Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/116/2024 z 29. 4. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Najvyšší súd 2Cdo/116/2024 1119200283 29. 04. 2026 JUDr. Alena Svetlovská ECLI:SK:NSSR:2026:1119200283.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členiek senátu JUDr. Ivety Sopkovej a JUDr. Nory Halmovej, v spore žalobkyne P.. P. B., narodenej XX. F. XXXX, X., Š. X, zastúpenej JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, Poprad, Námestie sv. Egídia 11/6, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska ulica 71, IČO: 00 166 073, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B1-8C/1/2019, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. marca 2024 sp. zn. 2Co/85/2023, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 15. mája 2023 č. k. 8C/1/2019-240 (ďalej aj „rozsudok súdu prvej inštancie“) konanie v časti úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 20 000 eur od 19. marca 2018 do 24. septembra 2018 zastavil (prvá výroková veta). Žalobu o zaplatenie 20 000 eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 20 000 eur od 25. septembra 2018 do zaplatenia zamietol (druhá výroková veta). Zároveň rozhodol, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva (tretia výroková veta). 1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáha náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) podal proti nej návrh na začatie disciplinárneho konania a návrh na pozastavenie výkonu funkcie zo dňa 18. decembra 2012, č. k. 24005/2012-151 (ďalej len „návrh ministra“), pretože štyrmi skutkami porušila povinnosti uložené jej v § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2012 (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“), čím sa dopustila závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu. Čo sa týka návrhu na pozastavenie výkonu funkcie, výkon funkcie žalobkyni pozastavený nebol. Vo veci samej bola žalobkyňa spod disciplinárneho obvinenia právoplatne oslobodená. Návrh ministra žalobkyňa považuje za nezákonné rozhodnutie, v dôsledku ktorého utrpela ujmu, ktorej náhrady sa domáha. Žalobkyni bola v disciplinárnom konaní priznaná náhrada trov konania; tú si v tomto konaní neuplatňuje. Uplatňuje si náhradu za nemajetkovú ujmu, pretože išlo o vysoko intenzívny zásah do profesionálnej a osobnej integrity žalobkyne o. i. s poukazom na dĺžku právnej neistoty v statusovej otázke. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je podľa žalobkyne dostatočným zadosťučinením. 1.2. Súd prvej inštancie posúdil žalobu podľa čl. 46, čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a) až d), § 5 ods. 1, § 6, § 5 ods. 1, § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, resp. nemajetkovú ujmu. Z hľadiska prvej podmienky (existencia nezákonného rozhodnutia) súd prvej inštancie vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, keď bolo zistené, že minister podal proti žalobkyni ako sudkyni návrh na začatie disciplinárneho konania podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z., pričom navrhol, aby bolo žalobkyni uložené disciplinárneho opatrenie odvolanie z funkcie sudcu. Návrh ministra teda bol podaný osobou na to oprávnenou, a takýto návrh nie je možné považovať za rozhodnutie tak, ako to tvrdila žalobkyňa v podanej žalobe. S poukazom na § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. súd prvej inštancie uviedol, že návrh ministra spravodlivosti nemá ani jednu zákonom vyžadovanú vlastnosť rozhodnutia. Ním podaný návrh na začatie disciplinárneho konania je využitím jeho právomocí daných mu zákonom č. 385/2000 Z. z., ktorý zákon určuje náležitosti tohto návrhu. Minister sa na základe návrhu stáva účastníkom disciplinárneho konania. Až disciplinárny senát po vykonanom dokazovaní rozhodne, či sa sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia. Z tohto dôvodu návrh ministra na začatie disciplinárneho konania nie je rozhodnutím, ktoré by bolo spôsobilé byť titulom uplatnenia nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. 1.3. Na mieste podľa súdu prvej inštancie nie je ani posudzovanie návrhu na začatie disciplinárneho konania podaného ministrom ako rozhodnutia sui generis, pretože tento návrh s poukazom je len prejavom oprávnenia ministra vyplývajúceho mu z § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. Disciplinárny súd, zriadený podľa zákona a rozhodujúci podľa zákona č. 385/2000 Z. z. len vo vzťahu k sudcom, nie je orgánom verejnej moci, prostredníctvom ktorého vykonáva štát súdnu moc, nie je orgánom, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb. Osoba oprávnená podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi podľa zákona č. 385/2000 Z. z. je zároveň aj účastníkom tohto disciplinárneho konania, v ktorom má rovnaké práva a povinnosti ako sudca, voči ktorému návrh smeruje. Vzťah takéhoto navrhovateľa a sudcu má charakter práva súkromného. Navrhovateľ, v predmetnej právnej veci minister, konal v medziach, ktoré mu Ústava Slovenskej republiky a zákon č. 385/2000 Z. z. dovoľovali. Podanie návrhu na začatie disciplinárneho stíhania sudcu je na vôli navrhovateľa, nie je vynútiteľné. 1.4. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na uplatnenie systematického a teleologického výkladu, súd prvej poukázal na to, že uplatnenie ostatných výkladových metód, najmä teleologického výkladu prichádza do úvahy len v prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu, čo nie je daný prípad. Ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. výslovne upravuje, ktoré podmienky musia byť splnené pre vznik zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, pričom niet rozumnej pochybnosti, že ak zákon používa slovo "rozhodnutie", zjavne tým nemyslí "návrh", pretože ak by zákonodarca zamýšľal, aby uvedené tiež spadalo pod pojem "rozhodnutie", použil by iné legislatívne vymedzenie. Výklad podľa predstáv žalobkyne nemožno uplatniť, pretože nejde o nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť znenia ustanovenia právneho predpisu ani o rozpor tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti (porov. rozhodnutia ÚS SR so sp. zn. III. ÚS 274/2007 z 11. októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008). Návrh na začatie disciplinárneho konania potom nemožno charakterizovať ako rozhodnutie a oslobodenie spod disciplinárneho deliktu necharakterizuje návrh ako nezákonné rozhodnutie. Návrh oprávnenej osoby na začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi podľa zákona č. 385/2000 Z. z. nemožno dávať na úroveň uznesenia o vznesení obvinenia alebo uznesenia o začatí trestného stíhania či obžaloby, ktoré majú charakter rozhodnutí zrušených pre nezákonnosť v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Pri realizácii takýchto oprávnení (vydať uznesenie o vznesení obvinenia, uznesenie o začatí trestného stíhania proti konkrétnej osobe, podať obžalobu) štát vykonáva verejnú moc, autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní, ktoré orgány nie sú účastníkmi trestného stíhania, trestného súdneho konania. Takýto vzťah je svojím charakterom verejnoprávny vzťah; nie je to vzťah založený na rovnocennom postavení, ako je vzťah navrhovateľa návrhu na začatie disciplinárneho konania sudcu a sudcu, voči ktorému návrh smeruje. Nedôvodný je v danom kontexte odkaz žalobkyne, že administratívne trestanie má podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter. Uvedené totiž neplatí na disciplinárne konania voči sudcom. ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ nedospel v žiadnom svojom rozhodnutí k právnemu názoru, že disciplinárne konanie sudcu by bolo možné považovať aj za trestné konanie. Disciplinárne konanie, ktoré vedie k prepusteniu sudcu alebo má iné závažné dôsledky sa považuje za civilné konanie, na ktoré sa vzťahuje civilná vetva čl. 6 Dohovoru. Podľa ESĽP nie je disciplinárne

