Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/217/2020 1020201645 12. 02. 2026 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2026:1020201645.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD., v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: D. XX, XXX XX E., právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Halagan, s.r.o., IČO: 50 626 329, so sídlom: Framborská 253/21, 010 01 Žilina, za ktorú koná JUDr. Ing. Ján Halagan, advokát a konateľ, proti žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, IČO: 00 156 621, so sídlom: Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. s. 10473/2020-640, č. z. 41309/2020 zo dňa 17.09.2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky číslo spisu 10473/2020-640, číslo záznamu 41309/2020 zo dňa 17.09.2020 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi súd voči žalovanému p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Pôdohospodárska platobná agentúra (ďalej aj „prvostupňový orgán“) ako orgán štátnej správy pre oblasť poskytovania podpory pre pôdohospodárstvo, rozvoj vidieka a rybné hospodárstvo podľa zákona č. 543/2007 Z. z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2007 Z. z.“) rozhodla o Jednotnej žiadosti na rok 2015, podanej zo strany žalobcu dňa 15.05.2015 pod č. 6060010345, ktorou žiadal o jednotnú platbu na plochu a platbu na poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie pre pozemky (pôdne diely) Lietava, Špačince, Veľká Bytča, Varín v celkovej výmere 47,90 ha, tak, že po vykonaní administratívnej kontroly a kontroly na mieste rozhodnutím č. 500/1679/21153/2015 zo dňa 27.09.2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) schválila žalobcovi poskytnutie podpory formou platby na poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie v sume 877,92 Eur podľa § 8 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 342/2014 Z. z., ktorým sa ustanovujú pravidlá poskytovania podpory v poľnohospodárstve v súvislosti so schémami oddelených priamych platieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie č. 342/2014 Z. z.“), a zároveň neschválila poskytnutie podpory formou jednotnej platby na plochu. Súčasne prvostupňový orgán žalobcovi uložil dodatočnú sankciu v sume 4 699,49 Eur podľa čl. 19 ods. 2 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 640/2014, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1306/2013 vzhľadom na integrovaný administratívny a kontrolný systém, podmienky zamietnutia alebo odňatia platieb a
administratívne sankcie uplatniteľné na priame platby, podporné nariadenie na rozvoj vidieka a krížové plnenie (ďalej len „delegované nariadenie“). 2. Na základe žalobcom podaného odvolania žalovaný dňa 17.09.2020 vydal rozhodnutie č. s. 10473/2020-640, č. z. 41309/2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. II. Žaloba 3. Včas podanou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), doručenou dňa 25.11.2020 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Pôdohospodárskej platobnej agentúry (ďalej spolu aj „preskúmavané rozhodnutia“ a „správne orgány“) z dôvodov, ktoré správny súd podľa obsahu identifikoval ako žalobné dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. e), písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda pre nedostatočne zistený skutkový stav a pre podstatné pochybenia procesného charakteru, ktoré mali mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 4. V bližšom odôvodnení žaloby žalobca poukázal na to, že napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného bol ukrátený na svojich právach, čo odôvodňoval tým, že za základ napadnutého rozhodnutia žalovaný vzal dôkaz – Správu z kontroly na mieste zo dňa 21.03.2016 a k nej vypracovanú doplňujúcu Správu z kontroly na mieste zo dňa 14.09.2016 (ďalej spolu aj „správy z KNM“), ktorá kontrola mala byť vykonaná dňa 01.02.2016. Podľa žalobcu ide o dôkazy, ktoré boli obstarané spôsobom a postupom v rozpore so zákonom. Tieto správy nemajú, resp. by nemali mať žiadnu dôkaznú hodnotu a žalovaný na ne nemal pri rozhodovaní vôbec prihliadať. Tým, že žalovaný ako odvolací orgán napadnutým rozhodnutím nezákonnosť obstarania týchto dôkazov odobril, sám svojím postupom ukrátil žalobcu na jeho právach. Vykonanie dôkazu kontroly na mieste treba z hľadiska zákonom predpokladaných dôkazov správneho konania klasifikovať ako dôkaz ohliadky. Napriek tomu Správa z kontroly na mieste zo dňa 21.03.2016 bola vykonaná, aj keď neboli splnené podmienky jej výkonu podľa § 38 ods. 3 Správneho poriadku, v zmysle ktorého je potrebné prizvať účastníka a osoby, ktorá je s predmetom ohliadky oprávnená nakladať, pričom prizvanie na ohliadku musí byť skutočné, nielen formálne. Prvostupňový orgán urobil iba také formálne pozvanie, na základe ktorého sa žalobca na miesto výkonu kontroly v určenom čase nemohol dostaviť. Vykonanie kontroly mu nebolo oznámené dňa 29.01.2016, bolo mu oznámené nie spôsobom predpokladaným zákonom a nie tak, že by sa kontroly mohol zúčastniť. Vykonanie kontroly na mieste (ďalej aj „KNM“) mu bolo oznámené telefonicky dňa 01.02.2016, teda v deň jej vykonania. 5. Žalobca ďalej argumentoval, že spoluvlastníčkou pozemku v katastrálnom území F., ktorý je sporným kontrolovaným pôdnym dielom, je G. C., vo vzťahu ku ktorej správny orgán neurobil žiadne prizvanie na ohliadku, čím jej účasť nijako neumožnil, hoci je oprávnená s nehnuteľnosťou nakladať. Podľa žalobcu mal správny orgán prizvanie na ohliadku uskutočniť zákonným spôsobom. Prizvanie účastníka na vykonanie úkonu KNM má charakter predvolania, ktoré by malo mať písomnú formu a malo by byť doručené v dostatočnom časovom predstihu a zrejme s doručením do vlastných rúk. Takýmto spôsobom však prvostupňový orgán nepostupoval a žalovaný ako odvolací orgán tento nedostatok nezhojil. 6. Ďalej žalobca namietal, že na vykonanie KNM nebola prizvaná spoločnosť TAPOS PLUS, s.r.o., hoci dôvodom kontroly bol rozpor v krížových kontrolách, teda rozpor medzi žalobcom a touto spoločnosťou, založený tým, že obaja si súčasne požiadali o priznanie podpory na rovnakom kontrolovanom pôdnom diele (ďalej aj „KD“). Paradoxne však tento rozpor nezaložil dôvod na vykonanie kontroly aj u spoločnosti TAPOS PLUS, s.r.o. Správa z KNM zo dňa 14.09.2016 je podľa žalobcu produkt vytvorený v príčinnej súvislosti s prvotným zrušovacím rozhodnutím žalovaného č. 17271/2016 zo dňa 07.07.2016, v ktorom žalovaný prvostupňovému orgánu vytkol nedostatky. Správny orgán až cez jej obsah mal preukázané, že na spornom KD sa našli pozostatky po obilnine, keď túto skutočnosť po siedmich mesiacoch našiel kontrolór vo svojich poznámkach. Podľa žalobcu je nesporné, že Správa z KNM zo 14.09.2016 bola vyprodukovaná účelovo na potvrdenie rozhodnutia, ktoré chcel správny orgán vydať. So svojim novým obsahom sa stala kľúčovým podkladom pre vydanie preskúmavaných rozhodnutí. Táto správa je však
