Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 17Sas/3/2023 0723101241 08. 07. 2026 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2026:0723101241.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. X. XXXX XXXX, bytom C. D. XXX/X, XXX XX E. B., právne zastúpenej: JUDr. Matej Oslacký, advokát, so sídlom Jarabinková 8E, 821 09 Bratislava, IČO: 53 580 842, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 13. septembra 2023, takto rozhodol: I. Správny súd rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 13. septembra 2023 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie. II. Žalobkyni súd p r i z n á v a právo na náhradu trov konania voči žalovanej v celom rozsahu. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozhodnutím číslo XXXX/XXXXXX-XXX zo dňa 4. júla 2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Z rozhodnutia vyplýva, že dňom 1. júna 2023 bola žalobkyňa Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie a dňom 7. júna 2023 si uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti. Prvostupňový orgán vychádzal zo skutočnosti, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 1. júna 2019 do 31. mája 2023 žalobkyňa preukázala doby poistenia v nezamestnanosti od 1. marca 2021 do 31. decembra 2021, 306 dní u zamestnávateľa F. G. H., od 3. januára 2022 do 28. februára 2023, 422 dní, u zamestnávateľa F. G. H., v celkom počte 728 dní. Skonštatoval, že do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti sa žalobkyni v zmysle § 104 ods. 4 písm. a) zákona o sociálnom poistení nezapočítava obdobie poistenia v nezamestnanosti, ktoré bolo získané ku dňu vzniku predchádzajúceho nároku na dávku v nezamestnanosti, t.j. ku dňu 1. júlu 2020. Do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti tiež v zmysle § 104 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení nebolo započítané obdobie poistenia v nezamestnanosti, počas ktorého žalobkyňa nemala vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti, t.j. obdobie od 1. januára 2022 do 2. januára 2022, t.j. 2 dni u zamestnávateľa F. G. H.. Dospel preto k záveru, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie boli zhodnotené doby poistenia v nezamestnanosti celkovo 728 dní, čím žalobkyňa nesplnila podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti.
2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa včas odvolanie, z ktorého vyplýva, že namietala nezapočítanie 1. a 2. januára 2022 (t.j. 2 dní) do celkového počtu dní poistenia v nezamestnanosti na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti a predložila potvrdenie od zamestnávateľa F. G. H., že dňa 29. decembra a 30. decembra 2021 odpracovala nočné zmeny, po ktorých čerpala riadne pracovné voľno od 31. decembra 2021 do 2. januára 2022. 3. Žalovaná vydala podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie č. XXXXX-X/XXXXXX zo dňa 13. septembra 2023 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým v celom rozsahu zamietla odvolanie žalobkyne a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Vychádzala zo zistení, že žalobkyňa v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 1. júna 2019 do 31. mája 2023, preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti u zamestnávateľa F. G. H., C. XX, XXX XX B.: od 1. marca 2021 do 28. februára 2023 /koniec pracovného pomeru/, okrem dňa 1.-2. januára 2022 - navrhovateľka počas týchto 2 dní v pracovnoprávnom vzťahu nedosiahla vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti, a preto tieto dni nemôžu byť v zmysle § 104 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení zohľadnené do celkovej doby poistenia v nezamestnaností, t.j. 728 dní. Dospela k záveru, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyňa preukázala celkom 728 dní poistenia v nezamestnanosti, čím nesplnila podmienku vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorého na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. 