obvinenie sudcu považované za trestné obvinenie (napr. rozhodnutia vo veci Kremzow proti Rakúsku zo 7. novembra 1990, č. 16417/90, a vo veci Demel proti Rakúsku zo 16. apríla 1998, č. 30993/96; bližšie Čentéš, J., Beleš, A.: Súbeh disciplinárneho konania a trestného konania proti sudcovi. In: Právny obzor, 104, 2021, č. 1, s. 45). 1.5. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je splnená základná podmienka pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. podmienka zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia príslušným orgánom pre jeho nezákonnosť a preto žalobu zamietol. Ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím už z dôvodu hospodárnosti konania neskúmal. 1.6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 20. marca 2024 č. k. 2Co/85/2023- 293 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. potvrdil (prvá výroková veta). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania (druhá výroková veta). 2.1. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keď sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatujúc správnosť jeho dôvodov. 2.2. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobkyne v odvolaní uviedol, že sa stotožňuje s vysvetlením súdu prvej inštancie, prečo nepovažuje za dôvodné v danej veci postupovať analogicky, ako keby išlo o stíhanie trestné, prečo nie je možné v danej veci použiť analógiu s trestným konaním a prečo nie je dôvodné použiť extenzívny výklad, či teleologický výklad. Súd prvej inštancie zamietol návrh z dôvodu, že návrh ministra na disciplinárne konanie voči sudcovi nie je rozhodnutím, a rozhodnutie disciplinárneho súdu o oslobodení spod disciplinárneho návrhu nemožno chápať ako zrušenie rozhodnutia ministra pre nezákonnosť. Odvolací súd poukázal i na skoršie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. apríla 2021, sp. zn. 15Co/61/2019, kde sa riešila rovnaká otázka. 2.3. Odvolací súd dospel k záveru, že na nárok žalobkyne nemožno aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. 2.4. Podľa odvolacieho súdu disciplinárny súd nie je orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktorý nevykonáva verejnú moc v rozsahu a spôsobom predpokladaným zákonom č. 514/2003 Z. z. Disciplinárny súd je síce súdom zriadeným zákonom, ale nie je súdom, ktorý je uvedený v čl. 130 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, jeho pôsobnosť nie je zahrnutá do výkonu súdnej moci podľa čl. 142 ods. l Ústavy Slovenskej republiky. Pôsobenie disciplinárneho súdu je zamerané výlučne na disciplinárne veci sudcov, má právomoc výlučne len na prejednanie a rozhodnutie o návrhu na disciplinárne konanie. K definícii pojmu „orgán vykonávajúci verejnú moc“ odvolací súd odkázal na uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sp. zn. I. ÚS 191/92 zo dňa 9. júna 1992, v ktorom bol riešený výklad pojmu „orgán verejnej moci“. Za určujúce kritérium ústavný súd považoval určenie rozdielov medzi právom verejným a právom súkromným. Podľa jeho názoru verejná moc je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môžu vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná ako orgán verejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať. Orgánom v právnom slova zmysle je právnická osoba, vykonávajúca svoju činnosť ako povinnosť alebo kompetenciu a je zriadená k trvalému a opakujúcemu sa výkonu činnosti. Disciplinárny súd zriadený podľa zákona a rozhodujúci len vo vzťahu k sudcom, nie je potom podľa názoru odvolacieho súdu orgánom verejnej moci. 2.5. Ďalej odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že návrh oprávnenej osoby na začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi nemožno dávať na úroveň uznesenia

o vznesení obvinenia alebo uznesenie o začatí trestného stíhania voči konkrétnej osobe, ktoré má charakter rozhodnutia zrušeného pre nezákonnosť v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Uznesenie o vznesení obvinenia a uznesenie o začatí trestného stíhania sú jednoznačne rozhodnutiami, na rozdiel od návrhu na disciplinárne konanie, kde ani extenzívnym výkladom nemožno dospieť k záveru, že ide o rozhodnutie. Odvolací súd zastáva názor, že na danú vec nie je dôvodné použiť rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 03.07.2012, č. k. IV. ÚS 159/2012-28, na ktoré poukazuje žalobkyňa, a to z dôvodu, že v danom rozhodnutí sa ústavný súd venoval charakteristike nezákonnosti rozhodnutia (nie samotného pojmu rozhodnutie). Odvolací súd potom rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nie je aktívne legitimovanou osobou domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu podaného disciplinárneho návrhu a neskoršieho rozhodnutia disciplinárneho súdu o oslobodení spod tohto návrhu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd k danej problematike poukázal i na to, že právomoc podať návrh na disciplinárne konanie nemá len minister spravodlivosti, ale aj predseda súdnej rady, verejný ochranca práv, predseda súdu, sudcovská rada. Je zrejmé, že ani predseda súdu, ani predseda súdnej rady a ostatné uvedené subjekty, nie sú pri podaní návrhu orgánmi verejnej moci a nevykonávajú verejnú moc. 2.6. Odvolací súd napokon k odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie jej nedal odpoveď na to, ako inak sa môže domáhať náhrady, uviedol, že nie je povinnosťou súdu, ktorý účastníkovi vysvetlil, z akého dôvodu nie je možné žalovať štát v danej veci postupom podľa zákona 514/2003 Z. z, aby musel uviesť akú inú žalobu a na akom právnom podklade a voči komu, si môže prípadne účastník podať. 2.7. Vzhľadom na uvedené potom podľa názoru odvolacieho súdu správne súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré mali smerovať k preukazovaniu vzniknutej nemajetkovej ujmy. Ku zamietnutiu návrhu došlo z dôvodu, že nie je daná aktívna legitimácia žalobkyne domáhať sa takejto náhrady postupom podľa zákona. 514/2003 Z. z., a nebolo potom dôvodné a hospodárne vykonávať dokazovanie k tomu, či bola spôsobená ujma a v akom rozsahu. Výsluch strany sporu je dôkazom (§ 187 ods. 2 CSP). Ak bol navrhnutý dôkaz výsluch žalobkyne, tak nevykonanie daného dôkazu nie je odňatím práva účastníka vyjadriť sa. V danej veci je zrejmé, že žalobkyňa sa vyjadrila a to opakovane písomne, aj na pojednávaní cestou právneho zástupcu k podstatnej právnej stránke danej veci. 2.8. K námietke rozhodovania veci nezákonne prideleným sudcom odvolací súd poukázal na to, že je otázne, či má vôbec odvolací súd právomoc posudzovať, či predseda súdu postupoval v zmysle príslušných zákonných ustanovení pri dodatku k rozvrhu práce, či na prerozdelenie spisov mal relevantné zákonné dôvody. Odvolací súd poukázal na ust. § 54 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. z ktorých vyplýva, že kontrola (aj) dôvodnosti zmien rozvrhu práce sa vykonáva vnútornou revíziou. Výsledky takejto kontroly, respektíve to, či sa uskutočnila takáto kontrola, nie sú odvolaciemu súdu známe. Odvolací súd teda vychádzal z toho, že dodatok k rozvrhu práce, ktorým došlo (aj) k prerozdeleniu daného konkrétneho spisu, bol riadne prijatý a z dodatku je zrejmé, že k prerozdeleniu veci došlo náhodným výberom. Žalobkyni bolo zaslané vyrozumenie zo strany súdu, že ku zmene sudcu došlo z dôvodu pripravovanej reformy súdnej mapy. Je známe z verejne dostupných informácií (zo zverejnených rozvrhov práce a dodatkov na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky), že všetky bývalé okresné súdy v Bratislave, respektíve predsedovia daných bývalých okresných súdov pristúpili k obdobným dodatkom a prerozdeleniu agendy medzi sudcov, a to ešte pred účinnosťou novej súdnej mapy a prechodu sudcov na nové mestské súdy. Dôvodom bolo, aby sa čo najefektívnejšie naplnil jeden z hlavných cieľov súdnej mapy, a to špecializácia súdov. Pri hodnotení odňatia a pridelenia spisov, treba prihliadať i na to, že dodatky rozvrhov sledovali legitímny a zákonný cieľ. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti mal odvolací súd za to, že nedošlo k vybočeniu zo zákonného rámca prerozdelenia spisu, s tým, že za dôležité považoval, že bol zachovaný náhodný výber sudcu. 2.9. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 420 písm. e) a f), § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho i prvoinštančného súdu inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnila si i trovy dovolacieho konania.

