Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Špecializovaný trestný súd 3T/7/2016 9511100041 24. 08. 2016 JUDr. Ján Giertli ECLI:SK:SSPK:2016:9511100041.1
Uznesenie Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Giertliho, sudcov JUDr. Jána Hrubalu a JUDr. Jozefa Šutku, v trestnej veci proti obvinenému T. F. a spol, pre trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 k § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a iné, po predbežnom prejednaní obžaloby na neverejnom zasadnutí konanom dňa 24. augusta 2016 v Banskej Bystrici, takto rozhodol: Podľa § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, trestné stíhanie obvinených: 1/ T. F., nar. XX.XX.XXXX v S. L., bytom G. č. XX, B., 2/ V. U., nar. XX.XX.XXXX v B., bytom J. č. XXX/XX, B., 3/ F. B., nar. XX.XX.XXXX v B. K., bytom E. J. 5, B. K., 4/ L. Y., nar. XX.XX.XXXX v U., bytom Y. 8, B., 5/ G. T., nar. XX.XX.XXXX v B., bytom I. 6, B., 6/ N. R., nar. XX.XX.XXXX v B., bytom C. XXXX/X, Q., pre konanie uvedené v obžalobe prokurátorky ÚŠP GP SR, sp. zn. VII/1 Gv 34/2015/1000-20 z 18. marca 2016 na tom skutkovom základe, že 1/ obvinený T. F. ako predseda predstavenstva spoločnosti SPOROINVEST, a. s. so sídlom v Košiciach, na ul. Mäsiarskej č. 11, IČO: XX XXX XXX, spoločne s obvineným V. U., zamestnancom a manažérom spoločnosti SPOROINVEST, a.s., v úmysle obohatiť seba a iné osoby, pod zámienkou vykonávania riadnej podnikateľskej činnosti, založili dňa 16.02.2001 v Košiciach akciovú spoločnosť SPOROINVEST, a.s. so sídlom v Košiciach na ul. Mäsiarskej č. 11, IČO: XX XXX XXX, pričom pri zakladaní spoločnosti uviedli do podkladov slúžiacich na zápis do obchodného registra nepravdivé údaje, keď Okresnému súdu Košice I predložili doklad so sfalšovanými podpismi členov dozornej rady, ktorí deklaroval súhlas D. B., D. R. a D. F. s členstvom v dozornej rade, pričom tento získali a použili bez súhlasu D. B., D. R. a D. F., následne v období od 02.04.2001 do 07.03.2002 činnosť v spoločnosti SPOROINVEST, a. s. spoločne riadili, v uvedenom období s cieľom uviesť verejnosť do omylu, uverejňovali formou rozsiahlej mediálnej reklamnej kampane verejnú výzvu, v ktorej ponúkali zhodnotenie finančných prostriedkov vo výške 22% až 50% úrokov a výnosov z požičaných alebo vložených finančných prostriedkov a v rozpore so skutočnosťou predstierali, že spoločnosť SPOROINVEST, a.s. disponuje takými podnikateľskými projektmi, materiálnym a personálnym substrátom, že je spôsobilá zhodnocovať vklady fyzických a právnických osôb v neštandardne vysokej miere, hoci vedeli, že vzhľadom na charakter podnikateľských aktivít spoločnosti SPOROINVEST, a. s., ktorú riadili a dosahovaných hospodárskych výsledkov sľubované zhodnotenie nebudú môcť splniť, čím uviedli do omylu a ovplyvnili ekonomické
správanie celkom 9 234 osôb, s ktorými uzatvorili prostredníctvom poverených pracovníkov v pobočkách spoločnosti SPOROINVEST, a. s. na území celej Slovenskej republiky celkom 12 126 zmlúv o pôžičkách a tichom spoločenstve, na základe ktorých vylákali 27.726.929,03 € (836.386.000,- Sk). Tieto finančné prostriedky nepoužili predovšetkým na uskutočňovanie podnikateľskej činnosti zameranej na tvorbu zisku tak, ako to deklarovali vo verejnej výzve, ale tieto finančné prostriedky použili tak, že svojou činnosťou spôsobovali sústavne sa prehlbujúci hospodársky úpadok spoločnosti SPOROINVEST, a. s., pričom tieto finančné prostriedky získavané od vkladateľov čiastočne použili na vyplácanie splatných istín, úrokov a výnosov veriteľom, čiastočne na náklady vynaložené na reklamnú kampaň, ale najmä na obohatenie seba a iných osôb, a to najmä tým spôsobom, že: a) obvinení T. F. a V. U. po vzájomnej dohode s obvineným G. T. po tom, ako ponúkla spoločnosť HKT, s.r.o. Košice V. U., ako zástupcovi spoločnosti SPOROINVEST, a.s. na predaj pohľadávky voči dlžníkom Slovenské lodenice Komárno, a.s., Bratislavská Strojárenská, spol. a. s., Scobau Trade, s.r.o., ČKD, a. s. Hradec Králové, MJ Holding, a. s. Chyrana Chyros, a.s. a Dam steel Works Maďarsko, za odplatu 54.635, 90 € (1.645.961,30 Sk), V. U. s T. F. nekúpili tieto pohľadávky priamo pre spoločnosť SPOROINVEST, a. s., ale s cieľom obohatiť seba a iné osoby zorganizovali spolu s G. T. a obvineným N. R., ktorého G. T. naviedol na to, aby N. R. za odmenu 3.319,40 € (100.000,- Sk) získal od konateľa spoločnosti Eve, s.r.o. so sídlom Tyršovo nábrežie 1, Košice, IČO: XX XXX XXX V. F., splnomocnenie na konanie v mene spoločnosti Eve, s.r.o., následne G. T. naviedol N. R., aby otvoril bankový účet na meno spoločnosti Eve, s.r.o. v Slovenskej sporiteľni, a. s. v pobočke v Košiciach, na ul. Štúrovej č. 27 a spoločne ďalej zorganizovali uzatvorenie zmluvy medzi spoločnosťou HKT, s.r.o. a Eve, s.r.o. zo dňa 01.10.2001 o pristúpení predmetných pohľadávok za cenu ponúknutú spoločnosťou HKT, s.r.o. a následné uzatvorenie zmluvy medzi spoločnosťou Eve, s.r.o. a SPOROINVEST, s.r.o. zo dňa 05.10.2001 o postúpení predmetných pohľadávok, pričom aj napriek tomu, že spoločnosť HKT, s.r.o. tieto pohľadávky ponúkla spoločnosti SPOROINVEST, a. s. za cenu 54.635,90 € (1.645.961,30 Sk), zaviazali sa vyplatiť spoločnosti Eve, s.r.o. za identické pohľadávky odplatu vo výške 382.451,34 € (11.521.729,10 Sk), ktorú uhradili na účet Eve, s.r.o. v splátkach od 08.10.2001 do 12.10.2001, pričom v uvedenom období N. R. všetky prevedené finančné prostriedky postupne vybral z účtu spoločnosti Eve, s.r.o. v hotovosti, tieto sčasti vo výške 54.769,97 € (1.650.000,- Sk) použil na úhradu kúpnej ceny za postúpené pohľadávky pre spoločnosť HKT, s.r.o. a zvyšnú časť vo výške 327.681,38 € (9.871.729,10 Sk) odovzdal G. T., ktorý tieto finančné prostriedky odovzdal T. F. a V. U., ktorí ich použili pre vlastnú potrebu na doposiaľ nezistené účely a týmto spôsobom sa V. U., T. F., G. T. a N. R. obohatili o sumu 327.681,38 € (9.871.729,10 Sk), b) obvinení T. F. a V. U. po vzájomnej dohode s obvineným L. Y., obvineným F. B., obvineným G. T. a obvineným N. R. dňa 23.11.2001 F. B. ako jediný konateľ spoločnosti GV Partner, s.r.o. so sídlom v Kráľovskom Chlmci na ul. Hlavnej 182, IČO: XX XXX XXX uzatvoril zmluvu o postúpení pohľadávky so spoločnosťou ORM, a. s. voči dlžníkovi Juhoslovanské železnice v nominálnej hodnote 4.578.344,€, na základe ktorej sa zaviazal zaplatiť odplatu spoločnosti ORM, a.s. vo výške 70% z nominálnej hodnoty pohľadávky v celkovej hodnote 4.602.158,20 € (138.644.617,85 Sk), následne túto pohľadávku na základe zmluvy zo dňa 26.11.2001 postúpil na spoločnosť SPOROINVEST, a. s., ktorá sa zaviazala za pohľadávku vyplatiť 70,25% z nominálnej hodnoty, teda po prepočte celkovú odplatu v hodnote 4.593.115,80 € (138.372.206,38 Sk) z čoho v období od 20.11.2001 do 03.01.2002 zaplatila prevodom na účet spoločnosti GV Partner v Slovenskej sporiteľni, a.s. celkovo 1.805.749,20 € (54.400.000,- Sk), následne F. B. prevedené finančné prostriedky nepoužil na úhradu záväzku voči spoločnosti ORM, a.s. Košice, ale z účtu spoločnosti GV Partner, s.r.o. vybral v hotovosti v období od 22.11.2001 do 10.01.2002 tieto finančné prostriedky vo výške 1.609.905,10 € (48.500.000,- Sk) a použil na doposiaľ nezistené účely, pričom do účtovníctva spoločnosti GV Partner, s.r.o. zaúčtoval nepravdivé doklady, ktoré mali slúžiť na zakrytie skutočnosti, že peniaze použil pre vlastnú potrebu a to pokladničné výdavkové doklady vystavené na základe zmluvy zo dňa 23.11.2001 so spoločnosťou Darius, s.r.o., dňa 03.12.2001, 04.12.2001, 05.12.2001, 06.12.2001, 07.12.2001, 10.12.2001, 11.12.2001, 12.12.2001 a 14.12.2001, ktoré deklarovali odovzdanie finančných prostriedkov vo výške 945.617,31 € (28.487.667,- Sk) T. N., konateľovi spoločnosti Darius, s.r.o., ktorý tieto finančné prostriedky neprevzal, pričom podpísanie predmetnej zmluvy zo dňa 23.11.2001 od T. N. vylákali G. T. a N. R. pod zámienkou uskutočnenia riadnej obchodnej transakcie, ktorej podmienky spoločnosť GV Partner, s.r.o. nedodržala. Ďalej F. B. zaúčtoval do účtovníctva zmluvu o budúcej zmluve o postúpení pohľadávky so spoločnosťou HARD PLUS ABC, s.r.o. zo dňa12.12.2001, ktorú pod zámienkou uskutočnenia riadnej obchodnej transakcie vylákal L. Y. po dohode s F. B. od konateľa spoločnosti HARD PLUS ABC, s.r.o. Košice G. Q., pričom
