Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 17Saz/3/2024 z 19. 9. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Košiciach 17Saz/3/2024 0924100411 19. 09. 2024 JUDr. Pavol Dorič, PhD. ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100411.4

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v konaní pred sudcom JUDr. Pavlom Doričom, PhD., v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Tadžickej republiky, s cudzineckým pasom vydaným v Slovenskej republike pod č. C. XXXXXXX, naposledy bytom D. D. XX, B., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., F. XX, XXX XX E., právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 11 Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov, G. XX, XXX XX D., v konaní o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia, proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024, takto rozhodol: I. Žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobou zo dňa 27.06.2024 a Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“) doručenou 27.06.2024, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného (Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície PZ Prešov) č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024 a vec vrátiť na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie, považoval za nezákonné z dôvodu ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) Správneho súdneho poriadku, a aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania. Administratívne konanie 2. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20.03.2024 žalovaný rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov, bez určenia lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, pričom žalovaný vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. 3. Žalovaný vo svojom rozhodnutí sumarizoval na strane žalobcu zistené skutkové okolnosti, podľa ktorých žalobca mienil 02.03.2022 vstúpiť na územie Slovenskej republiky na hraničnom priechode Vyšné Nemecké, pri ktorej príležitosti bolo zistené, že na žalobcu bola v pátracom systéme INTERPOL vydaná platná požiadavka v rámci medzinárodného pátrania, s vydaným medzinárodným zatýkacím rozkazom vydaným 02.03.2018 súdom I. Somoni kraja, mesta Dušanbe, pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin organizovanej kriminálnej skupiny, podľa § 307 časť 1 Trestného zákona Tadžikistanu, preto bol žalobca následne umiestnený v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach, kde žalobca 04.05.2022 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky

z dôvodu obavy o svoj život, pretože je členom Demokratickej politickej skupiny 24 [uvedené žalobca uviedol do zápisnice č. ČAS: PPZ-HCP-PO6-1-012/2022-AZ]. Rozhodnutím č. MUPO-168/2022-Ž z 28.10.2022 Migračný úrad Ministerstva vnútra SR rozhodol jednako o neudelení azylu žalobcovi, ako aj o neposkytnutí mu doplnkovej ochrany, pričom žalobca proti tomuto rozhodnutiu nepodal v zákonnej lehote správnu žalobu, takže cit. „Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bolo právoplatne ukončené dňa 02.01.2023.“, od ktorého momentu mal žalobca neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, respektíve Schengenského priestoru, pretože nemal pri sebe doklady, ani platné vízum alebo povolenie k pobytu, ktoré by oprávňovali vstúpiť alebo sa zdržiavať na území Slovenskej republiky alebo Schengenského priestoru, pričom žalobca ostal naďalej umiestnený v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach. Následne Najvyšší súd SR rozhodnutím sp.zn. 1Tost/31/2023 z 24.01.2024 [v administratívnom spise evidované pod č. PPZ-HCP-PO9-3/2024-AV] rozhodol, že vydanie žalobcu do Tadžickej republiky nie je prípustné a súčasne žalobcu prepustil z vydávacej väzby. Potom bol žalobca 24.01.2024 predvedený na OCP PZ Košice v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení, pričom potom, ako pri kontrole dokladov bolo zistené, že žalobca má udelený trvalý pobyt na území Ukrajiny, mu pod č. EC-ECKE1-240124-124-TJK8603119514-----01, na jeho žiadosť bolo udelené dočasné útočisko na území Slovenskej republiky a žalobca bol 24.01.2024 prepustený na slobodu a nasledujúci deň odišiel do Nemecka. V Nemecku sa zdržiaval do 20.03.2024, kedy bol žalobca transferovaný (dublinský transfer) späť na územie Slovenskej republiky z územia Nemecka, po tom, ako jeho prevzatie 08.02.2024 akceptovalo Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra SR pod č. MU-DS-48/2024-DŹ, a to podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Po prevzatí žalobcu na územie Slovenskej republiky bolo lustráciou v informačnom systéme IS CLK zistené, že na osobu žalobcu sú vytvorené dva platné pátracie záznamy v Schengenskom informačnom systéme - Osoba (SIS2); v prvom prípade sa jednalo o pátrací záznam vytvorený Francúzskom z 22.04.2022, kde dôvodom pátrania je „Odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“ s evidovaným opatrením, ktoré sa má vykonať na vonkajšej hranici cit. „odoprieť vstup do krajiny“ a na vnútrozemí cit. „odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru“, súčasne s poznámkou, že účastník konania je násilný, pričom Migračný úrad Ministerstva vnútra SR prostredníctvom národnej ústredne SIRENE zistil, že žalobcovi bol udelený súdny zákaz vstupu na územie Francúzska do 25.04.2062 (na dobu 40 rokov) z dôvodu, že cit. „osoba je príbuzná radikálnemu islamu a predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť.“ Druhý záznam bol vytvorený Nemeckom z 28.09.2018, kde dôvodom pátrania „Odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“, s evidovaným opatrením, ktoré sa má vykonať na vonkajšej hranici cit. „odoprieť vstup do krajiny“ a na vnútrozemí cit. „odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru“, súčasne s poznámkou, že dôvodom zákazu vstupu je vážna bezpečnostná hrozba; v zázname je zaevidovaná informácia súvisiaca s trestným činom terorizmu pod č. TE-RI-INT/741311/2021 s poznámkou, že účastník konania je ozbrojený, násilný, zapojený do aktivít súvisiacich s terorizmom. Na základe uvedených skutočností žalovaný 20.03.2024 začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu z územia SR. 4. Žalovaný svoje rozhodnutie o administratívnom vyhostení odôvodnil tým, že žalobcu nevyhostili do domovského štátu t.j. do Tadžickej republiky z dôvodu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tost/31/2023 z 24.01.2024; že do zápisnice č. PPZ- HCP-PO93-012/2024-AV žalobca uviedol, že sa chce vrátiť na územie Ukrajiny, kde má platné povolenie na trvalý pobyt a na svoj návrat chce využiť Medzinárodnú organizáciu pre migráciu (IOM); že žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, existenciou ktorých sa zaoberal aj Migračný úrad Ministerstva vnútra SR v rámci azylovej procedúry a podľa záverov ktorého, žalobca nemá na území SR takých rodinných príslušníkov s ktorými by bolo možné realizovať poskytnutie akejkoľvek formy medzinárodnej ochrany; že žalobca nemal dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie si živobytia na území SR; že nie je schopný zaobstarať si vlastný cestovný doklad potrebný na legálne vycestovanie z územia Slovenskej republiky a že vzhľadom k existujúcim záznamom Francúzskej republiky a Nemeckej republiky v schengenskom informačnom systéme SIS II, predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. 5. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV z 20.03.2024 žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu dňom 20.03.2024 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pre účel výkonu jeho