3.1. K namietanej vade podľa § 420 písm. e) CSP dovolateľka uviedla, že hoci jej žaloba bola pridelená sudkyni JUDr. Otílii Dolákovej a následne Mgr. Kataríne Škultétyovej, vo veci rozhodol sudca Mgr. Róbert Bardač, PhD. Žalobkyni bol v súvislosti so zmenou zákonného sudcu zaslaný dňa 12. januára 2023 email, v ktorom okrem zrušenia pojednávania bolo uvedené, že pojednávanie sa ruší z dôvodu odňatia civilnej agendy zákonnej sudkyni v zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I. na rok 2023 s účinnosťou od 01. januára 2023, v súvislosti s plánovaným prechodom zákonnej sudkyne na novozriadený Mestský súd Bratislava II. (rodinnoprávna agenda). Poukázala na § 3 ods. 4 zákona o súdoch. Podľa Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I. na rok 2023 bolo pod bodom 35. sudkyni Mgr. Kataríne Škultétyovej odňaté oddelenie 5C, pričom žalobkyňa má za to, že k vzniku zákonného dôvodu udávaného pre zmenu osobu tejto sudkyne došlo v zmysle reformy súdnictva danej novelou č. 150/2022 Z. z. až s účinnosťou od 01. júna 2023, kedy došlo k jej skutočnému prechodu na novozriadený Mestský súd Bratislava II. Vzhľadom na to, že sa sudkyňa Mgr. Škultétyová v čase rozhodovania veci ešte stále nachádzala na Okresnom súde Bratislava I., skutočné dôvody na prerozdelenie veci neexistovali a bolo povinnosťou Mgr. Škultétyovej vo veci konať a rozhodnúť. Ustanovenie § 3 zákona o súdoch umožňuje prípady nanovo prideliť iba vtedy, ak dôjde k personálnym zmenám v obsadení súdu, čo sa v prípade Okresného súdu Bratislava I. v čase vyhlásenia rozsudku nestalo. Sudca Mgr. Bardač, PhD. preto nebol zákonným sudcom. Odňatím vecí zákonnej sudkyni došlo k odňatiu zákonného sudcu žalobkyne síce za splnenia rozvrhových, ale bez splnenia zákonných dôvodov, tak ako to vyžaduje § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z., a tým k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Spochybnením svojej právomoci posudzovať, či predseda súdu postupoval v zmysle príslušných zákonných ustanovení pri dodatku k rozvrhu práce, odvolací súd evokuje dojem vlastnej neodbornosti. Ak odvolací súd uviedol, že kontrola okrem iného aj dôvodnosti zmien rozvrhu práce sa vykonáva vnútornou revíziou a výsledky takejto kontroly, respektíve, či sa uskutočnila takáto kontrola, nie sú odvolaciemu súdu známe, je zrejmé, že rozhodnutie nevychádza z dostatočných podkladov pre spravodlivé a presvedčivé rozhodnutie. Odvolací súd žiadnym spôsobom nevyvracia rozpor prijatého dodatku s § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z., teda ani zásadný odvolací argument žalobkyne. Relevantnosť nemožno prisvedčiť ani tomu, že odvolací súd svoj názor neopiera o zákon, ale o vyjadrenie bývalej predsedníčky Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16. mája 2023 a generálneho riaditeľa sekcie legislatívy MS SR, ktoré - okrem toho, že nemajú právnu záväznosť - sú v priamom rozpore s citovaným normatívnym textom zákona. 3.2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f ) CSP s poukazom na bod 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobkyňa položila otázku, kde v zákone č. 514/2003 Z .z. je uvedené, že orgánom verejnej moci sú iba súdy podľa článku 142 ods. 1 ústavy, a nie všetky orgány, ktoré sú svojimi rozhodnutiami spôsobilé zasiahnuť do individuálnych práv jednotlivca. Nesprávny procesný postup odvolacieho súdu žalobkyňa vzhliadla v tejto argumentácii odvolacieho súdu, ktorá nemá oporu v citovanom predpise, ale je postavená na extenzívnom výklade § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý z osôb, ktoré môžu byť štátom poškodené, vylučuje občanov vykonávajúcich funkciu sudcu na rozdiel od iných povolaní a zamestnaní. Druhou vadou správnosti procesného postupu odvolacieho súdu je, že bez vysporiadania sa s argumentáciou žalobkyne v odvolaní zotrval na názore súdu prvej inštancie, hoci argumentácia žalobkyne v odvolaní tento názor zásadným spôsobom vyvracia. Konkrétne ide o bod 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý vychádza z nesprávnej analógie skutkového stavu s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 191/92. Žalovaná porovnáva disciplinárny súd s jednorazovo zriadenou vyšetrovacou komisiou pre objasňovanie udalosti zo dňa 17. novembra 1989 v Prahe, ktorá bola zriadená ako dočasný orgán poverením Federálneho zhromaždenia ČSFR. Na rozdiel od tejto komisie má disciplinárny súd povahu trvale zriadeného orgánu. Disciplinárny súd rozhoduje podľa Trestného zákona, Trestného poriadku a rozhoduje o subjektívnych právach a povinnostiach sudcu aj o trovách konania. Názor, ktorým odvolací súd a súd prvej inštancie prirovnávajú trvale zriadený disciplinárny súd ku komisii, ktorá nebola zriadená k trvale opakujúcej sa činnosti, nemožno označiť za správny. V zmysle citovaného nálezu ústavného súdu možno vo vzťahu k disciplinárnemu súdu konštatovať naplnenie znakov orgánu verejnej moci spočívajúcich v tom, že autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov; subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom; obsah rozhodnutia orgánu nezávisí od vôle subjektu; štát prostredníctvom disciplinárneho súdu vykonáva verejnú moc; jeho rozhodnutia sú vynútiteľné a zasahujú do práv a povinností. Odvolací súd ďalej tvrdí, že právomoc na podanie návrhu nemá len minister spravodlivosti, ale aj predseda Súdnej rady, verejný ochranca práv, predseda súdu a sudcovská rada. Napriek tomu, že podľa súdu tieto osoby nie sú orgánmi verejnej moci, odvolací súd nezodpovedal otázku, akú formu moci teda vykonávajú a na akom základe sú oprávnené podávať návrhy. V odvolaní

pritom žalobkyňa poukázala na to, že v danom prípade podanie disciplinárneho návrhu nebolo len využitím práva ministra, ale prejavom jeho úmyslu žalobkyňu týmto návrhom poškodiť, teda excesom z uvedeného oprávnenia daného § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. P.. K. B., ako osoba s právnym vzdelaním, využil podaním návrhu proti žalobkyni svoje oprávnenie za stavu, keď časť návrhu bola podaná oneskorene, návrh bol nekriticky prevzatý z podania podávateľa podnetu a návrhom bolo žiadané uloženie najprísnejšieho trestu - zbavenia funkcie, hoci výsledkom napokon nebol ani len miernejší trest. S uvedenými excesmi návrhu sa odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadali. Súdy neodpovedali na námietku prekročenia rámca kompetencie samotného podania návrhu, ktorý by vzhľadom k odborným predpokladom zvereným rozhodujúcemu subjektu mal zohľadňovať aspoň základné zohľadnenie časových aspektov jeho procesnej prípustnosti alebo správnosti miery previnenia. Vo vzťahu k odôvodneniu odvolacieho súdu, podľa ktorého nie je povinnosťou súdu účastníkovi uviesť, akú inú žalobu a na akom právnom podklade a voči komu si môže prípadne účastník podať, poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/196/2009 zo dňa 22. septembra 2010. Ak odvolací súd uvádza, že uplatnený nárok je podľa jeho názoru dôvodný podľa iného zákonného ustanovenia, bolo jeho povinnosťou vec posúdiť podľa príslušnej právnej normy a uplatnenému nároku žalobkyne vyhovieť. Procesný postup, v ktorom odvolací súd namiesto uvedenej povinnosti tvrdí, že takúto povinnosť nemá, je nesprávnym procesným postupom. Nemenej závažnou vadou správnosti procesného postupu odvolacieho súdu je aj odmietnutie vykonania dôkazov na preukázanie samotného základu nároku v podobe výsluchu svedka P.. K. B.T., rodinného príslušníka samotnej žalobkyne a predloženie spisu, pre ktorý bol návrh podaný. Tiež výsluch žalobkyne mal súd prvej inštancie umožniť i z dôvodu práva účastníka konania na vyjadrenie. Poukázala aj na celkovú nepresvedčivosť napadnutého rozhodnutia, pretože v ňom absentujú logické úvahy a myšlienkové postupy súdov, z ktorých by sa žalobkyňa, ale i nezávislý čitateľ, mohli dozvedieť, ako sa súd vysporiadal s jej právnymi argumentmi, podopretými rozhodnutiami vyšších súdov. V rozhodnutí absentuje jasné a výstižné vysvetlenie súdu, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobkyne. V tomto smere poukázala na svoje písomné vyjadrenia a záverečnú reč. 3.3. K odvolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, a to otázky právneho základu zodpovednosti a kompenzácie následkov vzniknutých začatím a vedením disciplinárneho stíhania v zmysle zákona č. 385/2000 Z. z. v jeho znení k januáru 2019, ktoré sa vo výsledku ukázalo ako neopodstatnené, avšak zásadným spôsobom zasiahlo do profesijného života prejednávajúceho sudcu. Nižšie súdy síce poukázali na správne ustanovenia príslušných právnych predpisov, ale vyvodili z nich nesprávne právne závery. Súhlasila s tvrdením, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha v kontexte čl. 51 ods. 1 ústavy zákonným obmedzeniam. Táto skutočnosť uplatnenému nároku neodporuje. Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012, v ktorom ústavný súd uviedol, že neexistuje ustálená, v právnej teórii či praxi bežne používané definícia pojmu nezákonné rozhodnutie pre účely zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú takýmto rozhodnutím. Ústavný súd uviedol, že nezákonnosť rozhodnutia môže byť rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky, pričom ukladá všeobecným súdom povinnosť vydané nezákonné rozhodnutie vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Právne posúdenie neexistencie nezákonného rozhodnutia nižšími súdmi preto žalobkyňa považuje za nesprávne, formalistické a argumentačne nelogické, odporujúce zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu, ktorému zodpovedá cieľ, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nie zákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/15/2009 z 18. augusta 2014). Čo sa týka pojmu rozhodnutie podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa názoru žalobkyne mal zákonodarca na mysli individuálny právny akt, ktorým subjekt so zverenou kompetenciou konať v mene štátu zasahuje do práv alebo oprávnených záujmov jednotlivca. V zmysle takéhoto všeobecného vymedzenia potom návrh ministra podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. rozhodnutím nepochybne je, pretože minister spravodlivosti z mocenského postavenia vyplývajúceho mu zo zákonom zverenej právomoci môže zasahovať do individuálnych práv žalobkyne a jej profesijného postavenia sudcu. Podmienkou vzniku nároku na náhradu škody je nenaplnenie predpokladov o spáchaní závažného disciplinárneho previnenia uvedeného v disciplinárnom návrhu. Podstata nároku sa viaže teda na výsledok disciplinárneho konania; pokiaľ bola spod uvedeného návrhu oslobodená a návrh na pozastavenie výkonu funkcie bol zamietnutý, potom jej zásadne vznikol nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Keďže žalobkyňa sa ničoho nedopustila, nemala byť disciplinárne stíhaná. Za titul uplatnenia

