{"guid": "24de62ea-191c-47bb-ab68-03d0ebcfb53b:fbc413a3-cff6-4b6d-a0a1-a9fca2f59fb9", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100747.3", "spisova_znacka": "6Sas/11/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 6Sas/11/2024 z 14. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Košiciach z 14. apríla 2026, sp. zn. 6Sas/11/2024, ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100747.3", "identifikacne_cislo": "0924100747", "sud": {"guid": "sud_178", "nazov": "Správny súd v Košiciach", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-kosiciach"}, "sudca": "Mgr. Slavomír Podhorský", "sudca_id": 1000, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-slavomir-podhorsky-1000", "datum_vydania": "2026-04-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-b)", "nazov": "§ 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-b)", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21.odsek-1", "nazov": "§ 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-138.odsek-5", "nazov": "§ 138 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-138.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-138"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-5", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-21", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-138"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fbc413a3-cff6-4b6d-a0a1-a9fca2f59fb9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100747.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100747.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100747.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Košiciach\n6Sas/11/2024\n0924100747\n14. 04. 2026\nMgr. Slavomír Podhorský\nECLI:SK:SpSKE:2026:0924100747.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Košiciach sudcom Mgr. Slavomírom Podhorským v právnej veci žalobcu: A. B. A., nar.\nXX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX, XXX XX D. E. F., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie,\nso sídlom ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. XXXXXX/XXXX-XX zo dňa 30.07.2024, takto\nrozhodol:\nI. Žalobu z a m i e t a .\nII. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nAdministratívne konanie\n1. Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou (ďalej aj „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím\nčíslo: XXXXX-XX/XXXX-XX zo dňa 15. decembra 2016 (ďalej aj „rozhodnutie správneho orgánu prvého\nstupňa“) rozhodla, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské\npoistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2015.\n2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal že výrok rozhodnutia je neurčitý,\nformalistický a abstraktný, že o začatí konania sa dozvedel až doručením napadnutého rozhodnutia,\ns poukazom na ustanovenia § 172 ods. 3 a 184 ods. 4 a 8 zákona o sociálnom poistení namieta, že\npred vydaním napadnutého rozhodnutia nebol písomne upovedomený o začatí konania, že licencia\nL1A je podľa žalobcu dokladom o odbornej spôsobilosti na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v\npovolaní lekár, ktorú nemožno považovať za povolenie na výkon samostatnej zárobkovej činnosti. Mal\nza to, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia mu zaniklo k\n30. novembru 2013, zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie, v\nodbore dermatovenerológia, o čom žalobca Sociálnu poisťovňu informoval predložením Registračného\nlistu fyzickej osoby spolu s kópiou rozhodnutia Prešovského samosprávneho kraja. Ku dňu 30. novembra\n2013 žalobca ukončil aj registráciu na daňovom úrade v súvislosti s dosahovaním príjmov z inej\nsamostatnej zárobkovej činnosti. Keďže v dôsledku uvedených skutočností po termíne 30. novembra\n2013 už nemal status samostatne zárobkovo činnej osoby, nemôže dôjsť k zániku jeho povinného\nnemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia dňom 30. júna 2015. Zastával názor, že\nnapadnuté rozhodnutie je neurčité, nezrozumiteľné, formalistické a arbitrárne. Podľa žalobcu vydaniu\nnapadnutého rozhodnutia nepredchádzal legitímny proces jeho vydania, nakoľko pobočka Sociálnej\npoisťovne si nesplnila povinnosť zabezpečenia presného a úplného zistenia skutočného stavu veci a\ndo napadnutého rozhodnutia jednostranne zahrnula iba svoju argumentáciu. Skutkový stav veci zistila\nneúplne, v dôsledku čoho aj nesprávne aplikovala právne predpisy. Podotýka tiež, že absencia riadneho\n\nodôvodnenia rozhodnutia sa považuje za zásah do ústavného práva každého účastníka konania, t. j.\npovažuje sa za zásah do jeho práva na vydanie zrozumiteľného, určitého a zákonného rozhodnutia,\nktorého vydaniu predchádzal legitímny proces.\n3. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím číslo XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 13. februára 2017,\nkonanie o odvolaní žalobcu prerušila, a to odo dňa doručenia uvedeného rozhodnutia žalobcovi do\ndňa právoplatného ukončenia súdneho konania vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutí Sociálnej\npoisťovne, ústredie číslo XXXXX-X/2016 G. H. XXXXX-X/2016 zo dňa 18. októbra 2016, vedenom na\nKrajskom súde v Prešove pod sp. zn. 3Sa/24/2016 a 4Sa/24/2016. Rozhodnutie č. XXXXX-X/XXXX-XX\nnadobudlo právoplatnosť dňa 20. februára 2017.\n4. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím číslo XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 30.07.2024 (ďalej len\n„preskúmavané rozhodnutie žalovaného“) podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení odvolanie\nžalobcu, podané proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zamietla v celom rozsahu\na rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdila, nakoľko bol toho názoru, že je vecne správne.\nPreskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 26.08.2024.\n5. V dôvodoch svojho rozhodnutia žalovaný konštatoval, že zárobková činnosť samostatne zárobkovo\nčinnej osoby na účely sociálneho poistenia je činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá\ndosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. l a 2 zákona\nč. 595/2003 Z. z. o dani z príjmu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“).\n6. Žalobca bol držiteľom povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie, v\nodbore dermatovenerológia, ktoré formou rozhodnutia vydal Prešovský samosprávny kraj, pod číslom:\n5581/2007/OZ-CIZ, dňa 30. novembra 2007. Na základe žiadosti žalobcu bolo uvedené povolenie\nzrušené ku dňu 30. novembra 2013, rozhodnutím číslo: 4845/2013/OZ-CIZ, ktoré vydal Prešovský\nsamosprávny kraj dňa 11. októbra 2013.\n7. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Prešov, oddiel: Sro, vložka číslo: 28746/\nP od 21. septembra 2013 vznikla spoločnosť MEDODERM, s. r. o., ktorej predmetom činnosti\nje prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulancia špecializovanej ambulantnej zdravotnej\nstarostlivosti v špecializačnom odbore: dermatovenerológia, v ktorej je žalobca konateľom a\nspoločníkom. Od 1. decembra 2013 je žalobca zamestnancom tejto spoločnosti. Podľa výpisu zo\nŽivnostenského registra Okresného úradu Vranov nad Topľou, číslo živnostenského registra: 790-8449,\nbol žalobca držiteľom živnostenského oprávnenia s dátumom vzniku 17. januára 2005 a dátumom jeho\nzániku 6. decembra 2013. Žalobca bol v období od 9. septembra 2005 do 14. decembra 2015 držiteľom\nlicencie č. L1A/PO/0425/05, na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, v odbore\ndermatovenerológía, ktorú vydala Slovenská lekárska komora dňa 24. augusta 2005. V období od 6.\nnovembra 2014 mal žalobca licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe dočasne pozastavenú,\na to na základe rozhodnutí Slovenskej lekárskej komory č. LPA/PO/0425/05 zo dňa 11. novembra 2014\na č. LPA/PO/0425/05 zo dňa 24. septembra 2015.\n8. Daňový úrad Prešov, pobočka Vranov nad Topľou na základe žiadosti Sociálnej poisťovne listom číslo:\n990800/2016 zo dňa 2. júna 2016, osvedčil, že žalobca bol registrovaný na dani z príjmu fyzickej osoby\nv období od 4. septembra 2002 do 12. decembra 2013 na základe doručených dokladov, preukazujúcich\nvýkon činnosti ambulantnej lekárskej praxe a v období od 17. januára 2005 do 6. decembra 2013 aj na\nzáklade živnostenského oprávnenia.\n9. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že držiteľ licencie na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe (licencia L1A), ako aj fyzická osoba, držiteľ povolenia na prevádzkovanie\nzdravotníckeho zariadenia, je oprávnený dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej\nčinnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Ak táto fyzická\nosoba dosiahla v kalendárnom roku, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa posudzuje vznik\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej\nosoby, príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší ako je zákonom o sociálnom\npoistení ustanovená hranica príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, vzniká jej\nod 1. júla kalendárneho roku povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. Príjem\n\nz podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti sa posudzuje ako celok a nie je rozhodujúce na\nzáklade akého oprávnenia samostatne zárobkovo činná osoba tento príjem dosiahla.\n10. V súvislosti s posudzovaním vzniku a zániku povinného nemocenského poistenia a povinného\ndôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činných osôb - držiteľov licencie na vykonávanie\nsamostatnej zdravotníckej praxe, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, v ktorom veľký senát dospel k názoru, že\nje potrebné sa odchýliť od záverov veľkého senátu vyjadrených v rozsudku, sp. zn. 1Vs/1/2019, a\ndospel k právnemu názoru: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné\noprávnenie na výkon zdravotníckeho povolanie podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o\nposkytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa\nosobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona\nč. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo\nčinnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení.“\n11. „Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského\npoistenia a povinného dôchodkového poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, v zmysle § 178\nods. 1 písm. a) bod prvý a § 179 ods. 1 písm. b) v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení (ďalej aj „zákon č. 461/2003 Z. z.“ alebo „zákon o sociálnom poistení“) nie je\nposudzovať príjmy lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a nie je povinná skúmať, či všetky príjmy\nvykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného\nza samostatne zárobkovo činnú osobu (ďalej aj „SZČO“) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak\ntaký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej\nzárobkovej činnosti podľa osobitného predpis alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou\nzárobkovo činnosťou ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba\ndosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. b) zákona č. 461/2003\nZ. z. v znení platnom do 31.12.2010.“\n12. Žalobca bol v Sociálnej poisťovni registrovaná ako samostatne zárobkovo činná osoba od 1. júla\n2004. Dňa 22. novembra 2013 podal Registračný list fyzickej osoby - odhlášku s dátumom zániku\npoistenia 30. novembra 2013 (k uvedenému dňu zaniklo žalobcovi povolenie na prevádzkovanie\nzariadenia ambulantnej lekárskej starostlivosti). Ku dňu podania odhlášky mal žalobca na účely\nsociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe skutočnosti, že splnil\npodmienku veku a bola v súvislosti so samostatnou zárobkovou činnosťou registrovaná v registri\ndaňových subjektov Slovenskej republiky. Ako samostatne zárobkovo činná osoba bola zároveň k\nuvedenému dňu povinne nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená, pretože za rok 2012\ndosiahla príjem z podnikania v sume 42.070,07 Eur (daňové priznanie podané 5. marca 2013), t. j.\nvyšší ako bola zákonom ustanovená hranica 4.716 Eur. Pri zaevidovaní odhlášky z poistenia Sociálna\npoisťovňa vychádzala z prezumpcie správnosti údajov oznámených žalobcom.\n13. Pobočka Sociálnej poisťovne vlastným šetrením zistila, že dátum zániku poistenia, deklarovaný na\nodhláške zo dňa 22. novembra 2013, nie je správny. Žalobca bol aj po 30. novembri 2013 naďalej\noprávnený vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť ako držiteľ živnostenského oprávnenia (do 6.\ndecembra 2013) a licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (do 14. decembra 2015).\n14. Na základe vyššie uvedených skutočností a registrácie v registri daňových subjektov Slovenskej\nrepubliky, žalobcovi povinné sociálne poistenie v zmysle právnej úpravy platnej do 30. júna 2014\nzaniklo 12. decembra 2013, zánikom registrácie v registri daňových subjektov. Dňa 8. júna 2016\nSociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou vydala rozhodnutie č. XXXXX-XX/XXXX-XX ktorým\ndeklarovala, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe, povinné nemocenské poistenie a\npovinné dôchodkové poistenie nezaniklo 30. novembra 2013, ale zaniklo dňa 12. decembra 2013.\nŽalobca voči uvedenému rozhodnutiu v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, o ktorom Sociálna\npoisťovňa, ústredie rozhodla rozhodnutím číslo 50316-2/2016 zo dňa 18. októbra 2016, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť 27. októbra 2016, ktorým odvolanie žalobcu zamietla a napadnuté rozhodnutie potvrdila.\nŽalobca podal voči uvedenému rozhodnutiu správnu žalobu, o ktorej Krajský súd v Prešove, v konaní\no preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: XXXXX-X/2016 zo dňa 18.\noktóbra 2016, v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Vranov nad Topľou, číslo: XXXXXXX/XXXX-XX zo dňa 8. júna 2016, vydal rozsudok sp. zn.: 4Sa/23/2016-92 zo dňa 9. novembra\n\n2017, ktorým obe rozhodnutia zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Vranov nad Topľou\nna ďalšie konanie. Sociálna poisťovňa, ústredie, podala voči rozsudku Krajského súdu v Prešove\nkasačnú sťažnosť. O kasačnej sťažnosti žalovaného, proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k.\n4Sa/23/2016-92 z 09.11.2017 rozhodol Najvyšší správny súd SR (ďalej tiež „Najvyšší správny súd“)\nrozsudkom sp. zn. 9Sžsk/39/2018 z 30.03.2022 tak, že zrušil označený rozsudok Krajského súdu v\nPrešove a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci z Najvyššieho správneho súdu, krajský súd\nv danej veci zániku povinného poistenia žalobcu rozhodoval v konaní pod novou sp. zn. 4Sa/14/2022.\nSprávny súd v Košiciach, na ktorý s účinnosťou od 1. júna 2023 prešiel výkon súdnictva z Krajského\nsúdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove, uznesením sp. zn. PO-4Sa/14/2022-121 z 29. mája 2024\n(právoplatné 21. júna 2024) zastavil konanie o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne,\nústredie, č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 18. októbra 2016, a to z dôvodu späťvzatia žaloby v celom\nrozsahu.\n15. Žalovaný taktiež upriamil pozornosť na tú skutočnosť, že s účinnosťou od 1. júla 2014 nie je pre vznik\nprávneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby viac rozhodujúca registrácia podľa osobitného\npredpisu. Žalobca ku dňu 1. júla 2014 spĺňal právnu definíciu statusu samostatne zárobkovo činnej\nosoby v zmysle § 5 zákona v znení zákona č. 338/2013 Z. z., pretože dovŕšil potrebný vek a v roku 2013\ndosahoval príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti.\n16. Žalovaný uviedol, že v prípadoch ak samostatne zárobkovo činná osoba - lekár má platnú licenciu\nL1A (bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva) a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania\na z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom stanovená hranica, samostatne\nzárobkovo činnej osobe - lekárovi povinné sociálne poistenie vzniká, resp. pokračuje. V prípadoch ak\nlekár s platnou licenciou L1A má v rozhodujúcom období príjem z podnikania a z inej samostatnej\nzárobkovej činnosti nižší ako je zákonom stanovená hranica, lekárovi povinné sociálne poistenia zaniká.\n17. Podľa údajov poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky žalobca podal 12. marca\n2014 daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2013, v ktorom vykázal príjem z\npodnikania v sume 54.221,61 Eur, t. j. vyšší ako zákonom ustanovená hranica príjmu za rok 2013\n(4.830 Eur), potrebná pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového\npoistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. júla 2014. Dňa 26. septembra 2017 preto\nSociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou vydala rozhodnutie číslo: XXXX-XX/XXXX-D., ktorým\ndeklarovala, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie\na povinné dôchodkové poistenie vzniklo dňa 1. júla 2014.\n18. Príjem žalobcu z podnikania za rok 2014 nebol vyšší ako zákonom ustanovená hranica príjmu\n4.944,00 Eur potrebná pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového\npoistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. júla 2015. Na základe uvedeného povinné\nnemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej\nosobe v súlade s § 21 ods. 1 zákona v znení zákona č 338/2013 Z. z. zaniklo 30. júna 2015.\n19. Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou listom č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo\ndňa 1. decembra 2016, označeným ako „Zánik povinného nemocenského poistenia a povinného\ndôchodkového poistenia SZČO – oznámenie“, oznámila žalobcovi, že mu dňa 30. júna 2015 zaniklo\npovinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby.\nŽalobca vzniesol voči skutočnostiam uvedeným v oznámení námietky. Sociálna poisťovňa, pobočka\nVranov nad Topľou námietky žalobcu vyhodnotil ako neodôvodnené, preto bol povinný rozhodnúť\no zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako o\nspornom prípade. Dňa 15. decembra 2016 vydala rozhodnutie číslo: XXXXX-XX/XXXX-XX (rozhodnutie\nsprávneho orgánu prvého stupňa), ktorým deklarovala, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej\nosobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 30. júna 2015.\n20. Uviedol, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté\nodo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý\núkon (§ 185 ods. 4 zákona). Zákon v znení neskorších predpisov však nekonkretizuje o aký úkon má\nísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa\ndisponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa\nžalovaného v danej veci podľa zákona v znení neskorších predpisov ani povinnosť, aby o začatí konania\n\nupovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá zákon č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní (Správny poriadok). Taktiež zákon v znení neskorších predpisov podľa žalovaného neukladá\npovinnosť Sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k\njeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (v tej súvislosti poukázal na\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011).\n21. Žalovaný ďalej uviedol, že z pojmovej definície licencie L1A podľa Slovenskej lekárskej komory\nvyplýva, že licencia L1A slúži pre lekára, ktorý bude poskytovať samostatnú zdravotnícku prax\nako fyzická osoba, a nie ako zamestnanec alebo právnická osoba. Na výkon činnosti žalobcu\nako zamestnanca zamestnávateľa MEDODERM, s. r. o. (od 1. decembra 2013) nebola potrebná\nlicencia L1A. Z uvedeného dôvodu dňom, ktorý predchádzal vzniku jej pracovného pomeru žalobca\nnesplnil všetky podmienky pre zánik povinného poistenia, ktoré stanovoval § 21 ods. 4 zákona v\nznení neskorších predpisov, preto bol žalobca povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo\npoistenou samostatne zárobkovo činnou osobou do 12. decembra 2013 a následne v období od 1. júla\n2014 do 30. júna 2015.\n22. Záverom žalovaný konštatoval, že rozhodnutie vo veci vzniku a zániku poistenia pobočky Sociálnej\npoisťovne v zmysle § 178 ods. 1 bod prvý zákona o sociálnom poistení vydávajú len v sporných\nprípadoch. Zákon nestanovuje lehotu, dokedy má byť rozhodnutie v zmysle § 178 ods. 1 bod prvý\nzákona o sociálnom poistení vydané, Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou vydala napadnuté\nrozhodnutie po došetrení rozhodujúcich skutočnosti v súčinnosti so Slovenskou lekárskou komorou.\nŽalovaný sa v rámci odvolacieho konania stotožnil s právnym názorom správneho orgánu prvého stupňa.\nPoukázal zároveň na tú skutočnosť, že z ustanovenia § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vyplýva,\nže rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne (pobočky a ústredia) sa vydáva písomne, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Z uvedenej právnej citácie je podľa žalovaného zrejmé, že v citovanom\nzákone musí byt' výslovne ustanovené, že konkrétne rozhodnutie sa nevydáva písomne, tak ako to\nvyplýva z § 194 ods. 2 (rozhodnutie o zastavení konania dňom úmrtia účastníka konania). Bol toho\nprávneho názoru, že zo žiadneho ustanovenia zákona v znení neskorších predpisov nevyplýva, že\nrozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva\npísomne.\nII.\nSprávna žaloba\n23. Správnou žalobou zo dňa 23.10.2024 doručenou Správnemu súdu v Košiciach toho istého dňa\nsa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 31.07.2024.\nŽalobca žiadal, aby správny súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie\nsprávneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n24. Považoval preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého\nstupňa za protizákonné, a bol toho názoru, že týmito rozhodnutiami bol žalobca ukrátený na svojich\nprávach. Mal za to, že preskúmavané rozhodnutie a) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, b) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. nedostatok dôvodov, c) zistenie skutkového\nstavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, d) skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ\nnapadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, resp. v nich nemá oporu, e) došlo\nk podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, ktoré mohlo mať za následok vydanie\nnezákonného rozhodnutia vo veci samej.\n25. Mal za to, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého\nstupňa boli vydané v rozpore so zákonom a nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu.\n26. Poukázal na to, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného vychádza z rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, žalobca však zdôraznil, že veľký senát Najvyššieho\nsúdu SR vo veci problematiky licencie L1A vydal dve rozhodnutia, a to uznesenie pod sp. zn. 1Vs/1/2019\nzo dňa 30.04.2019 a rozsudok pod sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, z ktorých vyplýva, že majú\nesenciálny rozpor, nakoľko veľký senát v konaní sp. zn. 1Vs/1/2019 dospel k záveru, že licencia L1A\nnemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v §5 písm. c) zákona o sociálnom\n\npoistení, naproti tomu v konaní sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že Licenciu L1A (na výkon\nsamostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa\n§ 3 ods. 4 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z. O poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať\nza oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona\no sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie\nL1A, považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu. Inými slovami povedané, podľa skoršieho\nrozhodnutia veľkého senátu lekár, ktorý nevykonáva žiadnu činnosť, avšak je držiteľom licencie L1A\nnie je podnikateľom, ale podľa neskoršieho rozhodnutia veľkého senátu samotná držba tejto licencie\nL1A zakladá postavenie lekára ako podnikateľa s povinnosťou platiť odvody z titulu nemocenského a\ndôchodkového poistenia.\n27. Žalobca zároveň vidí spoločný prienik uvedených rozhodnutí, a to vo vzťahu k otázke, či povinnosťou\nSociálnej poisťovne v konaní podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení\nzačatého z jej podnetu (ne)možno prehliadať ústavou zaručené základné právo účastníka konania na\nriadny proces a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Odpoveďou\nna danú otázku je, že konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení v\nznení neskorších predpisov začaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184\nods. 8 v spojení s § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti\nzabezpečiť žalobcovi ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu\nochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú\naj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n28. Mal za to, že rozhodnutie žalovaného riadiť sa vo veci odvolania žalobcu neskorším rozhodnutím\nveľkého senátu zo dňa 24.11.2020 znamená tiež riadiť sa aj právnym názorom, podľa ktorého na to, aby\nlicencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, by musela existovať\nobjektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.\n29. Konštatoval, že lekár ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú\nstarostlivosť na základe povolenia alebo na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe\nmusel a musí splniť povinnosti, ktoré mu vyplývali a vyplývajú zo zákona č. 327/2005 Z. z., a to najmä\ndo 90 dní od právoplatnosti povolenia alebo licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe požiadať\nÚrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie číselného kódu poskytovateľa zdravotnej\nstarostlivosti (§79 ods. 7 zákona č. 327/2005 Z. z. v spojení s §20 ods. 1 písm. d) zákona č. 581/2004\nZ. z.).\n30. Žalobca listinným dôkazom - verejnou listinou vydanou Úradom pre dohľad nad zdravotnou\nstarostlivosťou dňom 23.10.2013 preukázal, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej\naj „Úrad“) na základe rozhodnutia orgánu, ktorý povolenie vydal ukončil platnosť kódu poskytovateľa\nzdravotnej starostlivosti - žalobcu N79947018201 v odbore: dermatovenerológia dňom 30.11.2013\na doplnil, že v prípade žalobcu, licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom\npoistení, keďže existovala objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá spočívala v ukončení\nplatnosti kódu poskytovateľa Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dňom 30.11.2013,\nbez ktorého žalobca nemohol, platne, vykonávať poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Podotkol, že\nustanovenie § 119 ods. 1 písm. a) zákona o liekoch nie je možné interpretovať izolovane, ale v\nsúbehu a v kontexte s ustanovením § 120 ods. 1 písm. o) zákona o liekoch, t. j. lekár je oprávnený\npredpísať liek iba, ak je držiteľom platného kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti prideleného\nmu Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, nestačí mať iba licenciu L1A. Licencia žalobcu\nL1A bez platného kódu poskytovateľa prideleného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou\nnezakladala plnohodnotné oprávnenie žalobcu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. V dôsledku\nukončenia platnosti kódu žalobcu ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti Úradom pre dohľad nad\nzdravotnou starostlivosťou nebola podľa žalobcu na strane žalobcu naplnená ani formálna ani materiálna\nstránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože existovala vonkajšia prekážka nezávislá od vôle žalobcu,\nktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť\nv zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste.\n\n31. Konštatoval porušenie princípu legitímneho očakávania žalobcu, kedy žalobca mal legitímne\nočakávanie, že správny orgán prvého stupňa a žalovaný budú s ním konať riadne najmä v zmysle\n§ 195 ods. 1, 2, 3 zákona o sociálnom poistení a v zmysle princípov dobrej verejnej správy (najmä\ntransparentne a zákonne, nie utajene a účelovo; predvídateľne, nie prekvapivo; individualizovane, nie\ngeneralizačne), t. j. žalobca legitímne očakával, že organizačná zložka žalovaného bude postupovať v\nsúlade s § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, t. j. pred vydaním rozhodnutia presne a úplne zistí\nskutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie; žalobca legitímne očakával,\nže organizačná zložka žalovaného bude postupovať v súlade s § 195 ods. 2 zákona o sociálnom\npoistení, t. j. pred vydaním rozhodnutia zabezpečí si podklady, za účelom zistenia skutočného stavu\nveci, vrátane vyjadrenia žalobcu ako účastníka konania a dožiadania všetkých príslušných orgánov\nverejnej moci; žalobca legitímne očakával, že organizačná zložka žalovaného bude postupovať v súlade\ns § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, t. j. pred vydaním rozhodnutia zabezpečí si podklady,\nktoré objasňujú rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti, a teda nielen tie, ktoré majú správny\norgán prvého stupňa a žalovaného utvrdzovať v ich prednastavenom názore, ale aj tie, ktoré sú v\nprospech žalobcu ako účastníka konania, ako napr. verejná listina vydaná Úradom pre dohľad dňom\n23.10.2013; žalobca legitímne očakával, že ak ústavná prax konzistentne uvádza, že Sociálna poisťovňa\nako orgán aplikujúci právo musí pri svojej činnosti dbať na to, aby jej rozhodnutia a konanie, ktoré im\npredchádzalo, boli úplné, presvedčivé a vzbudzovali dôveru v spravodlivosť, nemôže podľa právneho\nnázoru žalobcu nastať situácia, že správny orgán prvého stupňa a žalovaný rezignujú na povinnosti\nzabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na\ninú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva\nvyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré\nmu priznávajú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5\nÚstavy Slovenskej republiky (viď spoločná odpoveď na otázku č. 3 veľkého senátu Najvyššieho súdu\nSR ako v sp. zn. 1 Vs/1/2019, tak aj v sp. zn. 1Vs/3/2019).\n32. Uviedol, že žalobca legitímne očakával rešpektovanie princípu rovnosti účastníkov a rovností zbraní v\nkonaní, nie deklarovanie mocenského vplyvu Sociálnej poisťovne, ktorá presadzovaním zhody okamihu\nzačatia nedávkového konania s okamihom doručenia samotného rozhodnutia bez predchádzajúceho\nupovedomenia jeho účastníka (žalobcu) zmenila dvojstupňové konanie na jednostupňové; Mal za to, že\nSociálna poisťovňa doručením rozhodnutia žalobcovi bez predchádzajúceho riadneho konania, uprela\nmu práva priznané v zákone o sociálnom poistení, a tento nemal absolútne žiadnu možnosť uplatniť\nsvoje zákonné práva priznané mu v § 195 a § 196 Zákona o sociálnom poistení v rámci dokazovania\npred vydaním rozhodnutia; nehovoriac, že odvolacie konanie a uvedenie odvolacích dôvodov, nemožno\nústavne udržateľne považovať za vyjadrenie sa k veci, ani k vykonávaným dôkazom, keďže je z\nústavnej praxe zrejmé, že Ústavou SR garantované právo na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom je\nprávom, ktoré sa zásadne uplatňuje v základnom konaní a nemožno ho uprieť s odôvodnením, že toto\nprávo je vykonané tým, že žalobca podal odvolanie a v rámci odvolacích dôvodov sa vyjadril k veci;\nsnaha žalovaného konvalidovať priame porušenie procesných práv žalobcu ako účastníka konania pred\norgánom prvého stupňa odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa\n24.02.2011 neobstojí, nakoľko predmetom konania voči žalobcovi je nedávkové konanie, t. j. posúdenie\n- riešenie spornosti vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia, na rozdiel od predmetu už označeného\nsúdneho konania (sp. zn. 7Sžso/20/2010), ktorým je posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného pri\npredpise dlžného poistného.