{"guid": "3690ffc4-300c-4797-b1fc-d0186d75a7e7:e877cea6-c342-4516-bb61-a81deab78363", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1119200283.1", "spisova_znacka": "2Cdo/116/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/116/2024 z 29. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2026, sp. zn. 2Cdo/116/2024, ECLI:SK:NSSR:2026:1119200283.1", "identifikacne_cislo": "1119200283", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "datum_vydania": "2026-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/385", "nazov": "zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/385-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-30", "nazov": "§ 30 zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-30", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-120.odsek-1", "nazov": "§ 120 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-120.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-120"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-120.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-120.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-120"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460", "nazov": "Ústava", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46", "nazov": "§ 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-51.odsek-1", "nazov": "§ 51 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-51.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5.odsek-1", "nazov": "§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "nazov": "§ 191 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757", "nazov": "zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-3.odsek-4", "nazov": "§ 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-3.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-1", "nazov": "§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-4.pismeno-c", "nazov": "§ 51 ods. 4 písm. c) zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-4.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-4.pismeno-b", "nazov": "§ 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-4.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-50.odsek-1", "nazov": "§ 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-50.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-50"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/385#paragraf-30", "/SK/ZZ/2000/385#paragraf-120", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-46", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-51", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-1", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-5", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-3", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-51", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-50"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e877cea6-c342-4516-bb61-a81deab78363", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1119200283.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1119200283.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:1119200283.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/116/2024\n1119200283\n29. 04. 2026\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2026:1119200283.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej\na členiek senátu JUDr. Ivety Sopkovej a JUDr. Nory Halmovej, v spore žalobkyne P.. P. B., narodenej\nXX. F. XXXX, X., Š. X, zastúpenej JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, Poprad, Námestie sv. Egídia\n11/6, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, Bratislava, Račianska ulica 71, IČO: 00 166 073, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n20.000 eur s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B1-8C/1/2019, o\ndovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. marca 2024 sp. zn. 2Co/85/2023,\ntakto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 15. mája 2023 č. k. 8C/1/2019-240 (ďalej aj „rozsudok súdu prvej\ninštancie“) konanie v časti úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 20 000 eur od 19. marca 2018 do\n24. septembra 2018 zastavil (prvá výroková veta). Žalobu o zaplatenie 20 000 eur s úrokom z omeškania\n5,05 % ročne zo sumy 20 000 eur od 25. septembra 2018 do zaplatenia zamietol (druhá výroková veta).\nZároveň rozhodol, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva (tretia výroková veta).\n1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáha náhrady\nnemajetkovej ujmy z dôvodu, že minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) podal\nproti nej návrh na začatie disciplinárneho konania a návrh na pozastavenie výkonu funkcie zo dňa 18.\ndecembra 2012, č. k. 24005/2012-151 (ďalej len „návrh ministra“), pretože štyrmi skutkami porušila\npovinnosti uložené jej v § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2012 (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“),\nčím sa dopustila závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu. Čo sa týka\nnávrhu na pozastavenie výkonu funkcie, výkon funkcie žalobkyni pozastavený nebol. Vo veci samej\nbola žalobkyňa spod disciplinárneho obvinenia právoplatne oslobodená. Návrh ministra žalobkyňa\npovažuje za nezákonné rozhodnutie, v dôsledku ktorého utrpela ujmu, ktorej náhrady sa domáha.\nŽalobkyni bola v disciplinárnom konaní priznaná náhrada trov konania; tú si v tomto konaní neuplatňuje.\nUplatňuje si náhradu za nemajetkovú ujmu, pretože išlo o vysoko intenzívny zásah do profesionálnej\na osobnej integrity žalobkyne o. i. s poukazom na dĺžku právnej neistoty v statusovej otázke. Samotné\nkonštatovanie porušenia práva nie je podľa žalobkyne dostatočným zadosťučinením.\n1.2. Súd prvej inštancie posúdil žalobu podľa čl. 46, čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, § 1 písm. a), § 3 ods.\n1 písm. a) až d), § 5 ods. 1, § 6, § 5 ods. 1, § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za\n\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok pre\nvznik zodpovednosti štátu za škodu, resp. nemajetkovú ujmu. Z hľadiska prvej podmienky (existencia\nnezákonného rozhodnutia) súd prvej inštancie vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, keď\nbolo zistené, že minister podal proti žalobkyni ako sudkyni návrh na začatie disciplinárneho konania\npodľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z., pričom navrhol, aby bolo žalobkyni uložené\ndisciplinárneho opatrenie odvolanie z funkcie sudcu. Návrh ministra teda bol podaný osobou na to\noprávnenou, a takýto návrh nie je možné považovať za rozhodnutie tak, ako to tvrdila žalobkyňa\nv podanej žalobe. S poukazom na § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. súd prvej inštancie uviedol, že\nnávrh ministra spravodlivosti nemá ani jednu zákonom vyžadovanú vlastnosť rozhodnutia. Ním podaný\nnávrh na začatie disciplinárneho konania je využitím jeho právomocí daných mu zákonom č. 385/2000\nZ. z., ktorý zákon určuje náležitosti tohto návrhu. Minister sa na základe návrhu stáva účastníkom\ndisciplinárneho konania. Až disciplinárny senát po vykonanom dokazovaní rozhodne, či sa sudca sa\ndopustil disciplinárneho previnenia. Z tohto dôvodu návrh ministra na začatie disciplinárneho konania\nnie je rozhodnutím, ktoré by bolo spôsobilé byť titulom uplatnenia nároku na náhradu škody, resp.\nnemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.\n1.3. Na mieste podľa súdu prvej inštancie nie je ani posudzovanie návrhu na začatie disciplinárneho\nkonania podaného ministrom ako rozhodnutia sui generis, pretože tento návrh s poukazom je len\nprejavom oprávnenia ministra vyplývajúceho mu z § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z.\nDisciplinárny súd, zriadený podľa zákona a rozhodujúci podľa zákona č. 385/2000 Z. z. len vo vzťahu\nk sudcom, nie je orgánom verejnej moci, prostredníctvom ktorého vykonáva štát súdnu moc, nie je\norgánom, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb. Osoba oprávnená podať návrh na\nzačatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi podľa zákona č. 385/2000 Z. z. je zároveň\naj účastníkom tohto disciplinárneho konania, v ktorom má rovnaké práva a povinnosti ako sudca,\nvoči ktorému návrh smeruje. Vzťah takéhoto navrhovateľa a sudcu má charakter práva súkromného.\nNavrhovateľ, v predmetnej právnej veci minister, konal v medziach, ktoré mu Ústava Slovenskej\nrepubliky a zákon č. 385/2000 Z. z. dovoľovali. Podanie návrhu na začatie disciplinárneho stíhania sudcu\nje na vôli navrhovateľa, nie je vynútiteľné.\n1.4. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na uplatnenie systematického a teleologického výkladu, súd prvej\npoukázal na to, že uplatnenie ostatných výkladových metód, najmä teleologického výkladu prichádza\ndo úvahy len v prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu,\nčo nie je daný prípad. Ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. výslovne upravuje, ktoré\npodmienky musia byť splnené pre vznik zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, pričom niet\nrozumnej pochybnosti, že ak zákon používa slovo \"rozhodnutie\", zjavne tým nemyslí \"návrh\", pretože ak\nby zákonodarca zamýšľal, aby uvedené tiež spadalo pod pojem \"rozhodnutie\", použil by iné legislatívne\nvymedzenie. Výklad podľa predstáv žalobkyne nemožno uplatniť, pretože nejde o nejasnosť alebo\nnezrozumiteľnosť znenia ustanovenia právneho predpisu ani o rozpor tohto znenia so zmyslom a\núčelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti (porov. rozhodnutia ÚS\nSR so sp. zn. III. ÚS 274/2007 z 11. októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008). Návrh\nna začatie disciplinárneho konania potom nemožno charakterizovať ako rozhodnutie a oslobodenie\nspod disciplinárneho deliktu necharakterizuje návrh ako nezákonné rozhodnutie. Návrh oprávnenej\nosoby na začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi podľa zákona č. 385/2000 Z.\nz. nemožno dávať na úroveň uznesenia o vznesení obvinenia alebo uznesenia o začatí trestného\nstíhania či obžaloby, ktoré majú charakter rozhodnutí zrušených pre nezákonnosť v prípade oslobodenia\nobžalovaného spod obžaloby. Pri realizácii takýchto oprávnení (vydať uznesenie o vznesení obvinenia,\nuznesenie o začatí trestného stíhania proti konkrétnej osobe, podať obžalobu) štát vykonáva verejnú\nmoc, autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov prostredníctvom orgánov činných v\ntrestnom konaní, ktoré orgány nie sú účastníkmi trestného stíhania, trestného súdneho konania. Takýto\nvzťah je svojím charakterom verejnoprávny vzťah; nie je to vzťah založený na rovnocennom postavení,\nako je vzťah navrhovateľa návrhu na začatie disciplinárneho konania sudcu a sudcu, voči ktorému\nnávrh smeruje. Nedôvodný je v danom kontexte odkaz žalobkyne, že administratívne trestanie má\npodľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter. Uvedené totiž neplatí na disciplinárne konania\nvoči sudcom. ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ nedospel v žiadnom svojom rozhodnutí\nk právnemu názoru, že disciplinárne konanie sudcu by bolo možné považovať aj za trestné konanie.\nDisciplinárne konanie, ktoré vedie k prepusteniu sudcu alebo má iné závažné dôsledky sa považuje\nza civilné konanie, na ktoré sa vzťahuje civilná vetva čl. 6 Dohovoru. Podľa ESĽP nie je disciplinárne\n\nobvinenie sudcu považované za trestné obvinenie (napr. rozhodnutia vo veci Kremzow proti Rakúsku zo\n7. novembra 1990, č. 16417/90, a vo veci Demel proti Rakúsku zo 16. apríla 1998, č. 30993/96; bližšie\nČentéš, J., Beleš, A.: Súbeh disciplinárneho konania a trestného konania proti sudcovi. In: Právny obzor,\n104, 2021, č. 1, s. 45).\n1.5. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je splnená základná podmienka\npre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa\nzákona č. 514/2003 Z. z., t. j. podmienka zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia príslušným\norgánom pre jeho nezákonnosť a preto žalobu zamietol. Ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za\nškodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi\nnemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím už z dôvodu hospodárnosti konania neskúmal.\n1.6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 20. marca\n2024 č. k. 2Co/85/2023- 293 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. potvrdil (prvá\nvýroková veta). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania (druhá výroková veta).\n2.1. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil postupom podľa § 387 ods.\n1, 2 CSP, keď sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatujúc správnosť jeho dôvodov.\n2.2. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobkyne v odvolaní uviedol, že sa stotožňuje s vysvetlením\nsúdu prvej inštancie, prečo nepovažuje za dôvodné v danej veci postupovať analogicky, ako keby išlo\no stíhanie trestné, prečo nie je možné v danej veci použiť analógiu s trestným konaním a prečo nie je\ndôvodné použiť extenzívny výklad, či teleologický výklad. Súd prvej inštancie zamietol návrh z dôvodu,\nže návrh ministra na disciplinárne konanie voči sudcovi nie je rozhodnutím, a rozhodnutie disciplinárneho\nsúdu o oslobodení spod disciplinárneho návrhu nemožno chápať ako zrušenie rozhodnutia ministra pre\nnezákonnosť. Odvolací súd poukázal i na skoršie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.\napríla 2021, sp. zn. 15Co/61/2019, kde sa riešila rovnaká otázka.\n2.3. Odvolací súd dospel k záveru, že na nárok žalobkyne nemožno aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z.\n2.4. Podľa odvolacieho súdu disciplinárny súd nie je orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci,\nktorý nevykonáva verejnú moc v rozsahu a spôsobom predpokladaným zákonom č. 514/2003 Z. z.\nDisciplinárny súd je síce súdom zriadeným zákonom, ale nie je súdom, ktorý je uvedený v čl. 130 ods. l\nÚstavy Slovenskej republiky, jeho pôsobnosť nie je zahrnutá do výkonu súdnej moci podľa čl. 142 ods.\nl Ústavy Slovenskej republiky. Pôsobenie disciplinárneho súdu je zamerané výlučne na disciplinárne\nveci sudcov, má právomoc výlučne len na prejednanie a rozhodnutie o návrhu na disciplinárne konanie.\nK definícii pojmu „orgán vykonávajúci verejnú moc“ odvolací súd odkázal na uznesenie Ústavného\nsúdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sp. zn. I. ÚS 191/92 zo dňa 9. júna 1992, v ktorom\nbol riešený výklad pojmu „orgán verejnej moci“. Za určujúce kritérium ústavný súd považoval určenie\nrozdielov medzi právom verejným a právom súkromným. Podľa jeho názoru verejná moc je taká moc,\nktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane.\nSubjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom\npostavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc\nvykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za\nurčitých podmienok ju môžu vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či\niný subjekt koná ako orgán verejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a\npovinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv\na povinností zasahovať. Orgánom v právnom slova zmysle je právnická osoba, vykonávajúca svoju\nčinnosť ako povinnosť alebo kompetenciu a je zriadená k trvalému a opakujúcemu sa výkonu činnosti.\nDisciplinárny súd zriadený podľa zákona a rozhodujúci len vo vzťahu k sudcom, nie je potom podľa\nnázoru odvolacieho súdu orgánom verejnej moci.\n2.5. Ďalej odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že návrh oprávnenej osoby\nna začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi nemožno dávať na úroveň uznesenia\n\no vznesení obvinenia alebo uznesenie o začatí trestného stíhania voči konkrétnej osobe, ktoré má\ncharakter rozhodnutia zrušeného pre nezákonnosť v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.\nUznesenie o vznesení obvinenia a uznesenie o začatí trestného stíhania sú jednoznačne rozhodnutiami,\nna rozdiel od návrhu na disciplinárne konanie, kde ani extenzívnym výkladom nemožno dospieť k záveru,\nže ide o rozhodnutie. Odvolací súd zastáva názor, že na danú vec nie je dôvodné použiť rozhodnutie\nÚstavného súdu SR zo dňa 03.07.2012, č. k. IV. ÚS 159/2012-28, na ktoré poukazuje žalobkyňa, a to z\ndôvodu, že v danom rozhodnutí sa ústavný súd venoval charakteristike nezákonnosti rozhodnutia (nie\nsamotného pojmu rozhodnutie). Odvolací súd potom rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru,\nže žalobkyňa nie je aktívne legitimovanou osobou domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu\npodaného disciplinárneho návrhu a neskoršieho rozhodnutia disciplinárneho súdu o oslobodení spod\ntohto návrhu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd k danej problematike poukázal i na to, že\nprávomoc podať návrh na disciplinárne konanie nemá len minister spravodlivosti, ale aj predseda súdnej\nrady, verejný ochranca práv, predseda súdu, sudcovská rada. Je zrejmé, že ani predseda súdu, ani\npredseda súdnej rady a ostatné uvedené subjekty, nie sú pri podaní návrhu orgánmi verejnej moci a\nnevykonávajú verejnú moc.\n2.6. Odvolací súd napokon k odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie jej nedal odpoveď na\nto, ako inak sa môže domáhať náhrady, uviedol, že nie je povinnosťou súdu, ktorý účastníkovi vysvetlil, z\nakého dôvodu nie je možné žalovať štát v danej veci postupom podľa zákona 514/2003 Z. z, aby musel\nuviesť akú inú žalobu a na akom právnom podklade a voči komu, si môže prípadne účastník podať.\n2.7. Vzhľadom na uvedené potom podľa názoru odvolacieho súdu správne súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy, ktoré mali smerovať k preukazovaniu vzniknutej nemajetkovej ujmy. Ku zamietnutiu\nnávrhu došlo z dôvodu, že nie je daná aktívna legitimácia žalobkyne domáhať sa takejto náhrady\npostupom podľa zákona. 514/2003 Z. z., a nebolo potom dôvodné a hospodárne vykonávať dokazovanie\nk tomu, či bola spôsobená ujma a v akom rozsahu. Výsluch strany sporu je dôkazom (§ 187 ods. 2\nCSP). Ak bol navrhnutý dôkaz výsluch žalobkyne, tak nevykonanie daného dôkazu nie je odňatím práva\núčastníka vyjadriť sa. V danej veci je zrejmé, že žalobkyňa sa vyjadrila a to opakovane písomne, aj na\npojednávaní cestou právneho zástupcu k podstatnej právnej stránke danej veci.\n2.8. K námietke rozhodovania veci nezákonne prideleným sudcom odvolací súd poukázal na to,\nže je otázne, či má vôbec odvolací súd právomoc posudzovať, či predseda súdu postupoval v\nzmysle príslušných zákonných ustanovení pri dodatku k rozvrhu práce, či na prerozdelenie spisov\nmal relevantné zákonné dôvody. Odvolací súd poukázal na ust. § 54 a nasl. zákona č. 757/2004\nZ. z. z ktorých vyplýva, že kontrola (aj) dôvodnosti zmien rozvrhu práce sa vykonáva vnútornou\nrevíziou. Výsledky takejto kontroly, respektíve to, či sa uskutočnila takáto kontrola, nie sú odvolaciemu\nsúdu známe. Odvolací súd teda vychádzal z toho, že dodatok k rozvrhu práce, ktorým došlo (aj) k\nprerozdeleniu daného konkrétneho spisu, bol riadne prijatý a z dodatku je zrejmé, že k prerozdeleniu\nveci došlo náhodným výberom. Žalobkyni bolo zaslané vyrozumenie zo strany súdu, že ku zmene sudcu\ndošlo z dôvodu pripravovanej reformy súdnej mapy. Je známe z verejne dostupných informácií (zo\nzverejnených rozvrhov práce a dodatkov na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky),\nže všetky bývalé okresné súdy v Bratislave, respektíve predsedovia daných bývalých okresných súdov\npristúpili k obdobným dodatkom a prerozdeleniu agendy medzi sudcov, a to ešte pred účinnosťou novej\nsúdnej mapy a prechodu sudcov na nové mestské súdy. Dôvodom bolo, aby sa čo najefektívnejšie naplnil\njeden z hlavných cieľov súdnej mapy, a to špecializácia súdov. Pri hodnotení odňatia a pridelenia spisov,\ntreba prihliadať i na to, že dodatky rozvrhov sledovali legitímny a zákonný cieľ. Vzhľadom na vyššie\nuvedené okolnosti mal odvolací súd za to, že nedošlo k vybočeniu zo zákonného rámca prerozdelenia\nspisu, s tým, že za dôležité považoval, že bol zachovaný náhodný výber sudcu.\n2.9. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na § 396 ods. 1 v spojení s §\n255 ods. 1 CSP.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého\nprípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 420 písm. e) a f), § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhla, aby\ndovolací súd rozhodnutie odvolacieho i prvoinštančného súdu inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnila si i trovy dovolacieho konania.\n\n3.1. K namietanej vade podľa § 420 písm. e) CSP dovolateľka uviedla, že hoci jej žaloba bola pridelená\nsudkyni JUDr. Otílii Dolákovej a následne Mgr. Kataríne Škultétyovej, vo veci rozhodol sudca Mgr. Róbert\nBardač, PhD. Žalobkyni bol v súvislosti so zmenou zákonného sudcu zaslaný dňa 12. januára 2023\nemail, v ktorom okrem zrušenia pojednávania bolo uvedené, že pojednávanie sa ruší z dôvodu odňatia\ncivilnej agendy zákonnej sudkyni v zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava\nI. na rok 2023 s účinnosťou od 01. januára 2023, v súvislosti s plánovaným prechodom zákonnej\nsudkyne na novozriadený Mestský súd Bratislava II. (rodinnoprávna agenda). Poukázala na § 3 ods.\n4 zákona o súdoch. Podľa Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I. na rok 2023\nbolo pod bodom 35. sudkyni Mgr. Kataríne Škultétyovej odňaté oddelenie 5C, pričom žalobkyňa má za\nto, že k vzniku zákonného dôvodu udávaného pre zmenu osobu tejto sudkyne došlo v zmysle reformy\nsúdnictva danej novelou č. 150/2022 Z. z. až s účinnosťou od 01. júna 2023, kedy došlo k jej skutočnému\nprechodu na novozriadený Mestský súd Bratislava II. Vzhľadom na to, že sa sudkyňa Mgr. Škultétyová\nv čase rozhodovania veci ešte stále nachádzala na Okresnom súde Bratislava I., skutočné dôvody\nna prerozdelenie veci neexistovali a bolo povinnosťou Mgr. Škultétyovej vo veci konať a rozhodnúť.