Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 15Spa/1/2026 0926100446 07. 07. 2026 JUDr. Andrea Daráková ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100446.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Indii, štátny príslušník Indickej republiky, cestovný pas č. C., v čase podania žaloby umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov B., D. XX, XXX XX B., toho času nachádzajúci sa v Nemecku, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, so sídlom Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-57-016/2026-AV z 10.06.2026 vo veci zaistenia, takto rozhodol: I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-57-016/2026-AV z 10.06.2026 o zaistení osoby - A. B., nar. XX.XX.XXXX, cestovný pas Indickej republiky č. C., štátny príslušník Indickej republiky, je nezákonné. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobou zo 17.06.2026, doručenou žalovanému 18.06.2026 a Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“) doručenou 29.06.2026, sa žalobca v zastúpení jemu ustanoveným právnym zástupcom domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-57-016/2026-AV z 10.06.2026, ktorým bol žalobca zaistený pre účely výkonu jeho administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), aby bolo toto rozhodnutie žalovaného pre jeho nezákonnosť zrušené a žalobca aby bol prepustený na slobodu alebo alternatívne, v prípade, žeby do času rozhodnutia správneho súdu o žalobe žalobcu, bol žalobca vrátený na územie Nemecka, ktoré ho akceptovalo prijať na svoje územie a teda by sa už nenachádzal v zaistení, aby správny súd rozhodol, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-57-016/2026-AV z 10.06.2026 je nezákonné a žalobcovi aby priznal nárok na náhradu trov konania.
Administratívne konanie 2. Zo žalovaným predloženého administratívneho spisu vyplýva, že 10.06.2026 o 10:00 hod. sa žalobca dostavil na Oddelenie cudzineckej polície PZ Banská Bystrica za účelom podania žiadosti vo veci udelenia mu prechodného pobytu na území Slovenskej republiky pre účel zamestnania, pričom žalobca sa preukázal platným cestovným dokladom Indickej republiky (vydaným 26.08.2025 a platným do 25.08.2035) a neplatným povolením na jeho pobyt na území Nemecka s platnosťou iba do 11.11.2025, ako aj dokladom „Fiktionsbescheinigung“ vydaným Nemeckou republikou, ktorý oprávňoval žalobcu zdržiavať sa iba na území Nemecka bez možnosti vycestovania. Konkrétne v úradnom zázname
z 10.06.2026 spísaného Oddelením cudzineckej polície PZ Banská Bystrica je uvedené že žalobca predložil neplatnú IDK (identifikačnú kartu) Nemecka s tým, že má ešte aj dočasný doklad vydaný v Nemecku do doby vydania novej IDK s tým, že kontrolou uvedeného dokladu v papierovej forme bolo zistené, že tento sa nenachádza vo vzoroch na stránke UHCP s tým, že je možné, že tento dočasný doklad je platný len na území Nemecka. Keďže žalobca sa nepreukázal žiadnym vízom, ani povolením, ktoré by ho oprávňovalo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, vzniklo dôvodné podozrenie o jeho neoprávnenom zdržiavaní sa na území Slovenskej republiky, čo založilo dôvod jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Lustráciou v informačných systémoch (IS) POLDAT, CLK, ZOP, ECU, INO a MIGRA nebol o žalobcovi zistený žiadny záznam. Žalobcovi bol rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-57-004/2026-AV z 10.06.2026 ustanovený tlmočník z a do jazyka hindi; bol poučený o jeho právach a povinnostiach v administratívnom konaní o vyhostení, ako aj ohľadne spracovania jeho údajov v IS Ministerstva vnútra SR a v IS EURODAC; ako aj o možnosti požiadať o dobrovoľný návrat domov s IOM (Medzinárodná organizácia pre migráciu). 3. Do zápisnice o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BB4-57-011/2026-AV z 10.06.2026 žalobca za prítomnosti do konania pribratého tlmočníka, na kladené otázky uviedol, že nemá žiadneho právneho zástupcu ani splnomocnenú inú osobu, ktorú by chcel prizvať do konania; nemá žiadne zdravotné problémy a neberie žiadne lieky; pochádza z Indie z mesta Uttarakhand, kde nemá žiadny majetok; jeho rodný jazyk je hindi a trochu vie aj anglicky; je slobodný, bezdetný, má stredoškolské vzdelanie; v Indii pracoval ako kuchár a zarobil 35 000,- rupií; so sebou dva mobilné telefóny a hotovosť cca 180,- Eur (presne si nepamätal) a 20 500,- rupií a ďalší majetok má v Nemecku; nedopustil sa nikdy trestného činu; má platný cestovný pas a potvrdenie o pobyte v Nemecku. Žalobca ďalej v priamej reči uviedol že v novembri 2022 letecky vycestoval z Indie do Nemecka, keďže v tom čase mal platné víza na účel zamestnania v Nemecku, kde si vybavil aj povolenie na pobyt a zamestnal sa ako kuchár s tým, že povolenie bolo vydávané na 4 roky, avšak, keďže jeho pas mal v tom čase platnosť iba 3 roky, preto mu dali v Nemecku povolenie na pobyt iba na 3 roky; následne v auguste 2025 pred skončením platnosti pasu odišiel domov do Indie, aby si vybavil nový cestovný doklad s ktorým sa vrátil naspäť do Nemecka, keďže tam pracoval. Keď mu končila platnosť povolenia k pobytu v Nemecku, elektronickou formou požiadal o jeho predĺženie, avšak nedostal odpoveď, kvôli čomu žiadosť posielal opakovane a vo februári 2026 mu bol doručený dokument, ktorý predložil ku kontrole s tým, že konanie o povolení pobytu bude trvať nejaký čas a tento dokument mu byť jeho dočasnou náhradou, pokiaľ mu nebude vydané nové povolenie k pobytu v rámci procesu, ktorého mu boli 18.05.2026 odobraté aj odtlačky prstov a žalobca očakával, že v najbližšej dobe by mu malo byť doručené nové povolenie k pobytu na území Nemecka, kde má riadnu