F. B. v účtovníctve nepravdivo deklaroval, že na základe tejto zmluvy vyplatil v hotovosti G. Q. sumu 672.760,17 € (20.267.573,- Sk), z ktorých mu vyplatil len 3.319,40 € (100.000,- Sk), pričom zvyšnú časť vo výške 669.440,78 € (20.167.573,- Sk) neuhradil a finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu na doposiaľ nezistené účely, pričom sa týmto spôsobom F. B., V. U., T. F., L. Y., N. R. a G. T. obohatili spoločne o sumu 1.609.905,10 € (48.500.000,- Sk), c) obvinení T. F. a V. U. po vzájomnej dohode s obvineným L. Y., obvineným G. T. a obvineným N. R. zabezpečili prostredníctvom L. Y. od spoločnosti FINCOMERC, s.r.o. Nitra zastúpenej konateľom I. U. pohľadávky vysokej nominálnej, ale nízkej reálnej hodnoty, ktoré I. U. získal od spoločnosti ECOMEDIA, s.r.o. za 36.513,31 € (1.100.000,- Sk) na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.09.2001, následne G. T. a N. R. pod zámienkou uskutočnenia riadnej obchodnej transakcie vylákali od T. N., konateľa spoločnosti Darius, s.r.o. podpísanie zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2001 so spoločnosťou FINCOMERC, s.r.o. Nitra a následne zmluvy zo dňa 28.11.2001 o postúpení pohľadávok so spoločnosťou SPOROINVEST, a. s., v ktorej sa spoločnosť SPOROINVEST, a. s. zaviazala zaplatiť za časť týchto pohľadávok odplatu vo výške 1.108.746,17 € (33.402.087,- Sk), ktorú následne sčasti zaplatili z účtu spoločnosti SPOROINVEST, a. s. na účet spoločnosti Darius, s.r.o. bankovými prevodmi v celkovej výške 414.160,52 € (12.477.000,- Sk), ďalšiu časť vo výške 10.020.626,- Sk (332.623,84 €) zaplatili v hotovosti dňa 28.11.2001 a túto im T. N. vrátil ako mandátnu odmenu a zvyšnú časť vo výške 361.954,46 € (10.904.240,- Sk) vybral T. F. v hotovosti z pokladne SPOROINVESTU, a.s., pričom do účtovníctva zaúčtoval nepravdivé výdavkové pokladničné doklady, a to VPD č. V-3/12/2001/KE zo dňa 06.12.2001 na sumu 162.790,94 € (4.04.240,- Sk) a VPD č. 7/12/2001/KE zo dňa 17.12.2001 na sumu 199.163,51 € (6.000.000,- Sk), v ktorých deklarovali vyplatenie dvoch splátok odplaty za postúpenie pohľadávok spoločnosti Darius, s.r.o. z pokladne spoločnosti SPOROINVEST, a.s., pričom tieto finančné prostriedky neodovzdali T. N., ani inému zástupcovi spoločnosti Darius, s.r.o., ale použil ich pre vlastnú potrebu na doposiaľ nezistené účely. Týmto svojím konaním sa T. F., V. U., N. R., G. T. a L. Y. obohatili o 361.954,46 € (10.904.240,- Sk). Obvinení V. U. a T. F. svojím konaním za pomoci obvinených F. B., L. Y., G. T. a N. R. obohatili seba a iné osoby najmenej vo výške 2.290.380,40 € (69.000.000,- Sk), pričom obvinení T. F. a V. U. svojím konaním spôsobili najmenej 7 440 veriteľom spoločnosti SPOROINVEST, a. s. na nevyplatených istinách z najmenej 8 800 zmlúv škodu celkovo vo výške najmenej 19.715.000,- € (593.933.000,- Sk). 2/ obvinený F. B. v presne nezistenom čase v mesiaci marec 2002 na presne nezistenom mieste v Košiciach v úmysle znemožniť orgánom činným v trestnom konaní a daňovým úradom prístup k údajom v účtovných evidenciách obchodnej spoločnosti GVB Trading, s.r.o., Vranov nad Topľou, ul. 1. mája 1231/6 (predtým GV Partner, s.r.o., ul. Hlavná č. 182, Kráľovský Chlmec) a tým zakryť trestný čin a zmariť výkon kontroly hospodárenia daňovým orgánom v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu, zabezpečil prevod obchodného podielu vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti na F. Q., ako aj nepravdivé doklady s potvrdením o prevzatí účtovných dokladov, pričom z účtovnými dokladmi naložil doposiaľ nezisteným spôsobom, čím tieto urobil neupotrebiteľnými pre kontrolu hospodárenia, čím mali spáchať obvinení T. F. a V. U. v bode 1/ obžaloby trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 obvinení F. B., L. Y., G. T. a N. R. v bode 1/ obžaloby trestný čin podvodu formou pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c) k § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 obvinený F. B.