nepodpísaná, čo vylučuje túto listinu ako dôkaz v konaní. Navyše nie je potvrdená nestrannou osobou, prizvaným účastníkom ani inou oprávnenou osobou. Podľa žalobcu je nesporné, že obe správy sa týkajú tej istej KNM zo dňa 01.02.2016, preto výsledky z nich nemôžu byť odlišné. Podľa žalobcu nesedí ani číslovanie príloh fotodokumentácie a nie je zrejmé, či dňa 30.03.2016, kedy žiadal o nahliadnutie do nej, vôbec nejaká dokumentácia v administratívnom spise bola. Podľa žalobcu niekto zasiahol do dôkaznej dokumentácie a menil obsah listinného dôkazu. Kto zasiahol do správy však nie je zistiteľné. Správa z KNM zo 14.09.2016 nie je podľa žalobcu ničím iným než čistým počítačovým výstupom bez podpisu a príloh. Nepodpísaná správa nemá a nemôže mať postavenie dôkazu v správnom konaní a nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Ak takýto dôkaz žalovaný akceptoval, akceptoval nezákonný dôkaz a porušil práva žalobcu. 7. Žalobca vyjadril názor, že celkový postup prvostupňového orgán pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu bol vedený v záujme druhého žiadateľa TAPOS PLUS, s.r.o., v tom čase majetkovo a personálne prepojeného so spoločnosťou SEMAT, a.s., ktorá bola podľa žalobcu „významným hráčom v dotačnej politike“ s dobrými existujúcimi vzťahmi s prvostupňovým orgánom. Podľa žalobcu na základe uvedeného došlo k protiprávnemu priznaniu podpory spoločnosti TAPOS PLUS, s.r.o., napriek tomu, že žalobca spochybnil platnosť podnájomnej zmluvy, ktorou táto spoločnosť preukazovala právo na užívanie sporného pozemku. Žalobca vyjadril názor, že od počiatku je rozhodovanie o jeho žiadosti zaťažené vadou porušenia jeho práv, predovšetkým odopretím práva nahliadnuť do kompletného spisu, práva oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a práva na riadne vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom. Porušenie týchto práv žalobcu spôsobilo nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. 8. Žalovaný podľa žalobcu porušil jeho práva aj tým, že v odvolacom konaní nekonal s riadne zvoleným právnym zástupcom, keďže mu nedoručil svoj list z 24.08.2020. Tento nedostatok nemohol byť konvalidovaný ani vyhlásením žalovaného, že pôvodne udelená plná moc na tento účel nebola postačujúca. 9. Žalobca uzavrel, že jeho žiadosť bola oprávnená a v súlade so zákonom, na svojom pozemku vykonal v žiadosti deklarované poľnohospodárske činnosti a v súlade s právnou úpravou mu vznikol nárok na poskytnutie platby. Prvostupňový orgán porušil zákon tým, že žalobcovi znemožnil uplatniť jeho práva, odoprel mu právo nahliadnuť do spisu, vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a podkladom rozhodnutia. Žalobca nemal možnosť posúdiť vyhotovenú fotodokumentáciu z KNM a vyhodnotiť jej pravdivosť. 10. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť, vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať mu právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. III. Vyjadrenie žalovaného 11. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému súdu dňa 24.02.2021, v ktorom v plnom rozsahu zotrval na skutkovom a právnom posúdení veci vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí. K námietkam žalobcu uviedol, že KNM bola vopred oznámená a aj umožnená. Žalovaný popísal priebeh KNM a uzavrel, že správy náležitým spôsobom špecifikujú zistený skutkový stav počas výkonu KNM, ktorý je aj náležitým spôsobom podložený vyhotovenou fotodokumentáciou sporného KD, ako aj vyhodnotením predložených dokladov žalobcu. KNM bola podľa žalovaného vykonaná v súlade s čl. 24 ods. 1 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 809/2014 zo 17.07.2014, ktorým sa stanovujú pravidlá uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1306/2013 v súvislosti s integrovaným administratívnym a kontrolným systémom, opatreniami na rozvoj vidieka a krížovým plnením (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). 12. K ďalším žalobným námietkam žalovaný reagoval poukazom na čl. 25 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého kontroly na mieste sa môžu ohlásiť za predpokladu, že to nie je v rozpore s ich účelom alebo účinnosťou. Každé ohlásenie sa prísne obmedzuje na minimálne potrebné časové obdobie a neprekročí 14 dní. Pokiaľ ide o KNM týkajúcu sa žiadostí o pomoc alebo platbu, ohlásenia nesmú prekročiť 48 hodín s výnimkou náležite odôvodnených prípadov. Vzhľadom k takejto úprave mal žalovaný za to, že nevyhnutne musí pri ohlásení KNM dochádzať k telefonickému ohláseniu, navyše žalovaný nie je povinný výkon KNM ohlasovať vôbec.
13. V súvislosti s neprizvaním spoluvlastníka pozemku žalovaný dodal, že v konaní o žiadosti je žiadateľ jediným účastníkom konania, o ktorom sa rozhoduje, či mu požadovaná podpora môže byť priznaná. Z tohto dôvodu je potom osoba spoluvlastníka pozemku pre konanie o žiadosti bezpredmetná. Navyše v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 342/2014 Z. z. je žiadateľ povinný nahlásenou plochou disponovať k 31.05. príslušného roka podania žiadosti. 14. Žalovaný ďalej konštatoval, že správy z KNM sa dopĺňajú. Podľa neho nie je potrebné, aby správa bola podpísaná. Správy vychádzajú zo skutkového stavu zisteného v čase výkonu KNM, t. j. dňa 01.02.2016. Žalovaný nemal pochybnosť o autenticite vyhotovenej fotodokumentácie a zdôraznil, že žalobca mal v priebehu konania možnosť nahliadnuť do spisu, čo však nevyužil. Vo vzťahu k spoločnosti TAPOS PLUS, s.r.o. uviedol, že žalobca bol jediným účastníkom konania a o ostatných žiadateľoch sa konalo v iných samostatných konaniach na základe nimi podaných žiadostí, preto sa žalovaný v tomto konaní inými žiadateľmi nezaoberal. 15. Žalovaný poukázal na to, že žalobca predložil ako doklad preukazujúci splnenie podmienok pre platbu, medzi ktoré patrí obhospodarovanie KD, tzv. knihu honov, v ktorej deklaroval plodinu – trávy, pričom prvostupňový orgán pri KNM v teréne zistil, že na spornom KD sa nachádzajú pozberové zvyšky po obilnine, čo potvrdila aj fotodokumentácia. Žalobca teda sporný KD neobhospodaroval, a tým nenaplnil podmienku § 2 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 342/2014 Z. z. Navyše podľa predložených dokladov bol sporný KD v roku 2015 v nájme spoločnosti SEMAT, a.s. Žalobca tak nepreukázal platný právny vzťah k spornému KD. 16. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Náhradu trov konania si neuplatnil. IV. Relevantná právna úprava 17. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 18. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 19. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 20. Podľa § 194 ods. 2 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 21. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 22. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 23. Podľa § 2 ods. 1 nariadenia č. 342/2014 Z. z. žiadosť o priame platby môže Pôdohospodárskej platobnej agentúre predložiť osoba, ktorá obhospodaruje poľnohospodársku plochu vedenú v evidencii dielov pôdnych blokov na území Slovenskej republiky. 24. Podľa § 2 ods. 2 nariadenia č. 342/2014 Z. z. priame platby sa poskytnú na základe žiadosti žiadateľovi, ak poľnohospodárska plocha a) dosahuje výmeru najmenej 1 ha, pričom táto výmera môže predstavovať viaceré súvislé diely pôdnych blokov príslušného druhu poľnohospodárskej plochy s výmerou najmenej 0,3 ha obhospodarovanej jedným žiadateľom, b) je mu k dispozícii k 31. máju príslušného roka, c) má viditeľne označené a vymedzené hranice, ak nie je prirodzene ohraničená, d) využívaná na pestovanie rýchlorastúcich drevín druhov stromov je vysadená druhmi stromov, ktoré sú
