Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 5Cdo/112/2025 8122206776 30. 07. 2026 JUDr. Jozef Kolcun ECLI:SK:NSSR:2026:8122206776.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobcov 1/ U. V., nar. XX. XX. XXXX, V. XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou Hagyari & Partners, s. r. o., Bratislava, Vlčkova 8/A, IČO: 51 473 208, 2/ I. V., nar. XX. XX. XXXX, V. XX, 3/ R. V., nar. XX. XX. XXXX, V. X, 4/ B. M., rod. V., nar. XX. XX. XXXX, Ú., O. K. XXX, 5/ Z. V., rod. G., nar. XX. XX. XXXX, M., T. XXX/X, 6/ U. V., nar. XX. XX. XXXX, M., U. XX, 7/ Ing. P. V., nar. XX. XX. XXXX, Ť., X. XX, 8/ P. V., nar. XX. XX. XXXX, M., G. XXX/X, 9/ U. V., rod. F., nar. XX. XX. XXXX, Z. XX, 10/ X. V., nar. XX. XX. XXXX, Z. XXX, 11/ U. Č., rod. V., nar. XX. XX. XXXX, Z. XXX, 12/ U. V., nar. XX. XX. XXXX, Z. XX, 13/ W. R., rod. V., nar. XX. XX. XXXX, M. XXX, 14/ L. V., nar. XX. XX. XXXX, P., F. XX, proti žalovaným: 1/ P. B., nar. XX. XX. XXXX, Z. Č.. XXX, 2/ Y. B., nar. XX. XX. XXXX, Z. Č.. XXX, žalovaní 1/ a 2/ zastúpení advokátom JUDr. Jozefom Krenickým, Prešov, Vajanského 43, 3/ U. V., nar. XX. XX. XXXX, Y. XXX, 4/ U. F., nar. XX. XX. XXXX, F.D., X. XXX/XX, 5/ E. V., nar. XX. XX. XXXX, F., L. L.B. XXXX/XX, žalovaní 3/ až 5/ zastúpení advokátkou JUDr. Zuzanou Karaffovou, Sabinov, Komenského 38, o určenie rozsahu dedičstva s prísl., vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29C/54/2022, o dovolaní žalobcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. novembra 2024 sp. zn. 2Co/69/2023, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Žalovaným 3/ až 5/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi 1/ v plnom rozsahu. Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi 1/ v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 30. augusta 2023 č. k. 29C/54/2022-186 žalobu zamietol (výrok I.) a žalovaným 1/ až 5/ rade priznal voči žalobcom v 1/ až 14/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej (výrok II.). 1.1. Žalobcovia sa predmetnou žalobou domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých výlučným vlastníkom, resp. podielovým spoluvlastníkom pred smrťou mal byť právny predchodca strán sporu R. V., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX z dôvodu neplatnosti darovacích zmlúv, ktorými previedol uvedené nehnuteľnosti v prospech otca žalovaných v 3/ až 5/ rade L. V., nar. XX. XX. XXXX, zomr. dňa XX. XX. XXXX. 1.2. Podľa súdu prvej inštancie žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe, keď tvrdili, že sporné nehnuteľnosti patria do vlastníctva ich právneho predchodcu, spochybňujúc platnosť darovacích zmlúv, ktorými uvedené nehnuteľnosti previedol na otca žalovaných v 3/ až 5/ rade.