pracovnú zmluvu a zamestnanie. Prostredníctvom kamaráta sa zoznámil s potencionálnym zamestnávateľom ktorý na Slovensku zháňal kuchára a keďže žalobcovi končil pobyt v Nemecku, pretože žalobca predpokladal, že ho dostane už iba na 1 rok, t.j. na zvyšnú časť štvorročného obdobia, preto prišiel na Slovensko na cudzineckú políciu do Banskej Bystrice, aby si vybavil povolenie k pobytu za účelom zamestnania a následne sa chcel ešte ten deň vrátiť naspäť do Nemecka kde mal kúpenú aj letenku, avšak na cudzineckej polícii mu bolo oznámené, že na území Slovenska sa zdržiava neoprávnene a preto bol predvedený na Úrad hraničnej a cudzineckej polície Banskej Bystrici. V ďalšom na položené otázky žalobca uviedol, že po finančnej ani organizačnej stránke si nevie zabezpečiť vycestovanie do Indie; na Slovensku nemá nikoho; v Nemecku mal udelený pobyt do 11.11.2025 a aktuálne mal dočasné povolenie k pobytu do doby kým mu nebude schválené jeho predĺženie; chce sa vrátiť do Nemecka, kde pracuje a jeho žiadosť o predĺženie pobytu je v štádiu rozhodovania, v Nemecku má všetky osobné veci, pracovnú zmluvu zdravotné poistenie a platí si tam aj nájom; zo žiadnej krajiny EU nebol vyhostený; v Indii mu nehrozí prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov alebo z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine; v Indii by mu nebol uložený trest smrti a ani nie je predpoklad, že by mu takýto trest mohol byť uložený; nechcel kontaktovať Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, ani nežiadal, aby boli vyrozumení jeho rodinní príslušníci; v žiadnom štáte EÚ nežiadal o azyl a nechce oň žiadať ani na území Slovenskej republiky. 4. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-57-012/2026-AV z 10.06.2026 žalovaný z dôvodu neoprávneného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky rozhodol o jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a z územia členských štátov na územie Indickej republiky podľa druhej vety § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a to bez určenia lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky;
súčasne žalovaný uložil žalobcovi zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 1 rok. Žalobcovi bolo rozhodnutie o administratívnom vyhostení doručené 10.06.2026. 5. Do zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-BB4-57-015/2026-AV z 10.06.2026 žalobca v prítomnosti tlmočníka uviedol, že nemá zdravotné ťažkosti, ktoré by mohli ovplyvniť jeho výpoveď; nepožaduje prítomnosť právneho zástupcu; po uvedení svojich osobných údajov uviedol, že ma finančnú hotovosť v sume 180,- Eur 20 500,- rupií; na území Slovenska nemá uzatvorené zdravotné poistenie a zdravotné poistenie si platí v Nemecku; na Slovensku má kamaráta, ktorý mu vie pomôcť zabezpečiť ubytovanie; nebol nikdy trestaný. 6. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-57-016/2026-AV z 10.06.2026 žalovaný takto rozhodol cit. „zaisťuje účastníka konania dňa 10.06.2026 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovuje dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 09.08.2026 . Podľa § 88 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z. sa účastník konania umiestňuje do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov B..“ Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na vyššie uvedený priebeh skutkového deja ohľadne času a okolnosti obmedzenia osobnej slobody žalobcu s tým, že žalobca má pri sebe iba platný pas Indickej republiky, neplatné povolenie k pobytu na území Nemeckej republiky a doklad „Fiktionsbescheinigung“ vydaný Nemeckou republikou, ktorý oprávňuje žalobcu zdržiavať sa na území Nemecka bez možnosti vycestovania, ktorý doklad nepredstavuje platný pobytový titul ani vízum, ktoré by oprávňovalo žalobcu na vstup a pobyt na území SR a osvedčuje iba dočasné strpenie pobytu žalobcu na území Nemecka do doby rozhodnutia príslušného orgánu, t.j. tento dokument ma účinky výlučne vo vzťahu k pobytu na území Nemecka a nezakladá oprávnenie na vstup alebo pobyt žalobcu na územie iných členských štátov Schengenského priestoru, keďže sa nejedná o doklad uvedený v Schengenskom hraničnom kódexe a nejedná sa ani o pobytový titul uznávaný na účel vstupu a pobytu na území SR. V ďalšom žalovaný poukázal, že 10.06.2026 bolo so žalobcom začaté konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia v rámci konania ktorého bol žalobca za prítomnosti tlmočníka vypočutý o čom bola spísaná zápisnica č. PPZ- HCP-BB4-57-011/2026-AV, podľa ktorej sa žalobca vyjadril k okolnostiam a dôvodom jeho vycestovania z domovského štátu a o cit. „... jeho trase ďalšieho postupu, príchodu na územie Slovenskej republiky, ako aj k dĺžke doby zdržiavania sa na území jednotlivých štátov schengenského priestoru.“ Žalovaný podotkol, že žalobcovi nebola určená lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky cit. „... z dôvodu, že v zmysle ustanovení zákona o pobyte cudzincov sa na výkon administratívneho vyhostenia vyžaduje vycestovanie účastníka konania do krajiny pôvodu, teda do Indie. Tieto skutočnosti správny orgán zistil zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania, spísanej k zaisteniu pod č.p.: PPZ- HCP-BB4-57-015/2026-AV.“ Žalovaný ďalej uviedol, že pred zaistením, ktoré má byť až poslednou možnosťou, musia byť vyčerpané všetky alternatívy zabezpečenia cudzinca s tým, že žalovaný skúmal možnosť uloženia žalobcovi menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, aby mu mohla byť uložená povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, keďže žalobca sa vyjadril že na území SR nemá žiadnu rodinu, takže cit. „Z uvedeného dôvodu správny orgán rozhodol o zaistení účastníka konania.