Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 6Sas/11/2024 0924100747 14. 04. 2026 Mgr. Slavomír Podhorský ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100747.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach sudcom Mgr. Slavomírom Podhorským v právnej veci žalobcu: A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX, XXX XX D. E. F., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. XXXXXX/XXXX-XX zo dňa 30.07.2024, takto rozhodol: I. Žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou (ďalej aj „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím číslo: XXXXX-XX/XXXX-XX zo dňa 15. decembra 2016 (ďalej aj „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“) rozhodla, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2015. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal že výrok rozhodnutia je neurčitý, formalistický a abstraktný, že o začatí konania sa dozvedel až doručením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ustanovenia § 172 ods. 3 a 184 ods. 4 a 8 zákona o sociálnom poistení namieta, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebol písomne upovedomený o začatí konania, že licencia L1A je podľa žalobcu dokladom o odbornej spôsobilosti na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, ktorú nemožno považovať za povolenie na výkon samostatnej zárobkovej činnosti. Mal za to, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia mu zaniklo k 30. novembru 2013, zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie, v odbore dermatovenerológia, o čom žalobca Sociálnu poisťovňu informoval predložením Registračného listu fyzickej osoby spolu s kópiou rozhodnutia Prešovského samosprávneho kraja. Ku dňu 30. novembra 2013 žalobca ukončil aj registráciu na daňovom úrade v súvislosti s dosahovaním príjmov z inej samostatnej zárobkovej činnosti. Keďže v dôsledku uvedených skutočností po termíne 30. novembra 2013 už nemal status samostatne zárobkovo činnej osoby, nemôže dôjsť k zániku jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia dňom 30. júna 2015. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie je neurčité, nezrozumiteľné, formalistické a arbitrárne. Podľa žalobcu vydaniu napadnutého rozhodnutia nepredchádzal legitímny proces jeho vydania, nakoľko pobočka Sociálnej poisťovne si nesplnila povinnosť zabezpečenia presného a úplného zistenia skutočného stavu veci a do napadnutého rozhodnutia jednostranne zahrnula iba svoju argumentáciu. Skutkový stav veci zistila neúplne, v dôsledku čoho aj nesprávne aplikovala právne predpisy. Podotýka tiež, že absencia riadneho
odôvodnenia rozhodnutia sa považuje za zásah do ústavného práva každého účastníka konania, t. j. považuje sa za zásah do jeho práva na vydanie zrozumiteľného, určitého a zákonného rozhodnutia, ktorého vydaniu predchádzal legitímny proces. 3. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím číslo XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 13. februára 2017, konanie o odvolaní žalobcu prerušila, a to odo dňa doručenia uvedeného rozhodnutia žalobcovi do dňa právoplatného ukončenia súdneho konania vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredie číslo XXXXX-X/2016 G. H. XXXXX-X/2016 zo dňa 18. októbra 2016, vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 3Sa/24/2016 a 4Sa/24/2016. Rozhodnutie č. XXXXX-X/XXXX-XX nadobudlo právoplatnosť dňa 20. februára 2017. 4. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím číslo XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 30.07.2024 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie žalovaného“) podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení odvolanie žalobcu, podané proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zamietla v celom rozsahu a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdila, nakoľko bol toho názoru, že je vecne správne. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 26.08.2024. 5. V dôvodoch svojho rozhodnutia žalovaný konštatoval, že zárobková činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia je činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. l a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). 6. Žalobca bol držiteľom povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie, v odbore dermatovenerológia, ktoré formou rozhodnutia vydal Prešovský samosprávny kraj, pod číslom: 5581/2007/OZ-CIZ, dňa 30. novembra 2007. Na základe žiadosti žalobcu bolo uvedené povolenie zrušené ku dňu 30. novembra 2013, rozhodnutím číslo: 4845/2013/OZ-CIZ, ktoré vydal Prešovský samosprávny kraj dňa 11. októbra 2013. 7. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Prešov, oddiel: Sro, vložka číslo: 28746/ P od 21. septembra 2013 vznikla spoločnosť MEDODERM, s. r. o., ktorej predmetom činnosti je prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulancia špecializovanej ambulantnej zdravotnej starostlivosti v špecializačnom odbore: dermatovenerológia, v ktorej je žalobca konateľom a spoločníkom. Od 1. decembra 2013 je žalobca zamestnancom tejto spoločnosti. Podľa výpisu zo Živnostenského registra Okresného úradu Vranov nad Topľou, číslo živnostenského registra: 790-8449, bol žalobca držiteľom živnostenského oprávnenia s dátumom vzniku 17. januára 2005 a dátumom jeho zániku 6. decembra 2013. Žalobca bol v období od 9. septembra 2005 do 14. decembra 2015 držiteľom licencie č. L1A/PO/0425/05, na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, v odbore dermatovenerológía, ktorú vydala Slovenská lekárska komora dňa 24. augusta 2005. V období od 6. novembra 2014 mal žalobca licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe dočasne pozastavenú, a to na základe rozhodnutí Slovenskej lekárskej komory č. LPA/PO/0425/05 zo dňa 11. novembra 2014 a č. LPA/PO/0425/05 zo dňa 24. septembra 2015. 8. Daňový úrad Prešov, pobočka Vranov nad Topľou na základe žiadosti Sociálnej poisťovne listom číslo: 990800/2016 zo dňa 2. júna 2016, osvedčil, že žalobca bol registrovaný na dani z príjmu fyzickej osoby v období od 4. septembra 2002 do 12. decembra 2013 na základe doručených dokladov, preukazujúcich výkon činnosti ambulantnej lekárskej praxe a v období od 17. januára 2005 do 6. decembra 2013 aj na základe živnostenského oprávnenia. 9. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia L1A), ako aj fyzická osoba, držiteľ povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, je oprávnený dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Ak táto fyzická osoba dosiahla v kalendárnom roku, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa posudzuje vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší ako je zákonom o sociálnom poistení ustanovená hranica príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, vzniká jej od 1. júla kalendárneho roku povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. Príjem
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti sa posudzuje ako celok a nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia samostatne zárobkovo činná osoba tento príjem dosiahla. 10. V súvislosti s posudzovaním vzniku a zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činných osôb - držiteľov licencie na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, v ktorom veľký senát dospel k názoru, že je potrebné sa odchýliť od záverov veľkého senátu vyjadrených v rozsudku, sp. zn. 1Vs/1/2019, a dospel k právnemu názoru: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolanie podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení.“ 11. „Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý a § 179 ods. 1 písm. b) v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej aj „zákon č. 461/2003 Z. z.“ alebo „zákon o sociálnom poistení“) nie je posudzovať príjmy lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (ďalej aj „SZČO“) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpis alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovo činnosťou ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010.“ 12. Žalobca bol v Sociálnej poisťovni registrovaná ako samostatne zárobkovo činná osoba od 1. júla 2004. Dňa 22. novembra 2013 podal Registračný list fyzickej osoby - odhlášku s dátumom zániku poistenia 30. novembra 2013 (k uvedenému dňu zaniklo žalobcovi povolenie na prevádzkovanie zariadenia ambulantnej lekárskej starostlivosti). Ku dňu podania odhlášky mal žalobca na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe skutočnosti, že splnil podmienku veku a bola v súvislosti so samostatnou zárobkovou činnosťou registrovaná v registri daňových subjektov Slovenskej republiky. Ako samostatne zárobkovo činná osoba bola zároveň k uvedenému dňu povinne nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená, pretože za rok 2012 dosiahla príjem z podnikania v sume 42.070,07 Eur (daňové priznanie podané 5. marca 2013), t. j. vyšší ako bola zákonom ustanovená hranica 4.716 Eur. Pri zaevidovaní odhlášky z poistenia Sociálna poisťovňa vychádzala z prezumpcie správnosti údajov oznámených žalobcom. 13. Pobočka Sociálnej poisťovne vlastným šetrením zistila, že dátum zániku poistenia, deklarovaný na odhláške zo dňa 22. novembra 2013, nie je správny. Žalobca bol aj po 30. novembri 2013 naďalej oprávnený vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť ako držiteľ živnostenského oprávnenia (do 6. decembra 2013) a licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (do 14. decembra 2015). 14. Na základe vyššie uvedených skutočností a registrácie v registri daňových subjektov Slovenskej republiky, žalobcovi povinné sociálne poistenie v zmysle právnej úpravy platnej do 30. júna 2014 zaniklo 12. decembra 2013, zánikom registrácie v registri daňových subjektov. Dňa 8. júna 2016 Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou vydala rozhodnutie č. XXXXX-XX/XXXX-XX ktorým deklarovala, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo 30. novembra 2013, ale zaniklo dňa 12. decembra 2013. Žalobca voči uvedenému rozhodnutiu v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, o ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodla rozhodnutím číslo 50316-2/2016 zo dňa 18. októbra 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. októbra 2016, ktorým odvolanie žalobcu zamietla a napadnuté rozhodnutie potvrdila. Žalobca podal voči uvedenému rozhodnutiu správnu žalobu, o ktorej Krajský súd v Prešove, v konaní o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: XXXXX-X/2016 zo dňa 18. októbra 2016, v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Vranov nad Topľou, číslo: XXXXXXX/XXXX-XX zo dňa 8. júna 2016, vydal rozsudok sp. zn.: 4Sa/23/2016-92 zo dňa 9. novembra
2017, ktorým obe rozhodnutia zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Vranov nad Topľou na ďalšie konanie. Sociálna poisťovňa, ústredie, podala voči rozsudku Krajského súdu v Prešove kasačnú sťažnosť. O kasačnej sťažnosti žalovaného, proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 4Sa/23/2016-92 z 09.11.2017 rozhodol Najvyšší správny súd SR (ďalej tiež „Najvyšší správny súd“) rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/39/2018 z 30.03.2022 tak, že zrušil označený rozsudok Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci z Najvyššieho správneho súdu, krajský súd v danej veci zániku povinného poistenia žalobcu rozhodoval v konaní pod novou sp. zn. 4Sa/14/2022. Správny súd v Košiciach, na ktorý s účinnosťou od 1. júna 2023 prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove, uznesením sp. zn. PO-4Sa/14/2022-121 z 29. mája 2024 (právoplatné 21. júna 2024) zastavil konanie o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 18. októbra 2016, a to z dôvodu späťvzatia žaloby v celom rozsahu. 15. Žalovaný taktiež upriamil pozornosť na tú skutočnosť, že s účinnosťou od 1. júla 2014 nie je pre vznik právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby viac rozhodujúca registrácia podľa osobitného predpisu. Žalobca ku dňu 1. júla 2014 spĺňal právnu definíciu statusu samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 zákona v znení zákona č. 338/2013 Z. z., pretože dovŕšil potrebný vek a v roku 2013 dosahoval príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti. 16. Žalovaný uviedol, že v prípadoch ak samostatne zárobkovo činná osoba - lekár má platnú licenciu L1A (bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva) a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom stanovená hranica, samostatne zárobkovo činnej osobe - lekárovi povinné sociálne poistenie vzniká, resp. pokračuje. V prípadoch ak lekár s platnou licenciou L1A má v rozhodujúcom období príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nižší ako je zákonom stanovená hranica, lekárovi povinné sociálne poistenia zaniká. 17. Podľa údajov poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky žalobca podal 12. marca 2014 daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2013, v ktorom vykázal príjem z podnikania v sume 54.221,61 Eur, t. j. vyšší ako zákonom ustanovená hranica príjmu za rok 2013 (4.830 Eur), potrebná pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. júla 2014. Dňa 26. septembra 2017 preto Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou vydala rozhodnutie číslo: XXXX-XX/XXXX-D., ktorým deklarovala, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie vzniklo dňa 1. júla 2014. 18. Príjem žalobcu z podnikania za rok 2014 nebol vyšší ako zákonom ustanovená hranica príjmu 4.944,00 Eur potrebná pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. júla 2015. Na základe uvedeného povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe v súlade s § 21 ods. 1 zákona v znení zákona č 338/2013 Z. z. zaniklo 30. júna 2015. 19. Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou listom č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 1. decembra 2016, označeným ako „Zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO – oznámenie“, oznámila žalobcovi, že mu dňa 30. júna 2015 zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Žalobca vzniesol voči skutočnostiam uvedeným v oznámení námietky. Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou námietky žalobcu vyhodnotil ako neodôvodnené, preto bol povinný rozhodnúť o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako o spornom prípade. Dňa 15. decembra 2016 vydala rozhodnutie číslo: XXXXX-XX/XXXX-XX (rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa), ktorým deklarovala, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 30. júna 2015. 20. Uviedol, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona). Zákon v znení neskorších predpisov však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa žalovaného v danej veci podľa zákona v znení neskorších predpisov ani povinnosť, aby o začatí konania
upovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Taktiež zákon v znení neskorších predpisov podľa žalovaného neukladá povinnosť Sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (v tej súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011). 21. Žalovaný ďalej uviedol, že z pojmovej definície licencie L1A podľa Slovenskej lekárskej komory vyplýva, že licencia L1A slúži pre lekára, ktorý bude poskytovať samostatnú zdravotnícku prax ako fyzická osoba, a nie ako zamestnanec alebo právnická osoba. Na výkon činnosti žalobcu ako zamestnanca zamestnávateľa MEDODERM, s. r. o. (od 1. decembra 2013) nebola potrebná licencia L1A. Z uvedeného dôvodu dňom, ktorý predchádzal vzniku jej pracovného pomeru žalobca nesplnil všetky podmienky pre zánik povinného poistenia, ktoré stanovoval § 21 ods. 4 zákona v znení neskorších predpisov, preto bol žalobca povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou do 12. decembra 2013 a následne v období od 1. júla 2014 do 30. júna 2015. 22. Záverom žalovaný konštatoval, že rozhodnutie vo veci vzniku a zániku poistenia pobočky Sociálnej poisťovne v zmysle § 178 ods. 1 bod prvý zákona o sociálnom poistení vydávajú len v sporných prípadoch. Zákon nestanovuje lehotu, dokedy má byť rozhodnutie v zmysle § 178 ods. 1 bod prvý zákona o sociálnom poistení vydané, Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou vydala napadnuté rozhodnutie po došetrení rozhodujúcich skutočnosti v súčinnosti so Slovenskou lekárskou komorou. Žalovaný sa v rámci odvolacieho konania stotožnil s právnym názorom správneho orgánu prvého stupňa. Poukázal zároveň na tú skutočnosť, že z ustanovenia § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne (pobočky a ústredia) sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedenej právnej citácie je podľa žalovaného zrejmé, že v citovanom zákone musí byt' výslovne ustanovené, že konkrétne rozhodnutie sa nevydáva písomne, tak ako to vyplýva z § 194 ods. 2 (rozhodnutie o zastavení konania dňom úmrtia účastníka konania). Bol toho právneho názoru, že zo žiadneho ustanovenia zákona v znení neskorších predpisov nevyplýva, že rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. II. Správna žaloba 23. Správnou žalobou zo dňa 23.10.2024 doručenou Správnemu súdu v Košiciach toho istého dňa sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 31.07.2024. Žalobca žiadal, aby správny súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 24. Považoval preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za protizákonné, a bol toho názoru, že týmito rozhodnutiami bol žalobca ukrátený na svojich právach. Mal za to, že preskúmavané rozhodnutie a) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, b) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. nedostatok dôvodov, c) zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, d) skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, resp. v nich nemá oporu, e) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 25. Mal za to, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa boli vydané v rozpore so zákonom a nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. 26. Poukázal na to, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného vychádza z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, žalobca však zdôraznil, že veľký senát Najvyššieho súdu SR vo veci problematiky licencie L1A vydal dve rozhodnutia, a to uznesenie pod sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30.04.2019 a rozsudok pod sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, z ktorých vyplýva, že majú esenciálny rozpor, nakoľko veľký senát v konaní sp. zn. 1Vs/1/2019 dospel k záveru, že licencia L1A nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v §5 písm. c) zákona o sociálnom
poistení, naproti tomu v konaní sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z. O poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A, považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu. Inými slovami povedané, podľa skoršieho rozhodnutia veľkého senátu lekár, ktorý nevykonáva žiadnu činnosť, avšak je držiteľom licencie L1A nie je podnikateľom, ale podľa neskoršieho rozhodnutia veľkého senátu samotná držba tejto licencie L1A zakladá postavenie lekára ako podnikateľa s povinnosťou platiť odvody z titulu nemocenského a dôchodkového poistenia. 27. Žalobca zároveň vidí spoločný prienik uvedených rozhodnutí, a to vo vzťahu k otázke, či povinnosťou Sociálnej poisťovne v konaní podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení začatého z jej podnetu (ne)možno prehliadať ústavou zaručené základné právo účastníka konania na riadny proces a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Odpoveďou na danú otázku je, že konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov začaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť žalobcovi ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. 28. Mal za to, že rozhodnutie žalovaného riadiť sa vo veci odvolania žalobcu neskorším rozhodnutím veľkého senátu zo dňa 24.11.2020 znamená tiež riadiť sa aj právnym názorom, podľa ktorého na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. 29. Konštatoval, že lekár ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia alebo na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musel a musí splniť povinnosti, ktoré mu vyplývali a vyplývajú zo zákona č. 327/2005 Z. z., a to najmä do 90 dní od právoplatnosti povolenia alebo licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie číselného kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (§79 ods. 7 zákona č. 327/2005 Z. z. v spojení s §20 ods. 1 písm. d) zákona č. 581/2004 Z. z.). 30. Žalobca listinným dôkazom - verejnou listinou vydanou Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dňom 23.10.2013 preukázal, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej aj „Úrad“) na základe rozhodnutia orgánu, ktorý povolenie vydal ukončil platnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti - žalobcu N79947018201 v odbore: dermatovenerológia dňom 30.11.2013 a doplnil, že v prípade žalobcu, licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, keďže existovala objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá spočívala v ukončení platnosti kódu poskytovateľa Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dňom 30.11.2013, bez ktorého žalobca nemohol, platne, vykonávať poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Podotkol, že ustanovenie § 119 ods. 1 písm. a) zákona o liekoch nie je možné interpretovať izolovane, ale v súbehu a v kontexte s ustanovením § 120 ods. 1 písm. o) zákona o liekoch, t. j. lekár je oprávnený predpísať liek iba, ak je držiteľom platného kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti prideleného mu Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, nestačí mať iba licenciu L1A. Licencia žalobcu L1A bez platného kódu poskytovateľa prideleného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nezakladala plnohodnotné oprávnenie žalobcu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. V dôsledku ukončenia platnosti kódu žalobcu ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nebola podľa žalobcu na strane žalobcu naplnená ani formálna ani materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože existovala vonkajšia prekážka nezávislá od vôle žalobcu, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste.
31. Konštatoval porušenie princípu legitímneho očakávania žalobcu, kedy žalobca mal legitímne očakávanie, že správny orgán prvého stupňa a žalovaný budú s ním konať riadne najmä v zmysle § 195 ods. 1, 2, 3 zákona o sociálnom poistení a v zmysle princípov dobrej verejnej správy (najmä transparentne a zákonne, nie utajene a účelovo; predvídateľne, nie prekvapivo; individualizovane, nie generalizačne), t. j. žalobca legitímne očakával, že organizačná zložka žalovaného bude postupovať v súlade s § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, t. j. pred vydaním rozhodnutia presne a úplne zistí skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie; žalobca legitímne očakával, že organizačná zložka žalovaného bude postupovať v súlade s § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, t. j. pred vydaním rozhodnutia zabezpečí si podklady, za účelom zistenia skutočného stavu veci, vrátane vyjadrenia žalobcu ako účastníka konania a dožiadania všetkých príslušných orgánov verejnej moci; žalobca legitímne očakával, že organizačná zložka žalovaného bude postupovať v súlade s § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, t. j. pred vydaním rozhodnutia zabezpečí si podklady, ktoré objasňujú rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti, a teda nielen tie, ktoré majú správny orgán prvého stupňa a žalovaného utvrdzovať v ich prednastavenom názore, ale aj tie, ktoré sú v prospech žalobcu ako účastníka konania, ako napr. verejná listina vydaná Úradom pre dohľad dňom 23.10.2013; žalobca legitímne očakával, že ak ústavná prax konzistentne uvádza, že Sociálna poisťovňa ako orgán aplikujúci právo musí pri svojej činnosti dbať na to, aby jej rozhodnutia a konanie, ktoré im predchádzalo, boli úplné, presvedčivé a vzbudzovali dôveru v spravodlivosť, nemôže podľa právneho názoru žalobcu nastať situácia, že správny orgán prvého stupňa a žalovaný rezignujú na povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (viď spoločná odpoveď na otázku č. 3 veľkého senátu Najvyššieho súdu SR ako v sp. zn. 1 Vs/1/2019, tak aj v sp. zn. 1Vs/3/2019). 32. Uviedol, že žalobca legitímne očakával rešpektovanie princípu rovnosti účastníkov a rovností zbraní v konaní, nie deklarovanie mocenského vplyvu Sociálnej poisťovne, ktorá presadzovaním zhody okamihu začatia nedávkového konania s okamihom doručenia samotného rozhodnutia bez predchádzajúceho upovedomenia jeho účastníka (žalobcu) zmenila dvojstupňové konanie na jednostupňové; Mal za to, že Sociálna poisťovňa doručením rozhodnutia žalobcovi bez predchádzajúceho riadneho konania, uprela mu práva priznané v zákone o sociálnom poistení, a tento nemal absolútne žiadnu možnosť uplatniť svoje zákonné práva priznané mu v § 195 a § 196 Zákona o sociálnom poistení v rámci dokazovania pred vydaním rozhodnutia; nehovoriac, že odvolacie konanie a uvedenie odvolacích dôvodov, nemožno ústavne udržateľne považovať za vyjadrenie sa k veci, ani k vykonávaným dôkazom, keďže je z ústavnej praxe zrejmé, že Ústavou SR garantované právo na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom je právom, ktoré sa zásadne uplatňuje v základnom konaní a nemožno ho uprieť s odôvodnením, že toto právo je vykonané tým, že žalobca podal odvolanie a v rámci odvolacích dôvodov sa vyjadril k veci; snaha žalovaného konvalidovať priame porušenie procesných práv žalobcu ako účastníka konania pred orgánom prvého stupňa odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011 neobstojí, nakoľko predmetom konania voči žalobcovi je nedávkové konanie, t. j. posúdenie - riešenie spornosti vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia, na rozdiel od predmetu už označeného súdneho konania (sp. zn. 7Sžso/20/2010), ktorým je posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného pri predpise dlžného poistného. 33. Konštatoval, že žalobca bol od počiatku vylúčený z realizácie jeho procesných práv, keďže sa organizačná zložka žalovaného rozhodla považovať konanie za začaté až dňom doručenia jej rozhodnutia žalobcovi. Nezabezpečenie rozhodnutia o ukončení platnosti kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti od Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a nezahrnutie skutkových a právnych tvrdení z neho vyplývajúcich v rámci konania pred Sociálnou poisťovňou napĺňa znaky podstatného porušenia ustanovení o konaní (najmä § 195 Zákona o sociálnom poistení) a má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, keďže ide o preukázanie existencie objektívnej nemožnosti vykonávať činnosť, ktorá spočívala v ukončení platnosti kódu poskytovateľa Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dňom 30.11.2013, bez ktorého žalobca nemohol platne vykonávať poskytovanie zdravotnej starostlivosti. 34. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že zo strany Sociálnej poisťovne je tendencia vrchnostensky presadzovať generalizáciu (paušalizovanie) záverov veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Vs/3/2019 na úkor žalobcovej individualizácie a zohľadnenia jeho špecifickej argumentácie, či špecifického postavenia. Bol toho názoru, že žalobca je bez náležitého a individuálneho skúmania posúvaný do kategórie „byt' podnikateľom proti svojej vôli“, čo je v rozpore s čl. 35 Ústavy SR, ktorý garantuje slobodu podnikania, nie povinnosť podnikania. 35. Mal za to, že žalovaný nevenoval pozornosť ani ďalším odvolacím námietkam žalobcu, ako napr. kompetenčná námietka SLK c/a MZ SR a VUC, námietka nerozlišovania medzi pojmom povolenie c/ a licencia, námietka absencie právneho podkladu pre „oznamovaciu povinnosť“ Slovenskej lekárskej komory pre Sociálnu poisťovňu; námietka neverejnosti údajov vedených Slovenskou lekárskou komorou v registri licencií, námietka protiprávnosti Dohody uzatvorenej medzi Slovenskou lekárskou komorou a Sociálnou poisťovňou vrátane absencie zákonnosti spôsobu získavania údajov Sociálnou poisťovňou, procesnými námietkami žalobcu. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný z odvolacích námietok žalobcu zameral na námietku žalobcu k tzv. charakteru licencie L1A, pričom ani túto odvolaciu námietku žalobcu nevyhodnotil úplne (komplexne), nakoľko ju hodnotil selektívne bez vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a odvolacou argumentáciou žalobcu. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 36. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že s účinnosťou od 1. januára 2014 sa na účely sociálneho poistenia za samostatne zárobkovo činné osoby považujú fyzické osoby vymedzené v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorý zakotvuje dve podmienky, na základe ktorých sa fyzická osoba považuje za samostatne zárobkovo činnú osobu, a to dovŕšenie 18 rokov veku a dosahovanie príjmov uvedených v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby. Vychádzajúc z § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 338/2013 Z. z. je nevyhnutné, aby fyzická osoba súčasne spĺňala obe relevantné podmienky na vznik právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, t. j. vek 18 rokov a dosahovanie príjmov, ktoré sú príjmami z podnikania alebo z výkonu inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č . 595/2003 Z. z. v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby. 37. Keďže žalobca mal v prejednávanom období právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 338/2013 Z. z., pretože spĺňal podmienku veku a zároveň v rozhodujúcom období (v súlade s § 21 ods. 1 v spojení s § 139 ods. 2 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov bol rozhodujúcim obdobím rok 2013) dosiahol príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. Žalobca bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/PO/00425/05 vydanej v zmysle zákona č . 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s dňom vzniku oprávnenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe od 9. septembra 2005. Licencia žalobcu č. L1A/PO/0425/05 bola zrušená rozhodnutím Slovenskej lekárskej komory č. LZA/PO/0425/05 zo dňa 24. septembra 2015, a to ku dňu 23. novembra 2015, najskôr ku dňu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zrušení licencie. Zároveň žalobca v období od 6. novembra 2014 do 5. novembra 2015 a od 6. novembra 2015 do 5. novembra 2016 mal výkon samostatnej zdravotníckej praxe pozastavený. 38. Konštatoval, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68 ods. 1 písm. a) zákona č . 578/2004 Z. z.] vykonávanej podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, označovaná ako L1A, na základe ktorej môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci napr. v povolaní lekár, logopéd, psychológ, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Vychádzajúc zo zákona č . 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov je podľa žalovaného držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) [§ 68 ods. 1 písm. a)] oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie [§ 3 ods. 4 písm. c)] a poskytovať zdravotnú starostlivosť[§ 4 písm. b)] v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ, alebo na inom
mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č . 595/2003 Z. z. Za irelevantnú preto považoval skutočnosť , že žalobcovi bolo ku dňu 30. novembra 2013 zrušené rozhodnutie o povolení na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie v odbore dermatovenerológia č. 5581/2007/OZ-CIZ, vydané Prešovským samosprávnym krajom , keďže aj po 30. novembri 2013 bol držiteľom oprávnenia (licencie) na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. 39. Poukázal na skutočnosť, že pre posúdenie vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby je rozhodujúci príjem samostatne zárobkovo činnej osoby za predchádzajúci kalendárny rok, pričom nie je rozhodujúce, či samostatne zárobkovo činná osoba v čase, kedy jej vznikne a trvá povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, skutočne vykonáva činnosť, ktorá jej zakladá právo na dosahovanie príjmov uvedených v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov podľa žalovaného odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla podľa osobitného predpisu, t. j. podľa § 6 zákona č . 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, pričom v ustanovení § 21 ods. 1, resp. ods. 2 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov, a preto nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia dosiahla fyzická osoba uvedený príjem. Pri posudzovaní vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť , že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla tento príjem podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného dôvodu je podľa žalovaného nesporné, že žalobca, na základe príjmu z podnikania za rok 2013 (podľa údajov Finančného riaditeľstva bol príjem žalobcu za rok 2013 v sume 54.221,61 Eur, t. j. v sume vyššej než zákon ustanovená hranica príjmu potrebná na vznik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činných osôb od 1. júla 2014), bol od 1. júla 2014 povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou, pričom nie je rozhodujúce , či v tomto období žalobca aktívne vykonával samostatnú zárobkovú činnosť, keďže bol držiteľom oprávnenia, licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. K zániku povinného poistenia žalobcu došlo dňa 30. júna 2015 z dôvodu, že v roku 2014 nepodal žalobca daňové priznanie, a teda nedosiahol príjem na základe ktorého mohlo žalobcovi od 1. júla 2015 opätovne vzniknúť povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. 40. Keďže ku dňu 12. decembra 2013 došlo k zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu, nebol žalobca v ďalšom období povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovom poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou až do momentu, kedy na základe zákona o sociálnom poistení došlo k opätovnému posudzovaniu podmienok na vznik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činných osôb podľa§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. V období od 6. novembra 2014 do 30. júna 2015 zároveň mal žalobca povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie prerušené z dôvodu pozastavenie licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. 41. Pokiaľ ide o problematiku právneho postavenia držiteľov licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L 1A v systéme sociálneho poistenia, odkázal na rozsudok veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, ktorým došlo k judikatórnemu odklonu od záverov veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30. apríla 2019. K existencii dvoch, podľa názoru žalobcu, protichodných rozhodnutí veľkého senátu, odkázal na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu, napríklad v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/6/2023 zo dňa 29. novembra 2023, v ktorom kasačný súd konštatoval, že „....žalobkyňa nedostatočne zohľadňuje znenie § 466 ods. 3 SSP. Podľa tohto ustanovenia je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého senátu. Preto nemožno tvrdiť. že existencia dvoch protichodných rozhodnutí veľkého senátu
je zdrojom nekonzistentnosti judikatúry najvyššieho (správneho) súdu. Zákon totiž podobnú situáciu vyslovene predpokladá a možno z neho logicky vyvodiť jej riešenie, že záväzným zostáva len právny názor vyslovený neskôr.“ 42. V súvislosti so žalobnou námietkou žalobcu týkajúcou sa žalobcom tvrdenej reálnej nemožnosti vykonávania činnosti na základe licencie L1A z dôvodu, že mu bola ukončená platnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti uviedol, že udelenie kódu poskytovateľa nie je nevyhnutnou podmienkou poskytovania zdravotnej starostlivosti, ale len povinnou náležitosťou lekárskeho predpisu, prípadne lekárskeho poukazu, čo však samo o sebe neznamená, že by žalobca nemohol poskytnúť zdravotnú starostlivosť. V tej súvislosti opätovne poukázal na rozsudok veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, podľa ktorého v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. 43. K námietkam žalobcu týkajúcim sa porušenia jeho procesných práv mal žalovaný za to, že správny orgán prvého stupňa začatím nedávkového konania realizuje svoje práva vyplývajúce zo sociálnopoisťovacích právnych vzťahov, ktorým na druhej strane zodpovedajú povinnosti subjektov sociálneho poistenia, čím sa v plnej miere realizuje zásada oficiality na strane príslušnej organizačnej zložky žalovaného. Zastával právny názor, že pred vydaním rozhodnutia bol zo strany prvostupňového orgánu skutkový stav veci riadne právne posúdený. Podklady, ktorými správny orgán prvého stupňa disponoval v čase vydania rozhodnutia vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu boli postačujúce na rozhodnutie vo veci (Sociálna poisťovňa disponovala napr. rozhodnutím I. C. J. o zrušení povolenia prevádzkovať zdravotnícke zariadenie, licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, údajmi o licencii L1A, zaevidovanými v informačnom systéme Sociálnej poisťovne na základe údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou, údajmi zo súboru Finančného riaditeľstva SR o príjmoch dosiahnutých z podnikania v rozhodujúcom období, Registračným listom FO - odhláškou zo sociálneho poistenia). V rámci odvolacieho konania bola celá vec z hľadiska skutkového a právneho opätovne preskúmaná. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zaujal stanovisko a vysporiadal sa s námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní, a zdôvodnil skutkový aj právny stav predmetnej veci. 44. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že pred vydaním rozhodnutia nemal žalobca vedomosť o tom, že Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou koná v súvislosti s posudzovaním statusu žalobcu, ako povinne nemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej osoby, keďže Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou zaslala dňa 1. decembra 2016 žalobcovi oznámenie č. XXX-XXXXXXXXXXXXXX/XX o zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia ku dňu 30. júna 2015, proti ktorému žalobca dňa 12. decembra 2016 podal námietky, na ktoré Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou reagovala listom č. XXXXX-XX/XXXX-XX zo dňa 14. decembra 2016. Keďže bol dátum zániku povinného nemocenského poistenia a dôchodkového postenia žalobcu aj naďalej sporný (žalobca nesúhlasil so zánikom poistenia, keďže v podstate namietal aj proti samotnému vzniku tohto poistenia ku dňu 1. júla 2014, a tiež v tom čase namietal voči zániku poistenia ku dňu 12. decembra 2013), pristúpil správny orgán prvého stupňa k vydaniu rozhodnutia č. XXXXX-XX/XXXX-XX. Žalobca tak podľa žalovaného mohol uplatniť svoje procesné práva v ďalšom konaní, čo aj urobil, keďže podal odvolanie. V tej súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/157/2018 zo dňa 30. marca 2022 a 9Sžsk/117/2019 zo dňa 24. augusta 2022. 45. K námietkam žalobcu, že v konaní došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania uviedol, že rozhodnutie prvostupňového orgánu spolu s rozhodnutím odvolacieho orgánu je potrebné považovať v zmysle § 218 ods. 1 zákona o sociálnom poistení za jeden celok, s poukazom na zásadu jednotnosti konania, v zmysle ktorej celé správne konanie tvorí jeden celok od svojho začatia až po jeho právoplatné ukončenie. Žalovaný ako odvolací orgán je oprávnená rozvinúť dôvody správnosti vydania prvostupňového rozhodnutia a zároveň reagovať na ďalšie námietky účastníka konania uvedené v odvolaní. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž 116/96, 5Sž 106/01, 6Sžp 26/2011 alebo 7Sžsk 58/2020 alebo rozhodnutie sp. zn. 5Sžk 29/2019).