4. Bližšie rozvinula, že žalobkyňa počas trvania pracovného pomeru u zamestnávateľa F. G. H. v období: - od 1. januára 2022 do 2. januára 2022 - čerpala pracovné voľno a nedosiahla žiaden vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti [preto tieto dni zamestnania podľa § 140 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení nemôžu byť započítané do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti]; od 3. januára 2022 do 2. februára 2022 a od 27. februára 2023 do 28. februára 2023 (koniec pracovného pomeru) - bola uznaná za dočasne práceneschopnú a nedosiahla žiaden vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti, avšak v týchto obdobiach mala podľa § 140 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení vylúčenú povinnosť platiť poistné na poistenie v nezamestnanosti, a preto tieto obdobia jej boli započítané do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti. 5. V súvislosti s námietkou žalobkyne ohľadne nezapočítania dní čerpania náhradného voľna uviedla, že Sociálna poisťovňa, ústredie, v odvolacom konaní dňa 23. augusta 2023, elektronicky mailom oslovila zamestnávateľa /spracovateľa miezd/ F. G. H. ohľadne preverenia správnosti vykázaných údajov v prípade žalobkyne. Podľa ich písomnej odpovede zo dňa 23. augusta 2023, žalobkyňa pracovala v nepretržitej prevádzke podľa priloženej evidencie dochádzky a mesačný výkaz poistného za mesiac január 2022, zaslaný Sociálnej poisťovni, bol správny. V tejto súvislosti uviedla, že na účely aplikácie ustanovenia § 140 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení je rozhodujúce reálne platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti. Žalobkyňa za mesiac január 2022 nedosiahla žiaden vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti (v období od 1. januára 2022 do 2. januára 2022 čerpala pracovné voľno a od 3. januára 2022 do 2. februára 2022 bola uznaná za dočasne práceneschopnú), preto zamestnávateľ F. G. H. za mesiac január 2022 za žalobkyňu neodviedol reálne žiadne poistné na poistenie v nezamestnanosti. 6. Žalovaná záverom doplnila, že žalobkyňa aj po skončení pracovného pomeru u tohto zamestnávateľa dňom 28. februára 2023 bola uznaná za dočasne práceneschopnú (do 31. mája 2023). V období dočasnej práceneschopnosti (po ukončení pracovného pomeru dňom 28. februára 2023), t.j. od 1. marca 2023 do 31. mája 2023, navrhovateľke netrval žiaden pracovný pomer, nebola teda zamestnancom. Poukázala, že zákon o sociálnom poistení upravuje podmienky platenia poistného na poistenie v nezamestnanosti a tiež podmienky vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 128 ods. 1 písm. f) zákona o sociálnom poistení poistné na poistenie v nezamestnanosti platí zamestnanec, zamestnávateľ a dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti. Žalobkyňa v období dočasnej práceneschopnosti po ukončení pracovného pomeru u zamestnávateľa F. G. H., nespĺňala status platiteľa poistného na poistenie v nezamestnanosti definovaného v ustanovení § 128 ods.1 písm. f) zákona o sociálnom poistení. II. Správna žaloba a jej dôvody
7. Proti rozhodnutiu žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 13. septembra 2023, podala žalobkyňa včas žalobu zo dňa 13. novembra 2021 a žiadala, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej, vec jej vrátil na ďalšie konanie a priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia videla v tom, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, ako aj že skutkový stav, ktorý vzala žalovaná za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu. 8. Dala do pozornosti, že bola v období od 1. marca 2021 do 28. februára 2023 zamestnaná v spoločnosti F. G. H. (ďalej aj len „zamestnávateľ“). Uvedené vyplýva aj z potvrdenia o zamestnaní – zápočtového listu