v bode 2/ obžaloby trestný čin podvodu formou pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c) k § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 125 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 sa
zastavuje
pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva. odôvodnenie: Prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len ÚŠP GP SR) podala dňa 18. marca 2016 na Špecializovaný trestný súd Pezinok obžalobu pod sp. zn. VII/1 Gv 34/15/1000-20 na obvinených T. F., V. U., F. B., L. Y., G. T. a N. R. pre skutky konkrétne uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a právne kvalifikované tak ako je uvedené tamtiež. Predseda senátu preskúmal predmetnú obžalobu podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku. Podľa obsahu obžaloby a obsahu spisu dospel k záveru, že trestnú vec obvineného T. F. a spol. je potrebné predbežne prejednať na zasadnutí senátu. Preto bolo v zmysle § 243 ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku nariadené neverejné zasadnutie, lebo predseda senátu mal za to, že vec treba vybaviť rozhodnutím podľa § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Dňa 24. augusta 2016 senát Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica vykonal v predmetnej trestnej veci neverejné zasadnutie, pri ktorom v súlade s ustanovením § 243 ods. 4 Trestného poriadku preskúmal obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu; predseda senátu podal správu o stave veci so zameraním sa na otázky, ktoré bolo treba v tomto prípade riešiť. Súd pri vykonaní tohto úkonu dospel k záveru, že z dôvodov uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia je potrebné v prejednávanej veci trestné stíhanie proti už skôr menovaným obvineným obligatórne zastaviť. K takémuto rozhodnutiu ho viedli nasledujúce zistenia a právne úvahy. Podľa § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku súd pri predbežnom prejednaní obžaloby trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1 Trestného poriadku. V ustanovení § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku je uvedené, že jedným z dôvodov zastavenia trestného stíhania je to, že trestné stíhanie je neprípustné podľa § 9 Trestného poriadku. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva. Jednou zo základných multilaterálnych zmlúv, ktorou sa Slovenská republika musí riadiť, je aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol prijatý v roku 1950 (ďalej „Dohovor“), a ktorý sa stal súčasťou nášho právneho poriadku na základe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky o dojednaní Dohovoru, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov pod číslom 209/1992 Zb. Článok 6 ods. 1 tohto Dohovoru stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z tohto článku teda vyplýva právo na konanie spravodlivé (spravodlivý proces), verejné a právo na to, aby každá vec bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote. Dohovor exaktne nestanovuje dobu, ktorú trestné stíhanie od jeho začatia až po jeho skončenie môže najviac trvať. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý Dohovor v poslednej inštancii aplikuje,
však v rámci viacerých rozhodnutí, ktoré budú spomenuté v ďalšej časti tohto odôvodnenia, dáva odpoveď na to, čo už prejednaním veci v primeranej lehote nie je. Podľa znenia obžalobného návrhu v trestnej veci obvinených T. F. a spol. v bode 1) „obvinený T. F.... spoločne s obvineným V. U.... v úmysle obohatiť seba a iné osoby, pod zámienkou vykonávania riadnej podnikateľskej činnosti, založili dňa 16.02.2001...akciovú spoločnosť SPOROINVEST... následne v období od 02.04.2001 do 07.03.2002...uviedli do omylu a ovplyvnili ekonomické správanie celkom 9.234 osôb, s ktorými uzatvorili... celkom 12.156 zmlúv o pôžičkách a tichom spoločenstve, na základe ktorých vylákali 27.762.929,03 eur rôznymi obchodnými transakciami, ktoré neuhrádzali a získané finančné prostriedky použili najmä pre vlastnú potrebu a v bode 2) obžalobného návrhu obvinený F. B. v presne nezistenom čase v mesiaci marec 2002...v úmysle znemožniť orgánom činným v trestnom konaní a daňovým úradom prístup k údajom v účtovných evidenciách....s účtovnými dokladmi naložil doposiaľ nezisteným spôsobom, čím tieto urobil neupotrebiteľnými pre kontrolu hospodárenia“. Z vyššie uvedeného zostručnenia skutkov je zrejmé, že skutky mali byť spáchané takmer pätnásť rokov pred podaním obžaloby. Ako bolo uvedené skôr, obžaloba bola podaná dňa 18. marca 2016. Prakticky takú istú dobu - štrnásť až pätnásť rokov trvá trestné stíhanie obvinených. Súd si dostatočne zodpovedne uvedomuje, že z textu článku 6 Dohovoru nevyplýva pre súd priama povinnosť zastaviť takto dlho trvajúce trestné stíhanie, avšak Dohovor takúto možnosť nevylučuje, pričom, ako bude ďalej uvedené, v niektorých extrémnych prípadoch je možné dospieť k záveru, že takúto dlhú dobu trvajúci proces je priam nevyhnutné zastaviť, pretože v konečnom dôsledku dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Špecializovaný trestný súd považuje za potrebné poukázať v súvislosti s doposiaľ trvajúcou dĺžkou trestného stíhania na ďalšie zásadné okolnosti bezprostredne súvisiace s dĺžkou konania, tentokrát nielen smerom do minulosti, ale aj smerom do budúcnosti. Trestná vec obvineného T. F. a spol. je relatívne komplikovaná trestnú vec, nie však z hľadiska posudzovania konania páchateľov v časti konania, keď boli uzavierané zmluvy o pôžičkách a tichom spoločenstve. Komplikovaná je z hľadiska dokazovania v tej časti konania, ktoré je konkrétne uvedené na stranách 2 až 4 obžalobného návrhu a konanie je kvalifikované ako trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Z obžaloby (strany 42 až 44), ako aj z písomných návrhov obvinených a ich obhajcov je celkom zrejmé, že strany v konaní navrhujú vykonať skutočne nesmierne rozsiahle dokazovanie na jednej strane s úmyslom preukázať vinu obvinených, na strane druhej vyviniť obvinených z konania uvedeného v obžalobnom návrhu. Je samozrejme na súde, vykonanie ktorých dôkazov pripustí v súlade s ustanoveniami § 2 ods. 10, ods. 11, § 240 ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku. Trestné stíhanie bolo podľa § 160 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 začaté vo veci uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Košice pod ČVS: OUV-316/20-K1-2002 zo dňa 8. marca 2002 a bolo začaté v trestnej veci pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods., ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 (zväzok 1.1). Uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Košice pod ČVS: KUV-26/ OVEK-2002 zo dňa 13. marca 2002 boli podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 stíhaní T. F. a V. U. už ako obvinení za trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a L. Y., G. T., N. R. a F. B. boli stíhaní ako obvinení za pomoc k trestnému činu podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c) k § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 (zväzok 1.1). Uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Košice pod ČVS: KÚJP-95/OVEK-2003 zo dňa 18. júla 2003 bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 125 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005.