46. Navrhol, aby správny súd správnu žalobu žalobcu zamietol. IV. Replika žalobcu 47. Žalobca následne reagoval podaním zo dňa 31.03.2025, ktoré bolo doručené správnemu súdu dňa 04.04.2025, ktorým požiadal o doposlanie vyjadrenia žalovaného k žalobe, nakoľko mu bolo doručené súdom iba poučenie o jeho procesných právach a povinnostiach a výzva, aby sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril. Zároveň oznámil súdu, že na svojej podanej správnej žalobe v sociálnej veci trvá v celom rozsahu a má eminentný záujem predložiť svoje osobitné vecné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného. Poukázal na analógiu argumentácie v rozsudkoch Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 27.07.2010 v spore K. a spol. proti Slovenskej republike a zo dňa 13.01.2015 v spore F. proti Slovenskej republike v súvislosti s jeho právom ako právom účastníka vyjadriť sa k právnym i skutkovým argumentáciám všetkých účastníkov konania, ktoré sú nimi doručované do príslušného konania. Zároveň v podaní uviedol svoju právnu argumentáciu pre prípad, že sa žalovaný k správnej žalobe nevyjadril. 48. Správny súd následne doručil žalobcovi vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe, čo potvrdzuje doručenka nachádzajúca sa v súdnom spise (č.l. 63 súdneho spisu). Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe bolo žalobcovi doručené dňa 28.04.2025. 49. Ďalšie vyjadrenia vo veci už účastníkmi podané neboli. V. Relevantná právna úprava 50. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 51. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 52. Podľa § 23 ods. 2 písm. a) SSP sudca na správnom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach. 53. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 54. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 55. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 56. Podľa § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak (d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba.“ 57. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 58. Podľa prvej vety § 202 ods. 2 SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.
59. Podľa § 203 ods. 1 a 2 SSP rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.“ 60. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase zárobková činnosť podľa tohto zákona je, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (odkaz na § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z..). 61. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby dosahovala príjmy uvedené v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej ťažkým zdravotným postihnutím. 62. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2013 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a je registrovaná podľa osobitného predpisu 8) - odkaz na § 31 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a § 67 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím. 63. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, ak tento zákon neustanovuje inak. 64. Podľa § 138 ods. 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase vymeriavací základ povinne nemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby, dobrovoľne nemocensky poistenej osoby, dobrovoľne dôchodkovo poistenej osoby a dobrovoľne poistenej osoby v nezamestnanosti je mesačne najmenej vo výške 50 % jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, za ktorý sa platí poistné. 65. Podľa § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom. 66. Podľa § 195 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. 67. Podľa § 228 ods. 1 zákona č. zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase samostatne zárobkovo činná osoba je povinná prihlásiť sa na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie najneskôr do ôsmich dní od vzniku týchto poistení a odhlásiť sa z týchto poistení do ôsmich dní od ich zániku.
68. Podľa § 233 ods. 9 zákona zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase orgán, ktorý vydáva povolenie na výkon činnosti uvedenej v § 5, je povinný oznámiť Sociálnej poisťovni vydanie takéhoto povolenia a jeho zrušenie do 15 dní od jeho vydania alebo zrušenia. 69. Podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.) v znení účinnom v rozhodnom čase príjmami z podnikania sú príjmy z poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva, príjmy zo živnosti, príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov neuvedené v písmenách a) a b), príjmy spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov komanditnej spoločnosti podľa odsekov 7 a 8. Príjmami z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ak nepatria do príjmov uvedených v § 5, sú príjmy z vytvorenia diela a umeleckého výkonu vrátane príjmov z vydávania, rozmnožovania a rozširovania literárnych diel a iných diel na vlastné náklady a príjmov autorov za príspevky do novín, časopisov, rozhlasu a televízie [§ 43 ods. 3 písm. h)], pri ktorých daňovník využil postup uvedený v § 43 ods. 14 a z použitia alebo poskytnutia práv z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva, z činností, ktoré nie sú živnosťou ani podnikaním, znalcov a tlmočníkov za činnosť podľa osobitného predpisu, z činností sprostredkovateľov podľa osobitných predpisov, ktoré nie sú živnosťou. Príjmami z prenájmu, ak nejde o príjmy uvedené v odseku 1 a v § 5, sú príjmy z prenájmu nehnuteľností vrátane príjmov z prenájmu hnuteľných vecí, ktoré sa prenajímajú ako príslušenstvo nehnuteľnosti. 70. Podľa § 1 ods. 1 písm. f) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) v znení účinnom v rozhodnom čase tento zákon ustanovuje povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (ďalej len „poskytovateľ“) a povinnosti zdravotníckeho pracovníka. 71. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase zdravotnícke povolanie sa vykonáva v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ďalej len „povolenie“) (§ 11) alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu, na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10), na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti (§ 7a) alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. 72. Podľa § 4 písm. a) a b) zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase poskytovateľ je a) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia (§ 11) alebo povolenia na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami podľa osobitného predpisu, živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu, alebo b) fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10). 73. Podľa § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68 ods. 1 písm. a)]. Samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. 74. Podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase Ministerstvo zdravotníctva vydáva povolenie na prevádzkovanie (a) ambulancie záchrannej zdravotnej služby, a to 1. ambulancie (...); (b) špecializovanej nemocnice; (c) zariadenia biomedicínskeho výskumu; (d) tkanivového zariadenia; (e) biobanky; (f) referenčného laboratória. Samosprávny kraj v rámci preneseného výkonu štátnej správy vydáva povolenie na prevádzkovanie (a) ambulancie okrem ambulancie podľa odseku 1 písm. a); (b) zariadenia na poskytovanie jednodňovej zdravotnej starostlivosti; (c) stacionára; (d) polikliniky; (e) agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti; (f) zariadenia spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek okrem zariadení podľa odseku 1 písm. d) až f); (g) všeobecnej nemocnice; (h) liečebne; (i) hospicu; (j) domu ošetrovateľskej starostlivosti; (k) mobilného hospicu.“
75. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase zdravotnícky pracovník je fyzická osoba vykonávajúca zdravotnícke povolanie (a) lekár; (b) zubný lekár; (c) farmaceut; (d) sestra; (e) pôrodná asistentka; (f) fyzioterapeut; (g) verejný zdravotník (...).“ 76. Podľa § 68 ods. 1 písm. a ) a ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Licencie sa vydávajú na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ. Slovenská lekárska komora vydáva licencie zdravotníckemu pracovníkovi v povolaní lekár a vedie register vydaných licencií.“ 77. Podľa § 79 ods. 1 prvá veta a ods. 7 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak (...). Poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia, je povinný do 90 dní od právoplatnosti povolenia požiadať úrad pre dohľad o pridelenie kódu poskytovateľa. - odkaz na § 20 ods. 1 písm. d) zákona č. 581/2004 Z. z.. 78. Podľa § 20 ods. 1 písm. d) zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.) v znení účinnom v rozhodnom čase Úrad prideľuje číselné kódy zdravotníckym poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na základe žiadosti VI. Konanie pred správnym súdom 79. Správny súd v Košiciach ako súd správny konajúc podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach (§ 199 a nasl. SSP) preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa v právnych medziach správnej žaloby v sociálnych veciach (§ 203 ods. 1 SSP), ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju zamietol § 199 ods. 3 v spojitosti s § 190 SSP. 80. Správny súd vykonal pojednávanie dňa 17.03.2026, ktorého sa zúčastnil žalobca a jeho splnomocnený zástupca. Žalovaný svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil a zároveň žiadal, aby správny súd konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Preto správny súd pojednávanie dňa 17.03.2026 vykonal v neprítomnosti žalovaného. Pojednávania sa zúčastnila aj žalobcom splnomocnená príbuzná (švagriná), ktorá predložila doklad o úspešnom ukončení právnického vysokoškolského vzdelania na právnickej fakulte druhého stupňa, plnomocenstvo udelené žalobcom výslovne len na účasť na tomto pojednávaní a požiadala súd o zastupovanie žalobcu na tomto pojednávaní s poukazom na ustanovenie § 51 ods. 2 SSP, nakoľko má ísť o blízku osobu žalobcu. Kto je blízkou osobou žalobcu vymedzuje ustanovenie § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, podľa ktorého blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Z uvedeného dôvodu vyplýva dôvodná pochybnosť, že charakter príbuzenského vzťahu medzi žalobcom a splnomocnenkyňou by bol spôsobilý mať za následok, že ujmu, ktorá by mohla byť spôsobená na právach a povinnostiach žalobcu by splnomocnenkyňa mohla pociťovať ako ujmu vlastnú, keďže v danom prípade sú predmetom konania práva a povinnosti výsostne prináležiace žalobcovi. Na strane druhej bolo vyjadrenie splnomocnenej príbuznej len dôsledným reprodukovaním obsahu podanej správnej žaloby a následného vyjadrenia žalobcu. Preto správny súd k tomuto vyjadreniu osobitne neprihliadol. 81. Správny súd následne rozsudok verejne vyhlásil dňa 14.04.2026 v neprítomnosti žalobcu a žalovaného. VII. Právny názor správneho súdu