\n33. Konštatoval, že žalobca bol od počiatku vylúčený z realizácie jeho procesných práv, keďže\nsa organizačná zložka žalovaného rozhodla považovať konanie za začaté až dňom doručenia jej\nrozhodnutia žalobcovi. Nezabezpečenie rozhodnutia o ukončení platnosti kódu poskytovateľa zdravotnej\nstarostlivosti od Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a nezahrnutie skutkových a právnych\ntvrdení z neho vyplývajúcich v rámci konania pred Sociálnou poisťovňou napĺňa znaky podstatného\nporušenia ustanovení o konaní (najmä § 195 Zákona o sociálnom poistení) a má za následok vydanie\nnezákonného rozhodnutia vo veci samej, keďže ide o preukázanie existencie objektívnej nemožnosti\nvykonávať činnosť, ktorá spočívala v ukončení platnosti kódu poskytovateľa Úradom pre dohľad\nnad zdravotnou starostlivosťou dňom 30.11.2013, bez ktorého žalobca nemohol platne vykonávať\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti.\n34. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že zo strany Sociálnej poisťovne je tendencia vrchnostensky\npresadzovať generalizáciu (paušalizovanie) záverov veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n\n1Vs/3/2019 na úkor žalobcovej individualizácie a zohľadnenia jeho špecifickej argumentácie, či\nšpecifického postavenia. Bol toho názoru, že žalobca je bez náležitého a individuálneho skúmania\nposúvaný do kategórie „byt' podnikateľom proti svojej vôli“, čo je v rozpore s čl. 35 Ústavy SR, ktorý\ngarantuje slobodu podnikania, nie povinnosť podnikania.\n35. Mal za to, že žalovaný nevenoval pozornosť ani ďalším odvolacím námietkam žalobcu, ako napr.\nkompetenčná námietka SLK c/a MZ SR a VUC, námietka nerozlišovania medzi pojmom povolenie c/\na licencia, námietka absencie právneho podkladu pre „oznamovaciu povinnosť“ Slovenskej lekárskej\nkomory pre Sociálnu poisťovňu; námietka neverejnosti údajov vedených Slovenskou lekárskou komorou\nv registri licencií, námietka protiprávnosti Dohody uzatvorenej medzi Slovenskou lekárskou komorou\na Sociálnou poisťovňou vrátane absencie zákonnosti spôsobu získavania údajov Sociálnou poisťovňou,\nprocesnými námietkami žalobcu. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný z odvolacích námietok žalobcu\nzameral na námietku žalobcu k tzv. charakteru licencie L1A, pričom ani túto odvolaciu námietku žalobcu\nnevyhodnotil úplne (komplexne), nakoľko ju hodnotil selektívne bez vzájomnej súvislosti s ostatnými\ndôkazmi a odvolacou argumentáciou žalobcu.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného k žalobe\n36. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že s účinnosťou od 1. januára 2014 sa na\núčely sociálneho poistenia za samostatne zárobkovo činné osoby považujú fyzické osoby vymedzené v §\n5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorý zakotvuje dve podmienky, na základe\nktorých sa fyzická osoba považuje za samostatne zárobkovo činnú osobu, a to dovŕšenie 18 rokov veku\na dosahovanie príjmov uvedených v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení\nv kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského poistenia a\npovinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby. Vychádzajúc z § 5 zákona o\nsociálnom poistení v znení zákona č. 338/2013 Z. z. je nevyhnutné, aby fyzická osoba súčasne spĺňala\nobe relevantné podmienky na vznik právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely\nsociálneho poistenia, t. j. vek 18 rokov a dosahovanie príjmov, ktoré sú príjmami z podnikania alebo z\nvýkonu inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č . 595/2003 Z. z. v kalendárnom\nroku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo\nčinnej osoby.\n37. Keďže žalobca mal v prejednávanom období právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby\nv zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 338/2013 Z. z., pretože spĺňal podmienku\nveku a zároveň v rozhodujúcom období (v súlade s § 21 ods. 1 v spojení s § 139 ods. 2 zákona o\nsociálnom poistení v znení neskorších predpisov bol rozhodujúcim obdobím rok 2013) dosiahol príjmy z\npodnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003\nZ. z. Žalobca bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/PO/00425/05\nvydanej v zmysle zákona č . 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych\npracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení neskorších predpisov s dňom vzniku oprávnenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe od 9.\nseptembra 2005. Licencia žalobcu č. L1A/PO/0425/05 bola zrušená rozhodnutím Slovenskej lekárskej\nkomory č. LZA/PO/0425/05 zo dňa 24. septembra 2015, a to ku dňu 23. novembra 2015, najskôr ku dňu\nnadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zrušení licencie. Zároveň žalobca v období od 6. novembra\n2014 do 5. novembra 2015 a od 6. novembra 2015 do 5. novembra 2016 mal výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe pozastavený.\n38. Konštatoval, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68 ods. 1 písm. a) zákona\nč . 578/2004 Z. z.] vykonávanej podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov,\noznačovaná ako L1A, na základe ktorej môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki\npracovníci napr. v povolaní lekár, logopéd, psychológ, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie\nsamostatnej zárobkovej činnosti a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej\nosoby na účely sociálneho poistenia. Vychádzajúc zo zákona č . 578/2004 Z. z. v znení neskorších\npredpisov je podľa žalovaného držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) [§ 68 ods.\n1 písm. a)] oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie [§ 3 ods. 4 písm. c)] a poskytovať zdravotnú\nstarostlivosť[§ 4 písm. b)] v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ, alebo na inom\n\nmieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej\nzárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č . 595/2003 Z. z. Za irelevantnú preto považoval skutočnosť ,\nže žalobcovi bolo ku dňu 30. novembra 2013 zrušené rozhodnutie o povolení na prevádzkovanie\nzdravotníckeho zariadenia - ambulancie v odbore dermatovenerológia č. 5581/2007/OZ-CIZ, vydané\nPrešovským samosprávnym krajom , keďže aj po 30. novembri 2013 bol držiteľom oprávnenia (licencie)\nna výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona o\nsociálnom poistení v znení neskorších predpisov.\n39. Poukázal na skutočnosť, že pre posúdenie vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného\ndôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby je rozhodujúci príjem samostatne\nzárobkovo činnej osoby za predchádzajúci kalendárny rok, pričom nie je rozhodujúce, či samostatne\nzárobkovo činná osoba v čase, kedy jej vznikne a trvá povinné nemocenské poistenie a povinné\ndôchodkové poistenie, skutočne vykonáva činnosť, ktorá jej zakladá právo na dosahovanie príjmov\nuvedených v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.\nUstanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov podľa žalovaného\nodkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý samostatne zárobkovo\nčinná osoba dosiahla podľa osobitného predpisu, t. j. podľa § 6 zákona č . 595/2003 Z. z. v znení\nneskorších predpisov, pričom v ustanovení § 21 ods. 1, resp. ods. 2 zákona o sociálnom poistení v\nznení neskorších predpisov nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov, a preto nie je\nrozhodujúce na základe akého oprávnenia dosiahla fyzická osoba uvedený príjem. Pri posudzovaní\nvzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len\nskutočnosť , že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla tento príjem podľa § 6 zákona č. 595/2003\nZ. z. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného dôvodu je podľa žalovaného nesporné, že žalobca, na\nzáklade príjmu z podnikania za rok 2013 (podľa údajov Finančného riaditeľstva bol príjem žalobcu za\nrok 2013 v sume 54.221,61 Eur, t. j. v sume vyššej než zákon ustanovená hranica príjmu potrebná na\nvznik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činných\nosôb od 1. júla 2014), bol od 1. júla 2014 povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo\npoistenou samostatne zárobkovo činnou osobou, pričom nie je rozhodujúce , či v tomto období žalobca\naktívne vykonával samostatnú zárobkovú činnosť, keďže bol držiteľom oprávnenia, licencia na výkon\nsamostatnej zdravotníckej praxe. K zániku povinného poistenia žalobcu došlo dňa 30. júna 2015 z\ndôvodu, že v roku 2014 nepodal žalobca daňové priznanie, a teda nedosiahol príjem na základe\nktorého mohlo žalobcovi od 1. júla 2015 opätovne vzniknúť povinné nemocenské poistenie a povinné\ndôchodkové poistenie.\n40. Keďže ku dňu 12. decembra 2013 došlo k zániku povinného nemocenského poistenia a povinného\ndôchodkového poistenia žalobcu, nebol žalobca v ďalšom období povinne nemocensky poistenou\na povinne dôchodkovom poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou až do momentu, kedy na\nzáklade zákona o sociálnom poistení došlo k opätovnému posudzovaniu podmienok na vznik povinného\nsociálneho poistenia samostatne zárobkovo činných osôb podľa§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení\nv znení neskorších predpisov. V období od 6. novembra 2014 do 30. júna 2015 zároveň mal žalobca\npovinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie prerušené z dôvodu pozastavenie licencie L1A\nna výkon samostatnej zdravotníckej praxe.\n41. Pokiaľ ide o problematiku právneho postavenia držiteľov licencie na výkon samostatnej zdravotníckej\npraxe L 1A v systéme sociálneho poistenia, odkázal na rozsudok veľkého senátu správneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, ktorým\ndošlo k judikatórnemu odklonu od záverov veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vysloveného v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30. apríla 2019. K existencii\ndvoch, podľa názoru žalobcu, protichodných rozhodnutí veľkého senátu, odkázal na rozhodnutia\nNajvyššieho správneho súdu, napríklad v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 7Ssk/6/2023 zo dňa 29. novembra 2023, v ktorom kasačný súd konštatoval, že „....žalobkyňa\nnedostatočne zohľadňuje znenie § 466 ods. 3 SSP. Podľa tohto ustanovenia je právny názor vyjadrený v\nrozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova\npostúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva\nzáväzným pre všetky senáty. To logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu\nzanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom\nrozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia\nveľkého senátu. Preto nemožno tvrdiť. že existencia dvoch protichodných rozhodnutí veľkého senátu\n\nje zdrojom nekonzistentnosti judikatúry najvyššieho (správneho) súdu. Zákon totiž podobnú situáciu\nvyslovene predpokladá a možno z neho logicky vyvodiť jej riešenie, že záväzným zostáva len právny\nnázor vyslovený neskôr.“\n42. V súvislosti so žalobnou námietkou žalobcu týkajúcou sa žalobcom tvrdenej reálnej nemožnosti\nvykonávania činnosti na základe licencie L1A z dôvodu, že mu bola ukončená platnosť kódu\nposkytovateľa zdravotnej starostlivosti uviedol, že udelenie kódu poskytovateľa nie je nevyhnutnou\npodmienkou poskytovania zdravotnej starostlivosti, ale len povinnou náležitosťou lekárskeho predpisu,\nprípadne lekárskeho poukazu, čo však samo o sebe neznamená, že by žalobca nemohol poskytnúť\nzdravotnú starostlivosť. V tej súvislosti opätovne poukázal na rozsudok veľkého senátu správneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, podľa\nktorého v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na\nvýkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá\nby mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v\nzdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že\ndržiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania.\n43. K námietkam žalobcu týkajúcim sa porušenia jeho procesných práv mal žalovaný za to, že\nsprávny orgán prvého stupňa začatím nedávkového konania realizuje svoje práva vyplývajúce zo\nsociálnopoisťovacích právnych vzťahov, ktorým na druhej strane zodpovedajú povinnosti subjektov\nsociálneho poistenia, čím sa v plnej miere realizuje zásada oficiality na strane príslušnej organizačnej\nzložky žalovaného. Zastával právny názor, že pred vydaním rozhodnutia bol zo strany prvostupňového\norgánu skutkový stav veci riadne právne posúdený. Podklady, ktorými správny orgán prvého stupňa\ndisponoval v čase vydania rozhodnutia vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného\ndôchodkového poistenia žalobcu boli postačujúce na rozhodnutie vo veci (Sociálna poisťovňa\ndisponovala napr. rozhodnutím I. C. J. o zrušení povolenia prevádzkovať zdravotnícke zariadenie,\nlicenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, údajmi o licencii L1A, zaevidovanými v informačnom\nsystéme Sociálnej poisťovne na základe údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou, údajmi\nzo súboru Finančného riaditeľstva SR o príjmoch dosiahnutých z podnikania v rozhodujúcom období,\nRegistračným listom FO - odhláškou zo sociálneho poistenia). V rámci odvolacieho konania bola celá\nvec z hľadiska skutkového a právneho opätovne preskúmaná. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí\nzaujal stanovisko a vysporiadal sa s námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní, a zdôvodnil\nskutkový aj právny stav predmetnej veci.\n44. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že pred vydaním rozhodnutia nemal žalobca vedomosť o tom, že\nSociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou koná v súvislosti s posudzovaním statusu žalobcu,\nako povinne nemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej osoby, keďže Sociálna poisťovňa,\npobočka Vranov nad Topľou zaslala dňa 1. decembra 2016 žalobcovi oznámenie č. XXX-XXXXXXXXXXXXXX/XX o zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia ku dňu 30. júna\n2015, proti ktorému žalobca dňa 12. decembra 2016 podal námietky, na ktoré Sociálna poisťovňa,\npobočka Vranov nad Topľou reagovala listom č. XXXXX-XX/XXXX-XX zo dňa 14. decembra 2016. Keďže\nbol dátum zániku povinného nemocenského poistenia a dôchodkového postenia žalobcu aj naďalej\nsporný (žalobca nesúhlasil so zánikom poistenia, keďže v podstate namietal aj proti samotnému vzniku\ntohto poistenia ku dňu 1. júla 2014, a tiež v tom čase namietal voči zániku poistenia ku dňu 12. decembra\n2013), pristúpil správny orgán prvého stupňa k vydaniu rozhodnutia č. XXXXX-XX/XXXX-XX. Žalobca\ntak podľa žalovaného mohol uplatniť svoje procesné práva v ďalšom konaní, čo aj urobil, keďže podal\nodvolanie. V tej súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/157/2018\nzo dňa 30. marca 2022 a 9Sžsk/117/2019 zo dňa 24. augusta 2022.\n45. K námietkam žalobcu, že v konaní došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania uviedol, že\nrozhodnutie prvostupňového orgánu spolu s rozhodnutím odvolacieho orgánu je potrebné považovať v\nzmysle § 218 ods. 1 zákona o sociálnom poistení za jeden celok, s poukazom na zásadu jednotnosti\nkonania, v zmysle ktorej celé správne konanie tvorí jeden celok od svojho začatia až po jeho\nprávoplatné ukončenie. Žalovaný ako odvolací orgán je oprávnená rozvinúť dôvody správnosti vydania\nprvostupňového rozhodnutia a zároveň reagovať na ďalšie námietky účastníka konania uvedené\nv odvolaní. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n4Sž 116/96, 5Sž 106/01, 6Sžp 26/2011 alebo 7Sžsk 58/2020 alebo rozhodnutie sp. zn. 5Sžk 29/2019).\n\n46. Navrhol, aby správny súd správnu žalobu žalobcu zamietol.\nIV.\nReplika žalobcu\n47. Žalobca následne reagoval podaním zo dňa 31.03.2025, ktoré bolo doručené správnemu súdu dňa\n04.04.2025, ktorým požiadal o doposlanie vyjadrenia žalovaného k žalobe, nakoľko mu bolo doručené\nsúdom iba poučenie o jeho procesných právach a povinnostiach a výzva, aby sa k vyjadreniu žalovaného\nvyjadril. Zároveň oznámil súdu, že na svojej podanej správnej žalobe v sociálnej veci trvá v celom\nrozsahu a má eminentný záujem predložiť svoje osobitné vecné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného.\nPoukázal na analógiu argumentácie v rozsudkoch Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 27.07.2010\nv spore K. a spol. proti Slovenskej republike a zo dňa 13.01.2015 v spore F. proti Slovenskej republike\nv súvislosti s jeho právom ako právom účastníka vyjadriť sa k právnym i skutkovým argumentáciám\nvšetkých účastníkov konania, ktoré sú nimi doručované do príslušného konania. Zároveň v podaní\nuviedol svoju právnu argumentáciu pre prípad, že sa žalovaný k správnej žalobe nevyjadril.\n48. Správny súd následne doručil žalobcovi vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe, čo potvrdzuje\ndoručenka nachádzajúca sa v súdnom spise (č.l. 63 súdneho spisu). Vyjadrenie žalovaného k správnej\nžalobe bolo žalobcovi doručené dňa 28.04.2025.\n49. Ďalšie vyjadrenia vo veci už účastníkmi podané neboli.\nV.\nRelevantná právna úprava\n50. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) v správnom\nsúdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a\nprávnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.\n51. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n52. Podľa § 23 ods. 2 písm. a) SSP sudca na správnom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách\nv sociálnych veciach.\n53. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie\nSociálnej poisťovne.\n54. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych\nveciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.\n55. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje\nk záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.\n56. Podľa § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak (d)\nide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba.“\n57. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti\nrozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.\n58. Podľa prvej vety § 202 ods. 2 SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.\n\n59. Podľa § 203 ods. 1 a 2 SSP rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo\ndoplniť až do rozhodnutia správneho súdu. Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný\nžalobnými bodmi.“\n60. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase zárobková\nčinnosť podľa tohto zákona je, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred\nzákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá\ndosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu\n(odkaz na § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z..).\n61. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase samostatne zárobkovo\nčinná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a v kalendárnom roku\nrozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového\npoistenia samostatne zárobkovo činnej osoby dosahovala príjmy uvedené v § 3 ods. 1 písm. b) a ods.\n2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú\nasistenciu fyzickej ťažkým zdravotným postihnutím.\n62. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2013 samostatne zárobkovo\nčinná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a je registrovaná podľa\nosobitného predpisu 8) - odkaz na § 31 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách\nv sústave územných finančných orgánov a § 67 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v súvislosti so\nzárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa\nzmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným\npostihnutím.\n63. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase povinné\nnemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od\n1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem uvedený v § 3 ods.\n1 písm. b) a ods. 2 a 3 bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5,\na zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem uvedený\nv § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v §\n138 ods. 5, ak tento zákon neustanovuje inak.\n64. Podľa § 138 ods. 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase vymeriavací\nzáklad povinne nemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej\nosoby, dobrovoľne nemocensky poistenej osoby, dobrovoľne dôchodkovo poistenej osoby a dobrovoľne\npoistenej osoby v nezamestnanosti je mesačne najmenej vo výške 50 % jednej dvanástiny všeobecného\nvymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, za ktorý sa\nplatí poistné.\n65. Podľa § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase na konanie vo\nveciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis\no správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v\nrozsahu upravenom týmto zákonom.\n66. Podľa § 195 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase organizačná\nzložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný\nstav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú\nnajmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti\nvšeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.\n67. Podľa § 228 ods. 1 zákona č. zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase\nsamostatne zárobkovo činná osoba je povinná prihlásiť sa na nemocenské poistenie a dôchodkové\npoistenie najneskôr do ôsmich dní od vzniku týchto poistení a odhlásiť sa z týchto poistení do ôsmich\ndní od ich zániku.\n\n68. Podľa § 233 ods. 9 zákona zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase orgán,\nktorý vydáva povolenie na výkon činnosti uvedenej v § 5, je povinný oznámiť Sociálnej poisťovni vydanie\ntakéhoto povolenia a jeho zrušenie do 15 dní od jeho vydania alebo zrušenia.\n69. Podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.) v\nznení účinnom v rozhodnom čase príjmami z podnikania sú príjmy z poľnohospodárskej výroby, lesného\na vodného hospodárstva, príjmy zo živnosti, príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných\npredpisov neuvedené v písmenách a) a b), príjmy spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a\nkomplementárov komanditnej spoločnosti podľa odsekov 7 a 8. Príjmami z inej samostatnej zárobkovej\nčinnosti, ak nepatria do príjmov uvedených v § 5, sú príjmy z vytvorenia diela a umeleckého výkonu\nvrátane príjmov z vydávania, rozmnožovania a rozširovania literárnych diel a iných diel na vlastné\nnáklady a príjmov autorov za príspevky do novín, časopisov, rozhlasu a televízie [§ 43 ods. 3 písm.\nh)], pri ktorých daňovník využil postup uvedený v § 43 ods. 14 a z použitia alebo poskytnutia práv z\npriemyselného alebo iného duševného vlastníctva, z činností, ktoré nie sú živnosťou ani podnikaním,\nznalcov a tlmočníkov za činnosť podľa osobitného predpisu, z činností sprostredkovateľov podľa\nosobitných predpisov, ktoré nie sú živnosťou. Príjmami z prenájmu, ak nejde o príjmy uvedené v odseku\n1 a v § 5, sú príjmy z prenájmu nehnuteľností vrátane príjmov z prenájmu hnuteľných vecí, ktoré sa\nprenajímajú ako príslušenstvo nehnuteľnosti.\n70. Podľa § 1 ods. 1 písm. f) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,\nzdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve (ďalej len „zákon č. 578/2004\nZ. z.“) v znení účinnom v rozhodnom čase tento zákon ustanovuje povinnosti poskytovateľa zdravotnej\nstarostlivosti (ďalej len „poskytovateľ“) a povinnosti zdravotníckeho pracovníka.\n71. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase zdravotnícke\npovolanie sa vykonáva v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, na základe\npovolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ďalej len „povolenie“) (§ 11) alebo povolenia\nvydaného podľa osobitného predpisu, na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§\n10), na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti (§ 7a) alebo na základe živnostenského\noprávnenia podľa osobitného predpisu.\n72. Podľa § 4 písm. a) a b) zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase poskytovateľ je\na) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia\n(§ 11) alebo povolenia na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami podľa osobitného\npredpisu, živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu, alebo\nb) fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe (§ 10).\n73. Podľa § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase samostatnú\nzdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná\nasistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68 ods. 1 písm. a)].\nSamostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom\nzariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené\ninak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.\n74. Podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase\nMinisterstvo zdravotníctva vydáva povolenie na prevádzkovanie (a) ambulancie záchrannej zdravotnej\nslužby, a to 1. ambulancie (...); (b) špecializovanej nemocnice; (c) zariadenia biomedicínskeho\nvýskumu; (d) tkanivového zariadenia; (e) biobanky; (f) referenčného laboratória. Samosprávny kraj\nv rámci preneseného výkonu štátnej správy vydáva povolenie na prevádzkovanie (a) ambulancie\nokrem ambulancie podľa odseku 1 písm. a); (b) zariadenia na poskytovanie jednodňovej zdravotnej\nstarostlivosti; (c) stacionára; (d) polikliniky; (e) agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti; (f)\nzariadenia spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek okrem zariadení podľa odseku 1 písm. d)\naž f); (g) všeobecnej nemocnice; (h) liečebne; (i) hospicu; (j) domu ošetrovateľskej starostlivosti; (k)\nmobilného hospicu.“\n\n75. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase zdravotnícky\npracovník je fyzická osoba vykonávajúca zdravotnícke povolanie (a) lekár; (b) zubný lekár; (c) farmaceut;\n(d) sestra; (e) pôrodná asistentka; (f) fyzioterapeut; (g) verejný zdravotník (...).“\n76. Podľa § 68 ods. 1 písm. a ) a ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase\n„(1) Licencie sa vydávajú na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§10) zdravotníckym pracovníkom v\npovolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg\na psychológ. Slovenská lekárska komora vydáva licencie zdravotníckemu pracovníkovi v povolaní lekár\na vedie register vydaných licencií.“\n77. Podľa § 79 ods. 1 prvá veta a ods. 7 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1)\nPoskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej\npraxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak (...). Poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia, je\npovinný do 90 dní od právoplatnosti povolenia požiadať úrad pre dohľad o pridelenie kódu poskytovateľa.\n- odkaz na § 20 ods. 1 písm. d) zákona č. 581/2004 Z. z..\n78. Podľa § 20 ods. 1 písm. d) zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad\nzdravotnou starostlivosťou (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.) v znení účinnom v rozhodnom čase Úrad\nprideľuje číselné kódy zdravotníckym poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na základe žiadosti\nVI.\nKonanie pred správnym súdom\n79. Správny súd v Košiciach ako súd správny konajúc podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny\nporiadok (ďalej len „SSP“) v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach (§ 199 a nasl. SSP) preskúmal\nsprávnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého\nstupňa v právnych medziach správnej žaloby v sociálnych veciach (§ 203 ods. 1 SSP), ako aj priebeh\nadministratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu\nnie je dôvodná, a preto ju zamietol § 199 ods. 3 v spojitosti s § 190 SSP.\n80. Správny súd vykonal pojednávanie dňa 17.03.2026, ktorého sa zúčastnil žalobca a jeho\nsplnomocnený zástupca. Žalovaný svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil a zároveň žiadal,\naby správny súd konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Preto správny súd pojednávanie dňa 17.03.2026\nvykonal v neprítomnosti žalovaného. Pojednávania sa zúčastnila aj žalobcom splnomocnená príbuzná\n(švagriná), ktorá predložila doklad o úspešnom ukončení právnického vysokoškolského vzdelania na\nprávnickej fakulte druhého stupňa, plnomocenstvo udelené žalobcom výslovne len na účasť na tomto\npojednávaní a požiadala súd o zastupovanie žalobcu na tomto pojednávaní s poukazom na ustanovenie\n§ 51 ods. 2 SSP, nakoľko má ísť o blízku osobu žalobcu. Kto je blízkou osobou žalobcu vymedzuje\nustanovenie § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, podľa ktorého blízkou osobou je príbuzný\nv priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú\nza osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako\nvlastnú ujmu. Z uvedeného dôvodu vyplýva dôvodná pochybnosť, že charakter príbuzenského vzťahu\nmedzi žalobcom a splnomocnenkyňou by bol spôsobilý mať za následok, že ujmu, ktorá by mohla byť\nspôsobená na právach a povinnostiach žalobcu by splnomocnenkyňa mohla pociťovať ako ujmu vlastnú,\nkeďže v danom prípade sú predmetom konania práva a povinnosti výsostne prináležiace žalobcovi. Na\nstrane druhej bolo vyjadrenie splnomocnenej príbuznej len dôsledným reprodukovaním obsahu podanej\nsprávnej žaloby a následného vyjadrenia žalobcu. Preto správny súd k tomuto vyjadreniu osobitne\nneprihliadol.\n81. Správny súd následne rozsudok verejne vyhlásil dňa 14.04.2026 v neprítomnosti žalobcu a\nžalovaného.\nVII.\nPrávny názor správneho súdu\n\n82. Predmetom preskúmania správneho súdu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného č. XXXXX-X/\nXXXX-XX zo dňa 31.07.2024 zo dňa 04.09.2024, ktorým zamietol podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom\npoistení odvolanie žalobcu, podané proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa v celom rozsahu\na rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil, nakoľko bol toho názoru, že je vecne správne.\nRozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa č: XXXXX-XX/XXXX-XX zo dňa 15. decembra 2016\nbolo rozhodnuté, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské\npoistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2015.\n83. Z obsahu správnej žaloby vyplýva, že žalobca správnou žalobou namieta nesprávne právne\nposúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj\nrozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa (žalobný dôvod podľa § 191 ods. 1 písmeno d) SSP) a\nže skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,\nje v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (žalobný dôvod podľa § 191 ods. 1\npísm. f) SSP).