Uznesením vyšetrovateľa Krajského úrad justičnej polície PZ Košice z 12. novembra 2003 pod ČVS: KÚJP-95/OVEK-2003 bolo trestné stíhanie vo veci trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 zastavené, lebo tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci /§ 172 ods. 1 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.12.2005/. Napokon uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Východ Košice pod ČVS:PPZ-17/BPK-V-2004 z 26. marca 2004 bol podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 stíhaný F. B. ako obvinený z trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 125 ods. 1, ods. 2, písm. b, ods. 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Ďalšími uzneseniami vyšetrovateľov boli trestné veci buď spojené alebo vylúčené, pričom tieto uznesenia nie sú z hľadiska časového posudzovania dĺžky konania významné, a preto ich nie je potrebné konkrétne uvádzať. Vo veci bolo vykonané rozsiahle prípravné konanie (úkony ako výpovede svedkov, listinné dôkazy, znalecké posudky a boli zadovážené rôzne dokumenty o podnikaní spoločnosti SPOROINVEST aj so zahraničnou účasťou), po ukončení ktorého prokurátorka ÚŠP GP SR podala obžalobu pôvodne dňa 21. marca 2007 na Špeciálny súd v Pezinku pod sp. zn. VII Gv 202/04-266 na obvinených T. F., V. U., F. B., L. Y., G. T. a N. R. pre trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 k § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a iné. Uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB-3T/3/2007 z 31. decembra 2007 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tošs 17/2008 z 29. júna 2009 bola podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku odmietnutá predmetná obžaloba na obvineného T. F. a spol. a vec bola vrátená prokurátorovi. Sťažnosť podaná prokurátorkou proti prvostupňovému rozhodnutiu bola rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zamietnutá. Dôvodom uvedeného postupu súdov bolo zistenie viacerých procesných pochybení porušujúcich právo obvinených na obhajobu. Išlo najmä o výsluchy desiatok svedkov, ktorí sa iba odvolali na svoje predchádzajúce výpovede vykonané pred vznesením obvinenia, a ktoré neboli vykonané kontradiktórnym spôsobom. Išlo pritom o svedkov, ktorí mali byť vypočutí na hlavnom pojednávaní. Tieto pochybenia pri výsluchoch svedkov mali byť orgánmi prípravného konania odstránené. K opätovnému podaniu obžaloby v prejednávanej trestnej veci došlo 5. apríla 2011. Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica postupom podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku odmietol obžalobu prokurátora ÚŠP GP SR pre závažné procesné pochybenia a vec vrátil prokurátorovi. Dôvodom pre uvedený postup bolo to, že o niektorých návrhoch obhajcov obvinených nebolo v prípravnom konaní vôbec rozhodnuté. Ďalším veľmi závažným dôvodom odmietnutia veci bolo trestné stíhanie znalca, ktorý podal znalecký posudok v prejednávanej veci. Pritom bol navrhnutý výsluch trestne stíhaného znalca na hlavnom pojednávaní, tento znalec mal však pozastavený výkon znaleckej činnosti. Za takéhoto právneho stavu bolo v rozpore so zákonom vykonanie výsluchu trestne stíhaného znalca a prečítanie ním podaného znaleckého posudku na hlavnom pojednávaní. Výhrady k znaleckej činnosti trestne stíhaného znalca boli také zásadné, že bolo možné mať oprávnené pochybnosti o tom, že ním podaný znalecký posudok bol podaný v súlade so zákonom a v súlade s riadne zisteným stavom veci a po preskúmaní všetkých podstatných skutočností. V rámci predbežného prejednania teraz podanej obžaloby sa súd zaoberal najmä skúmaním zásadnej otázky, a to, či takmer po pätnástich rokoch trestného stíhania, ktoré bolo zapríčinené neúmerne dlhým konaním orgánov Slovenskej republiky, je ešte vôbec prípustné vo veci konať z hľadiska zásady práva na spravodlivý proces. To všetko aj s prihliadnutím na reálne očakávané zložité dokazovanie najmä pokiaľ ide o jeho rozsah, technickú stránku a predpokladanú časovú náročnosť, ktorá konanie ešte viac predĺži aj napriek tomu, že súd vykoná všetky zákonom dovolené opatrenia smerujúce k urýchlenému prejednaniu a rozhodnutiu veci. Už teraz je však celkom zrejmé, že túto trestnú vec nebude možné reálne prejednať a rozhodnúť na jednom hlavnom pojednávaní v rozsahu niekoľkých týždňov, či niekoľko málo mesiacov. Nech bude meritórne rozhodnutie prvostupňového súdu akékoľvek, je reálne očakávanie, že niektorá z procesných strán podá proti prvostupňovému rozhodnutiu opravný prostriedok. Pritom netreba nijak zvlášť zdôrazňovať, že akokoľvek by vec bola zložitá, štát ako orgán moci musí mať k dispozícii také prostriedky, aby ju neprerokúval v čase, ktorý viac než podstatne presahuje jedno desaťročie a to bez toho, že by na tom niesli vinu obvinení napríklad vyhýbaním sa trestnému stíhaniu, čo z ich strany v tejto veci nijako nenastalo.
