Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 2Cdo/18/2025 7822200518 25. 06. 2026 JUDr. Viera Nevedelová ECLI:SK:NSSR:2026:7822200518.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej a členov senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu Y. H., nar. B., trvale bytom Z., právne za stúpeného advokátom JUDr. Alexandrom Milkom, so sídlom Rožňava, Cyrila a Metoda 4, IČO: 35 574 861, proti žalovanej S. M., nar. B., trvale bytom P., právne zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, so sídlom Košice, Čajakova 5, IČO: 31 303 064, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 1C/16/2022, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 9. mája 2024 sp. zn. 2Co/70/2023, takto rozhodol: I. Dovolanie z a m i e t a . II. Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: I. Konanie pred súdom prvej inštancie 1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 1. februára 2023 č. k. 1C/16/2022-92 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, okres V., obec Z., k. ú. Z., parcely registra „C“ evidovaných na katastrálnej mape, pozemky - parc. č. XXX záhrada o výmere 319 m2, parc. č. XXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 372 m2 a stavba - rodinný dom, súp. č. XXX na parcele č. XXX, v podiele 1/1 v pomere k celku (ďalej ako „nehnuteľnosti“) (výrok I.). Zároveň žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 39, § 126 ods. 1, ods. 2, § 132 ods. 1, ods. 2, § 628 ods. 1, ods. 2, § 630 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“). Súd prvej inštancie konštatoval, že spornou skutočnosťou v prejednávanom spore bolo naplnenie skutkovej podstaty vrátenia daru podľa § 630 OZ a s tým spojená platnosť výzvy na vrátenie daru z 22. novembra 2021. Za hrubé porušenie dobrých mravov označil žalobca skutočnosť, že žalovaná nadviazala mimomanželský vzťah, neustále hrubo urážala žalobcu, správala sa neúctivo, viackrát sa zdržiavala mimo spoločnej domácnosti na dobu aj celého týždňa a dokonca sa vyhrážala, že žalobcu vyhodí z domu. 3. Vyššie opísané správanie sa žalovanej podľa súdu prvej inštancie nebolo sústavné a značnej intenzity, preto ho nebolo možné vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Neúctivé správanie sa žalovanej voči žalobcovi, hrubé urážanie žalovaného, zdržiavanie sa žalovanej mimo spoločnej domácnosti samé osebe nemohlo obstáť ako dôvod na vrátenie daru a bolo by možné ho vnímať len
ako prostú nevďačnosť obdarovanej. Navyše nebolo preukázané, že urážanie bolo značnej intenzity a sústavné, ale vykazovalo známky momentálne krátkodobého afektu pri hádkach, ktoré žalovaná potvrdila. Známky momentálne krátkodobého afektu pri hádkach by vykazovali aj vyhrážky žalovanej, že darcu vyhodí z predmetného domu, avšak vyhrážky o vyhodení z domu neboli preukázané a tento dôvod na vrátenie daru bol v rozpore s nespornou skutočnosťou, že žalobca doposiaľ sám býva v predmetnom dome a žalovaná ho doposiaľ ani nevyzývala na jeho vypratanie. Ani ďalší z uplatnených dôvodov - zdržiavanie sa mimo spoločnej domácnosti v čase, keď žalovaná nepracovala v Rakúsku, sám osebe nespĺňal intenzitu vyžadovanú § 630 OZ. Žalovaná nepoprela, že sa často zdržiavala u matky, avšak bolo to z dôvodu, aby zarobila ďalšie peniaze na fungovanie spoločnej domácnosti so žalobcom, čo žalobca nepoprel. V súvislosti s mimomanželskou známosťou žalovanej bolo podľa prvoinštančného súdu podstatné, že k darovaniu nehnuteľností došlo ešte v roku 2008, keď strany sporu neboli manželmi, pretože manželstvo uzavreli až v roku XXXX, preto hlavným dôvodom hrubého porušenia dobrých mravov nemohla byť nevera žalovanej. 4. Zamietnutie návrhu žalobcu na vykonanie výsluchu Q. I., ktorým mala byť preukázaná nevera žalovanej pred rozvodom manželstva strán sporu súd odôvodnil tým, že ak by uvedenému návrhu vyhovel, vyžadovalo by to nariadenie ďalšieho pojednávania, čo by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti v čl. 17 CSP, pričom v zmysle § 153 CSP bolo nevhodné, že žalobca predložil daný návrh až na pojednávaní, čo mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Neobstálo ani tvrdenie žalobcu, že o osobe navrhovaného svedka sa dozvedel tesne pred pojednávaním, nakoľko žalobca bol zastúpený právnym zástupcom, ktorého povinnosťou bolo podať kvalifikovanú žalobu, v ktorej sú skutočnosti podporené dôkazmi. Navyše návrh na výsluch svedka nebol bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, pretože neveru ako dôvod na vrátenie daru žalobca uviedol aj vo výzve na vrátenie daru z 22. novembra 2021. Ani preukázaná údajná nevera žalovanej pred rozvodom manželstva by nemohla byť považovaná za dostatočný dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 630 OZ v danej veci, keďže podľa názoru prvoinštančného súdu neboli preukázané okolnosti preukazujúce zneváženie dôstojnosti žalobcu. 