Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach PO-8S/3/2023 8023200046 29. 04. 2025 Mgr. LL.M. Jana Fandáková ECLI:SK:SpSKE:2025:8023200046.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky Mgr. Jany Fandákovej, LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov JUDr. Radovana Turčíka, a JUDr. Renáty Smajdovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, A. C., občan Spolkovej republiky Nemecko, zastúpený spoločnosťou JANÍČEK LEGAL s.r.o, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Vladimír Janíček, LL.M., so sídlom Kominárska 2, 4, Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov, Námestie mieru č. 3, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. j. OUPO-OOP6-2022/020773 zo dňa 14.11.2022, takto rozhodol: I. Zrušuje rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odbor opravných prostriedkov, č. OU-POOOP6-2022/020773 zo dňa 14.11.2022 a rozhodnutie Okresného úradu Kežmarok, pozemkový a lesný odbor, č.j.: OU KK PLO 2022/000418-113-BM z 10.01.2022 a vec vracia Okresnému úradu Kežmarok, pozemkovému a lesnému odboru, na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Predchodkyňa žalobcu - C. C., nar. XX.XX.XXXX a zomr. XX.XX.XXXX (ďalej aj „predchodkyňa žalobcu“ alebo „C. C.“) si podaním doručeným Pozemkovému úradu Poprad dňa 17.12.1992 uplatnila reštitučný nárok na poľnohospodársky majetok podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) na poľnohospodárske pozemky a lesy v katastrálnom území E. C., F. G. H.. Zároveň oznámila, že vyzvala právnické osoby, ktoré poľnohospodársky majetok držia k jeho vydaniu a tieto výzvy predložila, ako prílohy žiadosti. 2. Podaním doručeným Okresnému úradu Kežmarok, pozemkovému a lesnému odboru, dňa 01.07.2016, žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu H. I., požiadal o bezodkladné doriešenie reštitučných nárokov, ktoré si uplatnila predchodkyňa žalobcu. 3. Okresný úrad Kežmarok, pozemkový a lesný odbor (ďalej aj „prvostupňový orgán“), rozhodnutím č.j.: OU KK PLO 2020/000443-088-BM zo 06.11.2020, podľa § 30 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku konanie vo veci podania zo dňa 01.07.2016 H. I. zastavil a to z dôvodu, že účastník konania na výzvu v určenej lehote neodstránil nedostatky svojho podania a to konkrétne nevyšpecifikoval, o ktorých
konkrétnych nehnuteľnostiach a v ktorých katastrálnych územiach mal prvostupňový orgán doriešiť uplatnený reštitučný nárok. 4. Okresný úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“), rozhodnutím č.j.: OU-POOOP6-2021/000142-POE zo 04.02.2021, zrušil rozhodnutie prvostupňového orgánu č.j.: OU KK PLO 2020/000443-088-BM zo 06.11.2020 a vec vrátil Okresnému úradu Kežmarok, pozemkovému a lesnému odboru, na nové prejednanie a rozhodnutie. Žalovaný konštatoval neprípustnosť postupu podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku. Vyjadril záver, že v ďalšom konaní nebude prvostupňový orgán rozhodovať o nehnuteľnostiach, ktoré boli konfiškované matke predchodkyne žalobcu, a to G. J., nakoľko na tieto nehnuteľnosti si predchodkyňa žalobcu reštitučný nárok neuplatnila. Zdôraznil, že ak po vykonanom dokazovaní dôjde prvostupňový orgán k záveru, že o celom reštitučnom nároku predchodkyne žalobcu už bolo rozhodnuté, konanie zastaví podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán konanie zastaví, ak sa v tej istej veci právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. V prípade, ak dospeje k záveru, že o niektorých nehnuteľnostiach, resp. ich častiach, na ktoré bol uplatnený reštitučný nárok nebolo doposiaľ rozhodnuté, rozhodne o nich meritórnym rozhodnutím vydaným v súlade s § 46 a nasl. Správneho poriadku. 5. Okresný úrad Kežmarok, pozemkový a lesný odbor rozhodnutím č.j.: OU KK PLO 2022/000418-113BM z 10.01.2022 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) konanie vo veci uplatneného reštitučného nároku C. (H.) C., ktorý si uplatnila dňa 17.12.1992 na Pozemkovom úrade v Poprade, zaevidovaného pod č. 3070/92 zastavil podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku. V podstatnom v odôvodnení konštatoval, že z dokladov o konfiškácii a ich príloh matematicky vypočítal, že predchodkyni žalobcu boli v katastrálnom území E. C. konfiškované nehnuteľnosti vo výmere 102567 m2. Celková výmera vydaných parciel v katastrálnom území E. C. podľa právoplatných rozhodnutí predstavuje 153648 m2. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že o uplatnenom nároku predchodkyne žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté. 6. Žalovaný rozhodnutím č. OU-PO-OOP6-2022/020773 zo dňa 14.11.2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zrušil rozhodnutie Okresného úradu Kežmarok, pozemkového a lesného odboru č. OUKK-PLO-2022/000418-113 z 10.01.2022. V odôvodnení v podstatnom konštatoval, že z reštitučného nároku žiadnym spôsobom nevyplýva, že predchodkyňa žalobcu si uplatnila nárok aj na nehnuteľnosti, ktoré boli pred prechodom na štát vo vlastníctve jej matky. Predchodkyňa žalobcu v reštitučnom nároku zo dňa 17.12.1992 neuviedla svoju matku ako pôvodnú vlastníčku, po ktorej si uplatňuje svoje nároky. Z reštitučného nároku jednoznačne vyplýva, že nehnuteľnosti, na ktoré si predchodkyňa žalobcu uplatnila svoje reštitučné nároky, nadobudla na základe dedičského rozhodnutia a tieto nehnuteľnosti jej boli následne konfiškované štátom. To znamená, že nárok sa týka iba tých nehnuteľností, ktoré boli pôvodne v jej vlastníctve. Na základe PKV X, ktorá je súčasťou spisového materiálu, vydané nehnuteľnosti boli konfiškované matke predchodkyne žalobcu - G. J.. Predchodkyňa žalobcu - C. C. nebola podielová vlastníčka týchto nehnuteľností, a teda nemohla si na nich uplatniť reštitučný nárok. Nakoľko nehnuteľnosti v predmetnom čase vlastnila jej matka, na ktoré nehnuteľnosti si neuplatnila reštitučný nárok, tieto nehnuteľnosti nemali byť vôbec vydané. 