“ s tým, že dobu zaistenia určil na nevyhnutne potrebný čas najviac do 09.08.2026, počas ktorej doby bude žalovaný technicko-personálne zabezpečovať návrat žalobcu do jeho domovskej krajiny, konkrétne žalovaný bude študovať spisový materiál; vykoná pohovor so žalobcom za účelom získania osobných údajov potrebných pre vystavenie náhradného cestovného dokladu; zašle predpísané žiadosti o lustráciu žalobcu cez zastupiteľský úrad a rozhodne o realizácii návratu buď pozemnou cestou alebo letecky a v prípade leteckého návratu vybaví letenky. Žalovaný opísal podstatu procedúry návratových operácii koordinovaných agentúrou E.; podotkol, že si obstaral informácie o bezpečnostnej situácii v Indii a nezistil žiadne dôvody brániace vyhosteniu žalobcu do tejto krajiny; podotkol, že v prípade návratovej procedúry do Indickej republiky ÚPZC odporúča zaistenie na obdobie 2 mesiacov za účelom vykonania potrebných úkonov k vyhosteniu so záverom cit. „Aj tieto získané informácie potvrdzujú, že výkon vyhostenia účastníka konania je skutočne potenciálne možný.“ Podľa žalovaného, žalobca v konaní neuviedol žiadne relevantné dôvody brániace jeho návratu do domovskej krajiny s bezpečnostnou situáciou v ktorej sa žalovaný oboznámil a ktorá nebráni
návratu žalobcu do tejto krajiny. Záverom žalovaný konštatoval, že vzhľadom na prebiehajúce konanie o vyhostení je zaistenie žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s tým, že predpokladom zaistenia je existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, ktorú podmienku má žalovaný za splnenú, čoho dôkazom je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu, ktorým bol žalobcovi uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov po dobu jedného roka. Žalovaný považuje zaistenie žalobcu na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, pretože návrat žalobcu do domovskej krajiny nie je možný okamžite jeho vrátením na hranicu, ani uložením miernejších donucovacích opatrení a cit. „Navyše, s ohľadom na predchádzajúci neoprávnený pobyt účastníka konania v štátoch schengenského priestoru existuje dôvodná obava správneho orgánu, že nezaisteným účastníka konania by mohlo dôjsť k pokračovaniu jeho neoprávneného pobytu v krajinách schengenského priestoru ako aj k zmareniu úkonov smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu.“ s dodatkom, že počas celej doby zaistenia bude žalovaný skúmať, či trvá jeho účel a ak tento pominie žalovaný žalobcu zo zaistenia prepustí. Rozhodnutie o zaistení bolo žalobcovi doručené 10.06.2026. Priebeh konania pred správnym súdom 7. Žalobca prostredníctvom jemu ustanoveného Centra právnej pomoci [konanie o ustanovenie právneho zástupcu trvalo od 11.06.2026 do 15.06.2026, pričom žaloba bola podaná žalovanému 18.06.2026; t.j. od doručovania rozhodnutia žalovaného žalobcovi 10.06.2026 do 18.06.2026 po zohľadnení doby trvania konania o ustanovenie žalobcovi právneho zástupcu, bola žaloba podaná v zákonnej lehote a teda včas, pozn.], svoju správnu žalobu vo veci ním tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia žalovaného o zaistení č. PPZ-HCP-BB4-57-016/2026-AV z 10.06.2026 odôvodnil argumentáciou o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným, ako aj nedostatočným zistením skutkového stavu pre rozhodnutie. Žalobca poukázal na znenie čl. 6 odsekov 1, 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES (ďalej len „návratová smernica“), v zmysle ktorého, ak sa príslušník tretej krajiny neoprávnene zdržiava na území členského štátu, pričom má právo na pobyt v inom členskom štáte je potrebné predtým, ako sa voči nemu vydá rozhodnutie o jeho návrate, umožniť mu odísť do posledného uvedeného členského štátu, v ktorom má právo pobytu s výnimkou, že to vyžaduje verejný poriadok alebo národná bezpečnosť (rozsudok SD EU vo veci C - 582/21 z 27.04.2023), t.j. uvedené ustanovenie návratovej smernice umožňuje príslušníkom tretích krajín ich dobrovoľný návrat na územie iného členského štátu, kde sa môžu oprávnene zdržiavať. Žalobca zdôraznil, že v priebehu konania opísal svoj vstup a pohyb po území schengenského priestoru s tým, že v Nemecku mal v minulosti povolený pobyt na účel zamestnania na dobu 3 rokov; v auguste 2025 sám vycestoval na krátku dobu do Indie aby si obnovil pas, ktorého platnosť mu skončila a vrátil sa do Nemecka, pričom elektronicky požiadal o obnovenie pobytu a keď nedostal odpoveď požiadal oň opätovne, následne mu bol doručený dokument „Fiktionsbescheinigung“, ktorý ho oprávňuje zdržiavať sa na území Nemeckej republiky do doby rozhodnutia o jeho žiadosti o povolenie pobytu s tým, že v rámci konania o obnovenie pobytu mu 18.05.2026 boli nemeckými úradmi sňaté odtlačky prstov a žalobca očakáva odpoveď na vybavenie jeho žiadosti, pričom aktuálne pracuje v Nemecku na riadnu pracovnú zmluvu. Na Slovensko prišiel z dôvodu, že sa prostredníctvom kamaráta zoznámil s potencionálnym slovenským zamestnávateľom u ktorého by chcel pracovať ako kuchár, pričom po príchode na Slovensko sa sám žalobca dostavil pred príslušný orgán cudzineckej polície, kde požiadal o povolenie pobytu, no následne s ním bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení za účelom jeho vyhostenia do Indie. Podľa žalobcu, žalovaný v napadnutom rozhodnutí o zaistení, ani v rozhodnutí o administratívnom vyhostení nespochybnil, že žalobca má oprávnenie zdržiavať sa na území Nemecka, no napriek tomu rozhodol o jeho administratívnom vyhostení do Indie, pričom hneď deň po vydaní rozhodnutia o zaistení, t.j. 11.06.2026 Nemecká spolková republika žalovanému oznámila, že žalobcu prijme späť na svoje územie a následne žalovaný žalobcovi a Centru právnej pomoci oznámil, že vykoná návrat žalobcu do Nemecka, kde sa aj žalobca chce vrátiť, keďže s jeho vyhostením do Indie nikdy nesúhlasil s poznámkou, že samostatnou žalobou napadol aj rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktorým mu bol súčasne nelogicky uložený aj zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov, teda aj na územie Nemecka, kde má oprávnenie riadne sa zdržiavať a Nemecko ho aj chce prijať späť na svoje územie. Podľa žalobcu, vzhľadom na uvedené skutočnosti, bolo žalobou napadnuté rozhodnutie o zaistení vydané predčasne, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie o administratívnom vyhostení do Indie, a to v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu ohľadne povolenia žalobcu na povolenie mu