\n84. Uvedené žalobné námietky nachádzajú svoju konkretizáciu v troch žalobných bodoch a to, že\n1. správny orgán prvého stupňa procesne pochybil keď žalobcovi neoznámil začatie správneho\nkonania (vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia\ndňa 30. júna 2015), čím mu znemožnil vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, v ktorom dôsledku\ntak pochybením správneho orgánu prvého stupňa došlo k zmene dvojstupňového administratívneho\nkonania na jednostupňové, keďže žalobca sa mala možnosť vyjadriť k veci až v rámci odvolania proti\nrozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa;\n2. že v rozhodnom čase nemohol mať status SZČO, pretože v tom čase aj keď bol faktickým držiteľom\nlicencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, túto prax fakticky nemohol vykonávať, pretože už\ndňom 30.11.2013 (t. j. identickým dňom, ku ktorému mu bolo prešovským samosprávnym krajom zrušené\nna jeho žiadosť povolenie na prevádzkovanie ambulancie) mu bola Úradom pozastavená platnosť\nčíselného kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, bez ktorého nemohol poskytovať lekársku\nstarostlivosť, ktorú skutočnosť je potrebné, podľa žalobcu považovať za objektívnu okolnosť v zmysle\npredikcie najvyšším správnym súdom vysloveného právneho názoru v zjednocujúcom rozhodnutí sp.\nzn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020, podľa ktorého „Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu\nnevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením\npodľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať\nčinnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.“ Aj keď sa správny orgán\nprvého stupňa a žalovaný rozhodli riadiť, resp. keď si vybrali pre svoje rozhodovanie tento citovaný\nzjednocujúci názor Najvyššieho správneho súdu a nie najvyšším správnym súdom skôr vyslovený názor\nv rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019, aj tak nezohľadnili žalobcom predložené rozhodnutie\nÚradu o pozastavení platnosti číselného kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za účelom zistenia,\nči tu existuje alebo neexistuje najvyšším správnym súdom zmieňovaná objektívna nemožnosť vykonávať\nčinnosť na základe licencie L1A;\n3. že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je riadne odôvodnené, pretože žalobcovi neboli\ndané odpovede na všetky jeho odvolacie otázky.\n85. Úvodom správny súd považoval za potrebné podotknúť, že žalobné námietky žalobcu nekopírovali\nodvolacie námietky, ktoré žalobca uplatnil v odvolacom konaní, preto nie ku všetkým žalobným\nnámietkam (napr. k žalobnej námietke o pozastavení žalobcovi platnosti kódu poskytovateľa zdravotnej\nstarostlivosti) sa žalovaný mal možnosť vyjadriť už aj v žalobou napadnutom rozhodnutí, v ktorom\npochopiteľne žalovaný reagoval iba na uplatnené odvolacie námietky. Preto, ak sa k tejto námietke\nžalovaný vyjadroval až v rámci svojho vyjadrenia k žalobe pred správnym súdom, túto skutočnosť\nnemožno vnímať ako nedovolené dotváranie žalovaným jeho žalobou napadnutého rozhodnutia, ako\nsa to snažila naznačiť žalobca vo svojej replike, pretože keďže táto námietka nebola aj odvolacou\nnámietkou, žalovaný rozhodujúci o odvolaní žalobcu nemal dôvod k v odvolaní neexistujúcej námietke sa\nani vyjadrovať. Žalobca svoju odvolaciu argumentáciu, ako aj žalobnú argumentáciu a napokon aj svoju\nargumentáciu v replike menil a prispôsoboval aktuálnemu procesu názorového vývoja protiargumentov\nžalovaného.\n86. Najprv v odvolaní žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa\nz dôvodov uvedených v bode č. 2 odôvodnenia tohto rozsudku. V žalobe sa uvedené námietky žalobcu\nzúžili iba na tri námietky, a to na námietky, že pre svoju rozpornosť sú neaplikovateľnými odlišné\n\nstanoviská veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu vyjadrené v rozhodnutiach sp. zn. 1Vs/1/2019\nz 30.04.2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020, a to s ohľadom na potrebu zachovania všeobecného\nprincípu spravodlivosti s tým, že uvedené stanoviská veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu\nžalovaný a správny orgán prvého stupňa generalizovali bez skúmania konkrétneho prípadu žalobcu a\npre svoje rozhodovanie si vybrali to z označených stanovísk veľkého senátu Najvyššieho správneho\nsúdu, ktoré nie je v prospech žalobcu; že správny orgán prvého stupňa a žalovaný sa nevysporiadali\nso žalobcom do konania predloženým rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou z\n23.10.2013, na základe ktorého jej bola k 30.11.2013 ukončená platnosť kódu poskytovateľa zdravotnej\nstarostlivosti, v ktorom dôsledku už nemohol poskytovať zdravotnú starostlivosť a dosahovať z nej\npríjem ako SZČO a napokon, že v konaní správneho orgánu prvého stupňa boli porušené princípy\nspravodlivosti, keďže žalobcovi nebolo umožnené sa k veci vyjadriť pred vydaním prvostupňového\nrozhodnutia a žalovaný sa nevyjadril k všetkým jeho odvolacím námietkam.\n87. Správny súd v tejto súvislosti podotýka, že zmena taktiky vedenia súdneho konania zmenou\nargumentácie zo strany žalobcu v konaní o žalobe v sociálnych veciach, čo je aj daný prípad, je do\nokamihu rozhodnutia súdu možná a zákonom prípustná (ustanovenie § 203 ods. 1 SSP), a dokonca\npri jej posudzovaní správny súd postupuje neformálne (ustanovenie § 202 ods. 2 SSP), avšak aj keď\npri tomto type žaloby správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi, vždy platí, že je viazaný skutkovým\nstavom zisteným v konaní pred administratívnym orgánom (§ 199 ods. 3 SSP v spojení s § 120 písm.\nb) a § 6 ods. 2 psím. c) SSP), preto akákoľvek zmena pomerov na strane žalobcu, ktorá by nastala po\nvydaní žalobou napadnutých rozhodnutí by nebola spôsobilou vyvolať ich zmenu.\n88. Aj keď všetky odvolacie námietky, ktoré žalobca vzniesol proti rozhodnutiu správneho orgánu\nprvého stupňa v administratívnom konaní neboli zhmotnené aj v správnej žalobe (námietka, že\nlicencia L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama o sebe nepostačuje na výkon zdravotnej\nstarostlivosti, námietka, že nemôže dôjsť k zániku jeho povinného nemocenského poistenia a povinného\ndôchodkového poistenia dňom 30. júna 2015, nakoľko žalobca po termíne 30.11.2013 už nemal status\nSZČO na účely sociálneho poistenia) správny súd predsa len poukazujúc na jeho neviazanosť žalobnými\nbodmi pri tomto type žaloby v sociálnych veciach, žalobou napadnuté rozhodnutia správneho orgánu\nprvého stupňa a žalovaného preskúmal aj tieto uvedené námietky, pričom dospel k záveru o ich\nneopodstatnenosti, keďže v tomto prípade správne orgány rozhodli plne v súlade s najvyšším správnym\nsúdom verifikovanou aplikačnou praxou § 5 a § 21 zákona o sociálnom poistení.\n89. V súvislosti s námietkou o účinkoch licencie L1A na oprávnenie poskytovať zdravotnú starostlivosť,\nsprávne orgány správne a zákonne uzavreli, že tento typ licencie vydávanej SLK na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe, sám o sebe postačuje, aby lekár majúci tento typ licencie L1A na jej podklade\nmohol poskytovať zdravotnú starostlivosť, a to aj bez potreby, aby bol súčasne nevyhnutne aj držiteľom\npovolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ako sa mylne domnieva\nžalobca, pretože v zmysle cit. § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. sa zdravotnícke\npovolanie vykonáva aj iba na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa §\n10 zákona č. 578/2004 Z. z., čo je licencia L1A a v tom zmysle aj podľa cit. § 4 psím. b) zákona\nč. 578/2004 Z. z. sa fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na\nvýkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) považuje za poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorú\nzdravotnú starostlivosť nadväzne podľa cit. § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. môže lekár majúci\nlicenciu L1A poskytovať buď v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe\npovolenia alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.\n90. Súčasne je nevyhnutným uviesť, že už samotná držba aktívnej (ktorej účinky neboli hoc aj\ndočasne pozastavené) licencie L1A, bez ohľadu k tomu, či sa táto licencia aj aktívne využíva alebo\nnie, čo je iba na slobodnom rozhodnutí a vôli jej držiteľa, postačuje pre záver, že jej držiteľ môže\n(má možnosť) vykonávať, resp. poskytovať zdravotnícku starostlivosť, a teda, že pre účely zákona o\nsociálnom poistení môže z tejto činnosti dosahovať zdaniteľný príjem. Využívanie licencie L1A teda\nnie je žiadnym spôsobom podmienené aj súčasnou (súbežnou) držbou povolenia na prevádzkovanie\nzdravotníckeho zariadenia, pretože, ako už bolo uvedené, lekár majúci licenciu L1A môže na jej podklade\nosvedčujúcej jeho odbornosť, poskytovať zdravotnú starostlivosť aj v zdravotníckom zariadení, ktorého\nnie je sám aj prevádzkovateľom, ale tak môže činiť aj v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným\nposkytovateľom na základe povolenia udeleného podľa cit. § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. V prípade,\nak je lekár nie len držiteľom licencie L1A, ale súčasne je aj držiteľom povolenia na prevádzkovanie\n\nzdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), tak v prípade zániku povolenia na prevádzkovanie\nzdravotníckeho zariadenia automaticky neprestáva spĺňať aj odbornosť na poskytovanie zdravotnej\nstarostlivosti deklarovanú licenciou L1A, ale na jej podklade môže naďalej poskytovať zdravotnú\nstarostlivosť, či už v inom svojom zdravotníckom zariadení na základe nového jemu daného povolenia\nalebo v zdravotníckom zariadení iného poskytovateľa na základe povolenia podľa cit. § 11 zákona č.\n578/2004 Z. z. alebo na inom mieste. Okrem toho, ak je lekár držiteľom licencie L1A a súčasne ako\nzamestnanec zdravotníckeho zariadenia je aj držiteľom licencie L1B, tak zamestnanecký pomer tomuto\nlekárovi nebráni, aby popri tom poskytoval zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A.\n91. V súvislosti s touto námietkou správny súd argumentačne podporne poukazuje na záväzný\nzjednocujúci záver veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020\npodľa ktorého cit. „52. Veľký senát sa stotožňuje s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára\nvykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom\nzariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie\nL1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú\nstarostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude\nuzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych\nzariadení a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom\nprirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti) bude\nzdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie\nL1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia,\ns ktorým lekár - držiteľ licencie L1A, uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené\nzákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s\noprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A, nijako\nnesúvisí. 53. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu\nprevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom\nlicencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie\nlicencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia.\nSkutočnosť, že lekár-držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom\nzariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon\nzdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to,\naby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom\nzdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej\npraxe, teda po vydaní licencie L1A. 54. (...) Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s\nvýkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť\nbude vykonávať, na existenciu povolania udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení\nzákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti\nrealizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie\nvykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. (...) 61. Veľký senát\nsa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A\nje naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna\nvonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú\nzdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom\niným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu\nnevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením\npodľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať\nčinnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. 62. Vzhľadom na uvedené držiteľ\nlicencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/ zákona č.\n461/2003 Z z. 63. Z uvedených dôvodov veľký senát v konaní vedenom pod sp.zn. 1Vs/3/2019 dospel k\nzáveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru veľkého senátu vo veci sp.zn. 1S/1/2019. Na prvú otázku,\nteda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2\nzákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v §\n5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uvádza nasledovnú odpoveď: Licenciu L1A (na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods.\n4 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za\noprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003\nZ. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ\nlicencie L1A, považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení.\n\nVykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie\nL1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú\nstarostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný\nza samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v\nznení zákona č. 310/2006 Z. z. (...) 83. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie\ndržiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: - podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.\ndňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a\nz inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a\ns inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok\nvymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo - podľa § 21 ods. 4, časti vety\npred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01.08. 2006 do 31.12.2010 vždy dňom\nzániku licencie, alebo - odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti,\nv ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227\nods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom\n„a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného\npomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/ tohto zákona.“\n92. Obdobne už Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 9Sžsk/16/2018 z 26.09.2018 (t. j. ešte\nv čase pred zjednocujúcim záverom veľkého senátu, pozn.) uviedol cit. „... opačný názor by viedol k\nzáveru, kedy by ktokoľvek (po splnení zákonných náležitostí) mohol získať x licencií na výkon povolania,\ntvrdiť však, že žiadne z nich nevykonáva a takto neprimerane prenášať dôkazné bremeno na správny\norgán. Vznik takejto situácie je však neprípustný. Zákon vychádza z racionálneho predpokladu, že ten,\nkto požiada o licenciu na výkon regulovanej činnosti, má záujem túto činnosť vykonávať (...) Ak by teda\nžalobkyňa mala úmysel vykonávať činnosť lekára výlučne iba v pracovnom pomere, nebolo potrebné\nžiadať o licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Žalobkyňa však o takúto licenciu požiadala\na tiež jej bola vydaná. Pokiaľ mala záujem mať licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe,\navšak túto dočasne nevykonávať, mala možnosť požiadať o dočasné pozastavenie licencie podľa § 73\nzákona č. 578/2004 Z. z. Ani toto zákonné oprávnenie však nevyužila, požiadala o vydanie licencie a\ntúto ponechala aktívnou. Vzhľadom na uvedené má potom kasačný súd za to, že obe, materiálna ako\naj formálna rovina oprávnenia boli v prejednávanej veci naplnené.