5. Z vykonaných dôkazov dospel prvoinštančný súd ku skutkovým zisteniam o nepreukázaní takého správania sa žalovanej voči žalobcovi, ktoré by napĺňalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov a z takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vrátenie daru žalovanou žalobcovi. II. Konanie pred odvolacím súdom 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 9. mája 2024 č. k. 2Co/70/2023-134 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej proti žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 7. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvedené žalobcom neboli naplnené, nakoľko skutkové a právne závery súdu prvej inštancie považoval za správne a v celom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k jeho záverom, tieto si osvojil a v podrobnostiach na ne odkázal (§ 387 ods. 2 CSP). 8. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie doplnil, že tvrdenia žalobcu (s výnimkou popisu udalostí z 13. a 14. 11. 2021) o sústavnom porušovaní dobrých mravov zo strany žalovanej boli tak všeobecného a nekonkrétneho charakteru, že z nich nebolo možné bez ďalšieho doplnenia, aj ak by boli pravdivé a preukázané, vyvodiť záver o sústavnom porušovaní dobrých mravov. Osobitne zdôraznil, že v podanej žalobe ani v ďalšom priebehu konania žalobca nepredniesol tvrdenie, že by následkom nevery žalovanej bolo jeho poníženie (navonok), ani to, že by v dôsledku jej správania bol vystavený neľudskému zaobchádzaniu, prípadne iným závažným dôsledkom (zníženie jeho vážnosti alebo dôstojnosti). Len takéto tvrdenie by podľa odvolacieho súdu bolo možné považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, ale žalobca vychádzal len z toho, že nevera žalovanej ako taká, ktorú žalovaná poprela, bola sama osebe dostatočným dôvodom pre vznik práva žalobcu na vrátenie daru. Nevera samotná však nepredstavuje v zmysle ustálenej judikatúry dostatočný dôvod pre vrátenie
daru, je potrebné prihliadať i na skutočnosti týkajúce sa príčin rozvratu manželstva a tiež okolnosti súvisiace s prejavmi, či následkami nevery navonok. 9. Podľa odvolacieho súdu manželská nevera nepochybne predstavuje konanie v rozpore s dobrými mravmi, no súd prvej inštancie podľa neho správne poukázal na to, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale iba také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, a že aj v prípade manželskej nevery ako dôvodu na vrátenie daru by malo ísť o neveru tzv. kvalifikovanú, tzn. spojenú so znevážením druhého manžela, resp. jeho neprijateľným ponížením. Ďalej zdôraznil, že v preskúmavanej veci súd prvej inštancie postupoval správne, keď dôsledne vychádzal z tvrdení žalobcu, o ktoré opieral dôvodnosť podanej žaloby a rešpektujúc rovnosť strán posudzoval oprávnenosť požiadavky žalobcu na vrátenie daru iba v intenciách jeho skutkových tvrdení, prezentovaných v priebehu konania. 10. Argumentáciu žalobcu, že už samotná nevera obdarovanej manželky, v tomto prípade žalovanej, predstavuje z hľadiska intenzity porušenie dobrých mravov právo domáhať sa vrátenia daru, považoval odvolací súd rovnako za nedôvodnú, nakoľko posúdenie intenzity porušenia dobrých mravov vždy závisí od komplexného posúdenia všetkých okolností, za akých k tomuto porušeniu došlo; na ktorú skutočnosť konštantne poukazujú aj súdy vo svojej rozhodovacej činnosti. 11. V nadväznosti na vyššie uvedené bolo v preskúmavanej veci pre účely posúdenia kvalifikovaného rozporu správania sa žalovanej v rozpore s dobrými mravmi významné nielen zohľadnenie samotnej nevery žalovanej, avšak i všetkých ďalších okolností danej veci, za ktoré nepochybne treba považovať aj príčiny rozvratu manželstva sporových strán. 