zo dňa 1. marca 2023, ktorý vystavil žalobkyni zamestnávateľ pri ukončení predmetného pracovného pomeru. Zamestnávateľ v zápočtovom liste výslovne potvrdil, že pracovný pomer žalobkyne trval 2 roky a 0 dní, t.j. 730 dní. Poukázala, že u zamestnávateľa bola zavedená 4-zmenná prevádzka. S poukazom na § 93 ods. 1, ods. 2 uviedla, že dňa 29. decembra 2021 a 30. decembra 2021 odpracovala nočné zmeny. Po odpracovaní predmetných nočných zmien jej patril nárok na nepretržitý odpočinok v týždni, ktorý žalobkyňa čerpala od 31. decembra 2021 do 2. januára 2022 (piatok až nedeľa), čo potvrdil žalobkyni aj zamestnávateľ. Namietala, že žalovaná časť tejto doby (1. januára 2022 a 2. januára 2022, ktoré pripadli na sobotu a nedeľu) nepretržitého odpočinku v týždni posúdila tak, že žalobkyňa nemala vymeriavací základ na poistenie v nezamestnanosti. Naopak, jeden deň (31. december 2021) žalovaná preukázateľne uznala žalobkyni za deň s vymeriavacím základom na poistenie v nezamestnanosti. 9. Žalobkyňa v tomto kontexte poukázala, že jej pracovný pomer u zamestnávateľa trval 2 roky, pričom nepretržitý odpočinok v týždni jej zamestnávateľ poskytoval, v súlade so zákonom, opakovane, čo vyplýva aj z plánovacieho kalendára zamestnávateľa platného pre rok 2022. Žalovaná však v žiadnom inom prípade neposúdila dobu nepretržitého denného odpočinku tak, že by žalobkyňa nemala vymeriavací základ na poistenie v nezamestnanosti. Tento exces žalovanej nastal výlučne v jedinom prípade – v dňoch 1. januára 2022 a 2. januára 2022. Ďalej poukázala, že následne bola v období od 3. januára 2022 do 2. februára 2022 práceneschopná. Za toto obdobie práceneschopnosti žalobkyňa nemala vymeriavací základ na poistenie v nezamestnanosti, pričom ale toto obdobie sa jej započítalo do obdobia poistenia v nezamestnanosti [§ 104 ods. 4, písm. b) v spojitosti s § 140 ods. 1, písm. a) zákona]. K tomu pre úplnosť uviedla, že práceneschopnou bola aj v období od 27. februára 2023 do 31. mája 2023 (pracovný pomer trval do 28. februára 2023). V tomto období (mesiac február 2023) ale žalovaná neposúdila ani jeden deň ako obdobie bez vymeriavacieho základu na poistenie v nezamestnanosti. Postup žalovanej, ktorá posúdila obdobie nepretržitého odpočinku zamestnanca ako obdobie bez vymeriavacieho základu, považovala preto za svojvoľný a nepreskúmateľný. III. Vyjadrenia žalovanej a žalobkyne 10. Žalovaná v písomnom vyjadrení z 25. marca 2024 navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Uviedla, že žalobkyňa v posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 1. júna 2019 do 31. mája 2023, preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti v pracovnom pomere u zamestnávateľa F. G. H., a to v obdobiach od 1. marca 2021 do 31. decembra 2021 (t. j. 306 dní) a od 3. januára 2022 do 28. februára 2023 (t. j. 422 dní). Doplnila, že žalobkyňa bola v posudzovanom období (od 1. júna 2019 do 31. mája 2023) poistená v nezamestnanosti aj od 1. júna 2019 (začiatok posudzovaného obdobia) do 30. júna 2020, u zamestnávateľa B. I. H., A., avšak s poukazom na § 104 ods. 4 písm. a) zákona o sociálnom poistení konštatovala, že v predchádzajúcom období bol žalobkyni priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti od 1. júla 2020 a doba poistenia v nezamestnanosti, ktorá jej už bola zohľadnená na účely vzniku predchádzajúceho nároku na dávku v nezamestnanosti, nemohla byť duplicitne započítaná do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti aj v ďalšom konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. 11. Žalovaná dala ďalej do pozornosti, že na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnaností žalobkyňa preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti celkom v rozsahu 728 dní. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobkyňa teda podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti.