\nUstanovenie § 3 zákona o súdoch umožňuje prípady nanovo prideliť iba vtedy, ak dôjde k personálnym\nzmenám v obsadení súdu, čo sa v prípade Okresného súdu Bratislava I. v čase vyhlásenia rozsudku\nnestalo. Sudca Mgr. Bardač, PhD. preto nebol zákonným sudcom. Odňatím vecí zákonnej sudkyni\ndošlo k odňatiu zákonného sudcu žalobkyne síce za splnenia rozvrhových, ale bez splnenia zákonných\ndôvodov, tak ako to vyžaduje § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z., a tým k porušeniu jej základného\npráva na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Spochybnením svojej\nprávomoci posudzovať, či predseda súdu postupoval v zmysle príslušných zákonných ustanovení pri\ndodatku k rozvrhu práce, odvolací súd evokuje dojem vlastnej neodbornosti. Ak odvolací súd uviedol,\nže kontrola okrem iného aj dôvodnosti zmien rozvrhu práce sa vykonáva vnútornou revíziou a výsledky\ntakejto kontroly, respektíve, či sa uskutočnila takáto kontrola, nie sú odvolaciemu súdu známe, je zrejmé,\nže rozhodnutie nevychádza z dostatočných podkladov pre spravodlivé a presvedčivé rozhodnutie.\nOdvolací súd žiadnym spôsobom nevyvracia rozpor prijatého dodatku s § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004\nZ. z., teda ani zásadný odvolací argument žalobkyne. Relevantnosť nemožno prisvedčiť ani tomu, že\nodvolací súd svoj názor neopiera o zákon, ale o vyjadrenie bývalej predsedníčky Okresného súdu\nBratislava V zo dňa 16. mája 2023 a generálneho riaditeľa sekcie legislatívy MS SR, ktoré - okrem toho,\nže nemajú právnu záväznosť - sú v priamom rozpore s citovaným normatívnym textom zákona.\n3.2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f ) CSP s poukazom na bod 15. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku žalobkyňa položila otázku, kde v zákone č. 514/2003 Z .z. je uvedené, že\norgánom verejnej moci sú iba súdy podľa článku 142 ods. 1 ústavy, a nie všetky orgány, ktoré sú\nsvojimi rozhodnutiami spôsobilé zasiahnuť do individuálnych práv jednotlivca. Nesprávny procesný\npostup odvolacieho súdu žalobkyňa vzhliadla v tejto argumentácii odvolacieho súdu, ktorá nemá oporu\nv citovanom predpise, ale je postavená na extenzívnom výklade § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý\nz osôb, ktoré môžu byť štátom poškodené, vylučuje občanov vykonávajúcich funkciu sudcu na rozdiel\nod iných povolaní a zamestnaní. Druhou vadou správnosti procesného postupu odvolacieho súdu je,\nže bez vysporiadania sa s argumentáciou žalobkyne v odvolaní zotrval na názore súdu prvej inštancie,\nhoci argumentácia žalobkyne v odvolaní tento názor zásadným spôsobom vyvracia. Konkrétne ide o\nbod 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý vychádza z nesprávnej analógie skutkového stavu s\nnálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 191/92. Žalovaná porovnáva disciplinárny súd s jednorazovo\nzriadenou vyšetrovacou komisiou pre objasňovanie udalosti zo dňa 17. novembra 1989 v Prahe, ktorá\nbola zriadená ako dočasný orgán poverením Federálneho zhromaždenia ČSFR. Na rozdiel od tejto\nkomisie má disciplinárny súd povahu trvale zriadeného orgánu. Disciplinárny súd rozhoduje podľa\nTrestného zákona, Trestného poriadku a rozhoduje o subjektívnych právach a povinnostiach sudcu\naj o trovách konania. Názor, ktorým odvolací súd a súd prvej inštancie prirovnávajú trvale zriadený\ndisciplinárny súd ku komisii, ktorá nebola zriadená k trvale opakujúcej sa činnosti, nemožno označiť\nza správny. V zmysle citovaného nálezu ústavného súdu možno vo vzťahu k disciplinárnemu súdu\nkonštatovať naplnenie znakov orgánu verejnej moci spočívajúcich v tom, že autoritatívne rozhoduje\no právach a povinnostiach subjektov; subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje, nie\nje v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom; obsah rozhodnutia orgánu nezávisí od vôle subjektu;\nštát prostredníctvom disciplinárneho súdu vykonáva verejnú moc; jeho rozhodnutia sú vynútiteľné a\nzasahujú do práv a povinností. Odvolací súd ďalej tvrdí, že právomoc na podanie návrhu nemá len\nminister spravodlivosti, ale aj predseda Súdnej rady, verejný ochranca práv, predseda súdu a sudcovská\nrada. Napriek tomu, že podľa súdu tieto osoby nie sú orgánmi verejnej moci, odvolací súd nezodpovedal\notázku, akú formu moci teda vykonávajú a na akom základe sú oprávnené podávať návrhy. V odvolaní\n\npritom žalobkyňa poukázala na to, že v danom prípade podanie disciplinárneho návrhu nebolo len\nvyužitím práva ministra, ale prejavom jeho úmyslu žalobkyňu týmto návrhom poškodiť, teda excesom\nz uvedeného oprávnenia daného § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. P.. K. B., ako osoba\ns právnym vzdelaním, využil podaním návrhu proti žalobkyni svoje oprávnenie za stavu, keď časť\nnávrhu bola podaná oneskorene, návrh bol nekriticky prevzatý z podania podávateľa podnetu a návrhom\nbolo žiadané uloženie najprísnejšieho trestu - zbavenia funkcie, hoci výsledkom napokon nebol ani\nlen miernejší trest. S uvedenými excesmi návrhu sa odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie\nžiadnym spôsobom nevysporiadali. Súdy neodpovedali na námietku prekročenia rámca kompetencie\nsamotného podania návrhu, ktorý by vzhľadom k odborným predpokladom zvereným rozhodujúcemu\nsubjektu mal zohľadňovať aspoň základné zohľadnenie časových aspektov jeho procesnej prípustnosti\nalebo správnosti miery previnenia. Vo vzťahu k odôvodneniu odvolacieho súdu, podľa ktorého nie je\npovinnosťou súdu účastníkovi uviesť, akú inú žalobu a na akom právnom podklade a voči komu si\nmôže prípadne účastník podať, poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/196/2009 zo\ndňa 22. septembra 2010. Ak odvolací súd uvádza, že uplatnený nárok je podľa jeho názoru dôvodný\npodľa iného zákonného ustanovenia, bolo jeho povinnosťou vec posúdiť podľa príslušnej právnej\nnormy a uplatnenému nároku žalobkyne vyhovieť. Procesný postup, v ktorom odvolací súd namiesto\nuvedenej povinnosti tvrdí, že takúto povinnosť nemá, je nesprávnym procesným postupom. Nemenej\nzávažnou vadou správnosti procesného postupu odvolacieho súdu je aj odmietnutie vykonania dôkazov\nna preukázanie samotného základu nároku v podobe výsluchu svedka P.. K. B.T., rodinného príslušníka\nsamotnej žalobkyne a predloženie spisu, pre ktorý bol návrh podaný. Tiež výsluch žalobkyne mal súd\nprvej inštancie umožniť i z dôvodu práva účastníka konania na vyjadrenie. Poukázala aj na celkovú\nnepresvedčivosť napadnutého rozhodnutia, pretože v ňom absentujú logické úvahy a myšlienkové\npostupy súdov, z ktorých by sa žalobkyňa, ale i nezávislý čitateľ, mohli dozvedieť, ako sa súd vysporiadal\ns jej právnymi argumentmi, podopretými rozhodnutiami vyšších súdov. V rozhodnutí absentuje jasné a\nvýstižné vysvetlenie súdu, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobkyne. V\ntomto smere poukázala na svoje písomné vyjadrenia a záverečnú reč.\n3.3. K odvolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená,\na to otázky právneho základu zodpovednosti a kompenzácie následkov vzniknutých začatím a vedením\ndisciplinárneho stíhania v zmysle zákona č. 385/2000 Z. z. v jeho znení k januáru 2019, ktoré sa vo\nvýsledku ukázalo ako neopodstatnené, avšak zásadným spôsobom zasiahlo do profesijného života\nprejednávajúceho sudcu. Nižšie súdy síce poukázali na správne ustanovenia príslušných právnych\npredpisov, ale vyvodili z nich nesprávne právne závery. Súhlasila s tvrdením, že právo na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia\nprávnej istoty podlieha v kontexte čl. 51 ods. 1 ústavy zákonným obmedzeniam. Táto skutočnosť\nuplatnenému nároku neodporuje. Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012, v\nktorom ústavný súd uviedol, že neexistuje ustálená, v právnej teórii či praxi bežne používané definícia\npojmu nezákonné rozhodnutie pre účely zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú takýmto rozhodnutím.\nÚstavný súd uviedol, že nezákonnosť rozhodnutia môže byť rozmanitá, že jeho zovšeobecnené\nvyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky, pričom ukladá\nvšeobecným súdom povinnosť vydané nezákonné rozhodnutie vždy posudzovať so zreteľom na\nokolnosti konkrétneho prípadu. Právne posúdenie neexistencie nezákonného rozhodnutia nižšími súdmi\npreto žalobkyňa považuje za nesprávne, formalistické a argumentačne nelogické, odporujúce zmyslu\nprávnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu, ktorému zodpovedá cieľ, aby každá majetková ujma\nspôsobená nesprávnym či nie zákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená (uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/15/2009 z 18. augusta 2014). Čo sa týka pojmu rozhodnutie podľa §\n6 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa názoru žalobkyne mal zákonodarca na mysli individuálny právny akt,\nktorým subjekt so zverenou kompetenciou konať v mene štátu zasahuje do práv alebo oprávnených\nzáujmov jednotlivca. V zmysle takéhoto všeobecného vymedzenia potom návrh ministra podľa § 120\nods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. rozhodnutím nepochybne je, pretože minister spravodlivosti\nz mocenského postavenia vyplývajúceho mu zo zákonom zverenej právomoci môže zasahovať\ndo individuálnych práv žalobkyne a jej profesijného postavenia sudcu. Podmienkou vzniku nároku\nna náhradu škody je nenaplnenie predpokladov o spáchaní závažného disciplinárneho previnenia\nuvedeného v disciplinárnom návrhu. Podstata nároku sa viaže teda na výsledok disciplinárneho konania;\npokiaľ bola spod uvedeného návrhu oslobodená a návrh na pozastavenie výkonu funkcie bol zamietnutý,\npotom jej zásadne vznikol nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003\nZ. z. Keďže žalobkyňa sa ničoho nedopustila, nemala byť disciplinárne stíhaná. Za titul uplatnenia\n\npredmetného nároku je preto potrebné považovať výsledok prejednania návrhu ministra, ktorý sa\nrozhodol takýto návrh podať, a za ktorý z dôvodu jeho konania ako orgánu verejnej moci musí\nštát objektívne zodpovedať. V opačnom prípade by sa výkon uvedenej časti verejnej moci mohol z\nprávnej roviny preniesť do roviny politických záujmov a nástrojov na nezákonnú zmenu zákonného\nsudcu. V bode 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd de facto tvrdí, že by sudca, voči ktorému\nnávrh smeruje, mal mať (na rozdiel od verejnoprávneho vzťahu v trestnom konaní) pri podaní návrhu\nrovnocenné postavenie ako minister, čo nie je pravda. Za pravdivé nemožno označiť ani tvrdenie\nsúdu prvej inštancie, že vzťah navrhovateľa návrhu na začatie disciplinárneho konania sudcu a sudcu,\nvoči ktorému návrh smeruje, je rovnocenný, na rozdiel od vzťahu vyšetrovateľa a obvineného, ktorý\nrovnocenný nie je. Dokonca možno povedať, že postavenie sudcu je horšie v tom, že na rozdiel\nobvineného v trestnom konaní nemôže proti tomuto postupu podať sťažnosť. Odvolací súd sa nemal\nprikloniť k nelogickej