto musí byť pre správny súd jasné a zrozumiteľné, aké argumenty žalobca uvádza na podporu svojich tvrdení o nezákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy. Správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy uvedené v správnej žalobe namiesto žalobcu vyhľadávať a dopĺňať podľa zistení z administratívneho spisu, resp. všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy sám konkretizovať na daný prípad. 33. Žalobca v správnej žalobe tiež namietal, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené informácie stanoviská dotknutých orgánov a stanoviská verejnosti, pričom tvrdil, že len ich zverejnením mohlo byť poskytnuté právo na informácie najširšej verejnosti. Uvedenú námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie má príslušný orgán povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosti alebo o jej zmene. Zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov. Pokiaľ ide o ust. § 24 ods. 1 písm. i) Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, podľa ktorého príslušné orgány verejnej správy zverejňujú aj iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto ustanovenie je podľa ustáleného názoru Najvyššieho správneho súdu SR potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako tie, ktoré sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne určil). Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, je potrebné ho vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu vymedzeného v § 3 Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, pričom ide o rozhodnutie v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní, ktoré je predmetom posudzovanej veci. Rovnako ani Smernica, ktorá v čl. 6 ods. 2 upravuje zverejňovanie informácií o navrhovanej činnosti, nestanovuje povinnosť aktívne zverejňovať vyjadrenia dotknutých orgánov či verejnosti. V čl. 6 ods. 2 Smernice je stanovená povinnosť zverejniť výslovne žiadosť o povolenie a následne povinnosť pre členské štáty zverejniť informácie o konaní, medzi ktoré patrí aj informovanie o dostupnosti relevantných informácií a o možnostiach získania týchto informácií (napr. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/21/2023 zo dňa 30. mája 2024; bod 36). 34. Prosté uvedenie vybraných právnych predpisov a ich citácia bez toho, aby žalobca v správnej žalobe uviedol, akým konkrétnym rozhodovaním alebo postupom orgánu verejnej správy boli porušené a aký to malo dopad na verejné subjektívne práva verejnosti v oblasti životného prostredia, nepredstavuje relevantnú žalobnú námietku, ktorá by správnemu súdu umožňovala vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe poukazoval na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie, pričom uviedol len vybranú časť z ich odôvodnení, správny súd uvádza, že bez toho, aby žalobca konkretizoval, ako sú v nich uvedené závery aplikovateľné na skutkový a právny stav prejednávanej veci, je takéto poukázanie bezpredmetné. Nepostačuje na rozhodnutia súdov len poukázať a stotožniť sa s nimi. Aby bolo poukázanie na ne zo strany žalobcu relevantné, žalobca by musel ozrejmiť ich právny a skutkový základ, najmä ich blízkosť s prejednávanou vecou, predmet, sporné ustanovenia zákona, relevantné právne závery a konkrétne dôsledky ich vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v danom prípade rozhodnutia žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa. 35. Všeobecný a nekonkrétny charakter má aj tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, neobsahuje identifikáciu, ktoré kritériá podľa Prílohy 10 Zákona EIA orgán verejnej správy použil a ako ich vyhodnotil. Ako už bolo uvedené, bez toho, aby žalobca konkrétne uviedol, ktoré kritériá podľa Prílohy 10 Zákona EIA orgán verejnej správy vo svojom rozhodnutí nevyhodnotil, či bolo dané kritérium vzhľadom na skutkové okolnosti predmetnej veci relevantné a aký dôsledok malo jeho nevyhodnotenie na zistenie skutkového stavu veci v danom prípade, len samotné konštatovanie žalobcu nemožno považovať takú žalobnú námietku, ktorá by bola spôsobilá spochybniť zákonnosť rozhodnutia žalovaného alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa. Navyše, predmetné tvrdenie žalobcu už bolo obsahom jeho odvolacích námietok proti rozhodnutiu orgánu verenej správy prvého stupňa, s ktorými sa žalovaný vysporiadal tak, že žalobca sa zrejme dôkladne neoboznámil s rozhodnutím orgánu verejnej