12. K námietke žalobkyne ohľadom nezohľadnenia obdobia od 1. januára 2022 do 2. januára 2022 do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti uviedla, že žalobkyňa za celý mesiac január 2022 nedosiahla žiadny vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti, pričom doba od 3. januára 2022 do 31. januára 2022 bola žalobkyni zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti, pretože v tomto období (celkovo v období od 3. januára 2022 do 2. februára 2022) bola uznaná za dočasne práceneschopnú. Doba od 1. januára 2022 do 2. januára 2022 nebola žalobkyni zohľadnená do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti, pretože v tejto dobe čerpala pracovné voľno a nedosiahla žiadny vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti. Poukázala, že v zmysle § 104 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení do obdobia poistenia v nezamestnanosti sa nezapočítava obdobie poistenia v nezamestnanosti, počas ktorého zamestnanec nemal vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti. 13. K námietke žalobkyne, že nepretržitý odpočinok v týždni jej zamestnávateľ poskytoval opakovane a v žiadnom inom prípade (iba v období od 1. januára 2022 do 2. januára 2022) nebola táto doba posúdená ako doba bez vymeriavacieho základu na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti, žalovaná uviedla, že v zmysle § 142 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sa poistné na sociálne poistenie platí Sociálnej poisťovni za kalendárny mesiac pozadu, na základe čoho zamestnávatelia zasielajú Sociálnej poisťovni výkazy poistného za jednotlivé mesiace. V obdobiach, na ktoré žalobkyňa poukazuje vo svojej žalobe, čerpala pracovné voľno, ale v danom mesiaci aj vykonávala prácu a dosiahla vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti. Keď v pracovnom pomere u zamestnávateľa F. G. H., žalobkyňa v danom mesiaci dosiahla vymeriavací základ na platenie poistného, mohol jej tento mesiac byť zohľadnený do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti. Avšak v januári 2022 žalobkyňa nemala žiadny vymeriavací základ na platenie poistného, pretože dňa 1. januára 2022 a dňa 2. januára 2022 čerpala pracovné voľno bez dosiahnutia vymeriavacieho základu a následne od 3. januára 2022 do 31. januára 2022 (celkovo až do 2. februára 2022) bola uznaná za dočasne práceneschopnú bez dosiahnutia vymeriavacieho základu na platenie poistného [obdobie dočasnej práceneschopnosti však žalobkyni bolo zohľadnené na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s § 140 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení]. Prezentovala názor, že neexistuje žiadny právny dôvod, na základe ktorého by žalovaná mohla dobu od 1. januára 2022 do 2. januára 2022 zohľadniť žalobkyni ako dobu poistenia v nezamestnanosti. Uvedené by bolo v priamom rozpore s § 104 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení. 14. V replike na vyjadrenie žalovanej z 3. júna 2024 žalobkyňa žiadala vyhovieť žalobe v celom rozsahu. Poukázala, že medzi účastníkmi konania nie je sporná skutočnosť, že bola zamestnaná v období od 1. marca 2021 do 28. februára 2023. Rovnako nie je sporné ani to, že v období od 3. januára 2022 do 2. februára 2022 bola žalobkyňa práceneschopná. Spornou zostala skutočnosť, že žalovaná neuznala žalobkyni obdobie od 1. januára 2022 do 2. januára 2022 ako obdobie poistenia v nezamestnanosti, a to čisto z formálno-technického dôvodu. Opakovane dala do pozornosti, že po odpracovaní nočných zmien, čerpala nepretržitý odpočinok v týždni tri po sebe nasledujúce dni, a to od 31. decembra 2021 do 2. januára 2022 (piatok až nedeľa). Vyjadrila nesúhlas s názorom žalovanej, podľa ktorého bolo na ťarchu žalobkyne, že jej povinný nepretržitý odpočinok v týždni pripadol na prvé 2 dni nasledujúceho (nového) kalendárneho mesiaca a následne bola po zvyšok kalendárneho mesiaca práceneschopná. V tejto súvislosti