úvahe súdu prvej inštancie a ponechať námietku žalobkyne poukazujúcu na\ntento nesúlad za nepovšimnutú. Rovnako ako prokurátor v prípravnom konaní, má aj minister v rámci\npostupu podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. postavenie rozhodujúceho orgánu,\npretože sudca, proti ktorému svojím návrhom smeruje, nemá rovnoprávne postavenie ani právo podaniu\nnávrhu zabrániť. Návrh ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania sudcu v sebe spája\nformálne i materiálne prvky uznesenia o vznesení obvinenia obžaloby v trestnom konaní. Začatie\ndisciplinárneho konania rovnako ako prípravné trestné konanie sú svojim charakterom verejnoprávne\nvzťahy, v ktorých zákonom zverené orgány moci bez súhlasu osôb, voči ktorým sa takéto konanie\nzačína viesť, vykonávajú voči týmto osobám verejnú moc. Vzhľadom na to je bod 15. a 35. napadnutého\nrozsudku nepreskúmateľný. Uzavrela, že návrh na začatie disciplinárneho konania sudcu podaný\nkompetentným subjektom, je svojou povahou rozhodnutím, v ktorom disciplinárny žalobca špecifikuje\nskutok, jeho právnu kvalifikáciu a označuje dôkazy, rozhodnutie postavené na vyhodnotení masy\ndôkazov, ktoré musí zabezpečiť a v návrhu ich označiť. Skutočnosť, že zákonodarca právomoc subjektov\npomenoval ako návrh na začatie disciplinárneho konania neznamená, že tento návrh nemá prvky\nrozhodnutia. Využitie právomoci ministra v danom smere je jednoznačne autoritatívnym rozhodovacím\núkonom voči sudcovi. Právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení spod návrhu na začatie disciplinárneho\nkonania zanikli účinky podaného návrhu na začatie disciplinárneho konania.\n4. Žalovaná sa k dovolaniu písomne vyjadrila tak, že dovolanie navrhuje odmietnuť, prípadne zamietnuť.\n4.1. K dovolaniu podľa § 420 písm. e) CSP uviedla, že žalobkyňa opomína existenciu § 51 ods. 4\npísm. c) zákona č. 757/2004 Z. z., ktorý vzhľadom na účel reformy súdnictva nepochybne možno\naplikovať na plošné prerozdeľovanie súdnych spisov spojených s vytvorením novej súdnej mapy. O\npredmetné ustanovenie sa opierala aj bývalá predsedníčka Okresného súdu Bratislava V. v dokumente\nzo dňa 26. mája 2023, z ktorého časť citoval aj odvolací súd v napadnutom rozsudku. Išlo o plošný\npostup, dotýkajúci sa veľkého množstva súdnych spisov a sudcov, ktorý sledoval legitímny cieľ a spĺňal\npožiadavku zákonnosti. Pri pridelení veci novému sudcovi náhodným výberom bola zachovaná regulácia\nupravená v § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z., pretože takýto postup bol v súlade s rozvrhom práce\na v súlade so zákonom.\n4.2. K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) uviedla, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. IV. ÚS 159/2012 nie je aplikovateľný na tento prípad, pretože ústavný súd sa v ňom zaoberal pojmom\nnezákonné rozhodnutie, ale skúmal ho najmä z hľadiska zákonnosti, pretože v tam prejednávanej\nveci nebola sporná otázka existencie rozhodnutia v zmysle individuálneho aktu aplikácie práva. V\nnapadnutom rozsudku sa však odvolací súd zaoberal otázkou existencie rozhodnutia ako prvého\npredpokladu pre vznik nároku na náhradu škody. Z tohto dôvodu považuje žalovaná citáciu z rozhodnutia\nústavného súdu obsiahnutú v dovolaní žalobkyne za vytrhnutú z kontextu. Návrh ministra podľa §\n120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. nemožno považovať za rozhodnutie, pretože nie je\nindividuálnym aktom aplikácie práva, ktorým orgán verejnej moci rozhoduje o právach a právom\nchránených záujmoch fyzických a právnických osôb. Ide o podnet, na základe ktorého môže začať\ndisciplinárny súd disciplinárne konanie. Samotný návrh ministra do práv a právom chránených záujmov\ndisciplinárne stíhaného sudcu nezasahuje. Aj z tohto dôvodu je nesprávna žalobkyňou prezentovaná\nanalógia s uznesením o vznesení obvinenia, pretože toto uznesenie nie je len rozhodnutím z\nformálneho hľadiska, ale umožňuje orgánom činným v trestnom konaní zákonom stanoveným spôsobom\nzasahovať do práv trestne stíhaných osôb, pričom je voči nemu prípustný opravný prostriedok. Pokiaľ\nžalobkyňa argumentuje analógiou z oblasti trestného práva, predmetný návrh ministra by sa dal skôr\npripodobniť k trestnému oznámeniu. Analógia s trestným právom však neprichádza do úvahy, keďže\n\ndisciplinárne konania sudcov nespadajú do tej oblasti plnenia úloh štátu, v rámci ktorej by orgány\nverejnej moci rozhodovali o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Štát vykonáva\nmocenský monopol, a to prostredníctvom štátneho mechanizmu, ktorý pozostáva okrem iného z\nmateriálneho a personálneho substrátu. Personálnym substrátom sa rozumie určitá kategória ľudí, ktorá\nsa profesionálne zaoberá uskutočňovaním štátnej moci. Pod takúto osobitnú klasifikáciu nepochybne\nspadajú aj sudcovia. Štát musí zabezpečiť, aby celý štátny aparát plnil svoje úlohy riadne, v súlade\ns normatívnym právnymi aktmi a aby sa nedopúšťal svojvôle. Kontrolu nad výkonom štátnej moci zo\nstrany orgánov verejnej moci vykonáva štát prostredníctvom osobitných mechanizmov, ku ktorým patrí\naj disciplinárne stíhanie sudcu. Z toho vyplýva, že disciplinárny súd, ani žiaden účastník disciplinárneho\nkonania, vrátane ministra, nie sú pre účely disciplinárneho konania orgánmi verejnej moci, ktoré by\nrozhodovali o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb.\nDisciplinárny súd je špecifický orgán, ktorý kontroluje, či personálny substrát štátneho mechanizmu,\nv tomto prípade sudca, dodržiava zákonné ustanovenia obsiahnuté v prípade sudcov v zákone č.\n385/2000 Z. z. Pokiaľ by sa vo veci mala hľadať analógia, skôr by bolo možné vzťah medzi štátom a\nsudcom v rámci disciplinárneho konania pripodobniť vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom.\nUvedené odôvodňuje záver, že zákon č. 514/2003 Z. z. nemožno aplikovať na predmetnú vec.\n4.3. K dovolaniu žalobkyne podľa § 420 písm. f) CSP žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa v\npodstate namieta nesprávne právne posúdenie veci, keďže sa nestotožňuje s názorom odvolacieho\nsúdu, že disciplinárny súd nie je orgánom verejnej moci a má za to, že odvolací súd použil\nnesprávnu analógiu a nesprávnu právnu kvalifikáciu. S rozsiahlymi výhradami k právnym záverom\nodvolacieho súdu spája svoje presvedčenie, že súd zasiahol do jej práva na spravodlivý súdny proces.\nZ hľadiska obsahového ale v tomto smere nenamieta procesné chyby, jej výhrady smerujú len k\nspochybneniu správnosti právneho posúdenia, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie. Nesprávne\nprávne posúdenie nezakladá vadu zmätočnosti. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že odvolací súd neozrejmil,\nakú moc vykonávajú osoby oprávnené podať návrh podľa § 120 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.,\npoukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011 zo dňa 06. novembra 2011,\npodľa ktorého všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\nS námietkou, že súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobkyňou, sa odvolací súd vysporiadal v bode 16.\nnapadnutého rozsudku. V tomto smere žalovaná poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n1Obdo/91/2019 zo dňa 10. decembra 2020. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu i rozsudku súdu\nprvej inštancie nevykazujú žiadnu vadu, ktorá by napĺňala znaky nepreskúmateľnosti alebo zmätočnosti\nrozhodnutia.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť.\n6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných\nprostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne\nskončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými\npodmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,\nza ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno\ninterpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013,\n1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).\n7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\nPrávna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. K posúdeniu\ndôvodnosti dovolania môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.\n8. Dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa § 420 písm. e) a f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n\nK dovolaniu podľa § 420 písm. e) CSP:\n9. Podľa § 420 písm. e) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.\n10. Ústavný princíp nebyť odňatý zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je v\ncivilnom sporovom konaní premietnutý aj do citovaného ustanovenia § 420 písm. e) CSP. Súdna prax\nje pritom jednotná v tom, že súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný\nsudca.\n11. Dovolateľka namieta, že v súdenej veci došlo v rámci prvoinštančného konania k odňatiu zákonnej\nsudkyne síce na základe rozvrhu práce, ale bez splnenia zákonných dôvodov, a tým k porušeniu jej\nzákladného práva na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy SR.\n12. Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) na účely tohto zákona sa rozvrhom práce\nrozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu\nsúdnictva na príslušný kalendárny rok.\n13. Podľa § 51 ods. 1 veta prvá zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa\npredmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom\nnáhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených\nministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.\n14. Podľa § 51 ods. 4 písm. b) zákona o súdoch ak odsek 5 neustanovuje inak, náhodným výberom\npomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa\nrozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu\nsudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku dočasného pridelenia sudcu; pri zmene v zložení senátu sa vec\nponecháva v pôvodnom senáte, alebo sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca\ntak, aby prerozdelením veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov na súde.\n15. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a\nnestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je zárukou pre každého účastníka konania, že\nv jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel,\na aby bol vylúčený výber súdov a sudcov „ad hoc“.\n16. Ústavný súd opakovane judikuje, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy je zásadne\npotrebné považovať toho, kto bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce\nsúdu (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02, III. ÚS 46/04, III. ÚS 46/2012, IV. ÚS 161/08). Ústavný\nsúd pojem zákonného sudcu vykladá tak, že ním je sudca, ktorý bol pridelený na výkon funkcie na súd\ntoho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu, že podľa rozvrhu\npráce ide o sudcu oprávneného konať a rozhodnúť určitý druh súdnej agendy. Je nutné dodať, že tu\nnejde o rozvrh práce bez ďalšieho, ale rozvrh práce súladný so zákonom a nadzákonnými normami. Ak\nteda sudca bude určený v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého\njeho pravidla (opatrenia), ktoré odporuje zákonu, právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods.\n1 Ústavy sa nerešpektuje a v takomto prípade treba súd považovať v zmysle § 420 písm. e) CSP za\nnesprávne obsadený.\n17. V zmysle § § 3 ods. 4 zákona o súdoch priebehu konania môže dôjsť k zmene v osobe sudcu.\nZmena však musí byť uskutočnená v súlade so zákonom a rozvrhom práce.\n18. Ústavný súd už v náleze sp. zn. IV. ÚS 479/2013 zo dňa 25. novembra 2014 konštatoval, že ústavnej\nzásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 ústavy (a čl. 38 ods. 1 listiny), nezodpovedá prípad, ak zákonný sudca senátu, ktorému\nbola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený bez splnenia zákonných predpokladov\nna vykonanie takejto zmeny neskoršie vydaným rozvrhom práce ako riadiacim aktom predsedu súdu\n\n(prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na\nprerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len výnimočne.\n19. V súdenej veci bola podaná žaloba dňa 07. januára 2019, vec bola náhodným výberom\nprostredníctvom technických a programových prostriedkov schválených MS SR pod sp. zn. 8C/1/2019\npridelená sudkyni Okresného súdu Bratislava I JUDr. Otílii Dolákovej. Na základe Dodatku č. 3 k Rozvrhu\npráce Okresného súdu Bratislava I na rok 2019 bolo z dôvodu nerovnomerného zaťaženia sudcov\nokresného súdu podľa § 51 ods. 4 písm. c) zákona o súdoch z oddelenia 8C náhodným výberom\nodňatých 40 nevybavených vecí, vrátane súdenej veci, ktoré boli pridelené do oddelenia 5C sudkyne\nMgr. Kataríny Škultétyovej. Následne, na základe Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu\nBratislava I na rok 2023 bola v oddelení 5C, 5Cpr, 5Cd, 5CCud, 5CSp, 5Ca a 5Vyd odňatá sudkyňa Mgr.\nKatarína Škultétyová, zastupujúci sudcovia, vyššia súdna úradníčka, súdna tajomníčka a asistentka (bod\n35. dodatku), a zároveň boli o.i. všetky nevybavené veci v oddelení 5C prerozdelené náhodným výberom\ndo oddelenia 7C pomerovým číslom 2 a do oddelenia 8C pomerovým číslom 1 (bod 36. dodatku).\nDodatok č. 1 nadobudol účinnosť dňom 01. januára 2023 (bod 5. dodatku). Na základe uvedeného bola\nsúdená vec sp. zn. 8C/1/2019 dňa 18. januára 2023 prevedená do oddelenia 5C sudcu Mgr. Róberta\nBardača, PhD. Sudca Mgr. Róbert Bardač, PhD. vec prejednal na pojednávaní dňa 15. mája 2023, na\nktorom aj vyhlásil rozsudok.\n20. Podľa dovolacieho súdu spôsob, akým bola v danom prípade posudzovaná vec pridelená sudcovi\nMgr. Róbertovi Bardačovi, PhD., nevybočuje z rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I, platného v\nrozhodnom čase, a ani z rámca zákona o súdoch, najmä tých jeho ustanovení, ktoré sa týkajú spôsobu\nprideľovania vecí. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, ktorý sa (odvolacou)\nnámietkou nesprávne obsadeného prvoinštančného súdu zaoberal v bode 17. napadnutého rozsudku, v\ntom smere, že v konaní nebolo zistené, že by Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava\nI na rok 2023 v rozhodnej časti, týkajúcej sa súdneho oddelenia 5, nesledoval legitímny a zákonný cieľ,\npričom bol zachovaný princíp náhodilosti ako záruky nezávislosti súdov. Dovolací súd ďalej dodáva, že\ndovolateľkou namietaný Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2023 bol\nprijatý postupom podľa zákona o súdoch, bol a je verejne prístupný a zároveň transparentný v otázke\nkritérií, na základe ktorých boli veci, pôvodne pridelené sudkyni Mgr. Kataríne Škultétyovej, prerozdelené\nnáhodným výberom, a teda spĺňa požiadavky na rozvrh práce v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr.\nnález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS/287/2020 zo dňa 28. januára 2021).\n21. Na podklade týchto skutočností je zrejmé, že dovolacia námietka týkajúca sa nezákonného sudcu\nnebola relevantná, pretože dovolací súd v danej veci nezistil existenciu vady v zmysle ustanovenia §\n420 písm. e) CSP.\nK dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP:\n22. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n23. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ\nnemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa §\n447 písm. f) CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods.\n1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie\nnad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n24. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu\ndo práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,\naby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na\nspravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\n\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.\nJeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,\nI. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n25. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď sp. zn.\n3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či v konaní\ndošlo k vade zmätočnosti namietanej dovolateľkou.\n26. K uvedenej dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že jedným z princípov predstavujúcich súčasť\npráva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo\na správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 a § 393 CSP, I. ÚS\n243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli\nstrany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami\na úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný\nsúd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho\ncelkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým\nna ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v\nneposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však\nnevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.\n303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.\nGrécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).\n27. K arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorú dovolateľka taktiež namieta, dovolací súd udáva,\nže o zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí\ntaká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam\naplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú\nzjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne\njednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS\n301/06).\n28. Po preskúmaní obsahu spisu a dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku\nsúdu prvej inštancie dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s\npotvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie, spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle\n§ 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých\npre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s\npriebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by v danej\nveci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu\npráva žalobkyne na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia\nspôsobom zodpovedajúcim zákonu.\n29. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s\ndôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov, na ktoré aj\nodkázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje\nrozhodnutie nezaložil, v porovnaní so súdom prvej inštancie, na žiadnych iných, či nových skutkových\na právnych záveroch.\n30. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody\nposudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú\n(kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu\n\njeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody\nrozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové\nzistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po\nobsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.\n31. V dôvodoch rozsudku sa odvolací súd vyjadril k nosnej argumentácii odvolateľky (žalobkyne)\nuplatnenej v odvolaní. Odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil ako vecne správne rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá stotožniac sa odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia súdu prvej inštancie. V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, ako vo veci\nrozhodol súd prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval za rozhodujúci, obsah odvolania i právne\npredpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie súdu prvej\ninštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody,\nnajmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobkyne (body\n15. až 17. napadnutého rozsudku). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj odôvodnenia\nrozhodnutia súdu prvej inštancie, nevyplýva nedostatočnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia\no skutkových a právnych záveroch, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad\npre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní\nnezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľky.\n32. Dovolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať\nna každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci\nvýznam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa\npreskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Pokiaľ nižšie súdy na základe vykonaného dokazovania\nuzavreli, že v konaní nebola splnená základná zákonná podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu\nškody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to konkrétne existencia\nnezákonného rozhodnutia (ako ho predpokladá § 6 zákona č. 514/2003 Z. z.), keď o. i. uzavreli, že návrh\nministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania voči žalobkyni nemá charakter rozhodnutia\norgánu verejnej moci, nebolo potom pre rozhodnutie vo veci podstatné, aké skutočnosti mal či nemal\nminister podľa dovolateľky pri podaní tohto návrhu zohľadniť.\n33. Ak dovolateľka ďalej konkrétne argumentuje, že odvolací súd, vysloviac záver, že minister\nspravodlivosti a ďalšie osoby s návrhovým oprávnením v zmysle § 120 zákona č. 385/2000 Z. z. o\nsudcoch, nie sú orgánmi verejnej moci, nezodpovedal otázku, akú formu moci teda vykonávajú, a\nna akom základe sú oprávnené podávať disciplinárne návrhy, dovolací súd poukazuje na bod 15.\nnapadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd uviedol, že „ Odvolací súd k danej problematike poukazuje\ni na to, že právomoc podať návrh na disciplinárne konanie nemá len minister spravodlivosti, ale aj\npredseda súdnej rady, verejný ochranca práv, predseda súdu, sudcovská rada. Minister má rovnaké\npostavenie pri návrhovej kompetencii, ako ostatné subjekty oprávnené návrh podať. Je zrejmé, že\nani predseda súdu, ani predseda súdnej rady a ostatné uvedené subjekty, nie sú pri podaní návrhu\norgánmi verejnej moci a nevykonávajú verejnú moc.“ Odvolací súd pritom v predchádzajúcom texte\njasne a zrozumiteľne uvedený záver vysvetlil, keď o. i. uviedol: „ Ako uviedol aj súd prvej inštancie\nosoba oprávnená podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi je zároveň\naj účastníkom tohto disciplinárneho konania, v ktorom má rovnaké práva a povinnosti ako sudca, voči\nktorému návrh smeruje. Jeho práva a povinnosti, rovnako tak práva a povinnosti sudcu, proti ktorému\nnávrh smeruje, vzťah takéhoto navrhovateľa a takéhoto sudcu, majú charakter práva súkromného.