pobytu v Nemecku. Napadnuté rozhodnutie o zaistení je v rozpore s návratovou smernicou a preto je nezákonné, a navyše v danej veci bol porušený imperatív uplatňovania miernejších donucovacích opatrení nahradzujúcich zaistenie, ktoré bolo vo veci žalobcu možné využiť, avšak žalovaný nevenoval vyjadreniam žalobcu náležitú pozornosť. Keďže žalobca mal oprávnenie k pobytu a území iného členského štátu, bolo povinnosťou žalovaného podľa čl. 6 ods. 2 návratovej smernice vyzvať najprv žalobcu, aby dobrovoľne opustil územie Slovenskej republiky a vrátil sa do Nemecka, kde má toto oprávnenie k pobytu, avšak žalovaný tak nespravil a tým vec nesprávne právne posúdil s dodatkom, že žalobca mal dosť peňažných prostriedkov na návrat do Nemecka a mal aj platný cestovný doklad a aj „Fiktionsbescheinigung“, ktorý doklad ho oprávňoval zdržiavať sa na území Nemeckej republiky do rozhodnutia príslušného orgánu o obnovení povolenia mu pobytu na tomto území. Voči žalobcovi teda vôbec neboli dané dôvody na represívnejšie opatrenie, ani na jeho vyhostenie do Indie, ani na uloženie mu zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov vrátane Nemecka, v ktorom prebiehalo a stále prebieha konanie o obnovení povolenia pobytu žalobcovi na tomto území. Žalobca sa nikdy pred orgánmi členských štátov neskrýval, na území Nemecka legálne žil niekoľko rokov počas doby ktorej aj vycestoval do Indie, aby si predĺžil platnosť cestovného dokladu, čo cudzinec, ktorý sa chce vyhýbať vyhosteniu neurobí. Preto žalovaný nemal pristúpiť k zaisteniu žalobcu, ale mal ho vyzvať na dobrovoľný odchod z územia Slovenskej republiky na územie Nemecka, a ak by žalobca nesúhlasil, alebo by sa tomu bránil, následne mal žalovaný vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení na územie Nemecka bez nelogického ukladania mu aj zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov a až vtedy, ak by žalobca ani toto neuposlúchol, až vtedy bol žalovaný oprávnený využiť zaistenie žalobcu ako donucovací prostriedok pre zabezpečenie jeho odsunu na území Nemecka. Žalovaný kládol dôraz na tzv. „generálnu prevenciu“, avšak nezohľadňoval individuálne okolnosti prejednávanej veci, ani množstvo špecifík žalobcovho prípadu a správanie sa žalobcu, ktoré v žiadnom prípade nie je možné porovnávať so správaním sa cudzincov, ktorí neoprávnene vstúpia na územie členských štátov, dlhodobo sa na nich neoprávnene zdržiavajú a nebodaj páchajú trestnú činnosť, resp. proces ich návratu a vyhýbajú sa štátnym orgánom. Podľa žalobcu cit. „Postup žalovaného voči žalobcovi bol jednoducho povedané obzvlášť tvrdý.“ Žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď na danú vec neaplikoval čl. 6 ods. 2 návratovej smernice a porušil aj zákon o pobyte cudzincov, keď žalobcovi neurčil lehotu na dobrovoľný návrat na územie Nemecka, ale pristúpil rovno k jeho zaisteniu, hoci na to neboli dané a zistené skutočnosti. V danej veci ani nehrozilo riziko úteku žalobcu, pretože na území Nemecka mal právo zdržiavať sa a chcel sa tam vrátiť, takže nebolo dôvodu domnievať sa, žeby sa povinnosti návratu do Nemecka vyhýbal. Žalovaný v konaní vôbec nekládol žalobcovi otázky, či by bol ochotný a či by sa chcel vrátiť na územie Nemecka, dokonca žalobca vypovedal, že na území Slovenska si vie zabezpečiť ubytovanie u kamaráta a teda žalovaný by mal žalobcu k dispozícii aj v prípade následného návratu, pričom žalovaný vo svojom rozhodnutí vôbec nezdôvodnil riziko úteku žalobcu, iba v prípade ktorého je v zmysle návratovej smernice a jej eurokonformného výkladu možné pristúpiť k zaisteniu cudzinca za účelom jeho administratívneho vyhostenia, ktorými skutočnosťami sa žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal a žalovaný sa zaoberal iba vyhostením žalobcu na územie Indie, v ktorej súvislosti žalovaný navyše opomenul fakt, že žalobca už v minulosti sa dobrovoľne na územie Indie vrátil a potom sa vrátil späť do Nemecka a preto ani vo vzťahu k jeho vyhosteniu do Indie neexistovalo riziko jeho úteku, ani to riziko úteku vo vzťahu k Nemecku. Obdobne aj pokiaľ by išlo o vyhostenie do Indie, žalovaný nezisťoval možnosť uloženia miernejších donucovacích opatrení nahradzujúcich zaistenie. V uvedených súvislostiach žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 SZa/9/2016, podľa ktorého cit. « ... poukazujeme na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci EI Dridi, C - 61/11, bod 41., kde výslovne zdôraznil, že v smernici o návrate sa stanovuje „odstupňovanie opatrení, ktoré treba prijať na účely vykonania rozhodnutia o návrate a to od opatrenia, ktoré ponecháva dotknutej osobe najväčšiu slobodu, a to poskytnutie lehoty na dobrovoľný odchod, až po opatrenia, ktoré obmedzujú najviac jej slobodu a to zaistenie v špecializovanom zariadení“ Povinnosť členských štátov uplatňovať zaistenie teda existuje len v situáciách, pri ktorých je jasné, že využitie zaistenia je jediný spôsob uistenia sa, že proces návratu možno pripraviť a proces odsunu možno vykonať. Existencia „rizika úteku“ predstavuje rozhodujúci prvok pri rozhodovaní o potrebe zaistenia. Pri posudzovaní existencie rizika úteku je potrebné vychádzať z objektívnych kritérií stanovených v zákone o pobyte cudzincov ...» Záverom žalobca podotkol, že žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí, ako ani v jemu predchádzajúcom rozhodnutí o administratívnom vyhostení neuviedol svoje úvahy ako a či vôbec vyhodnotil uloženie žalobcovi zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov, teda aj na územie Nemecka v interakcii s tým, že na území Nemecka mal žalobca oprávnenie k pobytu, o predĺžení