administratívneho vyhostenia s určením doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.07.2024, pričom žalobca bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. 6. Z dôvodu žalobcom podaného odvolania proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZHCP-PO9-3-015/2024AV z 20.03.2024 o administratívnom vyhostení žalobcu s poukazom na vyjadrenie Veľvyslanectva Ukrajiny č. 6139/24 500 62705 z 10.05.2024, podľa ktorého Ukrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a tiež preto, že sťažovateľ má zakázaný vstup na územie Ukrajiny, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov svojim rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024 zmenilo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCPPO9-3-015/2024-AV z 20.03.2024, a to vo výroku týkajúcom sa miesta administratívneho vyhostenia žalobcu, keď časť výroku nasledujúcu za slovami cit. „... administratívne vyhosťuje...“ z pôvodného jeho znenia cit. „... z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ zmenil na nové znenie cit. „... z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC“, t.j. nešpecifikoval krajinu administratívneho vyhostenia žalobcu a v ostatnej časti prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 7. Žalovaný v predmetnom rozhodnutí o odvolaní okrem iného uviedol, že odvolaciemu orgánu ku dňu vydania rozhodnutia o odvolaní file_0.jpg file_1.wmf bola známa skutočnosť, že Štátna migračná služba Ukrajiny nesúhlasí s readmisiou žalobcu na Ukrajinu, z dôvodu, že žalobca je vedený v databáze osôb, ktoré majú zakázaný vstup na územie Ukrajiny. Uvedenú skutočnosť' uviedol aj splnomocnený zástupca žalobcu v doplnení odvolania zo dňa 16.05.2024. Z vyššie uvedených skutočností bolo potrebné zmeniť' výrok napadnutého rozhodnutia v časti určenia krajiny vyhostenia. ďalej. Ďalej žalovaný uviedol, že má za to a stotožňuje sa so splnomocneným zástupcom žalobcu, že žalobcu nie je možné vyhostiť' do domovskej krajiny a rovnako tak do krajiny, kde má zákaz vstupu (Ukrajina). Odvolací orgán má zákonnú možnosť' a zvážil vyhostenie z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny. 8. Pre úplnosť veci správny súd dodáva, že správna žaloba žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného o zaistení č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV z 20.03.2024 bola zamietnutá rozsudkom správneho súdu sp. zn. 1 Saz/3/2024 z 18.04.2024 [založený na dôvodoch, že jednako poskytnutie dočasného útočiska žalobcovi na území Slovenskej republiky nie je prekážkou jeho vyhostiteľnosti z územia Slovenskej republiky a jednako na žalobcom nepreukázanom tvrdení, že po vydaní na Ukrajinu by mal byť následne vydaný do Tadžikistanu s dodatkom, že Ukrajina po dobu 4 rokov, t.j. od vydania zatykača na žalobcu v roku 2018 do doku 2022, kedy žalobca sám opustil jej územie nekonala vo veci zaistenia žalobcu či jeho vydania; že žalobca sa sám pred žalovaným slobodne vyjadril, že chce odísť na Ukrajinu a že Ukrajina je signatár medzinárodných dohovorov na úseku ochrany ľudských práv]. Kasačná sťažnosť žalobcu proti rozsudku správneho súdu sp. zn. 1 Saz/3/2024 z 18.04.2024 bola zamietnutá rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/2/2024 z 12.06.2024 [založený na závere o nedôvodnosti žalobcom tvrdenej neúčelnosti jeho zaistenia z dôvodov, (I) žeby jemu poskytnuté dočasné útočisko malo byť prekážkou jeho vyhostenia (nie je); (II) že ho nie je možné administratívne vyhostiť z územia Slovenskej republiky na Ukrajinu vzhľadom na vyjadrenie Veľvyslanectva Ukrajiny č. 6139/24 500 62705 z 10.05.2024, podľa ktorého Ukrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a tiež preto, že sťažovateľ má zakázaný vstup na územie Ukrajiny, keďže na túto informáciu už reagovalo Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov, ktoré svojim rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo 17.05.2024 rozhodlo o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny jeho vyhostenia, takže zaistenie žalobcu je stále dôvodným, pretože stále môže byť vyhostený do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu a (III) že žalobca v kasačnej sťažnosti dostatočne nešpecifikoval ani po skutkovej a ani po právnej stránke podobnosť správnym súdom v konaní sp. zn. 1Saz/3/2024 prejednávanej veci s inou najvyšším súdom už judikovanou vecou, od záverov ktorých sa podľa žalobcu mal správny súd odkloniť].

9. Dňa 22.03.2024 žalovaný zaslal Migračnému úradu Ministerstva vnútra SR žiadosť PPZ-HCPPO9-3-029/2024-AV o zrušenie žalobcovi priznaného dočasného útočiska podľa § 33 písm. c) zákona 480/2002 Z.z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), o ktorej žiadosti Migračný úrad Ministerstva vnútra SR rozhodol rozhodnutím č. MU-PO-47-28/2024DÚ z 03.05.2024 tak, že žalobcovi zrušil poskytovanie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky z dôvodu, že žalobcu možno odôvodnene považovať za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky. 10. Pre úplnosť veci správny súd dodáva, že správna žaloba žalobcu proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra SR č. ČAS: MU-PO-47-28/2024-DÚ zo dňa 03.05.2024 o zrušení žalobcovi dočasného útočiska, bola zamietnutá rozsudkom správneho súdu sp. zn. 7Saz/1/2024 z 30.05.2024, proti ktorému nebola podaná kasačná sťažnosť. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV z 18.07.2024 žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu do dva mesiace, t.j. do 20.09.2024 v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia s tým, že žalobca ostal umiestnený v útvare policajného zaistenia pre cudzincov. 11. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV z 18.07.2024 žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu o dva mesiace, t.j. do 20.09.2024 v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia s tým, že žalobca ostal umiestnený v útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Súdne konanie 12. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 27.06.2024 prostredníctvom právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024. 13. V žalobe žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu žalobca nesúhlasil, a preto proti nemu podal odvolanie z dôvodu, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci ohľadom prekážok administratívneho vyhostenia na Ukrajinu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalobca považoval za nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a aj citovaným ustanovením zákona o azyle, ktoré oprávňuje odídenca zdržiavať sa na území SR, keďže na území SR mal v tom čase poskytnuté dočasné útočisko. 14. Podľa žalobcu všetky jeho obvinenia vychádzajú z jeho nezákonného a vyfabulovaného obvinenia tadžickými orgánmi v súvislosti s jeho opozičnou politickou aktivitou v Demokratickej politickej skupine 24 a nesúhlasu s politickým vedením Tadžikistanu, ktoré sa dopúšťa popierania základných ľudských práv a slobôd v Tadžikistane. Akúkoľvek trestnú činnosť žalobca popiera, o to viac súvisiacu s terorizmom. Z dôvodu porušovania základných ľudských práv a slobôd v Tadžikistane rozhodol Najvyšší súd o neprípustnosti extradície žalobcu do Tadžikistanu. Z týchto dôvodov žalobca zároveň nesúhlasí ani s uložením zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov schengenského priestoru. Z dôvodu existencie prekážok administratívneho vyhostenia považuje aj uložený zákaz vstupu za nezákonný a neopodstatnený. 15. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 16.5.2024 žalobca doplnil svoje odvolanie o nové skutkové okolnosti, ktoré nastali v priebehu odvolacieho konania, keďže dňa 14.05.2024 nahliadnutím do spisu zariadenia pre cudzincov v Sečovciach splnomocnený zástupca žalobcu zistil, že dňa 10.05.2024 bolo zariadeniu postúpené oznámenie Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike č. 6139/24-500-62705, ktorým Ukrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a taktiež preto, že žalobca má zakázaný vstup na územie Ukrajiny, a preto nebude možné ani prípustné vyhostiť ho na Ukrajinu. Uvedené oznámenie podľa žalobcu preukázalo, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu stratilo opodstatnenie a nikdy ho nebude možné vykonať. Vyhostenie žalobcu na územie inej tretej krajiny nie je možné a vyhostenie do domovskej krajiny nie je prípustné pre rozpor s čl. 3 Európskeho dohovoru, ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci vydania žalobcu. Po vyhodnotení odvolania žalobcu žalovaný zmenil napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu tak, že zmenil vo