\nNavrhovateľ, v predmetnej právnej veci minister spravodlivosti Slovenskej republiky, konal v medziach,\nktoré mu Ústava a zákon dovoľovali, podanie návrhu na začatie disciplinárneho stíhania sudcu je na vôli\nnavrhovateľa, nie je vynútiteľné, oprávnený subjekt, je navrhovateľom podľa zákonného ustanovenia,\nje účastníkom konania, má rovnaké postavenie ako ten, proti komu návrh smeruje.“ Táto dovolacia\nnámietka žalobkyne tak nebola opodstatnená.\n34. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že súd neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým\nspôsobom, čo nie je daný prípad. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia\nodvolacieho súdu, rozsahom a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného\ndovolania. Aj stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011)\nrešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,\n\nz čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom\núčastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok.\n35. Dovolateľka za procesnú vadu zakladajúcu dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP označila i\npostup odvolacieho súdu, ktorý keď zistil, že uplatnený nárok je podľa jeho názoru dôvodný podľa iného\nzákonného ustanovenia (ustanovenia o ochrane osobnosti podľa Občianskeho zákonníka), bolo jeho\npovinnosťou vec posúdiť podľa príslušnej právnej normy a uplatnenému nároku žalobkyne vyhovieť.\n36. Podľa dovolateľkou označeného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/196/2009 zo dňa 22.\nseptembra 2010 „Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd).\nÚčastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože\nprávna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby\nuplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti\nmožno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo\nmožné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo\nnie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie\nrozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito\nskutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a\nje povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav\ndopadajú.“\n37. Najvyšší súd tiež v uznesení sp. zn. 4MCdo/15/2010 z 27. júla 2011 konštatoval, že „Z dispozičného\nprincípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej\nstránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd\nnemôže prekročiť návrhy účastníkov a posúdiť viac, než čoho sa domáhajú. Napriek tomu, že znenie\nzákona to neuvádza, bude nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby\nsúd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania\nvymedzeným žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového\nzákladu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak však nie je porušením\nzásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania.\nPrávna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani právna kvalifikácia nie\nje obligatórnou náležitosťou žaloby (§ 79 OSP )“.\n38. Napokon v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/25/2018 z 29. novembra 2018 najvyšší súd vyslovil totožný\nnázor ako je prezentovaný vo vyššie citovaných rozhodnutiach a to, že „ strany konania nie sú povinné\nuplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu.\nMusia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti\nnemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej\nprávnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie\nrozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne\nprávne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých\nprávnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Súd teda nie je viazaný\nprávnou kvalifikáciou, ale len skutkovým vymedzením v žalobe a musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu\n(súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých vybrať správnu právnu normu“.\n39. Žaloba je procesný úkon strany, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo\nporušeného práva (§ 131 CSP). Tento základný procesný úkon strany treba posudzovať ako každé\npodanie podľa jeho obsahu (čl. 11 ods. 1 a § 124 ods. 1 CSP). To znamená, že predmetom civilného\nprocesu je procesný nárok, ktorý je predmetom nároku (petitom) a základom nároku, ktorý tvoria právne\nvýznamné skutočnosti, na ktorých sa zakladá žalobný návrh a ktoré umožňujú súdu, aby jeho nárok\nprávne kvalifikoval (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/171/2021). Je to jedine žalobca, ktorého\nviaže povinnosť uvádzať skutočnosti, ktorými vykreslí skutkový dej, na základe ktorého si uplatňuje\nsvoj nárok v takom rozsahu, ktorý umožní jeho jednoznačnú individualizáciu (nemožnú zámenu s iným\nskutkom), pretože popis rozhodujúcich skutočností slúži na vymedzenie predmetu konania po skutkovej\nstránke (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/1/2023).\n40. V súdenej veci bolo teda na žalobkyni, aby uviedla, na základe akých skutočností uplatňuje svoj\nnárok proti žalovanej. V civilnom sporovom konaní, pre ktoré platí zásada dispozičná a prejednávacia,\n\nje totiž zásadne povinnosťou strany sporu tvrdiť skutočnosti významné pre rozhodnutie o veci samej a\nnásledne označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Každá strana musí v závislosti od hypotézy\nprávnej normy tvrdiť skutočnosti významné pre rozhodnutie o veci samej a označiť v záujme ich\npreukázania dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech (bremeno tvrdenia a\ndôkazné bremeno).\n41. V súvislosti s rozhodovanou vecou sa žiada uviesť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom\nzodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa zásadne odlišuje od nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v rámci žaloby o ochrane osobnosti a vychádza z iných skutočností. Zatiaľ\nčo zákonnými predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím\norgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú: nezákonné rozhodnutie orgánu\nverejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody a príčinná súvislosť medzi\nnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou\n(§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.), predpokladmi úspešného uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej\nujmy titulom ochranu osobnosti sú: existencia zásahu do osobnosti človeka, neoprávnenosť zásahu a\npríčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou na právach ustanovených v § 11 a § 12\nObčianskeho zákonníka. Kým pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na\nnáhradu škody spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, môže byť v zmysle zákona č.\n514/2003 Z. z. len a výlučne štát, pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok\nna ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, je konkrétny pôvodca neoprávneného\nzásahu do osobnostných práv. Výška prípadného plnenia náhrady nemajetkovej ujmy zo zodpovednosti\nštátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci závisí od iných zákonných faktorov ako v prípade\nvýšky náhrady z titulu ochrany osobnosti.\n42. V rozhodovanej veci žalobkyňa svoj nárok v žalobe uplatnila výlučne na základe tvrdených\nskutočností, podľa ktorých minister spravodlivosti podal proti nej návrh na začatie disciplinárneho\nkonania a návrh na pozastavenie výkonu funkcie, pretože sa mala dopustiť závažného disciplinárneho\nprevinenia nezlučiteľného s funkciou sudcu. Výkon funkcie žalobkyni pozastavený nebol a vo veci samej\nbola žalobkyňa spod disciplinárneho obvinenia právoplatne oslobodená. Žalobkyňa návrh ministra v\nžalobe označila za nezákonné rozhodnutie. Skutky, ktoré jej boli návrhom ministra kladené za vinu\nnespáchala, disciplinárne konanie voči nej nemalo byť začaté a utrpela ujmu, ktorej náhrady sa domáha.\nOslobodením žalobkyne vyšla najavo nezákonnosť návrhu na začatie disciplinárneho konania. Podstata\nnároku sa neviaže na správnosť postupu orgánu, ktorý návrh podal (minister), ale na samotný výsledok.\nUplatnila si náhradu za nemajetkovú ujmu, pretože išlo o vysoko intenzívny zásah do jej profesionálnej\na osobnej integrity žalobkyne s poukazom na dĺžku právnej neistoty v statusovej otázke. Zanikla\njej funkcia predsedníčky disciplinárneho senátu; pred podaním návrhu ministra jej bolo ponúknuté\ndočasné pridelenie na Najvyššom súde SR, čo pre začaté disciplinárne stíhanie nebolo aktuálne.\nBola tiež vystavená neprimeranej kritike a spochybňovaniu jej objektívneho a nestranného prístupu v\nkonaní. O jej oslobodení žalovaná verejnosť neinformoval. Návrh na disciplinárne stíhanie bol pritom\npodaný po uplynutí prekluzívnej lehoty, hrozil jej najprísnejší trest a podnet strany na podanie návrhu\nminister nekriticky prevzal od podávateľa podnetu. Samotné konštatovanie porušenia práva preto podľa\nžalobkyne nie je dostatočným zadosťučinením s ohľadom na vzniknutú ujmu.\n43. V odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobkyňa zotrvala na argumentácii uvádzanej už\nv žalobe a v priebehu prvoinštančného konania. Okrem iného namietala, že súd prvej inštancie v\nodvolaním napadnutom rozsudku nevysvetlil, či mal byť nárok uplatnený odlišne, alebo či štát vôbec\nnie je zodpovedný a „ako v tom vzhliada spravodlivosť“. K tejto odvolacej námietke žalobkyne, odvolací\nsúd v bode 15. napadnutého rozsudku uviedol, že „Podľa odvolacieho súdu by do úvahy mohla pripadať\nžaloba na ochranu osobnosti. Avšak odvolací súd má za to, že nie je povinnosťou súdu, ktorý účastníkovi\nvysvetlil, z akého dôvodu nie je možné žalovať štát v danej veci postupom podľa zákona 514/2003 Z. z,\naby musel uviesť akú inú žalobu a na akom právnom podklade a voči komu, si môže prípadne účastník\npodať. Preto nie je pochybením ak súd prvej inštancie takéto úvahy neuviedol.“\n44. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa zrozumiteľne vysporiadal s odvolacou námietkou\nžalobkyne smerujúcej k tomu, že súd prvej inštancie neuviedol, či a akým iným spôsobom a voči\nkomu mala/mohla ešte uplatniť iný nárok. Podľa názoru dovolacieho súdu záver konajúcich súdov o\nneunesení dôkazného bremena vo vzťahu k uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nštátom pri výkone verejnej moci nedával priestor na to, aby súdy sami posúdili zistené skutočnosti podľa\n\nustanovení právnych predpisov upravujúcich nárok na ochranu osobnosti, pričom žalobkyňa sa takého\nposúdenia pred nižšími súdmi z hľadiska tvrdených skutkových okolností ani nedomáhala a zmenu\nžaloby nenavrhla. Procesnému postupu odvolacieho súdu (i súdu prvej inštancie) v tomto smere niet čo\nvytknúť a argumentácia dovolateľky o povinnosti odvolacieho súdu poučiť ju o možnosti uplatniť si nárok\nna základe odlišných skutkových tvrdení, povinnosti právne posúdiť ex offo vec ako (skutkovo odlišný)\nnárok z ochrany osobnosti, a dokonca o povinnosti odvolacieho súdu tomuto jej nároku bez ďalšieho\nvyhovieť, tak nemá opodstatnenie.