ktorého prebieha konanie, s tým, že cit. „Žalobca pritom nespochybňuje záver žalovaného, že na území Slovenskej republiky oprávnený pobyt nemá, avšak má právo zdržiavať sa v inom členskom štáte.“, pričom rozhodnutie o zákaze vstupu na územie členských štátov môže žalobcovi spôsobiť vážne prekážky v prebiehajúcom konaní o obnovení pobytu na území Nemecka. Žalobca súhlasil s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania. 8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe žalobcu v prvom rade uviedol, že k zaisteniu žalobcu došlo v dôsledku potreby zabezpečenia jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na území ktorej sa nachádzal neoprávnene a svoju totožnosť preukazoval platným cestovným dokladom Indickej republiky; neplatným povolením na pobyt na území Nemecka č. YZK94WW8K s platnosťou do 11.11.2025 a dokladom „Fiktionsbescheinigung“ č. F15343912 zo 17.02.2026 s platnosťou do 15.08.2026, ktorý oprávňoval žalobcu iba k pobytu na území Nemeckej republiky. Žalobca podotkol, že na doklade „Fiktionsbescheinigung“ je uvedená fikcia strpenia, čo znamená cit. „... že sa absencia vyhostenia berie na vedomie“; pobyt žalobcu na území Nemeckej spolkovej republiky je iba tolerovaný kým sa nerozhodne o schválení mu dokladu o povolení na pobyt vo forme identifikačnej karty, avšak platia prísne obmedzenia cestovať mimo územia krajiny s tým, že táto fikcia sa uplatňuje v prípade, keď cudzinec podá žiadosť o pobyt alebo jeho obnovenie oneskorenie. Na základe „Fiktionsbescheinigung“ má cudzinec právo zdržiavať sa na území Nemeckej spolkovej republiky do rozhodnutia úradu a tento dokument nepredstavuje platný pobytový titul, ani vízum oprávňujúcich ho na vstup alebo pobyt na území Slovenskej republiky, ale osvedčuje iba dočasné strpenie pobytu žalobcu na území Nemecka. Podľa žalovaného tým, že sa žalobca nepreukázal žiadnym oprávnením k pobytu na území Slovenskej republiky, boli splnené podmienky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, v ktorom dôsledku bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky za účelom zabezpečenia výkonu ktorého bol zaistený. V ďalšom žalovaný poukázal na obsah výpovede žalobcu v administratívnom konaní (viď zápisnice vyššie, pozn. právneho súdu) s tým, že žalobcom uvádzané skutočnosti zachytené v zápisniciach založili u žalovaného základ pre oprávnené riziko z jeho úteku a tým zmarenia výkonu administratívneho vyhostenia, z toho dôvodu bol žalobca zaistený. Žalovaný považuje rozhodnutie o zaistení žalobcu za účelom jeho administratívneho vyhostenia do krajiny jeho pôvodu za zákonné, za účelom zabezpečenia všetkých úkonov potrebných na realizáciu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky s tým, že žalobca bol zaistený na čas nevyhnutný maximálne do 09.08.2026. Žalovaný zdôraznil, že žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, že si je vedomý toho, že na územie Slovenskej republiky vstúpil neoprávnene, čím porušil zákony Slovenskej republiky, ako aj zákony Európskej únie; nerešpektoval čl. 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 2016/399 z 09.03.2016 tým, že nemal platné vízum pre vstup na územie členských štátov cit. „... ktoré sa od neho ako od štátneho príslušníka Eritrejského štátu vyžaduje... (...) U štátnych príslušníkov Eritrejského štátu sa vyžaduje, aby mali víza pri prechode vonkajších hraníc členských štátov, a aby zdôvodnili účel a podmienky plánovaného pobytu.“ Podľa žalovaného, žalobcovi nebolo možné uložiť miernejšie opatrenia ako zaistenie, keďže žalobca nepreukázal zabezpečenie ubytovania počas jeho pobytu na území Slovenskej republiky ani dostatok finančných prostriedkov, pričom pri zaistení mal iba mobilný telefón, hotovosť 180,- Eur s tým, že si nevedel zabezpečiť ďalšie finančné prostriedky na ubytovanie na území Slovenskej republiky a na Slovensko prišiel, aby tu mohol pracovať. V ďalšom sa žalovaný vyjadroval k účelnosti ním stanovenej dĺžky zaistenia, pri stanovení ktorej vychádzal zo zaužívanej praxe s dodatkom, že nevyužil maximálnu dobu zaistenia a s tým, že doba zaistenia bola určená s poukazom na úkony, ktoré je potrebné pred vyhostením žalobcu vykonať a to predovšetkým vybavenie cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Žalovaný žiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti na nariadenom pojednávaní a žiadal vec prejednať v jeho neprítomnosti. 9. Podaním doručeným správnemu súdu 03.07.2026, právny zástupca žalobcu (Centrum právnej pomoci) oznámil, že žalobca bol dňa 02.07.2026 vrátený na územie Nemecka pozemnou cestou cez územie Českej republiky, ktorá skutočnosť podľa žalobcu potvrdzuje jeho tvrdenia v žalobe, že jeho zaistenie za účelom administratívneho vyhostenia na územie Indickej republiky bolo nezákonné a neúčelné a celý postup žalovaného bol predčasný, takže k vydaniu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení na územie Indie nemalo dôjsť a preto nebolo prípustné ani jeho zaistenie za účelom výkonu tohto administratívneho vyhostenia. Navyše vo veci boli splnené podmienky