uvedené v prílohe č. 1, vrátane dodržania maximálneho cyklu zberu, e) využívaná na pestovanie konope je osiata osivom odrôd podľa osobitného predpisu. 25. Podľa § 2 ods. 2 nariadenia č. 342/2014 Z. z. priame platby sa poskytnú na základe žiadosti žiadateľovi, ktorý a) spĺňa požiadavky na aktívneho poľnohospodára podľa § 3, b) spĺňa pravidlá krížového plnenia podľa § 4, c) vykonáva poľnohospodársku činnosť podľa osobitného predpisu alebo udržiava poľnohospodársku plochu podľa § 5. 26. Podľa § 7 ods. 1 nariadenia č. 342/2014 Z. z. jednotná platba na plochu sa poskytne žiadateľovi, ktorý spĺňa minimálne požiadavky na poskytnutie priamych platieb podľa § 2. 27. Podľa § 7 ods. 2 nariadenia č. 342/2014 Z. z. jednotná platba na plochu sa poskytne na výmeru poľnohospodárskej plochy, ktorú žiadateľ obhospodaruje a na ktorú možno poskytnúť podporu vedenú v evidencii dielov pôdnych blokov a ktorá sa využíva na poľnohospodársku činnosť alebo sa prevažne využíva na poľnohospodársku činnosť podľa odseku 3. 28. Podľa § 8 ods. 1 nariadenia č. 342/2014 Z. z. platba na poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie sa poskytne žiadateľovi, ktorý a) spĺňa minimálne požiadavky na poskytnutie priamych platieb podľa § 2 a požiadavky podľa § 7 ods. 2, b) na poľnohospodárskej ploche dodržiava poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie (ďalej len "postupy") podľa odseku 2, ak je to v súlade s osobitným predpisom. 29. Podľa § 14 nariadenia č. 342/2014 Z. z. (1) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť podľa § 7, sa v časti sumy, ktorá prekračuje 150 000 eur, v príslušnom roku znížia o 5%. (2) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť podľa § 7, sa v príslušnom roku znížia aj žiadateľovi, u ktorého sa preukážu okolnosti podľa osobitného predpisu. (3) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť, sa v časti sumy, ktorá prekračuje 2 000 eur, v príslušnom roku znížia podľa osobitného predpisu. (4) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť ako úhrada finančnej disciplíny podľa osobitného predpisu, sa určia ako násobok priamych platieb určených na základe žiadosti a koeficientu úhrady finančnej disciplíny. Koeficient úhrady finančnej disciplíny je podiel prostriedkov finančnej disciplíny získaných podľa osobitného predpisu a priamych platieb určených na základe žiadostí prekračujúcich 2 000 eur. (5) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť podľa § 7, 8 alebo § 12, sa upravia podľa osobitného predpisu, ak je žiadosť predložená oneskorene. (6) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť podľa § 7, 8 alebo § 12, sa upravia podľa osobitného predpisu (Hlava II, Kapitola IV delegovaného nariadenia – poznámka správneho súdu), ak platobná agentúra na základe kontrol podľa osobitného predpisu zistí rozdiely medzi údajmi uvedenými v žiadosti a skutočným stavom. (7) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť podľa § 7, 8 alebo § 12, sa upravia podľa osobitného predpisu (Hlava II, Kapitola IV delegovaného nariadenia – poznámka správneho súdu) aj vtedy, ak platobná agentúra na základe kontrol podľa osobitného predpisu zistí porušenie podmienok alebo požiadaviek ustanovených v a) § 2 ods. 2, b) § 2 ods. 5 písm. c), c) § 2 ods. 6, d) § 12 ods. 1 až 3 a 7, e) § 13 ods. 8 alebo f) § 16 ods. 4, 5 a 7. (8) Priame platby sa upravia podľa osobitného predpisu, ak platobná agentúra na základe kontrol podľa osobitného predpisu zistí nedodržiavanie pravidiel krížového plnenia podľa § 4. (9) Priame platby sa upravia podľa osobitného predpisu, ak platobná agentúra na základe kontrol podľa osobitného predpisu zistí, že žiadateľ umelo vytvoril podmienky požadované na získanie priamych platieb. (10) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť podľa § 7, 8 alebo § 12 sa neposkytnú, ak platobná agentúra zistí porušenie povinnosti podľa a) § 16 ods. 2 alebo b) § 16 ods. 3. 30. Podľa čl. 17 ods. 1 delegovaného nariadenia na účely tohto oddielu sa podľa potreby rozlišujú tieto skupiny plodín: a) plochy nahlásené na účely aktivácie platobných nárokov v rámci režimu základných platieb alebo na účely poskytnutia jednotnej platby na plochu; b) skupina pri každej z plôch nahlásených
na účely akéhokoľvek iného režimu pomoci alebo podporného opatrenia na plochu, v prípade ktorých sa uplatňuje odlišná miera pomoci alebo podpory; c) plochy nahlásené pod položkou „iné spôsoby využitia“. 31. Podľa čl. 18 ods. 1 delegovaného nariadenia vzhľadom na žiadosti o pomoc v rámci režimu základných platieb, režimu pre malých poľnohospodárov, prerozdeľovacej platby, platby na oblasti s prírodnými prekážkami a prípadne v rámci režimu pre mladých poľnohospodárov v tom členskom štáte, ktorý uplatňuje režim základných platieb, platia tieto ustanovenia: a) ak počet nahlásených platobných nárokov presahuje počet platobných nárokov, ktoré má príjemca k dispozícii, počet nahlásených platobných nárokov sa zníži na počet platobných nárokov, ktoré má príjemca k dispozícii; b) ak je rozdiel medzi počtom nahlásených platobných nárokov a nahlásenou plochou, nahlásená plocha sa upraví podľa nižšej z číselných hodnôt. Tento odsek sa neuplatňuje v prvom roku prideľovania platobných nárokov. 32. Podľa čl. 19 ods. 1 delegovaného nariadenia ak vzhľadom na skupiny plodín uvedené v článku 17 ods. 1 plocha nahlásená na účely akéhokoľvek režimu pomoci na plochu alebo podporného opatrenia na plochu presahuje plochu určenú v súlade s článkom 18, pomoc sa vypočíta na základe určenej plochy zredukovanej o dvojnásobok zisteného rozdielu, ak daný rozdiel presahuje buď 3 % alebo dva hektáre, ale nepresahuje 20 % určenej plochy. Ak je rozdiel väčší ako 20 % určenej plochy, žiadna pomoc alebo podpora na plochu sa na predmetnú skupinu plodín neposkytuje. 33. Podľa § 19 ods. 2 delegovaného nariadenia ak je rozdiel väčší ako 50 %, žiadna pomoc alebo podpora na plochu sa na predmetnú skupinu plodín neposkytuje. Navyše sa príjemcovi uloží dodatočná sankcia rovnajúca sa sume pomoci alebo podpory zodpovedajúcej rozdielu medzi nahlásenou plochou a plochou určenou v súlade s článkom 18. 34. Podľa čl. 19 ods. 3 delegovaného nariadenia ak sumu vypočítanú v súlade s odsekmi 1 a 2 nie je možné v plnej miere započítať v priebehu troch kalendárnych rokov nasledujúcich po kalendárnom roku zistenia v súlade s pravidlami, ktoré stanoví Komisia na základe článku 57 ods. 2 nariadenia (EU) č. 1306/2013, nevyrovnaný zostatok sa zruší. 35. Podľa čl. 24 ods. 1 vykonávacieho nariadenia administratívne kontroly a kontroly na mieste stanovené v tomto nariadení sa vykonávajú tak, aby sa zabezpečilo účinné overenie: a) správnosti a úplnosti informácií uvedených v žiadosti o pomoc, žiadosti o podporu, žiadosti o platbu alebo inom vyhlásení; b) plnenia všetkých kritérií oprávnenosti, záväzkov a iných povinností týkajúcich sa príslušného režimu pomoci a/alebo podporných opatrení, podmienok, podľa ktorých sa poskytuje pomoc a/alebo podpora alebo oslobodenie od povinnosti; c) požiadaviek a noriem relevantných pre krížové plnenie. 36. Podľa čl. 25 vykonávacieho nariadenia kontroly na mieste sa môžu ohlásiť za predpokladu, že to nie je v rozpore s ich účelom alebo účinnosťou. Každé ohlásenie sa prísne obmedzí na minimálne potrebné časové obdobie a neprekročí 14 dní. Pokiaľ ide o kontroly na mieste týkajúce sa žiadostí o pomoc na dobytok alebo žiadostí o platbu na základe podporných opatrení na zvieratá, ohlásenia nesmú prekročiť 48 hodín, s výnimkou náležite odôvodnených prípadov. Okrem toho, keď sa v právnych predpisoch vzťahujúcich sa na akty a normy relevantné pre krížové plnenie vyžaduje ohlasovanie kontrol na mieste, tieto predpisy sa uplatňujú aj v prípade kontrol na mieste týkajúcich sa krížového plnenia. 37. Podľa § 38 ods. 3 Správneho poriadku (1) Vlastník alebo užívateľ veci je povinný predložiť správnemu orgánu predmet ohliadky alebo strpieť ohliadku na mieste. (2) Ohliadku nemožno vykonať alebo môže sa odoprieť z dôvodov, pre ktoré nesmie byť vyslúchnutý alebo je oprávnený odoprieť výpoveď svedok. (3) Na miestnu ohliadku správny orgán prizve účastníka konania a toho, kto je oprávnený predmetom ohliadky nakladať. 38. Podľa § 47 ods. 1 až 3 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