\n45. V ďalšom dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietala nedostatky\nv procese dokazovania, jeho hodnotenia, nevykonanie ňou navrhnutých dôkazov, nesprávne zistenie\nskutkového stavu veci a jeho nesprávne vyhodnotenie nižšími súdmi.\n46. Dovolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd vytvára\npoznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa týka žaloba, v sebe\nobsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým\nspôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na\nzisťovanie skutkových poznatkov (poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú\nprejednávaný nárok). Strany boli povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za\ndôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci. O tom, ktoré z navrhovaných\ndôkazov budú vykonané, prípadne akým spôsobom, rozhoduje výlučne súd, nie strany sporu (§ 185\nods. 1 CSP). Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre\nvec nevýznamné alebo nadbytočné) alebo vykoná iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nnemožno to považovať za vadu zmätočnosti (viď R 125/1999, R 6/2000).\n47. Pokiaľ súdy nižšej inštancie opierali svoje zistenia o vykonané dôkazy, ktoré ale nevyhodnotili podľa\npredstáv žalobkyne, nešlo o postup vylučujúci, či znemožňujúci žalobkyni realizáciu procesných práv\npriznaných jej CSP. Procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen\no vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí\nodôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil.\n48. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti\na dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava\nObčianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov,\nvyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných\nprincípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z\nvykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového\npostupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti\na zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a\nteleologickú zhodu s priebehom konania (porovnaj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,\nS., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,\n1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť\ndovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993), resp. § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý\nproces nie je iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu.\n49. Z ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že zásah do základného práva na súdnu\nochranu, či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak\nby záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený,\nchýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania\na stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník\npostavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (I. ÚS 350/08).\n50. Ako vyslovil Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/100/2018 a 5Cdo/202/2018 procesnému\nprávu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a\ndôkazoch) tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov\ntak rozhodnúť, ale neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi\ndôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je\nnavrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého\ndôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou\n\npotenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku\nktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných\npochybností overené alebo vyvrátené.\n51. Procesné oprávnenie navrhovať dôkazy žalobkyňa v danom spore aj využila, nebolo jej odňaté.\n52. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie\no nevykonaní dovolateľkou označených dôkazov z dôvodu ich nadbytočnosti vzhľadom na dôvod\nzamietnutia žaloby, keď v konaní nebol zistený základný zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu\nza škodu pri výkone verejnej moci, a to nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, čo odvolací súd\nvo vzťahu k obsahovo totožnej odvolacej námietke žalobkyne jasne a zrozumiteľne vysvetlil v bode 16.\nnapadnutého rozsudku. Na rovnakom mieste odvolací súd ozrejmil, že nevykonanie výsluchu žalobkyne\nako navrhovaného dôkazu nemožno stotožniť s odopretím práva strany sporu vyjadriť sa k veci.\n53. Ako je uvedené vyššie, procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť\nsúdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom\nrozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Pokiaľ v rozhodovanej veci súd prvej\ninštancie rozhodol, že určité dôkazy nevykoná, pričom svoje procesné rozhodnutie v konečnom\nrozhodnutí odôvodnil niektorým z relevantných argumentov nevyhovenia vykonania dôkazného návrhu\nstrany (bod 51.) a odvolací súd na základe odvolacej námietky strany sporu tento jeho postup preskúmal\na zaujal k nemu stanovisko, nemožno nevykonanie tohto dôkazu považovať za vadu zmätočnosti v\nzmysle § 420 písm. f) CSP.\n54. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní majoritne spochybňovala vykonané dokazovanie a zistenie skutkového\nstavu a navodzovala vlastné hodnotenie dôkazov a zistenie skutkových okolností smerujúce k založeniu\nsvojho názoru na právne posúdenie sporu a úspechu v spore tvrdiac, že návrh ministra na začatie\ndisciplinárneho konania voči žalobkyni spĺňa definíciu nezákonného rozhodnutia v zmysle zákona č.\n514/2003 Z. z., dovolací súd zdôrazňuje, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja\ndve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom, aby na základe\nvykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany a prijal právne\nzávery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou.\nPodstata dovolania a jeho dôvodov nemôže byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní\na na argumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné.\n55. Ani nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré dovolateľka naznačuje v dovolaní, nie\nje v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)\nCSP, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania, a to preto, že hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne\nlen tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v danom prípade súdu prvej inštancie, pokiaľ súd nesprávne\nvyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale\ntáto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá.\nUž dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000), ako aj\nviaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011\na 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení a\nskutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod\nzakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania,\nktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli\na treba ich považovať za naďalej aktuálne. Preto nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania\npodľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných\ndôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017,\n4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval\nústavný súd a nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).\n56. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu dovolací súd nie je oprávnený,\nlebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto\nnemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie. Inými\nslovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a\ndruhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v\n\nprehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj\nI. ÚS 6/2018).\n57. Dovolací súd ďalej zastáva názor, že riešenie otázky, či návrh ministra na začatie disciplinárneho\nkonania voči žalobkyni spĺňa definíciu nezákonného rozhodnutia v zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z. z.\nako základného zákonného predpokladu pre uplatňovanie nároku na náhradu škody pri výkone verejnej\nmoci, predstavuje otázku právnu. I prípadné nesprávne právne posúdenie veci však nezakladá vadu\nkonania podľa § 420 písm. f) CSP. Nejde totiž o nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci „strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces“ (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/26/2017).\n58. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzavrel, že také pochybenia súdov v procese dokazovania,\nktoré by znemožnili žalobkyni uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP z obsahu spisu nevyplývajú. V\nposudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad ani pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti spočívajúcu v nepreskúmateľnosti\nči arbitrárnosti, extrémnom nesúlade skutkových záverov s vykonaným dokazovaním v zmysle § 420\npísm. f) CSP.\nK dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n59. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n60. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej\nzo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu\nnormu.\n61. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania,\nktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej vyriešenie\nviedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej\nformulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak\notázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“). Musí byť splnená\npožiadavka, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a že išlo o jedinú\nprávnu otázku, výlučne na vyriešení ktorej také rozhodnutie záviselo.\n62. Dovolateľka konkrétnu právnu otázku v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu doposiaľ neriešenú\nvýslovne nesformulovala. V dovolaní však jednoznačne vymedzila, že za nesprávny považuje právny\nzáver odvolacieho súdu o neexistencii nezákonného rozhodnutia v danej veci a poukázala na to, že\npodľa jej názoru návrh ministra na začatie disciplinárneho konania podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č.\n385/2000 Z. z. je rozhodnutím tak, ako ho má na mysli zákon č. 514/2003 Z. z, ktorý svoj názor podrobne\nodôvodnila. Argumentovala, že návrh na začatie disciplinárneho konania sudcu podaný kompetentným\nsubjektom je svojou povahou rozhodnutím, v ktorom disciplinárny žalobca špecifikuje skutok, jeho\nprávnu kvalifikáciu a označuje dôkazy, rozhodnutie postavené na vyhodnotení masy dôkazov, ktoré musí\nzabezpečiť a v návrhu ich označiť. Právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení spod návrhu na začatie\ndisciplinárneho konania zanikli účinky podaného návrhu na začatie disciplinárneho konania. Z obsahu\ndovolania (§ 124 ods. 1 CSP) tak možno vyvodiť nasledovnú dovolaciu otázku: „Je návrh ministra na\nzačatie disciplinárneho konania voči sudcovi podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o\nsudcoch v znení účinnom do 30. novembra 2021 rozhodnutím orgánu verejnej moci pre účely zákona\nč. 514/2003 Z. z.?