predmetného nároku je preto potrebné považovať výsledok prejednania návrhu ministra, ktorý sa rozhodol takýto návrh podať, a za ktorý z dôvodu jeho konania ako orgánu verejnej moci musí štát objektívne zodpovedať. V opačnom prípade by sa výkon uvedenej časti verejnej moci mohol z právnej roviny preniesť do roviny politických záujmov a nástrojov na nezákonnú zmenu zákonného sudcu. V bode 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd de facto tvrdí, že by sudca, voči ktorému návrh smeruje, mal mať (na rozdiel od verejnoprávneho vzťahu v trestnom konaní) pri podaní návrhu rovnocenné postavenie ako minister, čo nie je pravda. Za pravdivé nemožno označiť ani tvrdenie súdu prvej inštancie, že vzťah navrhovateľa návrhu na začatie disciplinárneho konania sudcu a sudcu, voči ktorému návrh smeruje, je rovnocenný, na rozdiel od vzťahu vyšetrovateľa a obvineného, ktorý rovnocenný nie je. Dokonca možno povedať, že postavenie sudcu je horšie v tom, že na rozdiel obvineného v trestnom konaní nemôže proti tomuto postupu podať sťažnosť. Odvolací súd sa nemal prikloniť k nelogickej úvahe súdu prvej inštancie a ponechať námietku žalobkyne poukazujúcu na tento nesúlad za nepovšimnutú. Rovnako ako prokurátor v prípravnom konaní, má aj minister v rámci postupu podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. postavenie rozhodujúceho orgánu, pretože sudca, proti ktorému svojím návrhom smeruje, nemá rovnoprávne postavenie ani právo podaniu návrhu zabrániť. Návrh ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania sudcu v sebe spája formálne i materiálne prvky uznesenia o vznesení obvinenia obžaloby v trestnom konaní. Začatie disciplinárneho konania rovnako ako prípravné trestné konanie sú svojim charakterom verejnoprávne vzťahy, v ktorých zákonom zverené orgány moci bez súhlasu osôb, voči ktorým sa takéto konanie začína viesť, vykonávajú voči týmto osobám verejnú moc. Vzhľadom na to je bod 15. a 35. napadnutého rozsudku nepreskúmateľný. Uzavrela, že návrh na začatie disciplinárneho konania sudcu podaný kompetentným subjektom, je svojou povahou rozhodnutím, v ktorom disciplinárny žalobca špecifikuje skutok, jeho právnu kvalifikáciu a označuje dôkazy, rozhodnutie postavené na vyhodnotení masy dôkazov, ktoré musí zabezpečiť a v návrhu ich označiť. Skutočnosť, že zákonodarca právomoc subjektov pomenoval ako návrh na začatie disciplinárneho konania neznamená, že tento návrh nemá prvky rozhodnutia. Využitie právomoci ministra v danom smere je jednoznačne autoritatívnym rozhodovacím úkonom voči sudcovi. Právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení spod návrhu na začatie disciplinárneho konania zanikli účinky podaného návrhu na začatie disciplinárneho konania. 4. Žalovaná sa k dovolaniu písomne vyjadrila tak, že dovolanie navrhuje odmietnuť, prípadne zamietnuť. 4.1. K dovolaniu podľa § 420 písm. e) CSP uviedla, že žalobkyňa opomína existenciu § 51 ods. 4 písm. c) zákona č. 757/2004 Z. z., ktorý vzhľadom na účel reformy súdnictva nepochybne možno aplikovať na plošné prerozdeľovanie súdnych spisov spojených s vytvorením novej súdnej mapy. O predmetné ustanovenie sa opierala aj bývalá predsedníčka Okresného súdu Bratislava V. v dokumente zo dňa 26. mája 2023, z ktorého časť citoval aj odvolací súd v napadnutom rozsudku. Išlo o plošný postup, dotýkajúci sa veľkého množstva súdnych spisov a sudcov, ktorý sledoval legitímny cieľ a spĺňal požiadavku zákonnosti. Pri pridelení veci novému sudcovi náhodným výberom bola zachovaná regulácia upravená v § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z., pretože takýto postup bol v súlade s rozvrhom práce a v súlade so zákonom. 4.2. K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) uviedla, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 159/2012 nie je aplikovateľný na tento prípad, pretože ústavný súd sa v ňom zaoberal pojmom nezákonné rozhodnutie, ale skúmal ho najmä z hľadiska zákonnosti, pretože v tam prejednávanej veci nebola sporná otázka existencie rozhodnutia v zmysle individuálneho aktu aplikácie práva. V napadnutom rozsudku sa však odvolací súd zaoberal otázkou existencie rozhodnutia ako prvého predpokladu pre vznik nároku na náhradu škody. Z tohto dôvodu považuje žalovaná citáciu z rozhodnutia ústavného súdu obsiahnutú v dovolaní žalobkyne za vytrhnutú z kontextu. Návrh ministra podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. nemožno považovať za rozhodnutie, pretože nie je individuálnym aktom aplikácie práva, ktorým orgán verejnej moci rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb. Ide o podnet, na základe ktorého môže začať disciplinárny súd disciplinárne konanie. Samotný návrh ministra do práv a právom chránených záujmov disciplinárne stíhaného sudcu nezasahuje. Aj z tohto dôvodu je nesprávna žalobkyňou prezentovaná analógia s uznesením o vznesení obvinenia, pretože toto uznesenie nie je len rozhodnutím z formálneho hľadiska, ale umožňuje orgánom činným v trestnom konaní zákonom stanoveným spôsobom zasahovať do práv trestne stíhaných osôb, pričom je voči nemu prípustný opravný prostriedok. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje analógiou z oblasti trestného práva, predmetný návrh ministra by sa dal skôr pripodobniť k trestnému oznámeniu. Analógia s trestným právom však neprichádza do úvahy, keďže