Z tohto stručného sumáru vyplýva, že prieťahy v konaní aj pri najreštriktívnejšom výklade voči obvineným, neboli spôsobené konkrétnym konaním obvinených. Počas trestného stíhania boli obvinení k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní a tieto orgány mohli uplatňovať všetky zákonné kompetencie súvisiace s efektívnym vyšetrením a skončením trestnej veci, pričom zabezpečovanie dôkazov nevyžadujúcich prítomnosť obvinených nebolo obmedzené počas celej doby trestného stíhania. Napriek tejto, naozaj extrémne dlhej dobe, vec doteraz nie je skončená, pričom zvolené spôsoby vybavenia veci (opakované odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi) nemôžu byť pričítané na vrub obvinených a nemôžu byť vyhodnotené v ich neprospech. Konštatovaniu porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru musí predchádzať test proporcionality. Pre vykonanie tohto testu je najskôr potrebné skúmať: a) faktory, ktoré sú významné pre posúdenie dĺžky konania z hľadiska prieťahov spôsobených orgánmi štátu vo vzťahu k celkovej dĺžke konania, závažnosti trestného obvinenia, rozsahu a obtiažnosti predmetu trestného konania, a v neposlednom rade aj rozsah osobitnej záťaže, ktorej je vystavený obvinený v súvislosti s dĺžkou trestného konania, k prieťahom v konaní, ktoré boli spôsobené obvineným, však nie je možné prihliadať. b) faktory dôležité pre posúdenie účelu trestu, ako napríklad nevyhnutnosť ochrany spoločnosti pred konkrétnym páchateľom trestného činu, ktorá musí byť vždy posúdená vo svetle života, ktorý páchateľ viedol od spáchania stíhaného skutku do vynesenia rozhodnutia; zistenie či obvinený skutočne potrebuje výchovu k riadnemu životu prostredníctvom uloženia akéhokoľvek trestu; reálnu účinnosť prípadného trestu s ohľadom na výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti v súvislosti s odstupom od doby kedy prišlo k spáchaniu trestného činu. Až po analýze vyššie uvedených faktorov je možné urobiť záver o tom, či prípadné obmedzenie osobnej slobody páchateľa v dôsledku uloženého trestu, resp. obmedzenie jeho základných práv vyplývajúce zo samotného trestného konania, sú ešte v primeranom (proporcionálnom) pomere k ochrane verejného záujmu. Je nepochybné, že s predlžujúcou sa dĺžkou trestného stíhania sa vytráca základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom. Doba medzi trestným konaním páchateľa a vynesením konečného rozhodnutia má bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho trestu dosiahnutý. So zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestných činov sa oslabuje tak prvok individuálnej ako aj generálnej prevencie. Rovnako spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na spoločnosť je po tak dlhej dobe výrazne znížená. Otázkou zastavenia trestného stíhania z dôvodu uplynutia neprimerane dlhej doby jeho trvania sa už zaoberali súdy Slovenskej republiky, napr. Krajský súd v Trnave v konaní 5 To 85/2009, Krajský súd v Bratislave v konaní 2 To 255/2002, tiež Najvyšší súd SR. Ten v konaní 3 Tz 2/2003 (rozhodnutie uverejnené aj v Zbierke súdnych rozhodnutí pod číslom Tpj 5/04) uviedol niekoľko dôležitých skutočností, ktoré pre ich zásadný význam z hľadiska možnosti zastavenia trestného stíhania vo veci uvedie špecializovaný trestný súd aj v tomto odôvodnení nižšie. Najvyšší súd SR v skôr spomenutom rozhodnutí predovšetkým uviedol, že zastavenie trestného stíhania pre neúmernú dĺžku konania z dôvodu uvedeného v § 11 ods. 1 písm. h) vtedy účinného Trestného poriadku /teraz § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku/ s poukazom na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neprichádza v zásade do úvahy, lebo žiadna medzinárodná zmluva k takému postupu Slovenskú republiku nezaväzuje. Neúmernú dĺžku konania môže súd zohľadniť pri výmere trestu, a tak poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie. Okrem tohto záveru však Najvyšší súd SR uviedol i to, že uplynutie doby viac ako ôsmich rokov od vznesenia obvinenia je možné z hľadiska práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru považovať za extrémny prípad, ktorý odôvodňuje zastavenie trestného stíhania na základe vtedajšieho § 11 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku per analogiam. Treba dodať, že v teraz prejednávanej veci sa táto doba začína rovnať dvojnásobku doby ôsmich rokov, a to ešte nebol nariadené hlavné pojednávanie a nebolo na hlavnom pojednávaní meritórne rozhodnuté.