“\n\n63. Pretože uplatnený dovolací dôvod bol vymedzený v zákonných mantineloch § 432 ods. 2 CSP, bol\nsplnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP; dovolací súd\npristúpil k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t.\nj. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke.\n64. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto\nzákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri\nvýkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným\npozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o\nväzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.\n65. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým\nbola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý\nrozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.\n66. Zákon č. 514/2003 Z. z. neobsahuje legálnu definíciu pojmu rozhodnutie. Nezákonnosť rozhodnutia\ntotiž môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii, ako aj zovšeobecňujúci\npopis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa musí vždy\nposudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Pojem nezákonné rozhodnutie v zmysle\nzákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zahŕňa nielen rozhodnutia súdov,\nale aj rozhodnutia správnych orgánov (nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 159/2012 zo dňa 3. júla\n2012).\n67. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021 disciplinárne\nkonanie sa začína na návrh.\n68. Podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021 návrh\nna začatie disciplinárneho konania je oprávnený podať minister.\n69. Disciplinárne konanie býva obvykle predmetom rozhodovania orgánov verejnej správy, čo však\nneplatí v prípade disciplinárneho postihu sudcov. Disciplinárne senáty v zmysle zákona č. 385/2000 Z. z.\nv znení účinnom do 30. novembra 2021 predstavujú trvalé mocenské telesá, ktoré rozhodujú o právach\na povinnostiach sudcov v disciplinárnych senátoch (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS\n350/2020 zo dňa 22. júla 2021). Vyvodzovanie disciplinárnej zodpovednosti voči sudcom s účinnosťou\ndo 30. novembra 2021 nebolo výkonom súdnej moci (uznesenie pléna ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS\n7/02, obdobne rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 31D/16/2021 zo dňa 05. septembra\n2023).\n70. Podľa názoru dovolacieho súdu návrh ministra (spravodlivosti) na začatie disciplinárneho konania\npodľa § 120 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021 je nesporne\nadministratívnym aktom aplikácie práva, ktorý nemožno napadnúť odvolaním (pretože minister ho\nnevydáva v správnom konaní) ani iným riadnym opravným prostriedkom. Návrh ministra je jedným z\nprejavov realizácie oprávnení ministra spravodlivosti v rámci správy súdnictva (§ 71 písm. e) zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch) a ako taký nenadobúda právoplatnosť ani vykonateľnosť. Minister môže\ns týmto návrhom v rámci procesnej úpravy disciplinárneho konania disponovať (môže ho vziať späť úplne alebo čiastočne - § 120 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021),\npričom disciplinárny senát svojim konečným rozhodnutím návrhu môže, ale nemusí vyhovieť.\n71. Vo vzťahu k otázke právnej povahy návrhu ministra na začatie disciplinárneho konania možno\nvychádzať i z recentnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. II. ÚS\n509/2024 zo dňa 7. novembra 2024 uviedol: „... ide o procesný úkon ministerky - podanie návrhu na\nzačatie disciplinárneho konania, ktorý je realizáciou zákonného návrhového oprávnenia, ktoré realizuje\nako jeden z účastníkov súdneho sporu. O návrhu vždy rozhoduje príslušný disciplinárny súd zákonom\nustanoveným spôsobom. V tomto prípade disciplinárny súd meritórne návrh prejednal a sťažovateľku\noslobodil. Dispozičné oprávnenie s návrhom patrí výlučne navrhovateľovi, ktorý ho môže vziať späť, ak\nto uzná za vhodné. Žiaden súd (ani ústavný) nemá právomoc zrušiť návrh na začatie konania, a to bez\nohľadu na subjekt navrhovateľa. Ide o bazálne teoretické odlíšenie procesnoprávneho úkonu sporovej\n\nstrany od autoritatívneho rozhodovania formou individuálneho právneho aktu o právach a povinnostiach,\nktorý je spôsobilým predmetom zrušenia v prípade naplnenia ústavných a zákonných predpokladov.\nNávrh na začatie disciplinárneho konania nemožno subsumovať pod rozhodnutie, opatrenie ani iný\nzásah orgánu verejnej moci v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.“ Na uvedené rozhodnutie nadväzuje aj\nďalšie uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS/180/2025 zo dňa 22. apríla 2025, v ktorom ústavný\nsúd k povahe disciplinárneho návrhu ako procesného úkonu oprávnenej strany dopĺňa ďalší zásadný\nargument v tom smere, že „ disciplinárny súd súčasne nemá povinnosť stotožniť sa s disciplinárnym\nnávrhom.“\n72. I keď uvedené rozhodnutia ústavného súdu sa týkajú disciplinárnych konaní sudcov pred Najvyšším\nsprávnym súdom Slovenskej republiky podľa právnej úpravy účinnej dňom 1. decembra 2021 (zákon\nč. 432/2021 o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (Disciplinárny súdny poriadok)), na platnosti popísaných právnych záverov\nohľadne povahy návrhu ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania i podľa právnych\npredpisov účinných do 30. novembra 2021 to nič nemení, a to s ohľadom na totožnú právnu úpravu\nzákonných ustanovení upravujúcich návrhovú legitimáciu v disciplinárnom konaní sudcov (§ 120 ods.\n1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021 a § 13 ods. 1 zákona č. 432/2021\nZ. z.; § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021 a § 15\npísm. a) zákona č. 432/2021 Z. z.).\n73. Podľa názoru dovolacieho súdu neobstojí ani argumentácia dovolateľky týkajúca sa analógie\ndisciplinárneho konania sudcu a trestného konania.\n74. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z. z. (§ 6), návrh zákona stanovil vo všeobecnosti\ntri základné podmienky, pri splnení ktorých možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej\nprotiprávnym, resp. nezákonným rozhodnutím, a to: protiprávnosť rozhodnutia, jeho právoplatnosť\na vyčerpanie opravných prostriedkov. v zmysle súdnej praxe zodpovednosť za škodu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť daná len vo vzťahu k takému rozhodnutiu orgánu štátu,\nktoré bolo zrušené alebo zmenené. Nezákonnosť zrušeného rozhodnutia je materiálnou, a nie formálnou\nvlastnosťou zrušeného rozhodnutia, pričom dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia\nnepochybne vyplývať (II. ÚS 25/2011).\n75. Podľa dlhodobo ustálenej judikatúry najvyššieho súdu je nezákonným rozhodnutím také rozhodnutie\norgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s objektívnym právom; pre účely zodpovednosti štátu je pritom\npodstatné, že bolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným\norgánom.\n76. Je pravdou, že v osobitnej judikatórnej línii vo vzťahu k trestnému stíhaniu bol formálny predpoklad\nexistencie nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. vyložený extenzívne, a\nto tak, že zastavenie trestného stíhania alebo oslobodzujúci rozsudok sa považujú za hmotnoprávny\nekvivalent zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť (R 37/2014, 5Cdo/60/2017).\nÚstavný súd však vo vzťahu k disciplinárnemu stíhaniu sudcu v už citovanom uznesení sp. zn. II.\nÚS 509/2024 zdôraznil, že „disciplinárne previnenia, ako aj tresty za ne sú vo všeobecnosti ľahšie a\nmajú obmedzenejšie dôsledky ako trestné sankcie. Tomu zodpovedá aj väčšia rigidnosť procesného\npostupu v trestnom konaní, ktorá zabezpečuje poskytnutie väčších procesných záruk obžalovanej ako\nv prípade disciplinárneho stíhania. Z uvedeného rozdielu pramení aj požiadavka na „len“ primeranú\naplikáciu noriem trestného práva na oblasť správneho trestania a disciplinárneho konania. Sťažovateľka\npoukazuje na existenciu opravného prostriedku v trestnom procese proti uzneseniu o vznesení\nobvinenia a absenciu takéhoto oprávnenia disciplinárne obvineného považuje za neexistenciu účinného\nprostriedku nápravy. Takáto úvaha však neberie na zreteľ už uvedené špecifiká správneho trestania.\nDisciplinárny návrh nemá povahu rozhodnutia, ale je len procesným úkonom na to oprávneného\nsubjektu, o ktorom rozhoduje disciplinárny súd, čo by v trestnom konaní pripomínalo skôr podanie\nobžaloby. Analógia s uznesením o vznesení obvinenia teda vôbec neobstojí.“\n77. Dovolací súd v tomto smere naviac poznamenáva, že v trestnom konaní má samotné uznesenie\no vznesení obvinenia jednoznačne a nepochybne charakter rozhodnutia orgánu verejnej moci, pričom\noslobodzujúci trestný rozsudok v sebe implikuje nezákonnosť tohto uznesenia. Disciplinárny návrh\nministra však nie je zo svojej podstaty rozhodnutím, je procesným úkonom účastníka disciplinárneho\n\nkonania a oslobodzujúce disciplinárne rozhodnutie nemá za následok automatické „zrušenie“ tohto\nnávrhu, resp. jeho vyhodnotenie ako nezákonného. Vnímanie disciplinárneho návrhu ministra ako\n„iniciačného“ rozhodnutia s autoritatívnymi účinkami tak nie je podľa názoru dovolacieho súdu\nopodstatnené.\n78. Dovolací súd na základe uvedených východísk na dovolateľkou nastolenú otázku odpovedá záporne\nv tom zmysle, že návrh ministra na začatie disciplinárneho konania voči sudcovi podľa § 120 ods. 2\npísm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch v znení účinnom do 30. novembra 2021 nie je rozhodnutím\norgánu verejnej moci pre účely zákona č. 514/2003 Z. z.\n79. Vec prejednávajúci senát potom konštatuje, že pokiaľ nižšie súdy na základe vykonaného\ndokazovania v danej veci založili svoje rozhodnutie na právnom závere o neexistencii základnej zákonnej\npodmienky pre vznik nároku žalobkyne na náhradu škody voči štátu, a to neexistencii nezákonného\nrozhodnutia, ktoré by bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom (3 ods. 1 písm.\na), § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), keď návrh ministra na začatie disciplinárneho konania voči\nžalobkyni nemá charakter rozhodnutia orgánu verejnej moci, treba mať v zmysle vyššie uvedeného za\nto, že ide o správne právne posúdenie veci.\n80. Dovolací súd tak uzatvára, že v danej veci nezistil existenciu vady v zmysle ustanovenia § 420 písm.\ne) CSP a žalobkyňa neopodstatnene namieta i nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal\nznemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Dovolací súd žalobkyňou uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP nepovažoval za\ndôvodný, keďže napadnuté rozhodnutie spočíva na správnom právnom posúdení veci.\n81. Na základe uvedeného dovolací súd podané dovolanie zamietol (§ 448 CSP).\n82. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n83. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}