disciplinárne konania sudcov nespadajú do tej oblasti plnenia úloh štátu, v rámci ktorej by orgány verejnej moci rozhodovali o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Štát vykonáva mocenský monopol, a to prostredníctvom štátneho mechanizmu, ktorý pozostáva okrem iného z materiálneho a personálneho substrátu. Personálnym substrátom sa rozumie určitá kategória ľudí, ktorá sa profesionálne zaoberá uskutočňovaním štátnej moci. Pod takúto osobitnú klasifikáciu nepochybne spadajú aj sudcovia. Štát musí zabezpečiť, aby celý štátny aparát plnil svoje úlohy riadne, v súlade s normatívnym právnymi aktmi a aby sa nedopúšťal svojvôle. Kontrolu nad výkonom štátnej moci zo strany orgánov verejnej moci vykonáva štát prostredníctvom osobitných mechanizmov, ku ktorým patrí aj disciplinárne stíhanie sudcu. Z toho vyplýva, že disciplinárny súd, ani žiaden účastník disciplinárneho konania, vrátane ministra, nie sú pre účely disciplinárneho konania orgánmi verejnej moci, ktoré by rozhodovali o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Disciplinárny súd je špecifický orgán, ktorý kontroluje, či personálny substrát štátneho mechanizmu, v tomto prípade sudca, dodržiava zákonné ustanovenia obsiahnuté v prípade sudcov v zákone č. 385/2000 Z. z. Pokiaľ by sa vo veci mala hľadať analógia, skôr by bolo možné vzťah medzi štátom a sudcom v rámci disciplinárneho konania pripodobniť vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Uvedené odôvodňuje záver, že zákon č. 514/2003 Z. z. nemožno aplikovať na predmetnú vec. 4.3. K dovolaniu žalobkyne podľa § 420 písm. f) CSP žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa v podstate namieta nesprávne právne posúdenie veci, keďže sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že disciplinárny súd nie je orgánom verejnej moci a má za to, že odvolací súd použil nesprávnu analógiu a nesprávnu právnu kvalifikáciu. S rozsiahlymi výhradami k právnym záverom odvolacieho súdu spája svoje presvedčenie, že súd zasiahol do jej práva na spravodlivý súdny proces. Z hľadiska obsahového ale v tomto smere nenamieta procesné chyby, jej výhrady smerujú len k spochybneniu správnosti právneho posúdenia, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie. Nesprávne právne posúdenie nezakladá vadu zmätočnosti. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že odvolací súd neozrejmil, akú moc vykonávajú osoby oprávnené podať návrh podľa § 120 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011 zo dňa 06. novembra 2011, podľa ktorého všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. S námietkou, že súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobkyňou, sa odvolací súd vysporiadal v bode 16. napadnutého rozsudku. V tomto smere žalovaná poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/91/2019 zo dňa 10. decembra 2020. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu i rozsudku súdu prvej inštancie nevykazujú žiadnu vadu, ktorá by napĺňala znaky nepreskúmateľnosti alebo zmätočnosti rozhodnutia. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť. 6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016). 7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. K posúdeniu dôvodnosti dovolania môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. 8. Dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa § 420 písm. e) a f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

K dovolaniu podľa § 420 písm. e) CSP: 9. Podľa § 420 písm. e) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. 10. Ústavný princíp nebyť odňatý zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je v civilnom sporovom konaní premietnutý aj do citovaného ustanovenia § 420 písm. e) CSP. Súdna prax je pritom jednotná v tom, že súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca. 11. Dovolateľka namieta, že v súdenej veci došlo v rámci prvoinštančného konania k odňatiu zákonnej sudkyne síce na základe rozvrhu práce, ale bez splnenia zákonných dôvodov, a tým k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy SR. 12. Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. 13. Podľa § 51 ods. 1 veta prvá zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. 14. Podľa § 51 ods. 4 písm. b) zákona o súdoch ak odsek 5 neustanovuje inak, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku dočasného pridelenia sudcu; pri zmene v zložení senátu sa vec ponecháva v pôvodnom senáte, alebo sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca tak, aby prerozdelením veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov na súde. 15. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, a aby bol vylúčený výber súdov a sudcov „ad hoc“. 16. Ústavný súd opakovane judikuje, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy je zásadne potrebné považovať toho, kto bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02, III. ÚS 46/04, III. ÚS 46/2012, IV. ÚS 161/08). Ústavný súd pojem zákonného sudcu vykladá tak, že ním je sudca, ktorý bol pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu oprávneného konať a rozhodnúť určitý druh súdnej agendy. Je nutné dodať, že tu nejde o rozvrh práce bez ďalšieho, ale rozvrh práce súladný so zákonom a nadzákonnými normami. Ak teda sudca bude určený v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho pravidla (opatrenia), ktoré odporuje zákonu, právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy sa nerešpektuje a v takomto prípade treba súd považovať v zmysle § 420 písm. e) CSP za nesprávne obsadený. 17. V zmysle § § 3 ods. 4 zákona o súdoch priebehu konania môže dôjsť k zmene v osobe sudcu. Zmena však musí byť uskutočnená v súlade so zákonom a rozvrhom práce. 18. Ústavný súd už v náleze sp. zn. IV. ÚS 479/2013 zo dňa 25. novembra 2014 konštatoval, že ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a čl. 38 ods. 1 listiny), nezodpovedá prípad, ak zákonný sudca senátu, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený bez splnenia zákonných predpokladov na vykonanie takejto zmeny neskoršie vydaným rozvrhom práce ako riadiacim aktom predsedu súdu

(prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len výnimočne. 19. V súdenej veci bola podaná žaloba dňa 07. januára 2019, vec bola náhodným výberom prostredníctvom technických a programových prostriedkov schválených MS SR pod sp. zn. 8C/1/2019 pridelená sudkyni Okresného súdu Bratislava I JUDr. Otílii Dolákovej. Na základe Dodatku č. 3 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2019 bolo z dôvodu nerovnomerného zaťaženia sudcov okresného súdu podľa § 51 ods. 4 písm. c) zákona o súdoch z oddelenia 8C náhodným výberom odňatých 40 nevybavených vecí, vrátane súdenej veci, ktoré boli pridelené do oddelenia 5C sudkyne Mgr. Kataríny Škultétyovej. Následne, na základe Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2023 bola v oddelení 5C, 5Cpr, 5Cd, 5CCud, 5CSp, 5Ca a 5Vyd odňatá sudkyňa Mgr. Katarína Škultétyová, zastupujúci sudcovia, vyššia súdna úradníčka, súdna tajomníčka a asistentka (bod 35. dodatku), a zároveň boli o.i. všetky nevybavené veci v oddelení 5C prerozdelené náhodným výberom do oddelenia 7C pomerovým číslom 2 a do oddelenia 8C pomerovým číslom 1 (bod 36. dodatku). Dodatok č. 1 nadobudol účinnosť dňom 01. januára 2023 (bod 5. dodatku). Na základe uvedeného bola súdená vec sp. zn. 8C/1/2019 dňa 18. januára 2023 prevedená do oddelenia 5C sudcu Mgr. Róberta Bardača, PhD. Sudca Mgr. Róbert Bardač, PhD. vec prejednal na pojednávaní dňa 15. mája 2023, na ktorom aj vyhlásil rozsudok. 20. Podľa dovolacieho súdu spôsob, akým bola v danom prípade posudzovaná vec pridelená sudcovi Mgr. Róbertovi Bardačovi, PhD., nevybočuje z rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I, platného v rozhodnom čase, a ani z rámca zákona o súdoch, najmä tých jeho ustanovení, ktoré sa týkajú spôsobu prideľovania vecí. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, ktorý sa (odvolacou) námietkou nesprávne obsadeného prvoinštančného súdu zaoberal v bode 17. napadnutého rozsudku, v tom smere, že v konaní nebolo zistené, že by Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2023 v rozhodnej časti, týkajúcej sa súdneho oddelenia 5, nesledoval legitímny a zákonný cieľ, pričom bol zachovaný princíp náhodilosti ako záruky nezávislosti súdov. Dovolací súd ďalej dodáva, že dovolateľkou namietaný Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2023 bol prijatý postupom podľa zákona o súdoch, bol a je verejne prístupný a zároveň transparentný v otázke kritérií, na základe ktorých boli veci, pôvodne pridelené sudkyni Mgr. Kataríne Škultétyovej, prerozdelené náhodným výberom, a teda spĺňa požiadavky na rozvrh práce v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS/287/2020 zo dňa 28. januára 2021). 21. Na podklade týchto skutočností je zrejmé, že dovolacia námietka týkajúca sa nezákonného sudcu nebola relevantná, pretože dovolací súd v danej veci nezistil existenciu vady v zmysle ustanovenia § 420 písm. e) CSP. K dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP: 22. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 23. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 24. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym

poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 25. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď sp. zn. 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či v konaní došlo k vade zmätočnosti namietanej dovolateľkou. 26. K uvedenej dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 27. K arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorú dovolateľka taktiež namieta, dovolací súd udáva, že o zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 28. Po preskúmaní obsahu spisu a dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvej inštancie dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie, spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. 29. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov, na ktoré aj odkázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil, v porovnaní so súdom prvej inštancie, na žiadnych iných, či nových skutkových a právnych záveroch. 30. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu

jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 31. V dôvodoch rozsudku sa odvolací súd vyjadril k nosnej argumentácii odvolateľky (žalobkyne) uplatnenej v odvolaní. Odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil ako vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá stotožniac sa odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval za rozhodujúci, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobkyne (body 15. až 17. napadnutého rozsudku). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, nevyplýva nedostatočnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia o skutkových a právnych záveroch, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľky. 32. Dovolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Pokiaľ nižšie súdy na základe vykonaného dokazovania uzavreli, že v konaní nebola splnená základná zákonná podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to konkrétne existencia nezákonného rozhodnutia (ako ho predpokladá § 6 zákona č. 514/2003 Z. z.), keď o. i. uzavreli, že návrh ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania voči žalobkyni nemá charakter rozhodnutia orgánu verejnej moci, nebolo potom pre rozhodnutie vo veci podstatné, aké skutočnosti mal či nemal minister podľa dovolateľky pri podaní tohto návrhu zohľadniť. 33. Ak dovolateľka ďalej konkrétne argumentuje, že odvolací súd, vysloviac záver, že minister spravodlivosti a ďalšie osoby s návrhovým oprávnením v zmysle § 120 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch, nie sú orgánmi verejnej moci, nezodpovedal otázku, akú formu moci teda vykonávajú, a na akom základe sú oprávnené podávať disciplinárne návrhy, dovolací súd poukazuje na bod 15. napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd uviedol, že „ Odvolací súd k danej problematike poukazuje i na to, že právomoc podať návrh na disciplinárne konanie nemá len minister spravodlivosti, ale aj predseda súdnej rady, verejný ochranca práv, predseda súdu, sudcovská rada. Minister má rovnaké postavenie pri návrhovej kompetencii, ako ostatné subjekty oprávnené návrh podať. Je zrejmé, že ani predseda súdu, ani predseda súdnej rady a ostatné uvedené subjekty, nie sú pri podaní návrhu orgánmi verejnej moci a nevykonávajú verejnú moc.“ Odvolací súd pritom v predchádzajúcom texte jasne a zrozumiteľne uvedený záver vysvetlil, keď o. i. uviedol: „ Ako uviedol aj súd prvej inštancie osoba oprávnená podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi je zároveň aj účastníkom tohto disciplinárneho konania, v ktorom má rovnaké práva a povinnosti ako sudca, voči ktorému návrh smeruje. Jeho práva a povinnosti, rovnako tak práva a povinnosti sudcu, proti ktorému návrh smeruje, vzťah takéhoto navrhovateľa a takéhoto sudcu, majú charakter práva súkromného. Navrhovateľ, v predmetnej právnej veci minister spravodlivosti Slovenskej republiky, konal v medziach, ktoré mu Ústava a zákon dovoľovali, podanie návrhu na začatie disciplinárneho stíhania sudcu je na vôli navrhovateľa, nie je vynútiteľné, oprávnený subjekt, je navrhovateľom podľa zákonného ustanovenia, je účastníkom konania, má rovnaké postavenie ako ten, proti komu návrh smeruje.“ Táto dovolacia námietka žalobkyne tak nebola opodstatnená. 34. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu, rozsahom a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného dovolania. Aj stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. 35. Dovolateľka za procesnú vadu zakladajúcu dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP označila i postup odvolacieho súdu, ktorý keď zistil, že uplatnený nárok je podľa jeho názoru dôvodný podľa iného zákonného ustanovenia (ustanovenia o ochrane osobnosti podľa Občianskeho zákonníka), bolo jeho povinnosťou vec posúdiť podľa príslušnej právnej normy a uplatnenému nároku žalobkyne vyhovieť. 36. Podľa dovolateľkou označeného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/196/2009 zo dňa 22. septembra 2010 „Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.“ 37. Najvyšší súd tiež v uznesení sp. zn. 4MCdo/15/2010 z 27. júla 2011 konštatoval, že „Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a posúdiť viac, než čoho sa domáhajú. Napriek tomu, že znenie zákona to neuvádza, bude nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzeným žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak však nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby (§ 79 OSP )“. 38. Napokon v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/25/2018 z 29. novembra 2018 najvyšší súd vyslovil totožný názor ako je prezentovaný vo vyššie citovaných rozhodnutiach a to, že „ strany konania nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Súd teda nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale len skutkovým vymedzením v žalobe a musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých vybrať správnu právnu normu“. 39. Žaloba je procesný úkon strany, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva (§ 131 CSP). Tento základný procesný úkon strany treba posudzovať ako každé podanie podľa jeho obsahu (čl. 11 ods. 1 a § 124 ods. 1 CSP). To znamená, že predmetom civilného procesu je procesný nárok, ktorý je predmetom nároku (petitom) a základom nároku, ktorý tvoria právne významné skutočnosti, na ktorých sa zakladá žalobný návrh a ktoré umožňujú súdu, aby jeho nárok právne kvalifikoval (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/171/2021). Je to jedine žalobca, ktorého viaže povinnosť uvádzať skutočnosti, ktorými vykreslí skutkový dej, na základe ktorého si uplatňuje svoj nárok v takom rozsahu, ktorý umožní jeho jednoznačnú individualizáciu (nemožnú zámenu s iným skutkom), pretože popis rozhodujúcich skutočností slúži na vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/1/2023). 40. V súdenej veci bolo teda na žalobkyni, aby uviedla, na základe akých skutočností uplatňuje svoj nárok proti žalovanej. V civilnom sporovom konaní, pre ktoré platí zásada dispozičná a prejednávacia,

je totiž zásadne povinnosťou strany sporu tvrdiť skutočnosti významné pre rozhodnutie o veci samej a následne označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Každá strana musí v závislosti od hypotézy právnej normy tvrdiť skutočnosti významné pre rozhodnutie o veci samej a označiť v záujme ich preukázania dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). 41. V súvislosti s rozhodovanou vecou sa žiada uviesť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa zásadne odlišuje od nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v rámci žaloby o ochrane osobnosti a vychádza z iných skutočností. Zatiaľ čo zákonnými predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú: nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou (§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.), predpokladmi úspešného uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochranu osobnosti sú: existencia zásahu do osobnosti človeka, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou na právach ustanovených v § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka. Kým pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, môže byť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. len a výlučne štát, pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, je konkrétny pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Výška prípadného plnenia náhrady nemajetkovej ujmy zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci závisí od iných zákonných faktorov ako v prípade výšky náhrady z titulu ochrany osobnosti. 42. V rozhodovanej veci žalobkyňa svoj nárok v žalobe uplatnila výlučne na základe tvrdených skutočností, podľa ktorých minister spravodlivosti podal proti nej návrh na začatie disciplinárneho konania a návrh na pozastavenie výkonu funkcie, pretože sa mala dopustiť závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu. Výkon funkcie žalobkyni pozastavený nebol a vo veci samej bola žalobkyňa spod disciplinárneho obvinenia právoplatne oslobodená. Žalobkyňa návrh ministra v žalobe označila za nezákonné rozhodnutie. Skutky, ktoré jej boli návrhom ministra kladené za vinu nespáchala, disciplinárne konanie voči nej nemalo byť začaté a utrpela ujmu, ktorej náhrady sa domáha. Oslobodením žalobkyne vyšla najavo nezákonnosť návrhu na začatie disciplinárneho konania. Podstata nároku sa neviaže na správnosť postupu orgánu, ktorý návrh podal (minister), ale na samotný výsledok. Uplatnila si náhradu za nemajetkovú ujmu, pretože išlo o vysoko intenzívny zásah do jej profesionálnej a osobnej integrity žalobkyne s poukazom na dĺžku právnej neistoty v statusovej otázke. Zanikla jej funkcia predsedníčky disciplinárneho senátu; pred podaním návrhu ministra jej bolo ponúknuté dočasné pridelenie na Najvyššom súde SR, čo pre začaté disciplinárne stíhanie nebolo aktuálne. Bola tiež vystavená neprimeranej kritike a spochybňovaniu jej objektívneho a nestranného prístupu v konaní. O jej oslobodení žalovaná verejnosť neinformoval. Návrh na disciplinárne stíhanie bol pritom podaný po uplynutí prekluzívnej lehoty, hrozil jej najprísnejší trest a podnet strany na podanie návrhu minister nekriticky prevzal od podávateľa podnetu. Samotné konštatovanie porušenia práva preto podľa žalobkyne nie je dostatočným zadosťučinením s ohľadom na vzniknutú ujmu. 43. V odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobkyňa zotrvala na argumentácii uvádzanej už v žalobe a v priebehu prvoinštančného konania. Okrem iného namietala, že súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku nevysvetlil, či mal byť nárok uplatnený odlišne, alebo či štát vôbec nie je zodpovedný a „ako v tom vzhliada spravodlivosť“. K tejto odvolacej námietke žalobkyne, odvolací súd v bode 15. napadnutého rozsudku uviedol, že „Podľa odvolacieho súdu by do úvahy mohla pripadať žaloba na ochranu osobnosti. Avšak odvolací súd má za to, že nie je povinnosťou súdu, ktorý účastníkovi vysvetlil, z akého dôvodu nie je možné žalovať štát v danej veci postupom podľa zákona 514/2003 Z. z, aby musel uviesť akú inú žalobu a na akom právnom podklade a voči komu, si môže prípadne účastník podať. Preto nie je pochybením ak súd prvej inštancie takéto úvahy neuviedol.“ 44. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa zrozumiteľne vysporiadal s odvolacou námietkou žalobkyne smerujúcej k tomu, že súd prvej inštancie neuviedol, či a akým iným spôsobom a voči komu mala/mohla ešte uplatniť iný nárok. Podľa názoru dovolacieho súdu záver konajúcich súdov o neunesení dôkazného bremena vo vzťahu k uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy štátom pri výkone verejnej moci nedával priestor na to, aby súdy sami posúdili zistené skutočnosti podľa