poukázala na vyjadrenia žalovanej, z ktorých je zrejmé, že ak by tento nepretržitý odpočinok (v rovnakom rozsahu) pripadol na dni v rovnakom kalendárnom mesiaci, v ktorom žalobkyňa odpracovala predmetnú pracovnú zmenu (december 2021), alebo ak by žalobkyňa nebola práceneschopná odo dňa nasledujúceho po poslednom dni nepretržitého odpočinku až do konca tohto kalendárneho mesiaca (3. januára 2022 až 31. januára 2022), potom by žalovaná uznala žalobkyni tieto chýbajúce 2 dni ako obdobie poistenia v nezamestnanosti. Žalobkyňa považovala aplikovanie § 104 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení na jej situáciu, kedy čerpala nepretržitý odpočinok v týždni po riadne odpracovaných zmenách, za svojvoľný a v rozpore so základnými právami vyplývajúcimi z Ústavy SR a medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná. Bola toho názoru, že žalovanou použitá argumentácia je neaplikovateľná na posudzovaný prípad. § 104 ods. 4, písm. b) zákona o sociálnom poistení nebráni žalovanej započítať žalobkyni predmetné 2 dni do obdobia poistenia v nezamestnanosti. Zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom poistení nevyplýva, že zákonodarca mal v úmysle takto sankcionovať poistenca, ktorému bol v súlade so zákonom poskytnutý zamestnávateľom nepretržitý odpočinok v týždni po odpracovaní určenej pracovnej zmeny. Žalobkyňa tiež navrhla pre prípad, ak by správny súd dospel k záveru, že zákonodarca opomenul predmetnú situáciu výslovne upraviť [napr. v § 104 ods. 4, písm. b) zákona
o sociálnom poistení v časti za bodkočiarkou], uplatniť tzv. sudcovskú tvorbu práva, a to s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 46/2015. Alternatívne navrhla, ak by správny súd dospel k záveru, že zákon o sociálnom poistení výslovne bráni žalovanej započítať predmetné obdobie nepretržitého odpočinku do obdobia poistenia v nezamestnanosti, aby súd postupoval podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP. 15. Žalovaná duplikou na vyjadrenie žalobkyne na výzvu a v lehote stanovenej správnym súdom nereagovala. IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých správny súd vychádzal 16. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 17. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 18. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. 19. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j), alebo rozhoduje podľa § 192 . 20. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 21. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 22. Podľa § 203 ods. 1 SSP rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. 23. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 24. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. 25. Podľa § 104 ods. 4 zákona o sociálnom poistení do obdobia poistenia v nezamestnanosti na nárok na dávku v nezamestnanosti sa nezapočítava obdobie poistenia v nezamestnanosti, a) ktoré bolo získané ku dňu vzniku predchádzajúceho nároku na dávku v nezamestnanosti, b) počas ktorého zamestnanec nemal vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti; to neplatí pre obdobie podľa § 104a a § 140 ods. 1 a 2. 26. Podľa § 104 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti. 27. Podľa § 140 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zamestnanec nie je povinný platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti ani v období, počas ktorého je uznaný za dočasne práceneschopného, v období, počas ktorého sa vypláca rehabilitačné alebo rekvalifikačné, a v období, počas ktorého má ospravedlnenú neprítomnosť v práci z dôvodu jeho účasti na štrajku. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
28. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby fyzickej osoby v sociálnych veciach [§ 134 ods. 2 písm. d) SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP], na prejednanie veci nariadil podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobkyne, ako aj poverená zástupkyňa žalovanej a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 29. Správny súd posúdil obsah žaloby fyzickej osoby neformálne (§ 202 ods. 2 SSP) a v nadväznosti na jej dôvody a na požiadavky zákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom verejnej správy, súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia zameral predovšetkým na posúdenie, či toto bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, či vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a či je jeho výrok dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený. 30. Na pojednávaní procesné strany vo vzťahu k žalobným námietkam zhodne zotrvali na tvrdeniach prezentovaných vo svojich písomných podaniach adresovaných správnemu súdu. 31. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovanej, ktorým v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava, rozhodla o tom, že žalobkyňa nemá podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nárok na dávku v nezamestnanosti. 32. Správny súd z obsahu spisového materiálu zistil, že žalobkyňa bola zamestnaná u zamestnávateľa F. G. H. od 1. marca 2021 do 28. februára 2023, u ktorého bola zavedená 4- zmenná nepretržitá prevádzka. Žalobkyňa dňa 29. decembra a 30. decembra 2021 odpracovala nočné zmeny, po ktorých čerpala riadne pracovné voľno (t.j. nepretržitý odpočinok v týždni podľa § 93 Zákonníka práce) od 31. decembra 2021 do 2. januára 2022 (vrátane), ako vyplýva z Potvrdenia zamestnávateľa žalobkyne o riadnom pracovnom voľne doručenom žalobkyňou Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava dňa 26. júla 2023 spolu s odvolaním. Od 3. januára 2022 bola žalobkyňa uznaná za dočasne práceneschopnú, pričom táto práceneschopnosť trvala nepretržite do 2. februára 2022. Uvedené skutočnosti ani neboli medzi účastníkmi konania sporné. 33. Aj keď žalobkyňa v žalobe namietala aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a nesprávne zistenie skutkového stavu, správny súd vychádzajúc z obsahu podaní zistil, že spornou zostala výlučne právna otázka, a to či žalovaná postupovala v súlade so zákonom, keď žalobkyni odmietla započítať dni 1. a 2. januára 2022 do obdobia poistenia v nezamestnanosti z dôvodu, že v týchto dňoch (a v dôsledku následnej PN aj po celý mesiac január 2022) nemala vymeriavací základ na platenie poistného. 34. Žalovaná odôvodnila svoj postup gramatickým výkladom § 104 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa do obdobia poistenia v nezamestnanosti nezapočítava obdobie, počas ktorého zamestnanec nemal vymeriavací základ na platenie poistného, s výnimkou období uvedených v § 140 ods. 2 zákona o sociálnom poistení (t. j. okrem obdobia PN). Keďže dni 1. a 2. január 2022 predchádzali dňu vzniku PN, žalobkyňa v januári 2022 nedosiahla žiadny vymeriavací základ, a preto predmetné dva dni jej do obdobia poistenia nezapočítala. 35. Správny súd však považuje takýto výklad žalovanej za príliš formalistický a odporujúci zmyslu zákona. 36. V prvom rade je potrebné poukázať na charakter dní nepretržitého odpočinku v týždni. Podľa § 93 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň nepretržitý odpočinok. V podmienkach nepretržitej prevádzky a práce na zmeny (vrátane nočných zmien) je čerpanie tohto odpočinku priamym a nevyhnutným dôsledkom predchádzajúceho výkonu práce. Výkon práce v nočnej zmene a naň nadväzujúci odpočinok tvoria z hľadiska organizácie práce a ochrany zdravia zamestnanca jeden nedeliteľný celok. Mzda (vymeriavací základ) za prácu vykonanú v týchto zmenách bola žalobkyni zúčtovaná v mesiaci december 2021. Skutočnosť, že zákonný odpočinok po tejto práci technicky pripadol na prelom kalendárnych mesiacov a rokov (31. decembra 2021 až 2. januára 2022), je len dôsledkom kalendárneho usporiadania a rozvrhu zmien (t.j. technickou záležitosťou rozvrhnutia pracovného času), čo nemôže ísť na úkor právneho postavenia poistenca.