(2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V. Posúdenie veci správnym súdom 39. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 5S/217/2020, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn. BA-5S/217/2020. 40. Správny súd v priebehu konania nad rámec žalobných bodov zistil, že v danej veci, ktorá v časti uloženej dodatočnej sankcie spadá do oblasti správneho trestania s poukazom na čl. 19 ods. 2 delegovaného nariadenia, sú dané vady trestania uvedené v § 195 písm. c) SSP, konkrétne vada absencie aplikácie základných zásad trestného konania na danú vec, a to zásady ne bis in idem a zásady práva na obhajobu, keďže výrok prvostupňového rozhodnutia v spojení s napadnutým rozhodnutím v časti uloženia dodatočnej sankcie žalobcovi v sume 4 699,49 Eur, neobsahuje skutkovú ani úplnú právnu vetu, teda nevymedzuje skutok, pre ktorý bola žalobcovi sankcia uložená, a jeho riadnu právnu kvalifikáciu, v dôsledku čoho nie je zabezpečená identifikácia skutku, jeho nezameniteľnosť a totožnosť, a s tým súvisiace právo na obhajobu. Túto skutočnosť správny súd v rámci postupu podľa § 196 SSP oznámil účastníkom konania a vyzval ich, aby sa k nej vyjadrili. 41. Žalovaný na výzvu súdu reagoval podaním doručeným dňa 20.11.2025, v ktorom uviedol, že podstatou vady aplikácie základných zásad trestného konania na danú vec je ich aplikácia na správne trestanie. Poukázal na zákaz dvojitého postihu pre ten istý skutok v trestnom i správnom konaní, a to aj vo vzťahu k právnickým osobám podľa osobitnej právnej úpravy. Konštatoval, že v súvislosti s ustanovením § 41 ods. 2 zákona č. 280/2017 Z. z. o poskytovaní podpory a dotácie v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka a o zmene zákona č. 292/2014 Z. z. o príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych a investičných fondov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa na správne konanie o jednotnej žiadosti na rok 2015 vzťahujú ustanovenia zákona č. 543/2007 Z. z. Tento zákon upravuje kompetencie príslušných orgánov, ktoré v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 543/2007 Z. z. konajú o právach a povinnostiach žiadateľa v konaní o priamych podporách podľa Správneho poriadku. Správne delikty upravuje zákon č. 543/2007 Z. z. v ustanoveniach § 15 a § 16, pričom žalovaný a prvostupňový orgán sú príslušné na posudzovanie zodpovednosti za porušenie povinností, nejde však o povinnosti v konaní o priamych platbách. Žalovaný tiež poukázal na § 21 zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje zákaz dvojitého stíhania, súdenia a potrestania rovnakého subjektu za ten istý skutok. 42. Žalovaný konštatoval, že vo vzťahu k jednotným žiadostiam sa jedná o správne konanie o priamych podporách, pričom uloženie sankcií, ktoré sa v ňom uplatnili, nemožno považovať za sankcie správneho trestania, ale za sankcie priamo vyplývajúce z neplnenia podmienok oprávnenosti v zmysle § 2, § 8 nariadenia č. 342/2014 Z. z. v nadväznosti na čl. 19 delegovaného nariadenia. Jedná sa o samostatné správne konanie, v ktorom sa koná o právach a povinnostiach osôb v súvislosti s poskytovaním priamych podpôr tým, že sa skúma plnenie podmienok oprávnenosti, ktorého výsledkom je rozhodnutie
vo veci. Správne konanie o žiadosti nemožno podľa žalovaného považovať za konanie o správnych deliktoch, preto naň nemožno aplikovať zásadu ne bis in idem. Sankcia ukladaná v správnom konaní o priamych podporách sa týka verejných finančných prostriedkov, na ktoré žiadateľovi vznikne nárok po splnení osobitných podmienok, pričom v prípade ich neplnenia sa tieto nevyplatia v stanovenej sume, ktorá môže s poukazom na závažnosť porušenia dodatočne postihnúť nárok na finančné prostriedky v budúcnosti, tzv. dodatočná sankcia. Žalovaný mal za to, že riadne vymedzené skutkové a právne posúdenie uvedené v prvostupňovom rozhodnutí a v jeho špecifikácii platieb oprávňovali prvostupňový orgán postupovať podľa čl. 19 delegovaného nariadenia a uplatniť administratívne sankcie, čo žalovaný považoval za riadnu právnu kvalifikáciu. Napokon konštatoval, že postupoval v súlade so zásadami správneho konania a na základe dostupných podkladov, pričom napadnuté rozhodnutie bolo výsledkom spoľahlivo zisteného stavu veci. 43. Vzhľadom na uvedené žalovaný naďalej zotrval na skutkovom a právnom posúdení veci, vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí i vo vyjadrení k žalobe. Podľa žalovaného neexistuje dôvod na to, aby bolo napadnuté rozhodnutie zrušené, preto žiadal žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietnuť. 44. Žalobca sa k výzve súdu a k vyjadreniu žalovaného z 20.11.2025 vyjadril podaním doručeným súdu dňa 23.01.2026. S právnym názorom žalovaného sa nestotožnil a výrok o dodatočnej sankcii považoval jednoznačne za sankciu, ktorá môže s poukazom na závažnosť porušenia dodatočne postihnúť nárok žalobcu na finančné prostriedky v budúcnosti. Podľa žalobcu nie je rozhodujúce, či sa jedná o sankciu, ktorú je povinný plniť v súčasnosti alebo v budúcnosti. Podľa žalobcu je potrebné skúmať materiálnu povahu opatrenia, nie jeho formálne pomenovanie. Uložená dodatočná sankcia podľa čl. 19 delegovaného nariadenia je reakciou na porušenie povinnosti – nevykonávanie deklarovanej poľnohospodárskej činnosti, má represívny a preventívny charakter, je uložená nezávisle od samotného poskytnutia podpory a predstavuje finančnú ujmu. Ide teda o sankciu v materiálnom zmysle, a to bez ohľadu na kvalifikáciu správnym orgánom. Sankcia má podľa žalobcu povahu správneho trestu a nie je len technickým krátením podpory. Je samostatným negatívnym následkom, ktorý presahuje rámec odmietnutia žiadosti, ukladá sa ex post za zistené porušenie povinnosti. Žalobca konštatoval, že finančné sankcie v oblasti poľnohospodárskych podpôr majú trestnoprávnu povahu, ak spĺňajú kritériá represie (Engelsove kritériá), preto sa na ne vzťahujú základné zásady správneho trestania. Medzi základné zásady trestného konania pritom nepochybne patrí presná identifikácia skutku, jeho časové, miestne a vecné vymedzenie, nezameniteľnosť s iným skutkom a jasná právna kvalifikácia. Vo výroku prvostupňového rozhodnutia nebol vymedzený skutok, za ktorý bola sankcia uložená, nie je uvedené konkrétne konanie či opomenutie žalobcu, chýba časové a vecné určenie porušenia povinnosti a nie je zrejmé, aká povinnosť bola porušená a akým spôsobom. Takto formulovaný výrok neumožňuje identifikáciu skutku, znemožňuje posúdenie zákazu dvojitého postihu a porušuje právo na obhajobu. Ide o podstatnú vadu rozhodnutia, ktorá sama osebe zakladá dôvod na jeho zrušenie. Dodal, že aj keby dodatočná sankcia ako špecifický administratívny nástroj nepredstavovala trestnú sankciu v zmysle trestného práva, táto skutočnosť nezbavuje správny orgán povinnosti v rozhodnutí presne definovať skutok a jeho právnu kvalifikáciu, a to najmä ak sankcia má represívny charakter a má pre jednotlivca závažné dôsledky. 45. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia a priznania náhrady trov konania. 46. Správny súd v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP vo veci rozhodol na pojednávaní uskutočnenom dňa 12.02.2026 za prítomnosti povereného zamestnanca žalovaného a v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnili. Na pojednávaní bol oboznámený obsah podania žalobcu zo dňa 23.01.2026, ku ktorému mal žalovaný možnosť sa vyjadriť. Žalovaný túto možnosť využil a v rámci svojho vyjadrenia zdôraznil najmä skutočnosť, že v danom prípade sa nejedná o správny delikt, dodatočná sankcia upravuje administratívne sankcie, nejde o sankciu správneho trestania, ide o konanie v súvislosti so splnením zákonných podmienok pre poskytnutie podpory, navyše napadnuté rozhodnutie obsahuje správnu právnu kvalifikáciu. Podľa žalovaného bol dostatočne zistený skutkový stav a preskúmavané rozhodnutia sú zákonné. Žalovaný tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžh/1/2010 zo dňa 20.05.2010, v súvislosti s ktorým zvýraznil bezdôvodnosť čisto formálneho zopakovania procesu bez reálnej možnosti vecnej zmeny rozhodnutia.
47. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, ktorými - bolo žalobcovi schválené poskytnutie podpory formou platby na poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie v sume 877,92 Eur podľa nariadenia č. 342/2014 Z. z., - nebolo žalobcovi schválené poskytnutie podpory formou jednotnej platby na plochu a súčasne - mu bola uložená dodatočná sankcia v sume 4 699,49 Eur podľa delegovaného nariadenia. 48. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím prvostupňového orgánu, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe, pri zohľadnení vád trestania podľa § 195 SSP a pri zachovaní postupu podľa § 196 SSP, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť s poukazom na to, že trpí vadou nepreskúmateľnosti. 49. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je jednou z najzávažnejších vád, ktorými môže byť rozhodnutie vydané v ktoromkoľvek administratívnom konaní zaťažené. Táto vada nielenže znemožňuje zistiť účastníkovi konania dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané, a následne uplatniť možnosť sa proti nemu brániť, ale znemožňuje i prieskum takéhoto rozhodnutia správnym súdom a porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní dotknutých subjektov. Za nepreskúmateľné sa považuje také rozhodnutie, ktoré je nezrozumiteľné, teda nejasné alebo protirečivé, a rozhodnutie, ktoré je nedostatočne odôvodnené, teda také, z ktorého nie je možné jednoznačne zistiť dôvody, ktoré k nemu viedli, resp. úvahy, ktorými sa administratívny orgán pri formovaní záverov v ňom vyjadrených riadil. NSS SR sa v rámci svojej rozhodovacej praxe už vyjadril ku kvalite rozhodnutí orgánov verejnej správy, keď vyslovil, že je potrebné, aby orgán „náležite dbal na dostatočné, jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a úplné zdôvodnenie, ako aj uvedenie konkrétnych odborných argumentov, na ktorých sa rozhodnutie zakladá. Je vecou správnych orgánov dbať o to, aby ich rozhodnutia boli po obsahovej stránke náležite vyčerpávajúce a predstavovali relevantný podklad pre vyvodenie právnych záverov samotného správneho orgánu...Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom. Kasačný súd ďalej dáva do pozornosti, že nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované ani prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením správneho orgánu (prípadne vysvetlením prijatých záverov v kasačnej sťažnosti, napr. vo vzťahu k dôkazom predloženým žalobcom v odvolacom konaní...) a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty správneho orgánu nahrádzať svojimi úvahami a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom...“ (rozsudok NSS SR sp. zn. 5Sžfk/61/2019 zo dňa 28.07.2022). 50. Uvedené požiadavky sa vzťahujú zvlášť na rozhodnutia, vydávané vo veciach správneho trestania, keďže práve tieto sa svojím charakterom približujú trestnému konaniu a ich výsledkom je spravidla sankcia s preventívno – represívnym charakterom. Je preto potrebné striktne trvať na požiadavke jednoznačnosti, zrozumiteľnosti, presvedčivosti, dostatočnej argumentačnej vybavenosti a najmä dôvodnosti takýchto rozhodnutí, ktoré musia dávať odpovede na všetky nastolené skutkové a právne otázky, a to nielen vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, ale aj k jeho výroku, ktorého súčasťou je skutková a právna veta ako základné predpoklady pre vyslovenie „viny“ a uloženie „trestu“, pričom tieto dve časti (výrok a odôvodnenie) musia byť argumentačne súladné. 51. V prejednávanej veci správny súd dospel k záveru, že konanie, v ktorom bola žalobcovi uložená dodatočná sankcia podľa čl. 19 ods. 2 delegovaného nariadenia, je konaním vo veciach správneho trestania. Dôvodom uloženia dodatočnej sankcie je totiž skutočnosť, že došlo k nadhodnoteniu pri nahlasovaní plochy na účely režimu pomoci, teda dodatočná sankcia je následkom vyvodenia zodpovednosti za takéto (úmyselné či neúmyselné) nadhodnotenie, ktoré v prejednávanej veci malo spočívať v uvedení takých údajov v jednotnej žiadosti, ktoré nezodpovedali skutočnému stavu overenému následne vykonanou kontrolou. Takéto konanie podľa názoru správneho súdu (obzvlášť pri použití ústavnokonformného výkladu právnych predpisov v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12.04.2007, Zb. Us. 10/2007) spĺňa požiadavku podľa § 194 ods. 1 SSP, keďže sa v ňom rozhodlo o sankcii za protiprávne konanie (nadhodnotenie), pričom sankcia uložená v tomto konaní spĺňa parametre postihu na právach žalobcu (najmä majetkových). Na túto skutočnosť
nemá podľa názoru správneho súdu vplyv ani skutočnosť, že ide o sankciu, ktorá sa má prejaviť až v budúcnosti, čo vyplýva najmä z čl. 19 ods. 3 delegovaného nariadenia. 52. Dodatočná sankcia je zaradená pod čl. 19 delegovaného nariadenia, upravujúceho administratívne sankcie v prípade nadhodnotenia pri nahlasovaní, a rovná sa sume pomoci alebo podpory zodpovedajúcej rozdielu medzi nahlásenou plochou a plochou určenou v súlade s čl. 18. Ide tak o sankciu, ktorej výška je priamo úmerná konkrétnemu nadhodnoteniu, teda rozsahu protiprávneho konania. Navyše je uložená samostatne, nezávisí od poskytnutia samotnej podpory (ani nepredstavuje jej krátenie) a pre žalobcu znamená finančnú ujmu v konkrétnej výške. Z materiálneho hľadiska preto táto sankcia predstavuje represívny a súčasne preventívny nástroj správneho trestania, o čom svedčí aj bod 31 úvodných ustanovení delegovaného nariadenia, ktoré stanovuje pravidlá ukladania administratívnych sankcií a podľa ktorého „Zamietnutia a odňatia podpory a administratívne sankcie by sa mali v prípade podporných opatrení na rozvoj vidieka stanoviť s ohľadom na zásady odrádzajúcej povahy a proporcionality. Zamietnutia a odňatia podpory by mali byť odstupňované na základe závažnosti, rozsahu, trvania a opätovného výskytu zistených prípadov neplnenia povinností. Zamietnutia a odňatia podpory a administratívne sankcie by mali vzhľadom na kritériá oprávnenosti, záväzky a ostatné povinnosti zohľadňovať osobitosti rôznych podporných opatrení. V prípade vážneho prípadu neplnenia povinností alebo v prípade, že príjemca poskytol nepravdivé dôkazy na účely získania podpory, by sa podpora mala zamietnuť a mala by sa uložiť administratívna sankcia. Najprísnejšou administratívnou sankciou by malo byť vylúčenie z jedného alebo viacerých podporných opatrení alebo druhov operácií na špecifikované obdobie.“ 53. Správny súd, posudzujúc vec vzhľadom na uvedené závery optikou správneho trestania, vlastnou prieskumnou činnosťou, realizovanou v súlade s § 195, § 196 SSP, nad rámec žalobných bodov zistil, že sú dané vady trestania v zmysle § 195 písm. c) SSP, konkrétne vada absencie aplikácie základných zásad trestného konania na danú vec, a to zásady ne bis in idem a zásady práva na obhajobu, keďže výrok prvostupňového rozhodnutia v spojení s napadnutým rozhodnutím v časti uloženia dodatočnej sankcie neobsahuje skutkovú ani úplnú právnu vetu, teda nevymedzuje skutok, pre ktorý bola žalobcovi sankcia uložená, a jeho riadnu právnu kvalifikáciu, v dôsledku čoho nie je zabezpečená identifikácia skutku, jeho nezameniteľnosť a totožnosť, a s tým súvisiace právo na obhajobu. 