na uplatnenie menej represívnych postupov zo strany žalovaného voči žalobcovi, ako to žalobca uviedol už v žalobe. Vzhľadom aj na budúcu prax žalovaného, žalobca zotrval na podanej žalobe a na určení, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné. 10. Podaním doručeným správnemu súdu 03.07.2026 žalovaný potvrdil, že žalobca bol 02.07.2026 vydaný na územie Nemeckej spolkovej republiky. 11. Správny súd nariadil v danej veci pojednávanie na 07.07.2026, na ktoré boli riadne predvolaní obidvaja účastníci konania, t.j. na strane žalobcu Centrum právnej pomoci, ako aj žalovaný, avšak keďže tak Centrum právnej pomoci podaním doručeným správnemu súdu 30.06.2026 a aj žalovaný už vo svojom vyjadrení k žalobe, ospravedlnili svoju neprítomnosť na pojednávaní, správny súd postupom podľa § 114 Správneho súdneho poriadku vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti. Právne východiská pre rozhodnutie 12. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“ 13. Podľa § 71 ods. 2 SSP „Ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.“ 14. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).“ 15. Podľa § 206 ods. 1 SSP „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.“ 16. Podľa § 221 ods. 1 a 2 SSP „(1) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. (2) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.“ 17. Podľa § 2 ods. 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“) „Na účely tohto zákona sa rozumie (2) Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. (4) Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.“ 18. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak (b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.“ 19. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) a ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny (b/) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. (4) Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.“ 20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a), b) a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. (2) O druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť
podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b).“ 21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z. „Policajný útvar je povinný (d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“ 22. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.“ 23. Podľa druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ 24. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom (f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.“ 25. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“ 26. Podľa čl. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) „Touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.“ 27. Podľa čl. 2 bodu 1. návratovej smernice „Táto smernica sa uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu.“ 28. Podľa čl. 6 ods. 1 až 3 návratovej smernice „ 1. Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5. 2. Od štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu a majú platné povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie udeľujúce právo na pobyt, ktoré vydal iný členský štát, sa vyžaduje, aby bezodkladne odišli na územie tohto iného členského štátu. Ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny túto požiadavku nedodrží alebo ak sa z dôvodu verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti požaduje jeho bezodkladný odchod, uplatňuje sa odsek 1. 3. Členské štáty nemusia vydať rozhodnutie o návrate štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, v prípade, ak si dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny vezme späť iný členský štát na základe dvojstranných dohôd alebo dojednaní platných v čase nadobudnutia účinnosti tejto smernice. V takom prípade členský štát, ktorý vzal späť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny, uplatní odsek 1.“ 29. Podľa čl. 15 ods. 1 a 4 návratovej smernice „(1.) Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.
(4.) Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.“ Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom 30. V danom prípade žalobca svoj presvedčenie o nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia o jeho zaistení založil na konštatovaní o nesprávnom právnom posúdení veci a nedostatočne zistenom a vyhodnotenom skutkovom stave pre rozhodnutie, dôvodiac, že žalovaný jednako (i) ešte pred aplikáciou tohto prostriedku obmedzenia jeho osobnej slobody neskúmal a náležite s ohľadom na jeho vyjadrenia, neposúdil možnosť uloženia mu miernejších zákonných opatrení na zabezpečene jeho prítomnosti na území Slovenskej republiky pre účely prípadného výkonu jeho administratívneho vyhostenia; jednako, (ii) že žalovaný postupoval v rozpore s pre jeho konanie záväznou návratovou smernicou, keď s ohľadom na špecifikum prípadu žalobcu, ktorý disponoval potvrdením vydaným Nemeckom o dočasnom akceptovaní jeho pobytu na území tohto členského štátu do doby ukončenia administratívneho konania o predĺžení mu povolenia k pobytu v Nemecku, a neumožnil mu najsamprv pred zaistením dobrovoľný odchod na územie Nemecka, ktoré pobyt žalobu akceptovalo a napokon (iii) dôvodiac aj tým, že žalovaný náležite v interakcii na vyjadrenia žalobcu a jeho špecifickú situáciu nezdôvodnil na strane žalobcu danosť rizika úteku, pre riziko ktoré bolo nevyhnutným obmedziť jeho osobnú slobodu zaistením. 