ustanovení právnych predpisov upravujúcich nárok na ochranu osobnosti, pričom žalobkyňa sa takého posúdenia pred nižšími súdmi z hľadiska tvrdených skutkových okolností ani nedomáhala a zmenu žaloby nenavrhla. Procesnému postupu odvolacieho súdu (i súdu prvej inštancie) v tomto smere niet čo vytknúť a argumentácia dovolateľky o povinnosti odvolacieho súdu poučiť ju o možnosti uplatniť si nárok na základe odlišných skutkových tvrdení, povinnosti právne posúdiť ex offo vec ako (skutkovo odlišný) nárok z ochrany osobnosti, a dokonca o povinnosti odvolacieho súdu tomuto jej nároku bez ďalšieho vyhovieť, tak nemá opodstatnenie. 45. V ďalšom dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietala nedostatky v procese dokazovania, jeho hodnotenia, nevykonanie ňou navrhnutých dôkazov, nesprávne zistenie skutkového stavu veci a jeho nesprávne vyhodnotenie nižšími súdmi. 46. Dovolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa týka žaloba, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov (poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Strany boli povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci. O tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, prípadne akým spôsobom, rozhoduje výlučne súd, nie strany sporu (§ 185 ods. 1 CSP). Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné) alebo vykoná iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za vadu zmätočnosti (viď R 125/1999, R 6/2000). 47. Pokiaľ súdy nižšej inštancie opierali svoje zistenia o vykonané dôkazy, ktoré ale nevyhodnotili podľa predstáv žalobkyne, nešlo o postup vylučujúci, či znemožňujúci žalobkyni realizáciu procesných práv priznaných jej CSP. Procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. 48. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porovnaj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993), resp. § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu. 49. Z ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že zásah do základného práva na súdnu ochranu, či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (I. ÚS 350/08). 50. Ako vyslovil Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/100/2018 a 5Cdo/202/2018 procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak rozhodnúť, ale neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou

potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. 51. Procesné oprávnenie navrhovať dôkazy žalobkyňa v danom spore aj využila, nebolo jej odňaté. 52. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nevykonaní dovolateľkou označených dôkazov z dôvodu ich nadbytočnosti vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby, keď v konaní nebol zistený základný zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci, a to nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, čo odvolací súd vo vzťahu k obsahovo totožnej odvolacej námietke žalobkyne jasne a zrozumiteľne vysvetlil v bode 16. napadnutého rozsudku. Na rovnakom mieste odvolací súd ozrejmil, že nevykonanie výsluchu žalobkyne ako navrhovaného dôkazu nemožno stotožniť s odopretím práva strany sporu vyjadriť sa k veci. 53. Ako je uvedené vyššie, procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Pokiaľ v rozhodovanej veci súd prvej inštancie rozhodol, že určité dôkazy nevykoná, pričom svoje procesné rozhodnutie v konečnom rozhodnutí odôvodnil niektorým z relevantných argumentov nevyhovenia vykonania dôkazného návrhu strany (bod 51.) a odvolací súd na základe odvolacej námietky strany sporu tento jeho postup preskúmal a zaujal k nemu stanovisko, nemožno nevykonanie tohto dôkazu považovať za vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. 54. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní majoritne spochybňovala vykonané dokazovanie a zistenie skutkového stavu a navodzovala vlastné hodnotenie dôkazov a zistenie skutkových okolností smerujúce k založeniu svojho názoru na právne posúdenie sporu a úspechu v spore tvrdiac, že návrh ministra na začatie disciplinárneho konania voči žalobkyni spĺňa definíciu nezákonného rozhodnutia v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., dovolací súd zdôrazňuje, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom, aby na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou. Podstata dovolania a jeho dôvodov nemôže byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní a na argumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné. 55. Ani nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré dovolateľka naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania, a to preto, že hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v danom prípade súdu prvej inštancie, pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000), ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli a treba ich považovať za naďalej aktuálne. Preto nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval ústavný súd a nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020). 56. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu dovolací súd nie je oprávnený, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v

prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). 57. Dovolací súd ďalej zastáva názor, že riešenie otázky, či návrh ministra na začatie disciplinárneho konania voči žalobkyni spĺňa definíciu nezákonného rozhodnutia v zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. ako základného zákonného predpokladu pre uplatňovanie nároku na náhradu škody pri výkone verejnej moci, predstavuje otázku právnu. I prípadné nesprávne právne posúdenie veci však nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP. Nejde totiž o nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci „strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“ (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/26/2017). 58. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzavrel, že také pochybenia súdov v procese dokazovania, ktoré by znemožnili žalobkyni uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP z obsahu spisu nevyplývajú. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad ani pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti spočívajúcu v nepreskúmateľnosti či arbitrárnosti, extrémnom nesúlade skutkových záverov s vykonaným dokazovaním v zmysle § 420 písm. f) CSP. K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP 59. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 60. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. 61. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“). Musí byť splnená požiadavka, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a že išlo o jedinú právnu otázku, výlučne na vyriešení ktorej také rozhodnutie záviselo. 62. Dovolateľka konkrétnu právnu otázku v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu doposiaľ neriešenú výslovne nesformulovala. V dovolaní však jednoznačne vymedzila, že za nesprávny považuje právny záver odvolacieho súdu o neexistencii nezákonného rozhodnutia v danej veci a poukázala na to, že podľa jej názoru návrh ministra na začatie disciplinárneho konania podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. je rozhodnutím tak, ako ho má na mysli zákon č. 514/2003 Z. z, ktorý svoj názor podrobne odôvodnila. Argumentovala, že návrh na začatie disciplinárneho konania sudcu podaný kompetentným subjektom je svojou povahou rozhodnutím, v ktorom disciplinárny žalobca špecifikuje skutok, jeho právnu kvalifikáciu a označuje dôkazy, rozhodnutie postavené na vyhodnotení masy dôkazov, ktoré musí zabezpečiť a v návrhu ich označiť. Právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení spod návrhu na začatie disciplinárneho konania zanikli účinky podaného návrhu na začatie disciplinárneho konania. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) tak možno vyvodiť nasledovnú dovolaciu otázku: „Je návrh ministra na začatie disciplinárneho konania voči sudcovi podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch v znení účinnom do 30. novembra 2021 rozhodnutím orgánu verejnej moci pre účely zákona č. 514/2003 Z. z.?“