výroku určenú krajinu vyhostenia Ukrajinu, na bližšie neurčenú krajinu podľa § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov. 16. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný opakovane v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobcu nemožno vyhostiť do domovskej krajiny ani už ani na Ukrajinu (strana 16. a 19. napadnutého rozhodnutia). Podľa žalovaného má avšak Tadžikistan bezvízový režim s 23 štátmi, pričom podľa žalovaného mal prioritne žalobca tvrdiť prekážky jeho administratívneho vyhostenia do iných tretích krajín, a následne by bolo dôkazné bremeno rozložené medzi odvolací správny orgán a žalobcu. Žalobca s týmto záverom žalovaného nesúhlasí, pretože odvolanie bolo podané voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení žalobcu na Ukrajinu. Konanie a zisťovanie prekážok vyhostenia bolo v priebehu konania pred prvostupňovým orgánom vedené iba vo vzťahu k Ukrajine, pričom pred žalovaným ako odvolacím správnym orgánom neboli ani žalobca ani jeho splnomocnený zástupca nijak vyzvaní resp. upovedomení, aby sa vyjadrili k existencii prekážok vyhostenia eventuálne vo vzťahu k iným 23 tretím krajinám a teda o zamýšľanej zmene prvostupňového rozhodnutia nemali žiadnu vedomosť. Týmto postupom žalovaného došlo k porušeniu procesných práv žalobcu v zmysle § 59, 60a a 33 ods. 2 Správneho poriadku. Pokiaľ teda žalovaný rozhodol o zmene krajiny vyhostenia, bolo jeho zákonnou povinnosťou dať žalobcovi aspoň príležitosť vyjadriť sa k existencii prekážok administratívneho vyhostenia do inej tretej krajiny. 17. Žalobca ďalej zdôraznil, že nesúhlasí so záverom žalovaného, a to že správne orgány v cudzineckej agende (administratívne vyhostenie) nemajú dokazovať trestnú činnosť účastníka konania. Žalobca samozrejme súhlasí s tým, že žalovaný a ani prvostupňový správny orgán nie sú v tejto veci orgánmi činnými v trestnom konaní, no na údajnej trestnej činnosti žalobcu spojenej s terorizmom zakladajú svoje správne rozhodnutia a z tohto dôvodu rozhodujú o ukončení pobytov na území SR resp. schengenského priestoru. Tieto tvrdenia sú podstatou toho, prečo došlo vo veci žalobcu k jeho administratívnemu vyhosteniu, no žalobcovi neboli doposiaľ predložené konkrétne dôkazy, ktoré preukazujú, že sa mal dopustiť trestného činu súvisiaceho s terorizmom. Zároveň žalobca poukazuje na to, že po prepustení z extradičnej väzby nebol následne obmedzený na osobnej slobody pre účely prevzatia trestného stíhania na území SR Generálnou prokuratúrou SR, čo by bolo možné logicky očakávať u veľmi nebezpečnej osoby. Žalobca naďalej odmieta akékoľvek obvinenia z terorizmu. 18. V závere žaloby žalobca navrhol priznať odkladný účinok správnej žalobe, o ktorom rozhodol správny súd Uznesením č. k. 17Saz/3/2024-42 z 11.07.2024 tak, že zamietol návrh žalobcu na priznanie žalobe odkladného účinku. 19. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 02.07.2024 uviedol, že má za to, že postupoval v konaní zákonným spôsobom a preskúmavané rozhodnutie je riadne a vyčerpávajúco odôvodnené. Žalobca v správnej žalobe zopakoval prevažne odvolacie námietky, ktorými sa žalovaný už zaoberal v preskúmavanom rozhodnutí. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami žalobcu. Zároveň podľa žalovaného bolo nepochybne zistené, že dva členské štáty Európskej únie (Francúzsko a Nemecko) vložili do Schengenského informačného systému (ďalej len „IS SIS II"), zriadeného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1861 z 28. novembra 2018 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému (SIS) v oblasti hraničných kontrol, o zmene Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, a o zmene a zrušení nariadenia (ES) č. 1987/2006 zápisy týkajúce sa žalobcu. Z obsahu uvedených zápisov jednoznačne vyplýva, že uvedené členské štáty považujú žalobcu za nebezpečnú a násilnú osobu, ktorá je zapojená do aktivít súvisiacich s terorizmom, radikálnym islamom a predstavuje vážnu hrozbu pre verejnú bezpečnosť a zároveň upozorňujú ostatné členské štáty na nebezpečnosť osoby. 20. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh pobytu, preto žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu v druhom odseku na tretej strane správnej žaloby, že správne orgány rozhodli o ukončení pobytov na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Ide o mylné a zavadzajúce tvrdenie. Žalobca na území Slovenskej republiky nemá žiadne rodinné ani súkromné väzby, odo dňa vstupu na územie Slovenskej republiky bol vo väzbe, následne po prepustení odišiel do Nemecka, odkiaľ bol vrátený späť na územie Slovenskej republiky a následne je umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.

21. Žalovaný ďalej zdôraznil, že dôvodom, pre ktorý bol žalobca vyhostený z územia Slovenskej republiky, zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov bolo to, že po zistení jednotlivých vyššie uvedených skutočností ako aj ostatných skutočností vyplývajúcich z konaní, ktorých bol žalobca účastníkom konania (vydávacie konanie, azylové konanie), ktoré boli hodnotené jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, a ktoré spolu vytvorili súhrn skutočností, ktorých komplexným zhodnotením bolo výsledné určenie, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a prítomnosť osoby žalobcu na území Slovenskej republiky nie je vo verejnom záujme. Zároveň žalovaný navrhol, aby správny súd správnu žalobu zamietol a rozhodnutie žalovaného potvrdil a taktiež, aby nepriznal odkladný účinok správnej žalobe. 22. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 02.07.2024 doplnil dôkaz ku správnej žalobe predložením prehlásenia tadžického opozičného politického hnutia Skupina24 zo dňa 28.06.2024, ktoré potvrdzuje opozičné politické aktivity žalobcu a zároveň apeluje na slovenské orgány, aby nevyhostili žalobcu do Tadžikistanu. 23. K vyjadreniu žalovaného k žalobe sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 01.08.2024 (replika), kde uviedol, že žalovaný žalobcovi a ani jeho splnomocnenému zástupcovi neoznámil, že zamýšľa zásadným spôsobom zmeniť prvostupňové rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení tak, že rozhodne o jeho vyhostení do 23 tretích krajín, ktoré majú s Tadžikistanom bezvízový režim (podľa odôvodnenia) a nekonal preto v úzkej súčinnosti s účastníkom konania, nedal mu žiadnu možnosť vyjadriť sa k existencii prípadných prekážok jeho administratívneho vyhostenia do týchto krajín. Žalobca sa o zmene rozhodnutia dozvedel až po doručení rozhodnutia žalovaného, a preto je argument žalovaného, že mal on sám uvádzať v konaní prekážky vyhostenia je nanajvýš nedôvodné. Žalobca v podanom odvolaní smeroval argumenty a námietky k pôvodnému prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bol žalobca vyhosťovaný na územie Ukrajiny. Nemohol teda logicky uvádzať argumenty k možným prekážkam vyhostenia do nových 23 tretích bezvízových krajín, pretože tie boli žalobcovi oznámené až v doručenom druhostupňovom rozhodnutí bez akejkoľvek predošlej výzvy adresovanej žalobcovi, aby sa vyjadril k možným prekážkam vyhostenia do novo určených krajín. 24. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zisťovanie existenciu prekážok vyhostenia, a to ani v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho non refoulement, kedy cudzincovi hrozí v prípade vyhostenia do tretej krajiny následný návrat do krajiny pôvodu, kde bude vystavený zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 Európskeho dohovoru. Žalobca sa stále bojí či už priameho alebo nepriameho vrátenia do Tadžikistanu. Podľa žalobcu nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. (cit. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015, rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 6Saz/11/2023 zo dňa 18.12.2023). V závere žalobca uviedol, že na podanej správnej žalobe trvá a navrhuje, aby Správny súd v Košiciach žalobe žalobcu vyhovel. 25. Žalobca zároveň vo svojom podaní, doručenom správnemu súdu dňa 09.08.2024 doplnil dôkaz ku správnej žalobe predložením prehlásenie tadžickej politickej skupiny Skupina24 zo dňa 02.08.2024, o politických aktivitách žalobcu a perzekvovaní tadžickými orgánmi oponentov politického režimu. 26. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 14.08.2024 (duplika), uviedol, že trvá na tom, že postupoval v konaní zákonným spôsobom a rozhodnutie o odvolaní č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) je riadne a vyčerpávajúco odôvodnené. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami žalobcu. Je nevyhnutné uviesť, že výrok rozhodnutia je najdôležitejšou časťou rozhodnutia a len výrok je schopný nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Výrok preskúmavaného rozhodnutia je jasne a zreteľne naformulovaný. Žalovaný nerozhodol o tom, že žalobcu vyhosťuje do 23 štátov. Ide o mylné a nepravdivé tvrdenie právneho