7. V podstatnom tiež konštatoval, že reštitučný nárok predchodkyne žalobcu bol smerodajný pri určení predmetu a rozsahu daného reštitučného nároku. Na základe podania splnomocneného zástupcu z 01.07.2016 sa reštitučné konanie predchodkyne žalobcu nezačalo a nejedná sa ani o čiastočné späťvzatie reštitučného nároku, ktoré by bolo spôsobilé zmeniť predmet, príp. rozsah daného reštitučného konania. Prvostupňový orgán nemal na základe podania splnomocneného zástupcu začať, resp. pokračovať v konaní, ani vydávať rozhodnutie, nakoľko vo veci predmetného reštitučného nároku už boli vydané právoplatné rozhodnutia, posledné z roku 1996 a teda uplynula tiež trojročná lehota od vydania právoplatného rozhodnutia. Poukázal na to, že podľa vtedajšej praxe správny orgán do rozhodnutí neuvádzal informáciu, či o nároku, alebo o prípadnej zvyšnej časti nároku bude rozhodnuté ďalšími rozhodnutiami. O uplatnenom nároku predchodkyne bolo rozhodnuté na základe predložených dohôd o vydaní nehnuteľností. Správny orgán rozhodoval tak, ako boli tieto dohody predložené. Posledné rozhodnutie bolo vydané v roku 1996 a po tomto dátume nebola správnemu orgánu predložená ďalšia dohoda a ani samotná predchodkyňa žalobcu nevyzvala správny orgán až do svojej smrti v roku 2014 na konanie, resp. na vydanie rozhodnutia o prípadnej zvyšnej časti uplatneného nároku. Z uvedeného, tak podľa názoru žalovaného, možno predpokladať, že predchodkyňa žalobcu bola s vybavením nároku uzrozumená a spokojná, o čom svedčí aj to, že proti vydaným rozhodnutiam neboli
podané opravné prostriedky a predchodkyňa žalobcu ani iným spôsobom nenamietala priebeh, ani záver vtedajšieho konania. Predchodkyňa žalobcu tak považovala konanie za ukončené. Nakoľko konanie bolo právoplatne ukončené, správny orgán nemal po podanej žiadosti splnomocneného zástupcu žalobcu z 01.07.2016 pristúpiť k začatiu konania, ani k vydaniu rozhodnutia zo 06.11.2020, nakoľko v konaní mu bránila prekážka právoplatne rozhodnutej veci. II. Priebeh súdneho konania, žaloba a vyjadrenia účastníkov konania 8. Žalobca sa žalobou z 27.01.2023, domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci Okresnému úradu Kežmarok na nové konanie. Zároveň žalobca navrhol priznať mu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 9. V žalobe sú vymedzené nasledovné žalobné body (námietky) žalobcu: - žalovaný sa v zmysle princípu res iudicata a tzv. precedenčnej zásady nemohol odchýliť od predchádzajúcich záverov prvostupňového orgánu ohľadom rozsahu reštitučného nároku, - otázka, či je predchodkyňa žalobcu - H. C. oprávnenou osobou po G. J. a či si uplatnila po nej reštitučný nárok už bola právoplatne vyriešená v tomto reštitučnom konaní a to niekoľkými právoplatnými rozhodnutiami prvostupňového orgánu, ktoré túto skutočnosť obsahujú vo výroku svojho rozhodnutia, - v jednotlivých výrokoch je jasne konštatované, že H. C. je oprávnenou osobou po G. J. - pôvodnej vlastníčke, pričom spĺňa predpoklady stanovené v zákone č. 229/1991 pre vydanie nehnuteľností, čím správny orgán právoplatne potvrdil rozsah reštitučného nároku, - správny orgán už nemôže vydať iné rozhodnutie, ktoré by uvedenú otázku posúdilo inak. V opačnom prípade by došlo k porušeniu princípu legitímnych očakávaní a právnej istoty aj s poukazom na právne závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžr/20/2016 z 27.09.2017, - žalovaný vykladá vetu z reštitučnej žiadosti „na základe dedičského rozhodnutia som vlastníčkou nehnuteľností…” čisto formalisticky a vytrháva ju z kontextu, pričom ju účelovo vykladá tak, ako sa mu to hodí. Je úplne logické, že predchodkyňa žalobcu tým myslela, že po svojej matke zdedila nárok domáhať sa nehnuteľností, ktoré boli skonfiškované jej matke. V uplatnenom reštitučnom nároku sama uvádza, že nehnuteľnosti, ku ktorým si uplatnila reštitučný nárok, boli skonfiškované v roku 1945, - schválením dohody o vydaní nehnuteľností uzatvorenej s určitým subjektom k určitej PKV nedochádza automaticky k vysporiadaniu PKV, resp. MPČ, - pri uzatváraní dohody o vydaní nehnuteľností vydáva povinná osoba nehnuteľnosti dobrovoľne a iba tie, ktoré sama uzná za vhodné a na ktorých sa s reštituentom dohodne, - rozhodnutie správneho orgánu o schválení dohody o vydaní nehnuteľností nepredstavuje konečné vyriešenie dotknutej PKV, - neobstojí argument žalovaného, že predchodkyňa žalobcu sa proti rozhodnutiam o schválení dohôd neodvolala. Správny orgán rozhodnutím iba schválil dohody medzi predchodkyňou žalobcu a povinnými osobami ohľadom tých nehnuteľností, vo vzťahu ku ktorým sa povinné osoby boli ochotné dohodnúť a bolo by nelogické, aby sa predchodkyňa žalobcu voči takýmto rozhodnutiam odvolávala, keď rozhodnutia schvaľovali dohody o dobrovoľnom vydaní nehnuteľností tak, ako boli dohodnuté, - zo žiadosti H. I. zo 07.08.2008, 21.10.2008 a 09.10.2009 a taktiež z potvrdenia Obvodného pozemkového úradu Poprad z 08.06.2009 a 02.10.2009 jednoznačne vyplýva, že predchodkyňa žalobcu nepovažovala reštitučné konanie za ukončené a nebola s vybavením nároku spokojná, čo zakladá nesprávne právne posúdenie veci, - v administratívnom spise sa nenachádza žiadosť H. I. z 09.10.2009 ani jeho žiadosť z 25.08.2009, čím je administratívny spis nekompletný, - predchodkyni žalobcu nikdy nebol doručený list označený ako “Reštitúcie” z 26.09.1996 Okresného úradu Poprad, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. 