63. Pretože uplatnený dovolací dôvod bol vymedzený v zákonných mantineloch § 432 ods. 2 CSP, bol splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP; dovolací súd pristúpil k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke. 64. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. 65. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 66. Zákon č. 514/2003 Z. z. neobsahuje legálnu definíciu pojmu rozhodnutie. Nezákonnosť rozhodnutia totiž môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii, ako aj zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa musí vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Pojem nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zahŕňa nielen rozhodnutia súdov, ale aj rozhodnutia správnych orgánov (nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 159/2012 zo dňa 3. júla 2012). 67. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021 disciplinárne konanie sa začína na návrh. 68. Podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021 návrh na začatie disciplinárneho konania je oprávnený podať minister. 69. Disciplinárne konanie býva obvykle predmetom rozhodovania orgánov verejnej správy, čo však neplatí v prípade disciplinárneho postihu sudcov. Disciplinárne senáty v zmysle zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021 predstavujú trvalé mocenské telesá, ktoré rozhodujú o právach a povinnostiach sudcov v disciplinárnych senátoch (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 350/2020 zo dňa 22. júla 2021). Vyvodzovanie disciplinárnej zodpovednosti voči sudcom s účinnosťou do 30. novembra 2021 nebolo výkonom súdnej moci (uznesenie pléna ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 7/02, obdobne rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 31D/16/2021 zo dňa 05. septembra 2023). 70. Podľa názoru dovolacieho súdu návrh ministra (spravodlivosti) na začatie disciplinárneho konania podľa § 120 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021 je nesporne administratívnym aktom aplikácie práva, ktorý nemožno napadnúť odvolaním (pretože minister ho nevydáva v správnom konaní) ani iným riadnym opravným prostriedkom. Návrh ministra je jedným z prejavov realizácie oprávnení ministra spravodlivosti v rámci správy súdnictva (§ 71 písm. e) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) a ako taký nenadobúda právoplatnosť ani vykonateľnosť. Minister môže s týmto návrhom v rámci procesnej úpravy disciplinárneho konania disponovať (môže ho vziať späť úplne alebo čiastočne - § 120 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021), pričom disciplinárny senát svojim konečným rozhodnutím návrhu môže, ale nemusí vyhovieť. 71. Vo vzťahu k otázke právnej povahy návrhu ministra na začatie disciplinárneho konania možno vychádzať i z recentnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. II. ÚS 509/2024 zo dňa 7. novembra 2024 uviedol: „... ide o procesný úkon ministerky - podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktorý je realizáciou zákonného návrhového oprávnenia, ktoré realizuje ako jeden z účastníkov súdneho sporu. O návrhu vždy rozhoduje príslušný disciplinárny súd zákonom ustanoveným spôsobom. V tomto prípade disciplinárny súd meritórne návrh prejednal a sťažovateľku oslobodil. Dispozičné oprávnenie s návrhom patrí výlučne navrhovateľovi, ktorý ho môže vziať späť, ak to uzná za vhodné. Žiaden súd (ani ústavný) nemá právomoc zrušiť návrh na začatie konania, a to bez ohľadu na subjekt navrhovateľa. Ide o bazálne teoretické odlíšenie procesnoprávneho úkonu sporovej

strany od autoritatívneho rozhodovania formou individuálneho právneho aktu o právach a povinnostiach, ktorý je spôsobilým predmetom zrušenia v prípade naplnenia ústavných a zákonných predpokladov. Návrh na začatie disciplinárneho konania nemožno subsumovať pod rozhodnutie, opatrenie ani iný zásah orgánu verejnej moci v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.“ Na uvedené rozhodnutie nadväzuje aj ďalšie uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS/180/2025 zo dňa 22. apríla 2025, v ktorom ústavný súd k povahe disciplinárneho návrhu ako procesného úkonu oprávnenej strany dopĺňa ďalší zásadný argument v tom smere, že „ disciplinárny súd súčasne nemá povinnosť stotožniť sa s disciplinárnym návrhom.“ 72. I keď uvedené rozhodnutia ústavného súdu sa týkajú disciplinárnych konaní sudcov pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky podľa právnej úpravy účinnej dňom 1. decembra 2021 (zákon č. 432/2021 o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Disciplinárny súdny poriadok)), na platnosti popísaných právnych záverov ohľadne povahy návrhu ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania i podľa právnych predpisov účinných do 30. novembra 2021 to nič nemení, a to s ohľadom na totožnú právnu úpravu zákonných ustanovení upravujúcich návrhovú legitimáciu v disciplinárnom konaní sudcov (§ 120 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021 a § 13 ods. 1 zákona č. 432/2021 Z. z.; § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021 a § 15 písm. a) zákona č. 432/2021 Z. z.). 73. Podľa názoru dovolacieho súdu neobstojí ani argumentácia dovolateľky týkajúca sa analógie disciplinárneho konania sudcu a trestného konania. 74. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z. z. (§ 6), návrh zákona stanovil vo všeobecnosti tri základné podmienky, pri splnení ktorých možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej protiprávnym, resp. nezákonným rozhodnutím, a to: protiprávnosť rozhodnutia, jeho právoplatnosť a vyčerpanie opravných prostriedkov. v zmysle súdnej praxe zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť daná len vo vzťahu k takému rozhodnutiu orgánu štátu, ktoré bolo zrušené alebo zmenené. Nezákonnosť zrušeného rozhodnutia je materiálnou, a nie formálnou vlastnosťou zrušeného rozhodnutia, pričom dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia nepochybne vyplývať (II. ÚS 25/2011). 75. Podľa dlhodobo ustálenej judikatúry najvyššieho súdu je nezákonným rozhodnutím také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s objektívnym právom; pre účely zodpovednosti štátu je pritom podstatné, že bolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. 76. Je pravdou, že v osobitnej judikatórnej línii vo vzťahu k trestnému stíhaniu bol formálny predpoklad existencie nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. vyložený extenzívne, a to tak, že zastavenie trestného stíhania alebo oslobodzujúci rozsudok sa považujú za hmotnoprávny ekvivalent zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť (R 37/2014, 5Cdo/60/2017). Ústavný súd však vo vzťahu k disciplinárnemu stíhaniu sudcu v už citovanom uznesení sp. zn. II. ÚS 509/2024 zdôraznil, že „disciplinárne previnenia, ako aj tresty za ne sú vo všeobecnosti ľahšie a majú obmedzenejšie dôsledky ako trestné sankcie. Tomu zodpovedá aj väčšia rigidnosť procesného postupu v trestnom konaní, ktorá zabezpečuje poskytnutie väčších procesných záruk obžalovanej ako v prípade disciplinárneho stíhania. Z uvedeného rozdielu pramení aj požiadavka na „len“ primeranú aplikáciu noriem trestného práva na oblasť správneho trestania a disciplinárneho konania. Sťažovateľka poukazuje na existenciu opravného prostriedku v trestnom procese proti uzneseniu o vznesení obvinenia a absenciu takéhoto oprávnenia disciplinárne obvineného považuje za neexistenciu účinného prostriedku nápravy. Takáto úvaha však neberie na zreteľ už uvedené špecifiká správneho trestania. Disciplinárny návrh nemá povahu rozhodnutia, ale je len procesným úkonom na to oprávneného subjektu, o ktorom rozhoduje disciplinárny súd, čo by v trestnom konaní pripomínalo skôr podanie obžaloby. Analógia s uznesením o vznesení obvinenia teda vôbec neobstojí.“ 77. Dovolací súd v tomto smere naviac poznamenáva, že v trestnom konaní má samotné uznesenie o vznesení obvinenia jednoznačne a nepochybne charakter rozhodnutia orgánu verejnej moci, pričom oslobodzujúci trestný rozsudok v sebe implikuje nezákonnosť tohto uznesenia. Disciplinárny návrh ministra však nie je zo svojej podstaty rozhodnutím, je procesným úkonom účastníka disciplinárneho

konania a oslobodzujúce disciplinárne rozhodnutie nemá za následok automatické „zrušenie“ tohto návrhu, resp. jeho vyhodnotenie ako nezákonného. Vnímanie disciplinárneho návrhu ministra ako „iniciačného“ rozhodnutia s autoritatívnymi účinkami tak nie je podľa názoru dovolacieho súdu opodstatnené. 78. Dovolací súd na základe uvedených východísk na dovolateľkou nastolenú otázku odpovedá záporne v tom zmysle, že návrh ministra na začatie disciplinárneho konania voči sudcovi podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch v znení účinnom do 30. novembra 2021 nie je rozhodnutím orgánu verejnej moci pre účely zákona č. 514/2003 Z. z. 79. Vec prejednávajúci senát potom konštatuje, že pokiaľ nižšie súdy na základe vykonaného dokazovania v danej veci založili svoje rozhodnutie na právnom závere o neexistencii základnej zákonnej podmienky pre vznik nároku žalobkyne na náhradu škody voči štátu, a to neexistencii nezákonného rozhodnutia, ktoré by bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom (3 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), keď návrh ministra na začatie disciplinárneho konania voči žalobkyni nemá charakter rozhodnutia orgánu verejnej moci, treba mať v zmysle vyššie uvedeného za to, že ide o správne právne posúdenie veci. 80. Dovolací súd tak uzatvára, že v danej veci nezistil existenciu vady v zmysle ustanovenia § 420 písm. e) CSP a žalobkyňa neopodstatnene namieta i nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd žalobkyňou uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP nepovažoval za dôvodný, keďže napadnuté rozhodnutie spočíva na správnom právnom posúdení veci. 81. Na základe uvedeného dovolací súd podané dovolanie zamietol (§ 448 CSP). 82. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 83. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.