37. Pokiaľ ide o absenciu vymeriavacieho základu v mesiaci január 2022, táto bola spôsobená výlučne objektívnou sociálnou udalosťou – dočasnou pracovnou neschopnosťou žalobkyne od 3. januára 2022. Podľa § 140 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zamestnanec nie je povinný platiť poistné na poistenie v nezamestnanosti v období, počas ktorého je uznaný za dočasne práceneschopného. Zákonodarca v § 104 ods. 4 písm. b) výslovne chráni toto obdobie tým, že ho napriek absencii vymeriavacieho základu prikazuje započítať do obdobia poistenia. 38. Výklad žalovanej preto vedie k zjavne absurdným a nespravodlivým dôsledkom (reductio ad absurdum). Ak by žalobkyňa dňa 3. januára 2022 neochorela, ale nastúpila by do práce a odpracovala by čo i len jedinú zmenu, za ktorú by jej vznikol minimálny vymeriavací základ, žalovaná by jej bez akýchkoľvek pochybností započítala do obdobia poistenia celý kalendárny mesiac január 2022, a to vrátane sporných dní odpočinku 1. a 2. januára 2022. Nie je však prijateľné, aby poistenec strácal dni poistenia za obdobie riadneho odpočinku len preto, že bezprostredne po ňom nastala sociálna udalosť (dočasná pracovná neschopnosť), ktorá je sama osebe zákonom chránená a zakladá vylúčenie povinnosti platiť poistné podľa § 140 ods. 2 zákona o sociálnom poistení. 39. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu SR „základným cieľom čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je ochrana osôb (právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci (PL. ÚS 8/04). Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku SR alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Z ústavnoprávneho hľadiska treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Ústavný súd k tomu konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavno-právnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách príslušného zákonného predpisu, ale aj v základných princípoch právneho štátu.“ (pozri bod 17 nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 306/2010 z 8. decembra 2010). 40. Obdobne aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Ssk/12/2025 z 29. mája 2025 v bode 42 uviedol: „Právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre uplatňovanie právneho textu. Tieto pravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu a sú obsiahnuté v tzv. výkladovom kanóne. V súčasnosti zahŕňa výkladový kanón 7 výkladových kritérií: 1. jazykovo- gramatický výklad, 2. historický výklad, 3. systematický výklad, 4. teleologický výklad, 5. výklad na základe konformity (súladu) s európskym právom, 6. výklad na základe konformity s ústavou a 7. výklad v zmysle „Hospodárskej analýzy práva“. V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu. Jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločného menovateľa vo formách logickej argumentácie. Prvou sledovanou metódou výkladu a uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda doslovného výkladu. Až tam, kde doslovným výkladom nemožno jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov teda nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade
systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje určité napätie medzi doslovným a teleologickým či systematickým výkladom. Podľa kasačného súdu otrocké nasledovanie doslovného znenia zákona nemá v modernom práve opodstatnenie. Pokiaľ vezmeme do úvahy jednu zo základných charakteristík právnej normy (tenzia medzi ich všeobecnou a širokou variabilitou spoločenských vzťahov, na ktoré dopadá) a nadprodukciou právnych predpisov posledných rokov, ako aj ich vzájomné prekrývanie, mohlo by trvanie na doslovnom znení zákona bez možnosti použitia ďalších výkladových metód (popri metóde jazykovej) viesť v konkrétnych prípadoch k absurdným dôsledkom. Teleologický výklad je takmer nevyhnutnou súčasťou aplikácie práva, je akousi „korunou“ výkladu, zatiaľ čo výklad logicko- jazykový je jeho základom. Tento spôsob výkladu nemožno ignorovať a podceňovať. Kasačný súd poukazuje na to, že každá právna norma má svoj zmysel a účel, ktorý možno vyvodiť predovšetkým z autentických