632/96 a teda sa k nemu nikdy nemohla vyjadriť, pričom v spise absentuje doručenka k tomuto listu, - prvostupňový orgán nevykonal komplexnú identifikáciu parciel z PKV č. XX pre katastrálne územie E. C. tak, aby spĺňala kritériá potrebné pre účely reštitučného konania v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., aby bola vykonaná takým spôsobom, aby bolo bez pochýb zrejmé, že bola zidentifikovaná celá PKV č. XX pre katastrálne územie E. C. a následne, aby správny orgán vyhodnotil, ktorá časť tejto PKV nebola predchodkyni žalobcu vydaná,
- nedostatočne zistil spoluvlastnícky podiel C. C. a G. J., ktoré oba/každá samostatne mali nárok na 1/152 z PKV č. XX, t.j. spolu išlo o 2/152 a navyše ako vyplýva z PKV č. XX (posledný riadok) podiel 1/152 každej z nich mal byť vypočítaný aj zo 4/152 (spoločné lesy a pastviny), t.j. 1/152 zo 4/152, čo taktiež nikdy nebolo ani C. C. ani G. J. vydané, - nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevysporiadal celý reštitučný nárok C. C., keď už v podanom odvolaní upozornil, ktoré konkrétne parcely z PKV č. XX neboli C. C. doteraz vydané a označené parcely sa neuvádzajú ani v žiadnom z predchádzajúcich rozhodnutí, pričom ide o parcely, na ktoré mala nárok ako oprávnená osoba C. C.. Žalovaný sa touto konkrétnou zásadnou odvolacou námietkou žalobcu, podporenou aj tabuľkami obsahujúcimi prehľad konfiškovaného majetku, a vydaného a nevydaného majetku, vôbec nezaoberal, preto je napadnuté rozhodnutie v tejto časti nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné, - nevykonal znalecké dokazovanie z odboru geodézie a kartografie na účely vykonania riadnej a komplexnej identifikácie parciel z PKV č. XX, pričom žalovaný ani neuviedol prečo tomuto návrhu žalobcu nevyhovel, - pre účely reštitučného konania musí identifikácia parciel obsahovať komplexnú informáciu ku každej pozemkovoknižnej vložke a ku každej parcele z danej položky, t.j. musí ísť o jeden dokument obsahujúci komplexné informácie a to tak, aby nevznikli žiadne pochybnosti o tom, či uvedené informácie sú skutočne kompletné, z akých podkladov vychádzajú, kto a kedy ich vyhotovil, pričom musí obsahovať aj kedy, ako a kým sa nadobúdalo a prevádzalo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na príslušných pozemkovoknižných vložkách a musí byť zrejmé, kto bol vlastníkom prípadne aj správcom ku dňu 24.06.1991, kedy začal platiť zákon č. 229/1991 Zb., aká bola výmera a druh pozemku a zároveň sa musia poskytnúť listiny týkajúce sa dotknutých prevodov vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na príslušných pozemkovoknižných vložkách, - identifikácie z rokov 1992 a 1993 sú čiastočné a nekomplexné, nedá sa z nich zistiť či bola identifikovaná celá PKV č. XX a taktiež je na nich uvedené, že tieto identifikácie slúžia výlučne pre uzatvorenie nájomných zmlúv a nemožno ich použiť pre transformáciu družstiev a majetkové usporiadanie, t.j. je zrejmé, že tieto identifikácie slúžili len a výlučne na identifikáciu poľnohospodárskej pôdy na účely nájomných zmlúv, - prvostupňový orgán nerešpektoval záväzné pokyny zo zrušujúceho rozhodnutia žalovaného zo 4. februára 2021, - administratívny spis je nekompletný, nie je žurnalizovaný, listiny v ňom nachádzajúce sa nie sú chronicky usporiadané a očíslované, obsah elektronického spisu nekorešponduje s číselným označením strán tlačenej verzii spisu, v administratívnom spise za roky 2016 až 2020 chýba tzv. obsah neelektronického spisu, administratívny spis obsahuje dokumenty bez identifikácie pôvodu a dátumu vyhotovenia. Administratívny spis nespĺňa náležitosti stanovené vo vyhláške Ministerstva vnútra SR č.410/2015 Z.z., - žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nereflektoval na odvolacie námietky žalobcu ohľadom matematického výpočtu tzv. celkovej výmery parciel podľa konfiškácie a vydanej výmery konfiškácie. Žalovaný tak v napadnutom rozhodnutí porušil úplný apelačný princíp, podľa ktorého mal konanie buď doplniť, alebo zistené nedostatky v súlade s princípom materiálnej pravdy, a to reflektovaním na odvolacie argumenty žalobcu k predmetným matematickým výpočtom. 10. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo 04.08.2023, nad rámec skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí, poukázal na to, že pri objasňovaní toho, či bolo rozhodnuté o nehnuteľnosti v celej jej výmere, je potrebné vychádzať z identifikácie parciel, nie z výmery uvedenej v PKV. Nakoľko o týchto parcelách už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutiami bývalého pozemkového úradu Poprad, je potrebné vychádzať z tých identifikácií parciel, ktoré tvorili podklad predmetných rozhodnutí, a voči ktorým sa predchodkyňa žalobcu nikdy neodvolala. K námietke žalobcu, že nie je pravdou, že predchodkyňa žalobcu považovala reštitučné konanie za ukončené, o čom majú svedčiť žiadosti H. I. ako jej splnomocneného zástupcu zo dňa 07.08.2008, 21.10.2008 a 09.10.2009 uviedol, že súčasťou spisového materiálu nie je splnomocnenie H. I. predchodkyňou žalobcu a nie je ani prílohou žaloby, a teda túto žiadosť nemôže žalovaný brať do úvahy. Navyše táto námietka nebola uplatnená v podanom odvolaní, takže nemôže byť predmetom prieskumu správnym súdom. 11. V replike z 15.03.2024 žalobca nad rámec žalobnej argumentácie uviedol, že žalovaný sa žiadnym spôsobom nevyjadril, resp. žiadnym spôsobom nereflektoval na podstatné časti žaloby a to konkrétne na tvrdenia o tom, že vo veci došlo k nedostačujúcemu zisteniu skutkového stavu, administratívny spis je neúplný, konkrétne parcely PKV č. XX neboli predchodkyni žalobcu doteraz vydané a označené
parcely sa neuvádzajú v žiadnom z rozhodnutí Pozemkového úradu Poprad, ani ich neuvádzajú správne orgány v napadnutých rozhodnutiach. Vzhľadom na uvedené je potrebné tieto skutočnosti považovať za nesporné. Žalobca zdôraznil, že podanie z 1. júla 2016 nebolo návrhom na začatie konania, ani nebolo, a ani z povahy veci nemohlo byť čiastočným späťvzatím reštitučného nároku predchodkyne žalobcu. Toto podanie bolo žiadosťou o ukončenie/dokončenie reštitučného konania a možno ho charakterizovať aj ako žiadosť o odstránenie nečinnosti, pretože k 1. júlu 2016 nebolo právoplatne rozhodnuté o celom reštitučnom nároku žalobcu a jeho právnych predchodcov. Taktiež poukázal na to, že absencia opravných prostriedkov voči vyhovujúcim rozhodnutiam a to ich výrokom nie odôvodneniam, vôbec nedokazuje, že o celom reštitučnom nároku bolo rozhodnuté. Taktiež podľa názoru žalobcu pravdivé nie je ani tvrdenie žalovaného, že o uplatnenom nároku bolo rozhodované na základe predložených dohôd o vydaní nehnuteľností, keď viaceré z vydaných rozhodnutí neboli vydané na základe predložených dohôd o vydaní nehnuteľnosti. Taktiež poukázal na to, že nebolo povinnosťou predchodkyne žalobcu urgovať orgán verejnej moci konať a rozhodnúť, pretože bolo úradnou povinnosťou orgánu verejnej moci konať a rozhodnúť o celom reštitučnom nároku tak, ako bol uplatnený. 12. Na pojednávaní konanom 29.04.2025 účastníci konania zotrvali na svojich návrhoch a vyjadreniach. III. Relevantná právna úprava a posúdenie veci súdom 13. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP”), konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 14. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 15. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. zákon upravuje práva a povinnosti vlastníkov, pôvodných vlastníkov, užívateľov a nájomcov pôdy, ako aj pôsobnosť štátu pri úprave vlastníckych a užívacích práv k pozemkom. 16. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1. 17. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí: a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba k tejto časti nehnuteľnosti, c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti, d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1, e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými jeho deti. 18. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu.
19. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. obdobne sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov, treba považovať na účely tohto zákona aj štátnych občanov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a ktorým sa skonfiškoval poľnohospodársky majetok a neboli odsúdené podľa osobitných predpisov. Pokiaľ tento majetok bol už pred rozhodným obdobím pridelený v rámci predpisov o pozemkových reformách, rieši sa nárok týchto oprávnených osôb podľa § 12. 20. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti. 21. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. dohoda podlieha schváleniu pozemkovým úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní. 22. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. rozhodnutie pozemkového úradu o neschválení dohody preskúma na návrh účastníka súd. Ak ani súd dohodu neschváli, vráti vec pozemkovému úradu na rozhodnutie vo veci. 23. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti pozemkový úrad. 24. Podľa § 9 ods. 6 zákona č. 229/1991 Zb. proti rozhodnutiu pozemkového úradu podľa odsekov 3, 4 a 5 možno podať opravný prostriedok na súd. 25. Podľa § 1 ods. 1 Správneho poriadku tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 26. Podľa § 1 ods. 2 Správneho poriadku správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. 27. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 28. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 29. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 30. Podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku pokiaľ podanie nemá predpísané náležitosti, správny orgán pomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť, prípadne ho vyzve, aby ich v určenej lehote odstránil; súčasne ho poučí, že inak konanie zastaví. 31. Podľa § 24 Správneho poriadku v znení účinnom k 26.09.1996, dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručujú do vlastných rúk.
32. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 33. Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. 34. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 35. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 36. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 37. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. 38. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 39. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal (vrátane prvostupňového), a po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP) v zákonom stanovanej lehote (§ 181 ods. 1 SSP), po nariadení pojednávania, dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 40. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým tento zrušil prvostupňové rozhodnutie, ktorým prvostupňový orgán konanie vo veci uplatneného reštitučného nároku zastavil podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku, a to z dôvodu, že prvostupňový orgán nemal na základe podania splnomocneného zástupcu žalobcu z 01.07.2016 začať, resp. pokračovať v konaní, ani vydávať rozhodnutie, nakoľko konanie o uplatnenom reštitučnom nároku bolo právoplatne ukončené. 41. Žalobca v nosnej časti žalobnej argumentácie namietal, že žalovaný sa v zmysle princípu res iudicata a tzv. precedenčnej zásady nemohol odchýliť od predchádzajúcich záverov prvostupňového orgánu ohľadom rozsahu reštitučného nároku. Otázka, či je predchodkyňa žalobcu - H. C. oprávnenou osobou po G. J. a či si uplatnila po nej reštitučný nárok, už bola právoplatne vyriešená v tomto reštitučnom konaní, a to niekoľkými právoplatnými rozhodnutiami prvostupňového orgánu, ktoré túto skutočnosť obsahujú vo výroku svojho rozhodnutia a v jednotlivých výrokoch je jasne konštatované, že H. C. je oprávnenou osobou po G. J. - pôvodnej vlastníčke, pričom spĺňa predpoklady stanovené v zákone č. 229/1991 Zb. pre vydanie nehnuteľností, čím správny orgán právoplatne potvrdil rozsah reštitučného nároku. 42. Správny súd mal z administratívneho spisu za preukázané, že predchodkyňa žalobcu -C. C. si podaním doručeným Pozemkovému úradu Poprad dňa 17.12.1992 uplatnila reštitučný nárok na poľnohospodársky majetok podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb., kde uviedla, že je na základe dedičského rozhodnutia vlastníčkou nehnuteľností a to poľnohospodárskych pozemkov a lesov v katastrálnom území E. C., F., H.. Vzhľadom na uvedené uviedla, že si uplatňuje nárok podľa § 9 ods. 1, eventuálne podľa § 11 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Zároveň oznámila, že vyzvala právnické osoby, ktoré poľnohospodársky majetok držia k jeho vydaniu a tieto výzvy predložila ako prílohy jej žiadosti. 43. Pre posúdenie tejto žalobnej námietky sa správny súd oboznámil s nasledujúcimi právoplatnými rozhodnutiami prvostupňového orgánu, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu a to:
- rozhodnutím o schválení dohody o vydaní nehnuteľnosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. č. j. 262/94 - dr. Chá z 28.01.1994, právoplatným 17.02.1994, ktorým správny orgán schválil dohodu o vydaní nehnuteľností, ktorú uzavreli dňa 13.07.1993 oprávnená osoba C. C., dcéra pôvodnej vlastníčky a povinná osoba Poľnohospodárske družstvo Mlynica. V odôvodnení predmetného rozhodnutia prvostupňový orgán konštatoval, že preskúmal predloženú žiadosť a dohodu o vydaní nehnuteľností, aj priložené doklady a zistil, že predmetné nehnuteľnosti boli matke oprávnenej osoby G. J., ako pôvodnej vlastníčke skonfiškované podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR. Oprávnená osoba tieto skutočnosti na nároky podľa § 4 zákona č. 229/1991 Zb. osvedčila matričnými dokladmi a čestným prehlásením, - rozhodnutím o schválení dohody o vydaní nehnuteľnosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. č. j. 693/94 - dr. Chá z 29.03.1994, právoplatným 02.05.1994, ktorým správny orgán schválil dohodu o vydaní nehnuteľností, ktorú uzavreli dňa 15.08.1993 oprávnená osoba C. C., pôvodná vlastníčka a dcéra pôvodnej vlastníčky a povinná osoba Tatraosivo š.p. Veľká Lomnica. V odôvodnení predmetného rozhodnutia prvostupňový orgán konštatoval, že preskúmal predloženú žiadosť a dohodu o vydaní nehnuteľností, aj priložené doklady a zistil, že predmetné nehnuteľnosti boli pôvodnej vlastníčke C. C. a matke oprávnenej osoby G. J., ako pôvodným vlastníčkam skonfiškované podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR. Oprávnená osoba tieto skutočnosti na nároky podľa § 4 zákona č. 229/1991 Zb. osvedčila matričnými dokladmi a čestným prehlásením, - rozhodnutím o schválení dohody o vydaní nehnuteľnosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. č. j. 1402/94 - dr. Chá z 13.07.1994, právoplatným 04.08.1994, ktorým správny orgán schválil dohodu o vydaní nehnuteľností, ktorú uzavreli dňa 14.03.1994, oprávnená osoba C. C., pôvodná vlastníčka a dcéra pôvodnej vlastníčky a povinná osoba Správa Tatranského národného parku Tatranská Lomnica. V odôvodnení predmetného rozhodnutia prvostupňový orgán konštatoval, že preskúmal predloženú žiadosť a dohodu o vydaní nehnuteľností, aj priložené doklady a zistil, že predmetné nehnuteľnosti boli pôvodnej vlastníčke C. C. a matke oprávnenej osoby G. J., ako pôvodnej vlastníčke skonfiškované podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR. Oprávnená osoba tieto skutočnosti na nároky podľa § 4 zákona č. 229/1991 Zb. osvedčila matričnými dokladmi a čestným prehlásením, - rozhodnutím podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. č. j. 1824/94 - dr. Chá z 18.10.1994, právoplatným 21.11.1994, ktorým správny orgán, okrem ďalších výrokov, prvým výrokom rozhodol, že oprávnená osoba podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., dcéra pôvodnej vlastníčky spĺňa podmienky na priznanie nárokov podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. a § 38 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. tým, že došlo k odňatiu vlastníctva pôvodnej vlastníčke podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR, a to pozemkov v katastrálnom území H.. V odôvodnení predmetného rozhodnutia prvostupňový orgán konštatoval, že preskúmal predloženú žiadosť aj priložené doklady a zistil, že predmetné nehnuteľnosti boli matke oprávnenej osoby G. J., ako pôvodnej vlastníčke skonfiškované podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR. Oprávnená osoba tieto skutočnosti na nároky podľa § 4 zákona č. 229/1991 Zb. osvedčila matričnými dokladmi a čestným prehlásením. Keďže prvostupňový orgán zistil, že uvedené nehnuteľnosti nebolo možné vydať podľa § 11 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. rozhodol o vlastníctve podľa § 9 ods. 4 uvedeného zákona. 44. Správny súd konštatuje, že prvostupňový orgán vychádzal počas konania v období od podania návrhu až do posledného rozhodnutia v roku 1996 z toho, že predchodkyňa žalobcu - C. C. si podaním doručeným prvostupňovému orgánu 17.12.1992 uplatnila reštitučný nárok nielen na majetok, ktorého bola pred jeho prechodom na štát vlastníčkou ona, ale aj na majetok, ktorý bol pred jeho prechodom na štát vo vlastníctve jej matky - G. J.. O uvedenom svedčí prvostupňovým orgánom zistený skutkový stav, keď súčasťou administratívneho spisu sú dokumenty vzťahujúce sa nielen na majetok, ktorý bol pred jeho prechodom na štát vo výlučnom vlastníctve C. C., ale aj všetky dokumenty vzťahujúce sa a potrebné na uplatnenie a rozhodnutie o reštitučnom nároku, ktorý si C. C. uplatnila na majetok, ktorý bol pred jeho prechodom na štát vo vlastníctve jej matky G. J., pričom už samotný návrh obsahoval skutočnosť, že C. C. si uplatňovala nárok v katastrálnom území E. C., H. G. F. a teda aj v tých katastrálnych územiach, kde nebola vlastníčkou žiadnych nehnuteľností pred ich prechodom na štát, ale vlastníčkou bola jej matka. Taktiež aj výzvy, ktoré priložila k návrhu sa týkali aj katastrálnych území, kde vlastníčkou bola len G. J.. 45. Zároveň je potrebné uviesť, že správny orgán, ktorý pôvodne viedol konanie a to Pozemkový úrad Poprad, už v konaní viacerými právoplatnými rozhodnutiami konštatoval, že predchodkyňa žalobcu C. C. ako dcéra pôvodnej vlastníčky spĺňa podmienky na priznanie nárokov podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Správny orgán tak v konaní ustálil, že predchodkyňa žalobcu splnila podmienky na uplatnenie reštitučného nároku aj k majetku, ktorý bol pred jeho prechodom na štát vo vlastníctve jej matky a viacerými rozhodnutiami schválil dohody o vydaní nehnuteľností, resp. rozhodol podľa § 9 ods.
4 zákona č. 229/1990 Zb., aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boli pred prechodom na štát nielen v jej vlastníctve, ale aj vo vlastníctve jej matky, čím uplatnenému nároku predchodkyne žalobcu jej podaním zo 17.12.1992, priznal relevanciu splnenej zákonnej podmienky nielen v zmysle § 4 ods. 1, ale aj v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. 46. Pokiaľ teda žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že reštitučný nárok uplatnený C. C. dňa 17.12.1992, sa týka iba tých nehnuteľností, ktoré boli pred ich prechodom na štát v jej vlastníctve, tento jeho záver je v rozpore so zásadou legitímnych očakávaní podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Záver žalovaného, že nehnuteľnosti, ktoré boli pred ich prechodom na štát vo vlastníctve G. J., nemali byť vôbec vydané, keďže si na nich predchodkyňa žalobcu neuplatnila nárok, považuje správny súd za arbitrárny. Žalovaný nemôže nanovo posudzovať zákonnosť už skôr vydaných rozhodnutí a na základe ním formulovaných úvah v tomto smere nanovo prehodnocovať už raz právoplatne posúdené reštitučné nároky, resp. ich časti. 47. Správny súd uvádza, že v konaní nebolo sporné, že reštitučné konanie sa začalo dňa 17.12.1992 doručením podania, ktorým si predchodkyňa žalobcu uplatnila reštitučný nárok. Sporným ostala skutočnosť, či bolo reštitučné konanie ukončené v roku 1996, ako to tvrdí žalovaný alebo či ukončené nebolo tak, ako to tvrdí žalobca, keďže podľa jeho názoru do dnešného dňa neboli vysporiadané všetky uplatnené nároky. 48. V úvode posúdenia tejto námietky správny súd poukazuje na to, že zákon č. 229/1991 Zb. určuje lehotu, do kedy má oprávnená osoba svoj nárok uplatniť a zároveň tento zákon určuje aj štátny orgán, ktorý o uplatnenom nároku bude rozhodovať. Reštitučný zákon však neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by bližšie upravovali konanie pred týmto štátnym orgánom. Reštitučné konanie podľa zákona č. 229/1991 Z.z. je osobitým druhom správneho konania. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na ustanovenie § 1 ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého „tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak“. Na reštitučné konanie sa tak vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Pozemkový úrad bol teda pri rozhodovaní o uplatnenom reštitučnom nároku tiež povinný postupovať podľa jednotlivých ustanovení Správneho poriadku a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 Správneho poriadku). Je teda najmä viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 Správneho poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní rešpektovať procesné predpisy, ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyžadoval plnenie ich povinností v nadväznosti na ochranu ich záujmov. 