Námietku žalovaných v 1/ a 2/ rade, že dedičia ako nútení spoločníci v zmysle ust. § 78 CSP môžu byť označení vždy iba na jednej strane sporu, teda buď ako žalobcovia alebo žalovaní označil prvostupňový súd za neodôvodnenú. Uviedol, že všetci dedičia sú považovaní za vlastníkov veci až do vyporiadania dedičstva a v danom určovacom spore majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 CSP). Konania o takejto žalobe sa tak musia zúčastniť ako žalobcovia, alebo ako žalovaní (všetci dedičia) inak je daný nedostatok vecnej legitimácie (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. 05. 2019 pod sp. zn. 8Cdo/94/2018). Konštatoval, že z citovaného rozhodnutia vyplýva, že v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva je splnená podmienka vecnej legitimácie vtedy, pokiaľ sú v konaní označení všetci dedičia, či už na strane žalobcov alebo na strane žalovaných. Ďalej rozviedol, že v konaní o určenie vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu je pasívne legitimovaný iba dotknutý spoluvlastník tohto spoluvlastníckeho podielu z dôvodu, že právnej sféry ďalších ostatných spoluvlastníkov sa toto konanie netýka a výsledok konania (určenie práva k spoluvlastníckemu podielu) nemôže mať na ich právne pomery žiaden vplyv, t. j. nemôže mať žiaden dopad na vymedzenie ich práv a povinností týmto súdnym rozhodnutím. Rozsudok sa teda nemusí vzťahovať na všetkých účastníkov právneho vzťahu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 10. 2010 pod sp. zn. 3Cdo/51/2009). 1.3. Žalobcovia v konaní namietali neplatnosť darovacích zmlúv pre rozpor s ust. § 38 Občianskeho zákonníka, teda, že tieto ich právny predchodca R. V., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX uzavrel v stave duševnej nespôsobilosti, čo majú preukazovať jeho hospitalizácie v psychiatrickej nemocnici v období 3 rokov pred smrťou. Žiadali prostredníctvom súdu vyžiadať lekárske správy, avšak bez špecifikácie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, pričom žalobca v 1/ rade na opakované výzvy súdu prvej inštancie na predloženie, resp. špecifikáciu dôkazov, na ktoré v žalobe odkazuje, nereagoval. Prvostupňový súd poukázal na § 20 ods. 1, 2 zákona č. 576/2004 Z. z. a konštatoval, že právny predchodca strán sporu, R. V. nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX zomrel ešte v čase, kedy bola vedená iba zdravotná dokumentácia v písomnej forme a zdravotná dokumentácia nebohého R. V. sa uchovávala iba 20 rokov od jeho smrti, teda do XX. XX. XXXX, a preto je vylúčené aj v prípade predloženia špecifikácie jeho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti vyžiadanie akýchkoľvek lekárskych správ o jeho zdravotnom stave v čase uzatvorenia sporných darovacích zmlúv. 1.4. Podľa súdu prvej inštancie žalobcovia neoznačili, resp. nepredložili ďalší dôkaz preukazujúci stav duševnej nespôsobilosti ich právneho predchodcu pri uzatvorení sporných darovacích zmlúv, potom pri neexistencii lekárskych záznamov o jeho zdravotnom stave možno konštatovať, že neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia neplatnosti uvedených darovacích zmlúv pre rozpor s ustanovením § 38 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia ďalej namietali, že ich právny predchodca nebol spôsobilý na uzatvorenie uvedených zmlúv z dôvodu, že po operácii oka bol nevidiaci. Žalovaní v 3/ až 5/ rade uvedené tvrdenie rozporovali s tým, že ich dedo R. V. žil s nimi v spoločnej domácnosti 3 roky pred svojou smrťou a aj keď bol slabozraký, nebol nevidiaci. Aj keď pre neexistenciu lekárskych záznamov už nie je možné zistiť, či právny predchodca strán sporu, R. V. bol v čase uzatvorenia sporných darovacích zmlúv nevidiaci, samotná strata zraku nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s ust. § 38 Občianskeho zákonníka. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s ust. § 38 nastáva iba v prípade, ak bol urobený osobou v stave duševnej nespôsobilosti, teda nie v prípade, ak takýto úkon urobila osoba, ktorá mala iné zdravotné postihnutie. Zo samotného ustanovenia § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka totižto vyplýva, že na písomné právne úkony tých, ktorí nemôžu čítať a písať, je potrebná úradná zápisnica, ktorá sa nevyžaduje, ak má ten, kto nemôže čítať alebo písať schopnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu s pomocou prístrojov, alebo špeciálnych pomôcok, alebo prostredníctvom inej osoby, ktorú si zvolí a je schopný vlastnoručne listinu podpísať. 