zástupcu žalobcu a na tomto nepravdivom tvrdení založil svoju celú argumentáciu v replike. Takúto argumentáciu postavenú na nesprávnom východiskom základe žalovaný považuje v celom rozsahu za nedôvodnú. Právny zástupca žalobcu si zamenil jeden odsek odôvodnenia s výrokom rozhodnutia. Pričom aj ten jeden odsek nesprávne interpretoval a účelovo predostrel súdu v znení v akom sa v preskúmavanom rozhodnutí neuvádza. Uvedený odsek pozostáva z troch viet a ani v jednej z nich nie je uvedené, že sa žalobca vyhosťuje výlučne a bez výnimky do 23 štátov. Žalovaný zmenou výroku reagoval na zistenie, že Štátna migračná služba Ukrajiny nesúhlasí s readmisiou účastníka konania na Ukrajinu a rovnako tak na totožnú odvolaciu námietku právneho zástupcu žalobcu o nemožnosti vyhostenia žalobcu na územie Ukrajiny, ktorej mimochodom vyhovel, čo uviedol aj v preskúmavanom rozhodnutí. 27. Žalovaný ďalej v duplike uviedol, že k doplňujúcemu podaniu žalobcu žalovaný uvádza, že pri rozhodovaní sa neriadil tvrdeniami a žiadosťami tadžickej vlády. Obsah predloženej písomnosti (list politického hnutia Skupina 24) sa týka žalobcu a skutočností, ktoré by mali brániť vydaniu, resp. vyhosteniu žalobcu do Tadžikistanu a že žalobca je neprávom tadžickými orgánmi vykresľovaný ako bezpečnostná hrozba. Žalovaný uvádza, že preskúmavané rozhodnutie, jeho odôvodnenie sa neopiera o tvrdenia tadžickej vlády, ale o skutočnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia a obsah uvedenej písomnosti skutočne nespochybňuje zistenia, o ktoré sa opiera žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí. Relevantnosti a výpovednej hodnote uvedenej písomnosti nepridáva fakt, že predstaviteľ zahraničného politického hnutia žiada slovenské štátne orgány o poskytnutie medzinárodnej ochrany pre žalobcu. A navrhuje Správnemu súdu v Košiciach, aby správnu žalobu zamietol a rozhodnutie žalovaného potvrdil. 28. Žalobca následne vo svojom podaní, doručenom správnemu súdu dňa 16.08.2024 doplnil dôkazy ku správnej žalobe o tom, že medzi Slovenskou republikou a Tadžickou republikou v súčasnosti už niekoľko mesiacov prebieha komunikácia ohľadom záruk, ako s ním bude zaobchádzané v prípade jeho návratu na územie Tadžikistanu. V komunikácii sa na niektorých miestach uvádza „extradícia“ (mimo pôsobnosti Úradu hraničnej a cudzineckej polície, upravená Trestným poriadkom SR a zverená do právomoci súdov a ministra spravodlivosti, pričom vo veci žalobcu bola skončená rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tost/31/2023 z 24.01.2024 o neprípustnosti vydania žalobcu a rozhodnutím Ministra spravodlivosti SR č. S-MSSR-1211/2023/83/K09/RJ zo dňa 28.02.2024 o nepovolení vydania žalobcu), pričom na iných miestach komunikácie je zrejmé, že aj Úrad hraničnej a cudzineckej polície komunikuje s tadžickým veľvyslanectvom ohľadom „zoznamu záruk“ ktoré sú nevyhnutné pre „návrat“, a teda nie je dostatočne zrejmé, či sa vo veci žalobcu jedná o prípravu extradície alebo administratívneho vyhostenia, a to napriek tomu, že naň v súčasnosti neexistuje právny titul (rozhodnutie súdu v extradičnom konaní o prípustnosti vydania alebo rozhodnutie akéhokoľvek útvaru hraničnej a cudzineckej polície o administratívnom vyhostení žalobcu na územie H., keďže žalovaný v napadnutom rozhodnutí rozhodol o jeho vyhostení do iných tretích krajín s bezvízovým režimom, keďže vo veci žalobcu musel rešpektovať stále právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR aj ministra spravodlivosti o neprípustnosti vydania žalobcu do Tadžikistanu. 29. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 23.08.2024 k doplneniu dôkazov zo strany žalobcu uviedol, že ide o dôkazy, ktoré boli spracované takmer mesiac po vydaní preskúmavaného rozhodnutia a ktoré nespracovával žalovaný. V nadväznosti na to je potrebné ozrejmiť, že žalovaný nemá kompetenciu vykonávať bezodkladne potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia. Podľa § 90 ods. 2 písm. a) 2 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) je to úlohou zariadenia, kde je zaistený cudzinec umiestnený. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov je samostatným policajným útvarom, so žalovaným nie je vo vzťahu nadriadenosti ani podriadenosti. K ďalším doplneným dôkazom žalovaný uvádza, že ide o písomnosti, ktorých adresátom ani odosielateľom nebol žalovaný. Obsah písomností žalovaný netvoril ani nevykonával aktivitu k ich vytváraniu. Ide o emailovú komunikáciu a korešpondenciu iných štátnych orgánov, nie žalovaného. Nie je v kompetencii žalovaného hodnotiť postup Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. 30. Žalobca následne vo svojom vyjadrení, doručenom správnemu súdu dňa 11.09.2024 doplnil dôkazy ku správnej žalobe. Okrem iného žalobca uviedol, že žalovaný nepoprel vo svojom vyjadrení, že by hraničná a cudzinecká polícia pripravovala vyhostenie žalobcu do Tadžikistanu, a preto má žalobca jednoznačne za to, že sa v jeho veci pripravuje jeho administratívne vyhostenie do krajiny pôvodu.

Podľa žalobcu žalovaný v napadnutom rozhodnutí rozhodol o jeho vyhostení do iných tretích krajín s bezvízovým režimom, nakoľko vo veci žalobcu musel rešpektovať stále právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR aj ministra spravodlivosti o neprípustnosti vydania žalobcu do Tadžikistanu. Žalobca je formálne na podklade napadnutého rozhodnutia žalovaného (a aj rozhodnutia o predĺžení zaistenia vydaného Oddelením hraničnej kontroly PZ Košice – letisko) utvrdzovaný v tom, že slovenské orgány vykonávajú úkony smerom k príprave vyhostenia žalobcu do inej tretej krajiny (s bezvízovým režimom s Tadžikistanom) na základe rozhodnutia žalovaného, pričom v skutočnosti slovenské orgány služby hraničnej a cudzineckej polície fakticky a bez vedomia žalobcu odkomunikovali s Tadžikistanom jeho návrat do krajiny pôvodu. V konaní o administratívnom vyhostení neboli vo vzťahu k Tadžikistanu doposiaľ nikdy skúmané prekážky administratívneho vyhostenia, ba dokonca žalovaný vyslovene v napadnutom rozhodnutí v jeho odôvodnení uviedol, že do krajiny pôvodu žalobca vyhostený byť nemôže. Faktické úkony žalovaného sú v priamom rozpore s deklarovaným postupom, pričom uvedený postup porušuje základné princípy právneho štátu a princíp legitímnych očakávaní účastníkov konania a správne súdy by mali žalobcovi proti takémuto konaniu poskytnúť súdnu ochranu. Uviedol, že z verejne dostupných zdrojov je preukázané, že tadžické orgány presadzovania práva nedodržiavajú základné práva a slobody občanov, hlavne politických aktivistov a ľudí s opozičnými názormi, ale nielen ich. Zároveň žalobca ako dôkazy predložil list verejného ochrancu práv JUDr. Róberta Dobrovodského zo dňa 08.01.2024 č. 10584/2023 , ktorý bol adresovaný Ministrovi spravodlivosti SR, a v ktorom poukázal na to, že z verejne dostupných informácií je zrejmé, že situácia týkajúca sa ľudských práv a politického prenasledovania aktivistov v Tadžikistane, je vážna. A ďalší dôkaz je odpoveď Národnej ústredne SIRENE zo dňa 02.08.2024 (na žiadosť žalobcu) pritom tento orgán uviedol, že voči žalobcovi je evidovaný iba 1 záznam vytvorený Francúzskom, pričom bližšie informácie mu poskytnúť nevedel. 31. Správny súd nariadil vo veci pojednávanie na 19.09.2024, na ktoré boli riadne predvolaní obidvaja účastníci konania, t. j. na strane žalobcu Centrum právnej pomoci, ako aj žalovaný, pričom sám žalobca súhlasil s prejednaním veci bez jeho osobnej prítomnosti. 32. Na pojednávaní prítomný zástupca žalobcu uviedol, že zotrváva na svojej správnej žalobe aj v následných vyjadreniach v celom rozsahu a žiada napadnuté žalované rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie. Zároveň trvá na tom, že všetky obvinenia, ktoré voči žalobcovi sú, pramenia z jeho politických aktivít, ktoré viedol v Tadžikistane. Potvrdila to politická skupina 24, ktorá nám zaslala z ich úradnej emailovej adresy to potvrdenie, množstvo správ, ktoré sme citovali, aj predkladali, poukazuje na to, že tadžický autoritatívny režim perzekvuje osoby, ktoré sú politicky aktívne. V tejto veci nebolo jednoznačne doteraz preukázané, že tie obvinenia, ktoré voči nemu sú nie sú na perzekučnom podklade, a to sa vlastne žalobca snaží celý čas dokázať. Trestné konanie síce formálne na Slovensku bolo odovzdané Generálnej prokuratúre, ale doposiaľ nemal reálne možnosť, aby sa vyjadril k tým obvineniam. Keďže pre súd je rozhodujúci stav aj v čase vydania rozsudku, tak vzhľadom aj na tie nové skutočnosti navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie a vrátil ho žalovanému na opätovné prejednanie. Zároveň zo strany zástupcu žalobcu boli predložené listiny, a to listina Krajskej prokuratúry Košice zo dňa 05.09.2024 týkajúca sa extradičného konania, žiadosti o poskytnutie informácií o veci žalobcu, potom mailová komunikácia zo dňa 05.09.2004, a zo dňa 12.09.2024, týkajúca sa jednak vydania náhradného cestovného dokladu vo veci žalobcu a komunikácie medzi Úradom hraničnej a cudzineckej polície a Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, a takisto výstrižok z novín ohľadom vyjadrenia ministra k žalobcovi. 33. Zástupca žalovaného uviedol, že trvá na správnosti a zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Trvá na všetkých svojich doterajších výrokoch a navrhuje správnemu súdu, aby správnu žalobu zamietol. Právne východiská 34. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“ 35. Podľa § 71 ods. 2 SSP „Ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.“

36. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).“ 37. Podľa § 206 ods. 1 a 4 SSP „(1) Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov. (4) „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“ 38. Podľa § 229 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“ 39. Podľa § 2 ods. 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“) „Na účely tohto zákona sa rozumie (2) Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. (4) Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.“ 40. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.“ 41. Podľa § 81 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. (2) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. (4) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.“ 42. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. „Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak (b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. (2) Policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak (a) predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.“ 43. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.“ 44. Podľa druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ 45. Podľa § 120 ods. 1 veta prvá zákona č. 404/2011 Z. z., ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.

46. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 47. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 48. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania. 49. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 480/2002 Z. z.“), sa dočasné útočisko poskytuje účely ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom, endemickým násilím, následkami humanitárnej katastrofy alebo sústavným, alebo hromadným porušovaním ľudských práv krajine pôvodu; cudzincom sa na účely poskytovania dočasného útočiska rozumie štátny príslušník tretej krajiny podľa osobitného predpisu. 50. Podľa § 36 ods. 1 prvá veta zákona č. 480/2002 Z. z., a odídenca primerane vzťahujú § 22 ods. 1, 2, 4 až 8, § 23 ods. 1 až 5 a § 23d ods. 1 s tým, že ministerstvo odídenca po skončení pobytu v záchytnom tábore umiestni do humanitného centra. 51. Podľa § 22 ods. 1 prvá veta zákona č. 480/2002 Z. z., žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis. 52. Podľa § 60 písm. g) zákona č. 404/2011 Z. z., Policajný útvar zruší tolerovaný pobyt, ak bol štátny príslušník tretej krajiny administratívne vyhostený. Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom 53. V žalobe žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že nesúhlasí so záverom žalovaného, a to že správne orgány v cudzineckej agende (administratívne vyhostenie) nemajú dokazovať trestnú činnosť účastníka konania a s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu žalobca nesúhlasil, a preto proti nemu podal odvolanie z dôvodu, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci ohľadom prekážok administratívneho vyhostenia na Ukrajinu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalobca považoval za nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a aj citovaným ustanovením zákona o azyle, ktoré oprávňuje odídenca zdržiavať sa na území SR, keďže na území SR mal v tom čase poskytnuté dočasné útočisko. Podľa žalobcu všetky jeho obvinenia vychádzajú z jeho nezákonného a vyfabulovaného obvinenia tadžickými orgánmi v súvislosti s jeho opozičnou politickou aktivitou v Demokratickej politickej skupine 24 a nesúhlasu s politickým vedením Tadžikistanu, ktoré sa dopúšťa popierania základných ľudských práv a slobôd v Tadžikistane. Akúkoľvek trestnú činnosť žalobca popiera, o to viac súvisiacu s terorizmom. Z dôvodu porušovania základných ľudských práv a slobôd v Tadžikistane rozhodol Najvyšší súd o neprípustnosti extradície žalobcu do Tadžikistanu. Z týchto dôvodov žalobca zároveň nesúhlasí ani s uložením zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov schengenského priestoru. Z dôvodu existencie prekážok administratívneho vyhostenia považuje aj uložený zákaz vstupu za nezákonný a neopodstatnený. Ďalej namietal, že postupom žalovaného došlo k porušeniu procesných práv žalobcu v zmysle § 59, 60a a 33 ods. 2 Správneho poriadku, pretože pokiaľ žalovaný rozhodol o zmene krajiny vyhostenia, bolo jeho zákonnou povinnosťou dať žalobcovi aspoň príležitosť vyjadriť sa k existencii prekážok administratívneho vyhostenia do inej tretej krajiny a žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zisťovanie existenciu prekážok vyhostenia, a to ani v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho non refoulement, kedy cudzincovi hrozí v prípade vyhostenia do tretej krajiny následný návrat do krajiny pôvodu.

54. Správny súd pre ozrejmenie veci uvádza, že rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20.03.2024 žalovaný rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov, bez určenia lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, pričom žalovaný vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Z dôvodu žalobcom podaného odvolania proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZHCP-PO9-3-015/2024-AV z 20.03.2024 o administratívnom vyhostení žalobcu s poukazom na vyjadrenie Veľvyslanectva Ukrajiny č. 6139/24 500 62705 z 10.05.2024, podľa ktorého Ukrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a tiež preto, že sťažovateľ má zakázaný vstup na územie Ukrajiny, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov svojim rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo 17.05.2024 zmenilo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV z 20.03.2024 a to vo výroku týkajúcom sa miesta administratívneho vyhostenia žalobcu, keď časť výroku nasledujúcu za slovami cit. „... administratívne vyhosťuje...“ z pôvodného jeho znenia cit. „... z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ zmenil na nové znenie cit. „... z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC“, t.j. nešpecifikoval krajinu administratívneho vyhostenia žalobcu a v ostatnej časti prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 55. K námietke žalobcu, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci ohľadom prekážok administratívneho vyhostenia na Ukrajinu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalobca považoval za nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a aj citovaným ustanovením zákona o azyle, ktoré oprávňuje odídenca zdržiavať sa na území SR, keďže na území SR mal v tom čase poskytnuté dočasné útočisko, správny súd uvádza, že uvedenou skutočnosťou sa už zaoberal Najvyšší správny súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 6Szak/2/2024 zo dňa 12.06.2024, kde okrem iného uviedol, že: 37.Najvyšší správny súd vyššie uvedený záver (ňom vyjadrený právny názor) žalobcu považuje za nesprávny a nasledovných dôvodov. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. sa odídenec (ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko) považuje cudzinca, ktorému sa udelil tolerovaný pobyt. Podľa § 36 ods. 1 prvá veta zákona č. Z. z. sa na neho primerane vzťahuje aj ustanovenie § 22 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Uvedené ustanovenie (§ 22 ods. 1 cit. zák.) príkladmo odkazuje (poznámkou č. 11a) na Trestný poriadok. Právo osoby zdržiavať sa na území Slovenskej republiky teda nie je neobmedzené ( status dočasného útočiska nevyhostiteľnosť) naopak, ustanovenia zákona (napr. explicitne uvedený Trestný poriadok ale aj iná zákonná norma) môžu jeho právo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky limitovať. V súlade s vyššie konštatovaným potom napríklad ustanovenie § 60 písm. g) zákona č. 404/2011 Z.z. za jeden z dôvodov zániku tolerovaného pobytu stanovuje administratívne vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny (text „ štátny príslušník tretej krajiny administratívne vyhostený“). Zo znenia zákonnej úpravy (viď predošlá veta) je teda zrejmé, že procesu administratívneho vyhostenia nebráni skutočnosť, že subjekt, na ktorý sa toto vyhostenie vzťahuje má tolerovaný pobyt na území Slovenskej potom nemožno súvisiace zaistenie cudzinca považovať za neúčelné, pokiaľ ňom bolo rozhodnuté v súlade s aplikovateľným právnym predpisom. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. sa dočasné útočisko poskytuje na účely ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom, endemickým násilím, následkami humanitárnej katastrofy alebo sústavným, alebo hromadným porušovaním ľudských práv v ich krajine pôvodu. Vo svojej formu poskytovania ochrany adresnej avšak kde nosným kritériom jej udelenia nie je ani tak osoba cudzinca ako skôr priestor, ktorý vyššie uvedených dôvodov opúšťa. Na druhej strane je vyhostenie navýsosť personalizovaný inštitút, čo je reflektované napr. v ustanovení § 82 zákona č. 404/2011 Z. z., ktoré asociuje dôvody administratívneho vyhostenia výlučne s konaním/ nekonaním tejto osoby. Zároveň ustanovenie § 81 cit. zák. explicitne nekvalifikuje status dočasného útočiska ako prekážku administratívneho vyhostenia, pričom najvyšší správny súd ani nevzhliadol takú interpretáciu tejto normy, ktorá by mohla viesť k opačnému záveru. Z rovnakých dôvodov potom najvyšší správny súd neidentifikoval ani žalobcom tvrdený prvok prekvapivosti rozhodnutí žalovaného (viď str. 5 posledný odsek kasačnej sťažnosti), kedy správny orgán, obrazne povedané, neodpovedal dvakrát rôzne na tú istú otázku, ale naopak rozhodoval dvoch samostatných a rôznych konaniach vychádzajúc pritom z ním (v relevantnom čase) zisteného skutkového stavu. 38.Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel najvyšší správny súd k záveru nedôvodnosti žalobcom tvrdenej neúčelnosti dôvodu, že ho pre udelený status dočasného útočiska nemožno z územia Slovenskej republiky administratívne vyhostiť.“