49. K tvrdeniu žalovaného, že podľa vtedajšej praxe správny orgán do rozhodnutí neuvádzal informáciu, či o nároku, alebo prípadnej zvyšnej časti nároku, bude rozhodnuté ďalšími rozhodnutiami správny súd uvádza, že uvedené nezbavuje správny orgán povinnosti zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku). Bolo tak základnou povinnosťou správneho orgánu vysporiadať sa s celým uplatneným reštitučným nárokom, bez ohľadu na skutočnosť, či právna predchodkyňa žalobcu do svojej smrti urgovala, resp. žiadala správny orgán o pokračovanie v konaní. Vzhľadom na uvedené tak z pohľadu správneho súdu neobstojí argumentácia žalovaného, podľa ktorej pokiaľ žalobkyňa nevyzvala správny orgán až do svojej smrti v roku 2014 na konanie, resp. na vydanie rozhodnutia o prípadnej zvyšnej časti uplatneného nároku, bola s vybavením nároku uzrozumená a spokojná. Takéto hypotetické úvahy žalovaného nemôžu nahradiť zákonom predpokladaný postup v reštitučnom konaní. Taktiež bez akejkoľvek právnej relevancie je aj tvrdenie žalovaného, že o uvedenom svedčí aj to, že žalobkyňa proti vydaným rozhodnutiam nepodala opravné prostriedky, keďže je celkom zjavné, že tieto boli vydané v jej prospech. 50. Podstatné je z pohľadu správneho súdu aj to, že napadnuté rozhodnutie v žiadnom rozsahu nereflektuje na list prvostupňového orgánu na č. l. 108 pôvodného spisu nazvaného “Reštitúcie” z 26.09.1996, z ktorého jednoznačne vyplýva, že ani vtedy konajúci Okresný úrad v Poprade nepovažoval všetky uplatnené nároky za vysporiadané, keď v bode 2 tohto listu výslovne uviedol, že: „Zostalo na riešenie podľa nami získanej novej identifikácie č. 1033/96 z 19.06.1996 vl. PK č. XX mpč. XXX, KN XXX/ X, orná pôda o výmere 539 m2”. Po podaní žiadosti žalobcom, ktorá bola Okresnému úradu Kežmarok
doručená dňa 01.07.2016, si pritom správny orgán listom z 18.07.2016 (na č.l. 6 časti I. administratívneho spisu, pozn.) objednal na príslušnom katastrálnom úrade práve aktualizáciu identifikácie tejto parcely. 51. Taktiež pokiaľ v bode 1 tohto listu vtedajší správny orgán konštatoval, že všetky nároky (okrem nároku uvedeného v bode 2, pozn.) považuje jeho rozhodnutiami za vysporiadané, nepochybne išlo o konštatovanie s významnými dôsledkami pre predchodkyňu žalobcu, ku ktorému sa mala právo vyjadriť (§ 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 Správneho poriadku) keďže dôsledkom tohto konštatovania je v napadnutom rozhodnutí žalovaným vyslovená prekážka právoplatne rozhodnutej veci. V administratívnom spise sa pritom nenachádza doručenka, z ktorej by vyplynulo, že táto listina bola predchodkyni žalobcu riadne doručená. Tak, ako vyplýva z § 24 Správneho poriadku, dôležité písomnosti bol správny orgán povinný doručiť do vlastných rúk. Vzhľadom na uvedené považuje správny súd aj námietku žalobcu o tom, že tento list nebol nikdy doručený jeho predchodkyni, a tak sa nemala možnosť k nemu vyjadriť, za dôvodnú. 52. Žalobca v ďalšej argumentačnej línii namietal, že zo žiadostí H. I. ako splnomocneného zástupcu jeho predchodkyne zo 07.08.2008, 21.10.2008 a 09.10.2009, a taktiež z potvrdenia Obvodného pozemkového úradu Poprad z 08.06.2009 a 02.10.2009, jednoznačne vyplýva, že jeho predchodkyňa nepovažovala reštitučné konanie za ukončené a nebola s vybavením nároku spokojná. Na preukázanie tvrdenej skutočnosti, kópie týchto dokumentov priložil, ako prílohu k žalobe. 53. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že po oboznámení s administratívnym spisom mal za preukázané, že podstatné podanie pre posúdenie tejto veci, a to žiadosť H. I. zo 07.08.2008, ktoré ako vyplýva z prezenčnej pečiatky Obvodného pozemkového úradu Poprad, bolo tomuto orgánu doručené 08.08.2008, nie je ako originál zažurnalizované v žiadnej časti administratívneho spisu. Z uvedeného podania pritom jednoznačne vyplýva, že H. I. žiada o doriešenie navrátení vlastníctva a vlastníckych vzťahov k pôde, pozemkom, stavbám, nehnuteľnostiam a poskytnutie náhrad, ktoré sú predmetom reštitúcií už uplatnených, a to za oprávnené osoby, okrem iných aj za C. H.. Ako prílohy k podaniu sú uvedené splnomocnenia oprávnených osôb. 54. Predovšetkým sa k uvedenému žiada uviesť, že táto skutočnosť sama o sebe svedčí o nekompletnosti administratívneho spisu tak, ako to namietal žalobca. Na ťarchu účastníka konania nemôže byť, že táto žiadosť mala byť správnym orgánom celkom zjavne zažurnalizovaná do viacerých administratívnych spisov (konania vo veci uplatnených nárokov po viacerých oprávnených osobách, pozn.), čo sa nestalo. 