1.5. Žalobcovia ďalej namietali neplatnosť darovacích zmlúv z dôvodu, že podpis na daných zmluvách nie je podpisom ich právneho predchodcu, R. V., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX a za tým účelom navrhli vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru písmoznalectva. Žalovaní v 3/ až 5/ rade považovali uvedenú námietku za nedôvodnú, nakoľko samotný žalovaný v 5/ rade ako 17ročný bol osobne prítomný pri podpise uvedených darovacích zmlúv zo strany starého otca. Súd prvej inštancie zamietol návrhy na doplnenie dokazovania za účelom preskúmania pravosti podpisu právneho predchodcu strán sporu, R. V. na sporných darovacích zmluvách pre nadbytočnosť z dôvodu, že aj v prípade preukázania, že podpisy na uvedených darovacích zmluvách nie sú jeho vlastnoručným podpisom, u žalovaných mal za preukázané splnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam alebo k spoluvlastníckym podielom vydržaním v zmysle ust. § 134 Občianskeho zákonníka. 1.6. Podľa prvostupňového súdu žalobcovia súdu nepredložili, resp. neoznačili dôkazy, ktorými by spochybnili oprávnenosť držby sporných nehnuteľností, resp. spoluvlastníckych podielov nielen žalovaných, ale aj ich právnych predchodcov. Napriek tomu, že právny predchodca žalobcov sporné
nehnuteľnosti daroval ešte v roku 1995 a zomrel dňa XX. XX. XXXX za obdobie takmer XX rokov do podania žaloby od jeho smrti nepredložili, resp. neoznačili akýkoľvek dôkaz, ktoré by spochybňovali nielen platnosť darovacích zmlúv, ale aj vlastníctvo žalovaných, resp. ich právnych predchodcov k sporným nehnuteľnostiam napriek tomu, že na žalobcoch je dôkazné bremeno preukázania zániku ich oprávnenej držby k sporným nehnuteľnostiam. Nakoľko žalovaní v 3/ až 5/ rade sporné spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach nadobudli v dedičskom konaní po nebohom otcovi L.Á. V. nar. XX. XX. XXXX, zomr. dňa XX. XX. XXXX na základe osvedčenia o dedičstve zo dňa 03. 01. 2012 pod sp. zn. 26D/735/2011 s dátumom právoplatnosti 03. 01. 2012, potom ku dňu podania žaloby splnili podmienky nadobudnutia vlastníctva k sporným spoluvlastníckym podielom vydržaním na základe osvedčenia o dedičstve podľa § 134 Občianskeho zákonníka. K zhodnému záveru súd prvej inštancie dospel aj vo vzťahu vlastníctva žalovaných v 1/ a 2/ rade k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX so započítaním doby, po ktorú mali sporné nehnuteľnosti v oprávnenej držbe aj ich právni predchodcovia v zmysle ust. § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V súdnom konaní bolo nepochybné, že otec žalovaných v 3/ až 5/ rade nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX, k. ú. Z., previedol kúpnou zmluvou ešte 21. 01. 1997, pričom žiaden zo žalobcov nespochybnil oprávnenosť držby nadobúdateľov uvedených nehnuteľností na základe zmluvy zo dňa 21. 07. 1997, ale ani ďalších nadobúdateľov na základe kúpnych zmlúv uzatvorených 28. 09. 2005 a 25. 01. 2012. Potom aj v prípade preukázania neplatnosti darovacích zmlúv, by súd prvej inštancie v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít odvodzoval oprávnenosť a dobromyseľnosť držby sporných nehnuteľností od kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 21. 07. 1997 a tak vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam za podmienok upravených v ust. § 134 Občianskeho zákonníka nadobudli právni predchodcovia žalovaných na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 28. 09. 2005. 1.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným v 1/ až 5/ rade priznal voči neúspešným žalobcom v 1/ až 14/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 20. novembra 2024 sp. zn. 2Co/69/2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (výrok I.) a žalovaným v 1/ - 5/ rade vo vzťahu k žalobcom v 1/ až 14/ rade priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. (výrok II.). 2.1. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie. Keďže odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. 2.2. Odvolacia námietka žalobcov o nevyžiadaní zdravotnej dokumentácie nie je podľa odvolacieho súdu opodstatnená. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na citované ustanovenia zákona č. 576/2004 Z. z., keďže tento bol platný a účinný v dobe konania, v priebehu ktorého prichádzalo do úvahy, vykonať toto dokazovanie. Súd prvej inštancie v súvislosti s návrhom žalobcov o vyžiadanie lekárskych správ týkajúcich sa zdravotného stavu poručiteľa (bez špecifikácie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti) správne právne uzavrel, že s ohľadom na citovanú právnu úpravu zdravotná dokumentácia poručiteľa R. V. sa uchovávala iba 20 rokov od jeho smrti, teda do XX. XX. XXXX, a preto bolo vylúčené, ak by aj bola predložená špecifikácia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, vyžiadanie lekárskych správ o jeho zdravotnom stave v čase uzatvorenia sporných darovacích zmlúv. 2.3. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že v prípade, ak žalobcovia nepredložili, resp. neoznačili žiaden relevantný dôkaz nepochybne preukazujúci stav tvrdenej duševnej nespôsobilosti ich právneho predchodcu pri uzatváraní namietaných darovacích zmlúv, potom pri neexistencii lekárskych záznamov o zdravotnom stave poručiteľa je potrebné uzavrieť, že neuniesli dôkazné bremeno tvrdenej neplatnosti darovacích zmlúv pre rozpor s citovaným ustanovením § 38 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o ich námietku, že poručiteľ bol v čase uzatvárania darovacích zmlúv po operácii oka nevidiaci, je zrejmé, že žalovaní v 3/ až 5/ rade popreli toto tvrdenie žalobcov s tým, že poručiteľ žil s nimi v spoločnej domácnosti tri roky pred jeho smrťou a ak aj bol slabozraký, nebol nevidiaci. Zároveň je správna právna argumentácia prvoinštančného súdu v tom zmysle, že prípadná strata zraku darcu nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s § 38 Občianskeho zákonníka, ale z ust. § 40 ods. 6 OZ vyplýva, že na písomné právne úkony tých, ktorí nemôžu čítať a písať, je potrebná úradná zápisnica, ktorá sa nevyžaduje, ak má ten, kto nemôže čítať alebo písať schopnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu s pomocou prístrojov
alebo špeciálnych pomôcok alebo prostredníctvom inej osoby, ktorú si zvolí a je schopný vlastnoručne listinu podpísať. Zároveň aj k tejto námietke žalobcov ohľadom zdravotného stavu poručiteľa platí, že z ich strany v priebehu prvoinštančného konania pri neexistencii lekárskych záznamov o zdravotnom stave poručiteľa je zrejmé, že nepreukázali, že by R. V. uzatváral namietané darovacie zmluvy ako nevidiaci. 2.4. Súd prvej inštancie v bode 49. rozsudku dostatočným spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré neakceptoval návrhy na doplnenie dokazovania za účelom preskúmania pravosti podpisu poručiteľa na namietaných darovacích zmluvách. Opodstatnene v tejto súvislosti akcentoval, že aj v prípade preukázania, že podpisy na darovacích zmluvách nie sú vlastnoručným podpisom poručiteľa, u žalovaných mal nepochybne za preukázané splnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, resp. k ich spoluvlastníckym podielom vydržaním v zmysle predpokladov § 134 Občianskeho zákonníka a s touto argumentáciou prvoinštančného súdu sa v celom rozsahu stotožnil aj odvolací súd. 2.5. S ohľadom na všetky okolností prejednávanej veci odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie správne zdôraznil, že žalobcovia ani v tejto súvislosti nepredložili, resp. neoznačili dôkazy, ktorými by spochybnili oprávnenosť držby sporných nehnuteľností, resp. ich spoluvlastníckych podielov, nielen pokiaľ ide o žalovaných, ale aj ich právnych predchodcov. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že poručiteľ sporné nehnuteľnosti daroval ešte v priebehu roku 1995, zomrel dňa XX. XX. XXXX a za obdobie takmer XX rokov do podania žalobného návrhu od smrti poručiteľa, žalobcovia neoznačili dôkaz, ktorý by spochybňoval nielen platnosť darovacích zmlúv, ale aj prípadný vstup do držby týchto nehnuteľností zo strany žalovaných, resp. ich právnych predchodcov. Je nepochybné, že žalovaní v 3/ až 5/ rade spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach, ktoré nadobudol ich otec L. V. darovaním, nadobudli v dedičskom konaní rozhodnutím, ktoré sa stalo právoplatným dňa 03. 01. 2012, od tohto obdobia v držbe nehnuteľnosti rušení neboli, preto platí, že ku dňu podania žaloby (28. 07. 