54. Trestnoprávna zásada ne bis in idem (nie dvakrát v tej istej veci) je zakotvená v § 2 ods. 8 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a je vyjadrením ústavného princípu, že nikoho nemožno trestne stíhať za čin (skutok), za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby (§ 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky). Základom pre uplatnenie tejto zásady je identifikácia skutku, teda zistenie jeho špecifických charakteristík a znakov v podobe určitého konania a jeho následku, ktorými je definovaná jeho identita (totožnosť) tak, aby bol nezameniteľný s iným. Zabezpečenie nezameniteľnosti skutku je spojené so zachytením všetkých podstatných skutkových okolností, určujúcich jeho identitu. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) „Napriek tomu, že skutok je základom celého trestného konania, Trestný poriadok tento pojem nedefinuje a neuvádza ani to, čo sa rozumie pod pojmom totožnosť skutku. Vymedzenie týchto pojmov je teda ponechané na teóriu trestného práva a súdnu prax. Podstatu skutku tvorí konanie páchateľa a následok týmto konaním spôsobený, ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach. Teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi skutkovými okolnosťami uvedenými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami. Súd totiž musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania. Súdna prax teda pripúšťa odchýlky od skutkového stavu uvedeného v obžalobe či už tak, že sa k nemu pripoja nové skutočnosti v obžalobe neuvedené, alebo sa vynechajú niektoré skutočnosti v obžalobe uvedené, ak sa ukázali nesprávnymi, alebo že sa skutočnosti určitým spôsobom len modifikujú, pokiaľ sa tým nemení priamo podstata skutku. Čo tvorí skutok v konkrétnom prípade a kedy je totožnosť skutku zachovaná, treba skúmať vždy podľa individuálnych okolností konkrétnej trestnej veci...“ (uznesenie NS SR sp. zn. 1TdoV/19/2011). 55. V súvislosti s významnosťou aplikácie zásady ne bis in idem aj v rámci správneho trestania správny súd poukazuje napríklad na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn.
III. ÚS 571/2015 z 12.04.2016, v ktorom ÚS SR vyslovil, že „Vzhľadom na to, že správne trestanie preberá zásady trestného konania, je potrebné tieto aplikovať aj na zistenie totožnosti skutku, resp. či v konkrétnej veci ide o jeden alebo viac rôznych a samostatne posudzovaných skutkov. Pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť rešpektované rezolúcie a odporúčania rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (80) 2 o správnej úvahe a odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 vo veciach administratívnych sankcií týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej správy a ochrany práv jednotlivca, napriek tomu, že nie sú súčasťou nášho právneho poriadku...Pri skúmaní otázky totožného skutku, resp. toho istého činu a s ňou spätej zásady ne bis in idem je potrebné zohľadniť i právnu úpravu Európskej únie, konkrétne čl. 50 Charty základných práv Európskej únie a čl. 54 až 58 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach. Inštitút toho istého činu nadobúda v tejto súvislosti širší, medzištátny rozmer. Súdny dvor Európskej únie napríklad vo veci Van Esbroeck (C-436/04) dôvodil, že na posúdenie toho, či v určitom prípade ide o ten istý čin, je výlučne relevantné kritérium zhodnosti skutkovej podstaty činov, teda to, či je daný celok okolností navzájom nerozlučiteľne spojených.“ 56. Dôsledkom absencie aplikácie zásady ne bis in idem žalovaným na prejednávanú vec je skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v časti uloženej dodatočnej sankcie vykazuje znaky nepreskúmateľnosti, a to tak vo vzťahu k jeho výroku, ako aj k jeho odôvodneniu. Výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje skutkovú ani úplnú právnu vetu, teda nevymedzuje skutok, pre ktorý bola žalobcovi sankcia uložená, ani jeho riadnu právnu kvalifikáciu, v dôsledku čoho nie je zabezpečená identifikácia skutku, jeho nezameniteľnosť a totožnosť, a s tým súvisiace právo na obhajobu. Preskúmavané rozhodnutia, ktoré predstavujú jeden vecný aj argumentačný celok, tak nemajú dostatočný materiálny základ, nakoľko v nich chýba riadne skutkové i právne vymedzenie porušenia povinnosti žalobcu, v dôsledku ktorého mu bola uložená dodatočná sankcia. Správny súd zdôrazňuje, že skutková veta by vždy mala byť odrazom výsledkov dokazovania, resp. zistení, zabezpečených v priebehu konania, ktoré predstavujú ustálený skutkový stav v konkrétnej veci, a teda aj základ pre ďalšie závery konajúceho orgánu vo vzťahu k vyvodeniu zodpovednosti. Skutková veta teda vymedzuje skutkové dôvody rozhodnutia. Súčasťou výroku rozhodnutia vo veciach správneho trestania musí byť vždy aj tzv. právna veta, ktorá oproti vete skutkovej a v nadväznosti na ňu vyjadruje právny dôvod rozhodnutia, teda odpovedá na otázku, na akom právnom základe došlo k vyvodeniu zodpovednosti za protiprávne konanie, ktoré je identifikované v skutkovej vete. Právna veta tak musí obsahovať jednoznačnú právnu kvalifikáciu vo vzťahu ku skutku, teda vymedzenie porušenej povinnosti s poukazom na konkrétne ustanovenie právneho predpisu, k porušeniu ktorého došlo, a jej nedostatok nie je možné zhojiť v odôvodnení rozhodnutia. Vo výroku prvostupňového rozhodnutia v prejednávanej veci úplne chýba vymedzenie skutku (skutková veta) a absentuje v ňom aj úplná právna veta. Prvostupňový orgán sa obmedzil len na uvedenie výšky sankcie a ustanovenia, na základe ktorého bola sankcia uložená (čl. 19 ods. 2 delegovaného nariadenia), neuviedol však, akú konkrétnu povinnosť žalobca porušil a z akého konkrétneho ustanovenia táto povinnosť vyplýva. Relevantným spôsobom neustálil právny dôvod rozhodnutia, teda na akom právnom základe došlo k vyvodeniu zodpovednosti za protiprávne konanie, a to jednoznačným odkazom na konkrétne zákonné ustanovenie. Žalovaný tieto nedostatky v odvolacom konaní nezhojil. S poukazom na zásadu nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege (žiadny trestný čin bez zákona, žiadna vina bez zákona) táto skutočnosť nie je akceptovateľná a spôsobuje nedostatok dôvodov, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené. 57. Správny súd v tomto kontexte poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžo/28/2007 zo dňa 01.09.2008, ktorý je aplikovateľný aj na prejednávanú vec a v ktorom NS SR vyslovil, že „výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade aj evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, poruší ustanovenie § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.“ (ZSP 69/2008). Obdobne NS SR judikoval, že „vadou, ktorá má za následok následnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia tiež je, ak v rozhodnutí nie je náležite vecne opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia.“ (R 51/2011). Správny súd zastáva názor, že formulácia skutkovej a právnej vety je pre každé správne trestanie zásadná a spolu s odôvodnením rozhodnutia musí poskytovať záruky spravodlivého a zákonného