55. K tvrdeniu žalovaného, že táto námietka (uvedená v bode 53, pozn.) nemôže byť predmetom preskúmania správnym súdom, keďže nebola uplatnená v odvolaní, správny súd poukazuje na to, že v zmysle § 59 ods. 1 Správneho poriadku odvolací orgán preskúmava napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Z administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že podaním doručeným Okresnému úradu Kežmarok, pozemkovému a lesnému odboru, dňa 01.07.2016, žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu H. I., požiadal o bezodkladné doriešenie reštitučných nárokov, ktoré si uplatnila predchodkyňa žalobcu. Takéto podanie bolo Okresnému úradu Kežmarok postúpené aj Okresným úradom Poprad (na č.l. 9 časti I. administratívneho spisu, pozn.). Súčasťou tohto podania sú prílohy, okrem iných aj fotokópia žiadosti H. I. zo 07.08.2008, doručenej Pozemkovému úradu Poprad 08.08.2008, ktorej originál, ako už bolo uvedené, sa v administratívnom spise nenachádza. Pokiaľ teda žalovaný založil napadnuté rozhodnutie na tvrdení, že predchodkyňa žalobcu nežiadala do svojej smrti o pokračovanie v reštitučnom konaní, resp. o doriešenie uplatnených nárokov, bolo jeho povinnosťou sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadať aj s fotokópiou tohto podania, ktorá svedčí o presnom opaku, a ktorá bola súčasťou administratívneho spisu v čase rozhodovania žalovaného a to práve vzhľadom na jeho plnú prieskumnú právomoc a teda bez ohľadu na to, či žalobca túto skutočnosť namietal v odvolacom konaní. Vzhľadom na uvedené neobstojí námietka žalovaného, že táto skutočnosť nemôže byť predmetom súdneho prieskumu správnym súdom. Tvrdenie žalovaného obsiahnuté vo vyjadrení k žalobe, že túto žiadosť „nemôže brať do úvahy”, keďže súčasťou spisového materiálu nie je splnomocnenie H. I. predchodkyňou žalobcu a toto nie je ani prílohou žaloby, je z pohľadu správneho súdu bez právneho významu. Bolo predovšetkým povinnosťou správneho orgánu pomôcť predchodkyni žalobcu tento nedostatok odstrániť a vyzvať ju na predloženie takéhoto plnomocenstva (§ 19 ods. 3 Správneho poriadku), keďže takýto nedostatok je nepochybne odstrániteľnou vadou. Bez ohľadu na
uvedené žalovaný navyše nemôže tvrdeniami obsiahnutými vo vyjadrení k správnej žalobe dopĺňať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia. 56. Ďalšia časť žalobných námietok smerovala k nevykonaniu komplexnej identifikácie parciel z PKV č. XX pre k. ú. E. C. a s tým súvisiacim nevykonaním znaleckého dokazovania, k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu, keď žalobca namietal, ktoré konkrétne parcely z PKV č. XX (predložením tabuliek a matematických výpočtov) neboli jeho predchodkyni doteraz vydané, k nedostatočnému zisteniu spoluvlastníckych podielov predchodkyne žalobcu a jej matky, keď obe mali nárok na podiel vo veľkosti 1/152 z PKV č. XX a navyše ako vyplýva z PKV č. XX (posledný riadok) podiel 1/152 každej z nich mal byť vypočítaný aj zo 4/152 (spoločné lesy a pastviny), t.j. 1/152 zo 4/152. Žalobca taktiež namietal, že identifikácie parciel z rokov 1992 a 1993 sú čiastočné a nekomplexné, pričom je na nich výslovne uvedené, že slúžia výlučne pre uzatvorenie nájomných zmlúv a nemožno ich použiť pre transformáciu družstiev a majetkové usporiadanie. 57. K tomuto okruhu žalobných námietok správny súd poukazuje na to, že žalovaný sa s týmto okruhom námietok, ktoré boli obsiahnuté aj v podanom odvolaní, nedostatočne a nepresvedčivo vysporiadal. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia, t. j. také odôvodnenie, v ktorom sa správny orgán vysporiada s podstatnými námietkami účastníka vo veci, je jednou zo záruk spravodlivého procesu, a tak aj predpokladom zachovania princípov právneho štátu. Vzhľadom na rozsiahlu a konkrétnu argumentáciu žalobcu smerujúcu k preukázaniu, že do dnešného dňa nebol vysporiadaný celý reštitučný nárok, a to nielen v časti nároku po G. J., ale aj v časti nároku vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boli pred ich prechodom na štát priamo vo vlastníctve C. C., sú formulácie žalovaného v napadnutom rozhodnutí ako: „...vysvetlenie toho, ako správny orgán dospel k danej výmere sa jasne uvádza v napadnutom rozhodnutí...“ nedostatočné, nereflektujúce na odvolaciu argumentáciu, bez akýchkoľvek vlastných úvah. Žalovaný sa taktiež nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalobcu, ktorou tento namietal nedostatočnú identifikáciu parciel, resp. ich nepoužiteľnosť aj s ohľadom na skutočnosť, že na samotných identifikáciách je uvedené, že tieto identifikácie slúžia výlučne pre uzatvorenie nájomných zmlúv a nemožno ich použiť pre transformáciu družstiev a majetkové usporiadanie. Práve vzhľadom na uvedené bolo z pohľadu správneho súdu potrebné sa vysporiadať aj s tým, prečo správne orgány nevyhoveli návrhu žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania. Z uvedeného dôvodu je napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 58. Sumarizujúc správny súd konštatuje, že podstatnou v prejednávanej veci je skutočnosť, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP), skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP), z dôvodov, ktorých obe administratívne rozhodnutia trpia vadou nezákonnosti, preto správny súd preskúmavané rozhodnutia zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie (§ 191 ods. 3 písm. a) v spojení s ods. 4 SSP). 59. Úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude pri rešpektovaní právneho názoru správneho súdu vysloveného v tomto zrušujúcom rozsudku, opätovne vec posúdiť z hľadísk, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozsudku a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodniť. 60. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 61. Nakoľko mal žalobca vo veci úspech v plnom rozsahu, správny súd mu voči žalovanému priznal v plnom rozsahu právo na náhradu trov konania. 62. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 63. Správny súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozhodnutia správneho súdu. Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Košiciach, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 443 ods. 2 v spojení s § 444 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti, alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.