56. Ďalšou námietkou žalobcu, je námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zisťovanie existenciu prekážok vyhostenia, a to ani v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho non refoulement, kedy cudzincovi hrozí v prípade vyhostenia do tretej krajiny následný návrat do krajiny pôvodu, kde bude vystavený zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 Európskeho dohovoru. Podľa žalobcu sa s týmto žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaoberal s dodatkom žalobcu, že inak by žalovaný musel dospieť k tomu, že žalobca je fakticky nevyhostiteľným, pretože je medzinárodne hľadanou osobou a navyše nemá žiadnu väzbu k žiadnej z krajín, ktoré majú s Tadžikistanom, ktorý je jeho domovskou krajinou, bezvízový režim, a do ktorých by podľa žalovaného mohol byť žalobca administratívne vyhostený. 57. Podľa správneho súdu je predmetná námietka žalobcu neopodstatnenou a predčasnou z dôvodu, že žalovaný vo svojom rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu si na základe objektívne preskúmateľného a tým transparentného (nezaujatého) kritéria, ktorým je existencia bezvízového režimu medzi domovskou krajinou žalobcu (Tadžikistan), ktorej je žalobca štátnym príslušníkom a inými krajinami, ustálil diapazón krajín, ktoré by tak žalobcu ako štátneho príslušníka Tadžikistanu eventuálne mohli prijať na svoje územie a teda na územie ktorých by žalobca mohol byť administratívne vyhostený. Keďže sa v zásade jedná o krajiny v ktorých, podľa všeobecnej vedomosti neprebieha otvorený ozbrojený konflikt [okrem Ukrajiny, ktorá bola žalovaným pôvodne zahrnutá do množiny týchto krajín, pretože žalobca sa pôvodne podľa svojho vlastného vyjadrenia chcel vrátiť na Ukrajinu, kde mal oficiálne povolený pobyt], z ktorého dôvodu, by na ich území mohol byť ohrozený život alebo zdravie žalobcu a nie sú všeobecne známe ani iné skutočnosti ohľadne týchto žalovaným ustálených krajín, ktoré by mohli mať za následok ohrozenie žalobcu na živote a na zdraví, čo by mohlo byť prekážkou jeho vyhostenia na ich územie, žalovaný ani nemal dôvod sa vo svojom rozhodnutí bližšie týmito skutočnosťami zaoberať a odôvodňovať ich. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení bol žalovaným ustálený okruh krajín, ktoré by mohli žalobcu prijať na svoje územie ako štátneho príslušníka krajiny s ktorou majú bezvízový režim, nie je všeobecne známou žiadna taká skutočnosť, ktorá by mohla kolidovať so statusom žalobcu v tejto krajine a kvôli ktorej by jeho vyhostenie do niektorej z týchto krajín bolo polemické, s čím by sa mal žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu osobitne bližšie zaoberať. Správny súd uvádza, že z doteraz vykonaných úkonov vo veci administratívneho vyhostenia, orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia v tomto štádiu ustaľuje okruh krajín, do ktorých by mohol byť žalobca vyhostený a pokiaľ nie je ustálená krajina, do ktorej by mohol byť žalobca vyhostený, je potom zbytočné polemizovať nad obavou možného vrátenia žalobcu do krajiny pôvodu z inej krajiny. Povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 Správneho poriadku má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré účastník konania v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody predstavujúce možnú prekážku vyhostenia žalobcu podľa § 81 zákona č. 404/2011 Z.z. Podľa názoru správneho súdu je žalobca povinný tvrdiť konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do ktorej má byť vyhostený, respektíve neprimeranosti dopadov tohto rozhodnutia do jeho súkromného a rodinného života. V tomto smere možno tiež poukázať na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 29.09.2021, sp. zn. 10Sžak/14/2020, ktorého závery sú s ohľadom na ich vzťah k § 81 zákona č. 404/2011 Z.z. právne relevantné aj vo vzťahu ku konaniu v danej prejednávanej veci. Podľa tohto rozsudku je cudzinec povinný tvrdiť konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do ktorej má byť vyhostený, respektíve neprimeranosti dopadov rozhodnutia do jeho súkromného a rodinného života. Hoci správne orgány nesú zodpovednosť za riadne obstaranie podkladov pre rozhodnutie (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), s ohľadom na špecifiká daného správneho konania správne orgány nie sú schopné vykonať náležité dokazovanie a zabezpečiť dôkazy v prospech cudzinca bez predchádzajúceho tvrdenia cudzinca o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia, pretože je to predovšetkým sám cudzinec, kto disponuje relevantnými informáciami zo svojho života a kto najlepšie môže objasniť z čoho plynie v krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, ohrozenie jeho života alebo slobody z dôvodov taxatívne vymedzených v § 81 ods. 1 a 2 zákona č. 404/2011 Z.z. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v administratívnom konaní o vyhostení cudzinca pri posudzovaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia, to zaťažuje cudzinca, v ktorého vlastnom záujme je objasniť všetky okolnosti, pre ktoré nemôže byť administratívne vyhostený, respektíve prečo by malo byť jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života prevážiť nad inými záujmami a hľadiskami. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi cudzinca a správny orgán. Tvrdiť jednotlivé fakty o existencii prekážok administratívneho vyhostenia je povinný primárne cudzinec, no správny orgán je povinný zabezpečiť k tvrdeniu cudzinca o existencii prekážok administratívneho vyhostenia maximálne

možné množstvo dôkazov a správ o krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, a to tých, ktoré podporujú tvrdenia cudzinca ako aj tých, ktoré tvrdenia cudzinca vyvracajú. 58. Podľa názoru správneho súdu doposiaľ vykonané úkony vo veci výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu nenasvedčujú prima facie o žalobcom tvrdenej absolútnej jeho nevyhostiteľnosť a žalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu prekážok jeho vyhostenia. Za tohto stavu potom možno považovať postup žalovaného za správny. 59. V ďalšej námietke žalobca nesúhlasí so záverom žalovaného, že prioritne mal žalobca tvrdiť prekážky jeho administratívneho vyhostenia do iných tretích krajín, a následne by bolo dôkazné bremeno rozložené medzi odvolací správny orgán a žalobcu, keďže odvolanie bolo podané voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení žalobcu na Ukrajinu. Konanie a zisťovanie prekážok vyhostenia bolo v priebehu konania pred prvostupňovým orgánom vedené iba vo vzťahu k Ukrajine, pričom pred žalovaným ako odvolacím správnym orgánom neboli ani žalobca ani jeho splnomocnený zástupca nijak vyzvaní resp. upovedomení, aby sa vyjadrili k existencii prekážok vyhostenia eventuálne vo vzťahu k iným 23 tretím krajinám a teda o zamýšľanej zmene prvostupňového rozhodnutia nemali žiadnu vedomosť. Týmto postupom žalovaného došlo k porušeniu procesných práv žalobcu v zmysle § 59, 60a a 33 ods. 2 Správneho poriadku. Pokiaľ teda žalovaný rozhodol o zmene krajiny vyhostenia, bolo jeho zákonnou povinnosťou dať žalobcovi aspoň príležitosť vyjadriť sa k existencii prekážok administratívneho vyhostenia do inej tretej krajiny. K uvedenej námietke správny súd uvádza, že sám žalobca v žalobe uvádza, že dňa 16.05.2024 doplnil svoje odvolanie o nové skutkové okolnosti, ktoré nastali v priebehu odvolacieho konania, keďže dňa 14.05.2024 nahliadnutím do spisu zariadenia pre cudzincov v Sečovciach splnomocnený zástupca žalobcu zistil, že dňa 10.05.2024 bolo zariadeniu postúpené oznámenie Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike č. 6139/24-500-62705, ktorým Ukrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a taktiež preto, že žalobca má zakázaný vstup na územie Ukrajiny, a preto nebude možné ani prípustné vyhostiť ho na Ukrajinu. Uvedené podľa žalobcu preukázalo, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu stratilo opodstatnenie a nikdy ho nebude možné vykonať. Vyhostenie žalobcu na územie inej tretej krajiny nie je možné a vyhostenie do domovskej krajiny nie je prípustné pre rozpor s čl. 3 Európskeho dohovoru, ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci vydania žalobcu. Správny súd v tejto súvislosti zároveň konštatuje, že žalobca v uvedenom odvolaní, podľa ktorých vyhostenie žalobcu na územie inej tretej krajiny nie je možné neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by žalobca nemohol byť vyhostený do tej-ktorej krajiny. Po vyhodnotení odvolania žalobcu žalovaný zmenil napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu tak, že zmenil vo výroku určenú krajinu vyhostenia Ukrajinu, na bližšie neurčenú krajinu podľa § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov. 60. Správny súd v tejto súvislosti neidentifikoval porušenie procesných práv žalobcu, keďže sám žalobca neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by žalobca nemohol byť vyhostený do tej-ktorej krajiny vzhľadom k tomu, že správny súd pri svojom rozhodovaní vo veciach zaistenia, nie je viazaný skutkovým stavom daným v čase rozhodovania správneho orgánu, ale skutkovým stavom daným v čase rozhodovania správneho súdu je na mieste poznamenať, že také relevantné skutočnosti, ktoré by boli prekážkou pre vyhostenie žalobcu do niektorej zo žalovaným ustáleného okruhu krajín žalobca neuviedol ani v konaní pred správnym súdom, hoc ak o nich vedel, tak učiniť mohol a mal. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že zmenové rozhodnutie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu bolo vydané dňa 17.05.2024 a rozhodnutie o predĺžení zaistenia žalobcu dňa 18.07.2024, takže žalobca už mal vedomosť o tom, ktoré krajiny budú ohľadom možného vyhostenia žalobcu oslovené, nakoľko ich identifikoval vo svojom rozhodnutí zo dňa 17.05.2024 žalovaný. I napriek tomu žalobca žiadne relevantné skutočnosti týkajúce sa možných prekážok vyhostenia do uvedených krajín neuvádzal. Pre úplnosť správny súd uvádza konanie v obdobnej veci, avšak týkajúcej sa predĺženia zaistenia, že podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-383/13 PPU (M. G., N. R. c/a 17 6Szak/3/2024 Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie) sa má článok 15 ods. 2 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa v správnom konaní rozhodlo o predĺžení zaistenia, pričom bolo porušené právo byť vypočutý, vnútroštátny súd poverený posúdením zákonnosti tohto rozhodnutia by mal rozhodnúť o zrušení zaistenia len vtedy, ak usúdi, že vzhľadom na všetky skutkové a právne okolnosti každého jednotlivého prípadu toto porušenie skutočne zbavilo toho, kto ho namieta, možnosti lepšie uplatniť svoju obhajobu v takej miere, že toto správne konanie mohlo dospieť k inému výsledku.