dokumentov, hovoriacich o vôli a zámeroch zákonodarcu (napr. dôvodová správa k zákonu, priebeh rozpravy v parlamente pri prijímaní návrhu zákona). Správne pochopenie zmyslu právnej normy je základom jej správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy sa vo všeobecnosti rozumie objasnenie zmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v normatívnych právnych aktoch, za účelom ich správneho pochopenia a používania. Výklad právneho predpisu možno chápať aj ako logický postup smerujúci k poznaniu skutočnej vôle zákonodarcu. Teleologický výklad je výklad účelový, ktorý má zabezpečiť nájdenie účelu a zmyslu právnej normy. Teleologický výklad skúma, aký bol úmysel zákonodarcu a aký je účel rozoberanej právnej normy. Jedná sa o významný výklad, ktorý „kráča s duchom doby“, v ktorej je realizovaný. Výklad začína pri slovách zákona, pokračuje systematickými súvislosťami, všíma si genézu zákona a jeho zavŕšením je poznanie účelu zákonného ustanovenia. Teleologický výklad nachádza svoje uplatnenie v prípadoch, kde sa jedná o výklad do istej miery nekonkrétnych a rôzne interpretovaných právnych predpisov.“(dôraz doplnený) 41. Z dôvodovej správy k zákonu č. 125/2022 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon o sociálnom poistení a to konkrétne aj § 104 ods. 4, vyplýva nasledovné: „V záujme predchádzania uzatváraniu špekulatívnych pracovných pomerov s cieľom získania období poistenia v nezamestnanosti, teda splnenia podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti sa navrhuje nezapočítavať na tento účel obdobia, kedy zamestnanec nemal vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti s výnimkou období kedy mal zamestnanec vylúčenú povinnosť platiť poistné. Pre účely tohto ustanovenia je rozhodujúce reálne platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti a z tohto dôvodu sa aj vymeriavací základ vo výške 0 eur má považovať za absenciu vymeriavacieho základu.“ (dôraz doplnený) 42. Uvedená situácia však nie je prípad žalobkyne, ktorá nemala uzatvorený žiadny špekulatívny pracovný pomer, ale riadne vykonávala prácu a dostávala za ňu mzdu (t.j. mala vymeriavací základ). 43. Aplikujúc teologický výklad, zmyslom ustanovenia § 104 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení je vylúčiť z poistenia obdobia, kedy zamestnanec reálne nepracuje z vlastnej vôle alebo z dôvodov, ktoré zákon nechráni. Účelom tohto ustanovenia rozhodne nebolo postihovať zamestnancov v nepretržitej prevádzke za to, že čerpajú povinný odpočinok po nočnej zmene, ak na tento odpočinok bezprostredne nadväzuje dočasná pracovná neschopnosť. V tomto prípade nedošlo k žiadnej pasivite alebo zneužívaniu systému zo strany žalobkyne. 44. Správny súd preto dospel k záveru, že v danom prípade za dni 1. a 2. januára 2022 (čo boli dni nepretržitého odpočinku v týždni), mala žalobkyňa vymeriavací základ, ktorý bol zúčtovaný v decembri, pretože šlo o dni viažuce sa na nočné zmeny v decembri. Nie je preto možné tieto dni vylúčiť z obdobia poistenia v nezamestnanosti pre nulový vymeriavací základ. 45. Nezapočítanie uvedeného obdobia poistenia v nezamestnanosti malo následne priamy vplyv na nesplnenie podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti, a to nezískanie dvoch rokoch poistenia v nezamestnanosti (v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie), lebo žalobkyni chýbali práve 2 dni obdobia poistenia v nezamestnanosti. 46. Vzhľadom na vyhovenie žaloby žalobkyne a vyriešenie spornej otázky súdnym výkladom, nebolo rozhodované o alternatívnom návrhu žalobkyne na postup podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP.
47. Preto správny súd preskúmavané rozhodnutie žalovanej z dôvodov podľa § 191 ods.1 písm. c) SSP pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere. 48. Podľa § 191 ods. 6 vety prvej SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 49. Právo na plnú náhradu trov konania správny súd priznal úspešnej žalobkyni podľa § 167 ods.1 SSP, pričom o ich výške bude v zmysle ustanovenia § 175 ods. 2 citovaného zákona rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).