82. Predmetom preskúmania správneho súdu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného č. XXXXX-X/ XXXX-XX zo dňa 31.07.2024 zo dňa 04.09.2024, ktorým zamietol podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení odvolanie žalobcu, podané proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa v celom rozsahu a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil, nakoľko bol toho názoru, že je vecne správne. Rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa č: XXXXX-XX/XXXX-XX zo dňa 15. decembra 2016 bolo rozhodnuté, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2015. 83. Z obsahu správnej žaloby vyplýva, že žalobca správnou žalobou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa (žalobný dôvod podľa § 191 ods. 1 písmeno d) SSP) a že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (žalobný dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP). 84. Uvedené žalobné námietky nachádzajú svoju konkretizáciu v troch žalobných bodoch a to, že 1. správny orgán prvého stupňa procesne pochybil keď žalobcovi neoznámil začatie správneho konania (vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia dňa 30. júna 2015), čím mu znemožnil vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, v ktorom dôsledku tak pochybením správneho orgánu prvého stupňa došlo k zmene dvojstupňového administratívneho konania na jednostupňové, keďže žalobca sa mala možnosť vyjadriť k veci až v rámci odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa; 2. že v rozhodnom čase nemohol mať status SZČO, pretože v tom čase aj keď bol faktickým držiteľom licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, túto prax fakticky nemohol vykonávať, pretože už dňom 30.11.2013 (t. j. identickým dňom, ku ktorému mu bolo prešovským samosprávnym krajom zrušené na jeho žiadosť povolenie na prevádzkovanie ambulancie) mu bola Úradom pozastavená platnosť číselného kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, bez ktorého nemohol poskytovať lekársku starostlivosť, ktorú skutočnosť je potrebné, podľa žalobcu považovať za objektívnu okolnosť v zmysle predikcie najvyšším správnym súdom vysloveného právneho názoru v zjednocujúcom rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020, podľa ktorého „Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.“ Aj keď sa správny orgán prvého stupňa a žalovaný rozhodli riadiť, resp. keď si vybrali pre svoje rozhodovanie tento citovaný zjednocujúci názor Najvyššieho správneho súdu a nie najvyšším správnym súdom skôr vyslovený názor v rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019, aj tak nezohľadnili žalobcom predložené rozhodnutie Úradu o pozastavení platnosti číselného kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za účelom zistenia, či tu existuje alebo neexistuje najvyšším správnym súdom zmieňovaná objektívna nemožnosť vykonávať činnosť na základe licencie L1A; 3. že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je riadne odôvodnené, pretože žalobcovi neboli dané odpovede na všetky jeho odvolacie otázky. 85. Úvodom správny súd považoval za potrebné podotknúť, že žalobné námietky žalobcu nekopírovali odvolacie námietky, ktoré žalobca uplatnil v odvolacom konaní, preto nie ku všetkým žalobným námietkam (napr. k žalobnej námietke o pozastavení žalobcovi platnosti kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti) sa žalovaný mal možnosť vyjadriť už aj v žalobou napadnutom rozhodnutí, v ktorom pochopiteľne žalovaný reagoval iba na uplatnené odvolacie námietky. Preto, ak sa k tejto námietke žalovaný vyjadroval až v rámci svojho vyjadrenia k žalobe pred správnym súdom, túto skutočnosť nemožno vnímať ako nedovolené dotváranie žalovaným jeho žalobou napadnutého rozhodnutia, ako sa to snažila naznačiť žalobca vo svojej replike, pretože keďže táto námietka nebola aj odvolacou námietkou, žalovaný rozhodujúci o odvolaní žalobcu nemal dôvod k v odvolaní neexistujúcej námietke sa ani vyjadrovať. Žalobca svoju odvolaciu argumentáciu, ako aj žalobnú argumentáciu a napokon aj svoju argumentáciu v replike menil a prispôsoboval aktuálnemu procesu názorového vývoja protiargumentov žalovaného. 86. Najprv v odvolaní žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa z dôvodov uvedených v bode č. 2 odôvodnenia tohto rozsudku. V žalobe sa uvedené námietky žalobcu zúžili iba na tri námietky, a to na námietky, že pre svoju rozpornosť sú neaplikovateľnými odlišné
stanoviská veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu vyjadrené v rozhodnutiach sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020, a to s ohľadom na potrebu zachovania všeobecného princípu spravodlivosti s tým, že uvedené stanoviská veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu žalovaný a správny orgán prvého stupňa generalizovali bez skúmania konkrétneho prípadu žalobcu a pre svoje rozhodovanie si vybrali to z označených stanovísk veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu, ktoré nie je v prospech žalobcu; že správny orgán prvého stupňa a žalovaný sa nevysporiadali so žalobcom do konania predloženým rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou z 23.10.2013, na základe ktorého jej bola k 30.11.2013 ukončená platnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, v ktorom dôsledku už nemohol poskytovať zdravotnú starostlivosť a dosahovať z nej príjem ako SZČO a napokon, že v konaní správneho orgánu prvého stupňa boli porušené princípy spravodlivosti, keďže žalobcovi nebolo umožnené sa k veci vyjadriť pred vydaním prvostupňového rozhodnutia a žalovaný sa nevyjadril k všetkým jeho odvolacím námietkam. 87. Správny súd v tejto súvislosti podotýka, že zmena taktiky vedenia súdneho konania zmenou argumentácie zo strany žalobcu v konaní o žalobe v sociálnych veciach, čo je aj daný prípad, je do okamihu rozhodnutia súdu možná a zákonom prípustná (ustanovenie § 203 ods. 1 SSP), a dokonca pri jej posudzovaní správny súd postupuje neformálne (ustanovenie § 202 ods. 2 SSP), avšak aj keď pri tomto type žaloby správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi, vždy platí, že je viazaný skutkovým stavom zisteným v konaní pred administratívnym orgánom (§ 199 ods. 3 SSP v spojení s § 120 písm. b) a § 6 ods. 2 psím. c) SSP), preto akákoľvek zmena pomerov na strane žalobcu, ktorá by nastala po vydaní žalobou napadnutých rozhodnutí by nebola spôsobilou vyvolať ich zmenu. 88. Aj keď všetky odvolacie námietky, ktoré žalobca vzniesol proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa v administratívnom konaní neboli zhmotnené aj v správnej žalobe (námietka, že licencia L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama o sebe nepostačuje na výkon zdravotnej starostlivosti, námietka, že nemôže dôjsť k zániku jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia dňom 30. júna 2015, nakoľko žalobca po termíne 30.11.2013 už nemal status SZČO na účely sociálneho poistenia) správny súd predsa len poukazujúc na jeho neviazanosť žalobnými bodmi pri tomto type žaloby v sociálnych veciach, žalobou napadnuté rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného preskúmal aj tieto uvedené námietky, pričom dospel k záveru o ich neopodstatnenosti, keďže v tomto prípade správne orgány rozhodli plne v súlade s najvyšším správnym súdom verifikovanou aplikačnou praxou § 5 a § 21 zákona o sociálnom poistení. 89. V súvislosti s námietkou o účinkoch licencie L1A na oprávnenie poskytovať zdravotnú starostlivosť, správne orgány správne a zákonne uzavreli, že tento typ licencie vydávanej SLK na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, sám o sebe postačuje, aby lekár majúci tento typ licencie L1A na jej podklade mohol poskytovať zdravotnú starostlivosť, a to aj bez potreby, aby bol súčasne nevyhnutne aj držiteľom povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ako sa mylne domnieva žalobca, pretože v zmysle cit. § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. sa zdravotnícke povolanie vykonáva aj iba na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z., čo je licencia L1A a v tom zmysle aj podľa cit. § 4 psím. b) zákona č. 578/2004 Z. z. sa fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) považuje za poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorú zdravotnú starostlivosť nadväzne podľa cit. § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. môže lekár majúci licenciu L1A poskytovať buď v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. 90. Súčasne je nevyhnutným uviesť, že už samotná držba aktívnej (ktorej účinky neboli hoc aj dočasne pozastavené) licencie L1A, bez ohľadu k tomu, či sa táto licencia aj aktívne využíva alebo nie, čo je iba na slobodnom rozhodnutí a vôli jej držiteľa, postačuje pre záver, že jej držiteľ môže (má možnosť) vykonávať, resp. poskytovať zdravotnícku starostlivosť, a teda, že pre účely zákona o sociálnom poistení môže z tejto činnosti dosahovať zdaniteľný príjem. Využívanie licencie L1A teda nie je žiadnym spôsobom podmienené aj súčasnou (súbežnou) držbou povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, pretože, ako už bolo uvedené, lekár majúci licenciu L1A môže na jej podklade osvedčujúcej jeho odbornosť, poskytovať zdravotnú starostlivosť aj v zdravotníckom zariadení, ktorého nie je sám aj prevádzkovateľom, ale tak môže činiť aj v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom na základe povolenia udeleného podľa cit. § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. V prípade, ak je lekár nie len držiteľom licencie L1A, ale súčasne je aj držiteľom povolenia na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), tak v prípade zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia automaticky neprestáva spĺňať aj odbornosť na poskytovanie zdravotnej starostlivosti deklarovanú licenciou L1A, ale na jej podklade môže naďalej poskytovať zdravotnú starostlivosť, či už v inom svojom zdravotníckom zariadení na základe nového jemu daného povolenia alebo v zdravotníckom zariadení iného poskytovateľa na základe povolenia podľa cit. § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. alebo na inom mieste. Okrem toho, ak je lekár držiteľom licencie L1A a súčasne ako zamestnanec zdravotníckeho zariadenia je aj držiteľom licencie L1B, tak zamestnanecký pomer tomuto lekárovi nebráni, aby popri tom poskytoval zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A. 91. V súvislosti s touto námietkou správny súd argumentačne podporne poukazuje na záväzný zjednocujúci záver veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 podľa ktorého cit. „52. Veľký senát sa stotožňuje s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti) bude zdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A, uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A, nijako nesúvisí. 53. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. 54. (...) Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolania udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. (...) 61. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. 62. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z z. 63. Z uvedených dôvodov veľký senát v konaní vedenom pod sp.zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru veľkého senátu vo veci sp.zn. 1S/1/2019. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uvádza nasledovnú odpoveď: Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A, považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení.
Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z. (...) 83. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: - podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo - podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01.08. 2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie, alebo - odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom „a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/ tohto zákona.“ 92. Obdobne už Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 9Sžsk/16/2018 z 26.09.2018 (t. j. ešte v čase pred zjednocujúcim záverom veľkého senátu, pozn.) uviedol cit. „... opačný názor by viedol k záveru, kedy by ktokoľvek (po splnení zákonných náležitostí) mohol získať x licencií na výkon povolania, tvrdiť však, že žiadne z nich nevykonáva a takto neprimerane prenášať dôkazné bremeno na správny orgán. Vznik takejto situácie je však neprípustný. Zákon vychádza z racionálneho predpokladu, že ten, kto požiada o licenciu na výkon regulovanej činnosti, má záujem túto činnosť vykonávať (...) Ak by teda žalobkyňa mala úmysel vykonávať činnosť lekára výlučne iba v pracovnom pomere, nebolo potrebné žiadať o licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Žalobkyňa však o takúto licenciu požiadala a tiež jej bola vydaná. Pokiaľ mala záujem mať licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, avšak túto dočasne nevykonávať, mala možnosť požiadať o dočasné pozastavenie licencie podľa § 73 zákona č. 578/2004 Z. z. Ani toto zákonné oprávnenie však nevyužila, požiadala o vydanie licencie a túto ponechala aktívnou. Vzhľadom na uvedené má potom kasačný súd za to, že obe, materiálna ako aj formálna rovina oprávnenia boli v prejednávanej veci naplnené.“ 93. Žalobcovi bola teda dňa 24.08.2005 vydaná licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore dermatovenerológia (licencia typu L1A), na základe ktorej bol oprávnený vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť a mal postavenie SZČO podľa § 5 zákona o sociálnom poistení, ktorej s poukazom na § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vzniklo poistenie. Dňa 30.11.2007 bolo žalobcovi Prešovským samosprávnym krajom vydané povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - ambulancii v odbore dermatovenerológia, ktoré povolenie bolo na žiadosť žalobcu zrušené Prešovským samosprávnym krajom k 30.11.2013, ku dňu ktorému žalobca podal odhlášku z poistenia, avšak žalobca bol naďalej držiteľom aktívnej licencie L1A, ktorej platnosť bola zrušená na žiadosť žalobcu až k 23.11.2015, takže do tej doby, podľa správneho súdu, táto licencia spĺňala tak po formálnej (je naplnená samotnou existenciu licencie), ako aj materiálnej stránke predpoklad, aby na jej podklade žalobca mal možnosť na jej podklade vykonávať lekársku činnosť a dosahovať z nej príjem. 94. Správny súd konštatuje, že nie je úlohou správneho orgánu skúmať charakter SZČO v daňovom priznaní priznaného príjmu, t. j. či sa jedná explicitne iba o príjem dosiahnutý v príčinnej súvislosti s licenciou L1A alebo nie. V súvislosti s uvedeným, správny súd podotýka, že v zmysle zákona o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa pri posúdení vzniku SZČO bez povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia k 01.júlu toho ktorého kalendárneho roka, vychádza s príjmov priznaných samotnou SZČO v jej daňovom priznaní k dani z príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti (cit. § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.) za predchádzajúci kalendárny rok, oznámených z tohto daňového priznania Sociálnej poisťovni Daňovým riaditeľstvom SR, pričom Sociálnej poisťovni nebola zákonom zverená kompetencia skúmať, či nejaká časť z tohto v daňovom priznaní priznaného príjmu a ak áno, tak aká, sa týka vyslovene iba výkonu činnosti v príčinnej súvislosti s licenciou L1A, ale Sociálna poisťovňa pre účely sociálneho poistenia zohľadňuje celý v daňovom priznaní SZČO priznaný tento príjem. Uvedený záver je, podľa správneho súdu, plne logickým a, aj keď sa to žalobcovi tak nejaví, tak v konečnom dôsledku je aj v jeho prospech, ak zohľadníme, že systém nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, ktorých účelom je chrániť poistenca (či už zamestnanca alebo SZČO) a