61. Pokiaľ ide o námietku žalobcu podľa ktorej nesúhlasí so záverom žalovaného, a to že správne orgány v cudzineckej agende (administratívne vyhostenie) nemajú dokazovať trestnú činnosť účastníka konania a dodáva, že samozrejme súhlasí s tým, že žalovaný a ani prvostupňový správny orgán nie sú v tejto veci orgánmi činnými v trestnom konaní, no na údajnej trestnej činnosti žalobcu spojenej s terorizmom zakladajú svoje správne rozhodnutia a z tohto dôvodu rozhodujú o ukončení pobytov na území SR resp. schengenského priestoru, a tieto tvrdenia sú podstatou toho, prečo došlo vo veci žalobcu k jeho administratívnemu vyhosteniu, no žalobcovi neboli doposiaľ predložené konkrétne dôkazy, ktoré preukazujú, že sa mal dopustiť trestného činu súvisiaceho s terorizmom. K uvedenej námietke správny súd uvádza, že nie je v kompetencii správneho orgánu prejudikovať (predpovedať) a konštatovať danosť trestnoprávnych následkov alebo pripísať trestnoprávny rozmer určitému konaniu žalobcu a na základe toho dospieť k záveru, že žalobcu je potrebné administratívne vyhostiť, pretože prijatie tohto záveru je výlučne v kompetencii príslušných orgánov prokuratúry (t.j. iba v kompetencii orgánov prokuratúry je konštatovanie, že určité správanie osoby má aj trestnoprávny rozmer). Zároveň s ohľadom na skutočnosť, že z administratívneho spisu nevyplýva, žeby orgány prokuratúry voči žalobcovi konali a uvedené netvrdí ani žalobca, tak žalovaný vo svojom rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu ani nemohol argumentovať tým, že konanie žalobcu je kvalifikované ako konanie s trestnoprávnymi následkami odôvodňujúce jeho administratívne vyhostenie, ako sa to mylne domnieva žalobca. Správny súd sa tu stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že účelom a ani predmetom správneho konania vo veci administratívneho vyhostenia nebolo vyšetrovať a dokazovať žalobcovi jeho trestnú činnosť. Uvedené je predmetom trestného konania. Význam správneho konania o administratívnom vyhostení spočíva v prijatí opatrení, ktorými ako uvádza žalovaný dôjde k ochrane bezpečnosti štátu, verejného poriadku, k ochrane spoločnosti, plneniu povinností voči ostatným členským štátom v Európskej únii, dodržiavaniu právnych predpisov Európskej únie, ktorými sa zabezpečuje vysoká úroveň bezpečnosti v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti Únie a taktiež správny orgán riadne plnil úlohy, ktoré vykonáva v zmysle zákona o PZ ako policajný útvar. 62. Správny súd sa tu stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že rozhodne nemožno ignorovať zistenie, že tak významné členské štáty Európskej únie akými sú Francúzsko a Nemecko vydali pre ostatné členské štáty upozornenie, že v prípade účastníka konania sa jedná o nebezpečnú, ozbrojenú, násilnú osobu, ktorá vykonáva aktivity súvisiace s terorizmom, je v kontakte s radikálnym islamom. file_2.jpg file_3.wmf A zároveň, v kontexte zistení MÚ MV SR pri rozhodovaní o udelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany, je účastník konania nevierohodnou osobou a uvádza nevierohodné dôvody. Vykonanie zápisov do IS SIS II nie je bezúčelné. Účelom SIS II je, aby sa pomocou informácií, ktoré sa prenášajú týmto systémom, zabezpečila vysoká úroveň bezpečnosti v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti Únie vrátane udržiavania verejnej bezpečnosti a verejného poriadku a zaistenia bezpečnosti na území členských štátov a aby sa zabezpečilo uplatňovanie ustanovení tretej časti hlavy V kapitoly 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré sa týkajú pohybu osôb na ich území. Dôležitosť' zriadenia a fungovania IS SIS II podčiarkuje aj to, že je zriadený formou nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, pričom nariadenia, ako právne akty Európskej únie majú všeobecnú platnosť, sú závažné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné v členských štátoch EÚ. Na uvedenej skutočnosti podľa správneho súdu nič nemení ani žalobcom doložený dôkaz, a to odpoveď Národnej ústredne SIRENE zo dňa 02.08.2024 (na žiadosť žalobcu), kde tento orgán uviedol, že voči žalobcovi je evidovaný iba 1 záznam vytvorený Francúzskom. Nezanedbateľnou skutočnosťou, svedčiacou o bezpečnostnej hrozbe žalobcu, je aj doba zákazu jeho vstupu na územie Francúzska, a to do 25.04.2062, t. j. na dobu 40 rokov. A v uvedenej veci ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia založeného na dôvode plynúcom z § 82 ods. 2 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. v zmysle ktorého „Policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok“. Navyše samotné konanie žalobcu dokresľuje jeho osobu ako nedôveryhodnú a nie je bez právneho významu v preskúmavanej veci aj tá skutočnosť, že žalobcovi bolo dňa 24.01.2024 poskytnuté dočasné útočisko na území Slovenskej republiky ako odídencovi, a hneď nasledujúci deň odišiel z územia Slovenskej republiky do Nemecka, kde sa zdržiaval až do dňa 20.03.2024, kedy bol transferovaný späť na územie Slovenskej file_4.jpg file_5.wmf