správy prvého stupňa, keďže tento vyhodnotenie navrhovanej činnosti podľa kritérií Prílohy 10 Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie uviedol na stranách 4 až 13 svojho rozhodnutia. Ak mal žalobca za to, že niektoré konkrétne požiadavky podľa osobitných predpisov neboli orgánom verejnej správy prvého stupňa (resp. ani žalovaným v odvolacom konaní) vyhodnotené, mal ich v správnej žalobe uviesť spolu s tvrdením o porušení konkrétnych ustanovení zákona a o následkoch pre zákonnosť rozhodnutia, čo však neurobil. Žalobca v správnej žalobe neuviedol, z ktorého konkrétneho ustanovenia zákona vyplýva orgánom verejnej správy povinnosť uviesť „prahové hodnoty“ vo vzťahu k jednotlivým zložkám životného prostredia. Pokiaľ sa na rozhodovanie o tom, či sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa Zákona EIA, použijú kritériá uvedené v Prílohe 10 cit. zákona, odôvodnenie rozhodnutia o tom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa tohto zákona, obsahuje práve odôvodnenie v zmysle týchto kritérií. Pokiaľ žalobca nenamietal odôvodnenie ktorého z kritérií podľa Prílohy 10 Zákona EIA prvostupňové alebo napadnuté rozhodnutie neobsahuje, jeho námietka je nekonkrétna. Súčasťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je opis zámeru navrhovanej činnosti, údaje o predpokladaných vplyvoch činnosti na životné prostredie a možnostiach opatrení na ich zmiernenie, požiadavky na vstupy (osobitne záber krajinného priestoru, záber pôdy) ako aj podrobné posúdenie očakávaných vplyvov na životné prostredie, čo je v súlade so štruktúrou kritérií podľa Prílohy 10 Zákona EIA (I. Povaha a rozsah navrhovanej činnosti, II. Miesto vykonávania navrhovanej činnosti, III. Význam očakávaných vplyvov). Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je ďalej zrejmé, že prvostupňový orgán vychádzal zo stanovísk príslušných orgánov a iných subjektov, z ktorých mu nevyplynuli žiadne skutočnosti, na základe ktorých by mohol dospieť k záveru, že zámer navrhovanej činnosti by bolo potrebné ďalej posudzovať. 36. Žalobca ďalej len všeobecne konštatoval, že „rozhodnutím“ boli porušené povinnosti podľa Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktoré žalobca vzhliadal v tom, že v ňom nebola podľa jeho názoru uvedená úvaha orgánu verenej správy o opodstatnenosti a účelnosti „uložených podmienok“, ktoré podľa žalobcu nespĺňajú charakteristiku zmierňujúcich opatrení podľa § 29 ods. 13 Zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Predmetné tvrdenia žalobcu podľa správneho súdu nepredstavujú relevantnú námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, ale opätovne len vyjadrenie vlastného hodnotiaceho úsudku žalobcu, pričom len samotná skutočnosť, že žalobca považuje opatrenia na obmedzenie vplyvu navrhovanej činnosti určené vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa za nedostatočné, nespochybňuje bez ďalšieho zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa. Správny súd považuje zmierňovacie opatrenia určené vo výroku prvostupňového rozhodnutia (na stranách 2 až 4) za dostatočne konkrétne a vykonateľné, čím je naplnená zákonná požiadavka ust. § 29 ods. 13 cit. zákona. 37. Žalobca v nadväznosti na uvedené namietal, že prvostupňový orgán neurčil medzi podmienkami realizácie navrhovanej činnosti ako záväznú podmienku realizáciu parkovacích státí prostredníctvom retenčných parkovísk (s konštatovaním, že navrhovateľ akceptoval požiadavku žalobcu na využitie retenčných parkovísk). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v prípade navrhovaného zámeru ide o výstavbu výrobno-skladovej haly a parkoviska (jedného) pre zamestnancov navrhovateľa, v súvislosti s ktorým sa počíta s využitím alternatívnych stavebných materiálov, konkrétne ide o riešenie parkoviska so spevnenou plochou, ktorá umožní vsakovanie vôd z povrchového odtoku so zriadením lokálnych vegetačných plôch, výsadbou drevín, ozelenením plôch atď. Uvedené vyplýva z predloženého zámeru navrhovanej činnosti, preto správny súd súhlasí so záverom žalovaného, že stanovenie požadovanej podmienky vo výroku prvostupňového rozhodnutia by bolo nadbytočné. V nadväznosti na uvedené správny súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani námietku, že nebolo vyhovené požiadavke žalobcu, aby bola ako záväzná podmienka určená povinnosť zelených stavebnotechnických opatrení. Pokiaľ žalobca namietal, že tieto podmienky sú nedostatočné (a rozhodnutie je v tejto časti arbitrárne a nepreskúmateľné), správny súd konštatuje, že v prípade navrhovaného zámeru (výrobnoskladovacej haly) orgány verejnej správy dôvodne vychádzali z toho, čo umožňuje architektonický výraz stavby takéhoto objektu (že ide o priemyselný objekt), pričom v prvostupňovom rozhodnutí určené podmienky na elimináciu alebo zmiernenie negatívnych vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie (určením podmienok na zatrávnenie plôch, skladbu vysadených drevín, ochranu poľnohospodárskej pôdy a pod.), reagujú na požiadavky zelenej infraštruktúry. Žalobca v správnej žalobe v tomto smere nevysvetlil, prečo uvedené podmienky považuje za nedostatočné, resp. majúce sa následok nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. 38. Pokiaľ žalobca namietal, že orgán verejnej správy sa nesprávne vysporiadal s námietkou vyhodnotenia energetickej hospodárnosti budovy, keď konštatoval, že toto vyhodnotenie nie je
predmetom konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, opäť žalobca neuviedol ustanovenia konkrétneho zákona, ktoré by orgánu verejnej správy ukladalo už v tomto štádiu konania (v zisťovacom konaní) vyhodnotiť podmienku energetickej hospodárnosti navrhovanej budovy. 39. Pokiaľ žalobca namietal, že príslušný orgán verejnej správy nevyhodnotil vplyvy zámeru na pôdy, správny súd uvádza, že prvostupňový orgán na s. 8 prvostupňového rozhodnutia uviedol, že umiestnením stavebného objektu a parkoviska dôjde k záberu poľnohospodárskeho pôdneho fondu vo výmere 0,83 ha a žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil, že územie, na ktorom má byť realizovaná navrhovaná činnosť, je podľa Územného plánu mesta Tvrdošín súčasťou územia určeného pre rozvoj priemyslu, výroby a skladového hospodárstva. Navrhovaná činnosť neprekročí stanovené regulatívy využitia predmetného územia a v územnom pláne určený záber poľnohospodárskej pôdy. Územný plán mesta Tvrdošín - Zmeny a doplnky č. 2 a č. 3, podliehal procesu posudzovania predpokladaných vplyvov strategického dokumentu na životné prostredie, v rámci ktorých bolo realizované vyhodnotenie dôsledkov navrhovaných zámerov na poľnohospodársku pôdu, pričom bol daný súhlas podľa § 13 zákona č. 220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy. Opätovné posúdenie rovnakého územia vo vzťahu k ochrane poľnohospodárskej pôdy považoval žalovaný za nadbytočné. Zároveň poukázal na to, že pred vydaním stavebného povolenia bude potrebné požiadať orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy o vydanie rozhodnutia na trvalé odňatie poľnohospodárskej pôdy, v ktorom sa stanovia konkrétnejšie podmienky vo vzťahu k záberu poľnohospodárskej pôdy. Správny súd dopĺňa, že v prvostupňovom rozhodnutí bola taktiež určená podmienka ochrany tej poľnohospodárskej pôdy, ktorá nemá byť odňatá z poľnohospodárskeho pôdneho fondu. 