procesu, čo v prejednávanej veci nebolo splnené. Len adekvátne vymedzenie skutkového a právneho základu rozhodnutia môže splniť požiadavku zákonnosti procesu, v ktorom bola vyvodená zodpovednosť za porušenie zákona. Požiadavka na dostatočne odôvodnené a zrozumiteľné rozhodnutie nie je samoúčelná, ale je vždy spojená s dôsledným uplatnením práva dotknutej osoby na obhajobu, kam patrí nielen právo vedieť skutkové a právne dôvody svojho obvinenia, ale aj právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej kladú za vinu, k vykonaným dôkazom, k ich hodnoteniu, ako aj k možnosti brániť sa proti tvrdeniam konajúceho orgánu a možnosti predkladať dôkazy vo svoj prospech, prípadne na právo viesť obhajobu vo svoj prospech. V tomto smere správny súd poukazuje na rozsudok NSS SR sp. zn. 6Asan/11/2021 z 15. 11. 2022 (bod 23. a nasl.), podľa ktorého „...kasačný súd upriamuje pozornosť na princíp legality (zákonnosti) zakotvený v Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústava“), ktorý znamená, že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu s Ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania štátnymi orgánmi, ktoré musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach. V oblasti administratívneho trestania a ukladania správnych sankcií princíp legality zaväzuje správne orgány, aby dôsledne dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný inak, ako z dôvodu a spôsobom, ktorý stanovuje platný zákon (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/55/2014 zo dňa 26. novembra 2015). Administratívne trestanie má vo všeobecnosti trestno-právny charakter i podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého trestanie za správne delikty podlieha rovnakému právnemu režimu ako trestný postih za trestné činy. V rámci správneho trestania je tak aplikovateľný Čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“), ako aj Čl. 49 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Analógia v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená. Tak Článok 7 ods. 1 Dohovoru, ako aj Čl. 49 Ústavy teda zakotvujú jeden z ťažiskových princípov trestania, a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada zákonnosti). Táto zásada zahŕňa okrem zákazu retroaktivity právnych predpisov v neprospech páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia) aj princíp, že len zákon (v písanej forme - nullum crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom analógie (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta). Z toho vyplýva, že trestný čin musí byť jasne definovaný zákonom (nullum crimen, nulla poena sine lege certa). Táto podmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť (k tomu pozri aj - Kokkinakis v. Grécko, č. 14307/88, rozsudok ESĽP z 25.05.1993, ako aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 476/2016 zo 17. januára 2018, zverejnený v Zbierke nálezov a rozhodnutí Ústavného súdu pod č. 9/2018)...Sankcionovať možno iba také konanie, ktorého znaky sú vyjadrené prostredníctvom skutkovej podstaty v zákone, pričom možno súčasne uplatniť iba taký systém sankcií, ktorý stanoví zákon. Predmetné taktiež vyplýva z Odporúčania výboru ministrov Rady č. 91/1 o správnych sankciách, ako aj z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. ZSP 69/2008 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/118/2013 zo dňa 01.07.2014).“ Žalovaný sa pri rozhodovaní uvedeným neriadil a založil tým vadu nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. 58. S uplatnením zásady ne bis in idem súvisí aj zásada dôsledného zabezpečenia práva žalobcu na obhajobu, konkrétne práva vyjadriť sa k riadne vymedzenému právnemu základu rozhodnutia a k jeho podkladom, čo v prejednávanej veci nebolo splnené. Správny súd má za to, že žalovaný ani prvostupňový orgán v preskúmavaných rozhodnutiach nedali jasnú a jednoznačnú odpoveď na to, na čom založili dôvody svojich rozhodnutí vo vzťahu k výrokom o (ne)neschválení podpory, s ktorými súvisí aj uloženie dodatočnej sankcie. Z obsahu administratívneho spisu v danej veci je zrejmé, že prvostupňový orgán vykonal jednak administratívnu kontrolu, v dôsledku ktorej zistil nezrovnalosti vo výmerách pôdnych dielov, jednak z dôvodu zisteného rozporu pri krížových kontrolách vykonal kontrolu pôdneho dielu Špačince na mieste. Zistil, že na spornom diele Špačince deklaroval obhospodarovanie aj žiadateľ TAPOS plus s.r.o., a zároveň, že žalobca na tomto diele nehospodáril, keďže deklaroval iný druh plodiny, než aká bola skutočne na predmetnom diele pestovaná. Tieto dve skutočnosti (nezrovnalosti vo výmere a nesplnenie podmienky obhospodarovania), ktoré sú každá samostatným dôvodom pre nepriznanie, resp. úpravu výšky priznanej pomoci (por. § 14 ods. 6, ods. 7 nariadenia č. 342/2014 Z. z. v spojení s delegovaným nariadením), žalovaný ani prvostupňový orgán v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne nevymedzili. Napadnuté rozhodnutie zmätočne obsahuje nielen odkazy na podmienky nariadenia č. 342/2014 Z. z., za ktorých sa priama platba (jednotná platba na plochu, ako aj platba na poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie) poskytuje (citácia
§ 2 ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 7 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 1), ale aj poukaz na § 14 ods. 6, ods. 7 nariadenia č. 342/2014 Z. z., ktoré upravujú dva rozdielne dôvody rozhodnutia o platbe s odkazom na delegované nariadenie. Aj v tejto časti je preto napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím nepreskúmateľné a porušuje právo žalobcu na obhajobu, resp. znemožňuje mu sa proti dôvodom rozhodnutia, ktoré nie sú jasne zadefinované, brániť. 59. Takýto záver sa vzťahuje aj na niektoré dôkazy, ktoré žalovaný použil ako podklad napadnutého rozhodnutia, keď správny súd zistil, že tieto nie sú súčasťou administratívneho spisu a žalobca nemal v priebehu administratívneho konania možnosť sa s nimi oboznámiť. Ide o dôkazy, na ktoré žalovaný poukazuje na strane 9 napadnutého rozhodnutia, týkajúce sa spoločností SEMAT, a.s. (údajný nájomník pozemku) a TAPOS PLUS, s.r.o. (údajný spolužiadateľ), konkrétne nájomná zmluva, oznámenie o vyčlenení pozemkov, výzva na zaplatenie nájmu a dane z nehnuteľnosti, stanovisko z 30.05.2007 a iné, ktoré v spojení s kontrolou zistenými skutočnosťami viedli žalovaného k záveru, že pozemky obhospodaroval subjekt odlišný od žalobcu. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí pritom vyplýva, že sporný KD F. bol nakoniec priznaný práve spoločnosti TAPOS PLUS, s.r.o., teda spolužiadateľovi, s ktorým bol žalobca v spore o právo užívania pozemkov. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/63/2019 zo dňa 24.09.2020 (body 26. a nasl.), podľa ktorého „...jednotná platba na plochu sa poskytuje žiadateľovi na poľnohospodársku pôdu, ktorá dosahuje požadovanú výmeru, je ohraničená, obhospodarovaná a je mu k dispozícií k 31. máju príslušného roka. Správny je i právny názor krajského súdu, že rozhodujúcim predpokladom pre priznanie podpory je preukázanie oprávnenia hospodáriť na pôde ako jej vlastník, nájomca alebo iný oprávnený užívateľ. Keďže v prejednávanom prípade nastala situácia, že si na tú istú poľnohospodársku pôdu uplatnili žiadosť o podporu dvaja žiadatelia, bolo povinnosťou PPA v zmysle v tom čase účinného § 16b zákona č. 543/2007 Z. z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka (ďalej len „zákon č. 543/2007 Z. z.") pokúsiť vyriešiť tento konkurenčný konflikt výzvou spolužiadateľov na preukázanie zákonom stanovených podmienok pre poskytnutie podpory a práva užívania k pôde. Zákon určuje, že ak sa týmto postupom preukáže, že právo užívania má len jeden žiadateľ, rozhodne PPA o poskytnutí podpory tomuto žiadateľovi a ostatným podporu neschváli. Platí, že pokiaľ by sa aj napriek postupu podľa § 16b zákona č. 543/2007 Z. z. zistilo, že právo užívania viacerých žiadateľov je sporné, potom PPA na základe § 16c uvedeného zákona na spornej výmere neurčí stanovenú plochu s tým, že pokiaľ neskôr o práve užívania k dotknutej pôde rozhodne súd v