členov jeho rodiny pred negatívnymi dôsledkami straty zárobku či už v dôsledku ochorenia, úrazu, tehotenstva či materskej alebo v dôsledku staroby či pri poklese schopnosti pracovať (invalidita) alebo v dôsledku smrti (vdovský a vdovecký dôchodok), sú vybudované nie len na princípe sociálnej solidarity (bohatší prispievajú sociálne slabším; generácia v produktívnom veku prispieva na dôchodky; zdraví prispievajú chorým), ale aj na princípe zásluhovosti - t. j. čím vyšší príjem a odvod z neho, tým vyššia dávka/dôchodok v prípade straty zárobku. Takže pre účely sociálneho poistenia zohľadnenie celého SZČO priznaného príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, nemá byť vnímané ako poškodzovanie poistenca odvodmi, ale jeho cieľom je zabezpečenie mu tomuto príjmu adekvátnej náhrady, pre prípad straty tohto príjmu v záujme zachovania príjmom determinovanej životnej úrovne pokiaľ možno v čo najvyššej miere. 95. Správny súd argumentačne podporne poukazuje na záväzný zjednocujúci záver veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020, podľa ktorého „Veľký senát považuje za správny názor senátu 9S, že povinnosť Sociálnej poisťovne skúmať pôvod príjmov poistencov - lekárov nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. Naopak, Sociálna poisťovňa v rámci zisťovania podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného poistenia vychádza z oznámenia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 233 ods. 6 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., resp. z výpisu z daňového priznania podľa § 228 ods. 1 a 2 tohto zákona. Ak by bolo zámerom zákonodarcu, aby Sociálna poisťovňa prešetrovala príjmy poistencov, musel by oprávnenie na takúto činnosť ustanoviť v zákone alebo zabezpečiť povinnosť Finančného riaditeľstva SR predkladať údaje Sociálnej poisťovni v takej kvalite, aby bolo možné na účely sociálneho poistenia príjmy poistencov posudzovať. Pokiaľ teda zákonodarca nevybavil Sociálnu poisťovňu oprávnením na zisťovanie príjmu, potrebným materiálnym a personálnym vybavením, možno dovodiť, že zákonodarca nepredpokladal výkon takejto činnosti Sociálnej poisťovne.“ 96. Ak teda lekár - držiteľ licencie L1A, prizná v daňovom priznaní príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov (§ 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov) vo výške vyššej ako je uvedená v § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa § 21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej. 97. Z uvedených dôvodov veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019, a že na druhú otázku, teda „či povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je posudzovať príjmy poistenca - lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A“ prijal túto odpoveď: „Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý a § 179 ods. 1 písm. b) v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nie je posudzovať príjmy lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov) ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010.“ 98. Napokon sa žalovaný, zákonne vysporiadal aj s odvolacou námietkou žalobcu, v zmysle ktorej nemohlo dôjsť k zániku jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia dňom 30.júna 2015, nakoľko žalobca po termíne 30.11.2013 už nemal status SZČO na účely sociálneho poistenia). Ako správne vyhodnotil žalovaný, žalobca ku dňu 1. júla 2014 spĺňal právnu definíciu statusu samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 zákona v znení zákona č. 338/2013 Z. z., pretože dovŕšil potrebný vek a v roku 2013 dosahoval príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej
činnosti. Žalovaný v tejto súvislosti podľa správneho súdu správne poukázal na potrebu aplikácie v rozhodnom čase posudzovania splnenia podmienok žalobcom pre vznik jeho povinného sociálneho poistenia k 01.07.2014 podľa účinného znenia § 5 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého v tomto rozhodnom čase boli zákonodarcom vyžadované dve zákonné podmienky pre priznanie osobe statusu SZČO, a to, aby dovŕšil najneskôr k 01.07.2014 vek 18 rokov a súčasne (kumulatívne), aby v predchádzajúcom kalendárnom roku, t. j. v roku 2013 dosiahol a v daňovom priznaní priznal príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší ako zákonom stanovanú hranicu v tom čase 4 830 Eur. Žalobca nepochybne k 01.07.2014 obidve tieto zákonné podmienky pre vznik jej povinného poistenia splnil, a toto ani nerozporoval, t. j. dovŕšil vek 18 rokov a v roku 2013 priznal v daňovom priznaní k dani z príjmov príjem v sume 54.221,61 Eur, čo je bezpochyby suma vyššia ako v tom čase zákonný limit 4.830 Eur. Príjem žalobcu z podnikania za rok 2014 nebol vyšší ako zákonom ustanovená hranica príjmu 4.944,00 Eur potrebná pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. júla 2015. Na základe uvedeného povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe v súlade s § 21 ods. 1 zákona v znení zákona č 338/2013 Z. z. zaniklo 30. júna 2015. Ako vyplýva z administratívneho spisu predloženého žalovaným Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou listom č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 1. decembra 2016, označeným ako „Zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO – oznámenie“, oznámila žalobcovi, že mu dňa 30. júna 2015 zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Žalobca vzniesol voči skutočnostiam uvedeným v oznámení námietky, pričom správny orgán prvého stupňa námietky žalobcu vyhodnotil ako neodôvodnené, preto bol povinný rozhodnúť o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako o spornom prípade. Na uvedený procesný postup, ktorý predchádzal vydaniu preskúmavaného rozhodnutia ako správneho orgánu prvého stupňa správne poukázal aj žalovaný. Žalovaný preto správne vyhodnotil, že došlo k zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu dňom 30.júna 2015. Námietku žalobcu preto správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 99. Správny súd vzhliadol nedôvodnými aj tri žalobné námietky žalobcu, ktorými sa snažil spochybniť zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí a podľa ktorých: 1. žalovaný nezohľadnil, že Sociálna poisťovňa pred vydaním rozhodnutia neoboznámila žalobcu so začatím konania vo veci zániku jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia dňom 30.júna 2015 a žalobca sa o ňom dozvedel až v dôsledku doručenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, čím mu malo byť znemožnené k veci sa včas vyjadriť, t. j. už v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom, takže postupom Sociálnej poisťovne sa z dvojstupňového administratívneho konania stalo jednostupňové; súčasne v súvislosti s touto námietkou žalobca tiež v administratívnom konaní namietal, že potom, ako podal odhlášku z poistenia k 30.11.2013, mu nebolo doručené rozhodnutie Sociálnej poisťovne o trvaní tohto poistenia, a teda považoval vec za nespornú; 2. žalovaný odobril rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktorá si pre svoje rozhodnutie z dvoch rozdielnych stanovísk veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu vyjadrených v rozhodnutiach sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 vybrala to nepriaznivejšie (sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020) pre žalobcu, ktorého závery Sociálna poisťovňa generalizovala bez skúmania konkrétneho prípadu žalobcu, a navyše, podľa žalobcu sa Sociálna poisťovňa neriadila dôsledne ani týmto ňou samotnou zvoleným stanoviskom veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu, keďže opomenula ako objektívnu prekážku, pre ktorú žalobca k 01.07.2014 nemohol dosahovať príjem z licencie L1A, zohľadniť, že rozhodnutím Úradu z 23.10.2013 bola žalobcovi pozastavená s účinnosťou k 30.11.2013 platnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, bez ktorého teda už nemohol po 30.11.2013 ordinovať a poskytovať zdravotnú starostlivosť, z ktorej by dosahoval príjem; 3. žalovaný sa nevyjadril k všetkým odvolacím námietkam žalobcu. 100. V súvislosti s prvou z uvedených žalobných námietok žalovaný dôvodil, že konanie vo veci vzniku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia je nedávkovým konaním na ktoré sa nevťahuje správny poriadok a zo zákona o sociálnom poistení ani správnemu orgánu prvého stupňa nevyplýva povinnosť upovedomovať účastníka konania (v danom prípade žalobcu) vopred, pred vydaním rozhodnutia, o začatí tohto konania s tým, že požiadavke spravodlivého konania je dané zadosť, keď sa účastník konania dozvie o konaní až doručením mu prvostupňového správneho rozhodnutia Sociálnej poisťovne, proti rozhodnutiu ktorému môže uplatniť odvolacie námietky, s ktorými sa následne môže v rámci autoremedúry vysporiadať najprv aj správny orgán prvého stupňa, avšak
ak odvolaniu nemieni vyhovieť postupuje odvolanie svojmu nadriadenému orgánu, t. j. žalovanému. Uvedené odôvodnenie žalovaného považuje správny súd za nevybočujúce z medzí zákonnosti a za plne kompaktné s rozhodovacou praxou Najvyššieho správneho súdu nastavenou v zjednocovacom stanovisku jeho veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020, v otázke ktorej sa veľký senát Najvyššieho správneho súdu stotožnil so svojim názorom vysloveným už aj v skoršom svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019, podľa výroku ktorého cit. „Konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov začaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“ V súvislosti s uvedenými zjednocujúcimi stanoviskami veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu má žalobca za to, že žalovaný sa svojím rozhodnutím odchýlil od týchto stanovísk, resp. od ich citovanej právnej vety (výroku), v zmysle ktorej aj v dotknutom administratívnom konaní malo byť žalobcovi umožnené, aby sa k veci (t. j. k otázke vzniku jej povinného sociálneho poistenia) mohol vyjadriť ešte pred vydaním rozhodnutia Sociálnej poisťovni, čoho predpokladom malo byť, aby bol o konaní vopred správnym orgánom prvého stupňa vyrozumený. 