“\n93. Žalobcovi bola teda dňa 24.08.2005 vydaná licencia na výkon samostatnej zdravotníckej\npraxe v povolaní lekár v odbore dermatovenerológia (licencia typu L1A), na základe ktorej bol\noprávnený vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť a mal postavenie SZČO podľa § 5 zákona\no sociálnom poistení, ktorej s poukazom na § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vzniklo\npoistenie. Dňa 30.11.2007 bolo žalobcovi Prešovským samosprávnym krajom vydané povolenie na\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - ambulancii v odbore\ndermatovenerológia, ktoré povolenie bolo na žiadosť žalobcu zrušené Prešovským samosprávnym\nkrajom k 30.11.2013, ku dňu ktorému žalobca podal odhlášku z poistenia, avšak žalobca bol naďalej\ndržiteľom aktívnej licencie L1A, ktorej platnosť bola zrušená na žiadosť žalobcu až k 23.11.2015,\ntakže do tej doby, podľa správneho súdu, táto licencia spĺňala tak po formálnej (je naplnená samotnou\nexistenciu licencie), ako aj materiálnej stránke predpoklad, aby na jej podklade žalobca mal možnosť na\njej podklade vykonávať lekársku činnosť a dosahovať z nej príjem.\n94. Správny súd konštatuje, že nie je úlohou správneho orgánu skúmať charakter SZČO v daňovom\npriznaní priznaného príjmu, t. j. či sa jedná explicitne iba o príjem dosiahnutý v príčinnej súvislosti s\nlicenciou L1A alebo nie. V súvislosti s uvedeným, správny súd podotýka, že v zmysle zákona o sociálnom\npoistení Sociálna poisťovňa pri posúdení vzniku SZČO bez povinného nemocenského a povinného\ndôchodkového poistenia k 01.júlu toho ktorého kalendárneho roka, vychádza s príjmov priznaných\nsamotnou SZČO v jej daňovom priznaní k dani z príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej\nčinnosti (cit. § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.) za predchádzajúci kalendárny rok, oznámených\nz tohto daňového priznania Sociálnej poisťovni Daňovým riaditeľstvom SR, pričom Sociálnej poisťovni\nnebola zákonom zverená kompetencia skúmať, či nejaká časť z tohto v daňovom priznaní priznaného\npríjmu a ak áno, tak aká, sa týka vyslovene iba výkonu činnosti v príčinnej súvislosti s licenciou L1A, ale\nSociálna poisťovňa pre účely sociálneho poistenia zohľadňuje celý v daňovom priznaní SZČO priznaný\ntento príjem. Uvedený záver je, podľa správneho súdu, plne logickým a, aj keď sa to žalobcovi tak nejaví,\ntak v konečnom dôsledku je aj v jeho prospech, ak zohľadníme, že systém nemocenského poistenia\na dôchodkového poistenia, ktorých účelom je chrániť poistenca (či už zamestnanca alebo SZČO) a\n\nčlenov jeho rodiny pred negatívnymi dôsledkami straty zárobku či už v dôsledku ochorenia, úrazu,\ntehotenstva či materskej alebo v dôsledku staroby či pri poklese schopnosti pracovať (invalidita) alebo\nv dôsledku smrti (vdovský a vdovecký dôchodok), sú vybudované nie len na princípe sociálnej solidarity\n(bohatší prispievajú sociálne slabším; generácia v produktívnom veku prispieva na dôchodky; zdraví\nprispievajú chorým), ale aj na princípe zásluhovosti - t. j. čím vyšší príjem a odvod z neho, tým vyššia\ndávka/dôchodok v prípade straty zárobku. Takže pre účely sociálneho poistenia zohľadnenie celého\nSZČO priznaného príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, nemá byť vnímané\nako poškodzovanie poistenca odvodmi, ale jeho cieľom je zabezpečenie mu tomuto príjmu adekvátnej\nnáhrady, pre prípad straty tohto príjmu v záujme zachovania príjmom determinovanej životnej úrovne\npokiaľ možno v čo najvyššej miere.\n95. Správny súd argumentačne podporne poukazuje na záväzný zjednocujúci záver veľkého senátu\nNajvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020, podľa ktorého „Veľký senát považuje za\nsprávny názor senátu 9S, že povinnosť Sociálnej poisťovne skúmať pôvod príjmov poistencov - lekárov\nnemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. Naopak, Sociálna poisťovňa v\nrámci zisťovania podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného poistenia vychádza z\noznámenia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 233 ods. 6 písm. a) zákona č. 461/2003\nZ. z., resp. z výpisu z daňového priznania podľa § 228 ods. 1 a 2 tohto zákona. Ak by bolo zámerom\nzákonodarcu, aby Sociálna poisťovňa prešetrovala príjmy poistencov, musel by oprávnenie na takúto\nčinnosť ustanoviť v zákone alebo zabezpečiť povinnosť Finančného riaditeľstva SR predkladať údaje\nSociálnej poisťovni v takej kvalite, aby bolo možné na účely sociálneho poistenia príjmy poistencov\nposudzovať. Pokiaľ teda zákonodarca nevybavil Sociálnu poisťovňu oprávnením na zisťovanie príjmu,\npotrebným materiálnym a personálnym vybavením, možno dovodiť, že zákonodarca nepredpokladal\nvýkon takejto činnosti Sociálnej poisťovne.“\n96. Ak teda lekár - držiteľ licencie L1A, prizná v daňovom priznaní príjmy z podnikania vykonávaného\npodľa osobitných predpisov (§ 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov) vo výške\nvyššej ako je uvedená v § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať,\naká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie\nvzniku alebo zániku poistenia podľa § 21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,\nže aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte\ns iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá\nustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej.\n97. Z uvedených dôvodov veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je\npotrebné sa odchýliť od záveru veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019, a že na druhú otázku, teda\n„či povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského\npoistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod\nprvý v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je posudzovať príjmy poistenca - lekára výlučne\nvo vzťahu k licencii L1A“ prijal túto odpoveď: „Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku\nalebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia lekára, ktorý je\ndržiteľom licencie L1A, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý a § 179 ods. 1 písm. b) v spojení s § 21\nods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nie je posudzovať príjmy lekára výlučne vo vzťahu\nk licencii L1A a nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom\nzdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO)\npodľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované\nza príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos\nsúvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani\nz príjmov) ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z\ntitulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003\nZ. z. v znení platnom do 31.12.2010.“\n98. Napokon sa žalovaný, zákonne vysporiadal aj s odvolacou námietkou žalobcu, v zmysle ktorej\nnemohlo dôjsť k zániku jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia\ndňom 30.júna 2015, nakoľko žalobca po termíne 30.11.2013 už nemal status SZČO na účely sociálneho\npoistenia). Ako správne vyhodnotil žalovaný, žalobca ku dňu 1. júla 2014 spĺňal právnu definíciu statusu\nsamostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 zákona v znení zákona č. 338/2013 Z. z., pretože\ndovŕšil potrebný vek a v roku 2013 dosahoval príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej\n\nčinnosti. Žalovaný v tejto súvislosti podľa správneho súdu správne poukázal na potrebu aplikácie v\nrozhodnom čase posudzovania splnenia podmienok žalobcom pre vznik jeho povinného sociálneho\npoistenia k 01.07.2014 podľa účinného znenia § 5 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého v\ntomto rozhodnom čase boli zákonodarcom vyžadované dve zákonné podmienky pre priznanie osobe\nstatusu SZČO, a to, aby dovŕšil najneskôr k 01.07.2014 vek 18 rokov a súčasne (kumulatívne), aby v\npredchádzajúcom kalendárnom roku, t. j. v roku 2013 dosiahol a v daňovom priznaní priznal príjem z\npodnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší ako zákonom stanovanú hranicu v tom čase 4\n830 Eur. Žalobca nepochybne k 01.07.2014 obidve tieto zákonné podmienky pre vznik jej povinného\npoistenia splnil, a toto ani nerozporoval, t. j. dovŕšil vek 18 rokov a v roku 2013 priznal v daňovom\npriznaní k dani z príjmov príjem v sume 54.221,61 Eur, čo je bezpochyby suma vyššia ako v tom\nčase zákonný limit 4.830 Eur. Príjem žalobcu z podnikania za rok 2014 nebol vyšší ako zákonom\nustanovená hranica príjmu 4.944,00 Eur potrebná pre vznik povinného nemocenského poistenia a\npovinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. júla 2015. Na základe\nuvedeného povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi ako samostatne\nzárobkovo činnej osobe v súlade s § 21 ods. 1 zákona v znení zákona č 338/2013 Z. z. zaniklo\n30. júna 2015. Ako vyplýva z administratívneho spisu predloženého žalovaným Sociálna poisťovňa,\npobočka Vranov nad Topľou listom č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 1. decembra 2016,\noznačeným ako „Zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO\n– oznámenie“, oznámila žalobcovi, že mu dňa 30. júna 2015 zaniklo povinné nemocenské poistenie a\npovinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Žalobca vzniesol voči skutočnostiam\nuvedeným v oznámení námietky, pričom správny orgán prvého stupňa námietky žalobcu vyhodnotil\nako neodôvodnené, preto bol povinný rozhodnúť o zániku povinného nemocenského poistenia a\npovinného dôchodkového poistenia žalobcu ako o spornom prípade. Na uvedený procesný postup,\nktorý predchádzal vydaniu preskúmavaného rozhodnutia ako správneho orgánu prvého stupňa správne\npoukázal aj žalovaný. Žalovaný preto správne vyhodnotil, že došlo k zániku povinného nemocenského\npoistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu dňom 30.júna 2015. Námietku žalobcu preto\nsprávny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.\n99. Správny súd vzhliadol nedôvodnými aj tri žalobné námietky žalobcu, ktorými sa snažil spochybniť\nzákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí a podľa ktorých: 1. žalovaný nezohľadnil, že Sociálna\npoisťovňa pred vydaním rozhodnutia neoboznámila žalobcu so začatím konania vo veci zániku jeho\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia dňom 30.júna 2015 a žalobca\nsa o ňom dozvedel až v dôsledku doručenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, čím\nmu malo byť znemožnené k veci sa včas vyjadriť, t. j. už v konaní pred prvostupňovým správnym\norgánom, takže postupom Sociálnej poisťovne sa z dvojstupňového administratívneho konania stalo\njednostupňové; súčasne v súvislosti s touto námietkou žalobca tiež v administratívnom konaní namietal,\nže potom, ako podal odhlášku z poistenia k 30.11.2013, mu nebolo doručené rozhodnutie Sociálnej\npoisťovne o trvaní tohto poistenia, a teda považoval vec za nespornú; 2. žalovaný odobril rozhodnutie\nSociálnej poisťovne, ktorá si pre svoje rozhodnutie z dvoch rozdielnych stanovísk veľkého senátu\nNajvyššieho správneho súdu vyjadrených v rozhodnutiach sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a sp. zn.\n1Vs/3/2019 z 24.11.2020 vybrala to nepriaznivejšie (sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020) pre žalobcu,\nktorého závery Sociálna poisťovňa generalizovala bez skúmania konkrétneho prípadu žalobcu, a\nnavyše, podľa žalobcu sa Sociálna poisťovňa neriadila dôsledne ani týmto ňou samotnou zvoleným\nstanoviskom veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu, keďže opomenula ako objektívnu prekážku,\npre ktorú žalobca k 01.07.2014 nemohol dosahovať príjem z licencie L1A, zohľadniť, že rozhodnutím\nÚradu z 23.10.2013 bola žalobcovi pozastavená s účinnosťou k 30.11.2013 platnosť kódu poskytovateľa\nzdravotnej starostlivosti, bez ktorého teda už nemohol po 30.11.2013 ordinovať a poskytovať zdravotnú\nstarostlivosť, z ktorej by dosahoval príjem; 3. žalovaný sa nevyjadril k všetkým odvolacím námietkam\nžalobcu.\n100. V súvislosti s prvou z uvedených žalobných námietok žalovaný dôvodil, že konanie vo veci\nvzniku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia je nedávkovým konaním na\nktoré sa nevťahuje správny poriadok a zo zákona o sociálnom poistení ani správnemu orgánu prvého\nstupňa nevyplýva povinnosť upovedomovať účastníka konania (v danom prípade žalobcu) vopred,\npred vydaním rozhodnutia, o začatí tohto konania s tým, že požiadavke spravodlivého konania je\ndané zadosť, keď sa účastník konania dozvie o konaní až doručením mu prvostupňového správneho\nrozhodnutia Sociálnej poisťovne, proti rozhodnutiu ktorému môže uplatniť odvolacie námietky, s ktorými\nsa následne môže v rámci autoremedúry vysporiadať najprv aj správny orgán prvého stupňa, avšak\n\nak odvolaniu nemieni vyhovieť postupuje odvolanie svojmu nadriadenému orgánu, t. j. žalovanému.\nUvedené odôvodnenie žalovaného považuje správny súd za nevybočujúce z medzí zákonnosti a za\nplne kompaktné s rozhodovacou praxou Najvyššieho správneho súdu nastavenou v zjednocovacom\nstanovisku jeho veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020, v otázke ktorej sa veľký senát\nNajvyššieho správneho súdu stotožnil so svojim názorom vysloveným už aj v skoršom svojom\nzjednocujúcom stanovisku sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019, podľa výroku ktorého cit. „Konanie podľa §\n178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov\nzačaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods.\n4 zákona č. 461/2003 Z. z. nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania\nochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy,\nktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“ V súvislosti\ns uvedenými zjednocujúcimi stanoviskami veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu má žalobca za\nto, že žalovaný sa svojím rozhodnutím odchýlil od týchto stanovísk, resp. od ich citovanej právnej vety\n(výroku), v zmysle ktorej aj v dotknutom administratívnom konaní malo byť žalobcovi umožnené, aby\nsa k veci (t. j. k otázke vzniku jej povinného sociálneho poistenia) mohol vyjadriť ešte pred vydaním\nrozhodnutia Sociálnej poisťovni, čoho predpokladom malo byť, aby bol o konaní vopred správnym\norgánom prvého stupňa vyrozumený.\n101. Správny súd v uvedenej súvislosti upriamuje pozornosť na kontext, v ktorom veľký senát\nNajvyššieho správneho súdu citované formuloval. K citovanej právnej vete ohľadne potreby\nzabezpečenia účastníkovi aj v tomto nedávkovom konaní práva na spravodlivé konanie, zhmotneného\naj v jeho práve riadne a včas sa k veci vyjadriť, dospel veľký senát najprv vo svojom rozhodnutí\nsp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019, a to ako odpoveď na poslednú z troch otázok, ktorým v tomto\nrozhodnutí venoval pozornosť. Následne keďže senát „9S“ Najvyššieho správneho súdu, prejednávajúci\ninú obdobnú vec, sa nestotožnil s dvomi z troch, veľkým senátom Najvyššieho správneho súdu\nv rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 ustálených záverov, predložil svojim uznesením sp.\nzn. 9Sžsk/94/2018 z 23.09.2019 opätovne vec na posúdenie veľkému senátu, v ktorej súvislosti sa\nsenát „9S“ v označenom svojom uznesení vyjadril aj k tretej otázke týkajúcej sa záruk spravodlivého\nkonania aj v nedávkovom konaní (o vzniku, zmene a zániku povinného poistenia), a to tak, že so\nvšeobecnou formuláciou odpovede (výroku), ktorú uviedol veľký senát na tretiu otázku v rozhodnutí sp.