2022) aj v prípade eventuálnej neplatnosti darovacích zmlúv boli z ich strany splnené všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním, tak ako to určuje § 134 Občianskeho zákonníka. Tento záver je potrebné aplikovať aj vo vzťahu k vlastníctvu žalovaných v 1/ a 2/ rade k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX, kat. úz. Z., a to so započítaním doby, po ktorú mali sporné nehnuteľnosti v oprávnenej držbe (ak by sa akceptoval záver o eventuálnej neplatnosti darovacích zmlúv), aj ich právni predchodcovia podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že žiaden zo žalobcov v dobe pred začatím tohto konania nespochybnil oprávnenosť držby nadobúdateľov nehnuteľností vedených na LV č. XXX, kat. úz. Z., na základe kúpnej zmluvy z 21. 07. 1997, ale ani pokiaľ ide o ich ďalších nadobúdateľov na základe už uvádzaných kúpnych zmlúv uzatvorených dňa 28. 09. 2005 a 25. 01. 2012. Je správny právny záver súdu prvej inštancie, že aj v prípade prípadného preukázania neplatnosti darovacích zmlúv je potrebné v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou odvodzovať oprávnenosť a dobromyseľnosť držby sporných nehnuteľností od kúpnej zmluvy uzatvorenej právnymi predchodcami žalovaných v 1/ a 2/ rade dňa 27. 01. 1997. 2.6. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a nasl. CSP. Vychádzajúc zo zásady úspechu v odvolacom konaní, odvolací súd v plnej miere úspešným žalovaným priznal náhradu trov tohto štádia konania vo vzťahu k žalobcom s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca 1/ (ďalej aj ako „dovolateľ“), prípustnosť ktorého vyvodzoval z ust. § 420 písm. f) CSP, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo ku porušeniu práva na spravodlivý proces. 3.1. Žalobca 1/ má za to, že rozhodnutie odvolacieho su´du trpí vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP a z tohto dôvodu je nepresku´mateľné. Su´d sa podľa názoru žalobcu 1/ nedostatočne vysporiadal s otázkou posúdenia platnosti namietaného právneho u´konu, pričom má ex offo povinnostˇ absolu´tnu neplatnostˇ sku´matˇ a posudzovatˇ. Su´d však v tomto prípade nevykonal dokazovanie ani v otázke zistenia zdravotného stavu R. V. v čase spísania notárskej zápisnice a ani nevykonal dokazovanie v otázke overenia pravosti podpisu R. V.. Žalobca 1/ má za to, že su´d v uvedenej časti nepostupoval správne a v súlade s právom na spravodlivý proces. Žalobca 1/ zároveň opätovne zdo^raznil, zˇe podpis na listine nepatrí nebohe´mu R. V.. V zmysle zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, platnom v čase smrti poručiteľa, zákon neupravoval dĺžku archivácie zdravotnej dokumentácie pacientov po ich smrti. Podlˇa názoru zˇalobcu 1/ bol postup súdu v tomto smere arbitrárny, nesprávny a zakladajúci porušenie práva na spravodlivý proces, keď súd svojim konaním zmaril mozˇnostˇ zabezpečitˇ zdravotnú dokumentáciu poručitelˇa, ktorá
bola pre výsledok konania základným podkladom a posudzoval návrh na vykonanie dokazovania k zdravotnej dokumentácii podlˇa zákona neplatného v čase smrti poručitelˇa. 3.2. Žalobca 1/ zároveň uvádza, že žalovaní nemohli matˇ uvedené nehnuteľnosti v oprávnenej držbe a ani vlastníctve, nakoľko si odvodzovali svoje právo držby/vlastníka od nevlastníka - ich nebohého otca. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previestˇ na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previestˇ vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inu´ osobu ten, kto je na základe absolu´tne neplatného právneho u´konu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. 3.3. Dovolateľ navrhol, aby dovolací su´d vydal nasledovný Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky ruší rozhodnutie Krajske´ho súdu v Prešove č. k. 2Co/69/2023 - 234 zo dňa 20. 11. 2024, v oboch jeho výrokoch a vec mu vracia na ďalšie konanie. Súd priznáva dovolatelˇovi právo na náhradu trov dovolacieho konania. 4. Žalovaní 3/ až 5/ vo svojom vyjadrení zo dňa 27. mája 2025 navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalobcu 1/ zamietol, alebo alternatívne odmietol a priznal im plnú náhradu trov dovolacieho konania. Žalovaní 1/ a 2/ navrhli dovolanie žalobcu 1/ odmietnuť, prípadne podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietnuť a priznať im nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť. 6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 8. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd viazaný rozsahom dovolania tak skúmal, či napadnuté rozhodnutie netrpí vadou zmätočnosti, ktorá zakladá dôvodnosť dovolania a podľa § 124 ods. 1 CSP identifikoval dve námietky vytýkané žalobcom 1/, a to námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a nevykonanie navrhnutých dôkazov. 