101. Správny súd v uvedenej súvislosti upriamuje pozornosť na kontext, v ktorom veľký senát Najvyššieho správneho súdu citované formuloval. K citovanej právnej vete ohľadne potreby zabezpečenia účastníkovi aj v tomto nedávkovom konaní práva na spravodlivé konanie, zhmotneného aj v jeho práve riadne a včas sa k veci vyjadriť, dospel veľký senát najprv vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019, a to ako odpoveď na poslednú z troch otázok, ktorým v tomto rozhodnutí venoval pozornosť. Následne keďže senát „9S“ Najvyššieho správneho súdu, prejednávajúci inú obdobnú vec, sa nestotožnil s dvomi z troch, veľkým senátom Najvyššieho správneho súdu v rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 ustálených záverov, predložil svojim uznesením sp. zn. 9Sžsk/94/2018 z 23.09.2019 opätovne vec na posúdenie veľkému senátu, v ktorej súvislosti sa senát „9S“ v označenom svojom uznesení vyjadril aj k tretej otázke týkajúcej sa záruk spravodlivého konania aj v nedávkovom konaní (o vzniku, zmene a zániku povinného poistenia), a to tak, že so všeobecnou formuláciou odpovede (výroku), ktorú uviedol veľký senát na tretiu otázku v rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 sa senát „9S“ v celom rozsahu stotožnil, avšak nesúhlasil so spôsobom, akým bol uvedený záver aplikovaný v danom prípade na prejednávanú vec. Podľa senátu „9S“ „V odpovedi veľkého senátu nie je výslovne napísané, že v danom prípade Sociálna poisťovňa práva účastníka správneho konania porušila. Z kontextu prejednávanej veci sa možno domnievať, že senát 10S, ako aj veľký senát považovali za nesprávny postup Sociálnej poisťovne, ktorým ako prvý úkon v konaní doručila účastníkovi správneho konania prvostupňové rozhodnutie. Bližšie zdôvodnenie, v čom spočíva porušenie práv, v rozhodnutí veľkého senátu absentuje. Senát 9S súhlasí, že Sociálna poisťovňa má povinnosť zabezpečiť ochranu práv priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak v prejednávanom prípade podľa jeho názoru tieto práva účastníka porušené neboli. Postup Sociálnej poisťovne nepovažuje ani za v rozpore s čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V dôvodovej správe k zákonu o sociálnom poistení je uvedené, že vzhľadom na verejnoprávny charakter Sociálnej poisťovne sa navrhuje, aby sa v konaní vo veciach sociálneho poistenia postupovalo výlučne podľa tohto zákona. Použitie všeobecného predpisu o správnom konaní - zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) zákonodarca vylúčil (§ 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.). Z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca si uvedomoval, že konanie v sociálnych veciach vykonávané Sociálnou poisťovňou nie je typickým správnym konaním, a má preto svoju osobitnú právnu úpravu v zákone o sociálnom poistení. Senát 9S súhlasí s tým, že práva účastníka správneho konania vo veciach, v ktorých koná Sociálna poisťovňa, garantované ústavou, musia byť zachované. Domnieva sa však, že pri posudzovaní reálneho naplnenia ústavných práv zaručených čl. 46 ods. 1, a predovšetkým čl. 48 ods. 2 ústavy je potrebné prihliadať na špecifický charakter konaní podľa zákona o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení umožňuje začať Sociálnej poisťovni konanie na podnet organizačnej zložky, ktoré je v takomto prípade začaté urobením prvého úkonu voči účastníkovi konania. Zákon o sociálnom poistení bližšie nešpecifikuje, o aký úkon má ísť. Nevylučuje teda, aby prvým úkonom bolo aj doručenie rozhodnutia. V danom prípade ide o konanie o zániku sociálneho poistenia v spornom prípade (§ 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.), v ktorom Sociálna poisťovňa vydala rozhodnutia na základe údajov poskytnutých jej Slovenskou lekárskou komorou (o existencií platnej
licencie L1A) a daňovým riaditeľstvom, resp. od 01.01.2012 Finančným riaditeľstvom SR (o výške príjmu z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti). Považujeme za potrebné poukázať na skutočnosť, že v prípade rozhodnutia o vzniku, prerušení a zániku poistenia ide o rozhodnutie deklaratórne, pretože tieto skutočnosti nastávajú priamo po splnení zákonom predpokladaných podmienok.“ 102. Následne, keďže veľkému senátu vec predkladajúci senát „9S“ sa síce stotožnil s citovaným výrokom skoršieho zjednocujúceho stanoviska veľkého senátu prezentovaným v rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a výhrady mal iba vo vzťahu k jeho odôvodneniu, preto veľký senát Najvyššieho správneho súdu vo svojom novom zjednocujúcom rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 uviedol „Pokiaľ ide o výhrady senátu 9S k odpovedi veľkého senátu na tretiu otázku, tieto výhrady sa netýkajú samotného znenia odpovede vo výroku uznesenia sp. zn. 1Vs/1/2019, keďže smerujú len voči odôvodneniu odpovede, teda samotná odpoveď na tretiu otázku sporná nebola.“ Inými slovami, v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 prezentovaný názor o nespornosti výroku, týkajúceho sa záruk spravodlivého konania v administratívnom konaní, vysloveného už v skoršom zjednocujúcom rozhodnutí veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 znamená, že niet pochybností ani sporu o tom, že aj v konaní o vzniku, zmene či zániku povinného sociálneho poistenia je potrebné zabezpečiť právo účastníka na spravodlivé konanie, ktorého imanentnou súčasťou je aj jeho právo k veci sa vyjadriť. Pokiaľ ide o praktický spôsob a rozsah zabezpečenia tohto práva účastníka konania vedeného podľa zákona o sociálnom poistení, na ktoré konanie bola podľa ustanovenia § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vylúčená aplikácia správneho poriadku, tak v tomto smere sa rozhodovacia prax Najvyššieho správneho súdu stotožnila s vyššie prezentovaným názorom senátu „9S“, podľa ktorého, keďže konanie vo veci vzniku, zmeny a zániku povinného sociálneho poistenia je osobitným typom konania výhradne podľa zákona č. 461/2003 Z. z., v ktorom je deklaratórne (osvedčujúce) rozhodovanie Sociálnej poisťovne determinované, resp. podmienené výlučne splnením explicitne (presne) stanovených objektívne merateľných a objektívne zistiteľných (bez potreby polemiky) zákonných podmienok, tak právu na spravodlivé konanie účastníka konania je dané zadosť, ak sa o prebiehajúcom konaní dozvie až doručením mu prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktorá ani nemá zákonnú povinnosť účastníkovi konania začatie tohto konania osobitne vopred oznamovať [čl. 2 ods. 2 Ústavy SR - štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon] s tým, že právo účastníka na vyjadrenie je zabezpečené jeho možnosťou uplatniť svoju argumentáciu v odvolaní. 103. Na tomto mieste nie je možné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, žeby sa týmto postupom administratívne konanie stalo iba jednoinštančným, pretože s odvolacími námietkami účastníka konania má možnosť vysporiadať sa aj Sociálna poisťovňa ako prvostupňový správny orgán v rámci autoremedúry a ak by Sociálna poisťovňa nemienila odvolacím námietkam vyhovieť, postupuje vec na vybavenie žalovanému. Vzhľadom k uvedenému je tak podľa správneho súdu nedôvodnou žalobná námietka žalobcu, podľa ktorej tým, že ho Sociálna poisťovňa neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania, mu tým neposkytla možnosť vyjadriť sa k začatému konaniu. Predmetné konanie je nedávkovým konaním začatým z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktoré je v zmysle zákona o sociálnom poistení začaté dňom, kedy Sociálna poisťovňa urobila voči žalobcovi ako účastníkovi konania prvý úkon, pričom zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné, vzhľadom na uvedený charakter konania, považovať aj doručenie rozhodnutia, ku ktorému mal žalobca možnosť vyjadriť sa v odvolaní, čo napokon aj využil, pričom žalovaný sa s jej námietkami v rozhodnutí vysporiadal, preto nedošlo k porušeniu zákonných práv žalobcu. 104. Podľa správneho súdu je nedôvodnou, aj v rámci tejto prvej námietky uplatnená čiastočná námietka žalobcu, podľa ktorej nemal vedomosť, že by mu poistenie vzniklo, keďže po ním podanej odhláške z poistenia k 30.11.2013, Sociálna poisťovňa nevydala žiadne rozhodnutie, ktorým by túto spornosť riešila a preto mal žalobca vec za nespornú. V tejto súvislosti sa správny súd stotožňuje s argumentom žalovaného, že Sociálna poisťovňa vychádzala z prezumpcie (predpokladu) správnosti žalobcom podanej odhlášky a v súlade s ustanovením § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení podmienky vzniku, trvania alebo zániku povinného poistenia Sociálna poisťovňa skúma (preveruje) až k 1. júlu kalendárneho roka, kedy je známy už aj príjem SZČO za tomuto roku predchádzajúci kalendárny rok (t. j. či nepresahuje 12-násobok vymeriavacieho základu). Navyše správny súd dodáva, že Sociálna poisťovňa ani nemala možnosť skôr rozhodnúť o vzniku sociálneho poistenia žalobkyne, a teda ani toto rozhodnutie žalobkyni doručiť, pretože nemala vedomosť o pretrvávajúcej existencii
aktívnej licencie typu L1A žalobcu, ktorá o nej Sociálnu poisťovňu neinformovala a informáciu o trvaní licencie poskytla Sociálnej poisťovni až SLK. Podľa § 228 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2014, mal žalobca ako SZČO povinnosť prihlásiť sa na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie najneskôr do ôsmich dní od vzniku týchto poistení. Túto povinnosť žalobca nesplnil, preto nie je možné, aby sa dovolával legitímneho očakávania o nespornosti veci, ak tieto očakávania vznikli len z dôvodu porušenia právnej povinnosti žalobcu voči Sociálnej poisťovni. V takomto prípade totiž očakávania nie sú legitímne a nemohlo žiadnym spôsobom prísť k nepredvídateľnému zásahu verejnej moci do práv žalobcu, pretože tento zásah v podobe rozhodnutia Sociálnej poisťovne, by bol za splnenia zákonom uložených povinností predvídaný. 105. Správny súd nevzhliadol dôvodnosť žaloby, ani pokiaľ ide o druhú žalobnú námietku, podľa ktorej si mala Sociálna poisťovňa a žalovaný zvoliť z dvoch zjednocujúcich stanovísk veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 to z nich, ktoré je pre žalobcu nepriaznivejšie (sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020) bez zohľadnenia špecifík prípadu žalobcu s tým, že podľa žalobcu, sa Sociálna poisťovňa neriadila dôsledne ani týmto ňou samotnou zvoleným stanoviskom veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu, keďže opomenula ako objektívnu prekážku, pre ktorú žalobca k 01.07.2014 nemohol dosahovať príjem z licencie L1A, zohľadniť, že rozhodnutím Úradu z 23.10.2013 bola žalobcovi pozastavená s účinnosťou k 30.11.2013 platnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, bez ktorého teda už nemohla po 30.11.2013 ordinovať a poskytovať zdravotnú starostlivosť, z ktorej by dosahovala príjem. Na tomto mieste správny súd uvádza, že v danom prípade otázka aplikácie niektorého z dvoch zjednocujúcich stanovísk veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 v žiadnom prípade nebola otázkou voľby, ako sa mylne domnieva žalobca, a to ani v smere výberu niektorého z nich a ani v smere voľby či to ktoré stanovisko bude alebo nebude Sociálnu poisťovňu zaväzovať. Platí jednako, že neskoršie zjednocujúce stanovisko veľkého senátu neguje (ruší) jeho skoršie zjednocujúce stanovisko v danej otázke, keďže došlo k názorovému posunu oproti skoršiemu názoru a jednako, že rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sú tak pre správne orgány, ako aj pre správne súdy (bez možnosti voľby) záväzné. Preto aj v danej veci Sociálna poisťovňa a aj žalovaný museli postupovať podľa rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020. 106. V kontexte uvedeného správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/67/2023 z 30.04.2024 podľa ktorého „Žalobkyňa v časti kasačnej sťažnosti taktiež poukazovala na rozdielne závery veľkých senátov najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs 1/2019 a 1Vs 3/2019. Treba však zdôrazniť, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri skoršom rozhodnutí veľkého senátu. V súčasnosti tak treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs 3/2019. Toto rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné. Senát Najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal.“ 107. Pokiaľ ide o pozastavenie platnosti kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcovi dňom 30.11.2013, tak na tomto mieste správny súd opakovane (viď vyššie) uvádza, že táto námietka nebola aj odvolacou námietkou, preto v súvislosti s ňou žalovaný až vo vyjadrení k žalobe uviedol, že v § 79 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. až s účinnosťou od 01.05.2015 bola zakotvená povinnosť, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je povinný do 90 dní od právoplatnosti licencie požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie mu kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorá skutočnosť teda nastala až po, pre toto konanie, rozhodnom období s ktorým záverom sa stotožňuje aj správny súd. Okrem toho otázku držby kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti sa zaoberal vo svojich rozhodnutiach nie len Najvyšší správny súd, ale aj Ústavný súd SR s tým záverom, že platnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nie je nevyhnutnou podmienkou preto, aby lekár mohol vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, resp. poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe licencie L1A.