\nzn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 sa senát „9S“ v celom rozsahu stotožnil, avšak nesúhlasil so spôsobom,\nakým bol uvedený záver aplikovaný v danom prípade na prejednávanú vec. Podľa senátu „9S“ „V\nodpovedi veľkého senátu nie je výslovne napísané, že v danom prípade Sociálna poisťovňa práva\núčastníka správneho konania porušila. Z kontextu prejednávanej veci sa možno domnievať, že senát\n10S, ako aj veľký senát považovali za nesprávny postup Sociálnej poisťovne, ktorým ako prvý úkon v\nkonaní doručila účastníkovi správneho konania prvostupňové rozhodnutie. Bližšie zdôvodnenie, v čom\nspočíva porušenie práv, v rozhodnutí veľkého senátu absentuje. Senát 9S súhlasí, že Sociálna poisťovňa\nmá povinnosť zabezpečiť ochranu práv priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak v prejednávanom prípade podľa jeho názoru tieto práva účastníka\nporušené neboli. Postup Sociálnej poisťovne nepovažuje ani za v rozpore s čl. 6 a čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd. V dôvodovej správe k zákonu o sociálnom poistení je\nuvedené, že vzhľadom na verejnoprávny charakter Sociálnej poisťovne sa navrhuje, aby sa v konaní vo\nveciach sociálneho poistenia postupovalo výlučne podľa tohto zákona. Použitie všeobecného predpisu o\nsprávnom konaní - zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) zákonodarca vylúčil (§\n172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.). Z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca si uvedomoval, že konanie\nv sociálnych veciach vykonávané Sociálnou poisťovňou nie je typickým správnym konaním, a má preto\nsvoju osobitnú právnu úpravu v zákone o sociálnom poistení. Senát 9S súhlasí s tým, že práva účastníka\nsprávneho konania vo veciach, v ktorých koná Sociálna poisťovňa, garantované ústavou, musia byť\nzachované. Domnieva sa však, že pri posudzovaní reálneho naplnenia ústavných práv zaručených čl. 46\nods. 1, a predovšetkým čl. 48 ods. 2 ústavy je potrebné prihliadať na špecifický charakter konaní podľa\nzákona o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení umožňuje začať Sociálnej poisťovni konanie na\npodnet organizačnej zložky, ktoré je v takomto prípade začaté urobením prvého úkonu voči účastníkovi\nkonania. Zákon o sociálnom poistení bližšie nešpecifikuje, o aký úkon má ísť. Nevylučuje teda, aby prvým\núkonom bolo aj doručenie rozhodnutia. V danom prípade ide o konanie o zániku sociálneho poistenia v\nspornom prípade (§ 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.), v ktorom Sociálna poisťovňa vydala\nrozhodnutia na základe údajov poskytnutých jej Slovenskou lekárskou komorou (o existencií platnej\n\nlicencie L1A) a daňovým riaditeľstvom, resp. od 01.01.2012 Finančným riaditeľstvom SR (o výške príjmu\nz podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti). Považujeme za potrebné poukázať na skutočnosť,\nže v prípade rozhodnutia o vzniku, prerušení a zániku poistenia ide o rozhodnutie deklaratórne, pretože\ntieto skutočnosti nastávajú priamo po splnení zákonom predpokladaných podmienok.“\n102. Následne, keďže veľkému senátu vec predkladajúci senát „9S“ sa síce stotožnil s citovaným\nvýrokom skoršieho zjednocujúceho stanoviska veľkého senátu prezentovaným v rozhodnutí sp. zn.\n1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a výhrady mal iba vo vzťahu k jeho odôvodneniu, preto veľký senát Najvyššieho\nsprávneho súdu vo svojom novom zjednocujúcom rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 uviedol\n„Pokiaľ ide o výhrady senátu 9S k odpovedi veľkého senátu na tretiu otázku, tieto výhrady sa\nnetýkajú samotného znenia odpovede vo výroku uznesenia sp. zn. 1Vs/1/2019, keďže smerujú len\nvoči odôvodneniu odpovede, teda samotná odpoveď na tretiu otázku sporná nebola.“ Inými slovami,\nv rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 prezentovaný názor o nespornosti\nvýroku, týkajúceho sa záruk spravodlivého konania v administratívnom konaní, vysloveného už v\nskoršom zjednocujúcom rozhodnutí veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 z\n30.04.2019 znamená, že niet pochybností ani sporu o tom, že aj v konaní o vzniku, zmene či zániku\npovinného sociálneho poistenia je potrebné zabezpečiť právo účastníka na spravodlivé konanie, ktorého\nimanentnou súčasťou je aj jeho právo k veci sa vyjadriť. Pokiaľ ide o praktický spôsob a rozsah\nzabezpečenia tohto práva účastníka konania vedeného podľa zákona o sociálnom poistení, na ktoré\nkonanie bola podľa ustanovenia § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vylúčená aplikácia správneho\nporiadku, tak v tomto smere sa rozhodovacia prax Najvyššieho správneho súdu stotožnila s vyššie\nprezentovaným názorom senátu „9S“, podľa ktorého, keďže konanie vo veci vzniku, zmeny a zániku\npovinného sociálneho poistenia je osobitným typom konania výhradne podľa zákona č. 461/2003 Z.\nz., v ktorom je deklaratórne (osvedčujúce) rozhodovanie Sociálnej poisťovne determinované, resp.\npodmienené výlučne splnením explicitne (presne) stanovených objektívne merateľných a objektívne\nzistiteľných (bez potreby polemiky) zákonných podmienok, tak právu na spravodlivé konanie účastníka\nkonania je dané zadosť, ak sa o prebiehajúcom konaní dozvie až doručením mu prvostupňového\nrozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktorá ani nemá zákonnú povinnosť účastníkovi konania začatie tohto\nkonania osobitne vopred oznamovať [čl. 2 ods. 2 Ústavy SR - štátne orgány môžu konať iba na základe\nústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon] s tým, že právo účastníka na\nvyjadrenie je zabezpečené jeho možnosťou uplatniť svoju argumentáciu v odvolaní.\n103. Na tomto mieste nie je možné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, žeby sa týmto postupom\nadministratívne konanie stalo iba jednoinštančným, pretože s odvolacími námietkami účastníka\nkonania má možnosť vysporiadať sa aj Sociálna poisťovňa ako prvostupňový správny orgán v rámci\nautoremedúry a ak by Sociálna poisťovňa nemienila odvolacím námietkam vyhovieť, postupuje vec na\nvybavenie žalovanému. Vzhľadom k uvedenému je tak podľa správneho súdu nedôvodnou žalobná\nnámietka žalobcu, podľa ktorej tým, že ho Sociálna poisťovňa neupovedomila o začatí predmetného\nnedávkového konania, mu tým neposkytla možnosť vyjadriť sa k začatému konaniu. Predmetné konanie\nje nedávkovým konaním začatým z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktoré je v\nzmysle zákona o sociálnom poistení začaté dňom, kedy Sociálna poisťovňa urobila voči žalobcovi ako\núčastníkovi konania prvý úkon, pričom zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť,\na preto za prvý úkon je možné, vzhľadom na uvedený charakter konania, považovať aj doručenie\nrozhodnutia, ku ktorému mal žalobca možnosť vyjadriť sa v odvolaní, čo napokon aj využil, pričom\nžalovaný sa s jej námietkami v rozhodnutí vysporiadal, preto nedošlo k porušeniu zákonných práv\nžalobcu.\n104. Podľa správneho súdu je nedôvodnou, aj v rámci tejto prvej námietky uplatnená čiastočná\nnámietka žalobcu, podľa ktorej nemal vedomosť, že by mu poistenie vzniklo, keďže po ním podanej\nodhláške z poistenia k 30.11.2013, Sociálna poisťovňa nevydala žiadne rozhodnutie, ktorým by túto\nspornosť riešila a preto mal žalobca vec za nespornú. V tejto súvislosti sa správny súd stotožňuje s\nargumentom žalovaného, že Sociálna poisťovňa vychádzala z prezumpcie (predpokladu) správnosti\nžalobcom podanej odhlášky a v súlade s ustanovením § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení\npodmienky vzniku, trvania alebo zániku povinného poistenia Sociálna poisťovňa skúma (preveruje)\naž k 1. júlu kalendárneho roka, kedy je známy už aj príjem SZČO za tomuto roku predchádzajúci\nkalendárny rok (t. j. či nepresahuje 12-násobok vymeriavacieho základu). Navyše správny súd dodáva,\nže Sociálna poisťovňa ani nemala možnosť skôr rozhodnúť o vzniku sociálneho poistenia žalobkyne,\na teda ani toto rozhodnutie žalobkyni doručiť, pretože nemala vedomosť o pretrvávajúcej existencii\n\naktívnej licencie typu L1A žalobcu, ktorá o nej Sociálnu poisťovňu neinformovala a informáciu o trvaní\nlicencie poskytla Sociálnej poisťovni až SLK. Podľa § 228 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom\nod 01.01.2014, mal žalobca ako SZČO povinnosť prihlásiť sa na nemocenské poistenie a dôchodkové\npoistenie najneskôr do ôsmich dní od vzniku týchto poistení. Túto povinnosť žalobca nesplnil, preto\nnie je možné, aby sa dovolával legitímneho očakávania o nespornosti veci, ak tieto očakávania vznikli\nlen z dôvodu porušenia právnej povinnosti žalobcu voči Sociálnej poisťovni. V takomto prípade totiž\nočakávania nie sú legitímne a nemohlo žiadnym spôsobom prísť k nepredvídateľnému zásahu verejnej\nmoci do práv žalobcu, pretože tento zásah v podobe rozhodnutia Sociálnej poisťovne, by bol za splnenia\nzákonom uložených povinností predvídaný.\n105. Správny súd nevzhliadol dôvodnosť žaloby, ani pokiaľ ide o druhú žalobnú námietku, podľa ktorej si\nmala Sociálna poisťovňa a žalovaný zvoliť z dvoch zjednocujúcich stanovísk veľkého senátu Najvyššieho\nsprávneho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 to z nich, ktoré je\npre žalobcu nepriaznivejšie (sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020) bez zohľadnenia špecifík prípadu žalobcu\ns tým, že podľa žalobcu, sa Sociálna poisťovňa neriadila dôsledne ani týmto ňou samotnou zvoleným\nstanoviskom veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu, keďže opomenula ako objektívnu prekážku,\npre ktorú žalobca k 01.07.2014 nemohol dosahovať príjem z licencie L1A, zohľadniť, že rozhodnutím\nÚradu z 23.10.2013 bola žalobcovi pozastavená s účinnosťou k 30.11.2013 platnosť kódu poskytovateľa\nzdravotnej starostlivosti, bez ktorého teda už nemohla po 30.11.2013 ordinovať a poskytovať zdravotnú\nstarostlivosť, z ktorej by dosahovala príjem. Na tomto mieste správny súd uvádza, že v danom prípade\notázka aplikácie niektorého z dvoch zjednocujúcich stanovísk veľkého senátu Najvyššieho správneho\nsúdu sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 v žiadnom prípade nebola\notázkou voľby, ako sa mylne domnieva žalobca, a to ani v smere výberu niektorého z nich a ani v\nsmere voľby či to ktoré stanovisko bude alebo nebude Sociálnu poisťovňu zaväzovať. Platí jednako, že\nneskoršie zjednocujúce stanovisko veľkého senátu neguje (ruší) jeho skoršie zjednocujúce stanovisko\nv danej otázke, keďže došlo k názorovému posunu oproti skoršiemu názoru a jednako, že rozhodnutia\nveľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sú tak pre správne orgány, ako aj pre správne súdy (bez\nmožnosti voľby) záväzné. Preto aj v danej veci Sociálna poisťovňa a aj žalovaný museli postupovať\npodľa rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020.\n106. V kontexte uvedeného správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie\nNajvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/67/2023 z 30.04.2024 podľa ktorého „Žalobkyňa v časti\nkasačnej sťažnosti taktiež poukazovala na rozdielne závery veľkých senátov najvyššieho súdu sp. zn.\n1Vs 1/2019 a 1Vs 3/2019. Treba však zdôrazniť, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu\nzanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v\ntom rozsahu, v akom právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri skoršom\nrozhodnutí veľkého senátu. V súčasnosti tak treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z\nneskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs 3/2019. Toto rozhodnutie veľkého\nsenátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd\nSlovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny\nzávery nepovažoval za ústavne neudržateľné. Senát Najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3\nSSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa\ncitovaného ustanovenia odkláňal.“\n107. Pokiaľ ide o pozastavenie platnosti kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobcovi dňom\n30.11.2013, tak na tomto mieste správny súd opakovane (viď vyššie) uvádza, že táto námietka nebola aj\nodvolacou námietkou, preto v súvislosti s ňou žalovaný až vo vyjadrení k žalobe uviedol, že v § 79 ods.\n2 zákona č. 578/2004 Z. z. až s účinnosťou od 01.05.2015 bola zakotvená povinnosť, že poskytovateľ\nzdravotnej starostlivosti na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je povinný do\n90 dní od právoplatnosti licencie požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie\nmu kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorá skutočnosť teda nastala až po, pre toto konanie,\nrozhodnom období s ktorým záverom sa stotožňuje aj správny súd. Okrem toho otázku držby kódu\nposkytovateľa zdravotnej starostlivosti sa zaoberal vo svojich rozhodnutiach nie len Najvyšší správny\nsúd, ale aj Ústavný súd SR s tým záverom, že platnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti\nnie je nevyhnutnou podmienkou preto, aby lekár mohol vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, resp.\nposkytovať zdravotnú starostlivosť na základe licencie L1A.\n\n108. V tomto smere správny súd ešte konkretizuje, že v zmysle citovaných § 4 a § 27 zákona č. 578/2004\nZ. z. je potrebné rozlišovať medzi zdravotníckym pracovníkom, ktorým je aj lekár na jednej strane\na poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na strane druhej, pričom lekár ako zdravotnícky pracovník\nmá svoj vlastný kód zdravotníckeho pracovníka, ktorý sa mu nemení počas celej doby jeho lekárskej\npraxe, nech už vykonáva svoju prax v ambulancii alebo v nemocnici, či na inom mieste, a súčasne\nmá aj kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (napr. kód ambulancie), ktorý identifikuje miesto,\nkde lekár zdravotnú starostlivosť poskytuje a ktorý kód poskytovateľa sa u lekára počas doby jeho\nlekárskej praxe môže meniť, keďže lekár môže meniť miesto svojho pôsobiska. Keď žalobca prestal\nposkytovať zdravotnú starostlivosť v ambulancii k 30.11.2013 je len logické, že týmto dňom mu bola\nzastavená aj platnosť kódu tohto (ambulantného) poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, avšak súčasne\nto neznamená, žeby mu zanikla aj platnosť kódu lekára ako zdravotníckeho pracovníka, na základe\nktorého mohol poskytovať zdravotnú starostlivosť aj naďalej. Z uvedených dôvodov ani táto námietka\nžalobcu podľa právneho názoru správneho súdu neobstojí.\n109. Správny súd v uvedenej súvislosti podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho\nsúdu sp. zn. 7Ssk/67/2023 z 30.04.2024, podľa ktorého „Námietky žalobkyne, že svoju činnosť nemôže\nvykonávať bez toho, aby mala uzavretú zmluvu so zdravotnou poisťovňou, resp. aby mala pridelený kód\nposkytovateľa, nijako nespochybňujú jej oprávnenia na výkon takejto činnosti. To, že žalobkyňa takéto\nzmluvy neuzavrela, znamená len toľko, že oprávnenie založené licenciou L1A nevyužíva. Na to, aby\nžalobkyňa nebola samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., musela by\nu nej existovať objektívna právna nemožnosť vykonávať takúto činnosť. Ako však kasačný súd vysvetlil\nuž vyššie, takúto objektívnu právnu možnosť zakladá práve uvedená licencia. Preto pre postavenie\nsamostatne zárobkovej činnosti nie je podstatné, či lekár uzavrel zmluvu so zdravotnou poisťovňou\nalebo pacientom, pretože takúto zmluvu kedykoľvek môže uzavrieť. Ani sama žalobkyňa netvrdí, že\nby jej čokoľvek (okrem jej vlastného rozhodnutia) bránilo v uzavretí takýchto zmlúv a poskytovaní\nzdravotnej starostlivosti. To isté platí aj ohľadom kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorého\nabsencia nezakladá objektívnu právnu nemožnosť využívania licencie L1A, ale len faktickú prekážku\nposkytovania zdravotnej starostlivosti (ťažkosti pri zúčtovaní výkonov so zdravotnou poisťovňou a ich\núhrade). Pre úplnosť treba navyše doplniť, že rozsah poskytovateľov, ktorí sú povinní požiadať Úrad\npre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa sa rozšíril o poskytovateľov\nzdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A až zákonom č. 77/2015 Z. z. s účinnosťou od 1. mája\n2015.“ Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 675/2024 z 27.11.2024 tiež uviedol „...