31. Správny súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj po preskúmaní administratívneho spisu vzhliadol opodstatnenosť žaloby vo všetkých troch jej žalobných bodoch. 32. Prv než by sa bol správny súd zaoberal žalobnými námietkami žalobcu, mal za potrebné poznamenať, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je všeobecné a nekonzistentné pre nedostatok logickej nadväznosti a gradácie v ňom uvádzaných a žalovaným vyhodnocovaných ad hoc skutkových okolností, keď žalovaný napríklad vo svojom rozhodnutí uvádza, že žalobca vo svojich vyjadreniach opísal svoju cestu z domovskej krajiny do schengenského priestoru a jeho zdržiavanie sa na území jeho členských štátov, aj keď žalobca sa legálne zdržiaval iba na území Nemecka kde priletel zo svojej domovskej krajiny a cez iné krajiny (na rozdiel od utečencov po súši) schengenu „neputoval“; alebo dobu zaistenia žalobcu žalovaný odôvodňoval aj potrebou vybavenia mu cestovného dokladu, aj keď žalobca má platný cestovný pas Indickej republiky; prípadne všeobecný opis procedúry návratových operácii koordinovaných agentúrou E. a nadväzne všeobecné konštatovanie, že v prípade návratovej procedúry do Indickej republiky ÚPZC odporúča zaistenie na obdobie 2 mesiacov, žalovaný bez konkretizácie tohto všeobecne uvedeného na danú konkrétnu vec žalobcu zakončil všeobecnou konštatáciou cit. „Aj tieto získané informácie potvrdzujú, že výkon vyhostenia účastníka konania je skutočne potenciálne možný.“ S ohľadom k uvedenému je zrejmé, že žalovaný v tomto prípade postupoval formalisticky v zaužívaných svojich šablónovitých postupoch aplikovaných pri množstve iných nelegálnych utečencov, bez zohľadnenia a vyhodnotenia ad hoc špecifík konkrétnej veci žalobcu, a žalovaný tak postupoval aj v konaní pred správnym súdom, kedy vo svojom vyjadrení k žalobe argumentoval skutočnosťami (všeobecnými formuláciami), týkajúcimi sa štátneho príslušníka Eritrejského štátu, hoc žalobca je štátnym príslušníkom Indickej republiky. 33. Úvodom je tiež nevyhnutným vo všeobecnej rovine uviesť, že s ohľadom k tomu, že Slovenská republika je členským štátom EÚ, je jej povinnosťou riadiť sa unijným (európskym) právom, preto aj v danom prípade bol žalovaný povinný na vec žalobcu nahliadať aj v kontexte európskeho práva, nie iba izolovane skrz zákon č. 404/2011 Z.z., ktorý naviac vo svojom § 133 explicitne uvádza cit. „Týmto zákonom sa preberajú právne záväzné akty Európskej únie uvedené v prílohe č. 2.“, pričom jedným z nich je aj v prílohe č. 2 k zákonu č. 404/2011 Z.z. v bode 9. uvedená návratová smernica 2008/115/ ES zo 16.12.2008. 34. V súvislosti s prvým žalobným bodom, podľa ktorého žalovaný pristúpil k aplikácii zaistenia na obmedzenie osobnej slobody žalobcu pre účely prípravy jeho administratívneho vyhostenia bez toho, aby náležite a s ohľadom k skutočnostiam, ktoré vyplynuli z výpovede žalobcu, zvážil, preskúmal a náležite vyhodnotil možnosť aplikácie na zabezpečenie prítomnosti žalobcu na Slovensku pre účely jeho administratívneho vyhostenia, aj miernejších donucovacích opatrení podľa cit. § 89 ods. 1 písm. a),
b) a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. (hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky), správny súd tomuto žalobnému bodu priznal relevanciu. Zo žalovaným predloženého administratívneho spisu totižto vyplýva, že žalobca pred žalovaným vypovedal, že na Slovensku síce nemá ubytovanie, ale zabezpečiť mu ho môže kamarát; taktiež vypovedal, že na Slovensko prišiel cielene za svojim potencionálnym zamestnávateľom u ktorého sa chcel zamestnať ako kuchár a napokon tiež uviedol, že nejaký majetok má aj v Nemecku, kde už tri roky pracoval ako kuchár a kde sa žalobca plánoval po vybavení si pobytu na Slovensku aj obratom vrátiť, keďže mal letenku. Žalovaný tieto žalobcom poskytnuté mu informácie však náležite nevyťažil a ďalej sa žalobcu nepýtal napr. na to, aké ubytovanie má jeho kamarát, či disponuje vlastným bývaním, resp. či pracovná ponuka nebola spojená aj s možnosťou poskytnutia bývania, prípadne akým majetkom celkovo žalobca disponuje a či to bola len hotovosť, ktorú mal aktuálne pri sebe a pod. Inými slovami, žalovaný bez ďalšieho zisťovania „prepočujúc“ uvedené iba mechanicky a všeobecne bez náležitého odôvodnenia uzavrel, že žalobca nespĺňa predpoklady na uloženie mu miernejších donucovacích opatrení nahrádzajúcich zaistenie, ako krajnej možnosti obmedzenia osobnej slobody. V tomto smere v žalobou napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k možnosti uloženia povinnosti hlásenia pobytu žalovaný iba uviedol, že žalobca nemá na Slovensku ubytovanie a vo vzťahu k možnosť zloženia peňažnej záruky vôbec neodôvodnil. Aj v bode 16. preambuly návratovej smernice je uvedené cit. „Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu nápravy alebo vykonania procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích nebolo možné.“ V uvedenej súvislosti správny súd uvádza, že v záujme presvedčivosti rozhodnutia o správnom postupe a zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu s cieľom vybudovania dôvery o dobrej správe veci verejných, je nevyhnutným predpokladom, aby rozhodnutie správneho orgánu (v danom prípade žalovaného), bolo riadne a presvedčivo v logických súvislostiach zohľadňujúcich špecifiká konkrétneho prípadu, odôvodnené, ktorá požiadavka však v tomto prípade rozhodne splnená nebola. 35. Správny súd priznal úspech aj v poradí druhej žalobnej námietke ohľadne opomenutia aplikácie žalovaným v čl. 6 návratovej smernice aprobovaného postupu pri zabezpečovaní návratu príslušníkov tretích krajín z územia členských štátov, postup ktorý predpokladá, že ak sa jedná o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, avšak súčasne má povolenie na pobyt cit. „... alebo iné oprávnenie udeľujúce právo na pobyt...