prospech jedného zo žiadateľov, PPA konanie o poskytnutí podpory obnoví. Z uvedeného vyplýva, že spoľahlivé vyriešenie otázky, ktorý z viacerých žiadateľov je oprávnený viacnásobne deklarovanú poľnohospodársku pôdu užívať a uplatňovať si na ňu podporu, predchádza k posúdeniu splnenia ostatných podmienok pre poskytnutie podpory. To znamená, že iba tomu skutočnému obhospodarovateľovi pôdy môže byť priznaná podpora, ktorý je oprávneným a dobromyseľným užívateľom tejto pôdy a ktorého užívacie oprávnenie nebolo hodnoverne spochybnené konkurujúcim spolužiadateľom o podporu na tú istú pôdu. Inými slovami ani zistenie, že pôdu poľnohospodársky využíva len jeden z viacerých spolužiadateľov, nemôže samo o sebe viesť k poskytnutiu podpory len tomuto žiadateľovi a vylúčeniu ostatných spolužiadateľov z podpory... Skutočné obhospodarovanie pôdy vzala PPA i sťažovateľ za rozhodujúce pre neschválenie podpory žalobcovi, pričom v podstate tvrdia, že údaje žalobcu o spôsobe používania poľnohospodárskej pôdy sa kontrolou ukázali ako nepravdivé. Kasačný súd v podstate súhlasí so sťažovateľom v tom, že účelom jednotnej platby na plochu je predovšetkým podpora využívania a kultivácie poľnohospodárskej pôdy a kompenzácia nákladov na ten spôsob obhospodarovania, ktorý žiadateľ deklaruje v žiadosti. V prejednávanom prípade však správne orgány pred rozhodnutím o schválení či neschválení podpory pre spolužiadateľov opomenuli uspokojivo vyriešiť otázku, ktorému zo spolužiadateľov patrí právo užívania pôdy, teda ktorý z nich je oprávnený rozhodovať o tom, ako sa bude pôda využívať. PPA ani sťažovateľ nevenovali pozornosť tvrdeniu žalobcu, že spolužiadateľ ... osial pôdu pripravenú žalobcom na iné využitie bez vedomia žalobcu či dohody s ním. Z podkladov predložených v konaní oboma spolužiadateľmi musel správny orgán vedieť, že je medzi nimi spor o užívanie tej istej poľnohospodárskej pôdy, na ktorú si obaja uplatňujú podporu. V takej situácii nemôže svojvoľné a nedobromyseľné obhospodárenie pôdy jedným zo žiadateľov privodiť tomuto žiadateľovi poskytnutie podpory na úkor druhého. Práve preto má podľa zákona pred faktickým stavom (teda skutočným využívaním pôdy) prednosť právny stav, teda preukázanie oprávnenia užívať v žiadosti deklarovanú pôdu a to prostredníctvom predloženia užívacích titulov konkurujúcich žiadateľov (§ 16b zákona č. 543/2007 Z. z.), či rozhodnutia súdu o tom, kto bol v danom období oprávnený pôdu užívať (§ 16c uvedeného zákona). Ak sa v konaní pred civilným súdom ukáže, že právo užívať poľnohospodársku pôdu nemal niektorý zo spolužiadateľov, mal by okrem neschválenia podpory (a prípadne vrátenia už
poskytnutej podpory) čeliť aj povinnosti nahradiť škody spôsobené neoprávneným obhospodárením pôdy a uplatňovaním práva na podporu. K vyhláseniam sťažovateľa o právnom nihilizme (bod 16) kasačný súd uvádza, že k takémuto následku by mohol viesť práve postoj správnych orgánov v prejednávanej veci, ktoré rozhodli o poskytnutí výhody (podpory) tomu z konkurujúcich žiadateľov, ktorý „vzal právo do svojich rúk" a obhospodáril pôdu napriek zjavnému sporu o právo užívania pôdy, pričom žalobcu bez dostatočných podkladov z podpory vylúčil a uložil mu dodatočnú sankciu.“ 60. Správny súd zdôrazňuje princíp subsidiarity správneho súdnictva, ktorý okrem iného znamená, že správny súd nie je povinný nahrádzať činnosť správnych orgánov, a teda nie je povinný ani dedukovať dôvody ich rozhodnutí tak, aby bolo možné preskúmať ich vecnú správnosť. Preskúmavané rozhodnutia svojou nedostatočnosťou a neurčitosťou možnosť ich vecného prieskumu vylučujú. 61. Správny súd rezultuje, že v prejednávanej veci sú dané vady trestania podľa § 195 písm. c) SSP, konkrétne vada absencie aplikácie základných zásad trestného konania na danú vec, a to zásady ne bis in idem a zásady dôsledného zabezpečenia práva na obhajobu. V dôsledku týchto vád napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vykazuje znaky nepreskúmateľnosti, a to tak vo vzťahu k jeho výroku, ako aj k odôvodneniu. Výrok rozhodnutia neobsahuje riadne vymedzenie skutku (tzv. skutkovú vetu), a absentuje v ňom aj jeho právne posúdenie a právna kvalifikácia (tzv. právna veta), v dôsledku čoho nie je zabezpečená identifikácia skutku, jeho nezameniteľnosť a totožnosť, a teda dodržanie zásady ne bis in idem. S uplatnením tejto zásady súvisí aj zásada dôsledného zabezpečenia práva žalobcu na obhajobu, konkrétne práva žalobcu vyjadriť sa k riadne vymedzenému právnemu základu rozhodnutia a k jeho podkladom, čo v prejednávanej veci nebolo splnené. 62. Vzhľadom na uvedené napadnuté rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne požiadavky kladené na rozhodnutia, vydané vo veciach správneho trestania. Správny súd zdôrazňuje, že každú vec je potrebné posudzovať prísne individuálne, pri zohľadnení všetkých jej okolností a s ohľadom na celkovú spravodlivosť konania, ktorá nesmie byť narušená (por. rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Doyle proti Írsku zo dňa 23.05.2019, Akdagová proti Turecku zo dňa 17.09.2019, Ibrahim a ďalší proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 13.09.2016). Správny súd nespochybňuje nespornú potrebu zabezpečiť stav, v ktorom nedochádza k získaniu konkrétnej podpory/pomoci v pôdohospodárstve v rozpore s právnymi predpismi, avšak je toho názoru, že dodatočná sankcia môže prichádzať do úvahy až ako výsledok riadneho a zákonného procesu, v ktorom sú rešpektované práva účastníka na zákonné a spravodlivé konanie i právo na obhajobu v najširšom slova zmysle. Len súčasné naplnenie materiálnych a formálnych požiadaviek môže viesť k vydaniu zákonného správneho aktu, v tejto súvislosti nemožno hovoriť o čisto formálnom procese zopakovania konania bez reálnej možnosti vecnej zmeny rozhodnutia tak, ako to na pojednávaní namietal žalovaný. 63. S ohľadom na uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že došlo k naplneniu žalobného dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, napadnuté rozhodnutie je potrebné ako nezákonné zrušiť a vec podľa § 191 ods. 4 SSP vrátiť na ďalšie konanie žalovanému, ktorý je viazaný právnym názorom správneho súdu a je povinný v ďalšom konaní zákonným postupom odstrániť vytýkané nedostatky. Žalovaný bude povinný najmä odstrániť nedostatky skutkovej a právnej vety, ako aj uviesť do praxe v danej veci skutočnosť, že v časti uloženia dodatočnej sankcie ide o vec správneho trestania, na ktorú je potrebné aplikovať základné zásady trestného konania, a cez túto prizmu posudzovať aj zabezpečené dôkazy (vyhodnotiť ich zákonnosť a autenticitu, najmä vo vzťahu k správam z KNM), a tiež dôsledne zabezpečiť realizáciu práv žalobcu na obhajobu. Úlohou žalovaného bude doplniť administratívny spis tak, aby dôkazy, ktoré budú tvoriť podklad jeho rozhodnutia, boli bez výnimky súčasťou administratívneho spisu a aby žalobca mal možnosť sa s nimi oboznámiť a vyjadriť sa k nim. Žalovaný svoje prípadné ďalšie rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodní a pripojí aj úvahu vo vzťahu k dostatočnosti podkladov pre záver o absencii splnenia podmienky obhospodarovania sporného pozemku žalobcom optikou rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžfk/63/2019 zo dňa 24.09.2020. 64. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
65. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 175 ods. 2 SSP. 66. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.