Špecializovaný trestný súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.05.2012 sp. zn. 1Tost 12/2012 z ktorého vyplýva, že Ústava Slovenskej republiky má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým ostatným prameňom práva. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne prenáša do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky v článku 48 odsek 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 zakotvuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali. Vo výnimočných prípadoch Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu 6 rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte desiatich rokov (v tam prejednávanom prípade) od spáchania obžalobného skutku môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). V tomto smere špecializovaný trestný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.02.2014 sp. zn. 2Tdo V 21/2013, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 (teraz § 39 ods. 1 Trestného zákona) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby stanovenej zákonom, resp. v zmysle judikatúry ESĽP za istých okolností i meritórne ukončenie veci zastavením trestného stíhania, alebo oslobodením spod obžaloby. V zásade možno konštatovať, že Európsky súd pre ľudské práva považuje za neúmerne dlhé konanie už konanie, ktoré presahuje dobu šiestich rokov. Z judikatúry zmluvných strán Dohovoru možno zistiť, že dotknuté osoby, napr. v prípadoch Q. (Nórsko), W. T. (Spolková republika Nemecko) sa pred vnútroštátnymi súdmi domáhali zastavenia trestného stíhania práve s poukazom na to, že v ich prípadoch bol porušený článok 6 Dohovoru. Tieto požiadavky dotknutých osôb neboli vnútroštátnymi súdmi akceptované, a preto sa obe tieto osoby obrátili na Európsky súd pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutiach Q. versus Nórsko z 26. septembra 2001 a W. T. versus Spolková republika Nemecko z 12. októbra 2000 konštatoval, že vnútroštátne súdy poskytli náhradu za namietané porušenie práva zakotveného v článku 6 Dohovoru tým, že v dôsledku zistenia neprimeranej dĺžky trestného konania uložili páchateľom minimálne tresty, aké povoľujú príslušné ustanovenia trestného vnútroštátneho práva, a preto ďalšie zadosťučinenia im nepatria. So zreteľom na obsah Dohovoru a osobitne jeho článkov 6, 13 a 41 možno vo všeobecnosti uviesť, že jeho signatári nešli v prípadoch porušenia ľudských práv a slobôd uvedených v článku 6 až tak ďaleko, že by trestné stíhanie páchateľov trestnej činnosti bolo možné vždy zastaviť len preto, že sa toto v primeranej lehote neukončilo. Možno konštatovať, že najmä v prípadoch závažnej trestnej činnosti by zastavenie trestného stíhania len preto, že toto trvá neprimerane dlhú dobu, bolo zjavne v zásade kontraproduktívne, lebo by sa vlastne uprednostňovali práva páchateľov závažnej trestnej činnosti pred ich obeťami. Z odôvodnení vyššie citovaných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva však vyplýva, že zastavenie trestného stíhania v prípadoch neúmerne dlhej doby takéhoto stíhania nie je celkom vylúčené, avšak musí ísť o extrémny prípad. Na tomto mieste špecializovaný trestný súd poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. februára 2007 sp. zn. 1 T 20/98 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. októbra 2008 sp. zn. 3 T 13/2008, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie obžalovaných podľa § 223 ods. 1 Trestného poriadku, s použitím § 11 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku). Napokon možno poukázať aj na inú obdobnú trestnú vec prejednávanú na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica vedenú pod sp. zn. BB-3T/29/2015, kde spomenutý súd tiež postupom podľa § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodu uvedenom v § 215 ods. 1 písm. d) Trestného
poriadku s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie obvineného Ing. I. L. a spol., lebo od spáchania skutku do podania obžaloby uplynula doba pätnásť rokov. Z týchto záverov možno vyvodiť záver, že úlohou každého súdu, ktorý eventuálne uvažuje o zastavení trestného stíhania, je posúdiť, či v konkrétnej veci ide o extrémny prípad odôvodňujúci zastavenie trestného stíhania. Je potrebné si uvedomiť, že nie je možné dať jednoznačnú odpoveď ohľadne stanovenia doby, nad ktorú trestné stíhanie už nie je prípustné. Ako to vyplýva zo skôr uvedených skutočností z rozhodovacej činnosti súdov, je pri posudzovaní tejto otázky potrebné brať do úvahy závažnosť protispoločenskej činnosti, náročnosť konania, mieru, akou sa na prieťahoch v konaní podieľal samotný obvinený, i ďalšie okolnosti prípadu, ktoré nie je možné taxatívne vymenovať. Až po posúdení všetkých týchto faktorov v ich komplexnosti a príčinných súvislostiach bude môcť dať súd v tom ktorom prípade odpoveď na to, či k prieťahom došlo alebo nie a následne, či existencia takýchto prieťahov mala za následok tak závažné porušenie práva na spravodlivý proces v primeranej dobe, že je potrebné pristúpiť ku kroku, ktorý by mal byť v demokratickej spoločnosti len z tohto