\ntechnická podmienka (kód pridelený Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na vyhotovenie\npečiatky, pozn.), na ktorú poukazovala sťažovateľka, nie je zákonným predpokladom vzniku povinného\nnemocenského a dôchodkového poistenia SZČO podľa relevantnej právnej úpravy a ani podľa záverov\nuž uvedeného rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu. Na tomto mieste zároveň ústavný súd\npodotýka, že neexistencia prideleného kódu Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na\nvyhotovenie pečiatky lekárom s licenciou L1A nepredstavuje objektívnu nemožnosť vykonávať činnosť,\nktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa licencie L1A, ako uviedla sťažovateľka vo svojej\nústavnej sťažnosti (a rovnako aj v kasačnej sťažnosti, pozn.). To, či požiada alebo nepožiada o tento kód,\ntotiž logicky záviselo práve od konania držiteľa licencie. Navyše právna úprava účinná od 1. mája 2015\n(§ 79 ods. 7 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, pozn.) už vyslovene zakotvuje povinnosť\nposkytovateľa zdravotnej starostlivosti na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe\npožiadať do 90 dní Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa.“\n110. V zmysle Ústavným súdom SR uvedeného teda, neplatnosť kódu poskytovateľa zdravotnej\nstarostlivosti nie je takou objektívnou prekážkou, ktorá by mala za následok nemožnosť poskytovať\nzdravotnú starostlivosť na základe licencie L1A, ako sa mylne domnieva žalobca, a to už aj z dôvodu, že\naby sa mohlo jednať o takúto objektívnu prekážku, tak táto by musela nastať nezávisle od vôle lekára,\navšak pridelenie kódu poskytovateľa a pozastavenie jeho platnosti je realizované na žiadosť lekára, teda\njeho danosť závisí od vôle lekára a nie je objektívnou od vôle nezávislou skutočnosťou. Z uvedených\ndôvodov neobstojí ani táto druhá žalobná námietka žalobcu.\n111. V tejto súvislosti žalobca na pojednávaní dňa 17.03.2026 cestou svojej splnomocnenej zástupkyne\nnavrhol, aby súd dožiadal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou s dotazom, či môže akýkoľvek\nposkytovateľ zdravotnej starostlivosti na území Slovenskej republiky vykonávať svoje poskytovanie\nzdravotnej starostlivosti bez toho, aby mal k dispozícii platný kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.\nVzhľadom na skutočnosti, ku ktorým správny súd dospel a ktoré sú obsahom predchádzajúcich bodov\n\nodôvodnenia tohto rozsudku (bod č. 100-103), správny súd nevidel dôvodnosť a účelnosť takéhoto\nprocesného postupu (dožiadanie adresované uvedenému Úradu v žalobcom navrhnutej otázke), preto\nuvedenému návrhu žalobcu nevyhovel a úkon nevykonal.\n112. Záverom správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj tretiu žalobnú námietku žalobcu, podľa ktorej sa\nžalovaný nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími námietkami, a to konkrétne - neodôvodnil existenciu\nzákonného podkladu, na základe ktorého SLK poskytuje informácie Sociálnej poisťovni; neodôvodnil\nnerozlišovanie v § 233 ods. 9 zákona o sociálnom poistení pojmov povolenie a licencia; neodôvodnil\nbezdôvodné prisudzovanie žalobcovi statusu podnikateľa proti jej vôli a nezdôvodnil svoje rozhodnutie s\nohľadom na potrebu všeobecného princípu spravodlivosti. Pokiaľ ide o zákonný podklad pre spoluprácu\nSLK a Sociálnej poisťovne, uvedená námietka žalobcu sa nezakladá na pravde, pretože žalovaný v\ntejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 233 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého „Orgán,\nktorý vydáva povolenie na výkon činnosti uvedenej v § 5, je povinný oznámiť Sociálnej poisťovni vydanie\ntakéhoto povolenia a jeho zrušenie do 15 dní od jeho vydania alebo zrušenia.“ V danom prípade je teda\norgánom, ktorý lekárovi vydáva povolenie na vykonávanie činnosti vo forme licencie L1A, práve SLK,\nktorá je na základe uvedeného zákonného podkladu povinná informovať Sociálnu poisťovňu jednako o\nvydaní licencie a jednako o jej zrušení. S označeným § 233 ods. 9 zákona o sociálnom poistení súvisí aj\nďalšia námietka žalobcu, ktorý má za to, že tým, že v tomto ustanovení zákonodarca nepoužíva pojem\nlicencia, ale iba pojem povolenie, ktoré pojmy v zmysle zákona č. 578/2004 Z. z. nie sú identickými, že\nteda sa toto ustanovenie § 233 ods. 9 zákona o sociálnom poistení na prípad licencie nevzťahuje, a\nteda ani žalobca nemôže byť považovaný za SZČO v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení. Na tomto\nmieste správny súd podotýka, že je síce pravdou, že žalovaný sa k tejto otázke žalobcu bližšie vo svojom\nžalobou napadnutom rozhodnutí nevenoval, avšak uvedená skutočnosť nie je spôsobilou spochybniť\nzákonnosť jeho rozhodnutia, pretože ani vysvetlenie (ktoré ponúka správny súd ďalej) nie je spôsobilým\ndosiahnuť zmenu žalobou napadnutých rozhodnutí. Správny súd dodáva, že zákon o sociálnom poistení\nje v oblasti sociálneho poistenia univerzálnym zákonom účinným pre rôzne povolenia a činnosti,\nt. j. nie je aplikovateľným vyslovene iba na lekárov a keďže zákonodarca kvôli jeho prehľadnosti\nnemohol objektívne ani predvídať na aké všetky možné činnosti a aktivity bude aplikovateľným, preto\nv rámci v ňom používaného pojmoslovia používal iba všeobecný pojem „povolenie“, zatiaľ čo zákon\nč. 518/2004 Z. z. sa už týka vyslovene iba poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, a preto už v rámci\ntejto problematiky rozlišuje medzi „povolením“ na poskytovanie zdravotnej starostlivosti (definujúcim\nmiesto poskytovania zdravotnej starostlivosti) a „licenciou“ na poskytovanie zdravotnej starostlivosti\n(definujúcou odbornú spôsobilosť na poskytovanie zdravotnej starostlivosti). Taktiež pokiaľ ide o status\nžalobcu ako „podnikateľa“, správny súd dáva žalobcovi do pozornosti, že definícia pojmu „SZČO“ nie\nje identická s definíciou pojmu „podnikateľ“ podľa Obchodného zákonníka a v zmysle právnej logiky je\ntreba pojmy používané v zákone o sociálnom poistení vykladať a vnímať v kontexte s účelom a pre\npotreby tohto zákona.\n113. K tejto otázke Najvyšší správny súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7Ssk/67/2023 z 30.04.2024\ntiež uviedol „Nemožno prisvedčiť ani námietke žalobkyne týkajúcej sa slobody podnikania a definície\npodnikania podľa Obchodného zákonníka. V tomto prípade je totiž nutné vychádzať zo zákona č.\n461/2003 Z. z., ktorý obsahuje vlastnú definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby. Tá neodkazuje\nna pojem „podnikateľ“ podľa ObZ, ale za samostatne zárobkovo činnú osobu považuje práve osobu\n(lekára), ktorá je držiteľom oprávnenia na výkon samostatnej zdravotnícke praxe. Zároveň možno dodať,\nže podľa § 2 ods. 1 ObZ je podnikanie činnosť vykonávaná podnikateľom, teda činnosť vykonávaná\nosobou vymedzenou v § 2 ods. 2 ObZ. Inak povedané, len čo určitá osoba získa oprávnenia vymedzené\nv § 2 ods. 2 ObZ, hľadí sa na ňu pri vykonávaní činnosti podľa § 2 ods. 1 ObZ ako na podnikateľa a na jej\nčinnosť ako na podnikanie. Podľa kasačného súdu ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák. v znení účinnom od\n1. decembra 2011 vyjadruje ten istý princíp - držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe\npodľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. získava touto licenciou oprávnenie na podnikanie v zmysle § 2 ods. 2\npísm. c) ObZ a len čo začne vykonávať takúto činnosť spôsobom § 2 ods. 1 ObZ, je podnikateľom, ktorý\npodniká. Ani z uvedených ustanovení však nemožno vyvodiť, že by sa licencia na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe stávala oprávnením na podnikanie až od okamihu, kedy jej držiteľ na jej základe\nskutočne vykonáva činnosť.“\n114. Napokon v súvislosti so žalobcom dožadujúceho sa potreby rozhodnúť v jeho veci s ohľadom na\nvšeobecný princíp spravodlivosti, správny súd v celom rozsahu odkazuje na argumentáciu najvyššieho\nsúdu v rozhodnutí sp. zn. 9Sžsk/16/2018 z 26.09.2018 podľa ktorého „Veľký priestor v kasačnej sťažnosti\n\nvenovala žalobkyňa poukazovaním na všeobecný princíp spravodlivosti a prirodzenoprávne princípy,\nnekonkretizovala však, ktorý z ňou uvedených princípov mal byť pri rozhodovaní žalovanej porušený.\nSo všeobecným princípom spravodlivosti nie je možné stotožňovať úspech v spore. Medzi predpoklady\nprávneho štátu patrí právna istota, princíp legality, čiže viazanosti štátnej moci právom či rovnosť\núčastníkov. Princíp právnej istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia znamená, že je\npotrebné zabezpečiť, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali\nneodôvodnené rozdiely. Podmienkami pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného\ndôchodkového poistenia SZČO je jednak status SZČO (ktorý žalobkyňa naplnila, ako už uviedol kasačný\ni krajský súd a žalovaná) a výška príjmu (ktorá pred kasačným súdom spochybnená nebola). Keďže\nteda žalobkyňa splnila všetky predpoklady pre vznik povinného sociálneho poistenia, bolo by práve\nporušením princípov právnej istoty a legality, ak by žalobkyni uvedené povinné poistenie, a tým aj\nplatiť poistné na sociálne poistenie nevznikla. V právnom štáte - a v duchu všeobecného princípu\nspravodlivosti - nie je možné očakávať zvýhodnenie vo forme nevzniku povinností na základe či už\nneznalosti práva (žalobkyňa tvrdí, že nevedela o tom, že vydaním licencie je vzniká status SZČO), alebo\nakéhokoľvek iného opomenutia.“\n115. Správny súd poukazuje aj na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.\nrozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci\nVan de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp.\nzn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06), podľa ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná\nodpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení\nrozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku.\n116. Správny súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutia oboch správnych orgánov sú dostatočne a\npresvedčivo odôvodnené. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami\nžalobcu uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, dostatočne a\nv potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, tento správne právne posúdil, rozhodnutie náležite a\nzrozumiteľne odôvodnil.\n117. S poukazom na uvedené považuje správny súd rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového\nsprávneho orgánu za vecne správne a zákonné, a preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 199\nods. 3 v spojitosti s § 190 SSP zamietol.\n118. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal\nprávo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu\ntrov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo\nmožné od žalobcu spravodlivo požadovať, preto mu neboli priznané.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 1 mesiaca od jeho\ndoručenia na Správny súd v Košiciach.\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému\nsprávnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka\nkonania) uviesť\na) označenie napadnutého rozhodnutia,\nb) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,\nc) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),\nd) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).\nPodanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci\nsamej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne\ndoručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak\nsa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na\n\ndodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,\nktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.\nPodanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby\nsa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší žalobca dostal jeden\nrovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie\npodania na trovy toho, kto podanie urobil.\nKasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo\npri rozhodovaní porušil zákon tým, že\na) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako žalobca, nemal procesnú subjektivitu,\nc) žalobca nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za\nneho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,\ne) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,\nf) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\ng) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nh) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté.\nDôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí\ntak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva\nnesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ\npoukáže na svoje podania pred správnym súdom.\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).\nSťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom.\nUvedená povinnosť neplatí, ak\na) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na\nkasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,\nc) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:b77b2713-5ff1-493f-a8cc-eba10219ab12", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.675.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 675/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 675/2024 z 27. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-27", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.675.2024.1"}, {"guid": "ussr:cd09cc55-9dd2-4519-a2f8-4541315b76d2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.610.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 610/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 220, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.610.2021.1"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "1a983ad2-83f8-419b-b8b9-3be2ec0ea17a:803dba78-2352-4275-bea1-85fcaa771e5e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8017200124.1", "spisova_znacka": "1Vs/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2019 z 29. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8017200124.1"}, {"guid": "846c9a63-6e14-4da8-a8bb-5c4a362def0d:9e24386c-1a3d-43d8-828f-5e987f77873d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:2017200380.4", "spisova_znacka": "7Ssk/67/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/67/2023 z 30. 4. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-04-30", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:2017200380.4"}, {"guid": "fc81e9e0-2aff-45ef-953f-5bacb4a1f276:b8da3b6d-79c0-46b1-8e8c-0b6421f26578", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:4021200168.1", "spisova_znacka": "7Ssk/6/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/6/2023 z 29. 11. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-11-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:4021200168.1"}, {"guid": "531ebb86-4766-40e1-9378-f4a12e13f86d:38242f00-cb5d-4cf8-b023-0ebfb0d91de6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1016201453.2", "spisova_znacka": "4Sa/24/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Sa/24/2016 z 4. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-06-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1016201453.2"}, {"guid": "18cfe0aa-1831-4d3a-ab00-107e162e5a37:6efe13cc-84b5-471e-8844-1ed6f4b0f8ad", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:1016201355.2", "spisova_znacka": "3Sa/24/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Sa/24/2016 z 18. 4. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-04-18", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:1016201355.2"}, {"guid": "efc5045c-9a37-4d15-aa20-e13a0ca7aad6:d6ecaa3b-acd3-47f6-b708-234e5ad6dc7a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1016201419.1", "spisova_znacka": "4Sa/23/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Sa/23/2016 z 20. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-09-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1016201419.1"}], "citovane_v": []}