12. Žalobcom tvrdená nevera žalovanej za trvania manželstva, resp. nadviazanie známosti s iným mužom, nebola preukázaná. Najmä nebola tvrdená, resp. argumentovaná ani žalobcom ani žalovanou v konaní o rozvod manželstva, v ktorom súd v súlade s právnou úpravou Zákona o rodine zisťoval príčiny rozvratu manželstva. Ani jeden z manželov neveru netvrdil, ako bolo zrejmé z predloženej zápisnice o pojednávaní (sp. zn. 10Pc/2/2022). Argumentácia žalobcu v tej súvislosti, že keďže on s rozvodom súhlasil, nevyjadroval sa k dôvodom žalovanej na rozvod manželstva (pričom žalovaná za dôvod manželskú neveru neoznačila, ani zo strany žalobcu ani vlastnú) a tieto len potvrdil, resp. prevzal, nebola spôsobilá vyvrátiť z konania o rozvod manželstva vyplývajúci záver, že manželská nevera nebola medzi tunajšími sporovými stranami vôbec riešená. Odvolací súd dospel k záveru, že ak by aj k manželskej nevere došlo, osobnosti žalobcu sa nedotkla, keďže preň nemala ani taký význam, aby ju uviedol ako dôvod, hoc aj len jeden z viacerých, rozvratu manželstva. Na preukázanie manželskej nevery žalovanej žalobca neoznačil žiaden dôkaz ani v žalobnom návrhu, ani v žalobnej replike na vyjadrenie žalovanej k žalobnému návrhu, aj keď žalovaná vo vyjadrení jeho tvrdenia o nevere poprela. Nebolo možné dať za pravdu žalobcovi, že by žalovaná jeho tvrdenia o jej manželskej nevere, resp. nadviazaní mimomanželského vzťahu, nebola poprela a súhlasila s ním a ani súhlasiť s opakovane prezentovaným názorom žalovaného, že tým, že žalovaná vôbec nereagovala na jeho výzvu na vrátenie daru, s dôvodmi, ktoré vo výzve uviedol, súhlasila a nenamietala ich, a teda podľa žalobcu sa tieto „zakladajú na pravde“. 13. Odvolací súd nesúhlasil s odvolateľom ani v tom, že súd prvej inštancie mal skúmať tvrdenú neveru žalovanej vo vzťahu k hrubému porušeniu dobrých mravov dôslednejšie, nakoľko v danej veci žalobca netvrdil žiadne okolnosti, ktoré by mohli znamenať, že došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov. Z jeho strany išlo o tvrdenia len všeobecného rázu bez potrebných konkrétností, na ktoré vo všeobecnosti nebolo možné prihliadnuť a reálne ich zohľadniť, pretože nemali potrebnú vypovedaciu hodnotu, ktorú by bolo možné následne hodnotiť. 14. V súvislosti s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz, výsluchom svedka Q. I., čo odôvodnil sudcovskou koncentráciou konania (§ 153 CSP) a zásadou hospodárnosti konania, odvolací súd s dôvodmi súdu prvej inštancie súhlasil, keďže žalobca mal možnosť a súčasne i povinnosť predložiť a označiť dôkazy na preukázanie ním tvrdenej nevery žalovanej už v žalobnom návrhu, prípadne neskôr, avšak tak, aby navrhnutý dôkaz mohol súd vykonať na nariadenom pojednávaní. Žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil ani súdu prvej inštancie, ani v
podanom odvolaní argumentáciu, že totožnosť priateľa žalovanej, výsluch ktorého navrhol, sa mu podarilo zistiť tesne pred pojednávaním. 15. Pre úplnosť odvolací súd dodal, že dal za pravdu odvolateľovi v tej jeho odvolacej argumentácii, že názory súdu prvej inštancie, ktorý za podstatnú skutočnosť, posudzujúc, či sú dané dôvody na vrátenie daru (na naplnenie skutkovej podstaty § 630 Občianskeho zákonníka), vychádzal (aj) z toho, že k darovaniu nehnuteľností došlo v roku 2008, kedy ešte žalobca a žalovaná neboli manželmi, keďže manželstvo uzavreli v roku XXXX, a preto dôvodil, že hlavným dôvodom hrubého porušenia dobrých mravov nemohla byť nevera žalovanej, aj ak by bola preukázaná. S týmto záverom odvolací súd nesúhlasil, považoval ho za neopodstatnený a nesprávny. Avšak súd prvej inštancie zamietnutie žaloby nezaložil len na tejto úvahe, a teda ani jej nesprávnosť nemôže byť prekážkou vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie. V danej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo zo záveru, že nebol splnený zákonný predpoklad na vyhovenie žalobe spočívajúci v kvalifikovanom porušení dobrých mravov žalovanou voči žalobcovi, keď hrubým porušením nemohla byť len nevera sama osebe. V dôsledku tejto skutočnosti, nepreukázania hrubého porušenia dobrých mravov sa neobnovilo vlastnícke právo žalobcu k sporným nehnuteľnostiam. III. Dovolanie žalobcu 16. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“), ktorého prípustnosť odôvodnil § 420 písm. f) CSP. 17. Za nesprávny procesný postup v zmysle § 420 písm. f) CSP považoval dovolateľ postup odvolacieho súdu, ktorý mu spolu s prvoinštančným súdom nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 18. Porušenie práv podľa dovolateľa spočíva v nasledovných pochybeniach a nedostatkoch: - odvolací súd v odsekoch 14. - 16. napadnutého rozhodnutia uviedol, že súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nesprávny právny názor vyjadrený v ods. 29. - 32. rozsudku pri posúdení sporu podľa § 630 OZ. S jeho posúdením žalobca nesúhlasil, pretože nebolo vykonané vo vzájomných súvislostiach uvádzaných žalobcom v žalobe a výzve na vrátenie daru. Súdy nezaujali stanovisko k sústavnému porušovaniu dobrých mravov tak, ako ich opisoval žalobca a najmä k tomu, že žalovaná sa svojím správaním počas dlhšej doby pripravovala na to, že žalobcu pripraví o rodinný dom, keď nahovorila žalobcu aj k zrušeniu vecného bremena zriadeného vo forme bezplatného doživotného bývania a užívania darovaných nehnuteľností, ku ktorému zrušeniu došlo v roku 2013, nadviazala pomer s iným mužom a žalovaná sa odhlásila z trvalého pobytu už dňa 08. 03. 2021, o čom žalobca nemal vedomosť a je zrejmé, že svoje konanie plánovala a svojím správaním sústavne hrubo porušovala dobré mravy. Žalobca nesúhlasí s tým, že súd bez vykonania náležitého dokazovania uzavrel, že žalobca mal mimomanželskú známosť pred uzavretím manželstva a aj počas manželstva. Správanie žalovanej mal súd vyhodnotiť nepochybne ako amorálne a neakceptovateľné a ako veľký nevďak zo strany obdarovanej. Súd prvej inštancie a odvolací súd mal podľa žalobcu povinnosť skúmať túto neveru žalovanej vo vzťahu k hrubému porušeniu dobrých mravov dôslednejšie so zreteľom na všetky okolnosti posudzovaného prípadu; - žalobca nesúhlasil s odôvodnením zamietnutia jeho návrhu na vypočutie svedka súdom prvej inštancie (ods. 33 rozsudku súdu prvej inštancie), s ktorým sa odvolací súd sa stotožnil, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, pretože súd v rozpore s § 154 CSP nevykonal navrhnutý dôkaz, ktorý bol potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca zistil totožnosť a bydlisko navrhovaného svedka až tesne pred pojednávaním, preto jeho právny zástupca pri prednese obsahu žaloby navrhol tohto svedka predvolať a vypočuť v prípade, ak by žalovaná poprela neveru, ktorú dovtedy nepopierala; - dovolateľ považuje za nesprávny aj názor súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, podľa ktorého mimomanželská známosť žalovanej s iným mužom, aj keby bola preukázaná, nemôže byť hlavným dôvodom hrubého porušenia dobrých mravov. K tomuto zisteniu súd prvej inštancie dospel na základe jeho konštatovania, že k darovaniu nehnuteľností došlo ešte v roku 2008, kedy strany sporu neboli manželmi, pretože manželstvo uzavreli až v roku XXXX, čo považoval súd za podstatnú skutočnosť. Podľa dovolateľa samotná skutočnosť, kedy došlo k darovaniu, nemôže byť predsa podstatnou skutočnosťou pre posúdenie toho, či došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalovaná prejavila veľký nevďak voči žalobcovi spočívajúci v jej správaní najmä v období rokov 2020 - 2022, ktoré je možné kvalifikovať ako hrubé, sústavné porušovanie dobrých mravov značnej intenzity, ktoré v dôsledku trvania, priebehu, ako aj vplyvu na darcu nadobudlo povahu hrubého porušenia dobrých mravov. V posudzovanej veci mal súd prvej inštancie nepochybne dôslednejšie posudzovať, a najmä vykonať dokazovanie na žalobcom tvrdenú opakovanú neveru žalovanej počas trvania manželstva, pretože zákonné ustanovenia Zákona o rodine sa navzájom prelínajú ako normy právne s normami morálnymi, mravnými, ktoré je ťažko navzájom oddeliť. Neobstojí preto konštatovanie súdu, že aj preukázaná nevera žalovanej pred rozvodom manželstva by nemohla byť považovaná za dostatočný dôvod pre aplikáciu § 630 OZ. 19. Na základe uvedeného dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudky odvolacieho a prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 20. Z vyjadrenia žalovanej k dovolaniu vyplynulo, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za správne a dostatočne odôvodnené. Podľa jej názoru v rozhodovanej veci nebola daná prípustnosť dovolania z hľadiska namietaných vád zmätočnosti uvedených v ustanovení § 420 písm. f) CSP, preto navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol a priznal jej náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. IV. Konanie o dovolaní 21. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané aj predpoklady prípustnosti dovolania. 22. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu a to z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 23. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (pozri sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017). 24. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (pozri sp. zn. 1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017). 25. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. 26. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. K dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP
Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 27. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, ktorý zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných ústavou. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 28. Dovolací súd zdôrazňuje, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu tak v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 29. Dovolací súd je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd nezistil žiadne porušenie procesných práv účastníkov konania v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, a teda ani porušenie ich práva na spravodlivý proces. 30. Právomoc konať o spore, ktorého sa žaloba týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Dokazovanie je časťou občianskeho sporového konania, v ktorom si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Dovolací súd nie je skutkovým súdom. 31. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). 32. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Podľa § 630 OZ darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. 33. Žalobca sa určenia jeho vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom daru, domáhal z titulu tzv. „odvolania daru“ na základe výzvy na vrátenie daru. Náležitosťou takého právneho úkonu musí byť aj určenie, čo darca považuje za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným. Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu (čl. 8 Základných princípov CSP). Podľa čl. 17 Základných princípov CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Podľa § 153 (Sudcovská koncentrácia konania) strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (ods. 1). Podľa § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Podľa § 154 CSP (Zákonná koncentrácia konania) prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Podľa § 179 CSP pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona. 34. Do práva na spravodlivý proces sa premieta aj zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá síce nie je výslovne upravená v ústavnom poriadku, ale má svoj ústavnoprávny rozmer, lebo vyplýva z princípu nezávislosti súdov a sudcov (čl. 46 ústavy). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Porušením práva na spravodlivý proces je nesporne aj situácia, ktorá nerešpektuje pravidlá vymedzujúce proces vyhľadávania, vykonávania a hodnotenia dôkazov, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktorá vyšla najavo, alebo boli kvalifikovane namietané, ale nižšie súdy ich právne nezhodnotili v celom súhrne posudzovaných skutkových okolností bez toho, aby dostatočným spôsobom odôvodnili ich irelevantnosť. 35. V preskúmavanej veci dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, či postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu procesných práv do takej miery, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorého intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania. Namietaný procesný postup odvolacieho súdu, ktorý založil rozhodnutie na vykonaných dôkazoch súdom prvej inštancie, dovolací súd nepovažoval za postup smerujúci k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie, čo znamená, že sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia, resp. na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody. Preskúmavacia činnosť