9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 11. V súvislosti s námietkou dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 12. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 13. V súdenej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby. Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k prijatému rozhodnutiu; jeho postup nemožno považovať za zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia má náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. V súdenej veci sú z rozhodnutí nižších súdov zrejmé úvahy, ktoré ich viedli k zamietnutiu žalobného návrhu. Odvolací súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a s odvolacími námietkami dovolateľa. Náležite vysvetlil, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadom neexistencie vlastníckeho práva žalovaných k sporným nehnuteľnostiam. Ohľadom tvrdenia o neplatnosti sporných darovacích zmlúv odvolací súd uviedol, že pokiaľ žalobcovia namietali, že ich právny predchodca nebol duševne spôsobilý na uzavretie takéhoto právneho úkonu, tak odvolací súd konštatoval, že nepredložili, resp. neoznačili žiaden relevantný dôkaz nepochybne preukazujúci stav tvrdenej duševnej nespôsobilosti. Ani námietka žalobcov, že bol poručiteľ v čase urobenia právneho úkonu nevidiaci, je podľa odvolacieho súdu nedôvodná, pretože žalobcovia opäť trpeli dôkaznou núdzou ohľadom tejto tvrdenej skutočnosti. Žalovaní to popreli a uviedli, že poručiteľ žil s nimi v spoločnej domácnosti tri roky pred jeho smrťou a ak aj bol slabozraký, nebol nevidiaci. Bez ohľadu na to, či bolo tvrdenie o slepote poručiteľa preukázané alebo nie, odvolací súd skonštatoval v bode 32. rozhodnutia: „....prípadná strata zraku darcu nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s § 38 Občianskeho zákonníka, ale z ust. § 40 ods. 6 OZ vyplýva, že na písomné právne úkony tých, ktorí nemôžu čítať a písať, je potrebná úradná zápisnica, ktorá sa nevyžaduje, ak má ten, kto nemôže čítať alebo písať schopnosť oboznámiť sa s obsahom právneho
úkonu s pomocou prístrojov alebo špeciálnych pomôcok alebo prostredníctvom inej osoby, ktorú si zvolí a je schopný vlastnoručne listinu podpísať.“ T. j., prípadná strata zraku nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Ohľadom námietky žalobcov, že odvolací súd nesprávne právne posúdil (ne)platnosť sporných darovacích zmlúv v tom smere, že ich poručiteľ vlastnoručne nepodpísal, resp. že podpis na predmetných zmluvách nie je jeho podpis a že žalovaní nemohli matˇ uvedené nehnuteľnosti v oprávnenej držbe a ani vlastníctve, nakoľko si odvodzovali svoje právo držby/vlastníka od nevlastníka ich nebohého otca, odvolací súd odpovedal v bode 40. a 41. napadnutého rozhodnutia, kde zdôraznil, že ak by aj darovacie zmluvy boli absolútne neplatné právne úkony, tak medzičasom došlo k vydržaniu predmetných nehnuteľností žalovanými. Odvolací súd poukázal na to, že základnými podmienkami vydržania v zmysle predpokladov § 134 Občianskeho zákonníka vo všeobecnosti sú oprávnená držba, plynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Právne následky vydržania pritom nastávajú vtedy, ak sú splnené všetky podmienky, ktoré právny poriadok pre takéto nadobudnutie vlastníctva vyžaduje, a to zo zákona. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že vydržanie je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a pre vznik vlastníckeho práva sa vyžaduje splnenie zákonných podmienok. Zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet sa preto neuplatní, pretože práve vydržanie v zásade „hojí“ vady alebo nedostatky nadobúdacieho titulu. Z bodu 41. rozhodnutia vyplynulo: „Je potrebné zdôrazniť, že žiaden zo žalobcov v dobe pred začatím tohto konania nespochybnil oprávnenosť držby nadobúdateľov nehnuteľností vedených na LV č. XXX, kat. úz. Z., na základe kúpnej zmluvy z 21. 07. 1997, ale ani pokiaľ ide o ich ďalších nadobúdateľov na základe už uvádzaných kúpnych zmlúv uzatvorených dňa 28. 09. 2005 a 25. 01. 2012. Je správny právny záver súdu prvej inštancie, že aj v prípade prípadného preukázania neplatnosti darovacích zmlúv je potrebné v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou odvodzovať oprávnenosť a dobromyseľnosť držby sporných nehnuteľností od kúpnej zmluvy uzatvorenej právnymi predchodcami žalovaných v 1/ a 2/ rade dňa 27. 