40. Nie je dôvodná ani námietka žalobcu, že navrhovateľ bol povinný ako podklad rozhodnutia zo zisťovacieho konania zabezpečiť stanovisko podľa § 16a ods. 1 Vodného zákona. Žalobca uvedené namietal už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s predmetnou otázkou dostatočne vysporiadal, keď uviedol, že Zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie neurčuje, aby podkladom rozhodnutia zo zisťovacieho konania bolo záväzné stanovisko podľa § 16a ods. 1 Zákona o vodách. Žalovaný uviedol, že s účinnosťou od 01.05.2023 došlo k zmene ustanovenia § 73 ods. 21 Vodného zákona, v zmysle ktorého sa stanovisko podľa § 16a ods. 1 cit. zákona nevyžaduje ako povinný podklad rozhodnutia zo zisťovacieho konania. Správny súd sa s uvedeným odôvodnením žalovaného stotožňuje a považuje ho za zrozumiteľné a vecne správne. Nemožno konštatovať, že by orgány verejnej správy tým, že od ďalšieho účastníka 1/ nepožadovali predloženie záväzného stanoviska podľa § 16a ods. 1 Zákona o vodách, zaťažili svoje rozhodnutia vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. 41. Neprijatie žalobcom navrhnutých zmierňovacích a eliminačných opatrení vo výroku prvostupňového rozhodnutia by žalobca konkrétne namietal vtedy, ak by odôvodnene tvrdil a preukázal, že práve a len tieto opatrenia sú spôsobilé účinným spôsobom zmierniť dopady navrhovanej činnosti na životné prostredie, resp. ich eliminovať, a preto bolo nevyhnutné ich prijať. Nestačilo len nesúhlasiť s ich neprijatím. So stanoviskom žalobcu k zámeru navrhovanej činnosti sa prvostupňový orgán vysporiadal svojimi vyjadreniami k jednotlivým jeho bodom. Vzhľadom na to, že stanovisko žalobcu bolo formulované ako požiadavky (žiadame, požadujeme), resp. jeho názory bez toho, aby bola ich opodstatnenosť osobitne odôvodnená, čo je v rozpore s ust. § 24 ods. 3 Zákona EIA, ktorý predpokladá prejavenie záujmu verejnosti na navrhovanej činnosti podaním odôvodneného písomného stanoviska, prvostupňový orgán nemal povinnosť sa s jednotlivými požiadavkami nad rámec uvedeného osobitne argumentačne vysporiadať. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný prvostupňové rozhodnutie preskúmal v celom rozsahu, zaoberal sa aj argumentmi žalobcu uplatnenými v podanom odvolaní, pričom dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti a stotožnil sa s jeho závermi. 42. Žalobca ďalej namietal nezvolanie konzultácií podľa § 63 Zákona EIA s argumentáciou, že ide o osobitný právny inštitút, ktorý nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania podľa § 21 Správneho poriadku. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý napr. v rozsudku sp. zn. 3Svk/21/2023 zo dňa 30.05.2024 uviedol: „Zákon č. 24/2006 Z.z. nešpecifikuje formu a spôsob realizácie konzultácií, ktoré môžu byť uskutočnené písomnou alebo ústnou formou. Konzultácie nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku, je to pojem širší, ktorý zahŕňa aj napríklad písomné podania alebo verejnú anketu ... v prípade zisťovacieho konania zákon s konzultáciami obligatórne nepočíta.“ Pokiaľ žalobca v správnom konaní netvrdil a nepreukázal konkrétne špecifické dôvody
týkajúce sa povahy veci odôvodňujúce, že vykonanie konzultácie by prispelo k objasneniu veci, nemožno prvostupňovému orgánu vyčítať porušenie zákona nevykonaním konzultácií. Podľa správneho súdu obstojí vo vzťahu ku konzultáciám odôvodnenie obsiahnuté v preskúmavanom (napadnutom) rozhodnutí žalovaného a postup, keď prvostupňový orgán, prípadne aj žalovaný, nezvolali konzultácie formou osobného stretnutia, resp. keď žalovaný považoval za udržateľný postup prvostupňového orgánu, ktorý nezrealizoval konzultácie v takejto forme. Z ust. § 63 ods. 1 Zákona EIA vyplýva, že príslušný orgán zabezpečí vykonanie konzultácií, z čoho ale nemožno vyvodiť záver o tom, že sa konzultácie vykonávajú v každej veci alebo že na ich vykonanie má účastník alebo orgán zúčastnený na konaní právny nárok. Správny súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by postup orgánov verejnej správy a odôvodnenie rozhodnutí v časti týkajúcej sa požiadavky na vykonanie konzultácií nemali obstáť. 