dôvodu veľmi výnimočným - k zastaveniu trestného stíhania. Podľa názoru vec rozhodujúceho senátu v tomto prípade išlo o takýto extrémny prípad, pričom zastavenie trestného stíhania nielenže v tomto prípade je možné, ale dokonca ho súd považuje za nevyhnutné. Osobitosti tohto prípadu, ktoré súd viedli k tomuto záveru, možno zhrnúť nasledovne. Na prvom mieste je potrebné spomenúť skutočne neobvyklú dĺžku konania - takmer pätnásť rokov. Takúto dĺžku konania, pričom treba zdôrazniť, že ide ešte len o prípravné konanie a ku samotnému hlavnému pojednávaniu pred súdom prakticky ešte nedošlo, treba bez akýchkoľvek pochybností považovať za neobvykle extrémny prípad, pričom na tomto konštatovaní nič nemení ani to, že v tomto prípade bola obžaloba odmietnutá a vrátená „na došetrenie“. Samotná skutočnosť, že orgány činné v prípravnom konaní majú iný názor na vec, než súdy, nemôže byť pripočítaná obvineným v ich neprospech. Ďalšou skutočnosťou hodnou zreteľa pri hodnotení doterajšej dĺžky konania a predpokladanej dĺžky konania pred súdmi, ktorá predĺži čas takmer pätnástich rokov s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou o minimálne rok a viac, je reálne očakávaná náročnosť dokazovania v tejto veci vrátane ekonomickej a finančnej náročnosti úkonov spojených s dokazovaním. Nie je síce určujúcou, ale predsa len jednou zo zásad trestného konania je zásada jeho hospodárnosti, pričom tu by sa zrejme súd pravdepodobne nemohol vyhnúť predvolávaniu svedkov aj zo zahraničia a v prípade ich účasti aj preplácaniu svedočného v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku či získavaniu správ zo zahraničia. Súd opäť zdôrazňuje, že nejde a nemôže ísť o určujúci princíp konania, avšak posúdenie zmysluplnosti očakávaných výdavkov vo vzťahu k predpokladanému efektu v tejto súvislosti musí byť súčasťou jeho úvah. Posledným zo zásadných faktov, ktorý zohral úvahu pri závere súdu, že ide o naozaj extrémny prípad neprimerane dlhého konania, u ktorého je potrebné trestné stíhanie zastaviť, súvisí s predpokladaným konečným efektom trestného stíhania, teda predpokladaným rozsudkom vo veci - či už pre prípad uznania, alebo neuznania viny. Tu je možné konštatovať, že v rovine rozumnej istoty je možné očakávať, že aj prípadný výrok o vine a treste by bol v podstate len akademickým výrokom, lebo v rovine rozumnej istoty možno predpokladať a očakávať, že okolnosti eventuálne vedúce k mimoriadnemu zníženiu trestu, resp. okolnosti vedúce k záveru o potrebe použitia už spomínaného ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu sú totiž v tomto prípade naozaj reálne existujúce. Rozhodnutie súdu po viac ako pätnástich rokoch od spáchania trestného činu v tomto prípade vyvoláva zásadné rozumné pochybnosti o spoločenskej nebezpečnosti konania páchateľov (nejde o trestný čin, ktorý sa nepremlčuje). Tu je potrebné dodať, že trestná sadzba trestu odňatia slobody pre prípad uznania viny u obvinených sa pohybuje v rozmedzí od piatich do dvanástich rokov, pričom tento trest by v prípade jeho mimoriadneho zníženia bolo možné znížiť až na jeden rok trestu odňatia slobody /§ 40 ods. 5 písm. c) Trestného zákona účinného do 31.12.2005/ s uložením iba krátkej - symbolickej skúšobnej doby. Posledne spomenutá okolnosť, podmieňujúca hodnotenie tohto prípadu ako prípadu extrémneho, takisto súvisí s už spomenutou hospodárnosťou konania. Veľmi zjednodušene povedané, potreba akademického výroku v tejto veci za situácie, kedy sa prvostupňový súd a s najväčšou
pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou aj odvolací súd kvôli takémuto výroku budú musieť vecou zaoberať naozaj pomerne dlhý čas - meraný zrejme v rokoch a nie v mesiacoch, nevyváži nevyhnutnosť vynaloženia predpokladaných nákladov súvisiacich s touto vecou - tak časových, ako aj materiálnych. Na základe vyššie uvedených skutočností súd konštatuje, že aplikácia zákonom predvídaných obmedzení základných práv (vykonanie hlavného pojednávania spojeného s meritórnym rozhodnutím o obžalobe v podobe akéhokoľvek trestu) by v tomto konkrétnom prípade neobstála v hore uvedenom teste proporcionality, a to z dôvodov ktoré sú uvedené vyššie. Všetky vyššie uvedené zistenia, skutočnosti a závery znamenali rozhodnutie špecializovaného trestného súdu o zastavení trestného stíhania proti obvineným menovaným vo výrokovej časti tohto uznesenia a pre konanie uvedené taktiež vo výrokovej časti tohto uznesenia. Súd teraz prejednávanú trestnú vec považoval na základe skôr uvedených argumentov za taký extrémny prípad, ktorý v súlade s Trestným poriadkom a medzinárodnou zmluvou dovoľuje bez akýchkoľvek pochybností aplikovať Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd s výsledkom neprípustnosti trestného stíhania vo veci a zastavenia trestného stíhania. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu môžu prokurátor aj obvinený podať sťažnosť, a to v lehote 3 (troch) dní od jeho oznámenia prostredníctvom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica na Najvyšší súd SR v Bratislave. Sťažnosť má odkladný účinok.