republiky. Lustráciou v informačnom systéme Migra bolo ďalej zistené, že dňa 01. 02. 2024 bola Dublinským strediskom MÚ MV SR prijatá žiadosť Nemecka o prevzatie žalobcu podľa čl. 18 (1 b) Dublinského dohovoru. Následne dňa 08.02. 2024 Dublinské stredisko MÚ MV SR file_6.jpg file_7.wmf akceptovalo uvedenú žiadosť pod č. MU-DS-48/2024-DŽ a dňa 20. 03. 2024 bol žalobca v zmysle Dublinského dohovoru z Nemecka transferovaný späť na územie Slovenskej republiky. 63. K žalobcom tvrdeným skutočnostiam o tom, že medzi Slovenskou republikou a Tadžickou republikou v súčasnosti už niekoľko mesiacov prebieha komunikácia ohľadom záruk, ako s ním bude zaobchádzané v prípade jeho návratu na územie Tadžikistanu, a že žalovaný nepoprel vo svojom vyjadrení, že by hraničná a cudzinecká polícia pripravovala vyhostenie žalobcu do Tadžikistanu, a preto má žalobca jednoznačne za to, že sa v jeho veci pripravuje jeho administratívne vyhostenie do krajiny pôvodu, a k predloženým dôkazom – listami tadžického opozičného hnutia Skupina24, ktoré podporujú tvrdenie, že žalobca je od roku 2018 podporovateľom tohto hnutia, pre ktoré je perzekvovaný tadžickými orgánmi a neprávom vykresľovaný ako bezpečnostná hrozba, ktoré skutočností, ktoré by mali brániť vydaniu, resp. vyhosteniu žalobcu do Tadžikistanu a to, že žalobca je neprávom tadžickými orgánmi vykresľovaný za bezpečnostnú hrozbu, správny súd uvádza, že žalobca nie je vyhostený na územie Tadžickej republiky a obsah týchto dôkazov nespochybňuje zistenia správneho orgánu, o ktoré sa opiera v napadnutom rozhodnutí. Správny súd tiež uvádza, že ako už bolo skôr uvedené, druhostupňovým rozhodnutím o administratívnom vyhostení žalovaný zmenil prvú vetu výroku prvostupňového rozhodnutia o administratívnom vyhostení tak, že znenie „z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ nahradil znením „z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC.“. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. možno cudzinca vyhostiť do niektorej z nasledovných krajín: krajina pôvodu, krajina tranzitu, ktorákoľvek tretia krajina, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. Bez ohľadu na vyššie opísané vyjadrenia a dôkazy doložené žalobcom, a bez ohľadu na Najvyšším súdom Slovenskej republiky judikovanú „nevyhostiteľnosť“ žalobcu do krajiny pôvodu, možno konštatovať, že vyššie uvedená zmena rozhodnutia o administratívnom vyhostení vytvorila priestor pre vyhostenie žalobcu aj do iných krajín, čím aj jeho prípadná „nevyhostiteľnosť“ na Ukrajinu, či do krajiny pôvodu stratila na relevancii. Vzhľadom na vyššie uvedené, rovnako tak na relevancii stratila tá časť argumentácie žalobcu, ktorá pojednávala o jeho pochybnostiach o tom, že by bol žalobca priamo či následne vydaný do krajiny pôvodu. 64. Správny súd nadôvažok uvádza, že je neprijateľné, aby žalobca vopred prejudikoval možný výsledok jeho administratívneho vyhostenia. Vzhľadom k uvedenému mal správny súd aj túto námietku žalobcu za nedôvodnú, keďže aj z obsahu rozsudku vedenom na Správnom súde v Košiciach pod sp. zn. 15Saz/3/2024, ktorý sa takisto týka žalobcu, a ktorý rozhodoval vo veci rozhodnutia o predĺžení zaistenia žalobcu, a ktorý je súčasťou tohto súdneho spisu vyplýva, že vo veci administratívneho vyhostenia boli vykonané úkony smerujúce k jeho vykonaniu vo vzťahu ku 55 krajinám. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že keď cudzinec nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať takéto rozhodnutie za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by popieral platnú právnu úpravu, pričom dodržanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti je nevyhnutné posudzovať vždy v okolnostiach konkrétneho prípadu. Správny súd opätovne poukazuje na to, že v zmenovom rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu zo dňa 17.05.2024 odvolací správny orgán síce nevymedzil konkrétnu krajinu, do ktorej mal byť žalobca vyhostený, avšak z jeho odôvodnenia vyplýva istý okruh do úvahy prichádzajúcich krajín, pričom otázkou určenia konkrétnej krajiny, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, sa zaoberá orgán útvaru policajného zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia, pričom z doposiaľ vykonaných úkonov to nenasvedčuje o žalobcom tvrdenej nevyhostiteľnosti. A aj sám žalovaný vo svojom rozhodnutí uvádza, že: „Odvolací orgán má za to a stotožňuje sa so splnomocneným zástupcom účastníka konania, že účastníka konania nie je možné vyhostiť do domovskej krajiny a rovnako tak do krajiny, kde má zákaz vstupu (Ukrajina). Odvolací orgán má zákonnú možnosť a zvážil vyhostenie z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny. file_8.jpg

file_9.wmf Odvolací orgán si je vedomý požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia aj v prípade, ak sa v rozhodnutí neurčí konkrétna krajina vyhostenia a preto uvádza nasledovné. Podľa údajov dostupných na internetovej stránke visaindex.com držitelia cestovných pasov Tadžickej republiky majú bezvízový vstup do uvedených 23 štátov: Antigua and Barbuda, Arménsko, Azerbajdžan, Barbados, Bielorusko, Cookove ostrovy, Dominika, Gambia, Gruzínsko, Haiti, Kazachstan, Kirgizsko, Malajzia, Mikronézia, Moldavsko, Namíbia, Filipíny, Ruská federácia, Svätý Vincent a Grenadíny, Surinam, Turecko, Ukrajina, Uzbekistan. Podľa odvolacieho orgánu vzhľadom na geografickú, jazykovú, kultúrnu blízkosť a v záujme zachovania ochrany života, zdravia a súkromného záujmu účastníka konania do úvahy možno vziať krajiny najmi, nie však výlučne, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko, Moldavsko, Turecko a Uzbekistan.“ 65. S ohľadom na Najvyšším súdom Slovenskej republiky v extradičnom konaní (sp. zn. 1Tost/31/2023) judikovanú „nevyhostiteľnosť“ žalobcu do krajiny pôvodu a tiež dodatočnú „nevyhostiteľnosť“ na Ukrajinu v dôsledku zmeny rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa podľa názoru správneho súdu vytvoril priestor pre vyhostenie žalobcu do iných krajín. Tak následne postupoval aj žalovaný a určenie krajín, do ktorých by mohol byť žalobca vyhostený, by malo podľa názoru správneho súdu vychádzať z racionálneho základu, ktorý žalovaný bližšie ozrejmil vo svojom rozhodnutí, určil príkladom okruh jednotlivých do úvahy prichádzajúcich krajín a spôsob takéhoto určenia náležite odôvodnil. Za tohto stavu možno považovať rozhodnutie žalovaného za zákonné po zvážení všetkých okolností danej prejednávanej veci, ktoré ako celok podľa názoru správneho súdu je v medziach zákona a dokáže obstáť. 66. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, správny súd uvádza, že pre potreby obsahového vymedzenia pojmu „právne posúdenie“ možno bez ďalšieho poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.03.2019, sp. zn. 3Cdo/27/2019, podľa ktorého cit.: „ (...) riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad.“ (...). Správny súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú, keďže nie je dostatočne konkretizovaná a za dostatočne konkrétny popis nemožno považovať iba vymedzenie všeobecných princípov a statí, ktoré je možné aplikovať skoro na každú jednu prejednávanú vec. 67. Správny súd ešte uvádza, že zákon o pobyte cudzincov umožňuje správnemu orgánu v zmysle § 77 ods. 1 uviesť v rozhodnutí o administratívnom vyhostení krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený, avšak iba za predpokladu, ak je možné takúto krajinu určiť. Žalovaný jasne a určito špecifikoval prečo túto krajinu neurčil. Táto jeho správna úvaha nevybočuje z medzí. Keďže nebolo možné určiť krajinu kam má byť žalobca vyhostený, nemožno ako dôvodnú uznať námietku žalobcu, že žalovaný nevyhodnotil náležite možné prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu do krajiny pôvodu, ktorý nie je krajinou kam môže byť žalobca vyhostený. 68. K otázke neurčenia krajiny v rozhodnutí o administratívnom vyhostení správny súd ešte dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 10 SZa 6/2016 zo dňa 18.03.2016 (taktiež v publikácii Berthotyová E.: Zaistenie cudzincov, str. 129), v ktorom kasačný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný zaistil cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou navrhovateľa (cudzinca), že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia, pripúšťa. 69. Správny súd rovnako dáva do pozornosti správnym orgánom, že pri administratívnom vyhostení žalobcu musia postupovať tak, aby v prípade jeho vyhostenia z územia SR do inej krajiny tento nebol vystavený mučeniu alebo podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, nakoľko takýto ich postup by bol v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

70. Preto správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, dospel k záveru, že žalovaný postupoval v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu zákonným spôsobom, skutočný stav bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní aplikoval ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Správne orgány pri odôvodňovaní svojich správnych úvah nevybočili z medzí a hľadísk zákona. 71. Preto správny súd správnu žalobu zo dňa 27.06.2024 podľa § 240 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná. 72. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa cit. § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd mu právo na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal tak, ako to je uvedené vo výroku II. tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.