43. K námietke žalobcu týkajúcej sa nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy správny súd uvádza, že je nedôvodná. Žalobca nekonkretizoval, ktoré zákonné náležitosti napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy nespĺňajú. Z ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku vyplýva pre orgán verejnej správy požiadavka uviesť úvahy, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe, ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Správny súd má za to, že na základe žalobcom uplatnených všeobecných námietok preskúmavané rozhodnutia tak orgánu verejnej správy prvého stupňa, ako aj žalovaného, nie sú nepreskúmateľné. V preskúmavaných rozhodnutiach je uvedený postup orgánu verejnej správy v administratívnom konaní, sú označené dôkazy, z ktorých orgány verejnej správy vychádzali, ako aj opísaný skutkový stav, ktorý vyvodili z vykonaných dôkazov, rozhodnutia obsahujú právne posúdenie veci a úvahy, ktorými sa orgány verejnej správy spravovali pri ich vydaní. Orgán verejnej správy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zaoberal predloženým oznámením navrhovateľa (ďalšieho účastníka 1/) o zámere navrhovanej činnosti, pripomienkami a navrhnutými opatreniami subjektov, ktoré predložili svoje stanoviská, ako aj podrobne a dostatočne konkrétne vyhodnotil predpokladané priame a nepriame vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie. Žalovaný sa konkrétne a zrozumiteľne vysporiadal s jednotlivými námietkami žalobcu uplatnenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Nesúhlas žalobcu s tým, ako sa orgány verejnej správy s environmentálnymi dopadmi zmeny navrhovanej činnosti a s odvolacími námietkami žalobcu vysporiadali, nespôsobuje nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí orgánu verejnej správy prvého stupňa a žalovaného. 44. Správny súd pre úplnosť ohľadom viacerých všeobecných tvrdení žalobcu uvedených v správnej žalobe a k prezentácii jeho názorov na posudzovanie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie uvádza, že všeobecné tvrdenia a formulácie použité žalobcom v tých parciálnych častiach správnej žaloby, ktoré neobsahujú konkrétnu skutkovú a právnu argumentáciu vzťahujúcu sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, neumožňujú súdny prieskum týchto rozhodnutí. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR, je súd (rovnako tak aj orgán verejnej správy) povinný zodpovedať len taký argument, ktorý sa týka veci a je zároveň konkrétny (t.j. formulovaný dostatočne jasným spôsobom). Za relevantný možno podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vo veciach Hiro Balani v. Španielsko, § 28; Bochan v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako „opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci. O takéto námietky sa v tomto prípade nejedná. 45. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že z dôvodov uplatnených v správnej žalobe rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa nie je nezákonné, a preto správnu žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú. 46. Žalobca v správnej žalobe navrhol správnemu súdu, aby využil možnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku o súladnosti aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie so zmluvami v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalobca návrh na prerušenie konania odôvodnil tým, že podľa jeho názoru je súčasná aplikačná prax v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie nesúladná s právom Európskej únie. Správny súd má podľa žalobcu možnosť v prípade nejasností pri aplikácii práva EÚ požiadať Súdny dvor EÚ o „vydanie predbežného nálezu v otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv“. Na tomto mieste správny súd predovšetkým upriamuje pozornosť na účel a predmet prejudiciálneho konania. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, Súdny dvor EÚ má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv, b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Primárnym účelom prejudiciálneho konania je teda zabezpečiť jednotnosť výkladu práva EÚ pri jeho aplikácii súdmi členských štátov. V preskúmavanej veci orgány verejnej správy aplikovali predovšetkým Zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorým bola do slovenského právneho poriadku transponovaná okrem iného Smernica 2011/92/EÚ. Rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencie predkladajúceho súdu. Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-495/18 (body 19. a 20.): „Zo znenia a systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že predpokladom prejudiciálneho konania je to, že vnútroštátne súdy skutočne riešia prebiehajúci spor, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie, ktoré bude môcť zohľadniť rozsudok z prejudiciálneho konania ... návrh na začatie prejudiciálneho konania totiž nesmeruje k formulácii poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale je odôvodnený potrebou spojenou s efektívnym riešením sporu ...“ Čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ neumožňuje súdnemu dvoru uplatniť predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa vyjadriť len k výkladu zmlúv a aktov prijatých inštitúciami Únie (pozri rozsudok vo veci C-641/15, body 39. a 40.). Navrhované znenie prejudiciálnych otázok pod označením a/ a b/ predstavuje nesúhlas žalobcu s postupom orgánu verejnej správy v konkrétnom prípade, nie návrh na výklad práva EÚ. Pokiaľ ide o priamu účinnosť smerníc (otázky formulované pod označením c/ a d/), doktrína priamej účinnosti smerníc bola objasnená Súdnym dvorom EÚ, teda ohľadom nej nie potrebné predkladať súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. Úlohou Súdneho dvora EÚ nie je ani hodnotiť vplyv toho-ktorého ním vydaného rozsudku na inú právnu vec, pričom v súvislosti s otázkou formulovanou pod označením e/ je potrebné zdôrazniť, že táto otázka nie je jedným z dôvodov, na ktorom by bolo postavené rozhodnutie správneho súdu, ktorý preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného správny súd konštatuje, že žalobca neformuloval také znenie prejudiciálnej otázky, z ktorého by bolo zrejmé, ako môže byť prípadný rozsudok z prejudiciálneho konania zohľadnený pri riešení predmetu tohto konania, nedefinoval žiadne ustanovenie únijného práva, ktoré by bolo potrebné vyložiť. Napokon, predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nemôže byť otázka, či sa správne aplikovalo právo Európskej únie v konkrétnej veci. Správny súd vzhľadom na uvedené skutočnosti návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania, čo si implicitne vyžaduje prerušenie konania, zamietol, pretože nezistil potrebu predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. 47. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario, podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Keďže žalobca v konaní o správnej žalobe nebol úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. Správny súd nerozhodoval o náhrade trov konania žalovaného, pretože žalovaný si právo na náhradu trov konania neuplatnil a ich vynaloženie nevyplýva ani zo spisu, pričom ani v prípade, ak by si ich bol uplatnil, nebolo by spravodlivé požadovať, aby ich hradil žalobca (správny súd nezistil splnenie podmienok pre priznanie práva na náhradu trov konania žalovanému v zmysle § 168 SSP). Ďalším účastníkom 1/ až 4/ voči žalobcovi, ktorý bol v konaní neúspešný, správny súd náhradu trov konania nepriznal, pretože im nevznikli žiadne trovy konania v súvislosti s plnením povinností, ktoré by im uložil správny súd (§ 169 SSP). 48. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods.2 písm. a) SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.