01. 1997.“ Pokiaľ dovolateľ vo svojom dovolaní namietal porušenie práva na spravodlivý proces tým, že je porušená povinnosť súdov rozhodnutia náležite odôvodniť, vytýka mu jeho zmätočnosť a nepreskúmateľnosť, dovolací súd konštatuje, že tieto námietky sú iba vo všeobecnej rovine a vadu zmätočnosti v tomto smere nezakladajú. 14. Tvrdený nesprávny procesný postup odvolacieho súdu má spočívať aj v tom, že odvolací súd v odvolacom konaní nevykonal dôkazy, ktoré mali preukázať absolútnu neplatnosť dotknutých darovacích zmlúv. Ide o dôkaz - zdravotná dokumentácia právneho predchodcu žalobcov R. V., ktorú mal prvostupňový súd zabezpečiť od bližšie neurčeného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a znalecké skúmanie pravosti jeho podpisu na predmetných právnych úkonoch. 14.1. Preskúmaním obsahu spisu dovolací súd dospel k záveru, že dané námietky sú bezpredmetné, pretože v postupe odvolacieho súdu nezistil žiadne vady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľa na jeho procesných právach a založiť tak dôvodnosť podaného dovolania. Odvolací súd v bode 34. správne poukázal na to, že cit.: „Súd prvej inštancie v bode 49. rozsudku dostatočným spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré neakceptoval návrhy na doplnenie dokazovania za účelom preskúmania pravosti podpisu poručiteľa na namietaných darovacích zmluvách. Opodstatnene v tejto súvislosti akcentoval, že aj v prípade preukázania, že podpisy na darovacích zmluvách nie sú vlastnoručným podpisom poručiteľa, u žalovaných mal nepochybne za preukázané splnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, resp. k ich spoluvlastníckym podielom vydržaním v zmysle predpokladov § 134 Občianskeho zákonníka a s touto argumentáciou prvoinštančného súdu sa v celom rozsahu stotožnil aj odvolací súd.“ A súčasne dostatočným spôsobom reagoval na námietku ohľadom nevyžiadanej zdravotnej dokumentácie v bode 23. rozhodnutia, cit.: „Súd prvej inštancie v súvislosti s návrhom žalobcov o vyžiadanie lekárskych správ týkajúcich sa zdravotného stavu poručiteľa (bez špecifikácie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti) správne právne uzavrel, že s ohľadom na citovanú právnu úpravu zdravotná dokumentácia poručiteľa R. V. sa uchovávala iba 20 rokov od jeho smrti, teda do XX. XX. XXXX, a preto bolo vylúčené, ak by aj bola predložená špecifikácia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, vyžiadanie lekárskych správ o jeho zdravotnom stave v čase uzatvorenia sporných darovacích zmlúv. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na citované ustanovenia zákona č.576/2004 Z. z., keďže tento je platný a účinný v dobe tohto konania, v priebehu ktorého prichádzalo do úvahy, vykonať toto dokazovanie. Odvolacia námietka žalobcov o nevyžiadaní zdravotnej dokumentácie s ohľadom na § 22 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z., tak so zreteľom na uvedený právny záver opodstatnená nie je.“
14.2. Postup odvolacieho súdu bol správny. Vykonanie týchto dôkazov by bolo vzhľadom na vydržanie sporných nehnuteľností žalovanými, ktorý právny titul ich nadobudnutia nebol v konaní žalobcami spochybnený ani vyvrátený, nadbytočný a nehospodárny. Dovolacie námietky žalobcu 1/, že odvolací súd nevykonal žalobcami navrhovaný dôkaz, t. j. nedokazoval duševnú poruchu ich právneho predchodcu a neoveroval pravosť podpisu na predmetných darovacích zmluvách, podľa dovolacieho súdu nie sú vzhľadom na vyššie prijatý záver o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaných k sporným nehnuteľnostiam vydržaním dôvodné a odvolací súd svojím procesným postupom nezaťažil konanie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. 15. Dovolací súd zároveň považuje za nevyhnuté poznamenať, že nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Prieskum skutkových zistení zo strany dovolacieho súdu spočíva iba v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v súdenej veci nezistil. 16. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú námietku dovolateľa, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jeho dovolanie ako nedôvodné podané podľa § 448 CSP zamietol. 17. V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ až 5/ (§ 255 ods. 1 CSP) vznikol nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.