odvolacieho súdu všeobecne spočíva v tom, že odvolací súd skúma, či rozhodnutie súdu prvej inštancie vyhovuje procesnému, ako aj hmotnému právu. Odvolací súd bol viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP). Koncentračná zásada a princíp neúplnej apelácie sa prejavujú v odvolacom konaní v tom, že v zásade nie sú prípustné nové substancovania skutkových tvrdení, ani nové dôkazné návrhy s výnimkou zakotvenou v § 384 CSP. Odvolací súd v rámci neúplnej apelácie je viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, pričom svoju pozornosť primárne zameriava na skúmanie vecnej správnosti zákonnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 152/2010). V danom prípade sa však odvolací súd stotožnil so zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie, ako aj s jeho odôvodnením (§ 387 ods. 2 CSP). V takom prípade sa môže v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody, čo v danom prípade odvolací súd realizoval v bodoch 12. až 26. odôvodnenia jeho rozsudku. 36. Nadväzujúc na vyššie uvedené najvyšší súd dovolaciu námietku dovolateľa ohľadne nesplnenia podmienok pre aplikáciu tzv. sudcovskej koncentrácie považuje za nedôvodnú a má za to, že rozhodnutia oboch súdov nižšej inštancie nie sú v tejto časti arbitrárne, tak ako to namieta dovolateľ. V danej spojitosti dovolací súd má za to, že súd prvej inštancie svoj procesný postup ohľadne neprihliadnutia na nový návrh na vykonanie dokazovania riadne odôvodnil v bode 33. odôvodnenia jeho rozsudku, z ktorého jednoznačne vyplýva dôvod neprihliadnutia na žalobcom navrhovaný dôkaz, pričom aj odvolací súd sa veľmi podrobne zaoberal otázkou sudcovskej koncentrácie (viď body 17., 22. až 25. odôvodnenia odvolacieho súdu). 37. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, že nevykonanie dôkazu - výsluchu svedka nie je v súlade s ustanovením § 154 CSP, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, avšak táto časová hranica môže byť, a v danom prípade aj bola, ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí avšak iba vtedy, ak súd dôvodne neaplikoval sudcovskú koncentráciu konania (§ 153 CSP). 38. Žalobca za hrubé porušenie dobrých mravov žalovanou vo vzťahu k nemu vo výzve na vrátenie daru i v žalobe označil neveru žalovanej počas trvania ich manželstva. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu však nepredložil žiadny dôkaz a neurobil tak ani na základe výzvy súdu na preukázanie jeho tvrdení v lehote 15 dní (uznesenie súdu prvej inštancie z 27. apríla 2022 -č. l. 38 spisu), doručenej jeho právnemu zástupcovi dňa 29. 04. 2022, keď nepožiadal ani o predĺženie tejto lehoty a neuviedol ho ani v žalobnej replike. Mylný je názor dovolateľa, že tak nemusel urobiť, lebo žalovaná nepoprela toto tvrdenie, obsiahnuté už vo výzve na vrátenie daru, a že ho nepoprela ani vo vyjadrení k žalobe. Ako vyplýva zo spisu, žalobkyňa poprela dôvodnosť žaloby a v nej tvrdeného konania (vrátane udávanej, ale bližšie nekonkretizovanej nevery) ako konania hrubo porušujúceho dobré mravy už vo vyjadrení k žalobe, ktoré bolo žalobcovi (prostredníctvom jeho právneho zástupcu) doručené dňa 06. 06. 2022 (č. l. 54 spisu). 39. Pokiaľ žalobca až na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 01. 02. 2023 začal tvrdiť, že žalovaná sa nevery počas manželstva dopustila s Q. I., „ku ktorému sa mesiac po rozvode nasťahovala a žila s ním“, a toto omeškanie s uplatnením tvrdenia odôvodnil tým, že sa nevedel dopátrať, o koho ide, pričom ani bližšie nevysvetlil tvrdenie, že sa to dozvedel až „tesne pred pojednávaním“, dovolací súd dospel k záveru, že postup súdu prvej inštancie, ktorý návrh na výsluch tejto osoby zamietol s poukazom na to, že „by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania, čo je v rozpore s princípom hospodárnosti v čl. 17 CSP“, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd (bod 33. odôvodnenia jeho rozsudku) bol správny a týmto postupom žalobcovi nebolo znemožnené uskutočňovať jeho procesné práva v miere predpokladanej ustanovením § 420 písm. f) CSP. Podľa § 191 ods. 1 CSP (Hodnotenie dôkazov) dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
40. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 41. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 42. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. 43. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie, jeho súčasťou však nie je právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. 44. Žalobca v podanom dovolaní ďalej namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP aj v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia správania sa žalovanej ako menej významné porušenie dobrých mravov, keď z vykonaného dokazovania podľa neho vyplýva, že žalovaná prejavila voči žalobcovi veľký nevďak, spočívajúci v jej správaní najmä v období rokov 2020 - 2022 (v dovolaní bližšie konkretizovaného, iba s akcentom na tvrdenú neveru žalovanej), ktoré je podľa neho možné kvalifikovať ako hrubé, sústavné porušovanie dobrých mravov značnej intenzity. Namietané správanie sa žalovanej v období rokov 2020 - 2022 žalobca v dovolaní s výnimkou tvrdenej nevery bližšie konkretizoval. Opakovane v tejto súvislosti namieta, že súd prvej inštancie mal vykonať dokazovanie výsluchom navrhnutého svedka, keďže nevera vnáša do manželského vzťahu nedôveru a tým ohrozuje zásadným spôsobom ďalšie trvanie manželstva, pričom právna prax najvyšších súdnych autorít zaraďuje medzi skutkové podstaty dobrých mravov aj úctu k zásadám rodinného a manželského života; neobstojí preto konštatovanie súdu, že aj preukázaná nevera žalovanej pred rozvodom by nemohla byť považovaná za dostatočný dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 630 OZ. Konkrétne nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie (v bode 29. a 30. odôvodnenia jeho rozsudku), že „je podstatná tá skutočnosť, že k darovaniu nehnuteľností došlo ešte v roku 2008, keď strany
sporu neboli manželmi, pretože manželstvo uzavreli až v roku XXXX. Preto má súd za to, že hlavným dôvodom hrubého porušenia dobrých mravov nemôže byť nevera žalovanej, aj ak by bola preukázaná.“ Dovolateľ tu opomenul, že odvolací súd mu v tejto časti dal za pravdu (viď bod 27. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd ale súčasne skonštatoval, že „Avšak súd prvej inštancie zamietnutie žaloby len na tejto úvahe nezaložil, a teda ani jej opodstatnenosť/nesprávnosť nemôže byť prekážkou vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie. V danej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo záveru, že nebol splnený zákonný predpoklad na vyhovenie žalobe spočívajúci v kvalifikovanom porušení dobrých mravov žalovanou voči žalobcovi, ktorým hrubým porušením nie je len nevera sama osebe. V dôsledku tejto skutočnosti, nepreukázania hrubého porušenia dobrých mravov sa neobnovilo vlastnícke právo žalobcu k sporným nehnuteľnostiam.“ 45. Rovnako žalobca nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že „Ak by aj bola preukázaná samotná nevera žalovanej (...) ani z ustálenej judikatúry ... nevyplýva, že by samotnú neveru manželky bolo potrebné považovať za také správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, pre ktoré sa dotknutý manžel môže úspešne domáhať vrátenia daru.“ (...), resp. v tom súhlasnou úvahou odvolacieho súdu. 46. Uvedenú námietku hodnotenia iba možnej, ale nepreukázanej nevery vyhodnotil dovolací súd ako nedôvodnú práve s ohľadom na vyššie konštatovanú nedôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP pre záver o správnosti procesného postupu súdu prvej inštancie, spočívajúceho v odmietnutí vykonania dokazovania výsluchom svedka a nepreukázania tvrdenia žalobcu o nevere žalovanej. Dovolací súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že prostý nesúhlas dovolateľa s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu nezakladá dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. 47. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu naviac vyplýva, že k otázke, či (tvrdená, ale nepreukázaná) nevera manželky môže byť hodnotená ako hrubé porušenie dobrých mravov, sa tak súd prvej inštancie ako aj súd odvolací vyjadrili len pomimo, hypoteticky, pre úplnosť. V tomto kontexte je potrebné chápať aj v dovolaní namietanú úvahu súdu prvej inštancie v bode 30. odôvodnenia jeho rozsudku, ako aj odvolacieho súdu v bodoch 17., posledná veta až bod 20. odôvodnenia jeho rozsudku ohľadom jeho úvahy o možnosti vyhodnotenia (preukázanej) nevery ako konania hrubo porušujúceho dobré mravy. 48. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol podľa § 448 CSP ako nedôvodné. 49. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol vzhľadom na plný úspech žalovanej v tomto konaní tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia, v súlade s § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 50. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.