“, ktoré vydal iný členský štát, tak potom je potrebné ešte predtým, ako sa voči nemu vydá rozhodnutie o návrate, umožniť mu odísť do tohto posledného uvedeného členského štátu, okrem prípadu, ak to vyžaduje verejný poriadok alebo národná bezpečnosť (napr. SD EÚ vo veci C - 582/21 z 27.04.2023). Inými slovami, označené ustanovenie návratovej smernice vyžaduje, aby príslušníkom tretích krajín, ktorí sa neoprávnene (t.j. bez akéhokoľvek povolenia) nachádzajú na území členského štátu, bolo v prvom rade umožnené dobrovoľne odísť na územie iného členského štátu, kde sa môžu oprávnene zdržiavať či už na základe cit. „platného povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia udeľujúceho právo na pobyt...“, ktoré vydal tento iný členský štát. A až v prípade, že štátny príslušník tretej krajiny túto možnosť nevyužije alebo ak ho neprijme iný členský štát na základe dvojstranných dohôd alebo dojednaní alebo ak sa z dôvodu verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti požaduje jeho bezodkladný odchod, až následne sa voči nemu vydá rozhodnutie o návrate na zabezpečenie výkonu ktorého v prípade existencie rizika úteku príslušníka tretej krajiny alebo v prípade, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu návratu (čl. 15 ods. 1 a 4 návratovej smernice), tak až v tom prípade je dôvodným na účel zabezpečenia jeho prítomnosti kvôli príprave jeho návratu, obmedziť jeho osobnú slobodu prostredníctvom inštitútu zaistenia, t.j. povinnosť členských štátov uplatňovať zaistenie teda existuje len v situáciách, pri ktorých je jasné, že využitie zaistenia je jediný spôsob ako zabezpečiť ich prítomnosť pre účel prípravy ich núteného návratu alebo odsunu. Zo žalovaným predloženého administratívneho spisu, ako ani z jeho žalobou napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, jednako žeby žalovaný pred vydaním rozhodnutia o zaistení, umožnil žalobcovi dobrovoľný návrat do Nemecka, ktoré na základe ním vydaného dokumentu „Fiktionsbescheinigung“ akceptovalo prítomnosť žalobcu na svojom území, resp. žeby žalovaný túto možnosť skúmal, aj keď žalovaný nepochybne mal vedomosť o tom, že žalobca dokumentom „Fiktionsbescheinigung“ disponuje, a jednako zo žalovaného rozhodnutia nevyplýva ani to, žeby žalovaný zdôvodnil na strane žalobcu danosť niektorého z dôvodov predpokladaných v čl. 15 ods. 1 a 4 návratovej smernice (viď ďalší žalobný bod, pozn. súdu), ktorých naplnenie je predpokladom pre obmedzenie osobnej slobody zaistením. Napokon, ako to vyplýva z cit. § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia, nie v čase vydania žalobou napadnutého rozhodnutia, pričom
aktuálne správny súd disponuje informáciou od žalobcu osvedčenou aj žalovaným, že žalobca bol 02.07.2026 vydaný do Nemecka, ktoré ho prijalo na svoje územie, ktorým postupom sa jednako osvedčila (potvrdila) nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a jednako ním došlo ku konvalidácii (zhojeniu) tohto nezákonného postupu a rozhodnutia žalovaného. 36. Napokon, ako už bol správny súd uviedol, žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí vôbec neodôvodnil, skutočnosťami relevantnými pre prípad žalobcu, danosť rizika úteku na strane žalobcu a to za situácie, kedy ako sám žalobca uviedol, sa pred žalovaného sám iniciatívne dostavil v dobrej viere, že si chce vybaviť povolenie k pobytu na území Slovenska; že disponoval akceptáciou pohybu na území iného členského štátu („Fiktionsbescheinigung“ vydané Nemeckom) a teda nemal najmenší dôvod z územia schengenu utekať; že má platný cestovný pas Indickej republiky, kde sa už aj počas pobytu v Nemecku dobrovoľne vrátil, aby si predĺžil jeho platnosť a následne sa vrátil späť do Nemecka, kde už tri roky pracuje na pracovnú zmluvu a ktoré jeho pobyt na svojom území akceptuje a pod.. Žalovaný pri svojom rozhodovaní nepracuje a nevyhodnocuje vo svojom rozhodovaní informácie získané od žalobcu a tieto iba mechanicky cituje, ale ich už nepoužíva v kontexte odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom správny súd dáva žalovanému do pozornosti, že mechanické uplatňovanie predpisov, bez zohľadnenia podstaty veci a širších súvislostí (t.j. prílišný formalizmus), môže viesť k nespravodlivým alebo neprimeraným rozhodnutiam, ktoré nereflektujú skutočné okolnosti a účel aplikovanej právnej úpravy. Z dôvodu nedostatočného ba až absentujúceho odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného ohľadne predpokladov, danosť ktorých sa podľa cit. čl. 15 ods. 1 a 4 návratovej smernice vyžaduje pre aplikáciu inštitútu zaistenia, správny súd mal za dôvodný aj tretí žalobný bod žalobcu. 37. Na základe uvedených záverov, dospel správny súd k záveru o dôvodnosti žaloby v jej alternatívnom petite, preto podľa § 230 ods. 1, písm. d) SSP žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného určil za nezákonné tak, ako to je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia. 38. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“ 39. Podľa § 167 ods. 1 SSP „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.“ 40. Podľa § 175 ods. 1 a 2 SSP „(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“ 41. O trovách konania rozhodol správny súd podľa cit. § 167 ods. 1 SSP a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím súdneho úradníka po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia (§ 145 ods. 3 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.