108. V tomto smere správny súd ešte konkretizuje, že v zmysle citovaných § 4 a § 27 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné rozlišovať medzi zdravotníckym pracovníkom, ktorým je aj lekár na jednej strane a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na strane druhej, pričom lekár ako zdravotnícky pracovník má svoj vlastný kód zdravotníckeho pracovníka, ktorý sa mu nemení počas celej doby jeho lekárskej praxe, nech už vykonáva svoju prax v ambulancii alebo v nemocnici, či na inom mieste, a súčasne má aj kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (napr. kód ambulancie), ktorý identifikuje miesto, kde lekár zdravotnú starostlivosť poskytuje a ktorý kód poskytovateľa sa u lekára počas doby jeho lekárskej praxe môže meniť, keďže lekár môže meniť miesto svojho pôsobiska. Keď žalobca prestal poskytovať zdravotnú starostlivosť v ambulancii k 30.11.2013 je len logické, že týmto dňom mu bola zastavená aj platnosť kódu tohto (ambulantného) poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, avšak súčasne to neznamená, žeby mu zanikla aj platnosť kódu lekára ako zdravotníckeho pracovníka, na základe ktorého mohol poskytovať zdravotnú starostlivosť aj naďalej. Z uvedených dôvodov ani táto námietka žalobcu podľa právneho názoru správneho súdu neobstojí. 109. Správny súd v uvedenej súvislosti podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/67/2023 z 30.04.2024, podľa ktorého „Námietky žalobkyne, že svoju činnosť nemôže vykonávať bez toho, aby mala uzavretú zmluvu so zdravotnou poisťovňou, resp. aby mala pridelený kód poskytovateľa, nijako nespochybňujú jej oprávnenia na výkon takejto činnosti. To, že žalobkyňa takéto zmluvy neuzavrela, znamená len toľko, že oprávnenie založené licenciou L1A nevyužíva. Na to, aby žalobkyňa nebola samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., musela by u nej existovať objektívna právna nemožnosť vykonávať takúto činnosť. Ako však kasačný súd vysvetlil už vyššie, takúto objektívnu právnu možnosť zakladá práve uvedená licencia. Preto pre postavenie samostatne zárobkovej činnosti nie je podstatné, či lekár uzavrel zmluvu so zdravotnou poisťovňou alebo pacientom, pretože takúto zmluvu kedykoľvek môže uzavrieť. Ani sama žalobkyňa netvrdí, že by jej čokoľvek (okrem jej vlastného rozhodnutia) bránilo v uzavretí takýchto zmlúv a poskytovaní zdravotnej starostlivosti. To isté platí aj ohľadom kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorého absencia nezakladá objektívnu právnu nemožnosť využívania licencie L1A, ale len faktickú prekážku poskytovania zdravotnej starostlivosti (ťažkosti pri zúčtovaní výkonov so zdravotnou poisťovňou a ich úhrade). Pre úplnosť treba navyše doplniť, že rozsah poskytovateľov, ktorí sú povinní požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa sa rozšíril o poskytovateľov zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A až zákonom č. 77/2015 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2015.“ Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 675/2024 z 27.11.2024 tiež uviedol „... technická podmienka (kód pridelený Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na vyhotovenie pečiatky, pozn.), na ktorú poukazovala sťažovateľka, nie je zákonným predpokladom vzniku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia SZČO podľa relevantnej právnej úpravy a ani podľa záverov už uvedeného rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu. Na tomto mieste zároveň ústavný súd podotýka, že neexistencia prideleného kódu Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na vyhotovenie pečiatky lekárom s licenciou L1A nepredstavuje objektívnu nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa licencie L1A, ako uviedla sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti (a rovnako aj v kasačnej sťažnosti, pozn.). To, či požiada alebo nepožiada o tento kód, totiž logicky záviselo práve od konania držiteľa licencie. Navyše právna úprava účinná od 1. mája 2015 (§ 79 ods. 7 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, pozn.) už vyslovene zakotvuje povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe požiadať do 90 dní Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa.“ 110. V zmysle Ústavným súdom SR uvedeného teda, neplatnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nie je takou objektívnou prekážkou, ktorá by mala za následok nemožnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe licencie L1A, ako sa mylne domnieva žalobca, a to už aj z dôvodu, že aby sa mohlo jednať o takúto objektívnu prekážku, tak táto by musela nastať nezávisle od vôle lekára, avšak pridelenie kódu poskytovateľa a pozastavenie jeho platnosti je realizované na žiadosť lekára, teda jeho danosť závisí od vôle lekára a nie je objektívnou od vôle nezávislou skutočnosťou. Z uvedených dôvodov neobstojí ani táto druhá žalobná námietka žalobcu. 111. V tejto súvislosti žalobca na pojednávaní dňa 17.03.2026 cestou svojej splnomocnenej zástupkyne navrhol, aby súd dožiadal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou s dotazom, či môže akýkoľvek poskytovateľ zdravotnej starostlivosti na území Slovenskej republiky vykonávať svoje poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez toho, aby mal k dispozícii platný kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Vzhľadom na skutočnosti, ku ktorým správny súd dospel a ktoré sú obsahom predchádzajúcich bodov
odôvodnenia tohto rozsudku (bod č. 100-103), správny súd nevidel dôvodnosť a účelnosť takéhoto procesného postupu (dožiadanie adresované uvedenému Úradu v žalobcom navrhnutej otázke), preto uvedenému návrhu žalobcu nevyhovel a úkon nevykonal. 112. Záverom správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj tretiu žalobnú námietku žalobcu, podľa ktorej sa žalovaný nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími námietkami, a to konkrétne - neodôvodnil existenciu zákonného podkladu, na základe ktorého SLK poskytuje informácie Sociálnej poisťovni; neodôvodnil nerozlišovanie v § 233 ods. 9 zákona o sociálnom poistení pojmov povolenie a licencia; neodôvodnil bezdôvodné prisudzovanie žalobcovi statusu podnikateľa proti jej vôli a nezdôvodnil svoje rozhodnutie s ohľadom na potrebu všeobecného princípu spravodlivosti. Pokiaľ ide o zákonný podklad pre spoluprácu SLK a Sociálnej poisťovne, uvedená námietka žalobcu sa nezakladá na pravde, pretože žalovaný v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 233 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého „Orgán, ktorý vydáva povolenie na výkon činnosti uvedenej v § 5, je povinný oznámiť Sociálnej poisťovni vydanie takéhoto povolenia a jeho zrušenie do 15 dní od jeho vydania alebo zrušenia.“ V danom prípade je teda orgánom, ktorý lekárovi vydáva povolenie na vykonávanie činnosti vo forme licencie L1A, práve SLK, ktorá je na základe uvedeného zákonného podkladu povinná informovať Sociálnu poisťovňu jednako o vydaní licencie a jednako o jej zrušení. S označeným § 233 ods. 9 zákona o sociálnom poistení súvisí aj ďalšia námietka žalobcu, ktorý má za to, že tým, že v tomto ustanovení zákonodarca nepoužíva pojem licencia, ale iba pojem povolenie, ktoré pojmy v zmysle zákona č. 578/2004 Z. z. nie sú identickými, že teda sa toto ustanovenie § 233 ods. 9 zákona o sociálnom poistení na prípad licencie nevzťahuje, a teda ani žalobca nemôže byť považovaný za SZČO v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení. Na tomto mieste správny súd podotýka, že je síce pravdou, že žalovaný sa k tejto otázke žalobcu bližšie vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí nevenoval, avšak uvedená skutočnosť nie je spôsobilou spochybniť zákonnosť jeho rozhodnutia, pretože ani vysvetlenie (ktoré ponúka správny súd ďalej) nie je spôsobilým dosiahnuť zmenu žalobou napadnutých rozhodnutí. Správny súd dodáva, že zákon o sociálnom poistení je v oblasti sociálneho poistenia univerzálnym zákonom účinným pre rôzne povolenia a činnosti, t. j. nie je aplikovateľným vyslovene iba na lekárov a keďže zákonodarca kvôli jeho prehľadnosti nemohol objektívne ani predvídať na aké všetky možné činnosti a aktivity bude aplikovateľným, preto v rámci v ňom používaného pojmoslovia používal iba všeobecný pojem „povolenie“, zatiaľ čo zákon č. 518/2004 Z. z. sa už týka vyslovene iba poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, a preto už v rámci tejto problematiky rozlišuje medzi „povolením“ na poskytovanie zdravotnej starostlivosti (definujúcim miesto poskytovania zdravotnej starostlivosti) a „licenciou“ na poskytovanie zdravotnej starostlivosti (definujúcou odbornú spôsobilosť na poskytovanie zdravotnej starostlivosti). Taktiež pokiaľ ide o status žalobcu ako „podnikateľa“, správny súd dáva žalobcovi do pozornosti, že definícia pojmu „SZČO“ nie je identická s definíciou pojmu „podnikateľ“ podľa Obchodného zákonníka a v zmysle právnej logiky je treba pojmy používané v zákone o sociálnom poistení vykladať a vnímať v kontexte s účelom a pre potreby tohto zákona. 113. K tejto otázke Najvyšší správny súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7Ssk/67/2023 z 30.04.2024 tiež uviedol „Nemožno prisvedčiť ani námietke žalobkyne týkajúcej sa slobody podnikania a definície podnikania podľa Obchodného zákonníka. V tomto prípade je totiž nutné vychádzať zo zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý obsahuje vlastnú definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby. Tá neodkazuje na pojem „podnikateľ“ podľa ObZ, ale za samostatne zárobkovo činnú osobu považuje práve osobu (lekára), ktorá je držiteľom oprávnenia na výkon samostatnej zdravotnícke praxe. Zároveň možno dodať, že podľa § 2 ods. 1 ObZ je podnikanie činnosť vykonávaná podnikateľom, teda činnosť vykonávaná osobou vymedzenou v § 2 ods. 2 ObZ. Inak povedané, len čo určitá osoba získa oprávnenia vymedzené v § 2 ods. 2 ObZ, hľadí sa na ňu pri vykonávaní činnosti podľa § 2 ods. 1 ObZ ako na podnikateľa a na jej činnosť ako na podnikanie. Podľa kasačného súdu ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák. v znení účinnom od 1. decembra 2011 vyjadruje ten istý princíp - držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. získava touto licenciou oprávnenie na podnikanie v zmysle § 2 ods. 2 písm. c) ObZ a len čo začne vykonávať takúto činnosť spôsobom § 2 ods. 1 ObZ, je podnikateľom, ktorý podniká. Ani z uvedených ustanovení však nemožno vyvodiť, že by sa licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe stávala oprávnením na podnikanie až od okamihu, kedy jej držiteľ na jej základe skutočne vykonáva činnosť.“ 114. Napokon v súvislosti so žalobcom dožadujúceho sa potreby rozhodnúť v jeho veci s ohľadom na všeobecný princíp spravodlivosti, správny súd v celom rozsahu odkazuje na argumentáciu najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 9Sžsk/16/2018 z 26.09.2018 podľa ktorého „Veľký priestor v kasačnej sťažnosti
venovala žalobkyňa poukazovaním na všeobecný princíp spravodlivosti a prirodzenoprávne princípy, nekonkretizovala však, ktorý z ňou uvedených princípov mal byť pri rozhodovaní žalovanej porušený. So všeobecným princípom spravodlivosti nie je možné stotožňovať úspech v spore. Medzi predpoklady právneho štátu patrí právna istota, princíp legality, čiže viazanosti štátnej moci právom či rovnosť účastníkov. Princíp právnej istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podmienkami pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO je jednak status SZČO (ktorý žalobkyňa naplnila, ako už uviedol kasačný i krajský súd a žalovaná) a výška príjmu (ktorá pred kasačným súdom spochybnená nebola). Keďže teda žalobkyňa splnila všetky predpoklady pre vznik povinného sociálneho poistenia, bolo by práve porušením princípov právnej istoty a legality, ak by žalobkyni uvedené povinné poistenie, a tým aj platiť poistné na sociálne poistenie nevznikla. V právnom štáte - a v duchu všeobecného princípu spravodlivosti - nie je možné očakávať zvýhodnenie vo forme nevzniku povinností na základe či už neznalosti práva (žalobkyňa tvrdí, že nevedela o tom, že vydaním licencie je vzniká status SZČO), alebo akéhokoľvek iného opomenutia.“ 115. Správny súd poukazuje aj na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06), podľa ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. 116. Správny súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutia oboch správnych orgánov sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, tento správne právne posúdil, rozhodnutie náležite a zrozumiteľne odôvodnil. 117. S poukazom na uvedené považuje správny súd rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu za vecne správne a zákonné, a preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 199 ods. 3 v spojitosti s § 190 SSP zamietol. 118. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, preto mu neboli priznané. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 1 mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší žalobca dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako žalobca, nemal procesnú subjektivitu, c) žalobca nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).